Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BB-71S/25/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu a JUDr. Andrey Soukupovej, v právnej veci žalobcu: PROFENERG, s. r. o., so sídlom Martinčekova 15, 821 01 Bratislava, IČO: 36 588 709, právne zastúpený: L/R/P advokáti, s.r.o., Slávičie údolie 6, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 52 735 354, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100376719/2022 zo dňa 24.02.2022, č. 100376403/2022 zo dňa 24.02.2022 a č. 100378355/2022 zo dňa 24.02.2022, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100376719/2022 zo dňa 24.02.2022 z a m i e t a.

II. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100376403/2022 zo dňa 24.02.2022 z a m i e t a.

III. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100378355/2022 zo dňa 24.02.2022 z a m i e t a.

IV. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Administratívne konania

1. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“) Daňovým úradom Banská Bystrica (ďalej aj len „správca dane“) za zdaňovacie obdobia január 2016 až december 2016. Daňová kontrola začala na základe oznámenia o začatí daňovej kontroly č. 101999819/2019 zo dňa 21.08.2019, a to dňa 24.09.2019. Na základe opatrení prijatých v súvislosti s pandémiou COVID-19 podľa o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení neskorších predpisov bola daňová kontrola prerušená od 09.04.2020 do 30.09.2020. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. 100234432/2021 zo dňa 10.02.2021, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole žalobcovi doručený dňa 15.02.2021 a týmto dňom bola ukončená daňová kontrola. Žalobca sa k protokolu z daňovej kontroly vyjadril a pripomienky k protokolu boli prerokované na ústnom pojednávaní dňa 13.09.2021, o čom bola spísaná zápisnica č. 101713665/2021.

2. Následne správca dane viedol samostatné vyrubovacie konania za jednotlivé zdaňovacie obdobia január 2016 až december 2016.

3. V zdaňovacích obdobiach február 2016, január 2016 a august 2016 si žalobca uplatnil odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľom MUNICON s.r.o., Martinčekova 15, 821 01 Bratislava, IČO: 44 323 735 (ďalej aj len „MUNICON s.r.o.“), a to za dodanie služieb:

- faktúra č. 2016003 s dodaním dňa 29.02.2016: Manažment a organizačné poradenstvo za 2. štvrťrok, základ dane 3 500 eur, DPH 700 eur (prieskum rozhodnutí týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia február 2016 bol samostatne predmetom konania vedeného pod sp. zn. ),

- faktúra č. 2016002 s dodaním dňa 31.01.2016: Manažment a organizačné poradenstvo, základ dane 3 500 eur, DPH 700 eur (prieskum rozhodnutí týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia január 2016 bol predmetom konania pôvodne vedeného pod sp. zn. ),

- faktúra č. 2016014 s dodaním dňa 31.08.2016: Manažment a organizačné poradenstvo, základ dane: 3 500 eur, DPH 700 eur (prieskum rozhodnutí týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia august 2016 bol predmetom konania pôvodne vedeného pod sp. zn. ).

4. Rozhodnutím č. 101798608/2021 zo dňa 24.09.2021 správca dane podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 700 eur na DPH za zdaňovacie obdobie február 2016.

5. Rozhodnutím č. 101798520/2021 zo dňa 24.09.2021 správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku rozdiel dane 700 eur na DPH za zdaňovacie obdobie január 2016.

6. Rozhodnutím č. 101799847/2021 zo dňa 24.09.2021 správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku rozdiel dane 700 eur na DPH za zdaňovacie obdobie august 2016.

7. V uvedených rozhodnutiach správca dane konštatoval, že na základe všetkých úkonov a zisťovaní v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nadobudol pochybnosť o uskutočnení zdaniteľných plnení fakturovaných žalobcovi jeho dodávateľom MUNICON s.r.o. Podľa správcu dane v konaní neboli predložené žiadne dôkazy o reálnom uskutočnení zdaniteľných plnení, a preto správca dane konštatoval, že žalobca si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o DPH“), pretože neboli splnené podmienky podľa a zákona o DPH.

8. Proti uvedeným rozhodnutiam správcu dane podal žalobca odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný nasledujúcimi rozhodnutiami :

9. Rozhodnutím č. 100376719/2022 zo dňa 24.02.2022 žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 101798608/2021 zo dňa 24.09.2021, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 700 eur na DPH za zdaňovacie obdobie február 2016.

10. Rozhodnutím č. 100376403/2022 zo dňa 24.02.2022 žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 101798520/2021 zo dňa 24.09.2021, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane 700 eur na DPH za zdaňovacie obdobie január 2016.

11. Rozhodnutím č. 100378355/2022 zo dňa 24.02.2022 žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 101799847/2021 zo dňa 24.09.2021, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane 700 eur na DPH za zdaňovacie obdobie august 2016.

12. Žalovaný v správnou žalobou napadnutých rozhodnutiach neuznal odvolacie námietky žalobcu za dôvodné. Uviedol, že nezistil žiadny dôvod pre to, aby sa odchýlil od záverov obsiahnutých v odôvodneniach rozhodnutí správcu dane. Námietky a dôvody uvádzané v odvolaniach neboli podľa žalovaného spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutí správcu dane. Žalobca podľa žalovaného nepredložil v odvolaniach také dôkazy, ktoré by zvrátili skutkový stav správcom dane v daňovej kontrole zistený a vo vyrubovacích konaniach vyhodnotený.

13. Žalovaný zhrnul skutočnosti týkajúce sa prevodu obchodného podielu spoločnosti MUNICON s.r.o. z pôvodného konateľa spoločnosti A. B. na A. C. A., trvale bytom v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska. Uviedol, že žalobcovi zaslal správca dane niekoľko výziev, ktorými bol žalobca vyzvaný, aby doplnil a preukázal tvrdené skutočnosti, a napriek tomu žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali opodstatnenosť uplatnenia práva na odpočet DPH s plnením od dodávateľa MUNICON s.r.o. Žalovaný uviedol, že správca dane vykonal v rámci vyrubovacích konaní ďalšie dôkazy a skutková situácia sa nezmenila. Žalobca v odvolaniach uviedol všeobecné námietky a nešpecifikoval, na aké dôkazy správca dane neprihliadal. Nekonkretizoval, na základe čoho dospel k presvedčeniu, že správca dane pri vyhodnotení dôkazov postupoval selektívne. Správca dane počas daňovej kontroly nadobudol pochybnosti o zdaniteľných plneniach deklarovaných faktúrami od dodávateľa MUNICON s.r.o., a preto realizoval úkony smerujúce k prevereniu uskutočnenia zdaniteľných plnení (ústne pojednávania, výsluchy svedkov, výzvy, získanie informácií z iných konaní a iné), ktoré sú podrobne charakterizované v protokole a v napadnutých rozhodnutiach.

14. Žalovaný uviedol, že pre účely ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti a pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálno- právne náležitosti. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať aj povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch, v právnej skutočnosti, v objekte a subjekte.

15. Správca dane preveroval faktúry vystavené dodávateľom žalobcu a daňová kontrola bola zameraná nielen na obsahovú stránku faktúry podľa § 71 a § 72 zákona o DPH, ale bola zameraná na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Predovšetkým, či došlo k skutočnému zdaniteľnému obchodu v zmysle § 8 a § 9 zákona o DPH na základe oprávnenosti, hodnovernosti a preukázateľnosti dodania tovaru a následného práva na odpočet DPH. Správca dane na základe kontrolných zistení spochybnil dodanie služieb od dodávateľa MUNICON s.r.o., čím sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu, ktorý pochybnosti správcu dane o dodaní služieb iným dodávateľom nevyvrátil. Daňový subjekt si uplatnil nárok na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr, preto musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené tak, ako to deklarujú predložené faktúry. Aj z judikatúry vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálno-právnym. Ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Keďže správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt, ale vykonal k tomuto účelu rozsiahle dokazovanie a dôkazy, ktoré zaobstaral, hodnotil jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti.

16. Dodávateľovi MUNICON s.r.o. správca dane zaslal na adresu sídla výzvu č. 102771754/2019 zo dňa 02.12.2019, ktorá bola doručená dňa 23.12.2019. Na základe výzvy mal tento subjekt predložiť písomnosti, ktoré mohli byť dôkazom v súvislosti s výkonom daňových kontrol u žalobcu za zdaňovacie obdobia január až december 2015 a január až december 2016. Tento subjekt na uvedenú výzvu nereagoval. Ďalej žalovaný poukázal na to, že z údajov z obchodného registra je zrejmé, že dodávateľ MUNICON s.r.o. bol od 01.01.2020 vymazaný z obchodného registra z dôvodu prenesenia sídla do iného štátu EÚ. Konateľ A. B. (zároveň konateľ žalobcu) ukončil svoju funkciu dňa 27.12.2019 a novým konateľom sa stal A. C. A. s pobytom Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska dňa 27.12.2019. Žalovaný uviedol, že konateľom spoločnosti MUNICON s.r.o. bola tá istá osoba ako konateľ žalobcu - A. B.. Správca dane žalobcu viacerými výzvami vyzval, aby doplnil a preukázal údaje, aby predložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia týkajúce sa dodávateľa MUNICON s.r.o. (výzva č. 100602429/2020 zo dňa 04.03.2020, výzva č. 100704522/2020 zo dňa 16.03.2020 a výzva č. 101821656/2020 zo dňa 25.11.2020). Podľa žalovaného žalobca nepredložil žiadne doklady a dôkazy, ktoré by preukázali opodstatnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane od dodávateľa MUNICON s.r.o. Nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti a vznik daňovej povinnosti u dodávateľa

MUNICON s.r.o. v zmysle § 19 zákona o DPH, čo by zakladalo následné právo na odpočet dane u žalobcu.

17. Podľa žalovaného je daňový subjekt povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii, mal dostatočné podklady preto, aby riadne preukázal existenciu, respektíve vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Správca dane skúma uskutočnenie obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym a daňové doklady sú z hľadiska preukazovania oslobodenia od DPH použiteľné len vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Správca dane dostatočne zistil skutkový stav k posúdeniu preverovaných obchodov a všetky získané dôkazy dostatočne vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti. Postupoval v zmysle zásad ustanovených v § 3 v nadväznosti na § 24 Daňového poriadku. Správca dane neuviedol formuláciu, že zo strany pána A. B. alebo spoločnosti MUNICON s.r.o. nebola prejavená žiadna súčinnosť. Avšak daňový subjekt MUNICON s.r.o. po výzve správcu dane nepredložil požadované písomnosti a ani žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nepredložil ani po opakovaných výzvach požadované doklady a dôkazy, čím pochybnosti správcu dane týkajúce sa plnení fakturovaných deklarovaným dodávateľom neodstránil. Svedok A. A. B. na výsluchu dňa 01.07.2021 (zápisnica č. 101131530/2021) uviedol, že všetky obchody medzi MUNICON s.r.o. a žalobcom boli riadne zaúčtované, zdokladované a zdanené, že všetky obchodné vzťahy boli vykonávané v intenciách zmlúv, ale zároveň uviedol, že nedisponuje žiadnymi dokladmi, ale kópie dokladov má v rámci kontroly k dispozícii správca dane. Dňa 04.08.2021 boli doručené doklady od A. C. A. a správca dane uviedol, že A. C. A. zaslal záväzné objednávky, faktúry a popis činnosti, ktoré boli vystavené spoločnosťou MUNICON s.r.o. pre spoločnosť žalobcu za roky 2015 až 2019. Správca dane uviedol, že mu neboli predložené žiadne účtovné doklady ako hlavná kniha či účtovný denník, ktoré by aj preukazovali zaúčtovanie predložených dokladov v účtovníctve subjektu MUNICON s.r.o. Neboli zaslané ani evidencie DPH za uvedené obdobia, ktoré by preukázali odvod dane z predložených faktúr. Žalovaný konštatoval, že správcovi dane boli predložené len faktúry s prílohami, bez predloženia dôkazov o reálnom dodaní uvedených zdaniteľných plnení.

18. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v odvolaní nešpecifikoval, na aké konkrétne námietky správca dane nereflektoval, na základe akých konkrétnych a overiteľných skutočností má za to, že navrhované dôkazy boli vykonané selektívne a subjektívne. V priebehu daňovej kontroly alebo vyrubovacích konaní nebolo podľa žalovaného u dodávateľa MUNICON s.r.o. preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti a vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 zákona o DPH. Preto na základe vyhodnotenia zistení a dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti prijal správca dane podľa žalovaného správny záver, že žalobca porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

Správne žaloby – žalobné body

19. Správnymi žalobami, podanými v zákonných lehotách, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedených rozhodnutí žalovaného, ako aj im predchádzajúcich rozhodnutí správcu dane. Žalobca v správnych žalobách uviedol, že má za to, že rozhodnutiami správcu dane, potvrdenými rozhodnutiami žalovaného, došlo k porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov, pretože tieto: a) vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci; b) sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov; c) zistenie skutkového stavu správcom dane bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci; d) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu; e) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred správcom dane, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

20. Žalobca v rámci petitu správnych žalôb uviedol, že v zmysle ustanovenia , , , a v znení platnom a účinnom do 30.06.2023 (ďalej aj len „SSP“) navrhuje zrušenie rozhodnutí žalovaného ako aj rozhodnutí správcu dane.

21. Podľa žalobcu vo veciach je mnoho skutočností, ktoré sú sporné, ktorými sa správca dane objektívne alebo vôbec nezaoberal, resp. nepreukázal pri nich opak, ani ich relevantným spôsobom neobjasnil, a toto všetko predstavuje dôvodné procesné pochybenia správcu dane v priebehu výkonu tak daňovej

kontroly, ako aj vyrubovacieho konania. Ak zistené skutočnosti nepostačujú na vyvodenie logického záveru, prípadne si zistenia navzájom odporujú, je potrebné chýbajúce informácie doplniť alebo rozpory odstrániť, t. j. vykonať ďalšie zisťovanie a dokazovanie. Dokazovanie musí tiež zahŕňať komplexné a logické vyhodnotenie všetkých zistených skutočností – správca dane má prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (ustanovenie § 3 ods. 3 Daňového poriadku). V rozpore s uvedenou zásadou ale v priebehu daňovej kontroly správca dane opakovane odmietal prihliadať na zistené skutočnosti alebo predložené dôkazy, odmietal vykonať dôkazy navrhované žalobcom a selektívnym, často neodôvodneným spôsobom si vyberal, na ktoré dôkazy bude prihliadať a na ktoré nie. V súlade s ustanovením § 24 ods. 4 Daňového poriadku sú pritom podania daňových subjektov dôkazom, ktoré majú prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. Navyše, v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku vedie dokazovanie správca dane, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil ústavný princíp deklarovaný v SR vyjadrujúci tzv. princíp legality, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu. Ústavný súd SR podstatu materiálneho právneho štátu, okrem povinnosti štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia ústavných práv, vidí v dvoch princípoch, a to v princípe spravodlivosti a v princípe právnej istoty.

22. Podľa žalobcu princíp právnej istoty vyžaduje najmä to, aby všetky právne normy boli jasné, presné a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky, a to predovšetkým vtedy, ak môžu mať nepriaznivé dôsledky pre fyzické a právnické osoby alebo ak umožňujú ukladať sankcie. Jasnosť, presnosť a predvídateľnosť právnych noriem musí byť taká, aby dotknuté osoby mohli s istotou poznať svoje práva a povinnosti, ktoré z nich vyplývajú, a aby mohli následne zaujať svoj postoj alebo prispôsobiť svoje konanie. Z uvedeného dôvodu poukazoval žalobca vo svojich vyjadreniach na rozhodnutia slovenských súdov, ako aj Súdneho dvora EÚ, ktoré poskytujú výkladové prostriedky k aplikácii právnych noriem, týkajúcich sa obdobných prípadov. Ani v jednom prípade správca dane uvedené dôkazy žiadnym spôsobom nevyhodnotil a narušil tak právnu istotu žalobcu.

23. Ku správe daní nemožno pristupovať nezodpovedne a povrchne ako to urobil správca dane, pretože určenie dane odlišne od podaného daňového priznania je vážnym zásahom do práv žalobcu. Zvlášť v prípade neuznania nároku na odpočítanie DPH, ktorú žalobca svojmu dodávateľovi riadne a preukázateľne zaplatil, dochádza k narušeniu základného princípu tejto dane - princípu neutrality. Takýto závažný zásah do práv žalobcu musí byť jasne a presvedčivo odôvodnený a podložený objektívne, spoľahlivo a úplne zisteným a preukázaným skutkovým stavom, ako aj správnou a presvedčivou analýzou právnych predpisov, primerane aplikovaných na správne zistený a preukázaný skutkový stav.

24. Podľa žalobcu správca dane nevyhotovil Protokol s podstatnými náležitosťami podľa ustanovenia § 46 ods. 8 Daňového poriadku, a takýto Protokol teda nemôže (bez doplnenia dokazovania a riadneho odôvodnenia záverov) byť použitý ako podklad pre vyrubovacie konanie.

25. Dôsledné a hlavne presvedčivé odôvodnenie je povinnou náležitosťou každého rozhodnutia. Správny orgán v ňom musí reagovať na všetky návrhy, námietky a vyjadrenia účastníka konania k podkladu rozhodnutia, a zároveň v ňom musí uviesť aj vyhodnotenie vykonaných dôkazov. Rozhodnutie musí byť dostatočne presvedčivé a musí obsahovať právne posúdenie veci, to znamená, že musí obsahovať konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti vychádzal. Správca dane si uvedenú povinnosť nesplnil, teda svojím konaním porušil príslušné ustanovenia hmotnoprávnych ako aj procesnoprávnych noriem vo vzťahu k predmetným konaniam. Správca dane sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu, čím rozhodnutia správcu dane ako aj rozhodnutia žalovaného trpia nepreskúmateľnosťou z dôvodu nedostatočného vysporiadania sa s návrhmi a námietkami žalobcu.

26. Vo vzťahu k neuznaným dodávateľským faktúram od dodávateľa MUNICON s. r. o., žalobca uviedol, že služby manažmentu a organizačného poradenstva v roku 2016 boli objednávané na základe objednávok a zahŕňali služby riadenia obchodnej a administratívnej agendy, plánovanie obchodnej stratégie a obchodných aktivít, aktívne sledovanie trhu a hodnotenie potenciálu nových obchodných príležitostí, koordinačnú a organizačnú činnosť medzi dodávateľmi a odberateľmi a ďalšie administratívne činnosti. Hlavnou činnosťou žalobcu je predaj energií a investičný manažment. Nakoľko žalobca rokoval o vstupe zahraničných strategických investorov do spoločnosti, chcel mať investičné

projekty, t. j. svoju hlavnú činnosť, oddelené od administratívnych činností, ktoré boli zabezpečované subdodávkou od spoločnosti MUNICON s. r. o. Fakturovaná čiastka bola stanovená na základe výkazu prác, ktoré obsahovali zoznam jednotlivých činností vykonaných v danom období a počet hodín strávených na jednotlivých úkonoch. Výkazy práce za jednotlivé mesiace boli správcovi dane predložené v prílohe vyjadrenia.

27. Uvedené skutočnosti považoval žalobca za relevantné a objektivizujúce vznik práva žalobcu na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH, ako aj ustanovenia § 51 zákona o DPH, nakoľko na základe týchto preukázal, že dodaním služby mu týmto vznikla daňová povinnosť podľa ustanovenia § 19 ods. 2, ods. 3 zákona o DPH. Správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočet dane, ale pritom sám v rozhodnutiach tvrdí, že nespochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení, ale spochybňuje deklarovaných dodávateľov, ktorí sú uvedení na dodávateľských faktúrach, na základe ktorých si žalobca uplatňuje právo na odpočítanie dane. Správca dane taktiež nespochybňuje akýmkoľvek a žiadnym spôsobom ani odberateľov žalobcu. Tieto závery správcu dane si navzájom odporujú. Ako na jednej strane môže správca dane tvrdiť, že žalobca nesplnil formálne, ako ani materiálne podmienky pre vznik nároku podľa ustanovení § 49 a nasl. zákona o DPH, keď nespochybňuje odberateľov, ani uskutočnenie zdaniteľných plnení žalobcom.

28. S odkazom na ustanovenia § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 6 Daňového poriadku v spojitosti s ustanovením § 24 Daňového poriadku, má žalobca za to, že správca dane porušil okrem iného aj tieto ustanovenia Daňového poriadku pri výkone daňovej kontroly a v procese vyrubovacích konaní, pretože nepostupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a ani nedbal na zachovanie práv a právom chránených záujmov žalobcu (konal v rozpore s ustanoveniami Daňového poriadku). Pri správe daní nepostupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom a inými osobami (odmietol vykonať dôkazné prostriedky navrhované žalobcom, bez relevantného zdôvodnenia). Správca dane sa nezaoberal každou vecou, ktorá bola predmetom správy daní a nepoužil najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane (selektívne prihliadal na jednotlivé podklady a dôkazy). V danom prípade správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, avšak tieto nevyhodnotil objektívne, čo je potvrdené aj absenciou vysvetlenia správcu dane, prečo na niektoré dôkazy prihliadal a na niektoré nie.

29. Žalobca si pritom splnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 24 Daňového poriadku, pretože správcovi dane predložil ako dôkaz tak faktúry, ako aj výkazy prác, ktoré obsahovali zoznam jednotlivých činností vykonaných v danom období a počet hodín strávených na jednotlivých úkonoch, čím si splnil materiálne a formálne podmienky na to, aby mu legálne a legitímne vznikol nárok podľa ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH, čo v konečnom dôsledku konštatoval aj správca dane vo svojich rozhodnutiach, kde tvrdí, že nespochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení žalobcom.

30. Napriek základnej premise, že dôkazné bremeno leží na strane daňového subjektu, je nevyhnutné v danej veci opätovne zdôrazniť, že žalobca vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Tento záver vychádza zo skutočnosti, že žalobca splnil všetky kritériá, na základe ktorých týmto došlo k preneseniu dôkazného bremena na správcu dane, a to: a) že žalobca disponuje existenciou materiálneho plnenia (faktúrou s prílohami) s podrobným položkovým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, čím vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane; b) že žalobca preukazuje len skutočnosti vymedzené v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH a skutočnosti podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH - tieto tvoria dôkazné bremeno žalobcu.

31. Podľa žalobcu on uniesol vlastné dôkazné bremeno v predmetných daňových konaniach, nakoľko správcovi dane boli riadne predložené faktúry a výkazy prác, ktoré obsahovali zoznam jednotlivých činností vykonaných v danom období a počet hodín strávených na jednotlivých úkonoch. Legitímny, ako aj legálny vznik nároku žalobcu na odpočet dane a reálnosť plnenia je podporená aj svedeckými výpoveďami svedkov. Správca dane akýmkoľvek a žiadnym relevantným spôsobom neobjasnil a nevysvetlil ratio svojich tvrdení, len neúmerne prenáša dôkazné bremeno na žalobcu, a to hlavne vo vzťahu k tretím osobám, t. j. od žalobcu požaduje ďalšie podklady, resp. dôkazy, ktoré by

preukázali reálnosť plnenia, a to aj v situácií, kedy žalobca ustál vlastné dôkazne bremeno, čím v prípade pochybností preniesol dôkazné bremeno na správcu dane, ktorému sa naopak nepodarilo objektívne verifikovať svoje tvrdenia (domnienky), resp. vyvrátiť tvrdenia žalobcu.

32. Správca dane konštatuje, že zmena sídla spoločnosti MUNICON s. r. o. bola účelová. S týmto tvrdením žalobca vyjadril nesúhlas. Sám p. B. predložil správcovi dane Zmluvu o prevode obchodného podielu v spoločnosti MUNICON s. r. o. zo dňa 13. 12. 2019 z jeho osoby na osobu p. A. C. A.. Takéto ničím podložené tvrdenie správcu dane je subjektívne, nakoľko účelovosť zmeny sídla tento žiadnym spôsobom nepreukázal. O zmene sídla sa rokovalo už dávnejšie, ešte pred začatím daňovej kontroly, čo je zrejmé aj zo svedeckej výpovede p. B..

33. Žalobca vyjadril nesúhlas aj s tvrdením, že zo strany p. B. alebo spoločnosti MUNICON s. r. o., nebola prejavená akákoľvek a žiadna súčinnosť pri predmetnom daňovom konaní. Pán B. so správcom dane riadne spolupracoval a poukázal mu všetky potrebné a nevyhnutné dôkazy preukazujúce reálnosť zdaniteľných obchodov. Za nepravdivé, ako aj zavádzajúce tvrdenie správcu dane, žalobca označil to, že A. A. sám a bez vyzvania predložil správcovi dane všetky potrebné dokumenty. Táto skutočnosť nie je pravdivá, nakoľko A. A. adresoval správcovi dane všetky potrebné dokumenty na základe výzvy p. B., ktorý v tom čase, už ako bývalý konateľ spoločnosti MUNICON s. r. o., tieto odovzdal novému jedinému spoločníkovi a konateľovi A. A., o čom je vyhotovený odovzdávací protokol zo dňa 13.12.2019, predmetom ktorého je potvrdenie o odovzdaní a prevzatí ekonomickej a účtovnej agendy novému spoločníkovi a konateľovi spoločnosti MUNICON s. r. o. Samotný správca dane vyžiadal podklady od spoločnosti MUNICON s. r. o. V čase doručenia tejto výzvy už však p. B. nedisponoval účtovnými a listinnými podkladmi tejto spoločnosti. Túto požiadavku správcu dane však odovzdal p. A. A.. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie správcu dane v tomto smere je viac ako zavádzajúce.

34. Správca dane v ďalšom texte tvrdí, že v priebehu výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti spoločnosťou NABI Korea s. r. o. a MUNICON s. r. o., FC-TRADE SPOL s.r.o. vo vzťahu k žalobcovi v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach. Správca dane tak len konštatuje, avšak žiadnym objektívnym spôsobom nepotvrdzuje svoje závery. Nereflektuje námietky žalobcu, selektívne a subjektívne vykonáva dôkazy, ktoré mu navrhol vykonať žalobca, za účelom ďalšej verifikácie tvrdení žalobcu.

35. Za predpokladu, že transakcia žalobcu, tak ako ju opisuje, má pre neho racionálny ekonomický dôvod, nie je možné ju vylúčiť, ako dodanie tovaru, či poskytnutie služby v zmysle zákona o DPH. Najvyšší súd SR preto konštatuje, že ak daňová transakcia má racionálny ekonomický dôvod, správca dane ju nemôže prekvalifikovať. Žalobca dostatočným objektívnym spôsobom preukázal správcovi dane racionálny ekonomický dôvod zdaniteľného plnenia.

36. Správca dane konštatuje, že v priebehu výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti spoločnosťou NABI Korea s. r. o., MUNICON s. r. o. a FC-TRADE SPOL s.r.o., vo vzťahu k žalobcovi v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach. S týmto výrokom správcu dane vyjadril žalobca nesúhlas, a to s odkazom na všetko doposiaľ uvedené, ako aj predložené dôkazy, a taktiež svedecké výpovede vykonané v predmetných konaniach, na základe ktorých je možné verifikovať tzv. genuine economic activity žalobcu. Správcovi dane boli doručené tak faktúry, ako aj výkazy prác, ktoré obsahovali zoznam jednotlivých činností vykonaných v danom období, ktoré preukazujú reálnosť zdaniteľného plnenia, resp. skutočnej hospodárskej aktivity žalobcu, na základe ktorých si uplatnil právo na odpočet dane. K týmto skutočnostiam sa správca dane akýmkoľvek a žiadnym spôsobom nevyjadril. Žalobca dal v tejto súvislosti do pozornosti ďalšiu zásadu uplatňovanú v daňovom konaní, a to zásadu in dubio pro mitius. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. -44 zo dňa 18.09.2008 v bode 14 vymedzuje, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie

- in dubio mitius.

37. Žalovaný vo svojej podstate vyhodnotil všetky námietky vymedzené žalobcom v odvolaniach ako nedôvodné. Žalovaný vo svojich rozhodnutiach uvádza: „Odvolací orgán, po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi Odvolania proti napadnutému Rozhodnutiu DÚ ZV, po preskúmaní Odvolaním napadnutého Rozhodnutia DÚ ZV, a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýlil od relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého Rozhodnutia DÚ ZV. Tieto závery vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého Rozhodnutia DÚ ZV. Preto sa odvolací orgán s ním stotožňuje v celom rozsahu, považujúc posúdenie veci Správcom dane.“ Poukazujúc na všetko doposiaľ vymedzené žalobca nesúhlasí s takto konštituovaným záverom žalovaného, nakoľko ani žalovaný sa nevysporiadal s námietkami žalobcu, ako ani neodstránil rozpory, na ktoré žalobca v procese daňového konania poukazoval. Vydané rozhodnutia žalovaného žalobca preto považuje za čisto formálne, vykazujúce navyše znaky arbitrárnosti.

38. Žalovaný sa v rozhodnutiach odvoláva na dve rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, a to rozsudok sp. zn. a rozsudok sp. zn. , na podklade ktorých vyvodil záver, že skutočnosť, kedy daňový doklad obsahuje všetky obligatórne náležitosti, a taktiež je riadne zaevidovaný v účtovníctve, nie je skutočnosť preukazujúca reálnosť dodania tovaru, resp. služby, vo vzťahu ku ktorým vzniká žalobcovi nárok na odpočítanie dane. V ďalšom texte žalovaný uvádza obdobný záver, podporený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého poukazuje taktiež na to, že zaúčtovanie faktúr v účtovníctve, ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil ale len tvrdením o takejto skutočnosti. Žalobca namietal aplikáciu týchto rozhodnutí na predmetnú vec, nakoľko podľa žalobcu žalovaný selektívne a zámerne vybral len určité ich časti, ktoré podporujú jeho tvrdenia, avšak nevyhodnotil tieto rozhodnutia (resp. v nich uvedené právne závery) ako celok a vo vzájomnej súvislosti. Právna veta rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.04.2015 znie: To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. S týmto záverom žalobca súhlasí, avšak ak by žalovaný podrobil predmetný judikát podrobnej a hĺbkovej analýze, zistil by, že tento, ako celok, nie je možné aplikovať na danú vec. V danom judikáte sa žalujúcej strane vyčítalo, že predložila podklady a dôkazy, čím splnila len formálnu podmienku na vznik nároku na odpočítanie DPH podľa zákona o DPH, teda absentovalo splnenie materiálnej podmienky. Tento skutkový stav nie je možné subsumovať na situáciu a vec žalobcu, pretože ten na základe predložených podkladov a dôkazov vyčerpal svoje dôkazné bremeno – t. j. preukázal splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH. Žalobca predložil dostatočné podklady a dôkazy o tom, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené a dodanie tovarov, resp. služieb deklarovali a potvrdili aj samotní svedkovia pri ústnych pojednávaniach. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.04.2015 je možné enumerovať spôsoby, akými sa preukazuje splnenie materiálnych podmienok, a síce výsluch svedkov / konateľov; predloženie faktúr s podrobným opisom druhu a ceny dodávaných služieb od dodávateľov – výkazy, záznamy a pod., čo žalobca reálne splnil. Vo vzťahu k uvedenému považoval žalobca závery žalovaného za irelevantné a neodôvodnené. Uvedený postup žalovaného je podľa žalobcu potom iba dôkazom o jeho čisto formálnom postupe v odvolacích konaniach a arbitrárnosti jeho rozhodnutí.

39. Žalobca predložil dostatočné podklady a dôkazy o tom, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, že využil predmetné dodávky a služby ako platiteľ v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH, s ktorým je spojený nárok na odpočítanie dane, a že využil predmetné dodávky na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, čím žalobca splnil zákonné podmienky na vznik nároku na odpočítanie dane z kontrolovaných dodaní.

40. Podľa žalobcu : a) žalobca k daňovej kontrole predložil podklady a dôkazy, ktoré preukazujú reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov a tieto boli reálne uskutočnené, a síce, že využil predmetné dodávky a služby ako platiteľ v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH, s ktorým je spojený nárok na odpočítanie dane a že využil predmetné dodávky na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, čím žalobca splnil zákonné podmienky (formálne i materiálne) na vznik nároku na odpočítanie dane z kontrolovaných dodaní; b) žalobca predložil správcovi dane zmluvy, faktúry, objednávky, zostavy, výkazy prác, ktoré obsahovali zoznam jednotlivých činností vykonaných v danom období a počet hodín strávených na jednotlivých úkonoch, ako aj dodacie listy, čím vyčerpal vlastné dôkazné bremeno; v zmysle konštantnej judikatúry súdov Slovenskej republiky dôkazné bremeno daňového subjektu nie je nekonečné, ale v takom prípade na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u

dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane; c) žalovaný vydal rozhodnutia v rozpore s stanovením § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, ods. 10 Daňového poriadku, ako aj v rozpore s ustanovením § 24 ods. 2 Daňového poriadku v spojitosti s ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku, čím došlo k porušeniu základných práv a právom chránených záujmov žalobcu; d) rozhodnutia žalovaného žalobca považuje za čisto formálne, vykazujúce navyše znaky arbitrárnosti, pričom žalovaný sa nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkami žalobcu, ako ani neodstránil rozpory, na ktoré žalobca v procese daňového konania opakovane poukazoval.

Vyjadrenia žalovaného k správnym žalobám

41. Žalovaný vo vyjadreniach k správnym žalobám uviedol, že sa vo svojich rozhodnutiach stotožnil so závermi správcu dane, ktorý žalobcovi v zdaňovacích obdobiach február 2016, január 2016 a august 2016 nepriznal právo na odpočítanie dane z faktúr, ktoré boli vystavená dodávateľom MUNICON s.r.o. Žalovaný preskúmaním odvolaním napadnutých rozhodnutí a dôvodov uvedených v odvolaniach dospel k záveru, že nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýlil relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutí vydaných správcom dane, preto rozhodnutia správcu dane potvrdil.

42. Správca dane počas daňovej kontroly nadobudol pochybnosti o zdaniteľných plneniach deklarovaných faktúrami od dodávateľa MUNICON s.r.o., a preto realizoval úkony smerujúce k prevereniu uskutočnenia zdaniteľných plnení (ústne pojednávania, výsluchy svedkov, výzvy, získanie informácii z iných konaní a iné), ktoré sú podrobne charakterizované v protokole a napadnutom rozhodnutí.

43. Pre účely ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, t.j. vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálno-právne náležitosti. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch, v právnej skutočnosti, v objekte a subjekte.

44. Pri daňovej kontrole správca dane preveroval faktúry vystavené dodávateľmi daňového subjektu. Daňová kontrola bola zameraná nielen na obsahovú stránku faktúry podľa § 71 a § 72 zákona o DPH, ale predovšetkým bola zameraná na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti a predovšetkým, či došlo ku skutočnému zdaniteľnému obchodu v zmysle § 8 a § 9 zákona o DPH na základe oprávnenosti, hodnovernosti a preukázateľnosti dodania tovaru a následného práva na odpočet dane z pridanej hodnoty. Správca dane na základe kontrolných zistení spochybnil dodanie služieb dodávateľom MUNICON s.r.o., čím sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu, ktorý pochybnosti správcu dane o dodaní služieb daným dodávateľom nevyvrátil.

45. Žalovaný uviedol, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav k posúdeniu preverovaných obchodov a všetky získané dôkazy dostatočne vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly postupoval v zmysle zásad ustanovených v § 3 v nadväznosti na § 24 Daňového poriadku, pričom jednou z najvýznamnejších zásad je tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane rozhodnutia vydal a odôvodnil v súlade s ustanoveniami § 63 Daňového poriadku. Žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikuje, s akými konkrétnymi námietkami sa nevysporiadal správca dane, prípadne odvolací orgán, námietky z daných bodov žaloby sú preto nedôvodné a všeobecné.

46. V tomto prípade je to daňový subjekt, ktorý si uplatnil nárok na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr, a preto musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené tak ako to deklarujú ním predložené faktúry. V zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku, je preto dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý má povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva, čo vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. .

47. Podľa žalovaného aj z judikatúry SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada podľa ustanovenia § 3 ods. 6 Daňového poriadku nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočet DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda že tovar alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočet DPH nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá.

48. Ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Vzhľadom na to, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil kontrolovaný daňový subjekt, ale vykonal k tomuto účelu rozsiahle dokazovanie. Správca dane zaobstaral konkrétne dôkazy, ktoré hodnotil jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti.

49. K dodávateľovi MUNICON s.r.o. žalovaný uviedol, že správca dane zaslal na adresu sídla predmetného dodávateľa výzvu č. 102771754/2019 zo dňa 02.12.2019, ktorá bola doručená dňa 23.12.2019. Na základe výzvy mal v lehote 15 dní odo dňa doručenia daňový subjekt predložiť písomnosti, ktoré mohli byť dôkazom v súvislosti s výkonom daňových kontrol u žalobcu za zdaňovacie obdobie január až december 2015 a január až december 2016. Daňový subjekt v lehote na uvedenú výzvu nereagoval a správcovi dane neboli predložené žiadne doklady a dôkazy týkajúce sa fakturovaných zdaniteľných plnení.

50. Správca dane tiež zistil, že podľa údajov zverejnených v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I. Oddiel: Sro, Vložka číslo: 53902/B, je predmetný dodávateľ MUNICON s.r.o. od 01.01.2020 vymazaný, z dôvodu prenesenia sídla do iného štátu EÚ. Konateľ A. B. ukončil funkciu dňa 27.12.2019. Novým konateľom spoločnosti sa stal A. C. A., D. E. XX/X, F. F. G., B. H. I. F. C. B. J., dňom 27.12.2019. Dátum vzniku funkcie nového konateľa je 27.12.2019. Bývalý konateľ spoločnosti MUNICON s.r.o. je tá istá osoba ako súčasný konateľ spoločnosti žalobcu – A. B..

51. Správca dane zaslal žalobcovi viacero výziev (výzva na predloženie dôkazov č. 100602429/2020 zo dňa 04.03.2020, výzva na doplnenie a preukázanie údajov č. 100704522/2020 zo dňa 16.03.2020 a výzva č. 101821656/2020 zo dňa 25.11.2020 na predloženie dôkazov ), v ktorých ho vyzval, aby doplnil a preukázal údaje, aby predložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, týkajúce sa dodávateľov, ktorí boli správcom dane počas daňovej kontroly spochybnení. Poverené osoby splnomocneného zástupcu kontrolovaného daňového subjektu sa dňa 16.10.2020 dostavili na Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen a v zmysle § 23 Daňového poriadku si vyhotovili na svoje mobilné zariadenie fotografie jednotlivých dokumentov nachádzajúcich sa v spise z daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2016, o čom bol spísaný úradný záznam č. 101594181/2020.

52. Žalovaný ďalej uviedol, že ani napriek vyššie uvedeným skutočnostiam kontrolovaný daňový subjekt nepredložil žiadne doklady a dôkazy, ktoré by preukázali opodstatnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane od vyššie uvedených dodávateľov. U žiadneho z deklarovaných dodávateľov nebolo počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti a vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 zákona o DPH, ktoré by zakladalo následné právo na odpočet dane u kontrolovaného daňového subjektu.

53. Žalovaný má za to, že daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii, mal dostatočné podklady preto, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Správca dane skúma uskutočnenie obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Daňové doklady sú z hľadiska preukazovania

oslobodenia od DPH použiteľné len vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú skutočnosť.

54. Skutočné dodanie tovaru alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu, pri ktorom je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare resp. službe vznikla daňová povinnosť, a to nielen po formálnej stránke (vystavenie faktúry), ale je nevyhnutné preukázať aj vecné naplnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť odpočítanie dane z tohto dokladu. Uvedený názor vyslovil aj Najvyšší súd SR, viď. napr. rozsudky sp. zn. a .

55. Nie je povinnosťou správcu dane označiť daňovému subjektu, akými dôkazmi má preukázať skutočnosti, ktoré je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku. V prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý má povinnosť zadovážiť si dostatok dôkazov pre prípad, že si bude uplatňovať odpočet dane. Žalovaný poukázal na závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozsudku sp. zn. zo dňa 16.01.2018, v zmysle ktorých je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch, vzhľadom na nevylúčenie možnosti vykonania daňovej kontroly v reálne dlhšom časovom úseku, si daňový subjekt zabezpečí dostatok hodnoverných dôkazných prostriedkov ohľadom priebehu zdaniteľného obchodu tak, aby za každých okolností vedel preukázať zrealizovanie zdaniteľného obchodu spôsobom opísaným vo faktúre a aby bol schopný za každých okolností odstrániť pochybnosti daňových orgánov o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu.

56. V rozhodnutiach správcu dane sa poľa žalovaného nikde v texte neuvádza formuláciu, že zo strany p. B. alebo spoločnosti MUNICON s.r.o. nebola prejavená žiadna súčinnosť. Daňový subjekt MUNICON s.r.o. po výzve správcu dane nepredložil požadované písomnosti a ani žalobca nepredložil po opakovaných výzvach požadované doklady, dôkazy, pochybnosti správcu dane týkajúce sa plnení fakturovaných deklarovaným dodávateľom neodstránil. Konateľom spoločnosti MUNICON s.r.o. bol v období od 12.08.2008 do 27.12.2019 A. B., t.j. osoba, ktorá je od 28.12.2010 konateľom u žalobcu.

57. Správca dane vo vyrubovacom konaní po daňovej kontrole vypočul ako svedka A. A. B., o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č.101131530/2021 zo dňa 01.07.2021. Svedok počas ústneho pojednávania okrem iných skutočností uviedol, že všetky obchody medzi spoločnosťami MUNICON s.r.o. a PROFENERG, s.r.o. boli riadne zaúčtované, zdokladované a zdanené, všetky obchodné vzťahy boli vykonávané v intenciách zmlúv. Svedok B. zároveň uviedol, že nedisponuje žiadnymi dokladmi, ale kópie dokladov má v rámci kontroly k dispozícii správca dane.

58. Dňa 04.08.2021 boli správcovi dane písomne doručené doklady, ktoré sa týkali žalobcu a spoločnosti MUNICON s.r.o., listinné podanie zaevidované pod č. 373075/2021. Zásielka obsahovala sprievodný list vo veci predloženia podkladov s textom: „Týmto Vám predkladám účtovné doklady spoločnosti MUNICON s.r.o. za roky 2015 až 2019 týkajúce sa spoločnosti PROFENERG, s.r.o.“ Ako prílohy boli uvedené: „účtovné doklady spoločnosti MUNICON s.r.o. za roky 2015 až 2019 týkajúce sa spoločnosti PROFENERG, s.r.o.“ Podpísaný konateľ A. C. A.. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že A. C. A. zaslal záväzné objednávky, faktúry a popis činností, vystavené spoločnosťou MUNICON s.r.o. pre spoločnosť PROFENERG s.r.o. za roky 2015 až 2019. Správcovi dane neboli predložené žiadne účtovné doklady ako hlavná kniha či účtovný denník, ktoré by preukazovali zaúčtovanie predložených dokladov v účtovníctve daňového subjektu MUNICON s.r.o. Správcovi dane neboli zaslané ani evidencie DPH za uvedené obdobia, ktoré by preukazovali odvod dane z predložených faktúr spoločnosťou MUNICON s.r.o. Žalovaný konštatoval že správcovi dane boli predložené len faktúry s prílohami, bez predloženia dôkazov o reálnom dodaní uvedených zdaniteľných plnení. Predložené doklady sa zhodujú s dokladmi predloženými žalobcom v priebehu výkonu daňovej kontroly, t.j. prostredníctvom daných dokladov nebolo preukázané, že fakturované plnenia boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúre.

59. Podľa žalovaného žalobca v správnych žalobách nešpecifikuje, na aké konkrétne námietky správca dane nereflektoval a na základe akých konkrétnych a overiteľných skutočností má za to, že navrhované dôkazy boli správcom dane vykonané selektívne a subjektívne. Námietky vznesené v tomto smere sú preto všeobecné a nedôvodné.

60. V priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nebolo u deklarovaného dodávateľa MUNICON s.r.o. preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti a vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 zákona o DPH. Na základe vyhodnotenia zistení a dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti prijal správca dane záver, že žalobca porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalovaný sa s uvedeným záverom správcu dane stotožnil.

61. K svedeckým výpovediam žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -209 zo dňa 18.02.2021, v ktorom súd v bode 49 okrem iných skutočností uviedol, že tvrdenia osôb vystupujúcich v mene dodávateľa/dodávateľov (konatelia, resp. bývalí konatelia ), ktoré sa mali podieľať na vzniku výdavkov žalobcu (mali zabezpečovať odplatné dodanie služieb) v súlade s predloženými účtovnými dokladmi, ale tiež v súlade so záujmami žalobcu, ako aj v súlade so záujmami svojimi, za rozhodujúce potvrdzujúce dôkazy nemožno považovať. Za svedka vo všeobecnosti (v materiálnom zmysle) nemôže byť považovaná osoba, ktorá bola priamo zainteresovaná v preverovaných skutočnostiach (ako ich aktér ) a ktorá tak vypovedá o svojom vlastnom postupe (obhajuje ho). Najmä konateľ žalobcu a konatelia, resp. bývalí konatelia deklarovaných dodávateľov, neboli teda tretími osobami vypovedajúcimi o informáciách, ktoré získali o postupe alebo konaní iného (inak povedané o tom, čo videli a počuli), t .j. nemožno ich výpovediam v skutočnosti pripisovať význam a váhu svedeckej výpovede v rámci dokazovania, ale skôr význam procesnej obrany, ktorú je taktiež potrebné náležite vyhodnotiť. Obdobne sa tento prístup vzťahuje na listinné doklady predložené žalobcom, obsahujúce verifikovateľné skutočnosti. Preto ich nemožno považovať za dôkazy preukazujúce dodanie služieb žalobcovi, ale len za podklady spĺňajúce formálne zákonné predpoklady a listinnú súčasť tvrdení žalobcu. Tvrdenia žalobcu a bývalých, resp. súčasných konateľoch deklarovaných dodávateľov žalobcu samé o sebe nepredstavujú dôkazy o tvrdených skutočnostiach, a preto je ich možné považovať len za vyhlásenia, bez možnosti overenia.

62. Podľa žalovaného správca dane dostatočne zistil skutkový stav k posúdeniu preverovaných obchodov a všetky získané dôkazy dostatočne vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, že tovar príp. služba boli reálne dodané (§ 8, § 9 zákona o DPH), a to práve osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje DPH. Podľa žalovaného žalobca nepredložil žiadne doklady a dôkazy, ktoré by preukázali opodstatnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane od vyššie uvedeného dodávateľa. U deklarovaného dodávateľa nebolo počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti a vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 zákona o DPH, ktoré by zakladalo následné právo na odpočet dane u kontrolovaného daňového subjektu.

63. Správca dane poskytol žalobcovi dostatočný priestor, aby preukázal skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane uvedenej ním v daňovom priznaní k DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie; umožnil kontrolovanému daňovému subjektu vyjadrovať sa ku skutočnostiam týkajúcim sa kontroly dane z pridanej hodnoty a predkladať doklady a dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, o čom svedčia zápisnice o ústnom pojednávaní, výzvy a iné dokumenty; umožnil kontrolovanému daňovému subjektu počas výkonu daňovej kontroly aj dokazovanie ním uvádzaných skutočností. Správca dane všetky skutočnosti zistené daňovou kontrolou vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko čo vyšlo najavo. Správca dane odvolaním napadnuté rozhodnutia vydal a odôvodnil v súlade s ustanoveniami § 63 Daňového poriadku. Žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by preukázali zistený skutkový stav inak, ako bol správcom dane v daňovej kontrole zistený a vo vyrubovacích konaniach vyhodnotený.

64. Žalovaný zotrval na závere o zákonnosti a správnosti správnou žalobou napadnutých rozhodnutí a navrhol správne žaloby žalobcu zamietnuť a žalobcu zaviazať znášaním trov konania zo svojho.

Vyjadrenia žalobcu k vyjadreniam žalovaného (repliky)

65. Žalobca vyjadril nesúhlas so závermi žalovaného prednesenými vo vyjadreniach k správnym žalobám. Podľa žalobcu správca dane v rámci daňového konania vyjadril záver, že nespochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení žalobcu, ale spochybňuje výhradne deklarovaných dodávateľov

žalobcu, ktorí boli uvedení na dodávateľských faktúrach, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. Na základe predošlého argumentu, správca dane odmietol vykonať aj výsluchy žalobcom navrhovaných osôb, ktorých výpoveď by mala významný vplyv pre objasnenie predmetnej veci.

66. Žalovaný má za to, že žalobca je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácií, mal dostatočné podklady preto, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Z časti je možné so žalovaným súhlasiť, avšak žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením, že je povinnosťou žalobcu si preverovať svojich obchodných partnerov v rozsahu, v akom to vymedzil žalovaný vo vyjadreniach. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 18.05.2021, z ktorého je zrejmý nasledovný záver : Predkladajúci senát nesúhlasí so záverom žalovaného, že o existencii sporného materiálneho plnenia svedčí len existencia formálnych dokladov, ktoré nevystihujú reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania, pretože k úhrade faktúr, hoc len sčasti, došlo bezhotovostne (čo bolo preukázané výpisom pohybov na účte žalobcu) a existencia tovaru ako takého nebola v konaní spochybnená. Žalobca preukazoval, že tovar mu bol dodaný práve spoločnosťou, a aj predloženými faktúrami, dodacími listami, dokladmi o preprave tovaru. Senát 8S uviedol, že vo svojej rozhodovacej praxi opakovane pripustil poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi zdaniteľného plnenia v prípade, ak plnenie bolo poskytnuté za štandardných okolností, ako k nemu dochádzalo v rámci predchádzajúcej obchodnej praxe, hoc na strane dodávateľa došlo k podvodnému konaniu. Mal za to, že primeranosť ostražitosti daňového subjektu zodpovedá aj rutinizácii obchodných procesov, a preto ak zdaniteľné plnenie má prebehnúť za totožných podmienok ako dovtedy, existencia tovaru nie je spochybnená, kúpna cena je zaplatená štandardným spôsobom a v rámci komunikácie nedôjde k neodôvodneným rozdielom oproti bežnému/zaužívanému obchodnému styku, daňový subjekt nemá dôvod spochybňovať oprávnenie svojho dodávateľa nakladať s predmetom zdaniteľného plnenia.

67. Podľa žalobcu on objektívnym spôsobom sám preukázal realizáciu zdaniteľného plnenia, a to aj s ohľadom na ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Podľa žalobcu on uniesol svoje dôkazné bremeno, resp. povinnosť tvrdenia, kedy tieto vedel relevantne podložiť dôkazmi. Žalobca vyjadril pochybnosti k rozsahu dokazovania vo vzťahu k žalobcovi, pretože jemu nevyčíta nepredloženie verifikačných dôkazov, naopak toto vyčíta, a teda aj svoj záver vyvodzuje na tom skutkovom, ako aj právnom základe, kedy nie sú schopné verifikovať svoje tvrdenia dodávateľské spoločnosti.

68. Podľa žalobcu v priebehu daňového konania predložil všetky potrebné podklady a dôkazy, na základe ktorých objektívne preukázal svoje tvrdenia, t. j. vykonanie zdaniteľného plnenia a splnil postuláty vymedzené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 16.01.2018.

69. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.11.2012, sp. zn.: vyplýva, že dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt je jasne limitované ustanovením (v súčasnosti Daňového poriadku – pozn. Žalobcu), ktoré však v záujme zachovania ústavne konformného výkladu tohto ustanovenia nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. Za situácie, kedy správcovi dane resp. žalovanému nepostačujú dôkazy predložené žalobcom, je v dôsledku prenesenia dôkazného bremena povinný preukázať nesplnenie podmienok uplatnenia si nároku na odpočítanie dane v zmysle daňovo-právnych noriem, t. j. označiť konkrétne dôkazy, na základe ktorých by došlo k verifikácií skutočností tvrdených žalobcom.

70. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. marca 2011, sp. zn.: ( v ktorom Najvyšší súd SR poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 25. marca 2005, sp. zn.: , publikované pod č. 599/2005) vyplýva, že dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt.

71. Žalobca v daňovom konaní uniesol dôkazné bremeno vymedzené v ustanovení § 24 Daňového poriadku, čo podložil aj závermi obsiahnutými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 15.03.2011 - napriek základnej premise, že dôkazné bremeno leží na strane daňového subjektu, je nevyhnutné v danom konaní opätovne správcovi dane zdôrazniť, že žalobca vyčerpal vlastné dôkazné

bremeno. Tento záver vychádza zo skutočnosti, že žalobca splnil všetky kritériá, na základe ktorých týmto došlo k preneseniu dôkazného bremena na správcu dane, a to : a) že žalobca disponuje existenciou materiálneho plnenia (faktúrou s prílohami) s podrobným položkovým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, čím vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane; b) že žalobca preukazuje len skutočnosti vymedzené v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a skutočnosti podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH. Tieto skutočnosti tvoria dôkazné bremeno žalobcu.

72. Pokiaľ žalovaný vo vyjadreniach poukazoval na závery rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 18. februára 2021, tieto považoval žalobca za irelevantné, nakoľko predmetný rozsudok nie je možné aplikovať na prejednávané veci. Odhliadnuc od faktu, že v zmysle týchto záverov by bolo možné označiť všetky výpovede za nedôveryhodné, a to len na základe pozícií svedkov.

73. Ďalej ešte žalobca uviedol, že je absolútne logické, že bez toho, aby mu boli zo strany deklarovaných dodávateľov poskytnuté služby, by žalobca sám nemohol realizovať svoju ekonomickú činnosť vo vzťahu k svojim odberateľom. Práve preto požadoval po správcovi dane, resp. žalovanom, vykonanie výsluchov týchto osôb.

74. Pokiaľ sa žalovaný snažil podporiť svoje vlastné tvrdenia argumentáciou obsiahnutou v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.04.2015, tak bližšou a hlbšou analýzou je možné konštatovať, že predmetný rozsudok práve podporuje tvrdenia žalobcu, pretože aj na základe tohto rozhodnutia je možné enumerovať spôsoby, akými sa preukazuje splnenie materiálnych podmienok, a síce výsluch svedkov / konateľov; predloženie faktúr s podrobným opisom druhu a ceny dodávaných služieb od dodávateľov – výkazy, záznamy a pod., čo žalobca reálne splnil.

75. Podľa žalobcu sa nie je možné stotožniť so záverom žalovaného, ktorý uvádza vo vyjadrení a kedy žalovaný odmieta aplikovať závery najvyššej súdnej autority, a to Súdneho dvora EÚ. Z vyjadrení žalovaného je možné usúdiť, že pripisuje žalobcovi získanie neoprávnenej daňovej výhody, čo je možné subsumovať v zmysle odbornej literatúry pod množinu jednej z troch základných foriem zneužívania daňového práva, a síce daňový podvod, v dôsledku čoho žalobca preto požadoval po žalovanom, aby mu preukázal získanie takejto neoprávnenej daňovej výhody, a toto svoje tvrdenie žalobca podložil aj ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Konanie pred Správnym súdom v Banskej Bystrici

76. Na základe o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, konkrétne aj z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. V dôsledku uvedeného boli konania pôvodne vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. (týkajúce sa zdaňovacieho obdobia február 2016), sp. zn. (týkajúce sa zdaňovacieho obdobia január 2016) a sp. zn. (týkajúce sa zdaňovacieho obdobia august 2016) vedené na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. .

77. Uznesením sp. zn. zo dňa 13.03.2024 správny súd spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , s tým, že veci budú ďalej vedené v spoločnom konaní pod spoločnou spisovou značkou . Správny súd postupoval podľa a a v záujme hospodárnosti konania spojil na spoločné konanie uvedené veci, ktoré spolu skutkovo súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov konania.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom

78. Žalobca žiadal na prejednanie vecí nariadiť pojednávanie, správny súd preto nariadil pojednávanie podľa na deň 17.04.2024. Žalobca aj žalovaný ospravedlnili svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní a žiadali, aby správny súd veci prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti.

79. Úvodom k zodpovedaniu žalobcových námietok správny súd považuje za potrebné poukázať na všeobecné východiská súdneho prieskumu pred správnym súdom. Správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutí (príp. opatrení) orgánov verejnej správy a postup, ktorý vydaniu rozhodnutí (resp. opatrení) predchádzal a to, či rozhodnutia (príp. opatrenia) orgánov verejnej správy a ich postup sú v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi. Konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania, správny súd nenahrádza a nedopĺňa konanie orgánu verejnej správy a nie je v jeho právomoci vykonávať prieskum správnou žalobou napadnutých aktov orgánov verejnej správy a ich postupu nad rozsah a dôvody správnej žaloby, okrem prípadov, v ktorých výslovne na takýto postup správny súd zmocňuje. Správne žaloby žalobcu sú ale všeobecnými správnymi žalobami, pri ktorých nie je v právomoci správneho súdu vyhľadávať za žalobcu nezákonnosti v postupe a v rozhodnutiach orgánov verejnej správy, prípadne konkretizovať všeobecné a nekonkrétne žalobné námietky. Iniciátorom súdneho konania pred správnym súdom je žalobca – účastník administratívneho konania a je na ňom, ako svoje právo na prieskum zákonnosti rozhodnutí (príp. opatrení) orgánov verejnej správy využije, teda aké žalobné dôvody v správnej žalobe prednesie a vymedzí. Podľa je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, ak nie je ustanovené inak. V ustanovení sú vymedzené nedostatky resp. sú druhovo vymedzené veci, pri ktorých správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby. Správny súd v postupe a v rozhodnutiach daňových orgánov nezistil nedostatky vymedzené v tomto zákonnom ustanovení a nejde ani o žiadnu z druhovo vymedzených vecí v tomto zákonnom ustanovení, preto nebol dôvod vykonať prieskum správnou žalobou napadnutých rozhodnutí nad rozsah a dôvody správnych žalôb.

80. Správny súd preskúmal správnymi žalobami napadnuté rozhodnutia daňových orgánov, v rozsahu a z dôvodov všeobecných správnych žalôb, a dospel k záveru, že správne žaloby žalobcu sú nedôvodné, preto ich podľa zamietol.

81. Podľa a ; (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

82. Podľa ; Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

83. Podľa a ; (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa , d) ide o veci podľa , ak je žalobcom fyzická osoba, ide o veci podľa , vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

84. Podľa ; Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

85. Podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH v znení platnom a účinnom v zdaňovacom období roku 2016; (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej

zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. (2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

86. Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH; (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

87. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH; Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

88. Úvodom k zodpovedaniu žalobcových námietok správny súd považuje za potrebné uviesť, že právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe, z tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (opakovane judikované závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-324/11 Tóth). Cieľom režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ napr. v rozhodnutí C-285/11 Bonik). Toto právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie uskutočnené na vstupe. Zároveň ale každá transakcia musí byť vo vzťahu k DPH sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (opakovane judikované závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-267/2015 zo dňa 22.06.2016 Gemeente Woerden/Staatssecretaris van Financi?n).

89. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak : (1) zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, (2) došlo k daňovému podvodu (3) došlo k prípadu zneužitia práva.

90. Kumulatívne splnenie hmotnoprávnych podmienok je aj pri určitom judikatórnom posune naďalej základným predpokladom pre odpočet DPH. Splnenie podmienok pre odpočítanie dane vo všeobecnosti preukazuje osoba, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje. V prípade, že by boli hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnené, aj tak môže dôjsť k obmedzeniu práva na odpočítanie dane, a to v prípade daňového podvodu alebo zneužitia práva. Potreba rozlišovania dôvodov na odpočítanie dane a zamedzenie „zmiešavania“ dôvodov na nepriznanie odpočítania dane bola opakovane vyslovená v judikatúre Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.11.2022). Potreba rozlišovania uvedených dôvodov nachádza svoj materiálny odraz aj v teórii dôkazného bremena, pretože ide o odlišné prípady pre neuznanie odpočítania dane a je pri nich odlišný obsah a rozsah dôkazného bremena daňového subjektu a správcu dane.

91. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú :

(1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t.j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia), (3) že prijaté plnenie je príjemcom (daňovým subjektom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

92. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok pre odpočítanie dane je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje.

93. Platiteľ dane si v zmysle Zákona o DPH môže odpočítať daň: • dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), • daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru (§ 19 ods. 1 zákona o DPH) alebo služby (§ 19 ods. 2 zákona o DPH), • daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH), a • zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.

94. Pri daňovom podvode je na rozdiel od preukazovania splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane dôkazné bremeno primárne na správcovi dane. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu boli zadefinované v judikatúre Súdneho dvora EÚ, na základe ktorej bol vytvorený tzv. Axel Kittel test existencie daňového podvodu (C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling). Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho dôkazného bremena: (1) preukázať existenciu podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň) a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), (2) preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbalosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) (3) musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia ktoré po ňom je možné rozumne vyžadovať aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu).

95. Z uvedenej úvodnej argumentácie je zrejmé, že zákon o DPH, ktorý prevzal právnu úpravu smernice o DPH, stanovuje podmienky, za ktorých si daňový subjekt môže uplatniť právo na odpočítanie dane, pričom tieto sú vymedzené kumulatívne a nesplnenie čo len jednej z týchto podmienok je dôvodom pre neuznanie odpočtu DPH pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok. Splnenie týchto kumulatívne vymedzených podmienok nemožno odpustiť. Na preukázanie nároku na odpočítanie dane nestačí len predloženie faktúry a ostatných účtovných dokladov preukazujúcich formálnu stránku deklarovaného plnenia - v tomto prípade poskytnutia služby. Zákonodarca pri uplatnení nároku na odpočet DPH požaduje aj preukázanie materiálnej stránky - preukázanie reálneho uskutočnenia deklarovaného zdaniteľného plnenia. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné preukázať skutočné/reálne dodanie tovaru resp. poskytnutie služby deklarovaným dodávateľom.

