Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 38 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)f6f/379890.8dee8c.pdf
PDF · 103.52 KB
No categories available
3Cdo/50/2008
Najvyšší súd 3 Cdo 50/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ A., bývajúcej v Ž., 2/ I.
bývajúceho v B., 3/ D., bývajúceho v B., všetkých zastúpených JUDr. J., advokátom so
sídlom v B., proti žalovaným 1/ B., bývajúcej v K., 2/ Ľ., bývajúcemu v S., o vyrovnanie
dedičských podielov, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 2 C
201/2005, na dovolanie žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29.
októbra 2007 sp. zn. 10 CoD 13/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom z 5. októbra 2006 č.k. 2 C 201/2005-69
žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ až 3/ domáhali vyrovnania dedičských podielov po nebohom
P., zomretom 18. júna 1962, zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol
tak po zistení, že žalobcovia uplatnili právo na vyrovnanie dedičských podielov po uplynutí
lehoty stanovenej v § 13 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov
k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov, a preto došlo k jeho zániku. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 150 O.s.p.
Na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej
a žalovaných 1/ a 2/ proti jeho výroku o náhrade trov konania Krajský súd v Košiciach
rozsudkom z 29. októbra 2007 sp. zn. 10 CoD 13/2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Na odôvodnenie potvrdzujúceho
výroku uviedol, že keďže dôvodom nadobudnutia poľnohospodárskych pozemkov jedným
z dedičov bolo uplatnenie zákona č. 139/1947 Zb. o rozdelení pozostalosti
s poľnohospodárskymi podnikmi a o zamedzení drobenia poľnohospodárskej pôdy, v danom
-2-3 Cdo 50/2008
prípade neboli splnené podmienky pre vyrovnanie dedičských podielov v zmysle § 13 zákona
č. 293/1992 Zb. Z toho dôvodu považoval za právne bezvýznamné skúmanie otázky, či nárok
na vyrovnanie dedičských podielov bol uplatnený v lehote stanovenej v § 13 zákona
č. 293/1992 Zb. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, aj
v tejto časti považoval rozhodnutie za vecne správne. Aj podľa jeho názoru súd prvého stupňa
pri rozhodovaní o trovách konania správne aplikoval ustanovenie § 150 O.s.p., keď dôvody
hodné osobitného zreteľa vzhľadal v charaktere sporu a príbuzenských vzťahoch účastníkov
konania. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 150 O.s.p. vychádzajúc z tých istých dôvodov ako pri rozhodovaní o náhrade trov
prvostupňového konania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 3/ dovolanie,
v ktorom uviedli, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Namietali, že odvolací súd nesprávne pri svojom rozhodovaní vychádzal z uznesenia
Štátneho notárstva v Spišskej Novej Vsi z 1. novembra 1962 sp. zn. D 632/62 a nevzal do
úvahy existenciu závetu poručiteľa P.. Trvali na tom, že nárok na vyrovnanie dedičských
podielov uplatnili včas. Ďalej súdom vytkli, že nevykonali nimi navrhovaný dôkaz výsluchom
žalovanej 1/. Z týchto dôvodov žiadali zrušiť nielen rozsudok odvolacieho súdu, ale tiež
rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie
konanie.
Žalovaní 1/ a 2/ sa k dovolaniu žalobcov písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti
rozsudku, je procesne prípustné, ak sa ním napáda rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (viď § 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je
prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
-3-3 Cdo 50/2008
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie
je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238
ods. 3 O.s.p.). V prejednávanej veci nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa
týchto ustanovení, lebo dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa
neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (ktorý v tejto veci dosiaľ nerozhodoval,
a preto ani nevyslovil právny názor) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie žalobcov 1/ až 3/ preto podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je. Procesnú
prípustnosť ich mimoriadneho opravného prostriedku by vzhľadom na to zakladala len
prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd
povinný vždy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací
súd neobmedzil len na skúmanie splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238
O.s.p., ale sa - a to aj vzhľadom na obsah dovolania - zaoberal tiež otázkou, či v konaní na
súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku), ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte
rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak
je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri
posudzovaní prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny
názor účastníka, že v konaní došlo k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné,
všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, že
konanie na súde nižšieho stupňa je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných
-4-3 Cdo 50/2008
vád. Mimoriadnosť dovolania ako opravného prostriedku, ktorým možno výnimočne
napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, že jeho
prípustnosť v zmysle § 237 O.s.p. je spojená výlučne len s najzávažnejšími, v ňom taxatívne
vymenovanými procesnými vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady
(procesné vady inej povahy, než sú vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú
prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.
Dôvody (prípustnosti a opodstatnenosti) dovolania dovolací súd neposudzuje len
podľa toho, ako boli slovne vyjadrené (naformulované), ale predovšetkým podľa obsahu tohto
opravného prostriedku (§ 41 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p.). Pri takomto posudzovaní
dovolania je zrejmé, že žalobcovia 1/ až 3/ v danej veci namietli procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. tým, že vyjadrili nesúhlas s postupom súdov, keď nevykonali nimi
navrhovaný dôkaz výsluchom žalovanej 1/.
Pokiaľ mali dovolatelia skutočne na mysli túto vadu konania, treba uviesť, že
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p zakladá taký vadný postup súdu
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany
jeho práv a oprávnených záujmov. Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol už vo
viacerých svojich rozhodnutiach, pokiaľ bolo rozhodnutie súdu vydané na základe neúplne
zisteného skutkového stavu, neznamená to bez ďalšieho, že je daný dôvod prípustnosti
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, ktorá spočíva
v odňatí možnosti konať pred súdom, ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať
v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo
predniesť (doplniť, či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam,
k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné
prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom
(svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu
i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1,
§ 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Dovolací súd
v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 53/2000. Zo spisu nevyplýva, že by žalobcom
1/ až 3/ bolo v odňaté niektoré z uvedených procesných práv.
-5-3 Cdo 50/2008
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia
zásada. Účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,
že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď
§ 101 ods. 1 O.s.p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd ale
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná (viď § 120 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ účastník
navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať.
Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať
k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú
vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je
povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Uvedené vyjadril Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu
môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom vyslovil názor, že ak súd
v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom
alebo za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli
v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Ten istý záver zaujal Najvyšší súd
Slovenskej republiky tiež v uznesení z 27. novembra 1997 sp. zn. Obdo V 56/98, ktoré bolo
uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 6/2000.
Žalobcovia 1/ až 3/ v dovolaní namietajú, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. K odňatiu možnosti dovolateľov pred
súdom konať nemohli viesť ani právne závery, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia,
-6-3 Cdo 50/2008
lebo ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti
výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci
zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho
rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p., pretože súd svojím rozhodovaním neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu
mu zo zákona, ani procesné právo účastníka. Či už teda súdy napadnuté rozhodnutia založili
na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci (pozn.: dovolací súd rozhodnutia
z tohto aspektu neposudzoval), neodňali tým žalobcom 1/ až 3/ možnosť pred súdom konať
Vzhľadom na uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne
neprípustné. So zreteľom na to dovolanie žalobcov 1/ až 3/ odmietol podľa § 243b ods. 4
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcom 1/ až 3/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 4 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu žalovaným
1/ a 2/ nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloženie
povinnosti nahradiť trovy tohto konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. apríla 2008
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: