Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 241/2026
PDF · 191.23 KB
No categories available
III. ÚS 241/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Ivana Remšíková, s.r.o., Holubyho 35, Pezinok, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. 45Cpr/11/2018 a postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 7CoPr/11/2024 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. 45Cpr/11/2018 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Mestskému súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. 45Cpr/11/2018 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 2 000 eur, ktoré j e Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia 1 014,41 eur, ktoré j e Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý zaplatiť jeho právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom všeobecných súdov v konaniach označených v záhlaví tohto nálezu. Žiada priznať finančné zadosťučinenie 10 000 eur a náhradu trov konania.
2. Uznesením č. k. III. ÚS 241/2026-14 zo 14. apríla 2026 ústavný súd prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v celom rozsahu.
II. Skutkové východiská
3. V napadnutom konaní, ktoré začalo 21. júna 2018 podaním žaloby na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“), sa sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nároku na náhradu mzdy. Okresný súd rozsudkom z 9. marca 2023 žalobu zamietol. Proti meritórnemu rozsudku sťažovateľ podal v apríli 2023 odvolanie. Krajský súd, ktorému bola vec predložená v septembri 2024, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil uznesením sp. zn. 7CoPr/11/2024 z 30. apríla 2026 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a v máji 2026 mu vec vrátil na ďalšie konanie.
III. Argumentácia sťažovateľa
4. Podľa sťažovateľa napadnuté konanie nebolo do dnešného dňa právoplatne skončené, celková dĺžka konania tak predstavuje viac ako 7 rokov a 9 mesiacov. Spor týkajúci sa individuálnych práv zamestnanca si vyžaduje zvýšenú efektivitu a rýchlosť súdneho konania, keďže ide o spor so slabšou stranou. Súdne konanie, ktoré trvá takú dlhú dobu, stráca svoj ochranný účel. Činnosť súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu v napadnutom konaní, nebola a nie je efektívna a nesmerovala ku skorému ukončeniu veci. Od podania žaloby v júni 2018 do uskutočnenia prvého pojednávania v marci 2020 uplynuli skoro 2 roky a do rozhodnutia vo veci na prvoinštančnom súde v marci 2023 celkovo uplynuli 4 roky a 9 mesiacov. Súd prvej inštancie bol absolútne nečinný od predloženia odvolacej dupliky žalovaným v auguste 2023 až do predloženia veci odvolaciemu súdu v septembri 2024 (13 mesiacov). Od predloženia veci na rozhodnutie o odvolaní až do podania ústavnej sťažnosti, teda počas 18 mesiacov, krajský súd neuskutočnil žiadny procesný úkon, ktorý by viedol k rozhodnutiu vo veci. Dlhodobé vedenie konania bez právoplatného rozhodnutia udržiava sťažovateľa v stave trvajúcej právnej a ekonomickej neistoty, ktorá je v rozpore s účelom súdnej ochrany. Sťažovateľ zastáva názor, že doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola závislá
od zložitosti veci a on sám neprispel k jeho bezdôvodnému predlžovaniu. Procesné úkony sťažovateľa predstavovali legitímne uplatňovanie procesných práv. Prejednávaný súdny spor má pre sťažovateľa zásadný význam, keďže má priamy dopad na jeho profesijné postavenie, príjem a spoločenské postavenie.
IV. Vyjadrenia mestského súdu a krajského súdu
IV.1. Vyjadrenie mestského súdu:
5. K namietanej dĺžke konania mestský súd uviedol, že od podania žaloby v roku 2018 okrem zmeny súdnej mapy, keď došlo k presunu občianskoprávnej agendy na mestský súd, sa mnohé konania museli odročovať aj kvôli pandémii COVID-19 v období 1. vlny pandémie od marca do júna 2020, 2. vlny od augusta 2020 do mája 2021 a 3. vlny od septembra 2021 až do mája 2022. V napadnutom konaní došlo zo strany mestského súdu k prieťahom v konaní, keď od 7. septembra 2023 do 18. septembra 2024 súd nepredložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní, a teda nekonal vo veci plynulo. Uvedené prieťahy preto možno kvalifikovať ako dôvodné.
IV.2. Vyjadrenie krajského súdu:
6. Krajský súd je toho názoru, že vo veci konal bez prieťahov. K námietke nevykonania žiadnych úkonov uviedol, že od predloženia veci až po vydanie rozhodnutia žiadne procesné úkony nebolo potrebné v prejednávanej veci vykonať a po naštudovaní bola vec rozhodnutá. Spis bol od 19. januára 2026 do 3. februára 2026 na sekretariáte krajského súdu a od 3. marca 2026 do 1. apríla 2026 na mestskom súde na účel vybavenia sťažnosti sťažovateľa. Postup odvolacieho senátu pri rozhodovaní veci bol ovplyvňovaný objektívnymi okolnosťami, t. j. počtom a skladbou vecí pridelených na prejednanie senátu 7Co k 1. júlu 2015 a napadnutých do uvedeného súdneho oddelenia po 1. júli 2015, ako aj personálnymi zmenami v obsadení senátu. Vzhľadom na to nebolo možné z objektívnych dôvodov vybaviť vec skôr. S poukazom na existenciu objektívnych skutočností spočívajúcich v zaťaženosti senátu spolu so skutočnosťou, že vec je v súčasnosti už rozhodnutá, nepovažuje ústavnú sťažnosť vo vzťahu k postupu krajského súdu za dôvodnú.
V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
7. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
8. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
9. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľa.
10. Vo vzťahu k skutkovej a právnej zložitosti veci ústavný súd uvádza, že predmet konania, ktorým je určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a nárok na náhradu mzdy, predstavuje bežnú súčasť rozhodovania všeobecných súdov v civilnej (pracovnoprávnej) agende. V predmetnej veci ústavný súd neidentifikoval prvok právnej alebo skutkovej zložitosti. V uvedenej veci ide o privilegovaný typ konania, čo odôvodňuje prísnejšie hodnotenie postupu konajúcich súdov. Aj ESĽP konštatoval, že pracovnoprávnym sporom je potrebné venovať osobitnú pozornosť, a to predovšetkým pri sporoch týkajúcich sa práv zamestnanca na mzdu či na náhradu mzdy (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruotolo proti Taliansku z 27. 2. 1992, bod 17, rozsudok vo veci Farinha Martins proti Portugalsku z 10. 7. 2003, bod 34, rozsudok vo veci Jírů proti Českej republike z 26. 10. 2004, bod 47).
11. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľa v napadnutom konaní, ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v priebehu konania k zbytočným prieťahom.
12. Napokon ústavný súd hodnotil postup konajúcich súdov z hľadiska existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.
13. Napadnuté konanie v čase rozhodovania ústavného súdu trvalo osem rokov, a aj keď súd prvej inštancie vo veci rozhodol, jeho rozhodnutie bolo odvolacím súdom zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Postup okresného súdu už v štádiu po podaní žaloby v júni 2018 nebol plynulý a v súlade s požiadavkou urýchleného konania, keď súd viac ako rok zabezpečoval vyjadrenie k žalobe, repliky a dupliky a prvé pojednávanie uskutočnil až v marci 2020, ktoré odročil na september 2020. Priebeh napadnutého konania v ďalšom období bol ovplyvnený vyhláseným núdzovým stavom a z neho vyplývajúcimi mimoriadnymi opatreniami prijatými v justícii v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19. Z tohto dôvodu súd odročil dve nariadené pojednávania. V ďalšom období súd uskutočnil celkovo 5 pojednávaní (v júli 2021, novembri 2021, júni 2022, októbri 2022 a vo februári 2023), ktoré nariaďoval s časovým odstupom štyroch až šiestich mesiacov. Na pojednávaní v marci 2023 súd meritórne rozhodol. Mestský súd spôsobil prieťahy aj v odvolacom konaní, keď po doručení odvolacej dupliky žalovaným v auguste 2023 predložil spis odvolaciemu súdu až v septembri 2024. Zdĺhavý postup mestského súdu (predtým okresného súdu) sprevádzaný jeho nečinnosťou v trvaní jedného roka (od augusta 2023 do septembra 2024) tak vôbec nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku tohto nálezu).
14. Vo vzťahu k postupu krajského súdu v napadnutom odvolacom konaní ústavný súd konštatuje, že v jeho postupe nevzhliadol porušenie uvedených práv sťažovateľa (bod 5 výroku nálezu). Odvolacie konanie vo veci sťažovateľa trvalo od predloženia veci krajskému súdu (v septembri 2024) do rozhodnutia o odvolaní (v apríli 2026) devätnásť mesiacov. Ústavný súd uvedenú dĺžku trvania odvolacieho konania v zásade nepovažuje samu osobe za neprimeranú a v okolnostiach prípadu sťažovateľa ju považuje za ústavne akceptovateľnú. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí dospel k záveru o neplatnosti výpovede (v dôsledku jej neúčinného doručenia) a uložil súdu prvej inštancie pri ďalšom prejednaní veci zaoberať sa nárokom sťažovateľa na náhradu mzdy, ktorý dosiaľ nebol predmetom posudzovania. Ústavný súd dáva do pozornosti, že krajský súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohou ktorého je posúdiť vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto krajský súd spravidla nevykonáva vo veci procesné úkony (§ 213 Občianskeho súdneho poriadku, § 383 a § 384 Civilného sporového poriadku), ani nie je povinný nariadiť pojednávanie (§ 214 Občianskeho súdneho poriadku, § 385 Civilného sporového poriadku). To však (aj vzhľadom na predmet konania) nevyhnutne neznamená, že odvolací súd je v odvolacom konaní nečinný, ako to tvrdí sťažovateľ.
15. Vzhľadom na to, že napadnuté konanie nie je právoplatne skončené, ústavný súd prikázal podľa čl. 127 ods. 2 ústavy mestskému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
16. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
17. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia 10 000 eur s poukazom na dlhodobý stav právnej neistoty a závažnosť vzniknutej ujmy spočívajúcej v zhoršení jeho životnej situácie, v znížení jeho dôstojnosti, občianskej cti v zamestnaní a v rodine.
18. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu (III. ÚS 75/01, IV. ÚS 15/03).
19. S poukazom na dĺžku napadnutého konania a jeho význam pre sťažovateľa, berúc do úvahy aj objektívne okolnosti, ktoré mali vplyv na postup súdu v konaní (pandémia COVID-19), ústavný súd považoval priznanie 2 000 eur sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd nevyhovel časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 5 výroku nálezu).
VI. Trovy konania
20. Ústavný súd priznal sťažovateľovi podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde náhradu trov konania v požadovanej sume 1 014, 41 eur v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky], a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) vykonané v roku 2026. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Ústavný súd vypočítanú náhradu trov sťažovateľa zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, pretože právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľom tejto dane.
21. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je mestský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označenej v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku nálezu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2026
Robert Šorl
predseda senátu