Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_6Co-1-2020.pdf
PDF · 178.4 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Jozefa Angeloviča, v spore žalobcov: 1/ C. J., R.. XX.XX.XXXX, D. Z. XX, XXX XX B., 2/ K. J., W.. J., R.. XX.XX.XXXX, D. Z. XX, XXX XX B., oboch právne zastúpených h&h PARTNERS, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Mäsiarska 6, 040 01 Košice, IČO: 44 323 760, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:00151866, 2/ Záchranná služba Košice, so sídlom Rastislavova 785/43, 041 91 Košice - mestská časť Juh, IČO: 00606731, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou NIŽNÍK, spol. s r.o., so sídlom Kováčska 21, 040 01 Košice, IČO: 36 601 365, za účasti intervenienta na strane žalovaného K.. Ľ. K., K.., R.. XX.XX.XXXX, D. A.. Q. X, XXX XX C. Š., právne zastúpeného S.. O. R., O., I. I. I. X, XXX XX N., X.: XXXXXXXX, o zaplatenie nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcov a žalovanej v 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20C/215/2016-304 z 19. júna 2020, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu a intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia sa žalobou podanou na Okresnom súde Prešov 24. júna 2016 domáhali voči žalovaným zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- eur s príslušenstvom. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že pasívna legitimácia žalovanej v 1/ rade je daná ustanovením § 78 ods. 5, ods. 7 prvá veta zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“). Žalovaná v 2/ rade je právnickou osobou zriadenou na základe zriaďovacej listiny Záchrannej služby Košice č. XXXX/ XXXX - O.-X z 8. decembra 1990 v znení opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. XXXX/XXXX - O. z 11. decembra 1991. Žalobcovia boli rodičmi nebohého S. J., ktorý zomrel 26. júna 2013. Žalobkyňa v 2/ rade 26. júna 2013 telefonicky privolala rýchlu zdravotnú pomoc pre svojho syna S. J.Š., R.. XX.XX.XXXX, pričom oznámila, že sa jedná o psychiatrického pacienta, ktorý má záchvat zlosti a požiadala posádku Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby Prešov pod vedením K.. Ľ. K. o policajnú asistenciu. Pri príchode hliadky obvodného oddelenia policajného zboru na adresu K. X, N. sa pred vchodom do obytného domu už nachádzal personál rýchlej zdravotnej pomoci. Personál rýchlej zdravotnej pomoci išiel v sprievode hliadky obvodného oddelenia policajného zboru do bytu žalobcov nachádzajúceho sa na siedmom poschodí bytového domu. Po ich vstupe do bytu ich žalobkyňa v 2/ rade nasmerovala do detskej izby, kde na posteli ležal syn žalobcov a na ňom ležal žalobca v 1/ rade, snažiaci sa syna upokojiť. Lekár rýchlej zdravotnej pomoci po konzultácii so žalobcom v 1/ rade aplikoval synovi žalobcov injekciu na upokojenie. Následne privolaný lekár uvedenú skutočnosť konzultoval so synom žalobcov otázkou, či mu má podať injekciu, resp. sa sám upokojí. Syn žalobcov na otázku uvedeného lekára odpovedal, že sa upokojí a nie je potrebné aplikovať medikamenty.
Potom lekár rýchlej lekárskej pomoci prehováral syna žalobcov na hospitalizáciu, s ktorou ten napokon súhlasil a začal si baliť potrebné veci. V detskej izbe bola spolu so synom prítomná aj žalobkyňa v 2/ rade, ktorá mu následne išla po hygienické vrecúško. Člen hliadky R.. Ľ.W. F., stojaci vo dverách sa jej vyhýbal smerom von z detskej izby. Keď táto prešla, videl už iba ako si syn žalobcov otvoril okno, postavil sa na vonkajšiu rímsu a vyskočil z okna von. Druhý člen hliadky R.. S. H. bol v tom čase v obývacej izbe spolu s posádkou rýchlej lekárskej pomoci. Po opísanom incidente utekali všetci na miesto, kde ležal syn žalobcov. Posádka rýchlej zdravotnej pomoci mu dávala prvú pomoc a následne ho previezla na oddelenie O. F. R. I. N. S.. O.. W. C. N., kde v čase o 23:00 hod. zomrel. Privolaná posádka rýchlej zdravotnej pomoci Záchrannej služby Košice, pod vedením K.. Ľ. K., sa dopustila v rámci plnenia svojich zákonných a pracovných povinností viacerých závažných pochybení. Neposkytla pacientovi neodkladnú zdravotnú starostlivosť, nepodala mu utišujúce prostriedky a nechala ho bez dozoru, napriek tomu, že si musela byť vedomá, že ide o psychiatrického pacienta, dôkazom čoho, je aj jej žiadosť o poskytnutie policajnej asistencie pri poskytovaní zdravotnej pomoci synovi žalobcov. V príčinnej súvislosti s opomenutím odbornej starostlivosti posádky rýchlej lekárskej pomoci došlo k smrteľnému úrazu syna žalobcov a v dôsledku toho k zásahu do osobných práv žalobcov. Privolaná hliadka Obvodného oddelenia policajného zboru Prešov - Juh v zložení R.. Ľ. F. - C. a R.. S. H. - Č., vykonávajúca asistenciu posádke rýchlej zdravotnej pomoci u psychiatrického pacienta S. J., sa dopustila v rámci plnenia svojich zákonných a pracovných povinností závažných pochybení, hlavne opomenula povinnosť, ktorá je uložená verejnému činiteľovi zákonom, iným právnym predpisom alebo povinnosť vyplývajúcu z jeho pracovnej, či funkčnej náplne.
2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, nepriznal žalovaným v 1/ a 2/ rade a intervenientovi nárok na náhradu trov konania a žalobcom v 1/ a 2/ rade právo na náhradu trov konania a uložil žalobcom v 1/ a 2/ rade povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť znalcovi K.. W. L. trovy konania za znalecké úkony v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 11, § 13, § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 1, § 5 ods. 1 písm. f) zákona č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 78 ods. 5 zákona o Policajnom zbore.
4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že žalobca v 1/ rade vo svojej výpovedi uviedol, že už štyrikrát alebo päťkrát predtým sa stalo to isté a vtedy synovi pichli injekciu a okamžite ho zobrali do nemocnice. Syn bol závislý na tabletkách. Táto závislosť bola od času, keď bol zneužitý pedofilom. Bol aj liečený na N. H. a v J.. V ten deň mal syn epileptický záchvat. Dostal amok zlosti. V tom čase bol v byte on, manželka, dcéra a trojročná vnučka. Snažil sa syna upokojiť, zaviedol ho do izby, kde ho držal. Keď prišla záchranka, a to štyria záchranári a dvaja policajti, tak syna držal takým spôsobom, že na ňom sedel. Zároveň ho aj upokojoval, pričom syn bol v tom čase dezorientovaný. Záchranári sa ho spýtali, či mu majú dať injekciu, na čo reagoval, že áno. To isté sa spýtali aj syna a tento im povedal, že nie. Následne s jedným záchranárom odišiel do kuchyne. Tam s ním sedel a vysvetľoval mu, čo sa stalo. Keď bol v kuchyni tak syn na neho kričal, že „toto si chcel?“ V tom čase sa syn pripravoval na prevoz do nemocnice. Trvalo to 30 - 40 minút. Má za to, že ho mali vziať do nemocnice ihneď a vtedy by sa to nestalo. Ku policajtom sa vyjadril tak, že jeden za ním vždy chodil. V predchádzajúcich situáciách ho policajti chytili a záchranári mu dali injekciu a zobrali ho do nemocnice. Ďalej uviedol, že vzťah so synom mali výborný. Ak niečo potreboval, vždy išiel za ním. Ak chcel ísť na liečenie na N. H., tak išiel za ním a to vybavil. Poukázal na situáciu, ktorá nastala v roku 2010, keď sám išiel na tri týždne na protialkoholické liečenie, a to z toho dôvodu, aby syn mal vo ňom vzor a zároveň, aby vedel, ako sa cíti. Ich spoločnými záujmami bola hudba. Rovnako spolu chodili na výlety a do lesa. Do Z., kde majú rodinný dom, chodili každý druhý týždeň. To, že syn užíval návykové látky zistili v jeho trinástich rokoch a vtedy sa aj priznal ku zneužitiu. Bolo to v diagnostickom centre v J.. V desiatich rokoch u neho nastala zmena správania, ignoroval učenie, školu a bolo potrebné zmeniť školu a bolo mu navrhnuté, aby vyhľadal toto diagnostické centrum. Ďalej uviedol, že syn nebol závislý na alkohole. Raz za tri mesiace navštevuje psychiatra a od smrti syna berie liek P., čo je antidepresívum. Syn sa nikdy nevyhrážal samovraždou. Žalobkyňa v 2/ rade vo svojej výpovedi uviedla, že jej vzťah so synom bol veľmi dobrý. Bol vynikajúcim žiakom, a to až do momentu, keď bol sexuálne obťažovaný, a to vo veku desať rokov. Potom nastala zmena jeho povahy. Chodili s ním po doktoroch. O sexuálnom obťažovaní sa dozvedeli až potom, čo ho dali do ústavu v J.. Syn mával epileptické záchvaty. Po nociach nespal a museli preto aj volať záchranku.
Záchranka u nich zasahovala trikrát alebo štyrikrát, raz aj s policajtmi. V ten deň sa stretli o tretej, boli na nákupy, potom prišli domov, išla variť a syn chodil nesvoj po byte. Následne sa vybral vonku, že ide rozbiť auto. Nevedela, z akého dôvodu to chce spraviť. Potom, čo sa vrátil domov, tak začal rozbíjať nábytok. Manžel ho upokojoval. Syn dcére povedal, aby zobrala vnučku. Volala záchranku. Prišli traja alebo štyria záchranári a dvaja policajti. Manžel bol v tom čase v detskej izbe a držal syna. Potom, čo do izby vošli záchranári, išla nabok. Manžel im povedal, aby niečo synovi pichli, nakoľko tento bol agresívny. Tento však s tým nesúhlasil. Dvaja záchranári zostali pri synovi. Manžel išiel s jedným záchranárom do kuchyne. Chystala veci pre syna, nakoľko ho mali brať. V tom čase jeden policajt stál vo dverách. Keď vošla do izby, sa jej ustúpil a išla potom do kúpeľne a vtedy syn vyskočil. Jeden policajt stále dával na syna pozor. Policajtov upozorňovali, aby dávali na syna pozor. Keď syn vyskočil z okna bol policajt jeden a pol metra od neho a jeden lekár bol v kuchyni. Syn mal dobrý vzťah s otcom. Vedeli sa spolu dlhé hodiny rozprávať. Mali aj spoločné záľuby. Syn nikdy nespomínal, že by si niečo chcel spraviť, avšak dvakrát, raz keď mu zomrela kamarátka a druhýkrát kamarát, tak povedal, že už nechce ďalej žiť, resp. keď sa zobudil, tak nad tým rozmýšľal, a to že skočí. Záchranárom povedala, aby dávali na syna pozor, aby si niečo nespravil. Nevedela o tom, aby užil nejaké drogy alebo alkohol. Intervenient K.. Ľ. K. vo svojej výpovedi uviedol, že sa dostavili na výzvu, ktorá znela, agresívny, rozbíja auto. Prišli spolu s policajnou hliadkou. Nebohý sa nenachádzal pred domom, preto zvonili na zvonček, vyšli na siedme poschodie, kde im otvorila žalobkyňa v 2/ rade. V tom čase bol nebohý v izbe a ležal na ňom jeho otec, nakoľko došlo ku záchvatu agresivity. Intervenient sa rozprával s nebohým. Tento bol v amoku. Z počiatku s ním bola ťažká reč, nakoľko nevidel na sebe chybu. Postupne sa začal upokojovať a začal aj komunikovať. Nakoniec súhlasil s hospitalizáciou. Neboli na ňom badať náznaky agresivity. Nebohý nemával klasické epileptické záchvaty, ale mával záchvaty pri predávkovaní opiátmi. Ďalej uviedol, že I. je liek, ktorý sa používa na liečbu drogových závislostí, na liečbu závislostí opiátmi, najčastejšie je to T.. Je to liek, ktorý pôsobí kompetitívnou väzbou na rovnaké receptory ako T., z ktorých ich vytesňuje. Pri nadužití jedného aj druhého lieku môže dôjsť k nežiaducim účinkom, až zástave dýchania a krvného obehu, samozrejme aj v kombinácii s liekmi na upokojenie, či už sú to na benzodiazepínovom rade alebo iných radov. V prípade, ak sú zavolaní ku pacientovi, ktorý má záchvat agresivity, je volaná posádka a zároveň aj polícia, nakoľko môže dôjsť k ublíženiu na zdraví. Vypočúvajú obidve strany, a to jednak toho, kto má záchvat agresivity, či je ochotný spolupracovať a taktiež aj druhú stranu. Ak je podozrenie na užitie návykovej látky, tak sa snažia pacienta upokojiť s tým, aby začal spolupracovať. Taktiež sa snažia ho presvedčiť, aby opustil negatívne prostredie, ktoré naňho vplýva. Postup sa zvolí podľa toho ako sa pacient správa, pričom neexistuje všeobecný predpis pre lekára ako sa v takýchto prípadoch správať. Nebohý nedostal injekciu na upokojenie, pretože je rozdiel ak sa jedná o pacienta s epileptickým záchvatom a psychotickým záchvatom. Pri psychotickom je riziko, že ak požil nejakú návykovú látku a sa mu pichne injekcia, môže to spôsobiť smrť. Preto volili prvú voľbu, a to psychointervenciu. Pokiaľ ide o policajtov, tak títo vedeli ako sa správať v takýchto situáciách, spolupracovali. Každý si našiel svoje miesto. Jeden bol pri dverách a druhý chodil s nebohým. Výpovede svedkov A. J. (dcéra žalobcov), K.. S. D. (vodič - záchranár), D.. W. A.J. (študentka na odbornej praxi, členka posádky rýchlej zdravotnej pomoci), D.. K. T. (zdravotnícky I. záchranár), Ľ. F. (veliteľ hliadky) a X.. S. H. (člen hliadky) sa v podstatných skutočnostiach zhodovali s výpoveďami žalobcov a intervenienta. Rovnako výpovede žalobcov ako svedkov v trestnom konaní sa v podstatných skutočnostiach zhodovali s ich výpoveďami uskutočnenými v tomto konaní. Podľa protokolu č. XXX/XXXX o vykonanom dohľade na mieste zdravotná starostlivosť pacientovi S. J. bola posádkou rýchlej zdravotnej pomoci poskytnutá správne a nebolo zistené porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“). Podľa odborného stanoviska konzultanta z 11. mája 2016, (č. objednávky: XXX/XXX/POXXX/XX/XX) bola zásahovou skupinou rýchlej zdravotnej pomoci N. X zdravotná starostlivosť poskytnutá správne, pričom boli vykonané všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby. Podľa úradného záznamu R.. X.. S. H. menovaný 26. júna 2013 od 19:30 hod. vykonával obchádzkovú službu ako vodič v hliadke N.-XXX spolu s kolegom R.. Ľ. F., ktorý bol veliteľom hliadky. O 20:17 hod. boli vyslaní operačným dôstojníkom na adresu K. X C. N., kde mali vykonať asistenciu rýchlej zdravotnej pomoci ku psychiatrickému pacientovi. Ku vchodu do daného bytového domu dorazili spolu s pracovníkmi rýchlej zdravotnej pomoci. Od nich sa dozvedeli, že im majú vykonať asistenciu u osoby menom J.. Následne po zazvonení na zvonček s menom J. im boli bzučiakom uvoľnené hlavné vchodové dvere do bytovky a následne sa výťahom a schodmi dostali spolu s pracovníkmi rýchlej zdravotnej pomoci naraz ku vchodovým dverám do bytu rodiny J., kde im otvorila mladšia žena, pravdepodobne príbuzná rodiny. Potom spolu s pracovníkmi rýchlej zdravotnej pomoci vošli do predsiene bytu, odkiaľ ich cez obývaciu miestnosť matka navigovala
do detskej izby, kde na posteli ležala staršia osoba na mladšej a držala ju tak, aby sa nemohla hýbať. Otec im hovoril, že ho drží, lebo vyvádzal. Rozbil chvíľu predtým nejaký nábytok. Hneď prišli ku nim a vyzvali syna na pokojné správanie, s čím súhlasil a tak ho otec pustil. Lekár mu nedal žiadne sedatívum, nakoľko to nebolo potrebné a ani oni nemuseli použiť donucovacie prostriedky, ani žiadny fyzický kontakt. Syn sa tak od príchodu hliadky stále správal pokojne, normálne, s hliadkou komunikoval, pričom uvádzal, že ho otec neprávom obviňuje z rôznych vecí, napríklad, že mal otcovi zobrať mobilný telefón a pritom ho mal otec v nohaviciach. Medzitým sa lekár rýchlej zdravotnej pomoci K.. K. dlhší čas rozprával s otcom, ktorý mu uvádzal, že už má syna dosť, že už ho chce vyhodiť z domu, lebo sú s ním problémy. Každý deň ho syn stojí veľa peňazí. Syn sa správa v byte ako šéf a otec tam nič neznamená. Následne lekár rýchlej zdravotnej pomoci išiel k synovi, pričom mu uviedol, že je potrebné, aby išiel na vyšetrenie. Syn na to uviedol, že také vyšetrenia už pozná a nikam nechcel ísť. Preto mu vysvetlil, že ak nebude chcieť v nemocnici ostať, po vyšetrení, resp. na druhý deň ho pustia. Potom sa syn postavil a uviedol, že dobre tak ide. Akurát si chcel zobrať nejaké oblečenie, preto vošiel do detskej izby, kde si pripravil dve veci. Bol som vtedy pri ňom a dával pozor, čo robí. Potom chcel ísť do kúpeľne, kde si potreboval ešte natrieť masťou čerstvé tetovanie na ľavej ruke. Celý čas s kolegom dávali pozor, aby nikomu neublížil, hlavne pracovníkom rýchlej zdravotnej pomoci, ktorým vykonávali asistenciu. K ničomu takému nedošlo. Zabraňovali slovne kontaktu otca so synom, lebo sa začínali hádať. Aj pracovník rýchlej zdravotnej pomoci ukázal otcovi nech je ticho. Potom vysvetlil otcovi, že syn už súhlasil, že dobrovoľne pôjde na vyšetrenie, načo otec povedal, že ale dokedy tam bude? Pustia ho a bude zase doma vyvádzať. Tak ho poučil o možnosti zrušiť synovi trvalé bydlisko a možnosť hocikedy zavolať políciu, ak bude nejaký problém. Syn za chvíľu po natretí ruky a balení si uteráku pokojne vyšiel z kúpeľne a prešiel cez obývaciu miestnosť, kde stál kolega R.. F., a potom vošiel do detskej izby, kde bola jeho matka a odkiaľ si chcel zobrať pripravené veci. Kolega išiel hneď s ním do izby, aby dával pozor, čo bude robiť. On ostal v obývacej izbe, aby zabránil otcovi prípadnému stretu so synom, ktorý by mohol pokojnú situáciu vyostriť. Keď bol asi pol metra od zárubne medzi detskou izbou a obývacou izbou začul matku ako niečo kričí a následne mu kolega povedal, že syn vyskočil von oknom. Hneď vbehol do detskej izby, kde videl pootvorené okno a syna nikde. Ostatné osoby vrátane pracovníkov rýchlej zdravotnej pomoci mimo kolegu F. a matky boli pred skokom spolu s ním v obývacej izbe, resp. v inej časti bytu mimo detskej izby. Kolegu F. pred skokom videl ako stojí v detskej izbe blízko pri vstupnej zárubni a teda nemohol byť pri okne v detskej izbe. Následne rýchlo utekal s pracovníkmi rýchlej zdravotnej pomoci dolu pred bytový dom. Tam im potom, čo rozdýchali syna, pomáhal pri jeho nakladaní na vozík a do sanitného vozidla. Počas celého pobytu v byte nikto syna nenavádzal, aby spáchal samovraždu ani nič podobné. Ani nebol žiadny dôvod si myslieť, že také niečo urobí. Nikto, lekár rýchlej zdravotnej pomoci, ani rodina, nič také neuvádzali. Aj jeho matka bola úplne šokovaná zo skoku, veľmi ju prekvapil, vôbec ho neočakávala. Rovnako ani sám S. J. nijakým spôsobom nedal nikomu najavo, že má v úmysle si siahnuť na život. Hliadka počas asistencie sa sústredila na kontrolu jeho správania, aby neohrozoval pracovníkov rýchlej zdravotnej pomoci a ostatné osoby. Podľa úradného záznamu R.. Ľ. F. menovaný 26. júna 2013 v čase od 19:30 hod. do 27. júna 2013 do 07:30 hod. vykonával obchádzkovú službu v služobnom obvode Obvodného oddelenia policajného zboru Prešov - Juh ako hliadka v zložení R.. Ľ.Í. F. - C. a R.. S. H. - Č. ako N. XXX. V čase o 20:17 hod. hliadka bola operačným dôstojníkom vyslaná na adresu K. X C. N., kde bolo potrebné vykonať asistenciu rýchlej zdravotnej pomoci ku psychiatrickému pacientovi, kde oznamovateľ mal čakať dolu pred vchodom. Po príchode na miesto sa na mieste pred vchodom do obytného bloku nachádzal personál rýchlej zdravotnej pomoci, kde od lekára bolo zistené, že sa jedná o pána J.. Hliadka zazvonila na zvonček na meno p. J., kde vchodové dvere otvoril nejaký rodinný príslušník a spolu z personálom rýchlej zdravotnej pomoci sa hliadka odobrala na 7. poschodie vľavo. Po vyjdení na 7. poschodie, dvere bytu otvorila nejaká slečna - pravdepodobne rodinný príslušník. Po vstúpení do bytu personál rýchlej zdravotnej pomoci sa zdržiaval v obývačke, pričom hliadka išla do detskej izby, kde na posteli ležali nejakí dvaja muži, pričom ten starší držal toho mladšieho, lebo vyvádzal. Mladší ležal na posteli úplne pasívne, nekládol žiaden odpor, pričom kričal na toho staršieho, aby s tým prestal a pustil ho. Keď ten starší videl hliadku polície, tak toho mladšieho pustil. Medzi tým starší muž z detskej izby vyšiel von a išiel smerom do kuchyne. Do detskej izby vošiel lekár rýchlej zdravotnej pomoci, kde sa chcel opýtať, čo sa stalo. Nakoľko mladý muž bol v pokojnom stave, riadne komunikoval, lekár mu nepodal žiadne sedatíva a ani žiadne upokojujúce lieky a taktiež ani hliadka nepoužila žiadne donucovacie prostriedky, nakoľko riadne spolupracoval. Mladší muž si medzitým v pokoji sám sadol na posteľ v detskej izbe a nejavil žiadne známky agresivity, riadne komunikoval z hliadkou. Nato sa ho slušne opýtal, aby uviedol svoje meno, čo aj urobil, kde bolo zistené, že sa jedná o S. J.Š.. Tak sa snažil od S. J. zistiť, čo sa stalo, aký bol problém. Vyšiel z izby von a v obývačke sa pýtal jeho mamy K. J., aký bol problém a člen hliadky R.. X.. H. sa zdržiaval v priestoroch detskej
izby. Počas vyťažovania matka uviedla, že hádka začala pre mobilný telefón, ktorý jej mal niekde skryť jej syn. Tak si všimol, že S. J. vyšiel von z detskej izby a sadol si na gauč v obývačke a pozeral na televízor. Lekár rýchlej zdravotnej pomoci prešiel do kuchyne, kde sedel jeho otec C. J., ktorý bol veľmi rozrušený, kde lekár z rýchlej zdravotnej sa snažil zistiť okolnosti toho, ako k tomu došlo a čo sa stalo, kde bolo počuť ako nahlas rozprával to, že jeho syn nič nerobí, len mu robí hanbu, ťahá z neho peniaze, že ho nechce mať doma v byte a že pôjde na neho podať trestné oznámenie, lebo za každým, keď je doma, vystrája. V tom čase stál v obývačke a rozprával sa s S. J. a snažil sa ho upokojovať a dohovárať mu, aby nevnímal slová otca. Tak do obývačky prišiel lekár z rýchlej zdravotnej pomoci a uviedol, že treba ísť na vyšetrenie. Na to S. J. odmietol, že on nikam nepôjde, ostáva doma. Snažil sa dohovárať S. J., aby to nekomplikoval, aby sa obul a obliekol a išiel na psychiatriu, že ho tam lekár vyšetrí a aby bol pokoj v byte a bude mať pokoj aj on. Nakoniec súhlasil s tým, že pôjde dobrovoľne na psychiatriu. Tak stále bolo z kuchyne počuť hlas otca ako slovne niečo hovorí na adresu svojho syna. Tak jeho syn išiel do detskej izby, pričom stále jeden z nich mal na dohľad S. J. a sledoval jeho pohyby. Tak vyšiel vonku i detskej izby do kúpeľne, kde si balil uterák a natieral ruku masťou po čerstvom tetovaní. Lekár rýchlej zdravotnej pomoci stál pri dverách kúpeľne, kde z kuchyne jeho otec stále niečo rozprával na adresu syna, pričom mimikou rúk mu lekár ukazoval, aby s tým prestal. Podišiel k nemu a dohovoril jeho otcovi, aby s tým prestal, lebo svojimi slovami provokuje syna. Tak S. J. sa vrátil späť do detskej izby, pričom v tom čase v detskej izbe sa nachádzala jeho mama a on sa nachádzal od dverí detskej izby asi jeden meter chrbtom otočený ku skrini. Stále mal očný kontakt s S. J., ktorý podišiel ku skrinke, ktorá bola na ľavo pri stene od skrine vzdialená asi dva metre, a to preto, aby nemal možnosť napadnúť personál rýchlej zdravotnej pomoci, nakoľko hliadka tam bola privolaná vykonať len asistenciu, aby nedošlo k napadnutiu personálu rýchlej zdravotnej pomoci. Všimol si, že člen hliadky R.. X.. H. stál asi 0,5 metra od zárubne dverí detskej izby. Tak jeho mama chcela vyjsť von z detskej izby, kde sa jej vyhýbal, a to tak, že sa pootočil vo vchodovej zárubni, kde od S. J. D. vzdialený asi na tri metre. Keď sa otočil späť smerom do izby, tak len zbadal, že S. J. sa rozbehol smerom ku oknu, ktoré bolo celý čas zatvorené, okno si otvoril a postavil sa na vonkajšiu rímsu a vyskočil sám von oknom. V tom čase personál rýchlej zdravotnej pomoci stál v obývačke, pričom počas asistencie za prítomnosti hliadky sa S. J. nijakým spôsobom nevyhrážal, že si chce siahnuť na život, alebo nejakým iným spôsobom skoncovať zo životom, a to ani pre personálom rýchlej zdravotnej pomoci. Taktiež nikto počas prítomnosti hliadky a personálu rýchlej zdravotnej pomoci menovaného nenabádal k tomu, aby si siahol na život alebo spáchal samovraždu. Taktiež jeho mama bola samotne prekvapená reakciou svojho syna na to, že vyskočil sám von oknom. Po vyskočení personál rýchlej zdravotnej pomoci hneď utekal dole na miesto, kde S. J. ležal po vyskočení, kde sa ho snažili oživiť, pričom medzi tým išiel taktiež dole spolu s kolegom, kde lekár na jeho otázku, či je živý, uviedol, že áno. Tak ho chrčiaceho naložili na nosítka a následne do sanitky. Sanitka zotrvala na mieste asi ešte desať minút. Tak od lekára rýchlej zdravotnej pomoci K.. K. bolo zistené, že S. J. prevážajú na oddelenie O.. Podľa znaleckého posudku sa zo psychiatrického hľadiska podľa predloženej dokumentácie u nebohého S. J. jednalo o abnormne štruktúrovanú osobnosť s rysmi emočnej nestability, dráždivosti a impulzivity, závislú od viacerých psychoaktívnych látok s ich aktívnym užívaním a s pozitívnou anamnézou dlhodobého disharmonického vývinu s opakovanými poruchami správania (vrátane agresívneho a nepredvídateľného správania). Podľa predloženej dokumentácie sa u neho samovražedné úvahy, tendencie, či pokusy v minulosti nevyskytli. V čase posudzovanej zdravotnej starostlivosti bol S. J. pod vplyvom psychoaktívnych látok, ktoré u neho zvyšovali pohotovosť k impulzívnym a agresívnym prejavom. Čo sa týka jeho samovražedného konania jednalo sa u neho o náhle nepredvídateľné impulzívne konanie abnormne štruktúrovanej osobnosti, ktorého provokujúcim momentom bol podľa výpovedí svedkov pokračujúci verbálny konflikt s otcom, a ktorému dodala spád a energiu intoxikácia psychoaktívnymi látkami. Z predloženej dokumentácie nie je možné jednoznačne určiť, či v čase posudzovanej zdravotnej starostlivosti nebohý S. J. užíval lieky používané pri liečbe drogovej závislosti (podľa liekovej anamnézy mal užívať D. + R. /., avšak uvedené nebolo potvrdené toxikologickým vyšetrením). Lieky používané pri liečbe drogových závislostí vo všeobecností nemajú za následok samovražedné (suicidálne) sklony. Zdravotná starostlivosť bola poskytnutá lege artis, bol dodržaný postup lege artis a rýchla lekárska pomoc sa nedopustila žiadnych závažných pochybení.
