Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 390/2026
PDF · 289.04 KB
No categories available
II. ÚS 390/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , , zastúpeného Mgr. Dávidom Štefankom, Povoznícka 18, Bratislava, proti postupu a uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9T/10/2025 zo 4. marca 2026 a proti postupu a uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3Tos/31/2026 z 25. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na dodržanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy napadnutými uzneseniami okresného a krajského súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ požaduje zrušenie napadnutých uznesení a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (5 000 eur) a náhrady trov konania pred ústavným súdom. Tiež žiada, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu/okresnému súdu ho ihneď prepustiť z väzby na slobodu.
2. Proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania zločinu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona. V podstatnom je sťažovateľ obžalovaný z toho, že si zadovážil a neoprávnene prechovával v rodinnom dome (ktorého je spoluvlastníkom spoločne s manželkou) metamfetamín (v rámci domovej prehliadky bolo zaistených 10 sáčkov tejto látky s hmotnosťou 179,02 g s obsahom účinnej látky zodpovedajúcej
značnému množstvu), ako aj ďalšie látky, ktoré možno zaradiť do rôznych skupín omamných a psychotropných látok, a medziiným aj zbrane. Sťažovateľ mál následne predávať tieto látky aj iným osobám. Pri domovej prehliadke bola sťažovateľovi okrem iného zaistená aj finančná hotovosť celkom v sume 53 000 eur.
3. Uznesením okresného súdu č. k. 0Tp/417/2024-224 zo 14. augusta 2024 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 3Tpo/39/2024-270 z 10. septembra 2024 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (preventívna väzba). Väzba začala sťažovateľovi plynúť 12. augusta 2024 o 17.35 h.
4. Rozsudkom z 2. februára 2026 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov, pričom na výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený trest prepadnutia veci (53 000 eur, mobilný telefón, 2 ks digitálnych váh).
5. Návrhom zo 17. februára 2026 (doručeným súdu 25. februára 2026) požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, alternatívne navrhol nahradenie väzby písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka, peňažnou zárukou manželky v spojení s uložením primeraných povinností a obmedzení podľa § 82 Trestného poriadku.
6. Okresný súd napadnutým uznesením žiadosť sťažovateľa zamietol, ponechal ho vo väzbe, neprijal jeho písomný sľub, nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka, a to ani za použitia technických prostriedkov, neuložil mu primerané povinnosti a obmedzenia, nenariadil kontrolu technickými prostriedkami a neprijal ani peňažnú záruku. Podozrenie zo spáchania skutku zo strany sťažovateľa je dané výpoveďou svedkov ( , , , – z prípravného konania), výsledkami prehliadky iných priestorov domu na v , výsledkami toxikologického vyšetrenia sťažovateľa, závermi expertízneho skúmania predmetu č. 1 zaisteného pri prehliadke či znaleckým posudkom. Osobitne poukázal na to, že výpoveď je len jedným z dôkazov. Sťažovateľ podľa súdu svojím konaním – vrátane zisteného užívania omamných a psychotropných látok, tiež s ohľadom na zaistenie značného množstva drog, výpis z registra trestov aj priestupkov, ako aj s ohľadom na ďalšie konania vedené na okresnom súde pod sp. zn. 9T/3/2025a sp. zn. 8T/26/2026 vyvolal opodstatnenú obavu z pokračovania v trestnej činnosti. Tieto závery sú podľa súdu podporené aj vykonaným znaleckým dokazovaním týkajúcim sa osobnosti sťažovateľa. Nahradenie väzby nepripustil vzhľadom na obzvlášť závažný charakter trestnej činnosti, skutočnosť, že sa protiprávneho konania v súvislosti s omamnými a psychotropnými látkami dopúšťal už v minulosti, množstvo priestupkov na úseku cestnej dopravy (viac ako 13 počas troch rokov), ale tiež to, že trestná činnosť mala byť vykonávaná u sťažovateľa doma, pričom „zákazníci“ mali chodiť priamo za ním.
7. Krajský súd uznesením z 25. marca 2026 sťažnosť sťažovateľa zamietol. Okrem iného konštatoval, že nedošlo k zásadnej zmene v dôkaznej situácii v prospech sťažovateľa v takej miere, že by bolo dané podozrenie v dostatočnom rozsahu rozptýlené. Stotožnil sa s názorom okresného súdu v tom, že v neprospech sťažovateľa vyznieva dvojnásobné odsúdenie v minulosti (naposledy
v roku 2008, a to pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania alebo obchodovania s nimi, 13 priestupkov, ale tiež výsledky toxikologického vyšetrenia, podľa ktorých je sťažovateľ užívateľom návykových látok, ktoré mal obstarávať pre seba, ako aj pre iné osoby (kde poukazuje súd aj na 53 000 eur v hotovosti nájdených pri prehliadke). Vo vzťahu k nahradeniu väzby poukázal na povahu trestnej činnosti, závažnosť, okolnosti, ako aj osobnosť sťažovateľa.
8. Rozhodovaniu o väzbe predchádzalo konanie o zaujatosti sudcu (v inom konaní, pozn.), keď uznesením okresného súdu sp. zn. 9T/3/2025 z 23. februára 2026 (v spojení s uznesením krajského súdu z 25. marca 2026) bolo rozhodnuté, že JUDr. Matej Jakubčo nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v konaní sp. zn. 9T/3/2025. Sťažovateľ poukazoval na vyjadrenia zákonného sudcu, ktorý sa mal vyjadrovať tak, že vie, že je sťažovateľ vinný, a práve z tohto dôvodu nepristúpi k prepusteniu z väzby. Krajský súd uviedol, že z preverenej zvukovej nahrávky takéto vyjadrenia nevyplývajú.
II. Argumentácia sťažovateľa
9. Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy založili ďalšie trvanie preventívnej väzby predovšetkým na povahe stíhanej trestnej činnosti, jej závažnosti, predchádzajúcej trestnej a priestupkovej minulosti sťažovateľa a na všeobecnom závere, že alternatívne opatrenia by boli nedostatočné. Toto odôvodnenie podľa sťažovateľa nespĺňa ústavné požiadavky na ďalšie trvanie väzby po takmer 20 mesiacoch jej trvania. Všeobecné súdy boli povinné uviesť konkrétne, aktuálne a individualizované skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že obava z pokračovania v trestnej činnosti naďalej trvá s takou intenzitou, že ju nemožno eliminovať žiadnym miernejším opatrením.
10. Konajúce súdy pri posudzovaní trvania dôvodov väzby neprihliadli na to, že v konaní vyšla najavo nová skutočnosť, a to, že došlo k zmene výpovede jedného zo svedkov – , ktorý na pojednávaní 10. novembra 2025 zásadne zmenil svoju výpoveď, keď poprel akýkoľvek nákup drog od sťažovateľa a vysvetlil, že jeho pôvodná výpoveď mala byť pod nátlakom príslušníkov Policajného zboru po prísľube miernejšieho trestu a na základe inštrukcií vyšetrovateľa. Uvedené podľa sťažovateľa predstavuje zásadný zvrat v dokazovaní, keďže odstraňuje priamy dôkaz o distribúcii drog sťažovateľom a súčasne vyvoláva vážne pochybnosti o zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní.
11. Sťažovateľ tiež namieta nevyužitie alternatívnych prostriedkov – podľa jeho názoru v prípade, ak bude pohyb sťažovateľa monitorovaný, je vylúčené, aby sťažovateľ naďalej pokračoval v trestnej činnosti. Poukazuje na nedostatočné odôvodnenie, keď má ísť len o všeobecné vyjadrenia bez špecifického zdôvodnenia. Osobitne zdôrazňuje zvolený spôsob doručovania rozhodnutia o sťažnosti cestou okresného súdu, čo podľa sťažovateľa viedlo k prieťahom. Argumentuje tiež porušením prezumpcie neviny zo strany sudcu okresného súdu.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
III.1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu:
12. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, podľa ktorého ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Každá osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (II. ÚS 734/2017).
13. Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu označených práv proti napadnutému uzneseniu okresného súdu opravný prostriedok (sťažnosť), ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti porušeniu práv sťažovateľa bol vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu krajský súd. Ústavnú sťažnosť preto ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pre neprípustnosť.
III.2. Všeobecne k rozhodovaniu o väzbe:
14. Ústavný súd už opakovane judikoval, že príslušná právna úprava týkajúca sa väzby obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) dohovoru] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Lukanov proti Bulharsku z 20. 3. 1997, sťažnosť č. 21915/93, bod 43]. Z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl. 17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
15. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodov a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. (a) či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené obvinenie, (b) rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, (c) o väzbe rozhodoval súd, (d) obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v § 71 ods. 2 Trestného poriadku, a (e) či osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02). Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07, II. ÚS 465/2011). Ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových
a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich z ústavného hľadiska možno pokladať za akceptovateľné a udržateľné.
16. Základné princípy, ktoré sa týkajú vzatia osoby do väzby a držania v nej vrátane nebezpečia úteku ako väzobného dôvodu obsiahnuté v rozhodovacej praxi ESĽP (napr. rozsudok Wemhoff proti Nemecku z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, či rozsudok Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968, séria A, č. 8) (pozri viac III. ÚS 38/2001) možno zhrnúť takto:
- záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť, vynútiteľnosť práva, udržanie verejného poriadku
(čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreby náležitého výkonu spravodlivosti vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca. Keďže ale osobná sloboda je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, musí byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu;
- úlohou súdu je, aby uviedol okolnosti, ktoré ho viedli k pozbaveniu osobnej slobody jedinca
formou väzby, pričom dôvody väzby musia byť významné a dostatočné. Súd má vo svojom rozhodnutí uviesť argumenty pre a proti existencii verejného záujmu, ktorý odôvodňuje;
- pokiaľ sú poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa trestného konania osobne
zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (resp. by mala byť z nej prepustená).
17. Pre vzatie obvineného do väzby musia byť splnené formálne, ako aj materiálne podmienky, ktoré musia byť naplnené súčasne. Formálna podmienka dôvodov väzby sa prioritne viaže na existenciu zákonného a dôvodného uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré musí byť zákonné nielen z formálneho hľadiska, ale aj z pohľadu zákonnosti postupu príslušných orgánov pri jeho vydaní. Materiálna podmienka väzby má hmotnoprávnu povahu a posudzuje sa pritom, (a) či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a (b) existencia niektorého (alebo viacerých) z dôvodov väzby.
III.3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu:
18. Ústavný súd na tomto mieste uvádza, že pri predbežnom preskúmaní ústavnej sťažnosti vychádzal aj z iných podkladov predložených sťažovateľom pri predchádzajúcich ústavných sťažnostiach (konania sp. zn. II. ÚS 76/2025 a III. ÚS 113/2026).
19. Pokiaľ ide o naplnenie formálnej podmienky dôvodov väzby, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ bol zadržaný 12. augusta 2024 o 17.35 h pri domovej prehliadke jeho rodinného domu. Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS:ORP-250/1-VYS-BR-2024 z 13. augusta 2024 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie a prokurátor následne podal návrh na vzatie sťažovateľa do väzby, ktorý sudca pre prípravné konanie prevzal 14. augusta 2024 o 16.50 h. Sťažovateľ je trestne stíhaný pre podozrenie zo spáchania zločinu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona. Vo veci bol 2. februára 2026 vydaný rozsudok (neprávoplatný, pozn.), ktorým bol sťažovateľ odsúdený na 8 rokov a 6 mesiacov trestu odňatia slobody a bol mu zároveň uložený trest prepadnutia veci.
20. Pokiaľ ide o materiálne podmienky väzby, ústavný súd sa stotožnil s krajským súdom v závere, že z doteraz vykonaného dokazovania bolo na účely posudzovania podmienok väzby dostatočným
spôsobom preukázané, že skutky, pre ktoré bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, boli spáchané, majú znaky trestných činov a existujú konkrétne skutočnosti nasvedčujúce tomu, že ich spáchal sťažovateľ.
21. Ústavný súd poukazuje na závery expertízneho skúmania a znalecké dokazovanie vykonané vo vzťahu k predmetom a látkam nájdeným pri domovej prehliadke rodinného domu sťažovateľa. V neprospech sťažovateľa tiež svedčia svedecké výpovede svedkov , , a . V rámci vzoriek odobraných od sťažovateľa po zadržaní pri domovej prehliadke 13. augusta 2024 bola u neho zistená prítomnosť metamfetamínu a amfetamínu.
22. Ani ústavný súd sa nestotožnil s tým, že zmena výpovede svedka opodstatňuje prepustenie sťažovateľa z väzby. Svedok bol zadržaný v rovnaký deň ako sťažovateľ, pričom boli u neho nájdené tri sáčky s pervitínom, ktoré si mal kúpiť u sťažovateľa toho istého dňa u neho doma. V rámci prípravného konania uviedol, že si u neho kúpil pervitín celkom 6 – 7-krát, väčšinou tri dávky a drogy mu mal sťažovateľ predávať vždy na adrese jeho trvalého pobytu a za hotovosť. Bude úlohou súdu, aby sa vysporiadal s rozdielmi vo výpovediach tohto svedka, no na účely väzobného konania je potrebné poukázať na to, že dôvodnosť väzby je odôvodnená aj inými dôkazmi, ktoré tvoria reťaz priamych a nepriamych dôkazov. Uvedené navyše konštatoval ústavný súd už v rámci posúdenia predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa, kde argumentoval rovnakou námietkou (III. ÚS 113/2026).
23. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku môže byť obžalovaný vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obžalovaný, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil, a ak vzhľadom na osobu obžalovaného, povahu alebo závažnosť trestného činu, pre ktorý je trestne stíhaný, nie je v čase rozhodovania o väzbe možné väzbu nahradiť podľa § 80 alebo § 81.
24. V tomto smere aj ústavný súd poukazuje predovšetkým na osobu samotného sťažovateľa, keď:
- bolo proti sťažovateľovi vedené trestné konanie na Okresnom súde Brezno pod sp. zn.
2T/87/2008 pre podozrenie zo spáchania prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi. Trestné stíhanie voči sťažovateľovi bolo síce podmienečné zastavené a sťažovateľ sa v skúšobnej dobe osvedčil, no uvedené poukazuje na to, že sťažovateľ bol už v minulosti vyšetrovaný pre drogovú trestnú činnosť;
- okrem toho bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže spolupáchateľstvom –
konanie vedené na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 4T/87/2007 bolo ukončené schválením zmieru 27. mája 2008;
- sťažovateľ je tiež trestne stíhaný pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2
písm. a) Trestného zákona (sp. zn. 9T/3/2025) a majetkovú trestnú činnosť (8T/26/2025);
- za obdobie rokov 2020 až 2023 sa sťažovateľ dopustil trinástich priestupkov proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky, za čo mu boli uložené pokuty vo výškach 20 až 300 eur;
- napokon tiež súd poukázal na závery znalkyne, ktorá vykonala znalecké posúdenie týkajúce sa
osobnosti sťažovateľa.
25. Predchádzajúce odsúdenia, aktuálne vedené trestné konania, pomerne časté priestupky sťažovateľa na úseku dopravy, ale aj množstvo zachytených omamných a psychotropných látok (značné množstvo, pozn.), hotovosť nájdená u sťažovateľa pri domovej prehliadke (53 000 eur) a napokon aj samotné užívanie omamných látok sťažovateľom v spojení s psychologickým posudkom aj podľa ústavného súdu odôvodňujú rozhodnutie o ponechaní sťažovateľa vo väzbe pre obavy z pokračovania v trestnej činnosti [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].
26. Možno sa stotožniť aj s odôvodnením napadnutého uznesenia vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby v prípade sťažovateľa. Za relevantné ústavný súd považuje nielen rozsah trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ obžalovaný (keď ide o zločin vzhľadom na podozrenie z distribúcie omamných a psychotropných látok v značnom rozsahu), ale aj skutočnosť, že v prípade sťažovateľa nejde o prvé trestné stíhanie a v súvislosti s drogovou trestnou činnosťou bol trestne stíhaný aj v minulosti. Navyše bol podstatný aj spôsob, akým podľa obžaloby malo dochádzať k distribúcii omamných a psychotropných látok, keď sa ich predaj mal uskutočňovať na adrese trvalého bydliska sťažovateľa (zároveň ide o miesto výkonu podnikateľskej činnosti sťažovateľa, pozn.) (na čo poukazujú výsledky domovej prehliadky, ale aj výpovede svedkov). V tomto smere sa možno stotožniť s tým, že ani využitie technických prostriedkov či dohľad probačného a mediačného úradníka neposkytujú dostatočnú záruku v tom, že by prakticky vedeli zabrániť pokračovaniu v trestnej činnosti.
27. Napokon sťažovateľ namieta, že o jeho ponechaní vo väzbe rozhodol sudca, vo vzťahu ku ktorému predtým uplatnil námietku zaujatosti (v inom konaní, pozn.). V tejto námietke ústavný súd poukazuje na závery krajského súdu vyjadrené v uznesení sp. zn. 3Nto/6/2026 z 25. marca 2026, podľa ktorých skutočnosti, ktoré uviedol v námietke zaujatosti, sťažovateľ nijako neosvedčil. Prehratím zvukového záznamu z výsluchu svedka (kde malo k porušeniu dôjsť) krajský súd nezistil, že by sa samosudca akokoľvek mimo rámca ustanoveného rozhodovaním o väzbe vyjadroval k (ne)vine sťažovateľa. Zdôraznil tiež, že hodnotenie dôkazov z hľadiska existencie dôvodného podozrenia, že sa skutok stal, je trestným činom a že ho spáchal obžalovaný, nemožno zamieňať s vyslovením viny obžalovaného v trestnom konaní.
28. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 198/07, III. ÚS 79/2012).
29. Podľa názoru ústavného súdu bola pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami štátu a právom sťažovateľa na osobnú slobodu. Napadnuté väzobné rozhodnutie bolo krajským súdom riadne a dôkladne odôvodnené. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, ktorý poukazoval na všeobecnosť
odôvodnenia napadnutého uznesenia, keď krajský súd nemal prihliadať na špecifiká konkrétneho prípadu sťažovateľa. Naopak, ústavný súd poukazuje na veľmi konkrétne okolnosti a skutočnosti, na ktoré krajský súd prihliadal pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na prepustenie z väzby. Krajský súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal aj s otázkou nahradenia väzby.
30. S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti bola ústavná sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, odmietnutá ako zjavne neopodstatnená podľa čl. 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
31. Sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou namieta tiež porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy. Rozhodovanie o väzbe však nie je konaním o trestnom obvinení samotnom, preto sa naň čl. 46 ods. 1 ústavy nevzťahuje. V rámci konania o väzbe nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ktoré zahŕňajú základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (m. m. napr. IV. ÚS 128/2026, II. ÚS 499/2024, III. ÚS 135/04).
32. Zároveň ústavný súd konštatuje, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje čl. 6 dohovoru. Väzobným konaním preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (I. ÚS 200/06).
33. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.4. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov:
34. Sťažovateľ v rámci petitu ústavnej sťažnosti prieťahy pri väzobnom rozhodovaní nenamieta, no poukazuje na možné porušenie tohto svojho práva v rámci sťažnostnej argumentácie. Argumentuje pritom tým, že doručovanie malo prebiehať priamo krajským súdom, a nie cestou okresného súdu. Možno súhlasiť so sťažovateľom v tom, že priame doručovanie je nepochybne rýchlejšie a zasielaním spisu okresnému súdu tak môže dôjsť k zbytočným prieťahom v konaní.
35. V okolnostiach veci však ústavný súd prihliadol na:
- celkovú dĺžku väzobného rozhodovania od doručenia návrhu okresnému súdu 25. februára 2026
do doručenia sťažnostného rozhodnutia samotnému sťažovateľovi 9. apríla 2026. Rozhodovacia prax z hľadiska požiadavky urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby konštantne zdôrazňuje, že jej nemôže (okrem prípadov hodných osobitného zreteľa) zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, II. ÚS 135/2018, I. ÚS 524/2023). Konanie v tomto prípade nie je počítané na mesiace (v súhrne nedosahuje ani dĺžku dvoch mesiacov) a relevantná nečinnosť sa v jeho priebehu nevyskytla;
- skutočnosť, že zároveň s rozhodovaním o pokračovaní väzby sťažovateľa bolo krajským súdom
v rámci tohto konania rozhodované aj o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o nevylúčení zákonného sudcu z úkonov trestného konania, s ohľadom na čo bol zvolený spôsob doručovania pochopiteľný.
36. Aj v tejto časti preto ústavný súd napokon odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
37. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2026
Peter Molnár
predseda senátu