96. Z preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že žalobcovi nebolo uznané právo na odpočítanie dane z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok, konkrétne že nebolo preukázané skutočné dodanie služieb od dodávateľa MUNICON s.r.o. Daňové orgány nespochybnili len to, že služby dodal deklarovaný dodávateľ, ale spochybnili realitu plnenia – dodanie služby. Žalobca preto vychádzal z nesprávneho záveru, že realizácia plnenia nebola spochybnená. Úlohou správneho súdu v tomto súdnom konaní bolo v rozsahu a z dôvodov správnych žalôb preskúmať, či závery daňových orgánov z hľadiska zákonnosti obstoja a či v ich postupe nedošlo k takým vadám, ktoré by mohli mať za následok nezákonnosť ich rozhodnutí.

97. Žalobca v správnych žalobách namietal, že vo veciach je mnoho skutočností, ktoré sú sporné, ktorými sa správca dane objektívne alebo vôbec nezaoberal, resp. nepreukázal pri nich opak, ani ich relevantným spôsobom neobjasnil, a toto všetko predstavuje dôvodné procesné pochybenia správcu dane v priebehu výkonu tak daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania. Žalobca ale vôbec konkrétne neobjasňuje a neuvádza, ktoré skutočnosti nezobral správca dane a aj žalovaný do úvahy alebo ich prípadne nesprávne vyhodnotili. Zároveň je potrebné uviesť, že dôkazné bremeno spočívajúce

v preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane zaťažuje predovšetkým daňový subjekt (podľa §24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť). Je povinnosťou daňového subjektu predložiť dôkazy preukazujúce splnenie podmienok vyžadovaných pre vznik ním uplatňovaného nároku. Správca dane v daňovej kontrole len preveruje/verifikuje, či boli splnené hmotnoprávne podmienky pre odpočet DPH. Úlohou správcu dane nie zisťovať ako sa deklarované obchodné transakcie naozaj stali a vykonávať dokazovanie dovtedy, kým sa nepreukážu tvrdenia daňového subjektu. Správca dane len verifikuje tvrdenia daňového subjektu a v prípade, že ich spochybní, dôkazné bremeno sa opäť presúva na daňový subjekt. Ak správca dane pri preverovaní tvrdení a podkladov daňového subjektu nadobudne dôvodnú pochybnosť o oprávnenosti uplatňovaného nároku – preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom je opäť na daňovom subjekte, aby predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvrátil pochybnosti správcu dane. Dôkazné bremeno zaťažuje správcu dane v úplnom rozsahu len v prípade záveru o podvodnom konaní a o zneužití práva, čo nebol prejednávaný prípad.

98. Žalobca uvádzal, že správca dane odmietal prihliadať na zistené skutočnosti alebo predložené dôkazy, že si selektívnym a neodôvodneným spôsobom vyberal, na ktoré dôkazy bude prihliadať a na ktoré nebude prihliadať, ale aj takto formulovaná žalobná námietka je všeobecná a nekonkrétna, pretože žalobca neuvádza konkrétne, ktoré skutočnosti vyvodené z vykonaných dôkazov neboli správcom dane a prípadne žalovaným vôbec vyhodnotené, a teda na ktoré dôkazy nebolo prihliadnuté a mohli mať význam pre posúdenie veci. Správny súd nie je oprávnený za žalobcu všeobecne vznesené námietky nezákonnosti konkretizovať a dopĺňať. V tejto časti správnych žalôb chýba konkrétna argumentácia – uvedenie konkrétnych dôkazov a skutočností z nich vyvodených, ktoré podľa žalobcu neboli vyhodnotené správne, prípadne nebolo na ne vôbec prihliadané a mali podľa žalobcu pre vyhodnotenie splnenia podmienok na odpočet DPH význam.

99. Pokiaľ ide o návrhy na vykonanie dôkazov, je pravdivé tvrdenie žalobcu, že podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správcu dane ale pri prijatom závere o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH zaťažuje dôkazné bremeno len v tej miere, aby preveril skutočnosti tvrdené daňovým subjektom a preukázal svoje pochybnosti o tvrdeniach a podkladoch daňového subjektu, ak sú tieto pochybnosti výsledkom preverovania. Správca dane, ako už bolo vyššie uvedené, nie je povinný viesť dokazovanie dovtedy, kým sa nepreukážu tvrdenia daňového subjektu o splnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet dane. Taktiež nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhované daňovým subjektom, avšak ak nevyhovie návrhu na vykonanie dôkazov, musí preskúmateľným spôsobom odôvodniť, prečo vykonanie dôkazu nebolo potrebné. Žalobca v žalobných námietkach konkrétne neuvádza, ktoré ním navrhované dôkazy neboli vykonané a či rozhodnutiam chýba argumentácia, prečo návrhom na vykonanie dôkazov nebolo vyhovené a prečo prípadne z hľadiska zákonnosti takáto argumentácia nemôže obstáť. Žalobca len uvádza, že správca dane odmietal vykonať ním navrhované dôkazy.

100. Z obsahu administratívneho spisu a z obsahu preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že neboli vypočutí odberatelia žalobcu s odôvodnením, že správca dane nespochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení žalobcu ale spochybňuje deklarovaných dodávateľov. Žalobca konkrétne neuvádza, prečo by takéto odôvodnenie nevykonania dôkazov nemalo obstáť. Samotné uskutočňovanie činnosti žalobcom voči jeho odberateľom nepreukazuje reálnosť dodania služieb a žalobca v správnej žalobe ani bližšie neobjasňuje prípadnú prepojenosť služieb na vstupe a na výstupe s argumentáciou prečo nemôžu obstáť závery správcu dane (potvrdené žalovaným) o tom, že nebolo potrebné vypočuť odberateľov žalobcu.

101. Žalobca v správnych žalobách uvádzal, že pri vyrubení rozdielu dane ide o závažný zásah do práv daňového subjektu, že rozhodnutie, ktorého dôsledkom je takýto zásah, musí byť presvedčivo a jasne odôvodnené, vytýka, že správca dane postupoval povrchne a nezodpovedne, zdôrazňuje princíp legality, ale všetky tieto námietky sú bez konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie odôvodňujúcej nezákonnosť správnou žalobou napadnutých rozhodnutí.

102. Žalobca tiež vytýkal, že správca dane nevyhotovil protokol z daňovej kontroly s podstatnými náležitosťami podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku a že takýto protokol bez doplnenia dokazovania a riadneho odôvodnenia záverov nemôže byť podkladom pre vyrubovacie konanie. Žalobca ale ani v tejto žalobnej námietke konkrétne neodôvodňuje, aké konkrétne náležitosti protokolu z daňovej kontroly chýbajú a prečo by prípadne mohlo ísť o takú vadu v postupe správcu dane, ktorá by mohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutí vydaných v následných vyrubovacích konaniach. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že o výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 100234432/2021 zo dňa 10.02.2021, obsahom ktorého je výzva podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, aby sa žalobca vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole v lehote 30 dní od doručenia protokolu. Protokol spolu s výzvou bol doručený splnomocnenému právnemu zástupcovi, ktorý žalobcu zastupoval v daňovej kontrole, dňa 15.02.2021. Žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril v podaní zo dňa 29.03.2021. Pripomienky k protokolu z daňovej kontroly boli prerokované dňa 13.09.2021, o čom bola spísaná zápisnica č. 101713665/2021.

103. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí správcu dane s tým, že dôsledné a presvedčivé odôvodnenie je povinnou náležitosťou každého rozhodnutia, že správny orgán v ňom musí reagovať na všetky návrhy, námietky a vyjadrenia účastníka konania k podkladu rozhodnutia, a zároveň v ňom musí uviesť aj vyhodnotenie vykonaných dôkazov, rozhodnutie musí byť dostatočne presvedčivé a musí obsahovať právne posúdenie veci, to znamená, že musí obsahovať konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti vychádzal. Správca dane si podľa žalobcu uvedenú povinnosť nesplnil, teda svojím konaním porušil príslušné ustanovenia hmotnoprávnych ako aj procesnoprávnych noriem vo vzťahu k predmetným konaniam. Správca dane sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu, čím rozhodnutia správcu dane ako aj rozhodnutia žalovaného trpia nepreskúmateľnosťou z dôvodu nedostatočného vysporiadania sa s návrhmi a námietkami žalobcu. K týmto žalobným námietkam je potrebné uviesť, že proti rozhodnutiam správcu dane bol prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie podľa § 72 ods. 1 Daňového poriadku. Žalobca proti rozhodnutiam správcu dane odvolania aj podal a rozhodol o nich žalovaný správnou žalobou napadnutými rozhodnutiami, ktoré sú prioritne predmetom súdneho prieskumu pred správnym súdom. Žalobca v tejto časti správnej žaloby nevytýka, že by v odvolaniach namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí správcu dane a že by sa s týmito odvolacími námietkami žalovaný v rozhodnutiach napadnutých správnou žalobou nedostatočne vysporiadal, prípadne vôbec nevysporiadal. V rozhodnutiach správcu dane je vo výroku rozhodnutia uvedené ustanovenie § 68 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane a z obsahu rozhodnutí je zrejmé, že dôvodom neuznania odpočítania dane bolo porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, teda nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH. Taktiež v rozhodnutiach žalovaného je vo výroku rozhodnutia uvedené, že žalovaný potvrdil rozhodnutia správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku a aj z odôvodnení jeho rozhodnutí je zrejmé, že považoval závery správcu dane o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH za správne, a aj z jeho rozhodnutí je zrejmé, splnenie ktorých ustanovení zákona o DPH podľa žalovaného nebolo preukázané. Je potrebné ešte uviesť, že v správnej žalobe je žalobca ako účastník administratívneho konania oprávnený vzniesť aj také námietky, ktoré neboli obsahom podaného riadneho opravného prostriedku – v tomto prípade podaných odvolaní. Žalobca ale v tejto skupine žalobných námietok vôbec konkrétne neuvádza, s ktorými jeho návrhmi, námietkami a vyjadreniami sa správca dane nevysporiadal, preto aj táto skupina žalobných námietok je nedôvodná pre ich všeobecnú a nekonkrétnu povahu, ktorá neumožňuje súdny prieskum.

104. Ďalšími žalobnými námietkami žalobca vyjadroval nesúhlas so závermi správcu dane a žalovaného o tom, že neboli splnené podmienky na odpočítanie dane na základe faktúr vystavených dodávateľom MUNICON s.r.o. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca predložil v priebehu daňovej kontroly faktúry vystavené deklarovaným dodávateľom MUNICON s.r.o. a Zmluvu o poskytovaní činnosti uzavretú so spoločnosťou MUNICON, s.r.o. dňa 01.01.2016. Výzvou č. 100602429/2020 zo dňa 04.03.2020 správca dane vyzval žalobcu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku z dôvodu pochybnosti o správnosti, pravdivosti a úplnosti dokladov predložených žalobcom a z dôvodu pochybnosti o správnosti údajov v nich uvedených, aby žalobca predložil dôkazy preukazujúce tvrdenia, že si v zdaňovacích obdobiach január 2016 až december 2016 uplatnil odpočítanie dane oprávnene. Správca dane žalobcu vyzval, aby preukázal opodstatnenosť uplatnenia odpočítania dane z faktúr, ktoré uviedol v evidencii DPH aj v zdaňovacích obdobiach február 2016, január 2016 a august 2016. Žalobca bol

vyzvaný, aby preukázal, že služby boli reálne dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach. Správca dane vyzval žalobu, aby predložil dôkazy o konkrétnych vykonaných prácach a taktiež to, kto, kde a kedy plnenia poskytol. Zároveň bol žalobca vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich použitie fakturovaných plnení na podnikateľské účely a na zdaniteľné obchody ako platiteľ dane podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Zároveň bol žalobca oboznámený s tým, že výzva zaslaná spoločnosti MUNICON s.r.o. bola doručená dňa 23.12.2019, že dňa 27.12.2019 došlo k odpredaju obchodného podielu občanovi Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, že doklady zo strany tejto spoločnosti správcovi dane predložené neboli a že následne bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra z dôvodu prenosu sídla do iného štátu EÚ. Výzva bola doručená žalobcovi dňa 10.03.2020. Následne žalobca splnomocnil na zastupovanie v daňovej kontrole právneho zástupcu a výzva s rovnakým obsahom vo vzťahu k dodávateľským faktúram vystaveným spoločnosťou MUNICON s.r.o. bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 31.03.2020. Ďalšou výzvou č. 101821656/2020 zo dňa 25.11.2020 správca dane vyzval žalobcu, aby v lehote 15 dní predložil dôkazy preukazujúce okrem iných aj tvrdenia, že tovar a služby, ktorých prijatie deklaruje faktúrami vystavenými spoločnosťou MUNICON s.r.o., boli dodané týmto dodávateľom, že tieto obchody boli reálne uskutočnené, aby predložil dôkazy o využití dodávok služieb ako platiteľ podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH a dôkazy o využití služieb na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie svojich príjmov. Žalobca bol vyzvaný, aby k faktúram vystaveným dodávateľom MUNICON s.r.o. priradil odberateľské faktúry a aby preukázal vykonané práce a to kto, kde a kedy plnenia poskytol. Zároveň správca dane doručil splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 03.02.2021 Oboznámenie so skutočnosťami zistenými počas výkonu daňovej kontroly č. 100166041/2021 zo dňa 01.02.2021.

105. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že spoločnosť MUNICON s.r.o. správcovi dane v priebehu daňovej kontroly neposkytla žiadne dôkazy na potvrdenie dodania služieb, hoci pán A. B., ktorý bol konateľom žalobcu, bol zároveň do 27.12.2019 konateľom a spoločníkom aj v spoločnosti MUNICON s.r.o. (daňová kontrola u žalobcu začala dňa 24.09.2019). Hoci došlo k odpredaju obchodného podielu a neskôr aj k zmene sídla spoločnosti, bolo dôvodné očakávať, že žalobca predloží relevantné dôkazy o realizácii dodania služieb, keďže u žalobcu a dodávateľa MUNICON s.r.o. išlo o osoby personálne prepojené. Bolo dôvodné očakávať vyššiu mieru aktivity pri preukazovaní reálnosti plnenia u konateľa žalobcu, ktorý bol zároveň konateľom dodávateľa. Konateľ žalobcu v priebehu vyrubovacieho konania na ústnom pojednávaní dňa 25.05.2021, predmetom ktorého bolo jeho vyjadrenie ako konateľa žalobcu k priebehu vyrubovacích konaní za zdaňovacie obdobia január 2016 až december 2016 (zápisnica č. 100893805/2021), uviedol, že rokovania o predaji obchodného podielu v spoločnosti MUNICON s.r.o. medzi ním a A. C. A. začali skôr ako sa začala daňová kontrola u žalobcu. Uviedol, že boli doložené faktúry, objednávky, zmluvná dokumentácia, prílohy k faktúram. Uviedol, že v decembri 2019 telefonicky informoval daňový úrad o tom, že prebehla zmena osoby konateľa a spoločníka v spoločnosti MUNICON s.r.o., ale že ešte nie je zapísaná v obchodnom registri. Uviedol, že doklady spoločnosti MUNICON s.r.o. nemá, pretože ich odovzdal novému konateľovi. Zmluvný vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou MUNICON s.ro. mal byť založený zmluvou a objednávkami v prípade, že išlo o nejaké ďalšie činnosti. V oboch spoločnostiach bol 100% spoločníkom aj konateľom. Spoločnosť PROFENERG s.r.o. bola založená neskôr ako spoločnosť MUNICON s.r.o. a bola od začiatku koncipovaná ako firma na vstup investora v kontexte toho, že prostredníctvom dcérskych spoločností vlastnila podiel v projektoch malých vodných elektrární a poskytovala poradenstvo a služby v oblasti obchodu s energiami. Spoločnosť MUNICON s.r.o. sa naopak mala špecializovať na riadenie, poradenstvo ekonomického charakteru a poskytovala služby nielen žalobcovi ale aj iným spoločnostiam, predovšetkým z oblasti výrobného priemyslu. Preto bolo od začiatku logické, že bude poskytovať aj servisné činnosti pre žalobcu. Úmyslom konateľa bolo pripraviť spoločnosť žalobcu na vstup strategického majoritného partnera, čo sa nepodarilo. Pri výsluchu svedka dňa 01.07.2021 A. B. (zápisnica č. 101131530/2021) na základe otázok správcu dane uviedol, že mal za to, že zmluva o prevode obchodného podielu bola správcovi dane predložená v sumáre dokladov v daňovej kontrole, že predaj obchodného podielu je datovaný skôr, ale k zápisu do obchodného registra došlo neskôr, čo súvisí s nedodržaním lehôt obchodným registrom, ale že k rokovaniu medzi ním a A. C. A. došlo už v júni-júli roku 2019. Na otázku správcu dane, prečo nereagoval na výzvu doručenú spoločnosti MUNICON s.r.o. dňa 23.12.2019 uviedol, že telefonicky oznámil správcovi dane, že došlo k predaju obchodného podielu, že výzvu prevzal, ale v tom čase už nemal žiadne doklady spoločnosti, pretože boli odovzdané novému konateľovi A. C. A.. Zároveň uviedol, že dodávateľské faktúry za MUNICON s.r.o. vystavoval niektoré on sám, niektoré nie, už si to bližšie nepamätal. Následne boli správcovi dane od A. B. predložené dôkazy, a to Zmluva o prevode obchodného podielu zo

dňa 13.12.2019 uzavretá medzi A. B. a A. C. A. a preberací protokol zo dňa 13.12.2019, na základe ktorého malo dôjsť k odovzdaniu dokladov spoločnosti MUNICON s.r.o. A. B. A. C. A.. Prílohou sú tabuľky, z ktorých nie je možné identifikovať, aké doklady mali byť odovzdané.

106. Z obsahu administratívneho spisu tiež vyplýva, že dňa 04.09.2021 bolo správcovi dane doručené podanie od A. C. A. s tým, že dokladá účtovné doklady spoločnosti MUNICON s.r.o. za roky 2015-2019. Boli predložené záväzné objednávky, ktoré mal vystaviť A. B. pre MUNICON s.r.o., v ktorých sú objednané služby napr. riadenie a plánovanie administratívnej agendy, sledovanie trhu a hodnotenie potenciálu nových obchodných príležitostí, koordinačná a organizačná činnosť medzi dodávateľmi a odberateľmi, ktorá sa zameriava na zástupcov objednávateľa, dodávateľských subjektov, zástupcov odberateľov a tretích osôb, zabezpečenie a dohľad nad časovým harmonogramom obchodných a administratívnych činností, prevádzková podpora obchodných a administratívnych činností a pod. Obdobne je vymedzený predmet služieb aj v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a spoločnosťou MUNICON s.r.o., a všeobecne ako „Manažment a organizačné poradenstvo“ je vymedzený aj predmet vo faktúrach. Bola doložená aj tabuľka – výkaz poskytnutých činností, v ktorej je uvedený dátum, kedy mali byť služby poskytnuté, popis činnosti – napr. aktívne sledovanie trhu a jeho hodnotenie, analýza obchodnej stratégie, administratívna agenda, plánovanie rozpočtu na , koordinačná činnosť (dodávatelia—odberatelia), plánovanie obchodných aktivít a pod. Nie je vôbec zrejmé, kto tento výkaz činností vystavil, nie je datovaný a ani podpísaný. Vo všetkých predložených dokumentoch sú služby, ktoré mali byť dodané, označené veľmi všeobecne a nekonkrétne a nebolo vôbec preukázané prostredníctvom koho, kde a ako boli tieto služby realizované. Z označenia činností, ktoré sú uvedené v zmluve, vo faktúrach, v objednávkach a aj vo výkaze poskytnutých činností, vyplýva, že výsledkom týchto činností by mali byť určité výstupy napr. analýzy, rozpočet, výkon administratívnych prác – tieto musel za MUNICON s.r.o. niekto realizovať, a pod., pričom žalobca nepredložil o reálnom poskytnutí služieb žiadne dôkazy. Žalobca sa mýli, keď tvrdí, že preukázal materiálnu stránku plnenia, pretože na základe ním a spoločnosťou MUNICON s.r.o. predložených dôkazov (súčasťou dokladov neboli ani účtovné a ani daňové doklady) nebolo preukázané, že fakturované služby aj boli reálne dodané. Správca dane teda dôvodne vzniesol pochybnosti, dôkazné bremeno sa presunulo na žalobcu a žalobca dôkazné bremeno o reálnom poskytnutí služieb neuniesol. Aj v správnej žalobe žalobca len všeobecne popisuje svoju činnosť, uvádza rovnaké všeobecné označenie služieb, ktoré mali byť dodané, ako v predložených dokladoch, ale ani v správnej žalobe tieto bližšie nekonkretizuje a nepopisuje ani bližšie okolnosti ich dodania. Pritom konateľ žalobcu bol zároveň konateľom dodávateľa MUNICON s.r.o., a preto je dôvodné očakávať konkrétnejšie popísanie služieb, ktoré mali byť dodané, a aj ich preukázanie.

107. Pokiaľ žalobca uvádzal, že správca dane nespochybňoval jeho odberateľov s tým, že potom sú závery správcu dane v logickom rozpore, ani táto žalobná námietka nie je dôvodná. Realizovanie činnosti na výstupe vo vzťahu k odberateľom nie je samo o sebe dôkazom o prijatí služieb dodávateľmi.

108. Pokiaľ žalobca namietal nedostatok v postupe správcu dane v tom, že správca dane nepostupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a nedbal na zachovanie jeho práv a že porušil zásadu úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom, ani tieto žalobné námietky nie sú dôvodné. Z predchádzajúcich bodov odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že správca dane zaslal žalobcovi tri výzvy na predloženie dôkazov preukazujúcich reálnosť plnenia, oboznámil ho so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly, prerokoval pripomienky k protokolu a vo vyrubovacom konaní bol dvakrát vypočutý A. B.. Preto nie je zrejmé, v čom mali byť porušené procesné práva žalobcu.

109. Správca dane vykonal dôkazy, vyvodil z nich skutkové zistenia, tieto vyhodnotil jednotlivo a aj vo vzájomných súvislostiach a následne skutkové zistenia právne posúdil, čo sa prenieslo do záveru rozhodnutí. Ako už bolo uvedené, nebolo povinnosťou správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa nepreukážu tvrdenia žalobcu. Správca dane preveroval tvrdenia žalobcu a ním predložené doklady a po preverovaní vzniesol podložené pochybnosti o reálnosti dodania služieb, v dôsledku čoho sa postupom podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku prenieslo dôkazné bremeno na žalobcu. Bolo potom na žalobcovi, aby predložil také dôkazy alebo návrhy na ich vykonanie, ktorými by pochybnosti správcu dane vyvrátil.

110. Žalobca v správnych žalobách zdôrazňuje, že predložil faktúry a výkazy prác a že tým preukázal formálne aj materiálne podmienky uplatňovaných nárokov na odpočet DPH. Predložením týchto dôkazov, a to ani v spojení so zmluvou o poskytnutí činnosti a objednávkami, ale reálne dodanie

služieb preukázané nebolo. Žalobca mylne tvrdí, že tým, že má faktúru s prílohami s podrobným položkovitým opisom dodaných služieb, preukázal realitu dodania služieb a uniesol svoje dôkazné bremeno. Žalobca predložil faktúry, zmluvu, objednávky a výkaz prác, ktorými ale nebolo preukázané reálne dodanie služieb, pretože vo všetkých týchto dôkazoch sú služby označené nekonkrétne a neboli ako dôkaz predložené žiadne výsledky týchto deklarovaných prác/služieb. Žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol.

111. Žalobca uvádza, že jeho nárok na odpočet bol potvrdený aj výpoveďami svedkov. V prípade dodávateľa MUNICON s.r.o. bol vypočutý konateľ žalobcu, ktorý bol zároveň konateľom a spoločníkom spoločnosti MUNICON s.r.o. v čase, keď mala byť dohodnutá spolupráca a mali byť dodávané služby aj v zdaňovacích obdobiach január 2016, február 206 august 2016. Konateľ žalobcu napriek tomu, že bol činný v spoločnosti žalobcu a aj v spoločnosti dodávateľa, potvrdil dodanie služieb, ale nijako bližšie neobjasnil spoluprácu a napríklad ani nepopísal bližšie ako, kým, kedy a kde malo byť poskytnutie služieb realizované, aké boli výsledky poskytovaných činností (akú mali podobu) a ako boli prevzaté. Preto ani tieto námietky žalobcu neobstoja.

112. Nie sú dôvodné ani námietky žalobcu, že došlo k jeho neúmernému zaťažovaniu dôkazným bremenom, ktoré ho už nezaťažovalo. Teória prenosu dôkazného bremena, z ktorej vychádzali aj daňové orgány, je výsledkom ustálenej rozhodovacej činnosti správnych súdov, Najvyššieho súdu SR, teraz aj Najvyššieho správneho súdu SR, a aj Ústavného súdu SR. Správny súd v tejto súvislosti odkazuje aj na závery uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 14.11.2018 (s odkazom na už judikované závery v rozhodnutí ), v zmysle ktorých : „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ Potom, čo správca dane žalobcovi oznámil svoje pochybnosti postupom podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu a nebolo povinnosťou správcu dane vyzvať žalobcu na predloženie ďalších konkrétnych dôkazov dovtedy, kým by sa nepreukázali tvrdenia žalobcu. Bolo na žalobcovi predložiť ďalšie dôkazy, ktoré sa týkali deklarovaného dodania služieb, ktoré mal žalobca k dispozícii. Každý prípad dodania tovaru alebo služby je charakteristický určitými konkrétnymi okolnosťami, a preto ho treba vždy vyhodnocovať v kontexte konkrétnych skutkových okolností. Je pritom na účastníkoch konkrétneho obchodnoprávneho vzťahu akým spôsobom bude realizované dodanie tovaru alebo služby a aké dôkazy si o tomto realizovaní zabezpečia. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na ustálené závery judikatúry, konkrétne napríklad na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.05.2018, v zmysle ktorých : „...určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu, získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený.“

113. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane konštatoval, že zmena sídla spoločnosti MUNICON s.r.o. bola účelová a uvádza, že bola predložená zmluva o prevode obchodného podielu v spoločnosti MUNICON zo dňa 13.12.2019 a že k rokovaniu už došlo skôr, ani tieto námietky nie sú spôsobilé privodiť záver o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí. Takýto záver správcu dane nebol tým skutkovým zistením, na základe ktorého by došlo k neuznaniu odpočítania dane. Správca dane a ani žalovaný zároveň nekonštatovali, že zo strany pána A. B. a spoločnosti MUNICON s.r.o. nebola poskytnutá súčinnosť. Podstatné je, že neboli predložené dôkazy preukazujúce, že služby boli reálne dodané. Pri hodnotení súčinnosti a aj výpovedí je potrebné ale zohľadniť, že pán A. B., ktorý bol konateľom žalobcu, bol zároveň konateľom deklarovaného dodávateľa, a preto bolo dôvodné očakávať vyššiu mieru aktivity

žalobcu a aj deklarovaného dodávateľa pri preukazovaní reálnosti dodania služieb a pri objasňovaní priebehu deklarovaných dodaní služieb.

114. Pokiaľ ide o predloženie dôkazov zo strany spoločnosti MUNICON s.r.o., tak nie je sporné, že táto spoločnosť na výzvu správcu dane zo dňa 02.12.2019 (prevzatá dňa 13.12.2019) žiadne doklady neposkytla. Pán A. B. následne uvádzal, že zásielku prevzal, pretože bol ešte konateľom spoločnosti, ale už bola uzavretá zmluva o prevode obchodného podielu zo dňa 13.12.2019 a k zmene v obchodnom registri došlo až k 27.12.2019. Uviedol tiež, že v tom čase už nemal doklady spoločnosti MUNICON s.r.o., že informoval správcu dane o zmenách v spoločnosti MUNICON s.r.o. a že postúpil požiadavku na predloženie dokladov novému konateľovi. K poskytnutiu dokladov zo strany spoločnosti MUNICON s.r.o. A. C. A. ale došlo až po výsluchu A. B. dňa 01.07.2021 a doklady boli predložené dňa 04.09.2021.Pravdou je, že sám správca dane v tomto čase už spoločnosť MUNICON s.r.o. na predloženie dokladov nevyzýval a v čase, keď bola spoločnosť MUNICON s.r.o. vyzvaná správcom dane na predloženie dokladov, nereagovala. Na výsluchu dňa 01.07.2021 bol A. B. vyzvaný na doloženie zmluvy o prevode obchodného podielu a preberacieho protokolu, čo aj doložil. Vo vzťahu k dokladom týkajúcim sa spoločnosti MUNICON s.r.o. uviedol, že nedisponuje účtovníctvom a ani inými dokladmi tejto spoločnosti a že doklady sú tie isté ako má správca dane k dispozícii. Napokon predložené doklady od spoločnosti MUNICON s.r.o. neobsahovali účtovné a daňové doklady, ktoré by preukazovali, že by v nich spoločnosť MUNICON s.r.o. mala predmetné faktúry zahrnuté a ani doklady predložené touto spoločnosťou neprispeli k preukázaniu reálnosti dodania služieb.

115. Zároveň je nedôvodná žalobná námietka o tom, že došlo k prekvalifikovaniu daňových transakcií. Pokiaľ žalobca poukazoval na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 07.12.2010, tieto boli vyslovené vo vzťahu k špecifickým skutkovým okolnostiam, odlišným od okolností vo veciach žalobcu (malo ísť o uzatváranie zmlúv medzi daňovým subjektom vo vlastnom mene a na vlastný účet s rôznymi dodávateľmi (prevádzkovateľmi čerpacích staníc) na dodávku PHM a o uzatváranie samostatných zmlúv vo vlastnom mene a na vlastný účet so zákazníkmi tiež na dodávku PHM v sieti čerpacích staníc, ktoré boli začlenené do siete palivového kartového systému daňového subjektu a podstatné bolo vyriešiť podstatu daňovej transakcie, či išlo alebo nešlo o dodanie tovaru za protihodnotu a medzi ktorými subjektmi, teda či z právneho hľadiska došlo zo strany dodávateľov k predaju tovaru daňovému subjektu, alebo priamo jeho zákazníkom).

116. Správnou žalobou napadnuté rozhodnutia neboli založené na neuznaní odpočtu DPH pre účasť na daňovom podvode alebo pre zneužitie práva. Preto aj odkaz na judikatúru týkajúcu sa daňového podvodu nemá opodstatnenie. Ako vyplýva aj z úvodných častí odôvodnenia tohto rozsudku, judikatúra Súdneho dvora EÚ naďalej zotrváva na požiadavke preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH, ktoré majú svoj základ v smernici s tým, že prináleží daňovým orgánom a aj súdom splnenie týchto podmienok overiť.

117. Žalobca namietal, že predložil faktúry a výkazy prác, ktoré obsahovali zoznam jednotlivých činností vykonávaných v danom období a počet hodín strávených na jednotlivých činnostiach a toto podľa neho preukázalo reálnosť dodania služieb. Správca dane a žalovaný sa podľa žalobcu k týmto skutočnostiam nevyjadrili a žalobca dal v tejto súvislosti do pozornosti zásadu uplatňovanú v daňovom konania in dubio pro mitius, pričom poukázal na závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 18.09.2008. Z obsahu preskúmavaným rozhodnutí vyplýva, že faktúry a výkazy prác boli jednými z dôkazov, ktorými malo byť preukázané deklarované dodanie služieb. Tieto dôkazy boli vyhodnotené aj vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi so záverom, že nebolo preukázané reálne dodanie služieb a žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ich dodania. V medziach žalobných bodov správny súd nedospel k záveru, že by tieto závery daňových orgánov nemohli obstáť a že by dôkazy boli vyhodnotené v rozpore so zásadami logiky, že by úvahy o vyhodnotení dôkazov boli nepreskúmateľné a že by bol žalobca neúmerne zaťažovaný dôkazným bremenom, ktoré ho už zaťažovať nemalo.

118. Podľa žalobcu sa ani správca dane a ani žalovaný dostatočne nevysporiadali s jeho námietkami, pričom žalovaný neodstránil rozpory, na ktoré mal žalobca upozorňovať v procese daňového konania, preto sú podľa žalobcu aj rozhodnutia žalovaného arbitrárne. Ani v tejto žalobnej námietke žalobca nekonkretizuje na aké námietky nedostal odpoveď, aké rozpory vytýkal a neboli zohľadnené. Vo väčšine žalobných námietok žalobca vyjadruje nesúhlas so závermi daňových orgánov a zdôrazňuje,

že predložil faktúry a výkazy prác, pričom jeho námietkam chýba konkrétna skutková a právna argumentácia.

119. Pokiaľ žalobca namietal aplikáciu záverov rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. a , ako aj rozhodnutia sp. zn. s tým, že on preukázal splnenie tak formálnych ako aj materiálnych podmienok pre vznik nároku na odpočet dane, pretože predložil dostatočné dôkazy o tom, že plnenie bolo reálne uskutočnené a dodanie potvrdili aj vypočutí svedkovi, pričom ide o také spôsoby preukázania reality plnenia, ktoré uznáva aj judikatúra Najvyššieho súdu SR, ani tieto námietky nie sú dôvodné. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia, žalobca sa mýli, keď tvrdí, že preukázal splnenie materiálnych podmienok pre odpočet DPH. V zmluve uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou MUNICON s.r.o., vo faktúrach, v objednávkach a aj vo výkaze prác sú uvedené činnosti, ktoré mali byť predmetom dodania. Všetky tieto dôkazy sú listinnými dôkazmi, v ktorých sú uvedené činnosti, ktoré mali byť spoločnosťou MUNICON s.r.o. poskytnuté. Malo ísť o rôzne činnosti vo faktúrach označené ako „manažment a organizačné poradenstvo“. Napriek opakovaným výzvam správcu dane žalobca neuviedol, kto, kedy, kde a akým spôsobom mal činnosti realizovať – čo napríklad bolo dodané v rámci administratívnych prác, kto a čo konkrétne pre spoločnosť žalobcu vykonal, aké rozpočty a analýzy a kým boli za spoločnosť MUNICON s.r.o. vypracované, čo bolo výsledkom týchto činností – čo bolo žalobcovi odovzdané, aká koordinačná činnosť a kým bola realizovaná a pod. Okrem konateľa žalobcu A. B. pritom neboli vo vzťahu k dodaniam od spoločnosti MUNICON s.r.o. vypočutí žiadni iní svedkovia, pretože na strane žalobcu aj na strane dodávateľa bola v čase dojednania spolupráce a aj v čase, kedy mali byť deklarované plnenia dodané, tá istá osoba ako konateľ. Boli predložené listinné dôkazy, ktoré obsahujú vymenovanie činností, ktoré mali byť poskytnuté, ale nebol predložený ani jeden dôkaz o tom, kto, kedy, kde a ako mal tieto činnosti realizovať (či to boli zamestnanci spoločnosti MUNUCON s.r.o., ako sa zabezpečovalo plnenie objednávok, ako došlo k odovzdaniu prác, kto ich preberal, aké boli výstupy činností a podobne).

120. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, v rámci ktorej preveril, či žalobca spĺňa podmienky pre odpočítanie dane na základe dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom MUNICON s.r.o. Výsledkom preverenia boli pochybnosti správcu dane, ktoré boli žalobcovi oznámené postupom podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, čím sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu a žalobca nepredložil následne také dôkazy, ktoré by pochybnosti správcu dane vyvrátili. Správca dane dodržal zásady správy daní, a to aj zásadu úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, nakoľko opakovane žalobcu vyzval na predloženie dôkazov a aj mu ozrejmil, v čom spočívali jeho pochybnosti. Konateľ žalobcu sa mal možnosť vyjadriť, a to k priebehu vyrubovacích konaní, a aj ako bývalý konateľ spoločnosti MUNICON s.r.o. Daňové orgány žalobcovi nepričítali na ťarchu, že došlo k zmene sídla spoločnosti MUNICON s.r.o., ani to, že táto spoločnosť neposkytla doklady, pretože závery ich rozhodnutí nie sú založené na týchto skutočnostiach (tieto skutočnosti sú v odôvodneniach uvedené a aj čiastkovo vyhodnotené ako skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly). Napokon spoločnosť MUNICON s.r.o. doklady aj poskytla, ale ani týmito nebolo preukázané, že deklarované plnenia boli reálne dodané. Rozhodnutia správcu dane sú náležite odôvodnené, je zrejmé, aké dôkazy boli vykonané, aké skutkové zistenia z nich boli vyvodené, ako boli dôkazy hodnotené jednotlivo a aj vo vzájomných súvislostiach, a ako boli veci právne posúdené. Taktiež žalovaný v správnou žalobou napadnutých rozhodnutiach zodpovedal odvolacie námietky žalobcu a odôvodnil, prečo považuje závery správcu dane uvedené v odvolaním napadnutých rozhodnutiach za správne. Rozhodnutia daňových orgánov preto nie sú arbitrárne a nepreskúmateľné.

121. Podľa ; Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

122. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania.

123. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku ( ).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť ( , a a contr.), ktorá má odkladný účinok ( ) .

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR ( ). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správanom súde v Banskej Bystrici ( ) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu ( ).

Podľa , , (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa , , (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci.