Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_10CoCsp-19-2020.pdf
PDF · 153.92 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoCsp/19/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48, 811 07 Bratislava-mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Mýtna 48, 811 07 Bratislava-mestská časť Staré Mesto, IČO: 37927795, proti žalovanej: PhDr. E. M., rod. P., nar. X. I. XXXX, trvalo bytom R., ul. F. XXX/XX, zastúpenej splnomocnenkyňou: JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o., Pavla Mudroňa 1191/5, 010 01 Žilina, IČO: 47445092, o zaplatenie 4.791,93 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 17. októbra 2019 č. k. 8Csp/122/2019-80, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.791,93 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.791,93 eur od 2.12.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; II. žalobkyni priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania vo výške 100%, ktoré budú vyčíslené osobitným uznesením súdom prvej inštancie. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 565 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy stranami); § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. f/, g/, i/, j/, k/, m, n/, o/, y/, § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ (zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov). Vecne dôvodil, že žalobkyňa (pôvodná žalobkyňa - Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155) žalobou žiadala, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie 4.791,93 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 2.12.2016 a k náhrade trov konania vzhľadom na to, že sporové strany uzavreli dňa 31.7.2014 zmluvu o pôžičke č. 5022555, na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanej pôžičku vo výške 6.628,09 eur a túto pôžičku sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach po dobu 120 mesiacov vo výške 143,79 eur mesačne, avšak vzhľadom na to, že žalovaná porušovala ustanovenia zmluvy, keď pôžičku nesplácala, žalobkyňa listom z 28.9.2016 vyzvala žalovanú k úhrade dlžných splátok a dala jej lehotu viac ako 30 dní na vyrovnanie splátok a upozornila ju na možnosť zosplatnenia celého úveru. Žalovaná dlžnú sumu neuhradila a preto žalobkyňa dňa 19.11.2016 úver zosplatnila, o čom bola žalovaná informovaná listom z 26.11.2016. Ku dňu podania žaloby (20.6.2019) mala žalovaná uhradiť 10.074,85 eur. K tejto sume si žalobkyňa uplatňuje náklady na vymáhanie pohľadávky 248,85 eur. Žalovaná uhradila sumu 5.531,47 eur (správne 5.531,77 eur) a rozdiel súd činí žalovanú sumu. Žalobkyňa si v spore neuplatňuje dohodnutú zmluvnú pokutu 650,74 eur. Súd prvej inštancie vo veci vydal platobný rozkaz, ktorým vyhovel žalobe, proti ktorému však podala odpor žalovaná. Odpor odôvodnila poukazom na ust. § 39a a 39 O. z. a na to, že neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť,
rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere. Tiež je neplatným právnym úkonom, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa priči dobrým mravom. Žalovaná namietala, že odmena za úver predstavuje 153% poskytnutej istiny pôžičky, čo predstavuje úžeru a čo zakladá absolútnu neplatnosť zmluvy a zmluvné strany sú si povinné vrátiť navzájom poskytnuté plnenie. Keďže zmluva bola uzavretá 31.7.2014 dvojročná subjektívna lehota uplynula 21.7.2016 a trojročná objektívna lehota uplynula 31.7.2017 a vzhľadom na to, že žaloba bola podaná až v roku 2019 uplatnený nárok je premlčaný. Tiež namietala, že neuhradené záväzky neboli preukázané, musí preukázať z čoho pozostávajú jednotlivé neuhradené záväzky ich výšku a koľko bolo zo strany žalovanej uhradené. Zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ, neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípade porade, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami. Chýba tiež dátum konečnej splatnosti úveru, čo znemožňuje spotrebiteľovi zohľadniť dĺžku trvania právneho vzťahu. Aj vzhľadom na tieto skutočnosti úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu veci, podľa ktorého Všeobecná úverová banka, a.s. je právnym nástupcom spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. z titulu zlúčenia uvedenej spoločnosti s VÚB, a.s., spoločnosť VÚB, a.s. ako právny nástupca pokračuje v prevádzkovaní podnikania zanikajúcej spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s.. Žalobkyňa a žalovaná uzatvorili spolu dňa 31.7.2014 Zmluvu o pôžičke č. 5022555, na základe ktorej poskytla žalobkyňa žalovanej pôžičku vo výške 6.628,09 eur. Podpisom zmluvy žalovaná žiadala by sa z poskytnutej pôžičky uhradili jej záväzky voči spoločnosti a záväzky voči VÚB, a.s.. kde spoločnosť vystupuje ako správca. Jednalo sa o tieto záväzky: Slovenská požičovňa - záväzok vo výške 1.644,73 eur, Slovenská požičovňa - záväzok vo výške 3.529,54 eur, Slovenská požičovňa - záväzok vo výške 1.453,82 eur. Jednalo sa o účelový spotrebiteľský úver vo výške 6.628,09 eur. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť činila 16.768,80 eur, počet splátok bol 120, výška mesačnej splátky činila 139,74 eur, termín konečne j splatnosti úveru bol júl 2024, prvá splátka bola splatná dňa 20.8.2014, celkové náklady spotrebiteľa činili 10.140,71 eur, mesačná výška poistenia bola 4,05 eur, RPMN bolo vo výške 25,10 %, fixná ročná úroková sadzba bola 25,10%, priemerná hodnota RPMN bola 11,89 %, každá splátka bola splatná 20.dňa v mesiaci, sadzba poistenia bola vo výške 2,90% a splátka s poistením činila 143,79 eur. V spisovom materiály sa nachádza prehľad splátok a úhrad vygenerovaný z informačného systému žalobkyne, z prehľadu úhrad žalobkyne vyplýva, že žalovaná doposiaľ uhradila 5.531,77 eur. Žalobkyňa listom z 8.9.2016 upozornila žalovanú, že na predmetnej zmluve je evidovaný nedoplatok na splátkach v celkovej výške 560,78 eur s tým, že ak nedoplatok nebude uhradený do 5.11.2016, bude možné úver zosplatniť. Listom z 26.11.2016 Consumer Finance Holding oznámil žalovanej, že vzhľadom na to, že dlžné splátky v lehote stanovenej v predžalobnej upomienke neboli uhradené riadne a včas stal sa splatným úver v celom rozsahu a dlžná čiastka žalovanej predstavuje sumu 6.900,61 eur, pričom istina úveru sa bude ďalej úročiť zákonným úrokom z omeškania. Úver bol zosplatnený dňa 19.11.2016. Právo žalobkyne na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru obsahuje článok 11.4. zmluvných podmienok. Žalovaná doposiaľ svoj dlh neuhradila. Dlh žalovanej ku dňu podania žaloby predstavuje sumu 4791,93 eur. Žalobkyňa si v spore neuplatňuje zmluvnú pokutu vo výške 650,74 eur. Ku dňu podania žaloby mala žalovaná uhradiť 10.074,85 eur, ktorá suma tvorí súčet predpísaných splátok do zosplatnenia dlhu a suma po zosplatnení. Ak sa k sume 10.074,85 eur pripočíta suma 248,85 eur, čo sú náklady na vymáhanie pohľadávky a odpočíta suma 5.531,77 eur, ktorú žalovaná strana zaplatila, rozdiel predstavuje žalovanú sumu 4791,93 eur. Ďalej súd dôvodil, že žalovaná uvádzala, že predmetná úverová zmluva neobsahuje všetky obligatórne náležitosti uvedené v ust. § 9 ZoSÚ. Žalobkyňa má za to, že ňou predložená zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti pre spotrebiteľské úvery podľa ZoSÚ platného a účinného v čase poskytnutia úveru. Odkázala na aktuálny právny názor vyjadrený v Rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny prameň európskeho práva v kategórii právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré podľa článku 7 odsek 2 druhá veta Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ je tak právne záväzný aj pre všeobecné súdy SR. Rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byť už v hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Súdny dvor
Európskej únie v prejudiciálnom konaní C-42/2015 začatom na návrh Okresného súdu Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 9.11.2016, rozhodol aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad rámec Smernice 2008/48/ES ako aj jeho právo zákonom sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a bez poplatkov. V prejudiciálnej otázke: Má sa článok 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) Smernice 2008/48/ ES vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú, pri ktorej dochádza k splácaniu/amortizácii istiny úveru v rámci jednotlivých splátok, nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky (t. j. súčasťou zmluvy nemusí byť presný splátkový kalendár/amortizačná tabuľka), ale že tieto údaje môžu byť obsiahnuté v splátkovom kalendári/amortizačnej tabuľke, ktorú veriteľ predloží dlžníkovi na jeho žiadosť, alebo článok 10 ods. 2 písm. h) zaručuje dlžníkovi dodatočné právo žiadať výpis z amortizačnej tabuľky k určitému konkrétnemu dňu počas trvania zmluvy o úvere, no toto právo nezbavuje zmluvné strany povinnosti, aby rozdelenie jednotlivých plánovaných splátok (splatných podľa zmluvy o úvere počas doby jej trvania) na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov a poplatkov bolo obsiahnuté už v samotnej zmluve, a to spôsobom individualizovaným pre danú konkrétnu zmluvu(?), Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3. uvedenej smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že Smernica 2008/48/ES nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice 2008/48/ES, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank România, C#602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64). Ustanovenie článku 10 ods. 2 písm. u) Smernice 2008/48/ES sa nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Na základe vyššie uvedeného sa má článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48/ ES vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods.1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V prejudiciálnej otázke, či sa článok 23 Smernice 2008/48/ES má vykladať tak, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov. Súdny dvor EÚ rozhodol, že voľba režimu sankcií je ponechaná na zváženie členského štátu avšak ich tvrdosť musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú. Sankcia spočívajúca v strate nároku veriteľa na úroky a poplatky je primeraná v prípade, že zmluva o úvere neobsahuje najmä náležitosti ako je ročná percentuálna miera nákladov, počet a frekvenciu splátok, prípadne existenciu notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenia, tak ako to upravuje článok 10 ods. 2 Smernice, teda tie náležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie tak rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (súčasný § 9 ods. 2 písm. k) z. č. 129/2010 Z. z.) je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES, t.j. záväzným prameňom práva. V zmysle rozsudku Súdneho dvora C- 42/15 zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky povinné náležitosti musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Termín konečnej splatnosti je priamo uvedený v uzatvorenej zmluve. Žalovaná sa zaviazala úver splatiť v 120 mesačných splátkach čo je aj doba trvania zmluvného vzťahu. Bežný spotrebiteľ vie, že 120 mesiacov je doba desať rokov. V zmluve je uvedená konečná splatnosť a to 20.7.2024. V danom prípade nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne. Nárok žalobkyne bol uplatnený v rámci plynutia zákonnej 3-ročnej premlčacej lehoty. Pokiaľ v úverovej zmluve bolo dohodnuté splácanie úveru v splátkach, nejde o čiastkové plnenie podľa § 392 Obchodného zákonníka ale o jedno plnenie, ktorého úhrada bola dohodnutá v splátkach (rozsudok NS SR zo dňa 17.6.2008 sp. zn. 40 Bo 54/2007). Ďalej sa v rozsudku NS SR uvádza: „Ak sa neplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok,
plynie premlčacia doba od splatnosti celého neplneného záväzku.“ Je nutné poukázať aj na ustanovenie čl. 11 bod 11.4. zmluvných podmienok kde sa hovorí, že Spoločnosť má právo na vyhlásenie okamžitej splatnosti pôžičky v prípade ak je klient v omeškaní so zaplatením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a Spoločnosť upozornila klienta na uplatnenie tohto práva. Žalovaná strana považuje právny úkon - pôžičku za neplatný právny úkon keď cituje ust. § 39a O.z.. Žiadnym spôsobom zákonné ustanovenia neboli konkretizované na prejednávanú vec, žiadnym spôsobom neboli označené dôkazy na preukázanie tvrdení, k čomu je nutné uviesť, že základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 150 CSP, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť za výsledok sporu, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana sporu vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu sporu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer sporových strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009: Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci. Podľa rozsudku NS ČR 20 Cdo 1319/2002 preukázať (doložiť) sukcesiu v zmysle § 256 ods. 1,2 OSP znamená predložiť kvalifikovanú listinu, z ktorej vyplýva, že postúpenie pohľadávky veriteľa (podľa titulu) na oprávneného skutočne došlo. Takou listinou je predovšetkým listina, v ktorej je zachytená zmluva o postúpení pohľadávky, čo už anticipuje ustanovenie §-u 524 ods. 1 O.z., že obsahovou náležitosťou tejto zmluvy je - okrem iného - určenie o ktorú pohľadávku ide, resp. kto je vo vzťahu k nej dlžníkom. Zákon neustanovuje osobitnú formu, akou má byť postúpenie pohľadávky dlžníkovi oznámené. Stačí teda aj ústne oznámenie (ak dohoda veriteľa o a dlžníka neustanovuje inak). Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že postúpenie pohľadávky bolo dlžníkovi oznámené, však zaťažuje postupcu. Splnením tejto povinnosti nastávajú právne dôsledky s tým predpokladané. V spore nebolo preukázané, že žalovaná strana obdržala - bolo jej oznámené postúpenie pohľadávky. Taktiež v spore nebolo preukázané, že postupník dlžníkovi preukázal postúpenie pohľadávky. Aj keď sa v spise nachádza Zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá medzi Slovak Telekom a.s. a žalobcom, nie je tu však špecifikovaná pohľadávka ktorú si žalobca v spore uplatňuje. Žalovaná strana tvrdí, že sa jedná o úžeru nakoľko bolo poskytnutých 6.628,09 eur a že žalovaná má zaplatiť 10.140,71 eur čo predstavuje takmer 153% istiny poskytnutej pôžičky. V žiadnom prípade sa nejedná o úžeru. Ako to vyplýva zo zmluvy fixná ročná úroková sadzba bola vo výške 25,10%. Priemerné úrokové sadzby komerčných bánk za poskytovanie spotrebiteľských úverov v čase uzatvorenia zmluva o pôžičke boli vo výške 12,74 %. Bežne je akceptovateľné, keď úrokové sadzby nebankových subjektov sú radovo raz tak vysoké ako úrokové sadzby komerčných bánk. Treba však uviesť aj to, že nič nebránilo žalovanej požiadať o úver jednu z komerčných bánk, v ktorej by bol úrok nižší ako u nebankového subjektu, ktorým bol Consumer Finance Holding, a.s. Taktiež je nutné uviesť, že nebankové subjekty majú vyššie úrokové sadzby ako komerčné banky nakoľko poskytovanie úverov z ich strany je rizikovejšie, čo sa prejavuje v nesplácaní úverov, ktorým príkladom je aj prejednávaná vec.
Žalobkyňa v spore náležitým spôsobom preukázala prehľadom splátok a úhrad toľko bolo predpísané a koľko bolo žalovanou zaplatené a v akých termínoch. Žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala platby, ktoré učinila, avšak tiež teba uviesť, že nepoprela tvrdenia žalobkyne o jej platbách z čoho súd vyvodil záver, že tvrdenia žalobkyne o platbách žalovanej sú pravdivé a že doposiaľ žalovaná zaplatila 5531,77 eur. Žalovaná spochybnila, že žalobkyňa s odbornou spôsobilosťou posúdila schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Ako to však vyplýva zo zmluvy v osobe spotrebiteľa sa jedná o vysokoškolsky vzdelanú osobu s titulom doktor filozofie, ktorá v článku IV. Zmluvy deklarovala, že má menej ako 65 rokov, je zdravá - netrpí chronickým ochorením, nevyliečiteľnou chorobou, nie je v pravidelnej lekárskej opatere, nie je v pracovnej neschopnosti atď. Na základe týchto informácii žalobkyňa nemala dôvod pochybovať o tom, že žalovaná by nemala byť schopná splácať poskytnutú pôžičku. Súd vychádzal z toho, že žalovaná je aspoň priemerným spotrebiteľom a má aspoň priemernú finančnú gramotnosť. Inštitút pôžičky nerobí bežnej populácii problém pri chápaní jej významu. Je to inštitút, ktorý sa používa desiatky storočí a dlžník si je vedomý toho, že pôžičku musí vrátiť spolu s úrokmi, ktoré sú dohodnuté v zmluve. Žalovaná má skúsenosť so spotrebiteľskými úvermi, čo je možné zistiť zo zmluvy o pôžičke, ktorou sa vyrovnávali jej spotrebiteľské úvery voči Slovenskej požičovni. Súd dal do pozornosti aj stanovisko bývalého podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. E. Q. v Náleze zo dňa 24.10.2013, sp. zn. I. ÚS 547/2012 (odlišné stanovisko), v ktorom pomerne ilustratívne poukázal na aktuálnu zjavnú a neudržateľnú predimenzovanosť ochrany spotrebiteľa a „démonizovanie“ veriteľskej pozície - v neprospech právnej istoty a celkového doterajšieho vnímania objektívneho práva v podmienkach kontinentálnej právnej kultúry: „Všeobecné súdy vrátane Ústavného súdu SR ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konania, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal, ale „peniaze mohol zobrať“) a to sa už dotýka samotnej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Takýto postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laeder a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane Ústavného súdu SR, existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo už je reálne) a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj právny štát ( čl. 1 ods. 1 Ústav SR). V zmysle § 517 ods. 1, 2 O.z. súd priznal žalobkyni voči žalovanej aj úrok z omeškania a to od šiesteho dňa nasledujúceho po Oznámení o okamžitej splatnosti nakoľko oznámenie bolo zaslané obyčajnou listovou zásielkou, kde obvyklá doba na doručenie je najviac 5 dní: Výška úroku z omeškania je daná Nariadením vlády SR č. 87/97 Z. z. v platnom znení. V zmysle § 3 ods. 1 je výška úroku z omeškania o 5 percentuálnych bodov viac ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil len právne ust. § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalovaná, s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie, eventuálne na jeho zmenu zamietnutím žaloby. Uviedla odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Žalovaná v rámci prostriedkov procesnej obrany poukazovala na to, že jednotlivé neuhradené záväzky pri divíziách, ktorých správu vykonáva žalobkyňa neboli preukázané pri podpise zmluvy, najmä výška neuhradených záväzkov a že žalobkyňa nepreukázala, že by nárok na zaplatenie nákladov na vymáhanie pohľadávky vo výške 248,85 eur bol v súlade so zákonom. Žalobkyňa nepredložila žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali vznik nákladov na vymáhanie pohľadávky a v tejto časti žalobného návrhu neuniesla dôkazné bremeno. Konajúci súd sa k týmto námietkam vôbec nevyjadril, čím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za nesprávne skutkové zistenia, z ktorých pramení nesprávne právne posúdenie žalovaná považuje tú skutočnosť, že konajúci súd nevyhodnotil zmluvu o pôžičke za neplatný právny úkon, nemal za preukázané, že pohľadávka žalobkyne je premlčaná a na záver, že konajúci súd mal za preukázané, že žalobkyňa postupovala pri skúmaní bonity s odbornou starostlivosťou. Citovala § 220 ods. 2 CSP s tým, že Ústavný súd už
viackrát vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odôvodnenie rozhodnutia bez vyhodnotenia listinného dôkazu, len na teoretickom základe, bez argumentov vychádzajúcich z konkrétnej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru je porušením práva na spravodlivý proces. V danom prípade ide o tzv. konsolidačnú pôžičku, pričom oprávnenosť výšky neuhradených záväzkov, ktoré boli predmetom zmluvy o pôžičke zo dňa 31.7.2014 neskúmal žiadny súd, ale boli určené jednostranne zo strany žalobkyne. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku túto skutočnosť vôbec nezohľadnil ani neuviedol, prečo nenavrhol vykonať navrhnuté dôkazy a to vyzvanie žalobkyne na preukázanie oprávnenosti výšky neuhradených záväzkov Slovenskej Požičovne. Žalovaná citovala z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z 28.6.2018 sp. zn. 21Co/173/2017 a dôvodila, že žalobkyňa nepreukázala, že by nárok na zaplatenie nákladov na vymáhanie pohľadávky vo výške 248,85 eur bol v súlade so zákonom. Žalobkyňa nepredložila žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali vznik nákladov na vymáhanie pohľadávky a v tejto časti žalobného návrhu neuniesla dôkazné bremeno. Zmluva o pôžičke je absolútne neplatný právny úkon z nasledovných dôvodov: V zmysle prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1.6.2014 uvedených v § 10d ods. 2 Vyhlášky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z.: „Ak dôjde k poskytnutiu peňažných prostriedkov spotrebiteľovi v období po 31. Máji 2014 a pred 1. septembrom 2014, odplatou sa na účely tohto nariadenia vlády rozumie odplata obvykle požadovaná bankami a pobočkami zahraničných bánk podľa § 1 ods. 1 až 3 za úvery alebo pôžičky v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy a za najvyššiu prípustnú výšku odplaty sa považuje odplata, ktorá nesmie prevýšiť dvojnásobok úrokových mier úverov pre domácnosti zverejňovaných na webovom sídle Národnej banky Slovenska ako súčasť úrokovej štatistiky za prvý mesiac kalendárneho štvrťroka predchádzajúceho uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy; úverom alebo pôžičkou sa rozumie aj obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi.“ Podľa priemerných úrokových mier z úverovposkytnutých v eurách rezidentom eurozóny (stav a nové obchody) dostupných na U., domácnosti S.15 + S.15 pre spotrebiteľské a ostatné úvery nad 5 rokov v mesiaci apríl 2014 (prvý mesiac kalendárneho štvrťroka predchádzajúceho uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy) bola priemerná úroková miera vo výške 11,78 %, najvyššia prípustná výška odplaty je teda vo výške 23,56 % a zmluva o pôžičke uvádza odplatu vo výške 25,10 % p.a. Následkom porušenia § 10d ods. 2 v spojení s § 1 ods. 1 až 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení nariadenia vlády SR č. 141/2014 Z. z. je absolútna neplatnosť zmluvy o pôžičke. Pri neplatnej zmluve sú zmluvné strany povinné vysporiadať sa v zmysle zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 a nasl. O.z. Z uvedeného dôvodu je pohľadávka žalobcu premlčaná v celom rozsahu, pretože subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula dňa 31.7.2016 a objektívna trojročná premlčacia doba uplynula dňa 31.7.2017. V zmysle článku 8 ods. 1 SMERNICE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS: „Členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.“ Európsky súdny dvor, vo veci C-449/13 CA Consumer Finance SA vyniesol nasledovný výrok rozhodnutia: „1. Ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. Apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že:
- jednak bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice 2008/48 zaťažuje spotrebiteľa, a
- jednak bránia skutočnosti, aby sa súd z dôvodu štandardného ustanovenia musel domnievať, že spotrebiteľ uznal úplné a správne vykonanie veriteľom jeho predzmluvných povinností, pričom toto ustanovenie má za následok aj prenesenie dôkazného bremena o vykonaní uvedených povinností, ktoré môže narušiť účinnosť práv priznaných smernicou 2008/48. 2. Článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy, a jednak neukladá veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom.
3. Článok 5 ods. 6 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby veriteľ poskytol spotrebiteľovi primerané vysvetlenia pred ohodnotením jeho finančnej situácie a potrieb, pričom sa ale môže ukázať, že ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa povedie k ich nevyhnutným zmenám, ktoré musia byť spotrebiteľovi poskytnuté s dostatočným časovým predstihom pred podpisom zmluvy o úvere bez potreby vypracovania konkrétneho dokumentu.“ S poukazom na vyššie uvedený rozsudok súdneho dvora EÚ, keďže žalobkyňa neskúmala bonitu žalovanej z príslušného úverového registra, ide o hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, následkom čoho je úver bezúročný a bez poplatkov. Podľa názoru žalovanej zo strany žalobkyne neboli splnené podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobkyňa nepredložila doručenku k oznámeniu o vyhlásení okamžitej splatnosti zo dňa 26.11.2016. Žalobkyňa v podanom žalobnom návrhu uvádza, že najskôr zaslala žalovanému predžalobnú upomienku a následne oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti dlhu. Takéto oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, nemôže spôsobovať žiadne právne následky, keďže žalobkyňa nepredložila doručenku k tomuto oznámeniu. V zmysle § 45 ods. 1 O.z.: „Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.“ Na základe uvedených skutočností žalobkyňa nebola oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. V zmysle Uznesenia Najvyššieho súdu z 28.1.2011 sp. zn. 5 Cdo 129/2010: „Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície. Dovolací súd poznamenáva, že voči prítomnej osobe (t.j. osobe priamo účastnej pri právnom úkone, ktorý realizuje druhá osoba) prejav vôle pôsobí (je účinný) ihneď. Neprítomnej osobe (t.j. osobe, s ktorou osoba, realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí prejav vôle dôjsť; nemusí jej byť doručený (adresátom prevzatý). Prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo sfére jej dispozície. Dôjdením do sféry dispozície možno rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne oboznámiť). Posudzovanie situácie z objektívneho hľadiska posilňuje dobromyseľnosť i právnu istotu subjektov právnych vzťahov. Vzhľadom na konkrétnu situáciu je potrebné skúmať, či a ako i nedoručený (neprevzatý) prejav vôle pôsobí (je právne účinný) voči jeho adresátovi. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe nie je nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle skutočne oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť tak vykonať.“ Keďže žalobkyňa nepredložila listinný dôkaz o tom, že sa oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti zo dňa 26.11.2016 dostalo do sféry dispozície žalovanej, žalobkyňa nepreukázala, že žalovaná mala objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej a preto neboli splnené podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Z uvedeného žalobkyňa nemá nárok na splátky zročné po podaní žalobného návrhu a teda splátky zročné od 20.7.2019 do 20.7.2024, keďže v tejto časti bola žaloba podaná predčasne.
3. Uznesením súdu prvej inštancie zo 16.1.2020 č. k. 8Csp/122/2019-123 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 21.1.2020) súd návrhu na zmenu na strane žalobkyne vyhovel a pripustil, aby do konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 8Csp/122/2019 vstúpila na miesto pôvodnej žalobkyne: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov : VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, nová žalobkyňa: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 80 ods. 1 až 3 CSP, vecne dôvodil, že v priebehu konania spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., cestou svojho právneho zástupcu, doručila súdu prvej inštancie návrh na zmenu strany sporu na strane žalobkyne, spolu so súhlasom so vstupom do konania, nakoľko ku dňu 17.12.2019 došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom daného súdneho konania, a to zo žalobkyne - spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. na spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o. K návrhu na pripustenie zmeny strany sporu v konaní bolo pripojené Oznámenie o postúpení pohľadávky zasielané žalovanej, ako aj súhlas spoločnosti Intrum Slovakia s.r.o., ktorá má do konania vstúpiť ako nová žalobkyňa, s týmto vstupom (výslovný súhlas bol súčasťou návrhu na zmenu). Súd po oboznámení sa s obsahom návrhu na zmenu strany sporu, ako aj ďalším spisovým materiálom viažucim sa k veci dospel k záveru, že práva a povinnosti žalobkyne v tomto súdnom konaní prešli na spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava. Na základe uvedených skutočností návrhu na zmenu v konaní vyhovel a vstup novej žalobkyne pripustil tak, ako je
to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a to vzhľadom aj na skutočnosť, že novo vstupujúca spoločnosť zároveň so vstupom do daného konania vyjadrila v zmysle ustanovenia § 80 ods. 2 CSP výslovný súhlas.
4. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Súd I. inštancie sa dostatočne vysporiadal s právnou a aj skutkovou stránkou veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a s jeho rozhodnutím, ktoré je tak vecne správne sa v plnej miere stotožňuje.
5. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadrila tak, že žalobkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti a obmedzila sa na konštatovanie, že napadnuté rozhodnutie považuje za správne, žalovaná rovnako zotrváva na všetkých doterajších vyjadreniach a na podanom odvolaní v celom rozsahu.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.
7. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel žalobe žalobkyne. Odvolateľka/ žalovaná namietala nedostatočnosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, najmä z dôvodu nevysporiadania sa s jej obranou, týkajúcou sa nepreukázania žalobkyňou výšky neuhradených záväzkov pri podpise zmluvy, nepreukázania žalobkyňou nároku na zaplatenie nákladov na vymáhanie pohľadávky 248,85 eur, absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke, premlčania pohľadávky žalobkyne a jej tvrdenia o nepostupovaní žalobkyňou s odbornou starostlivosťou pri skúmaní jej bonity, hoci pri neskúmaní bonity spotrebiteľa z príslušného úverového registra ide o hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, následkom čoho je úver bezúročný a bez poplatkov. Tiež mu vytkla, že sa vôbec nezaoberal jej obranou o nesplnení podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru.
8. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Zákon (CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozhodnutia súdu obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania (strán sporu), ako i súdu vyššej inštancie, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,
prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03). Odvolací súd po preskúmaní veci, s poukazom na vyššie uvedené, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený a v niektorých častiach protirečivý. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku natoľko zmiešaval tvrdenia strán so svojimi úvahami a závermi, že v prevažnej časti odôvodnenia nebolo jednoznačné, či ešte stále uvádza tvrdenia strán, alebo sa už jedná o jeho úvahy a závery (viď 35., 36., 37. bod odôvodnenia). V 38. a 39. bode odôvodnenia súd uviedol, že žiadnym spôsobom ust. § 39a O.z.. nebolo žalovanou konkretizované na prejednávanú vec a žiadnym spôsobom neboli označené dôkazy na preukázanie tvrdení (v protirečení s tým sa v 40. bode venuje otázke úžery vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej v odpore), poskytol tiež výklad ust. § 150 CSP, avšak absentuje tu záver súdu, nepostačuje citácia rozhodnutia súdu vyššej inštancie bez aplikácie jeho záverov na predmetný spor. V závere 39. bodu odôvodnenia zmätočne uvádza, že: „V spore nebolo preukázané, že žalovaná strana obdržala - bolo jej oznámené postúpenie pohľadávky. Taktiež v spore nebolo preukázané, že postupník dlžníkovi preukázal postúpenie pohľadávky. Aj keď sa v spise nachádza Zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá medzi Slovak Telekom a.s. a žalobcom, nie je tu však špecifikovaná pohľadávka ktorú si žalobca v spore uplatňuje.“, ktorým úvahám síce chýba záver, ale vlastne nimi spochybňuje aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne, čo je v rozpore s tým, že žalobe vyhovel (odhliadnuc od toho, že vec sa vôbec netýka spoločnosti Slovak Telekom a.s.). Vo vzťahu k žalovanou spochybňovanej odbornej starostlivosti žalobkyne, ktorú si súd zamieňal s odbornou spôsobilosťou (viď 42. až 44. bod rozsudku) poskytol súd úvahy, avšak bez akéhokoľvek záveru. Vo vzťahu k úrokom z omeškania (45. bod odôvodnenia) žiadnym spôsobom nezdôvodnil ako prišiel k záveru, že obvyklá doba doručenia obyčajnej listovej zásielky je 5 dní, ani to prečo od uplynutia takejto podľa neho obvyklej doby odvodzoval deň od ktorého priznal úrok z omeškania (od 6. dňa nasledujúceho po oznámení). Uviedol síce ustanovenie právneho predpisu ustanovujúceho výšku úroku z omeškania, z ktorého časť citoval, avšak opäť chýba záver či bol žalobkyňou uplatnený úrok z omeškania v správnej výške. Priznanie sumy 248,85 eur (žalobkyňou uplatnených nákladov na vymáhanie pohľadávky) súd prvej inštancie neodôvodnil vôbec. Vôbec sa nezaoberal ani obranou žalovanej, týkajúcou sa nepreukázania žalobkyňou výšky neuhradených záväzkov pri podpise zmluvy. Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 ods. 2 CSP. Z dôvodu, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje náležitá argumentácia, ako aj vzhľadom na absenciu komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Odvolateľke bolo znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (primerane možno aplikovať závery vyjadrené v stanovisku publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, v jeho druhej vete), pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na dôvody, pre ktoré došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, nebol daný dôvod zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami žalovanej, podstatou ktorých bolo nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia.
9. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu, postupovať v súlade s relevantnými ustanoveniami CSP so zachovaním všetkých procesných práv, ktoré stranám konania vrátane žalovanej prináležia. Okrem prejednacej zásady bude súd aplikovať zásadu predvídateľnosti svojho postupu, ako aj prihliadať na špecifiká tzv. spotrebiteľských sporov ako sporov s ochranou slabšej strany (§ 290 CSP a nasl.). Súd prvej inštancie vykoná dokazovanie a vyhodnotí výsledky dokazovania vo vzťahu k vecnej legitimácii strán, k tvrdenému premlčaniu nároku, k platnosti zmluvy, k obligatórnym obsahovým náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vychádzajúc zo zákonom stanovených definícií jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a právnych následkoch ich nesprávnosti alebo absencie, v súlade s ústavno-konformným a euro-konformným výkladom rozhodujúcich skutočností, určovaných hypotézou dotknutej hmotnoprávnej normy. V odôvodnení súdneho rozhodnutia sa súd prvej inštancie bude dôsledne zaoberať aj obranou žalovanej ako spotrebiteľky, s uvedením argumentačného základu v čom táto správnosť resp. nesprávnosť argumentácie konkrétne spočíva. Podľa § 220 ods. 2 CSP súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočne a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalovanej, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
10. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.
11. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)