Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/149/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: Z.. W. D. Q. P. W. T. S. F. K. Á. , E. XX.XX.XXXX, J. I. E., J. Č.. XX, zastúpená spoločnosťou HAVRILLA & Co. s.r.o., IČO: 36 364 606, Bratislava, Nám. M. Benku č. 2, za ktorú koná JUDr. Gabriel Havrilla, proti žalovanému: Veolia Energia Slovensko, a. s., IČO: 35 702 257,Bratislava, Einsteinova č. 21, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., IČO: 36 861 227, Bratislava, Nám. Ľ. Štúra č. 2, za ktorú koná JUDr. Radomír Bžán, o náhradu škody na zdraví, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 7. septembra 2018, č.k. -678, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 7. septembra 2018, č.k. -678,

- vo výroku II., ktorým vo zvyšku žalobu zamietol; výroku III., ktorým žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania; výroku IV., ktorým priznal štátu voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a výroku V., ktorým štátu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, p o t v r d z u j e .

II. Odvolanie žalobkyne voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 7. septembra 2018, č.k. -678, vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom bolestného sumu 522,80 €, titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 647,28 € a titulom náhrady nákladov spojených s liečením sumu 373,65 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, o d m i e t a .

III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1.1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 7.9.2018, č.k. -678 (v poradí druhom), I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom bolestného sumu 522,80 €, titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 647,28 € a titulom náhrady nákladov spojených s liečením sumu 373,65 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol; III. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania; IV. priznal štátu voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %; V. štátu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 30.7.2004, ktorou sa žalobkyňa domáhala od obchodnej spoločnosti DYNAMIC RELATIONS SLOVAKIA, spol. s r.o. zaplatenia sumy 4.612.500,- Sk titulom odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, sumy 5.000,- Sk titulom náhrady vecnej škody, sumy 22.513,20 Sk titulom náhrady nákladov spojených s liečením, sumy 28.214,- Sk titulom náhrady za stratu zárobku a trov právneho zastúpenia. Žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že dňa 16.6.2003 utrpela na spoločenskom večeri organizovanom spoločnosťou Dalkia, a.s. spojenom s recepciou pri príležitosti 10. výročia existencie spoločnosti na Slovensku

úraz, spočívajúci v popáleninách tela. Spoločenský večer, na ktorom došlo k jej zraneniu, sa konal následne po divadelnom predstavení v priestoroch nádvoria Starej radnice v Bratislave. Organizačne, technicky a personálne zabezpečovala slávnostnú recepciu pre spoločnosť Dalkia, a.s. spoločnosť DYNAMIC RELATIONS SLOVAKIA, spol. s r.o. K úrazu došlo tým, že príchodová cesta do priestorov nádvoria radnice bola vyložená horiacimi kahancami uloženými voľne na zemi bez akejkoľvek ochrany alebo krytu nad horiacimi plameňmi. Tieto kahance lemovali príchodovú cestu, ako aj samotnú vstupnú bránu do nádvoria. Vo vstupnej bráne do nádvoria stáli čašníci, ktorí ponúkali prichádzajúcich hostí pohárom sektu. Čašníci stáli veľmi blízko horiacich kahancov a keď sa k nim priblížila, aby si vzala ponúkaný pohár s nápojom, dlhé a široké spoločenské nohavice z umelého hodvábu jej vzbĺkli od kahanca horiaceho na zemi. Vzhľadom na to, že išlo o veľmi horľavý syntetický materiál, napriek tomu, že odev horel niekoľko sekúnd, horením sa spotreboval až do hornej polovice stehien u oboch nohavíc, čím jej spôsobil vážne a veľmi bolestivé popáleniny na oboch dolných končatinách. Oheň zahasil neznámy muž, ktorý jej na nohy hodil svoje sako. Následne po úraze bola k nej privolaná rýchla zdravotnícka pomoc a bola odvezená na Kliniku popálenín a rekonštrukčnej chirurgie FNsP Ružinov, Bratislava, kde sa podrobila dvom operáciám, mesačnému liečeniu a následne sa liečila viac ako mesiac v domácom ošetrení; jej pracovná neschopnosť trvala od 16.6.2003 do 25.8.2003. V dôsledku nekrotizovania popálených rán musela podstúpiť dve veľmi náročné a bolestivé operácie, ktoré boli sprevádzané tiež veľmi bolestivými dennými prevezmi a ošetrovaniami operovaných a zhorených miest. Uvedený zážitok a ukrutné bolesti, ktoré pritom musela zniesť ju veľmi fyzicky i psychicky vyčerpali. Veľmi dlho nemohla spávať od únavy, bolesti, ako aj z opakovaného strachu pred preväzmi a ošetreniami, ktoré musela dennodenne podstupovať. Utrpela popáleniny II. a III. stupňa v oblasti členka a priehlavku pravej nohy, na zadnej strane lýtka ľavej nohy, popáleniny mala aj na zadnej časti stehna ľavej nohy. Operácie si vyžiadala dolná časť pravej nohy na priehlavku a členku z oboch strán, kde popálená koža začala nekrotizovať, nehojila sa a bolo ju potrebné odstrániť. Na miesto odstránenej kože jej bola dvakrát operačne odobratá zdravá koža zo stehna pravej nohy, ktorá bola následne transplantovaná na najzávažnejšie popálené miesta. V dôsledku toho trpela bolesťami nielen na popálených miestach, ale z dôvodu odberu transplantátov na veľkej časti stehna aj na týchto miestach. Vzhľadom na veľmi zlé hojenie miesta, kde boli priložené transplantáty, museli jej lekári denne fyzicky tlakom na operované miesta odstraňovať krv nahromadenú pod ranami, čo bolo ešte oveľa bolestivejšie ako samotný stav po operáciách. Po opustení nemocnice dňa 16.7.2003 do domáceho liečenia musela takmer neustále ležať a bez pomoci najbližšej rodiny by nezvládla ani najzákladnejšie potreby a hygienické úkony. Niekoľko mesiacov sa pohybovala výlučne s barlami. Veľmi často musela chodiť ambulantne na preväzy a na lekárske kontroly v Nitre i Bratislave. Operované miesta sa pomerne zle a dlho hojili, predovšetkým sa však aj podľa vyjadrenia ošetrujúcich lekárov mimoriadne zle a ťažko hojili odberné miesta na pravom stehne, kde jej vystúpili hrubé tmavofialové keloidné jazvy, ktoré sa doteraz nezahojili, sú veľmi citlivé a kvôli tomu, že výrazne vystupujú na normálnu úroveň pokožky, musí neustále nosiť voľné, nepriliehavé oblečenie jednak z dôvodu, aby miesta jaziev neboli oblečením dráždené i preto, že pri len trocha priliehavejšom oblečení jazvy veľmi vidieť, čo pôsobí dosť neesteticky. Dennodenne si musí ráno a večer po pomerne dlhú dobu ošetrovať zranené a operované miesta špeciálnymi masťami, vykonávať masáž odberných miest na stehne, aby zabránila vystupovaniu a hrubnutiu veľkých zjazvených plôch. Má bolesti na popálených a operovaných miestach a aj na mieste odberov kože. Tieto časti sú veľmi citlivé na dotyk, ako aj na trenie s odevom, prípadne pri spánku. Nemôže si z tohto dôvodu dovoliť nosiť oblečenie a obuv, ktoré by za iných okolností mohla nosiť, nemôže dlho stáť pre bolestivosť poranených miest po ich prílišnom prekrvení, v dôsledku čoho nemôže absolvovať žiadnu činnosť vyžadujúcu si dlhodobejšie státie alebo chodenie. Po úraze jej zostali viditeľné trvalé a neestetické jazvy na popálených miestach, ako aj na miestach odberov transplantátov, ktoré jej spôsobujú vážnu psychickú traumu a zároveň vyžadujú odev výlučne z bavlny a koženú, poddajnú obuv. Rany musia byť chránené pred slnkom, čo jej spôsobuje útrapy najmä v letných mesiacoch a navyše vyžadujú špeciálne pančuchy, ktoré majú zabrániť opuchu rán, ku ktorým sporadicky dochádza. Keloidné zhrubnuté jazvy na stehne si podľa vyjadrenia ošetrujúcich lekárov s najväčšou pravdepodobnosťou budú vyžadovať ďalšiu operáciu, tzv. zbrusovanie kože, čo je opäť výrazne bolestivý chirurgický zákrok, pričom nie je istý jeho konečný efekt. Citlivosť jaziev a rán si vyžaduje opatrnosť pri pohybe, navždy a definitívne úplne vylučuje akékoľvek opaľovanie, športovanie, ktorému sa pred úrazom aktívne venovala (posilňovanie, aerobik, kick-box, jogging, bicyklovanie, tenis, plávanie), tanec a rekreačná turistika. Následky našli svoj odraz aj vo vtedy aktuálnom partnerskom vzťahu, ktorý sa krátko po jej prepustení z nemocnice takmer po 10 rokoch rozpadol z dôvodu, že jej snúbenec sa nemohol zmieriť s jej deformovaným telom, dlho pretrvávajúcou nemožnosťou aktívneho sexuálneho života a našiel si novú priateľku. Po rozchode s bývalým snúbencom pre rovnaké dôvody skončili neúspechom aj ďalšie dva pokusy o zblíženie sa s

mužmi a o plnohodnotný partnerský život, ktorý tým pádom pre ňu pre hlboké sklamanie, psychickú nepohodu a pretrvávajúce komplexy prestal úplne existovať. Vo veku 30 rokov a pri svojom telesnom handicape si prestala dôverovať a reálne vzaté možno ani nemá veľké možnosti na zoznámenie sa a na úspešné založenie partnerského a rodinného života. Svoj stav po úraze znáša dosť ťažko, obáva sa, že si nikdy nezaloží vlastnú rodinu, po ktorej tak veľmi túžila. Jej zranenia boli ohodnotené dvoma posudkami o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, ktoré vypracoval MUDr. Ján Koller, primár Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie FNsP Ružinov v Bratislave dňa 4.10.2004 a dňa 28.6.2004, ktorými bola ohodnotená spôsobená bolesť na 525 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia na 500 bodov. Vzhľadom na veľmi bolestivé zranenia, náročný dlhodobý a bolestivý spôsob liečby, dlhodobé uzdravovanie sa, ktoré nie je ešte zďaleka ukončené i s ohľadom na pomerne jej nízky vek v čase, kedy k zraneniu došlo, čo ju vo veľmi výraznej miere navždy a podstatným spôsobom vyradilo z normálneho spoločenského života a možnosti nadviazania normálneho partnerského vzťahu, čím sa vo výraznej miere zmenšila jej možnosť založenia si rodiny a s ohľadom na veľké duševné útrapy z tohto stavu plynúce, žiada o primerané zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia dané vyhláškou č. 1.2. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 28.6.2005, č.k. -74, na návrh žalobkyne pripustil, aby do konania na strane žalovaných pristúpili obchodné spoločnosti Dalkia a.s. (aktuálne po zmene obchodného mena v roku 2015 Veolia Energia Slovensko, a. s.) a Light Pyro Team s.r.o. Uznesením zo dňa 15.1.2008, č.k. -251, konanie voči žalovanému - spoločnosti DYNAMIC RELATIONS SLOVAKIA, spol. s r.o. zastavil z dôvodu jej zániku bez právneho nástupcu; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.2.2008 a uznesením zo dňa 27.5.2013, č.k. -487, konanie voči žalovanému I & R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k. s., IČO: 36 865 265, Bratislava, Šoltésovej č. 23, správca konkurznej podstaty úpadcu: INVESTCAPITAL, s.r.o., IČO: 35 886 030, Bratislava, Hviezdna č. 38 (pôvodne Light Pyro Team s.r.o.) z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby žalobkyňou zastavil; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 5.7.2013. Vzhľadom na uvedené žalovaným, tzn. subjektom vo vzťahu ku ktorému si žalobkyňa uplatňuje nároky, je spoločnosť Veolia Energia Slovensko, a.s.

2. Súd prvej inštancie vo veci, potom ako bol prvý rozsudok, ktorým žalobu žalobkyne zamietol, zrušený; vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, svedkov, znaleckým dokazovaním i oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav veci. Medzi stranami nebolo sporným, že žalobkyňa dňa 16.6.2003 utrpela na spoločenskom večeri organizovanom žalovaným spojenom s recepciou pri príležitosti 10. výročia existencie spoločnosti na Slovensku úraz, spočívajúci v popáleninách jej tela. Žalobkyňa utrpela popáleniny II. a III. stupňa na oboch dolných končatinách, po priamom účinku ohňa z horiaceho oblečenia, ktoré začalo horieť od kahanca uloženého na zemi ako dekorácia potom, ako sa priblížila ku kahancu za účelom vziať si čašníkmi stojacimi v blízkosti kahancov ponúkaný pohár s nápojom. Následne po úraze bola žalobkyňa odvezená na Kliniku popálenín a rekonštrukčnej chirurgie FNsP Ružinov, Bratislava, kde sa podrobila dvom operáciám. Konateľ spoločnosti Light Pyro Team s.r.o. Dušan Korček pri svojom výsluchu uviedol, že bol oslovený spoločnosťou DYNAMIC RELATIONS SLOVAKIA, spol. s r.o. na zabezpečenie horľavých efektov na slávnostnú recepciu dňa 16.6.2003. Túto úzku objednávku presunul na vybavenie zamestnancovi M., ktorý mal túto akciu kompletne na starosti. Tento zamestnanec komunikoval s pani z uvedenej spoločnosti, na meno ktorej si nepamätá, zabezpečoval cenovú kalkuláciu, objednávku a bol i priamo prítomný na tejto slávnostnej recepcii. S menovanou spoločnosťou nemali uzatvorenú písomnú zmluvu, zmluva bola ústna, nakoľko sa jednalo o malú akciu. Osobne prítomný na slávnostnej recepcii, kde sa stala predmetná udalosť, nebol. O tejto udalosti vie od svojho zamestnanca M. A., ktorý mu o nej poreferoval nasledujúci deň po slávnostnej recepcii. Po uskutočnení tejto slávnostnej recepcie nahlásil túto udalosť poisťovni Uniqua, avšak pre nespoluprácu spoločnosti DYNAMIC RELATIONS SLOVAKIA, spol. s r.o., táto škodovú udalosť uzatvorila bez poskytnutia poistného plnenia. Na recepcii boli na pódiu umiestnené dva veľké plynové horáky, za pódiom bol horiaci nápis číslovky 10 vytvorený z tzv. tortových sviečok. Po oboch stranách východov zo Starej radnice boli umiestnené kahance na lemovanie a osvietenie múrov, ide o horáky, ktoré sú do určitej miery naplnené lampovým olejom, váha jedného takéhoto prázdneho kahanca je asi cez 5 kg. Z cenovej kalkulácie neboli použité všetky typy zariadení, preto následne i faktúra za dodané služby bola oveľa nižšia. Podľa jeho informácie, keďže na recepcii nebol, kahance boli pri múre. Hostia sa mohli pohybovať od týchto kahancov asi vo vzdialenosti 1 metra, to je bezpečná vzdialenosť. To, aby sa ku kahancom do vzdialenosti 1 metra nedostali hostia zabezpečovala spoločnosť DYNAMIC RELATIONS SLOVAKIA, spol. s r.o. Taktiež nainštalovanie a zapálenie kahancov pri múroch mala na starosti

spoločnosť DYNAMIC RELATIONS SLOVAKIA, spol. s r.o. Výsluchom svedka M. A., zamestnanca spoločnosti Light Pyro Team s.r.o., mal preukázané, že tento bol prítomný na predmetnej recepcii dňa 16.6.2003. Mal na starosti odpálenie horiaceho nápisu a zabezpečoval dozor, zapojenie dvoch rímskych ohňov, ktoré fungujú na báze propanbutanu. Inštaláciu a dozor nad kahancami, ktoré lemovali príjazdovú cestu zabezpečoval objednávateľ, on kahance iba priniesol. Zamestnancom objednávateľa nedal žiadne bezpečnostné pokyny k inštalácii alebo k rozmiestneniu kahancov, nebol za to zodpovedný, ukázal im len ako sa to tlmí. Na uvedenej akcii bolo dosť veľa ľudí, viac ako 50. Na vyšší počet ľudí nikoho neupozorňoval, všetci ľudia prišli naraz rýchlo, nebol na žiadne upozornenie ani čas, ani nevedel koľko tam má prísť ľudí. Nevedel koľko bolo pôvodne kahancov zaplatených, ale myslí si, že niektoré kahance ani zapálené neboli, potom ako sa stala tá vec, boli kahance uhasené všetky. Kahanec je nádoba s podstavcom, všetko je zo železa, stojí na zemi, je naplnený lankovým olejom, celý kahanec môže vážiť odhadom 6-7 kg. Do priestoru, kde sa kahance nachádzali, hostia nemali chodiť, nevedel však, či im to zakázali. Medzi kahance sa dalo fyzicky dostať, ale nebol dôvod tam chodiť. Nevedel ani, či je možné aby človek bežnou chôdzou prevrhol kahanec. Svedkyňa JUDr. W. M., sestra žalobkyne uviedla, že v čase, keď sa stala predmetná udalosť, boli spolu, stála vedľa nej. Spolu so žalobkyňou vchádzali z Primaciálneho námestia na cestu, pozdĺž ktorej boli po oboch stranách umiestnené kahance. Za kahancami boli stoly, na ktorých bol alkohol. Hneď na začiatku tejto cesty stáli dvaja čašníci, muž a žena, ktorí ponúkali prichodiacim pohár sektu. Čašníci nestáli pred kahancami, ale tesne pri alebo za kahancom. Hneď na začiatku cesty si chceli spolu so žalobkyňou dať sekt, žalobkyňa pristúpila k čašníkovi spredu, zobrala si pohár a potom svedkyňa len počula hrozný krik, žalobkyňa kričala a skákala od bolesti. Vtedy ešte nevedela, čo sa stalo, videla len chrbát žalobkyne, vzápätí na to zistila, že žalobkyni horia nohy. Chcela oheň zahasiť nejakou vodou, ale keďže žiadna nebola nablízku, chcela oheň zahasiť holými rukami. Vtedy niekto pristúpil zozadu k žalobkyni a hodil na ňu tmavé sako. Počula hrkotanie kahanca, takže pravdepodobne žalobkyňa o kahanec zakopla. Myslí si, že o kahanec zakopla vtedy, keď skákala, pretože horela. Keď vchádzali so žalobkyňou do cestičky, bolo tam určite veľa ľudí, všetci ľudia húfne odchádzali z divadla P.O. Hviezdoslava, kde bolo divadelné predstavenie a hostesky týchto ľudí privádzali na tú cestu, pričom mali v rukách fakle, snažili sa zorganizovať dav ľudí a usmerniť ich smerom z divadla na námestie Starej radnice. Nohavice žalobkyni vzbĺkli tým spôsobom, že sa látka nohavíc dotkla plameňa, nohavice boli z umelého hodvábu. Všetci na akcii boli v spoločenskom oblečení, pretože boli na divadelnom predstavení, vstup bol na pozvánky. Lampový olej z kahanca sa vylial na nohu žalobkyne, keďže mala nohu aj topánky mastné od oleja. Po uvedenej udalosti sa žalobkyňa chcela vrátiť k povolaniu učiteľky, čo však pre jej zranenia a následky z tejto udalosti nebolo možné. Jej úmyslom bolo, že bude niekoľko mesiacov pracovať v Bratislave v kancelárii a potom sa vráti k učiteľskému povolaniu. Predtým ako pracovala v kancelárii, pôsobila ako učiteľka 6 rokov, aktuálne je dobrovoľne nezamestnaná. Žalobkyňa niekedy pravidelne športovala, chodila trikrát týždenne do posilňovne, plavárne, športovej činnosti sa venovala len rekreačne, nie profesionálne, v súčasnosti vôbec nešportuje, nechodí na žiadne dovolenky, pretože kvôli jazvám sa nemôže vystavovať slnku a súčasne sa hanbí i za svoj estetický handicap. Celá udalosť sa odrazila i na súkromnom živote žalobkyne, do udalosti mala dlhoročný 9 alebo 10 ročný vzťah, ktorý však následkom všetkých udalostí, ktoré priniesli zranenia, liečenie, sa rozpadol. S bývalým partnerom boli zasnúbení, plánovali rodinu, po rozchode nevie o tom, že by mala žalobkyňa nejaký vzťah. Žalobkyňa asi mesiac po tejto udalosti ležala v nemocnici, bolo to pre ňu veľmi ťažké a bolestivé obdobie, ona jej pomáhala s akoukoľvek činnosťou, každý deň za ňou chodila, strávila tam niekedy i viac hodín. Žalobkyňa sa vtedy nemohla ani pohnúť, nemohla sa osprchovať, preväzy boli veľmi bolestivé, z nohy jej odstraňovali nekrózy. Po návrate z nemocnice sa o žalobkyňu starala v Nitre mama, vtedy sa jej zapálili rany, čo bolo pre ňu veľmi bolestivé. Toto obdobie trvalo niekoľko mesiacov. Aj po nástupe do práce si žalobkyňa musela dennodenne nohy ošetrovať. Žalobkyňa po udalosti nikde nechodí, je uzavretá, väčšinu svojho času trávi s rodinou, nechodí na žiadne dovolenky. Žalobkyňa vypovedala, že pozvánky na predmetnú recepciu mali spolu so sestrou od svojho zamestnávateľa, advokátskej kancelárie Keltoš - Lehoťan, ktorí na túto akciu boli pozvaní. Výška vymáhanej sumy vychádza z jej subjektívneho pohľadu. Ukončila vysokú školu v roku 1996, po jej skončení sa zamestnala v školstve, na základnej škole v okrese Nitra, učila na 1. stupni. Jej mesačný príjem v tom čase bol cca 10.000,- Sk. V školstve na tej istej škole pracovala necelých 6 rokov, potom sa presťahovala do Bratislavy z osobných dôvodov. V máji 2003 sa zamestnala v Bratislave ako asistentka, recepčná v uvedenej advokátskej kancelárii, jej hrubý príjem vtedy činil zhruba 25.000,- Sk. Po udalosti sa vrátila do práce v posledný augustový týždeň v roku 2003 a pracovala tam do apríla 2007. V poslednom roku v tejto advokátskej kancelárii jej hrubý príjem činil asi 31.000,- Sk. S advokátskou kanceláriou mala pracovný pomer na dobu určitú a v apríli 2007 sa jej pracovný pomer skončil. Aktuálne je dobrovoľne nezamestnaná, nie je evidovaná na úrade práce, nepoberá podporu v

nezamestnanosti, ani žiadne sociálne dávky, žije zo svojich úspor a podporuje ju i rodina, býva v Nitre u matky, hľadá si zamestnanie, zatiaľ bezúspešne. Asi týždeň bola v Írsku za účelom nájdenia si práce, ktorú si nakoniec nenašla. Hľadala si nejakú administratívnu prácu, sedavé zamestnanie. Teraz sa cíti lepšie ako pred 4 rokmi. V období po udalosti nebolo možné vykonávať prácu v školstve, keďže práca s deťmi na prvom stupni nie je práca sedavá, učiteľ sa tam veľa pohybuje, vtedy mala problémy celkovo s chodením, chodila o barlách. V súčasnej dobe už síce môže chodiť, ale nemôže vykonávať prácu, kde sa stojí, súvisle stojí, vtedy sa jej miesta zrastov nalievajú krvou a nohy jej tŕpnu, nejde presne o tŕpnutie, ale taký pocit. Nemôže preto dlho stáť a dlho súvisle chodiť. Potom, ako sa jej stala táto vec a mala zdravotné problémy, si už nemohla nájsť a už ani nehľadala prácu v školstve, pretože ju už nemohla vykonávať. Tesne po udalosti, keď sa liečila u matky v Nitre, riešila psychickú stránku zranenia so svojím kamarátom psychiatrom. V súčasnej dobe svoje traumy z tejto udalosti a poškodenia, okrem rodiny, nerieši s nikým, uzatvorila sa do seba, nenavštevuje žiadneho psychológa ani psychiatra. V rodine nie je nikto psychológ, alebo psychiater. Dovolenkuje síce, ale mimoriadne obmedzene, nechodí na pláže, na zraneniach sa jej vytvorili i pigmentové škvrny, preto v prípade vystavenia slnku musí používať vysoké ochranné faktory. Na dovolenke väčšinou vykonáva turistiku, neodhaľuje sa. Pred udalosťou trikrát týždenne chodila do posilňovne, pravidelne plávala, ostatné športové aktivity už neboli pravidelné, ako tenis, korčuľovanie, sezónne lyžovanie. Teraz nevykonáva žiadnu rekreačnú športovú činnosť, na liečení nebola. Sama sa zaujímala aj o estetickú plastickú chirurgiu, avšak lekármi z plastickej chirurgie v Nitre jej tieto zákroky neboli odporučené z dôvodu zlého hojenia rán. Podľa Lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia vystaveného dňa 10.4.2004 MUDr. Jánom Kollerom, CSc., primárom Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie FNsP Ružinov, Bratislava, bolo stanovené bolestné vo výške 525 bodov. Z lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia vystaveného dňa 28.6.2004 uvedeným lekárom vyplýva, že bolo stanovené sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 500 bodov. Znaleckým posudkom MUDr. Jozefa Celušňáka, súdom ustanoveného znalca z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Chirurgia, Traumatológia, Plastická chirurgia, č. XX/XXXX zo dňa 15.12.2010, bolo určené bodové hodnotenie bolestného spolu na 525 bodov a bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia celkovo na 650 bodov. Z doplnku k uvedenému znaleckému posudku č. 26/2012, zo dňa 28.06.2012 zistil, že znalec žalobkyňu dňa 19.5.2012 vyšetril a odporučil vykonané bodové ohodnotenie akceptovať. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby zostal nárok na zaplatenie sumy 153.106,95 € (4.612.500,- Sk) titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a sumy 747,30 € (22.513,20 Sk) titulom náhrady nákladov spojených s liečením. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami , , , , , , o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, , , , , , , , vyhlášky č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení účinnom v čase vzniku poškodenia zdravia žalobkyne, dôvodiac tým, že žalobe bolo možné vyhovieť len čiastočne. Uviedol, že s poukazom na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.4.2017, č.k. -582 (správne zo dňa 16.8.2017, č.k. -628, poznámka odvolacieho súdu) v zmysle viazanosti súdu prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu vychádzal pri svojom rozhodnutí v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného z toho, že v danom prípade zodpovedá žalovaný za škodu podľa ustanovenia , pre porušenie prevenčnej povinnosti podľa ustanovenia . Súd je povinný v súlade s ustanovením v konaní o žalobách na náhradu škody aj bez návrhu skúmať, či sú dané dôvody pre obmedzenie zodpovednosti žalovaného v dôsledku spoluzavinenia poškodeného (porovnaj R 22/1979). S poukazom na uvedené i s ohľadom na námietky vznesené žalovaným sa preto v ďalšom konaní prioritne zaoberal otázkou spoluzavinenia žalobkyne na spôsobenej škode. V ustanovení je vyjadrená povinnosť každého účastníka občianskoprávnych vzťahov predchádzať škodám. Ide nielen o povinnosť dodržiavať to, čo je ustanovené zákonom alebo zmluvou, ale aj o povinnosť konať tak, aby nedochádzalo k škodám. Uvedená prevenčná povinnosť znamená, že každý je povinný zachovávať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétne časové a miestne situácie rozumne požadovať a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd na živote, zdraví či majetku. Na základe uvedeného vzhľadom na výsledky dokazovania dospel k záveru, že rovnaká prevenčná povinnosť, porušením ktorej bola založená zodpovednosť žalovaného na spôsobenej škode postihovala i samotnú žalobkyňu, ktorá mala povinnosť správať sa s dostatočnou obozretnosťou a opatrnosťou tak, aby predišla vzniknutej škode. Je odôvodneným predpokladom, že priemerná rozumná osoba si je aj bez písomného upozornenia

