Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/122/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej

veci žalobkyne obchodnej spoločnosti A., s. r. o., so sídlom v Č., zastúpenej JUDr. B.,

advokátom so sídlom v Č., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky,

so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. I/228/2458-15903/2008/993168-r zo dňa 11. februára 2008,

na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. -55 zo dňa

07. júla 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline,

č. k. -55 zo dňa 07. júla 2009 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/228/2458-15903/2008/993168-r zo dňa

11. februára 2008. Týmto rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne

proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Čadci č. /Bos

zo dňa 24. októbra 2007, ktorým správca dane vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej

hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2005 v sume 82.453,- Sk

s odôvodnením, že správca dane v rámci daňovej kontroly preveroval obchodnú spoluprácu

žalobkyne s obchodnou spoločnosťou T., a. s., pričom dňa 06.03.2007 bolo zistené,

že nákup tovaru nebol realizovaný od spoločnosti T., a. s. uvedenej na faktúrach,

na základe čoho nedošlo k splneniu podmienok pre odpočítanie dane podľa ustanovení

, a o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov, resp. v znení účinnom v rozhodnom období

(ďalej len „zákon o DPH“).

Krajský súd v Žiline posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 49 ods. 1 a § 51 zákona o DPH , pričom sa stotožnil

s názorom žalovaného, že v daňovom konaní nebolo preukázané, že tovar nebol realizovaný

od spoločnosti T., a. s. uvedenej na faktúrach, na základe čoho nedošlo k splneniu podmienok

pre odpočítanie dane podľa ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/

zákona o DPH, pričom v danom prípade nebolo podstatné, že náhradné diely použil žalobca

vo vzťahu k ďalším subjektom, ale je rozhodujúce a bolo povinnosťou žalobcu preukázať,

že tento tovar bol dodaný obchodnou spoločnosťou T., a. s., ktoré vystavila sporné faktúry.

Preto krajský súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho

orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu preto zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s

ods. 1 tak, že žalovanému napriek jeho úspechu v konaní ich náhradu nepriznal,

pretože si ich náhradu neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa žiadajúc zrejme

(posudzujúc odvolanie podľa jeho obsahu, keďže v ňom absentuje odvolací návrh),

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil

na ďalšie konanie. Nesúhlasila s názorom krajského súdu, že neuniesla v daňovom konaní

dôkazné bremeno. Žalobkyňa namietala, že skutočnosti o dodaní tovaru boli jednoznačne

preukázané. Nepovažuje za seriózne zo strany správnych orgánov požadovať ďalšie dôkazy

„skutočného“ dodania tovaru, pretože tieto by si museli vymýšľať, nakoľko okrem tých

dôkazov, ktoré produkovali inými dôkazmi nedisponujú. Produkované dôkazy podľa názoru

žalobkyne potvrdzujú reálnosť obchodu. Uviedla, že dôkazy ako označenie áut, ktoré tovar

priviezli, mená vodičov a podobne, nie je možné uviesť, pretože pre odstup času a obvyklosť

dodávok tovaru takýmto spôsobom aj od iných dodávateľov to nie je možné. Takýto nátlak

na produkovanie dôkazov považuje žalobkyňa za stavu, keď inak všetky náležitosti dodávky

tovaru (vyúčtovanie nákupu), jeho použitie a zúčtovanie (odber konečným spotrebiteľom)

boli preukázané za neprimeraný. Ďalej uviedla, že zo strany žalovaného ani správcu dane

nebol produkovaný žiaden dôkaz o tom, že sporný tovar mal iný pôvod ako do označeného

predávajúceho, pričom sa nejednalo o doklady na tovar vystavené neexistujúcim subjektom.

Ďalej poukazovala na to, že rámcový priestor obchodu bol dohodnutý so spoločnosťou

za ktorú konala A. K. a následne záväzky ohľadne jednotlivého dodania tovaru boli

realizované pravdepodobne s osobami, ktoré ňou boli na to oprávnené, ktoré tovar odovzdali

a prevzali aj dohodnutú cenu za plnenie. Uviedla, že nemôže byť na ťarchu registrovaného

daňového subjektu, že osoba, ktorá mu tovar dodala má vnútorné nezrovnalosti (komu

a na aké účely vystavovala doklady a odovzdávala peniaze a či si ich potom s týmito

zúčtovala) a že si riadne neplní svoje základné povinnosti voči štátu, pretože sa jedná

o osobitnú zodpovednosť tohto subjektu, avšak bez vzťahu k žalobkyni.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania

( prvá veta a ), odvolanie prejednal bez nariadenia

pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk ( a v spojení s

ods. 1 veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné

priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/228/2458-15903/2008/993168-r zo dňa 11. februára 2008, ktorým žalovaný

zamietol odvolanie žalobkyne proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Čadca

č. /Bos zo dňa 24.10.2007, ktorým správca dane vyrubil žalobkyni rozdiel

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2005 v sume 82.453,- Sk.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov, resp. v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „“

alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane

v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi

( ). V zmysle zásady súčinnosti ( zákona

č. ) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými

subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad

tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov ( ), podľa ktorej

správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo

najavo. Zásada rovnosti ( ), podľa ktorej všetky daňové

subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza

z ústavnej zásady rovnosti účastníkov ( ).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane,

ktorý vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektami a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií

alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania

ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči

nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že žalobkyňa v konaní nepredložila

relevantný dôkaz o tom, že náhradné diely fakturované faktúrami č. 1118/021205 zo dňa

02.12.2005, č. 1119/0612054 zo dňa 06.12.2005, č. 1120/12120502 zo dňa 12.12.2005,

č. 1121/1612052 zo dňa 16.12.2005, č. 1122/2112052 zo dňa 21.12.2005, č. 1123/2112051

zo dňa 21.12.2005, č. 1124/2212051 zo dňa 22.12.2005 a č. 1125/2812052 zo dňa 28.12.2005

boli dodané spoločnosťou T., a. s. ako dodávateľom, čím nebola splnená podmienka

pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods.1 zákona o DPH (spoločnosti T., a. s. nevznikla daňová

povinnosť, pretože nedodala tovar) a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm.

a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodaný tovar).

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane.

V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej

uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto

súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou

na faktúre.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými

faktúrami boli dodané spoločnosťou T., a. s. ako dodávateľom. Žalobkyňa v konaní okrem

vyššie označených faktúr nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach (napr.

označenie spoločnosti uskutočňujúcej prepravu, označenie vozidiel, ktoré mali náhradné diely

doviesť, označenie vodičov týchto vozidiel, označenie skladníkov a pod.). Správca dane

cestou dožiadaného správcu dane spoločnosti T., a. s. Daňového úradu Liptovský Mikuláš

zistil, že spoločnosť T., a. s. sa na udanej adrese nenachádza a nemá tam ani prenajatý žiaden

priestor. Správca dane preto zaslal predvolanie štatutárnemu orgánu a predsedníčke

predstavenstva A.. Spoločnosť T., a. s. ani prostredníctvom svojich orgánov žiadne doklady

ku kontrole nepredložila. Vzhľadom k uvedenému správca vyzval žalobkyňu na predloženie

dokladov preukazujúcich obchodnú spoluprácu so spoločnosťou T., a. s.. Žalobkyňa

predložila v daňovom konaní iba zmluvu o spolupráci uzavretú medzi odberateľom A.,

s. r. o., a dodávateľom T., a. s. zo dňa 01.09.2005, ktorú za dodávateľa podpísala

predsedníčka predstavenstva spoločnosti T., a. s. Alena K., čestné vyhlásenie A. o spolupráci

so žalobkyňou zo dňa 28.03.2007. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu

v Žiline za označenú spoločnosť konajú vždy dvaja členovia predstavenstva a vždy dvaja

členovia predstavenstva podpisujú v mene spoločnosti. Z uvedeného dôvodu je uvedená

zmluva o spolupráci právne neúčinná. Naviac Alena K. bola vypočutá príslušníkmi

Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, kde uviedla, že podpisovala len čisté

pokladničné bloky a vyberala peniaze z účtu spoločnosti T., a. s., ktoré hneď odovzdávala inej

osobe.

Žalobkyňa tak v konaní neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona

o správe daní.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že skutkový stav nebol preukázaný

dostatočne, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa

nestotožňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie

dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať,

že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

K tejto námietke dáva najvyšší súd žalobkyni do pozornosti, že v zmysle vyššie citovaného

ustanovenia zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu.

V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti,

pričom správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Preto bolo povinnosťou

žalobkyne preukázať pravdivosť, že predmetný tovar – náhradné diely bol skutočne dodaný

spoločnosťou T., a. s.. Nebolo povinnosťou správcu dane ani žalovaného preukazovať

daňovému subjektu, že predmetný tovar mal iný pôvod ako bol deklarovaný na faktúrach.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu teda nezistil ani takú vadu,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3

), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu,

alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu

zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,

ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Žiline ako vecne správny podľa veta druhá a potvrdil

stotožniac sa v zásade aj s odôvodnením jeho rozhodnutia ( v spojení

s veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a , nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 18.mája 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková