Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/202/2019

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcov: 1/ E. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., A. XX, 2/ J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., A. F. X, 3/ V. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. X. J., K. G. XXX, 4/ Ing. Mgr. E. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. F., P. X, 5/ G. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., A. F. XX, zastúpení: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Trnava, Hlavná 31, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: TECHSTAV, spol. s.r.o., so sídlom Trnava, Mikovíniho 7441/8/B, IČO: 34 133 771, zastúpený: JUDr. Katarína Bajová, advokátka so sídlom Trnava, Hlavná 25, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. -639 zo dňa 4. februára 2019, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol (prvý výrok) a žalovanému priznal plnú náhradu trov konania (druhý výrok).

2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil právne aplikáciou ust. , , , (OZ v znení účinnom od 01.01.1951 do 31.03.1964), o evidencii nehnuteľností v znení účinnom do 31.03.1984, zák. č. zákona SNR o katastri nehnuteľností v SR (účinného od 01.01.1993 do 31.12.1995), , , , o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, , (Hospodársky zákonník) v znení účinnom do 31.12.1982, až 3 Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991, , nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR, povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy môže ešte pred zaplatením prídelovej ceny ( nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR) vydávať prídelcom (§ až 11 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR), , Vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva č. 158/1959 Ú. v. o správe neprideleného pôdohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem, , a v znení účinnom do 31.03.1983, Z. (Občianky zákonník v znení účinnom od 01.01.1951 do 31.03.1964), o evidencii nehnuteľností v znení účinnom do 31.03.1984, o katastri nehnuteľností v Slovenskej republike (účinného od 01.01.1993 do 31.12.1995), , , , o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, , (Hospodársky zákonník) v znení účinnom do 31.12.1982, až 3 Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991. Vecne argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že sporné nehnuteľnosti boli pôvodne zapísané v PKV č. 595 ako parc. č. 1127 - roľa v hone

Weiszlov o výmere 1262 štv. siah a parc. č. 1175 - roľa v hone nad Weiszlovom - o výmere 13 kj 1568 štv. siah. Ich pôvodnými vlastníkmi bola rodina L., od ktorých tieto nehnuteľnosti nadobudli dňa 05.09.1947 manželia K., každý v 1/2. Títo ich následne na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 05.09.1947 predali E. J. st. v 1, B. J., rod. R. v 1, E. J. ml. v 1 a V. J., rod. L. v 1, ktorí vlastnícke právo nadobudli dňa 13.09.1947 zápisom do pozemkovej knihy. Ako ďalej vyplýva zo spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. , Konfiškačná komisia v Trnave dňa 16.03.1948 konfiškovala celý majetok L., k čomu bol potrebný súhlas Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu. Následne právni predchodcovia žalobcov, potom ako zistili, že sa nehnuteľnosti konfiškovali, si v roku 1948 podali prihlášku o pridelenie predmetných nehnuteľností do vlastníctva. Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 13.05.1948 vydalo Výmer č. II 1129/48, ktorým pridelilo E. J. st. a manželke B., rod. R., E. J. ml. a manželke V., rod. L., nehnuteľnosti v katastrálnom území V. o celkovej výmere 8,4988 ha, zapísané vo vložke č. 3973, parc. č. 1127 roľa o výmere 0,4539 ha a vo vložke č. 3973 parc. č. 1175 roľa o výmere o 8,0449 ha každému v 1. Dňa 10.12.1949 požiadalo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - pracovná skupina Piešťany pod č. II.3324/49-I- Okresný súd v Trnave o zápis poznámky konfiškácie, táto poznámka bola zapísaná do PKV č. 595 pod Čd. 4044/49 (záhlavie PKV č. 595 na č.l. 215 spisu). V konaní sp. zn. žalobcovia tvrdili, im že v roku 1949 rodičia E. J. ml. polovicu týchto nehnuteľností darovali, pričom v konaní bol doložený aj platobný rozkaz ONV Trnava, ktorým bol vyrubený súdny poplatok z daru podľa zmluvy kúpnej uzavretej dňa 24.12.1949 o postupe od rodičov st. E. J., ml. E. J. a m. V.. Uvedená zmluva však nikdy nebola zapísaná do pozemkovej knihy. K tomuto je potrebné uviesť, že pre právny stav do roku 1950 bol na Slovensku smerodajný tzv. pozemkovoknižný poriadok z roku 1855 upravujúci pozemkové knihy. Do pozemkových kníh sa zapisovali všetky nehnuteľnosti i právne vzťahy k nim, pričom právne úkony týkajúce sa nehnuteľnosti sa do pozemkových kníh zapisovali vo forme vkladov, záznamov alebo poznámok. Pozemkovoknižné zápisy mali nielen evidenčný a registračný význam, ale aj konštitutívny charakter (vklady a záznamy). Primerane tomu vlastnícke právo aj iné vecné práva k nehnuteľnostiam vznikali, menili sa alebo zanikali na základe vkladov a záznamov. z roku 1950 () znamenal zmenu v pozemkovom knižnom práve, predovšetkým sa upustilo od zásady, že pozemkovoknižné zápisy majú konštitutívny význam, naďalej síce pretrvávala povinnosť zapisovať určité právne vzťahy do pozemkových kníh, resp. do iných verejných kníh, tieto zápisy však nemali hmotnoprávne účinky, len deklarovali určitý právny stav. Nadobúdanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam síce bolo spojené so zmluvou, avšak za predpokladu, že k nej ako jej právotvorná zložka pristúpilo privolenie Okresného národného výboru udeľované na prevody nehnuteľností podľa zákona č. Zb. V prejednávanej veci však existencia písomnej zmluvy, ktorou by rodičia E. J. ml. mu darovali, resp. previedli na neho a manželku polovicu nehnuteľností a ani súhlas príslušného orgánu preukázaný nebol. Nehnuteľnosti zapísané v PKV č. 595 boli skonfiškované (poznámka konfiškácie v PKV č. 595 nebola vymazaná), preto Rozhodnutím zn. Pôd/8-9576/1960 zo dňa 10.09.1960 Odbor pôdohospodárstva rady ONV v Trnave previedol podľa Vyhlášky ministerstva pôdohospodárstva č. 158/59 Ú. v. nehnuteľnosti parc. č. 1127, 1175 zapísané vo vložke č. 595 na Československý štát a tieto podľa vládneho nariadenia č. pridelil do operatívnej správy Štátneho majetku n. p. Špačince v celosti. Ľudový súd v Trnave na základe uvedeného rozhodnutia povolil vklad vlastníckeho práva pre Československý štát - operatívna správa Štátny majetok Špačince uznesením Čd 2869/60 zo dňa 17.10.1960, ktoré uznesenie Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -7 zo dňa 29.05.1961 potvrdil. Z uvedeného vyplýva, že nesprávne je tvrdenie žalobcov a s tým spojené poukazovanie na judikatúru, že pridelené pozemky boli právnym predchodcom žalobcov odňaté na základe nulitného a právne neúčinného rozhodnutia správneho orgánu, resp. rozhodnutia ONV zo dňa 10.09.1960, keďže odňatie prídelu neuskutočnil orgán na to oprávnený (odňať prídel neboli oprávnené mestské a ani okresné národné výbory, ale iba Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy). Rozhodnutím zn. Pôd/8-9576/1960 zo dňa 10.09.1960 Odbor pôdohospodárstva rady ONV v Trnave neodňal predmetné nehnuteľnosti (a ani žiadny výmer nezrušil), ale len previedol už predtým skonfiškované nehnuteľnosti (poznámka konfiškácie je vo vložke č. 595 zapísaná pod Čd. 4044/49), teda Odbor pôdohospodárstva rady ONV v Trnave tu len postupoval v zmysle vtedy platných právnych predpisov (, Vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva č. 158/1959 Ú. v.), preto aj Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -7 zo dňa 29.05.1961 uznesenie Ľudového súdu v Trnave Čd. 2869/60 zo dňa 17.10.1960 potvrdil. Už v čase vydania uznesenia Čd 2869/60 zo dňa 17.10.1960, ktorým súd povolil vklad vlastníckeho práva pre Československý štát v správe Štátneho majetku Špačince, právni predchodcovia žalobcov (E. J. st. s manželkou ako aj E. J. ml. s manželkou) toto uznesenie napadli sťažnosťou a tvrdili, že tieto nehnuteľnosti im boli pridelené a neboli konfiškované. Aj z uvedeného možno vyvodiť, keďže predmetnú sťažnosť podávali E. J. st. s manželkou ako aj E. J. ml.

s manželkou, že žiadny prevod polovice nehnuteľností v zmysle zmluvy uzavretej medzi nimi v roku 1949 uskutočnený nebol. V PKV č. 595 však nie je o prídele žiadna zmienka, a to asi práve z dôvodu, že Výmer č. II 1129/48 im žiadne nehnuteľnosti zapísané v PKV č. 595 neprideľoval, ale prideľoval im nehnuteľnosti zapísané v PKV č. 3973, ktorá však obsahovala len parc. č. 364 (dom popis. č. XXX s dvorom vo vnútornom meste, P. ulica č. d. X); pre úplnosť súd uvádza, že táto parcela bola z PKV č. 595 na základe kúpnopredajnej zmluvy 21.04.1947, Čd 3312, dňa 08.07.1947 vyčlenená a zapísaná do PKV č. 3973. V tejto súvislosti je potrebné sa tiež vyjadriť k problematike Výmeru, ktorým mali byť sporné nehnuteľnosti pridelené E. J. st., manž. B. rod. R., E. J. ml. a manž. V., rod. L., každému v 1. Súd v žiadnom prípade nespochybňuje žalobcami uvádzanú judikatúru v tomto smere, teda nepochybne prídelový výmer má v zmysle § 1 ods. 2 nariadenia 104/1946. Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR povahu verejnej listiny, ktorá preukazuje vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti. Výmer č. II 1129/48 zo dňa 13.05.1948 bol vydaný orgánom na to oprávneným (Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy) a obsahuje všetky prepísané náležitosti s výnimkou prídelovej ceny, čo by však nezamedzilo jeho právotvorným účinkom. Podstatná vada, ktorú predmetný výmer obsahuje, je však označenie neexistujúcich nehnuteľností, nakoľko v PKV č. 3973 nikdy neboli parc. č. 1127 a 1175 zapísané. V tejto súvislosti súd v zhode so žalobcami poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , teda v prípade Výmeru ide o prídelové rozhodnutie, ktoré má charakter verejnej listiny, čoho dôsledkom bolo nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v ňom uvedeným, a to napriek tomu, že Výmer neobsahuje určenie prídelovej ceny a predpokladá jej neskoršie určenie. Vychádzajúc z uvedeného, teda ak výmer prideľuje neexistujúce nehnuteľnosti, nemohol ani založiť vlastnícke právo prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam, a preto nebol (a ani nemohol byť) do PKV č. 595 nikdy zapísaný ako titul nadobudnutia, ako už súd uviedol vyššie. Z týchto dôvodov je súd toho názoru, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam až na základe rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 28.04.1972 č. k. -17, právoplatného dňa 12.07.1972. Z výsluchu právneho predchodcu žalobcov (E. J.) zo dňa 28.04.1972 v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , vyplýva, že on sporné nehnuteľnosti užíval od ich kúpy od K. do roku 1952 a nakoľko nebol členom JRD, JRD to dalo do užívania Štátnych majetkov v Špačinciach a časť týchto nehnuteľností, kde mali postavený dom i záhradu užívali do roku 1971, keď predmetné nehnuteľnosti i dom im boli vykúpené. Z uvedeného vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov užívali sporné nehnuteľnosti, ktoré im mali byť pridelené Výmerom č. II 1129/48, 4 roky, teda pred vydaním rozsudku č. k. -17, nemohli nadobudnúť vlastnícke právo ani vydržaním (ani keby boli v dobrej viere, že im boli pridelené nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. 595), teda nesplnili by podmienku 10 ročnej doby podľa v tom čase platného . Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že právnym nástupcom Štátneho majetku n. p. Špačince sa stal Semenársky štátny majetok n. p. Trnava, ktorý predmetné pozemky (časť parcely č. 1175 o výmere 26.785 m2) previedol Hospodárskou zmluvou zo dňa 24.10.1969 (v. z. 376/70) do správy Pozemných stavieb n. p. Trnava. Bez ohľadu na to, že rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 28.04.1972 č. k. -17 bol vydaný v rozpore s v tom čase účinným (ako na to správne poukazoval žalovaný - sporné pozemky nemohli tvoriť osobné vlastníctvo a ani nemohli byť v osobnom užívaní), taktiež sa súd vôbec nezaoberal skutočnosťou, na základe čoho bolo v roku 1960 vložené vlastnícke právo štátu, či mohli žalobcovia nadobudnúť vlastnícke právo aj od rodičov žalobcu, atď., nebol nikdy zrušený, teda je záväzný. Rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. -7 zo dňa 29.03.1971 bol do evidencie nehnuteľností zaslaný dňa 15.12.1972 a zapísaný na list vlastníctva č. XXXX pod vz. 15/72. V tom čase bol však tento rozsudok rozsudkom NS SR sp. zn. zo dňa 17.03.1972 zrušený a vrátený Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie, v ktorom rozhodol rozsudkom zo dňa 28.04.1972 č. k. -17, právoplatným dňa 12.07.1972 a určil, že nehnuteľnosti zapísané vo vložke 595 kat. úz. V. parc. č. 1127 a 1175 patria do BSM právnych predchodcov žalobcov. List vlastníctva č. XXXX bol neskôr zrušený kvôli duplicitnému zápisu. Ďalší návrh na zápis do listu vlastníctva zo dňa 30.08.1973 na základe rozsudku -7 z 29.03.1971 podávali právni predchodcovia žalobcov dňa 03.09.1973 a bol zapísaný pod v. z. 384/73 do listu vlastníctva č. XXXX. Je nepochopiteľné prečo, ak teda sami právni predchodcovia žalobcov podávali prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na zápis vlastníckeho práva parcely č. 1127 a parcely č. 1175 do listu vlastníctva, označovali zrušený rozsudok z 29.03.1971, keďže mali jednoznačne vedomosť o rozsudku č. k. -17 zo dňa 28.04.1972, ktorý ich právny zástupca prevzal dňa 23.06.1972. Návrh na zápis vlastníckeho právnych predchodcov žalobcov je pritom datovaný viac ako rok po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku -17 zo dňa 28.04.1972. Možno tak postupovali práve preto, že rozsudok zo dňa 28.04.1972 č. k. -17, už popri tom,

že neoznačoval výmeru pozemkov, neobsahoval ani ich označenie ako roľa v hone Weiszov (nakoľko takéto označenie pôvodných pozemkov bolo uvedené výlučne len v pozemkovej knihe č. 595 pre obec V.). Ani na základe rozsudku -17 zo dňa 28.04.1972 však právni predchodcovia žalobcov neprevzali sporné nehnuteľnosti (ktoré už v tom čase boli zastavané) do užívania a ani sa výkonu svojho vlastníckeho práva po tomto rozsudku nedomáhali. Naopak štát aj po tomto rozsudku so spornými nehnuteľnosťami fakticky nakladal. Na základe Hospodárskej zmluvy č. 13-01/91-HK/Sá zo dňa 19.12.1991 prešlo právo hospodárenia z Pozemných stavieb š.p., Vajanského ul. 2, Trnava, IČO: 153786 na Trnavské pozemné stavby š.p., Mikovíniho ul. Trnava, IČO: 00 687 537, k nehnuteľnostiam v k. ú. V. zapísaným na LV č. XXX ako zastavané parcely o. i. par. č. 6513/1 o výmere 2 ha 1550 m2, par. č. 6513/2 o výmere 5.804 m2, par. č. 6513/3 o výmere 502 m2, par. č. 6513/4 o výmere 313 m2, parc. č. 6513/5 o výmere 33 m2, par. č. 6513/6 o výmere 30 m2, par. č. 6513/7 o výmere 41 m2, par. č. 6513/8 o výmere 111 m2, par. č. 6513/9 o výmere 158 m2, č. 6513/10 o výmere 139 m2, pričom došlo k zrušeniu listu vlastníctva č. XXX, a pozemky boli naďalej zapísané na liste vlastníctva č. XXXX. Rozhodnutím Ministerstva hospodárstva SR č. 219 zo dňa 18.12.1982 boli Trnavské pozemné stavby, štátny podnik ku dňu 31.12.1992 zrušené a dňom 01.01.1993 vstúpili do likvidácie, v rámci ktorej nadobudla vo verejnej súťaži celý majetok štátneho podniku (vrátane nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, kat. úz. V.) kúpnou zmluvou zo dňa 07.05.1993 (vklad povolený dňa 10.06.1993 pod V 848/93) spoločnosť STAVMET s.r.o., IČO: 31 414 451. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že na majetok spoločnosti STAVMET spol. s r.o. bol následne vyhlásený konkurz, pričom konkurzné konanie prebiehalo na Okresnom súde Bratislava pod sp. zn. . V konkurznom konaní boli pozemky parc. č. 6513/1-10 na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 25.03.2002 pod č. V 625/02, prevedené na spoločnosť P.P.Z. Consulting, a.s., IČO: 34 139 761, ktorá pozemky par. č. 6513/1, 9, 10, 25 kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený dňa 06.06.2002 pod č. V 1836/02, previedla na žalovaného.

3. Je potrebné zdôrazniť, že reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát a to či už v prípade vyvlastnenia, alebo prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne stanovené a za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, lebo reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisov úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období by bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva. Prostredníctvom prijatia reštitučných prepisov zákonodarca akceptoval skutočnosť, že v minulosti dochádzalo k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu, ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, a na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch sa potom prevzatia veci bez právneho dôvodu stal formálne právny titul nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva.

4. Súd je toho názoru, že napriek (zjavne nezákonnému) rozsudku zo dňa 28.04.1972 č. k. -17 právni predchodcovia žalobcov neboli ku dňu 21.06.1997 vlastníkmi sporných nehnuteľností. Duplicita vlastníctva bola v katastrálnom operáte vyznačená až v roku 2010, resp. 2013 (Protokol o oprave chyby v katastrálnom operáte Správy katastra Trnava č. X 79/10 zo dňa 18.10.2010, Rozhodnutie Správy katastra Trnava č. X 55/12 zo dňa 17.12.2012, právoplatné dňa 14.02.2013 - až vtedy bol do LV č. XXXX ako titul nadobudnutia zapísaný rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. -17), teda rozsudok zo dňa 28.04.1972 č. k. -17 nikdy nebol vyznačený ako titul nadobudnutia vlastníctva v PKV č. 595 a následne ani na príslušných listoch vlastníctva (LV č. XXX, XXXX) a tieto nehnuteľnosti sa aj po roku 1972 naďalej prevádzali (ich správa) medzi socialistickými organizáciami, nakoľko v zmysle boli údaje evidencie nehnuteľností záväzné a boli aj podkladom pre spisovanie zmlúv a iných listín o nehnuteľnostiach. Počas celého obdobia vystupoval ako vlastník štát, a teda nešlo o prevod vlastníctva, ale o prevod správy tohto majetku. Tieto prevody správy majetku vo vlastníctve štátu nemožno považovať za neplatné, keďže boli realizované v súlade s vtedajšou právnou úpravou (Hospodársky zákonník) a na podklade štátom vedenej evidencie nehnuteľností, ktorá bola záväzná. Je zrejmé, že došlo k pochybeniu vtedajších úradov geodézie, keď rozsudok č. k. -7 zo dňa 29.03.1971 (nakoľko rozsudok č. k. -17 zo dňa 28.04.1972 ako vyplýva z rozhodnutia č. X 55/12 zo dňa 17.12.2012, bol Správa katastra Trnava

zaslaný až v roku 2012) nebol správne zapísaný do evidencie nehnuteľností, za čo však nemôže byť sankcionovaný žalovaný. Samotní právni predchodcovia žalobcov si boli vedomí (ako to vyplýva zo spisu sp .zn. , ako aj sp. zn. ) skutočnosti, že sporné nehnuteľnosti prešli na štát a oni len požadovali za tieto pozemky náhradu. Je potrebné v prvom rade poukázať na to, že reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom (akým je ) vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho; teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. V súlade s ustálenou judikatúrou, oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa a to ani formou určenia vlastníckeho práva či už svojho, alebo svojho predchodcu podľa , ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Je však nepochybné, že právni predchodcovia žalobcov si dňa 28.11.1991 a 24.02.1992 uplatnili svoj reštitučný nárok v rámci prekluzívnej lehoty a požadovali finančnú náhradu alebo pridelenie iného pozemku do vlastníctva za pozemky parc. č. 1127 a 1175 zapísané na LV č. XXXX, ktoré bez ich súhlasu zastavali rôzne organizácie. Taktiež žiadali Trnavské pozemné stavby, štátny podnik, Trnava, o vydanie nehnuteľností, resp. o vyplatenie finančnej náhrady za pozemky zapísané na LV č. XXX, ktoré im odpovedali listom zo dňa 24.02.1992, že pozemky im nemôžu vydať, nakoľko sú zastavané a finančnú náhradu im môže poskytnúť len štát. V rámci reštitučného konania právnym predchodcom žalobcov Pozemkový úrad v Trnave Rozhodnutím č. PUr. 435/91 - J zo dňa 26.02.1992 nepriznal nárok na vydanie nehnuteľností a ani na náhradu za tieto nehnuteľnosti pričom vychádzal z toho, že manželia J. listom vlastníctva č. XXXX preukázali, že pozemky parc. č. 1127 a 1175 sú v ich vlastníctve, teda nedošlo k naplneniu základnej podmienky uplatnenia zákona č. 229/91 Zb., a to prechodu vlastníctva na Československý štát alebo inú právnu právnickú osobu. Toto rozhodnutie bolo Krajským súdom v Bratislave, rozsudkom č. k. - 12 zo dňa 15.04.1993, zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, pričom tu súd zdôraznil, že vo vzťahu k má zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (č. ) postavenie zákona špeciálneho a na prvom mieste v rozsahu dotknutom zákonnom (,) sú predpisy tohto zákona a iba, ak ich niet, použijú sa všeobecné predpisy . V ďalšom konaní Obvodný pozemkový úrad v Trnave Rozhodnutím č. K2011/00023 dňa 24.03.2011 nepriznal právnym nástupcom po pôvodných vlastníkoch E. J. a V. J. vlastnícke právo a priznal právo na náhradu za sporné pozemky. Toto rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. - 189 zo dňa 11.11.2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie s poukazom na existujúcu duplicitu vlastníctva a nemožnosť Obvodného pozemkového úradu v Trnave rozhodnúť o nepriznaní vlastníctva k tejto parcele a nevydaní oprávneným osobám, keďže takéto rozhodnutie patrí do právomoci súdu, ako aj s poukazom na prebiehajúce konanie o určenie vlastníckeho práva v tom čase vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. . Naposledy vo veci reštitučných nárokov právnych predchodcov žalobcov rozhodol Okresný úrad Trnava, pozemkový a lesný odbor, rozhodnutím č. OU-TT-PLO-2014/00048 zo dňa 07.02.2014, ktorým konanie prerušil do vyriešenia predbežnej otázky (vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam).

5. Súd je v danej veci toho názoru, že spoločnosť STAVMET s.r.o. ako kupujúci nadobudla vo verejnej súťaži celý majetok predávajúceho Trnavských pozemných stavieb, štátny podnik v likvidácii, IČO: 00687537 (vrátane nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, kat. úz. V.) kúpnou zmluvou zo dňa 07.05.1993 v dobrej viere, že predávajúci tieto nehnuteľnosti vlastní, nakoľko bol na LV č. XXXX zapísaný ako vlastník. Aj podľa v tom čase účinného zákona o katastri nehnuteľností ( ) boli údaje katastra o právnych vzťahoch záväzné a hodnoverné, ak nebol dokázaný opak. Spoločnosť STAVMET spol. s r.o. sa teda povolením vkladu do katastra nehnuteľností dňa 10.06.1993 stala vlastníkom pozemkov, k čomu došlo ešte pred dňom úmrtia poručiteľky V. J.. V tejto súvislosti bol teda namieste poukaz žalovaného na nález Ústavného súdu SR č. - 33 zo dňa 16.03.2016, nakoľko je zrejmé, že spoločnosť STAVMET, spol. s r.o. uzavrela kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod aj sporných nehnuteľností s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, ktorý bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a navyše ho potom aproboval aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľností). Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípov právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým

svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Ak by aj súd zohľadnil tvrdenia žalobcov, že spoločnosť STAVMET s.r.o., resp. jej konateľ pán E. Y. mali minimálne od roku 1994 preukázateľnú vedomosť o skutočnostiach, ktoré spochybňovali vlastnícke právo spoločnosti STAVMET spol. s r.o. k žalovaným nehnuteľnostiam, tieto boli v prejednávanej veci bez právneho významu, nakoľko spoločnosť STAVMET spol. s r.o. nadobudla vlastnícke k sporným nehnuteľnostiam ešte v roku 1993. Návrh žalobcov na výsluch svedka JUDr. E. V., ktorý v konaní pôvodne vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. (v súčasnosti konanie vedené na Okresnom súde Senica pod sp. zn. ) na základe plnomocenstva zo dňa 17.11.1994 spoločnosť STAVMET spol. s r.o. v tomto konaní zastupoval, súd zamietol z dôvodu, že sa opakovane nepodarilo prítomnosť svedka zabezpečiť, avšak s ohľadom na vyššie uvedené, by bolo vykonanie tohto dôkazu aj bez právneho významu.

6. Z vyššie rozvedených dôvodov súd žalobu zamietol, čo však vytvára predpoklad k tomu, aby bola žalobcom v reštitučnom konaní priznaná náhrada alebo náhradné pozemky, teda takéto rozhodnutie im žiadnu ujmu na ich právach spôsobiť nemôže.

7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania voči žalobcom.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa ust. , . V odvolaní uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z bodu 64. napadnutého rozsudku vyplýva, že v zmysle právnej argumentácie súdu prvej inštancie, právni predchodcovia žalobcov pozemky nadobudli do vlastníctva na základe rozsudku OS Trnava zo dňa 28.4.1972 č. k. - 17.

9. Ďalej súd prvej inštancie v bode 62. napadnutého rozsudku uvádza, že po vydaní rozsudku OS Trnava zo dňa 28.4.1972 č. k. - 17 o priznaní vlastníckeho práva, sa právni predchodcovia žalobcov nedomáhali vydania pozemkov. V tejto súvislosti poukazujú na nález Ústavného súdu ČR , kde Ústavný súd ČR výslovne potvrdil, že v prípade, ak vlastník pozemku nehájil svoje vlastnícke právo v období neslobody do roku 1989, nemôže mu byť táto skutočnosť na ujmu, resp. táto skutočnosť nie je spôsobilá privodiť stratu vlastníckeho práva. Právni predchodcovia žalobcov v danom období (roky 1973 -75) vyvinuli maximálne úsilie na to, aby boli ako vlastníci zapísaní aj v pozemkovej knihe. Tento zápis do pozemkovej knihy bol v danom období aj vykonaný (ako duplicitný zápis), pričom v období neslobody nebolo ďalej reálne možné, aby právnym predchodcom žalobcov boli pozemky aj reálne vydané (čo ale v zmysle nálezu Ústavného súdu ČR nespôsobilo stratu vlastníckeho práva k pozemkom). Čo sa týka ďalších skutočností uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, prvostupňový súd opomenul jasne a presvedčivo vyjadriť a odvodniť dôvod, na základe ktorého vlastne zamietol žalobný návrh. V bode 63. a 64. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie akoby uvádzal právny názor, podľa ktorého prevzatie pozemkov štátom bez právneho dôvodu zakladá výlučne reštitučný nárok (už bývalého vlastníka), kde vlastník je oprávnený sa svojich nárokov následne domáhať už len v reštitučnom konaní. Zamietol teda prvostupňový súd žalobný návrh z dôvodu, že predmetné pozemky boli v rozhodnom období odňaté právnym predchodcom žalobcu bez právneho dôvodu, pričom uvedená skutočnosť má zakladať výlučne reštitučný nárok, a teda žalobcovia nie sú oprávnení sa domáhať ochrany vlastníckeho práva na všeobecnom súde ale výlučne na reštitučných orgánoch? Ak by sme tento názor prijali, znamenalo by to v konečnom dôsledku vyvlastnenie bez akejkoľvek náhrady a tiež hrubé porušenie Čl. 20 SR. Inými slovami by to totiž znamenalo odňatie možnosti domáhať sa svojho vlastníckeho práva len preto, že daný majetok prevzal štát v období do 1.1.1990.

10. Účelom reštitučného zákonodarstva je zmiernenie zákonodarstva totalitného štátu v prípadoch, kedy štát postupoval síce v súlade s vtedajšími právnymi predpismi, ale tieto predpisy boli v rozpore so základnými zásadami demokratického štátu v oblasti ochrany vlastníckeho práva. Tu v rámci formálneho práva ide najmä o platné a účinné rozhodnutia štátnych orgánov (a iné úkony a právne skutočnosti), ktoré už nemôžu byť napadnuté akýmikoľvek riadnymi alebo opravnými prostriedkami, čiže prevod vlastnícke práva na štát do 1.1.1990 je platný a účinný. V rámci reštitučného zákonodarstva po 1.1.1990 mohol zákonodarca formou osobitného zákona vytvoriť systém mimoriadnych opravných prostriedkov voči týmto rozhodnutiam, kde by sa oprávnené osoby domáhali zrušenia týchto rozhodnutí. Zákonodarca

ale po 1.1.1990 vytvoril oveľa účinnejší systém nápravy majetkových krívd pred rokom 1989 (ktoré boli uskutočnené v súlade s vtedajším zákonodarstvom), kedy bol zavedený systém reštitučného konania, kedy sa vlastníci a ich právni nástupcovia (dedičia) môžu domáhať priameho vydania nehnuteľností, vo vzťahu ku ktorým došlo k platnému a účinnému prevodu vlastníckeho práva na štát a socialistické organizácie, a to aj bez zrušenia rozhodnutí štátnych orgánov, alebo zrušenia iných úkonov. Ak vydanie pozemkov už nie je možné (najmä z dôvodu, že štát už nehnuteľnosti nevlastní, alebo sú zastavené stavbami), oprávnenej osobe budú prevedené náhradné pozemky.

11. Na druhej strane je síce pravda, že medzi reštitučné tituly patrí aj prevzatie bez právneho dôvodu (viď. , ), ale to len v prípade, ak po prevzatí pozemkov nastala (už spomínaná) právna skutočnosť, ktorá spôsobila stratu vlastníckeho práva alebo prevod vlastníckeho práva a inú osobu.

12. Uvedené právne závery jednoznačne potvrdil aj Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. (okrem mnohých ďalších rozhodnutí). V tejto veci bol uplatnený reštitučný nárok z titulu odňatia pozemkov bez právneho dôvodu (rovnako ako v našom prípade), pričom rovnako ako v našom prípade dokonca existovala zapísaná duplicita vlastníctva. Najvyšší súd SR tu potvrdil, že reštitučný orgán o reštitučnom nároku nie je oprávnený v žiadnom prípade za daného stavu rozhodnúť, a konanie je povinný prerušiť až do určenia, kto je vlastníkom pozemkov (t.j. do zosúladenia skutočného stavu s právnym stavom), kde na rozhodnutie o tomto určení je príslušný výlučne len všeobecný civilný súd. Až v prípade, ak by civilný súd rozhodol o vlastníkom práve štátu, reštitučný orgán je oprávnený pokračovať v reštitučnom konaní a meritórne rozhodnúť.

13. V našom prípade ale uvedenú prejudiciálnu otázku reštitučný súd- Krajský súd v Trnave v právoplatnom rozhodnutí 44Sp/57/2011- 89 už s konečnou platnosťou posúdil, keď nariadil reštitučnému orgánu, aby reštitučné konanie prerušil až do rozhodnutia o predbežnej otázke, resp. do rozhodnutia civilného súdu o vlastníckom práve žalobcov k pozemkom. Z uvedeného vyplýva, že v zmysle súd prvej inštancie v tomto konaní už uvedenú prejudiciálnu otázku nebol oprávnený opätovne posúdiť, resp. sám riešiť, keďže o tejto otázke už rozhodli Krajský súd Trnava a Okresný úrad Trnava ako reštitučné orgány, a zároveň bol výlučne povinný pri odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzať výlučne z právnych záverov reštitučných orgánov. K tomu napr. aj - Komentár, Edmund Horváth- Andrea Andrášiová, Wolters Kluwer, r. 2015, str. 435.

14. Pokiaľ čítame pozorne odôvodnenie napadnutého rozsudku, zistíme, že súd v prvej vete bodu 64. zároveň tvrdí, že cit: „Súd je toho názoru, že napriek (zjavne nezákonnému) rozsudku zo dňa 28.4.1972 č. k. -17 právni predchodcovia žalobcov neboli ku dňu 21.06.1997 vlastníkmi sporných nehnuteľností." Na toto, ničím bližšie neodôvodnené konštatovanie prvostupňového súdu, nadväzuje pojednanie o reštitučných predpisoch, resp. o vyznačenie nadobudnutia vlastníctva v príslušnej evidencii, takže opakovane nie je jasné, z čoho prvostupňový súd vychádzal pri uvedení takéhoto kategorického vyjadrenia. Navyše súd v bode 62. odôvodnenia považuje predmetný rozsudok za záväzný a priznáva, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo na jeho základe. V prípade ak by podľa súdu to, že rozsudok nebol zapísaný, malo znamenať, že právni predchodcovia žalobcov sa nestali vlastníkmi, upozorňujeme, že v zmysle ak ide o nadobudnutie vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak nie je určený, dňom právoplatnosti rozhodnutia. V roku 1972 platil o evidencii nehnuteľností, v ktorom nebolo ustanovené žiadne vkladové konanie, t.j. evidencia nehnuteľností nespôsobovala vznik vlastníckeho práva. Dokonca aj vo vzťahu k zmluvám sa vlastnícke právo nadobúdalo na základe zmluvy, a nie rozhodnutím štátneho orgánu o vklade do pozemkovej knihy. Takýto argument preto znovu nemôže obstáť.

15. V bode 65. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie potom stručne poukazuje na prelomové rozhodnutie Ústavného súdu SR , ktoré potvrdzuje, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva môže dôjsť len na základe dobromyseľnosti bez plynutia vydržacej lehoty. Ďalej je len veľmi stručne uvedené, že spoločnosť STAVMET spol. s r.o. pozemky nadobudla v roku 1993 (čiže ešte pred začatím konania sp. zn. ), teda táto spoločnosť bola dobromyseľná, čo spôsobilo, že pozemky nadobudla do vlastníctva už v roku 1993 (bez potreby plynutia vydržacej lehoty). Uvedené pôsobilo, že ďalšie prevody pozemkov po roku realizoval už vlastník pozemkov, pričom strata dobromyseľnosti STAVMET spol. s r.o. v roku 1994 na základe vedenia konania sp. zn. je v tejto veci

nepodstatná. Znamená teda uvedené, že súd mal zamietnuť žalobný návrh a vydať napadnutý rozsudok nie z dôvodu, že žalobcovia neboli oprávnení sa domáhať ochrany vlastníckeho práva pred všeobecným súdom (a teda mali riešiť vec výlučne v reštitučnom konaní) ale naopak z dôvodu, že odporca - spol. STAVMET spol. s.r.o. sa stal vlastníkom na základe dobromyseľného nadobudnutia pozemkov ešte v roku 1993?

16. Súd prvej inštancie v tomto prípade, znovu bez bližšieho objasnenia a náležitého odôvodnenia, aplikoval retrospektívne pôsobenie hmotnoprávnej judikatúry, t.j. priamu aplikáciu aktuálnej judikatúry v čase meritórneho rozhodovania na hmotnoprávne právne vzťahy, ktoré vznikli, alebo boli založené pred dňom vydania, resp. zverejnenia danej judikatúry. Retrospektívne pôsobenie však nie je a ani nemôže byť absolútne, a to v prípade, ak účastníci alebo strany konali v dobrej viere v platné právo (kde normy platného práva boli jednoznačné), a najmä, ak nová judikatúra je v konečnom dôsledku v rozpore s hmotným právom.

17. Odklony od absolútneho retrospektívneho pôsobenia judikatúry stanovil Ústavný súd ČR napr. v konaní č. k. , alebo neskôr v konaní , kde Ústavný súd ČR priamo uviedol: Výnimočnosť odchýlenia sa od incidenčnej retrospektívy pritom odráža realitu súkromnoprávneho vzťahu, kde si zásadne zaslúži ochranu nie len dôvera jednej strany vo výklad práva podaný už prekonanou judikatúrou, ale tiež oprávnené očakávania druhej strany v to, že pôvodne nesprávny výklad práva už naďalej nebude aplikovaný na skoršie právne vzťahy.

18. Žalobcovia majú za to, že je jednoznačne daný dôvod, aby retrospektívne pôsobenie judikatúry nebolo v ich prípade pripustené. Právni predchodcovia žalobcov sa prakticky okamžite začali domáhať svojho vlastníckeho práva po skončení obdobia neslobody, pričom aj žaloba voči spoločnosti Trnavské pozemné stavby, štátny podnik a STAVMET s.r.o. bola podaná v pomerne krátkej dobe po skončení obdobia neslobody, keď právni predchodcovia žalobcov zistili, že tieto spoločnosti prakticky ignorujú ich nároky.

19. Čo sa týka druhého predpokladu pre možnosť nepripustenia retrospektívneho pôsobenia judikatúry, ani spoločnosť STAVMET s.r.o. nikdy nemohla mať dôvodné očakávania, že jej (zatiaľ nepotvrdená) dobromyseľnosť môže bez ďalších skutočností (najmä bez uplynutia vydržacej lehoty) spôsobiť vznik vlastníckeho práva, resp. nemohla mať žiadne oprávnené očakávania, že v tomto smere dôjde k zmene judikatúry (keďže výklad zákona bol a stále je jednoznačný).

20. Aby právni predchodcovia žalobcov predišli ďalším prevodom pozemkov po podaní žaloby v konaní č. k. , podali v danej veci návrh na vydanie predbežného opatrenia na zákaz prevodu pozemkov na tretie osoby. Uvedeným predbežným opatrením (ak by bolo vydané) by súd zamedzil ďalším súdnym konaniam (aj vrátane tohto konania), ale najmä možnosti, aby pozemky mohli do vlastníctva nadobudnúť tretie osoby, resp. nevlastníci najmä z titulu vydržania. Okresný súd Trnava predbežné opatrenie reálne vydal, čím dočasne poskytol ochranu pred prevodom pozemkov na tretie osoby. Voči vydanému predbežnému opatreniu bol následne podaný opravný prostriedok. Pre toto konanie je dôležité, že Krajský súd Trnava uznesením č. k. zo dňa 20.2.1997 návrh na vydanie predbežného opatrenia v celom rozsahu zamietol. Je nepochybné, že Krajský súd Trnava pri zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia vychádzal z platného práva. V čase zamietnutia návrhu na vydanie predbežného opatrenia v konaní sp. zn. totiž navrhovatelia neboli vystavení tak značnému riziku, keďže v rámci ďalších prevodov by nadobúdatelia pozemkov vlastnícke právo nadobudli až po uplynutí 10 ročnej vydržacej doby.

21. Ako už bolo uvedené, Ústavný súd SR vydal nález č. k. nie len bez akéhokoľvek očakávania, ale dokonca v rozpore s platným právnymi predpismi, pričom zrejme z týchto dôvodov súdy v niektorých prípadoch tento judikát stále výslovne ignorujú. Majú za to, že aj táto skutočnosť by mala byť dôvodom pre nepripustenie retrospektívneho pôsobenia tohto nálezu Ústavného súdu SR v ich prípade.

22. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR v konaní (ktorý bol vydaný dňa 26.1.2017, t.j. 10 mesiacov po vydaní sporného nálezu Ústavného súdu SR!): K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. . Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá.

Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. V uvedenom judikáte Najvyššieho súdu (vydanom po judikatúre Ústavného súdu na ktorú sa prvostupňový súd odvolával) sa Najvyšší súd priklonil na stranu platnej právnej úpravy, ochrany vlastníctva a v neposlednom rade aj zdravého rozumu, pri aplikácii záverov vyplývajúcich z judikatúry Ústavného súdu na reálny život. Opačný výklad by bez ďalšieho znamenal legalizáciu faktického odňatia vlastníctva oprávnenému vlastníkovi, pričom na „odobrenie" takéhoto postupu by malo stačiť aby nevlastník po krátkom čase danú vec previedol na tretiu dobromyseľnú osobu, čím by automaticky zlegalizoval protiprávny stav. Je jasné, že platné právo takýto stav nikdy nemôže akceptovať.

23. Na základe vyššie uvedeného je zároveň zrejmé, že napadnutý rozsudok je dokonca absolútne nepreskúmateľný pre nedostatočné (resp. žiadne) odôvodnenie v časti nadobudnutia vlastníckeho práva spoločnosťou STAVMET s.r.o. (bod 65. napadnutého rozsudku). Ak už prvostupňový súd hypoteticky zamietol žalobný návrh a vydal napadnutý rozsudok z dôvodu prezumovaného v bode 14. tohto žalobného návrhu, mal sa tejto veci podrobne venovať a náležite ju odôvodniť. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však absolútne nevyplýva, z akých úvah súd prvej inštancie vychádzal, keď bez ďalšieho pripustil priamu retrospektívu nálezu Ústavného súdu SR č. k. , a to s osobitným zreteľom v prípade, keď tento nález stále nebol v odbornej súdnej praxi úplne akceptovaný. Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, akým spôsobom a z akých dôvodov súd prvej inštancie zohľadnil alebo nezohľadnil osobitné špecifiká prípadu uvedené v bode 18. až 20. tohto odvolania, ktoré vychádzajú priamo z textu podanej žaloby, a ktoré mohli mať značný vplyv na nepripustenie retrospektívy daného nálezu Ústavného súdu SR. Ako už bolo uvedené, toto nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku s najväčšou pravdepodobnosťou vyplýva z nesprávneho pochopenia právnej úpravy odňatia bez právneho dôvodu v rámci reštitučného zákonodarstva.

24. Zároveň majú za to a tvrdia, že retrospektíva daného nálezu Ústavného súdu SR nemala byť súdom prvej inštancie pripustená (čiže žalobe malo byť vyhovené), a to najmä z nasledovných dôvodov:

? dôvody uvedené v bode 18. až 20. odvolania úplne postačujú na aplikáciu nepripustenia retrospektívneho pôsobenia nálezu Ústavného súdu SR, ? Ústavný súd SR nepodal „bežný" výklad právnej normy, ale podal výklad, ktorý z právnej normy nemožno odvodiť, pričom tento nález po jeho vydaní v marci 2016 nebol z týchto dôvodov nikdy úplne akceptovaný.

25. V neposlednom rade nemôže zostať nepovšimnutá ani skutočnosť, že ani samotný nález Ústavného súdu SR nie je pri stanovení nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dobromyseľnosti úplne absolútny, pričom uvádza nasledovné: V judikatúre ústavného súdu bola rovnako stanovená povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strany. Čiže skutočnosti uvedené v bode 18. až 20. tohto odvolania mali byť zohľadnené aj z pohľadu samotného nálezu Ústavného súdu SR, kde súd prvej inštancie tieto špecifiká opätovne nezohľadnil, resp. k týmto skutočnostiam nepodal akékoľvek vysvetlenie, čo len zdôrazňuje úplnú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

26. Na základe uvedených skutočností majú za to, že súd prvej inštancie nebol oprávnený aplikovať právne závery nálezu Ústavného súdu SR č. k. o dobromyseľnom nadobudnutí vlastníckeho práva, a zároveň súd prvej inštancie úplne nesprávne posúdil prevzatie pozemkov štátom bez právneho dôvodu.

27. Z uvedených dôvodov žalobcovia navrhujú, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie na základe zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, a žalovaného zaviaže na náhradu trov odvolacieho konania alternatívne, ak odvolací súd vyhodnotí, že z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces, resp. ak odvolací súd z akéhokoľvek iného dôvodu nerozhodne o zmene napadnutého rozsudku tak, že žalobcovi v plnom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže na náhradu trov konania, odvolaciemu súdu navrhujú, aby

napadnutý rozsudok súlade s zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, a žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

28. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že spoločnosť STAVMET s.r.o. sa povolením vkladu do katastra nehnuteľností dňa 10.6.1993 stala vlastníkom pozemkov, k čomu došlo ešte pred dňom úmrtia poručiteľky V. J.. V tejto súvislosti bol teda na mieste poukaz žalovaného na nález Ústavného súdu SR č. -33 zo dňa 16.03.2016, nakoľko je zrejmé, že spoločnosť STAVMET, spol. s r.o. uzavrela kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod sporných nehnuteľností s dôverou určitý -jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, ktorý bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie nehnuteľností a navyše ho potom aproboval aj príslušný orgán verejnej správy

- moci (kataster nehnuteľností). Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípov právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol istým svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Ak by aj súd zohľadnil tvrdenie žalobcov, že konateľ, spoločnosti STAVMET, spol. s.r.o. Ing. E. Y. mal minimálne od roku 1994 preukázateľnú vedomosť o skutočnostiach, ktoré spochybňovali vlastnícke právo spoločnosti STAVMET, spol. s r. o. k žalovaným nehnuteľnostiam, tieto boli v prejednávanej veci bez právneho významu, nakoľko spoločnosť STAVMET, spol. s r. o. nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam ešte v roku 1993.

29. Právny predchodca žalovaného spoločnosť STAVMET s.r.o., odkúpila od spoločnosti TRNAVSKÉ POZEMNÉ STAVBY, štátny podnik v likvidácii (okrem iného majetku) nehnuteľnosti, nachádzajúce sa k. ú. V., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, teda všetky nehnuteľnosti - zastavané plochy (nie ornú pôdu) a stavby zapísané na tomto liste vlastníctva (v spise sa nachádza kúpna zmluva aj list vlastníctva) : v areáli panelárne: parcela č.6513/1 0 výmere dvor 2 ha 1550 m2, č. 6513/2 zastavaná plocha o výmere 5804 m2, č. 6513/3 zastavaná plocha o výmere 502 m2, č. 6513/4 zastavaná plocha o výmere 313 m2, č. 6513/5 zastavaná plocha o výmere 33 m2, č. 6513/6 zastavaná plocha o výmere 30 m2, č. 6513/7 0 výmere 41 m2, č. 6513/8 zastavaná plocha o výmere 111 m2, č.6513/9 zastavaná plocha o výmere 158 m2, č. 6513/10 zastavaná plocha o výmere 139 m2 a stavby na nich postavené - výrobná hala s prístavbami postavená na parcele ě. 6513/2,administratívna budova postavená na parcele č. 6513/3, vrátnica na č.6513/5, regulačná stanica na č. 6513/6, sklad olejov na č. 6513/7, sklad olejov na č. 6513/8, plechový sklad na č. 6513/9 a plechový sklad na č. 6513/10, v areáli betonárne: pozemky zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. V., parcela č. 6511/14, dvor o výmere 12.002 m2, parcela č. 6511/38 - zastavaná plocha 12 m2, č. 6511/39 - zastavaná plocha o výmere 123 m2, č. 6511/40 - zastavaná plocha o výmere 226 m2, č. 6511/55 - zastavaná plocha o výmere 219 m2 a stavby na nich postavené - kotolňa s dielňou a betonáreň postavená na č. 6511/14, mostová váha na č. 6511/38 a č. 6511/14, maltáreň č. 6511/40, montovaná ubytovňa na č. 6511/55, v areáli závodu I. : pozemky zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. V., parcela č. 6511/9 - dvor o výmere 14.168 m2, parcela č. 6511/65 - zastavaná plocha o výmere 776 m2, parcela č.6511/66 - zastavaná plocha o výmere 724 m2, parcela č. 6511/67 - zastavaná plocha o výmere 416 m2, parcela č. 6511/68 - zastavaná plocha o výmere 126 m2 a parcela č.6511/69 - zastavaná plocha o výmere 1.272 m2 a stavby na nich postavené - sklad hutného materiálu na č. 6511/65, budova dielní na č. 6511/66, administratívna budova na č. 6511/67, vrátnica na č. 6511/68.

30. Spoločnosť STAVMET s.r.o. ako nadobúdateľ odkúpila nehnuteľnosti v dobrej viere, že Trnavské pozemné stavby š.p. v likvidácii, ktoré mali zapísané nehnuteľnosti na liste vlastníctva č. XXXX ako zastavané plochy ( paneláreň a betonáreň a ďalšie), tieto nehnuteľnosti vlastnia a že tieto odkupuje vo verejnej súťaži od vlastníka zapísaného na liste vlastníctva. Spoločnosť STAVMET spol. s r.o. sa povolením vkladu stala právoplatným vlastníkom pozemkov. Spoločnosť STAVMET spol. s r.o. nadobudla vlastníctvo k pozemkom pred dňom úmrtia poručiteľov, ktorých sa určenie vlastníctva týka. To znamená, že v čase smrti poručiteľov, títo poručitelia už neboli vlastníkmi nehnuteľností.

31. Pri prevode majetku štátu na štátny podnik išlo o faktickú zmenu (presun) správy štátneho podniku zo štátu, resp. z jednej štátnej organizácie na druhú, takže túto zmenu správy nemožno sankcionovať absolútnou neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou „Nemo plus iuris". Z ustanovenia vyplýva, že právo hospodárenia štátnych organizácií s majetkom štátu sa spravovalo dovtedajšími predpismi vrátane , a až 74b/ Hospodársky zákonník a to až do doby vydania novej zákonnej úpravy. Pritom na štátne podniky sa vzťahoval z Hospodárskeho zákonníka , z ktorého vyplývalo, že štátne organizácie mali k veciam vo

vlastníctve štátu právo hospodárenia. Od štátneho podniku vo verejnej súťaži nadobudla celý majetok spoločnosť STAVMET spol. s .r.o. kúpnou zmluvou z 10.6.1993 s povolením vkladu do príslušného katastra nehnuteľností v dobrej viere, že odkupuje majetok vo verejnej súťaži od vlastníka a v dôvere k predkladaným vlastníckym dokladom- listom vlastníctva štátom vedenej evidencie.

32. Československý štát sporné pozemky nadobudol v roku 1960 nasledovne: Rozhodnutím Odboru pôdohospodárstva rady ONV v Trnava č. Pôd/8-9576/60 sa vlastníkom parciel č. 1127 a 1175 stal Československý štát a vložilo sa štátu vlastnícke právo titulom výkupu, v správe Štátny majetok, š.p. Špačince a výmera parcely č. 1175 sa znížila na 76603 m2. Od tejto doby vykonával vlastnícke právo štát. Okresný súd v Trnave č. k. č. d. 2869/60, zo dňa 1 7.10.1960 povolil vklad vlastníckeho práva vo vložke č. 595 kat. úz V. pre Čsl. Štát - operatívne správa Štátny majetok Špačince. Krajský súd v Bratislave potvrdil toto rozhodnutie prvostupňového Okresného súdu v Trnave Uznesením č. k. , zo dňa 29.5.1961. Týmto bol právoplatne ako vlastník nehnuteľností vo vložke č. 595 zapísaný Československý štát.

33. Ako už uvádzali vo vyjadreniach právna predchodkyňa žalobcov V. J. si uplatnila reštitučný nárok na Pozemkovom úrade v Trnave a to nárok na vydanie pozemkov č. 1127 a č. 1175 vedených v pozemnoknižnej vložke č. 595 k. ú V., z dôvodu, že pozemky prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku odňatia bez právneho dôvodu.

34. Uplatnenému nároku v prvom rozhodnutí nebolo vyhovené a Žiadosťou o preskúmanie sa zaoberal Krajský súd v Bratislave v správnom konaní č.k.22S 9/92 a rozhodol Rozsudkom č. k. zo dňa 15.4.1993. Na konaní oboznámil napadnuté rozhodnutie Pozemkového úradu a rozhodol tak, že rozhodnutie Pozemkového úradu v Trnave zo dňa 26.2.1992 č. PUr. 435/91-J zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

35. Krajský súd v Bratislave svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že (str. 3 rozsudku )„v ods. 1 Zb slovo „ prešli" na štát nemusí znamenať vznik vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby, nadväzuje slovo „ drží" v ustanovení v znení Z obratu „nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu" teda možno vyrozumieť, že ním vzhľadom na jeho mnohoznačnosť možno zahrnúť ako prechod vlastníctva, tak aj zmocnenie sa držby bez ohľadu na to, či bola oprávnená alebo nie, je možné, aby to bola len púha okupácia - prevzatie veci bez právneho dôvodu. ( Str.4 Rozsudku posledný odsek) " Keďže pozemkový úrad pri svojom rozhodovaní vychádzal z právneho názoru, že pozemok možno vydať len za predpokladu, že prešiel do vlastníctva štátu alebo inej právnickej organizácie a z tohto dôvodu nepriznal navrhovateľom nárok na vydanie nehnuteľnosti, ani prevodu náhradného pozemku ani finančnej náhrady, krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie pozemkovému úradu. (Str. 5 Rozsudku druhý odsek) „Úlohou pozemkového úradu v ďalšom konaní bude vec znovu prejednať z hľadiska ust. , , príp. zák č. v znení a až potom vo veci rozhodnúť pričom je viazaný právnym názorom súdu / r "

36. Z uvedeného vyplýva, že Krajský súd v Bratislave potvrdil dôvodnosť reštitučného nároku právnych predchodcov žalobcov k pozemkom.

37. Žalobcovia v podanom odvolaní tvrdia, že v ďalšom správnom konaní na Krajskom súde v Trnave č. k. , súd posúdil prejudiciálnu otázku vlastníctva žalobcov. S uvedeným tvrdením žalobcov nesúhlasí, pretože v správnom konaní súdy posudzujú postupy a zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nerozhodujú v občianskych veciach určenia vlastníckeho práva resp. neposudzujú prejudiciálnu otázku vlastníckeho práva. Krajský súd v označenom rozsudku uviedol na str. 10 (predposledný odsek) „Odporca (správny orgán), ani žiadny z pribratých účastníkov nepopieraj tú skutočnosť, že navrhovatelia (žalobcovia) sú oprávnenými osobami v zmysle , čo konštatuje vo svojom rozhodnutí aj samotný odporca, avšak spornou len otázka navrátenia reštitučných pozemkov právnym nástupcom pôvodných vlastníkov. K tejto otázke súd poznamenáva, že vzhľadom na to, že predmetné pozemky nie sú v súčasnej dobe vo vlastníctve povinnej osoby, sú zastavané a neslúžia na poľnohospodársku výrobu, je otázka práva ba náhrady za tieto pozemky ako to vyslovil správny orgán vo svojom rozhodnutí vyriešená správne. „Súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu s poukazom na súdom riešenú otázku určenia vlastníckeho práva v konaní na Okresnom súde v Trnave č. k. ,

ktoré konanie prebiehalo v čase, keď správny orgán už druhýkrát rozhodoval o reštitučnom nároku, preto mal správny orgán prerušiť konania do rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva.

38. Reštitučný nárok bol právnou predchodkyňou žalobcov správne uplatnený a zapísaná duplicita nevyvracia reštitučný nárok z dôvodu faktickej okupácie pozemkov Československým štátom. Právna predchodkyňa žalobcov si uplatnila reštitučný nárok, o ktorom naposledy v zmysle právneho názoru Krajského súdu v Bratislave rozhodol Obvodný pozemkový úrad v Trnave č. k. K 2011/00023 a dedičom poručiteľov ako oprávneným osobám v zmysle priznal právo na náhradu za pozemky formou náhradných pozemkov, pretože pôvodné pozemky nebolo možné vydať (nie sú ornou pôdou a sú zastavané stavbami) a ktorých časti sú predmetom tohto konania, pretože pozemky vlastnili právnické a fyzické osoby a pozemky boli zastavané stavbami. V priebehu správneho konania žalobcovia podali paralelne žalobu o určenie vlastníckeho práva (určenie, že pozemky patria do dedičstva po poručiteľoch), preto bol KS v Trnave v správnom konaní toho názoru, že treba rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia súdu o určení, či pozemky patria do dedičstva po poručiteľoch. Týmto rozhodnutím však neriešil prejudiciálnu otázku vlastníckeho práva ako to tvrdia žalobcovia v odvolaní.

39. Poručiteľka V. J. v reštitučnom konaní žiadala vydať nehnuteľnosti v zmysle reštitučných predpisov od Trnavských pozemných stavieb, štátny podnik Trnava (predtým Pozemné stavby n.p.), ktorá právnická osoba jej listom zo dňa 24.2.1992 už ako vlastník odpovedala, že pozemky sú zastavané a nie je možné ich vydať a v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 229/91 Zb. a sú tu dané zákonné prekážky na vydanie.

40. Žalobcovia zdôvodňovali svoju žalobu o určenie nadobúdacím titulom k pozemkom a to: Rozsudok č. zo dňa 1 6.5.1971 Okresného súdu Trnava, v ktorom súd určil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX kat. úz. V. parc. č. 1127 rola v hone Weislov a parc. č. 1175 v hone Weislov patria do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľov právnych predchodcov žalobcov (v rozsudku označené pozemky v čase rozhodovania už neboli ornou pôdou a boli vyvlastnené a zastavované stavbami, v rozsudku nie sú uvedené výmery pozemkov a ani podiely navrhovateľov, výrok rozsudku je neurčitý). Citovaný Rozsudok zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom č. k. , zo dňa 23.3.1972, v ktorom súd konštatoval, že Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. bol porušený zákon.

41. Avšak aj nadobúdací titul Rozsudok Okresného súdu v Trnave, -17 právoplatný dňa 12.07.1972 - č. z. 1893/02-1163/13, ktorý bol zapísaný v katastri ako titul duplicity na listy vlastníctva až v roku 2013 (do tejto doby ho žalobcovia nikomu nepredložili), obsahujte tie isté pochybenia ako rozsudok, ktorý bol zrušený, lebo hoci sa vlastníctvo určilo k ornej pôde (v rozsudku už nie je uvedená pozemnoknižná vložka), v tom čase boli pozemky zastavané priemyselnými stavbami vo vlastníctve štátu, preto nemohli právni predchodcovia žalobcov ani fakticky vstúpiť do užívania pozemkov ornej pôdy. Na str. 3 citovaného rozsudku č. 13C253/72 v poslednom odsekuje uvedené, že, naliehavý právny záujem je daný, pretože na súde prebieha spor, nakoľko navrhovateľom boli predmetné nehnuteľnosti vyvlastnené a spor sa týka vyplatenia náhrady za vyvlastnenie." Rozsudok OS Trnava ě. z 28.4.1972, po tom ako bola vec vrátená Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. , pre nezákonnosť Rozsudku ě. , ktorým bol porušený zákon, rovnako vykazuje vážne právne vady, ohľadne označenia pozemkov, výmery pozemkov, podielov navrhovateľov, titulu nadobudnutia aj naliehavého právneho záujmu. V zmysle platných predpisov ě. účinného do roku 1982, teda v čase rozhodovania súdu nebolo možné určiť vlastníctvo, resp. vlastnícke právo k pozemkom - ornej pôde, pretože tieto nemohli tvoriť osobné vlastníctvo a ani nemohli byť v osobnom užívaní. v danom čase nepoznal ani možnosť nadobudnúť vlastníctvo vydržaním. Napriek vydanému rozsudku právni predchodcovia žalobcov, nemohli vstúpiť a ani nevstúpili do užívania pozemkov, ktoré už neboli ornou pôdou, ale zastavanými plochami s priemyselnými stavbami. Pozemky im neboli po vynesení rozsudku vydané lebo už netvorili a nemohli tvoriť osobné vlastníctvo. Pôvodní vlastníci boli zbavení vlastníckeho práva, pozemkov sa ani nedomáhali, pretože ich úmyslom bolo ako je uvedené v rozsudku ě. 13C253/72 str.3 získať vyplatenie finančnej náhrady za vyvlastňované pozemky.

42. Po nadobudnutí právoplatnosti Rozsudku z 28.4.1972 nežiadali a neprevzali nehnuteľnosti do svojho faktického vlastníctva, resp. užívania, a naďalej Československý štát fakticky okupoval pozemky. V Pozemkovej knihe vo vložke č. 595 nebola zmena vlastníka poznačená a naďalej

tam bol vlastník predmetných nehnuteľností evidovaný Čs. štát. Pozemnoknižná vložka č. 595 nebola ani uzavretá.

43. Rozsudok OS Trnava č. z 28.4.1972 ako titul vlastníctva bol na listy vlastníctva zapísaný až v roku 2013.

44. Žalobcovia tvrdia, že majú naliehavý právny záujem na opätovnom autoritatívnom rozhodnutí súdu, pretože „prvšie autoritatívne rozhodnutie ako verejná listina, nebolo evidenciou nehnuteľností dostatočne rešpektované a z toho dôvodu nemohlo byt' rešpektované ani v evidencii nehnuteľností zapísaným vlastníkom Československým štátom a socialistickými organizáciami, ktoré nehnuteľnosťami disponovali a odčleňovali jednotlivé výmery." Týmto vyjadrením žalobcovia potvrdzujú, že došlo k faktickej okupácii štátom a socialistickými organizáciami, ktoré nehnuteľnosťami disponovali a hospodárskymi zmluvami odčleňovali jednotlivé výmery za účelom výstavby v priemyselnom areáli. K nadobudnutia vlastníckeho práva štátom došlo pri splnení vtedy zákonom stanoveného postupu.

45. Z uvedených skutočností vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov boli zbavení vlastníckeho práva k parcelám č. 1127 a č. 1175 a ani po vydaní nezákonného rozsudku č. im pozemky neboli vrátené a, resp. ani podľa platných predpisov nemohli byť vydané do osobného vlastníctva a štát sa naďalej správal ako vlastník pozemkov, t.j. boli zbavení vlastníctva a ich nárok je predmetom úpravy o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Ani toho času nie je možné pôvodné pozemky (ornú pôdu) vydať, pretože sú od sedemdesiatych rokov minulého storočia zastavané stavbami. Žalobcom neboli vydané pozemky v reštitučnom konaní, lebo tieto nebolo možné vydať, v zmysle zákona ě. 229/1991 Zb, čo však nespochybňuje ich právo na náhradu alebo náhradné pozemky, tak ako rozhodol Obvodný pozemkový úrad v Trnave.

46. Otázkou kolízie ústavných hodnôt sa zaoberal aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. zo dňa 16. marca 2016, v ktorom uviedol, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť' na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti novým vlastníkom na základe jeho dobrej v viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. V súvislosti s uvedeným nálezom sa nestotožňuje s názorom žalobcov, že súd aplikoval retrospektívne pôsobenie hmotnoprávnej judikatúry. Predmetný ústavný nález sa zaoberal otázkou kolízie ústavných hodnôt, na ktorú skutočnosť, poukázal, pretože sa zaoberal obdobnou vecou a to kolíziou ochrany dobrej viery v akty štátu (a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka.

47. V danej veci možno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovacieho prípadu.

48. Pri posudzovaní kolízie týchto ústavných hodnôt v tomto konkrétnom prípade okresný súd zohľadnil svoj záver, že právny predchodca žalovaného nadobudol nehnuteľnosti v dobrej viere a dôvere v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte a že u pôvodného vlastníka (žalobcov a ich právnych predchodcov) predmetné nehnuteľnosti mali byť predmetom reštitúcie. Žalobcovia nepredložili dôkaz a nenavrhli ani vykonať dôkaz, ktorý by preukazoval, že právny predchodca žalovaného spoločnosť STAVMET s.r.o. by nemala dobrú vieru v hodnovernosť údajov pri nadobúdaní majetku vo verejnej súťaži v roku 1993.

49. Účelom reštitučných zákonov je zmiernenie majetkových a iných krívd, ktorými ich v rozhodujúcom období od 25.2.1948 do 1.3.1990 teda v pomerne dlhom období perzekúcie a neslobody, pričom v mnohých prípadoch došlo k týmto majetkovým krivdám a za použitia právnych predpisov, ktoré možno len ťažko nazvať „ právnymi". Reštitučné zákony z obdobia po roku 1989 otvorili pre oprávnené osoby priestor na to, aby sa domáhali svojich práv k majetkom a vlastníctvu. Reštitučné predpisy mali zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristúpila aspoň k čiastočnému zmierneniu majetkových krívd a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu.

Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní podľa týchto predpisov a v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach by mala byt' kompenzovaná.

50. Žalobcovia fakticky stratili vlastníctvo k ornej pôde v rozhodujúcom období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, pretože štát pozemky na základe vlastníctva vyznačeného v pozemkovej knihe postupne zastaval stavbami, fakticky okupoval a disponoval nimi ako so svojimi. Od štátu majetok nadobudol Nadobúdateľ v dobrej viere (spoločnosť STAVMET spol. s r.o. právny predchodca žalovaného). Je toho názoru, že Nadobúdateľ nemá niesť vyššie riziko, pretože tento v roku 1993 nebol schopný sa nijako dozvedieť o tom ako vec opustila vlastníkovu sféru (právnych predchodcov žalobcov) a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní a postupu štátu pri delimitácii majetku a nadobudnutí majetku novým vlastníkom (nadobúdateľom) vo verejnej súťaži a preukazovaním vlastníctva prevodcu platnou evidenciou nehnuteľností. (v obdobnej veci uvedené uviedol KS Nitra v Rozsudku č. k. , zo dňa 1 1.5.2017). Súd správne rozhodol, keď žalobu zamietol. Právni nástupcovia poručiteľov nestrácajú však svoj reštitučný nárok a po právoplatnom skončení tejto veci môže správny orgán pokračovať v reštitučnom konaní a priznať oprávneným osobám nárok (ako už rozhodol) na náhradné pozemky, čím bude obom stranám (účastníkom konania) poskytnutá rovnaká ochrana a bude naplnený princíp spravodlivosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujú, by odvolací súd prvostupňový rozsudok potvrdil.

51. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia. Uviedli, že naďalej a v plnom rozsahu trvajú na dôvodoch uvedených v odvolaní podanom voči Rozsudku Okresného súdu v Galante č. k. , zo dňa 4.2.2019 (ďalej len „Napadnutý rozsudok").

52. V nimi posudzovanom prípade nemožno vôbec o nedbalosti vlastníkov uvažovať, ako preukázali vo vyjadrení zo dňa 14.4.2014. Pre úplnosť len opakujú, že čo sa týka opakovane namietaných skutočností, že právni predchodcovia žalobcov sa v období pred rokom 1989 nedomáhali vydania nehnuteľností, cit. "Nemožno preto spravodlivo a rozumne vytýkať, že sťažovateľka rezignovala na obranu svojho majetku, nachádzajúcom sa vtedy v užívaní totalitného štátu. Iná vec je potom aktivita či pasivita po páde totalitného režimu po roku 1989." (Rozhodnutie ÚS ČR, sp. Zn. ). Čo sa týka obdobia po roku 1989, právni predchodcovia žalobcov sa svojho vlastníckeho práva domáhali prakticky okamžite, a to už v r. 1990, listom doručeným Trnavským pozemných stavbám (TPZ), a zároveň dali vypracovať Identifikáciu parciel na Katastrálnom úrade, aby bol jasné, ku ktorým pozemkom majú vlastnícke právo (kópia listu TPZ, ako aj Identifikácie parciel je súčasťou súdneho spisu). To, že právni predchodcovia žalobcov podali v roku 1991/2 aj návrh na začatie reštitučného konania, na základe inštrukcií obdržaných aj od protistrán, od ktorých žiadali vydanie pozemkov, bolo spôsobené neznalosťou právnych predpisov, čo je cca rok po páde totalitného režimu absolútne pochopiteľné.

53. Ak chceme vôbec uvažovať o nejakej spravodlivosti, z ktorej vychádza predmetný Nález ÚS, táto skutočnosť nemôže byť právnym predchodcom žalobcov, resp. žalobcom na ťarchu. Naopak, uvedené začatie reštitučného konania v spojení s listami užívateľom pozemkov, vypracovaním Identifikácie parciel a následného podania žalobného návrhu (viď nižšie) možno považovať až za extrémne aktívny prístup k znovuzískaniu svojho vlastníckeho práva, ak berieme do úvahy všeobecnú úroveň právneho povedomia, osobitne ohľadne povahy a ochrany súkromného vlastníctva v tej dobe.

54. Zároveň si dovoľujú upozorniť, že nález ÚS vychádza z ochrany spravodlivosti, resp. dobromyseľných práv vlastníkov, pred do očí bijúcou nespravodlivosťou, ako sa môžeme dočítať v odôvodnení Nálezu ÚS, pričom práve v tejto súvislosti chráni dobrú vieru tretích osôb. Opakovane si dovoľujú upozorniť na skutočnosť, že pán E. Y., teda štatutárny zástupca spoločnosti STAVMET, s.r.o., ktorá bola zažalovaná od r. 1994 a minimálne od tohto roku bola nedobromyseľná, je zároveň konateľom žalovaného a bol ním aj v čase kúpy nehnuteľností. Žalovaný preto podľa jeho názoru nebol a nikdy nemohol byť, dobromyseľný. V nimi posudzovanom prípade preto ochranu „spravodlivosti" odvodzujú výlučne od nadobudnutia predmetných nehnuteľností spoločnosťou STAVMET, s.r.o. Ak sa pozrieme na prípad vo svetle týchto skutkových okolností, je jasné, že Nález ÚS, ktorý pripúšťa výnimky v zmysle ochrany spravodlivosti, dobrej viery nadobúdateľa pred nedbalým vlastníkom, a tým aj princípu materiálneho právneho štátu, nemôže byť nikdy aplikovateľný na ich prípad! Žalovaný podľa jeho názoru musel mať v čase nadobudnutia nehnuteľnosti vedomosť o tom, že prebieha súdny spor, že je k dispozícii rozsudok priznávajúci vlastnícke právo k nehnuteľnostiam právnym predchodcom žalobcov.

55. V neposlednom rade si v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva na dobromyseľnosti a prelomenia zásady nemo plus iuris, dovoľujú opakovane upozorniť na rozsudok Najvyššieho súdu v konaní , vydaný dňa 26.1.2017, a teda 10 mesiacov po vydaní sporného Nálezu ÚS, v zmysle ktorého Najvyšší súd stále zotrváva na až pozoruhodne rigidnej ochrane zásady nemo plus juris, z ktorej nepripúšťa iné ako zákonom výslovne stanovené výnimky a výslovne uvádza, že platné právo neposkytuje žiadny základ na jej prelomenie.

56. Vzhľadom na to, že v odôvodnení Napadnutého rozsudku absentuje akákoľvek úvaha ohľadne bližšieho zdôvodnenia aplikácie princípu dobrej viery na predmetný prípad, nedokážu určiť na základe čoho prvostupňový súd úplne ignoroval rozhodovaciu prax a názor Najvyššieho súdu na nami uvedenú vec. Nedokážu ani určiť, akými úvahami sa prvostupňový súd zaoberal, resp. z akého dôvodu rozhodol tak ako rozhodol, prípadne na základe čoho - akých konkrétnych okolností individuálneho prípadu (nedbalí vlastníci, prípadne do čí bijúca nespravodlivosť a potreba ochrániť dobrú vieru, dobré mravy), zvolil aplikáciu Nálezu Ústavného súdu na nami posudzovaný prípad, pričom zároveň nerešpektoval usmernenie v predmetnom Náleze ÚS, a teda že takáto aplikácia musí vždy vychádzať z dôkladného posúdenia individuálnej povahy prípadu, pričom samozrejme musí byť aj náležite odôvodnená. V neposlednom rade, ako už uviedli v odvolaní, nie je vôbec jasné, na základe čoho vlastne prvostupňový súd zamietol žalobu, a teda či je to dobromyseľné nadobudnutie nehnuteľností právnym predchodcom žalovaného alebo bol súd toho názoru, že sa predmetná vec mala riešiť v zmysle reštitučných predpisoch, a teda žalobcovia podľa názoru súdu neosvedčil právny záujem, takže celé posudzovanie dobromyseľnosti.

57. Žalovaný vo svojom Vyjadrení opätovne uvádza a rozvíja argumentáciu, v zmysle ktorej mal byť predmetný prípad riešený v zmysle reštitučných predpisov. K uvedenej právnej otázke sa už obsiahlo vyjadrovali, a to tak v priebehu samotného konania vo svojich vyjadreniach, ako aj v odvolaní voči Napadnutého rozsudku, avšak kvôli úplnosti a prehľadnosti si dovoľujú veľmi stručne uviesť ešte zopár skutočností.

58. K hypotetickej otázke, či môžu byť osoby oprávnené v zmysle reštitučného zákonodarstva vlastníkmi nehnuteľností, za ktoré im má byť priznaná náhrada, si dovoľujú upozorniť na Uznesenie pléna Ústavného súdu zo dňa 1.7.1999, v ktorom Ústavný súd riešil otázku ústavnosti lehoty na uplatnenie reštitučného nároku. Ústavný súd k otázke „vlastníctva" oprávnenej osoby uvádza (str. 4/7), cit: „Pre posúdenie ústavnosti, resp. neústavnosti napadnutého ustanovenia je rozhodujúca okolnosť, že nárok na vrátenie vlastníckeho práva v tomto špecifickom prípade bol priznaný (podobne ako aj v iných prípadoch upravených týmto zákonom) oprávnenej osobe a nie vlastníkovi. Oprávnené osoby nie sú v dobe podania návrhu na navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vlastníkmi, a preto ustanovenie lehoty na uplatnenie návrhu nemôže byť v rozpore s ....".

59. Inými slovami Ústavný súd správne skonštatoval, že oprávnená osoba v zmysle reštitučných predpisov nie je a nemôže byť vlastníkom nehnuteľnosti - čo navrhovatelia sú, v zmysle právoplatného rozsudku. Práve z tohto dôvodu je nevyhnutné najskôr vyriešiť otázku vlastníckeho práva pred všeobecným súdom, a na základe toho pokračovať v reštitučnom konaní, pričom ak súd rozhodne, že žalobcovia vlastníkmi sú, žalobcovia strácajú postavenie oprávnenej osoby. Sú toho názoru, že právny názor pléna Ústavného súdu dáva bez ďalšieho dostatočnú a vyčerpávajúcu odpoveď na otázku súbehu vlastníctva a reštitučného nároku.

60. Každopádne, kvôli úplnosti si dovoľujú uviesť, že uvedený názor je potvrdený pomerne rozsiahlou judikatúrou, pričom za všetky dávajú do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu v konaní sp. zn. , v ktorom Najvyšší súd v obdobnom prípade potvrdil, že v prípade evidovanej duplicity vlastníctva, nie je reštitučný orgán oprávnený o reštitučnom nároku rozhodnúť, a konanie je povinný prerušiť až do určenia, kto je vlastníkom pozemkov. Inými slovami, Ústavný aj Najvyšší súd majú v tejto otázke jasný a zhodný názor, s ktorým sa žalobcovia v plnom rozsahu stotožňujú.

61. Vyššie uvedeným názorom sa následne riadil aj Krajský súd v Trnave, ktorý svojim právoplatným rozhodnutím nariadil reštitučnému orgánu konanie prerušiť, a to až do rozhodnutia o predbežnej otázke, resp. do rozhodnutia o vlastníckom práve k pozemkom, pričom v odôvodnení rozsudku Krajský súd konštatuje, cit: „V tomto smere súd prisvedčil k tvrdeniu právneho zástupcu navrhovateľov ohľadne toho, že správny orgán nemohol rozhodovať o reštitučnom nároku, pokiaľ nebolo

vyriešené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré mali byť predmetom reštitúcie". Reštitučný orgán následne konanie správne prerušil.

62. V neposlednom rade si dovoľujú upozorniť, že právni predchodcovia žalobcov ako duplicitní (nie výluční) vlastníci môžu mať postavenie oprávnenej osoby, a v tomto zmysle je potrebné vykladať aj citovania odôvodnení rozsudkov Krajského súdu v reštitučných veciach uvedené Žalovaným, avšak výlučne v prípade, že bude rozhodnuté o tom, že nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcu. Krajský súd preto ani nemohol vysloviť, že právni predchodcovia žalobcov nie sú oprávnenou osobou, nakoľko to v súčasnosti nie je možné určiť; otázka či právni predchodcovia žalobcov boli alebo neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností, sa rieši na všeobecnom súde. Práve z tohto dôvodu Krajský súd veľmi správne nariadil reštitučnému orgánu konanie prerušiť (nie zastaviť), a to až do rozhodnutia o vlastníckom práve k predmetným nehnuteľnostiam.

63. V nadväznosti na vyššie uvedené preto žalobcovia v plnom rozsahu trvajú na obsahu a dôvodoch odvolania a žiadajú aby odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené v odvolaní voči Napadnutému rozsudku.

64. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Zopakoval argumentáciu uvádzanú v replike. Uviedol, že právny predchodca žalovaného Spoločnosť STAVMET s.r.o. ako nadobúdateľ odkúpila nehnuteľnosti v dobrej viere, že Trnavské pozemné stavby š.p. v likvidácii, ktoré mali zapísané nehnuteľnosti v evidencii nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX ako zastavané plochy a paneláreň a betonáreň a ďalšie nehnuteľnosti, tieto nehnuteľnosti vlastnia a že tieto odkupuje vo verejnej súťaži od vlastníka zapísaného na liste vlastníctva. Táto dobrá viera nebola ničím spochybnená. Z evidencie nehnuteľností nevyplýva iný vlastník. Spoločnosť STAVMET spol. s r. o. sa povolením vkladu stala právoplatným vlastníkom pozemkov. Spoločnosť STAVMET spol. s r. o. nadobudla vlastníctvo k pozemkom pred dňom úmrtia poručiteľov, ktorých sa určenie vlastníctva týka. To znamená, že v čase smrti poručiteľov, títo poručitelia už neboli vlastníkmi nehnuteľností.

65. Ako už uviedol žalobcovia zdôvodňujú svoju žalobu o určenie nadobúdacím titulom k pozemkom a to: Rozsudok č. zo dňa 16.5.1971 Okresného súdu Trnava, v ktorom súd určil, že nehnuteľnosti zapísané na LV Č. XXX kat. úz V. parc. č. 1127 rola v hone Weislov a parc.č. 1175 v hone Weislov patria do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľov právnych predchodcov žalobcov (v rozsudku označené pozemky v čase rozhodovania už neboli ornou pôdou a boli vyvlastnené a zastavované stavbami, v rozsudku nie sú uvedené výmery pozemkov a ani podiely navrhovateľov, výrok rozsudku je neurčitý a účastníkom konania neboli ani Pozemné stavby n.p. Trnava, na ktoré bola časť pozemkov prevedená), Citovaný Rozsudok zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom č. k. , zo dňa 23.3.1972, v ktorom súd konštatoval, že Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k, bol porušený zákon.

66. Okrem toho žalovaným, resp. účastníkom konania bol v druhom rade uvedený Štátny majetok Špačince, pričom v čase rozhodovania súdu o určení vlastníctva boli nehnuteľnosti, ktorých sa táto žaloba týka prevedené do správy Pozemných stavieb n.p. Trnava a neboli už v správe Štátneho majetku Špačince, o ktorej skutočnosti mala Správa katastra vedomosť, viď Vyjadrenie Správy katastra zo dňa 29.10.2010. Z dôvodu, že zrušený rozsudok č. nebol titulom na záznam o duplicite vlastníctva, pochybila Správa katastra v Trnave, keď tento Rozsudok v roku 2010 zapísala ako titul duplicitného vlastníctva do katastra nehnuteľností ako aj na list vlastníctva žalovaného.

67. V oznámení Správy katastra v Trnave o vyznačení duplicity zo dňa 29.10.2010 (listina je založená v spise) Správa katastra potvrdila, že vyznačila duplicitu podľa citovaného zrušeného Rozsudku č. OS Trnava, ktorý Rozsudok, preto postup Správy katastra v Trnave bol v rozpore s Katastrálnym zákonom.

68. V citovanom oznámení zo dňa 29.10.2010 Správa katastra konštatovala, že Hospodárskou zmluvou zo dňa 22.10.1969 založenou v zbierke listín Správy katastra Trnava pod pol. V. z. 376/70 previedol SŠM (Štátny majetok Špačince časť parcely č. 1175 o výmere 26785 m2 podľa geometrického plánu č. 761-21013-69) do správy Pozemných stavieb n.p. Trnava ( LV č. XXXX). V dôsledku prečíslovania parciel v rámci Technicko-hospodárskeho mapovania je táto časť zlúčená v parcelách - 6513/1, /9,/10,/25,/27,/28 na LV č. XXXX (toho času vlastník žalovaný spoločnosť Techstav, spol. s r.o.)

69. Z uvedeného vyplýva, že časť odčlenených pozemkov prevedených do správy Pozemných stavieb n.p. Trnava v roku 1969, nebola predmetom určenia vlastníckeho práva č. k. pri žalovanom účastníkovi v II. rade Štátny majetok Špačince. Zo samotného rozsudku nevyplýva ani výmera pozemkov, ku ktorým súd určil vlastnícke práva, ale keďže účastníkom konania bol v II. rade iba Štátny majetok Špačince a účastníkom neboli Pozemné stavby n.p, Trnava, uvedený rozsudok sa teoreticky mohol vzťahovať na majetok v správe Štátneho majetku Špačince a nevzťahuje sa na prevedený majetok v správe Pozemných stavieb n.p. Trnava, teda toho času majetok spoločnosti Techstav spol. s.r.o, na LV č. XXXX.

70. Aj nadobúdací titul Rozsudok Okresného súdu v Trnave, -17 právoplatný dňa 12.07.1972

- č. z. 1893/02-1163/13, ktorý bol zapísaný Správou katastra v Trnave ako titul duplicity na listy vlastníctva až v roku 2013 (do tejto doby ho žalobcovia nikomu nepredložili), obsahujte tie isté pochybenia ako rozsudok, ktorý bol zrušený, lebo hoci súd určil vlastníctvo k ornej pôde (v rozsudku už nie je uvedená pozemnoknižná vložka), v tom čase boli pozemky už prevedené do správy Pozemných stavieb n.p. Trnava ktoré ani v tomto konaní neboli účastníkom konania a teda majetok v ich správe nebol predmetom určenia vlastníckeho práva. Súd ako identifikátor pozemkov použil uvedenie účastníka v druhom rade Štátneho majetku Špačince.

71. Na str. 3 citovaného rozsudku č. v poslednom odseku je uvedené, že "naliehavý právny záujem je daný, pretože na súde prebieha spor, nakoľko navrhovateľom boli predmetné nehnuteľnosti vyvlastnené a spor sa týka vyplatenia náhrady za vyvlastnenie." Rozsudok OS Trnava č. z 28.4.1972, po tom ako bola vec vrátená Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k, , pre nezákonnosť Rozsudku č. , ktorým bol porušený zákon, rovnako vykazuje vážne právne vady, ohľadne označenia pozemkov, výmery pozemkov, podielov navrhovateľov, titulu nadobudnutia aj naliehavého právneho záujmu a účastníkov.

72. Podľa (platného v čase rozhodovania súdu č. k. a ) pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

73. Najvyšší súd Českej republiky rozsudku zo dňa 19.12.2002, sp. zn. vyslovil, že pokiaľ výrok rozsudku, ktorým sa rozhoduje o určení vlastníctva, nebude zaväzovať osoby, ktoré sú ako vlastníci zapísané v katastri nehnuteľností, nie je v takomto prípade daný naliehavý právny záujem na vydaní požadovaného určovacieho rozhodnutia. pretože takéto rozhodnutie nemôže mať žiadny vplyv na zápis do katastra nehnuteľností.

74. Najvyšší súd Českej republiky taktiež konštatoval v rozsudku zo dňa 16.6.2003, sp. zn. , že právoplatné rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva je záväzné len pre účastníkov konania, v ktorom bolo vydané. Voči tomu, kto nebol účastníkom tohto konania a kto nie je jeho právnym nástupcom nemôže súd, správny orgán alebo iný orgán pri posudzovaní jeho veci vychádzať' zo záveru, že o vlastníckom práve bolo v inom konaní právoplatne rozhodnuté.

75. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku zo dňa 25.9.2003, sp. zn. uviedol, že voči tomu, kto nebol účastníkom konania a ani zákon neustanovuje, že by pre neho bolo právoplatné rozhodnutie záväzné, nepôsobia, pokiaľ' nejde o rozhodnutie o osobnom stave, právne účinky právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Skutočnosť, že právoplatné rozhodnutie súdu je záväzné "pre všetky orgány" podľa Najvyššieho súdu Českej republiky neznamená, že by takýto orgán mohol z právoplatného rozhodnutia súdu vždy bez ďalšieho vychádzal:

76. Zhodne s právnym názorom Najvyššieho súdu ČR sa uvádza v publikácii Petr. B.: Nabivaní vlastnictví originálním úsobern. Praha, C. H. Beck, 2011, s. 122, že pokiaľ niekto nebol účastníkom konania ° určenie vlastníctva, potom súd ani iný orgán nemôže voči nemu uplatňovať záväzné závery z iného právoplatne skončeného konania, aj keby išlo o konanie o určenie vlastníctva.

77. Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenia () a s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu Českej republiky je potrebné konštatovať, že rozsudok súdu o určení práva môže byť podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností, iba ak vychádza z údajov katastra

nehnuteľností, alebo ak je rozsudok pre osobu zapísanú v katastri nehnuteľnosti, ktorej malo právo podľa zápisu v katastri nehnuteľností svedčiť, záväzný.

78. Ak katastrom evidované Pozemné stavby n.p. Trnava, v prospech ktorých bola prevedená správa k časti pozemkov už v roku 1969 neboli účastníkom súdneho konania, rozsudok č. sa na právnych nástupcov Pozemných stavieb n.p. Trnava a na nich prevedenú výmeru nevzťahuje.

79. Je toho názoru, že Nadobúdateľ nemá niesť vyššie riziko ako žalobcovia, pretože tento v roku 1993 nebol schopný sa nijako dozvedieť o tom ako vec opustila vlastníkovu sféru (právnych predchodcov žalobcov) a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní a postupu štátu pri delimitácii majetku a nadobudnutí majetku novým vlastníkom (nadobúdateľom) vo verejnej súťaži a preukazovaním vlastníctva prevodcu platnou evidenciou nehnuteľnosti.

80. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť i keď i z iných dôvodov.

81. V zmysle zmeneného petitu, ktorého zmenu súd pripustil uznesením pod č. k. -530 zo dňa 17.09.2018 sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že do dedičstva po poručiteľoch, ktorými sú E. J., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, naposledy bytom V., A. F. XXXX/X, zomrelý dňa XX.XX.XXXX a manželka, V. J., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, naposledy bytom A. F. č. X, V., zomrelá dňa XX.XX.XXXX, patria ku dňu ich smrti nasledovné nehnuteľnosti v k. ú. V., obec V., okres Trnava, v súčasnosti vedené na LV č. XXXX, ktoré sú určené/vymedzené na základe Geometrického plánu na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva č. 19/2014 zo dňa 01.04.2014, ktorý vyhotovil Ing. H. P., autorizačne overil Ing. E. K., úradne overil katastrálny odbor Okresného úradu Trnava dňa 04.07.2014 pod č. 778/2014, a to pozemok parc. č. 6513/9 o výmere 158 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C- KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. 6513/10 o výmere 139 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C- KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. 6513/27 o výmere 56 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C- KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. 6513/28 o výmere 230 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C- KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. 6513/34 o výmere 10511 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C- KN (novovytvorená parcela), pozemok parc. č. 6513/35 o výmere 326 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C- KN (novovytvorená parcela) a aby súd zaviazal žalovaného na náhradu trov žalobcov v plnom rozsahu.

82. Petit je najdôležitejšia časť žaloby. Je to presná formulácia, akého výroku súdu sa žalobca domáha. Petit označuje v práve záverečnú časť žaloby alebo iného podania na súd, v ktorej navrhovateľ navrhuje, ako má súd v danej veci rozhodnúť. Petit nie je možné meniť bez súhlasu súdu spätne meniť a je spravidla formulovaný ako výrok rozhodnutia, ktorý sa od súdu požaduje. Ak súd návrhu vyhovie, do svojho rozhodnutia požadovaný výrok úplne prevezme. Z tohto dôvodu je formulácia petitu veľmi dôležitou okolnosťou, ktorá nielenže vymedzuje predmet konania, nad ktorý súd v zásade nemôže ísť, ale zároveň podmieňuje budúcu vykonateľnosť súdneho rozhodnutia.

83. V prípade ak podanie strany nemá zákonom stanovené náležitosti, hovorí sa o vadách a za vadu podania sa považuje predovšetkým absencia niektorej obsahovej náležitosti stanovenej zákonom pre podanie. Ide o tzv. neúplné podanie.

84. V prípade, že z podania nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, je súd povinný ex offo vyzvať podávateľa k odstráneniu vád podania. Z (pôvodne podľa ust. , ) možno vyvodiť, že neúplné podanie vo veci samej je ten, kto podanie urobil povinný doplniť a nezrozumiteľné alebo neurčité podanie opraviť. Ak podávateľ

v stanovenej lehote podanie neopraví alebo nedoplní, je potrebné skúmať, či je alebo nie je možné pre uvedený nedostatok v konaní pokračovať. Ak ide o taký nedostatok, pre ktorý nemožno v konaní pokračovať a podanie vo veci samej nie je ani napriek výzve súdu opravené alebo doplnené v stanovenej lehote, súd podanie odmietne.

85. Žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva, je určovacou žalobou v zmysle . Bez pochybností možno konštatovať, že prostriedkom, ktorým môžu nadobudnúť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, je žaloba o určenie vlastníckeho práva, presnejšie žaloba, že sporné nehnuteľnosti boli v čase smrti vo vlastníctve poručiteľov, pričom požadované určenie sa vždy vzťahuje ku dňu smrti toho - ktorého konkrétneho poručiteľa. V konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom sporných nehnuteľností, i keď sa posudzujú aj okolnosti z minulosti na to sa vzťahujúce. Na základe vyhovenia tejto žalobe sa môže uskutočniť dodatočné konanie o dedičstve.

86. Pri hľadaní toho správneho žalobného petitu by sme mali do úvahy vziať tak hmotnoprávnu úpravu dedenia (no nielen dedenia), ako aj procesnoprávnu úpravu konania o dedičstve, resp. procesnoprávnu úpravu vo všeobecnosti, no v neposlednom rade by sme sa mali zamerať na to, aby tento petit (ktorého odrazom je výrok súdneho rozhodnutia) zamedzoval vzniku ďalších sporov, a teda, aby bol na podanej žalobe o určenie, že vec patrí do dedičstva, naliehavý právny záujem a v konečnom dôsledku riešil spornosť vlastníckeho práva.

87. Podľa (v minulosti ) platí, že ak zaniklo manželstvo poručiteľa jeho smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho, vyporiada sa BSM v konaní o dedičstve po poručiteľovi. Teda je právomocou súdu v konaní o dedičstve vyporiadať BSM. Pri vyporiadaní BSM v konaní o dedičstve sa určí, čo z tohto majetku patrí do dedičstva a čo patrí pozostalému manželovi ( , resp. v minulosti ). V sporových konaniach, petit smeruje k tomu, aby súd určil, že vec patrí do dedičstva, pričom do dedičstva patrí len to, čo nepripadlo pozostalému manželovi. Je potom nevyhnutné v petite žaloby uviesť, že novoobjavený majetok, ktorý má patriť do dedičstva, je v BSM.

88. Pokiaľ sporné nehnuteľnosti patrili do BSM, podľa názoru odvolacieho súdu je nevyhnutné, aby petit žaloby znel tak, že vec patrí do dedičstva v rozsahu BSM (resp. v režime BSM), a to z dôvodu, aby bolo súdu prejednávajúcemu dedičstvo zrejmé, že v dodatočnom konaní o dedičstve bude treba najskôr vyporiadať BSM (len ohľadom novoobjaveného majetku, pretože pôvodný majetok, ak bol v BSM, bol vyporiadaný v pôvodnom konaní o dedičstve), a až následne sa to, čo z novoobjaveného majetku nepripadlo pozostalému manželovi, „prededí".

89. V tomto odvolací súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave z 1. februára 2017, sp. zn. : „Z obsahu spisového materiálu však vyplýva, že v prípade preukázania tvrdení žalobcov by žalovaný spoluvlastnícky podiel bol v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcu 1/ a nebohej manželky R. Y., čomu však žalobný petit nezodpovedá, keď v prípade vyhovenia žalobe by súd pri vyporiadaní dedičstva - novoobjaveného majetku musel vychádzať z rozhodnutia súdu, ktorým by bolo určené, že spoluvlastnícky podiel patrí do výlučného vlastníctva zomrelej, a teda by nemohol pristúpiť k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov".

90. Preto pokiaľ žalobcovia sa domáhajú určovacej žaloby v znení ako navrhli, je potrebné tento doplniť o to, či ide nehnuteľnosti v režime BSM, resp. uviesť výšku podielov, akej mali byť poručitelia spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností ku dňu svojej smrti (v prípade ak predmetné nehnuteľnosti nepatrili do BSM).

91. Odvolacie námietky žalobcov spočívali v tom, že súd prvej inštancie opomenul jasne a presvedčivo vyjadriť a odôvodniť dôvod, na základe ktorého žalobu zamietol. Z odôvodnenia nie je zrejmé, či súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti boli v rozhodnom období právnym predchodcom žalobcov odňaté bez právneho dôvodu, pričom uvedená skutočnosť má zakladať výlučne reštitučný nárok resp. z dôvodu dobromyseľnosti žalovaného.

92. Odvolací súd je toho názoru, že uvedené odvolacie námietky sú dôvodné, nakoľko nie je možné z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyvodiť, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie.

93. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období by bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva a žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Je však nepochybné, že právni predchodcovia žalobcov si dňa 28.11.1991 a 24.02.1992 uplatnili svoj reštitučný nárok v rámci prekluzívnej lehoty a požadovali finančnú náhradu alebo pridelenie iného pozemku do vlastníctva za pozemky parc. č. 1127 a 1175 zapísané na LV č. XXXX, ktoré bez ich súhlasu zastavali rôzne organizácie. V rámci reštitučného konania právnym predchodcom žalobcov Pozemkový úrad v Trnave Rozhodnutím č. PUr. 435/91 - J zo dňa 26.02.1992 nepriznal nárok na vydanie nehnuteľností a ani na náhradu za tieto nehnuteľnosti pričom vychádzal z toho, že manželia J. listom vlastníctva č. XXXX preukázali, že pozemky parc. č. 1127 a 1175 sú v ich vlastníctve, teda nedošlo k naplneniu základnej podmienky uplatnenia zákona č. 229/91 Zb., a to prechodu vlastníctva na Československý štát alebo inú právnu právnickú osobu. Toto rozhodnutie bolo Krajským súdom v Bratislave, rozsudkom č. k. - 12 zo dňa 15.04.1993, zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, pričom tu súd zdôraznil, že vo vzťahu k má zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (č. ) postavenie zákona špeciálneho a na prvom mieste v rozsahu dotknutom zákonnom (,) sú predpisy tohto zákona a iba, ak ich niet, použijú sa všeobecné predpisy . V ďalšom konaní Obvodný pozemkový úrad v Trnave Rozhodnutím č. K2011/00023 dňa 24.03.2011 nepriznal právnym nástupcom po pôvodných vlastníkoch E. J. a V. J. vlastnícke právo a priznal právo na náhradu za sporné pozemky. Toto rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. - 189 zo dňa 11.11.2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie s poukazom na existujúcu duplicitu vlastníctva a nemožnosť Obvodného pozemkového úradu v Trnave rozhodnúť o nepriznaní vlastníctva k tejto parcele a nevydaní oprávneným osobám, keďže takéto rozhodnutie patrí do právomoci súdu, ako aj s poukazom na prebiehajúce konanie o určenie vlastníckeho práva v tom čase vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. . Naposledy vo veci reštitučných nárokov právnych predchodcov žalobcov rozhodol Okresný úrad Trnava, pozemkový a lesný odbor, rozhodnutím č. OU-TT-PLO-2014/00048 zo dňa 07.02.2014, ktorým konanie prerušil do vyriešenia predbežnej otázky (vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam).

94. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že je potrebné vychádzať z rozsudku KS v TT č. k. -189 z 11.11.2013, ktorý napadnuté rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Trnave č. K2011/00023 zo dňa 24.03.2011 (ktoré žalobcom pôvodne priznalo právo na reštitučný nárok) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku KS v TT konštatoval s poukazom na rozhodovaciu prax NS SR sp. zn. , že vzhľadom na duplicitu zápisu vlastníckeho práva je nevyhnutné vyriešiť otázku, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností a priznanie reštitučnej náhrady za sporné pozemky možno považovať za predčasné (v podstate z dôvodu, že na náhradu v zmysle reštitučných zákonov má vo všeobecnosti nárok oprávnená osoba, ktorá o vlastníctvo prišla, v tomto prípade za splnenia predpokladov na reštitučný nárok podľa a nasl. ). Následne, v súlade s uvedeným rozsudkom Okresný úrad Trnava rozhodnutím zo dňa 07.02.2014 konanie žalobcov o navrátení vlastníctva alebo na náhradu za sporné nehnuteľnosti prerušil.

95. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že v tomto štádiu konania neexistuje žiadne rozhodnutie oprávneného orgánu, ktoré by žalobcom priznávalo právo na reštitučný nárok. Odvolací súd s poukazom na argumentáciu súdu prvej inštancie, že žalobcovia nemajú nárok sa domáhať určenia vlastníckeho práva podľa všeobecných právnych predpisov, ale len podľa osobitného právneho predpisu (reštitučný ) poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo 14.02.2013, č. k. -22, podľa ktorého reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (). Zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom

platným v rozhodnom období. Uvedený nález ÚS SR vychádza aj z podobného skutkové stavu ako je tomu v prejednávanej veci.

96. V danom prípade ide o duplicitný zápis vlastníckeho práva a podľa ZSP 3/2009 - „Okolnosť, že je ako vlastník určitej nehnuteľnosti, ktorá nie je predmetom spoluvlastníctva, v katastri nehnuteľností popri žalobcovi zapísaný aj žalovaný (duplicitný zápis), odôvodňuje vždy naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že je vlastníkom takej nehnuteľnosti, a pod. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (výpis z katastra nehnuteľností slúži ako preukázanie vlastníckeho práva) a na jeho právne účinky je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobcu je za tejto situácie neisté. A že bez požadovaného určenia, by jeho právo mohlo byť aj ohrozené. Súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je vždy podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra nehnuteľností." V neposlednom rade i odvolatelia poukázali na rozhodnutia, ktoré opodstatňujú vyššie uvedený záver a preto žalobcovia sa môžu domáhať určenia vlastníckeho práva i podľa všeobecných predpisov.

97. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal i na dobromyseľnosť žalovaného a na nález Ústavného súdu SR č. k. - 33 zo dňa 16.03.2016. Pokiaľ odvolateľ namietal tú skutočnosť, že súd prvej inštancie bez bližšieho objasnenia a náležitého očakávania aplikoval retrospektívne pôsobenie právnej normy, t.j. priamu aplikáciu aktuálnej judikatúry v čase meritórneho rozhodnutia, tu odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že uvedené nie je vylúčené a vyvíjajúcou sa judikatúrou možné. V tomto smere odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2018, sp. zn. , kde Najvyšší súd vyslovil: „Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem."

98. Uvedené rozhodnutie, zdôrazňujúce retrospektívne (spätné) pôsobenie judikatúry, len potvrdilo trend, ktorý NS SR uviedol už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, na ktoré aj vo svojom odôvodnení odkázal (rozsudok NS SR, sp. zn. , zo dňa 12. 9. 2016; uznesenie NS SR, sp. zn. , zo dňa 14. 10. 2015; uznesenie NS SR, sp. zn. , zo dňa 17. 5. 2017).

99. Odvolateľ tiež namietal, že v ich prípade sa právni predchodcovia žalobcov prakticky okamžite začali domáhať svojho vlastníckeho práva po skončení obdobia neslobody (k tomu viď. str. 9 žaloby a predložený dôkaz- list spoločnosti Trnavské pozemné stavby, štátny podnik), pričom aj žaloba voči spoločnosti Trnavské pozemné stavby, štátny podnik a STAVMET s.r.o. bola podaná v pomerne krátkej dobe po skončení obdobia neslobody, keď právni predchodcovia žalobcov zistili, že tieto spoločnosti prakticky ignorujú ich nároky.

100. Vyššie uvedená argumentácia a okolnosť, že žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia) sa okamžite domáhali svojho vlastníckeho práva neznamená, že nemožno uvedené aplikovať. Z doterajšej praxe, najmä s ohľadom na vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR č. k. - 33 zo dňa 16.03.2016 vyplýva, že sa prípúšťala aj možnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka. Aj keď dôsledkom vyplývajúcim zo zásady „nemo plus iuris" je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemohlo to vylúčiť situáciu, keď proti princípu práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. Avšak ochranu skutočného vlastníka bolo možné prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa celkom výnimočne, pokiaľ bolo nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ bol dobromyseľný, že vec nadobudol riadne podľa práva, pričom dobrá viera musela byť pritom hodnotená veľmi prísne a poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti konkrétnej veci musela javiť ako spravodlivé.

101. Nemožno sa stotožniť so záverom odvolateľa v tom, že išlo o ojedinelé rozhodnutie, na ktoré by iné súdy nereflektovali. V tomto odvolací súd poukazuje napr. na Uznesenie NS sp. zn. zo dňa 28. októbra 2020, kde dovolací súd pripustil prelomenie zásady „nemo plus iuris", ktorú podľa neho nemožno automaticky uplatňovať na každého nadobúdateľa nehnuteľností, ale k nej dochádza len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že takýto nadobúdateľ bol dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.

102. Odvolací súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu sp. zn. z 10.03.2021, kde Ústavný súd uviedol: „K samotnému vysporiadaniu sa s nálezom ústavného súdu č. k. zo 16. marca 2016, na ktorý sťažovatelia v podanom dovolaní poukázali, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že názor najvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení a prednesený aj v jeho vyjadrení v tomto konaní o tom, že pri aplikácii nie je povinný zohľadňovať judikatúru ústavného súdu, je za hranicou ústavnej udržateľnosti, a to predovšetkým s poukázaním na jeho vlastnú judikatúru. Úlohou ústavného súdu nie je zadefinovanie pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, keďže uvedené patrí do kompetencie najvyššieho súdu. Napokon, tento pojem sa môže v judikatúre najvyššieho súdu ďalej vyvíjať (obdobne pozri ). Ústavný súd sa však nestotožňuje s názorom, podľa ktorého pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu nepatrí judikatúra ústavného súdu, v rámci ktorej ústavný súd meritórnym spôsobom posudzoval otázky ústavnoprávneho významu. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu č. k. z 31. októbra 2017, v ktorom tento uviedol: „S prihliadnutím na základných princípov do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie..." Ústavný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu č. k. z 29. apríla 2020, v ktorom najvyšší súd v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa , kde dovolateľ (rovnako ako sťažovatelia, pozn.) namietal nesprávne posúdenie právnej otázky nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka bez platného právneho titulu na základe dobrej viery nadobúdateľa, resp. na základe absolútnej neplatnej kúpnej zmluvy, súdmi nižších inštancií. Najvyšší súd v rámci vecného prieskumu v tomto konaní posudzoval aj nález ústavného súdu č. k. zo 16. marca 2016, na ktorý poukazujú v podanom dovolaní aj sťažovatelia."

103. Z vyššie uvedeného je možné uzavrieť, že k prelomeniu zásady „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet", bolo možné dospieť, avšak nie ju automaticky uplatňovať na každého nadobúdateľa nehnuteľností. Bolo možné ju uplatniť len celkom výnimočne, s prihliadnutím na individuálne okolnosti konkrétnej veci, muselo sa javiť ako spravodlivé a za týmto účelom potrebné dôsledne zhodnotiť konkrétne skutkové okolnosti v danej veci.

104. Odvolací súd však dáva do pozornosti Uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodol vo veľkom senáte obchodnoprávneho kolégia zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a členiek senátu JUDr. Beáty Miničovej, JUDr. Aleny Priecelovej, JUDr. Gabriely Mederovej, JUDr. Ivany Izakovičovej, JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., dňa 27. apríla 2021, sp. zn. , kde vyslovil záver okrem iného: "Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje."

105. Počas konania pred súdom prvej inštancie žalobcovia tvrdili, že spoločnosť STAVMET s.r.o. nebola a ani nemohla byť dobromyseľná pri nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, nakoľko z podaní a úkonov v konaní vedenom pod sp. zn. z rokov 1994 vyplýva, že mala vedomosť o dôvodoch domáhania sa svojho vlastníckeho práva zo strany právnych predchodcov žalobcov. Teoreticky ako jediný mohol byť dobromyseľný spoločnosť Consulting, s.r.o., ktorá nadobudla nehnuteľnosti v r. 2002, avšak menej ako 3 mesiace ich previedla na žalovaného, ktorého konateľov je p. Y., ktorý bol konateľom i v spoločnosti STAVMET, s.r.o. Na druhej strane je tvrdenie žalovaného, ktorý tvrdí, že žalobcovia nepreukázali, žeby spoločnosť STAVMET, s.r.o. nemala dobrú vieru pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v r. 1993. S ohľadom na vyššie uvedený právny názor veľkého senátu bude preto potrebné dôsledne skúmať, či žalovaný (jeho právny predchodcovia) mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a nadobudol) k vyššie uvedenej nehnuteľnosti.

106. K argumentácii žalovaného, ktorý spochybňoval skutočnosti uvádzané v právoplatnom rozsudku zo dňa 28.04.1972 tým, že namietal, že predmetný rozsudok neobsahoval výmeru, v danej rozhodnej dobe nebolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k ornej pôde, resp., že účastníkom konania bol Štátny majetok Špačince, ktorý už v tom čase predmetné nehnuteľnosti nespravoval, nie je možné prihliadať a rozsudok zo dňa 28.04.1972 v tomto konaní nemožno preskúmavať. V pôvodnom konaní mal žalovaný možnosť podať riadny, resp. mimoriadny opravný prostriedok a len v pôvodnom konaní bolo možné prvoinštančný rozsudok preskúmavať v zmysle argumentácie žalovaného. Pokiaľ rozsudok nadobudol právoplatnosť, je z neho potrebné vychádzať, čo napokon aj príslušný kataster nehnuteľností urobil a ide o dôkaz svedčiaci v prospech žalobcov.

107. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

108. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2006).

109. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).

110. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda okrem rozhodnutia vo veci samej aj na rozhodnutie o náhrade trov konania. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o riadnom či mimoriadnom opravnom prostriedku.

111. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje . Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore aj úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu

rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

112. Povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov súdneho konania sa týka právnych otázok (napríklad výkladu zákonného ustanovenia) i skutkových otázok (napríklad hodnotenia dôkazov). Tým, že súd vo svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty strán konania, dá stranám najavo, že boli vypočutí a že sa ich argumentmi zaoberal. Ústavný súd SR, ktorý má právomoc preskúmavať ústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov, už mnohokrát zrušil rozhodnutia všeobecných súdov práve z dôvodu, že sa súdy dostatočne nevyrovnali s argumentmi účastníkov konania a tým porušili základné právo na spravodlivý proces. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko uviedol, že jednou z požiadaviek článku 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie argumentov vznesených účastníkmi konania. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku má byť zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany konania a prečo námietky strany považuje za nesprávne, mylné alebo vyvrátené. Súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou strany, nemôže ju len pre nesprávnosť odmietnuť, ale musí tiež uviesť, v čom konkrétne jej nesprávnosť spočíva (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. ). Ak súd na konkrétne a podrobné argumenty strany konania zareaguje iba všeobecným konštatovaním, takáto argumentácia súdu nemôže byť považovaná za konkrétny protiargument a dostatočné vyrovnanie sa s argumentmi strany konania. Pokiaľ súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol z akých dôvodov považoval argumentáciu strany za skutkovo a právne bezvýznamnú, postupoval nedôsledne a nesúladne so základným právom na súdnu ochranu (porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. ).

113. Zhrnúc vyššie uvedené, ak v danej veci prvoinštančný súd neodstraňoval vady podania žalobcov pre nesplnenie zákonných podmienok upravujúcich náležitosti podania (ktoré by mohlo byť návrhom na začatie konania vo veci samej), nepostupoval procesne správne, navyše vo svojom rozhodnutí nedal jasne a zrozumiteľne odpoveď, čo bolo dôvodom zamietnutia žalobného návrhu a teda je i nepreskúmateľné a odvolaciemu súdu neostalo iné, než napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa v spojení s zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesprávnym procesným postupom totiž súd prvej inštancie znemožnil žalobcom, aby uskutočnil svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktorý nenahrádza postup súdu prvej inštancie).

114. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu ( ), umožniť žalobcom pokračovať v konaní s tým, že je potrebné upresniť petit žaloby na základe ktorého možno v konaní pokračovať. Následne bude opätovne skúmať dôvodnosť žalobného návrhu žalobcov, zidentifikovať nehnuteľnosti tak, aby bez akýchkoľvek pochybností bolo zrejmé, že nehnuteľností, ktorých určenia sa domáhajú sú tie, ku ktorým svedčí toho času vlastnícke právo žalovaného a zistiť kedy boli predmetné nehnuteľnosti zapísané v reg. „C" katastra nehnuteľností, pokiaľ nehnuteľnosti svedčiace v prospech žalobcov sú vedené na LV č. XXXX v reg. „E" katastra nehnuteľností. Vysporiada sa i s tvrdeniami strán i k spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva a i s prihliadnutím na už vyššie uvedené závery opätovne posúdi okolnosti nadobudnutia vlastníckeho práva u žalovaného k dotknutým nehnuteľnostiam a vo veci rozhodne.

115. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa , vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobkyne, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. , ).

116. Podľa ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

117. V novom rozhodnutí preto rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania.

118. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).