Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27CoCsp-8-2024.pdf
PDF · 200.8 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoCsp/8/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v právnej veci žalobkýň: 1/ G. N., nar. X.X.XXXX, bytom L. XX, D. XXX XX, 2/ G. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, XXX XX, právne zastúpené JUDr. Daniel Tarbaj, advokát so sídlom Zámocká 28, 091 01 Stropkov, proti žalovanej: E. sporiteľňa, a.s., B.: XXXXXXXX, so sídlom F. XX, R. XXX XX, právne zastúpená Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 863 017, o vydanie bezdôvodné obohatenia a o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 18 Csp /36/2023 - 152 zo dňa 27.5.2024 takto
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie okrem výroku o zastavení konania (III.).
II. Žalobkyniam proti žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Prešov ( ďalej súd prvej inštancie ) rozsudkom v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky rozhodol takto :
I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 643,64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 643,64 eur od 20.4.2023 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, v článku II. Ostatné ustanovenia, bod 5., v znení: „Ak dlžník neuhradí splátku Úveru riadne a včas, Banka môže okrem zaplatenia úrokov z omeškania požadovať od Dlžníka aj zmluvnú pokutu za každý prípad omeškania vo výške 25 EUR, a to najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov. Dlžník sa zaväzuje zmluvnú pokutu Banke zaplatiť. Zmluvná pokuta je splatná okamžite po márnom uplynutí lehoty na plnenie určenej v písomnom bezplatnom upozornení zaslanom Dlžníkovi. Zaplatením zmluvnej pokuty nezaniká povinnosť zaplatiť omeškanú sumu.“ j e n e p r i j a t e ľ n á.
III. Konanie o žalobe žalobkyne v 1. rade v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia z a s t a v u j e.
IV. Žalobkyni v 2. rade s a p r i z n á v a voči žalovanej nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
V. Žalobkyni v 1. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyne svoj nárok na zaplatenie sumy 643,64 eur s príslušenstvom uplatnili titulom bezdôvodného obohatenia. Dňa 22.03.2015 so žalovanou ako veriteľom žalobkyne uzavreli Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), ktorej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 2 000 eur. Formou splátok za predmetný úver uhradili sumu 2 643,64 eur. Poukázali na to, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 7Csp/149/2021-87 zo dňa 04.04.2022 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 9CoCsp/37/2022-113 zo dňa 24.11.2022 bola žaloba právneho nástupcu žalovanej o zaplatenie sumy 460,95 eur zamietnutá v celom rozsahu. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku citovali odsek 15: „Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobca napriek písomnej výzve súdu nepreukázal splnenie povinnosti jeho právneho predchodcu ohľadne zisťovania bonity žalovaného pred uzatvorením zmluvy. Vo svojom písomnom podaní zo dňa 08.02.2022, číslo listu 79 súdneho spisu uviedol, že príjem deklarovaný žalovaným v 1.rade, ako aj žalovaným v 2.rade bol overený dopytom do Sociálnej poisťovne. Súdu o tom nepredložil žiaden konkrétny listinný dôkaz, čím podľa názoru súdu nepreukázal žiadnym spôsobom spôsob preverenia príjmu žalovaných. Zákonodarca pritom jasne uložil povinnosť zistiť sociálno-ekonomickú situáciu spotrebiteľa ako žalovaných, čo znamená povinnosť zistiť nielen ich príjem, ale aj pravidelné výdavky. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti klienta je totiž kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na zhodnotenie a najmä posúdenie, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Za dostatočné sa podľa názoru súdu považujú iba také informácie, z ktorých je veriteľ schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Odborná starostlivosť totiž podľa názoru súdu predpokladá, že údaje, ktoré dlžník veriteľovi uvedie, si veriteľ aj overí. To vyplýva z rozsudku súdneho dvora EÚ vo veci C449/13, keď Európsky súd uviedol, že poskytovateľ úveru nesie dôkazné bremeno ohľadne posúdenia úveryschopnosti spotrebiteľa na základe dostatočných informácií, pričom na informácie podané len spotrebiteľom sa môže spoliehať len vtedy, ak sú dostatočné a podložené dokladmi. Tieto závery vyplývajú aj z nálezu Ústavného súdu Českej republiky III.ÚS 4129/18 zo dňa 26.02.2019, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky 33Cdo/2178/2018 zo dňa 25.07.2018 a rozhodnutia 33Cdo/201/2018 zo dňa 20.03.2019. Súd tak vychádza z toho, že príjem, ktorý síce žalovaní v 1. a 2. rade deklarovali, veriteľ nijakou listinou nepreveril a neoveril, či tento údaj je aj správny. Listina, ktorá bola zo strany žalobcu predložená nachádzajúca sa na čísle listu 85 súdneho spisu, je výpisom zo Slovenskej sporiteľne a .s. a vôbec súdu nie je zrejmé, ku ktorému z dlžníkov sa táto listina vzťahuje a rovnako za aké obdobie. Zo strany veriteľa, podľa názoru súdu, neboli skúmané ďalšie údaje ako rodinný stav žalovaných, ako aj iné ich nevyhnutné mesačné výdavky, napríklad spojené s bývaním. Rovnako, pokiaľ ide o existujúce záväzky, ktoré uviedol žalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa 08.02.2022 vo výške 164 EUR, to nekorešponduje so záväzkami, ktoré sú uvedené na predloženej listine z čísla listu 83 súdneho spisu. Súd tak hodnotí hrubé porušenie povinností veriteľa pri poskytovaní úveru. Žalovaní by teda mali vrátiť žalobcovi len sumu čerpaného úveru bez akýchkoľvek poplatkov a zmluvných úrokov, teda sumu 2,000 eur. Žalovaní v 1. a 2. rade z predložených výpisov z účtu však veriteľovi poukázali sumu 2.643,64 eur, a preto žiaden dlh voči žalobcovi nemajú, takže súd žalobu ako neopodstatnenú zamietol.“ Ak je teda na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 7Csp/149/2021-87 zo dňa 04.04.2022 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 9CoCsp/37/2022-113 zo dňa 24.11.2022 potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, žalovaná sa na ich úkor bezdôvodne obohatila. Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.03.2015 obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v článku II. Ostatné ustanovenia, bod 5., v znení: „Ak dlžník neuhradí splátku Úveru riadne a včas, Banka môže okrem zaplatenia úrokov z omeškania požadovať od Dlžníka aj zmluvnú pokutu za každý prípad omeškania vo výške 25 eur, a to najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov. Dlžník sa zaväzuje zmluvnú pokutu Banke zaplatiť. Zmluvná pokuta je splatná okamžite po márnom uplynutí lehoty na plnenie určenej v písomnom bezplatnom upozornení zaslanom Dlžníkovi. Zaplatením zmluvnej pokuty nezaniká povinnosť zaplatiť omeškanú sumu.“ Poukázali v tomto smere na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 15CoCsp/23/2020-154 zo dňa 11.02.2021.
3. Žalovaná k podanej žalobe vo vzťahu k žalobnému návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 643,64 eur namietala, že nebolo prednesené vonkoncom žiadne tvrdenie, ktoré by tento žalobný nárok substancovalo. Žalobkyne netvrdili žiadne konkrétne plnenia, ktoré mali dať údajne vzniknúť bezdôvodnému obohateniu na ich strane, a ktoré majú byť týmto údajným titulom vrátené. Žalobkyne nesplnili ani len povinnosť tvrdenia k základnému predpokladu práva z bezdôvodného obohatenia a nešpecifikovali, vrátenia ktorých plnení sa domáhajú. Nestačí im totiž tvrdiť, že uhradili celkovú sumu 2643,64 eur, keď je aj z obsahu žaloby a jej príloh zrejmé, že bola realizovaná viacerými platbami, a nie naraz. Žalobkyne boli teda povinné uviesť, vrátenia ktorých plnení (prípadne ktorých častí plnení) korešpondujúcich s obsahom zmluvného vzťahu so žalovaným sa domáhajú a tvrdiť rozhodujúce skutočnosti o každom takom plnení (najmä kto, kedy, komu, koľko a ako plnil). Len voči takým kvalifikovaným tvrdeniam žalobkýň môžu následne v postavení žalovaného rozvinúť náležitú procesnú obranu, napr. preveriť, či skutočne išlo o platby na poskytnutý úver, či išlo o platby žalobkýň alebo inej osoby, či nešlo o platby zodpovednostného charakteru, napr. z dôvodu omeškania, a podobne. Rovnako je taká špecifikácia nevyhnutná z hľadiska ďalšieho prostriedku procesnej obrany, ktorý by mali mať plne k dispozícii - uplatnenia hmotnoprávnej námietky premlčania. Žalobkyne rovnako nepredniesli žiadne tvrdenia vo vzťahu k skutkovému a právnemu základu ich žalobného nároku, teda k okolnosti, prečo by mala byť ich strane uložená sankcia úplnej straty práva na prijaté úroky a poplatky. Voči žalobnému návrhu na určenie neprijateľnosti zmluvného dojednania o zmluvnej pokute - v podobe, v akej bol uplatnený - namietali jeho procesnú neprípustnosť, keďže nebol splnený základný zákonný predpoklad, ktorý sa s týmto typom určovacieho návrhu spája. Žalobkyne v tomto konaní vo vzťahu k nimi uvedenému, údajne neprijateľnému zmluvnému ustanoveniu, neuviedli žiadne relevantné skutočnosti týkajúce sa konkrétneho záväzkového vzťahu so žalovaným, najmä neprodukovali žiadne tvrdenia, ako sa toto má negatívne premietať do ich právneho postavenia. Miesto toho je ich podanie zahltené množstvom všeobecne formulovaných právnych domnienok, úvah a špekulácií, ktoré sú navyše sprevádzané odkazmi na rozhodnutia súdov nižších inštancií (t. j. bez kvality ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít). Prieskum spotrebiteľskej prijateľnosti, ako ho požadujú žalobkyne, vykazuje všetky parametre prieskumu abstraktného. Je úplne odtrhnutý od individuálnych okolností konkrétneho prípadu (žalobkyne netvrdia žiadnu konkrétnu ujmu z údajnej neprijateľnosti, ani sa nedomáhajú vrátenia žiadnych plnení prípadne uskutočnených na namietanú zmluvnú podmienku). Poukázala ďalej na to, že je bezpodmienečnou povinnosťou konajúceho súdu, aby z vlastnej iniciatívy a úradnej povinnosti vykonal aj šetrenia za účelom zistenia skutočných pohnútok vedúcich k podaniu žaloby, a tieto hodnotil predovšetkým v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany. Hoci sa žalobkyne domáhajú určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, neprodukovali v skutočnosti žiadne tvrdenia, ktoré by zodpovedali obsahu pre tieto otázky relevantných právnych noriem (tu najmä § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmysle záväzných interpretačných záverov rozsudkov C-415/11, C-226/12 a C-421/14). Na jednotlivé znaky aplikovateľnej normy nebolo tvrdené vôbec nič, naopak, tvrdenie skutočností zodpovedajúcich zákonnej úprave bolo nahradené vypočítavými domnienkami žalobkýň, ktorými za hlavné kritérium neprijateľnosti pasujú svoju subjektívnu nespokojnosť s obsahom zmluvy. Ani spotrebiteľský spor však nemôže prebiehať tak, že žalobkyne jednoducho vyslovia určitú špekuláciu (o existencii nerovnováhy), avšak na jej podporu neuvedú žiaden konkrétny argument, ktorý by vyhovoval obsahu práve tých právnych noriem, ktoré je potrebné použiť na posúdenie ich návrhu. Procesné bremená vždy zaťažujú toho, kto z určitej skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. V prebiehajúcom konaní sú to jednoznačne žalobkyne, a preto práve ony musia predniesť tvrdenia, ktoré umožnia podriadiť ich situáciu príslušnej normatívnej úprave. Hlavnou povinnosťou žalovanej má byť reagovať na riadne uplatnené prostriedky procesného útoku, a nie sa vyviňovať z nepodložených žalobných obvinení, nesprevádzaných popisom ani len najzákladnejších skutočností, v čom má spočívať údajná nerovnováha vo vzájomnom postavení oboch zmluvných strán, a bez akéhokoľvek zreteľa na kategorické kritériá, ktoré v danej súvislosti sformulovala komunitárna judikatúra. Vyžadovať od žalovanej, aby sa za takýchto okolností vyjadrovala k žalobným tvrdeniam, keď medzi nimi a petitom nie je žiadna korelácia - zjednodušene vyjadrené, keď sa žalovaná nemá k čomu vyjadrovať - a keď najmä netuší, v čom má spočívať splnenie predpokladov hypotézy právnej normy v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, považuje za príkro rozporné so všetkými mysliteľnými požiadavkami spravodlivého procesu. V ďalšom vzniesla žalovaná námietku premlčania.
4. V replike žalobkyne uviedli, že všetky relevantné skutkové okolnosti týkajúce sa úverového vzťahu už boli právoplatne prejednané v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp. zn. 7Csp/149/2021, v ktorom súd posúdil úverový vzťah zo Zmluvy ako bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ ide o vydanie bezdôvodného obohatenia tak v konaní nie je sporné, že Okresný súd Prešov právoplatne rozsudkom zo dňa 04.04.2022, č. k. 7Csp/149/2021-87 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 9CoCsp/37/2022-113 zo dňa 24.11.2022 zamietol žalobu právneho nástupcu žalovanej o zaplatenie sumy 460,95 eur titulom uvedenej Zmluvy. V konaní dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu neskúmania bonity. Rovnako bolo počas dokazovania skutkovo zistené, že im bol poskytnutý úver vo výške 2 000 eur a žalované poukázali sumu 2 643,64 eur. Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie zo dňa 29.04.2010 sp. zn. 1 Cdo/133/2009, uznesenie zo dňa 25.04.2012 sp. zn. 5 MCdo/16/2010), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalobný petit na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky je procesne prípustný a v tomto smere poukázali na rozhodnutia súdov a názor právnej vedy. V prípade zmluvnej pokuty sa jedná o zmluvnú podmienku, ktorá s nimi nebola vôbec individuálne dojednaná a navyše spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože od neho požaduje neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením pohľadávky. Zmluvná pokuta umožňuje získať na úkor spotrebiteľa majetkový prospech, keďže žalovaná požaduje paušálne plnenie aj nad rámec skutočných a účelných výdavkov. Priamo vo vzťahu k žalovanej poukázali na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 18CoCsp/47/2020-113 z 22.06.2021, kde v odseku 23. odôvodnenia odvolací súd konštatuje: „K odvolacej námietke žalobcu o neprimeranosti zmluvného dojednania v bode 5, časti II. Ostatné ustanovenia zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 30.01.2015 upravujúceho zmluvnú pokutu za každý prípad omeškania vo výške 25 eur so splátkou úveru, a to najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov odvolací súd uvádza, že nepostačuje konštatovať dôvody tak, ako ich súd prvej inštancie uvádza v bode 13, ale je potrebné posúdiť aj tú skutočnosť, či takáto zmluvná podmienka nespôsobuje nevyváženosť zmluvných strán. Skutočnosť, či táto zmluvná podmienka nespôsobuje nevyváženosť zmluvných strán, je potrebné posudzovať aj v kontexte, či dlžník nie je povinný platiť veriteľovi dvakrát, pričom súhrn takýchto sankcií pre spotrebiteľa nemožno vyhodnotiť ako neprimeraný v prvom rade a až v druhom rade, či tieto sankcie zároveň neprekračujú obmedzenie samotnej výšky sankcie tak, ako s ňou počíta ust. § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., keď tieto súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úroku z omeškania podľa tohto nariadenia vlády. Javí sa, že zmluvná pokuta je len jednostranná a týmto ustanovením sa sledujú len záujmy veriteľa na včasné plnenie dlžnej sumy zo strany dlžníka. Zmluvná pokuta bola dohodnutá len pre prípad omeškania dlžníka, nie však aj omeškania v plnení povinnosti veriteľa z čoho vyplýva, že porušenie povinnosti dlžníka je sankcionované viac ako porušenie zmluvných povinností veriteľa. Za takéto porušenie zmluvného dojednania môže veriteľ žiadať zákonné úroky z omeškania, v dôsledku čoho je zmluvná pokuta ďalšou (duplicitnou) sankciou za omeškanie.“ Čo sa týka neprijateľnosti zmluvnej pokuty, tak pre súdenú vec je rozhodujúce, aby existovalo hoci aj len jedno právoplatné rozhodnutie, ktoré určuje predmetnú zmluvnú podmienku za neprijateľnú a teda absolútne neplatnú poukazujúc na § 53a OZ.
5. Právo dupliky žalovaná nevyužila.
6. Na nariadenom pojednávaní súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkýň, oboznámil s úverovou zmluvou a s do spisu predloženými listinnými dôkazmi a listinnými dôkazmi nachádzajúcich sa v spise tunajšieho súdu sp. zn. 7Csp 149/2021, a to výpis z úveru na meno G. N., výpis z registra, doručenky, všeobecné obchodné podmienky a produktové obchodné podmienky pre hypotekárne a splátkové úvery E. sporiteľne, a.s. a zistil tento skutkový stav:
X. Z výsluchu žalobkyne v 1. rade plynie, že sa rozhodla viesť spor, pretože asi veľa zaplatila. Chcela pomôcť synovi a neveste. Zmluvu podpísala, celý proces trval možno tri, štyri minúty. Zmluvu si zhruba prečítala, nečítala všetko, podpísala to a šla preč.
8. Z výsluchu žalobkyne v 2. rade plynie, že ona brala pôžičku, splácala ju, ako mohla. Mala choré deti. Potrebovali lieky a potraviny, aj bezlepkové, preto prestala splácať. Bývali v nájme, manžel mal nízky príjem. Následne ich EOS KSI Slovakia a.s. zažalovala a následne zistili, že Zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a úvere bezúročný a bez poplatkový. Poradila s advokátom a žiadala bezdôvodné obohatenie. O zmluvnej pokute ju nepoučili. Chcela aj viac peňazí ako 2000 eur, ale povedali im, že im môžu dať iba 2000 eur, pretože mal nižší príjem, ale že musí mať ručiteľa. K procesu uzatvorenia zmluvy sa vyjadrila tak, že prišli do banky, povedali im, koľko im dajú, koľko budú mesačne platiť, svokra to podpísala, odišla skôr a oni čakali na papierovačky. Pýtali sa jej na príjem. Povedala im základné údaje, inak by jej pôžičku nedali.
9. Žalobkyne v 1. a 2. rade a žalovaná, uzavreli dňa 22.3.2015 úverovú zmluvu, v zmysle ktorej bol žalobkyniam poskytnutý úver v celkovej výške 2000 eur s výškou úrokovej sadzby po zohľadnení zľavy 21,40% v deň uzatvorenia Zmluvy, RPMN 26,42%, priemernej hodnoty RPMN 18,34%. Celková čiastka spojená a úverom činila 3164,81eur.
10. Zo Zmluvy z čl. II. bodu 5 Osobitných ustanovení plynie cit.: „Ak dlžník neuhradí splátku úveru riadne a včas, banka môže okrem zaplatenia úroku z omeškania požadovať do dlžníka aj zmluvnú pokutu za každý prípad do meškania vo výške 25 eur, a to najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov. Dlžník sa zaväzuje zmluvnú pokutu v banke zaplatiť. Zmluvná pokuta je splatná okamžite po márnom uplynutí lehoty na plnenie určenej v písomnom bezplatnom upozornení zaslanom dlžníkovi. Zaplatením zmluvnej pokuty nezaniká povinnosť zaplatiť omeškanú sumu.“
11. Z výpisu z úverového účtu žalobkyne v 2. rade plynie, že dňa 22.3.2015 došlo k čerpaniu úveru vo výške 2000 eur. Splátky úveru boli realizované nasledovne: 15.5.2015 vo výške 65,85 eur, 15.5.2015 vo výške 65,85 eur, 15.7.2015 vo výške 65,85 eur, 15.8.2015 vo výške 65,85 eur, 15.9.2015 vo výške 65,85 eur, 15.10.2015 vo výške 65,85 eur, 16.11.2015 vo výške 65,85 eur, 15.12.2015 vo výške 65,85 eur, 19.1.2016 vo výške 65,85 eur, 15.2.2016 vo výške 65,85 eur, 22.3.2016 vo výške 65,85 eur, 15.4.2016 vo výške 65,85 eur, 13.6.2016 vo výške 65,85 eur, 16.8.2016 vo výške 65,85 eur, 29.9.2016 vo výške 65,85 eur, 29.9.2016 vo výške 3,71, 25.11.2016 vo výške 62,14 eur, 25.11.2016 vo výške 7,86 eur, 16.3.2017 vo výške 57,99 eur, 16.3.2017 vo výške 60,32 eur, 26.4.2017 vo výške 5,53 eur, 26.4.2017 vo výške 65,85 eur, 26.4.2017 vo výške 46,93 eur, 14.6.2017 vo výške 18,92 eur, 14.6.2017 vo výške 63,62 eur, 14.6.2017 vo výške 63,62 eur, 14.6.2017 vo výške 69,83 eur, 14.6.2017 vo výške 31,67 eur, 18.7.2017 vo výške 38,16 eur, 18.7.2017 vo výške 69,83 eur, 18.7.2017 vo výške 69,83 eur, 18.7.2017 vo výške 69,83 eur, 15.8.2017 vo výške 0,01 eur, 3.10.2017 vo výške 69,82 eur, 3.10.2017 vo výške 10,18 eur, 21.1.2018 vo výške 59,65 eur, 21.1.2018 vo výške 50,92 eur, 27.2.2018 vo výške 18,19 eur, 27.2.2018 vo výške 69,83 eur, 27.2.2018 vo výške 21,83 eur, 23.3.2018 vo výške 48 eur, 23.3.2018 vo výške 64,94 eur, 25.7.2018 vo výške 4,89 eur, 25.7.2018 vo výške 69,83 eur, 25.7.2018 vo výške 69,83 eur, 25.7.2018 vo výške 69,83 eur, 25.7.2018 vo výške 69,83 eur, 25.7.2018 vo výške 69,83 eur, 25.7.2018 vo výške 69,83 eur. Z výpisu tiež plynie, že dňa 25.7.2018 realizovala žalobkyňa v 2. rade dvakrát splátku poplatku vo výške 8 eur (2x 8 eur).
12. Rozsudkom Okresný súd Prešov č. k. 7Csp 149/2021-87 z 4.4.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešov č.k. 9CoCsp 37/2022-113 z 24.11.2022 žalobu žalobcu zamietol dôvodiac cit: „14. Sporové konanie je ovládané princípom kontradiktórnosti, ktorý znamená, že strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky musí takúto skutočnosť tvrdiť a k tvrdenej skutočnosti predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Žalobca k požiadavke súdu vo vzťahu k skúmaniu bonity žalovanej v 2. rade nepredložil žiaden dôkaz. Pri neunesení dôkazného bremena k tvrdeniu o posudzovaní úverovej schopnosti žalovanej v 2. rade ako spotrebiteľky splácať úver, je možné konštatovať, že právny predchodca žalobcu pri poskytovaní úveru nekonal s odbornou starostlivosťou, čím hrubo porušil svoje povinnosti, čo má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, tak ako to správne uzavrel súd prvej inštancie. V konaní nebolo sporné, že žalované už žalobcovi nepochybne vrátili poskytnutú istinu, preto bola žaloba správne zamietnutá. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.“ V konaní ako žalobca vystupovala spoločnosť EOS KSI Slovakia, s.r.o. a žalované boli G. N. a G. N. (teda žalobkyne v súdenej veci).
13. Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 7Csp 149/2021-87 z 4.4.2022 bol žalobkyni v 1. rade doručený dňa 6.5.2022 a žalobkyni v 2. rade dňa 13.5.2022.
14. Rozsudok Krajského súdu v Prešov č.k. 9CoCsp 37/2022-113 z 24.11.2022 bol žalobkyni v 1. rade doručený dňa 20.12.2022 a žalobkyni v 2. rade dňa 21.11.2022.
15. Z lustrácie Sociálnej poisťovne na základe dopytu žalovaného zo dňa XX.X.XXXX plynie, že výška mesačného príjmu žalobkyne v 1. rade činila sumu 229 eur, čo bola suma jej dôchodku a žalobkyne v 2. rade činila sumu 473 eur (vymeriavací základ, t.j. hrubá mzda).
16. Z úverového registra zo dňa XX.X.XXXX plynulo, že žalobkyňa v 1. rade má 3 existujúce úvery a 4 ukončené. Suma mesačných splátok predstavovala 164 eur mesačne pri celkovej sume splátok vo výške 7050 eur. Z uvedeného úverového registra vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade vyplynulo, že má evidované 4 žiadosti o úver a 2 zamietnuté.
17. Zo žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 22.3.2015 plynie, že žalobkyňa v 2. rade je vydatá s počtom členov domácnosti 2. Býva v rodinnom dome v osobnom vlastníctve. Jej príjem činí sumu 450 eur. Z uvedenej žiadosti ďalej plynie, že žalobkyňa v 1. rade je ovdovelá, s počtom členov domácnosti 1, bývajúca v rodinnom dome v osobnom vlastníctve a dôchodkom vo výške 229 eur.
18. Zistený skutkový stav takto právne posúdil:
Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 1 ods. 2 ZoSÚ, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.
Podľa § 2 písm. d) ZoSÚ, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 7 ods. 1, 2 ZoSÚ, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.17)
Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa§ 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.
Podľa § 451 ods. 1 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 100 ods. 1, 2 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej § 101 až 110 Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
Podľa § 107 ods. 1, 2 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Podľa § 8 písma. zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony cit.: „Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú.“ Predmetné ustanovenie v znení novely č. 9/2021 Z.z. cit.: „Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú.
Podľa § 228 CSP, výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.
19. Podanie žalobkýň, ktoré nazvali zmenou návrhu je podľa svojho obsahu späťvzatím žaloby žalobkyne v 1. rade čo do vydania bezdôvodného obohatenia, preto súd v súlade s ust. § 145 CSP za súhlasu žalovanej s jej procesným úkonom konanie o žalobe žalobkyne v I. rade v časti o vydaní bezdôvodného obohatenie zastavil.
20. Žalovaná vystupuje ako poskytovateľ úverov v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Žalobkyne neuzatvorili predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Predmetný vzťah je preto potrebné v zmysle citovaných ustanovení § 52 a nasl. OZ posudzovať ako vzťah spotrebiteľský, nakoniec táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu ani sporná.
21. Sporným bolo, či sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bezpoplatkový.
22. Žalovaná sa bránila tým, že nebola stranou sporu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp. zn. 7Csp 149/2021, teda závermi rozsudku nemôže byť viazaná (§ 228 ods. 1 CSP).
23. Súd preto v prvom rade skúmal, ako žalovaná pred poskytnutím úveru skúmala schopnosť žalobkýň splácať spotrebiteľský úver a dospel k záveru, že nebol preukázaný postup v súlade s § 7 ZoSÚ.
24. V súvislosti s námietkami žalovanej k procesnému postupu, ktorým ho vyzvala na preukázanie splnenia si zákonnej povinnosti, súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie cit.: „Je však potrebné zdôrazniť, že dodržiavanie tejto zásady by bolo porušené, ak by dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice 2008/48 zaťažovalo spotrebiteľa. Tento totiž nedisponuje prostriedkami, ktoré by mu umožňovali preukázať, že veriteľ mu jednak neposkytol informácie podľa článku 5 tejto smernice a jednak neoveril jeho úverovú bonitu. Naopak účinné vykonanie práv priznaných smernicou 2008/48 zabezpečuje vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej je veriteľ v zásade povinný preukázať pred súdom správny výkon týchto predzmluvných povinností. Cieľom takéhoto pravidla je zaistiť, ako uvádza bod 21 tohto rozsudku, ochranu spotrebiteľa, bez neprimeraného poškodenia práva veriteľa na spravodlivý proces. Ako totiž uvádza v bode 35 svojich návrhov generálny advokát, obozretný veriteľ si musí byť vedomí nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných povinností a povinnosti poskytnúť vysvetlenia.“ (bod 27 a 28 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-449/13).
25. Význam skúmania bonity spotrebiteľov je zdôrazňovaný aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie, pričom súd musí ex offo preskúmať dodržanie povinnosti veriteľa v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ (porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-679/18, tiež C-449/13, C- 303/20).
26. Z článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že pred uzavretím zmluvy o úvere je veriteľ povinný posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, pričom táto povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu úveru nebonitným spotrebiteľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, CA Consumer Finance, C-449/13, EU:C:2014:2464, bod 43; zo 6. júna 2019, Schyns C-58/18, EU:C:2019:467, bod 40, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 20). Taká povinnosť tým, že má chrániť spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, má pre nich zásadný význam (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2019, Schyns, C-58/18, EU:C:2019:467, bod 41, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 21, ako aj citovanú judikatúru).
27. Vo vzťahu k splneniu si povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa ako najdôležitejšej predzmluvnej povinnosti veriteľa žalobca predložil Zmluvu, výstup z dopytu z úverového registra, z dopytu Sociálnej poisťovne a žiadosť o poskytnutie úveru.
28. Poskytovanie úverov a pôžičiek je vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo sa môže dlžníkovi po uzavretí zmluvy stať. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase uzavretia zmluvy zistiteľný. Aj Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou. Hodnotenie bonity klienta je v podstate skúškou úverovej spôsobilosti dlžníka a na jej zistení si veriteľ musí dať záležať.
29. Z predložených dôkazov je zrejmé, že veriteľ zisťoval len príjem žalobkýň, hoci jeho povinnosťou je zisťovať nielen príjem, ale aj ich výdavky. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti.
30. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti spotrebiteľa je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver a údajmi z príslušných databáz.
31. Pokiaľ žalobkyne poukázali na to, že žalobkyňa v 2. rade mala v čase poskytnutia úvere vyživovaciu povinnosť k 2 maloletým deťom a žalovaný musel na uvedené prihliadať, súd poznamenáva, že žalovaný nemohol vzhľadom na obsah Zmluvy tieto skutočnosti vedieť, preto na to súd neprihliadal, keďže povinnosťou žalobkýň bolo poskytnúť na žiadosť veriteľa úplné, presné a pravdivé údaje (§ 7 ods. 2 ZoSÚ), čo sa zjavne nestalo. Žalobkyňa v 2. rade žiadosť o poskytnutie úveru vypisovala a počet členov domácnosti uviedla 2, čo nekorešponduje s realitou, ale ako súd uviedol, žalovanému uvedené nemôže byť dané na ťarchu, keďže o tejto skutočnosti objektívne nemohol vedieť.
32. Pri zistených mesačných príjmov - žalobkyňa v 1. rade vo výške 229 eur a žalobkyňa v 2. rade vo výške 473 eur ( vymeriavací základ - hrubá mzda), ktorý sa rovná čistej mzde 392,05 eur, ak si uplatňuje nezdaniteľnú časť základu dane a 331,80 eur, ak si ju neuplatňuje, existencie úverového zaťaženia žalobkyne v 1. rade vo výške 164 eur mesačne, zohľadňujúc len štatistické ukazovatele životného minima, ktoré bolo v čase uzatvorenia Zmluvy vo výške 198,09 eur nemožno učiniť záver, že by žalobkyniam ako spotrebiteľom zostala po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej by boli schopné úver splácať pri mesačnej splátke 65,85 eur. Výdavky zohľadnené v tomto smere by mesačne činili 626,03 eur (198, 09 eur, 198,09 eur, 164 eur, 65,85 eur). Mesačné čisté príjmy oboch žalobkýň predstavovalo 621,05 eur, resp. 560,80 eur.
33. Podľa názoru súdu všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľov splácať spotrebiteľský úver (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Žalovaná si nezískala, teda následne ani nevyhodnotila a ani neoverila informácie o bonite klientov, z ktorých by bola schopná zistiť objektívny obraz o ich finančnej situácii. Nedôsledne tiež zisťovala, a preto ani nezohľadnila výdavky žalobkýň, aj keď mala objektívnu možnosť si ich pred poskytnutím úveru overiť.
34. Žalovaná teda predloženými dôkazmi nepreukázala, že by konala s vynaložením odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver.
35. Súd majúc na zreteli vyššie uvedené skutočnosti, keďže považoval porušenie povinnosti žalovanej v intenzite hrubého porušenia povinnosti v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalobkýň splácať úver, úver posúdil ako bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 ZoSÚ).
36. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí (v predmetnom spore žalovaný), toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. V predmetnom spore je ním žalobkyňa v 2. rade. V rámci vykonaného dokazovania bolo prehľadom transakcií preukázané, že z jej účtu boli poukazované platby na poskytnutý úver. S poukazom na uvedené jej preto svedčí aktívna legitimácia na podanie žaloby, keďže žalobkyňa v 2. rade bola subjektom zmluvného vzťahu, ktorá plnila žalovanej a plnenie bolo bez právneho dôvodu vzhľadom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
37. Žalobkyňami tvrdená výška poskytnutého plnenia žalovanej bola v konaní jednak riadne preukázaná (prehľadom transakcií - výpis z úverového účtu) a zároveň nebola v konaní zo strany žalovanej účinne popretá, naviac bol vyzvaná, aby predložila platobnú históriu, čo však neučinila. Ide o sumu 2 643,64 eur.
38. Keďže žalovaná vzniesla námietku premlčania voči uplatnenému nároku, súd posudzoval jej dôvodnosť a dospel k záveru, že uplatnený nárok z bezdôvodného obohatenia vo výške 643,64 eur nie je premlčaný.
39. V otázke premlčania je pri spotrebiteľských úveroch potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 52 ods. 2 OZ). Nárok z bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje (§ 100 ods. 1, 2 OZ). Keďže medzi účastníkmi v dôsledku poskytnutého plnenie bez právneho dôvodu, nastal režim vyporiadania nárokov z bezdôvodného obohatenia, bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 1, 2 OZ.
40. Subjektívna premlčacia doba je 2-ročná a objektívna premlčacia doba je 3-ročná. Subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo. Súdna prax v tejto spojitosti už dávnejšie dovodila, že začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je nezávislý od akejkoľvek subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení a viaže sa len na jedinú rozhodujúcu okolnosť, ktorou je vznik bezdôvodného obohatenia (k tomu porovnaj R 25/1986).
41. Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej doby, v tomto smere súd túto otázku posudzoval v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2021, sp. zn. 5 Cdo 29/2021 zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov 2/2022 cit: „Podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013) je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr. Aj v prejednávanom spore je potom potrebné individualizovať, kedy žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Vychádzať treba z reálneho momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaná na jej úkor bezdôvodne obohatila (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/121/2009). V prejednávanom spore je potrebné vychádzať z momentu, kedy si žalobkyňa sama musela byť vedomá, že bez existujúceho (platného) právneho dôvodu previedla na účet žalovanej určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je aj podľa dovolacieho súdu porada, ktorú absolvovala žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka fyzická osoba s jej právnou zástupkyňou, kedy sa dozvedela o rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať od znalosti právnej kvalifikácie plnenia poskytnutého žalobkyňou nad rámec základnej sumy úveru ak o bezdôvodného obohatenia).“
42. S poukazom na uvedené má za to, že žalobkyňa v 2. rade sa o bezdôvodnom obohatení na svoj úkor dozvedela od doručenia rozsudku v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 7Csp 149/2021 dňa 13.5.2022. Žaloba bola preto podaná v rámci 2-ročnej subjektívnej doby, ktorá dňom podania žaloby 15.4.2023 neuplynula.
43. Súd prvej inštancie v ďalšom skúmal, či napadnuté zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ)
44. „Pre právne posúdenie stavu nerovnováhy je potrebné predovšetkým vykonať test proporcionality, ktorý vychádza v úvodnej fáze z porovnania zmluvnými podmienkami privodeného stavu so stavom absolútnej - teoretickej rovnosti zmluvných strán. Práve uvedená komparácia je spôsobilá umožniť vykonanie testu proporcionality vo vzťahu ku konkrétne namietaným zmluvným podmienkam. Z praktického pohľadu možno nadobudnúť dojem, že značná nerovnováha je implikovaná práve záväzkami, v ktorých vystupuje na jednej strane slabšia zmluvná strana. Uvedená premisa môže mať štatút vyvrátiteľnej domnienky a jej aplikácia je nanajvýš opodstatnená, keďže aj samotná filozofia smernice Rady 93/13/ EHS prezumuje, že nadvláda dodávateľov nad spotrebiteľmi zakladá východiskový stav určitej miery nerovnováhy, ktorý je potrebné korigovať pozitívnym zásahom štátu. Dané myšlienky vychádzajú z teórie spotrebiteľského správania a ekonómie, v rámci ktorých pristupujúca nadvláda dodávateľa predstavuje len využitie existujúcej výhody na maximalizáciu prospechu jednej strany na úkor strany druhej. Filozofiu, ktorú naznačujeme, dlhodobo potvrdzuje aj Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach Mostaza Claro, Godard, Asturcom a pod. Z uvedeného plynie, že vlastným testom neprijateľnosti zmluvnej podmienky je potrebné preveriť prvotnú prezumpciu založenú na predpokladaní existencie nerovnovážneho postavenia zmluvných strán. Z tohto dôvodu je zrejmé, že test neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je hľadaním nerovnováhy, ale preverovaním existujúceho stavu rovnováhy so zreteľom na právne postavenie spotrebiteľa. V poradí druhým významným bodom z pohľadu koncepcie odseku 1 je už spomenutá implicitná legálna definícia neprijateľnej zmluvnej podmienky s poukazom na materiálne kritériá spôsobovania značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. .... v prípade neprijateľnej zmluvnej podmienky je potrebné vykonať kumulatívnu analýzu značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa, ktorej predmetom je zameranie a účinok privedený zmluvnou podmienkou.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 562).
45. Majúc na zreteli vyššie uvedené východiská súd dospel k záveru, že napadnuté zmluvné ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to z nasledovných dôvodov.
46. Táto zmluvná podmienka bola posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. k) OZ a súd nevidí dôvod na odklon od uvedených rozhodnutí.
47. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa v 2. rade bola v konaní procesne úspešná, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vyšším súdnym úradníkom.
48. Žalobkyňa v 1. rade bola úspešná čo do určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a naopak zavinila zastavenie konania čo do výroku o vydanie bezdôvodného obohatenia, preto súd vyslovil, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva, keďže jej úspech bol len čiastočný a vzhľadom na uvedené tiež nie je dôvod priznať náhradu trov konania žalovanej voči nej (jej čiastočný neúspech vo výroky o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky).
49. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná a to včas. Odvolanie odôvodnila tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane žalovaného, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .
50. Uviedla, že v celom priebehu konania, už aj od vyjadrenia k žalobe neustále zdôrazňovala, že žalobkyne nepredniesli žiadne tvrdenia, ktoré by dostatočne špecifikovali uplatnenú výšku žalobného návrhu. Opakovanie apelovala , že žalujúcej strane nestačí tvrdiť, že na úver bola uhradená celková suma 2643,64 eur aj keď z obsahu žaloby a ich prílohy je zrejmé, že bola realizovaná viacerými platbami a nie naraz. Žalobkyne boli povinné uviesť vrátenie, ktorých plnení prípad niektorých častí plnenie korešpondujúcich s obsahom zmluvného vzťahu s bankou žalovaného sa domáhajú a tvrdiť rozhodujúce skutočnosti o každom takomto plnení najmä to od toho, kedy, komu, koľko, ako plnil. Má za to, že odôvodnenie výšky žalobného nároku bolo v žalobe zredukované iba na tvrdenie,, ako vyplýva z vykonaného dokazovania konanie OS Prešov spisová značka 7 Csp 149/2021, žalovaná nám poskytla finančné prostriedky vo výške 2000 eur a žalovanej sme formou splátok uhradili celkovú sumu vo výške 2643,64 eur. Žalovaná sa na náš úkor bezdôvodne obohatila o sumu vo výške 643,64 eur. Tiež pokiaľ ide o vydanie bezdôvodného obohatenia konaní nie je sporné, že Okresný súd Prešov právoplatne rozsudkom . vyššie uvedeným v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Prešove zamietol žalobu právneho zástupcu žalovanej o zaplatenie 460,95 eur titulom vyššie uvedenej sumy. V konaní dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu neskúmania bonity. Rovnako bolo počas dokazovania skutkového zistené, že žalobcom bol poskytnutý úver vo výške 2000 eur, pričom oni žalovanej poukázali sumu 2643,64 eur.“ Žalovaná uviedol, že z napadnutého rozsudku však nemožno zistiť, z ktorých konkrétnych plnení alebo ich častí pozostáva žalovaná suma. Ďalej uviedla, že žalobkyňa v 1. rade síce svoj procesný nárok týkajúci sa vydania bezdôvodného obohatenia zobrala späť, avšak počas svojho a následného výsluchu opakovane tvrdila, že daný úver splácala dokonca údajne preplatila. Súd prvej inštancie vyššie okolností nereflektoval a práve naopak neakceptovateľne si situácii zjednodušil tvrdením žalobkyne v druhej rade, že úver splácala práve ona, pričom ignoroval priamy rozpor s vykonanými listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie preto svojvoľne priznal žalobkyni v 2. rade sumu, o ktorej nebolo riadne tvrdené a už vôbec nie preukázané, že bola jej plnením. Taktiež poukázala že poskytnutý úver má byť postihnutý sankciou bezmocnosti a bezpoplatkovosti, pričom tento záver vychádza z nesprávnej aplikácie práva, keď relevantná právna norma nebola aplikovaná a bolo nahradená svojvoľnou úvahou súdu bez akejkoľvek opory v znení zákona . Taktiež poukázala aj na argument rozsudku súdu prvej inštancie, že žalovaná nepreukázala komplexné zisťovanie výdavkov žalobkýň, čo považuje žalovaná za zjavne úplne nesprávny argument, pretože nebolo jej povinnosťou preukázať aké výdavky žalobkýň preverovala, ako ich hodnotila v komparácii s inými príjmami, jej úlohou bolo poukázať iba na to, že nemôže obstáť tvrdenie o poskytnutie úveru, hoci nemala k dispozícii žiadne údaje o ich výdavkoch. Súd prvej inštancie takmer úplne jednoznačne vec nesprávne právne posúdil, keďže aplikoval sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, hoci z odôvodnenia jeho rozsudku je evidentné, že vyvodil len z údajného nekonania s odbornou starosť povinnosťou podľa § 7 ods. 1 zákona číslo 129/2010 z. Z v znení účinnom dňa 22.03.2015. Taktiež poukázala, že napadnutému rozsudku predovšetkým vytýka, že ním došlo k hrubému porušeniu zaručeného práva na spravodlivé súdne konanie, keďže jeho odôvodnenie vôbec nevyhovuje kritériám, ktoré sú nám dané v ohľade kladené právnou úpravou aj ustáleným výkladom zo strany najvyšších súdnych autorít. Má za to, že základnou požiadavkou je, aby rozhodnutie v dostatočnej miere uvádzalo dôvody, na ktorých sa zakladá. Z uvedených dôvodov najzásadnejšiu odvolaciu námietku vzniesol voči absencii relevantného odôvodnenia, prečo súd neuznal ani ďalšiu zásadnú obranu žalovanej, že nebolo zistené porušenie osobitných zákonných povinností, ktorých hlavným cieľom je práve ochrana spotrebiteľa pred primeranými sankciami za poškodenie. Žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a to tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a zaviaže žalobkyne na náhradu trov konania na súde prvej inštancie i trov odvolacieho konania v obidvoch prípadoch v rozsahu 100 %.
51. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobkyne. Uviedli, že nesúhlasia s argumentáciou žalovanej o nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, čo do posúdenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Majú za to, že prvoinštančný súd sa dostatočne zaoberal všetkými právne významnými námietkami v konaní žalovanej. V napadnutom rozsudku prihliadal na všetky procesné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany všetkých strán sporu, pričom svoje rozhodnutie logicky a vecne veľmi podrobne odôvodnil. Poukázal pritom najmä na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16 11.2011 spisovej značky 6 Cdo 145/2011, ako aj uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 07.07.2009 spisovej značky 3 US 199/09 a iné. Vo vzťahu k vyššie uvedenému plneniu úver žalovaná konaní nerozporovala, že celkovo bola so splátkami uhradená suma 2643,64 eur, pričom úver bol poskytnutý v sume 2000 eur. Žalobkyne majú za to, že sa jedná iba o relevantné otázky snažiace sa navodiť dojem, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo za situácie, že žalovaná namieta, že súd sa mal zaoberať najmä kto, kedy, komu, koľko a ako plnil, pričom je potrebné položiť si otázku, akým spôsobom odpovedal na tieto od odpovede. Čiastkové otázky pri skutočnosti, že istina úveru bola fakticky preplatená o sumu 643,64 eur. Ako vyplynulo z dokazovania žalobkyňa v 1. rade úverovú zmluvu iba podpísala viac sa úver o úver nezaujímala, keďže prostriedky z úveru boli fakticky určené a použité pre žalobkyňu v 2. rade a jej manžela. Z výsluchu žalobkyne v 2. rade vyplynulo, že iba táto úver splácala, čo žalobkyňa v 1. rade nijako nenamietala. Žalobkyňa v 1. rade namieta v konaní iba preplatenie úveru, v ktorom je ona zmluvnou stranou. Ďalej poukázali na novotu v odvolacom konaní, ak žalovaná tvrdí, že žalobkyňa v 2. rade uhrádzala iba niektoré splátky, ostatné mali byť poukazované z účtov iných osôb, pričom tieto okolnosti žalovaná nikdy netvrdila v prvom inštančnom konaní a táto nešpecifikovaná a nepreukázaná námietka je výlučne v rovine subjektívnej domienky žalovanej. Ďalej uviedli, že hrubé porušenie žalovanej postupovať s odbornou starostlivosťou vyplýva priamo z listinných dôkazov predložených priamo žalovanou, pretože ak v žiadosti o úver okrem výšky príjmu nie je uvedená žiadna zmienka o výdavkoch a je zrejmé, že dodávateľ sa nijako nezaoberal reálnymi mesačnými výdavkami, teda bez žiadosti o súčinnosť. Mal za to, že zákonodarca jasne uložil veriteľovi povinnosť zistiť sociálno-ekonomickú situáciu spotrebiteľa, čo znamená povinnosť zistiť nielen jeho čistý príjem, ale aj pravidelné výdavky, pretože dôraz pri posúdení úverovej schopnosti klienta je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho, čo spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne a či ostane taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Cieľom zákonodarcu bolo totiž zamedziť zadlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne uhrádzať. Taktiež uviedli, že v preskúmavanej veci žalovaná sama uvádza, že výdavky nijako neoverovala, pretože za dostatočné považovala iba úverové záväzky a tým sa spoliehala v otázke bonity na minimálne údaje, čo nemožno vyhodnotiť ako dodržanie povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou. Čo sa týka súdom určenej a namietanej neprijateľnej zmluvnej podmienky (NZP) táto predstavuje už notoricky známu neprijateľnú zmluvnú podmienku používanú žalovanou ako inými dodávateľmi bankového alebo nebankového spektra a prvom rade je preto potrebné uviesť, že spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi žalobkyňami a žalovanou má bezpochyby takzvaný formulárový charakter. Zo strany žalovanej neboli žalobkyne nijakým spôsobom upozornení na namietané NZP ani na ich dôsledky. Ich zmluvná voľnosť bola obmedzená len na dohodu o výške úveru, pričom všetky ostatné zmluvné podmienky, ako aj všetky dokumenty predstavujú diktát dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah. Poukázali preto na publikáciu Civilný sporový poriadok, komentár Praha CH Beck, 2016 strana 10371038, z ktorej vyplýva, že napriek tomu, že vyhlásenie zmluvnej podmienky za neprijateľnú v jednom minimálnom spotrebiteľskom spore nie je záväzná pre posúdenie tejto zmluve podmienky v inom individuálnom spotrebiteľskom spore za predpokladu obdobných skutkových okolností a by mal súd rozhodnúť obdobne a zaväzuje ho k tomu aj požiadavka právnej istoty vyjadrenia článku 2 CSP, ako aj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Nie je dôvod nato, aby tento procesný princíp neplatil aj v prípadoch, keď žalobu podá spotrebiteľ. Taktiež uviedli, že žalovaná strana nepredložila v konaní jediný dôkaz na preukázanie vedenia kontrakčného procesu s dlžníkom. Potom po skutkovej stránke ani právnej stránke konajúci súd pri hodnotení dôkazov ani nemohol dôjsť k záveru, ktorý prezentuje žalovaná a žalobu zamietnuť. Poukázali taktiež, že v danom prípade zmluvná pokuta v sume 25 % predstavuje až 48 % zo sumy mesačnej splátky. Následne oprávnenie iba dodávateľa sankcionovať porušenie povinností zo strany spotrebiteľa predstavuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Majú za to, že ak by zmluvná pokuta prešla testom podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (čo nepripúšťajú) tak jeho neprijateľnosť daná ustanovením § 51 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žiadali preto aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobkyniam priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
52. K uvedenému sa už žalovaná nevyjadrila.
53. Krajský súd v Prešove ako súd odovolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP (Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015. Z. z. ďalej iba "CSP“, platný od 01.07.2016) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil v zmysle ustanovení § 387 ods. 1 CSP. Predmetom odvolacieho konania nebol výrok III. rozsudku prvej inštancie , ktorým konanie o žalobe žalobkyne v 1. rade v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia zastavil.
54. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pre zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné.
55. Súd prvej inštancie po preskúmaní spisu dospel k záveru, že v predmetnom prípade je poskytnutý úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, pretože pred poskytnutím spotrebiteľského úveru nebola skúmaná bonita žalobkýň dostatočným spôsobom. S uvedeným záverom sa však vôbec nestotožnila žalovaná v podanom odvolaní, preto sa odvolací súd zaoberal, či došlo k naplneniu vytýkaných nedostatkov súdom prvej inštancie ako aj k naplneniu prípadnej sankcie spočívajúcej v bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.
56. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.
57. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).
58. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalovanej ako veriteľa požadovať preukázanie bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalovanom ako veriteľovi, aby preukázal, že si svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si v uvedenom prípade splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
59. Vo vzťahu k splneniu si povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa žalovaná predložila Zmluvu, výstup z dopytu z úverového registra, z dopytu Sociálnej poisťovne a žiadosť o poskytnutie úveru. Avšak z týchto listín žalovaná nemohol úplne zistiť finančnú situáciu na strane žalobkýň. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uvádza, že z uvedených listín a registrov nemohla žalovaná ako veriteľ zistiť celkovú finančnú situáciu žalobkýň, teda takýto postup žalovanej nemožno považovať za skúmanie bonity. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie považoval za skúmanie bonity, toto konanie by nebolo možné považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby žalovaná skúmala aj iné aspekty a okolnosti na strane žalobkýň, ako napr. ich celkovú zadlženosť, počet vyživovacích povinností, mesačné výdavky, výdavky na zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď., teda žalovaná si nemohla utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalobkýň potrebnej pre posúdenie ich schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalovanou o preukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalobkýň splácať úver.
60. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.
61. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.“
62. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, teda, že nesplnenie povinnosti žalovanej ako veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch má za následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z tohto dôvodu boli žalobkyne povinné vrátiť iba istinu 2.000,- eur. Plnenie nad rámec uvedeného t.j. plnenie vo výške 643,64 eur je plnením bez právneho dôvodu a predstavuje bezdôvodné obohatenie, ako správne uzavrel aj súd prvej inštancie.
63. Podľa § 298 ods. 1, 2 CSP súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.
64. Podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.
65. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
66. Odvolací súd konštatuje, že žaloby upravené v ust. § 137 písm. c) a d) CSP nevylučujú žalobný návrh o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom vzťahu v zmysle ust. § 298 CSP.
67. K naliehavému právnemu záujmu žalobcu na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok odvolací súd konštatuje, že: „žaloba, ktorou sa žalobca (majúci v právnom vzťahu, ktorého sa vec týka, postavenie spotrebiteľa) domáha vyslovenia (určenia) neprijateľnosti zmluvných podmienok, resp. vyslovenia (určenia) ich neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle § 137 ods. 1 písm. c) C. s. p. Ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2019, sp. zn. 6 Cdo 27/2018).
68. Aj zo znenia ust. § 298 CSP vyplýva, že súd môže v rozsudku v spotrebiteľskom spore aj bez návrhu určiť, že zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uvedené zákonné ustanovenie teda umožňuje, aby sa spotrebiteľ aj v individuálnom spotrebiteľskom spore domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky bez súčasne uplatneného nároku na plnenie z neprijateľného zmluvného dojednania.
69. Okrem iného zo samotného zák. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právny záujem žalobcu ako spotrebiteľa na určení neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky ktorá spôsobuje nerovnováhu v postavení účastníkov tohto konania a predmetnej spotrebiteľskej zmluvy.
70. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
71. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky, ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenej zmluvnej podmienky za neprijateľnú.
72. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí sp. zn. C-473/00 potvrdil, že uplynutie času v žiadnom prípade nemôže byť skutočnosťou, ktorá by mala znížiť alebo znemožniť ochranu práv spotrebiteľa pred nekalými obchodnými podmienkami podľa čl. 3 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS.
73. Žalobca v postavení spotrebiteľa má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách aj v zmysle ust. § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z. z., z čoho taktiež naliehavý právny záujem na požadovanom určení vyplýva. V poznámke k tomuto ustanoveniu je daný odkaz na ust. § 52 - § 54 OZ. Jedným z prostriedkov súdnej ochrany je i žaloba na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Ust. § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z. priamo umožňuje spotrebiteľovi proti porušeniu práv a povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa domáhať sa ochrany svojho práva proti porušiteľovi na súde. S určením určitej zmluvnej podmienky za neprijateľnú je spojený významný právny následok spočívajúci v tom, že dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, čo vyplýva z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Zákon č. 250/2007 Z. z., ako aj Občiansky zákonník umožňujú spotrebiteľovi aj formou žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky domáhať sa ochrany svojich práv v súdnom konaní bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko tento vyplýval z uvedených právnych predpisov.
74. Odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní zmluvnej pokuty ako neprijateľnej podmienky vychádzal súd prvej inštancie z posúdenia dojednanej zmluvnej pokuty, či táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nespochybňoval význam zmluvnej pokuty. Pokiaľ však ide o spotrebiteľský vzťah, musí ísť o takú zmluvnú pokutu, ktorá obstojí v rámci súdnej kontroly neprijateľných podmienok so zreteľom na povahu, obsah a osobitosti právneho úkonu, ako i na vzájomné práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy, ktoré by mali byť vyvážené.
75. Odvolací súd nepospochybňuje, že zmluvná pokuta v prvom rade plní prevenčnú funkciu tým, že hrozba majetkovej sankcie motivuje dlžníka, aby včas a riadne splnil zmluvnú povinnosť a ďalej plní reparačnú funkciu, lebo jej zmyslom je tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia povinnosti zo strany dlžníka a taktiež predstavuje sankciu pre toho, kto porušil povinnosť. Uvedené však neznamená, že výška zmluvnej pokuty môže byť dohodnutá ľubovoľne, ale zvlášť v prípade spotrebiteľskej zmluvy.
76. Žalovaná právo na zmluvnú pokutu odvíja od ustanovenia § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka a od spotrebiteľskej zmluvy (zmluvy o splátkovom úvere), ktorá ako typová zmluva je uzatváraná vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy, a teda aj dojednanie o zmluvnej pokute nemôže ovplyvniť. V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že sa jedná o individuálne dojednané zmluvné ustanovenie (§ 53 ods. 2 OZ). Žalovaná ako dodávateľ zmluvnú pokutu so žalobkyňou ako spotrebiteľom osobitne nevyjednávala, pretože zmluvná pokuta je dojednaná za rovnakých podmienok vo všetkých zmluvách. Zmluvná pokuta, ktorá nebola individuálne dojednaná, lebo sa jedná o štandardnú typovú zmluvu, a ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v rozpore s ochranou práv spotrebiteľa, ako aj v rozpore s Chartou základných práv Európskej únie (článok 98), podľa ktorého je v záujme naplnenia jedného zo základných práv Európskej únie politiky štátov zabezpečiť vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa, a preto je potrebné využiť všetky efektívne prostriedky ochrany spotrebiteľa, aby sa zvyšovala dôvera spotrebiteľov v trh, aby neprimerané postupy spotrebiteľov na trhu nezaťažovali. Žalovaná ako osoba podnikajúca na trhu s úvermi má odbornú prevahu nad spotrebiteľmi, ktorým svoje služby poskytuje, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k spotrebiteľom sa bude správať s náležitou odbornou starostlivosťou.
77. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že uvedená zmluvná podmienka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatnou, keď spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keď veriteľ si podľa nej môže duplicitne, popri zákonnom úroku z omeškania, ktorý predpokladajú priamo právne predpisy ako sankciu pre dlžníka pre prípad omeškania, uplatňovať sumu 25,- eur pri každom jednotlivom omeškaní žalobcu s úhradou splátky. Odvolací súd to považuje za neprimeranú sankciu, aj s poukazom na skutočnosť, že uvedenú sumu by si veriteľ mohol uplatňovať bez ohľadu na dĺžku omeškania, a teda aj pri omeškaní v trvaní napr. jedného dňa by okrem omeškanej splátky žalobca musel uhradiť sumu 25,- eur naviac ako zmluvnú pokutu. Pri oneskorenej úhrade peňažného plnenia nemôže ostať bez povšimnutia výška pohľadávky vzniknutej porušením záväzku. Paušálne dojednanie zmluvnej pokuty, ktoré vôbec nezohľadňuje výšku pohľadávky vzniknutej porušením záväzku, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd nespochybňuje právo veriteľa zabezpečiť splnenie povinnosti dlžníka aj prostredníctvom zmluvnej pokuty, avšak nie vo fakticky neobmedzenom rozsahu (za každé jedno omeškanie), bez presne stanovených pravidiel jej stropu (do výšky určenej podľa právnych predpisov je pre spotrebiteľa neurčité dojednanie).
78. Odvolací súd poukazuje na to, že dojednanie zmluvnej pokuty vôbec nezohľadňuje intenzitu a význam toho ktorého porušenia povinnosti, ani výšku dlhu spotrebiteľa vzniknutého porušením záväzku. Znenie zmluvnej podmienky umožňuje veriteľovi požadovať od dlžníka v podobe sankcií za omeškanie (t. j okrem zmluvnej pokuty aj úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Toto dojednanie predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko výrazne znevýhodňuje spotrebiteľa a dodávateľovi umožňuje pri akomkoľvek i menej významnom porušení povinnosti uplatniť si voči spotrebiteľovi zmluvnú pokutu, popri úrokoch z omeškania. Takáto paušálna zmluvná pokuta je neprijateľnou aj bez ohľadu na to, že jej maximálna výška je limitovaná v zmysle príslušných právnych predpisov (§ 3a Nar. vlády SR 87/1995 Z. z.)
79. Po zohľadnení uvedeného odvolací súd dospel k záveru zhodnému so súdom prvej inštancie, že dojednaná zmluvná pokuta ako sankcia za porušenie zmluvných povinností spotrebiteľom je neprimerane vysoká, v dôsledku čoho je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Rovnaká zmluvná podmienka bola pritom vyhlásená za neprijateľnú už rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11Csp/9/2022-129 zo dňa 6.5.2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 11Csp/9/2022-161 zo dňa 15.6.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/50/2022 zo dňa 23.2.2022.
80. Podľa § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis.
81. Podľa § 3a ods. 1 a 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov.
82. Zároveň režim § 53b ods. 1 OZ nevylučuje posúdenie neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 OZ alebo § 53 ods. 4 OZ, ktoré sa uplatnia prednostne, keďže do testu administratívneho stropu podľa § 53b ods. 1 OZ môžu vstúpiť iba tie zmluvné podmienky upravujúce sankcie lege artis, a nie tie, ktoré sú už ex lege neplatné, ako je to v tomto posudzovanom prípade v dôsledku neprijateľnosti.
83. Odvolací súd v závere pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorého súčasťou je aj právo sporovej strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinnými námietkami a argumentmi a dôkaznými návrhmi strán , (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Kraska proti Švajčiarsku z 29.04.1993, nález Ústavného súdu sp. zn. 2 US 410/06). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 220 ods. 2 CSP a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (2 US 78/05).
84. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (2 US 76/07).
85. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania takzvaného skráteného odôvodnenia rozhodnutia, pričom tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
86. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne.
87. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
88. Taktiež potvrdil závislý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny, ak súd priznal náhradu trov konania v celom rozsahu úspešnej strane sporu (žalobkyni v 2. rade) proti žalovanej ako neúspešnej strane sporu .
89. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods.1 CSP tak, že žalobkyniam , ktoré boli v odvolacom konaní úspešné v celom rozsahu priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešná žalovaná. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
90. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).