Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6S-24-2019.pdf
PDF · 281.04 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/24/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a členiek senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Marianny Hirkovej v právnej veci žalobcu SARA-R Slovakia, s.r.o. so sídlom Hasičská 52/25, Lučivná 059 31, IČO: 44 675 054, právne zastúpeného: Advokátska kancelária AMODOS s.r.o., Miletičova 5B, 821 08 Bratislava proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného číslo: XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 13. decembra 2018 na základe všeobecnej správnej žaloby takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Prešov (správca dane) zaslal daňovému subjektu SARA-R Slovakia, s.r.o., Lučivná (ďalej daňový subjekt, žalobca) oznámenie o daňovej kontrole číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.06.2017, ktorým mu oznámil, že dňa 07.07.2017 začne u daňového subjektu SARA-R Slovakia, s.r.o. výkon daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia september 2015, 2. štvrťrok 2015, jún 2016. Oznámenie o daňovej kontrole bolo daňovému subjektu doručené dňa 08.06.2017. Žalobca dňa 08.06.2017 (telefonicky a aj elektronickým podaním) požiadal správcu dane o zmenu termínu začatia daňovej kontroly na 18.07.2017, čomu správca dane vyhovel.
2. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty a o výsledku vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.06.2018, ktorý dňa 09.07.2018 žalobcovi doručil spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Daňová kontrola bola ukončená dňom doručenia protokolu. Správca dane následne začal dňa 10.07.2018 vyrubovacie konanie podľa ustanovenia § 68 ods. 6 Daňového poriadku.
3. Kontrolou predložených dokladov aj za zdaňovacie obdobie druhý štvrťrok 2015 správca dane zistil, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej sume 13.313,58 eur. Žalobca oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane doložil sedemnástimi faktúrami za II. štvrťrok 2015 (presne špecifikované správcom dane v napadnutom rozhodnutí na strane 3), predmetom ktorých bolo dodanie materiálu a prác, ktorých dodávateľom mala byť spoločnosť L & L TRADING spol. s r. o.,
IČO 31664890, DIČ 2020482981, IČ DPH SK2020482981, Dargovská 3, 040 01 Košice mesto (od 13.09.2016 Rozvojová 2/B, 040 11 Košice).
4. Správca dane v Obchodnom registri preveroval údaje ohľadom spoločnosti L&L TRADING spol. s r.o., IČO 31664890 a zistil, že spoločnosť s názvom L&L TRADING spol. s r.o. neexistuje, nie je zapísaná v Obchodnom registri. V Obchodnom registri Oddiel: Sro, Vložka číslo: 2495/V, s údajom IČO 31664890 je zapísaná spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o., ktorá je registrovaná aj v IS správcu dane s DIČ 2020482981 a IČ DPH SK2020482981 (ďalej len „spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o.").
5. Za účelom preverenia oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie DPH z uvedených faktúr správca dane zaslal Daňovému úradu Košice, ako miestne príslušnému správcovi dane daňového subjektu dodávateľa žalobcu. Dňa 06.12.2017 bola správcovi dane doručená odpoveď, z ktorej vyplýva, že miestne príslušný správca dane požadované skutočnosti preveril pri ústnom pojednávaní, z ktorého spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.11.2016. Zo zápisnice vyplýva, že na základe preverenia účtovnej evidencie spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o. miestne príslušný správca dane zistil, že preverované vyššie uvedené faktúry, ktoré predložil žalobca správnemu orgánu I. stupňa v priebehu výkonu daňovej kontroly sa v účtovníctve spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o., nenachádzajú; z vyjadrenia konateľa spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o. Ing. N. I. vyplynulo, že so žalobcom nikdy nespolupracovali, nepozná ho, doklady neboli vyhotovené touto spoločnosťou, faktúry sa nezhodujú s tými, ktoré vystavuje táto spoločnosť, pokladničné doklady tiež neboli vystavené spoločnosťou.
6. Správca dane so zistenými skutočnosťami, ktoré získal na základe vydaného dožiadania, oboznámil dňa 08.01.2018 žalobcu, v zápisnici o ústnom pojednávaní nie sú obsiahnuté žiadne námietky a pripomienky zo strany žalobcu. Správca dane pri ústnom pojednávaní požiadal žalobcu o predloženie zmlúv resp. objednávok s odberateľmi a dodávateľmi na zákazky, ktoré vykonával v kontrolovanom zdaňovacom období a taktiež o predloženie aktuálneho súpisu majetku - karty majetku. Po dohode so žalobcom bol termín na predloženie vyjadrenia, zmlúv resp. objednávok s odberateľmi a dodávateľmi a súpisu majetku stanovený do 31.01.2018. Žalobca dňa 01.02.2018 doručil elektronicky správcovi dane vyjadrenie k zápisnici, ktorého prílohu tvorili: zoznam prijatých faktúr so zaúčtovaním za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 a zoznam prijatých faktúr s úhradami za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 zaevidované pod č. X/XXXXXXXX/XXXX.
7. K zisteným skutočnostiam, ktoré súviseli s rozpornými vstupnými faktúrami sa žalobca vyjadril, že boli riadne prijaté, zaevidované a zaúčtované podľa zákona o účtovníctve č. 431/2002 Z.z. a ďalších daňových zákonov, fakturované služby súviseli a boli súčasťou diela pre spoločnosť SALMOTHERM - Invest s.r.o., Vrbov 299, IČO: 36660639, DIČ: 202222046. Stavebné práce - služby, ktoré súviseli s úpravou svahu a jeho zatrávnením, boli riadne vykonané, zrealizované, zdokumentované, zaznamenané. Odovzdanie diela sa uskutočnilo v plánovanom termíne. Spoločnosti L&L TRADING s.r.o. boli všetky fakturované služby uhradené v splatnom termíne. Doklad o úhrade faktúr bol zaznamenaný elektronickou registračnou pokladňou. Vzájomná komunikácia prebiehala so zástupcom spoločnosti, ktorý sa preukázal zmluvou o zastupovaní, ktorá spĺňala všetky náležitosti - podpisy, pečiatka, žalobca nevidel preto dôvod, prečo predmetné faktúry neboli zaúčtované na strane dodávateľa.
8. Správca dane dostal odpoveď o preverení účtu č. 566323441/0900, ktorý je na predmetných faktúrach (ktoré žalobca predložil správcovi dane) uvedený ako účet dodávateľa, z odpovede na túto výzvu od Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorá bola doručená dňa 16.01.2018 a zaevidovaná pod č. XXXXXXXXX/ XXXX vyplynulo, že Slovenská sporiteľňa, a.s. účet číslo 566323441/0900 nevedie, ani od apríla 2015 neviedla, z čoho vyplýva, že na predmetných vstupných faktúrach je uvedené číslo neexistujúceho účtu.
9. Do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 27.2.2018 na vyjadrenie sa žalobcu k vykonávanej kontrole a oboznámenie sa so zisteniami kontroly sa konateľ žalobcu bez predloženia dôkazov vyjadril, že „trvá na tom, že materiál a služby boli nadobudnuté od dodávateľa L&L TRADING spol. s r. o. a že bol podvedený dodávateľom a požiadal, aby bolo jeho vyjadrenie uvedené v protokole".
10. Správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dokladov, dôkazov a poskytnutie informácií č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 22.03.2018 (doručená 11.04.2018), ktorou ho vyzval, aby v lehote 15
dní od doručenia výzvy, k obchodnému vzťahu deklarovanému na základe faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedený L&L TRADING spol. s r.o. poskytol informácie: ako došlo ku kontaktu s uvedeným dodávateľom; s kým konkrétne bol v kontakte zo spoločnosti L&L TRADING spol. s r.o.- meno, adresa, telefonický kontakt osoby, s ktorou bol dohodnutý obchodný vzťah; akým spôsobom bol dohodnutý obchodný vzťah - zmluvy, objednávky; akým spôsobom a komu bolo odovzdané stavenisko; kde boli práce na základe uvedených faktúr vykonávané; kto objednával prepravu materiálu a kto ju hradil; kto vykonal prepravu materiálu - ŠPZ vozidiel, kto a od koho preberal materiál, potrebný k vykonaniu prác; kto vykonával práce - či zamestnanci dodávateľa, resp. boli vykonané v subdodávke; kto riadil a kontroloval vykonávanie prác za dodávateľa - konkrétna osoba, kontakt; akým spôsobom boli preberané práce od dodávateľa L&L TRADING spol. s r. o. spoločnosťou SARA-R Slovakia, s.r.o.; akým spôsobom bol preverený dodávateľ pred dohodnutím zákazky. Správca dane zároveň vyzval žalobcu, aby predložil doklady a dôkazy vo forme zmlúv, objednávok, zmluvu o zastupovaní predloženú zástupcom dodávateľa, protokol o odovzdaní staveniska, protokoly o odovzdaní a prevzatí prác od dodávateľa.
11. Vyjadrenie žalobcu obsahuje 7 bodov, v ktorom len potvrdil všeobecne dodanie materiálu spoločnosťou L&L TRADING spol. s .r.o., pričom žiadne požadované detaily neuviedol. Len skonštatoval, že vykonané práce na stavbe vo Vrbove, boli odovzdané za jeho prítomnosti a objednávateľa stavby spoločnosti Salmotherm - Invest s.r.o., boli riadne skontrolované a prebraté; prepravu materiálu, ktorý bol použitý na stavbe, objednával a hradil dodávateľ L&L Trading spol. s r. o.; prepravu materiálu vykonal dodávateľ; akým vozidlom si nepamätá; materiál bol dovezený priamo na stavbu, po kontrole bol prebratý a uhradený; práce na stavbe vykonávali nejakí ľudia, objednal si ich, osobne ich nepoznal, zadal, čo bolo potrebné spraviť a oni to robili; vždy sa rozprával s niekým iným z ich skupiny; mená si nepamätá; práce boli preberané osobne na stavenisku po obhliadke stavby; dodávateľa L&L Trading spol. s r.o. si preveroval prostredníctvom internetovej stránky obchodného registra, na ďalšie preverovanie nemal dôvod; pán zo spoločnosti vystupoval seriózne, dodávku služieb a tovaru zrealizoval načas; nakoľko spolupracuje s viacerými dodávateľmi nemôže kontrolovať každého; protokoly o odovzdaní a prebratí prác od dodávateľa nemal dôvod predkladať, nakoľko sa jednalo o bežné stavebné práce, ktoré boli vykonané, skontrolované, odovzdané a uhradené.
12. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 08.06.2018 vyplýva, že správca dane zotrval na dovtedajších zisteniach, žalobca uviedol, že nesúhlasí s postojom daňového úradu a trvá naďalej na svojom postoji, že daňový subjekt L&L TRADING spol. s r.o. - dodávateľ mu dané obsahy faktúr riadne dodal na základe zjednodušených faktúr - dokladov z registračnej pokladnice, ktoré mu riadne uhradil. Ďalej mal za to, že všetky doklady z daných období boli v kompletných zložkách odovzdané pri začatí daňovej kontroly na daňovom úrade.
13. Následne správca dane vydal protokol č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.06.2018 (Protokol), v ktorom za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2015 spochybnil právo žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
14. Podaním zo dňa 23.07.2018 sa žalobca vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole, nesúhlasil so závermi správcu dane, poukázal na rozpory a zákonné pochybenia pri získavaní a vyhodnocovaní dôkazov, na nezákonnú interpretáciu získaných informácií, nezákonne a nedostatočne zistený skutkový stav, kvôli čomu je Protokol nezákonne získaný dôkaz. Odmietnutie vzniku práva na odpočet dane z dôvodu vystavenia faktúr de facto neexistujúcim subjektom, ako uviedol správca dane, je v rozpore so šiestou smernicou Rady 77/388/EHS a rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ. V súvislosti s faktúrami upriamil pozornosť na pochybenie na strane vystaviteľa faktúr. Podľa jeho názoru preukázal riadne rozhodujúce skutočnosti na správne určenie dane a predložil dostatok skutkových podkladov. Dňa 14.8.2018 sa uskutočnilo ústne pojednávanie na prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom k záverom Protokolu.
15. Dňa 16.08.2018 správca dane vydal rozhodnutie pod č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým žalobcovi za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2015 vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 13.313,58 EUR.
16. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný správnou žalobou napadnutým rozhodnutím.
II.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného
17. V napadnutým rozhodnutí žalovaný najskôr podrobne skonštatoval odvolacie dôvody žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Následne zhrnul priebeh daňovej kontroly vykonanej u žalobcu, skutkový stav vo veci, špecifikoval sporné faktúry vystavené dodávateľom L and L TRADING spol. s r.o. v období 2. štvrťroka 2015, chronologicky uviedol vykonané úkony a zistenia v priebehu kontroly, vrátane vyjadrení konateľa tvrdeného dodávateľa žalobcu, vyjadrení a reakcií žalobcu, vrátane zistení týkajúcich sa daňového kódu pokladnice dodávateľa žalobcu i jeho účtu v sporiteľni.
18. Podľa žalovaného už zo samotného písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa 30.04.2018 vyplýva, že žalobca nevedel uviesť, akým vozidlom bol prepravovaný materiál, nevedel uviesť mená ľudí, ktorí mali fakturované práce realizovať, tvrdil, že dodávateľa si preveroval na internetovej stránke obchodného registra, ale ak by tak urobil, tak by vedel, že štatutárnym orgánom, ktorý bol oprávnený konať za uvedenú spoločnosť bol a je konateľ a to Ing. N. I. a nie „nejaký pán", ktorého meno správcovi dane „nevedel" uviesť. Podľa žalovaného z uvedených skutočností je zrejmé, že vyjadrenie konateľa žalobcu, nie je možné považovať za relevantný dôkaz, pretože nevedomosť žalobcu (na ktorú sa odvolával v predmetnom vyjadrení) nepreukazuje reálne prijatie deklarovaných zdaniteľných obchodov od spoločnosti L&L TRADING spol. s r.o.
19. Žalovaný dal do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/97/2009, v ktorom najvyšší súd okrem iného poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené. Žalobca vykonávajúci podnikateľskú činnosť podľa § 2 Obchodného zákonníka č. 513/1991 v znení neskorších predpisov musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu svojej podnikateľskej činnosti, ale aj o subjektoch, s ktorými spolupracuje pri svojej podnikateľskej činnosti. Je vecou daňového subjektu, ako a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov; ak ju však nepreverí, vystavuje sa v prípade dane z pridanej hodnoty riziku, že nesplní zákonné podmienky nároku na odpočítanie dane uvedené v ustanoveniach § 49 a § 51 zákona o DPH, t. j. žalobca mal prijať všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti.
20. Žalovaný uzavrel, že správca dane správne dospel k záveru, že daňovému subjektu L and L TRADING spol. s r.o. nevznikla daňová povinnosť z dodania služby (z dôvodu, že tieto služby nedodal). Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 resp. ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie dane u platiteľa je podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť u dodávateľa (právo odpočítať daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť). Z uvedeného je zrejmé, že ak nevznikla daňová povinnosť u dodávateľa, nemôže vzniknúť právo na odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Z dôvodu, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa L and L TRADING spol. s r.o., nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane u kontrolovaného daňového subjektu.
21. Ďalej žalovaný citoval § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
22. Opätovne poukázal na obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že správca dane nepriznal vznik práva na odpočítanie dane po vykonanom dokazovaní z dôvodu, že nedošlo k dodaniu tovarov a služieb spoločnosťou L and L TRADING spol. s r. o. Pri hodnotení dôkazov vychádzal z informácií uvedených v odpovedi na dožiadanie zaevidovanej pod č. XXXXXXX/XXXX dňa 06.12.2017, kde konateľ spoločnosti L and L TRADING spol. s r. o. nepotvrdil dodávky tovarov a služieb pre žalobcu -
spoločnosť SARA-R Slovakia, s.r.o. na základe preverovaných faktúr. Okrem uvedeného bolo šetrením zistené, že dodávateľská spoločnosť nemá v daňovom systéme správcu dane registrovanú ERP s daňovým kódom pokladnice XXXXXXXXXXXXXXXX a účet uvedený na predmetných faktúrach príslušná banka nevedie, ani neviedla.
23. Je nespochybniteľné, že s uvedeným zistením bol žalobca oboznámený pri ústnom pojednávaní, ale i napriek tomu v priebehu výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, správcovi dane nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by potvrdili prijatie deklarovaných zdaniteľných obchodov od spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o.. Žalobca ani na výzvu správcu dane neuviedol, ako došlo ku kontaktu s deklarovaným dodávateľom L&L TRADING spol. s r.o., neuviedol s kým konkrétne mal byť v kontakte zo spoločnosti L&L TRADING spol. s r.o. - meno, adresa, telefonický kontakt osoby, s ktorou bol dohodnutý obchodný vzťah, čím nevyvrátil tvrdenia konateľa spoločnosti L and L TRADING spol. s r. o., ktorý miestne príslušnému správcovi dane sa k deklarovaným zdaniteľným obchodom o. i. vyjadril, že so žalobcom nikdy nespolupracoval a nepozná ju, spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o. vyššie uvedené doklady, ktoré boli predložené k nahliadnutiu, nevyhotovila a nemá ich evidované v účtovníctve (uvedené tvrdenia preukázal aj predloženým účtovnými dokladmi). Práce, ktoré sú predmetom fakturácie na uvedených faktúrach, spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o. nevykonáva a uvedený tovar nepredáva, predmetom činnosti spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o. je maloobchod a veľkoobchod so stavebným materiálom. Faktúry predložené k nahliadnutiu sa vôbec nezhodujú s faktúrami, ktoré vystavuje spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o.. Nezhoduje sa ani formát faktúry, ani náležitosti faktúry, číslo účtu, ani pečiatka. Na dokladoch predložených k nahliadnutiu podpis nie je nikoho z ich spoločnosti, ani pečiatka nie je ich spoločnosti, a preto tvrdenia konateľa žalobcu, že „správca dane odmietol vznik práva na odpočet uplatnenej dane z dôvodu, že predmetné faktúry vystavil subjekt, ktorý podľa správcu dane de facto neexistuje", sú podľa žalovaného nedôvodné.
24. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia argumentoval, že žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly, a ani vo vyrubovacom konaní vierohodnými, správcom dane overiteľnými dôkazmi, nepreukázal, že mu boli deklarované služby dodané tak, ako sú uvedené na dokladoch - faktúrach, ktoré predložil ku daňovej kontrole; a tým v daných obchodných transakciách nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočítanie dane, žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly vierohodnými, správcom dane overiteľnými dôkazmi nepreukázal, že mu boli deklarované zdaniteľné obchody tak, ako sú uvedené na dokladoch - faktúrach predložených ku kontrole dodané. Nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a daňovému subjektu právo na odpočítanie dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
25. Žalovaný konštatoval, že správca dane pri posúdení práva na odpočítanie dane vychádzal z dikcie ustanovení zákona o DPH (vnútroštátny predpis), zohľadňujúc tiež závery rozsudkov Súdneho dvora ES obsahujúce výklad Šiestej Smernice DPH (od 01.01.2007 nahradenej smernicou Rady 2006/112/ ES) o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dane z obratu. Predmetné plnenia (deklarované na faktúrach) i napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu, vedú len k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. V danom prípade je možné upriamiť pozornosť na zneužitie práva, ktoré sa týka výlučne umelých konštrukcií (deklarovaných v rozporných faktúrach), kedy žalobca zámerne umelo vytvoril podmienky pre získanie výhody vyplývajúcej z daňového práva - uplatnenia práva na odpočítanie dane, čo je v rozpore s platnou legislatívou Slovenskej republiky, ako Smernicou Rady 2006/112/ES. Ďalej uviedol, že správca dane dôsledne postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s ustanovením § 24 ods. 4 Daňového poriadku.
26. Žalovaný poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR v spojení s právnym názorom Ústavného súdu SR, podľa ktorých: „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správneho orgánu I. stupňa slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží
dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011).
27. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane nevykonal žiadne šetrenia smerujúce k zisteniu ďalších skutočností týkajúcich sa ERP, resp. bankového účtu, žalovaný poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžf/8/2014 zo dňa 07.10.2014, podľa ktorého....„Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
28. Splnenie formálnej stránky, a to predloženie faktúry, je síce jednou z podmienok pre uplatnenie odpočítania dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré preukazuje daňový subjekt. Uvedené žalobca nenaplnil. V prvom rade musí prísť k dodaniu služby a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Ak si daňový subjekt uplatní nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako ho deklaroval v daňovom priznaní alebo na predloženom doklade, a to aj osobou uvedenou na tomto doklade. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala službu odberateľovi, a túto skutočnosť musí preukázať žalobca, správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa zdaniteľný obchod uskutočnil.
29. Žalovaný poukázal na neštandardný vzťah konateľa žalobcu a konateľa dodávateľskej spoločnosti, ktorí sa nikdy nestretli a teda sa vôbec nepoznali (napriek tomu, že mali podľa žalobcu spolu obchodovať s deklarovanými zdaniteľnými obchodmi prostredníctvom osoby, ktorej meno, resp. kontakt na ňu, správcovi dane v procese dokazovania neuviedol). Podľa žalovaného je v danom prípade vysoko pravdepodobné, že žalobca vedel, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré sú súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a preto sa v zmysle šiestej smernice považuje za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má z opätovného predaja tovaru prospech, alebo nie (zdroj: bod 56 v spojených veciach ESD C-439/04 a C-440/04). Preto vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť právo na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť (zdroj: bod 56 v spojených veciach ESD C - 439/04 a C-440/04).
30. Žalobca v podanom odvolaní citoval z ESD (C-277/14 vo veci PPUH STEHCEMP a C-285/11 vo veci Bonik). K argumentáciám žalobcu, ktoré podporuje citáciami z uvedených rozsudkov, žalovaný uviedol nasledovné stanovisko: DPH je primárne upravená Smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá stanovuje jej účel, ciele a základné zásady. Smernica je priamo záväzná pre jednotlivé členské štáty, ktoré sú povinné ju transponovať do svojej vnútroštátnej právnej úpravy. Slovenská republika smernicu transponovala do svojho právneho poriadku zákonom o DPH. Tento zákon má byť vykladaný v zmysle účelu a cieľov smernice a nesmie byť v rozpore s jej ustanoveniami. ESD v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Európskej únie (ďalej len „EÚ"). Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Uvedené je judikované napr. v rozsudkoch C-255/02 Halifax plc, bod 85; C-504/10 Tanoarch s.r.o., bod 50; C-285/11 Bonik EOOD, bod 35; C-18/13 Maks Pen, bod 26; C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel, Recolta Recycling SPRL, bod 59.
31. Žalovaný ďalej zdôraznil, že touto tematikou sa zaoberal už Najvyšší súd SR napr. rozsudky: sp. zn. 3Sžf/24/2012 a 2Sžf/l9/2011, z ktorých vyplýva nasledovné: „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov
Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať".
32. Žalovaný dospel k záveru, že správca dane pri zisťovaní skutkového stavu postupoval v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v jeho medziach a rozsahu, na zistený skutkový stav zákonným spôsobom aplikoval hmotnoprávny predpis - zákon o DPH, v priebehu výkonu daňovej kontroly a následne vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade s Daňovým poriadkom. Je nesporné, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s § 44 až 47 Daňového poriadku a dokazovanie vo veci viedol podľa § 24 ods.1- 4 Daňového poriadku, ktoré aj citoval.
33. Podľa žalovaného správca dane preukázal, že išlo o umelo vytvorené obchodné transakcie (podvodné konanie), o ktorých samotný odberateľ musel vedieť, pretože fyzicky žiaden tovar ani službu od deklarovaného dodávateľa neprijal, ale formálne si uplatňoval odpočítanie dane z fakturovaných služieb a tým si optimalizoval daň na výstupe v neprospech Slovenskej republiky.
34. K tvrdeniu žalobcu, že „sa stal potenciálne obeťou trestného činu podvodu" mal žalovaný za to, že žalobca mal túto skutočnosť oznámiť príslušným orgánom podľa Trestného zákona, ale z administratívneho spisu nevyplýva žiadna skutočnosť, že by žalobca takto konal.
III.
Argumenty žalobcu v podanej žalobe
35. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného aj rozhodnutia správcu dane a ich zrušenia. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému.
36. Namietal, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom a žalobca ním bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, nakoľko žalovaný neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie ktoré mu predchádzalo je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
37. Poukázal, že správca dane neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, napadnuté rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi. Napadnuté rozhodnutie, ako aj proces, ktorý mu predchádzal, sa preukázateľne javia ako nezákonné, nepreskúmateľné, diskriminačné a nedôvodné. Predmetné rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom č. 563/2009 Z.z., o správe daní (Daňový poriadok), zákonom č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (zákon o DPH), zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, zákonom č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, zákonom č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva, zákonom č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov, a v rozpore s Ústavou SR.
38. Zdôraznil, že správca dane pri vydávaní rozhodnutia hrubo porušil Daňový poriadok tým, že pri výkone daňovej kontroly nepostupoval v súlade so zákonom o správe daní a to najmä: a) riadil sa iba subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch; b) neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci; c) presunul rozsah dôkazného bremena subdodávateľa v obchodných transakciách na žalobcu, pričom ale súčasne žalobca bol zamestnancami správcu dane, účelovo zbavený možností v uplatnení svojich procesných práv; na základe čoho sa nielen rozhodnutie prvostupňového orgánu, rozhodnutie odvolacie orgánu, ale aj závery uvedené v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly, ako aj všetky súvisiace úkony vyššie uvedené javia ako nezákonné, nepreskúmateľné a nedôvodné. To, že na základe predmetných faktúr nedošlo k reálnemu obchodnému vzťahu, ustálil správca dane na základe toho, že subjekt uvedený na faktúrach ako dodávateľ nemá
v IS správcu dane registrovanú ERP s daňovým kódom pokladnice a účet uvedený na faktúrach príslušná banka nevedie. Tiež na základe toho, že žalobca si nepamätal mená konkrétnych objednaných pracovníkov na stavbe, pritom nenamietol vykonanie a dodanie stavebných prác pre odberateľa SALMOTHERM - Invest s.r.o. , avšak nemal preukázané dodanie materiálu a prác žalobcovi tvrdeným dodávateľom spoločnosťou L and L TRADING s.r.o. Už v daňovom konaní i v odvolaní sa žalobca k týmto okolnostiam vyjadril a namietol odignorovanie skutočnosti, že žalobca sa mohol a stal obeťou trestného činu, napriek tomu správca dane voči páchateľovi zodpovednosť nevyvodil. V súvislosti s existenciou ERP s príslušným kódom a konkrétneho účtu dodávateľa v banke zdôraznil, že ide o skutočnosti, ktoré žalobca objektívne nemá ako overiť, pritom nemal dôvod na pochybnosti, keďže všetky dodávky boli vykonané riadne. O nesprávnosti údajov na faktúrach sa dozvedel až v priebehu daňovej kontroly. Vytkol správcovi dane, že nevykonal ďalšie zisťovanie ohľadom ERP a bankového účtu a námietky v tomto smere odignoroval. Podľa názoru žalobcu ak neboli zistené skutočnosti vyvracajúce pravdivosť obsahu dokladov, správca dane nemohol rozhodnúť len na základe pochybností, ku ktorým dospel. Žalobca predložil správcovi dane všetky doklady na preukázanie dodávok materiálu a služieb. Pre svoj záver správca dane nemohol použiť len všeobecné tvrdenia bez uvedenia konkrétnej písomnosti, vyjadrení subjektov. Opäť poukázal na potvrdenie zo strany správcu dane i žalovaného dodávky prác a materiálov odberateľovi žalobcu, napriek tomu odmietli objektívne dôkazy v prospech žalobcu, čím porušili niektoré zásady daňového konania. Poukázal na šiestu smernicu Rady 77/388/EHS i rozsudok Súdneho dvora EÚ C-277/14. Zdôraznil, že rozhodnutie je postavené na vyjadrení konateľa dodávateľskej spoločnosti L and L TRADING, ktorý bol ale vypočutý v inom prípade a pred iným správcom dane, bolo však potrebné, aby bol vypočutý aj v rámci dotknutej daňovej kontroly, aby žalobca mohol svedka konfrontovať.
39. Podľa názoru žalobcu správca dane opomenul skutočnosť, že Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, daňovej kontroly, vyrubovacieho konania, platenia a vymáhania daní a ako procesný predpis je zárukou zákonného postupu, zárukou ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Vymenoval jednotlivé princípy upravené zákonom o správe daní. Daňová kontrola vykonávaná správcom dane preveruje prípustnosť, akceptovateľnosť právnych úkonov v záväzkových vzťahoch daňových subjektov z pohľadu daňových následkov. Žalovaný i správca dane sa v odôvodnení len všeobecne, nesystematicky vyjadrili k zdaniteľným plneniam, vyjadrili len svoj subjektívny názor, neuviedli žiadny priamy dôkaz, ktorý by závery potvrdzoval, len stroho uviedli, že daňová povinnosť nevznikla, pretože dodanie tovaru ako bolo deklarované faktúrami sa neuskutočnilo prostredníctvom deklarovaného dodávateľa. Zásadným porušením povinností žalovaného riadne odôvodniť rozhodnutie bolo spôsobené aj tým, že sa odmietol zaoberať žalobcom predloženou dokumentáciou týkajúcou sa dodania tovaru a služieb spoločnosti SALMOTHERM. K otázke daňového bremena a koho zaťažuje uviedol, že hranica je všeobecne stanovená a odkázal opäť na rozhodnutie C-277/14 Súdneho dvora EÚ. Ak mal správca dane pochybnosti, mal vykonať dokazovanie v dostatočnom rozsahu, a ak nedokázal zabezpečiť dôkazy ohľadne skúmaného plnenia, nejde o neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie a dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Poukázal na hlavné princípy dokazovania. K otázke dôkazného bremena poukázal na judikatúru NS SR - rozhodnutie sp. zn. 3Sžf 1/2011, sp. zn. 5Sžf/108/2009, 7Sžf/4/2013, rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-80/11, C-142/11. Citoval § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH. Zosumarizoval, že napadnuté rozhodnutie je nezrozumiteľné, neprehľadné, obsahuje veľmi malé množstvo zistení, chýba jednoznačný záver správcu dane, z ktorého by bolo možné vyvodiť a urobiť si úsudok, že deklarovaný obchod sa neuskutočnil. Záver správcu dane založený okrem iného na tom, že žalobca nepoznal mená pracovníkov, ktorých si objednal na vykonanie predmetných prác, na základe čoho odmietol vznik práva na odpočet uplatnenej dane z dôvodu, že doklady vystavil subjekt, ktorý neexistuje, je nesprávny. Z dôkazov predložených žalobcom vyplýva nepochybne, že plnenia boli dodané žalobcovi a žalobca ich použil na dodanie svojmu odberateľovi, teda vznikla daňová povinnosť a správca dane má dokázanú existenciu vecnej súvislosti zdaniteľných plnení. Nedostatok správcu dane v identifikácii osoby vydávajúcej sa za zástupcu spoločnosti L and L TRADING nebolo možné pripísať na zodpovednosť žalobcovi, ktorý nad tým nemá žiadnu kontrolu, a prenesenie tejto zodpovednosti bolo absurdné o to viac, že podľa všetkého sa žalobca stal obeťou trestného činu. Žalovaný ani správca dane pritom bližšie neodôvodnili, žeby žalobca ako zdaniteľná osoba vedel alebo mal vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH. Táto skutočnosť robí rozhodnutie žalovaného arbitrárnym s následkom jeho nezákonnosti. Napadnuté rozhodnutia daňových orgánov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, čo je porušením § 63 ods. 3 Daňového poriadku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol zrušiť rozhodnutia žalovaného i správcu dane.
V.
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
40. K podanej žalobe sa žalovaný vyjadril listom zo dňa 14.08.2019. Uviedol, že so všeobecným tvrdením žalobcu (uvedené v bode III.), že „napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore s Daňovým poriadkom, zákonom č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH"), zákonom č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, zákonom č. 400/2009 o štátnej službe, zákonom č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, zákonom č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky" a s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v žalobe (časť VI.), že „závery daňovej kontroly sú v rozpore so skutočnosťou, ako aj v rozpore so zákonom a daňovou kontrolou neboli zistené žiadne porušenia zákona o DPH sa nestotožňuje a k jeho tvrdeniam uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:
41. Kontrolou predložených dokladov za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2015 správca dane zistil, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej sume 13.313,58 eur. Žalobca oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane doložil faktúrami správcom dane presne špecifikovanými v napadnutom rozhodnutí na strane 3), v celkovej sume 79 883,00 eur, základ dane v sume 64.953,92 eur a DPH v sume 13.313,58 eur, predmetom ktorých bolo dodanie služieb, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť L&L TRADING spol. s r. o., IČO 31664890, DIČ 2020482981, IČ DPH SK2020482981, Dargovská 3, 040 01 Košice mesto (od 13.09.2016 Rozvojová 2/B, 040 11 Košice). Správca dane v Obchodnom registri preveroval údaje ohľadom spoločnosti L&L TRADING spol. s r.o., IČO 31664890 a zistil, že spoločnosť s názvom L&L TRADING spol. s r.o. neexistuje, nie je zapísaná v Obchodnom registri. V Obchodnom registri Oddiel: Sro, Vložka číslo: 2495/V, s údajom IČO 31664890 je zapísaná spoločnosť L and L TRADING spol. s r. o., ktorá je registrovaná aj v IS správcu dane s DIČ 2020482981 a IČ DPH SK2020482981 (ďalej len „spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o.").
42. Žalovaný s námietkou žalobcu, že „v priebehu výkonu daňovej kontroly riadne preukázal, že došlo k skutočnej realizácii zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované, preto akékoľvek názory správcu dane alebo žalovaného, že sa jednalo o neuskutočnenie zdaniteľného plnenia, resp. nepreukázania uskutočnenia zdaniteľného plnenia, nie sú podložené, sú len vo forme domnienok (aj to nepravdivých), čo však v žiadnom prípade nemôže byť na ujmu daňového subjektu", sa v plnom rozsahu nestotožnil. Z administratívneho spisu evidentne vyplýva, že správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly nebol nečinný, pretože vykonal úkony v súlade s platnou legislatívou, ktoré boli zamerané na zistenie skutkového stavu veci, ktoré boli rozhodujúce pre správne určenie dane, a preto tvrdenia žalobcu v danom smere sú podľa žalovaného nedôvodné až zavádzajúce.
43. Žalovaný sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že „správca dane neúplne zistil skutkový stav veci a mal za to, že rozhodnutie správcu dane vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi", a preto chronologicky uviedol vykonané úkony, ktoré správca dane realizoval v priebehu výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania v súlade s platnou legislatívou a ktoré žalobca v podanej žalobe zámerne neguje. Za účelom preverenia oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie DPH z uvedených faktúr v celkovej sume 13.313,58 eur, správca dane využil inštitút ustanovenia § 21 Daňového poriadku a zaslal Daňovému úradu Košice, ako miestne príslušnému správcovi dane daňového subjektu L and L TRADING spol. s r. o. dožiadanie číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.10.2017. Tvrdenie žalobcu, že „konateľ spoločnosti L and L TRADING spol. s r. o. bol vypočutý úplne v inom prípade pred iným správcom dane", nie je podľa žalovaného pravdivé, pretože v predmetnom dožiadaní, ktoré bolo adresované miestne príslušnému správcovi dane deklarovaného dodávateľa, správca dane uviedol, že v danom prípade ide preverenie o skutočností v súvislosti s vykonávanou daňového kontrolou u žalobcu. V danom prípade žalovaný dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/80/2013 zo dňa 30.07.2014. Dňa 06.12.2017 bola správcovi dane doručená odpoveď (evidovaná pod číslo XXXXXXX/XXXX), z ktorej vyplýva, že miestne príslušný správca dane požadované skutočnosti preveril pri ústnom pojednávaní, z ktorého spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní číslo 102473945/2017 zo dňa 29.11.2016. Zo zápisnice vyplýva, že na základe preverenia účtovnej evidencie spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o.
miestne príslušný správca dane zistil, že preverované vyššie uvedené faktúry, ktoré predložil žalobca správcovi dane v priebehu výkonu daňovej kontrol sa v účtovníctve spoločnosti L and L TRADING spol. s r. o., nenachádzajú. V priebehu ústneho pojednávania sa konateľ spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o. Ing. N. I. vyjadril k podnikateľskej činnosti spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o. v roku 2015 a 2016 po predložení k nahliadnutiu vyššie uvedených faktúr tak, že „Hlavnou činnosťou spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o., IČO 31664890, DIČ 2020482981, IČ DPH SK2020482981, Rozvojová 2/B, Košice bol v roku 2015 a v roku 2016 aj v súčasnosti je maloobchod a veľkoobchod so stavebným materiálom. Spoločnosť má prevádzky na Rozvojovej 2/B, Košice a na Jazernej 3, Košice. Ide o maloobchodné prevádzky a tiež o prevádzky s veľkoobchodným predajom a skladovacími priestormi. Spoločnosť má cca 12 zamestnancov. S odberateľom - žalobcom nikdy nespolupracovali a nepoznajú ho, spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o. vyššie uvedené doklady, ktoré boli predložené k nahliadnutiu, nevyhotovila a nemá ich evidované v účtovníctve. Tovar a práce, ktoré sú predmetom fakturácie na uvedených faktúrach, spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o. nevykonáva a uvedený tovar nepredáva, predmetom činnosti spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o. je maloobchod a veľkoobchod so stavebným materiálom. S uvedeným odberateľom nikdy nespolupracovali a nepoznajú ho". Konateľ spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o. predložil vzor vystavených faktúr a pokladničných dokladov z ERP z roku 2015 a 2016, evidenciu vydaných faktúr za rok 2015 a 2016. Predložil tiež vzory pečiatok, ktoré boli používané spoločnosťou L and L TRADING spol. s r.o. v roku 2015 a 2016. K zmene pečiatky došlo len v súvislosti so zmenou sídla spoločnosti v septembri 2016. Konateľ spoločnosti sa taktiež vyjadril, že „faktúry predložené k nahliadnutiu sa vôbec nezhodujú s faktúrami, ktoré vystavuje spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o. Nezhoduje sa ani formát faktúry, ani náležitosti faktúry, číslo účtu, ani pečiatka. Na dokladoch predložených k nahliadnutiu podpis nie je nikoho z ich spoločnosti, a tiež ani pečiatka nie je ich spoločnosti". Po nahliadnutí do dokladov z elektronickej registračnej pokladnice, na ktorých je uvedený daňový kód pokladnice č. XXXXXXXXXXXXXXXX o úhrade vyššie uvedených faktúr, ktoré boli žalobcom predložené ku kontrole, sa vyjadril, že „tieto doklady neboli vystavené ich spoločnosťou a ani ich registračnými pokladnicami. Nezhoduje sa formát, čísla daňových kódov pokladní". Taktiež sa vyjadril, že „spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o. v roku 2015 a 2016 používala elektronické registračné pokladnice registrované na Daňovom úrade Košice s daňovým kódom pokladnice DKP: XXXXXXXXXXXXXXXX (prevádzka Stavebniny, Rozvojová 2, Košice), DKP: XXXXXXXXXXXXXXXX z fiskálnej pokladne (prevádzka Stavebniny, Rozvojová 2, Košice), DKP: XXXXXXXXXXXXXXXX z fiskálnej pokladne (prevádzka Stavebniny, Jazerná 3, Košice)". Uviedol, že „spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o., IČO 31664890, DIČ 2020482981, IČ DPH SK2020482981, Rozvojová 2/B, 040 11 Košice používa účtovný softvér ABRA G3". Na otázku správcu dane, či spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o. vystavuje faktúry a dodacie listy iba prostredníctvom tohto softvéru alebo aj bez použitia tohto softvéru sa konateľ vyjadril, že „spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o., Rozvojová 2/B, 040 11 Košice vystavuje účtovné doklady (faktúry, dodacie listy ...) len s použitím účtovného softvéru ABRA G3.
44. Správca dane so zistenými skutočnosťami, ktoré získal na základe vydaného dožiadania, rozsiahlo oboznámil dňa 08.01.2018 žalobcu, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX (v prílohe pod poradovým číslom 14). Predmetná zápisnica neobsahuje zo strany žalobcu žiadne návrhy na vypočutie konateľa spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o., ako svedka, neobsahuje ani žiadne námietky a ani pripomienky k skutkovému stavu zisteného miestne príslušným správcom dane u spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o., a preto tvrdenia žalobcu, ktoré súvisia s vydaným dožiadaním, považuje žalovaný za nedôvodné.
45. Pri ústnom pojednávaní sa žalobca vyjadril, že z dôvodu, že nemal vedomosť o uvedených skutočnostiach vyplývajúcich zo zistení z daňovej kontroly, musí sa s nimi dostatočne oboznámiť a následne sa k veci vyjadrí. Správca dane pri ústnom pojednávaní požiadal žalobcu o predloženie zmlúv resp. objednávok s odberateľmi a dodávateľmi na zákazky, ktoré vykonával v kontrolovanom zdaňovacom období a taktiež o predloženie aktuálneho súpisu majetku - karty majetku. Po dohode so žalobcom bol termín na predloženie vyjadrenia, zmlúv resp. objednávok s odberateľmi a dodávateľmi a súpisu majetku stanovený do 31.01.2018.
46. Žalobca dňa 01.02.2018 doručil elektronicky správcovi dane vyjadrenie k zápisnici z 08.01.2018 a uviedol, že „Prijaté faktúry spoločnosti L&L TRADING s.r.o. boli riadne prijaté, zaevidované a zaúčtované podľa zákona o účtovníctve č. 431/2002 Z. z. a ďalších daňových zákonov. Všetky fakturované služby súviseli a boli súčasťou diela pre spoločnosť SALMOTHERM - Invest s.r.o., Vrbov
299, IČO: 36660639, DIČ: 202222046. Stavebné práce - služby, ktoré súviseli s úpravou svahu a jeho zatrávnením boli riadne vykonané, zrealizované, zdokumentované, zaznamenané. Odovzdanie diela sa uskutočnilo v plánovanom termíne. Spoločnosti L&L TRADING s.r.o. boli všetky fakturované služby uhradené v splatnom termíne. Doklad o úhrade faktúr bol zaznamenaný elektronickou registračnou pokladňou." Vzájomná komunikácia prebiehala so zástupcom spoločnosti, ktorý sa preukázal zmluvou o zastupovaní, ktorá spĺňala všetky náležitosti - podpisy, pečiatka, žalobca nevidel preto dôvod, prečo predmetné faktúry neboli zaúčtované na strane dodávateľa.
47. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca ani v písomnom vyjadrení nenavrhol správcovi dane vypočutie konateľa dodávateľskej spoločnosti, aby ho mohol prípadne konfrontovať, a preto jeho tvrdenia v danom smere tak, ako už bolo uvedené sú nedôvodné.
48. Správca dane k vyjadreniu žalobcu zaujal stanovisko v priebehu ústneho pojednávania dňa 27.02.2018 a uviedol, že „nenamieta vykonanie a dodanie stavebných prác žalobcom pre odberateľa SALMOTHERM - Invest s.r.o., Vrbov 299, IČO: 36660639, DIČ: 202222046, avšak z vykonaného preverovania (odpoveď na dožiadanie doručená od príslušného správcu dane dňa 06.12.2017, zaevidovaná pod č. XXXXXXX/XXXX, s ktorou bol daňový subjekt podrobne oboznámený pri ústnom pojednávaní dňa 08.01.2018) vyplynulo, že materiál a práce pre žalobcu neboli dodané spoločnosťou L&L TRADING s.r.o., ktorá je na predmetných faktúrach uvedená ako dodávateľ.
49. Správca dane v priebehu ústneho pojednávania oboznámil žalobcu aj s nasledovnými zisteniami a to, že: · preverením daňového kódu pokladnice č. XXXXXXXXXXXXXXXX (uvedený na dokladoch z ERP o úhrade predmetných faktúr) v informačnom systéme správneho orgánu I. stupňa bolo zistené, že daňový subjekt L and L TRADING spol. s r.o. ( podľa žalobcu: L&L TRADING spol. s r.o.) nemá ERP s uvedeným daňovým kódom pokladnice, · správca dane zaslal Slovenskej sporiteľni, a. s. výzvu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.01.2018, ktorou požiadal o preverenie účtu č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorý je na predmetných faktúrach (ktoré žalobca predložil správcovi dane) uvedený ako účet dodávateľa L&L TRADING spol. s r.o. · správca dane informoval daňový subjekt, že z odpovede na výzvu od Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorá bola doručená dňa 16.01.2018 a zaevidovaná pod číslom 250028402/2018 vyplynulo, že Slovenská sporiteľňa, a.s. účet číslo XXXXXXXXX/XXXX nevedie, ani od apríla 2015 neviedla, z čoho vyplýva, že na predmetných vstupných faktúrach je uvedené číslo neexistujúceho účtu. · Doklady, ktoré boli správcom dane vyžiadané pri ústnom pojednávaní dňa 08.01.2018 - zmluvy, resp. objednávky s odberateľmi a dodávateľmi a súpis majetku kontrolovaný žalobca nepredložil.
50. Správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dokladov, dôkazov a poskytnutie informácií č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 22.03.2018 (doručená 11.04.2018), ktorou ho vyzval, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy, k obchodnému vzťahu deklarovanému na základe faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedený L&L TRADING spol. s r.o. poskytol informácie: ako došlo ku kontaktu s uvedeným dodávateľom, s kým konkrétne bol v kontakte zo spoločnosti L&L TRADING spol. s r.o.- meno, adresa, telefonický kontakt osoby, s ktorou bol dohodnutý obchodný vzťah, akým spôsobom bol dohodnutý obchodný vzťah
- zmluvy, objednávky, akým spôsobom a komu bolo odovzdané stavenisko, kde boli práce na základe uvedených faktúr vykonávané, kto objednával prepravu materiálu a kto ju hradil, kto vykonal prepravu materiálu - ŠPZ vozidiel, kto a od koho preberal materiál, potrebný k vykonaniu prác, kto vykonával práce
- či zamestnanci dodávateľa, resp. či boli vykonané v subdodávke, kto riadil a kontroloval vykonávanie prác za dodávateľa - konkrétna osoba, kontakt, akým spôsobom boli preberané práce od dodávateľa L&L TRADING spol. s r. o. žalobcom, akým spôsobom bol preverený dodávateľ pred dohodnutím zákazky. Správca dane zároveň vyzval žalobcu, aby predložil doklady a dôkazy vo forme zmlúv, objednávok, zmluvu o zastupovaní predloženú zástupcom dodávateľa, protokol o odovzdaní staveniska, protokoly o odovzdaní a prevzatí prác od dodávateľa.
51. Dňa 30.04.2018 k uvedenej výzve žalobca elektronicky doručil vyjadrenie, v ktorom uviedol nasledovné: „vykonané práce na stavbe vo Vrbove, boli odovzdané za prítomnosti mojej a objednávateľa stavby spoločnosti Salmotherm - Invests.r.o., boli riadne skontrolované a prebraté, prepravu materiálu, ktorý bol použitý na stavbe, objednával a hradil dodávateľ L&L Trading spol. s r. o., prepravu materiálu vykonal dodávateľ, akým vozidlom si nepamätám, materiál bol dovezený priamo na stavbu, po kontrole bol prebratý a uhradený, práce na stavbe vykonávali nejakí ľudia, objednal si ich, osobne
ich nepoznal, zadal, čo bolo potrebné spraviť a oni to robili, vždy sa rozprával s niekým iným z ich skupiny, mená si nepamätal, práce boli preberané osobne na stavenisku, po obhliadke stavby, dodávateľa L&L Trading spol. s r.o. si preveroval prostredníctvom internetovej stránky obchodného registra, na ďalšie preverovanie nemal dôvod, pán zo spoločnosti vystupoval seriózne, dodávku služieb a tovaru zrealizoval načas, nakoľko spolupracuje s viacerými dodávateľmi nemôže kontrolovať každého, protokoly o odovzdaní a prebratí prác od dodávateľa nemal dôvod predkladať, nakoľko sa jednalo o bežné stavebné práce, ktoré boli vykonané, skontrolované, odovzdané a uhradené".
52. K vyjadreniu žalobcu správca dane zaujal stanovisko pri ústnom pojednávaní dňa 08.06.2018 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX), do ktorej uviedol, že zotrváva na svojom stanovisku, že žalobca nepreukázal skutočnosť, že materiál a služby na základe faktúr, z ktorých si uplatnil v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach odpočítanie dane, nadobudol od spoločnosti L&L TRADING spol. s r. o, ktorá je ako dodávateľ uvedená na predložených faktúrach. Konateľ žalobcu uviedol, že nesúhlasí s postojom daňového úradu a trval naďalej na svojom postoji, že daňový subjekt L&L TRADING spol. s r.o. - dodávateľ mu dané obsahy faktúr riadne dodal na základe zjednodušených faktúr - dokladov z registračnej pokladnice, ktoré mu riadne uhradil. Ďalej mal za to, že všetky doklady z daných období boli v kompletných zložkách odovzdané pri začatí daňovej kontroly na daňovom úrade".
53. Podľa žalovaného už zo samotného písomného vyjadrenia zo dňa 30.04.2018 vyplýva, že konateľ žalobcu nevedel uviesť, akým vozidlom bol prepravovaný materiál, nevedel uviesť mená ľudí, ktorí mali fakturované práce realizovať, tvrdil, že dodávateľa si preveroval na internetovej stránke obchodného registra, podľa žalovaného, ak by tak urobil, tak by vedel, že štatutárnym orgánom, ktorý bol oprávnený konať za uvedenú spoločnosť sú konateľmi Ing. N. I. a Mgr. N. I. a nie „nejaký pán", ktorého meno správcovi dane „nevedel" uviesť. Zároveň by vedel, že dodávateľská spoločnosti má v obchodnom registri zapísané obchodné meno L and L TRADING spol. s r.o. a nie tak, ako je uvedené v preverovaných faktúrach L&L TRADING spol. s r.o., a preto jeho tvrdenie, že si dodávateľa preveroval na internetovej stránke Obchodného registra, je podľa žalovaného v danom prípade irelevantné. Podľa žalovaného z uvedeného je zrejmé, že vyjadrenie žalobcu, nie je možné považovať za relevantný dôkaz, pretože nevedomosť žalobcu (na ktorú sa odvolával v predmetnom vyjadrení) nepreukazuje reálne prijatie deklarovaných zdaniteľných obchodov od spoločnosti L&L TRADING spol. s r.o.. Žalovaný v tejto súvislosti dal do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn 5Sžf/97/2009.
54. Podľa žalovaného je vecou žalobcu, ako a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov; ak ju však nepreverí, vystavuje sa v prípade dane z pridanej hodnoty riziku, že nesplní zákonné podmienky nároku na odpočítanie dane uvedené v ustanoveniach § 49 a § 51 zákona o DPH, t. j. žalobca mal prijať všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti.
55.Na základe vyššie uvedených zistení a ich posúdení v ich vzájomných súvislostiach podľa žalovaného správca dane správne dospel k záveru, že dodávateľovi - daňovému subjektu L and L TRADING spol. s r.o. nevznikla daňová povinnosť z dodania služby a z tovaru, a to z dôvodu, že tieto služby a tovar žalobcovi nedodal. Základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie dane u platiteľa je podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť u dodávateľa (právo odpočítať daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť). Z uvedeného je zrejmé, že ak nevznikla daňová povinnosť u dodávateľa, nemôže vzniknúť právo na odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Z dôvodu, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa L and L TRADING spol. s r.o., nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane u žalobcu. Posúdenie vzniku práva na odpočítanie dane a jeho uplatnenia v súlade so zákonom o DPH, je podmienené zohľadnením všetkých súvisiacich skutočností, preverením podmienok splnenia odpočítania dane viažuceho sa na predmet plnenia, preverením ekonomickej činnosti platiteľa dane, aj väzieb medzi kontrolovaným platiteľom dane a jeho obchodným partnerom. Kontrolovaný daňový subjekt uplatnením práva na odpočítanie dane z vyššie uvedených faktúr porušil ustanovenie § 51 v nadväznosti na ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o DPH, na základe čoho mu správca dane správne právne neuznal právo na odpočítanie dane v sume 13 313,58 eur.
56. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane nepriznal vznik práva na odpočítanie dane na základe zistení z dôvodu, že nedošlo k dodaniu tovarov a služieb spoločnosťou L and L TRADING
spol. s r. o. Pri hodnotení dôkazov vychádzal z informácií uvedených v odpovedi na dožiadanie zaevidovanej pod č. XXXXXXX/XXXX dňa 06.12.2017, kde konateľ spoločnosti L and L TRADING spol. s r. o. nepotvrdil dodávky tovarov a služieb pre žalobcu na základe preverovaných faktúr. Okrem uvedeného bolo šetrením zistené, že dodávateľská spoločnosť nemá v daňovom systéme správcu dane registrovanú ERP s daňovým kódom pokladnice XXXXXXXXXXXXXXXX a účet uvedený na predmetných faktúrach príslušná banka nevedie ani neviedla. Je nespochybniteľné, že s uvedeným zistením bol daňový subjekt oboznámený pri ústnom pojednávaní, ale i napriek tomu v priebehu výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správcovi dane nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by potvrdili prijatie deklarovaných zdaniteľných obchodov od spoločnosti L and L TRADING spol. s r. o. a je zrejmé, že daňový subjekt ani na výzvu správcu dane neuviedol, ako došlo ku kontaktu s deklarovaným dodávateľom L&L TRADING spol. s r.o., neuviedol s kým konkrétne mal byť v kontakte zo spoločnosti L&L TRADING spol. s r.o. - meno, adresa, telefonický kontakt osoby, s ktorou bol dohodnutý obchodný vzťah, čím nevyvrátil tvrdenia konateľa spoločnosti L and L TRADING spol. s r. o., ktorý miestne príslušnému správcovi dane sa k deklarovaným zdaniteľným obchodom o. i. vyjadril, že s daňovým subjektom - žalobcom nikdy nespolupracoval a nepozná ju, spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o. vyššie uvedené doklady, ktoré boli predložené k nahliadnutiu, nevyhotovila a nemá ich evidované v účtovníctve (uvedené tvrdenia preukázal aj predloženým účtovnými dokladmi). Tovar a práce, ktoré sú predmetom fakturácie na uvedených faktúrach, spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o. nevykonáva a uvedený tovar nepredáva, predmetom činnosti spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o. je maloobchod a veľkoobchod so stavebným materiálom. Faktúry predložené k nahliadnutiu sa vôbec nezhodujú s faktúrami, ktoré vystavuje spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o. Nezhoduje sa ani formát faktúry, ani náležitosti faktúry, číslo účtu, ani pečiatka. Na dokladoch predložených k nahliadnutiu podpis nie je nikoho z ich spoločnosti, a tiež ani pečiatka nie je ich spoločnosti, a preto tvrdenia žalobcu, že „správca dane odmietol vznik práva na odpočet uplatnenej dane z dôvodu, že predmetné faktúry vystavil subjekt, ktorý podľa správcu dane de facto neexistuje", sú podľa žalovaného nedôvodné.
57. Podľa žalovaného pre posúdenie veci je podstatné, aby bolo preukázané, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia osobou, uvedenou na faktúrach, ale žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní vierohodnými, správcom dane overiteľnými dôkazmi nepreukázal, že mu boli deklarované služby dodané tak, ako sú uvedené na dokladoch - faktúrach, ktoré predložil ku daňovej kontrole a tým v daných obchodných transakciách nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočítanie dane.
58. Žalovaný sa stotožnil s prijatým záverom správcu dane, ktorý po zhodnotení všetkých získaných dôkazov súvisiacich s rozpornými zdaniteľnými obchodmi deklarovanými na dodávateľských faktúrach, na ktorých je deklarovaný dodávateľ L&L TRADING spol. s r.o.., neuznal žalobcovi uplatnené právo na odpočítanie dane v celkovej sume 7.001,06 eur z dôvodu, že žalobca porušil ustanovenia § 51 v nadväznosti na ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o DPH zákona o DPH, pretože v daných obchodných transakciách nebolo preukázané, že došlo ku skutočnému dodaniu fakturovaného tovaru od deklarovaného dodávateľa, čím dodávateľovi nevznikla z predmetu fakturácie daňová povinnosť, a tým nevzniklo ani žalobcovi právo na odpočítanie dane.
59. Žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/2018-18 k dôkaznému bremenu v daňovom konaní. Argumentoval, že pri uplatnení odpočítania dane, dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku, je jednoznačne na daňovom subjekte, ktorý odpočítanie dane uplatňuje. Preto musí mať na zreteli, že pre prípadnú kontrolu oprávnenosti odpočítania dane je povinný zabezpečiť dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré bez akýchkoľvek pochybností preukázali, že faktúry, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane, vyhotovil daňový subjekt, ktorý zdaniteľné obchody realizoval, a že pri tomto zdaniteľnom obchode došlo k vzniku daňovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 19 zákona o DPH, čo v danom prípade nebolo zo strany žalobcu preukázané.
60. Ďalej žalovaný zdôraznil požiadavku dodržiavania povinnej miery opatrnosti v obchodovaní podnikateľských subjektov; ak sa daňový subjekt nespráva pri obchodovaní obozretne, je nutné vychádzať z toho, že akceptoval aj možnosť, že sa stane súčasťou podvodu na DPH, a preto musí znášať toto svoje podnikateľské riziko sám, napríklad aj v tom, že mu nebude uznaný uplatňovaný nárok na odpočet dane (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/42/2012).
61. Podľa žalovaného v danom prípade je evidentné, že žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly vierohodnými, správcom dane overiteľnými dôkazmi nepreukázal, že mu boli deklarované zdaniteľné obchody tak, ako sú uvedené na dokladoch - faktúrach predložených ku kontrole dodané a tým nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočítanie dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
62. Žalovaný poukázal, že správca dane pri posúdení práva na odpočítanie dane vychádzal z dikcie ustanovení zákona o DPH (vnútroštátny predpis), zohľadňujúc tiež závery rozsudkov Súdneho dvora ES obsahujúce výklad Šiestej Smernice DPH (od 01.01.2007 nahradenej Smernicou Rady 2006/112/ ES) o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dani z obratu. Predmetné plnenia (deklarované na faktúrach) i napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu, vedú len k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. V danom prípade je možné upriamiť pozornosť na zneužitie práva, ktoré sa týka výlučne umelých konštrukcií (deklarovaných v rozporných faktúrach), kedy žalobca zámerne umelo vytvoril podmienky pre získanie výhody vyplývajúcej z daňového práva - uplatnenia práva na odpočítanie dane, čo je v rozpore s platnou legislatívou Slovenskej republiky, ako Smernicou Rady 2006/112/ES. Dodanie stavebných prác a materiálu žalobcom pre odberateľa SALMOTHERM - Invest s.r.o. správca dane nespochybnil z dôvodu, že žalobca za dodanie stavebných prác a materiálu vystavil faktúry pre odberateľa SALMOTHERM - Invest s.r.o., ktoré mu boli odberateľom priebežne bezhotovostne uhrádzané. Správca dane v priebehu kontroly posudzoval zistenia v zmysle hmotnoprávneho predpisu z dôvodu, že nebolo preukázané dodanie tovarov a služieb deklarovaným dodávateľom uvedeným na faktúrach. Zo zistených skutočností je vysoko pravdepodobné, že práce boli „vykonané" formou „čiernej práce" napr.: fyzickými osobami, ktoré nie sú podnikateľskými subjektmi alebo osobami, ktoré neboli registrované na dani z pridanej hodnoty, ale správca dane preukazne zistil, že neboli dodané osobou, ktorá je na rozporných faktúrach deklarovaná ako dodávateľ a to spoločnosťou L and L TRADING spol. s r.o.. Žalovaný zastáva názor, že správca dane postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s ustanovením § 24 ods. 4 Daňového poriadku.
63. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane nevykonal žiadne šetrenia smerujúce k zisteniu ďalších skutočností týkajúcich sa ERP, resp. bankového účtu, žalovaný poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/8/2014 zo dňa 07.10.2014, podľa ktorého...„zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii“. Platná legislatíva neukladá správcovi dane z úradnej povinnosti vyhľadávať a získavať skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby daňový subjekt mohol v konaní uplatniť svoje nároky na priznanie odpočítania dane. Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené daňovým subjektom, je tieto prejednať a umožniť daňovému subjektu ich existenciu z právne významných hľadísk preukázať relevantnými dôkazmi. Žalovaný zastáva názor, že zo spisového materiálu vyplýva, že touto zásadou sa správca dane dôsledne riadil.
64. Žalovaný poukázal, že splnenie formálnej stránky, a to predloženie faktúry, je síce jednou z podmienok pre uplatnenie odpočítania dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré preukázal žalobca. Uvedené žalobca nesplnil. V prvom rade musí prísť k dodaniu tovaru a služby a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Ak si daňový subjekt uplatní nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako ho deklaroval v daňovom priznaní alebo na predloženom doklade, a to aj osobou uvedenou na tomto doklade. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala službu odberateľovi a túto skutočnosť musí preukázať žalobca a správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa zdaniteľný obchod uskutočnil. Tu je potrebné uviesť, že sám priamy dodávateľ spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o. nepotvrdil dodanie deklarovaných zdaniteľných obchodov a je
fakt, že jeho tvrdenia žalobca nevyvrátil žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktoré by potvrdili reálne dodanie fakturovaných zdaniteľných obchodov od deklarovaného dodávateľa.
65. Ku skutočnosti, že žalobca na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2011 (rozloženie dôkazného bremena medzi platiteľa DPH a správcu dane), žalovaný dôvodil, že v tomto prípade týkajúcom sa žalobcu, bola spochybnená existencia deklarovaných zdaniteľných obchodov samotným priamym dodávateľom, a žalobca zistené pochybnosti žiadnym spôsobom nevyvrátil. Takéto obchody, o ktorých svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného reťazca..
66. Žalovaný považoval za potrebné tiež uviesť, že z administratívneho spisu správcu dane nevyplýva, že by správca dane od žalobcu požadoval doklady (t.j. pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze). Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadania správcom dane preverované, ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom a službami, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať, ale v danom prípade je potrebné uviesť, že správca dane mal právo preveriť pôvod deklarovaných zdaniteľných obchodov. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu od deklarovaného dodávateľa reálne prijal. Žalovaný zastáva názor, že v danom prípade bolo dôkazné bremeno primerane rozložené medzi žalobcom a správcom dane
67. Žalovaný zdôraznil, že Najvyšší súd SR už opakovane judikoval, že podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v ustanovení § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, zákon to neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (z dôvodu rizika ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet DPH), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré zákon pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre, čo sa v rozporných obchodných transakciách nepotvrdilo.
68. Ku skutočnosti, že žalobca poukázal na rozsudky Súdneho dvore Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (FulcrumElectronic), C-484/03 (BondHouse), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet dane nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť a že každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo nasledujúcimi udalosťami, žalovaný argumentoval, že v danom prípade nie je možné aplikovať tento rozsudok. Súdny dvor Európskej únie v týchto spojených prípadoch vychádzal z toho, že plnenie, o ktoré ide vo veci samej, predstavuje dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a ide o hospodársku činnosť ako ju definuje šiesta Smernica, ak spĺňajú objektívne kritériá na to, aby plnenie, o ktoré ide vo veci samej, bolo posúdené ako dodávky tovarov. V danom prípade sa jedná o dodanie tovaru a služieb, ktoré neboli dodané deklarovaným dodávateľom, čiže nebola splnená podmienka podľa § 19 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH. Preto odvolávanie sa žalobcu na uvedené rozsudky považoval žalovaný za nedôvodné.
69. Žalovaný ďalej poukázal na neštandardný vzťah konateľa žalobcu a konateľa dodávateľskej spoločnosti, ktorí sa nikdy nestretli a teda sa vôbec nepoznali (napriek tomu, že mali podľa žalobcu spolu obchodovať s deklarovanými zdaniteľnými obchodmi prostredníctvom osoby, ktorej meno, resp. kontakt na ňu, správcovi dane v procese dokazovania neuviedol). Tu je namieste si položiť otázku, či je vôbec možné realizovať takéto obchodovanie, pretože za štandardných okolností obchodného styku určite nie, a to dáva aj odpoveď na otázku, že žalobca mal vedieť, že uvedené plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu. V danom prípade je vysoko pravdepodobné, že žalobca vedel, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré sú súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a preto sa v zmysle šiestej smernice považuje za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má z opätovného predaja tovaru prospech, alebo nie (zdroj: bod 56 v spojených veciach ESD C - 439/04 a C- 440/04). Preto vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť právo na odpočet, ak sa vo svetle
objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť ((zdroj: bod 56 v spojených veciach ESD C - 439/04 a C-440/04).
70. K citáciám žalobcu z rozsudkov ESD (C - 277/14 vo veci PPUH STEHCEMP a C-285/11 vo veci Bonik) žalovaný argumentoval, že DPH je primárne upravená smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá stanovuje jej účel, ciele a základné zásady. Smernica je priamo záväzná pre jednotlivé členské štáty, ktoré sú povinné ju transponovať do svojej vnútroštátnej právnej úpravy. Slovenská republika smernicu transponovala do svojho právneho poriadku zákonom o DPH. Tento zákon má byť vykladaný v zmysle účelu a cieľov smernice a nesmie byť v rozpore s jej ustanoveniami. ESD vo viacerých rozsudkoch judikoval, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou. ESD v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Európskej únie (ďalej len „EÚ"). Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Uvedené je judikované napr. v rozsudkoch C-255/02 Halifaxplc, bod 85; C-504/10 Tanoarchs.r.o., bod 50; C-285/11 Bonik EOOD, bod 35; C-18/13 MaksPen, bod 26; C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel, Recolta Recycling SPRL, bod 59.
71. Žalovaný ďalej poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie a uviedol, že danou problematikou sa v rámci rozhodcovskej činnosti zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. rozsudky: sp. zn. 3Sžf/24/2012 a 2Sžf/19/2011. Následne citoval § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku. Podľa žalovaného správca dane preukázal, že išlo o umelo vytvorené obchodné transakcie (podvodné konanie), o ktorých samotný žalobca musel vedieť, pretože fyzicky žiaden tovar ani službu od deklarovaného dodávateľa neprijal, ale formálne si uplatňoval odpočítanie dane z fakturovaných služieb a tým si optimalizoval daň na výstupe v neprospech Slovenskej republiky.
72. K tvrdeniu žalobcu, že „sa stal potenciálne obeťou trestného činu podvodu" mal žalovaný za to, že žalobca mal túto skutočnosť oznámiť príslušným orgánom podľa Trestného zákona, ale z administratívneho spisu nevyplýva žiadna skutočnosť, že by žalobca takto konal, čiže je to len jeho verbálne a písomné tvrdenie bez predloženia vierohodných dôkazov.
73. Žalovaný v závere vyjadrenia k žalobe uviedol, že po vyhodnotení žalobných dôvodov vo vzťahu k obsahu napadnutých rozhodnutí v nadväznosti na ustanovenia zákona o DPH nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania - ktorá je implementovaná v hmotnoprávnom predpise - v ustanovení § 49 až 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K žiadosti žalobcu o priznanie odkladného účinku správnej žalobe uviedol, aby ju súd zamietol.
V.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
74. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP).
75. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
76. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom
orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
77. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
78. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
79. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správny ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
80. Podľa § 180 ods. 1 SSP, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
81. Správny súd uznesením sp.zn.6S/24/2019-47 zo dňa 07.11.2019 zamietol návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žaloby zo dňa 08.03.2019, nakoľko neboli splnené podmienky uvedené v § 185 písm. a) SSP.
82. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
83. Podľa § 137 ods. 4 SSP vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením. S poukazom na citované ustanovenie upovedomenie o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu od 20.05.2021 do 28.05.2021. Rozsudok správny súd verejne vyhlásil vyvesením písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní (§ 137 ods. 3 SSP) dňa 27. mája 2021.
84. Predmetom preskúmania je rozhodnutie správcu dane, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona o DPH vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2015 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 13.313,58 eur, keďže nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa L and L TRADING spol. s r.o. a nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane u žalobcu.
85. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
86. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
87. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
88. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
89. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
90. Podľa § 63 ods. 2, ods.5 Daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať' náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byt' vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
91. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) veta prvá zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným tovarom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
92. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona o DPH, daňová povinnosť' vzniká dňom dodania tovaru.
93.Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
94. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť', daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
95. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
96. Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
97. Úlohou správneho súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa ustanovení SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie zabezpečil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci riadne skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými relevantnými právnymi predpismi, či bolo dostatočne odôvodnené a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, t.j. či napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či prípadné procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
98. Správny súd dáva do pozornosti, že v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. (V tejto veci zo skutkových okolností súd konštatoval zistenie o priamom prevzatí tovaru daňovým subjektom vo vlastnej prevádzkarni od dodávateľa v zmysle faktúr, uistenie sa o kvalite - bod 20 rozhodnutia).
99. V rozhodnutí C-277/14 Súdny dvor EÚ uviedol, že „Ustanovenia šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2002/38/ES zo 7. mája 2002, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zdaniteľnej osobe zamieta právo na odpočet dane z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených touto právnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru, okrem prípadu, že sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia, preukáže, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“ (V tejto veci k skutkovým okolnostiam súdny dvor uviedol, že daňový subjekt tovar a daňové doklady prevzal od subjektu, ktorý bol zistený ako neexistujúci).
100. Najvyšší súd Slovenskej republiky SR v rozsudku sp. zn. 3Sžf/1/2011 konštatoval, že „Nemožno sa preto stotožniť so záverom žalovaného, ako i krajského súdu v tom, že odvolateľ neuniesol dôkazné bremeno, pričom takýto záver je vyvodzovaný z toho, že odvolateľ nepreukázal skutočnosti ohľadne samotného plnenia subdodávateľov jeho dodávateľov, teda osôb, s ktorými on sám žiadne zmluvy neuzatváral“, tiež uviedol, že „Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami“. Najvyšší súd preto dospel k záveru, „ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správny orgán I. stupňa“. Tento právny názor najvyššej súdnej autority však možno označiť za ojedinelý a bol prekonaný neskoršou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR.
101. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/12/2014 zo dňa 18.06.2015, v ktorom zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, žalobcu, ktorý zodpovedá aj za to, že vo svojom účtovníctve má doklady vystavené v súlade s ustanovením § 71 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. 1Sžf/46/2016 zo dňa 27.06.2017 uviedol, že „daňovo účtovné doklady ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, potvrdené protokoly o vykonaní prác, či zhotovení diela, prepravné dokumenty, potvrdenia z mýtneho systému a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom, ktoré vytvárali a formovali obsah a charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácií ktorého správny orgán I. stupňa absentoval. Preto ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nezrealizovala, potom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, žalobca ako daňový subjekt v súlade s § 49 ods. 2 zákona o DPH preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval, ale aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ...“
102. Správny súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/80/2013 zo dňa 14.01.2014 v obdobnej právnej veci, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane.
Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočet dane.“
103. Ďalej poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Sžf/104/2015 zo dňa 23.11.2016, publikovaný v Zbierke stanovísk NS a súdov R 29/2017, kde najvyššia súdna autorita v identickej veci uviedla: „Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy dane z pridanej hodnoty zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich dani z pridanej hodnoty. Daň z pridanej hodnoty je súčasťou ceny, a preto je ňou zdaňovaný predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie okrem oslobodených transakcií. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. Uvedený princíp sa však uplatní iba vtedy, ak platiteľ preukáže, že deklarovaný tovar nadobudol od konkrétneho žalobcu dani z pridanej hodnoty a že mu daň z pridanej hodnoty aj v cene tovaru zaplatil.“.
104. Obdobne v Rozsudku Najvyššieho súdu SR z 11. apríla 2017, sp. zn. 1Sžf/72/2015, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdov a súdov Slovenskej republiky č. 1/2018 najvyšší súd uviedol: „I. Pre prípad preukázania vzniku práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru je žalobca zaťažený dôkazným bremenom, že v zdaniteľnom obchode došlo od dodávateľa tovaru na žalobcu k prevodu práva reálne nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. II. Pri určení toho, či bolo uskutočnené dodanie tovaru, nie je rozhodujúce nadobudnutie právneho vlastníctva v zmysle Obchodného zákonníka k tovaru žalobcom ako kupujúcim, napríklad tvrdením o odovzdaní a prevzatí tovaru podloženým príslušnými protokolmi, ale pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník.
105. Rozhodujúce žalobné námietky žalobcu poukazovali na nesprávne právne posúdenie veci daňovými orgánmi ak žalobcovi vyrubili rozdiel na dani z pridanej hodnoty za 2. štvrťrok 2015. S tým súvisela otázka rozloženia dôkazného bremena - otázka, čo preukázal žalobca a čo správca dane; otázka povinnosti správcu dane dokazovať pri neexistencii plnenia priamu vedomú účasť žalobcu na daňovom podvode, pritom nepostačuje odmietnuť priznanie práva na odpočet len s odkazom na zistenia v reťazi dodávateľov, ktoré viedli k daňovému podvodu, na ktoré žalobca nemal žiadny dosah. Žalobca namietal aj rozpor záverov daňových orgánov s pravidlami formálnej a právnej logiky. Ďalej žalobca namietal nedostatočné vysporiadanie sa s jeho odvolacími námietkami a s judikatúrou, na ktorú odkazoval.
106. Správny súd vychádzal zo skutkového stavu ako bol podrobne uvedený v napadnutých rozhodnutiach daňových orgánov, nedospel k pochybnostiam o takto zistenom skutkovom stave, odkazuje naň a len v detailoch poukáže na konkrétne skutočnosti. Rozhodnutia daňových orgánov - správcu dane ako prvostupňového správneho orgánu a žalovaného ako odvolacieho orgánu - tvoria jeden celok.
107. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je jasné, zrozumiteľné, vydané v medziach logickej správnej úvahy, pričom žalovaný sa v dostatočnej miere vysporiadal s námietkami žalobcu, skutkový stav bol zistený v rozsahu dostatočnom pre vykonanie správnych úvah a na základe nich žalovaný dospel podľa správneho súdu k správnym právnym záverom. Správny súd konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane. V tomto smere poukazuje na vyššie citované rozsudky najvyšších súdnych autorít, v intenciách ktorých žalovaný postupoval.
108. Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ v uvedenej veci, správny súd konštatuje, že tieto rozhodnutia na posudzovaný prípad nemožno aplikovať. V tomto smere správny súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/19/2011 zo dňa 25. januára 2012, z ktorého vyplýva : „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní, alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať.“. Ako bolo vyššie citované, jednalo sa o posudzované prípady s rozdielnym skutkovým stavom. Súčasne je potrebné uviesť, že správca dane v konaní nesubsumoval konanie žalobcu pod daňový podvod resp. podvodné konanie , ako to namieta žalobca, ale spochybnil reálne dodanie tovaru podľa deklarovaných dodávateľských faktúr v 2. štvrťroku 2015.
109. Správny súd zdôrazňuje, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencia faktúry, prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH.
110. Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho konania), na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a úplnosť, vierohodnosť a správnosť záznamov a evidencií, ktoré je povinný viesť. Toto ustanovenie zakotvuje, že zákonné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011).
111. Správny súd konštatuje, že správca dane využil všetky procesné podmienky inštitútu na zistenie skutočného stavu veci s poukazom na ustanovenie § 24 Daňového poriadku a vyhodnotil všetky dôkazy, ktoré predložil daňový subjekt tak v prospech žalobcu, ako aj v prospech daňových subjektov. Správca dane, ktorý získal oprávnene pochybnosti o tom, že bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale žalobca ako daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na predložených faktúrach, a pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr je povinný uvedené skutočnosti preukázať v rámci daňovej kontroly.
112. Ak daňovník neunesie v danom zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný pri uplatnení nároku na DPH. Táto skutočnosť nie je v žiadnom prípade v rozpore s právom EÚ požadovať od žalobcu, aby prijal opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutie ESD vo veci C - 409/04). Ak daňové orgány zastávali názor, že je potrebné vysporiadať sa so všetkými skutočnosťami tak skutkovými ako aj právnymi, ktoré majú význam pre posúdenie zdaniteľných obchodov, musí správny súd konštatovať, že žalovaný ako aj správca dane dodržali zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t. j. vo svojich rozhodnutiach hodnotili právne úkony podľa skutočného obsahu. Pokiaľ žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako to bolo deklarované na sporných faktúrach, nepreukázal ani splnenie zákonom stanovených podmienok uvedených v § 49 až 51 zákona o DPH, ktoré sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.
113. Žalobca počas daňovej kontroly, aj v žalobe tvrdil, že preukázal nárok na odpočítanie dane faktúrami, o ktorých pravdivosti však správca dane vzhľadom na zistené skutočnosti nadobudol počas vykonanej daňovej kontroly oprávnené pochybnosti a žalobca ďalej tvrdil, že faktúra obsahuje všetky náležitosti. Správny súd argumentuje, že aj keď faktúra obsahuje formálno-právne náležitosti, je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH použiteľná len vtedy, ak v nej uvedené údaje odrážajú materiálnu skutočnosť. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku povinnosťou daňového subjektu a jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán, t.j. správca dane. Podľa zákona o daňovom konaní určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte.
114. V tomto smere správny súd poukazuje aj na novšiu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. V uznesení z 14. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 uviedol: „ Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“.
115. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane sú nezákonné, správny súd konštatuje, že správca dane, ako aj žalovaný postupovali správne a v súlade so zákonom, pričom bola správne určená daň, resp. nárok žalobcu na odpočet DPH v požadovanej výške s poukazom na príslušné ustanovenia § 3 Daňového poriadku, kde sú uvedené základné zásady správy daní tak, že pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom pri zachovaní práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa uvedenej zásady daňové orgány postupovali.
116. Žalobca v podanej žalobe tvrdí, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko žalovaný sa nedostatočne vysporiadal a nesprávne vysporiadal s námietkami žalobcu. Správny súd je opačného názoru a z administratívneho spisu, ako aj z rozhodnutí daňových orgánov mal bezpochyby preukázané, že daňové orgány postupovali v zmysle zákona, tak v súlade s Daňovým poriadkom, ako aj v súlade so zákonom o DPH, pričom vydali rozhodnutia, ktoré boli vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a tieto boli následne aj odôvodnené s poukazom na príslušné ustanovenia Daňového poriadku a zákona o DPH.
117. Správny súd opätovne zdôrazňuje, že správa daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej rozhodnutiu o uplatnení nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane vo vzťahu k potrebným
zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bezpochybne nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Uvedeným kritériám zodpovedal v preskúmavanom prípade tak v rozhodnutí správcu dane, ako aj rozhodnutie žalovaného.
118. Žalobca pre účely uplatnenie práva na odpočítania dane predložil faktúry evidované pod číslami presne špecifikovanými správnymi orgánmi v rozhodnutiach, predmetom ktorých bolo dodanie služieb
- prác. Na faktúrach je uvedený ako dodávateľ spoločnosť L&L TRADING spol. s r.o., IČO 31 664 890, DIČ 2020482981, IČ DPH SK2020482981, Dargovská 3, 040 01 Košice mesto. K tomuto však správca dane po preverení na základe poznatkov Kriminálneho úradu finančnej správy a po preverení v Obchodnom registri zistil, že spoločnosť L&L TRADING spol. s r. o. neexistuje. V Obchodnom registri s IČO 31 664 890 je zapísaná obchodná spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o., ktorá je registrovaná v informačnom systéme správcu dane s DIČ 2020482981 a IČ DPH SK2020482981. Pre účely preverenia deklarovaných obchodov a preverenia oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie DPH z uvedených faktúr v celkovej sume 13.313,58 eur, správca dane zaslal dožiadanie Daňovému úradu Košice ako miestne príslušnému správcovi dane daňového subjektu L and L TRADING spol. s r. o..Konateľ uvedenej obchodnej spoločnosti uviedol, že sa so žalobcom nepozná, nikdy s ním nerokoval, nevstúpil s ním do žiadneho obchodného vzťahu. Faktúry, na základe ktorých žalobca uplatnil právo na odpočítanie DPH nie sú faktúrami, ktoré vystavila táto obchodná spoločnosť, použila úplne iný účtovný softvér a úplne iné pečiatky. Podpisy sa takisto nezhodujú s podpismi oprávnených osôb.
119. Žalobca namietal, že zástupca spoločnosti L and L TRADING spol s r.o. bol vypočutý v úplne inom konaní iným daňovým úradom, avšak toto tvrdenie žalobcu sa nezakladá na pravde. V danom prípade správca dane využil inštitút dožiadania podľa § 21 Daňového poriadku. Jednalo sa o procesný úkon, ktorý bol vykonaný v rámci daňovej kontroly prebiehajúcej u žalobcu v tomto posudzovanom konaní, nejednalo sa o využitie dôkazného prostriedku z iného daňového konania. Pokiaľ žalobca namietal, že nemohol byť pri tomto úkone prítomný, správny súd konštatuje, že so zistenými skutočnosťami z tohto úkonu zrealizovanou formou dožiadania bol žalobca riadne oboznámený správcom dane pri jednotlivých ústnych pojednávaniach a bol mu daný priestor k tomu, aby sa vyjadril, predložil dôkazy na podporu svojich tvrdení, resp. zistené skutočnosti vyvrátil, čo sa však žalobca nevyužil. Správny súd nemá za to, že by takýmto postupom správcu dane došlo k zásahu do subjektívnych práv žalobcu. Správca dane s týmito zistenými skutočnosťami oboznámil žalobcu dňa 08.01.2018, o čom bola spísaná zápisnica. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu predmetná zápisnica neobsahuje zo strany žalobcu žiadne návrhy na vypočutie konateľa spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o., ako svedka, rovnako neobsahuje ani žiadne námietky ani pripomienky k skutkovému stavu, ktorý bol zistený miestnym príslušným správcom dane u spoločnosti L and L TRADING spol. s r.o..
120. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že riadne dodal fakturované služby pre spoločnosť SALMOTHERM
- Invest s.r.o., Vrbov 299 a tieto stavebné práce, služby súviseli s úpravou svahu jeho zatrávnením, pričom ich realizácia je zdokumentovaná a zaznamenávaná, správny súd poukazuje, že predmetná dodávka služieb zo strany žalobcu pre jeho odberateľa nebola správcom dane spochybnená. Teda správca dane nemal pochybnosti o dodávke tovarov a služieb pre spoločnosť SALMOTHERM - Invest s.r.o., ale nadobudol pochybnosti o tom, odkiaľ boli práce a materiál pre žalobcu dodávateľsky dodané, pretože pre účely uplatnenia odpočtu DPH predložil fiktívne faktúry od spoločnosti L&L TRADING spol. s r.o.. Správca dane žiadal pri ústnom pojednávaní dňa 08.01.2018 od žalobcu predloženie listinných dôkazov, a to zmluvy, resp. objednávok s odberateľmi a dodávateľmi a súpis majetku, ktorý však kontrolovaný žalobca nepredložil. Na základe uvedeného správca dane nadobudol pochybnosť, že
materiál a služby na základe uvedených faktúr nenadobudol od L&L TRADING spol. s r. o.,, ktorý je ako dodávateľ uvedený na spochybnených faktúrach. Správca dane vyzval žalobcu, aby poskytol informácie, ako došlo ku kontaktu s uvedeným dodávateľom, s kým konkrétne bol v kontakte z uvedenej spoločnosti, meno, adresa, telefonický kontakt osoby, s ktorou bol dohodnutý obchodný vzťah, akým spôsobom bol dohodnutý obchodný vzťah, aké zmluvy, objednávky, akým spôsobom a komu bolo odovzdané stavenisko, kde boli práce na základe uvedených faktúr vykonávané, kto objednával prepravu materiálu a kto ju uhradil, kto vykonal prepravu materiálu ŠPZ vozidiel, kto a od koho preberal materiál, potrebný k vykonaniu prác, kto vykonával práce - či zamestnanci dodávateľa, resp. či boli vykonané v subdodávke, kto riadil a kontroloval vykonávanie prác za dodávateľa - konkrétna osoba, kontakt, akým spôsobom boli preberané práce od dodávateľa L&L TRADING spol. s r. o. žalobcom, teda spoločnosťou SARA- R Slovakia, s.r.o., akým spôsobom bol preverený dodávateľ pred dohodnutím zákazky. Správ dane súčasne vyzval žalobcu, aby predložil doklady a dôkazy vo forme zmlúv, objednávok, zmluvu o zastupovaní, protokoly o odovzdaní a prevzatí prác od dodávateľa, protokol o odovzdaní staveniska. Žalobca dňa 30.04.2018 predložil vyjadrenie, ktoré obsahuje len veľmi všeobecné konštatovania o tom, že prepravu materiálu vykonal, akým vozidlom si žalobca nepamätal, aké práce na stavbe vykonávali nejakí ľudia, ktorých si nepamätal presne, osobne ich nepoznal, mená si nepamätal. Domnelého dodávateľa služieb si preveroval prostredníctvom internetovej stránky, na ďalšie preverovanie nemal dôvod. Protokoly o odovzdaní a prebratí prác od dodávateľa nemal dôvod predkladať, jednalo sa bežné stavebné práce. Správca dane do zápisnice o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX uviedol, že zotrváva na stanovisku, podľa ktorého daňový subjekt - žalobca nepreukázal skutočnosť, že materiál a služby na základe faktúr, z ktorých si uplatnil v kontrolovanom zdaňovacom období odpočítanie dane, nadobudol od spoločnosti L&L TRADING spol. s r.o., ktorá je ako dodávateľ uvedená na predložených faktúrach. Žalobca zotrval na svojich tvrdeniach, nevedel však uviesť, akým vozidlom bol prepravovaný materiál, nevedel uviesť mená ľudí, ktorí mali fakturované práce realizovať, tvrdil, že dodávateľa si preveroval na internetovej stránke Obchodného registra, čo však je podľa správneho súdu otázne, pretože ak by to tak skutočne urobil, zistil by, kto je oprávnený za uvedenú obchodnú spoločnosť konať a súčasne by zistil aj správne obchodné meno spoločnosti, ktoré je L and L TRADING, spol s r.o., nie L&L TRADING spol. s r.o.
121. Námietka žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami, nebola opodstatnená. Odvolacím námietkam sa žalovaný venoval veľmi podrobne v rozsiahlej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia a dal na ne odpovede. Reagoval aj na námietky žalobcu majúce oporu v rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ.
122. V súvislosti s tvrdením žalobcu o dôkaznom bremene zaťažujúcom správcu dane, keďže žalobca svoju povinnosť splnil predložením dôkazov (dokladov), správny súd argumentuje, že daňovým orgánom sa podarilo okolnosti, o ktorých predložené dôkazy svedčili, zásadne spochybniť (prípadne až vylúčiť), a tak pre odstránenie zistených pochybností mal ďalšie dôkazy predkladať opäť žalobca. Žalobca totiž má v súlade s § 24 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku povinnosť preukázať vierohodnosť evidencií a záznamov a táto povinnosť sa nevyčerpáva prostým predložením listín, ktorých vierohodnosť momentom predloženia ešte správca dane nemal ako spochybniť, pretože pochybnosti vznikli až na základe realizovaných zistení správcu dane. Preto tento spätný prechod dôkazného bremena na žalobcu neodporuje ani zákonu, ani rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ. Daňový orgán v takej situácii nie je zaťažený povinnosťou, pri zistených pochybnostiach, dokazovať k čomu v obchodnom reťazci reálne došlo, pre účely uplatnenia práva na odpočet dane postačovalo jeho zistenie, že predloženými dôkazmi nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre odpočet dane. Správny súd zastáva názor, že nebolo zákonnou povinnosťou žalovaného (resp. správcu dane) preukazovať úmyselnú účasť žalobcu na daňovom podvode, ako to interpretoval žalobca s oporou v rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR. Príčinou stavu, aký bol v tomto konaní zistený, nemusí byť automaticky úmyselné (a z podstaty veci potom už trestnoprávne postihnuteľné) konanie žalobcu, jeho úmyselná účasť v daňovom podvode. Napokon v porovnaní so závermi v niektorých vyššie uvedených rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré pracujú s tézou, že k podvodu, chybe došlo medzi subjektmi zoradenými v reťazci s odstupom od daňového subjektu (žalobcu), pričom na tie vzťahy prirodzene daňový subjekt nemá, resp. nemusí mať dosah ani vedomosť o nich, uvádza správny súd, že v skúmanom prípade k určitému defektu došlo práve len v skúmanom vzťahu medzi žalobcom a ním tvrdeným dodávateľom, pretože z dôkazov bolo zistené objektívne, že tento zmluvný vzťah nemohol existovať v podobe, akú žalobca listinami prezentoval.
123. Podľa názoru správneho súdu konanie žalobcu v obchodno-právnych vzťahoch nebolo štandardné. Podľa jeho tvrdenia konal len so zástupcom jeho dodávateľa, štatutárov spoločnosti osobne nikdy nestretol, nevedel uviesť presné mená s kým za spoločnosť prišiel do styku resp. kto práce vykonal. Platby prebiehali výlučne hotovostne, pokiaľ by platil bezhotovostným stykom na údaje uvedené vo faktúrach (neexistujúce čísla účtov), sám by dospel k záveru o neexistencii domnelého dodávateľa. V tomto smere konanie žalobcu a jeho procesná obrana nevyznieva pre správny súd dôveryhodne.
124. V tejto súvislosti právny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/42/2012 zo dňa 18.04.2013, v ktorom najvyšší súd uviedol: „ V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej-ktorej zmluvnej strany (pozri napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 104/2012-89 z 1. marca 2012, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 z 13. septembra 2011). Podobne v rozsudku sp. zn. 5Sžf 97/2009 zo dňa 06.07.2010 Najvyšší súd SR uviedol: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené.“. Preto bola nedostatočná obrana žalobcu spočívajúca v tom, že nemal alebo nemohol mať vedomosť o obsahu činnosti svojho dodávateľa, lebo nemal právne prostriedky na jeho bližšie skúmanie. V tejto konkrétnej veci ani nebolo rozhodujúce, či žalobca vedel o úmysle jeho dodávateľa získať len daňovú výhodu, keďže bolo spochybnené, že služby boli dodané v zmysle uvedených predložený faktúr. Tiež tvrdenie žalobcu o jeho možnom postavení poškodeného trestným činom podvodu bolo bez vplyvu na rozhodnutie správnych orgánov pre jeho nedostatočnú vierohodnosť, keďže v priebehu celého daňového konania po tomto zistení ( a ani doteraz) nepreukázal, že by sa domáhal ochrany svojich práv pomocou orgánov činných v trestnom konaní.
125. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR vyplýva, že úlohou súdu nie je argumentovať ku každej žalobcom vznesenej žalobnej námietke, ale vysporiadať sa s tými, ktoré sú pre konanie podstatnými. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Sžo/24/2013 zo dňa 18.06.2014 uviedol, že súčasťou základného práva účastníka na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo „na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“. Zároveň uviedol, že všeobecný súd „nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam“. Následne uviedol, že rozhodnutie musí „obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky“. Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako uviedol: „Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: ... „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn.2 Sžo/24/2013 zo dňa 18.06.2014 uviedol: „Európsky súd pre ľudské práva, ale zároveň pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“.
126. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, tento správne právne posúdil, rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov. Nepochybil preto ani žalovaný, ak po vysporiadaní sa s odvolacími námietkami žalobcu odvolanie zamietol a rozhodnutie správcu dane potvrdil. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
127. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 175 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP. Žalobca nebol v konaní úspešný a nebol naplnený ani dôvod uvedený v § 168 SSP, preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
128. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).