Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 423/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Ing. Adriánom Cupákom, advokátom, Dr. Goldbergera 249/1, Svidník, proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. -284 z 9. apríla 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len ,a“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. -284 z 9. apríla 2026 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a priznať mu náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol neúspešným žalobcom v spore o náhradu nemajetkovej ujmy 5 000 eur, ktorej sa domáhal na žalovanom z dôvodu tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv. Podstatou sporu bolo konanie žalovaného, ktorý sťažovateľovi ako dlhoročnému členovi poľovníckeho združenia údajne nevydával povolenie na lov a konal voči nemu šikanózne a ponižujúco. Po tom, čo rozsudok vo veci samej o zamietnutí žaloby nadobudol právoplatnosť, okresný súd rozhodoval o výške právoplatne priznaného nároku žalovaného na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. Uznesením z 28. novembra 2025, vydaným vyšším súdnym úradníkom, zaviazal sťažovateľa k povinnosti nahradiť úspešnému žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 2 329,83 eur.

3. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka sťažovateľ podal sťažnosť, v ktorej namietal výšku a účelnosť trov žalovaného pozostávajúcich z cestovného (101,17 eur), náhrady za použitie

motorového vozidla (205,64 eur) a náhrady za stratu času (445,15 eur). Tvrdil, že vznikli výlučne v dôsledku toho, že žalovaný si zvolil advokáta so sídlom v Galante, hoci konajúci súd má sídlo v Bardejove a išlo o spor o ochranu osobnosti a sumu 5 000 eur. Poukázal pritom na nález ústavného súdu sp. zn. s tým, že priznanie týchto trov má povahu neprimeranej sankcie za to, že sa domáhal súdnej ochrany.

4. Okresný súd napadnutým uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa. Namietané zložky trov priznanej náhrady trov konania považoval za účelne vynaložené v zmysle (ďalej len „“). Náklady spojené so zvolením advokáta, ktorý má sídlo mimo miesta procesného súdu, nevyhodnotil ako také, ktoré by bez ďalšieho presahovali rámec účelne vynaložených nákladov. Otázku vhodnosti voľby advokáta a tým aj účelnosti vynaložených nákladov na cestovné nemožno posudzovať z hľadiska sídla jeho advokátskej kancelárie. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej postup súdu smerujúci k tomu, že z nákladov na právne zastúpenie dochádza k vylúčeniu náhrad cestovného a náhrad za stratu času len preto, že sídlo advokátskej kancelárie sa nenachádza v obvode (okrese) sídla konajúceho súdu alebo bydliska účastníka konania, nezodpovedá sledovanému cieľu, tak ako to má na mysli v súčasnosti a nasl. a príslušné ustanovenia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s , a . Nadväzne konštatoval, že voľba zastúpenia zo strany žalovaného je prejavom jeho slobodnej realizácie nechať sa vo vlastnej veci zastúpiť advokátom, ktorému plne dôveruje. Možnosť tejto voľby nie je zákonom obmedzená s ohľadom na konkrétne teritórium. Právny zástupca žalovaného absolvoval iba jednu cestu na pojednávanie, a teda nešlo o opakované cesty na pojednávania, ktoré by neprimeraným spôsobom navyšovali trovy konania. Tieto trovy boli riadne preukázané a nemožno ich považovať za neprimerané a neúčelne vynaložené. 4.1. Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. dodal, že jeho závery nemožno automaticky aplikovať na túto vec, keďže každé rozhodovanie o trovách si vyžaduje individuálne posúdenie, a v tomto prípade nešlo o neprimeraný rozsah uplatnených nákladov, ktoré by nemali byť priznané.

II. Argumentácia sťažovateľa

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že napadnutým rozhodnutím boli porušené jeho práva. Odôvodnenie napadnutého uznesenia podľa jeho názoru nereaguje na skutočný obsah sťažnosti. Nenamietal slobodnú možnosť voľby advokáta ale to, že žalovanému nemala byť na jeho ťarchu priznaná náhrada konkrétnych trov, ktoré vzhľadom na predmet sporu, jeho povahu a výšku žalovanej sumy, miesto konania a vzdialenosť sídla advokáta neboli účelne vynaložené. Vyjadruje presvedčenie, že tieto náklady nenapĺňajú kritérium účelnosti a tento aspekt okresný súd neskúmal. Právna logika nálezu sp. zn. je plne použiteľná aj v tomto prípade. Výška namietaných zložiek trov nie je marginálnym výdavkom, ale výrazným navýšením trov konania, ktoré vzniklo len v dôsledku voľby vzdialeného právneho zástupcu. Okresný súd nevykonal test účelnosti. Preukázanosť výdavku neznamená jeho účelnosť. Napadnuté uznesenie tak v dôsledku svojej argumentačnej redukcie a formalistického prístupu neposkytlo v jeho veci ústavne súladnú súdnu ochranu.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

6. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení jeho práv pri rozhodovaní o výške právoplatne priznaného nároku na náhradu trov konania, a to z dôvodu priznania náhrady trov konania žalovanému za cestovné a náhradu za stratu času. Podľa jeho názoru nespĺňa priznanie náhrady týchto nákladov kritérium účelnosti, čo okresný súd nevzal do úvahy.

7. Sťažnostné námietky smerujú proti rozhodnutiu všeobecného súdu o výške trov konania. V nadväznosti na to ústavný súd považuje za žiaduce poukázať v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína nielen svoje postavenie nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ), ale aj to, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania ako o integrálnej súčasti súdneho konania je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ).

8. Ak ústavný súd v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania, bolo to napríklad v prípadoch nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. (, , ) a tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych záverov všeobecného súdu (, ).

9. O žiaden z týchto prípadov v danej veci nejde. K tomuto záveru ústavný súd dospel po tom, čo sa oboznámil s dôvodmi napadnutého uznesenia. Argumentácia sťažovateľa týkajúca sa priznania cestovného a náhrady za stratu času má iste svoju relevanciu, čo sa týka posudzovania účelnosti trov konania, na jej základe však ústavný súd nemohol konštatovať zjavný exces okresného súdu pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia a právneho názoru, ktorý je v napadnutom uznesení vyjadrený. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je a ani nemôže byť rozhodovanie o účelnosti trov konania, resp. prepočítavanie trov v „treťom stupni konania“ [obdobne (ZNaU 81/2020)]. Ústavnému súdu v žiadnom prípade neprináleží rozhodovať, za ktoré úkony právnej služby má alebo nemá byť strane sporu odmena priznaná, ale len posúdiť, či sťažovateľ dostal od okresného súdu náležitú odpoveď na všetky ním uplatnené relevantné námietky.

10. V tomto smere sa okresný súd zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s právom voľby advokáta ako realizácie ústavne zaručeného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom v zmysle , ktoré previazal s hodnotením účelnosti konkrétneho úkonu právnej služby – účasťou na pojednávaní. Neobstojí teda námietka sťažovateľa o tom, že by okresný súd rezignoval na test účelnosti tohto výdavku, resp. že by nesprávne interpretoval obsah jeho sťažnosti. O uvedenom svedčí záver, v ktorom konštatoval, že právny zástupca absolvoval iba jednu cestu na pojednávanie

a nešlo o opakované cesty, o ktorých by už bolo možné uvažovať ako o takých, ktoré by neprimerane navyšovali trovy konania. V tejto veci teda nezistil, že by žalovaný voľbou advokáta zneužil svoje právo byť v konaní kvalifikovane právne zastúpený. To vedie ústavný súd k záveru, že okresný súd v napadnutom uznesení primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na tvrdenia, ktoré sťažovateľ uviedol v rámci sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.

11. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že v tejto súvislosti už vo viacerých prípadoch zdôraznil potrebu priznať náhrady cestovného a straty času, pričom dôvodom ich nepriznania, resp. vyhodnotenia ako neúčelných trov nemôže byť vzdialenosť sídla advokáta od sídla súdu (, ). Záver okresného súdu, ktorý na uvedené reflektuje aj v kontexte nálezu sp. zn. , celkom zjavne nie je svojvoľným, resp. rozporným s právnou úpravou, ktorá bola relevantná v danej veci, a teda ako taký obstojí z pohľadu jeho ústavnej udržateľnosti.

12. Ústavný súd tak na základe uvedeného sumarizuje, že okresným súdom aplikovaný postup pri hodnotení rozhodujúcich skutkových okolností veci nezakladá dôvod na jeho výnimočný zásah do napadnutého uznesenia v súlade s právomocami ustanovenými v . Nebolo zistené, že by posudzované uznesenie okresného súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, v rozpore (nesúlade) s platnou právnou úpravou týkajúcou sa náhrady trov konania či nedostatočne odôvodnené. Ako už bolo uvedené, vzhľadom na predmet napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o výške trov konania, by zásah ústavného súdu mohol odôvodňovať jedine výnimočný exces v postupe a záveroch uznesenia okresného súdu, rozporný so samotnými princípmi spravodlivého súdneho konania, aký v okolnostiach danej veci ústavným súdom zistený nebol.

13. Preto ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej sťažnosti, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2026

Miroslav Duriš predseda senátu