Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)04a/367828.f10256.pdf
PDF · 138.48 KB
No categories available
5Sžf/122/2009
Najvyšší súd 5Sžf/122/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej
veci žalobkyne obchodnej spoločnosti A., s. r. o., so sídlom v Č., zastúpenej JUDr. B.,
advokátom so sídlom v Č., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky,
so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. I/228/2458-15903/2008/993168-r zo dňa 11. februára 2008,
na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 21S/44/2008-55 zo dňa
07. júla 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline,
č. k. 21S/44/2008-55 zo dňa 07. júla 2009 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/228/2458-15903/2008/993168-r zo dňa
11. februára 2008. Týmto rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne
proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Čadci č. 654/230/48566/07/Bos
zo dňa 24. októbra 2007, ktorým správca dane vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej
hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2005 v sume 82.453,- Sk
s odôvodnením, že správca dane v rámci daňovej kontroly preveroval obchodnú spoluprácu
žalobkyne s obchodnou spoločnosťou T., a. s., pričom dňa 06.03.2007 bolo zistené,
že nákup tovaru nebol realizovaný od spoločnosti T., a. s. uvedenej na faktúrach,
na základe čoho nedošlo k splneniu podmienok pre odpočítanie dane podľa ustanovení
§ 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov, resp. v znení účinnom v rozhodnom období
(ďalej len „zákon o DPH“).
Krajský súd v Žiline posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 49 ods. 1 a § 51 zákona o DPH , pričom sa stotožnil
s názorom žalovaného, že v daňovom konaní nebolo preukázané, že tovar nebol realizovaný
od spoločnosti T., a. s. uvedenej na faktúrach, na základe čoho nedošlo k splneniu podmienok
pre odpočítanie dane podľa ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/
zákona o DPH, pričom v danom prípade nebolo podstatné, že náhradné diely použil žalobca
vo vzťahu k ďalším subjektom, ale je rozhodujúce a bolo povinnosťou žalobcu preukázať,
že tento tovar bol dodaný obchodnou spoločnosťou T., a. s., ktoré vystavila sporné faktúry.
Preto krajský súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu preto zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 246c OSP v spojení s § 142
ods. 1 OSP tak, že žalovanému napriek jeho úspechu v konaní ich náhradu nepriznal,
pretože si ich náhradu neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa žiadajúc zrejme
(posudzujúc odvolanie podľa jeho obsahu, keďže v ňom absentuje odvolací návrh),
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil
na ďalšie konanie. Nesúhlasila s názorom krajského súdu, že neuniesla v daňovom konaní
dôkazné bremeno. Žalobkyňa namietala, že skutočnosti o dodaní tovaru boli jednoznačne
preukázané. Nepovažuje za seriózne zo strany správnych orgánov požadovať ďalšie dôkazy
„skutočného“ dodania tovaru, pretože tieto by si museli vymýšľať, nakoľko okrem tých
dôkazov, ktoré produkovali inými dôkazmi nedisponujú. Produkované dôkazy podľa názoru
žalobkyne potvrdzujú reálnosť obchodu. Uviedla, že dôkazy ako označenie áut, ktoré tovar
priviezli, mená vodičov a podobne, nie je možné uviesť, pretože pre odstup času a obvyklosť
dodávok tovaru takýmto spôsobom aj od iných dodávateľov to nie je možné. Takýto nátlak
na produkovanie dôkazov považuje žalobkyňa za stavu, keď inak všetky náležitosti dodávky
tovaru (vyúčtovanie nákupu), jeho použitie a zúčtovanie (odber konečným spotrebiteľom)
boli preukázané za neprimeraný. Ďalej uviedla, že zo strany žalovaného ani správcu dane
nebol produkovaný žiaden dôkaz o tom, že sporný tovar mal iný pôvod ako do označeného
predávajúceho, pričom sa nejednalo o doklady na tovar vystavené neexistujúcim subjektom.
Ďalej poukazovala na to, že rámcový priestor obchodu bol dohodnutý so spoločnosťou
za ktorú konala A. K. a následne záväzky ohľadne jednotlivého dodania tovaru boli
realizované pravdepodobne s osobami, ktoré ňou boli na to oprávnené, ktoré tovar odovzdali
a prevzali aj dohodnutú cenu za plnenie. Uviedla, že nemôže byť na ťarchu registrovaného
daňového subjektu, že osoba, ktorá mu tovar dodala má vnútorné nezrovnalosti (komu
a na aké účely vystavovala doklady a odovzdávala peniaze a či si ich potom s týmito
zúčtovala) a že si riadne neplní svoje základné povinnosti voči štátu, pretože sa jedná
o osobitnú zodpovednosť tohto subjektu, avšak bez vzťahu k žalobkyni.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods.1 prvá veta OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné
priznať úspech.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/228/2458-15903/2008/993168-r zo dňa 11. februára 2008, ktorým žalovaný
zamietol odvolanie žalobkyne proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Čadca
č. 654/230/48566/07/Bos zo dňa 24.10.2007, ktorým správca dane vyrubil žalobkyni rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2005 v sume 82.453,- Sk.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov, resp. v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“
alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane
v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
(§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými
subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad
tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej
správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo
najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové
subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza
z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane,
ktorý vedie daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektami a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania
ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal obsahu pripojeného
administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že žalobkyňa v konaní nepredložila
relevantný dôkaz o tom, že náhradné diely fakturované faktúrami č. 1118/021205 zo dňa
02.12.2005, č. 1119/0612054 zo dňa 06.12.2005, č. 1120/12120502 zo dňa 12.12.2005,
č. 1121/1612052 zo dňa 16.12.2005, č. 1122/2112052 zo dňa 21.12.2005, č. 1123/2112051
zo dňa 21.12.2005, č. 1124/2212051 zo dňa 22.12.2005 a č. 1125/2812052 zo dňa 28.12.2005
boli dodané spoločnosťou T., a. s. ako dodávateľom, čím nebola splnená podmienka
pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods.1 zákona o DPH (spoločnosti T., a. s. nevznikla daňová
povinnosť, pretože nedodala tovar) a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm.
a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodaný tovar).
Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane.
V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej
uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto
súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ
si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou
na faktúre.
Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,
že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými
faktúrami boli dodané spoločnosťou T., a. s. ako dodávateľom. Žalobkyňa v konaní okrem
vyššie označených faktúr nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach (napr.
označenie spoločnosti uskutočňujúcej prepravu, označenie vozidiel, ktoré mali náhradné diely
doviesť, označenie vodičov týchto vozidiel, označenie skladníkov a pod.). Správca dane
cestou dožiadaného správcu dane spoločnosti T., a. s. Daňového úradu Liptovský Mikuláš
zistil, že spoločnosť T., a. s. sa na udanej adrese nenachádza a nemá tam ani prenajatý žiaden
priestor. Správca dane preto zaslal predvolanie štatutárnemu orgánu a predsedníčke
predstavenstva A.. Spoločnosť T., a. s. ani prostredníctvom svojich orgánov žiadne doklady
ku kontrole nepredložila. Vzhľadom k uvedenému správca vyzval žalobkyňu na predloženie
dokladov preukazujúcich obchodnú spoluprácu so spoločnosťou T., a. s.. Žalobkyňa
predložila v daňovom konaní iba zmluvu o spolupráci uzavretú medzi odberateľom A.,
s. r. o., a dodávateľom T., a. s. zo dňa 01.09.2005, ktorú za dodávateľa podpísala
predsedníčka predstavenstva spoločnosti T., a. s. Alena K., čestné vyhlásenie A. o spolupráci
so žalobkyňou zo dňa 28.03.2007. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu
v Žiline za označenú spoločnosť konajú vždy dvaja členovia predstavenstva a vždy dvaja
členovia predstavenstva podpisujú v mene spoločnosti. Z uvedeného dôvodu je uvedená
zmluva o spolupráci právne neúčinná. Naviac Alena K. bola vypočutá príslušníkmi
Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, kde uviedla, že podpisovala len čisté
pokladničné bloky a vyberala peniaze z účtu spoločnosti T., a. s., ktoré hneď odovzdávala inej
osobe.
Žalobkyňa tak v konaní neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona
o správe daní.
Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že skutkový stav nebol preukázaný
dostatočne, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa
nestotožňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie
dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať,
že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
K tejto námietke dáva najvyšší súd žalobkyni do pozornosti, že v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu.
V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti,
pričom správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Preto bolo povinnosťou
žalobkyne preukázať pravdivosť, že predmetný tovar – náhradné diely bol skutočne dodaný
spoločnosťou T., a. s.. Nebolo povinnosťou správcu dane ani žalovaného preukazovať
daňovému subjektu, že predmetný tovar mal iný pôvod ako bol deklarovaný na faktúrach.
Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu teda nezistil ani takú vadu,
ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3
OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu,
alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu
zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,
ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Žiline ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil
stotožniac sa v zásade aj s odôvodnením jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej
povinnosti.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom
konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 18.mája 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková