Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-178-2024.pdf
PDF · 117.34 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/178/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Coca-Cola HBC Česko a Slovensko, s.r.o., so sídlom Českobrodská 1329, Praha 9 - Kyje, PSČ 19821, IČO: 411 89 698, Česká republika, zastúpeného: Advokátska kancelária ERASMUS LEGAL, s. r. o., so sídlom Justičná 9, 811 07 Bratislava, IČO: 36 789 615, proti žalovanému: B. B., nar. X.X.XXXX, bytom Š. XXXX/X, XXX XX S.- M., zastúpenému: Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s. r. o., so sídlom Záhradnícka 29, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 860 891, v konaní o zaplatenie 3.897,05 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. 76Cb/64/2023 - 82 zo dňa 15.5.2024 takto
r o z h o d o l :
I. Krajský súd v Bratislave opravuje záhlavie rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. 76Cb/64/2023 - 82 zo dňa 15.5.2024 v časti označenia predmetu konania tak, že správne znie: „o zaplatenie 3.897,05 eur s príslušenstvom“.
II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. 76Cb/64/2023 - 82 zo dňa 15.5.2024 p o t v r d z u j e .
III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom č. k. 76Cb/64/2023 - 82 zo dňa 15.5.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol výrokom I. tak, že žalobu zamietol a vo výroku II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 28.8.2023 domáhal vydania rozhodnutia v upomínacom konaní, ktorým by súd zaviazal žalovaného v 1. rade: spoločnosť EleŠi s.r.o. (IČO: 51 909 642) a žalovaného v 2. rade: B. B. spoločne a nerozdielne na zaplatenie istiny vo výške 3.897,05 eur s príslušenstvom. Žalobca v žalobe tvrdil, že so žalovaným v 1. rade uzatvorili dňa 1.1.2019 Zmluvu o spôsobe podpory predaja. Obchodný záväzkový vzťah fungoval tak, že žalobca predával vo veľkom množstve svoje výrobky (nealkoholické nápoje) žalovanému v 1. rade ako kupujúcemu, ktorý ich ďalej predával priamo koncovým spotrebiteľom vo svojich prevádzkach. V súlade s článkom 7 bod 7.1 Zmluvy o spôsobe podpory predaja neoddeliteľnou súčasťou je Príloha č. 1 - Obchodné podmienky. Kupujúci a predávajúci sa v Zmluve dohodli tak, že žalobca poskytne kupujúcemu vopred zálohovú platbu ako zálohu na bonus, na ktorú kupujúcemu vznikne nárok v budúcnosti za splnenia dojednaných podmienok. Dojednané podmienky spočívali v istom množstve tovaru, ktorý si podľa danej zmluvy mal kupujúci u žalobcu objednávať a odobrať. Záloha na Bonus bola poskytnutá vo výške 13.317,77 eur na obdobie dvanástich
po sebe idúcich kalendárnych štvrťrokov, t.j. na 3 roky. Záloha na Bonus bola poskytnutá formou bezhotovostného prevodu na účet kupujúceho. V prípade, ak žalovaný v 1. rade ako kupujúci splní podmienky a vznikne mu v danom období nárok na zľavu, mala byť poskytnutá záloha postupne zúčtovávaná na jeho účet (t.j. započítaná na úhradu zľavy) po skončení daného obdobia. Záloha mala byť zúčtovaná oproti dobropisu vystaveného žalobcom po každom kalendárnom štvrťroku o príslušnú čiastku zľavy, na ktorú vznikol žalovanému v 1. rade nárok. Žalobca dňa 11.10.2021, v súlade s článkom VI. bod 2 Zmluvy, vypovedal Zmluvu o spôsobe podpory predaja a vyzval dlžníka na vrátenie nevyčerpanej časti zálohy na Bonus. Žalobca vystavil dlžníkovi faktúru č. 1901418114 na zaplatenie sumy vo výške 3.897,05 eur, ktorá predstavuje nezapočítanú zľavu za odobratý tovar. Žalovaný v 2. rade (v tomto konaní ďalej ako „žalovaný“) prevzal podľa ustanovenia § 303 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) ručiteľský záväzok. Okresný súd Banská Bystrica vyhovel podanej žalobe a vydal platobný rozkaz sp. zn. 19Up/1407/2023 - 25 zo dňa 11.9.2023. Tento platobný rozkaz voči žalovanému v 1. rade spoločnosti EleŠi s.r.o. nadobudol právoplatnosť.
3. Proti uvedenému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom namietal, že zo žaloby a listinných dokladov nie je zrejmé akým spôsobom žalobca vyčíslil žalovanú sumu. Žalovaný nepoprel, že medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade ako kupujúcim bola uzatvorená Zmluva o spôsobe podpory predaja, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému v 1. rade zálohu na bonus vo výške 13.317,77 eur a na základe ktorej žalovaný v 1. rade nakupoval tovar od žalobcu. Žalovaný však poukazuje na to, že žalobca ako predávajúci bol podľa Prílohy č. 1 - Obchodné podmienky, povinný poskytovať žalovanému v 1. rade ako kupujúcemu bonus vo výške 35% z kúpnej ceny produktov odobratých a zaplatených žalovaným v 1. rade ako kupujúcim v sledovanom období (čl. Bonus, bod 1. Prílohy 1), k vyplateniu bonusu malo dôjsť na základe faktúry (dobropisu) žalobcu ako predávajúceho (čl. Bonus, bod 3. Prílohy 1) a následne malo dôjsť k započítaniu zálohy na bonus voči dobropisu žalobcu ako predávajúceho. Žalovaný v 1. rade nakupoval od žalobcu ním ponúkaný tovar pre tri prevádzky minimálne počas celého roka 2019. Žalovaný je toho názoru, že výška bonusu, na ktorý vznikol žalovanému v 1. rade nárok na zaplatenie voči žalobcovi za nákup tovaru, dosiahol výšku poskytnutého bonusu v sumu 13.317,77 eur. Preto žalovaný odmieta svoju platobnú povinnosť za žalovaného v 1. rade z titulu ručenia. Žalovaný namieta, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal v akom rozsahu žalovaný v 1. rade nakúpil tovar od žalobcu, ďalej v akej výške vznikol žalovanému v 1. rade nárok na bonus voči žalobcovi, v akej výške došlo k započítaniu zálohy na bonus, na ktorý vznikol žalovanému v 1. rade nárok voči žalobcovi, v akej výške ostala neuhradená záloha na bonus vo vzťahu k bonusu, na ktorý vznikol žalobcovi nárok voči žalovanému v 1. rade. Žalovanému nie je zrejmé, akým spôsobom dospel žalobca k výpočtu výšky dlžnej sumy žalovaného v 1. rade voči žalobcovi.
4. Žalobca v replike tvrdil, že dobropisoval celkovú čiastku v sume 9.420,70 eur, ktorá bola zúčtovaná z poskytnutej zálohy k výpovedi zo dňa 11.10.2021. Námietky žalovaného ako ručiteľa sa míňajú právneteoretickému základu, rozdelenia dôkazného bremena. Výška bonusu môže pre obranu žalovaného byť významná, avšak žalovaný musí tieto skutočnosti preukazovať a nie žalobca. Ak žalovaný tvrdí, že žalovanému v 1. rade vzniklo právo na bonus vo výške celej vyplatenej zálohy, mal uviesť relevantné skutočnosti a konkrétne tvrdenie preukázať. Obranu žalovaného považuje za účelovú.
5. Žalovaný v duplike zopakoval námietky v podanom odpore a dodal, že bez súčinnosti žalovaného v 1. rade nie je možné v dostatočnom rozsahu určiť jeho zodpovednosť, nemôže byť kladené na jeho ťarchu a bez náležitého zistenia skutkového stavu automaticky jeho zaviazať k úhrade dlžnej sumy. Žalovaný je názoru, že žalobca nepreukázal akým spôsobom bola vypočítaná sumu, ktorú žalobca požaduje voči žalovanému ako ručiteľovi, žalobca nepredložil dôkazy spočívajúce v dobropisovaní a bez náležitého preverenia skutočností aj od žalovaného v 1. rade, nakoľko ručiteľ nedisponuje a ani nemá možnosť zabezpečiť preukázanie fakturovania za obdobie od 1.8.2020 medzi kupujúcim a predávajúcim. Odmieta existenciu svojej platobnej povinnosti a navrhuje žalobu zamietnuť.
6. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 269 ods. 2, § 303 a § 306 ObZ a uviedol, že má za preukázané, že medzi účastníkmi (žalobcom a žalovaným v 1. rade) došlo k uzavretiu nepomenovanej zmluvy označenej ako Dohoda zmluvných strán o podpore predaja zo dňa 1.1.2019. Na základe uvedenej zmluvy si žalobca splnil zmluvné povinnosti a poskytol žalovanému v 1. rade vopred zálohovú platbu vo výške 13.317,77 eur. Za poskytnutie zálohy žalobca očakával, že žalovaný v 1. rade bude od neho odoberať stanovené množstvo a druh tovaru. Keďže žalovaný v 1. rade si svoju zmluvnú povinnosť odoberať dohodnuté množstvo tovaru počas trvania pôvodne dohodnutej doby zmluvného
vzťahu nesplnil, žalobca vypovedal zmluvu dňa 11.10.2021. Uzavretie uvedenej zmluvy nepoprel ani žalovaný, ktorý nespochybňoval ani prevzatie ručiteľského záväzku. V konaní namietal, že žalobca relevantným spôsobom nepreukázal výšku uplatneného nároku, t.j. akým spôsobom bola vypočítaná suma, ktorú žalobca požaduje voči ručiteľovi. Žalovaný ako ručiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom preukázať v akej cene bol tovar odobratý, či výška nárokovaná žalobcom v zmysle prílohy je správna. Je na žalobcovi, aby relevantným spôsobom preukázal uvedenú výšku.
7. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vo všeobecnosti uviedol, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toho účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila. Zároveň tiež platí, že uvedenú „vysvetľovaciu povinnosť nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena." V zmysle vyššie uvedeného súd prvej inštancie uviedol, že výšku nároku žalobca preukázal len daňovým dokladom. V zmysle Dohody o podpore dochádzalo k postupnému započítaniu na bonus. Žalovaný ako ručiteľ, ktorý neodoberal tovar, nemôže relevantným spôsobom preukázať ne/správnosť uplatneného nároku, preto je súd prvej inštancie toho názoru, že bolo práve na žalobcovi vzhľadom na námietku žalovaného relevantným spôsobom preukázať, že došlo k správnemu započítaniu s poskytnutým bonusom. Súd prvej inštancie žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom.
8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a náhradu trov konania priznal žalovanému, ktorý mal vo veci úspech.
9. Proti napadnutému rozsudku, v celom rozsahu, podal žalobca odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm. h) CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na sumu vo výške 3.897,05 eur, úroky z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 3.897,05 eur odo dňa 16.12.2021 do dňa zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výše 40,- eur a náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca zároveň žiada priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V prípade dôkazného bremena žalobca namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný ako ručiteľ nemôže relevantným spôsobom preukázať správnosť či nesprávnosť uplatneného nároku a žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom. Odôvodnenie napadnutého rozsudku však evidentne míňa právne-teoretický základ rozdelenia dôkazného bremena a poukázal pri tom na judikatúru Najvyššieho súdu ČR (napr. rozhodnutia sp. zn. 25 Cdo 1244/2008, sp. zn. 28 Cdo 821/2009 a sp. zn. 28 Cdo 882/2013). Poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob 112/2014 alebo aj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 720/2014 a dodal, že v sporovom konaní platí aj tzv. negatívna dôkazná teória, ktorá vychádza z toho, že nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (napr. tvrdenie, že žalovaný nezaplatil), v dôsledku čoho dochádza k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze. V obdobnom prípade je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že peniaze už vrátil. Podľa žalobcu je možné konštatovať, že spoločnosti EleŠi s.r.o. bola žalobcom poskytnutá čiastka zálohy na bonus 13.317,77 eur, ktorú sa zaviazala po dobu trvania zmluvy žalobcovi vrátiť, a to tak, že buď jej za dané obdobie v závislosti na množstve odobraného tovaru vznikne právo na bonus podľa zmluvy, inak zálohu vráti v peniazoch. Rovnako ako je na dlžníkovi zo zmluvy o úvere, aby preukázal, kedy a koľko uhradil, je v posudzovanom prípade na žalovanom, aby preukázal, na aký bonus vzniklo spoločnosti EleŠi s.r.o. právo a akú časť zálohy nemusí vrátiť. Je pravdou, že výška bonusu, na ktorú za trvania zmluvy vznikol nárok, môže byť pre posúdenie veci, resp. pre obranu žalovaného významná, tieto skutočnosti však musí preukazovať žalovaný, nie žalobca. Žalobca je názoru, že by bolo absurdné, aby žalobca bol povinný preukazovať skutočnosti, ktoré do dôsledku vzaté, nie sú v jeho záujme. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že spoločnosti EleŠi s.r.o. vzniklo právo na bonus vo výške celej vyplatenej zálohy, mal pre to uviesť relevantné skutočnosti. Po žalobcovi nie je možné spravodlivo požadovať, aby preukázal, čo z povahy
veci má dokazovať žalovaný. Je na žalovanom, aby tvrdil a preukázal, na akú odmenu spoločnosti EleŠi s.r.o. za trvania zmluvy vzniklo právo, nie na žalobcovi, aby dokazoval opak. Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe v časti rozdelenia dôkazného bremena a poukázal na § 220 ods. 2 a ods. 3 CSP, keď súd prvej inštancie bol povinný svoj odklon dôkladne odôvodniť. Žalobca je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nemôže byť v žiadnom prípade považované za dôkladné. Súd prvej inštancie zaťažil napadnutý rozsudok vadami v zmysle vyššie uvedených odvolacích dôvodov, najmä nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca je tiež názoru, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a preto je toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10. K tomuto odvolaniu doručil svoje vyjadrenie žalovaný, ktorý podaním zo dňa 10.9.2024 uviedol v prípade neunesenia dôkazného bremena, že žalovaný od 1.8.2020 nebol spoločníkom spoločnosti EleŠi s.r.o. ani jej konateľom. Vzhľadom na dátum vystavenia faktúry dňa 15.11.2021 na žalovanú sumu, ktorá vznikla údajne z dôvodu neuhradenej časti zálohy na zľavu poskytnutej spoločnosťou EleŠi s.r.o. je zrejmé, že spoločnosťou EleŠi s.r.o. vykonávala činnosť aj od času, kedy žalovaný nemal už žiadny dosah na podnikateľskú činnosť žalovaného a teda ani na obchodný vzťah so žalobcom. Je teda zrejmé, že dochádzalo aj od 1.8.2020 k predávaniu vo veľkom množstve žalobcových výrobkov spoločnosti EleŠi s.r.o., ktorý ich ďalej predával priamo koncovým spotrebiteľom vo svojich prevádzkach a následne tak vznikal v zmysle Zmluvy nárok na zľavu, ktorý mal byť postupne zúčtovávaný na účet spoločnosti EleŠi s.r.o. (t. j. započítaný na úhradu zľavy). Žalobca však v podanej žalobe okrem vystavenej faktúry nešpecifikoval a ani nie je možné určiť podľa skutočností tvrdených žalobcom, ako dospel k žalovanej sume. Nepreukázal dobropisovanú časť vo výške 9.420,72 eur resp. nepredložil ani žiadne dôkazy, ktoré by preukázali dôvodnosť dlžnej sumy vyplývajúcej z faktúry zo dňa 15.11.2021 a tým aj zodpovednosť žalovaného ako ručiteľa za žalovanú sumu. Žalovaný je názoru, že žalobca mal možnosť a bolo jeho povinnosťou jeho nárok preukázať, nakoľko mal by disponovať potrebnými dôkazmi, ak z nich vyvodzuje dlžnú sumu, keďže vyplývajú z faktúr resp. dobropisov. Žalovaný sa tak stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v napadnutom rozsudku a ktorý sa týka dôkazného bremena. Nakoľko žalobca si „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnil, čím neuniesol dôkazné bremeno a nie je možné v dostatočnom rozsahu určiť zodpovednosť žalovaného, nemôže byť uvedené kladené na ťarchu žalovaného. V prípade nedostatočného odôvodnenia a odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe uviedol, že napadnutý rozsudok je založený na spoľahlivo zistenom skutkovom stave, keď vykonané dokazovanie v plnom rozsahu zodpovedalo Civilnému sporovému poriadku. Žalobca vo svojom odvolaní neprihliada na napádaný rozsudok ako celok, ale opätovne opakuje argumentáciu prezentovanú pred súdom prvej inštancie bez akejkoľvek reakcie na závery obsiahnuté v rozsudku. Žalovaný je názoru, že žalobca nepreukázal tvrdenia odôvodňujúce poskytnutie zľavy resp. ako dospel k žalovanej sume, pričom uvedené bolo nielen jeho povinnosťou, ale aj v jeho možnostiach keďže by mal predmetnými dôkazmi disponovať. Žalovaný sa preto nestotožňuje s odvolacími dôvodmi žalobcu. Žalovaný navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, pričom súd riadne a dostatočne odôvodnil, na základe čoho dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu.
11. Žiadne ďalšie podania neboli vo veci doručené.
12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 27.3.2026. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním žalobcu dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny.
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Podľa § 224 CSP, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.
16. Odvolací súd v prvom rade považoval za potrebné opraviť v záhlaví napadnutého rozhodnutia chyby v písaní a zrejmé nesprávnosti, keď zistil, že v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie došlo k chybám v písaní v záhlaví v označení, kde súd prvej inštancie uviedol nesprávnu výšku žalovanej sumy v záhlaví napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie nesprávne označil predmet konania ako sumu 3.97,05 eur s príslušenstvom, namiesto správnej sumy 3.897,05 eur s príslušenstvom. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto postupom podľa § 224 CSP opravil v záhlaví rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. 76Cb/64/2023 - 82 zo dňa 15.5.2024 zrejmú chybu v písaní tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.
17. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi za preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky, pričom sa zároveň vysporiadal s podstatnou argumentáciou sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v predmetnej časti odvolací súd uvádza nasledovné:
18. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu svedčiacemu žalovanému je na prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 17/2010 zo dňa 28.3.2012).
19. Primárnym dôvodom zamietnutia žaloby zo strany súdu prvej inštancie bolo neunesenie dôkazného bremena v konaní zo strany žalobcu. Podstatou žalobcovho odvolania je námietka, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nesúhlasil s vyššie uvedeným záverom a poukazoval na negatívnu dôkaznú teóriu, pričom žalovaný mal preukázať, že žalobcovi peniaze už vrátil a nemožno po žalobcovi chcieť, aby preukazoval to, čo má z povahy veci dokazovať žalovaný. K tomuto odvolací súd uvádza, že nie každá negatívna skutočnosť spôsobuje obrátenie dôkazného bremena, ale iba taká, ktorá nie je len negatívnym gramatickým vyjadrením, ale faktickou neexistenciou, ktorú nemožno preukázať ani tvrdením inej, pozitívnej skutočnosti. V tomto prípade žalobca tvrdí nesplnenie podmienok zmluvy
(negatívna skutočnosť), obsahovo však ide o tvrdenie, že došlo k porušeniu zmluvy (pozitívna skutočnosť). Odvolací súd mal za to, že v spore, v ktorom sa žalobca domáha vrátenia poskytnutej zľavy z dôvodu nesplnenia podmienok, platí všeobecné pravidlo, podľa ktorého v sporovom konaní primárne nesie dôkazné bremeno žalobca v súvislosti s tými tvrdeniami, ktoré umožňujú žalobe vyhovieť a žalovaný s tvrdeniami, ktorými odôvodňuje svoju obranu. V praktickej rovine to znamená, že žalobca musí uniesť bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno k svojim rozhodujúcim skutočnostiam, ktoré jeho nárok zakladajú. V kontexte tohto sporu to znamená, že žalobca musí preukázať skutočnosti, ktoré umožňujú priznať vrátenie zľavy napr. že zľava bola poskytnutá alebo že boli stanovené podmienky jej poskytnutia a že tieto podmienky neboli splnené. Ak teda žalobca tvrdí, že právo na vrátenie zľavy vzniklo z dôvodu nesplnenia podmienok zľavy, má povinnosť tvrdiť a preukázať práve tie skutočnosti, ktoré hmotné právo vyžaduje pre vznik uplatneného nároku (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22.9.2010 a sp. zn. 5 Obo 52/2010 zo dňa 24.6.2010). Odvolací súd súhlasí so žalobcom, že v zmysle ustálenej judikatúry síce platí, že po nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (neexistencia „niečoho“ majúca trvalý charakter sa zásadne nepreukazuje - napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 4Cdo/13/2009 zo dňa 24.2.2010). Z ustálenej judikatúry týkajúcej sa negatívnej dôkaznej teórie však okrem záveru, že neexistencia „niečoho“ majúca trvalý charakter sa zásadne nepreukazuje, ale tiež vyplýva, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania a v priebehu sporu sa môže meniť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 81/2010 zo dňa 31.5.2010). Negatívna dôkazná teória preto neznamená, že strane pre úspech v spore postačuje tvrdiť negatívnu skutočnosť, bez zohľadnenia dôkaznej situácie v priebehu konania v konkrétnej veci. Ako už bolo raz uvedené, v sporovom konaní má účastník jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil.
20. V prejednávanom spore žalobca tvrdil, že žiada zaplatenie sumy 3.897,05 eur titulom vrátenia nevyčerpanej časti zálohy na Bonus, teda zľavu za odobratý tovar, pričom výšku tohto svojho nároku preukazoval len daňovým dokladom. Ako bolo odvolacím súdom uvedené vyššie, v zmysle ustálenej súdnej praxe sa vyžaduje, aby žalobca preukázal základné skutkové predpoklady svojho nároku. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, odvolací súd uvádza, že v posudzovanej veci nie je možné vychádzať z negatívnej dôkaznej teórie. Odvolací súd dodáva, že žalobca ani žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdili, že medzi nimi neexistoval ručiteľský záväzok alebo, že by žalobca neposkytol pôvodnému žalovanému v 1. rade spoločnosti EleŠi s.r.o., bonus na predaj tovaru, v takom prípade by bolo namieste aplikovať negatívnu dôkaznú teóriu a nebolo by možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu žalovanej sumy. Žalobca ale tvrdil, že žalovaný má ako ručiteľ povinnosť mu zaplatiť sumu 3.897,05 eur, bolo teda jeho povinnosťou uviesť vlastné skutkové tvrdenia o tom, ako túto sumu vypočítal a predložiť o tom dôkazy. Ak súd prvej inštancie v danej veci neaplikoval negatívnu dôkaznú teóriu, nakoľko argument žalovaného o nejasnosti vyčíslenia žalovanej sumy posúdil ako účinný, postupoval pri hodnotení dôkazného bremena správne (odvolací súd pritom ale poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal nielen z nesporných skutkových tvrdení, ale aj z dôkazov predložených žalobcom). Pokiaľ teda ide o neunesenie dôkazného bremena, je odvolací súd rovnakého názoru, že žalobca mal v konaní preukázať skutočnosti, ktoré umožňujú priznať vrátenie zľavy a preukázať správne započítanie s poskytnutým bonusom. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie uvádzal, že mu má žalovaný vrátiť časť zálohy v zmysle predloženého daňového dokladu. Bolo teda jeho povinnosťou predložiť dôkazy, z ktorých bude jednoznačne vyplývať jeho nárok na vrátenie tejto sumy resp. ako bola táto suma vypočítaná, čo však žalobca jednoznačne a bez pochybností neurobil. Nestačí teda len všeobecné a nekonkrétne konštatovanie strany, že žalovaný má zaplatiť určitú sumu, pretože je ručiteľom, ako tomu je v prejednávanej veci, ale musí uviesť a predložiť aj vlastné konkrétne dôkazy o predmetných skutkových okolnostiach. Na základe uvedeného sa preto odvolací súd nestotožňuje so žalobcovými odvolacími námietkami, ktoré sa týkajú dôkazného bremena.
21. Pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd nepopiera, že by nešlo o stručné odôvodnenie rozhodnutia zo strany súdu prvej inštancie, avšak za rozhodujúce považuje kvalitatívnu intenzitu nedostatku, teda skúmal absenciu alebo vnútornú rozpornosť dôvodov, nereagovanie na zásadné námietky, či extrémny rozpor medzi dôkazmi a skutkovými závermi, čo by mohlo spôsobiť arbitrárnosť; avšak stručné alebo pre účastníka nepriaznivé odôvodnenie samo osebe nestačí na konštatovanie nepreskúmateľnosti, či arbitrárnosti. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP náležite odôvodnil, v odôvodnení rozsudku poskytol odpovede k otázkam vystavším z dôkazov a tvrdení žalobcu a žalovaného a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03-30). Európsky súd pre ľudské práva (napr. v rozhodnutí Kraska c/a Švajčiarsko) konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.
22. Žalobca vo svojom odvolaní neargumentoval žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by boli relevantné pre rozhodnutie vo veci a ktoré by mali za následok zmenu zisteného skutkového stavu alebo právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom nevyplýva iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie zisteného skutkového stavu veci. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
23. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
24. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
25. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).