Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_22Ek-1306-2026.pdf
PDF · 87.91 KB
Case nature
Subarea
22Ek/1306/2026
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekúcie oprávneného: 1.) mal. A. B., nar: XX.X.XXXX, trvalé bydlisko C. XX, XXX XX D. a oprávneného 2.) mal. E. B., nar: XX.X.XXXX, trvalé bydlisko C. XX, XXX XX D. v zák. zast.: matka E. B., nar: XX.XX.XXXX, trvalé bydlisko C. XX, XXX XX D., proti povinnému: A. B., nar: XX.X.XXXX, trvalé bydlisko F. XX, XXX XX F. , o vymoženie výživného, vedenej pod sp. zn. 317EX 541/26 pred súdnym exekútorom: JUDr. Radovan Ferenc, so sídlom Exekútorského úradu v Prešove, Slovenská 13, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1306/2026 zo dňa 17.08.2026, takto
r o z h o d o l :
I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp zn. 22Ek/1306/2026 zo dňa 17.08.2026 vydaného vyšším súdnym úradníkom z a m i e t a .
II. Oprávneným nárok na náhradu trov konania o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1306/2026 zo dňa 17.08.2026 n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
1. Maloletí oprávnení v zákonnom zastúpení matkou sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 13.5.2026 domáhali od povinného vymoženia zameškaného výživného vo výške 595 Eur a bežného výživného vo výške 185 Eur na oboch maloletých od mája 2026 na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 3P/96/2016 zo dňa 20.9.2016, vykonateľného dňom 2.1.2017, v spojení s opravným uznesením zo dňa 1.10.2018. 2. Exekučný súd po preskúmaní návrhu vydal dňa 22.5.2026 poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Radovanovi Ferencovi.
2. Uznesením sp. zn. 22Ek/1306/2026 zo dňa 17.08.2026 súd návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že exekučné konanie za začalo dňom 13.5.2026 doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdu a samotná exekúcia začala dňom doručenia poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, t. j. dňom 22.5.2026 na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, teda exekúcia sa začala dôvodne. V minulosti bolo možné zo strany súdu zastaviť exekúciu pre nemajetnosť, preukázanú šetrením, ktoré vykonal súdny exekútor a doložil ho listinami v exekútorskom spise. Dňom 01.04.2017 nadobudla účinnosť rozsiahla novelizácia Exekučného poriadku v znení zákona č. 2/2017 Z. z.. Novelizovaný Exekučný poriadok upravuje v § 61h ods. 1 písm. d) možnosť povinného požiadať súdneho exekútora o odklad exekúcie zo sociálnych dôvodov. Pokiaľ sa povinný bez svojej viny prechodne ocitol v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky, má možnosť u súdneho exekútora podať žiadosť o odklad exekúcie, najviac na tri mesiace. Súd v konaní o zastavenie exekúcie neposudzuje nemajetnosť povinného, naopak súdny exekútor disponuje podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku právomocou zastaviť exekúciu vedenú na majetok fyzickej osoby, ak sa exekútorovi do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku povinného nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy fyzickej osoby,
ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou alebo by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. V takom prípade exekútor doručí účastníkom a súdu upovedomenie o zastavení exekúcie, proti ktorému sú prípustné námietky. Zastavenie exekúcie exekútorom je podmienené uplynutím lehoty piatich rokov od začatia exekúcie, resp. od posledného zexekvovania majetku povinného. Súd po preskúmaní návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj vyjadrenia oprávnených dospel k záveru, že nie je možné návrhu povinného na zastavenie exekúcie vyhovieť, nakoľko podľa platnej právnej úpravy nemajetnosť nie je skutočnosťou, ktorá by spôsobovala zánik nároku, prípadne by vymáhateľnosti exekvovaného nároku bránila.
3. Proti uvedenému uzneseniu podal povinný v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že považuje napadnuté uznesenie za vecne nesprávne, právne nedostatočne odôvodnené a založené na neúplnom vyhodnotení skutkového stavu. Podľa názoru povinného zákon v ust. § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku neustanovuje, že súd môže návrh zamietnuť jednoduchým konštatovaním, že povinný je naďalej povinný plniť vyživovaciu povinnosť. Povinný uviedol, že v návrhu na zastavenie exekúcie uviedol konkrétne a overiteľné skutočnosti týkajúce sa jeho súčasnej sociálnej a majetkovej situácie. Po 32 rokoch prišiel o zamestnanie, je vidovaný na Úrade práce, nemá finančné úspory ani majetok použiteľný na okamžité uspokojenie exekúcie, má ďalšie záväzky a po plnení vyživovacej povinnosti mu podľa jeho tvrdenia zostáva na živobytie približne 90 eur. Napadnuté uznesenie podľa názoru povinného neobsahuje žiadnu konkrétnu úvahu o tom, aký je aktuálny príjem povinného, aké sú jeho nevyhnuté životné náklady, aký je jeho reálny disponibilný príjem, aký majetok je skutočne speňažiteľný, aká je hodnota označených spoluvlastníckych podielov, či sú tieto podiely zaťažené právami tretích osôb, či sú reálne speňažiteľné, či by ich speňaženie bolo vzhľadom na výšku vymáhaného nároku účelné, ani akým spôsobom má byť vzhľadom na zistené pomery exekúcia fakticky vykonaná. Ide pritom o okolnosti, ktoré majú priamy význam pre posúdenie tvrdenia povinného, že exekúcia je v jeho konkrétnej situácii fakticky nevymožiteľná alebo prinajmenšom jej okamžité vykonávanie nemôže viesť k reálnemu uspokojeniu vymáhaného nároku. Závažný nedostatok spočíva aj v nevyhodnotení správy súdneho exekútora. Za osobitne významné považuje povinný, že samotný súdny exekútor uviedol, že doposiaľ nevymohol žiadnu sumu. Súčasne síce označil spoluvlastnícke podiely povinného na viacerých pozemkoch a podiel na rodinnom dome, avšak napadnuté uznesenie už nijakým spôsobom nevyhodnotilo ich reálnu exekučnú hodnotu. Súd na jednej strane tvrdí, že povinný nie je nemajetný pretože vlastní určité spoluvlastnícke podiely, však na druhej strane vôbec nezisťuje, či ide o majetok, z ktorého možno v danom čase reálne uspokojiť vymáhanú pohľadávku. Samotná existencia evidovaného spoluvlastníckeho podielu ešte automaticky neznamená, že ide majetok reálne a bezprostredne použiteľný na uspokojenie vymáhaného nároku. Pokiaľ súd založil svoje rozhodnutie na existencii majetku povinného, musel sa vysporiadať aj s jeho povahou, hodnotou, likviditou a reálnou postihnuteľnosťou v exekúcii. Skutočnosť, že vyživovacia povinnosť rodičia patrí medzi jeho základné povinnosti a že jej uspokojenie požíva v exekučnom konaní zvýšenú ochranu neznamená, že samotná existencia vyživovacej povinnosti automaticky vylučuje aplikáciu ustanovení Exekučného poriadku o zastavení exekúcie. Súd preto nemôže odôvodniť zamietnutie návrhu iba tým, že vyživovacia povinnosť má prednosť pred inými záväzkami povinného. Takéto konštatovanie odpovedá na inú právnu otázku, než bola otázka položená návrhom povinného. Predmetom posúdenia totiž nebolo, či je povinný naďalej povinný platiť výživné. Predmetom posúdenia bolo, či vzhľadom na konkrétne skutkového okolnosti existujú zákonné podmienky na pokračovanie exekúcie v jej súčasnej podobe a rozsahu. Ustanovenie § 61n upravuje osobitný mechanizmus zastavenia exekúcie exekútorom. Neznamená však, že tým vylučuje všetky ostatné dôvody na zastavenia exekúcie upravené v ust. § 61k. Napadnuté uznesenie preto nesprávne používa § 61n ako argument podporujúci automatické pokračovanie exekúcie, hoci tento záver zo zákona nevyplýva. Za zásadný nedostatok napadnutého uznesenia považuje povinný bod 14, v ktorom súd v podstate iba konštatuje, že nemajetnosť nie je skutočnosťou spôsobujúcou zánik nároku alebo brániacou jeho vymáhateľnosti. Súd nevysvetlil, preto konkrétne skutkové okolnosti uvedené povinným nepodradil pod žiadny zo zákonných dôvodov zastavenia exekúcie, ale iba skonštatoval ich právnu bezvýznamnosť. Judikatúra pritom vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné. Nedostatok vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami účastníka predstavuje relevantný deficit práva na súdnu ochranu. Rovnako platí, že exekučný súd má pri rozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie priestor preskúmať či existujú skutočnosti brániace vymáhateľnosti exekučného titulu a nie je možné tento prieskum nahradiť iba formálnym odkazom na právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu. Súd má podľa názoru povinného rozlišovať medzi existenciou pohľadávky, vykonateľnosťou exekučného titulu,
aktuálnou majetkovou situáciou povinného, reálnou vymožiteľnou pohľadávky a konkrétnym spôsobom vykonávania exekúcie. Exekučný súd musí skúmať existenciu dôvodov zastavenia podľa stavu v čase svojho rozhodovania a svoje závery musí založiť na konkrétnych skutkových zisteniach. Povinný nespochybňuje existenciu vyživovacej povinnosti ani právny nárok maloletých oprávnených. Namieta však, že pri rozhodovaní o ďalšom výkone exekúcie nemožno plne abstrahovať od jeho základných životných potrieb a od skutočnosti, že podľa jeho tvrdení po splnení vyživovacej povinnosti mu zostáva suma približne 90 eur na jeho živobytie. Ani pri výkone rozhodnutia o výživnom nemožno postupovať spôsobom, ktorý by úplne ignoroval základné existenčné pomery povinného. Povinný netvrdil iba abstraktnú neochotu plniť vyživovaciu povinnosť. Naopak poukázal na konkrétnemu zmenu svojich pomerov – stratu zamestnania po dlhoročnom pracovnom pomere, evidenciu na Úrade práce, absenciu finančných rezerv, existenciu ďalších záväzkov a minimálne prostriedky zostávajúce po úhrade výživného. So zreteľom na uvedené považuje napadnuté uznesenia za predčasné, nakoľko súd nevykonal dostatočné skutkové vyhodnotenie majetkových pomerov povinného, nevyhodnotil reálnu exekučnú využiteľnosť majetku označeného súdnym exekútorom, nevysporiadal sa dostatočne s tvrdením o faktickej nevymožiteľnosti a neposkytol presvedčivú odpoveď na všetky podstatné argumenty povinného. Žiadal rozhodnutie vyššieho súdneho zrušiť alebo exekúciu v celom rozsahu rovno zastaviť.
4. Predmetnú sťažnosť povinného súd z dôvodu hospodárnosti konania (nenavyšovania trov exekúcie) na vyjadrenie oprávneným nezasielal, keď povinný v podanej sťažnosti nezvádzal žiadne nové právne relevantné skutočnosti ako v návrhu na zastavenie exekúcie. Stanovisko oprávnených je pritom súdu známe z ich vyjadrenia sa k návrhu povinného na zastavenie exekúcie a pre rozhodnutie o podanej sťažnosti je postačujúce.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
8. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. Podľa § 248 Civilného sporového poriadku, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
10. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
11. Sudca po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Sudca sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje.
12. Oprávnení si návrhom na vykonanie exekúcie uplatnili nárok na vymoženie dlžného výživného v sume 595 eur a bežného výživného v sume 185 eur mesačne a to na základe vykonateľného exekučného titulu – rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 3P/96/2016-19 zo dňa 20.09.2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 3P/96/2016-27 zo dňa 01.10.2018.
Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie ani v sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti majúce vplyv na vykonateľnosť exekučného titulu, tieto nezistil ani súd. Obrana povinného spočíva v jeho tvrdení o neschopnosti plniť si súdom uloženú povinnosť s poukazom na zmenu pomerov na jeho strane spočívajúcich v strate zamestnania.
13. S poukazom na povinným tvrdené skutočnosti (stratu zamestnania, jeho evidenciu na úrade práce) a v kontexte ním uvádzaného tvrdenia „predmetom posúdenia bolo, či vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti existujú zákonné podmienky na pokračovacie exekúcie v jej súčasnej podobe a rozsahu“ súd dáva na vedomie povinnému, že v prípade neschopnosti uhrádzať výživné v určenej výške, je nutné, aby bol povinný procesne aktívny a v prípade zmeny majetkových pomerov podal na súd návrh na zníženie výživného. Uvedené však posudzuje a hodnotí súd príslušný na konanie vo veciach výživného, nie súd vykonávací - súd v exekučnom konaní.
14. Rozsah prieskumnej činnosti exekučného súdu pokiaľ ide o exekučný titul – rozsudok Okresného súdu Kežmarok v exekučnom konaní je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu. Exekučný súd však nie je príslušný skúmať vecnú správnosť exekučného titulu, tento exekučný titul opätovne preverovať ani ho meniť.
15. Súd rovnako ako vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení uvádza, že s účinnosťou od 01. 04. 2017 došlo k novelizácii Exekučného poriadku. Došlo k vypusteniu znenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku (ktorý umožňoval zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného) a v nových exekučných konaniach - začatých po 01. 04. 2017 už nie je možné, aby z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie súd exekúciu zastavil. Exekútor (pre nemajetnosť) zastaví exekúciu v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku za predpokladu, ak sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarí zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Zisťovanie majetkových pomerov vykonáva súdny exekútor a na ňom je posúdiť, či je pohľadávka oprávneného nevymožiteľná.
16. V tejto súvislosti súd zároveň poznamená, že s exekúciou je vždy imanentne spojený vážny zásah do majetkovej sféry povinného, avšak táto skutočnosť nie je dôvodom pre nepripustenie exekúcie. Rovnako takouto skutočnosťou nie je ani nepriaznivá finančná, sociálna a osobnostná situácia povinného. Neschopnosť povinného plniť si súdom uloženú povinnosť rovnako nerobí exekučný titul nevykonateľným.
17. Neexistenciu exekvovateľného majetku (nemajetnosť povinného), ako už súd vyššie uviedol nie je možné subsumovať pod dôvod zastavenia exekúcie v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, nakoľko súd šetrenie majetkových pomerov povinného nevykonáva. Aby mohla byť exekúcia z dôvodu nemajetnosti zastavená, musí byť preukázané, že majetok povinného v súčasnosti nestačí ani na úhradu trov exekútora, a to zisteniami súdneho exekútora, ktorý pri každej exekúcii zisťuje možnosti exekúcie, predovšetkým existenciu exekvovateľného majetku. Povinným nastolenými otázkami a to aktuálnou majetkovou situáciou povinného, reálnou vymožiteľnosťou pohľadávky a konkrétnym spôsobom vykonávania exekúcie sa tak zaoberá súdny exekútor.
18. V súvislosti s prejavom nespokojnosti povinného s napadnutým rozhodnutím sudca poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru sudcu učinil konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
19. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Ek/1902/20223 zo dňa 03.11.2025 ako nedôvodnú zamietol.
20. Podľa § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
21. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
22. Podľa § 199e prvá veta Exekučného poriadku ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene.
23. O trovách sťažnostného konania súd prvej inštancie rozhodoval s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 199d ods. 1 Exekučného poriadku. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť povinného zamietol, nárok na náhradu trov sťažnostného konania by súd priznal oprávneným, ako úspešným účastníkom. Týmto však žiadne trovy konania v súvislosti s podanou sťažnosťou povinného nevznikli (sťažnosť oprávneným na vyjadrenie zaslaná nebola), preto súd rozhodol, že oprávneným nárok na náhradu trov sťažnostného konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).