vedomá rizika možnosti vzniku škody spojeného s prítomnosťou otvoreného ohňa. Žalobkyňa bola povinná konať ako priemerne starostlivá osoba, preto v prípade, ak chcela využiť možnosť vziať si ponúkaný pohár s nápojom, mala predvídať možný vznik škody vzhľadom na prítomnosť otvoreného ohňa v jeho blízkosti, vetra, kapacitu priestoru, množstvo prítomných ľudí, charakter jej odevu a všetkým týmto okolnostiam mala prispôsobiť svoje konanie. Zdôraznil, že je na poškodenom, aby v súdnom konaní, v ktorom sa domáha náhrady škody preukázal skutkové okolnosti, v dôsledku ktorých mu vznikla škoda, ktorej náhradu požaduje. Aj napriek vykonanému dokazovaniu sa nepodarilo v konkrétnostiach žalobkyni jednoznačne preukázať akým spôsobom došlo k predmetnej škodovej udalosti, pričom bolo nesporné, že minimálne k zvýšeniu rozsahu škody došlo vyliatím lampového oleja z kahanca na nohu žalobkyne potom, ako zakopla o kahanec (bez ohľadu na to, či zakopnutie o kahanec bolo dôvodom vzniku požiaru alebo či k zakopnutiu došlo až keď žalobkyňa skákala, pretože horela). V tejto súvislosti poukázal na to, že porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti je i neobozretné konanie poškodeného, ktorým spôsobil zvýšenie rozsahu škody, ktorá vznikla porušením právnej povinnosti škodcu (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.10.2006, sp. zn. ). Žalobkyňa rovnako ako žalovaný konala v rozpore s generálnou prevenčnou povinnosťou, keď toto jej konanie bolo jednou z príčin vzniku škody, z dôvodu ktorého považuje za spravodlivé, aby znášala škodu spolu so žalovaným rovnakým dielom; určil tak mieru spoluzavinenia žalobkyne ako poškodenej na spôsobenej škode na 50 %. Pri bodovom ohodnotení bolestného vychádzal zo záverov znaleckého posudku MUDr. Jozefa Celušňáka zo dňa 15.12.2010, č. 75/2010, vypracovaného v tomto konaní, ktorý stanovil celkové bodové hodnotenie bolestného vo výške 525 bodov, v podstate zhodne i s bodovým hodnotením stanoveným MUDr. Jánom Kollerom, CSc. v lekárskom posudku o bolestnom zo dňa 10.4.2004. Znalec určil bodové ohodnotenie bolestného za jednotlivé položky spolu vo výške 262,5 bodov a takto určené bodové ohodnotenie zvýšil o 100 %, t.j. spolu 525 bodov. Takýto postup znalca je plne v súlade s vyhláškou č. , keď v zmysle zásad pre hodnotenie tvoriacich prílohu citovanej vyhlášky, pri súbehu vymenovaných dôvodov možno odškodnenie za bolesť zvýšiť až na dvojnásobok základnej sadzby, pričom v danom prípade bolo vykonané zvýšenie odôvodnené tým, že poškodenie zdravia žalobkyne vyžadovalo bolestivejší spôsob liečby i tým, že povaha zranenia si vyžiadala operačné zákroky. Na základe uvedeného pri bodovom ohodnotení vo výške 525 bodov, hodnote 1 bodu v sume 60,- Sk a pri zohľadnení spoluzavinenia žalobkyne, zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 522,80 € (525 bodov x 60,- Sk - 50 %; 30,126) titulom odškodnenia za bolesť. K sťaženiu spoločenského uplatnenia konštatoval, že taktiež vychádzal zo záverov znaleckého posudku MUDr. Jozefa Celušňáka zo dňa 15.12.2010, č. 75/201, ktorý určil základné bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 500 bodov, a to opätovne zhodne s bodovým hodnotením stanoveným MUDr. Jánom Kollerom, CSc. v lekárskom posudku o bolestnom zo dňa 28.6.2004. Znalec takto určené základné bodové ohodnotenie zvýšil podľa vyhlášky č. (pre lokalitu, ale najmä pre rozsah hypertrofických jaziev po popáleninách III. stupňa a na odberových miestach, ktoré predstavujú menej ako 4 % povrchu tela) s korekciou na citovanej vyhlášky (vzhľad jaziev je možné zlepšiť, či už chirurgicky, napr. brúsením, alebo medikamentózne, eventuálne kombináciou oboch) o 30 %, t.j. spolu stanovil bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 650 bodov. Takéto zvýšenie nie je v kompetencii znalca, čo priamo upravuje príloha k predmetnej vyhláške v písm. A., časť III., ods. 14., je len odporúčaním pre súd. Mal za to, že navrhované zvýšenie je dôvodné predovšetkým s prihliadnutím na vek žalobkyne v čase poškodenia jej zdravia (29 rokov), lokalitu jaziev (dolné končatiny) i na to, že je žena a aj jej obmedzenia v pracovnej oblasti. Stotožnil sa potom so znalcom navrhovaným zvýšením základného bodového ohodnotenia o 30 %, ktoré považoval za primerané a pri uvedenom bodovom ohodnotení vo výške 650 bodov, hodnote 1 bodu v sume 60,- Sk a zohľadnení spoluzavinenia žalobkyne, zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 647,28 € (650 bodov x 60,- Sk - 50 %; 30,126) titulom odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Ďalej prvoinštančný súd považoval nárok žalobkyne za dôvodný i v časti uplatnenej náhrady nákladov spojených s liečením, pretože tieto náklady považoval jednak za účelne vynaložené a zároveň i preukázané. Žalobkyňou uplatnená suma v tejto časti predstavovala výdavky vynaložené v súvislosti s ošetrovaním a starostlivosťou o poranené miesta, s nutnosťou zakúpenia si potrebnej obuvi a oblečenia, výdavky za obdobie hospitalizácie, ako aj za povinné ambulantné vyšetrenia a náklady v súvislosti s pravidelnými dochádzkami na preväzy, ošetrenia a vyšetrenia. Z takto uplatnenej sumy bola medzi stranami sporná v podstate len časť pripadajúca na cestovné náklady, ktoré žalovaný považoval za neprimerané s odôvodnením, že žalobkyňou zvolený spôsob prepravy nebol efektívny (taxi služby), čím došlo k navýšeniu týchto nákladov. Žalovaný len stručne dôvodil tým, že žalobkyňa mohla využiť iný vhodnejší spôsob prepravy, avšak nijako nešpecifikoval

aký, takže si v tejto súvislosti nesplnil riadne ani len povinnosť tvrdenia a následne potom ani nepreukázal, že žalobkyňa mala možnosť využiť iný konkrétny spôsob prepravy (ktorý by bol zároveň efektívnejší) s ohľadom na jej osobné možnosti a zároveň s prihliadnutím na jej aktuálny zdravotný stav. S poukazom na skutočnosť, že podľa predložených dokladov žalobkyňa využívala taxi služby výlučne za účelom návštevy nemocnice i na jej zranenia, považoval takto vynaložené náklady za účelné. Z uvedených dôvodov potom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nákladov spojených s liečením sumu 373,65 € (747,30 € - 50 %), znova berúc do úvahy spoluzavinenie žalobkyne. Nepovažoval žalobu za dôvodnú v časti, v ktorej si žalobkyňa uplatnila mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, nakoľko nepreukázala žiaden dôvod, pre ktorý by u nej išlo o prípad hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci zvýšenie odškodnenia za bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia. Poukázal na to, že pri posúdení mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť sa má posudzovať obzvlášť vysoký stupeň utrpenej bolesti, ktorú poškodený prežil po úraze, či sa pravidelne zúčastňoval lekárskych prehliadok, akou formou sa bolesti odstraňovali, aké formy operácií prekonal, aké liečenie mu ďalej lekár navrhol, aké spôsoby utíšenia týchto bolestí v súvislosti s následkami úrazu mal, ako sa tieto bolesti prejavovali, či sa snažil bolesti obmedzovať alebo zmierňovať. Dôvody umožňujúce výnimočné zvýšenie odškodnenia za bolesť treba vyvodzovať najmä z okolností vymedzených v bode I ods. 6 zásad pre hodnotenie odškodnenia za bolesť, tvoriacich prílohu A vyhlášky, najmä ak ani zvýšenie odškodnenia na dvojnásobok základnej sadzby nepostačuje na primerané zmiernenie ich následkov. S poukazom na uvedené sa zaoberal otázkou primeranosti zvýšenia bolestného. Žalobkyňa uplatnený nárok (75 násobné zvýšenie bolestného) v konkrétnostiach odôvodňovala veľkou bolestivosťou zranenia, náročným dlhodobým a bolestivým spôsobom liečby, dlhodobým uzdravovaním sa. Podľa záverov znaleckého dokazovania, pri niekoľkých prvých preväzoch u popálenín pacient pociťuje intenzívnu bolesť, pričom bolesť má spravidla pri každom nasledujúcom preväze klesajúcu intenzitu. Všetky nekrektómie (odstránenia odumretých častí kože, event. neprihojených transplantantov) boli u žalobkyne vykonané v narkóze a aj keď mohla pociťovať v mieste popálenín miernu bolesť i neskôr, najmä pri chôdzi, maximálne do dňa 22.8.2003. Po tejto dobe mohla pociťovať bolesť nižšej intenzity už iba pri neprimeranej záťaži a nosení nevhodnej obuvi. Na základe uvedeného potom dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala žiadne také dôvody, pre ktoré by bolo možné uvažovať o zvýšení bolestného, keď zvýšenie bodového ohodnotenia o 100 % z dôvodu bolestivejšieho spôsobu liečby a pre operačné zákroky považoval za dostatočné. Rovnako žalobkyňa nepreukázala žiaden dôvod, pre ktorý by bolo možné uvažovať o zvýšení spoločenského uplatnenia, keď ako hlavné dôvody pre mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia uvádzala, že do vzniku ujmy na svojom zdraví viedla riadny usporiadaný osobný, úspešný pracovný život, aktívne sa venovala športu, v čase utrpenia ujmy na zdraví bola v mladom veku 29 rokov. Popáleniny utrpela na tých častiach jej tela, ktoré jej objektívne v značnej miere zhoršili spoločenské postavenie, čo malo nepriaznivé následky na jej psychický stav, následkom úrazu sa jej rozpadol partnerský vzťah. Predmetný spor je nutné posudzovať ako prípad osobitného zreteľa najmä z dôvodov prieťahov v konaní i príčinách a následkoch, ktoré stranám vznikli, hlavne hrubé zanedbanie povinností žalovaného, čo malo za následok imanentné zhoršenie kvality jej života. Súd prvej inštancie uviedol, že posúdenie, či u konkrétneho poškodeného ide o prípad hodný osobitného zreteľa, je výlučne úlohou súdu, pričom právna úprava nijakým, ani demonštratívnym spôsobom neuvádza aké poškodenia zdravia, resp. aké následky takéhoto poškodenia zakladajú nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd vychádza jednak z lekárskeho posudku, základného bodovania poškodení, ale musí prihliadať na to, aké zmeny poškodenie zdravia vyvolalo v živote dotknutej osoby vo vzťahu k stavu pred poškodením. Nemožno pritom prehliadnuť skutočnosť, že zákonné bodové ohodnotenie v zmysle citovanej vyhlášky zohľadňuje okolnosť, že poškodený následkom tohto úrazu je obmedzený vo svojich možnostiach a napríklad v možnostiach spoločenského, kultúrno-športového vyžitia, ako aj jeho pracovného uplatnenia. Primerané zvýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhlášky predpokladá existenciu ďalších skutočností umožňujúcich prijať záver o tom, že obmedzenia poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením, toto zvýšenie prichádza do úvahy vtedy, keď konkrétny výsledok v porovnaní zdravotného stavu pred zranením a po ňom opodstatňuje záver, že základné odškodnenie nepostačuje ku kompenzácii v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu. Pri miere navýšenia základného bodového hodnotenia odkázal na ustálenú súdnu prax (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ), že navýšenie nad 20 násobok alebo viac základného bodového hodnotenia je možné len v celkom výnimočných prípadoch, keď pre následky úrazu je poškodený takmer vyradený zo života a jeho predpoklady na jeho uplatnenie v spoločností sú takmer stratené, nie je schopný sám sa vôbec obslúžiť a podobne, čo nie je prípadom žalobkyne, napriek uvedenému žalobkyňa požadovala zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až

vo výške 75 násobku. Zvážil všetky obmedzenia žalobkyne, ktoré vznikli dôsledkom úrazu, prihliadol k charakteru týchto následkov, rozsahu v akom je obmedzená v možnosti uplatniť sa v živote, spoločnosti, v porovnaní s predchádzajúcim rozsahom a kvalitou jej profesionálneho, spoločenského a iného uplatnenia a dospel k záveru, že mimoriadne zvýšenie spoločenského uplatnenia, tak ako sa ho domáha žalobkyňa, nie je vzhľadom na okolnosti prípadu dôvodné, keďže poškodenie jej zdravia nepredstavuje tak zásadný zásah do životne dôležitých funkcií. Podľa záverov znaleckého dokazovania znalec nezistil, okrem poškodenia kože, žiadne iné priame alebo nepriame poškodenia iných telesných orgánov a ani ich liečbu. Popáleniny sa zhojili bez funkčných porúch dolných končatín, iba s kozmetickým defektom (vznikom tzv. keloidných, resp. hypertrofických jaziev), ktorý ju zvlášť neobmedzuje v obvyklom spôsobe života, pričom je viacero možností korekcie týchto jaziev. Pokiaľ ide o následky v psychickej oblasti, tieto neboli v konaní žiadnym relevantným spôsobom preukázané. K tvrdeniu žalobkyne, že predmetný spor je nutné posudzovať ako prípad osobitného zreteľa najmä z dôvodu prieťahov v konaní uviedol, že dôvody hodné osobitného zreteľa sa musia vzťahovať na následky konkrétneho poškodenia zdravia a samotného poškodeného, nie na priebeh súdneho konania, predmetom ktorého je odškodnenie následkov tohto poškodenia. Prieťahy v súdnom konaní nemôžu ísť v žiadnom prípade na ťarchu žalovaného v podobe uloženia povinnosti nahradiť poškodenému škodu vo väčšom rozsahu. Uvedená argumentácia žalobkyne vyznieva nelogicky i z toho pohľadu, že zrejme už pri podaní žaloby nemohla predpokladať, že predmetné súdne konanie bude trvať takmer 14 rokov a z tohto dôvodu si uplatniť zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia až vo výške 75 násobku. V tejto súvislosti poukázal na to, že domáhať sa ochrany pred prieťahmi v súdnom konaní je možné v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, čo v danom prípade žalobkyňa aj využila, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval prieťahy v konaní a priznal jej i finančné zadosťučinenie. Žalobkyňou uvádzané okolnosti (vek, pohlavie, lokalita jaziev, obmedzenia v pracovnom živote) boli zohľadnené už v samotnom odškodnení za sťaženie spoločenského uplatnenia, kedy z týchto dôvodov akceptoval aj zvýšenie základného bodového ohodnotenia o 30 %, čo považuje, tak ako už uviedol, nielen za primerané, ale zároveň i za dostatočné. Nespochybňuje, že zranenia ktoré utrpela žalobkyňa pri predmetnej udalosti jej spôsobili sťaženie v jej uplatnení sa v živote a spoločnosti, ale toto automaticky neznamená, že by súčasne išlo o prípad hodný osobitného zreteľa pre mimoriadne zvýšenie náhrady. Dodal, že odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia vypočítané zo základnej bodovej výmery predstavuje už samo vo svojej podstate náhradu za nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb a pre plnenie jeho spoločenských úloh, pričom mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia prichádza do úvahy len výnimočne, v prípadoch hodných osobitného zreteľa. 3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami , , , , , a dôvodil tým, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 153.106,95 € titulom odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, sumy 165,97 € titulom náhrady vecnej škody, sumy 747,30 € titulom náhrady nákladov spojených s liečením a sumy 936,53 € titulom náhrady za stratu zárobku. Konanie v časti o zaplatenie náhrady vecnej škody vo výške 165,97 € a náhrady za stratu na zárobku vo výške 936,53 € zastavil na základe späťvzatia žaloby z dôvodu, že žalobkyňa nedisponovala dokladmi preukazujúcimi uvedené nároky (zastavenie konania procesne zavinila žalobkyňa, preto v tejto časti, t.j. do sumy 1.102,50 € vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému). Vo zvyšnej časti uplatneného nároku vychádzal z toho, že v konaniach podľa sa už nerozlišuje tak ako to bolo za účinnosti , keď o trovách konania bolo možné rozhodnúť, že žalobca má plný úspech v konaní výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého dokazovania ( ). V súčasnej dobe je potrebné zásadu úspechu v spore uplatniť i na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.12.2017, sp.zn. ). Do práva žalobkyne bolo zasiahnuté, keď jej nárok na bolestné, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia i náhradu liečených nákladov vznikol. Spornou bola iba výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá závisela od znaleckého dokazovania i úvahy súdu, pokiaľ išlo o primerané zvýšenie tejto náhrady. Vzhľadom na uvedené by bolo neprimerane tvrdé voči žalobkyni, ak by mala znášať náhradu trov konania, pričom by jej priznanie ako procesne úspešnejšej

strane sporu mohlo dokonca úplne zbagatelizovať priznanú náhradu. Na základe uvedeného potom ustálil, že v tejto časti by mala žalobkyňa nárok na plnú náhradu trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy (t.j. sumy 1.543,73 €). Keďže strany by mali voči sebe navzájom nárok na náhradu trov konania v pomerných častiach (žalovaný voči žalobkyni čo do sumy 1.102,50 € a žalobkyňa voči žalovanému čo do sumy 1.543,73 €), žiadnej zo strán nepriznal na náhradu trov konania právo. V danom prípade nepovažoval za spravodlivé priznať žalobkyni ani čiastočnú náhradu trov konania s ohľadom na to, že pokiaľ ide o uplatnené mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, svoj uplatnený nárok absolútne neprimerane nadhodnotila, keď si uplatňovala paušálne 75 násobné zvýšenie bolestného i sťaženia spoločenského uplatnenia napriek tomu, že jej aj vzhľadom na právne zastúpenie musela byť známa ustálená súdna prax v danej oblasti, v zmysle ktorej navýšenie nad 20 násobok alebo viac základného bodového hodnotenia je možné len v celkom výnimočných prípadoch, ak pre následky úrazu je poškodený takmer vyradený zo života a jeho predpoklady na jeho uplatnenie v spoločností sú takmer stratené, nie je schopný sám sa vôbec obslúžiť a podobne, čo jednoznačne nebolo prípadom žalobkyne. Z rovnakých dôvodov považoval za spravodlivé, aby strany sporu znášali trovy spojené so znaleckým dokazovaním rovným dielom, z dôvodu ktorého priznal nárok na náhradu trov konania štátu, ktorému vznikli v konaní výdavky v súvislosti so znaleckým dokazovaním vo výške zaplateného znalečného z rozpočtových prostriedkov súdu, voči žalobkyni v rozsahu 50 % a voči žalovanému taktiež v rozsahu 50 %. O výške týchto trov rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac ustanovením , (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkla súdu prvej inštancie, že nesprávne vyhodnotil závery dôkazových materiálov a rozhodol tak nesprávne, keď v spore trvajúcom už vyše 14 rokov bolo vykonaných veľké množstvo dôkazov a vypočutých aj niekoľko svedkov. K údajnému porušeniu prevenčnej povinnosti z jej strany konštatovala, že tvrdenie prvoinštančného súdu o porušení akejkoľvek prevenčnej povinnosti z jej strany nie je relevantné, ale nepreskúmateľné, pretože na jednej strane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na ustanovenie ale zároveň uviedol, že napriek vykonanému dokazovaniu sa mu nepodarilo zistiť za akých okolností došlo k škodovej udalosti. Takýto záver vychádza len čisto hypoteticky zo záverov prednesených žalovaným a nemá oporu v žiadnom vykonanom dôkaze. Práve pre vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti je podstatný detail skutku, t.j. preukázanie takejto zodpovednosti a zároveň preukázanie porušenia prevenčnej povinnosti. Súd prvej inštancie opomenul vysvetliť a odôvodniť zmysel prevenčnej povinnosti v danom prípade a jednoznačne uviesť v čom spočíva podľa jeho názoru porušenie prevenčnej povinnosti z jej strany, ak tento argument použil ako podklad svojho rozhodnutia. Zopakovala, že pristúpila k čašníkom ponúkajúcim nápoj (prípitok), ktorí stáli priamo vedľa kahancov stojacich na zemi s otvorenými plameňmi, pričom jej vzbĺkli voľné nohavice z umelého hodvábu, následne od ukrutnej bolesti s horiacim oblečením začala skákať a kričať zároveň. Nie je jej zrejmé akú prevenčnú povinnosť mal súd prvej inštancie na mysli. K čašníkom pristupovali aj iní ľudia, ktorí sa predmetnej akcie zúčastnili. Ak by si po pohár pristúpil v danom okamihu niekto iný, rovnako by konal v rozpore so zákonnou povinnosťou prevencie podľa úvahy súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku. V prípade, že by otvorené plamene v kahancoch boli umiestnené na vyznačenom mieste s upozornením alebo oddelené deliacimi bariérami (lanové, reťazové alebo inak vizuálne rozlíšiteľné), alebo by boli iným vhodným spôsobom označené za nebezpečné, prípadne hodné zvýšenej opatrnosti, potom by sa skutočne mohlo považovať vstup alebo skôr prestup cez takúto barikádu za porušenie istého zákazu alebo práve porušenie prevenčnej povinnosti. V danom prípade kahance s otvoreným plameňom neboli žiadnym spôsobom chránené a boli umiestnené v priamej blízkosti davu ľudí. V tejto časti preto považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, nakoľko nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, kedy skonštatoval porušenie povinnosti, avšak nevysvetlil v čom dané porušenie spočíva a ako mala konať (nekonať), aby škode predišla. Rovnako považuje za neakceptovateľný záver odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že rozsah škody sa zvýšil v dôsledku toho, že o kahanec zakopla a na jej nohu sa vylial lampový olej. Už ona i svedok (jej sestra) uviedli, že ona zakopla o kahanec potom ako jej zbĺkli nohavice, zacítila nesmiernu bolesť od horenia a začala skákať. Ani tu prvoinštančný súd neuviedol v čom vidí príčinu zvýšenia škody, resp. ako si predstavuje ideálne správanie za okolností, ktoré v danom čase na danom mieste nastali. Nesúhlasila preto s názorom súdu prvej inštancie, ktorým pripisuje vinu jej bez jej jednoznačného a hlavne preukázateľného pričinenia k škode. Ďalej uviedla, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil prípad hodný osobitného zreteľa s odkazom na ustanovenie vyhlášky č. , pretože neprihliadol na trvalosť spôsobenej ujmy na jej zdraví. Vo svojich podaniach

