Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Cb-23-2020.pdf
PDF · 156.61 KB
Case nature
Area
Subarea
10Cb/23/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Lenkou Müllerovou, Ph.D., v právnej veci žalobcu: Agrofarma Vadičov, s.r.o., so sídlom 630, 023 45 Horný Vadičov, IČO: 45 254 737, právne zastúpený: JUDr. Marcel Šmehýl, advokát so sídlom Daniela Dlabača 978/2, 010 01 Žilina, proti žalovanému: G.. P. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, XXX XX U., právne zastúpený: JUDr. Ivana Tomkówa, advokátka so sídlom Kvačalova 1, 010 04 Žilina, o povolenie obnovy konania, takto
rozhodol:
Povoľuje obnovu konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 38Cb/283/2014.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou elektronicky súdu dňa 16.03.2020 domáha voči žalovanému povolenia obnovy konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 38Cb/283/2014 a náhrady trov konania na tom skutkovom a právnom základe, že rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 38Cb/283/2014-59 zo dňa 24.05.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 22.11.2017 pod sp. zn. 13Cob/133/2017 bola žalobcovi v postavení žalovaného uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne z tejto sumy od 30.08.2014 do zaplatenia, a to právnym titulom zaplatenia zmluvnej pokuty a uložená povinnosť náhrady trov konania.
2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zo dňa 24.05.2016 nadobudlo právoplatnosť dňa 28.12.2017. Žalobca napáda rozhodnutie súdu v celom rozsahu a žiada obnovu konania, v ktorom bolo vydané a to s poukazom na ust § 397 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, nakoľko sú tu skutočnosti a dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré žalobca bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Žalobca obnovu konania viaže na dodržanie subjektívnej i objektívnej lehoty podľa § 403 CSP, nakoľko žalobca sa o skutočnostiach, na ktorých zakladá dôvody podanej žaloby, dozvedel až z trestného konania vedeného Okresným riaditeľstvom policajného zboru v Č. OO PZ O. A. P. pod ČVS: E.-XXX/KM-I.-XXX zo dňa 11.11.2019, kedy sa žalobca zúčastnil záverečného preštudovania vyšetrovacieho spisu a zistil, že zo strany obvineného boli do spisu doložené listinné dôkazy - zmluvy, ktoré mal mať uzatvorené G.. P. W., G.: XX XXX XXX (žalovaný) s vlastníkmi pozemkov v k. ú. T. Q., a ktoré sa týkajú konania, ktorého obnovy sa žalobca podanou žalobou domáha.
3. Právnym titulom, o ktorý žalovaný v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 38Cb/283/2014 opieral priznaný nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, bola Zmluva o spolupráci uzatvorená medzi stranami sporu dňa 01.06.2013. Žalobca poukázal na okolnosti uzavretia zmluvy, keď tejto predchádzal list žalovaného zo dňa 15.05.2013, v ktorom žalovaný oznámil žalobcovi, že na základe uzatvorených nájomných zmlúv s vlastníkmi poľnohospodárskej pôdy v k. ú. T. Q., si uplatnil na Poľnohospodárskej platobnej agentúre žiadosť o jednotnú platbu na užívanú výmeru a vyrovnávací príspevok v znevýhodnených oblastiach na rok 2013, ku ktorému priložil zoznam poľnohospodárskych
pozemkov, kde žiada o dotáciu, evidovaných ako diely pôdneho bloku podľa špecifikácie bližšie uvedenej v žalobe.
4. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že v roku 2013 si uplatnil u Poľnohospodárskej platobnej agentúry nárok na dotáciu na diel pôdneho bloku podľa pripojenej špecifikácie. Porovnaním plochy, ktorú mal žalobca v užívaní s porovnaním žiadosti žalovaného zistil, že dochádza k prekryvu nárokov na dotácie na výmery v žalobe špecifikovaných dielov pôdnych blokov, pretože súčet užívaných plôch deklarovaných žalovaným a žalobcom v žiadosti prekročil ich celkovú výmeru. Žalobca poukázal na platnú právnu úpravu pre rok 2013 v zmysle Nariadenia vlády č. 488/2010 Z. z. o podmienkach poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb a súvisiace predpisy, ktoré definuje pojem dispozície pôdy k 31. máju daného roka, ktorou sa rozumie vlastnícky, nájomný alebo iný užívací vzťah a právnu úpravu podľa zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov. S vedomím, že často dochádza k uzavretiu zmlúv vlastníkmi pozemkov s viacerými nájomcami a napriek skutočnosti, že žalobca disponoval nájomnými zmluvami, na podklade ktorých žiadal Poľnohospodársku platobnú agentúru o dotáciu, na strane žalobcu vznikla pochybnosť o platnosti zmluvy pre prípad skoršieho uzavretia nájomných zmlúv medzi vlastníkmi pozemkov a žalovaným. Pod tlakom hrozby, že Poľnohospodárska platobná agentúra by nielenže nevyplatila dotácie na spornú plochu, ale by pristúpila k uplatneniu sankcií, ktoré by zásadným spôsobom ohrozili fungovanie žalobcu ako podniku, keď by žalobca prišiel o dotáciu vo výške 9.832,36 eur a súčasne by bol sankcionovaný znížením dotácie o dvojnásobok nároku, ktorý sa nepreukázal ako opodstatnený, čo by vo finančnom vyjadrení znamenalo, že by jeho dotácia bola znížená o ďalších 19.664,72 eur, pričom suma 29.497,08 eur predstavuje iba stratu vo vzťahu k nároku na priame platby na plochu, pričom žalobca by okrem toho prišiel o platby za zvýhodnené oblasti, čo predstavuje stratu o ďalších 17.162,56 eur ako i o agroenviromentálnu platbu podľa § 37 Nariadenia vlády SR č. 499/2008 Z. z. o podmienkach poskytovania podpory podľa programu rozvoja vidieka, o ktorú žiadal žiadosťou zo dňa 14.05.2013.
5. Z celkovej výmery užívanej plochy, na ktorú žiadal žalobca dotácie v rozsahu 560,3 ha predstavuje 52,15 ha, ktoré si uplatnil žalovaný, t.j. 9,3%. Ekonomické straty, ktoré by žalobca utrpel, tak predstavovali sumu približne 106 tisíc eur. Napriek záujmu žalobcu tomuto nebola daná možnosť posúdiť nájomné zmluvy žalovaného. V dôsledku uvedených skutočností žalobca pod hrozbou veľkých ekonomických sankcií podpísal Zmluvu o spolupráci predloženú mu žalovaným. Nevýhodnosť zmluvy pre žalobcu spočívala v tom, že sa musel vzdať užívania pozemkov v T. Q., hoci vlastníci prejavovali záujem prenajať pôdu práve žalobcovi. Kompenzovať takýto postup malo stiahnutie žiadosti žalovaného o dotácie na vymedzených dieloch pôdnych blokov, v dôsledku čoho mal žalobca dostať plné dotácie na všetku pôdu za rok 2013.
6. V čl. III Zmluvy o spolupráci zo dňa 01.06.2013 bol okrem toho zakotvený záväzok žalobcu v termíne do 05.06.2013 ukončiť nájomné vzťahy z platných nájomných zmlúv s vlastníkmi poľnohospodárskych pozemkov v obci T. Q.. S poukazom na právnu úpravu, v zmysle ktorej nebolo možné k požadovanému dátumu nájomné zmluvy jednostranne ukončiť a neochotu vlastníkov pozemkov ukončiť zmluvy dohodou bol žalobca v dôsledku viacerých okolností nútený obhospodarovať pozemky v k. ú. T. Q. a uplatniť si právo na dotáciu, na základe čoho si žalovaný v konaní 38Cb/283/2014 uplatnil voči žalobcovi zmluvnú pokutu.
7. V súvislosti s odcudzením produkcie úrody osobou, na ktorú žalovaný postúpil práva zo Zmluvy o spolupráci zo dňa 01.06.2013 a z nájomnej zmluvy, žalobca z prebiehajúceho trestného konania zistil, že obvinený doručil do spisu nájomné zmluvy, ktorými mal dôvodiť oprávnenie užívať pozemky v k. ú. T. Q. a po analýze ktorých žalobca zistil, že tieto patria aj do iných dielov pôdnych blokov, a že buď obvinený nebol schopný priradiť pozemky k dielom pôdneho bloku, za ktorý je stíhaný, alebo chcel vyvolať dojem, že pokrýva prenajatými parcelami kultúrne diely, pričom výmera, ktorú by mohol žalovaný v súlade so zákonom dať do žiadosti o dotáciu predstavuje iba 7,46 ha, čo by v prípade prekryvu s deklarovanou výmerou žalobcu predstavovalo 1,3% a sankcie v zmysle vyššie uvedeného by žalobcovi nehrozili.
8. V súvisiacom trestnom konaní tak boli predložené zmluvy podpísané aspoň jedným zo spoluvlastníkov, prípadne bez akéhokoľvek podpisu, pričom množstvo z nich bolo predložených duplicitne. Žalobca uviedol, že v súvislosti s trestným konaním je zrejmé, že žalovaný predstieral existenciu zmlúv, ktoré v skutočnosti uzatvorené neboli, aby pod tlakom prísnych ekonomických sankcií
primäl žalobcu podpísať ním pripravenú zmluvu a odstrániť žalobcu ako konkurenčného poľnohospodára v k. ú. T. Q..
9. Poukazujúc na obsah zákonného ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka žalobca konštatuje, že svojim konaním žalovaný uviedol žalobcu do omylu, že v prípade neakceptovania jeho podmienok uvedených v Zmluve o spolupráci, bude musieť žalobca znášať závažné ekonomické sankcie, a preto žalobca sa dovoláva neplatnosti zmluvy o spolupráci zo dňa 01.06.2013. Uviedol, že konanie žalovaného je neplatným právnym úkonom a súčasne napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu, pretože žalovaný sa obohatil aj tým, že si nechal vyplatiť nájomné podľa čl. III Zmluvy o spolupráci. Tým, že právo na zmluvnú pokutu vzniklo v dôsledku spáchaného trestného činu žalovaného, právny úkon Zmluvy o spolupráci žalobca označil za neplatný v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Má za to, že žalovaný profitoval z klamstva a predstierania neexitujúcej skutočnosti a i v súčasnosti si uplatnil nárok na ďalšie zmluvné pokuty. Žalobca má za to, že akýkoľvek výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, nepožíva v zmysle Obchodného zákonníka právnu ochranu, čo znamená, že nárok na zmluvnú pokutu nemožno v danom prípade priznať, aj keby mala byť Zmluva o spolupráci platná. Má za to, že žalobcom uvedené skutočnosti sú spôsobilé doviesť súd k prehodnoteniu nároku žalovaného priznaného už právoplatným rozhodnutím.
10. Žalobca ako dôkaz k žalobe pripojil upozornenie na možnosť preštudovať spis zo dňa 24.10.2019 (č. l. 22), uznesenie OO PZ O. A. P. ČVS: E.-XXX/KM-I.-XXXX zo dňa 24.06.2019 (č. l. 23), Zmluvu o postúpení práv a povinností vyplývajúcich z nájomných zmlúv a dohôd (č. l. 26), Zmluvu o spolupráci zo dňa 01.06.2013 (č l. 27), špecifikáciu žiadosti o agroenviromentálnu platbu na rok 2013 zo dňa 14.05.2013 (č. l. 29), špecifikáciu k žiadosti o vyrovnávací príspevok v znevýhodnených oblastiach na rok 2013 (rub č. l. 29), Zmluvu o prevzatí pôdy v ekologickom režime hospodárenia (č. l. 30), oznámenie Ministerstva poľnohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky o sumách sadzieb priamych platieb na rok 2013 (č. l. 31), prílohu k jednotnej žiadosti na rok 2013 - zoznam poľnohospodárskych pozemkov (č. l. 32), oznámenie žalovaného zo dňa 15.05.2013 (č. l. 34) spolu s prílohou k jednotnej žiadosti na rok 2013 (rub č. l. 34), záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 11.11.2019 (č. l. 35, rozsudok Okresného súdu Žilina, č. k 38Cb/283/2014-59 zo dňa 24.05.2016 (č. l. 42), rozsudok Krajského súdu v Žiline 13Cob/133/2017 zo dňa 22.11.2017, nájomné zmluvy žalovaného na poľnohospodársku pôdu (č l. 52 a nasl.).
11. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 14.07.2020 svoju procesnú obranu založil na tvrdení, že predmetom konania, ktorého obnovy konania sa žalobca domáha, bol nárok žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty, t. j. žaloba na plnenie a nie otázka preukazovania neplatnosti uzatvorenej Zmluvy o spolupráci zo dňa 01.06.2013, teda nie žaloba na určenie. Žalovaný má za to, že žalobcom predložené zmluvy o nájme nie sú dôkazom pre založenie dôvodu na povolenie obnovy konania. Vo väzbe na označené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.09.2009, sp. zn. 2Cdo 96/2008 žalovaný zdôrazňuje, že v pôvodnom konaní žalobca nespochybnil platnosť uzatvorenej zmluvy a počas celého konania nevznikli pochybnosti o platnosti uzatvorenej zmluvy. Počas pôvodného konania žalobca nespochybnil platnosť uzatvorenej zmluvy, pričom už v pôvodnom konaní žalobca mohol uplatniť námietku neplatnosti uzatvorenej Zmluvy o spolupráci a na základe svojich pochybností mohol prenajímateľov osobne osloviť a požiadať o predloženie uzatvorených nájomných zmlúv so žalovaným, prípadne požiadať žalovaného o predloženie týchto nájomných zmlúv, čo však neurobil. Tým sa pripravil o možnosť domáhať sa obnovy konania na podklade až teraz predložených dôkazov. Žalovaný má za to, že žalobca bol povinný produkovať rozhodujúce skutočnosti a označiť na ne dôkazy a je preto potrebné v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania prihliadať aj na to, prečo si procesná strana nesplnila v pôvodnom konaní povinnosť tvrdenia. Pokiaľ žalobca zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať. V nadväznosti na označené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.04.2010, sp. zn. 3Cdo 113/2018 žalovaný uvádza, že ak by žalobca zachoval dostatočnú mieru opatrnosti a preveril si všetky skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre uzatvorenie právneho úkonu, mohol sa vyhnúť omylu vlastnou starostlivosťou pri poznaní rozhodujúcich skutočností právneho úkonu. Žalovaný vyslovil presvedčenie, že v čase uzavretia Zmluvy o spolupráci by žalobca zistil len skutočnosti, ktoré by ho viedli k uzavretiu zmluvy, keďže žalovaný nemal v úmysle žalobcu uviesť do omylu. Podľa názoru žalovaného žalobca predložil v konaní len časť uzatvorených nájomných zmlúv, ktoré mali písomnú formu, pričom zvyšnú časť nájomných zmlúv predložiť nemohol, keďže boli uzatvorené s prenajímateľmi poľnohospodárskej pôdy nachádzajúcej sa v k. ú. T. Q. iba ústnou formou, keďže povinnosť uzatvoriť nájomné zmluvy
na poľnohospodárske pozemky písomnou formou sa zaviedla až novelou zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov v roku 2018. Žalovaný má za to, že žalobcovi nič nebránilo v pôvodnom konaní, aby sa obrátil priamo na prenajímateľov poľnohospodárskej pôdy a vyžiadal si od nich uzatvorené nájomné zmluvy. Podľa názoru žalovaného tak neurobil z dôvodu, že vedel o existencii nájomných zmlúv žalovaného v k. ú. T. Q. na dostatočne veľkú výmeru, ktorú žalobca uviedol vo svojich žiadostiach na Poľnohospodársku platobnú agentúru. Navrhol preto žalobu o obnovu konania zamietnuť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania.
12. V duplike k procesnej obrane žalovaného zo dňa 07.09.2020 žalobca uviedol, že nájomné zmluvy, ktoré pôvodne primäli žalobcu k podpisu Zmluvy o spolupráci, sú skutočnosťami, ktoré ho po odhalení ich fiktívnosti viedli k dovolaniu sa neplatnosti Zmluvy o spolupráci. Týkajú sa predmetu pôvodného konania, keďže nárok žalovaného v konaní 38Cb/283/2014 bol odvodzovaný práve zo Zmluvy o spolupráci. Žalobca zdôraznil, že v roku 2013 ani neskôr nemal žiaden dôkaz ani informáciu, na základe ktorej by sa mohol domnievať, že žalovaný uzatvorenie nájomných zmlúv v ich drvivej väčšine iba predstiera. Pokiaľ mal žalobca pochybnosti, bolo to vo vzťahu k svojim zmluvám, nakoľko žalovaný uskutočňoval medzi vlastníkmi poľnohospodárskej pôdy v minulosti agitačnú činnosť s cieľom uzavrieť s nimi nájomné zmluvy. Tvrdenie žalovaného, že žalobca mohol produkovať rozhodujúce skutočnosti už v pôvodom konaní, označil za zavádzajúce, pretože nájomné zmluvy, ktoré mal mať žalovaný s vlastníkmi uzatvorené, žalobcovi napriek jeho požiadavke neukázal. Žalobca mal záujem o posúdenie platnosti zmlúv i z dôvodu, že mal podľa čl. III prvý odsek ukončiť nájomný vzťah iba z platných nájomných zmlúv. Žalovaný svoje nájomné zmluvy nikdy nepredložil, ale žiadal, aby z dôvodu právnej istoty vlastníkov došlo k ukončeniu nájomného vzťahu dohodou všetkých prenajímateľov. Pre úplnosť dodal, že väčšina poľnohospodárskej pôdy je v podielovom spoluvlastníctve, a preto fakt, že zmluva je uzatvorená s podielovým spoluvlastníkom, nemusela nájomcovi z dôvodu menšinového podielu dávať právo na pozemku hospodáriť. Možnosť preveriť si nájomné zmluvy u samotných prenajímateľov bolo nereálne z dôvodu, že žalobca nemal žiadne zákonné právo na takúto požiadavku vzniesť a prenajímatelia nemali žiadnu zákonnú povinnosť nájomnú zmluvu uzatvorenú so žalovaným predložiť na posúdenie.
13. Vo väzbe na judikatúru Najvyššieho súdu SR rozhodnutie zo dňa 29.04.2010, sp. zn. 3Cdo 113/2008 a žalovaným produkovanú procesnú obranu žalobca uviedol, že zanedbanie požiadavky okolnostiam primeranej starostlivosti konajúcej osoby zabezpečiť si zodpovedajúce odborné informácie pre posúdenie existencie predpokladov, ktoré sú pre ňu z hľadiska uvažovaného právneho úkonu významné, je spôsobilé spochybniť možnosť účinne sa v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka dovolať týmto konaním ovplyvneného omylu, avšak nie za podmienok predmetnej spornej veci. Žalobca uviedol, že právo dovolať sa neplatnosti právneho úkonu je v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka viazané na tri samostatné skutkové okolnosti. V prvom rade mýliaci sa koná v omyle, ktorý druhý účastník vyvolal bez toho, že by sa pri tom dopustil ľsti. V druhom prípade, mýliaci sa koná v omyle, ktorý druhý účastník síce nevyvolal, ale pritom išlo o omyl, ktorý druhému účastníkovi musel byť známy a po tretie, mýliaceho sa účastníka uviedol do omylu druhý účastník úmyselne, t. j. ľsťou. Žalobca vyvodzuje v jeho veci neplatnosť Zmluvy o spolupráci na podklade omylu vyvolaného ľsťou (tretia veta ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka). Jedná sa teda o iný prípad, na podklade iných skutkových a právnych okolností ako žalovaný argumentoval podporne s odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
14. Žalobca uviedol, že lesť v danom prípade spočíva v tom, že zmluvná strana úmyselne predstiera danosť niečoho, čo neexistuje, v danom prípade existenciu nájomných zmlúv, o ktorých žalovaný úmyselne vyhlasoval, že existujú. Podstata ľsti spočíva v tom, že daný rozpor so skutkovým stavom zostane pre druhú osobu skrytý. To bol dôvod, prečo žalovaný odmietol zmluvy predložiť. V takom prípade stráca požiadavka obozretnosti a starostlivosti, na ktorú žalovaný poukazuje, opodstatnenie, pretože je tu snaha druhého účastníka zachovať rozpor. Nedbanlivosť mýliaceho sa nie je z tohto hľadiska rozhodujúca a druhý účastník právneho vzťahu sa jej nemôže dovolávať. Platí tu zásada, že nikto nemôže ťažiť zo svojho protiprávneho konania.
15. K tvrdeniu žalovaného o ústne uzatvorených nájomných zmluvách žalobca uviedol, že požiadavka písomnej formy právneho úkonu pre osoby podnikajúce v poľnohospodárstve a požadujúce dotácie od Poľnohospodárskej platobnej agentúry, bola zakotvená v § 14 ods. 1 a existovala od prijatia zákona č. 504/2003 Z. z. a počas novelizácií nikdy nebola táto požiadavka vypustená. Vedomosť žalovaného o tejto zákonnej požiadavke žalobca demonštruje množstvom zmlúv pripravených na podpis, ktoré boli predložené v trestnom konaní a teda žalovanému nič nebránilo, aby tvrdenú ústnu
dohodu o nájme poľnohospodárskej pôdy s vlastníkmi žalovaný stvrdil v písomnej podobe. Rovnako ako podnikateľ v poľnohospodárstve, v prípade ak žalovaný žiadal o dotácie a v prípade kontroly zo strany Poľnohospodárskej platobnej agentúry, bol povinný predložiť nájomné zmluvy v písomnej podobe. Žalobca zo súvisiaceho trestného konania nadobudol vedomosť, že voči žalovanému bolo právoplatne vznesené obvinenie pre trestný čin subvenčného podvodu, pretože predstieraním existencie nájomných zmlúv uviedol do omylu nielen žalobcu, ale i Poľnohospodársku platobnú agentúru v súvislosti so získaním dotácií na pôdu, ktoré nemal v užívaní a ani na nej nehospodáril.
16. Vo vyjadrení k duplike žalobcu zo dňa 23.10.2020 žalovaný uviedol, že pokiaľ by žalobca sa dovolával obnovy konania z dôvodu relatívnej neplatnosti Zmluvy o spolupráci zo dňa 01.06.2013, opierajúc sa o ust. § 49a Občianskeho zákonníka, žalovaný vznesie námietku premlčania, keďže má za to, že právo žalobcu dovolávať sa neplatnosti právneho úkonu pre omyl je premlčané z dôvodu uplynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, keď premlčacia doba na dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu uplynula dňa 01.06.2016, pričom žalobca sa prvý raz dovolával relatívnej neplatnosti Zmluvy o spolupráci zo dňa 01.03.2013 až podaním súdu dňa 29.01.2019 v rámci upomínacieho konania 3Up/1692/2019. Žalovaný má za to, že Zmluva o spolupráci zo dňa 01.06.2013 je právnym úkonom, ktorý svojim obsahom ani účelom neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, ani sa neprieči dobrým mravom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom išlo o súhlasný prejav vôle oboch zmluvných strán. Žalovaný má za to, že uzavretie Zmluvy o spolupráci zo dňa 01.06.2013 bolo vyvolané obvyklým konkurenčným bojom medzi stranami, ku ktorému dochádza v obchodnoprávnych vzťahoch. Žalovaný poukázal na porušovanie Zmluvy o spolupráci žalobcom, čím žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi, poctivým obchodným stykom a v žalovanom žalobca mylne vyvolal domnienku, že mu bude umožnené podnikať na pozemkoch v k. ú. T. Q.. V čase uzavretia Zmluvy o spolupráci žalobca nemal prehľad o uzavretých zmluvách s vlastníkmi poľnohospodárskej pôdy v k. ú. T. Q. a jeho vlastná obava, že neobstojí pri možnej kontrole z Poľnohospodárskej platobnej agentúry viedla žalobcu k podpisu Zmluvy o spolupráci, nie však na nátlak zo strany žalovaného. Voči žalovanému doposiaľ nie je vedené žiadne trestné stíhanie, ktoré by sa týkalo podvodu a vyplývalo by zo spornej Zmluvy o spolupráci.
17. Z obsahu žaloby a písomných vyjadrení žalobcu je zrejmé, že žalobca sa domáha povolenia obnovy konania, pričom dôvod tohto mimoriadneho opravného prostriedku žalobca viaže na existenciu skutočností a dôkazov, týkajúcich sa predmetu pôvodného konania, ktoré žalobca bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, a ktoré môžu pre žalobcu privodiť preňho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
18. Podľa § 397 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) Proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
c) bolo rozhodnuté v neprospech strany v dôsledku trestného činu sudcu, iných subjektov konania alebo inej osoby zúčastnenej na konaní,
d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením,
e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné, alebo
f) možnosť jeho preskúmania vyplýva z osobitného predpisu v súvislosti s uznaním alebo výkonom rozhodnutia slovenského súdu v inom členskom štáte Európskej únie.
19. Podľa § 400 CSP, žalobu na obnovu konania môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
20. Podľa § 403 ods. 1, 2 CSP, žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť. Žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia.
21. Podľa § 410 CSP, žalobu na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci rozhodoval v prvej inštancii.
22. Podľa § 414 CSP, ak súd žalobu na obnovu konania neodmietne, rozhodne rozsudkom, či obnovu konania povolí alebo zamietne.
23. Podľa § 415 ods. 1, 2, 3 CSP, právoplatnosťou rozsudku o povolení obnovy konania sa odkladá vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, právoplatnosťou rozsudku o povolení obnovy konania sa odkladá právoplatnosť napadnutého rozhodnutia. Právne vzťahy niekoho iného než strany nie sú odložením právoplatnosti podľa odseku 2 dotknuté.
24. Podľa § 416 CSP, len čo nadobudne rozsudok o povolení obnovy konania právoplatnosť, súd bez ďalšieho vec znova prejedná. Pritom prihliadne na všetko, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní aj v obnovenom konaní.
25. Účelom právnej regulácie obnovy konania je vytvorenie právnej možnosti procesným stranám pre opätovné prerokovanie veci, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté a to za súčasného splnenia zákonom vymedzených podmienok. V danom prípade ide novozistené skutočnosti a dôkazy, o ktorých existencii žalobca ako strana v pôvodnom konaní neúspešná, v čase pôvodného konania nemal vedomosť, a ktoré žalobca nemohol použiť v pôvodnom konaní, keďže ich obsah nepoznal a nebola mu známa ich existencia, a ktoré sú spôsobilé privodiť žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie.
26. Súd vykonal dokazovanie prednesmi právnych zástupcov procesných strán a listinnými dôkazmi, ktoré procesné strany učinili prílohou svojich podaní v predmetnej právnej veci.
27. Súd primárne posudzoval včasnosť podanej žaloby, keď zákon stanovuje na podanie návrhu na obnovu konania subjektívnu a objektívnu lehotu (§ 403 ods. 1, 2 CSP), pričom subjektívna lehota na podanie návrhu je 3-mesačná, ktorej začiatok plynie od času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy, alebo keď mohol dôvod obnovy uplatniť. V posudzovanej právnej veci žalobca nadobudol vedomosť o skutočnostiach a dôkazoch, ktoré nemohol použiť v pôvodnom konaní až v súvislosti s oboznámením sa trestného spisu v súvisiacom trestnom konaní pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu dňa 11.11.2019 (č. l. 35).
28. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je trojročná a začína plynúť od okamihu, kedy obnovou napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, pričom z obsahu spisového materiálu nesporne vyplýva, že rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 38Cb/283/2014-59 zo dňa 24.05.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline 13Cob/133/2017-158 zo dňa 22.11.2017 nadobudol právoplatnosť dňa 28.12.2017. Podaním žaloby na povolenie obnovy konania dňa 16.03.2020 je možné konštatovať zachovanie tak subjektívnej, ako aj objektívnej lehoty na povolenie obnovy konania.
29. Súd ďalej posudzoval otázku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie strán v konaní, keď v zmysle ust. § 400 CSP žalobu na obnovu konania môže podať len strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané so záverom, že uvedená podmienka vecnej legitimácie žalobcu je splnená a rovnako podmienka pasívnej legitimácie, keď na strane žalovaného vystupuje procesná strana pôvodného konania, ktorého sa navrhovaná obnova konania týka.
30. Žalobca návrhom na obnovu konania napadol celý rozsah pôvodného rozhodnutia - rozsudku v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 38Cb/283/2014.
31. Po posúdení náležitostí žaloby na povolenie obnovy konania v zmysle ust. § 406 CSP súd na prejednanie návrhu nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie prednesmi právnych zástupcov procesných strán a listinnými dôkazmi, ktoré tvoria obsah spisového materiálu.
32. Právny zástupca žalobcu sa na pojednávaní v celom rozsahu pridržiaval podanej žaloby a uviedol, že v rámci obnoveného konania a ďalších konaní mieni preukazovať skutočnosť, že na základe Zmluvy o spolupráci zo dňa 01.06.2013 nárok žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty nie je daný. Právny zástupca žalobcu v rámci svojho prednesu opísal podnikateľské vzťahy v poľnohospodárstve a podmienky štátom poskytovaných dotácií a súčasne opísal okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu spornej Zmluvy o spolupráci zo dňa 01.06.2013. Uviedol, že v posledný deň, kedy sa podávali žiadosti na Poľnohospodárku platobnú agentúru, žalovaný oznámil žalobcovi uplatnenie dotácií na Poľnohospodárskej platobnej agentúre a to v rozsahu, ktorý predstavoval čiastočný prekryv obhospodarovaných pozemkov žalobcom, pričom po zistení uvedenej skutočnosti a z nej vyplývajúcej reálnej hrozby sankcií v podobe poníženia dotácií, žalobca pristúpil k uzavretiu žalovaným predloženej Zmluvy o spolupráci zo dňa 01.06.2013, keď jej uzavretie bolo spojené so stiahnutím žiadosti žalovaného adresovanej na Poľnohospodársku platobnú agentúru k dotáciám za rok 2013. Nevýhodnosť Zmluvy o spolupráci mala pre žalobcu spočívať v tom, že žalobca sa mal vzdať hospodárenia v časti T. Q. v k. ú. T. Q., kde mal záujem pôsobiť žalovaný a žalobca mal ukončiť všetky zmluvné vzťahy s väzbou na uvedené územie. K rovnakej povinnosti sa zaviazal žalovaný v časti M. Q., avšak žalovaný nemal v M. Q. uzatvorené nájomné zmluvy rozdielne od žalobcu, ktorý takéto zmluvy uzatvorené v T. Q. mal. Žalovaným predložená zmluva tak bola vyvolaná klamlivou skutočnosťou, že zmluvy v takom rozsahu, ako deklaroval žalovaný v žiadosti adresovanej Poľnohospodárskej platobnej agentúre, uzatvorené neboli. Žalovaný tak inicioval uzavretie zmluvy so žalobcom na základe neexistujúcich skutočností, o ktorých vedomosť žalobca nadobudol až v žalobe opísanom trestnom konaní. Žalobca poukázal na inštitút poctivosti podľa § 265 Obchodného zákonníka, ktorá nepoctivosť je daná tým, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy predstieral existenciu nájomných zmlúv v snahe donútiť žalobcu uzatvoriť zmluvu za nevýhodných podmienok, toto predstieranie žalovaný zakrýval a odmietal žalobcovi predložiť zmluvy, pričom vedomosť o ich neexistencii žalobca nadobudol až zo súvisiaceho trestného konania. Takýto postup a konanie žalobca označil za rozporné s poctivosťou a morálkou, a preto navrhol žalobe v celom rozsahu vyhovieť.
33. Právny zástupca žalovaného označil žalobu na obnovu konania za účelovú, podanú až po začatí konania o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 65 tisíc eur, toho času vedeného na Okresnom súde Žilina. Žalovaný sa pridržiaval svojich písomných vyjadrení k veci, pričom neprípustnosť podanej žaloby viazal na predmet pôvodného konania, v ktorom sa žalovaný v procesnom postavení žalobcu domáhal voči žalovanému zaplatenia zmluvnej pokuty na základe písomne uzatvorenej Zmluvy o spolupráci zo dňa 01.06.2013, teda predmetom ktorého bola žaloba na plnenie. Žalovaný opätovne prezentoval úmysel vzniesť námietku premlčania dovolania sa relatívnej neplatnosti Zmluvy o spolupráci zo dňa 01.06.2013 s poukazom na ust. § 40a Občianskeho zákonníka, 49a Občianskeho zákonníka a § 101 Občianskeho zákonníka. Žalovaný má za to, že premlčacia doba na dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu uplynula dňa 01.06.2016, pričom žalobca sa prvý raz dovolával relatívnej neplatnosti Zmluvy o spolupráci zo dňa 01.06.2013 až svojim podaním v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 3Up/1692/2019 odporom voči platobnému rozkazu zo dňa 28.11.2019 doručeným žalovanému dňa 29.01.2019. Žalobca považuje Zmluvu o spolupráci zo dňa 01.06.2013 za platný právny úkon, ktorý svojim obsahom ani účelom neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, ani sa neprieči dobrým mravom. Má za to, že úmyslom žalobcu nebolo nikdy dodržiavať ustanovenia a povinnosti vyplývajúce z predmetnej zmluvy , čím tak sám žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom a v žalovanom mylne vyvolal domnienku, že mu bude umožnené podnikať na pozemkoch v k. ú. T. Q.. Ani hrozba veľkých ekonomických sankcií nemôže byť dôvodom neplatnosti uzatvorenej Zmluvy o spolupráci, nakoľko žalovaný ako podnikateľ je povinný vopred zvážiť, do akého zmluvného vzťahu vstupuje a musí niesť podnikateľské riziko. Navrhol preto žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania. K listinným dôkazom, a to nájomným zmluvám, ktoré mal žalovaný uzatvoriť s vlastníkmi poľnohospodárskych pozemkov, a ktorých platnosť v rozsahu uvádzanom žalovaným v žiadosti o poskytnutie dotácií adresovanej Poľnohospodárskej platobnej agentúre ako podklad pre uzavretie Zmluvy o spolupráci medzi stranami sporu zo dňa 01.06.2013, žalovaný uviedol, že v čase podpisu nájomných zmlúv, ktoré tvoria obsah spisového materiálu, nebolo podmienkou, aby zmluvy boli naozaj uzatvorené písomne a to s poukazom na § 12 ods. 5 Zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov, ktorý pripúšťal možnosť užívania
pozemku bez nájomnej zmluvy v prípade preukázania, že vlastník pozemku jej uzavretie navrhol a druhá strana uzavretie nájomnej zmluvy neodmietla, alebo v prípade, že vlastník pozemku nevyzval užívateľa pozemku na jeho vrátenie a prevzatie, kedy sa predpokladá vznik nájomného vzťahu podľa tohto zákona. To však neplatí ak vlastník uzatvoril nájomnú zmluvu s inou osobou ako je užívateľ pozemku. Žalovaný je tak názoru, že doručením návrhu nájomnej zmluvy došlo k uzavretiu zmluvy jeho prijatím aj bez podpisu nájomných zmlúv. Vo väzbe na takúto právnu úpravu žalovaný odôvodňoval absenciu podpisov jednotlivých prenajímateľov na nájomných zmluvách. Na preukázanie existencie nájomných zmlúv žalovaný ako dôkazný prostriedok označil výsluch prenajímateľov bez v dôkaznom návrhu bližšej špecifikácie týchto osôb.
34. Na žalovaným formulovanú procesnú obranu žalobca uviedol, že argumentácia žalovaného doposiaľ nebola v konaní vznesená. Žalovaný nepreukázal, že by prenajímateľom alebo vlastníkom pôdy návrhy nájomných zmlúv zasielal, čo je podmienkou vzniku nájomného vzťahu. V trestnom konaní boli zo strany obvineného predložené len množstvá nepodpísaných zmlúv bez podacieho lístka, bez protipodpisu druhej zmluvnej strany, preukazujúceho prevzatie nájomnej zmluvy. Žalobca zotrváva na tom, že pred uzavretím zmluvy zo dňa 01.06.2013 žalovaný iba predstieral a fabuloval existenciu nájomných zmlúv.
35. Žalobca z nájomných zmlúv, ktorých obsah bol žalobcovi sprístupnený až v rámci trestného konania dňa 11.11.2019, dovodzuje presvedčenie o nedostatku oprávnenia žalovaného užívať vo väčšine parcely, ktoré deklaroval žalovaný v žiadosti adresovanej Poľnohospodárskej platobnej agentúre, a ktorú predložil žalobcovi v rámci navrhovaného kontraktačného procesu pri uzatváraní Zmluvy o spolupráci, a to vzhľadom na to, že zmluvnou stranou týchto zmlúv je podiel spoluvlastníkov, ktorý nedosahoval potrebnú väčšinu, prípadne išlo o zmluvy, ktoré neboli opatrené podpismi zmluvných strán. Žalobca v podanej žalobe konkrétne špecifikoval podľa jednotlivých pôdnych blokov rozsah pôdy, ktorú žalovaný uviedol v podanej žiadosti Poľnohospodárskej platobnej agentúre a výmeru, ktorú mohol žalovaný v súlade so zákonom reálne uviesť ako podklad pre uplatnenie nároku na dotáciu. Zo zmlúv, ktorými žalovaný disponuje, a s ktorými mal možnosť žalobca sa v súvisiacom trestnom konaní oboznámiť, mohol podľa tvrdenia žalobcu žalovaný vzniesť nárok na dotáciu za výmeru spoločne iba 7,46 ha, čo v prípade prekryvu s deklarovanou výmerou žalobcu predstavovalo iba 1,3%, teda bez reálnej hrozby uloženia sankcií bližšie špecifikovaných žalobou strane žalobcu.
36. Podľa ust. § 12 ods. 5 z. č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom do 30.06.2013, ak užívateľ, ktorý pozemok užíva bez nájomnej zmluvy, preukáže, že vlastníkovi jej uzatvorenie navrhol a ten uzatvorenie nájomnej zmluvy neodmietol alebo nevyzval užívateľa pozemku na jeho vrátenie a prevzatie, predpokladá sa, že medzi nimi vznikol nájomný vzťah podľa tohto zákona; to neplatí, ak vlastník uzatvoril nájomnú zmluvu s inou osobou, ako je užívateľ pozemku.
37. Vo vzťahu k žalovaným uvádzanej námietke platnosti neformálne uzatvorených nájomných zmlúv súd poznamenáva, že okrem odkazu na právnu úpravu § 12 ods. 5 z. č. 504/2003 Z.z. žalovaný neuviedol žiadne ďalšie tvrdenia, z ktorých by vyplývala dôvodnosť procesnej obrany žalovaného. Navyše, ak nájom poľnohospodárskych pozemkov súvisel s prevádzkovaním podniku žalovaného, už zákonná úprava platná a účinná do 30.06.2013 vyžadovala písomnú formu právneho úkonu - nájomných zmlúv (§ 14 ods. 1 z. č. 504/2003 Z. z.)
38. Napriek tomu, že žalovaný sa v rámci procesnej obrany bránil tvrdením o nemožnosti opierať dôvody obrany ku skutočnostiam a dôkazom vzťahujúcim sa k prípadnej neplatnosti zmluvy, z ktorej bol v súvisiacom konaní uplatňovaný peňažný nárok (žaloba na planenie) a ďalej tvrdením o existencii ústnych zmlúv, ktorých vznik v teoretickej rovine dovodzoval z právnej úpravy § 12 ods. 5 zákona č. 504/2003 Z. z. v znení platnom a účinnom k 31.05.2013, žalovaný v konaní existenciu takýchto nájomných zmlúv nepreukázal a na preukázanie tejto základnej medzi stranami spornej skutočnosti žalovaný v konaní neoznačil kvalifikovaný dôkazný prostriedok. Žalovaný bližšie neidentifikoval právny vzťah, z ktorého žalovanému vzniklo právo užívať poľnohospodársku pôdu, v súvislosti s ktorým žalovaný požiadal Poľnohospodársku platobnú agentúru o dotáciu, a ktorý žalovaný deklaroval v Oznámení adresovanom žalobcovi dňa 15.03.2013 (č.l. 34). Teda v prípade, ak žalovaný v konaní o povolení obnovy konania poprel skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa existencie nájomných zmlúv, ktoré boli podkladom uzavretia Zmluvy o spolupráci medzi žalobcom a žalovaným dňa 01.06.2013, a ktorých stranami zmluvy predpokladaná existencia mala odraz v zmluvnej úprave práv a povinností jej
účastníkov vrátane zabezpečovacích inštitútov, konkrétne v úprave zmluvnej pokuty, z ktorej žalovaný napokon uplatňoval svoje nároky v súvisiacom konaní, v prípade popretia týchto skutkových tvrdení žalovaným vznikla žalovanému procesná povinnosť v zmysle ust. § 151 ods. 2 CSP, keďže ide o skutočnosti, ktoré sa týkajú konania žalovaného, uviesť vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach a tieto preukázať, inak je popretie neúčinné. Teda pokiaľ žalovaný s tvrdením žalobcu o neexistencii nájomných zmlúv nesúhlasil, bolo jeho procesnou povinnosťou nielen tvrdenia žalobcu poprieť, ale uviesť relevantný dôvod a tento spoľahlivo preukázať, a teda popierať kvalifikovane, nakoľko len účinne popreté skutkové tvrdenie sa považuje za sporné. Všeobecne platí, že každý pozná predmet svojho konania a vnímania. Teda ak žalovaný tvrdí existenciu nájomných zmlúv, ktoré mali byť podkladom Prílohy k Jednotnej žiadosti na rok 2013 pre Poľnohospodársku platobnú agentúru (ďalej tiež „PPA“), a ktorých Zoznam poľnohospodárskych pozemkov doručil žalovaný žalobcovi spolu s Oznámením zo dňa 15.05.2013 (č.l. 34 súdneho spisu), musel a mal by žalovaný disponovať poznatkami k existencii a obsahu týchto nájomných zmlúv. Pokiaľ žalovaný v rámci procesnej obrany obmedzil svoje tvrdenia na konštatovanie zákonnej možnosti uzatvoriť nájomné zmluvy neformálnym spôsobom bez ich bližšej identifikácie, v kontexte žalovaným uvádzanej výmery obhospodarovaných pozemkov v prílohe k žiadosti PPA (rub č.l. 34) s presnosťou na desatinné čísla, javí sa obrana žalovaného ako tendenčná, účelová a popretia žalovaného k tvrdeniu neexistencie žalovaným deklarovaných zmlúv, za neúčinné. Z uvedených dôvodov bolo potrebné tvrdenia žalobcu k neexistencii nájomných zmlúv (k v žalobe vymedzeným pôdnym blokom), vyhodnotiť ako tvrdenia nesporné so záverom, že pri uzatváraní Zmluvy o spolupráci žalovaný predstieral existenciu nájomných zmlúv, ktoré však v ním deklarovanom rozsahu neexistovali, čím bol žalobca uvedený zo strany žalovaného do omylu o skutočnostiach, ktoré boli pre uzavretie spornej Zmluvy o spolupráci rozhodujúce.
39. Vo vzťahu k uvedenému záveru súd posudzoval prípustnosť žalobcom navrhovanej obnovy konania Okresného súdu Žilina, sp. zn. 38Cb/283/2014.
40. S ohľadom na vyššie uvedené východiská súd hodnotil obsah Oznámenia žalovaného zo dňa 15.05.2013 (č.l. 34) vo väzbe na pripojenú Prílohu k jednotnej žiadosti na rok 2013 (rub č.l. 34), ktorá obsahuje zoznam poľnohospodárskych pozemkov - dielov, s ich výmerami, všetko v kontexte s obsahom nájomných zmlúv predložených žalobcom (č.l. 52-164) a nesporného tvrdenia žalobcu uvedeného v žalobe k možnosti žalovaného uplatniť nárok na dotáciu za výmeru iba 7,46 ha oproti žalovaným deklarovanej výmere 52,15 ha. Uvedené skutočnosti svedčia o tom, že na strane žalovaného bolo predstierané uzatvorenie nájomných zmlúv, teda existencia skutočností, ktoré žalovaný v rámci konania o povolení obnovy konania nebol schopný kvalifikovane vyvrátiť. Na danosť ľsti právna úprava nevyžaduje, aby účastník, ktorý sa jej dopustil, sledoval nadobudnutie výhody alebo spôsobenie ujmy ani to, aby nadobudol výhodu alebo spôsobil ujmu. V takom prípade je omyl relevantný aj vtedy, ak mýliaci nepoznal svoj omyl a to aj v prípade, ak sa sám v tomto vzťahu dopustil nedbanlivosti. V takom prípade podľa právnej teórie a praxe nedbanlivosť mýliaceho sa nemôže rozhodovať a druhý účastník sa jej nemôže dovolávať. Predpokladom relevancie omylu je v tomto prípade skutočnosť, že pre mýliaceho sa účastníka, ktorý urobil právny úkon, zostal omyl skrytý.
41. Úmyselne vyvolaný omyl nemusí byť podľa právnej teórie podstatný, musí však byť splnená požiadavka, aby tento omyl bol vyvolaný druhým účastníkom ľsťou. V uvedenom kontexte vyvstala otázka vzťahu neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to pre nedostatok vážnosti vôle alebo podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. V tejto súvislosti súd ešte pred otvorením pojednávania v záujme zmierlivého riešenia sporu poukázal na judikatúru Veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 31Cdo 135/2007, ktorej podstata spočíva v tom, že ak jeden z účastníkov pri uzavretí zmluvy úmyselne predstieral určitú vôľu so zámerom, aby tým vyvolal u druhého účastníka omyl, alebo aby tým využil jeho omyl, nespôsobuje bez ďalšieho neplatnosť zmluvy podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo podľa § 39 Občianskeho zákonníka a to vzhľadom na princíp právnej istoty a ochrany dôvery účastníkov právnych vzťahov v právo a s prihliadnutím na rešpektovanie zásady „zmluvy sa majú plniť“. Podľa uvedeného rozhodnutia prijatie právneho názoru o tom, že podvodné konanie jedného z účastníkov zmluvy má bez ďalšieho za následok absolútnu neplatnosť zmluvy, by vo svojich dôsledkoch znamenalo, že druhý účastník zmluvy nemá právo na dohodnuté plnenie, aj keby zmluvu uzatvoril vážne, a aj keby zmluvu sám splnil, prípadne bol pripravený túto plniť. Ujma, ktorú by tým utrpel, by mu mohla byť nahradená len z dôvodu zodpovednosti podvodne konajúceho účastníka z právneho titulu bezdôvodné obohatenia alebo škody. Najvyšší súd tak ustálil, že zmluva, pri ktorej uzavretí konal jeden z účastníkov podvodne, nemôže byť
bez ďalšieho neplatná pre nedostatok vôle (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) alebo z dôvodu rozporu so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), ale naopak, právom musí byť chránený druhý účastník zmluvy a len na ňom musí závisieť, či sa dovolá omylu, ktorý u nej podvodne konajúci účastník pri uzatvorení zmluvy vyvolal, alebo ktorého omyl podvodne konajúci účastník pri uzavretí zmluvy využil, a či tým uplatní tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle ust. § 49a a § 40a Občianskeho zákonníka. Na základe uvedených dôvodov Veľký senát občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky dospel k záveru, že zmluva, pri ktorej uzavretí jeden z účastníkov zmluvy úmyselne predstieral určitú vôľu so zámerom, aby tým vyvolal u druhého účastníka omyl alebo tým využil jeho omyl, nie je neplatná podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nedostatok vážnosti vôle alebo podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Podvodné konanie jedného z účastníkom zmluvy pri jej uzavretí je dôvodom neplatnosti zmluvy podľa ust. § 49a Občianskeho zákonníka, ktorej sa môže úspešne dovolať len druhý účastník zmluvy (§ 40a Občianskeho zákonníka).
