Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-31-2023.pdf
PDF · 218.3 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/31/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XX, D. E. F., zastúpená advokátkou: JUDr. Albína Vágóová, so sídlom Ružová 265, Dunajská Streda, 2/ G. E., H. I., nar. X.X.XXXX, bytom G. D. J. XX, XXXX H., K., 3/ L. I., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom M. N., 4/ K. O., nar. XX.X.XXXX, bytom C. J. XXX/X, F., proti žalovaným: 1/ L. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX, D. E. F., zastúpený advokátom: JUDr. Boris Žák, so sídlom Jašíkova 2, Bratislava, 2/ K. P., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, M. N., o určenie právnej skutočnosti a určenie existencie práva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 13. septembra 2022 č. k. 6C/51/2017-389 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 6.12.2022 č.k. 6C/51/2017-428, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a závislom výroku II. o trovách konania p o t v r d z u j e.
II. Žalovaným priznáva proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu v celom rozsahu zamietol a výrokom II. priznal žalovaným voči žalobkyniam nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, žalobkyne sú povinné nahradiť žalovaným trovy konania spoločne a nerozdielne. Dopĺňacím rozsudkom (výrok III.) priznal znalcovi JUDr. Jaroslavovi Kovalickému, evidenčné číslo: 915497, s miestom výkonu činnosti Belinského 8, Bratislava, voči žalobkyniam nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 37 ods. 1, § 116, § 476b, § 476f zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods.1, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 17, § 132 ods. 1, 2, § 150 ods. 1, 2, § 157 ods. 1, § 185 ods. 1, § 191 ods. 1, § 194 ods. 1, § 225 ods. 1, § 219 ods. 3, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Vecne dôvodil, že žalobkyne (pôvodne žalobkyne 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX a 2/ G. I., nar. X.X.XXXX – pozn. odvolacieho súdu) sa žalobou doručenou súdu dňa 28.11.2017 domáhali, aby súd určil, že (i) podpis na listine zo dňa 17.12.2015 označenej ako závet nepatrí poručiteľovi R. Q., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom S. S., T. S. S. T. XX, že (ii) zákonnými dedičmi po poručiteľovi sú žalobkyne a žalovaní, a to v tretej dedičskej skupine, a že (iii) do dedičstva po poručiteľovi patrí všetok jeho hnuteľný i nehnuteľný majetok evidovaný ku dňu jeho smrti. Žalobu odôvodnili tým, že žalobkyne a žalovaní sú zákonnými dedičmi po poručiteľovi. Dedičské konanie po poručiteľovi je vedené Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 7D/19/2016 povereným súdnym komisárom Mgr. Alexandrom Csalom so sídlom v Dunajskej Strede pod sp. zn. Dnot 29/2016. Poručiteľ dňa 17.12.2015 zriadil
závet (alografný závet v zmysle § 476b OZ), v ktorom za závetného dediča ustanovil žalovaného 1/ a prenechal mu všetok svoj hnuteľný i nehnuteľný majetok. Závet bol spísaný v maďarskom jazyku a je opatrený podpisom svedkýň Q. Q. a G. R.. Žalobkyne sa o závete dozvedeli z dedičského spisu konajúceho súdneho komisára. Úradný preklad závetu (vyhotovený U. P. H. pod č. 340/2016) bol žalobkyniam doručený Okresným súdom Dunajská Streda z konania vedeného pod sp. zn. 5C/181/2016 o návrhu žalovaného 1/ k privoleniu prevodu nehnuteľností. Z prekladu nevyplýva, ku ktorému dátumu bol vyhotovený. Okrem toho, v tomto úradnom preklade doložený závet nie je totožný s kópiou, ktorú žalobkyne získali z dedičského konania, pričom i voľným okom je viditeľné, že tieto fotokópie boli vyhotovené z dvoch rozdielnych originálnych listín. Preto žalobkyne navrhli, aby súd zadovážil všetky originály závetu. Žalobkyne v dedičskom konaní napadli platnosť závetu, a to z dôvodu, že majú pochybnosti o pravosti podpisu poručiteľa na závete, ako aj o skutočnej vôli poručiteľa prenechať všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok v prospech žalovaného 1/, keďže žalobkyniam je dobre známe, že poručiteľ nechcel spisovať závet a za života nechcel a nebol ochotný svoj majetok ani darovať, ani iným spôsobom previesť na tretie osoby. Súdny komisár dedičské konanie prerušil a odkázal žalobkyne na podanie žaloby o určenie, že predmetný závet je neplatný.
4. V rodinnom dome, ktorý je súčasne aj predmetom dedičského konania, kde naposledy žil poručiteľ, žili spolu s ním aj jeho súrodenci L. Q., L. Q., K. Q., A. P. a jej dcéra S. P.. V spoločnej domácnosti žili cca 30 rokov. Uvedené osoby zomreli v rokoch 2001 - 2016, pričom ako posledný zomrel poručiteľ dňa 28.1.2016. S. P. sa starala o všetkých súrodencov žijúcich v nehnuteľnosti poručiteľa. Keď vážne ochorela, prišli na nehnuteľnosť vypomáhať v starostlivosti o všetkých súrodencov pani K. H. a pani G. D., ktoré im poskytovali 24 hodinovú starostlivosť. Tieto osoby z nehnuteľnosti vykázal žalovaný 1/ dňa 16.1.2016, po tom ako zomrela posledná žijúca sestra poručiteľa A. P.. Je pravda, že žalovaný 1/ vozil na požiadanie S. P. a podľa potrieb starých súrodencov k lekárom a pokračoval v tom i po smrti S. P.. Nikdy však v nehnuteľnosti nebýval a chodil tam iba sporadicky. Žalovaný 1/ poskytoval poručiteľovi starostlivosť iba od 17.1.2016, pričom v januári 2016 bol poručiteľ pred smrťou hospitalizovaný. Žalovaný 1/ ešte starostlivosť poskytoval počas obdobia 5 dní, kedy opatrovateľky K. H. a G. D. nemohli byť prítomné v nehnuteľnosti a starať sa o poručiteľa a A. P.. Poručiteľ mal so súrodencami vybudovaný veľmi úzky citový vzťah a ako títo postupne zomierali, jeho psychika sa podlamovala, pričom po smrti sestry K. v roku 2002 sa dostal do ťažkej depresie a bola nutná jeho liečba psychiatrom, ktorý mu predpisoval antidepresíva. Postupne stratil záujem o okolitý svet a cca 5 rokov pred svojou smrťou nemal záujem rozprávať sa s cudzími ľuďmi a svoj domov opúšťal iba kvôli návštevám lekárov. Tiež po smrti netere S. P. sa stal letargickým, prestal komunikovať, nečítal a nejavil záujem o nič a o nikoho. Poručiteľ mal iba strohé vedomosti zo slovenského jazyka, ktoré však na jeho starobu vypovedali, slovenským jazykom nerozprával. Žalobkyne majú vedomosti o tom, že poručiteľ už dobre nevidel, bol slabozraký. Avšak nevedia, či sa liečil u oftalmológa. Žalobkyne sa ďalej z konania vedeného tamojším súdom pod sp. zn. 5C/181/2016 dozvedeli, že poručiteľ mal podpísať darovaciu zmluvu, ktorou mal nehnuteľnosti previesť na žalovaného 1/. Vklad tejto zmluvy nebol zrealizovaný z dôvodu úmrtia poručiteľa (darcu). Podľa žalobkýň je i darovacia zmluva neplatná, keďže nevyjadruje vôľu poručiteľa a tiež preto, že zmluva je v slovenskom jazyku a poručiteľ nevedel, čo podpisuje. Rovnaké závery platia o ďalšej zmluve, ktorú mal poručiteľ podpísať, konkrétne dohoda o poskytovaní opatrovateľskej služby.
5. Žalobkyne namietli pravosť podpisu poručiteľa na závete a navrhli, aby pravosť podpisu v konaní posúdil znalec. Žalobkyne ďalej poukázali na § 476 OZ, z ktorého možno vyvodiť náležitosti závetu, a to výslovný prejav vôle poručiteľa, prejav vôle poručiteľa musí byť zachovaný v písomnej forme, ten musí byť poručiteľom aj podpísaný a musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný. Aplikuje sa tiež § 37 OZ, teda závet sa musí urobiť slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Podľa žalobkýň poručiteľ neurobil závet slobodne a vážne, pretože takúto vôľu previesť majetok nikdy nemal, čo dal najavo i skôr tým, že i predtým odmietal podpisovať listiny, ktoré by smerovali k prevodu jeho vlastníctva v prospech tretích osôb. Žalobkyne majú pochybnosti o slobodnej vôli poručiteľa aj vzhľadom na jeho zdravotnú spôsobilosť v čase spísania závetu. Zároveň sa žalobkyne domnievajú, že závet nebol vyhotovený v súlade s § 476b OZ. Z vyššie uvedených dôvodov považujú závet za absolútne neplatný. Keďže súdny komisár žalobkyne odkázal na tunajší súd, žalobkyne podali žalobu s poukazom na § 194 CMP a § 137 písm. d) CSP.
6. Podaním z 10.10.2021 žalobkyne zmenili petit žaloby, pričom navrhli, aby súd po vykonanom dokazovaní (i) určil, že podpis na listine zo dňa 17.12.2015 označenej ako závet nepatrí poručiteľovi neb. R. Q., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom S. S., T. S. S. T. XX, (ii) určil, že závet
poručiteľa spísaný dňa 17.12.2015 je neplatný, a aby (iii) žalobkyniam priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd zmenu žaloby pripustil uznesením sp. zn. 6C/51/2017-354.
7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi založenými v spise ustálil, že dňa 17.12.2015 bola vyhotovená listina s označením Závet (v maď. origináli Végrendelet), v ktorej bolo uvedené, že podpísaný poručiteľ R. Q., plne schopný uvažovať a spôsobilý na právne úkony, bez ovplyvňovania, plne si vedomý svojej zodpovednosti, po zrelej úvahe, pre prípad svojej smrti zriaďuje závet, ktorým odkazuje všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok L. E. (žalovanému 1/), pričom závetom vyjadril v prítomnosti dvoch svedkov svoju poslednú vôľu. Závet bol napísaný na počítači a vytlačený. Na mieste podpisu poručiteľa sa nachádzal vlastnoručný podpis (pravosť ktorého bola predmetom tohto sporu). Ako svedkyne boli na závete uvedené Q. Q. a G. R. (pravosť ich podpisov na závete a ich osobná prítomnosť pri vyhotovení závetu nebola v konaní sporná), ktoré - ako je uvedené v texte závetu - potvrdili, že poručiteľ R. Q. v ich prítomnosti vyhlásil, že tento dokument obsahuje jeho slobodnú a uváženú poslednú vôľu a tento dokument poručiteľ podpísal v ich prítomnosti. Ide teda o alografný závet podľa § 476b OZ. Závet bol spísaný v maďarskom jazyku. Obsah závetu súd ustálil z úradného prekladu závetu do slovenského jazyka, ktorý vyhotovil prekladateľ U. P. H. pod č. 340/2016. Po preskúmaní závetu súd prvej inštancie ustálil, že závet spĺňa všetky náležitosti podľa § 476 OZ. Žalobkyne spochybnili platnosť závetu z dôvodu, že podpis poručiteľa na závete nebol podpisom R. Q. a ďalej z dôvodov rozporu závetu s § 37, § 476b a § 476f OZ. Žalobkyne tiež namietali, že existujú minimálne dva závety, s čím je tiež potrebné sa vysporiadať. Neuviedli však, aké závery a právne implikácie z tejto skutočnosti vyvodzujú. Súd v konaní ustálil, že existujú 2 závety, ktoré sú obsahovo totožné, boli vyhotovené toho istého dňa a boli podpísané tými istými osobami (za tým účelom súd zabezpečil originál závetu z dedičského konania od súdneho komisára a pripojil tiež spis Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 5C/181/2016 obsahujúci druhé vyhotovenie závetu). Súd prvej inštancie túto skutočnosť posúdil s poukazom na § 480 ods. 1 OZ, podľa ktorého závet sa zrušuje neskorším platným závetom, pokiaľ popri ňom nemôže obstáť, alebo odvolaním závetu; odvolanie musí mať formu, aká je potrebná pre závet. Keďže oba závety sú obsahovo totožné, a teda môžu popri sebe obstáť, pričom oba boli vyhotovené v ten istý deň tými istými osobami, súd prvej inštancie dospel k záveru, že je potrebné vychádzať z toho závetu, ktorý bol podkladom pre dedičské konanie, s tým, že vzhľadom na totožnosť obsahu oboch vyhotovení závetu možno zároveň vychádzať z úradného prekladu závetu vyhotoveného U. P. H..
8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že z vyjadrení žalobkýň v konaní je zrejmé, že ku konaniu pristúpili tak, že vyselektovali ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorých možno napadnúť platnosť závetu, a v rámci tvrdenia podstatných a rozhodujúcich skutočností uviedli len základné tvrdenia, ktoré vo všeobecnosti odôvodňujú aplikáciu daného zákonného ustanovenia, avšak bez uvedenia akýchkoľvek ďalších súvislostí, ktoré by dostatočne konkretizovali žalobkyňami uplatnený dôvod neplatnosti závetu. Ako príklad súd prvej inštancie uviedol rozporovanie platnosti závetu s poukazom na § 37 ods. 1 OZ z dôvodu, že v závete prejavená vôľa podľa žalobkýň nebola slobodná a vážna vôľa poručiteľa. Žalobkyne v tejto súvislosti uviedli len to, že poručiteľ neurobil závet slobodne a vážne, pretože takúto vôľu previesť majetok nikdy nemal; žalobkyne tiež majú pochybnosti o slobodnej vôli poručiteľa aj vzhľadom na zdravotnú spôsobilosť poručiteľa v čase spísania závetu. Žiadne ďalšie tvrdenia žalobkyne neuviedli. Neuviedli, či niekedy videli poručiteľa zjavne dezorientovaného (resp. by s ním viedli komunikáciu, v ktorej by sa tak javil), že by sa poručiteľ v konkrétnych súvislostiach správal tak, že by to mohlo vzbudzovať pochybnosti o jeho kognitívnych schopnostiach a spôsobilosti na právne úkony. Uviedli len, že poručiteľ po smrti svojej sestry v roku 2002 upadol do depresie, bol liečený psychiatrom a celkovo bol po smrti súrodencov letargický. K tomu žalobkyne navrhli, aby súd vykonal rozsiahle, časovo i nákladovo náročné, znalecké dokazovanie, v ktorom by mal znalec posúdiť kompletnú zdravotnú dokumentáciu poručiteľa, aby zistil, či poručiteľove diagnózy, prípadne ním užívané lieky, mohli alebo nemohli mať vplyv na kognitívne schopnosti poručiteľa v čase spísania závetu. Takýto postup však podľa názoru súdu prvej inštancie nezodpovedá ustanoveniam CSP, keďže takéto dokazovanie nie je vykonávané na preukázanie substancovaných tvrdení žalobkýň. Žalobkyne vyslovili domnienky a niekoľko všeobecných tvrdení s iba hypotetickým a nepravdepodobným súvisom so skutočnosťami relevantnými z hľadiska prejednávaného sporu (napr. že depresia poručiteľa po smrti jeho sestry ešte v roku 2002 mohla ovplyvniť jeho kognitívne schopnosti v čase spísania závetu v roku 2015, zvlášť ak nikdy nebol ani len podaný návrh na obmedzenie/pozbavenie spôsobilosti poručiteľa na právne úkony). Účelom dokazovania nie je, aby súd vyhľadával skutočnosti, ktoré žalobkyne netvrdili, a ktoré by následne žalobkyne mohli v konaní použiť ako prostriedok procesného útoku. Súd vykonáva
dokazovanie k popretým substancovaným tvrdeniam, avšak nie k špekuláciám a domnienkam účastníka. Ďalším príkladom nesubstancovaného tvrdenia je tvrdenie žalobkýň, že poručiteľ už v čase spisovania závetu nevidel, bol slabozraký, pričom však žalobkyne nevedia, či sa liečil u oftalmológa. Nič viac k tomuto žalobkyne neuviedli. Ide zjavne o tvrdenie smerujúce k aplikácii § 476c OZ, avšak žalobkyne neuviedli žiadne konkretizujúce okolnosti, pre ktoré tvrdia, že poručiteľ nemohol čítať, resp. nevidel (napr. ako sa to dozvedeli, ak v konaní nebolo sporné, že žalobkyne sa o poručiteľa nestarali), a neuviedli dokonca ani len to, že by závet napádali z tohto dôvodu. Ide teda o nesubstancované tvrdenie, ktoré nemohlo žalobkyniam priniesť úspech v spore. Ďalším príkladom je tvrdenie, že poručiteľ mal iba strohé vedomosti zo slovenského jazyka, ktoré navyše v jeho starobe vypovedali. Ide opäť o tvrdenie bez akejkoľvek väzby na niektorý zo žalobkyňami uplatňovaný dôvod neplatnosti, zvlášť ak nebolo sporné, že závet bol spísaný v maďarskom jazyku. Okrem toho, žalovaný 1/ toto poprel a uviedol, že poručiteľ pracoval ako vedúci predajne s nábytkom v V., kde náplňou jeho práce bola o. i. komunikácia so zákazníkmi ako aj verejnými orgánmi, a teda je zjavne nepravdivé tvrdenie, že by poručiteľ neovládal slovenský jazyk. Žalobkyne sa k tomu nijako nevyjadrili a toto nerozporovali. Tvrdenie, že poručiteľ neovládal slovenský jazyk, je teda zjavne vedomým nepravdivým tvrdením žalobkýň, ktoré adresovali súdu. Ďalším príkladom je postup žalobkýň, keď sa súd a žalovaní až počas výsluchu svedkýň Q. Q. a G. R. (svedkyne závetu), ktorý súd nariadil za účelom preukázania okolností vyhotovenia závetu, dozvedeli, že žalobkyne považujú svedkyne za osoby blízke žalovanému 1/, resp. poručiteľovi (a teda nemohli byť ako svedkovia uvedení v závete s poukazom na § 476f OZ). Navyše, tvrdenia žalobkýň ani len nekorešpondovali s pôvodným petitom žaloby, ktorý žalobkyne zmenili až podaním z 10.10.2021.
9. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že predmetný závet je písomným právnym úkonom plnoletej fyzickej osoby, ktorá nebola súdom pozbavená alebo obmedzená v spôsobilosti na právne úkony. Prejavenú vôľu je preto potrebné rešpektovať a závet ako právny úkon nemožno považovať za neplatný len na základe domnienok, pochybností a špekulácií. Neplatnosť závetu možno určiť, iba ak súd zistí zákonom ustanovený dôvod neplatnosti závetu dokazovaním vykonaným v konaní súladnom s ust. CSP, a to prednostne na základe substancovaných tvrdení žalobkýň. Keďže súd musí z úradnej povinnosti prihliadať na absolútnu neplatnosť právnych úkonov (por. NS SR sp. zn. 1 MCdo 12/2010), súd prvej inštancie aj pri absencii substancujúcich tvrdení vykonal dokazovanie v rozsahu, ktorý umožnil jednoznačne ustáliť, či sú tu indície nasvedčujúce tomu, že by skutočne bol naplnený niektorý zo zákonných dôvodov neplatnosti závetu. Z vykonaného dokazovania žiadne takéto indície nevyplynuli, a preto súd nevykonal niektoré žalobkyňami navrhované dôkazy, ktorých vykonanie by bolo časovo a nákladovo náročné a nehospodárne. Právo na spravodlivý súdny proces a na efektívne a hospodárne súdne konanie má nielen žalobca, ale aj žalovaný. V dôsledku iniciovania súdneho konania žalobkyňami (ešte v roku 2017) nemohlo byť dosiaľ ukončené dedičské konanie po poručiteľovi, s čím sa spája zásah do ústavných práv žalovaného, napr. práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Súd preto musel pri rozhodovaní o tom, ktoré z dôkazov vykoná a ktoré nie, vyvažovať práva a oprávnené záujmy tak žalobkýň ako i žalovaných, čo vylučuje vykonávanie rozsiahleho, časovo a nákladovo náročného, dokazovania bez akéhokoľvek náznaku, že by také dokazovanie mohlo preukázať skutočnosti relevantné pre dané konanie (keď z ostatného dokazovania, napr. z lekárskej správy obvodnej lekárky a zoznamu výkonov z VŠZP, ale aj ostatných listinných dôkazov žiaden taký náznak nevyplynul), zvlášť ak pre rozsiahle dokazovanie absentujú i substancované tvrdenia žalobkýň (por. rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Cdo 262/2009, NS SR 3 Cdo 50/2008, ÚS SR I. ÚS 64/97, ÚS SR I. ÚS 372/06). Nie je povinnosťou súdu a ani účelom civilného sporového konania vykonávať stranou sporu navrhnuté dôkazy dovtedy, kým táto strana už nemá čo proti výsledkom dokazovania namietať, resp. už nemá návrhy na doplnenie dokazovania. Uvedené súd prvej inštancie uviedol pre vysvetlenie úvah, ktorými bol vedený pri rozhodovaní o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná.
10. Žalobkyne namietali, že podpis poručiteľa na závete nie je pravým podpisom R. Q., keďže je zrejmé, že na závete sa podpísal inak, ako sa podpísal na iných písomnostiach, ktoré mali k dispozícii. Navrhli, aby súd vykonal znalecké dokazovanie s cieľom posúdiť pravosť podpisu poručiteľa na závete. Súd prvej inštancie vykonal navrhovaný dôkaz a nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru kriminalistika, odvetvie ručné písmo (identifikácia pisateľa). Za znalca ustanovil JUDr. Jaroslava Kovalického a uložil mu, aby preskúmal a overil, či podpis na závete je vlastnoručným podpisom R. Q.. Porovnávací materiál (t.j. listiny obsahujúce podpis poručiteľa) súd zabezpečil zo zdrojov navrhnutých žalobkyňami a v súlade s inštrukciami znalca. Znalec v posudku skonštatoval, že sporný podpis vyhotovený k zneniu priezviska a mena ,,Q. R.“ nad textovým zápisom ,,Q. R.“ na spornej písomnosti ,,VÉGRENDELET“, zo dňa 17.12.2015, je s veľkou pravdepodobnosťou pravým podpisom R. Q.. Znalec v posudku
špecifikoval, aký porovnávací materiál mal k dispozícii, aké metódy skúmania a technické prostriedky použil a v posudku vysvetlil postup vedúci ho k záveru, že podpis na predmetom závete je s veľkou pravdepodobnosťou pravým podpisom poručiteľa. Znalec v posudku uviedol, že nezistil žiadne znaky nasvedčujúce technickému falšovaniu sporného podpisu. V okolí sporného podpisu sa nevyskytujú stopy, znaky po mechanickom zásahu (napr. gumovanie, porušenie povrchu štruktúry papiera). Sporný podpis vyhotovený na spornej písomnosti je originál. Písmoznaleckým skúmaním znalec zistil, že sporný podpis vykazuje pri vzájomnom porovnaní s predloženými porovnávacími podpismi R. Q. zhodné znaky, podobné znaky a niektoré rozdielne znaky. Na základe identifikačnej hodnoty a miery výskytu zhodných znakov, podobných znakov s prihliadnutím na zistené rozdielne znaky a ich charakter, ktoré boli zistené pri vzájomnom porovnaní sporného podpisu s predloženými porovnávacími podpismi R. Q., je možné stanoviť záver, že sporný podpis je s veľkou pravdepodobnosťou pravým podpisom R. Q..
11. Žalovaní závery znalca nerozporovali. Žalobkyne namietali, že iba v podpise na závete nepoužil R. Q. jemu vlastné a charakteristické črty podpisu, keď ani vo svojom priezvisku a ani vo svojom mene nepoužil na písmeno „l“ slučku, ktorá je charakteristickým znakom jeho písma v písmene „l“ na každom jeho ďalšom podpise, čo vyplýva i z ostatného porovnávacieho materiálu, ktorý bol predmetom znaleckého skúmania. Ďalej, že poručiteľ sa iba na závete podpísal spôsobom, keď v začiatočnom písmene svojho mena R. použil tlačené písmeno „A“, na rozdiel od jeho obvyklého spôsobu písania, ktorým bolo veľké písané písmeno „A“. Iba tento jediný podpis na závete sa odlišuje od ostatných podpisov. Ako tretie žalobkyne namietali, že poručiteľ pri svojom podpise celým menom neklonil svoj podpis ani doprava, ani doľava, ale sa podpisoval rovno, zväčša na čiaru pre podpisy, čo vyplýva z porovnávacieho materiálu. Podpis na závete je zjavne odlišný aj od podpisu, ktorý poručiteľ urobil na kvitančnom liste z 11.12.2015, a preto sa mal znalec vyjadriť aj k tomu, či je možné, aby poručiteľ za 6 dní úplne zmenil svoj podpis. Podpis na závete je podpisom ojedinelým. Žalobkyne preto znalca navrhli vypočuť.
12. Znalec pri svojom výsluchu na pojednávaní uviedol, že mal k dispozícii originál závetu, ktorý mu poskytol súd, a mal tiež k dispozícii vyhovujúci porovnávací materiál. Ďalej uviedol, že podpisy R. Q. sa vyznačujú variabilitou, čo znamená, že je obvyklé, že podpisy sa rôznia. Znalec súdu predložil v písomnej forme vyhodnotenie variability podpisu R. Q., v ktorom v reakcii na námietky žalobkýň podrobne vysvetlil prejavy variability podpisu poručiteľa a uzavrel, že aj keď sa sporný znak v predložených porovnávacích podpisoch vyskytuje len jedenkrát, je nepochybné, že ide o pravý podpis R. Q. a je možné predpokladať, že v jeho iných podpisoch, ktoré znalcovi neboli predložené na skúmanie, sa tento znak už môže vyskytovať; vzhľadom na to, že všetky predložené porovnávacie podpisy sú nesporne pravými podpismi R. Q., ich variabilita sa nazýva tzv. „vnútorná“, ktorá je zároveň pre pisateľa charakteristická. V rámci výsluchu znalec uviedol, že ak niektorý podpis obsahuje „l“ so slučkou a veľké písané „A“, oproti inému podpisu, kde je „l“ bez slučky a veľké tlačené „A“, ide o variabilitu. Znalec sa vyjadril i k otázke sklonu písma poručiteľa, pričom poukázal na zhody v sklone písma posudzovaného podpisu s porovnávacím materiálom, vysvetlené na str. 11 posudku. Znalec doplnil, že sklon nie je tak identifikačne hodnotný znak, ktorý by rozhodol, či podpis je pravý, pričom nemožno ignorovať zhodné a podobné znaky uvedené v posudku na 37 obrázkoch.
13. Podľa názoru súdu prvej inštancie znalec v posudku a v rámci následného výsluchu na pojednávaní v spojení s písomným zdôvodnením variability podpisu poručiteľa riadne zdôvodnil svoj záver. Súd prvej inštancie s cieľom vylúčenia akýchkoľvek pochybností vykonal i dôkaz Darovacou zmluvou a zmluvou o zriadení vecného bremena zo 17.12.2015 (zabezpečenou súdom na žiadosť žalobkýň z katastrálneho konania č. V-8319/15), na ktorej sa nachádzal podpis poručiteľa, ktorý bol úradne osvedčený dňa 17.12.2015 notárskym úradom JUDr. Jany Horváthovej v Dunajskej Strede pod por. č. O 858229/2015. Podľa osvedčenia o pravosti podpisu pripojeného k zmluve poručiteľ zmluvu pred notárom vlastnoručne podpísal. V uvedenom podpise sa poručiteľ v mene „R.“ podpísal s veľkým tlačeným „A“ (teda nie veľkým písaným „A“, ako v jeho starších podpisoch) a žiadne z písmen „l“ na konci slov „R.“ a „Q.“ neobsahovalo slučku. Žalobkyňami namietané špecifické znaky podpisu poručiteľa, od ktorých odvodzovali nepravosť podpisu na závete, boli rovnaké na závete ako i na darovacej zmluve obsahujúcej úradne osvedčený podpis poručiteľa. Uvedené zistenie teda podporuje závery znalca a jeho predpoklad, že v iných podpisoch poručiteľa (ktoré znalcovi neboli predložené na skúmanie) sa tento znak môže vyskytovať. Znalec zároveň na pojednávaní po tom, ako mu súd predložil darovaciu zmluvu a návrh na vklad, potvrdil, že podpisy na týchto dokumentoch nemôžu ovplyvniť jeho doterajšie závery.
14. Súd prvej inštancie teda v konaní nezistil dôvod, pre ktorý by nemal prihliadať na znalecký posudok. Zo znaleckého posudku v spojení s výsluchom znalca, písomným vyhodnotením variability a v spojení s podpisom poručiteľa na úradne osvedčenej darovacej zmluve z toho istého dňa, ako bol vyhotovený závet, a tiež z výsluchu svedkýň závetu, ktoré potvrdili, že závet vlastnoručne podpísal poručiteľ, mal súd za preukázané, že závet podpísal poručiteľ R. Q.. Žalobkyne nepreukázali opak a neuniesli v tejto otázke dôkazné bremeno. Žalobkyne navrhli, aby súd vykonal kontrolné znalecké dokazovanie. Keďže však súd vyhodnotil námietky žalobkýň voči znaleckému posudku ako nedôvodné, súd ďalšie znalecké dokazovanie nenariadil, a to aj s ohľadom na svedecké výpovede Q. Q. a G. R. a na požiadavku rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania a závery uvedené v ods. 29 rozsudku.
15. Žalobkyne tvrdili neplatnosť závetu podľa § 37 ods. 1 OZ, avšak bez konkrétnejších substancujúcich tvrdení. Žalobkyne tvrdili, že v závete prejavená vôľa nebola skutočnou vôľou poručiteľa, resp. poručiteľ neprejavil vôľu slobodne a vážne, keďže za života odmietal podpisovať listiny, ktoré by smerovali k prevodu jeho vlastníctva v prospech tretích osôb. Zároveň žalobkyne vyjadrili pochybnosť o zdravotnej spôsobilosti poručiteľa, keď po smrti sestry v roku 2002 sa poručiteľ dostal do depresie a bola nutná jeho liečba psychiatrom, ktorý mu predpisoval antidepresíva, pričom po smrti svojich súrodencov postupne poručiteľ prestal mať záujem o okolitý svet, bol letargický a cca 5 rokov pred svojou smrťou nemal záujem rozprávať sa so žiadnymi cudzími ľuďmi, svoj domov neopúšťal a navštevoval iba lekárov. Žalobkyne však neuviedli žiaden súvis (príčinnú súvislosť) medzi nimi tvrdenými skutočnosťami a prejednávanou vecou, resp. aký vplyv mali mať nimi uvádzané skutočnosti na stav poručiteľa v deň 17.12.2015, keď podpísal závet a pred notárom podpísal darovaciu zmluvu. Neuviedli, na základe akých konkrétnych okolností sa domnievali, že v deň spísania závetu poručiteľ nemohol rozpoznať obsah právneho úkonu
- závetu, prípadne prečo by napr. depresia u poručiteľa mala mať vplyv na slobodu a vážnosť jeho vôle zanechať závet v prospech žalovaného 1/. Pre toto konanie je - v otázke zdravotnej spôsobilosti poručiteľa - relevantné iba to, či v okamihu podpisu závetu poručiteľ bol schopný rozpoznať, že podpisuje závet ako svoju poslednú vôľu a aký je jeho obsah. To, aký postoj mal poručiteľ k prevodu majetku počas svojho života, je pre toto konanie celkom bez významu. Vlastník je oprávnený disponovať so svojím majetkom podľa svojho uváženia, pričom aj ak by najskôr nechcel majetok previesť, svoj názor môže kedykoľvek zmeniť. Zmena názoru nie je v rozpore so zákonom a rovnako tak pohnútka v konaní osoby je z hľadiska platnosti písomného právneho úkonu bezpredmetná.
16. Žalovaný 1/ tvrdenia žalobkýň poprel. Súd preto s poukazom na závery ohľadom absencie substancujúcich tvrdení žalobkýň vykonal dokazovanie v nevyhnutnom rozsahu, a to z ďalej uvedených listinných dôkazov a výsluchom svedkýň závetu. Zo správ obvodnej lekárky K. W. z 3.6.2016, 6.11.2017 a 26.11.2021 vyplýva, že poručiteľ bol v dlhodobej starostlivosti kardiológa a urológa, potreboval opakovane ošetrenie na chirurgii a LSPO pre výmenu katétra, bol opakovane hospitalizovaný na internom aj geriatrickom oddelení NsP DS. Psychiatrom poručiteľ liečený nebol, psychickým ochorením netrpel, psychický stav zodpovedal jeho veku. Prvá zmienka o depresii poručiteľa je spomenutá v prepúšťacej správe z geriatrického oddelenia z mája 2014, kedy bol poručiteľ nastavený na Citalec 10, ktorý užíval do smrti. Jeho depresívny stav nevyžadoval intervenciu psychiatra, nebol pre uvedené ani hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení. Uvedené závery obvodnej lekárky potvrdzuje i výkaz zdravotných výkonov z 20.1.2022, ktorý súd zabezpečil zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Obsahom výkazu je prehľad zdravotných úkonov, ktoré poručiteľ absolvoval u psychológa, resp. psychiatra, od roku 2002 až do jeho smrti. Vo výkaze sú uvedené iba úkony za obdobie august 2013. Lekárske správy v spojení s výkazom úkonov z VŠZP podľa názoru súdu prvej inštancie potvrdzujú, že poručiteľ nebol liečený psychiatrom alebo psychológom niekoľko rokov pred svojou smrťou. Zároveň svedkyňa Q. Q. (svedkyňa závetu) na pojednávaní uviedla, že sa jej poručiteľ nejavil, že by bol pri podpisovaní závetu akokoľvek dezorientovaný, alebo že by nevedel, čo podpisuje. Poručiteľ prítomných vopred oboznámil so zámerom zanechať závet a závet v prítomnosti svedkov i čítal. Svedkyňa G. R. na pojednávaní uviedla, že poručiteľ vyhlásil, že je to jeho posledná vôľa a môže kľudne zažmúriť oči. Obe svedkyne tiež uviedli, že sa s poručiteľom v deň vyhotovenia závetu rozprávali o rodine, politických témach, kvetoch. Súd prvej inštancie tak z vykonaného dokazovania nezistil existenciu dôvodnej pochybnosti, že by poručiteľ z dôvodu svojho psychického stavu nebol schopný rozpoznať obsah a význam právneho úkonu, ktorý urobil (závet), resp. že by nebol spôsobilý rozpoznať či ovládať svoje konanie. Pokiaľ ide o iné aspekty zdravotného stavu poručiteľa a ich možné vplyvy na spôsobilosť poručiteľa rozpoznať svoje konanie dňa 17.122015, v tomto smere úplne absentovali substancujúce tvrdenia žalobkýň a z vyjadrení žalobkýň nebolo nijako zrejmé, na základe akých skutočností by mal zdravotný stav ovplyvňovať kognitívne schopnosti poručiteľa v rozhodnom čase. Vzhľadom na uvedené
súd prvej inštancie nevykonal žalobkyňami navrhované dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo
- psychiatria, keďže by to bolo v rozpore s požiadavkou rýchlosti a hospodárnosti konania, znalecké dokazovanie by s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote nepreukázalo skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci, ale najmä pre absenciu substancujúcich tvrdení, ktoré by nariadenie znaleckého dokazovania odôvodňovali.
17. Súd prvej inštancie sa zaoberal tiež tvrdením žalobkýň, že poručiteľ nechcel nikdy podpisovať listiny, ktorými by prevádzal svoj majetok na tretie osoby. Ako už bolo uvedené, aj ak by tomu tak bolo, nič nebráni poručiteľovi kedykoľvek svoj názor zmeniť a so svojím majetkom naložiť podľa svojej úvahy. Tieto skutočnosti preto podľa názoru súdu prvej inštancie neboli pre toto konanie relevantné. Bez ohľadu na to, žalovaný 1/ toto tvrdenie poprel a predložil tri čestné vyhlásenia susedov, v ktorých susedia potvrdili, že boli svedkom toho, ako žalovaný 1/ dlho a často poručiteľa navštevoval, a to od svojho detstva a neskôr s jeho rodinou, že v čase, keď to zdravotný stav poručiteľa vyžadoval, sa k nemu žalovaný 1/ aj so svojou manželkou presťahoval a poskytoval mu nepretržitú starostlivosť a vozil ho na ošetrenia, a že za svojho života im poručiteľ povedal, že L. (žalovaný 1/) je jeho najmilší synovec a že spíše v jeho prospech závet. Žalobkyne na tieto dôkazy nereagovali. Súd prvej inštancie preto nepovažoval za potrebné vypočuť osoby, ktoré čestné vyhlásenia urobili (ich výsluch navrhoval žalovaný 1/).
18. Skutočnosť, že by poručiteľ nevidel, žalovaný 1/ poprel, pričom predložil fotografiu poručiteľa, ako číta noviny. Hoci je táto fotografia nedatovaná, žalobkyne na ňu nijako nereagovali. Záver, že by poručiteľ na sklonku života nevidel, nevyplynula ani z lekárskych správ, ani z výpovedí svedkýň Q. Q. a G. R.. Q. Q. naopak potvrdila, že poručiteľ závet pred nimi prečítal. Ani svedkyňou uvedená skutočnosť, že poručiteľovi s prečítaním časti textu mal „trochu pomôcť“ žalovaný 1/, nespochybňuje záver, že poručiteľ v čase spísania závetu videl. Okrem toho dňa 17.12.2015 poručiteľ vlastnoručne podpísal pred notárom darovaciu zmluvu, a teda i z toho je zrejmé, že poručiteľ nemohol nevidieť. Zároveň tvrdenia žalobkýň v tomto smere sú tvrdeniami nesubstancovanými a vyznievajú len ako špekulácie v snahe dosiahnuť neplatnosť závetu, bez akéhokoľvek konkrétneho vecného zdôvodnenia. To isté platí o tvrdení žalobkýň, že poručiteľ mal iba strohé vedomosti zo slovenského jazyka, ktoré navyše v jeho starobe vypovedali. Závet bol vyhotovený v maďarskom jazyku, a teda poručiteľova znalosť slovenčiny je pre toto konanie bez významu. Okrem toho žalovaný 1/ poprel, že by poručiteľ nerozumel slovensky a uviedol, že poručiteľ pracoval ako vedúci predajne s nábytkom v Šamoríne, kde náplňou jeho práce bola okrem iného komunikácia so zákazníkmi ako aj verejnými orgánmi. Žalobkyne sa k tomu nijako nevyjadrili. Súd prvej inštancie mal za to, že ide o nepravdivé tvrdenie žalobkýň (ktoré uviedli napriek ich povinnosti pravdivo a úplne uviesť rozhodujúce skutkové okolnosti).
19. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyne nielen nepreukázali existenciu dôvodu neplatnosti závetu v zmysle § 37 ods. 1 CSP, ale vykonané dokazovanie naopak jednoznačne vyvrátilo existenciu takého dôvodu neplatnosti závetu. Žalobkyne navrhli vykonať tiež výsluch strán a výsluch K. H. a V. H., ktorí sa o poručiteľa mali starať pred tým, než mu starostlivosť začal poskytovať žalovaný 1/ s manželkou. Tieto dôkazy súd prvej inštancie nevykonal z ďalej uvedených dôvodov. Z lekárskej správy K. W. z 3.6.2016 vyplýva, že od apríla 2015 do smrti poručiteľa v januári 2016 sa o poručiteľa staral žalovaný 1/ s manželkou. Z oznámenia ÚPSVaR DS z 8.11.2019 vyplýva, že od 1.11.2015 do 28.1.2016 poručiteľa opatrovala manželka žalovaného 1/ X. E.. V konaní nebolo sporné, že K. H. a V. H. poskytovali poručiteľovi starostlivosť do času, keď sa o poručiteľa začal starať žalovaný 1/ a jeho manželka, ani to, že K. H. a V. H. neboli prítomní pri spisovaní závetu. Tieto osoby preto nemohli poskytnúť ako svedkovia (t.j. osoby, ktoré svojimi zmyslami vnímali priebeh udalostí) žiadne relevantné informácie o psychickom stave poručiteľa, resp. jeho kognitívnych schopnostiach v čase vyhotovenia závetu, pričom ich výpovede nemohli ani spochybniť jednoznačný obsah predložených lekárskych správ v spojení s výkazom zdravotných úkonov z VŠZP. Okrem toho žalobkyne ani neuviedli, aké skutočnosti vlastne majú byť výsluchom týchto svedkov preukázané. Pokiaľ ide o navrhovaný výsluch strán, tento súd môže vykonať, ak tvrdené skutočnosti nie je možné preukázať inak (§ 195 ods. 1 CSP). Strany mali v konaní dostatok priestoru sa vyjadriť a zároveň mal súd dostatok iných dôkazov pre dôkladné posúdenie veci a rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené závery súd prvej inštancie nevykonal dôkazy výsluchom K. H. a V. H., ani dodatočným výsluchom strán, keďže by to bolo v rozpore s požiadavkou rýchlosti a hospodárnosti konania, pričom vykonanie takých dôkazov by s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote nepreukázalo skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci, resp. by nebolo spôsobilé vyvrátiť jednoznačné závery vyplývajúce z listinných dôkazov, keďže všetky osoby, ktorých výsluch bol navrhnutý, mohli zdravotný stav poručiteľa vnímať len ako laici.
20. Vo vzťahu k žalobkyňami namietanej neplatnosti závetu pre rozpor s § 476b OZ, súd prvej inštancie uviedol, že alografný závet je formou súkromného závetu, ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou rukou. Závet môže napísať ktokoľvek mechanicky alebo ho môže napísať vlastnou rukou iná osoba. Závetca musí takýto závet vlastnoručne podpísať a pred dvoma súčasne prítomnými svedkami vyhlásiť v jazyku, ktorému obaja svedkovia rozumejú, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia nemusia poznať obsah závetu a nemusia byť prítomní pri samotnom spísaní závetu. Nemusia byť ani prítomní pri podpise závetu poručiteľom. Ich prítomnosť, a to súčasnú, vyžaduje zákon iba pri výslovnom prejave poručiteľa, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu, pričom v bezprostrednej nadväznosti na tento prejav poručiteľa musia listinu podpísať. Výslovný prejav vôle poručiteľa o tom, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu, môže byť urobený ústne, písomne, prípadne aj iným jednoznačným, nesporným a pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom. Pre platnosť závetu nie je nevyhnutné, aby bolo priamo v jeho texte uvedené, že poručiteľ pred oboma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejavil, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Rozhodujúce je, či sa tak fakticky stalo. Práve svedkovia závetu sú povolaní na to, aby o tom podali svedectvo. Svojím podpisom majú potvrdiť, že poručiteľ pred nimi vyhlásil, že predmetná listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia musia byť vopred informovaní o tejto úlohe. Svedkovia sa musia na závet podpísať. Zo znenia § 476b OZ však nevyplýva záväzné poradie, v akom musia byť tieto náležitosti splnené. Na platnosť alografného závetu stačí, ak požadované náležitosti boli splnené v bezprostrednej časovej súvislosti tak, že sa javia ako jednotný úkon. Dôvodom neplatnosti závetu potom nemôže byt skutočnosť, že svedkovia podpísali závet skôr ako poručiteľ, resp. že poručiteľ závet podpísal a až následne prejavil, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia totiž osvedčujú len vyhlásenie poručiteľa, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu, a nie aj obsah tejto listiny alebo podpis poručiteľa (In. Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol.: Občiansky zákonník II. Komentár, 2. vyd., Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1804 - 1805).
21. Ani v otázke (ne)splnenia podmienok ustanovených § 476b OZ žalobkyne neuviedli včas substancované tvrdenia a až z výsluchu svedkýň Q. Q. a G. R. vyvodzovali skutkové závery a uplatňovali ich ako prostriedky procesného útoku, resp. až počas výsluchu sa súd a žalovaní dozvedeli, na základe akých konkrétnych skutkových okolností vlastne žalobkyne závet spochybňujú. Podľa súdu prvej inštancie tento postup nezodpovedá ust. CSP, keďže ak prostriedky procesného útoku v podobe substancovaných tvrdení nie sú známe protistrane pred vykonaním dôkazu, protistrane nie je umožnené tieto poprieť a relevantne na ne reagovať. Zároveň je tým priamo dotknuté právo protistrany pripraviť sa na pojednávanie a klásť svedkovi otázky, ktoré protistrana považuje za relevantné, a to aj v kontexte substancujúcich tvrdení druhej strany. Protistrana sa tak ocitá v situácii, keď je nútená okamžite na pojednávaní reagovať na celkom nové skutočnosti, ktoré dosiaľ v konaní neodzneli. Ak by toto dotknutá protistrana na pojednávaní namietala, súd by mal odročiť pojednávanie a umožniť protistrane opakovane svedka vypočuť, čo vedie k nedôvodným prieťahom v konaní, zapríčineným práve absenciou včasných substancujúcich tvrdení. Zároveň sa tým sťažuje postup súdu pri rozhodovaní o tom, ktoré z dôkazov je účelné vykonať a ktoré už nie, ako aj pri samotnom vykonávaní a hodnotení dôkazov (v danom prípade výsluch svedka).
22. Keďže však súd musí prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu z úradnej povinnosti, s cieľom objasniť priebeh vyhotovenia závetu a posúdiť splnenie podmienok podľa § 476b OZ, súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom oboch osôb, ktoré sú ako svedkovia uvedené na predmetnom závete, pani Q. Q. pani G. R., a to na pojednávaní dňa 13.5.2022. Svedkyňa Q. potvrdila, že podpis na závete je jej. Uviedla, že jej poručiteľ oznámil, že sa rozhodol spísať závet ako svoju poslednú vôľu a osobne ju požiadal, aby závet dosvedčila. Závet svedkyňa videla prvýkrát v deň jeho podpisu, poručiteľ ho prečítal v maďarskom jazyku (s čím mu trochu pomohol žalovaný 1/) a následne podpísal závet najskôr on a potom svedkyne. Závet podpisovali v kuchyni rodinného domu poručiteľa. Prítomní boli poručiteľ, žalovaný 1/, svedkyňa Q. a druhá svedkyňa G. R.. Svedkyni sa poručiteľ nejavil, že by bol pri podpisovaní závetu akokoľvek dezorientovaný; poručiteľ sa pýtal svedkyne na ňu, na deti a na rodinu, svedkyni prišiel ako zdravý. Svedkyňa R. uviedla, že ju žalovaný 1/ poprosil, že tak prosí poručiteľ, aby išla dosvedčiť poslednú vôľu poručiteľa. Závet podpisovali v dvoch vyhotoveniach v maďarskom jazyku, potom si dali kávu a rozprávali sa o politickom dianí a o kvetoch. Keď svedkyne prišli k poručiteľovi, závet už poručiteľ mal. Závet prečítal poručiteľ, potom ho prečítala svedkyňa R. a podpísala ho. Nepamätá si, akou formou poručiteľ závet poručiteľ prečítal. Závet podpisovali v kuchyni poručiteľa. Prítomní boli poručiteľ, žalovaný 1/, Q. Q. a svedkyňa R.. Poručiteľ vyhlásil, že je to jeho posledná vôľa a môže kľudne zažmúriť oči.
23. Súd prvej inštancie vo výpovedi svedkýň nezistil zásadné rozpory v ich vyjadreniach, a preto obe výpovede považoval za vierohodné, z ktorých možno ustáliť okolnosti vyhotovenia závetu. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že si svedkyne vzhľadom na časový odstup viac ako 6 rokov nepamätajú do podrobností každú jednotlivú okolnosť, ku ktorej smerovali kladené otázky. Svedecké výpovede obsahovali dostatok informácií pre posúdenie súladu závetu s ustanoveniami § 476b OZ. Zo svedeckých výpovedí vyplýva v prvom rade to, že závet podpísal poručiteľ R. Q.. Tým je zároveň potvrdená správnosť záverov znalca S.. Obe svedkyne uviedli, že boli vopred informované o tom, že majú ísť dosvedčiť závet R. Q.. Závet podpisovali v kuchyni rodinného domu poručiteľa za súčasnej prítomnosti poručiteľa, žalovaného 1/ a svedkýň Q. a R.. Závet poručiteľ prečítal (čiastočne s pomocou žalovaného 1/) a za prítomnosti žalovaného 1/ a oboch svedkýň poručiteľ vyhlásil, že je to jeho posledná vôľa. Závet podpísali poručiteľ i svedkyne (poradie podpisov nebolo zistené, avšak toto nie je relevantná skutočnosť). Súd mal preto za preukázané, že závet poručiteľ vlastnou rukou podpísal, a to pred dvoma svedkami súčasne prítomnými, pričom pred nimi výslovne prejavil, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu (tento prejav je dokonca takto uvedený v samotnej listine, ktorú čítal poručiteľ a tiež tak vypovedala svedkyňa R.). Skutočnosť, že s čítaním závetu mal poručiteľovi trochu pomôcť žalovaný 1/, nie je pre toto konanie relevantná, keďže vykonané dokazovanie potvrdilo, že poručiteľ pred svedkyňami vyhlásil, že je to jeho posledná vôľa a môže pokojne zažmúriť oči. Zákonnou podmienkou podľa § 476b OZ nie je prečítanie závetu, ale prejav pred súčasne prítomnými svedkami, že listina obsahuje poslednú vôľu poručiteľa (ktorý môže byť urobený ústne, písomne či iným, pochybnosti nevzbudzujúcim, spôsobom). Obe svedkyne sa na závet podpísali, čím potvrdili, že pred nimi poručiteľ prejavil, že ide o jeho poslednú vôľu. Svedkyne boli vopred požiadané, aby prišli dosvedčiť poslednú vôľu poručiteľa. Súd prvej inštancie preto z vykonaného dokazovania ustálil, že závet bol vyhotovený v súlade s podmienkami ustanovenými v § 476b OZ. Nezistil žiadnu skutočnosť, pre ktorú by závet mal byť neplatný z dôvodu jeho rozporu s § 476b OZ.
24. Vo vzťahu k namietanej neplatnosti závetu pre rozpor s § 476f OZ, súd prvej inštancie uviedol, že s ohľadom na povinnosť súdu prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu z úradnej povinnosti, akceptoval, aby boli svedkyniam Q. Q. a G. R. kladené aj otázky ohľadom ich blízkosti k žalovanému 1/ ako závetnému dedičovi a k poručiteľovi. Svedkyňa Q. uviedla, že je v rodinnom vzťahu k účastníkom konania, keď jej matka A. Y. bola neter poručiteľa a zároveň bola vo vzťahu k žalovanému v 1/ sesternicou z 1. kolena. K poručiteľovi od detstva chodili, vždy tam boli vítaní. Prežívanie emócií vo vzťahu k poručiteľovi svedkyňa nemá výrazne silnejšie, ako pri iných ľuďoch. So žalovaným 1/ svedkyňa udržiava kontakt, žalovaný 1/ im veľakrát pomáhal. Svedkyňa R. uviedla, že jej babka R. R. a otec žalovaného 1/ L. E. boli súrodenci. So žalovaným 1/ sa svedkyňa stretáva na rodinných oslavách, kde sa stretáva celá rodina, jeho deti, deti svedkyne, sú súdržná rodina. S poručiteľom sa svedkyňa stretávala len na rodinných oslavách. Poručiteľ a jeho súrodenci žili svoj život a ako návštevy prijímali len najbližšiu rodinu.
25. Zo svedeckých výpovedí súd ustálil, že svedkyne mali k žalovanému 1/ a k poručiteľovi vzdialenú rodinnú väzbu (matka svedkyne Q. bola neter poručiteľa a sesternicou žalovaného 1/, babka svedkyne R. a otec žalovaného 1/ boli súrodenci). Je teda nepochybné, že svedkyne nie sú vo vzťahu k žalovanému 1/ ako závetnému dedičovi, ani k samotnému poručiteľovi, v manželskom pomere, ani príbuznými v priamom rade a ani súrodencami. Aby teda boli považované za osoby blízke, v konaní musí byť preukázané, že tak svedkyne, ako i žalovaný 1/, by ujmu, ktorú utrpel jeden z nich, druhý dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu. Skutočnosti odôvodňujúce taký záver v konaní preukázané neboli. G. R. uviedla len toľko, že sa stretávajú na rodinných oslavách, kde sa stretáva celá rodina. Z uvedeného nemožno prijať záver, že by si G. R. a žalovaný 1/ boli navzájom blízkymi osobami. Q. Q. uviedla, že so žalovaným 1/ udržiava kontakt a veľakrát im pomáhal. Takéto vyjadrenie samé o sebe a bez spojenia s včas uplatnenými substancujúcimi tvrdeniami zo strany žalobkýň podľa názoru súdu prvej inštancie nepostačuje na prijatie záveru, že by Q. Q. a žalovaný 1/ boli navzájom blízkymi osobami v zmysle § 116 OZ v spojení s § 476f OZ, t.j. že by ujmu utrpenú jedným z nich druhý dôvodne pociťoval ako ujmu vlastnú, a teda že by ich vzájomný vzťah bol takej intenzity, že by nemohla byť svedkom vyhotovenia závetu poručiteľa. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania nezistil skutočnosti, ktoré by vylučovali účasť Q. Q. a G. R. na vyhotovení závetu v postavení svedkov závetu v zmysle § 476f OZ.
26. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že predmetný závet podpísal poručiteľ R. Q., pričom súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie záveru, že predmetný závet je neplatný. Preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
27. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že ak sa v rozsudku nevyjadril k niektorým stranami tvrdeným skutočnostiam, je to z dôvodu, že pre prejednávanú vec tieto skutočnosti neboli relevantné. Podstatou sporu bola pravosť podpisu poručiteľa na závete a skutkové okolnosti podstatné z hľadiska aplikácie § 37 ods. 1 OZ, § 476, § 476b a 476f OZ. Nie je preto pre vec relevantné, kto od koho odvodzoval svoje domnelé práva na nehnuteľnosť poručiteľa, kto, kedy a ako intenzívne sa staral o poručiteľa a pod. Rovnako to platí o dôkazoch. Ak niektoré zo stranami navrhnutých dôkazov nie sú v rozsudku osobitne spomenuté, potom ich súd nevykonal, a to z dôvodu, že ich vykonanie vyhodnotil ako nadbytočné, v rozpore s požiadavkou rýchlosti a hospodárnosti konania, pričom vykonanie takých dôkazov by nepreukázalo skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci, resp. by nebolo spôsobilé vyvrátiť jednoznačné závery vyplývajúce z dokazovania vykonaného z ostatných dôkazov.
28. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, vecne plným procesným úspechom žalovaných.
29. Proti tomuto rozsudku podali včas v rozsahu výrokov I. a II. odvolanie žalobcovia (pôvodne žalobkyňa 1/ a 2/) s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; alternatívne navrhli jeho zmenu tak, aby odvolací súd ich žalobe vyhovel pre neplatnosť závetu v rozpore s ust. § 476b a § 476f OZ. Odvolanie odôvodnili ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ CSP. Namietali, že súd prvej inštancie namietaný dôvod neplatnosti závetu tkvejúci v spochybnení pravosti podpisu poručiteľa na spornej listine nedostatočne zistil a uspokojil sa so závermi znalca bez toho, aby prihliadol na ich námietky, na ktoré znalec odpovedať nedokázal a ich ani dostatočne nevysvetlil. Znalec si podľa žalobcov nezabezpečil dostatok originálov porovnávacích podkladoch z obdobia podpisu sporného právneho úkonu, resp. spred tohto obdobia (rok 2015). Zo sporného obdobia mal znalec k dispozícii iba kvitančné listy od 12.1.2015 do 12.11.2015 a 11.12.2015 - 12.1.2016, z ktorých však plynie, že sa poručiteľ podpisoval inak než ojedinele dňa 17.12.2015 a túto ojedinelosť podpisu poručiteľa na spornej listine nemožno pripísať variabilite jeho podpisu tak, ako to znalec vo svojej výpovedi pred súdom uviedol a dodal, že nemal k dispozícii iný porovnávací materiál, ktorý by mohol skúmať porovnaním najhodnotnejším rozdielnym znakom (druhovo rozdielneho písmena „A“). Súd znalcovi na záver výsluchu predložil ako porovnávací materiál darovaciu zmluvu zo 17.12.2015 v kópii, na ktorý znalec iba prihliadol a konštatoval, že keby mal k dispozícii aj tento porovnávací materiál na skúmanie, nemenil by nič na svojich záveroch v písomnom posudku. Takéto konštatovanie znalca hodnotením kópie dokumentov voľným okom svedčí podľa žalobcov o jeho neprofesionalite a spochybnení jeho záverov, pričom súd záverom znalca uveril, čo bolo nesprávne. Zadováženie aj tohto originálu dokumentu žalobkyne navrhovali a rovnako navrhovali pribratie kontrolného písmoznalca, pričom súd tento návrh zamietol s nedostatočným odôvodnením, preto napadnutý rozsudok považujú za nesprávny a opierajúci sa o záver znalca, ktorý neobstojí a je neprijateľný v rámci hodnotenia dôkazov. Znalec nezadovážil ani originál druhého závetu poručiteľa, ktorý žalobkyne ako dôkaz navrhovali, na ktorom je podpis poručiteľa rozdielny, ale súd ho nepovažoval za potrebný, keďže u notára JUDr. Csalu bol založený závet, ktorý bol napadnutý zo strany žalobcov. Druhý závet si zadovážil súd v kópii ako súčasť spisu, ktorý pripojil (5C/181/2016), ktorý však následne hodnotil súd s poukazom na ust. § 480 ods. 1 OZ a konštatoval, že oba závety môžu popri sebe obstáť, oba boli vyhotovené v ten deň, tými istými osobami a dospel k záveru, že je potrebné vychádzať zo závetu, ktorý bol podkladom pre dedičské konanie. V tomto kontexte bola podľa žalobcov nezodpovedaná otázka, čo keby tento druhý závet bol znalcom vyhodnotený ako závet opatrený nepravým podpisom poručiteľa a ten, ktorý súd znalcovi poskytol v origináli, by bol posúdený ako podpis poručiteľa pravdepodobne jemu nevlastný, pričom oba tieto závety predkladal žalovaný 1/. Je potom na zvážení ak by potom súd hodnotil pravosť a ktorého závetu. Súd preto pochybil ak nezadovážil aj druhý originál závetu.
30. Ďalej žalobkyne namietali, že súd prvej inštancie im v konaní nezabezpečil rovné právne postavenie, zazlievali súdu, že ich skutkové tvrdenia vyhodnotil v ich neprospech, pričom žalobkyne svoje tvrdenia opreli o pravdivé skutočnosti, o ktorých mali vedomosť. Z dokazovania je známe, že žalobkyne nežili s poručiteľom v spoločnej domácnosti a informácie, ktoré uvádzali, mali od ich ďalšej rodiny a ďalších osôb, ktoré sa o poručiteľa starali (K. H. a G. D., U. V. H.). Týchto navrhovali v konaní vypočuť o tom, kto sa o poručiteľa skutočne staral, aký mal zdravotný stav, aké lieky užíval, akých lekárov navštevoval, či bol slabozraký. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie nezistil, pričom kardinálnou otázkou bolo, kto sa skutočne o poručiteľa staral. Výsluch navrhnutých svedkov súd zamietol s odvolaním sa na oznámenie ÚPSVaR DS z 8.11.2019, s ktorou listinou ich súd ani neoboznámil, pričom toto potvrdenie
nie je hodnoverným dôkazom o tom, že o poručiteľa sa v skutočnosti starala manželka žalovaného 1/. Žalobcovia namietali aj nedostatočné zistenie skutkového stavu ohľadom zdravotného stavu poručiteľa, jeho depresiách, o liečení psychiatrom a jeho liekoch, pretože súd prvej inštancie navrhovaných svedkov nevypočul. Súd prvej inštancie sa nemal uspokojiť s lekárskymi správami K. W., ale mal vypočuť navrhovaných svedkov. Nesprávny bol tiež názor súdu, že nebude zadovažovať zdravotné podklady k prípadnému znaleckému skúmaniu na prešetrenie psychickej spôsobilosti poručiteľa v deň spisovania závetu. Zároveň žalobkyne nesúhlasili s názorom súdu prvé inštancie, že nedostatočne uviedli a konkretizovali uplatnený dôvod neplatnosti závetu podľa § 37 ods. 1 OZ, keďže boli toho názoru, že uviedli rozhodujúce skutočnosti. Tiež neuznali súdom vyslovené úvahy o tom, že keď nebol podaný návrh na obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti poručiteľa na právne úkony po jeho depresívnom stave v roku 2002, tak tak jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti boli v čase spísania závetu zachované, pretože súd nepripustil dôkaz, ktorý mohol svedčiť o pravdivosti ich skutkových tvrdení. Nezdieľali tiež názor súdu prvej inštancie, že závet spísaný poručiteľom je jeho písomným prejavom.
31. Žalobkyne mali za to, že z výpovede svedkýň závetu bola preukázaná neplatnosť závetu aj z dôvodov v § 476b a § 476f OZ. Na miesto podpisu závetu sa dostavili svedkyne závetu v sprievode závetného dediča žalovaného 1/, tieto svedkyne neprivolal poručiteľ. Závet podpísali v rodinnom dome poručiteľa v kuchyni, kde bol prítomný žalovaný 1/, poručiteľ a svedkyne. Svedkyňami nebolo potvrdené, aspoň jednou určite nie (pani Q.), že poručiteľ pred nimi vyhlásil, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Táto svedkyňa vypovedala, že nebohý poručiteľ nič po prečítaní listiny nevyhlásil. Závet poručiteľovi čítal žalovaný 1/. Na podklade svedeckých výpovedí síce možno ustáliť, že obe svedkyne boli súčasne prítomné na mieste podpisu závetu, avšak poručiteľ podľa tvrdenia jednej zo svedkýň povedal, že obsah listiny jeho posledná vôľa a druhá potvrdila, že pred ňou poručiteľ nič nepovedal. Vzhľadom na výpovede týchto svedkýň možno konštatovať, že k faktickému vyhláseniu zo strany poručiteľa o jeho poslednej vôli pred dvoma súčasne prítomnými svedkami nedošlo. Zo svedeckých výpovedí sa tiež žalobcovia nedozvedeli, kto bol pisateľom závetu, keďže ten bol už v čase ich príchodu pripravený. Namietali tiež nedostatok vôle poručiteľa zriaďovať závet, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie vôbec nevyhodnocoval, hoci mal vyhodnotiť z akého dôvodu by poručiteľ mal prejaviť vôľu v závete, keď v totožný deň spísal i darovaciu zmluvu v prospech žalovaného 1/. Skutočné opatrovateľky poručiteľa museli z dôvodov vybavovania vlastných žiadostí na 5 dní opustiť domovú nehnuteľnosť poručiteľa, kedy zrejme došlo k spisovaniu všetkých právnych úkonov (darovacej zmluvy aj závetu) a potom ako sa opatrovateľky poručiteľa na nehnuteľnosť vrátili, tieto boli vykázané žalovaným 1/ dňa 16.6.2016 po podpise týchto dokumentov. Tieto skutočnosti žalovaný 1/ nerozporoval. Keby poručiteľ závet zriadiť chcel, tak by sa postaral sám o výber svedkov závetu a týchto by prizval sám. Súd podľa žalobcov tiež nesprávne protokoloval výpovede svedkýň závetu, tieto nesprávne interpretoval a vyhodnotil a za zarážajúce žalobkyne považovali, že súd ospravedlňuje svedkyne závetu, keď dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po rokoch si nemusia všetko podrobne pamätať. Zo svedeckej výpovede pani Q. vyplynulo, že závet podpísala predtým ako poručiteľ vyhlásil, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu, pretože táto svedkyňa potvrdila, že poručiteľ závet za pomoci žalovaného 1/ prečítal, podpísal a nič nepovedal a ktorý následne podpísala aj ona. Z týchto dôvodov boli žalobcovia toho názoru, že závet je neplatný pre rozpor s § 476b OZ. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj príbuzenský vzťah medzi žalovaným 1/ a svedkyňou p. R., ktorá je v príbuzenskom pomere so žalovaným 1/ a podľa žalobcov spĺňa zákonné predpoklady blízkej osoby podľa § 116 OZ, keďže svedkyňa potvrdila, že sa denne schádzajú, telefonujú a v blízkom vzťahu sú aj ich deti, ktoré sa tiež schádzajú. Keďže nebohý poručiteľ do svojho domu vpúšťal iba tých, ktorých mal rád a ktorých akceptoval, žalobcovia mali za to, že aj vzťah pani Q. k poručiteľovi spĺňa predpoklady § 116 OZ. Z týchto dôvodov je závet neplatný aj pre rozpor s § 476f OZ. Naviac žalovaný 1/ je i zákonným dedičom, ktorý bol 17.12.2015 prítomný pri spisovaním závetu a keďže závet nevyhotovil poručiteľ a ani svedkyne, je zrejmé, že na vyhotovení sa podieľal žalovaných 1/. Tieto skutočnosti, ktoré majú vplyv na platnosť závetu, súd vôbec nehodnotil, hoci tak mal urobiť z úradnej povinnosti.
32. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že tvrdenia žalobcov v časti o znaleckom posudku boli znalcom na pojednávaní riadne odôvodnené a na príkladoch aj preukázané. To, že sa žalobcom tieto odborné tvrdenia a závery znaleckého posudku nepáčili, nemôže byť dôvodom na právne relevantné napadnutie záverov znaleckého posudku. Žalobcovia mali dostatok času, aby predložili súdu kontraposudok. Podľa názoru žalovaného 1/ je spochybňovanie odborných záverov laikom, bez odbornej podpory, priam zarážajúce. Vyhodnocovanie výsluchu svedkov Q. a R. zo strany žalobcov je taktiež ukážkou vytrhávania
jednotlivých slov svedkov z celkového kontextu. Právny názor žalovaného 1/ na to, ako sa spísal závet, je známy, a to, že sa súd stotožnil s týmto právnym názorom, je len správna aplikácia a výklad zákona. Žalobcovia si vykladajú zákon účelovo. Spochybňovanie skutočnosti, ako a kto sa staral o poručiteľa, je len ukážkou toho, ako sa snažia žalobcovia bez riadneho dôkazu tvrdiť to, čo reálne neexistuje a obchádzať tie fakty, ktoré boli pred súdom riadne preukázané (svedecké výpovede). Úvahy žalobcov o zdravotnom stave R. Q. sú len ich účelové a laické vyjadrenia k odborným otázkam. Určite je povšimnutiahodné, že žalobcovia neprišli ani raz pred súd, aby mohli byť konfrontovaní so žalovanými. Žalovaný 1/ bol toho názoru, že súd konal riadne, bez prieťahov a napadnutý rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom. Zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalobcov nahradiť trovy odvolacieho konania.
33. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
34. V priebehu odvolacieho konania žalobkyňa 2/ G. I. dňa X.X.XXXX zomrela. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 63 ods. 2 CSP s poukazom na § 378 ods. 1 CSP uznesením č.k. 23Co/31/2023-514 zo 7.2.2024 rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičmi žalobkyne 2/, a to G. E., nar. X.X.XXXX, L. I., nar. XX.X.XXXX a K. O., nar. XX.X.XXXX.
35. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v napadnutých častiach v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
36. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcov domáhajúcich sa určenia, že podpis na listine zo dňa 17.12.2015 označenej ako závet nepatrí poručiteľovi neb. R. Q., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom S. S., T. S. S. T. XX a určenia, že závet poručiteľa spísaný dňa 17.12.2015 je neplatný, zamietol, keď dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že predmetný závet podpísal poručiteľ R. Q. a zároveň nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie záveru, že predmetný závet je neplatný.
37. Žalobcovia v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, taktiež nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým im odňal možnosť konať pred súdom, inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo veci a napokon i nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie.
38. Odvolací súd sa v danej prioritne zaoberal prípustnosťou podanej žaloby, ktorou skutočnosťou sa súd musí zaoberať ex offo, čo však súd prvej inštancie opomenul. V súdenej veci podaná žaloba je nepochybne žalobou vyvolanou sporom o dedičské právo. Žaloby vyvolené sporom o dedičské právo, ktorý vznikol v priebehu konania o dedičstve, sú žalobami o určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d/ CSP) a ich procesná prípustnosť vyplýva z ust. § 194 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Ak niekto pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že je dedičom, a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol, ide o spor o dedičské právo. Ak rozhodnutie sporu o dedičskom práve závisí od posúdenia sporných skutočností, odkáže dedičský súd uznesením toho z domnelých dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako mení pravdepodobné, aby podal žalobu určenie spornej právnej skutočnosti. Žalobný návrh je v týchto prípadoch vymedzených uznesením dedičského súdu, pričom uznesenie dedičského súdu podľa § 194 CMP by malo v zásade
vymedziť predmet budúceho sporu tak, aby obsahom petitu bola otázka skutková a nie otázka, ktorá zahŕňa aj právne posúdenie veci. Právne posúdenie sa má totiž vykonať v konaní o dedičstve v mimosporovom konaní. Platný závet alebo neplatný závet sú zložené právne skutočnosti, skladajú sa totiž z určitých skutkových elementov (hypotéza právnej normy) a ich právneho posúdenia (dispozícia právnej normy). Petitom žaloby podľa § 194 CMP preto nemá a ani nemôže byť určenie platnosti alebo neplatnosti závetu, ale skutková otázka, ktorá sa má určiť žalobou podľa § 194 CMP, sa má týkať výlučne pravosti podpisu na listine, prípadne inej spornej skutkovej otázky. Na základe rozsudku o určení právnej skutočnosti bude úlohou dedičského súdu bude právne posúdiť a vyhodnotiť, či závet je platný (ak podpis patrí poručiteľovi) alebo je neplatný (ak podpis je sfalšovaný). Na podanie žaloby podľa § 194 CMP dedičský súd (notár ako súdny komisár) určí lehotu, ktorá nesmie kratšia ako 1 mesiac od doručenia uznesenia účastníkovi, ktorého dedičský súd odkazuje na podanie žaloby. Ak bola žaloba na určenie spornej skutočnosti podaná až po uplynutí lehoty určenej v uznesení podľa § 194 CMP, súd žalobu odmietne (ibaže dedičský súd zmeškanie lehoty odpustí). V prípade žaloby po lehote totiž nie sú splnené predpoklady procesnej prípustnosti takejto určovacej žaloby vyžadované ust. § 137 písm. d/ CSP (porov. Števček M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 506 s. alebo aj Smyčková R., Števček M., Tomašovič M., Kotrecová A. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2017, 673 až 676 s.)
39. Z obsahu spisu vyplýva, že dedičský súd (notár ako súdny komisár) vo výroku uznesenia č.k. 7D/19/2016-123 z 10.10.2017 vymedzil predmet sporu, resp. sporné skutočnosti, a to, či závet bol podpísaný poručiteľom a či svedkovia boli súčasne prítomní pri spísaní závetu a odkázal A. B. a G. I. (pôvodné žalobkyne 1/ a 2/) na podanie žaloby v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti uznesenia. Len v tomto rozsahu tak bola založená procesná prípustnosť žaloby podľa § 137 písm. d/ CSP a aj lehota na podanie žaloby, ktorú sudcovskú lehotu určuje súdny komisár. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk, súdny komisár nemohol odkázať žalobkyne na podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu, keďže predmetom určenia môže byť výlučne otázka skutková, nie právna, to už je vecou následného právneho posúdenia zo strany súdneho komisára. Žalobkyne teda v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti uznesenia dedičského súdu (4.11.2017) mohli podať žalobu o určenie, že podpis poručiteľa na listene označenej ako závet nepatrí poručiteľovi a určenie, že svedkovia neboli súčasne prítomní pri spísaní závetu. Pre úplnosť treba dodať, že pokiaľ žalobkyne považovali uznesenie dedičského súdu za nesprávne, napr. pre nesprávne alebo neúplné vymedzenie skutkových otázok, ktoré mali byť predmetom budúceho sporu, mali možnosť podať voči tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, avšak takúto možnosť nevyužili, čím akceptovali vymedzenie sporných skutkových otázok, ktoré mali byť predmetom budúceho sporu.
40. Samotné žalobkyne v žalobe podanej dňa 28.11.2017 (tzn. v rámci lehoty na podanie žaloby) v nadväznosti na uznesenie dedičského súdu podľa § 194 CMP uviedli, že v konaní o dedičstve sa sporné skutkové otázky nevyhodnocujú a ich riešenie je prenechané na sporového konanie. Konajúci notár ako súdny komisár skutkové tvrdenia, ktoré žalobkyne preniesli na pojednávaní 9.10.2017 o tom, že pravosť podpisu na závete poručiteľa nie je jemu vlastný, vyhodnotil v neprospech žalobkýň ako menej pravdepodobné skutkové tvrdenie a odkázal ich na podanie žaloby. Petitom podľa tejto žaloby podľa novej právnej úpravy nebude preto určenie platnosti alebo neplatnosti závetu, ale petit smerujúci k riešeniu skutkovej otázky, ktorá sa má určiť žalobou podľa § 194 CMP sa bude týkať pravosti podpisu poručiteľa na spornej listine. Na základe výsledkov konania o takejto žalobe bude úlohou dedičského súdu v našom prípade notára ako povereného súdneho komisára vec právne posúdiť a vyhodnotiť, že závet je platný (ak podpis patrí poručiteľovi) alebo opačnej je neplatný (ak podpis poručiteľa nie je jemu vlastný). V súlade s týmito skutočnosťami a poukazom na § 137 písm. d/ CSP a § 194 CMP sa preto žalobkyne domáhajú určenia spornej skutočnosti, aby súd určil, že podpis na listine zo dňa 17.12.2015 označenej ako závet nepatrí poručiteľovi neb. R. Q., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom S. S., časť S. S. T. XX (petit I.) a ďalej, že zákonnými dedičmi po poručiteľovi sú žalobkyne 1/ a 2/ a žalovaní 1/ a 2/, a to v tretej dedičskej skupine (petit II.), a že do dedičstva po poručiteľovi patrí všetok jeho hnuteľný i nehnuteľný majetok evidovaný ku dňu jeho smrti (petit III.). Žalobkyne v žalobe tiež uviedli, že závet poručiteľa považujú za absolútne neplatný právny úkon i s poukazom na § 37 OZ, pretože boli toho názoru, že prejav vôle poručiteľa v spornej listine trpel nedostatkom jeho slobodnej a vážnej vôle a naviac poručiteľ aj z dôvodu jeho zdravotného stavu nebol spôsobilým k vyjadreniu svojej slobodnej a vážnej vôle a tiež, že závet nebol vyhotovený s náležitosťami podľa § 476b OZ. Súčasne namietali neplatnosť závetu i z dôvodu podľa § 39 OZ.
41. Následne podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 12.10.2021 žalobkyne namiesto pôvodne uplatnených petitov II. a III. žiadali (ako petit II.), aby súd určil, že závet poručiteľa spísaný dňa 17.12.2015 je neplatný (na pôvodnom petite I. zotrvali). Súd prvej inštancie zmenu petitu pripustil uznesením z 13.1.2022 č.k. 6C/51/2027-354.
42. Ako už odvolací súd uviedol vyššie procesná prípustnosť žaloby však bola založená len uznesením dedičského súdu podľa § 194 CMP, preto ak následne v rámci zmeny žaloby (podanej takmer 4 roky po podaní žaloby a tiež uplynutí lehoty na podanie žaloby v zmysle § 194 CMP) žalobkyne požadovali určenie neplatnosti závetu, takáto žaloba v zmysle § 137 písm. d/ CSP prípustná nebola, keďže neboli splnené podmienky jej procesnej prípustnosti. Rovnako to platí i v prípade, ak by určenie neplatnosti závetu požadovali už v pôvodne podanej žalobe dňa 28.11.2017, keďže predmetom žaloby vyvolanej sporom o dedičské právo môže byť iba otázka skutková a nie otázka, ktorá zahŕňa aj právne posúdenie veci. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že samotné žalobkyne tieto teoretické východiská v žalobe uvádzali, preto následná zmena žaloby vyznieva pre odvolací súd nepochopiteľne.
43. Zhrnúc vyššie uvedené, predmetom posudzovania zo strany súdu prvej inštancie v prejednávanej veci mala byť výlučne skutková otázka, či podpis na závete (ne)patrí poručiteľovi a či (ne)boli svedkovia súčasne prítomní pri spísaní závetu. Aj keď v časti posúdenia skutkovej otázky, či boli svedkovia súčasne prítomní pri spísaní závetu, žalobkyne takýto petit v podanej žalobe (v rámci lehoty na podanie žaloby) neuplatnili a ani takéto skutočnosti v žalobe netvrdili (uviedli len toľko, že závet nebol vyhotovený s náležitosťami podľa § 476b OZ), v danom prípade najmä s prihliadnutím na uznesenie dedičského súdu, je možné konštatovať, že sa domáhali posúdenia aj tejto skutkovej otázky. S ohľadom na uvedené sa tak súd prvej inštancie v konaní zaoberal aj takými skutkovými (a aj právnymi) otázkami, pre ktoré nebola založená procesná prípustnosť podanej žaloby v zmysle § 194 CMP. Vo výsledku však tento postup súdu prvej inštancie nemal vplyv na vecnú správnosť rozsudku.
44. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre jeho rozhodnutie, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, preto odvolací súd súdom prvej inštancie zistený skutkový stav preberá. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Odvolací súd sa v rámci odvolacieho prieskumu zaoberal len skutočnosťami, pre ktoré bola založená procesná prípustnosť žaloby, t.j. pravosť podpisu poručiteľa na závete a súčasná prítomnosť svedkov pri spísaní závetu.
45. Žalobcovia v podanom odvolaní predovšetkým namietali, že súd prvej inštancie pravosť podpisu poručiteľa na závete nedostatočne zistil a uspokojil sa so závermi znalca bez toho, aby prihliadol na ich námietky, na ktoré znalec odpovedať nedokázal a ich ani dostatočne nevysvetlil. Z tejto odvolacej námietky možno vyvodiť, že žalobcovia nesúhlasia s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
46. Pokiaľ sa teda súd prvej inštancie v rámci hodnotenia dôkazov priklonil k záverom znaleckého posudku, svoju úvahu dostatočným spôsobom odôvodnil, keď konštatoval, že znalec v posudku a v rámci následného výsluchu na pojednávaní v spojení s písomným zdôvodnením variability podpisu poručiteľa riadne zdôvodnil svoj záver. Znalec zistil, že sporný podpis vykazuje pri vzájomnom porovnaní s predloženými porovnávacími podpismi R. Q. zhodné znaky, podobné znaky a niektoré rozdielne znaky.
Na základe identifikačnej hodnoty a miery výskytu zhodných znakov, podobných znakov s prihliadnutím na zistené rozdielne znaky a ich charakter, ktoré boli zistené pri vzájomnom porovnaní sporného podpisu s predloženými porovnávacími podpismi R. Q., je možné stanoviť záver, že sporný podpis je s veľkou pravdepodobnosťou pravým podpisom R. Q.. Súd s cieľom vylúčenia akýchkoľvek pochybností vykonal i dôkaz Darovacou zmluvou a zmluvou o zriadení vecného bremena zo 17.12.2015 (zabezpečenou súdom na žiadosť žalobkýň z katastrálneho konania č. V-8319/15), na ktorej sa nachádzal podpis poručiteľa, ktorý bol úradne osvedčený dňa 17.12.2015 notárskym úradom JUDr. Jany Horváthovej v Dunajskej Strede pod por. č. O 858229/2015. Podľa osvedčenia o pravosti podpisu pripojeného k zmluve poručiteľ zmluvu pred notárom vlastnoručne podpísal. V uvedenom podpise sa poručiteľ v mene „R.“ podpísal s veľkým tlačeným „A“ (teda nie veľkým písaným „A“, ako v jeho starších podpisoch) a žiadne z písmen „l“ na konci slov „R.“ a „Q.“ neobsahovalo slučku. Žalobkyňami namietané špecifické znaky podpisu poručiteľa, od ktorých odvodzovali nepravosť podpisu na závete, boli rovnaké na závete ako i na darovacej zmluve obsahujúcej úradne osvedčený podpis poručiteľa. Uvedené zistenie teda podporuje závery znalca a jeho predpoklad, že v iných podpisoch poručiteľa (ktoré znalcovi neboli predložené na skúmanie) sa tento znak môže vyskytovať. Znalec zároveň na pojednávaní po tom, ako mu súd predložil darovaciu zmluvu a návrh na vklad, potvrdil, že podpisy na týchto dokumentoch nemôžu ovplyvniť jeho doterajšie závery. Súd prvej inštancie teda v konaní nezistil dôvod, pre ktorý by nemal prihliadať na znalecký posudok. Zo znaleckého posudku v spojení s výsluchom znalca, písomným vyhodnotením variability a v spojení s podpisom poručiteľa na úradne osvedčenej darovacej zmluve z toho istého dňa, ako bol vyhotovený závet, a tiež z výsluchu svedkýň závetu, ktoré potvrdili, že závet vlastnoručne podpísal poručiteľ, mal súd za preukázané, že závet podpísal poručiteľ R. Q.. Žalobkyne nepreukázali opak a neuniesli v tejto otázke dôkazné bremeno. Žalobkyne navrhli, aby súd vykonal kontrolné znalecké dokazovanie. Keďže však súd prvej inštancie vyhodnotil námietky žalobkýň voči znaleckému posudku ako nedôvodné, súd ďalšie znalecké dokazovanie nenariadil, a to aj s ohľadom na svedecké výpovede Q. Q. a G. R.. S takýmto hodnotením vykonaného dokazovania sa odvolací súd, napriek opačným námietkam žalobcov, stotožňuje. Nemožno tak prisvedčiť žalobcom, že súd prvej inštancie sa uspokojil so závermi znalca bez toho, aby prihliadol na ich námietky, na ktoré znalec odpovedať nedokázal a ich ani dostatočne nevysvetlil, keď svoje úvahy súd prvej inštancie jasne uviedol v ods. 31-35 napadnutého rozsudku.
47. Súd prvej inštancie taktiež dôsledne vyhodnotil i odpovede znalca na námietky žalobcov voči znaleckému posudku v ods. 33. Súd prvej inštancie uviedol, že z výsluchu znalca zistil, že tento mal k dispozícii originál závetu, ktorý mu poskytol súd, a mal tiež k dispozícii vyhovujúci porovnávací materiál. Ďalej uviedol, že podpisy R. Q. sa vyznačujú variabilitou, čo znamená, že je obvyklé, že podpisy sa rôznia. Znalec súdu predložil v písomnej forme vyhodnotenie variability podpisu R. Q., v ktorom v reakcii na námietky žalobkýň podrobne vysvetlil prejavy variability podpisu poručiteľa a uzavrel, že aj keď sa sporný znak v predložených porovnávacích podpisoch vyskytuje len jedenkrát, je nepochybné, že ide o pravý podpis R. Q. a je možné predpokladať, že v jeho iných podpisoch, ktoré znalcovi neboli predložené na skúmanie, sa tento znak už môže vyskytovať; vzhľadom na to, že všetky predložené porovnávacie podpisy sú nesporne pravými podpismi R. Q., ich variabilita sa nazýva tzv. „vnútorná“, ktorá je zároveň pre pisateľa charakteristická. V rámci výsluchu znalec uviedol, že ak niektorý podpis obsahuje „l“ so slučkou a veľké písané „A“, oproti inému podpisu, kde je „l“ bez slučky a veľké tlačené „A“, ide o variabilitu. Znalec sa vyjadril i k otázke sklonu písma poručiteľa, pričom poukázal na zhody v sklone písma posudzovaného podpisu s porovnávacím materiálom, vysvetlené na str. 11 posudku. Znalec doplnil, že sklon nie je tak identifikačne hodnotný znak, ktorý by rozhodol, či podpis je pravý, pričom nemožno ignorovať zhodné a podobné znaky uvedené v posudku na 37 obrázkoch. Podľa názoru odvolacieho súdu je toto zdôvodnenie znalca dostačujúce a pochopiteľné i pre osobu bez odborných znalostí v odbore písmoznalectvo, preto iba všeobecné laické spochybňovanie záverov znalca zo strany žalobcov nebolo spôsobilé spochybniť správnosť znaleckého posudku. Neobstojí ani námietka žalobcov, že súd nezabezpečil dostatok porovnávacieho materiálu, pretože znalec sa jasne pri svojom výsluchu vyjadril, že mal k dispozícii dostatok porovnávacieho materiálu.
48. Súd prvej inštancie potom správne návrh na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania zamietol, pretože znalecký posudok znalca JUDr. Kovalického nebol žiadnym relevantným spôsobom spochybnený. Na margo znaleckého posudku je pritom potrebné uviesť, že súd ho hodnotí voľne ako ktorýkoľvek iný dôkaz a nie je ním bezpodmienečne viazaný. Nemôže síce nahradiť odbornú mienku znalca vlastnou laickou mienkou, ale môže a je povinný preveriť znalecký posudok najmä z toho hľadiska, či znalec prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré majú význam pre podanie posudku, či sa
skutkové východiská znaleckého posudku opierajú o skutočnosti v konaní náležite zistené alebo naopak o skutočnosti, ktoré sú pochybné, ba dokonca odporujúce iným výsledkom dokazovania a či riešenie znalca logicky vyplýva z týchto skutkových predpokladov. Na základe vyššie uvedených hľadísk možno konštatovať, že im znalecký posudok JUDr. Kovalického v plnom rozsahu vyhovuje, pričom následne predloženým vyhodnotením variability podpisov poručiteľa a jeho výsluchom boli dostatočne vyvrátené i námietky žalobcov.
49. Pokiaľ ide o spornú otázku súčasnej prítomnosti dvoch svedkov pri spísaní závetu, i v tejto otázke sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý mal z vykonaného dokazovania preukázané, že závet poručiteľ vlastnou rukou podpísal, a to pred dvoma svedkami súčasne prítomnými. Tento záver napokon žalobcovia v podanom odvolaní ani nenamietali, keď sami uviedli, že na podklade svedeckých výpovedí možno ustáliť, že obe svedkyne boli súčasne prítomné na mieste podpisu závetu.
50. Nedôvodnou bola aj námietka o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie spočívajúcom v tom, že žalobcom nezabezpečil v konaní rovné postavenie. Povinnosťou súdu v zmysle čl. 6 CSP je totiž len vytvoriť stranám rovnakú mieru možnosti realizovať svoje procesné oprávnenia. Skutočnosť, či strana svoje procesné oprávnenia aj reálne využije a v akej kvalite, už netvorí obsah princípu rovnosti sporových strán. Obe sporové strany v prejednávanej mali vytvorenú rovnakú možnosť uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Skutočnosť, že súd prvej inštancie vyhodnotil niektoré skutkové tvrdenia žalobkýň ako nesubstancované, neznamená, že tým súd prvej inštancie zasiahol do princípu rovnosti sporových strán. Rovnako to platí v prípade, ak súd prvej inštancie nevyhovel všetkým návrhom žalobcov na vykonanie dôkazov. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že dokazovanie je zákonom upravený postup súdu, ako aj sporových strán, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania, a preto sa v dokazovaní obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov. Súd je subjektom, ktorý určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy z navrhnutých dôkazov vykoná. Navyše je potrebné dodať, že s ohľadom na rozsah procesnej prípustnosti žaloby (ako to už odvolací súd uviedol vyššie), súd prvej inštancie vykonal dokazovanie nad rámec rozsahu potrebného pre rozhodnutie vo veci. Nedôvodnou tak bola i námietka žalobcov o nevykonaní ďalšieho navrhnutého dokazovania, pretože za situácie, ak žaloba bola procesne neprípustná (okrem posúdenia skutkovej otázky pravosti podpisu poručiteľa na závete a súčasnej prítomnosti dvoch svedkov pri spísaní závetu) by to bolo nehospodárne a nadbytočné.
51. V nadväznosti na uvedené nebolo možné vyhodnotiť ako dôvodnú námietku žalobcov o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie znemožňujúcom žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak strane bol postupom súdu znemožnený prístup k súdu zriadenému zákonom, ak bolo porušené právo strany na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia a podobne. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. V danom prípade však uvedené konštatovať nemožno.
52. Ostatnou odvolacou argumentáciou žalobcov nespôsobilou ovplyvniť rozhodnutie vo veci (s ohľadom na rozsah procesnej prípustnosti podanej žaloby) sa odvolací súd nezaoberal. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní totiž nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
53. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. vrátane vecne správneho závislého výroku II. o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
54. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
55. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešným žalovaným priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešným žalobcom. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
56. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).