veľmi dôrazne a podrobne popísala priebeh ošetrenia a liečby, ktorý bol veľmi bolestivý a možno ju nevyradil úplne a natrvalo zo života, ale hodný čas nebola schopná samostatnosti a i po dlhšom čase z estetických dôvodov mala značné problémy v spoločnosti sa ukázať a prezentovať sa v prípade, že si to žiadalo oblečenie odhaľujúce jej poranené časti tela. V danom prípade je potrebné prihliadať i na faktory akými sú jej vek a pohlavie napriek tomu, že súd prvej inštancie skonštatoval, že na tieto prihliadol pri svojej rozhodovacej činnosti, avšak závery jeho rozhodnutia túto skutočnosť neodrážajú. Aj keď znalec uviedol, že sa intenzita bolesti pri preväzoch časom oslabla, uvedené neznamená, že by sa bolesti vytratili úplne. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nenašla mienku o tom s akým psychickým stavom musela bojovať aj ústupom času, kedy stále ako toho času 29 ročná bola obmedzená v nosení elegantných dámskych topánok - lodičiek i priliehavých nohavíc, nehovoriac o krátkych nohaviciach, plavkách. Úraz, ktorý utrpela, hoci nemal následky vnútorného poškodenia zdravia, navonok zostali následky trvalé, čo sa odrazilo taktiež na jej psychickom stave. Požadované zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia preto považuje za primerané vzhľadom na všetky okolnosti prípadu. Žalobkyňa ďalej v odvolaní nesúhlasila ani s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že sa rovnako pričinila k vzniku škody, pretože sa v konaní nepreukázalo, že by konala protiprávne a toto jej konanie by bolo jednou z príčin vzniku škody. Na to, aby porušila akúkoľvek povinnosť je potrebné preukázať v prvom rade, že takú povinnosť v danom čase mala. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia bez toho, aby to mal za preukázané. Nestačí však rozhodnutie založiť na čistej úvahovej a hypotetickej úrovni, obzvlášť nie v prípadoch, kedy dochádza k škode na zdraví. Súd prvej inštancie však neskúmal či je možné pripísať na jej ťarchu nedodržanie akejkoľvek povinnosti, keď nie je preukázané ani to, že takúto povinnosť vôbec mala. Poukázala na to, že súd je povinný v súlade s ustanovením v konaní o žalobách na náhradu škody i bez návrhu skúmať či sú dané dôvody pre obmedzenie zodpovednosti žalovaného v dôsledku spoluzavinenia poškodeného. Aby bolo možné vôbec hovoriť o spoluzavinení poškodeného, musel by sa poškodený dopustiť zavineného protiprávneho úkonu a musela by existovať príčinná súvislosť medzi týmto úkonom a škodou, ktorú škodca spôsobil. Predpokladom zníženia náhrady škody je, že sú splnené podmienky zodpovednosti spočívajúce v konaní poškodenej podľa ustanovenia . V napadnutom rozsudku sa nepreukázali, ba dokonca ani neskúmali takéto podmienky, ktoré by mohli viesť k záverom o jej spoluzavinení. Vytkla prvoinštančnému súdu aj to, že sa nevysporiadal s otázkou jej údajného protiprávnosti úkonu, keď na to, aby sa stal úkon protiprávnym, musí byť v rozpore s objektívnym právom. „Porušením právnej povinnosti má zákon na mysli objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako fyzická (právnická) osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať), a tým, ako konať mala, aby splnila povinnosti jej uložené právnym predpisom alebo inou právnou skutočnosťou.” Protiprávne konanie musí byť jednoznačne preukázané. Ďalej konštatovala, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil výroky o náhrade trov konania (III., IV. a súvisiaci V.), nakoľko nepovažuje za spravodlivé, aby jej nebol priznaný nárok na náhradu trov konania, ani aby znášala trovy štátu v časti 50 % z dôvodov podrobne špecifikovaných v jej odvolaní. Keďže neprijala závery o tom, že zodpovedá za spoluzavinenie, nemôže súhlasiť ani s výrokmi o náhrade trov konania. Podľa jej názoru jej vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, s výnimkou v časti zastavenia konania z dôvodu späťvzatia žaloby do sumy 1.102,50 €. Odvolaciemu súdu preto navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe vyhovieť v celom rozsahu, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie; žiadala trovy konania.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval správne právne normy, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne odôvodnil všetky relevantné otázky, ktoré boli pre predmetnú právnu vec rozhodujúce. Nestotožnil sa s argumentami žalobkyne uvedenými v jej odvolaní, že tvrdenie prvoinštančného súdu o porušení jej prevenčnej povinnosti nie je relevantné a aj nepreskúmateľné s poukazom na závery obsiahnuté v bode 40. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa bola povinná dbať na zvýšenú ostražitosť, zachovať opatrnosť a pozornosť vzhľadom na prítomnosť otvoreného ohňa, takže si bez akýchkoľvek pochybností musela byť vedomá existencie možného rizika, že v prípade nedodržania odstupu, bezpečnej vzdialenosti od zapáleného kahanca, sa jej odev môže vznietiť a spôsobiť ujmu na zdraví. Ak žalobkyňa tvrdí, že nie je zrejmé akú prevenčnú povinnosť má súd prvej inštancie v danom prípade na mysli, nakoľko údajne opomenul vysvetliť a odôvodniť zmysel prevenčnej povinnosti, v danom prípade tento argument neobstojí. Zopakoval, že prvoinštančný súd mal na mysli prevenčnú povinnosť žalobkyne počínať si tak, aby nedošlo k škode, t.j. udržiavať odstup od zapáleného

kahanca v bezpečnej vzdialenosti. Tvrdenie, že ktorýkoľvek iný účastník, ktorý by v danom momente pristúpil k čašníkovi, čím by taktiež porušil povinnosť podľa ustanovenia je len v rovine úvah a nie je spôsobilé za žiadnych okolností preukázať argumentáciu žalobkyne o neporušení všeobecnej prevenčnej povinnosti vzťahujúcej sa generálne na všetky subjekty. Bolo povinnosťou žalobkyne konať ako priemerná rozumná osoba, mala predvídať možný vznik škody aj s ohľadom na prítomnosť otvoreného ohňa, kapacitné možnosti priestoru, počet ľudí a charakter jej odevu. Všetkým uvedeným faktorom mala žalobkyňa prispôsobiť svoje konanie. Nesporným faktom ostáva, že žalobkyňa je jedinou účastníčkou, ktorej vznikla škoda. Žalobkyňa v priebehu konania opakovane argumentovala absenciou akéhokoľvek písomného alebo ústneho upozornenia na možnosť vzniku škody. Skutočnosť, že prítomnosť ohňa predstavuje isté riziko vzniku škody, je všeobecne známa, preto nie je potreba osobitne upozorňovať na túto skutočnosť, čo potvrdil i súd prvej inštancie, keď konštatoval, že „je odôvodneným predpokladom, že priemerná rozumná osoba si je aj bez písomného upozornenia, vedomá rizika možnosti vzniku škody spojeného s prítomnosťou otvoreného ohňa.“ Konať v súlade s prevenčnou povinnosťou (predchádzať vzniku škody na zdraví, majetku) je možné označiť za prirodzený spôsob ľudského konania. Je prirodzené vyhýbať sa rizikovým a nebezpečným faktorom (kam nepochybne patrí oheň), ktoré môžu mať za následok či už škodu na majetku alebo na zdraví. Generálne platí, že nie je potrebné, resp. sa ani zakaždým nevyžaduje upozorňovať na všeobecne známe skutočnosti, teda ani na zrejmé hrozby s nimi bezprostredne späté vtedy, ak sú viditeľné, ako v posudzovanom prípade oheň (to neplatí v prípadoch napr. elektrického vedenia, kde elektrický prúd je životu nebezpečný jav, ktorý nie je viditeľný ani hmatateľný). Poukazujúc na uvedené potom argument žalobkyne, že umiestnenie kahancov „na vyznačenom mieste s upozornením alebo oddelené deliacimi bariérami (či už lanové, reťazové alebo inak vizuálne rozlíšiteľné)“ alebo akákoľvek iná vhodná forma označujúca dané kahance „za nebezpečné, prípadne hodné zvýšenej opatrnosti“, čo by sa následne mohlo „považovať vstup alebo skôr prestup cez takúto barikádu za porušenie istého zákazu alebo práve porušenie prevenčnej povinnosti,” je nevyhnutné považovať za absurdný a priečiaci sa pravidlám logiky. Vo vzťahu k údajnému neuvedeniu príčiny zvýšenia škody uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku prvoinštančný súd konštatoval, že za túto príčinu považuje vyliatie lampového oleja v dôsledku zakopnutia o kahanec žalobkyňou a toto konanie vyhodnotil za neobozretné konanie, ktoré sa v súlade s ustálenou judikatúrou považuje za porušenie prevenčnej povinnosti. Žalobkyňa zakopla o kahanec, čím sa lampový oheň vylial a značne zvýšil škodu, ktorá jej vznikla. Celý dej tejto udalosti nemohol, ani nemôže potvrdiť žiaden zo svedkov, na ktorých výpovede sa žalobkyňa odvoláva, pretože svedkovia vnímali už len priebeh, nie jej vznik. Na základe uvedeného je jednoznačné, že súd prvej inštancie neopomenul žiadnu zo svojich povinností, pričom podkladom pre rozhodnutie boli závery vyplývajúce z riadne vykonaného dokazovania, následne riadne a dostatočne vysvetlil v čom spočíva porušenie povinností žalobkyňou. K odvolacej námietke žalobkyne o nesprávnom vyhodnotení prípadu osobitného zreteľa uviedol, že napadnutý rozsudok sa opiera o závery znaleckého dokazovania uskutočneného v konaní a aj o ustálenú rozhodovaciu prax, na ktorú poukazoval aj on a v súlade s ktorou žalobkyňa nespĺňala žiaden z dôvodov, vo vzťahu ku ktorému konajúce súdy pripisujú silu priznať poškodenému uplatnené mimoriadne zvýšenie z dôvodu existencie prípadu hodného osobitného zreteľa. V súlade s konštantnou judikatúrou platí, že k navýšeniu nad 20 násobok alebo viac základného bodového hodnotenia je možné prikročiť len v celkom výnimočných prípadoch, najmä ak je pre následky úrazu poškodený takmer vyradený zo života a jeho predpoklady na jeho uplatnenie v spoločnosti sú takmer stratené, nie je schopný sám sa vôbec obslúžiť. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vo vzťahu k žalobkyni nenastala žiadna z uvedených skutočností, preto nie je možné ňou uplatnený nárok v tejto časti považovať za preukázaný a dôvodný. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobkyni ňou uplatnené mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia nepriznal, ak by tak učinil, odklonil by sa od ustálenej judikatúry, pričom takéto konanie by nebolo možné náležite zdôvodniť. Okrem toho žalobkyňa sama priznala, že spôsobená škoda ju nevyradila úplne a natrvalo zo života, takže si musí byť vedomá, že nárok ktorý si uplatnila nemá oporu nielen v platnom práve, ale ani v judikatúre súdov. Zo znaleckého dokazovania taktiež je nepochybné, že žalobkyňa nemá žiadne funkčné poruchy, poranenia sa jej zhojili a zostal jej len kozmetický defekt (odstrániteľný) neobmedzujúci ju v bežnom živote a po rekonvalescencii sa úspešne zaradila nielen do pracovného ale i spoločenského života, vydala sa, založila si rodinu; vo svojej výpovedi dokonca uviedla, že vykonáva turistiku. V napadnutom rozhodnutí sa citujú závery znaleckého dokazovania, v súlade s ktorými je nepochybné, že „popáleniny sa zhojili bez funkčných porúch dolných končatín, iba s kozmetickým defektom (vznikom tzv. keloidných, resp. hypertrofických jaziev), ktorý ju zvlášť neobmedzuje v obvyklom spôsobe života, pričom zároveň je viacero možností korekcie týchto jaziev.“ Žalobkyňa bola riadne a náležite informovaná o existencii možnosti korekcie, to že túto nevyužila, nemožno považovať za okolnosť zakladajúcu možnosť

priznať jej mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, najmä ak k žiadnemu výraznému sťaženiu nedošlo. Následky, ktoré zostali žalobkyni nie je možné označiť ako trvalé, keď nepreukázala existenciu žiadneho dôvodu odôvodňujúceho zvýšenie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na vek, pohlavie, lokalitu jaziev a pracovné uplatnenie, ktoré sú zohľadnené aj v samotnom odškodnení za sťaženie spoločenského uplatnenia, mal prvoinštančný súd za to, že navrhované zvýšenie tohto nároku o 30 % je dostatočné a primerané, preto ho akceptoval; nárok žalobkyne na akékoľvek iné zvýšenie nie je preukázaný. Ak žalobkyňa tvrdí, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy jej psychické následky, mala ich existenciu preukázať, čo neurobila a preto je tieto nevyhnutné považovať len za subjektívne vnímanie priebehu liečby a následnej rekonvalescencie, keďže nepredložila jediný dôkaz, ktorý by preukazoval jej tvrdenia o zlom psychickom rozpoložení; jej tvrdenia v tejto rovine sú hypotetické a nepreukázateľné. V súdnom spise nie je žiaden doklad o tom, že by žalobkyňa bola vyšetrená alebo liečená na nejakú formu psychických ťažkostí, na dožiadanie znalca žiaden obdobný doklad nezaslala a tak v tejto časti neuniesla dôkazné bremeno. Skutočnosť, že pre žalobkyňou uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie či už bolestného alebo sťaženia spoločenského uplatnenia nie sú splnené predpoklady, tvrdil od začiatku. Uplatnený nárok je neprimerane nadhodnotený, čo jednoznačne vyplýva z konštantnej judikatúry a tak nemožno prijať záver, podľa ktorého by prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože rozhodol v súlade s platným a účinným právom dodržujúc pritom ustálenú rozhodovaciu prax súdov, keď žalobkyni nepriznal mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobkyňa neustále odmieta akceptovať fakt, že prevenčná povinnosť sa vzťahovala nielen na neho ale aj na ňu. Každý jeden subjekt je povinný počínať si tak, aby nedošlo k vzniku škody na majetku či zdraví, teda v súlade s prevenčnou povinnosťou upravenou v ustanovení . Žalobkyňa bola povinná konať ako priemerná rozumná osoba a mala zachovať taký stupeň opatrnosti (pozornosti či starostlivosti), ktorý bolo možné požadovať vzhľadom na časové a miestne pomery tak, aby bolo možné zabrániť alebo aspoň obmedziť riziko vzniku škody na živote, zdraví, majetku, životnom prostredí. Skutočnosť, že žalobkyňa tak nekonala znamená, že porušila právnu povinnosť a v konečnom dôsledku sa taktiež pričinila o vznik škody. Prevenčná povinnosť sa vzťahuje na každého, vyplýva z judikatúry a tak platí, že sa vzťahuje nielen na škodcu ale i na toho, komu škoda hrozí. Takéto porušenie preventívnej povinnosti je spôsobilé založiť spoluúčasť poškodeného na škode podľa ustanovenia , keďže každý sa má správať tak, aby škoda nevznikla nielen druhému, ale ani jemu samému. Žalobkyňa nemôže opomínať jej vlastné povinnosti, ktoré jej ukladajú platné a účinné právne predpisy. Dodal, že v súlade s judikatúrou platí pravidlo, podľa ktorého náhoda postihuje toho, komu sa prihodila a aj keď sa na vzniku škodu podieľal nezavinený úkon poškodeného, ide o objektívnu skutočnosť zaťažujúcu toho, koho postihla (poškodeného, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. ). Má za to, že prvoinštančný súd dospel aj k správnemu záveru ohľadne nepriznania nároku na náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán (výrok III.), pričom považuje jeho závery za logické, jasné a odôvodnené. Strany sporu by mali voči sebe navzájom nárok na náhradu trov konania v pomerných častiach. Rovnako je správny aj záver o rovnakej povinnosti sporových strán nahradiť trovy štátu (výroky IV., V.), nakoľko súd prvej inštancie vychádzal z tých istých dôvodov ako pri rozhodovaní o priznaní nároku na náhradu trov konania. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť; žiadal trovy odvolacieho konania.

6. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu nevyjadrila.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [, , , ( účinný od 1.7.2016), ďalej len ], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. apríla 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (, , , ). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výrokoch II., ktorým vo zvyšku žalobu zamietol; III., ktorým žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania; IV., ktorým priznal štátu voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a V, ktorým štátu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, ( ods. l, ods. 2, ods. 3, ) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku v týchto výrokoch ako správnymi,

rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení , takúto ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

10. V predmetnej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudkom v poradí prvom zo dňa 19.9.2014, č.k. -569, I. konanie v časti o zaplatenie náhrady vecnej škody vo výške 165,97 € a náhrady za stratu na zárobku vo výške 936,53 € zastavil; II. žalobu zamietol; III. o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením zo dňa 16.8.2017, č.k. -628, zrušil uvedený rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom v odôvodnení okrem iného skonštatoval, že sa stotožnil s námietkou žalobkyne v jej odvolaní (uvádzanú aj v celom konaní pred súdom prvej inštancie), že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívne vecnej legitimácie žalovaného, nakoľko za škodu v danej veci zodpovedá žalovaný podľa ustanovenia , pre porušenie prevenčnej povinnosti podľa ustanovenia . Prvoinštančný súd žalobu zamietol (len) z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a o nárokoch žalobkyne vo veci samej nekonal. Z tohto dôvodu odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, len rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu (vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá) zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom v ďalšom konaní bude konať o nárokoch žalobkyne na zaplatenie mimoriadneho zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a o nároku na zaplatenie nákladov spojených s liečením so žalovaným, ktorému vo veci svedčí pasívna vecná legitimácia.

11. Prvoinštančný súd po vrátení veci odvolacím súdom sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu, vykonal a doplnil vo veci dokazovanie za účelom zistenia, či nárok žalobkyne na zaplatenie mimoriadneho zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia je dôvodný. Zároveň sa náležite zaoberal i tým, či aj zo strany žalobkyne došlo k porušeniu alebo zanedbaniu prevenčných povinností počas spoločenského podujatia organizovaného právnym predchodcom žalovaného dňa 16.6.2003, na ktorom žalobkyňa utrpela vážny úraz, spočívajúci v popálení tela, pričom zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny záver, že žalobkyňa konala v rozpore s generálnou prevenčnou povinnosťou a jej konanie bolo jednou z príčin vzniku škody, preto považoval za spravodlivé, aby znášala škodu spolu so žalovaným rovnakým dielom. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v bode 40. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia o tom, že žalobkyňa bola povinná konať ako priemerne starostlivá osoba a mala predvídať možný vznik škody vzhľadom na prítomnosť otvoreného ohňa v jej blízkosti, vetra, kapacitu priestoru, množstva prítomných ľudí, charakter jej odevu a všetkým týmto okolnostiam mala prispôsobiť svoje konanie. Odvolací súd poukazuje na to, že prevenčná povinnosť, ktorú zákon v ukladá každému znamená, že každý je povinný zachovať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétne časové a miestne situácie rozumne požadovať a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd na živote, zdraví alebo majetku. Prevenčná povinnosť zahŕňa bežnú mieru opatrnosti vo vzťahu ku konkrétnej situácii. Je na poškodenom, aby v súdnom konaní, v ktorom sa domáha náhrady škody, preukázal skutkové okolnosti, v dôsledku ktorých mu vznikla škoda, ktorej náhradu požaduje. V posudzovanej veci žalobkyňa nebola dostatočne opatrná, keď napriek svojmu oblečeniu (široké nohavice s umelého hodvábu) sa priblížila ku kahancom, v ktorých horel oheň (za účelom zobratia si nápoja od čašníka). Za týchto okolností potom mala predvídať, že by mohlo dôjsť k vzniku škody vzhľadom na to, čo mala oblečené. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobkyne, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že sa napriek