42. Súd prihliadajúc na predpokladané právne následky konania v omyle vyvolanom úmyselným konaním druhej zmluvnej strany posudzoval podmienku prípustnosti obnovy konania podľa § 397 písm. a) CSP z pohľadu spôsobilosti zisteného podvodného konania žalovaného privodiť pre stranu žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci a to vo väzbe na žalovaným prezentované uplatnenie námietky premlčania podľa § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a v ktorej sa premlčuje aj právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a Občianskeho zákonníka. Súd otázku naplnenia podmienky priaznivejšieho rozhodnutia vo veci hodnotil aj v kontexte žalovaným prezentovanej námietky premlčania a s prihliadnutím na predmet konania, ktorého obnovu žalobca navrhuje.
43. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že v rámci súvisiaceho konania sa žalovaný v procesnom postavení žalobcu domáhal voči žalovanému zaplatenia zmluvnej pokuty dojednanej v Zmluve o spolupráci zo dňa 01.06.2013, ktorej neplatnosti sa žalobca mieni v súvisiacom konaní dovolávať, a na ktorú v predmetnom konaní poukazuje. Z akcesorickej povahy zabezpečenia záväzkov vyplýva, že vedľajší, t. j. zabezpečovací záväzok nemôže platne vzniknúť bez existencie platného hlavného zabezpečovacieho záväzku, pričom podľa Občianskeho zákonníka medzi prostriedky zabezpečenia záväzkov patrí aj dohoda o zmluvnej pokute podľa § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pre záver, či nové skutočnosti a dôkazy, t. j. neexistencia nájomných zmlúv, ktorých uzavretie žalovaný pri uzatváraní Zmluvy o spolupráci so žalobcom zo dňa 01.06.2013, úmyselne predstieral, môžu privodiť žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci postačuje, ak sa priaznivejšie rozhodnutie vo veci javí pravdepodobným, a to buď na základe samotných žalobcom uvádzaných nových skutočností a dôkazov alebo v spojení s už známymi skutočnosťami, rozhodnutiami alebo dôkazmi.
44. Na základe zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov a pri aplikácii citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že v danej veci existujú skutočnosti a dôkazy, ktoré žalobca bez vlastnej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, keďže o ich existencii nevedel, a ktoré sú spôsobilé pre žalobcu privodiť preňho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, keďže otázku (ne)platnosti Zmluvy o spolupráci, prípadne dôvodnosť námietky premlčania práva dovolať sa neplatnosti právneho úkonu - zmluvy, z ktorej žalovaný v súvisiacom konaní uplatňuje nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, v prípade nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o povolení obnovy konania, prejedná súd v pôvodnom konaní s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní ako aj v obnovenom konaní. Súd preto návrhu žalobcu vyhovel a povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Žilina tak, ako vyplýva z výrokovej časti rozsudku.
45. Na záver okresný súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov právnej veci uvádzaných sporovými stranami. Vo vzťahu k dôkazným návrhom, ktoré predložil žalovaný priamo na pojednávaní - Zápisnice o výsluchu svedka Q. O. zo dňa 09.07.2020 a G.. O. P. zo dňa 06.08.2020, súd poznamenáva, že vzhľadom na požiadavku žalobcu na poskytnutie lehoty za účelom oboznámenia sa s ich obsahom, by vykonanie týchto dôkazov bolo spojené s potrebou odročenia pojednávania, a preto súd na predložené dôkazné návrhy neprihliadal postupom podľa § 153 ods. 1, 2, a 3 CSP zohľadňujúc skutočnosti, ku ktorým dôkazný návrh žalovaného smeroval, a to proces uzatvárania Zmluvy o spolupráci. Predložené dôkazné prostriedky nesmerovali k preukázaniu základnej medzi stranami spornej skutočnosti, a to existencie platných nájomných zmlúv uzatvorených žalovanou stranou, teda zmlúv, ktoré boli pre
uskutočnenie právneho úkonu Zmluvy o spolupráci pre žalobcu určujúcou skutočnosťou, keďže od tejto sa odvíjal nie len samotný vznik zmluvy, ale aj úprava práv a povinností jej účastníkov a dohodnuté sankcie za ich nedodržanie. Rovnako súd konštatuje, že dôkazný návrh žalovaného „výsluch prenajímateľov poľnohospodárskej pôdy“ nemožno označiť za kvalifikovaný dôkaz, keďže spôsob, akým bol učinený neumožňuje súdu jeho reálne vykonanie. Žalovaná strana nepostupovala v súlade s ust. § 197 CSP, prítomnosť svedkov na pojednávanie nezabezpečila a súčasne ani nepožiadala súd o ich predvolanie. Uvedeným postupom si žalovaná strana nesplnila svoju povinnosť tvrdenia a ani z nej vyplývajúcu dôkaznú povinnosť, čoho procesným dôsledkom je pre žalovanú stranu nepriaznivé rozhodnutie súdu. Súd zdôrazňuje, že obe procesné strany stíha povinnosť substancovať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, na ktorých strany zakladajú svoje prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, pričom dôsledkom nedodržania tejto povinnosti je neunesenie bremena tvrdenia v civilnom spore a z neho vyplývajúceho dôkazného bremena s dopadom na procesný úspech tej ktorej procesnej strany v spore. Žalovanému v súdenej právnej veci pre úspešnosť v konaní nepostačovalo spochybnenie skutkových tvrdení žalobcu, ale bol povinný predostrieť vlastné relevantné skutkové tvrdenia týkajúce sa dôvodov procesného návrhu na povolenie obnovy konania. Súd preto návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel, keďže pre záver súdu, či nové skutočnosti, a to žalovaným predstieraná existencia nájomných zmlúv, môže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, postačuje, ak sa tieto skutočnosti javia pravdepodobné, bez toho, že by takýto záver musel byť v konaní o povolení obnovy konania spoľahlivo preukázaný.
46. Podľa § 417 ods. 3 Civilného sporového poriadku, v novom rozhodnutí o veci rozhodne súd o nároku na náhradu trov pôvodného konania i obnoveného konania.
47. O trovách tohto konania súd rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci samej, pričom v novom rozhodnutí o veci rozhodne súd o nároku na náhradu trov pôvodného i obnoveného konania podľa § 417 ods. 3 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.
Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).