5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že žaloba nie je dôvodná, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 265/2009 zo 17. februára 2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 228/2012 z 26. septembra 2013. V uvedenom rozsudku najvyšší súd vyslovil, že ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto
osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou“. Na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. V uznesení najvyšší súd uviedol, že podľa § 853 Občianskeho zákonníka platí, že občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. V tomto ustanovení Občianskeho zákonníka je upravená analógia. Analógia legis (analógia zákona) sa používa ako forma aplikácie zákona vtedy, keď treba riešiť otázku, riešenie ktorej nie je síce v zákone upravené, ale ten istý zákon upravuje riešenie podobného prípadu. Vychádza sa pritom z predpokladu, že zákonodarca by podľa rovnakých zásad upravil aj daný prípad. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že právnym vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu (škodu) spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie mal za to, že k vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobnej zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady, ktorými sú existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej amorálnej integrite, neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu a existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a jeho neoprávnenosťou. Všetky uvedené predpoklady musia byť splnené súčasne. V prípade, ak chýba čo i len jeden z predpokladov, zásah do osobnosti fyzickej osobnosti nemá za následok vznik občianskoprávnej zodpovednosti. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali porušenie povinnosti zo strany žalovaných, resp. ich nesprávny postup. Vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade videli žalobcovia porušenie povinností v tom, že nebohému záchranári nepodali lieky na utíšenie. K tomu súd v prvom rade uviedol, že na posúdenie toho, či postupovala žalovaná v 2/ rade správne alebo nie sú potrebné odborné znalosti. Odborné znalosti môžeme charakterizovať ako vedomosti, na získanie ktorých je potrebná určitá odborná znalosť alebo odborná skúsenosť. Odborné znalosti presahujú rámec všeobecných znalostí a všeobecných skúseností. Z tohto dôvodu bol aj ustanovený znalec, ktorý dospel k záveru, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá lege artis, bol dodržaný postup lege artis a rýchla lekárska pomoc sa nedopustila žiadnych závažných pochybení. Žalobcovia k predmetnému znaleckému posudku iba uviedli, že tento považujú za paškvil a účelovo vypracovaný a nie nestranný. Podľa ich vyjadrenia znalec v bodoch 3, 4, 5 iba uvádza, že postup bol lege artis bez bližšieho zdôvodnenia. Žalobcovia však nenavrhli ďalšie dokazovanie, nenavrhli ani výsluch znalca a ani kontrolný znalecký posudok. Súd nemá dôvod pochybovať o správnosti záverov znaleckého posudku, keďže uvedené závery vyplývajú aj z protokolu č. XXX/XXXX o vykonanom dohľade na mieste, kde Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dospel k záveru, že zdravotná starostlivosť pacientovi S. J. bola posádkou rýchlej zdravotnej pomoci poskytnutá správne a nebolo zistené porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti a taktiež z odborného stanoviska konzultanta z 11. mája 2016, (č. objednávky: XXX/XXX/POXXX/XX/XX). Podľa tohto odborného stanoviska boli zásahovou skupinou rýchlej zdravotnej pomoci N. X vykonané všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby. Zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne. Ani tieto závery žalobcovia nespochybnili. Navyše súd dáva do pozornosti, že zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že nebohý sa po príchode záchranky a rozhovore s lekárom upokojil, čo nakoniec potvrdila vo svojej svedeckej výpovedí aj žalobkyňa v 2/ rade, a preto sa súdu javí, že nebol dôvod, aby záchranári dali nebohému lieky na utíšenie. Nakoľko v konaní nebolo zo strany žalobcov preukázané žiadne porušenie povinnosti žalovanej v 2/ rade, zdravotná starostlivosť bola poskytnutá lege artis, rýchla zdravotná pomoc sa nedopustila žiadnych závažných pochybení, a teda nie sú splnené všetky predpoklady pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti, súd žalobu voči žalovanej v 2/ rade zamietol. Pokiaľ ide o žalovanú v 1/ rade tak tu súd v prvom rade uviedol, že žalobcovia v priebehu konania žiadnym spôsobom nešpecifikovali, akú povinnosť mali policajti porušiť, prípadne v čom mal spočívať ich nesprávny postup. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že od momentu vstupu do bytu, bol jeden z policajtov vždy pri nebohom. To nakoniec potvrdila aj žalobkyňa v 2/ rade, keď pri svojej výpovedí uviedla, že jeden policajt stále dával na syna pozor. Podľa názoru súdu nemožno považovať za porušenie
povinnosti zo strany policajtov to, že k nešťastnej udalosti došlo tak, že policajt sa vyhýbal žalobkyni v 2/ rade, ktorá chcela vyjsť von z detskej izby a v tom momente nebohý podišiel k oknu a vyskočil. V konaní nebolo preukázané, aby mali policajti vedomosť o tom, že nebohý sa niekedy pokúsil o samovraždu, resp. mal samovražedné sklony. V tejto súvislosti súd uviedol, že neuveril žalobcovi v 1/ rade, že túto skutočnosť oznámil lekárovi, keďže na pojednávaní konanom 22. septembra 2017, pri svojom výsluchu na otázku, či sa syn niekedy vyhrážal samovraždou, odpovedal nie. A až na ďalšom pojednávaní na otázku právneho zástupcu odpovedal, že záchranárom povedal, že syn má sklony ku samovražde. Súd neuveril žalobcovi v 1/ rade, že na takúto dôležitú skutočnosť zabudol. Svedkyňa D.. K. T. síce pri svojom výsluchu uviedla, že lekár zistil, že nebohý má sklony k samovražde alebo sebapoškodzovaniu, avšak dodala, že jej sa takáto informácia nedostala a nie je ani teda zrejmé, či sa ju dozvedel (a či vôbec, keďže tento to poprel) v ten deň, alebo neskôr. Navyše pri jej výpovedi sa objavili rozpory s tým, ako prebiehala udalosť, keď uviedla, že vtedy tam už boli policajti, pričom z výsluchu svedkov, ale aj z úradných záznamom vyplynulo, že do daného bytového domu dorazili spolu s pracovníkmi rýchlej zdravotnej pomoci. Keďže u tejto svedkyne sa vyskytli rozpory vo výpovedi a zvyšní svedkovia a intervenient to popreli, nebolo preukázané, aby lekár alebo policajti mali vedomosť o samovražedných sklonoch nebohého, v dôsledku čoho by mali zvoliť iný postup. Zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že nebohý sa po príchode záchranky a rozhovore s lekárom upokojil, súhlasil s hospitalizáciou, balil sa, išiel do kúpeľne natrieť si tetovanie a teda nejavil žiadne znaky toho, že chce spáchať samovraždu. Postup policajtov sa teda súdu javí v súlade so vzniknutou situáciou. Nešťastnou zhodou okolností následne došlo k tragickej udalosti, ktorej policajt v tom momente nepomohol zabrániť. Zo strany policajtov teda nedošlo podľa názoru súdu k porušeniu žiadnej povinnosti, resp. k nesprávnemu postupu, ktorý zakladal právo na nemajetkovú ujmu. Súd preto žalobu aj voči žalovanej v 1/ rade zamietol.
6. O trovách konania (analogický aj u intervenienta) súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 257 CSP. Žalovaní v 1/ a 2/ rade a aj intervenient na strane žalovanej v 2/ rade boli úspešní v celom rozsahu, avšak súd žalovaným v 1/ a 2/ rade a aj intervenientovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. Za dôvody hodné osobitného zreteľa súd považoval skutočnosť, že v predmetnej právnej veci je žalobcami uplatnený nárok na nemajetkovú „posmrtnú“ ujmu, ktorú predstavuje nenávratná strata syna žalobcov. V rodine žalobcov došlo k nenapraviteľnej, neodstrániteľnej a trvalej ujme. Stratili milovaného syna, a preto nemožno z ľudského, morálneho a etického hľadiska akceptovať uloženie im povinnosti nahradiť v spore trovy konania žalovaným a intervenientovi. Žalobcovia ako neúspešní nemajú právo na náhradu trov konania.
7. O znalečnom rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal znalcovi K.. W. L. trovy konania za znalecké úkony v rozsahu 100 % proti žalobcom, ktorí boli v konaní neúspešní. O výške náhrady trov konania za znalecké úkony rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
8. Proti rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia, a to z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prvá odvolacia námietka spočívala v namietanom porušení práva na spravodlivý proces, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa zákonné náležitosti a podmienky. Súd v ňom uviedol len skutočnosti, ktoré majú potvrdzovať a odôvodňovať jeho rozhodnutie, ale vôbec neuviedol, prečo nevzal do úvahy skutočnosti svedčiace v prospech nich, prípadne prečo tieto skutočnosti považoval za rozporné, nezákonné a nepodstatné. Druhá odvolacia námietka spočívala v namietaných nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, keď konanie R.. F. nebolo v súlade so zákonom a v príčinnej súvislosti s tým došlo k úmrtiu ich syna a v tomto dôsledku k zásahu do práva na ochranu ich osobnosti. Nebohý bol pred výskokom z okna nútený prejsť cez posteľ pod oknom a otvoriť okno veľkých rozmerov (1,5 metra), avšak R.. F. sa ani len nepohol a už len oznámil, že nebohý vyskočil, teda nevykonal žiaden úkon, ktorým by zabránil nebohému vyskočiť, resp. ani sa o to nepokúsil. Mali za to, že vzdialenosť maximálne 1,8 metra od nebohého bola taká, že vyskočeniu sa dalo zabrániť. Z toho podľa nich vyplýva, že žalovaná v 1/ rade (prostredníctvom R.. F.) si nesplnila riadne svoju povinnosť. Tretia odvolacia námietka sa týkala konania žalovanej v 2/ rade. Žalobcovia sa domnievali, že vzhľadom na zdravotný stav nebohého, jeho liečbu a samovražedné sklony mu mali byť podané upokojujúce lieky a mal byť okamžite transportovaný za účelom hospitalizácie. Štvrtá odvolacia námietka sa týkala
vypracovaného znaleckého posudku. Znalecký posudok vypracovaný znalcom K.. W. L. považovali za účelový, ktorý navyše v snahe chrániť lekárov a tým aj žalovanú v 2/ rade, pôsobí ako celok neodborne, a to z dôvodu, že znalec na položené otázky odpovedá zámerne jednou vetou bez odôvodnenia. Na základe uvedených skutočností žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovuje a priznáva žalobcom náhradu trov konania. Žalobcovia si zároveň uplatnili náhradu trov odvolacieho konania.
9. K odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadril intervenient na strane žalovaného, ktorý uviedol, že všetky odvolacie dôvody uplatnené žalobcami v odvolaní sú neopodstatnené. Odvolatelia nekonkretizujú, ktoré ostatné skutočnosti súd nevzal do úvahy a ktoré konkrétne skutočnosti považoval za nesporné, nezákonné a neopodstatnené, rovnako nekonkretizujú ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie vyplývajú z vykonaného dokazovania a hodnotenie vykonaných dôkazov zodpovedá ustanoveniu § 191 CSP. Na základe uvedených skutočností intervenient na strane žalovaného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o znalečnom ako vecne správny potvrdil a zároveň priznal intervenientovi voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
10. K odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadrila žalovaná v 1/ rade, ktorá uviedla, že v prvoinštančnom konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, s ktorým sa súd prvej inštancie aj dostatočne právne vysporiadal. K odvolaciemu dôvodu, ktorým je porušenie práva na spravodlivý proces žalobcovia v odvolaní neponúkli konkrétnu argumentáciu. Na základe uvedených skutočností žalovaná v 1/ rade navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
11. K odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadrila žalovaná v 2/ rade, ktorá uviedla, že v konaní nebol preukázaný ani jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za vznik nemajetkovej ujmy, ktoré sa posudzujú v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Znalecký posudok č. X/XXXX vypracovaný znalcom K.. W. L. na návrh žalobcov len preukázal, že jej postup bol v súlade so zákonom a žiadnu povinnosť stanovenú zákonom neporušila. Rovnako z výpovedi svedkov a listinných dôkazov, a to Protokolu o vykonanom dohľade Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. XXX/XXXX a Odborného stanoviska konzultantky K.. X. T., N.. z 11. mája 2016 jednoznačne vyplýva, že postupovala v súlade s najvyšším dosiahnutým medicínskym poznaním, teda lege artis. Žalobcovia nepredložili jediný dôkaz, ktorým by jej dôkazy spochybnili alebo vyvrátili. Popritom zdôraznila, že v konaní sa vykonávali prevažne len dôkazy, ktoré navrhli vykonať žalovaní v rámci svojej procesnej obrany.
12. Žalobcovia sa k vyjadreniam žalovaných a intervenienta písomne nevyjadrili.
13. Proti rozsudku v časti výroku o trovách konania podala včas odvolanie žalovaná v 2/ rade, a to z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietané porušenie práva na spravodlivý proces videla v postupe súdu prvej inštancie, ktorý žiadnym spôsobom neodôvodnil výnimočnosť okolností konkrétneho prípadu a obmedzil sa iba na identifikáciu hodných osobitného zreteľa, za ktoré považoval nenávratnú ujmu spôsobenú smrťou syna žalobcov. Z toho možno podľa jej názoru vyvodiť záver, že smrť milovanej osoby je dôvodom hodným osobitného zreteľa umožňujúcim nepriznať náhradu trov v každom prípade, v dôsledku čoho sa vytráca výnimočnosť inštitútu nepriznania náhrady trov konania podľa ustanovenia § 257 CSP. V zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia by sa tak mohla žalujúca strana v obdobných prípadoch domnievať, že nebude zaviazaná povinnosťou nahradiť trovy konania v prípade neunesenia dôkazného bremena a tým by mohol vzniknúť nebezpečný precedens v sporoch o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy pri smrti blízkej osoby. Mala za to, že ak by bolo zámerom zákonodarcu prihliadať na smrť v rodine ako na okolnosť hodnú osobitného zreteľa, boli by tieto okolnosti zákonne koncipované. Vo vzťahu k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam tvrdila, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neskúmal osobné, majetkové a iné pomery na strane účastníkov konania potrebné na zistenie, či nastali dôvody hodné osobitného zreteľa. Podotkla tiež, že výroky II. a III. napadnutého rozsudku sú zjavne v logickom nesúlade, ale aj to, že bola právne zastúpená, v priebehu konania sa
konalo sedem pojednávaní, pričom dĺžku konania ovplyvnilo najmä konanie žalobcov, ktorí oneskorene a v rozpore so zásadou koncentrácie konania predkladali návrhy na vykonanie dokazovania a menili právneho zástupcu, čím spôsobovali odročovanie pojednávaní. Na základe uvedených skutočností žalovaná v 2/ rade navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalovanej v 2/ rade priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
14. Sporové strany podanie odvolacej repliky a dupliky písomnou formou nevyužili.
15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. § 34 CSP, v zmysle zásad ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že podané odvolania sporových strán nie sú dôvodné.
16. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd uvádza nasledovné.
17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať, teda odvolací súd sa zaoberal čo do prvého výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach štyroch odvolacích námietok žalobcov a čo do výroku o trovách konania v medziach odvolacej námietky žalovaného v 2/ rade.
18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
19. K odvolacej námietke žalobcov, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa zákonné náležitosti a podmienky a súd v ňom vôbec neuviedol, prečo nevzal do úvahy skutočnosti svedčiace v prospech nich, prípadne prečo tieto skutočnosti považoval za rozporné, nezákonné a nepodstatné, odvolací súd uvádza, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (W. T. c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. XXX-O., s. 12, § 29; H. D. c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. XXX- D.; Z. c. Grécko z 29. mája 1997; H. c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). Zároveň odvolací súd konštatuje, že z vyššie uvedeného tvrdenia žalobcov mu nie je zrejmé, aké skutočnosti svedčiace v ich prospech nevzal súd prvej inštancie do úvahy, pretože súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne zaoberal všetkými vykonanými dôkazmi a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil. Súčasne odvolací súd hodnotí ako neopodstatnené aj tvrdenie žalobcov, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec neuviedol, prečo nevzal do úvahy skutočnosti svedčiace v prospech nich, prípadne prečo tieto skutočnosti považoval za rozporné, nezákonné a nepodstatné, pričom poukazovali na odsek 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že neuveril žalobcovi v 1/ rade, že túto skutočnosť oznámil lekárovi, keďže na pojednávaní konanom 22. septembra 2017, pri svojom výsluchu na otázku, či sa syn niekedy vyhrážal samovraždou, odpovedal nie. A až na ďalšom pojednávaní na otázku právneho zástupcu odpovedal, že záchranárom povedal, že syn má sklony ku
samovražde. Súd neuveril žalobcovi v 1/ rade, že na takúto dôležitú skutočnosť zabudol. Svedkyňa D.. K. T. síce pri svojom výsluchu uviedla, že lekár zistil, že nebohý má sklony k samovražde alebo sebapoškodzovaniu, avšak dodala, že jej sa takáto informácia nedostala a nie je ani teda zrejmé, či sa ju dozvedel (a či vôbec, keďže tento to poprel) v ten deň, alebo neskôr. Navyše pri jej výpovedi sa objavili rozpory s tým, ako prebiehala udalosť, keď uviedla, že vtedy tam už boli policajti, pričom z výsluchu svedkov, ale aj z úradných záznamom vyplynulo, že do daného bytového domu dorazili spolu s pracovníkmi rýchlej zdravotnej pomoci. Keďže u tejto svedkyne sa vyskytli rozpory vo výpovedi a zvyšní svedkovia a intervenient to popreli, nebolo preukázané, aby lekár alebo policajti mali vedomosť o samovražedných sklonoch nebohého, v dôsledku čoho by mali zvoliť iný postup. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že takýmto vyhodnotením dôkazných prostriedkov sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zaoberal a vyvodil z nich aj logický záver ktorý adekvátne odôvodnil. Uvedený záver zároveň nebol v rozpore so samotným obsahom priebehu dokazovania vyplývajúcim zo súdneho spisu.
20. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.
21. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
22. Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie všetky vykonané dôkazy vyhodnotil správne a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky. Čo sa týka hodnotiacich argumentov žalobcov ohľadom znaleckého posudku vypracovaného znalcom K.. W. L. odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovia v súvislosti s ním nenavrhli ďalšie dokazovanie, nenavrhli ani výsluch znalca a ani kontrolný znalecký posudok. Zároveň predmetný znalecký posudok bol žalobcami napádaný iba vo veľmi všeobecnej rovine, bez konkretizácie nedostatkov posudku a preto považuje tieto argumenty žalobcov uvedené v odvolaní za irelevantné.
23. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
24. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo, keď v podanom odvolaní žalobcovia nekonkretizujú v čom súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil (neuvádzajú konkrétnu chybnú aplikáciu zákonných predpisov súdom prvej inštancie). Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
25. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní trvali na tom, že v príčinnej súvislosti s konaním R.. F. došlo k úmrtiu ich syna a v tomto dôsledku k zásahu do práva na ochranu ich osobnosti, odvolací súd uvádza, že mu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3 Cdo 84/2011 z 13. októbra 2011, (publikované pod W. XX/XXXX), v ktorom Najvyšší súd vyslovil, že nie je vylúčené, že tým istým konaním, ktoré po smrti fyzickej osoby neoprávnene zasiahlo do osobnosti zomrelého (napríklad jeho cti a dobrého mena), došlo zároveň k zásahu aj do osobnosti pozostalej osoby (napríklad do jej práva na súkromie). Podľa okolností, za ktorých k takému konaniu došlo, prichádza do úvahy tak možnosť tzv. postmortálnej ochrany osobnosti zomrelého v zmysle ustanovenia § 15 Občianskeho zákonníka, ako aj možnosť ochrany osobnosti pozostalej osoby v zmysle § 11 až §13 Občianskeho zákonníka. Zároveň však v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 5 Cdo 132/2018 z 30. mája 2019 vyplýva, že výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tiež zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V ustanovení § 1 ods. 1 vyššie uvedeného zákona je vyjadrené, že za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci zodpovedá štát. To znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán verejnej moci škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát. To ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medzi iným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. OZ) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti (pre porovnanie rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 176/2012 zo dňa 26.09.2013 a uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 137/07 z 23.08.2007).
26. Akceptujúc uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy správne, keďže aj pri vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sekundárne poškodených sa vyžaduje splnenie troch podmienok, a to 1. protiprávne konanie škodcu, resp. pričítanie zodpovednosti z iného právneho dôvodu, 2. nemajetková ujma na osobnostnom práve, 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a ujmou. V danom prípade je nepochybné, že nebola splnená hneď prvá podmienka, pretože v konaní nebolo preukázané ani protiprávne konanie žalovanej v 1/ rade, (prostredníctvom veliteľa a člena hliadky obvodného oddelenia policajného zboru), ani protiprávne konanie žalovanej v 2/ rade (prostredníctvom členov posádky záchrannej zdravotnej služby).
27. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby voči žalovanému v 1/ rade odvolací súd uvádza, že ak boli žalobcovia presvedčení, že R.. F. nevykonal taký úkon, ktorým by zabránil nebohému vyskočiť, resp. ani sa o to nepokúsil, hoci vyskočeniu nebohého syna sa dalo zabrániť, mali v konaní pred súdom prvej inštancie navrhnúť vykonanie dôkazu, resp. dôkazov, ktorými by preukázali, aké konkrétne povinnosti vyplývajúce mu zo služobného pomeru R.. F. zanedbal. Z vykonaného dokazovania práve naopak vyplynulo, že v posudzovanom prípade došlo nešťastnou zhodou okolností k nepredvídateľnému skratovému jednaniu nebohého a následnej tragickej udalosti, ktorej vznik členovia hliadky obvodného oddelenia policajného zboru nemohli predpokladať a porušenie akýchkoľvek povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru zasahujúcich členov hliadky v konaní preukázané nebolo.
28. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby voči žalovanému v druhom rade odvolací súd uvádza nasledovné. K tvrdeniu žalobcov, že vzhľadom na zdravotný stav nebohého, jeho liečbu a samovražedné sklony mu mali byť bezodkladne podané upokojujúce lieky a mal byť okamžite transportovaný za účelom hospitalizácie, odvolací súd konštatuje, že nielen znalecký posudok vypracovaný znalcom K.. W. L. na návrh žalobcov, ale aj protokol vypracovaný Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou potvrdili správnosť postupu žalovanej v 2/ rade, ako aj intervenienta pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebohému. Okrem toho odvolací súd podotýka, že intervenient vo svojej výpovedi uviedol relevantný
dôvod, pre ktorý nebohý nedostal injekciu na upokojenie bezodkladne, (ktorú nebohý dostával v minulosti). Najmä však to, že zo všetkých výpovedí (žalobcov a svedkov) vyplýva, že nebohý sa po prvotnom zákroku členov posádky záchrannej zdravotnej služby (spočívajúcom v psychointervencii) upokojil a súhlasil s hospitalizáciou. Následne tak ako to vyplýva z výpovedí sa dobrovoľne začal pripravovať na transport za účelom hospitalizácie (balenie osobných vecí a vykonanie osobnej hygieny v kúpeľni), teda v konaní nebol preukázaný dôvod, pre ktorý by mali byť nebohému bezodkladne podané upokojujúce lieky.
29. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovanej v 2/ rade voči výroku o trovách konania odvolací súd uvádza nasledovné.
30. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania alebo strane, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.
31. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. O plný úspech žalobcu/žalobcov vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane.
32. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery strán sporu, na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a možno dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Prípadné nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a aby neodporovalo dobrým mravom.
33. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 257 CSP len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. W. XX/XXXX, W. XX/XXXX).
34. Odvolací súd má za to, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v okolnostiach, ktoré predchádzali uplatneniu práva na súdnu ochranu žalobcami. Dôvody hodné osobitného zreteľa podľa názoru odvolacieho súdu teda spočívajú v „okolnostiach ktoré viedli žalobcov k uplatneniu práva na súde“. Súdne konanie o zaplatenie (náhradu) nemajetkovej ujmy bolo iniciované zo strany žalobcov v domnení, že žalovaná v 1/ rade a žalovaná v 2/ rade (konajúce prostredníctvom hliadky obvodného oddelenia policajného zboru a posádky rýchlej zdravotnej pomoci) porušením svojich povinností nezabránili samovražde nebohého, na základe ktorej im mal vzniknúť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov je však možné v zmysle uplatňovaných zásad posúdiť aj skutočnosť, že smrť syna navždy zmenila životy žalobcov a ich rodinné vzťahy a bola primárnou okolnosťou, ktorá ich viedla k uplatneniu práva na súde.
35. Pokiaľ sa žalovaná v 2/ rade domnievala, že výroky II. a III. napadnutého rozsudku sú zjavne v logickom nesúlade, odvolací súd uvádza, že „trovy konania vynaložené v zmysle § 251 znáša strana sporu alebo trvale zo svojho, alebo má nárok na ich náhradu. Kým povinnosť znášať trovy konania je primárnou a všeobecnou nákladovou povinnosťou, povinnosť nahradiť trovy je obmedzená na prípady, keď boli splnené určité zákonom vymedzené okolnosti“ (In: Števček M., Ficová S., Baricová
J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 924). Teda nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovaným a intervenientovi proti žalobcom, nevylučuje možnosť uloženia povinnosti žalobcom spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania za znalecké úkony znalcovi K.. W. L..
36. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
37. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a ustanovením § 257 CSP tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní a intervenient na strane žalovaného (vo vzťahu k odvolaniu žalobcov), resp. žalobcovia (vo vzťahu k odvolaniu žalovanej v 2/ rade), avšak odvolací súd má za to, že dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania žalovaným a intervenientovi, nepominuli ani v odvolacom konaní, keďže spočívali v okolnostiach ktoré viedli žalobcov k uplatneniu práva na súde.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).