vykonanému dokazovaniu nepodarilo zistiť za akých okolností došlo k škodovej udalosti a tak potom jeho tvrdenie o porušení akejkoľvek prevenčnej povinnosti z jej strany nie je relevantné a je práve naopak nepreskúmateľné. Aj keď skutočnosť či žalobkyňa zakopla o kahanec a tak došlo k vznieteniu jej nohavíc a následnému popáleniu jej dolných končatín alebo samovznietením jej nohavíc, nebola jednoznačne v konaní preukázaná, bolo na žalobkyni, aby preukázala skutkové okolnosti, v dôsledku ktorých jej vznikla škoda, ktorú od žalovaného požaduje, ako aj správne uviedol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, čo ale neurobila. Žalobkyňa ako strana sporu mala povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť jej tvrdení, že neporušila prevenčnú povinnosť a že za škodu zodpovedá iba žalovaný. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie , v spojení s ( veta prvá ), podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, t.j. právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Žalobkyňa neprodukovala vo svojom odvolaní žiadne dôkazy, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci a preto je záver súdu prvej inštancie o určení miery spoluzavinenia žalobkyne ako poškodenej na spôsobenej škode na 50 %, vecne správny. Odvolací súd dodáva, že len žalobkyni na uvedenom spoločenskom podujatí vznikla škoda, tak ako konštatoval žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne, preto tvrdenie žalobkyne, že ktorýkoľvek iný účastník, ktorý by v danom momente pristúpil k čašníkovi by taktiež porušil povinnosť podľa je len v rovine úvah. Ak sa na predmetnom spoločenskom podujatí nachádzali kahance s ohňom, každý z účastníkov tohto podujatia musel predvídať, že v prípade priblíženia sa k týmto kahancom v nevhodnom oblečení alebo zakopnutí o ne, môže prísť k vzniku škody. Rovnako nedôvodná je aj argumentácia žalobkyne uvedená v jej odvolaní, že kahance mali byť umiestnené na vyznačenom mieste, prípadne oddelené deliacimi bariérami, pretože ostatní účastníci spoločenského podujatia rešpektovali rozmiestnenie kahancov, neporušili povinnosť uloženú im a len žalobkyňa si spôsobila škodu na zdraví následkom svojho neopatrného konania, pričom nie je možné zavinenie za tento jej úraz prenášať len na žalovaného.

12. Súd prvej inštancie potom správne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôvodil, že aj keď sa nepodarilo v konkrétnostiach žalobkyni preukázať jednoznačne akým spôsobom došlo k predmetnej škodovej udalosti, nesporným bolo minimálne to, že k zvýšeniu rozsahu škody došlo vyliatím lampového oleja z kahanca na nohu žalobkyne bez ohľadu na to, či zakopnutie o kahance bolo dôvodom vzniku požiaru alebo k zakopnutiu došlo až keď žalobkyňa skákala, pretože horela. Odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia v tejto časti spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia v ustanovení , z dôvodu ktorého odvolací súd považuje tvrdenie žalobkyne v jej odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v tejto časti za nedôvodné. 13. Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalšou odvolacou námietkou žalobkyne, že nesprávne vyhodnotil prípad hodný osobitného zreteľa, pretože prvoinštančný súd riadne a náležite posúdil, že nárok žalobkyne na mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia tak ako žiadala je nedôvodný, pričom svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil (body 41. až 46.), s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Na doplnenie odvolací súd poukazuje na to, že náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve samostatné zložky náhrady škody na zdraví, pričom pre ich základné odškodnenie ako aj pre mimoriadne zvýšenie musia byť splnené osobitné podmienky. Podľa vyhlášky č. , účinnej v čase poškodenia zdravia žalobkyne, odškodnenie za bolesť sa odškodňuje v prípadoch bolesti spôsobenej poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Sťaženie spoločenského uplatnenia sa v súlade s citovanej vyhlášky odškodňuje vtedy, ak má škoda, resp. ujma na zdraví preukázateľne trvalé a výraznejšie nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo plnenie jeho spoločenských úloh. Sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje vylúčenie alebo obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom, rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom, športovom živote, ako aj sťaženie alebo znemožnenie výkonu, príp. voľby povolania, voľbu budúceho životného partnera, príp. možnosti ďalšieho sebavzdelávania. Súd musí vždy skúmať aké predpoklady mal pre životné a spoločenské uplatnenie poškodený pred vzniknutou ujmou na zdraví. Mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia súdom podľa citovanej vyhlášky prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, t.j. v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Súd môže v týchto prípadoch primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia, avšak takéto zvýšenie vykonané v rámci voľnej úvahy musí byť vždy náležite odôvodnené s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a okolnostiam konkrétneho prípadu.

14. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa utrpela viaceré poranenia. Samotný počet týchto poranení, dĺžka ich liečenia a odstraňovania následkov však neodôvodňujú mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť ako požadovala žalobkyňa, keď nepreukázala, že by bolesť spôsobená poškodením jej zdravia, jeho liečením či odstraňovaním jeho následkov odôvodňovala mimoriadne zvýšenie odškodnenia. Na bolestivejší spôsobom liečby už prihliadol znalec pri návrhu na zvýšenie bodového ohodnotenia (znalecký posudok č. 75/2010), z dôvodu ktorého potom súd prvej inštancie správne priznal žalobkyni s prihliadnutím na jej spoluzavinenie náhradu za bolesť podľa bodového ohodnotenia určeného v uvedenom znaleckom posudku.

15. Rovnako tak neboli preukázané zo strany žalobkyne dôvody pre mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 75 násobku základnej sumy 995,82 € (30.000,- Sk) ako náhrady za odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd poukazuje na to, že pri rozhodovaní o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd zohľadňuje jednak tie stránky, ktoré sú spoločné pre život všetkých ľudí (možnosť vykonávať bežné životné úkony, postarať sa o svoju hygienu, stravovanie, obliekať sa, žiť rodinným životom, realizovať sa v partnerskom vzťahu, mať deti) a jednak tie stránky, ktoré sú osobitné u každého jednotlivca zvlášť vzhľadom na jeho spoločenské dovtedajšie pôsobenie (stupeň jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach spoločenského života, za ktoré už doterajšia súdna prax považuje napríklad oblasť kultúry, športu, umenia, politiky, vedy). Jednotiacim hľadiskom pri určovaní adekvátneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je, aby obe tieto stránky boli zohľadnené tak, že ich vzájomná jednota vyjadrí primeranosť priznanej náhrady vo vzťahu k povahe následkov poškodenia zdravia. V prípade niektorého poškodeného je v praxi opodstatnené klásť dôraz na prvú z uvedených stránok, v prípade iného poškodeného (naopak) na druhú spomenutú stránku; rozhodujúcou však zostáva ich jednota. V posudzovanej veci súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že navrhované zvýšenie základného bodového ohodnotenia pri tomto nároku žalobkyne je dôvodné s prihliadnutím na jej vek v čase poškodenia zdravia (29 rokov), lokalitu jaziev (dolné končatiny) a aj na to, že je ženou a jej obmedzenia v pracovnej oblasti, pričom jasne a zrozumiteľne odôvodnil, prečo nepriznal žalobkyni ňou požadované zvýšenie (body 42. až 46. odôvodnenia napadnutého rozsudku), s ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí. Neobstojí tak tvrdenie žalobkyne v jej odvolaní, že napriek tomu, že prvoinštančný súd skonštatoval, že pri svojom rozhodovaní prihliadol na jej vek a pohlavie, tieto jeho závery v napadnutom rozhodnutí túto skutočnosť neodrážajú. Žalobkyňa utrpela zranenie dňa 16.6.2003, v tom

čas mala 29 rokov, bola slobodná a zamestnaná. Vo svojej výpovedi žalobkyňa uviedla, že po udalosti sa vrátila do práce v posledný augustový týždeň roku 2003, kde pracovala do apríla nasledujúceho roka a od tej doby je dobrovoľne nezamestnaná, neevidovaná na úrade práce, nemôže vykonávať prácu, kde sa súvisle stojí, tŕpnu jej nohy, nalievajú sa jej krvou, nejde presne o tŕpnutie, ale o taký pocit, nemôže dlho stáť a chodiť, dovolenkuje obmedzene, nevykonáva žiadnu športovú činnosť, ktorú vykonávala pred udalosťou, na liečení nebola, ale už sa cíti lepšie, nenavštevuje žiadneho psychológa alebo psychiatra (č.l. 228 spisu). Odvolací súd má za to, že poškodenia na zdraví žalobkyne majú nepriaznivé dôsledky pre uspokojovanie jej životných a spoločenských potrieb, čo bolo preukázané jej výpoveďou, ale v jej prípade nejde o profesionálneho športovca, kultúrne, či politicky angažovanú osobu, čo by odôvodňovalo väčšie ako súdom priznané zvýšenie odškodnenia, keď sa už po dvoch mesiacoch od uvedenej udalosti vrátila do práce, pričom nepreukázala že by navštevovala psychológa alebo psychiatra z dôvodu psychických problémov vzniknutých predmetnou udalosťou. Tým, že nebolo preukázané, že k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo v takej v značne obmedzenej možnosti jej rodinného, pracovného, spoločenského či športového uplatnenia, odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že vzhľadom na okolnosti prípadu je nedôvodné mimoriadne zvýšenie spoločenského uplatnenia tak ako sa domáhala.

16. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad , , ). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

17. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

18. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa podala odvolanie aj voči výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej titulom bolestného sumu 522,80 €, titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 647,28 € a titulom náhrady nákladov spojených s liečením sumu 373,65 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, t.j. do výroku, ktorým bolo rozhodnuté v jej prospech, odvolací súd odvolanie žalobkyne proti tomuto výroku podľa odmietol, pretože odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

19. K odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil náhradu trov konania, keďže nezodpovedá za spoluzavinenie odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil výroky o náhrade trov konania sporových strán i štátu, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožňuje. Tým, že odvolací súd mal zhodne so súdom prvej inštancie

za to, že bolo preukázané spoluzavinenie žalobkyne na vzniku škody, rozhodol prvoinštančný súd správne o náhrade trov konania strán sporu i štátu, keď žalovaný odvolanie nepodal s poukazom na odvolacie dôvody žalobkyne týkajúce sa nepriznania práva na náhradu trov konania žiadnej sporovej strane i náhrady trov konania štátu. 20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ods. l, , v spojení s Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, , , ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).