Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Co-29-2025.pdf
PDF · 119.89 KB
Case nature
Subarea
8Co/29/2025
Uznesenie
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX B., právne zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Orange Slovensko a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpený: Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochrana osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 4C/17/2019-160 zo dňa 09.02.2022, takto
r o z h o d o l :
I. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
II. Náhradu trov dovolacieho konania žalovanému n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
1. V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 09.02.2022 rozhodol tak že, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (II. výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (III. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu (IV. výrok).
2. Predmetný rozsudok bol napadnutý odvolaním žalovaného, pričom Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd, rozsudkom zo dňa 10.11.2022, zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 110 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (III. výrok).
3. Na základe dovolania žalovaného, Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 7Cdo/179/2023 zo dňa 12.05.2025 rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/52/2022 z 10. novembra 2022 vo výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu zrušil (výrok III.) a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
4. Najvyšší súd SR poukázal na to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného uvádzaným k náhrade trov konania vyplýva strohé, zovšeobecňujúce konštatovanie, cit.: „O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP, s použitím ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na ich náhradu voči žalovanému v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, preto má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej
sumy(nie zo žalovanej)“. V kontexte uvedeného je nepochybné, že aj napriek výslovnému príkazu v § 387 ods. 3 CSP vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, sa odvolací súd nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia s kľúčovými tvrdeniami žalovaného v odvolaní a to ani v najvšeobecnejšej rovine. Uvedené platí predovšetkým o tých námietkach žalovaného, ktoré z pohľadu rešpektovania jej práva na spravodlivý proces možno označiť za hlavné a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Išlo o argumentáciu, v rámci ktorej žalovaný v odvolaní oponoval tým, že žalobca bol v spore úspešný iba čiastočne (dokonca takmer minimálne, nakoľko sa žalobou domáhal priznania nemajetkovej ujmy 5.000 eur a bolo mu priznaných 110 eur) a taktiež, aby odvolací súd pri určovaní trov konania využil svoje moderačné právo podľa § 257 CSP. Žalovaná uviedla v odvolaní viacero relevantných dôvodov, prečo by mal odvolací súd, ak dôjde k záveru, že žalobcovi vznikol proti žalovanej nárok na náhradu trov konania, uplatniť svoje moderačné právo podľa 257 CSP: tieto dôvody spočívali v tom, že žalobca požadoval 5.000 eur, avšak súdom mu bola prisúdená suma štyridsaťpäť násobne nižšia, že priznané trovy konania v skutkovom a právne identickom prípade Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov, viac ako desaťnásobne prevyšujú právoplatne výšku priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a že vyplatenie takejto sumy je neadekvátne, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou spravodlivosti, ktorú by súd mal v prvom rade sledovať; jedná sa o zneužitie inštitútu náhrady trov konania a dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu k priznaniu nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu v prospech žalobcu takisto úplne ignoruje skutočnosti uvádzané žalovaným v odvolaní, že ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť situáciu za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo 06. júna 2019). Odvolací súd nevzal do úvahy žiadnu z týchto namietaných skutočností, a preto z jeho strany ide o postup odporujúci princípom materiálneho právneho štátu. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd vyslovil názor, že odvolací súd svoje rozhodnutie v dovolaním napadnutej časti odôvodnil spôsobom, ktorým založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalovanej (§ 387 ods. 3 CSP). Pretože odvolací súd v prejednávanej veci nezaujal k relevantným odvolacím námietkam žalovaného žiadne konkrétne stanovisko, dovolaciemu súdu nezostalo prijať iný záver než ten, že došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd považoval uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP vo vzťahu k namietanému nedostatočnému odôvodneniu dovolaním napadnutého rozhodnutia za dôvodný, preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil vo výroku o trovách konania v súlade s § 449 ods. 1 CSP a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Uviedol, že vysloveným právnym názorom vyplývajúcim z tohto uznesenia je odvolací súd viazaný (§ 455 CSP) s tým, že o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom rozhodnutí (§ 453 ods. 1 a 3 CSP).
5. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, pretože výška náhrady závisela od úvahy súdu.
6. Žalovaný vo svojom odvolaní voči rozsudku k priznaným trovám konania uviedol, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný má za to, že vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný (žalovaná suma vo výške 5.000 eur, priznaná suma 3.300 eur), nemá nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalovaný má za to, že odôvodnenie priznania nároku na náhradu trov konania v plnej výške súdom prvej inštancie, nemá oporu v príslušných ustanoveniach CSP. Podľa príslušných ustanovení CSP je, s výnimkou uvedenou v § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa), zásada úspechu v spore esenciálnym a jediným zákonným kritériom priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci súd skúma vždy, tak čo do právneho základu, ako aj do výšky priznaného nároku. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia o priznaní trov konania v plnom rozsahu (bod 144 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) skutočnosťou, že v tomto prípade výška plnenia závisela od úvahy súdu podľa názoru žalovaného právne neobstojí, resp. ako už bolo uvedené vyššie, nemá oporu v príslušných ustanoveniach CSP a ako také je rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti poukázal žalovaný najmä na zásadnú
zmenu v právnej úprave náhrady trov konania zavedenú CSP oproti predchádzajúce právnej úprave OSP, konkrétne jeho § 142 ods. 3. Podľa pôvodnej právnej úpravy v OSP totiž mohol súd priznať plnú náhradu trov konania v prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (pozri § 142 ods. 3 OSP). CSP nemá ustanovenie obdobné ust. § 142 ods. 3, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Podľa aktuálneho znenia CSP sa zohľadňuje každý neúspech (s výnimkou § 257 - dôvody hodné osobitného zreteľa), a to aj dokonca vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Aj keď rozhodnutie o výške plnenia - peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od úvahy súdu, musí predsa niesť aj žalobca nejakú zodpovednosť za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania neprimeraných (neadekvátnych), či dokonca premrštených nárokov v takýchto prípadoch, ktorý účel podľa názoru žalovaného aj sledovala zmena v právnej úprave trov konania zavedená CSP. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie otázku výšky trov konania, ktoré priznal žalobcovi v plnej výške aj napriek tomu, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný, rozhodol v rozpore s príslušnými ustanoveniami CSP upravujúcimi otázku trov konania a teda vec nesprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
7. Ďalej žalovaný v odvolaní poukázal na to, že v prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s jeho argumentáciou ohľadom trov konania, má za to, že pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, by mal súd využiť svoje moderačné právo podľa § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať, resp. tieto aspoň primerane znížiť. Podľa predmetného ustanovenia výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Účelom § 257 CSP je odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu. Situáciu, ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu § 257 CSP. V tejto súvislosti dal žalovaný do pozornosti napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II. ÚS 113/2019 z 06.06.2019. Ďalšou skutočnosťou, odôvodňujúcou použitie § 257 CSP, a to aj v prípade potvrdenia priznania peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prisúdenej žalobcovi súdom prvej inštancie, prípadne aj zmeny rozsudku o výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako to urobil Krajský súd v Prešove vo veci žaloby Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov, je skutočnosť, že v konaní vo veci žaloby žalobcu sa vzhľadom na počet ďalších identických konaní ohľadom žalôb ďalších žalobcov opakuje veľký počet obsahovo aj formálne tých istých úkonov, kedy napr. každé ďalšie podanie na súd vyžaduje len zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu, spisovej značky a dátumu podania oproti podaniu použitému v inom konaní (identické žaloby, repliky, vyjadrenia k duplike a poď). Poskytovanie právnej pomoci v takomto prípade (v ďalších identických konaniach) už nie je vecou advokátskeho rácia, ale ide výlučne o odborne a časovo nenáročnú mechanickú, resp. administratívnu činnosť, ktorú môže vykonávať aj asistentka alebo študent pracujúci v advokátskej kancelárii, ktorá skutočnosť by mala byť súdom tiež zohľadnená pri rozhodovaní o náhrade trov konania. V tejto súvislosti tiež poukázal žalovaný na skutočnosť, že žalobca neplatil ani súdny poplatok, keďže súd považoval tento spor za spor spotrebiteľský. V súvislosti s použitím § 257 CSP žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že do súdneho sporu so žalobcom, ako aj s ďalšími žalobcami v iných konaniach bol reálne donútený, nakoľko žalobcami požadovaná a následne žalobami uplatnená suma 5.000 eur na každého zo žalobcov bola a je neprimeraná, neadekvátna, neproporcionálna. Podľa názoru žalovaného je takáto suma aj v rozpore so zásadou slušnosti a s dobrými mravmi a jej uplatňovanie považuje žalovaný za vyslovene šikanózne a takto uplatnená suma nedávala žalovanému ani len teoreticky možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť. Táto skutočnosť podľa názoru žalovaného tiež odôvodňuje použitie § 257 CSP súdom.
8. Žalobca vyjadril nesúhlas s argumentáciou žalovaného, aj keď je pravdou, že terajšia procesná úprava civilného konania neobsahuje identické znenie pôvodného § 142 ods. 3 OSP, podľa ktorého: „Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.“ Napriek skutočnosti, že nový procesný kódex neobsahuje ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 OSP, nemožno pripisovať akýkoľvek procesný neúspech na ťarchu žalobcu. Okrem gramatického znenia a výkladu zákona sa právo dotvára tzv. „sudcovským výkladom“ (čl. 4 základných princípov CSP) v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad pri náhrade trov konania. Žalobca ďalej poukázal na závery právnej náuky pri aplikácii § 255 CSP: „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo
od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobkyne, aby svoju ujmu podceňovala iba preto, aby potom nemusela hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Vhodným riešením potom bude, že žalobkyňa má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovaného). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol., Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 926 – 927) Žalobca uviedol, že aj po rekodifikácii civilného procesu v zmysle uvedeného je potrebné posudzovať otázku náhrady trov konania v prípade čiastočného procesného (ne)úspechu, ak výrok rozhodnutia na plnenie závisel od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, v intenciách § 142 ods. 3 OSP, a to na základe interpretácie všeobecného ustanovenia § 255 CSP v súlade s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 CSP, o čom svedčí aj dôvodová správa k CSP. (Porovnaj: SEDLAČKO, F., Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada. Bulletin slovenskej advokácie, 2016, č. 3, s. 4) Podľa dôvodovej správy k § 249 CSP (pozn. súčasný § 255 CSP, pretože číselné označenie paragrafov v osobitnej časti už nekorešponduje so schváleným znením, keďže v legislatívnom procese došlo k posunutiu paragrafov z dôvodu vloženia nových): „V tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti – určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške.“
9. V súvislosti so žalovaným navrhovaným postupom podľa § 257 CSP, žalobca uviedol, že pre takýto postup odvolacieho súdu nie sú splnené zákonné podmienky. Pre aplikovanie citovaného ustanovenia CSP musia byť naplnené osobitné okolnosti konkrétneho prípadu. Musia byť naplnené výnimočné okolnosti a dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Na strane žalovaného neexistujú žiadne sociálne aspekty, v dôsledku ktorých by sa mohol žalovaný dostať v prípade priznania náhrady trov konania do závažnej majetkovej situácie, pretože ide o ekonomicky silnú nadnárodnú spoločnosť. K hodnoteniu postoja žalovaného pred začatím konania a v priebehu konania žalobca poukázal na to, že žalovaný bol ohľadom tohto bezpečnostného incidentu v mene ďalších dotknutých osôb (vo veci OS Svidník 6C/29/2018) oslovený s ponukou mimosúdnej dohody, ktorú neprijal. Už po právoplatnom rozhodnutí v skupinovej veci s rovnakým skutkovým a právnym základom (OS Svidník 6C/29/2018), v ktorej odvolací súd konštatoval danosť právneho základu nároku žalobcov, bol žalovaný opätovne aj zo strany prvoinštančného súdu, aj zo strany právneho zástupcu žalobcu vyzývaný k mimosúdnej dohode, avšak zatiaľ bez úspechu. Žalovaný doposiaľ (napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu o danosti nároku žalobcov vo veci OS Svidník 6C/29/2018) neakceptuje nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, čím znemožňuje akékoľvek rokovanie o mimosúdnej dohode. V odvolaní prezentované prepočty výšky trov sú absolútne nehodnoverné a hypotetické vzhľadom ku skutočnosti, že v prevažnej väčšine žalôb dotknutých osôb vo veciach rovnakého skutkového a právneho základu ešte nebolo vykonané ani jedno pojednávanie. Práve z tohto dôvodu v snahe nenavyšovať trovy konania sa prístup žalovaného k mimosúdnej dohode javí ako nezrozumiteľný. Na druhej strane táto kvázi argumentácia žalovaného s uvádzaním astronomických trov sa celkom cielene snaží pôsobiť na nie práve ušľachtilé ľudské
vlastnosti. Táto argumentácia je aj výrazne nepoctivá, pretože žalovaný sám žiada pre prípad úspechu vo veci priznať náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu (viď zápisnica z pojednávania).
10. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.04.2023 o trovách celého konania rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na ich náhradu voči žalovanému v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Pri takomto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, preto má právo na plnú náhradu trov konania.
11. Odvolací súd pri viazanosti právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v uznesení 7Cdo/179/2023 zo dňa 12.05.2025, opätovne preskúmal odvolanie žalovaného týkajúce sa výroku o trovách konania, vyjadrenie žalobcu k otázke trov konania a rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania, ako aj o trovách dovolacieho konania, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
12. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd postupoval podľa § 396 ods. 2 CSP s použitím § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Pri posúdení dovolacích trov aj s použitím § 257 CSP. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
13. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že sa jedná o vec patriacu do skupiny viacerých vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktorý aj bol nepochybne ustálený súdom prvej inštancie a ktorý bol dôvodom pre rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov (ÚOOÚ) SR zo 16.08.2017 č.: XXXXX/XXXX-XX-17, v ktorom tento orgán konštatoval porušenie zákona tým, že pri likvidácií písomnosti obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko, a.s., v rozsahu: meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka, ako aj informácie o predajnom mieste, nepostupoval s náležitou starostlivosťou. Táto okolnosť, teda porušenie zákona na ochranu osobných údajov vo veci samej, bola dôvodom pre priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi.
14. V súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami o trovách konania a procesnou situáciou, ktorá nastala v prejednávanej veci, kedy právoplatne z uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bola žalobcovi priznaná suma 110 eur, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca bol v konaní úspešnou stranou sporu. Zásada úspechu v spore aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP je esenciálnym kritériom priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci v prípade, ak výška plnenia závisí od úvahy súdu, ako je to v prejednávanej veci, sa skúma v rozsahu, či žalobcovi bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pričom nie je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku stranu sporu, v danom prípade žalobcu. Tak, ako to uviedol žalobca, najmä v konaniach o ochranu osobnosti pri náhrade nemajetkovej ujmy si strana sporu odhadne výšku uplatňovaného nároku, ktorú v závislosti od vykonaného dokazovania posúdi súd. Nie je možné požadovať od žalobcu, aby výšku uplatňovaného nároku určil v nižšej sume alebo v sume, kde bude zvažovať rozsah úvahy súdu o výške plnenia. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takomto prípade je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Na základe uvedeného sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté, za úspech v spore. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná, teda nadväzujúca. Predmetný záver vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 233/2022, pričom ústavný súd v tomto rozhodnutí zo dňa 24.05.2022 uviedol, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Zároveň ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
15. Odvolací súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze sp. zn. II. ÚS 225/2020 zo dňa 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020 konštatoval, že: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“ Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019, III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020. Argumentácia žalovaného, že výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti býva tak, ako v tomto prípade, nadhodnotená žalobcom môže byť dôvodná, avšak v zásade nemá vplyv na výšku uplatňovaných a priznaných trov konania, pretože žalobcovi súd priznáva plnú náhradu trov konania výlučne v prípade, pokiaľ bol čo do základu úspešný. Úspech žalobcu v prejednávanej veci bol v priznaní základu nároku.
16. Žalovaný v odvolaní namietal, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania nevzal na zreteľ jeho argumentáciu spočívajúcu v nevyhnutnosti aplikovať ust. § 257 CSP. Citované zákonné ustanovenie je ustanovením, ktoré predstavuje odchýlku pri rozhodovaní o trovách konania v závislosti od zodpovednosti za výsledok sporu. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia závisí od úvahy súdu a jeho aplikácia nepriaznivo dopadá na tú procesnú stranu, ktorá bola v konaní úspešná, patrí jej nárok na náhradu trov konania, ale protistrana pre aplikáciu § 257 CSP nie je povinná tieto trovy uhradiť. Ustanovenie § 257 CSP je moderačným právom súdu a je vecou súdu, akým spôsobom preukázané okolnosti pre aplikáciu § 257 CSP vyhodnotí. Žalovaný namietal, že odvolací súd sa aplikáciou ust. § 257 CSP vo svojom odôvodnení nezaoberal, pričom pri rozhodovaní o trovách konania bol povinný uvažovať aj o prípadnej aplikácii ust. § 257 CSP, svoju úvahu však v písomnom vyhotovení rozhodnutia neuviedol.
17. Keďže rozhodnutie prvoinštančného súdu sa v odvolacom konaní vo výroku o trovách konania mení v závislosti od rozhodnutia o základe a výške plnenia v rámci odvolacích námietok, odvolací súd skúmal podmienky pre možnú aplikáciu ust. § 257 CSP. Podľa nálezu Ústavného súdu SR III.ÚS 98/2018 zo dňa 02.05.2018 platí, že podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Toto zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) alebo zo zásady zodpovednosti za zastavenie konania (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane sporu, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy uhradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza. Zákon neuvádza ani výnimočné okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadnuť.
18. Odvolací súd poukazuje na to, že na základe opätovného preskúmania predmetného spisu nezistil dôvod pre použitie ust. § 257 CSP. Výklad dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností zákon ponecháva na súdnej praxi. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov konania podľa tohto výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo k určitému druhu konania, ale o prvok individualizácie, nie však ľubovôle zo strany súdu. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a súvisí, pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, s čl. I ods. 1 Dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc podľa § 37 ods. 2 Listiny.
19. Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa aplikácie ust. § 257 CSP je potrebné zdôrazniť, že žalovaný ako zodpovedná osoba pri porušovaní pravidiel s manipuláciou osobných údajov porušil smernicu Európskej únie č. 95/46/ES, ktorej cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov. Základným zákonom, v ktorom je uvedená smernica premietnutá v našom právnom poriadku, je zákon č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov, v ktorom sa na vysokej úrovni chráni právo a sloboda fyzickej osoby so zameraním na právo ochrany osobných údajov. Všeobecné nariadenie EÚ o ochrane údajov (GDPR) niektoré údaje považuje za citlivé. Takýmito údajmi sú aj osobné údaje ako, meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a
vlastnoručný podpis, ktoré predstavujú osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré žalovaný sprístupnil nepovolaným osobám. Jednalo sa o osobné údaje nielen u žalobcu, ale u ďalších osôb. Niet preto dôvodu, aby žalovaný ako porušovateľ ochrany GDPR citlivých údajov bol zvýhodnený oproti žalobcovi, ktorý sa bez svojho zavinenia dostal do situácie, kedy jeho osobné údaje v dôsledku bezpečnostného incidentu žalovaného mohli byť zneužité. Aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania by v takom prípade nebola spravodlivá. Nie je namieste, aby osoba, ktorá spôsobila porušenie práva žalobcu, bola zvýhodňovaná vo vzťahu k moderácii výšky trov konania podľa § 257 CSP oproti žalobcovi, ktorý ako fyzická osoba musel svoje práva chrániť súdnou cestou. Žalovaný nemôže byť na úkor žalobcu zvýhodnený, pretože práve jeho konaním došlo k bezpečnostnému incidentu, k ohrozeniu zneužitia údajov GDPR žalobcu a aj s poukazom na ekonomickú silu žalovaného a žalobcu je nespravodlivé, aby porušovateľ povinností pri správe GDPR informácií o žalobcovi bol zvýhodnený a žalobcovi neboli priznané trovy konania, resp. priznané v nižšej sume.
20. Skutočnosť, že v iných konaniach je žalovaný povinný vyplatiť trovy konania právnemu zástupcovi žalobcov, je v tejto veci vo vzťahu k žalobcovi bez relevantného právneho významu. Každá jedna vec je individuálna, pričom žalobca sa rozhodol v tejto veci individuálne konať, podať žalobu a chrániť tak svoje práva vyplývajúce zo zákona. Nie je možné zohľadňovať, v iných konaniach vyplatené alebo očakávané vyplatenia trov konania pri rozhodovaní o trovách konania v prospech žalobcu v tejto veci. Trovy konania sú nákladom strany sporu, pričom účet jeho právneho zástupcu je iba platobným miestom.
21. Odvolací súd poukazuje zároveň na to, že žalovaný, aj po tom čo boli iné konania v obdobných veciach právoplatne ukončené, ďalej namietal aj základ nároku, podával vyjadrenia, opravné prostriedky čo, samozrejme taktiež viedlo k navyšovaniu trov konania, pričom z obsahu spisu nevyplýva, aby žalovaný prejavil ochotu riešiť vzniknutú situáciu ústretovo a pragmaticky.
22. Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by mal žalovaného zvýhodniť pri rozhodovaní o trovách konania, a aby v prospech žalovaného bolo dôvodné aplikovať ust. § 257 CSP. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenia od legitímneho výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ust. § 257 CSP v danej veci v prospech žalovaného neaplikovateľné.
23. Keďže odvolací súd v predmetnej veci nezistil žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa, týkajúce sa veci samej resp. strán sporu, opätovne o trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP, s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, keďže žalobca bol, čo sa týka základu ním uplatneného nároku úspešný v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom, preto mu patrí plná náhrada trov konania, pričom ich výška bude určená na základe príslušného právneho predpisu. Prvoinštančný súd o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník do 60 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
24. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 453 ods. 3 CSP, s použitím § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 257 CSP, keď neposúdil procesný úspech strán sporu tak, ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí zo dňa 10.11.2022 (čl. 244 spisu), teda prílišne formalisticky na základe procesného výsledku dovolacieho konania, ale podľa celkového úspechu vo veci samej. V dovolacom konaní bol procesne úspešný žalovaný, keďže dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v časti trov konania. Odvolací súd ale žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi nepriznal, a to z dôvodu aplikácie § 257 CSP. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval odvolací súd skutočnosť, že žalobca bol v priebehu konania pred prvoinštančným, aj odvolacím súdom úspešný čo sa týka žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (v tejto časti je rozsudok právoplatný), bez ohľadu na to, že mu nebola priznaná celá uplatnená suma, ale čo do základu nároku bol v konaní úspešný, čo je pre posúdenie nároku na náhradu trov rozhodujúce, tak ako to už odvolací súd uviedol vyššie a neúspešný bol iba v dovolacom konaní, v ktorom žalovaný podal dovolanie voči výroku o trovách konania a dovolací súd tento výrok pre jeho nedostatočné odôvodnenie zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu. Uvedené okolnosti, teda že žalobca mal úspech vo veci samej a nebol úspešný iba v dovolacom konaní, keď žalovaný podal dovolanie iba voči výroku o trovách konania, odvolací súd považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa týkajúci sa veci samej a za týchto okolností preto
nezaviazal na náhradu trov dovolacieho konania žalobcu, nakoľko by sa jednalo o rozpor so zásadou, že trovy konania znáša strana sporu, ktorá bola vo veci samej neúspešná. S poukazom na uvedené preto odvolací súd náhradu trov dovolacieho konania žalovanému nepriznal na základe § 257 CSP, keďže vyššie uvedené skutočnosti považoval za výnimočné a hodné osobitného zreteľa.
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).