Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Co-1-2026.pdf
PDF · 121.07 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/1/2026
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej v sporovej veci žalobkyne: A. B. A., A. A. C. X, XXX XX D. – E. F. A. E., G.: XX XXX XXX, zastúpený: Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s. r. o., so sídlom Kupeckého 320/33, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 47 240 482, proti žalovanému: E. D. (nezistený vlastník), zastúpený: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, 811 04 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 17 335 345, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 7C/10/2023-181 z 24.09.2025 takto
r o z h o d o l :
Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 7C/10/2023-181 z 24.09.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol takto cit.:
„I. Žalobu zamieta.
II. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.“
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k pozemku registra H. I. J. F. XXX – záhrada o výmere 4147 m2, vedeného na LV č. XX pre kat. úz. K., L. M. A., katastrálny odbor (ďalej len „označený pozemok“).
3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 136 ods. 1 a 2, § 137 ods. 1, § 141 ods. 1 a § 142 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“).
4. Skutkovo vychádzal zo zistenia, že označený pozemok je na LV č. XX pre kat. úz. K. vedený na žalobkyňu pod B2 v podiele 2/3-iny, a na žalovaného v podiele 1/3-iny, s tým že identifikácia žalovaného sa podľa údajov vedených k jeho osobe na predmetnom liste vlastníctva nedá jednoznačne určiť. Podľa znaleckého posudku č. XX/XXXX N. XX.XX.XXXX vyhotoveného znalcom z odboru stavebníctva, odvetvia pozemné stavby a odvetvia odhad hodnoty nehnuteľností G. J. D., predloženého do konania žalobkyńou mala jednotková všeobecná hodnota označeného pozemku činiť 1,11 eur/m2. Z jeho ďalšieho odborného stanoviska z 24.05.2024 predloženého do konania žalobkyňou vyplýva presvedčenie tohto znalca, že označený pozemok nie je deliteľný, pretože rozdelením by nevznikli dve rovnocenné a hodnotovo rovnako významné parcely, napriek tomu, že označený pozemok má potenciál pre budúcu výstavbu rodinného domu. V prípade jeho rozdelenia by mala severná parcela výrazne vyššie náklady na vybudovanie prístupovej cesty a napojenie na inžinierske siete, čo by ju stavalo do nevýhodnej pozície v porovnaní z južnou parcelou, pričom prístup na pozemok cez vodný
tok a malý most z parcely reg. H. I. F. XXX, ktorá je vo vlastníctve obce je už teraz veľmi obmedzený. Svoj názor oprel aj o hodnotenie takých aspektov ako je: zásobovanie vodou, náklady na zriadenie elektrických a telekomunikačných prípojok, vplyv slnečného svetla a energetickej efektívnosti, estetické a ekologické faktory, dopravnú dostupnosť infraštruktúry a pod. Rozdelenie označenej parcely by tak podľa uvedeného znalca bolo neekonomické, nakoľko by viedlo k vzniku nerovnocenných pozemkov s rozdielnymi investičnými nákladmi a hodnotou. Z vyjadrenia obce K. bolo zistené, že obec vedie záznam o E. D., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom 09.04.1987, že obec K. nemá vypracovaný územný plán, ako aj že ohľadom označenej parcely nevedú určenie jej funkčného využitia. Súčasne konštatoval, že osoba vedená na LV č. XX ako E. D. nie je totožná s osobou rovnakého mena a priezviska, ktorý sa narodil XX.XX.XXXX a zomrel XX.XX.XXXX.
5. V súvislosti s právnym posúdením prípadu konštatoval, že z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv založeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a o jeho vyporiadanie. Súd sa v rozhodnutí o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva vždy musí zaoberať výškou podielov spoluvlastníkov a účelným využitím veci, pritom je povinný postupovať podľa zákonom ustanoveného poradia a nie je viazaný návrhmi ani vzájomnými návrhmi účastníkov konania, pokiaľ ide o formu vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Reálne rozdelenie podľa výšky podielov prichádza do úvahy v prípade faktickej a funkčnej deliteľnosti predmetu spoluvlastníctva. Rozdelením nemusia vždy vzniknúť rovnaké hodnotné samostatné podiely predtým spoločnej nehnuteľnosti (pozemky nemusia mať rovnakú výmeru, rovnakú kultúru, bonitu a pod.). Prikázanie veci za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom, ktorí o to žiadajú však prichádza do úvahy vtedy, keď reálne rozdelenie spoločnej veci nie je možné (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/169/95). Pokiaľ ide o spôsob vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva, súd nie je viazaný návrhmi účastníkov, pretože spôsob vyporiadania sa týka obidvoch strán, takže aj proti vôli spoluvlastníka mu môže prikázať reálnu časť zo spoločnej veci, lebo iba táto časť zodpovedá výške spoluvlastníckeho podielu a predstavuje len to, čo spoluvlastník do rozhodnutia súdu vlastnil v ideálnom pomere z veci (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo/3/2004, sp. zn. 5Cdo/8/2008). Súčasne však konštatoval, že zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva rozdelením nehnuteľnosti nie je možné bez geometrického plánu, na ktorom je vyznačené rozdelenie predtým spoločnej parcely, výmera a čísla nových parciel. V okolnostiach súdenej veci vyhodnotil všetky hmotnoprávne predpoklady pre reálne rozdelenie označeného pozemku za splnené, čo dovodil z predbežného posúdenia súdneho znalca G. O. D. ako aj z fotodokumentácie v spise. Podľa súdu prvej inštancie argumentácia žalobkyne o nemožnosti reálneho rozdelenia označeného pozemku nemôže obstáť, nakoľko rozdelením parciel nemusia vzniknúť hodnotovo rovnaké parcely. Označeným pozemkom je totiž poľnohospodárska pôda v dostatočnej výmere umožňujúcej vytvorenie ako prístupovej cesty k novovytvoreným parcelám tak aj ich napojenie na inžinierske siete. Rozdelenie označeného pozemku je tak fakticky a funkčne dobre možné. Argumentácia žalobkyne poukazujúca na judikatúru súdov k nemožnosti rozdelenia nehnuteľnosti sa týka stavieb a nie pozemkov, ktoré sú v zásade vždy deliteľné. Otázka inžinierskych sietí nie je totiž podmienkou reálnej deľby, preto náklady na ich zriadenie nemožno považovať za náklady deľby ako takej - tie totiž súvisia s budúcim využitím parciel podľa rozhodnutia budúceho vlastníka. Rozdelením označeného pozemku môžu vzniknúť samostatné parcely, ktoré vlastníkom môžu aj naďalej slúžiť spôsobom zodpovedajúcim ich povahe ako záhrady a spoločenskému záujmu. Svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby odôvodnil súd prvej inštancie absenciou geometrického plánu pre takéto rozdelenie vzhľadom na neochotu sporových strán ho do konania zabezpečiť a zásadou kontradiktórnosti a o nej opretý názor, že v sporovom konaní súd nemôže z vlastnej iniciatívy vyhotovenie geometrického plánu nariaďovať. Neochota sporových strán hradiť náklady na vyhotovenie geometrického plánu však zároveň nemôže predstavovať dostatočný dôvod na to, aby súd prvej inštancie vec prikázal jednému spoluvlastníkovi za neaktuálnu trhovú cenu, ktorej vyplatenie v konaní navrhovala žalobkyňa.
6. Rozhodnutie o trovách konania založil na aplikácii § 257 CSP, vidiac v okolnostiach veci dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žiadnej zo sporových strán nepovažoval za dôvodné priznať nárok na náhradu trov konania. Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva by bolo totiž v záujme všetkých sporových strán. Ide o jeden z prípadov, v ktorých súd nie je viazaný žalobným návrhom, a preto nie je možné výsledok konania jednoznačne hodnotiť ako úspech alebo neúspech tej - ktorej procesnej sporovej strany.
7. Proti tomuto rozhodnutiu podala v celom rozsahu odvolanie žalobkyňa, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím procesným postupom znemožnil žalobkyni uskutočňovať jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V podstatnom namietala, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku vychádzal zo zúženého výkladu § 142 ods. 1 OZ, keď prihliadal len na geometrickú deliteľnosť označeného pozemku a nevychádzal z komplexného posúdenia účelnosti, hospodárnosti a reálnej využiteľnosti jednotlivých častí pozemku po jeho rozdelení. Na podporu svojho názoru citoval z komentára k Občianskemu zákonníku, podľa ktorého je pred prípadným rozdelením veci vždy potrebné zvážiť, koľko je možné požadovať od spoluvlastníkov na vynaloženie nákladov spojených s reálnym rozdelením veci s tým, že pokiaľ by vec nebola bez vynaloženia finančne náročných úprav deliteľná, vec by bolo nutné považovať za reálne nedeliteľnú. Prízvukovala, že v konaní nenavrhovala rozdelenie označeného pozemku, ale žiadala jeho prikázanie do výlučného vlastníctva s primeranou náhradou, na rozdiel od zástupcu žalovaného, ktorému aj uznesením z 27.01.2025 uložil povinnosť zložiť preddavok na vykonanie znaleckého dokazovania, čo však SPF označil za nehospodárne a takýto preddavok na vykonanie znaleckého dokazovania nezložil, v dôsledku čoho súd prvej inštancie od vykonania znaleckého dokazovania upustil. Pokiaľ v ďalšom súd prvej inštancie poukazoval na tzv. predbežné posúdenie súdneho znalca G. a O. D. namietala, že toto predbežné posúdenie nebolo súčasťou dokazovania v konaní ani nebolo predložené stranám na vyjadrenie a teda ani vykonané ako dôkaz. Potom súd prvej inštancie vo veci použil podklad, ktorý ako riadny dôkaz neexistuje, nakoľko vznikol v čase, keď síce znalec bol predbežne kontaktovaný, avšak samotné znalecké dokazovanie nebolo nariadené ani vykonané. Žalobkyňa tak nemohla predložiť vo veci geometrický plán, pretože jeho vypracovanie bolo viazané na znalecké dokazovanie nariadené na návrh SPF ako zástupcu žalovaného, a následne pre nezloženie preddavku žalovaným zrušené. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek tomu dovodil neúspech žalobkyne, ide o zjavné porušenie zásady kontradiktórnosti a dispozičnej zásady a zároveň tým bol podľa žalobkyne porušený aj prejednací princíp, podľa ktorého súd rozhoduje len na základe tvrdení strán a dôkazov nimi navrhnutých. V ďalšom namietala, že postup súdu, ktorý svoje skutkové závery oprel o dokument, s ktorým sa nemali možnosť oboznámiť sporové strany a reagovať na neho porušuje zásady spravodlivého procesu, čím došlo k odňatiu možnosti žalobkyne zúčastniť sa na dokazovaní, vyjadriť sa k dôkazom a ovplyvniť výsledok konania zákonom predpokladaným spôsobom, pričom týmto postupom bola porušená aj zásada rovnosti účastníkov a povinnosť rozhodovať len na základe riadne vykonaných dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je súčasne podľa žalobkyne i nepreskúmateľné a nezákonné, keďže vychádza z dôkazov, ktoré neboli vykonané v zmysle zákona a nemajú procesnú hodnotu. Napokon žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie neodôvodnil, z akého právneho dôvodu bolo možné návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zamietnuť, keďže podľa § 142 ods. 1 OZ je súd v prípade, že nedôjde k dohode spoluvlastníkov, povinný spoluvlastníctvo zrušiť a vykonať jeho vyporiadanie. Označené ustanovenie neumožňuje, aby súd návrh odmietol alebo zamietol z procesných dôvodov (nepredloženie geometrického plánu), ktoré zákon nepozná. Ak teda súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že nehnuteľnosť je „dobre deliteľná“, bol povinný túto možnosť aj procesne naplniť a rozhodnúť o vyporiadaní reálnym rozdelením. Nie je prípustné, aby súd zároveň konštatoval deliteľnosť veci a následne žalobu zamietol pre nepredloženie geometrického plánu, ktorý nebol ani predmetom návrhu žalobkyne, keďže tá od počiatku tvrdila nemožnosť reálneho rozdelenia. V prípade, ak by dospel k záveru, že rozdelenie nie je možné, mal pristúpiť k prikázaniu veci jednému zo spoluvlastníkov za primeranú náhradu. Súd tak neurobil a bez zákonnej opory návrh zamietol, čím v podstate odmietol rozhodnúť v merite veci. Z uvedených dôvodov tak žalobkyňa považuje napádané rozhodnutie za arbitrárne, nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. Vzhľadom na uvedené žiadal odvolací súd, aby po prejednaní veci napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario), pričom dospel k záveru o dôvodnosti zrušenia celého napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov nastal pri rozhodnutí súdu prvej inštancie suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Výnimkou z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom odvolania je, pokiaľ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu (por. § 379 písm. c) CSP), čo je aj daný prípad konania o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením procesných práv žalobkyne postupom súdu prvej inštancie v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
12. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím, alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.
13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri zisťovaní skutkového stavu súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (teraz § 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p., resp. teraz § 192 a 193 CSP.
14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
15. Z obsahu spisu je zrejmé, že sporové strany sa zhodovali v názore o dôvodnosti zrušenia podielového spoluvlastníctva k označenému pozemku, a neskoršie aj v spôsobe jeho vyporiadania, nezhodli sa však v hodnote vyrovnacieho podielu ustupujúceho spoluvlastníka, v prípade prikázania spoločnej veci do výlučného vlastníctva majoritnému spoluvlastníkovi. V dôsledku toho spor medzi stranami nebol vyriešený mimosúdnou dohodou ani zmierom schváleným súdom, ale o veci bolo rozhodnuté meritórne, avšak zamietnutím žaloby z dôvodu nepredloženia geometrického plánu, ako nevyhnutného technického podkladu rozdelenia označeného pozemku, žalobkyňou, ktorá je pánom sporu, keďže v sporovom konaní súd nemá oprávnenie z vlastnej iniciatívy jeho vyhotovenie nariaďovať.
16. Súd prvej inštancie v bodoch 24. až 29. napadnutého rozsudku vecne správne uviedol relevantnú časť právnou doktrínou a súdnou praxou ustálených východísk, ktorými sa spravuje rozhodovanie všeobecných súdov o nároku na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré vychádzajú z právnej úpravy obsiahnutej v § 142 ods. 1 až 3 OZ a rovnako vecne správne konštatoval, že v súdenej veci sú splnené všetky hmotnoprávne predpoklady reálneho rozdelenia označeného pozemku, ako aj že argumentácia žalobkyne k nemožnosti jeho reálneho rozdelenia nemôže obstáť, čo primerane vyložil najmä v bodoch 33. a 34. odôvodnenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd súhlasí aj s názorom súdu prvej inštancie, že samostatné parcely vzniknuté rozdelením označeného pozemku by mohli aj naďalej slúžiť spôsobom zodpovedajúcim súčasnej povahe pozemku.
17. Nadväzne odvolací súd dopĺňa, že konanie o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva v zmysle § 142 OZ predstavuje tzv. iudicium duplex, t.j. konanie, v ktorom súd nie je viazaný návrhom spoluvlastníka o spôsobe zrušenia aj rozdelenia nehnuteľností, ale môže rozhodnúť aj inak (§ 216 ods. 2 CSP). Občiansky zákonník v § 142 ods. 1 taxatívne upravuje jednotlivé spôsoby vyporiadania podielového spoluvlastníctva a súčasne ustanovuje ich poradie (1. rozdelenie veci, 2. prikázanie veci za náhradu, 3. nariadenie jej predaja), ktoré je pre súd záväzné (R 1/89, str. 3, takisto Rc 54/73, obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/169/95, sp. zn. 2MCdo/3/2004). Pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva zákonná úprava trvá na tom, aby súd prihliadal na veľkosť spoluvlastníckych podielov a na účelné využitie veci. Zo systematiky právnej úpravy (§ 142 ods. 1 OZ od 1. januára 1992) vyplýva, že uvedené pravidlo sa má použiť na každý spôsob vyporiadania (pri reálnom rozdelení aj prikázaní veci), mimo predaja veci. Pokiaľ ide o posúdenie možnosti uplatnenia prvého spôsobu vyporiadania spoločnej veci – jej reálneho rozdelenia, súd tu prihliada na veľkosť spoluvlastníckych podielov aj na účelné využitie veci vzniknutej rozdelením. Prihliadnutie na veľkosť podielov neznamená, že v každom prípade bude súd rozdelenie veci podriaďovať aritmetickému vyjadreniu veľkosti podielov, ale ich účelnému využitiu. To znamená, že konečné rozdelenie z hľadiska účelu užívania nemusí vyjadrovať absolútnu mieru veľkosti spoluvlastníckeho podielu, a preto do úvahy
prichádza aj finančná náhrada (reálne rozdelenie veci tzv. kombinovaným spôsobom vyporiadania). Pritom súd dbá na to, aby rozdelením nevznikli nefunkčné veci alebo aby pomer rozdelených vecí svojou veľkosťou nebol vo výraznom nepomere k veľkosti pôvodných podielov. Vo vzťahu k nehnuteľnostiam platí, že ich rozdelenie nie je dobre možné, ak by ani po adaptácii nemohli vzniknúť rozdelením samostatné veci alebo ich časti vzniknuté rozdelením by z hľadiska povahy a funkčného využitia nemohli slúžiť jednotlivým vlastníkom. Pokiaľ ide o možnosť reálneho rozdelenia pozemkov, tu sa vychádza z posúdenia hľadísk územného plánovania, prístupu ku komunikáciám a účelného technického spôsobu navrhovaného riešenia (2 Cz 47/70). Ďalej je potrebné zohľadniť polohu pozemkov, ich tvar aj celkovú plochu (Rc 54/1973). Určujúcim hľadiskom pre možnosť reálneho rozdelenia pozemku na viac samostatných pozemkov je zistenie, či pri novo vzniknutých pozemkoch je zabezpečený prístup z komunikácie, a to buď priamo z komunikácie, alebo cestou po cudzom pozemku. Na rozdeľovaných pozemkoch možno zriadiť podľa § 142 ods. 3 OZ vecné bremeno spočívajúce v práve cesty (R 1/ 89, str. 8). Pokiaľ ide o možnosť reálneho rozdelenia pozemku zastavaného stavbou, súd vždy prihliada na to, aby rozdelením pozemku nebol vlastníkovi stavby znemožnený prístup k stavbe, nebolo zabránené v jej riadnom užívaní vrátane bežného udržiavania. Pokiaľ pre zachovanie prístupu k stavbe sú potrebné stavebné úpravy, súd si vždy opatrí príslušné vyjadrenie stavebného úradu k možnosti realizácie stavebných úprav z hľadiska stavebných predpisov (podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 93/2010 z 29.11.2010).
18. O vylúčení možnosti reálneho rozdelenia spoločnej veci by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by rozdelená vec vôbec nemohla slúžiť účelu, na ktorý je určená. Prekážkou reálneho rozdelenia pozemku nie je ani skutočnosť, že po jeho rozdelení možno jednotlivé pozemky užívať len s určitými obmedzeniami, resp. že pri budúcom užívaní pozemkov treba počítať s určitými faktickými alebo právnymi obmedzeniami, keďže k vzniku určitých obmedzení dochádza prakticky pri každom delení pozemku, a to už len z dôvodu zmenšenia jeho veľkosti. Na rozhodnutie o konkrétnom vyporiadaní spoluvlastníctva nemá zásadný vplyv spôsob budúceho využívania pozemku, resp. v prípade jeho reálneho rozdelenia novovzniknutých pozemkov, ani zámery spoluvlastníkov v tom smere. Na podporu tohto záveru odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/173/2018 z 31.03.2021, ktorý sa pri konkurencii do úvahy prichádzajúcich spôsobov vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva k spoločnému pozemku vo svojich záveroch prikláňa k spôsobu jeho reálneho rozdelenia, pri ktorom nemožno účelnosť tohto rozdelenia posudzovať z hľadiska budúceho predpokladaného využitia, či spôsobilosti k jeho budúcemu možnému zastavaniu (por. bod 31. odôvodnenia označeného uznesenia).
19. Podľa odvolacieho súdu je prístup preferujúci rozdelenie pozemku v spoluvlastníctve pred ostatnými spôsobmi jeho vyporiadania plne v zhode s obsahom Ústavou SR aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručeného vlastníckeho práva každého vlastníka, nakoľko reálne rozdelenie spoločnej veci umožňuje zachovanie tohto vlastníckeho práva pre každého jedného, hoci aj menšinového spoluvlastníka, v rozsahu zodpovedajúcom jeho podielu na spoločnej veci. Je tak správne odpoveď na otázku o účelnosti využitia pozemku po jej rozdelení striktne neviazať len na možnosti jeho budúceho zastavania, alebo ho vyhodnocovať z hľadiska prospechu len niektorého z podielových spoluvlastníkov. Každý z podielových spoluvlastníkov má právo podieľať sa na užívaní spoločnej veci a v prípade zrušenia podielového spoluvlastníctva má každý zo spoluvlastníkov pozemku právo na príslušný podiel z vlastníctva k spoločnej veci. Súčasne platí, že súd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný konkrétnym návrhom spoluvlastníka, ale môže rozhodnúť aj inak, keďže ide o situáciu tzv. iudicium duplex.
20. Aj keď súd prvej inštancie rozhodnutie o uplatnenom žalobnom nároku oprel o hmotnoprávne normy aplikovateľné v prípade sporov o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, predovšetkým o § 142 ods. 1 OZ, podľa názoru odvolacieho súdu z nich nesprávne vyvodil možnosť rozhodnúť vo veci zamietnutím žaloby z dôvodu absencie technického podkladu pre reálne rozdelenie pozemku, t. j. geometrického plánu. Zamietnutie žalobného nároku na podklade hmotnoprávnych ustanovení (akým je aj § 142 OZ), upravujúcich právny režim podielového spoluvlastníctva je totiž možné len v prípade splnenia v nich stanovených podmienok. V prípade zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva rozhodnutím súdu je takáto možnosť hmotnoprávne upravená len v § 142 ods. 2 OZ, ktorý umožňuje podielové spoluvlastníctvo nezrušiť (a teda návrh zamietnuť) iba z dôvodov hodných osobitného zreteľa, aj to len v prípade vyporiadania podielového spoluvlastníctva spôsobom prikázania veci za náhradu niektorému zo spoluvlastníkov alebo predaja veci a rozdelenia výťažku, nie však
v prípade, pokiaľ je reálne rozdelenie veci dobre možné. Absencia geometrického plánu nemôže predstavovať takýto dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by bolo možné žalobný nárok na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zamietnuť, nakoľko podmienka, aby súdne rozhodnutie, ktorým dochádza k rozdeleniu nehnuteľností vychádzalo z geometrického plánu vypracovaného na jej rozdelenie vyplýva z požiadavky na vykonateľnosť súdnych rozhodnutí. Overený geometrický plán, je totiž v zmysle § 67 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) technickým podkladom vyhotoveným na základe výsledkov geodetických prác, obsahujúcim grafické znázornenie nehnuteľnosti pred zmenou a po zmene s uvedením dovtedajších a nových parcelných čísel, druhov pozemkov a ich výmer, ako aj údaje o právach k nehnuteľnostiam, pričom bez takéhoto technického podkladu nie je možné súdne rozhodnutie, ktorým sa realizuje deľba pozemku, zapísať do katastra nehnuteľností, ako osobitného verejného registra obsahujúceho geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností ako aj o evidenciu práv k nehnuteľnostiam. Činnosť (úkony) príslušného súdu zameranú na zabezpečenie takéhoto technického podkladu v konaní, v ktorom súd nie je viazaný žalobným návrhom (iudicium duplex) však nemožno považovať za vykonanie dokazovania, ktoré by bolo limitované návrhmi sporových strán v zmysle § 185 ods. 1 CSP. Súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo aj vykonateľné, a to nielen formálne, ale predovšetkým materiálne. Za účelom zamedzenia vydania materiálne nevykonateľných rozhodnutí má súd v zmysle § 185 ods. 3 možnosť vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli (por. komentár k tomuto ustanoveniu in Civilný sporový poriadok, 1. vydanie, C.H. Beck, 2026, s. 418 - 423: P. G..) Zmyslom takejto právnej úpravy je zmierniť formalizmus procesného práva za účelom dosiahnutia ochrany hmotného práva (por. tiež ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 742-766). Žalobkyňa tak v odvolaní dôvodne argumentuje, že zamietnutím jej žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa súd prvej inštancie dopustil omylu v aplikácii § 142 OZ, teda ňou uplatnený žalobný nárok nesprávne právne posúdil a v dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia nedostatočne vo veci zistil skutkový stav, nakoľko nevykonal všetky dôkazy, ktoré boli nevyhnutné pre vecne správne rozhodnutie, resp. nezabezpečil si nevyhnutné podklady, ktoré aj vzhľadom na charakter sporu, v ktorom nie je viazaný žalobným návrhom môže vykonať aj bez návrhu, a svojím rozhodnutím súčasne odoprel prístup žalobkyne k súdnemu rozhodnutiu, v ktorej by bol prejednaný a rozhodnutý jeho súkromnoprávny spor, ktorý predniesol pred príslušný súd.
21. Vzhľadom na uvedené zistenie odvolací súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku konštatuje naplnenie odvolacích dôvodov zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Preto postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a v spojení s § 391 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
22. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne právne posúdiť všetky okolnosti prípadu relevantné pre spravodlivé rozhodnutie o nároku na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k označenému pozemku, a to v intenciách uvedených odvolacím súdom hlavne v bodoch 16. až 18. odôvodnenia tohto uznesenia. Nezabezpečenie geometrického plánu ako technického podkladu pre vydanie vykonateľného rozhodnutia o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva rozdelením spoločného pozemku niektorou zo sporových strán nemôže byť dôvodom pre zamietnutie žaloby. Súd musí viesť sporové strany k zabezpečeniu takéhoto podkladu, a keď to nie je možné, zabezpečiť ho aj z úradnej povinnosti na trovy sporových strán; pri tomto postupe možno pri absencii procesného návrhu sporovej strany znenie § 253 CSP v nevyhnutnej miere vykladať i extenzívne. Po zohľadnení stanovísk strán pred vyhotovením geometrického plánu dôkladne a preskúmateľne posúdi, ktorý spôsob rozdelenia označeného pozemku je najvhodnejší, a túto svoju úvahu dostatočne odôvodní v novom rozhodnutí o merite veci. Okrem toho je súd prvej inštancie predpokladaným procesným spôsobom povinný napraviť aj odvolateľkou vytýkané vady neoboznámenia všetkých listinných dôkazov, z ktorých pri vydaní napadnutého rozsudku vychádzal, resp. pri novom rozhodnutí o veci plánuje vychádzať.
23. Odvolací súd pripomína, že určujúcim hľadiskom pre reálne rozdelenie pozemku na viac samostatných pozemkov je, aby k novovzniknutým pozemkom bol zabezpečený prístup z verejnej komunikácie alebo cestou po cudzom pozemku, pri ktorej možno s poukazom na § 142 ods. 3 OZ zvážiť aj zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty. Rozdelenie označeného pozemku by nebolo možné iba, ak by ním nemohli vzniknúť samostatné veci alebo časti vzniknuté rozdelením by z hľadiska povahy a funkčného využitia za žiadnych okolností nemohli, ani v obmedzenej miere, slúžiť
jednotlivým vlastníkom. Pokiaľ ide o spôsob spravodlivého rozdelenia označeného pozemku, súd nie je striktne viazaný návrhmi sporových strán a môže uvažovať aj o iných, ako stranami sporu navrhnutých spôsoboch jeho rozdelenia, a to aj s využitím znaleckej činnosti zameranej na zistenie rôznych variantov prichádzajúcich pri rozdelení spoluvlastníctva do úvahy, samozrejme na trovy sporových strán.
24. V naznačených súvislostiach odvolací súd zvýrazňuje súdu prvej inštancie jeho úlohu aktívne viesť sporové strany k vyriešeniu sporu zmierom (§ 148 CSP), keď obzvlášť v prípadoch, v ktorých môže súd prvej inštancie rozhodnúť aj iným spôsobom ako navrhujú sporové strany, prioritným záujmom sporových strán by malo byť uzavretie dohody o ich vzájomnom vyporiadaní, čím môžu predísť rozhodnutiu, s ktorým nebude ani jedna sporová strana z vlastných subjektívnych dôvodov spokojná.
25. Až po naznačenom doplnení konania bude môcť súd prvej inštancie vo veci znova rozhodnúť s tým, že svoje rozhodnutie je povinný v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.
26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).
27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej v zmysle ust. § 396 ods. 3 v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo § 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.