Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 500/2026
PDF · 193.41 KB
No categories available
I. ÚS 500/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky obchodnej spoločnosti SWS Distribution s.r.o., Tajovského 1464/10, Bernolákovo, IČO 35 816 473, zastúpenej HM Legal s.r.o., Landererova 8, Bratislava, proti postupu Správneho súdu v Bratislave (pôvodne Krajského súdu v Bratislave) v konaní vedenom pod sp. zn. BA-1S/89/2022 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Správneho súdu v Bratislave (pôvodne Krajského súdu v Bratislave) v konaní vedenom pod sp. zn. BA-1S/89/2022 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 2 000 eur, ktoré jej j e Správny súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Správny súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 500/2026-16 z 8. septembra 2026 prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu ústavnú sťažnosť sťažovateľky doručenú mu 22. augusta 2026, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. BA-1S/89/2022 [(ďalej len „napadnuté konanie“), ktoré bolo pôvodne vedené pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1S/89/2022]. Navrhuje tiež priznať primerané finančné zadosťučinenie 20 000 eur a náhradu trov konania.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh a ostatného spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľka sa správnou žalobou doručenou 14. apríla 2022 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného – Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100262630/2022 z 8. februára 2022. Opíšuc chronologický priebeh napadnutého konania, sťažovateľka uvádza, že krajský súd jej 12. septembra 2022 doručil vyjadrenie žalovaného na repliku a následne uznesením sp. zn. 1S/89/2022 z 3. októbra 2022 zamietol jej návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Sťažovateľka 27. októbra 2022 požiadala krajský súd o prejednanie veci, keďže správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je podkladom na vedenie exekučného konania na sumu 194 097,23 eur, čo má pre sťažovateľku likvidačné následky. Krajský súd (a toho času ani správny súd) na predmetnú žiadosť sťažovateľky do dnešného dňa nereagoval a vo veci nekoná.
II. Argumentácia sťažovateľky
3. Sťažovateľka okrem celkovej dĺžky napadnutého konania upriamuje pozornosť na nekonanie správneho súdu (predtým krajského súdu) v jej veci po dobu štyroch rokov s výnimkou rozhodnutia podľa § 185 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). Vec pritom nie je podľa nej právne ani skutkovo zložitá, predmet konania patrí medzi bežnú agendu správneho súdnictva, ona sama svojím správaním k dĺžke napadnutého konania nijako neprispela, naopak, žiadala konajúci súd o promptné prejednanie veci. Požiadavku na priznanie finančného zadosťučinenia odôvodňuje aspoň čiastočnou náhradou ujmy spôsobenej sťažovateľke zbytočnými prieťahmi v napadnutom konaní.
III. Vyjadrenie správneho súdu
4. Správny súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/235/2026 z 1. septembra 2026, o ktoré ho ústavný súd požiadal ešte v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti v súlade s § 56 ods. 6 vetou za bodkočiarkou zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) a ktoré už po prijatí veci na ďalšie konanie viac nedoplnil, uviedol chronologický prehľad úkonov realizovaných v napadnutom konaní (zhodujúcich sa s opisom sťažovateľky). Poukázal na to, že zistené prieťahy neboli spôsobené sťažovateľkou, ale ani správnym súdom, na ktorom bolo 6. júna 2023 a 7. júna 2023 jednotlivým senátom pridelených približne 1 000 vecí na senát z troch krajských súdov a bol spustený nový nápad. Následne bolo novozriadenému senátu 8S 21. mája 2024 a 22. mája 2024 v súlade s rozvrhom práce na rok 2024 v znení dodatkov č. 1 až 4 s účinnosťou od 21. mája 2024 prerozdelených a pridelených približne 680 vecí, ktoré napadli od roku 2016, a taktiež bol spustený nový nápad. Aktuálne má sudkyňa
spravodajkyňa pridelených 139 nerozhodnutých vecí, pričom správny súd postupuje pri rozhodovaní vecí podľa poradia, v akom napadli, ako aj podľa priority vecí, keď medzi prednostné veci patria najmä veci podliehajúce zákonným lehotám. V predmetnom konaní bude nariadený termín pojednávania vo 4. štvrťroku roku 2026. V rámci práce senátu 8S správneho súdu skonštatoval, že táto vec sa nedostala skôr na poradie, pretože jej v tomto súdnom oddelení predchádzajú staršie a prednostné veci. Správny súd ďalej poukázal aj na výraznú personálnu poddimenzovanosť, ktorá má nepochybne vplyv na plynulosť a rýchlosť konania.
5. Ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné zasielať toto vyjadrenie sťažovateľke na repliku, keďže obsahuje predovšetkým popis procesných úkonov súdu, ktorý je sťažovateľke známy, a argumentáciu správneho súdu, že tento prejednáva vec v poradí, a to so zohľadnením potreby prednostného prejednania starších vecí a s odkazom na personálnu poddimenzovanosť správneho súdu a na celkový počet pridelených (prevzatých) spisov, ktorú ústavný súd vo svojej judikatúre už v súčasnosti nemôže považovať za plne akceptovateľnú obranu.
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
6. V súlade s § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže na základe podaní správneho súdu a sťažovateľky, ako aj predloženého súdneho spisu vzťahujúceho sa na danú vec dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
7. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich zbytočné prieťahy v súdnych konaniach vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (to platí, aj pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote – m. m. I. ÚS 304/2021, I. ÚS 444/2021). Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
8. K povinnosti správneho súdu a jeho sudcu konať rýchle a hospodárne vyplývajúcej z § 5 ods. 7 SSP v spojení s čl. 17 Civilného sporového poriadku, ktorý je premietnutý aj do § 5 ods. 1 SSP, pozri napr. I. ÚS 639/2024, I. ÚS 481/2024, II. ÚS 169/2024, IV. ÚS 222/2021.
9. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v tom-ktorom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania (resp. strany v spore) a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).
10. Pri posudzovaní prvého kritéria – zložitosti veci ústavný súd vychádzal z predmetu napadnutého konania, ktorým je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného – Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100262630/2022 z 8. februára 2022 na základe správnej žaloby sťažovateľky. Ústavný súd neidentifikoval osobitnú skutkovú ani právnu zložitosť veci a netvrdí ju ani správny súd. Predmetná vec je bežnou súčasťou rozhodovania správnych súdov v systéme správneho súdnictva. Hoci je pre sťažovateľku výsledok napadnutého konania nepochybne dôležitý, z hľadiska jeho významu nejde o privilegovaný typ konania.
11. Ak ide o druhé kritérium, ktorým je správanie sťažovateľky ako účastníčky napadnutého konania, ústavný súd nezistil také jej správanie, ktoré by prispelo k vzniku zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.
12. Čo sa týka tretieho kritéria, t. j. postupu správneho súdu v napadnutom konaní, ústavný súd zistil jeho markantnú nečinnosť. Bezprostredne po nápade veci boli zo strany správneho súdu realizované procesné úkony doručovania správnej žaloby a vyjadrení účastníkov (§ 105 – § 106 SSP). Krajský súd následne uznesením sp. zn. 1S/89/2022 z 3. októbra 2022 zamietol návrh sťažovateľky na priznanie odkladného účinku správnej žalobe (§ 185 SSP). Od daného momentu ostal krajský súd a následne aj správny súd absolútne nečinný, čím došlo k tomu, že vec nie je doteraz meritórne rozhodnutá. Ak je podľa vyjadrenia správneho súdu vo veci nariadenie pojednávania naplánované až vo 4. štvrťroku roku 2026, možno konštatovať, že napadnuté konanie trvá (v čase rozhodovania ústavného súdu) 4 roky a 5 mesiacov, čo pri prevažne nečinnom správnom súde (predtým krajskom súde) možno považovať za ústavne neakceptovateľný stav. Na tomto mieste bez potreby podrobných analýz je pre ústavný súd podstatné, že správny súd (a predtým ani krajský súd) dosiaľ nevykonali vo veci relevantné procesné úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu právnej veci sťažovateľky.
13. V súvislosti s obranou správneho súdu ústavný súd čiastočne zohľadnil aj jeho enormnú zaťaženosť a personálnu poddimenzovanosť po jeho vzniku hraničiacu so schopnosťou zabezpečiť v relevantnom čase riadny chod správneho súdu [IV. ÚS 471/2012 (ZNaU č. 29/2013), I. ÚS 716/2024], avšak opakovane dodáva, že od účastníkov konania obracajúcich sa na všeobecné súdy s dôverou, že bude v ich veci spravodlivo a včas rozhodnuté, nie je možné spravodlivo požadovať, aby ,,strpeli“ nedostatky na strane všeobecného súdu (resp. štátu) spôsobené nedostatočným personálnym obsadením súdov či zlou organizáciou práce. Ústavný súd v zmysle už svojej konštantnej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že štát je primárne zodpovedný za to, aby zabezpečil dostatočné personálne a materiálno-technické podmienky pre riadny výkon spravodlivosti a nedostatky v tejto oblasti v žiadnom prípade nesmú byť na ujmu práv účastníkov konania, v tomto prípade sťažovateľky (m. m. I. ÚS 693/2024, IV. ÚS 564/2024). Pritom nemožno opomenúť, že podľa vyjadrenia správneho súdu sa jeho personálne pomery ani počet nevybavených vecí za ostatné roky príliš nezlepšili.
14. Na podklade týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že správny súd bol v napadnutom konaní pri rozhodovaní v právnej veci sťažovateľky nečinný v ústavne neakceptovateľnom rozsahu, teda nezvolil taký procesný postup, ktorý by smeroval k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky ako účastníčky napadnutého konania. Postupom správneho súdu (predtým krajského súdu) tak bolo v napadnutom konaní porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
V. Príkaz konať a primerané finančné zadosťučinenie
15. Hoci vec sťažovateľky nie je právoplatne skončená, ústavný súd nedoplnil ochranu aj o uloženie príkazu vo veci konať bez zbytočných prieťahov podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľka sa tejto ochrany v ústavnej sťažnosti nedomáhala (pozri § 45 zákona o ústavnom súde).
16. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia 20 000 eur z dôvodov uvedených v bode 3 odôvodnenia tohto nálezu. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04, I. ÚS 164/2018). Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
17. Zohľadniac konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd v neprospech správneho súdu hodnotil predovšetkým celkové trvanie napadnutého konania, z ktorého podstatnú časť tvorí absolútna nečinnosť konajúceho súdu. Ústavný súd prihliadol aj na povahu napadnutého konania, ktoré nevyžaduje v zásade žiadne dokazovanie, čo eliminuje množstvo procesných prekážok. Sťažovateľka (ako obchodná spoločnosť) objasnila stav svojej právnej neistoty v priamom kontexte s predmetom sporu, avšak ňou požadované finančné zadosťučinenie 20 000 nie je primerané intenzite reálneho zásahu spôsobenými zbytočnými prieťahmi do jej základných práv. Na podklade týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia 2 000 eur (bod 2 výroku tohto nálezu) a vo zvyšnej časti ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
VI. Trovy konania
18. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v celkovej výške 1 014,41 eur tak, ako ju sťažovateľka v ústavnej sťažnosti špecifikovala (bod 3 výroku tohto nálezu).
19. Návrh na priznanie trov právneho zastúpenia ústavný súd posudzoval podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Sťažovateľke priznal trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2026
396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2026 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje 824,72 eur. Takto vypočítanú náhradu trov sťažovateľky zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorej je právna zástupkyňa sťažovateľky platiteľom (priložené osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty) o sumu 189,68 eur.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu