Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Co-56-2024.pdf
PDF · 172.79 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B3-60C/78/2020
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členky senátu JUDr. Natália Kolláriková a Mgr. Zuzana Gašpírová, v spore žalobcu: N.. G. H., narodený XX.XX.XXXX, bytom L. 1, X., zastúpený: Advokátska kancelária Antónia Džupinová, s.r.o., so sídlom Konventná 9, Bratislava, IČO: 54 376 319, proti žalovanej: T. zastúpená: Mgr. Richard Kováč, advokát, so sídlom Coboriho 1, Nitra, IČO: 50 825 721, o zaplatenie 26.523,56 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 60C/78/2020-156 zo dňa 9. februára 2023, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-60C/78/2020, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. 60C/78/2020-156 zo dňa 9. februára 2023, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV, pod sp. zn. B3-60C/78/2020, zamietol žalobu a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 03.08.2020 domáhal proti žalovanej zaplatenia vyčíslených úrokov z omeškania, spolu vo výške 26.523,56 eur. Uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 21.11.2013, č.k. 4C/266/2013-34, súd zaviazal Y.. Y. K., ako pôvodného žalovaného, na zaplatenie istiny vo výške 184.995,- eur, náhrady trov konania vo výške 6.758,98 eur a náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.490,37 eur. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 09.01.2014 a vykonateľnosť dňa 13.01.2014. Pôvodný žalovaný Y.. Y. K. zomrel dňa XX.XX.XXXX a jeho pasíva prevzala jeho manželka, žalovaná T. K., a to na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. 30D/198/2016, Dnot 30/2016 dňa 12.09.2016, ktoré nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 12.09.2016. Žalovaná uhrádzala svoj dlh postupne, mesačnými čiastočnými úhradami vo výške 282,26 eur v rámci prebiehajúceho exekučného konania. Ku dňu podania žaloby uhradila žalobcovi z pôvodnej pohľadávky vo výške 184.995,- eur sumu vo výške 10.645,98 eur. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z pohľadávky priznanej mu rozsudkom Okresného súdu Pezinok, ktorý nebol uplatnený v pôvodnom konaní. Dlžné úroky z omeškania vyčíslil odo dňa 31.07.2017 (3 roky spätne od podania žaloby) až ku dňu podania žaloby, t.j. ku dňu 31.07.2020, spolu vo výške 26.523,56 eur, ktorú žalobca vyčíslil nasledovne: 5 % ročne zo sumy 184.995 eur od 31.07.2017 do 13.09.2018 (čo predstavuje 10.364,79 eur), 5 % ročne zo sumy 180.558,74 eur od 14.09.2018 do 29.10.2018 (čo predstavuje 1.113,03 eur), 5 % ročne zo sumy 180.276,48 eur od 30.10.2018 do 26.11.2018 (čo predstavuje 666,78 eur), 5 % ročne zo sumy 179.994,22 eur od 27.11.2018 do 04.01.2019 (čo predstavuje 936,96 eur), 5 % ročne zo sumy 179.711,96 eur od 5.1.2019 do 23.1.2019 (čo predstavuje 443,13 eur), 5 % ročne zo sumy 179.429,70 eur od 24.01.2019 do 28.02.2019 (čo predstavuje 860,28 eur), 5 % ročne zo sumy 179.147,44 eur od 01.03.2019 do 09.04.2019 (čo predstavuje 957,09 eur), 5 % ročne zo sumy 178.865,18 eur od 10.04.2019 do 26.04.2019 (čo predstavuje 392,03 eur), 5 % ročne zo sumy 178.582,92 eur od 27.04.2019 do 28.05.2019 (čo predstavuje
758,37 eur), 5 % ročne zo sumy 178.300,66 eur od 29.05.2019 do 26.06.2019 (čo predstavuje 683,89 eur), 5 % ročne zo sumy 178.018,40 eur od 27.06.2019 do 25.07.2019 (čo predstavuje 682,81 eur), 5 % ročne zo sumy 177.736,14 eur od 26.07.2019 do 27.08.2019 (čo predstavuje 779,12 eur), 5 % ročne zo sumy 177.453,88 eur od 28.08.2019 do 26.09.2019 (čo predstavuje 704,96 eur), 5 % ročne zo sumy 177.171,62 eur od 27.09.2019 do 30.10.2019 (čo predstavuje 800,91 eur), 5 % ročne zo sumy 176.889,36 eur od 31.10.2019 do 27.11.2019 (čo predstavuje 654,25 eur), 5 % ročne zo sumy 176.607,10 eur od 28.11.2019 do 08.01.2020 (čo predstavuje 991,90 eur), 5 % ročne zo sumy 176.324,84 eur od 09.01.2020 do 23.01.2020 (čo predstavuje 338,16 eur), 5 % ročne zo sumy 176.042,58 eur od 24.01.2020 do 28.02.2020 (čo predstavuje 844,04 eur), 5 % ročne zo sumy 175.760,32 eur od 29.02.2020 do 27.03.2020 (čo predstavuje 650,07 eur), 5 % ročne zo sumy 175.478,06 eur od 28.03.2020 do 24.04.2020 (čo predstavuje 649,03 eur), 5 % ročne zo sumy 175.195,80 eur od 25.04.2020 do 27.05.2020 (čo predstavuje 767,98 eur), 5 % ročne zo sumy 174.913,54 eur od 28.05.2020 do 25.06.2020 (čo predstavuje 670,90 eur), 5 % ročne zo sumy 174.631,28 eur od 26.06.2020 do 23.07.2020 (čo predstavuje 645,90 eur), 5 % ročne zo sumy 174.349,02 eur od 24.07.2020 do 31.07.2020 (čo predstavuje 167,18 eur).
3. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Nárok označila za premlčaný. Zároveň si vzájomnou žalobou uplatnila zaplatenie bezdôvodného obohatenia; vzájomný návrh bol uznesením č. k. 60C/78/2020-152 zo dňa 09.02.2023 vylúčený na samostatné konanie. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že nárok priznaný rozsudkom Okresného súdu Pezinok bol uplatnený žalobou zo dňa 15.04.2013, podanou na Okresný súd Pezinok dňa 15.05.2013 a v žalobe si žalobca neuplatnil zákonné úroky z omeškania, k uplatneniu úrokov z omeškania došlo až po smrti Y. Y. K. vo vzťahu k nej. V čase prechodu práv a povinností však nárok žalobcu na úroky z omeškania nebol uplatnený, teda neexistoval. Ďalej poukázala na osvedčenie o dedičstve sp. zn. 30D/198/2016, Dnot 30/2016 zo dňa 12.09.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.09.2016, na základe ktorého prevzala všetok majetok, aktíva aj pasíva dedičstva, pričom všeobecná cena majetku poručiteľa bola vo výške 247.871,06 eur (aktíva), výška dlhu dedičstva bola 246.660,03 eur (pasíva) eur a čistá hodnota dedičstva bola vo výške 1.211,76 eur. Medzi dlhmi dedičstva bola aj pohľadávka žalobcu, ktorá bola priznaná uvedeným rozsudkom a ktorá bola do dedičstva prihlásená súdnym exekútorom Y. P. W. v celkovej sume 229.763,56 eur. Žalovaná poukázala na to, že všetky dlhy dedičstva boli uhradené a to pohrebné trovy vo výške 489,66 eur, pohľadávka Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (prihlásená súdnym exekútorom Y.. N. B., pod sp. zn. Q., ku dňu smrti poručiteľa, t.j. ku dňu 28.01.2016, v sume 154,11 eur, uhradené v splátkach poslednou splátkou dňa 22.03.2017), pohľadávka X. vodárenskej spoločnosti, a.s., (prihlásená súdnym exekútorom Y.. N.. Y. X., I., pod sp. zn. Q ku dňu smrti poručiteľa, t.j. ku dňu 28.01.2016, v sume 818,66 eur uhradené po splátkach poslednou splátkou dňa 22.09.2017), pohľadávka C. G. (z titulu nedoplatkov na dani z nehnuteľnosti a dani za psa ku dňu smrti poručiteľa, t.j. ku dňu 28.01.2016, v sume 1.590,88 eur), pohľadávka veriteľa N.. G. H., (prihlásená súdnym exekútorom Y.. P. W., pod sp. zn. EX XXX/XXXX, pohľadávka v sume 184.955 eur a trovy súdneho konania v sume 16,50 eur a predbežné trovy exekúcie v sume 44.725,06 eur spolu v sume 229.736,56 eur, celkovo uhradené 233.316,68 eur na základe konečného vyúčtovania exekučného konania Q. zo dňa 07.01.2022 vydaného súdnym exekútorom Y. O. L.), pohľadávka U. poisťovne (prihlásená súdnym exekútorom T.. H. T., pod sp. zn. EX XXXX/XX, ku dňu smrti poručiteľa, t.j. ku dňu 28.01.2016 v sume 421,47 eur, uhradené v splátkach poslednou splátkou 22.09.2017), pohľadávka P. (z titulu zmluvy o poskytnutí flexihypotéky, G. zo dňa 18.05.2006, ku dňu smrti poručiteľa, t.j. ku dňu 28.01.2016, v sume 13.448,96 eur, uhradené celkovo k dátumu 23.11.2022 suma vo výške 12.159,41 eur). Do osvedčenia o dedičstve nebola zahrnutá pohľadávka Daňového úradu vo výške 2.500,- eur voči nebohému Y.. Y. K., táto pohľadávka bola uhradená v piatich splátkach po 500,- eur a to dňa 31.05.2016, 01.07.2016, 01.09.2016, 30.09.2016 a je teda zrejmé, že uhradila dlhy po nebohom manželovi v celkovej výške 251.450,87 eur, teda sumu, ktorá prevyšuje hodnotu dlhu uvedenú v osvedčení o dedičstve, ako aj všeobecnú cenu majetku poručiteľa 247.871,06 eur a teda nezodpovedá za dlhy poručiteľa, ktoré prevyšujú všeobecnú cenu majetku poručiteľa. Nárok na úrok z omeškania z pohľadávky poručiteľa je nepochybne nárokom, ktorý prevyšuje všeobecnú cenu majetku poručiteľa a je nárokom, ktorým vzniká ďalší dlh poručiteľa, za ktorý žalovaná nemôže zodpovedať. Z osvedčenia o dedičstve nevyplýva žiadna pohľadávka žalobcu, ktorá by tvorila úroky z omeškania, pričom žalovaný si bol vedomý smrti poručiteľa Y.. Y. K.. Rovnako z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Pezinok je zrejmé, že tento súd úroky z omeškania so splatením pôžičky dohodnuté v písomnej zmluve o pôžičke zamietol pre rozpor s platnou právnou úpravou a žalobca si zákonné úroky z omeškania neuplatnil. Vzhľadom na uvedené, v čase smrti Y.. Y. K.
neexistovala žiadna pohľadávka žalobcu vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky priznanej rozsudkom Okresného súdu Pezinok, rovnako takýto nárok si žalobca napriek tomu, že mal vedomosť o smrti Y.. Y. K. a o existencie predmetného dedičského konania, v ktorom bola uplatnená jeho pohľadávka z rozsudku, neuplatnil. Učinil tak až predmetnou žalobou po smrti Y.. Y. K.. Smrťou poručiteľa neprešiel na ňu žiadny dlh ako príslušenstvo pohľadávky žalobcu, nakoľko takýto dlh neexistoval a ani neexistuje. Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, majú povahu opakujúcich sa dávok, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím, aj keď sa stanú splatnými až v budúcnosti, to znamená, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce okolnosti, ktoré nastali v dobe, kedy došlo k omeškaniu so splnením dlhu z hlavného záväzkového právneho vzťahu. Okolnosť, či každý ďalší deň dlžník porušuje svoju povinnosť plniť riadne a včas hlavný peňažný záväzkový vzťah, teda nie je, ako sa žalovaný mylne domnieva, pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania významná. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/157/2009. Z rozsudku Okresného súdu Pezinok vyplýva, že súd zaviazal nebohého Y.. Y. K. na úhradu sumy vo výške 184.995,- eur, ktorá sa skladala z istiny 119.840,- eur ako časti nesplatenej pôžičky a zmluvnej pokuty v celkovej výške 65.155,- eur. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že splatnosť pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 05.03.2010 nastala 01.06.2010. Je zrejmé, že 01.06.2010 došlo k prvému dňu omeškania so splatením pôžičky, a teda rovnako aj k začiatku plynutia trojročnej premlčacej doby vo vzťahu k uplatneniu práva na vrátenie pôžičky, ako aj začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu k uplatnenia práva na zaplatenie úrokov z omeškania. Premlčacia doba na zaplatenie istiny by uplynula dňa 02.06.2013. Týmto dňom 02.06.2013 došlo k uplynutiu premlčacej doby na zaplatenie úrokov z omeškania z istiny. Vo vzťahu k premlčaniu úrokov z omeškania zo zmluvnej pokuty 65.155,- eur, táto bola priznaná súdnym rozhodnutím, ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 13.01.2014. Prvý deň omeškania zo zaplatenia zmluvnej pokuty nastal dňa 13.01.2014, premlčacia doba na zaplatenie úrokov z omeškania zo zmluvnej pokuty uplynula dňa 14.01.2017. Vzhľadom na uvedenú právnu argumentáciu má žalobkyňa za to, že právo na zaplatenie úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky sa premlčuje v lehote, v ktorej sa premlčuje samotná pohľadávka, ktorá je hlavným záväzkom. Pokiaľ si žalobca právo na zaplatenie úrokov z omeškania neuplatnil v premlčacej dobe, v ktorej podliehala premlčaniu pohľadávka z hlavných záväzkov, jej uplynutím došlo k premlčaniu práva na úroky z omeškania ako celku, preto považuje žalobu za nedôvodnú.
4. Takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie veci posúdil po právnej stránke podľa § 121 ods. 3 a § 470 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
5. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/266/2013-34 zo dňa 21.11.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.01.2014, bol Y.. Y. K. povinný zaplatiť žalobcovi sumu 184.995,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku (úrok z omeškania) súd žalobu zamietol. Žalobou sa N.. G. H. domáhal zaplatenia sumy 257.315,34 eur titulom vrátenia pôžičky, konkrétne sumu 119.840,- eur ako nezaplatenú časť pôžičky a sumu 65.155,- eur ako zmluvnú pokutu. Súd zamietol žalobu v časti zaplatenia v zmluve dohodnutého úroku z omeškania. Osvedčením o dedičstve č.k. 30D/198/2016 zo dňa 12.09.2016 notár ako súdny komisár v dedičskej veci po nebohom Y. Y. K., ktorý zomrel dňa 28.01.2016, vydal osvedčenie o dedičstve, na základe ktorého nadobudla dedičstvo T. K., žalovaná. V zmysle ustanovenia § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Právna úprava dedenia vychádza zo zásady univerzálnej sukcesie, žalovaná vstúpila do majetkových vzťahov svojho právneho predchodcu, manžela, poručiteľa Y.. Y. K., v plnom rozsahu a to dňom jeho smrti dňa 28.01.2016. Žalovaná týmto spôsobom vstúpila do vzťahu so žalobcom. Exekučné konanie, ktorého exekučným titulom bola súdom priznaná pohľadávka sa začalo dňa 05.02.2017 a bolo ukončené uspokojením veriteľa (žalobcu). Z konečného vyúčtovania zo dňa 07.01.2022 predmetného exekučného konania, teda konania vedeného pod sp. zn. EX XXXX/XX, súd zistil, že exekučné konanie sa viedlo na základe exekučného titulu a to rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/266/2013-34 zo dňa 21.11.2013 a konanie sa skončilo vymožením pohľadávky (193.244,35 eur), trov exekúcie oprávneného (16,50 eur) a trov exekútora (40.055,83 eur), v celkovej výške (233.316,68 eur), ktoré uhradila žalovaná. Žalobca si v spore uplatnil aj zaplatenie úrokov z omeškania, konajúci súd žalobu v tejto časti zamietol, úroky z omeškania neboli predmetom rozhodnutia Okresného súdu Pezinok, ani exekučného konania. Súd prvej inštancie mal za to, že sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalobcu, že ide o pohľadávku žalobcu voči žalovanej a nie voči poručiteľovi, z dôvodu omeškania žalovanej, nie poručiteľa. Stále ide o pohľadávku, ktorá na žalovanú prešla momentom smrti poručiteľa a predstavovala čiastku priznanú
súdom vo výške 184.995,- eur, pričom v tomto spore bolo preukázané, že bola v plnom rozsahu zaplatená v rámci exekučného konania a úroky z omeškania neboli súčasťou priznaného nároku žalobcu. K univerzálnej sukcesii došlo pred začatím exekučného konania a dedičská zodpovednosť nemôže meniť právne závery vyslovené v exekučnom titule, zmenou účastníka konania na základe univerzálnej sukcesie sa nemení povaha sporu a ani jeho právne posúdenie. V zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovaná zodpovedá za dlhy poručiteľa, ktoré na ňu prešli poručiteľovou smrťou do výšky nadobudnutého dedičstva. V spore bolo preukázané, že čistá hodnota dedičstva predstavovala sumu 1.211,76 eur, pričom žalovaná v spore preukázala, že uhradila aj ďalšie dlhy poručiteľa, hodnota nadobudnutého dedičstva je teda nulová a žalovaná by z tohto dôvodu nezodpovedala za ďalšie poručiteľove dlhy. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že povinnosť žalovanej nahradiť úrok z omeškania nemožno stotožňovať so zodpovednosťou žalovanej za dlh poručiteľa, nakoľko si v tomto spore uplatnil úrok z omeškania za obdobie, keď bola v omeškaní žalovaná a nie poručiteľ. Podstatou sporu bola okolnosť, že žalobca si uplatnil úroky z omeškania voči dedičovi dlžníka v čase, keď už prebiehalo exekučné konanie na vymoženie jeho pohľadávky a to voči právnej nástupkyni pôvodného dlžníka, pričom exekučné konanie bolo ukončené vymožením pohľadávky. Ak by sme pripustili opak a uzatvorili, že žalobca má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania aj voči dedičke za čas po smrti poručiteľa, ako sankciu za omeškanie dediča s plnením dlhu, ktorý na ňu prešiel momentom smrti, teda na úroky z omeškania žalovanej s plnením žalobcovi v rámci exekučného konania (čo by znamenalo, že každý veriteľ by mal nárok na úroky z omeškania od vykonateľnosti exekučného titulu do jeho uspokojenia v rámci exekučného konania), žaloba by aj tak nebola dôvodná. Žalobca tvrdil, že žalovaná uhrádzala dlh poručiteľa v splátkach vo výške 282,26 eur, ale svoje tvrdenie ničím nepreukázal. Toto jeho tvrdenie nemožno označiť za nesporné, nakoľko žalovaná doložila do spisu výpis z účtu a spôsob úhrady v rámci exekučného konania, ale tieto dôkazy nepreukazovali tvrdenia žalobcu, že splácala tak ako tvrdil žalobca. Pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu, nakoľko v spore nepreukázal, kedy žalovaná plnila, v akom rozsahu a teda z predložených listinných dôkazov nie je možné ustáliť, že žalovaná bola v omeškaní a v akom rozsahu. Ani z listinných dôkazov predložených žalovanou nevyplýva dôvodnosť žalobného návrhu. Podľa ustanovenia § 132 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Toto zákonné ustanovenie upravuje dôkaznú povinnosť strán sporu, ktorá súvisí s tzv. dôkazným bremenom. V občianskom súdnom konaní sporového charakteru spočíva dôkazné bremeno na žalobcovi. To znamená, že žalobca bol povinný označiť, respektíve predložiť všetky dôkazy, ktorými by sa preukázali ním tvrdené skutočnosti osvedčujúce jeho nárok. Žalobca súdu nepreukázal, že žalobkyňa plnila spôsobom ako tvrdil v žalobe, preto súd nemôže považovať za preukázané, že má nárok na úroky z omeškania tak ako si ich vyčíslil. Dôsledok neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, preto by súd prvej inštancie aj tak žalobu zamietol. K uplatnenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v spore vedenom na Okresnom súdu Pezinok, pričom súd jeho žalobu v tejto časti zamietol, rozhodnutie je právoplatné, preto súd nemôže vec prejednať a rozhodnúť opäť, čím sa v zmysle ustanovenia § 230 CSP vytvorila prekážka veci rozhodnutej, preto nebolo potrebné posudzovať ani vznesenú námietku premlčania.
6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Úspešnej žalovanej súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi v plnej výške.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca a to z dôvodu podľa § 365 odsek 1 písm. f) CSP, v zmysle ktorého súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu podľa § 365 odsek 1 písm. h) CSP, v zmysle ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie rozhodol vo veci na základe nesprávneho právneho posúdenia a nesprávnych skutkových zistení. Okresný súd Pezinok, v rozsudku v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/266/2013 uviedol, že: „Žalobca si v spore uplatnil zaplatenie úrokov
z omeškania, súd žalobu v tejto časti zamietol, úroky z omeškania neboli predmetom rozhodnutia Okresného súdu Pezinok, ani exekučného konania.“ (pozn.: myslí sa pôvodný spor medzi žalobcom a poručiteľom). Z konštatovania prvoinštančného súdu je zrejmé, že dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu skutkovému zisteniu, keď považoval za preukázané, že žalobca si v rámci konania pred Okresným súdom Pezinok, sp. zn. 4C/266/2013 uplatnil aj zákonný úrok z omeškania, o ktorom mal konajúci súd rozhodnúť tak, že ho zamietol. Predmetné skutkové zistenie konajúceho súdu sa nezakladá na pravde. Z konštatovania prvoinštančného súdu jednoznačne vyplýva, že konajúci súd posúdil žalobcov nárok ako „res iudicata“, a preto podľa jeho názoru nemohol o veci rozhodnúť. Uvedený právny záver je podľa názoru žalobcu nesprávny hneď z niekoľkých dôvodov. Ako vyplýva z odôvodnenia právoplatného rozsudku Okresného súdu Pezinok, sp. zn.: 4C/266/2013
- 34, zo dňa 21.11.2013, v predmetnom konaní si žalobca, okrem istiny a zmluvnej pokuty, uplatnil aj zmluvný úrok z omeškania, dohodnutý v písomnej zmluve o pôžičke, tento mu však súd zamietol pre rozpor s platnou legislatívou. Okresný súd Pezinok v odôvodnení predmetného rozsudku tiež konštatuje, že: „Povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania so splnením dlhu upravuje Občiansky zákonník v ust. § 517 ods. 1,2, vrátane zákonnej úpravy výšky úrokov z omeškania vykonávacím predpisom /Nar. vlády SR č. 87/1995 Zb./ Navrhovateľ sa v tomto konaní však zaplatenia zákonných úrokov z omeškania dlžníka s vrátením peňažnej pôžičky nedomáhal.“ Je teda zrejmé, že v rámci uvedeného konania sa rozhodovalo len o zmluvných úrokoch z omeškania, a teda žalobcom uplatnený nárok na zákonný úrok z omeškania v rámci konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava III, sp. zn.: 60C/78/2020, nemôže byť v žiadnom prípade posúdený ako „res iudicata“. Ďalším dôvodom, pre ktorý žalobcom uplatnený nárok na zákonný úrok z omeškania voči žalovanej nemôže byť posudzovaný ako „res iudicata“ je skutočnosť, že žalobca sa v rámci konania pred Okresným súdom Bratislava III, sp. zn. 60C/78/2020, nedomáha zákonného úroku z omeškania za oneskorené plnenie peňažnej povinnosti poručiteľom, Y.. Y. K., do momentu jeho smrti, ale si uplatňuje svoj nárok na zákonný úrok z omeškania z dôvodu omeškania žalovanej s plnením jej peňažnej povinnosti, ktorá na ňu prešla na základe Osvedčenia o dedičstve, č.k. 30D/198/2016, zo dňa 12.09.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.09.2016. Z uvedeného je zrejmé, že keby sa aj v konaní pred Okresným súdom Pezinok, sp. zn. 4C/266/2013, právoplatne rozhodlo o zákonnom úroku z omeškania (čo sa ale s poukazom na uvedené skutočnosti nestalo), nemohla by táto skutočnosť byť prekážkou rozhodnutej veci vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na zákonný úrok z omeškania voči žalovanej za oneskorené plnenie jej peňažného dlhu v čase po smrti poručiteľa. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že voči žalovanej nie je možné uplatniť nárok na zaplatenie úroku z omeškania za obdobie po smrti poručiteľa, ako sankciu za omeškanie s plnením dlhu zo strany dedičky, ktorý na ňu prešiel okamihom smrti poručiteľa, a to z dôvodu, že (i) ide o pohľadávku žalobcu, ktorá na žalovanú prešla dedením (a nie je teda pôvodnou pohľadávkou voči žalovanej), (ii) celá pohľadávka žalobcu bola uspokojená v rámci exekučného konania a (iii) uhradením úrokov z omeškania (hoci ide o úroky z omeškania za obdobie po smrti poručiteľa) by sa presiahla hodnota nadobudnutého dedičstva. S týmito závermi prvoinštančného súdu nie je možné sa stotožniť. Žalobca má za to, že v súlade so zásadou univerzálnej dedičskej sukcesie, ak na základe právoplatného dedičského rozhodnutia prejdú na dediča aj záväzky poručiteľa, okamihom smrti poručiteľa sa dedič stáva novým dlžníkom veriteľa a vzťahujú sa na neho aj príslušné zákonné ustanovenia o omeškaní s plnením peňažného záväzku. Ak by sme prijali právny záver, že zodpovednosť dediča za záväzky poručiteľa za obdobie po smrti poručiteľa je obmedzená hodnotou nadobudnutého dedičstva, pripustili by sme, že dedič je oprávnený bezmedzne predlžovať úhradu veriteľovej pohľadávky bez akejkoľvek sankcie. Rovnako tak je žalobca toho názoru, že ani fakt, že žalovaná nebola jeho pôvodnou dlžníčkou, ako ani skutočnosť, že predmetná istina bola celá vymožená v rámci exekučného konania, nemajú žiaden vplyv na zákonné právo žalobcu ako veriteľa požadovať od žalovanej ako jeho novej dlžníčky zákonný úrok z omeškania za obdobie jej omeškania s plnením peňažného dlhu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. júna 2011, sp. zn. 33Cdo/2409/2009, v zmysle ktorého: „Zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa je obmedzená ustanovením § 470 OZ. Nezávisí na tom, či konkrétny dlh bol zahrnutý do pasív dedičstva v konaní o dedičstve alebo nie. Dediči dlžníka sú povinní zaplatiť úroky z omeškania za dobu do smrti dlžníka len v tom rozsahu, v akom po pripočítaní k dlhu, ktorý na ne prešiel, neprevyšujú cenu nadobudnutého dedičstva. Avšak úroky z omeškania za dobu po smrti dlžníka už nie sú sankciou za omeškanie zomretého dlžníka, ale za omeškanie dedičov s plnením dlhu, ktorý na nich prešiel. Dediči dlžníka sú preto povinní ich zaplatiť bez obmedzenia vyplývajúceho z § 470 OZ.“ Žalobca sa nestotožňuje ani s právnym názorom prvoinštančného súdu, že aj v prípade, ak by pripustil, že žalobca má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania voči dedičke v čase po smrti poručiteľa, aj tak by
žaloba nebola dôvodná. Podľa súdu prvej inštancie, žalobca by neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko v spore nepreukázal kedy žalovaná plnila, v akom rozsahu a teda z predložených listinných dôkazov nie je možné ustáliť, že žalovaná bola v omeškaní a v akom rozsahu a ani z listinných dôkazov predložených žalovanou nevyplýva dôvodnosť žalobného návrhu. Žalobca uvádza, že žalovaná vo svojej obrane nikdy nerozporovala výšku žalobcom uplatnených úrokov, ani spôsob ich výpočtu. Žalovaná sa v konaní bránila len s poukazom na § 470 ods. 1 OZ, konkrétne tým, že nárok na úrok z omeškania prevyšuje všeobecnú cenu majetku poručiteľa; ďalej tým, že smrťou poručiteľa na ňu žiaden dlh ako príslušenstvo pohľadávky žalobcu neprešlo, nakoľko takýto dlh v čase smrti poručiteľa neexistoval a ani neexistuje; a napokon aj tým, že žalobcom uplatnený nárok je premlčaný. Vzhľadom na uvedené, s poukazom na § 151 odsek 1 CSP, v zmysle ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné, nie je možné posudzovať tvrdenie žalobcu o výške splátok a lehotách ich plnenia zo strany žalovanej za sporné. Aj keď sa súd prvej inštancie nezaoberal námietkou premlčania vznesenou zo strany žalovanej (s poukazom na prekážku veci rozhodnutej), z dôvodu právnej istoty, žalobca, v súlade so svojou argumentáciou na pojednávaní konanom dňa 09.02.2023, uvádza, že sa s predmetnou námietkou žalovanej nestotožňuje; žalobou zo dňa 03.08.2020 uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania voči žalovanej nie je premlčaný, a to aj s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/24/2018 z 11.12.2018, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Obdo/36/2010 z 18.08.2011 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Obdo/23/2012 z 31.07.2012. Žalobca je toho názoru, že úroky z omeškania, uplatnené v konaní ako sankcia za oneskorené plnenie peňažného dlhu zo strany dlžníka, sa premlčujú samostatne, nezávisle od plynutia premlčacej doby hlavného záväzku, pričom poukazuje na skutočnosť, že svoj nárok na zaplatenie hlavného záväzku si riadne uplatnil na súde v zákonom stanovenej premlčacej dobe a v čase podania žaloby o zaplatenie zákonných úrokov z omeškania žalovaná uhradila žalobcovi z celkovej istiny 184.995,- eur, len sumu vo výške 10.645,98 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu zo dňa 03.08.2020 v celom rozsahu vyhovie a žalovanú zaviaže na zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 26.523,56 eur a na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania žalobcu vo výške 100 %.
8. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a súd prvej inštancie v danom spore správne aplikoval kľúčové ustanovenie § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa nemôže byť zodpovedná za ďalšie nároky veriteľov poručiteľa, inak by bolo dedičstvo predlžené a v dedičskom konaní by bol zvolený iný postup. Žalobkyňa ako dedička, ktorá prevzala celý majetok, a zároveň aj dlhy po svojom manželovi, nemôže byť zodpovedná za ďalší nárok ktorý jednak ani nebol uplatnený a jednak výška dlhov ktoré zaplatila, už v súčasnej dobe prevyšujú hodnotu získaného majetku. Žalovaná sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil uplatnený nárok žalobcu ako nárok, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté na Okresnom súde Pezinok v konaní pod sp. zn. 4C/266/2013. Z tohto rozsudku vyplýva, že žalobca si v uvedenom konaní uplatnil okrem iného aj úrok z omeškania vo výške 0,05% ročne za každý deň omeškania. Tento návrh na zaplatenia úrokov z omeškania bol zamietnutý pre rozpor s platnou právnou úpravou. Súd zároveň vo svojom odôvodnení uviedol, že „navrhovateľ sa v tomto konaní však zaplatenia zákonných úrokov z omeškania s vrátením peňažnej pôžičky nedomáhal“. Žalovaná je toho názoru, že pokiaľ sa žalobca v konaní na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4C/266/2013 domáhal zaplatenia úrokov z omeškania a žaloba v tejto časti bolo zamietnutá, okresný súd v napadnutom rozsudku nepochybil, ak nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v predmetnom prípade podporne posúdil ako „res iudicata“. Žalobca sa pri uplatnení svojho nároku rozhoduje, či uplatní zmluvný úrok z omeškania alebo zákonný úrok z omeškania. Pokiaľ si žalobca zvolí uplatnenie zmluvných úrokov z omeškania a tento nárok je zamietnutý, nie je možné si uplatňovať zákonné úroky z omeškania, keďže nárok vo vzťahu úroku z omeškania bol v súdnom konaní posúdený a bolo o ňom rozhodnuté právoplatným rozsudkom. Ďalej žalovaná uviedla, že sa nedostala do žiadneho omeškania s plnením svojej povinnosti, čo nesprávne interpretuje žalobca. Okresný súdu Pezinok, rozsudkom č. k. 4C/266/2013-34, zo dňa 21.11.2013 zaviazal nebohého manžela žalovanej Y. Y. K. na zaplatenie istiny vo výške 184.995,- eur, ako aj na náhradu trov konania vo výške 6.758,98 eur a na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.490,37 eur. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 09.01.2014 a vykonateľnosť dňa 13.01.2014. Y.. Y. K. zomrel dňa 28.01.2016. Žalobca viedol v tom čase voči nebohému Y.. Y. K. exekúciu na vymoženie sumy vo výške 184.955,- eur s príslušenstvom, ktorá bola vedená u súdneho exekútora Y. P. W. pod č. Ex XXX/XXXX. Osvedčením o dedičstve sp. zn. 30D/198/2016, Dnot 30/2016,
zo dňa 12.09.2016 pohľadávka žalobcu v sume 184.955,- eur (vyplývajúcu z rozsudku Okresného súdu Pezinok, č. k.: 4C/266/2013- 34, zo dňa 21.11.2013) s príslušenstvom a trovami súdneho exekútora v celkovej sume 229.736,56 eur ako pasívum dedičstva prevzala žalovaná ako manželka nebohého Y. Y. K.. Žalovaná nesúhlasí s názorom žalobcu, že: „žalobca sa v predmetnom konaní nedomáha zákonného úroku z omeškania za oneskorené plnenie peňažnej povinnosti Y. Y. K. do momentu jeho smrti, ale v rámci predmetného konania si žalobca uplatnil svoj nárok na zákonný úrok z omeškania z dôvodu omeškania žalovanej“. Žalovaná sa s plnením nároku, ktorý na ňu prešiel smrťou poručiteľa - jej manžela Y. Y. K. a prechod bol potvrdený Osvedčením o dedičstve sp. zn. 30D/198/2016, Dnot 30/2016, zo dňa 12.09.2016, nedostala do žiadneho omeškania. Žalovaná nebola dlžníkom žalobcu a nebola s ním v žiadnom vzťahu, preto sa nemohla ani dostať do omeškania. Do omeškania s plnením peňažného dlhu sa dostal jej manžel, keďže žalobca si svoj nárok na zaplatenie istiny 184.995,- eur s príslušenstvom uplatnil v exekučnom konaní. Z ustanovenia § 460 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Rovnakým spôsobom na dediča prechádzajú aj dlhy poručiteľa, ale iba do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Rozhodnutie o dedičstve (Osvedčenie o dedičstve) má deklaratórny (potvrdzujúci) účinok. Z uvedeného možno vyvodiť, že v prípade prechodu dlhu nevzniká žiadny nový dlh (záväzok), ale dochádza k zmene v osobe dlžníka, z dôvodu prechodu práv a povinností, zo záväzku ktorý na neho prešiel. V danom prípade na žalovanú smrťou poručiteľa neprešiel žiadny nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, preto za takýto nárok žalovaná nemôže zodpovedať. Z Osvedčenia o dedičstve vyplýva, že na žalovanú prešli po svojom manželovi viaceré dlhy, samozrejme aj majetok. Všeobecná cena majetku poručiteľa bola 247.871,06 eur, výška dlhu dedičstva 246.660,03 eur. Čistá hodnota dedičstva bola 1.211,76 eur. Pokiaľ by existoval ešte ďalší dlh napr. nárok na zaplatenie úrokov z omeškania dedičstvo by mohlo byť predlžené prípadne by žalovaná mohla dedičstvo aj odmietnuť. Rovnako žalovaná dedičstvo prijala aj za predpokladu, že bola uzrozumená o výške dlhov ako aj o výške hodnoty majetku a spoliehala sa s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že za prípadné ďalšie dlhy svojho manžela nezodpovedá. Žalobca nesprávne interpretuje princíp univerzálnej dedičskej sukcesie. Dedič sa nemôže stať novým dlžníkom veriteľa tak ako uvádza žalobca. Nakoľko žalobca sa snaží v tejto súvislosti navodiť, že ide o nový dlh, čím samozrejme nemožno súhlasiť. Dedič vstupuje na miesto pôvodného dlžníka s právami a povinnosťami ktoré na neho prešli v rámci dedičského konania. Žalobca tvrdí, že „dedič by bol oprávnený bezmedzne predlžovať úhradu veriteľovej pohľadávky bez akejkoľvek sankcie“. V vzťahu k uvedenému tvrdeniu žalovaná uvádza, že ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu Pezinok sp. zn. 4C/266/2013 istina 184.995 eur, ktorá prešla v rámci dedičského konania na žalovanú a z ktorej sa žalobca domáha zaplatenia úrokov z omeškania v predmetnom spore sa skladá zo sumy 119.840,- eur ako istiny a zmluvnej pokuty vo výške 65.155,- eur. V danom prípade omeškanie pôvodného dlžníka už bolo sankcionované zmluvnou pokutou. Rovnako si žalobca uplatnil v konaní pred Okresným súdom Pezinok aj úroky z omeškania, ktoré boli zamietnuté. Navyše žalovaná prevzala dlh po svojom manželovi v exekučnom konaní, teda nemala žiadnu možnosť z vlastnej iniciatívy predlžovať úhradu pohľadávky žalobcu. Bol to samotný žalobca, ktorý si nesprávne uplatnil úroky z omeškania a tým, spôsobil zamietnutie tohto nároku. Žalovaná takýto nárok na úroky z omeškania z pôvodného záväzku na zaplatenie istiny 184.995,- eur s príslušenstvom neprevzala, preto takýto nárok žalobcovi voči žalovanej nemôže vzniknúť nakoľko by prevyšoval hodnotu nadobudnutého dedičstva. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 28.júna 2011, sp. zn. 33Cdo 2409/2009 uviedla, že tento rozsudok nie je priamo aplikovateľný na právnym poriadok Slovenskej republiky, preto súd môže daný právny problém vyriešiť odlišným spôsobom. Rovnako nemožno súhlasiť so záverom, že: „Nezávisí na to, či konkrétny dlh bol zahrnutý do pasív dedičstva v konaní o dedičstve alebo nie“. Uvedený záver je príkrom rozpore s ustanovením § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedené tvrdenie vôbec nezohľadňuje predĺženie dedičstva alebo konvokáciu veriteľov. Ďalej má za to, že nárok na zaplatenie úrokov z omeškania by mohlo prejsť na žalovanú, ak by takýto nárok spolu s hlavným záväzkom v okamihu smrti poručiteľa (dlžníka) existoval. Takýto nárok žalobcu v čase smrti poručiteľa neexistoval a rovnako takýto nárok bol aj právoplatne zamietnutý. Ďalej uviedla, že poprela nárok žalobcu ako celok, preto je bezpredmetné tvrdenie žalobcu, že žalovaná nenamietala výšku uplatnených úrokov, ani spôsob ich výpočtu. Pokiaľ žalovaná namieta žalobcom uplatnený nárok ako celok, namieta aj preukázanie nároku žalobcu na jeho zaplatenie. Ustanovenie § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku je potrebné vykladať v tom duchu, že žalobca ako nositeľ dôkazného bremena je povinný preukázať svoj nárok. Až po preukázaní nároku žalobcu je možné aplikovať ustanovenie § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalobca predložil potvrdenia O. X.. o pohyboch na bežnom účte ako listinný dôkaz na preukázanie svojho nároku na zaplatenie úrokov z omeškania. S poukazom na ustanovenie § 154 Civilného sporového
poriadku žalovaná má za to, že na tieto dôkazy by nemal súd prihliadnuť. Rovnako takýto dôkaz listinou je potrebné vykonať s poukazom na ustanovenie § 204 Civilného sporového poriadku. Vzhľadom na uvedené tieto dôkazy sú v danom štádiu konania nepoužiteľné. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu uvedeným v bode 19. odvolania žalovaná uvádza, nesúhlasí s názorom., že úroky z omeškania sa premlčujú samostatne, nezávisle od plynutia doby hlavného záväzku. K tejto problematike premlčania existujú dva odlišné názory. Žalovaná sa prikláňa k názoru, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. (z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Cdo/157/2009) . Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je preto vecne správny a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, bol pri preskúmaní veci viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
10. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia vyčíslených úrokov z omeškania, spolu vo výške 26.523,56 eur. Uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 21.11.2013, sp. zn. 4C/266/2013-34, súd zaviazal Y.. Y. K., ako pôvodného žalovaného, na zaplatenie istiny vo výške 184.995 eur, náhrady trov konania vo výške 6.758,98 eur a náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.490,37 eur. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 09.01.2014 a vykonateľnosť dňa 13.01.2014. Pôvodný žalovaný Y.. Y. K. zomrel dňa XX.XX.XXXX a jeho pasíva prevzala jeho manželka, žalovaná T. K. a to na základe osvedčenia o dedičstve č.k. 30D/198/2016, Dnot 30/2016 zo dňa 12.09.2016, ktoré nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 12.09.2016. Žalovaná uhrádzala svoj dlh postupne, mesačnými čiastočnými úhradami vo výške 282,26 eur v rámci prebiehajúceho exekučného konania (táto skutočnosť v konaní nebola sporná). Ku dňu podania žaloby uhradila podľa tvrdenia žalobcu z pôvodnej pohľadávky vo výške 184.995,- eur sumu vo výške 10.645,98 eur. Žalobca si žalobou uplatnil úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z pohľadávky priznanej mu rozsudkom Okresného súdu Pezinok, ktorý nebol uplatnený v pôvodnom konaní. Dlžné úroky z omeškania vyčíslil odo dňa 31.07.2017 (3 roky spätne od podania žaloby) až ku dňu podania žaloby, t.j. ku dňu 31.07.2020.
11. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol v celom rozsahu, keď mal za to, že žalobca nemá nárok na zaplatenie úrokov z omeškania voči dedičovi dlžníka v čase, keď už prebieha exekučné konanie na vymoženie jeho pohľadávky a to voči právnej nástupkyni pôvodného dlžníka, pričom exekučné konanie bolo ukončené vymožením pohľadávky, teda žalobca nemá nárok na zaplatenie úrokov z omeškania voči dedičke za čas po smrti poručiteľa, ako sankciu za omeškanie dediča s plnením dlhu, ktorý na ňu prešiel momentom smrti, teda na úroky z omeškania žalovanej s plnením žalobcovi v rámci exekučného konania, uvedené by navyše podľa súdu prvej inštancie znamenalo, že každý veriteľ by mal nárok na úroky z omeškania od vykonateľnosti exekučného titulu do jeho uspokojenia v rámci exekučného konania. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalobcu, že ide o pohľadávku žalobcu voči žalovanej a nie voči poručiteľovi, z dôvodu omeškania žalovanej, nie poručiteľa. Stále ide o pohľadávku, ktorá na žalovanú prešla momentom smrti poručiteľa a predstavovala čiastku priznanú súdom vo výške 184.995,- eur, pričom v tomto spore bolo preukázané, že bola v plnom rozsahu zaplatená v rámci exekučného konania a úroky z omeškania neboli súčasťou priznaného nároku žalobcu. K univerzálnej sukcesii došlo pred začatím exekučného konania a dedičská zodpovednosť nemôže meniť právne závery vyslovené v exekučnom titule, zmenou účastníka konania na základe univerzálnej sukcesie sa nemení povaha sporu a ani jeho právne posúdenie. V zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovaná zodpovedá za dlhy poručiteľa, ktoré na ňu prešli poručiteľovou smrťou do výšky nadobudnutého dedičstva. V spore bolo preukázané, že čistá hodnota dedičstva predstavovala sumu 1.211,76 eur, pričom žalovaná v spore preukázala, že uhradila aj ďalšie dlhy poručiteľa, hodnota nadobudnutého dedičstva je teda nulová a žalovaná by z tohto dôvodu nezodpovedala za ďalšie poručiteľove dlhy.
12. Uvedené závery súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za nesprávne a v rozpore s hmotným právom.
13. V prvom rade je potrebné uviesť, že prebiehajúce súdne ani exekučné konanie neprerušuje omeškanie dlžníka s plnením dlhu, dlžník zostáva v omeškaní až do splatenia dlhu. Úroky z omeškania predstavujú hmotnoprávny nárok veriteľa a veriteľ má na ne nárok až do úplného splatenia istiny. Veriteľ má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania od prvého dňa omeškania a to aj za obdobie počas prebiehajúceho súdneho konania, ako aj počas prebiehajúcej exekúcie. Súdu prvej inštancie zrejme ušlo, že aj v prípade, keď sa priznávajú úroky z omeškania v súdnom konaní spolu s istinou, tak túto povinnosť súd formuluje tak, že priznáva úroky z omeškania v zákonnej výške z dlžnej istiny od momentu vzniku omeškania až do zaplatenia a tieto sa v tejto podobe aj vymáhajú v exekučnom konaní, teda až do skončenia trvania omeškania zaplatením dlžnej sumy. Teda vo všeobecnosti platí, že každý veriteľ má nárok na úroky z omeškania z istiny po celú dobu omeškania, teda aj za čas od vykonateľnosti exekučného titulu do úplného uspokojenia dlhu v rámci exekučného konania. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že exekučné konanie je procesným následkom nesplnenia dlhu v zmysle exekučného titulu. Pokiaľ exekučný titul znie len na istinu, nič nebráni veriteľovi dodatočne si uplatniť v „novom exekučnom titule“ nárok na úroky z omeškania, ktoré predstavujú sankciu dlžníka za nesplnenie si povinnosti splatiť dlh riadne a včas. Pokiaľ exekučný titul znie na istinu a úroky z omeškania, tieto patria veriteľovi v určenej výške až do úplného uspokojenia celej istiny.
14. Rovnako tak nie je správny záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého sa nestotožnil s názorom, že ide o pohľadávku žalobcu voči žalovanej a nie voči poručiteľovi, z dôvodu omeškania žalovanej (nie poručiteľa) a mal za to, že stále ide o pohľadávku, ktorá na žalovanú prešla momentom smrti poručiteľa a predstavovala čiastku priznanú súdom vo výške 184.995,- eur, pričom v tomto spore bolo preukázané, že bola v plnom rozsahu zaplatená v rámci exekučného konania a úroky z omeškania neboli súčasťou priznaného nároku žalobcu.
15. Odvolací súd uvádza, že nesporne zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa je obmedzená ustanovením § 470 OZ. Nezávisí na tom, či konkrétny dlh bol zahrnutý do pasív dedičstva v konaní o dedičstve alebo nie. Dedičia dlžníka sú preto povinní zaplatiť úroky z omeškania za dobu do smrti dlžníka len v tom rozsahu, v akom po pripočítaní k dlhu, ktorý na nich prešiel neprevyšujú cenu nadobudnutého dedičstva. Avšak úroky z omeškania za dobu po smrti dlžníka už nie sú sankciou za omeškanie zomrelého dlžníka, ale za omeškanie dediča s plnením dlhu, ktorý na neho prešiel. Dedič dlžníka je preto povinný ich zaplatiť bez obmedzenia vyplývajúceho z § 470 OZ. Ak teda nesplní dlh dedič dlžníka, ktorý za neho zodpovedá v zmysle § 470 OZ, je ako jeho právny nástupca v omeškaní a je preto povinný, okrem splnenia poručiteľovho dlhu, zaplatiť veriteľovi aj úroky z omeškania, ktoré vznikli jeho vlastným omeškaním a predstavujú už výlučne jeho dlh (v tomu zodpovedajúcom rozsahu potom naopak nejde o dlh poručiteľa). Limitácia daná ustanovením § § 470 OZ (teda do výšky hodnoty majetku nadobudnutého dedením) sa teda na príslušenstvo dlhu, ktorý „prirástol“ po smrti poručiteľa, ktorý má pôvod v omeškaní dediča nevzťahuje, pretože sa nejedná o dlh poručiteľa, ale o sankciu dediča za omeškanie so zaplatením už jeho vlastného dlhu. Ak teda nesplnia dlh dlžníka jeho dedičia, ktorí za neho zodpovedajú v zmysle ustanovenia § 470 OZ, sú ako jeho právni nástupcovia okamihom jeho smrti v omeškaní a sú teda povinní, okrem splnenia dlhu poručiteľa poskytnúť veriteľovi aj úroky z omeškania. Teda dedičia dlžníka sú preto povinní ich zaplatiť bez limitácie vyplývajúcej z ustanovenia § 470 Občianskeho zákonníka (por, napr. Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová, Milan Hulmák a kolektiv, Občanský zákoník I, II, 2. vydání, Praha: C. H. Beck, 2009, s. 1691).
16. Odvolací súd v tejto súvislosti podporne poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu ČR (rozsudok 21Cdo/895/2001 že dne 28.02.2002, rozsudok 33Cdo/2409/2009 ze dne 28.06.2011), z obsahu ktorej vyplýva, že „smrť dlžníka a skutočnosť, že o majetku dlžníka prebieha na súde dedičské konanie, nemá na omeškanie s plnením jeho dlhu, aj keď nastalo za života dlžníka, žiadny vplyv. Ak nesplnia dlh dedičia dlžníka, ktorí za neho zodpovedajú v zmysle ustanovenia § 470 Občianskeho zákonníka, sú ako jeho právni nástupcovia, ktorí vstupujú nielen do práv, ale aj do povinností dlžníka, smrťou dlžníka, v omeškaní a sú teda aj povinní okrem splnenia poručiteľovho dlhu poskytnúť veriteľovi aj úroky z omeškania“ (por. ďalej aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z dne 28.06.2011, sp. zn. 33Cdo/1873/2017, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. júna 2011, sp. zn. 33Cdo/2409/2009).
17. Teda správny je záver, že ustanovenia § 470 a 471 Občianskeho zákonníka neobmedzujú také práva veriteľa voči dedičovi, ktoré vznikajú po smrti poručiteľa, teda po tom, čo sa dedič stal dlžníkom daného dlhu, a sú dôsledkom dedičovho postavenia dlžníka. Takým dôsledkom je najmä vznik nárokov na príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z pôžičky a úrokov z omeškania (§ 121 ods. 3 § 470 a 471 Občianskeho zákonníka), ak tieto úroky sú naviazané na nesplatenie peňažných prostriedkov (do výšky, za ktorú dedič zodpovedá) samotným dedičom alebo na omeškanie dediča v zmysle § 470 a 471 Občianskeho zákonníka. Úroky a úroky z omeškania vznikajúce po smrti poručiteľa sú tak priamymi nárokmi veriteľa voči dedičovi ako dlžníkovi, nie dôsledkom zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa, a nevzťahuje sa na ne obmedzenie § 470 a § 471 Občianskeho zákonníka (porov. v tomto smere Bajánková, J. In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, s. 1649). Vychádzajúc z uvedeného je to potom už len výlučne žalovaná (nie jej právny predchodca), ktorá je vo vzťahu k žalobcovi v omeškaní s plnením peňažného dlhu, ktorý na ňu prešiel smrťou dlžníka (za ktorý zodpovedá ako dedička).
18. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal ako žalovaná splácala dlžnú sumu a nepreukázal výšku splátok, je potrebné súhlasiť s odvolateľom, že tieto skutočnosti neboli označené ako sporné, naopak aj sama žalovaná v podaní zo dňa 22.12.2022 (č.l. 105) potvrdila, že dlžnú sumu splácala v splátkach a to najskôr vo výške 300,- eur mesačne, pričom uhradila takto 6.950,- eur (od 21.10.2016 do 21.12.2017) a následne splátkami vo výške 350,- eur mesačne uhradila spolu 13.300,- eur (od 04.09.2018 do 20.12.2021) s tým, že uviedla, že celú dlžnú sumu uhradila v januári 2022. Z uvedeného je potom nesporné, že žalovaná dlžnú sumu uhrádzala v splátkach (čo nebolo sporné) a pokiaľ je sporná výška splátky a dátum jej zaplatenia, kedy žalobkyňa preukazovala, že uhrádzala splátku vyššiu ako tvrdil žalobca, prípadne v iných termínoch, nemôže mať uvedená skutočnosť bez ďalšieho za následok zamietnutie žaloby ako celku z dôvodu neunesenie dôkazného bremena žalobcu (ako to tvrdil súd prvej inštancie), ale môže mať za následok len zamietnutie žaloby v určitej časti uplatneného príslušenstva, ktorého zaplatenie zostalo sporné (nepreukázané).
19. Súd prvej inštancie sa ďalej v rozhodnutí nezaoberal ani námietkou premlčania vznesenou žalobkyňou a to z dôvodu, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v spore vedenom na Okresnom súdu Pezinok, pričom súd jeho žalobu v tejto časti zamietol, rozhodnutie je právoplatné, preto súd nemôže vec prejednať a rozhodnúť opäť, čím sa podľa súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 230 CSP vytvorila prekážka veci rozhodnutej, preto nebolo potrebné posudzovať ani vznesenú námietku premlčania. Aj tieto závery, ktoré vo svojom odvolaní namieta aj žalobca, považuje odvolací súd za nesprávne.
20. Pokiaľ súd prvej inštancie mal za to, že v prejednávanej veci ide o res iudicata, mal postupovať v súlade s ustanovením § 230 CSP a mal konanie zastaviť. Prekážka rozsúdenej veci patrí k procesným podmienkam a jej zistenie vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, resp. vedie sa konanie a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Odvolací súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci zo samotného odôvodnenia o rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 4C/266/2013-34, zo dňa 21.11.2013, vyplýva, že v predmetnom konaní si žalobca, okrem istiny a zmluvnej pokuty, uplatnil aj (zmluvný) úrok z omeškania, tak ako bol dohodnutý v písomnej zmluve o pôžičke. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia predmetného rozsudku, v ktorom konajúci súd uviedol, cit.: „Povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania so splnením dlhu upravuje Občiansky zákonník v ust. § 517 ods. 1,2, vrátane zákonnej úpravy výšky úrokov z omeškania vykonávacím predpisom /Nar. vlády SR č. 87/1995 Zb./ Navrhovateľ sa v tomto konaní však zaplatenia zákonných úrokov z omeškania dlžníka s vrátením peňažnej pôžičky nedomáhal.“ Je teda zrejmé, že v rámci uvedeného konania sa rozhodovalo o zmluvných úrokoch a nie zákonných úrokoch z omeškania, a
už z tohto dôvodu žalobcom uplatnený nárok na zákonný úrok z omeškania v rámci tohto nepredstavuje „res iudicata“. Predovšetkým však je potrebné uviesť, že žalobcom uplatnený nárok na zákonný úrok z omeškania voči žalovanej nemôže byť posudzovaný ako „res iudicata“ , keďže vychádzajúc zo záverov odvolacieho súdu uvedených vyššie, sa žalobca v rámci tohto konania nedomáha zákonného úroku z omeškania za oneskorené plnenie peňažnej povinnosti poručiteľom Y. Y. K. do momentu jeho smrti, ale si uplatňuje nárok na zákonný úrok z omeškania z dôvodu omeškania žalovanej s plnením jej peňažnej povinnosti, ktorá na ňu prešla na základe Osvedčenia o dedičstve, č.k. 30D/198/2016, zo dňa 12.09.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.09.2016. Vzhľadom na uvedené v danom prípade neexistuje prekážka rozhodnutej veci, nakoľko v prebiehajúcom konaní nejde ani o ten istý nárok, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a konanie sa netýka tých istých osôb.
21. Vzhľadom na uvedené sa potom bude musieť súd prvej inštancie, po ustálení prípadnej doby omeškania žalovanej so splácaním dlhu, taktiež opätovne zaoberať námietkou premlčania vznesenou žalovanou, pričom však bude jeho povinnosťou túto posúdiť v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššie súdu SR, v zmysle ktorej, s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/24/2018 z 11.12.2018, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Obdo/36/2010 z 18.08.2011 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Obdo/23/2012 z 31.07.2012, sa úroky z omeškania, uplatnené v konaní ako sankcia za oneskorené plnenie peňažného dlhu zo strany dlžníka premlčujú samostatne, nezávisle od plynutia premlčacej doby hlavného záväzku
22. Pokiaľ ide o výšku uplatnených nárokov, v tomto smere považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca ani nepreukázal výšku uplatneného nároku, nakoľko výšku preukazoval iba odkazom na žalobu treba považovať za predčasný a nesprávny. V tejto súvislosti tiež možno poukázať aj na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku síce konštatoval, že žalobca nepreukázal kedy a v akej výške splácala žalovaná splátky, avšak už neviedol, ktoré konkrétne žalobou uplatnené úroky z omeškania a v akom rozsahu neboli uplatnené dôvodne a ktoré a v akej výške ich považuje za nepreukázané. Naviac za stavu, kedy samotná žalovaná ani len netvrdila, že by uhradila celý dlh hneď po tom ako na ňu prešiel a nespochybniteľne istinu uhrádzala v splátkach (čo nebolo medzi stranami sporu sporné). Za daného stavu potom treba aj tieto úvahy/závery súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovi tieto nároky voči žalovanej nevznikli, považovať za predčasné.
23. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v prípade, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má žalobca ako veriteľ právo požadovať od dlžníka (žalovanej) popri plnení aj úroky z omeškania, pričom výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Povinnosťou dlžníka je predovšetkým splniť záväzok riadne a včas. Omeškanie dlžníka vzniká nesplnením povinnosti plniť riadne a včas. Čas plnenia je zväčša dohodnutý v zmluve, ale môže sa jednať aj o čas ustanovený napríklad rozsudkom súdu, právnym predpisom a podobne. Dlžník je povinný splniť obidve podmienky zániku záväzku súčasne, teda je povinný splniť záväzok aj riadne, aj včas, inak sa dostane do omeškania, pričom dlžník, ktorý je v omeškaní, je v omeškaní až do doby, pokiaľ záväzok nezanikne, v tomto prípade splnením. Odvolací súd uvádza, že povinnosťou súdu súd prvej inštancie teda bude ustáliť spôsob a rozsahu splácania dlhu žalovanou a ustáliť následne aj prípadný moment vzniku omeškania žalovanej v závislosti od splácania jednotlivých splátok.
24. Ak by mal odvolací súd za tohto stavu meritórne spor posúdiť, strany sporu by objektívne nemali žiadnu možnosť reagovať, a to či už z hľadiska potreby doplnenia skutkových tvrdení, prípadne dôkazných návrhov, alebo iných prostriedkov procesného útoku alebo obrany, a meritórne prejednanie rozhodnutia vo veci samej odvolacím súdom by v rozhodujúcej miere nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie bez toho, aby bola sporovým stranám riadne poskytnutá možnosť tvrdiť a preukázať všetky rozhodujúce skutočnosti, no zároveň namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné, no najmä tých, ktorými sa súd prvej inštancie nezaoberal. Meritórne rozhodnutie v spore odvolacím súdom by tak vzhľadom na okolnosti veci viedlo k porušeniu práva strán na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
25. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.
26. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav, a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
27. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane, a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel, boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09).
28. Odvolací súd, vzhľadom na vyššie uvedené závery, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vec opätovne prejedná a vezme do úvahy skutočnosť, že úroky z omeškania za dobu po smrti dlžníka už nie sú sankciou za omeškanie zomrelého dlžníka, ale za omeškanie dediča s plnením dlhu, ktorý na neho prešiel a dedič dlžníka je preto povinný ich zaplatiť bez obmedzenia vyplývajúceho z § 470 OZ, zhodnotí zistený skutkový stav veci, dôsledne vyhodnotí jednotlivé vykonané dôkazy, vysporiada sa s námietkou premlčania vznesenou žalovanou, a v prípade záveru, že bola vznesená nedôvodne, opätovne vec prejedná so sústredením sa na sporné otázky (napr. ustálenie výšky jednotlivých splátok, ktorými žalovaná splácala dlh a termínu ich zaplatenia) a následne vo veci znovu rozhodne, svoje rozhodnutie riadne a zrozumiteľne odôvodní, v odôvodnení svojho rozsudku aj riadne vysvetlí všetky dôvody svojho rozhodnutia tak, aby toto rozhodnutie bolo v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami, s poukazom na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP a tiež, aby bolo aj preskúmateľné v prípadnom odvolacom konaní, s tým, že náležite zohľadní a najmä vyhodnotí všetky prostriedky procesnej obrany a procesného útoku, dôsledne sa vysporiada so všetkými námietkami strán sporu, vyhodnotí stranami predložené a označené dôkazy a v odôvodnení svojho rozsudku aj riadne a podrobne vysvetlí všetky dôvody svojho rozhodnutia.
29. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).