Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_26CoE-11-2021.pdf
PDF · 119.33 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/11/2021
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Mareka Olekšáka, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., sídlo Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, proti povinnému: B. O., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt B. XXXX/X, N., o vymoženie peňažného plnenia vo výške 1.576,48 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 5Er/56/2017 - 38 z 21. augusta 2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 5Er/56/2017 - 38 z 21. augusta 2018 p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie a exekučný súd, uznesením označeným v záhlaví, rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamieta.
2. Súd prvej inštancie uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 veta prvá a druhá a ods. 3, § 243h ods. 1 veta prvá zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 39, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.
3. Súd prvej inštancie uznesenie, ktorým rozhodoval o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, v podstate odôvodnil tým, že podľa § 44 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku skúmal, či zmluva o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 28.12.2006, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, a dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 24.05.2014 majú spotrebiteľský charakter a či rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v účinnom znení, t. j. či rozhodcovský rozsudok je vykonateľný. Zmluva o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 28.12.2006, ako aj dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 24.05.2014 založili záväzkovo-právny vzťah medzi oprávneným (resp. právnym predchodcom oprávneného), ktorý pri ich uzatváraní konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a povinným, ktorý pri jej uzatváraní nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Oprávnený teda pri uzavieraní predmetných zmlúv vystupoval ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ (§ 52 ods. 3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka), a preto podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka je záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným záväzkovým vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda je potrebné ho posudzovať v kontexte ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom (v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu,
nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. V danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej zmluvy považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu. V danej veci formulovaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľovi (t. j. povinnému) je v danom prípade fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, keď oprávneným je podaná žaloba na rozhodcovský súd. Povinný pritom nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy o bežnom účte, dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ako ani rozhodcovskej zmluvy (pripravenej vopred veriteľom pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania), a preto nemožno považovať rozhodcovskú zmluvu za zmluvnú podmienku dojednanú individuálne. Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať
- teda nie je naplnená jedna z podmienok podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku. Tým je naplnený dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
4. Uvedené uznesenie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním oprávnený ako odvolateľ.
5. Oprávnený v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci. Oprávnený poukázal na to, že povinný mal možnosť predmetnú rozhodcovskú zmluvu nepodpísať alebo od nej odstúpiť. Oprávnený ďalej uviedol, že rozhodcovská zmluva je uzatvorená na samostatnom dokumente, a tak je obsahovo aj formálne oddelená od dohody o uznaní záväzku. Povinný rozhodcovskú zmluvu podpísal sám a dobrovoľne, pričom jej podpisom nebolo nijako podmienené poskytnutie úveru. Zmluva, na základe ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky, bola uzatvorená dňa 22.12.2006, pričom rozhodcovská zmluva bola uzatvorená dňa 24.05.2014, teda po viac ako siedmich rokoch od poskytnutia finančných prostriedkov. Rozhodcovská zmluva je formulovaná alternatívne, teda dáva obom zmluvným stranám na výber, na ktorý rozhodcovský alebo všeobecný súd sa obrátia. Ak by bolo v úmysle zákonodarcu zakázať v spotrebiteľských sporoch rozhodcovské konanie, neprijímal by samostatný zákon na jeho úpravu. Oprávnený namietal, že rozhodnutie exekučného súdu je arbitrárne. Oprávnený splnil všetky zákonné podmienky v predmetnom konaní. Oprávnený tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, ako aj viaceré rozhodnutia rôznych odvolacích súdov. Oprávnený na základe uplatnených odvolacích dôvodov v odvolacom návrhu navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil (súdu prvej inštancie) na ďalšie konanie.
6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) po zistení, že sú splnené podmienky vecného prejednania odvolania (§ 386 a contrario CSP), preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) odvolaním napadnuté uznesenie, a to v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 a contrario CSP) a po vykonaní odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
7. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 01.12.2016, kedy bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 23.01.2017 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž, sp. zn. SRSAspA 07286/16 zo dňa 01.06.2016. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol súd prvej inštancie napadnutým uznesením.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
11. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.
12. Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore preskúma okrem súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa podmienky ustanovené právnymi predpismi, či bolo rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, a pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu a či je vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená ktorákoľvek z podmienok podľa prvej vety, žiadosť o udelenie poverenia zamietne.
13. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) v znení účinnom do 30.06.2007 (t. j. v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí flexipôžičky dňa 28.12.2006), spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
14. Podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007, na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu,13d) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.
15. Poznámka pod čiarou 13d) zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007 odkazuje na § 52 až 60 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.
16. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení účinnom od 01.04.2004, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
17. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 a podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
18. Odvolací súd po meritórnom prejednaní odvolania dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z
uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní uvádza nasledovné.
19. Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka (predtým do 31.06.2007 aj v § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. a od 01.07.2007 do 31.10.2008 aj v § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z.) ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
20. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že aj na zmluvu uzavretú do 30.06.2007, ktorá nenapĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy tak, ako boli do 30.06.2007 definované v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007, sú primerane aplikovateľné aj všetky ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách obsiahnuté v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.06.2007, a to práve podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa. V ustanovení § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007 je totiž zakotvený právny základ umožňujúci chrániť spotrebiteľa podľa úpravy spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej v Občianskom zákonníku aj vtedy, ak zmluva nenapĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy tak, ako boli do 30.06.2007 stanovené v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu je napr. právna úprava inštitútu zákazu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, obsiahnutá primárne v § 53 Občianskeho zákonníka, plne aplikovateľná aj na tie zmluvy uzavreté do 30.06.2007, ktoré sú spotrebiteľskými zmluvami práve podľa § 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007 (takou zmluvou, z nižšie uvedených dôvodov, je aj zmluva o poskytnutí flexipôžičky z 28.12.2006, uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným).
21. Občiansky zákonník v § 53 upravuje inštitút neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (ako inštitút osobitnej ochrany spotrebiteľa), pričom rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred, a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah.
22. Zo zmluvy o poskytnutí flexipôžičky, uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného (Všeobecná úverová banka, a.s.) a povinným dňa 28.12.2006 (ďalej aj len „zmluva o poskytnutí flexipôžičky“) totiž vyplýva, že právny predchodca oprávneného vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie bankových služieb, teda právny predchodca oprávneného pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za predávajúceho podľa § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007 a dodávateľa podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008). Zo zmluvy je taktiež preukázané, že povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, okrem iného aj s uvedením mena, priezviska, rodného čísla a adresy trvalého pobytu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2007 a § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008).
23. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o poskytnutí flexipôžičky vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú, adhéznu. Preto na právny vzťah medzi účastníkmi konania je nutné aplikovať aj príslušné spotrebiteľské právne normy (okrem iného osobitne ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách), ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzkovo- právneho vzťahu bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.
24. V dôsledku vyššie uvedeného právny vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o poskytnutí flexipôžičky, uzavretou medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 28.12.2006, je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda na tento právny vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je však treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, vznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy alebo so spotrebiteľskou zmluvou inak súvisia - teda v prejednávanej veci aj na právne úkony obsiahnuté v Dohode o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, podpísanej oprávneným a povinným dňa 24.05.2014 (ktorou došlo k zabezpečeniu plnenia záväzku povinného zo spotrebiteľskej zmluvy) a aj na právne úkony obsiahnuté v Rozhodcovskej zmluve, taktiež podpísanej oprávneným a povinným dňa 24.05.2014 (ktorou došlo k dohode na riešení sporov vzniknutých práve z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktorá sama osebe vznikla v nadväznosti na spotrebiteľskú zmluvu zo dňa 28.12.2006). Normy spotrebiteľského práva je nutné vždy použiť na celý režim právneho vzťahu, ktorý, ak bol založený spotrebiteľskou zmluvou, zachováva si tento spotrebiteľský charakter počas celej doby trvania jeho existencie (teda aj ak došlo k zmenám v subjektoch či obsahu právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou). Na uvedenom teda nemení nič ani skutočnosť, ak v priebehu právneho vzťahu dôjde napr. k postúpeniu pohľadávky dodávateľom (veriteľom), tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, keďže aj v prípade postúpenia pohľadávky v súvislosti s plnením spotrebiteľskej zmluvy je spotrebiteľ naďalej spotrebiteľom a postupník pohľadávky dodávateľom (keďže postupník len vstúpil do právneho postavenia postupcu, súčasťou ktorého právneho postavenia bol práve už aj právny status dodávateľa).
25. V zmysle ustanovení § 44 ods. 2 a ods. 3 Exekučného poriadku exekučný súd posudzuje okrem iného súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a rovnako skúma, či je rozhodcovské rozhodnutie vykonateľné. Ak exekučný súd nesúlad so zákonom zistí už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku). V prípade, ak exekučný súd tento dôvod zistí neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku uvádza, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto exekučný súd je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu.
26. Odvolací súd ďalej vzhľadom na to, že exekučným titulom v prejednávanej veci je rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci, poukazuje na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na odchýlenie sa od ktorej nezistil dôvod, reprezentovanú napr. uznesením z 25. februára 2013 sp. zn. 6 Cdo 219/2012, podľa ktorého rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
27. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012 ako dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
28. K uvedenému s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011 odvolací súd ďalej dopĺňa, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
29. Odvolací súd napokon zdôrazňuje aj závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011, súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“.
30. Odvolací súd z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SRSAspA 07286/16 zo dňa 01.06.2016 zistil, že rozhodcovský súd v ňom konštatuje, že svoju právomoc odvodil od rozhodcovskej zmluvy. Odvolací súd ďalej z obsahu súdneho spisu zistil, že podkladom na vydanie exekučného titulu bola práve zmluva o poskytnutí flexipôžičky, uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného (Všeobecná úverová banka, a.s.) a povinným dňa 28.12.2006, na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnému finančné prostriedky, pričom následne bola uzatvorená aj Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 24.05.2014. Súčasne je v súdnom spise založená aj predmetná rozhodcovská zmluva, z ktorej vyplýva, že je uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 24.05.2014.
31. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie v zmysle § 44 ods. 2 a ods. 3 Exekučného poriadku správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o poskytnutí flexipôžičky uzatvorenú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 28.12.2006 a rozhodcovskú zmluvu zo dňa 24.05.2014. Exekučný súd je totiž v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať okrem iného aj to, či rozhodcovská zmluva (uzavretá v spotrebiteľskej veci) medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne a či je rozhodcovské rozhodnutie (rozsudok) vykonateľné. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Uvedený postup exekučného súdu nie je v tomto prípade posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej zmluvy súd prvého stupňa len realizuje svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a okrem iného či je aj vykonateľný (a to nielen po formálnej, ale aj po materiálnej stránke).
32. Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok, tak ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení, je aj samotná rozhodcovská zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 24.05.2014. Neprijateľnou podmienkou je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka akákoľvek podmienka, ktorá bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnuté v zmluve (pričom je bez právneho významu, či je táto zmluvná podmienka obsiahnutá už v samotnej spotrebiteľskej zmluve alebo či je obsiahnutá v samostatnej zmluve, ktorá je ale závislá na hlavnej spotrebiteľskej zmluve, keďže sa aj na ne vždy vzťahujú normy spotrebiteľského práva - bod 24. odôvodnenia) uzatvorenej
medzi dodávateľom a spotrebiteľom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad.
33. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky), pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy (napr. v tak významnej časti, ako je dohoda na voľbe konkrétneho rozhodcovského súdu) ovplyvniť. Odvolací súd dopĺňa, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorou je rozhodcovská zmluva, ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto rozhodcovskej zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu, pričom je naviac všeobecne známou skutočnosťou, potvrdenou početnou rozhodovacou činnosťou aj tohto odvolacieho súdu, že sú to práve dodávatelia, ktorí iniciujú rozhodcovské konania v spotrebiteľských veciach. Z týchto dôvodov neobstojí argumentácia oprávneného ako odvolateľa o tom, že povinnému nebola odňatá možnosť obrátiť sa v spore zo zmluvy o kreditnej karte na všeobecný súd, keďže táto možnosť oprávneného sa vzhľadom na uvedené skutočnosti javila ako výlučne formálna (a nie materiálna) a obmedzená iba tým a do doby, než podá veriteľ/oprávnený návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd.
34. K rozhodcovskej zmluve má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré bolo do Občianskeho zákonníka včlenené novelou účinnou od 01.01.2008 (avšak ani na zmluvy uzavreté pred týmto dátumom súdu nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú zmluvu ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelizačným zákonom č. 150/2004 Z. z., a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 (v ods. 3 do 31.12.2007 a od 01.01.2008 v ods. 4) Občianskeho zákonníka.
35. Odvolací súd dospel preto rovnako ako súd prvej inštancie k záveru, že rozhodcovská zmluva je neplatná, pričom bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu, uzavretú v prejednávanej veci vo forme samostatnej zmluvy, je potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú zmluvu nielen pre rozpor so zákonom podľa § 39 v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase jej uzavretia, ale aj preto, že sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd má za to, že rozhodcovská zmluva celkom zjavne svojím obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl najmä v tom, že táto zmluva nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber (výber rozhodcovského súdu) ovplyvniť, bol pre oprávneným vybraný rozhodcovský súd, ktorého identifikačné údaje predtlačil do formulárovej rozhodcovskej zmluvy, ktorú predložil na podpis povinnému spolu s dohodou o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne prejavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa (povinného) v rozhodcovskom konaní, keď mu práve rozhodcovský súd, ktorý nemal ani právomoc vec rozhodnúť, uložil povinnosť plniť plnenia oprávnenému.
36. V tomto prípade predmetná rozhodcovská zmluva je samostatná zmluva uzatvorená podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podpísaná oboma zmluvnými stranami. Ustanovenie § 4 ods.
1 citovaného zákona upravuje formu rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Jedná sa o formu osobitnej zmluvy a nie rozhodcovskej doložky. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje aj skutočnosť, že už viackrát bolo judikované, že rozhodcovská doložka (v rovnakom znení ako je obsah v rozhodcovskej zmluve) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
37. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej zmluve, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.
38. Preto celý postup od rozhodcovskej zmluvy až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej zmluvy považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 2 a ods. 3 Exekučného poriadku už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keď súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú zmluvu) ani nemal byť vydaný, keďže rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako celok.
39. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
40. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a to v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
41. Odvolací súd záverom pre úplnosť dodáva, že v záhlaví napadnutého uznesenia v časti označenia adresy povinného, konkrétne názvu ulice a označenia súpisného a orientačného čísla, sú chyby v písaní a iné zrejmé nesprávnosti, keď namiesto správneho označenia ulice „B.“ je v ňom uvedené „B.“ a namiesto správneho súpisného a orientačného čísla „XXXX/X“ je v ňom uvedené „X/X“. Tieto chyby v písaní a iné zrejmé nesprávnosti, neobsiahnuté vo výrokovej časti, však nemali žiadny vplyv na vecnú správnosť napadnutého uznesenia, a preto odvolací súd konal o odvolaní oprávneného bez toho, aby najskôr vrátil vec bez rozhodnutia o odvolaní súdu prvej inštancie za účelom vydania opravného uznesenia, keďže takýto postup, vedúci k predĺženiu konania, by bol v rozpore s jednou zo základných zásad konania - zásadou hospodárnosti. Uvedené chyby v písaní a iné zrejmé nesprávnosti, nachádzajúce sa v záhlaví napadnutého uznesenia, napraví súd prvej inštancie vydaním opravného uznesenia podľa § 234 ods. 2 v spojení s § 224 CSP po vrátení súdneho spisu z odvolacieho súdu a takto vydané opravné uznesenie v súlade so zásadou hospodárnosti doručí priamo spolu s týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
42. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
43. Rozhodnutie odvolacieho súdu prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení zákona č. 2/2017 Z. z. v spojení s absenciou prechodných ustanovení novelizačného zákona č. 2/2017 Z. z.
k opravným konaniam; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 185/2018-15 z 12. apríla 2018).