Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/80/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: K.. Z. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Š. XX, O., zastúpený: JUDr. Juraj Gajdošík, advokát, so sídlom kancelárie Miletičova 23, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. júna 2018 č.k. -93 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa domáhal proti žalovanej náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby odôvodnenej žalobcom nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp.zn. a nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Trnave v odvolacom konaní vedenom pod sp.zn. tým, že dňa 02.07.2009 doručil Okresnému súdu Dunajská Streda návrh na rozvod manželstva. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. . Konajúci súd rozsudkom zo dňa 30.11.2010 manželstvo žalobcu s M. E. rozviedol. Proti rozsudku o rozvode manželstva podala p. E. dňa 17.12.2010 odvolanie a vec bola postúpená na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave. Krajský súd v Trnave rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil rozsudkom sp.zn. zo dňa 27.02.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20.04.2012, z čoho vyplýva, že konanie o rozvod od podania návrhu na rozvod manželstva žalobcom, až po nadobudnutie právoplatností rozhodnutia vo veci samej, trvalo takmer 3 roky, celkovo 1022 dní. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade išlo o skutkovo jednoduchú právnu vec, keď súd nemusel rozhodovať o zverení maloletej osoby do osobnej starostlivosti jedného z účastníkov a v konaní o rozvod manželstva ide o rozhodovanie o osobnom statuse účastníkov konania (rozhodovanie v statusových konaniach má v zmysle rozvrhu práce súdov prednosť pred inými nápadmi), ide o neprípustné dlhý čas trvania konania, ktorý významným spôsobom zasiahol do subjektívnych práv a povinností žalobcu a spôsobil žalobcovi neprijateľne dlhý stav právnej neistoty. Vzhľadom na skutočnosť, že Krajský súd v Trnave po doručení odvolania pani M. E. nekonal v predmetnej veci cca 11 mesiacov, doručil žalobca dňa 05.12.2011 elektronicky na Krajský súd v Trnave list, v ktorom žiadal o informáciu, kedy sa predmetnou vecou bude zaoberať, takýto dlhý čas rozhodovania v predmetnej veci o odvolaní považoval za neprípustný. Žalobca mal za to, že samotné konanie na prvom stupni holo poznačené prieťahmi v konaní, pričom prieťahy odvolacieho konania na

sťažnosť žalobcu už konštatoval aj predseda Krajského súdu Trnava v upovedomení o vybavení podania zo dňa 19.12.2011. Titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaniach si žalobca uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody a nemajetkovej ujmy súhrnne vo výške 73 977,32 Eur.

3. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Poukázala na to, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , „právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s ) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.“ Poukázala na tú skutočnosť, že žalobca nemá príslušným orgánom konštatované prieťahy na Okresnom súde Dunajská Streda v konaní sp.zn. a preto nemá v tejto časti splnené zákonné podmienky upravené v Uviedla, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je orgánom príslušným na ustálenie zásahu do garantovaného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Účastník súdneho konania, resp. strana v konaní, má v zmysle o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov právo podať sťažnosť na postup súdu pre porušenie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, na ktorej vybavenie je príslušný predseda súdu, na ktorého činnosť sťažnosť smeruje. Okrem toho má účastník súdneho konania podľa právo obrátiť sa prostredníctvom ústavnej sťažnosti pre zásah do práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ako súdny orgán ochrany ústavnosti môže v prípade dôvodnosti sťažnosti konštatovať porušenie (a zároveň môže v zmysle ods. 3 a 4 priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Až na základe takto ustáleného porušenia práva príslušným orgánom (teda predsedom príslušného súdu alebo ústavným súdom) je možné v samostatnom konaní o náhradu škody skúmať, či v dôsledku takéhoto pochybenia súdu vznikla účastníkovi konania škoda v podobe majetkovej alebo nemajetkovej ujmy. Vec je potrebné vnímať i v kontexte o organizácii Ústavného súdu a konaní pred ním v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sťažnosť (fyzických a právnických osôb na porušenie základných práv a slobôd) nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ak by teda všeobecné súdy v konaní o náhradu škody boli príslušné na ustálenie a skonštatovanie prieťahov v konaniach súdov a iných orgánov verejnej moci, ústavný súd by v zmysle citovaného ustanovenia nemohol takéto sťažnosti prijímať na ďalšie konanie a rozhodovať o nich bez preukázania predchádzajúceho neúspešného uplatnenia práva podľa , resp. Žalobca si v konaní uplatňuje skutočnú škodu vo výške 25 400 Eur, ktorú odvodzuje od tej skutočnosti, že počas prieťahov v konaní bol povinný svojej vtedy zákonnej manželke prispievať na výživu sumou 2 000 Eur mesačne od 02.07.2009 do 31.05.2011 a sumou 1 400 Eur mesačne od 01.06.2011 do 20.04.2012, ktorú skutočnosť preukazuje rozsudkom KS v Trnave sp.zn. . Žalobca podľa žalovanej nepreukázal skutočné zmenšenie jeho majetku plnením manželke, v konaní preukázal len právny dôvod vzniku jeho povinnosti (rozhodnutie súdu), na základe ktorého bol povinný uhradiť manželke výživné, avšak v konaní nepreukázal, že by skutočne predmetné výživné manželke aj uhradil. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 21. decembra 2009 „Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu.“ Pokiaľ žalobca hodnoverným spôsobom nepreukáže reálne zmenšenie jeho majetku v podobe vyplateného výživného bývalej manželke, nemožno hovoriť o vzniku škody. Príčinná súvislosť medzi právnou skutočnosťou, za ktorú sa zodpovedá, a medzi vznikom škody je jednou zo základných podmienok zodpovednosti za škodu v občianskom práve, a to bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť založenú na princípe zavinenia alebo o zodpovednosť objektívnu (bez zreteľa na zavinenie). Príčina musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody; príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou nie je naopak daná tam, kde do deja vstúpila iná - od právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu nezávislá skutočnosť, ktorá je pre vznik škody rozhodujúca, teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá nemá vecný vzťah k vydaniu rozhodnutia či k nesprávnemu úradnému postupu. Na rozdiel od majetkovej škody, pri ktorej už zo samotnej povahy veci vyplýva, že sa bude nahrádzať jedným spôsobom a to peňažnou náhradou, ustanovenie zákona stanovuje tri spôsoby kompenzácie nemajetkovej ujmy. Prvý spôsob je konštatovanie porušenia práva, druhý spôsob predstavuje peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a tretí spôsob uspokojenie nemajetkovej ujmy „inak“. Zo znenia citovaného zákonného ustanovenia

tiež vyplýva, že zákonodarca priorizuje poskytovanie kompenzácie formou konštatovania porušenia práva (pričom k tejto forme kompenzácie dochádza v podstate automaticky pri vzniku zákonného titulu), prípadne uspokojenie nemajetkovej ujmy nepeňažným spôsobom pred poskytnutím peňažnej satisfakcie. Predmetné ustanovenie je možné vyložiť aj tým spôsobom, že stanovuje poradie, v akom sa má priznávať tá ktorá satisfakcia v prípade vzniku nemajetkovej ujmy, pričom peňažná kompenzácia je až na poslednom mieste. Podľa názoru žalovanej je potrebné pri nemajetkovej ujme rozlišovať medzi tzv. objektívnym zásahom do práv jednotlivca a subjektívne pociťovanou ujmou. K objektívnemu zásahu dochádza automaticky pri porušení akéhokoľvek práva jednotlivca. Jednotlivec, ale nemusí objektívny zásah v podobe porušenia jeho práv pociťovať ako subjektívnu ujmu. Subjektívna ujma poškodeného sa v konaní má podľa názoru žalovanej skúmať aj s poukazom na Žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal subjektívne pociťovanú ujmu v podobe zásahu do jeho súkromného života prípadne nepreukázal existenciu následkov v jeho spoločenskom uplatnení. Zo strany žalobcu ide doposiaľ o ničím nepodložené tvrdenia všeobecného charakteru, pričom žalobca musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy (ako subjektívne pociťovanej ujmy), pričom musí preukázať konkrétny negatívny vplyv vo svojej osobnostnej sfére. Rovnako musí byť žalobcom preukázané, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Je povinnosťou žalobcu uviesť a vysvetliť všetky rozhodné skutočnosti odôvodňujúce správnosť tvrdení o vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky, čo sa však v danom konkrétnom prípade nestalo.

4. Žalobca v replike zo dňa 18.04.2018 poukázal na znenie v spojení s , z ktorého vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa jednoznačne považujú aj prieťahy v konaní, pričom pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy. Mal za to, že skutočnosť, že samotné konanie na prvom stupni bolo poznačené prieťahmi v konaní, pričom prieťahy odvolacieho konania na sťažnosť žalobcu už konštatoval aj predseda Krajského súdu v Trnave v upovedomení o vybavení podania zo dňa 19.12.2011. Mal tiež za to, že z obsahu upovedomenia podania zo dňa 19.12.2011, súčasťou ktorého bolo i ospravedlnenie sa za prieťahy, jednoznačne vyplýva, že došlo k prieťahom v predmetnej veci. došlo k doplneniu o nové odseky 3 a 4, resp. o využitie inštitútu ústavnej sťažnosti podľa ustanovenia SR, avšak v danom prípade ide o právo účastníka podať ústavnú sťažnosť a nie jeho povinnosť. Uviedol, že sa sťažoval na postup súdu v predmetnom konaní, pričom výsledkom bolo konštatovanie prieťahov, preto nie je možné ani len v teoretickej rovine uvažovať o tom, že pokiaľ nemá konštatovaný nesprávny úradný postup zo strany Ústavného súdu SR, tak k prieťahom nedošlo; mal za to, že súd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, sp.zn. nie je oprávnený preskúmavať konanie vedené na Okresnom súde Dunajská Streda (resp. na Krajskom súde v Trnave), ale bude rozhodovať o tom, či sú splnené predpoklady na vznik škody, resp. priznanie práva na náhradu škody a bude rozhodovať o jej konkrétnej výške, preto akýkoľvek argument žalovanej v tomto smere neobstojí; v žiadnom právnom predpise nie je stanovené ani explicitne uvedené, či prieťahy majú byť v tom ktorom prípade konštatované zo strany okresného súdu alebo krajského súdu, rozhodujúcou skutočnosťou (podmienkou, ktorá je výslovne stanovená v ) je existencia výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, čo v tomto prípade splnené je. Žalobca mal za to, že vzhľadom na splnenie zákonných predpokladov mu vznikla jednak skutočná škoda, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom v konaní o rozvod vedenom na Okresnom súde Dunajská streda, sp.zn. a následne na Krajskom súde v Trnave sp.zn. v sume 20 145 Eur (pôvodne suma vo výške 25.400 Eur, po čiastočnom späťvzatí vo výške 5 255 Eur) tým, že počas prieťahov v konaní o rozvod manželstva bol povinný svojej vtedy ešte stále zákonnej manželke prispievať na výživu sumou 2 000 Eur mesačne od 02.07.2009 do 31.05.2011 a sumou 1 400 Eur mesačne od 01.06.2011 do 20.04.2012, a to v zmysle rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.zn. , keďže povinnosť prispievať na výživu manželke je viazaná na trvanie manželstva a táto povinnosť zaniká až právoplatným rozhodnutím súdu o rozvode, ako aj nemajetková ujma, ktorá predstavuje 16x (cca 40,64 % zo základnej mesačnej mzdy žalobcu do mesiaca ukončenia rozvodu - apríl 2012) t.j. 16 x 3.364,52 = 53.832,32 Eur. Tvrdenie žalovanej, že nepreukázal zmenšenie jeho majetkového stavu považoval za irelevantné, nakoľko, jeho povinnosť bola judikovaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp.zn.24Co/195/2013, v ktorom bolo na základe predmetného rozsudku uhradené v splátkach v stanovených termínoch a to v plnej výške. Všetky vyššie uvedené skutočnosti preukazoval listinnými dôkazmi, z ktorých jednoznačne vyplýva, že tieto sumy výživného skutočne uhradil, čím nepochybne došlo k zmenšeniu jeho majetku. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej, že

výška nemajetkovej ujmy, ktorú požaduje, je neprimeraná, uviedol, že súd pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu má zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale prihliadať napríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolností, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Mal za to, že je osobitne nevyhnutné prihliadať zvlášť na skutočnosť, že pracoval a žil počas trvania súdneho konania v M., teda vo vojnovom prostredí, ktoré je samo o sebe prostredím, ktoré nepriaznivo vplýva na psychiku žalobcu a vyžaduje jeho úplnú sústredenosť na plnenie pracovných úloh. Súd musí pri určení výšky ujmy posudzovať všetky okolnosti prípadu, pričom musí vziať do úvahy, že neistota žalobcu ohľadne jeho statusu aj vo vzťahu k jeho novej známosti výrazne ovplyvňovala jeho zdravotný stav, pričom nemal okolo seba žiadnych blízkych priateľov, ani rodinu, ktorá by mu v týchto ťažkých stavoch pomohla.

5. Žalovaná v duplike zo dňa 02.05.2018 uviedla, že žiadne tvrdenie žalobcu obsiahnuté v replike nie je spôsobilé vyvrátiť jej argumentáciu. Konštatovala, že podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva. Podľa sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa. Z predmetných zákonných ustanovení je zrejmé, že predseda Krajského súdu v Trnave nie je oprávnený konštatovať prieťahy, ktoré mali vzniknúť na Okresnom súde Dunajská Streda. Prieťahy na okresnom súde je v zmysle zákona oprávnený (pri podaní sťažnosti) konštatovať výlučne predseda príslušného okresného súdu. Pokiaľ predseda Krajského súdu v Trnave konštatoval prieťahy na Krajskom súde v Trnave, nemožno automaticky mať za to, že prieťahy vznikli aj na Okresnom súde Dunajská Streda a už vonkoncom nemožno mať za to, že by boli konštatované príslušným orgánom a teda predsedom Okresného súdu Dunajská Streda. Žalovaná uviedla, že naďalej neuznáva nárok žalobcu, pretože v danej vecí nebola preukázaná existencia prieťahov v konaní na Okresnom súde Dunajská Streda. Rovnako v predmetnej veci nebola preukázaná existencia skutočnej škody a nemajetkovej ujmy v podobe subjektívne pociťovaného zásahu do práv žalobcu, ktorá by odôvodňovala priznanie peňažnej náhrady.

6. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, výsluchom svedkov O. E. Č., manželky žalobcu a S.. Z. V., obsahom listinných dôkazov predložených žalobcom: rozsudkom OS Dunajská Streda, sp.zn. , zo dňa 30.11.2010, rozsudkom KS Trnava, sp.zn. , zo dňa 27.02.2012, listom žalobcu zo dňa 05.12.2011, upovedomením Krajského súdu Trnava o vybavení podania zo dňa 19.12.2011, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zaslaný na Ministerstvo spravodlivosti SR, oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, rozsudkom KS v Trnave sp.zn. , obsahom spisov Okresného súdu v Trnave sp. zn. a sp.zn. , ako aj ďalšími listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca dňa 02.07.2009 doručil Okresnému súdu Dunajská Streda návrh na rozvod manželstva. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. . Zistil, že rozsudkom zo dňa 30.11.2010 bolo manželstvo žalobcu s M. E. rozvedené a Krajský súd v Trnave rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil rozsudkom, sp.zn. zo dňa 27.02.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20.04.201. Žalobca dňa 05.12.2011 doručil elektronicky na Krajský súd v Trnave list, v ktorom žiadal o informáciu, keby sa predmetnou vecou bude zaoberať. Predseda Krajského súdu Trnava v upovedomení o vybavení podania zo dňa 19.12.2011 sa žalobcovi za prieťahy, ktoré vznikli od nápadu predmetnej veci na Krajský súd v Trnave (24.03.2011) ospravedlnil. Žalobca žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom doručenou Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 05.11.2012 požiadal žalovanú o náhradu škody podľa v celkovej výške 81.192,44 Eur. Listom zo dňa 23.05.2013 oznámilo Ministerstvo spravodlivosti SR žalobcovi, že jeho žiadosť bola predbežne prerokovaná v zmysle ust. , pričom žiadosti nebolo vyhovené z dôvodu, že vo veci nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci, preto Ministerstvo spravodlivosti SR posúdilo predmetnú žiadosť ako nedôvodnú.

7. Na danú vec aplikoval o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých účinného od 1. januára 2013 z dôvodu, že keďže prechodné ustanovenia neustanovujú inak, platí pre určenie príslušného orgánu zásada lex posterior derogat priori (neskorší zákon ruší skorší). Uvedené je prejavom základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa ktorej na procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu (). Pri skúmaní nesprávneho úradného postupu vychádzal z ust. , ktorého novela nadobudla účinnosť 01.01.2013 a podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. Predmetné ustanovenie napriek jeho účinnosti (01.01.2013) je možné použiť aj na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti novely zákona, nakoľko predmetný v prechodných a záverečných ustanoveniach ohľadom aplikácie novely neurčuje žiadne pravidlá, pričom ide o čiastočne procesný predpis, v rámci ktorého platí princíp okamžitej aplikability procesných noriem.

8. Vychádzal z ustanovení , , , účinného od 1.1.2013. Konštatoval, že základnými je existencia nesprávneho úradného postupu orgánom štátu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Tieto predpoklady zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené súčasne. Ustanovenie cit. zákona priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to za súčasného splnenia dvoch podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Z ust. a citovaného zákona vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy na súde je predchádzajúce predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na základne písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Konštatoval tiež, že prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky ( ). Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (, ). Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (, ). Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo, so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí ( ).

9. Pre posúdenie predmetnej právnej veci mal za významné, že škoda ako aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú dané len vtedy, ak vznikli v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci musí byť bez pochybností preukázaný. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím/ resp. nesprávnym úradným postupom a škodou resp. vznikom nemajetkovej ujmy vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako

následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010 sp. zn. ).

10. Vyslovil, že podľa v znení účinnom od 01.01.2013 priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Všetky tieto skutočnosti je potrebné pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní zo strany žalobcu preukázať. Preto bolo podľa súdu prvej inštancie na žalobcovi preukázať existenciu vzniku škody, nemajetkovej ujmy, ako aj príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom súdu. Stotožnil sa s obranou žalovanej, že žalobca nemá príslušným orgánom konštatované prieťahy na Okresnom súde Dunajská Streda v konaní sp. zn. . a preto nemá v tejto časti splnené zákonné podmienky upravené v Z obsahu spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. zistil, že žalobca sa počas konania o rozvod manželstva na súde prvej inštancie na prieťahy v konaní nesťažoval. Žalobca sa pojednávaní na súde nezúčastňoval s výnimkou pojednávania konaného dňa 15.12.2010 z dôvodu, že sa dlhodobo zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky. Pojednávaní, ktoré sa konali 04.08.2009, 22.10.2009, 11.03.2010, 24.05.2010 sa nezúčastnil ani jeho právny zástupca. Žalobca sa sťažoval na prieťahy v odvolacom konaní na Krajskom súde v Trnave dňa 05.12.2011. Predseda Krajského súdu Trnava v upovedomení o vybavení podania zo dňa 19.12.2011 sa žalobcovi ospravedlnil za prieťahy , ktoré vznikli od nápadu predmetnej veci 24.03.2011 do 19.12.2011 v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave pod spisovou značkou .

Uviedol, že z ustanovenia vyplýva, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde v Dunajskej Strede v konaní sp. zn. konštatované neboli, a preto v tejto časti nie sú splnené zákonné podmienky upravené v Prieťahy boli konštatované predsedom Krajského súdu v Trnave v odvolacom konaní vedenom pod spisovou značkou v období od 24.03.2011 do 19.12.2011. V tejto časti by potom prvá podmienka, t.j. nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní v predmetnej veci splnená bola, avšak len čo sa týka konania na odvolacom súde.

Podľa ustanovenia sa pri žalobách o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na

ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Morálnu ujmu môže priznať bez realizácie dokazovania ohľadom jej výšky buď vnútroštátny ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva, ktoré sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu (t.j. nesprávny úradný postup, škoda, resp. nemajetková ujma a kauzálny nexus). Na požadovanie a priznanie morálnej ujmy stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v konaní, pričom výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazovať. V takýchto prípadoch sa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní, pričom túto kompetenciu má u nás Ústavný súd SR a v rámci Európskej únie iba Európsky súd pre ľudské práva, pričom pri rozhodovaní sa postupuje podľa noriem verejného práva. Iná situácia nastáva pri aplikácii , čiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú ujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Všetky tieto skutočnosti je potrebné pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní zo strany žalobcu preukázať.

11. Vzhľadom na konštatované prieťahy v odvolacom konaní vedenom pred Krajským súdom v Trnave sa súd prvej inštancie zaoberal samotnou škodou (nemajetkovou ujmou) a príčinnou súvislosťou medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že úlohou súdu bolo v konaní zistiť, či žalobcovi vznikla škoda, nemajetková ujma, v prípade, že áno, zistiť a odôvodniť jej výšku, za predpokladu existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom (prieťahy v konaní) a nemajetkovou ujmou. Skutočná škoda, ktorá mala žalobcovi v dôsledku prieťahov v konaní vzniknúť podľa tvrdenia žalobcu pozostáva z výživného, ktoré vyplatil bývalej manželke ako výživné na manželku podľa rozhodnutia súdu. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovanej strany, že žalobca v konaní nepreukázal skutočné zmenšenie jeho majetku plnením manželke v období konštatovaných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že skutočne výživné na manželku v období od 24.03.2011 do 19.12.2011 bývalej manželke uhradil a v akej výške, v časti tohto svojho nároku neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal svoje tvrdenia, že mu vznikla majetková škoda v ním požadovanej výške, preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

12. Poukázal na ust. v znení účinnom od 01.01.2013, v zmysle ktorého priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Všetky tieto skutočnosti je potrebné pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní zo strany žalobcu preukázať. Preto bolo podľa súdu prvej inštancie na žalobcovi, aby preukázal uvedené pojmy akými sú „morálna ujma“, ktorá sa priznáva podľa noriem verejného práva, napríklad pri konštatovaní prieťahov na ústavnom súde alebo pred Európskym súdom pre ľudské práva a zároveň „nemajetková ujma“ ktorej existenciu, výšku a dôvodnosť v konaní je potrebné preukázať. Žalobca podľa súdu prvej inštancie nepreukázal subjektívne pociťovanú ujmu v podobe zásahu do jeho súkromného života, ani existenciu následkov v jeho spoločenskom uplatnení. Z výsluchu svedkyne O. E. Č., terajšej manželky žalobcu, zistil, že so žalobcom sa zoznámili v roku XXXX, ona bola vydatá a on ženatý. V januári XXXX sa rozhodli spolu žiť a chceli mať spoločné dieťa. Od augusta XXXX žili v spoločnej domácnosti s maloletou dcérou svedkyne I. v prenajatom byte v K.. Dnes žijú v rodinnom dome v O.. Svedkyňa uviedla, že rozvod žalobcu prebiehal veľmi dlho v porovnaní s jej rozvodom a z toho dôvodu dochádzalo aj k hádkam. Nevedela pochopiť, prečo jej rozvod trval krátko a žalobcov rozvod sa naťahoval. Z dôvodu dlhotrvajúceho rozvodového konania dochádzalo aj nedorozumeniam a hádkam. Na otázku právneho zástupcu žalobcu ako znášal manžel rozvodové konanie, svedkyňa uviedla, že bol

vystresovaný, deprimovaný, nemohol dať najavo svoje pocity, nakoľko by prišiel o prácu v M.. Z výsluchu svedkyne tak vyplynulo, že svedkyňa popisovala svoju vlastnú ujmu, ktorá mala vzniknúť v dôsledku dlhotrvajúceho rozvodového konania žalobcu a nie nemajetkovú ujmu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi. Svedok S.. Z. V., ktorý bol so žalobcom pracovne v M. v období od januára XXXX do februára XXXX, bol súdom vypočutý na návrh žalobcu. Z výsluchu tohto svedka súd prvej inštancie zistil, že svedok má informácie o predmete sporu výlučne sprostredkované od žalobcu, preto na výsluch tohto svedka neprihliadal. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov navrhnutých žalobcom dospel k záveru, že žalobca v konaní pred súdom nepreukázal, že mu vznikla nemajetková ujma v ním požadovanej výške, teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia, preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

13. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. CSP v spojení s ust. a žalovanej, ktorý mala v konaní úspech v rozsahu 100%, avšak náhradu trov konania si neuplatnila, lebo jej žiadne nevznikli, náhradu trov konania nepriznal.

14. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a priznať mu aj náhradu trov konania. Bol toho názoru, že a) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, b) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a teda sú naplnené odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia a . Uviedol, že súd prvej inštancie sa stotožnil s obranou žalovanej, že žalobca nemá príslušným orgánom konštatované prieťahy na Okresnom súde Dunajská Streda v konaní sp.zn. , a preto nemá v tejto časti splnené zákonné podmienky upravené v z.č. 514/2003 Z.z Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že neboli splnené zákonné predpoklady definované v z.č. v časti týkajúcej sa prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde v Dunajskej Strede, v konaní sp.zn. . Zo znenia v spojení s z. č. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považujú aj v prieťahy v konaní, pričom pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy. Bol toho názoru, že samotné konanie na Okresnom súde v Dunajskej Strede bolo poznačené prieťahmi v konaní, pričom prieťahy odvolacieho konania na sťažnosť žalobcu už konštatoval aj predseda Krajského súdu v Trnave v upovedomení o vybavení podania zo dňa 19.12.2011. Poukázal na obsah upovedomenia o vybavení podania zo dňa 19.12.2011: „Predmetná vec, o ktorú v konaní ide, je vecou prednostnou, keďže jej predmetom je rozvod manželstva (i keď bez úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom, ale je spojená s osobným statusom účastníkov), preto sa musí vybavovať s osobitnou rýchlosťou. V dôsledku toho nemala byť vec vybavovaná podľa poradia, ale s osobitnou rýchlosťou.“ Mal za to, že z obsahu upovedomenia podania zo dňa 19.12.2011, súčasťou ktorého bolo i ospravedlnenie sa za prieťahy, jednoznačne vyplýva, že došlo k prieťahom v predmetnej veci. Podľa neho bolo preukázané, že aj konanie na Okresnom súde v Dunajskej Strede bolo poznačené prieťahmi v konaní, nakoľko je nespochybniteľným faktom, že predmetné konanie trvalo na Okresnom súde v Dunajskej Strede spolu s konaním na Krajskom súde Trnava od 02.07.2009 do 20.04.2012, t.j. 1022 dní. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade išlo o skutkovo jednoduchú právnu vec (predmetom konania nebola úprava práv a povinností k maloletým deťom) a v konaní o rozvod manželstva ide o rozhodovanie o osobnom statuse účastníkov konania (rozhodovanie o statusových konaniach má v zmysle Rozvrhu práce súdov prednosť pred inými nápadmi), ide o neprípustne dlhý čas trvania konania, ktorý významným spôsobom zasiahol do subjektívnych práv a povinností žalobcu a spôsobil žalobcovi stav neprijateľne dlhý stav právnej neistoty. Podľa rozhodnutia IV. ÚS SR č. 59/03: „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím.“ Podľa rozhodnutia III. ÚS SR 127/03: „K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.” Podľa rozhodnutia ÚS SR č. 21/01 (I. Ústavného súdu č. 251/05): „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo.“ Mal za to, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania a

napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Poukázal na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 25Cdo 743/2002:„Nesprávnym úradným postupom môže byť aj porušenie zásady rýchlosti súdneho konania, u ktorého lehota pre rozhodnutie nie je stanovená.“ Vzhľadom na vyššie citované rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že stav právnej istoty je navodený až nadobudnutím právoplatnosti súdneho rozhodnutia (t.j. v tomto prípade nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Trnava, ktorým bolo manželstvo žalobcu a p. M. E. rozvedené), súdne konanie na súde prvej inštancie a odvolacom súde je potrebné vnímať ako jeden celok. Nebolo by podľa žalobcu správne posudzovať konanie na okresnom súde a konanie na odvolacom súde samostatne, nakoľko takýmto výkladom by došlo k spochybneniu princípu právnej istoty ako aj práv zakotvených v . V danom prípade súdne konanie od podania návrhu o rozvod manželstva až po nadobudnutie právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu o rozvode manželstva trvalo 1022 dní. S poukazom na vyššie uvedené argumenty, že konanie na súde prvej inštancie a odvolacom súde je potrebné vnímať komplexne, mal žalobca za to, že sú splnené zákonné podmienky definované v z.č. aj v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody za prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde v Dunajskej Strede, v konaní sp.zn. . Bol toho názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď v odôvodnení uviedol, že prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde v Dunajskej Strede v konaní sp.zn. konštatované neboli, a preto v tejto časti nie sú splnené zákonné podmienky upravené v Ku konštatovaniu súdu prvej inštancie, že „žalobca sa pojednávaní na súde nezúčastňoval s výnimkou pojednávania konaného dňa 15.12.2010 z dôvodu, že sa dlhodobo zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky, uviedol, že pojednávaní, ktoré sa konali 04.08.2009, 22.10.2009, 11.03.2010 a 24.05.2010 sa nezúčastnil ani jeho právny zástupca.“ uviedol, že išlo o pojednávania pred Okresným súdom v Dunajskej Strede a označil za mylný dojem, že prieťahy v konaní na súde prvej inštancie boli spôsobené aj správaním žalobcu. Pojednávanie vo veci vytýčené na 04.08.2009, žiadal právny zástupca žalobcu odročiť z dôvodu, že v termíne vytýčeného pojednávania sa žalobca nebude zdržiavať na území SR. O odročenie pojednávania požiadal právny zástupca žalobcu vopred, listom zo dňa 16.07.2009. Čo sa týka pojednávania vytýčeného na 22.10.2009, na toto pojednávanie sa ospravedlnila právna zástupkyňa p. E., ktorá zároveň ospravedlnila aj neúčasť p. E. na pojednávaní. Na pojednávanie vytýčené na deň 11.03.2010 sa opäť ospravedlnila právna zástupkyňa p. E., ktorá zároveň ospravedlnila aj neúčasť p. E. na pojednávaní. Následne bol právny zástupca žalobcu vyzvaný Okresným súdom v Dunajskej Strede - Výzva súdu zo dňa 29.03.2010, aby oznámil súdu, kedy sa bude žalobca zdržiavať na území SR, aby bolo možné na ten čas vytýčiť termín pojednávania. Na výzvu súdu právny zástupca žalobcu Oznámením zo dňa 13.04.2010 oznámil súdu, že žalobca sa bude zdržiavať na území SR v termíne od 11.08.2010 do 14.08.2010. Napriek tomu, že právny zástupca oznámil súdu termíny prítomnosti žalobcu na území SR, súd prvej inštancie vytýčil pojednávanie na 24.05.2010. Písomné predvolanie na tento termín je zo dňa 07.05.2010, je teda zrejmé, že už v čase vytýčenia pojednávania na 24.05.2010 bolo súdu zrejmé, vzhľadom na oznámené termíny prítomnosti žalobcu na území SR, že na pojednávaní dňa 24.05.2010 sa žalobca nebude môcť osobne zúčastniť. K jeho účasti na pojednávaní v konaní o rozvod uviedol, že počas tohto času pracoval v zahraničí, v M. počas obdobia vojenského konfliktu, a pokiaľ chcel odcestovať na Slovensko, mohol tak urobiť len počas čerpania dovolenky, ktorú si musel plánovať v dlhom časovom predstihu. Žalobca však vyvinul maximálne úsilie, aby sa mohol zúčastňovať pojednávaní, preto prostredníctvom právneho zástupca oznamoval súdu vopred termíny dovoleniek na území SR. Pokiaľ však bol vytýčený termín pojednávania na obdobie, kedy nebol na Slovensku, pojednávalo sa bez jeho prítomnosti len za prítomnosti jeho právneho zástupcu, pričom neprítomnosť žalobcu bola vždy riadne ospravedlnená. Uviedol, že z konštatovania súdu prvej inštancie, že: ,,Prieťahy boli konštatované predsedom Krajského súdu v Trnave v odvolacom konaní vedenom pod sp.zn. v období od 24.03.2011 do 19.12.2011. V tejto časti by prvá domnienka, t.j. nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní v predmetnej veci splanená bola, avšak len čo sa týka konania na odvolacom súde,“ vyplýva právny názor, že prieťahy v odvolacom konaní na Krajskom súde v Trnave vedenom pod sp.zn. sú nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Trnave v zmysle z.č. Súd prvej inštancie teda jednoznačne konštatuje splnenie prvého predpokladu na vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je nesprávny úradný postup súdu. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol: ,,Súd sa stotožnil s názorom žalovanej strany, že žalobca v konaní nepreukázal skutočné zmenšenie jeho majetku plnením manželke v období konštatovaných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že skutočné výživné na manželku v období od 24.03.2011 do 19.12.2011 bývalej manželke uhradil a v akej výške.

Žalobca v časti tohto svojho nároku neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že mu vznikla majetková škoda v ním požadovanej výške, preto súd žalobu v tejto časti zamietol.“ Nesúhlasil s jeho názorom, že nepreukázal skutočné zmenšenie jeho majetku plnením manželke a úhrady výživného manželke v období konštatovaných prieťahov. Je podľa žalobcu právne irelevantné, kedy zaplatil výživné na manželku, či platby zaplatil v období od 24.03.2011 do 19.12.2011 alebo neskôr. Podstatná je tá skutočnosť, že žalobca skutočne zaplatil manželke výživné aj za obdobie trvania konania o rozvod manželstva vedenom na Krajskom súde v Trnave, ktorého predseda konštatoval prieťahy v konaní. Škoda, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu - prieťahmi v konaní, zodpovedá zaplatenému výživnému na manželku, ktoré žalobca bol povinný zaplatiť manželke až do času, kedy rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť. Práve prieťahmi v konaní, ktorými bolo poznačené konanie o rozvod manželstva, bolo zapríčinené, že konanie o rozvod manželstva trvalo celkom 1022 dní a počas tejto doby bol na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.zn. povinný platiť manželke výživné, čím mu vznikla škoda, ktorej náhradu si v tomto konaní uplatňuje.

S poukazom na ust. , žalobca uviedol, že skutočná škoda mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom v konaní o rozvod vedenom na Okresnom súde Dunajská streda, sp.zn. a následne na Krajskom súde v Trnave sp.zn. v sume 20.145 Eur (pôvodne suma vo výške 25.400 Eur, po čiastočnom späťvzatí vo výške 5.255 Eur) tým, že počas prieťahov v konaní o rozvod manželstva bol povinný svojej, vtedy ešte stále zákonnej manželke, prispievať na výživu sumou 2 000 Eur mesačne od 02.07.2009 do 31.05.2011 a sumou 1 400 Eur mesačne od 01.06.2011 do 20.04.2012, a to v zmysle rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.zn. , keďže povinnosť prispievať na výživu manželke je viazaná na trvanie manželstva a táto povinnosť zaniká až právoplatným rozhodnutím súdu o rozvode. Povinnosť žalobcu bola judikovaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp.zn. , v ktorom je okrem iného presne vymedzené, koľko a kedy žalobca uhradil. Vo výroku rozsudku sa uvádza: ,,Nedoplatok na výživnom za obdobie od 17.06.2009 do 20.04.2012 vo výške 23.039 Eur súd povoľuje odporcovi zaplatiť v mesačných splátkach po 4.000 Eur vždy do 15.dňa v mesiaci od právoplatnosti tohto rozsudku, pričom omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.“ Uvedený nedoplatok na výživnom na manželku žalobca zaplatil, ktorú skutočnosť preukázal listinnými dôkazmi - dokladmi preukazujúcimi úhrady výživného, ktoré predložil súdu prvej inštancie spolu s Vyjadrením žalobcu k vyjadreniu žalovaného zo dňa 09.04.2018, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Bratislava I dňa 23.04.2018. Uviedol, že uhrádzal platby bankovým prevodom uvedené v dokladoch: suma 4.000 Eur - platba: 14.1.2014, suma 5.000 Eur - platba: 06.02.2014, suma 4.000 Eur - platba: 13.03.2014, suma 10.000 Eur - platba: 18.03.2014, suma 39 Eur - platba 19.03.2014. Zaplatením uvedených súm v plnom rozsahu zaplatil bývalej manželke nedoplatok na výživnom vo výške 23 039 Eur v zmysle rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.zn. . Vzhľadom na to je jednoznačne preukázané, že skutočne uhradil výživné na manželku za obdobie až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o rozvode manželstva v súlade s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp.zn. . Rovnako je preukázaný aj vznik škody, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu - prieťahmi v konaní, tým, že počas prieťahov v konaní o rozvod manželstva bol žalobca povinný svojej vtedy ešte stále zákonnej manželke prispievať na výživu. Žalobca bol toho názoru, že súd prvej inštancie na základe predložených dôkazov- dokladov o zaplatení výživného dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že žalobca nepreukázal, že skutočne výživné na manželku uhradil a v akej výške. Z predložených dokladov preukazujúcich úhrady výživného jednoznačne vyplýva, že tieto sumy výživného žalobca skutočne uhradil, čím nepochybne došlo k zmenšeniu jeho majetku. Žalobca trval na celom svojom návrhu, avšak napadnutý rozsudok si podľa neho odporuje v odôvodnení, keď minimálne bolo preukázané, že uhradil výživné za obdobie od 24.03.2011 do 19.12.2011 (pričom Krajský súd v Trnave vo výroku konštatoval, že za obdobie od 17.06.2009 do 20.04.2012 - čiže aj za obdobie konštatovaných prieťahov je nedoplatok na výživnom vo výške 23.039 Eur, ktoré doplatil žalobca vo vyššie špecifikovaných splátkach), za ktoré Krajský súd v Trnave konštatoval prieťahy v konaní. Celková suma výživného za toto obdobie predstavuje sumu 13.774,19 Eur. Je teda nepochybné, že preukázal zmenšenie majetku v tejto výške, a teda zamietnutie žaloby v celom rozsahu mal za neodôvodnené. Tiež bol toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože nie je právne relevantný moment, kedy platby výživného na manželku žalobca zaplatil, ale fakt, že žalobca výživné na manželku skutočne zaplatil a že povinnosť platiť výživné, ktorú si žalobca splnil, trvala počas obdobia prieťahov konaní, čím nepochybne došlo k zmenšeniu majetku žalobcu a

tým žalobcovi vznikla škoda. K uplatnenému nároku žalobcu na relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie konštatoval, že: ,Žalobca nepreukázal subjektívne pociťovanú ujmu v podobe zásahu do súkromného života ani nepreukázal existenciu následkov v spoločenskom uplatnení.“ Uviedol, že si uplatnil žalobou nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle z.č. K požadovanej výške nemajetkovej ujmy uviedol, že súd pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu má zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale má prihliadať napríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Mal za to, že v danom prípade je osobitne nevyhnutné prihliadať zvlášť na skutočnosť, že pracoval a žil počas trvania súdneho konania v M., teda vo vojnovom prostredí, ktoré je samo osebe prostredím, ktoré nepriaznivo vplývalo na jeho psychiku a vyžadovalo jeho úplnú sústredenosť na plnenie pracovných úloh. Je potrebné vziať na zreteľ všetky okolnosti prípadu, najmä, že neistota žalobcu ohľadne jeho statusu aj vo vzťahu k jeho novej známosti výrazne ovplyvňovala jeho zdravotný stav, pričom nemal pri seba rodinu, ktorá by mu v týchto ťažkých stavoch pomohla. V súvislosti s predchádzajúcim poukázal na list, ktorý poslal Krajskému súdu v Trnave k sp. zn. , nachádzajúci sa v súdnom spise ku konaniu sp.zn. vedenom na Krajskom súde v Trnave, ktorý bol pripojený ku konaniu vedenom na Okresnom súde Bratislava I, ktorého rozsudok je týmto odvolaním napadnutý, v ktorom uviedol:,, Od X.M. XXXX žijem v spoločnej domácnosti s rozvedenou pani O. H. a jej dnes XX ročnou dcérou I. z prvého manželstva. Teda k dnešnému dňu žijeme v spoločnej domácnosti už XX mesiacov, Plním a plníme si všetky povinnosti rodiny vo výchove a starostlivosti o dieťa a aj vo vzájomnom vzťahu. To, že po 29 mesiacoch od podania rozvodu ešte nie som rozvedený, a či chcem si to priznať alebo nie, pôsobí to na naše spolužitie v rodine. To, že sme sa s pani H. rozhodli žiť spolu, predpokladá aj to, že chceme vytvoriť úplnú rodinu mám na mysli z pohľadu manželstva a v zmysle práva. Chceme si už konečne stanoviť dátum našej svadby a plánovať si spoločnú manželskú budúcnosť, do ktorej patria aj spoločné deti. Cítime sa obaja tlačení zákonom a znevýhodnení časom, pretože roky letia a z mesiaca na mesiac sa nevieme dočkať rozhodnutia KS o odvolaní. Už niekoľko rokov pracujem v zahraničí ako civilný pracovník v M. pre F.. V krajine sa bojuje, je tu vojna a zomiera násilne niekoľko desiatok príslušníkov a kolegov každý mesiac. A naozaj mi nie je vôbec ľahko sa sem po každej dovolenke zo Slovenska vrátiť, keď si pomyslím na to najhoršie, že by som sa nevrátil z misie živý a skončil svoj život ako ešte manžel M. E.. A to nie je jednoduché ani pre pani H..“ Týmto listom preukazoval ako negatívne vplývalo dlhotrvajúce konanie o rozvod na jeho psychiku a aké dopady to malo na jeho súkromný život. V čase konania o rozvod pracoval v M., kde bola v tom čase vojna, jeho práca prinášala obrovské riziko pre jeho život a zdravie, keďže dochádzalo k tomu, že v dôsledku vojnového konfliktu zomrelo násilne každý mesiac niekoľko príslušníkov a jeho kolegov. Práca v takomto pre život nebezpečnom prostredí je sama o sebe psychicky náročná, vyžaduje si maximálnu sústredenosť a opatrnosť pri plnení pracovných úloh. Nepriaznivé vplyvy a následky spôsobené prieťahmi v konaní, sa prejavili v jeho súkromnom živote v podobe napätých vzťahov so súčasnou partnerkou, v statuse žalobcu, ktorý nemohol uzavrieť manželstvo s pani H. a v konečnom dôsledku boli pre neho ďalšou psychickou záťažou. V dôsledku postupu súdov bol značne obmedzený v plánovaní dovoleniek mimo M. a v trávení svojho voľného času počas dovoleniek na Slovensku, nakoľko musel neustále prihliadať na prebiehajúce konanie o rozvod a pojednávania, ktoré boli vo veci vytýčené. Účelom dovolenky je psychicky a fyzicky si oddýchnuť, čo v danom prípade mu bolo znemožnené, nakoľko dovolenky na Slovensku si plánoval podľa vytýčených termínov pojednávania. V súvislosti s preukazovaním nemajetkovej ujmy navrhol v konaní na súde prvej inštancie vykonať výsluch svedkov - pani O. E. Č.Ú. (predtým H.), ktorá je manželkou žalobcu a S.. Z. V., kolegu žalobcu s ktorým spoločne pracovne pôsobili v M.. K výsluchu svedkyne pani O. E. Č. súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že ,,z výsluchu svedkyne vyplynulo, že svedkyňa popisovala svoju vlastnú ujmu, ktorá mala vzniknúť v dôsledku dlhotrvajúceho rozvodového konania žalobcu a nie nemajetkovú ujmu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi.“. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie týkajúcim sa výsluchu svedkyne, z ktorého vyplynulo, že žalobca ťažko znášal rozvodové konania, bol vystresovaný a deprimovaný, pričom svoje pocity nemohol prejavovať, pretože by prišiel o prácu v M.. Čo sa týka následkov prieťahov v konaní o rozvod, ktoré sa prejavovali v súkromnom živote žalobcu, je pochopiteľné, že nimi bola zasiahnutá aj pani E. Č., ktorá v tom čase partnerkou žalobcu a žili v spoločnej domácnosti. Preto ak takáto skutočnosť vyplynula z výsluchu svedkyne, nemôže to byť na škodu žalobcovi. Svedkyňa vo svojej svedeckej výpovedi popísala následky prieťahov v konaní, ktoré sa prejavovali u žalobcu, v súkromnou živote žalobcu a ktoré sú podstatné pre posúdenie nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žalobcovi prieťahmi v konaní o rozvod.. Zo svedeckej výpovede p. S.. V. vyplýva, že konania o rozvod manželstva žalobcu postihnuté prieťahmi v konaní vyvolávalo u žalobcu stres

aj v súvislosti s tým, že v tom čase mal už žalobca vzťah s terajšou manželskou a predlžujúcim sa konaním o rozvod pociťoval žalobca ohrozenie jeho nového vzťahu. Svedok tiež uviedol, že skutočnosť, že pojednávania sa neustále odročovali, žalobca ťažko znášal vzhľadom na veľké psychické napätie, ktoré panovalo vo vojnovej zóne, kde žalobca pracoval. Dôvod, prečo navrhol vypočuť svedka S.. V. bolo preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní o rozvod, ktoré prebiehalo počas žalobcovho pôsobenia v M., keďže bol jeho kolegom v M., a tiež priateľom od roku 2002, pričom spolu pracovne pôsobili v M. počas konania o rozvod žalobcovho manželstva. Z výpovede svedka je zrejmé, že mu o svojich súkromných ťažkostiach súvisiacich s dlhotrvajúcim konaním o rozvod povedal v čase, kedy konanie o rozvod prebiehali, t.j. počas ich spoločného pôsobenia v M.. Mal za právne irelevantné, že svedok bol informovaný o predmete konania, ktorým je náhrada škody, výlučne od žalobcu. Pre posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy sú však relevantné skutočnosti, ktoré svedok uviedol, a to, že konanie o rozvod manželstva poznačené prieťahmi v konaní malo negatívny dopad na osobu žalobcu, jeho psychiku, súkromný život a partnerský vzťah, ktoré treba vnímať v kontexte prostredia, v ktorom v tom čase pracoval. Výsluchy svedkyne p. E. Č. a svedka p. S.. V. podľa žalobcu preukázali, že v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Dunajskej Strede a Krajského súdu v Trnave - prieťahmi v konaní, vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorá sa prejavila na osobe žalobcu - na jeho psychike, pocite neistoty ohľadne svojej budúcnosti, ktorý u žalobcu pretrvával, v jeho súkromnom živote i v novom partnerskom vzťahu, ktorý bol dlhotrvajúcim konaním o rozvod ohrozený. Značne tiež utrpela sloboda jeho rozhodovania sa, keďže nemohol vstúpiť do manželstva so svojou partnerkou kvôli neukončenému konaniu o rozvod. V tom čase vykonával psychicky veľmi náročnú prácu v prostredí, kde bol neustále ohrozený na živote kvôli vojnovému konfliktu a neistota ohľadne jeho statusu aj vo vzťahu k jeho novej známosti výrazne ovplyvňovala jeho zdravotný stav. S poukazom na vyššie uvedené bol toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnych skutkovým zisteniam a že preukázal vznik nemajetkovej ujmy vzniknutej ako následok nesprávneho úradného postupu Okresného súdu v Dunajskej Strede a Krajského súdu v Trnave v konaní o rozvod. V danom prípade ide o závažnú nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla, preto má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške ako je vyčíslená v žalobe.

15. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, keď tento dostatočne zistil skutkový stav, dospel k správnym skutkovým zisteniam a rovnako aj k správnym právnym záverom. Prieťahy v konaní pred Okresným súdom Dunajská Streda neboli konštatované a tvrdenie žalobcu o tom, že konanie o rozvod manželstva je zaťažené prieťahmi ako celok mala za nesprávne. Uviedla, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že nie sú splnené zákonné podmienky na to, aby mal preukázaný nesprávny úradný postup Okresného súdu Dunajská Streda podľa z.č. Súd konajúci o nároku na náhradu škody ohľadom prieťahov v konaní môže vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti. Predseda Krajského súdu v Trnave, ktorý vybavoval sťažnosť žalobcu ohľadom prieťahov v konaní konštatoval len prieťahy od nápadu veci na Krajský súd v Trnave, iné prieťahy nekonštatoval. Okrem toho z právnej úpravy zákona o súdoch vyplýva, že rozhodovanie o sťažnosti týkajúcej sa vybavovania prieťahov v konaní patrí do výlučnej kompetencie príslušného predsedu súdu. Znamená to, že predseda súdu je oprávnený posúdiť, či konanie je zaťažené prieťahmi len vo vzťahu k tomu konaniu, ktoré je vedené na príslušnom súde. Je tak vylúčené, aby predseda Krajského súdu v Trnave posudzoval rýchlosť a bezprieťahovosť konania pred Okresným súdom Dunajská Streda, navyše, ak žalobca vo svojej sťažnosti ani len nenaznačil to, že sa sťažuje aj na prieťahy v konaní pred Okresným súdom Dunajská Streda.

Z ustanovení , , , o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov považovala žalovaná za zrejmé, že predseda Krajského súdu v Trnave nie je oprávnený konštatovať prieťahy, ktoré mali vzniknúť na Okresnom súde Dunajská Streda. Takýto postup je vylúčený. Prieťahy na okresnom súde je v zmysle zákona oprávnený (pri podaní sťažnosti) konštatovať výlučne predseda príslušného okresného súdu. Pokiaľ predseda Krajského súdu v Trnave konštatoval prieťahy na Krajskom súde v Trnave, nemožno automaticky mať za to, že prieťahy vznikli aj na Okresnom súde Dunajská Streda a už vonkoncom nemožno mať za to, že by boli konštatované príslušným orgánom a teda predsedom Okresného súdu Dunajská Streda. Nie je preto možné ani tvrdiť, že z odpovede predsedu Krajského súdu v Trnave vyplýva, že došlo aj k prieťahom v konaní pred Okresným súdom Dunajská Streda, ako to tvrdí žalobca. Uviedla, že z priebehu konania pred Okresným súdom Dunajská Streda nie je ani zrejmé, že by jeho postup bol zaťažený prieťahmi. To, že konanie trvalo od 02.07.2009 do 30.11.2010, bolo spôsobené aj správaním samotného žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí opakovanou neúčasťou zmarili vykonanie niekoľkých pojednávaní.

Ústavný súd SR konštatoval, že prístup a správanie strany konania je jedným z kritérií, podľa ktorých sa posudzuje vznik prieťahov v konaní. Pokiaľ sám účastník nesie zodpovednosť za vznik prieťahov, nie je možné tvrdiť, že konanie ako celok je prieťahmi zaťažené. Okresný súd Dunajská Streda pritom vytyčoval pojednávania s primeraným časovým odstupom. Súd prvej inštancie označil niekoľko pojednávaní, ktoré sa neuskutočnili z dôvodu neúčasti žalobcu alebo jeho právneho zástupcu. V tomto prípade nie je ospravedlnením žalobcu to, že bol dlhodobo v zahraničí a jeho príchod na Slovensko bol komplikovaný. Ak aj žalobca oznámil súdu, že bude na Slovensku 4 dni v polovici augusta (od 11.08.2010 do 14.08.2010, pričom 14.08.2010 bola sobota), nemohol objektívne očakávať, že súd vytýči práve v tomto čase pojednávanie, aj s ohľadom na letné obdobie, kedy činnosť súdov je utlmená z dôvodu nutnosti čerpania dovoleniek súdneho aparátu. Snaha o bezprieťahovosť konania Okresného súdu Dunajská Streda je zrejmá aj zo samotnej námietky žalobcu, že súd vytýčil pojednávanie na 24.05.2010, hoci mal podľa jeho názoru vyčkávať do augusta 2010. Okrem toho žalovaná poukázala na to, že pojednávania boli zrušené aj v období od septembra do novembra 2010 z dôvodu, že sa nedostavili svedkovia, alebo sa nedostavil žalobca, resp. bývalá manželka žalobcu. Žalobca nepreukázal vznik skutočnej škody. Namietala jeho argumentáciu, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak z predložených dokladov o bezhotovostnej úhrade výživného nemal preukázanú skutočnú škodu, nakoľko z predložených bankových výpisov správne zistil skutkové okolnosti a dospel k správnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že podmienkou vzniku nároku na náhradu škody je to, že majetok poškodeného sa skutočne zmenšil. Z výpisov z bankového účtu súd prvej inštancie nemohol mať preukázané, či žalobca je majiteľom účtu, z ktorého bolo plnené a nemohol ani identifikovať majiteľa účtu, v prospech ktorého bolo plnené. Súd prvej inštancie tak nemal preukázané, či žalobca skutočne plnil určené výživné v prospech bývalej manželky. Tieto skutočnosti namietala už v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca mal preto možnosť v danej fáze konania preukázať skutočné zmenšenie majetku a tieto pochybnosti odstrániť. Žalobca napriek tomu námietky žalovanej nevyvrátil, a preto ani súd prvej inštancie nemal dôvod dospieť z predložených bankových výpisov k záveru, že tieto preukazujú úhradu zročného výživného. Tiež nemala zrejmé, na základe čoho si žalobca uplatňuje skutočnú škodu práve za obdobie 16 mesiacov súdneho konania o rozvod manželstva. Podľa názoru žalovanej nie je možné objektívne ustáliť dĺžku žalobcom tvrdených prieťahov v konaní, resp. nie je možné určiť koľko by trvalo konanie na súdoch, pokiaľ by neboli poznačené prieťahmi, tak ako to tvrdí žalobca. Z uvedeného potom vyplýva, že nie je možné objektívne ustáliť ani výšku žalobcom tvrdenej skutočnej škody. Svedkovia podľa žalovanej tiež nepreukázali vznik nemajetkovej ujmy. Konštatovala, že žalobca opakovane odôvodňoval dôsledky trvania súdneho konania o rozvod manželstva do osobnostnej sféry tým, že nemohol uzatvoriť nové manželstvo so svojou vtedajšou priateľkou, ktorý argument žalobca opakovane uviedol tak v ústnych vyjadreniach, ako aj v písomných podaniach na súd prvej inštancie a označil ho ako dôvod aj v sťažnosti adresovanej predsedovi Krajského súdu v Trnave. Napriek tomu, že žalobca tvrdil, že mal záujem už v roku XXXX uzatvoriť nové manželstvo, manželstvo s O. E.Y. Č. uzatvoril až dňa XX.XX.XXXX, teda 1,5 roka po tom, čo bolo jeho predchádzajúce manželstvo právoplatne rozvedené. Preto argument žalobcu, že prieťahy v konaní o rozvod manželstva mu zabránili uzatvoriť nové manželstvo sa javí ako účelový. Ak by mal žalobca skutočný záujem čo najskôr uzatvoriť nové manželstvo, toto by uzatvoril v krátkom čase po rozvode predchádzajúceho manželstva a nie až o 1,5 roka. Ani svedecká výpoveď svedka S.. V. nepreukázala, aký vplyv mala dĺžka súdneho konania na subjektívne prežívanie žalobcu. Svedok V. bol v kontakte so žalobcom v období od januára 2010 do februára 2011, kedy ešte prebiehalo konanie na okresnom súde. Uviedol, že ich následný kontakt teda od marca 2011 bol len sporadický mailovou formou, pričom o rozvodom konaní ho žalobca informoval (v období od marca 2011 do apríla 2012) už len sms správou v apríli 2012. Mal teda informácie o tom, ako žalobca prežíval rozvodové konanie len počas obdobia, kedy konanie prebiehalo na okresnom súde. Počas konania na krajskom súde nebol svedok S.. V. v osobnom kontakte so žalobcom a o rozvodovom konaní mal už len informáciu, že žalobca je rozvedený. Znamená to, že z výpovede svedka S.. V. nie je možné dospieť k žiadnym záverom, ako doba trvania konania na krajskom súde vplývala na subjektívne prežívanie žalobcu. Ako už opakovane uviedla, v konaní na okresnom súde nie sú konštatované žiadne prieťahy v konaní, čo znamená, že pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nie je relevantné ako subjektívne prežíval žalobca dobu trvania rozvodového konania v období, kedy bol v osobnom kontakte s S.. V.. Ani z výpovede svedkyne E. Č. nevyplynulo ako dĺžka rozvodového konania zasiahla žalobcu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že svedkyňa popisovala svoje vlastné vnímanie a subjektívne dôsledky rozvodového konania žalobcu. Okrem toho, vierohodnosť výpovede svedkyne je oslabená aj tým, že svedkyňa mala pochybnosti o tom, že žalobca myslí rozvod vážne, ak sa rozvodové konanie naťahuje. Tento argument svedkyne svedčí o účelovosti výpovede svedkyne a vzbudzuje pochybnosti o pravdivosti jej výpovede, keďže je rozumné pochybovať, prečo by práve samotná dĺžka

rozvodového konania na odvolacom súde (osobitne ak odvolanie podala bývalá manželka žalobcu a nie žalobca) mala spochybňovať vážnosť rozhodnutia žalobcu rozviesť sa. Pokiaľ žalobca tiež opakovane zdôrazňoval, že počas rozvodového konania pôsobil v zahraničí na vojenskej misii, čo bolo spojené s ohrozením života, táto skutočnosť v spojení s dĺžkou rozvodového konania vplývala podľa jeho tvrdení na jeho psychický stav, ani táto argumentácia nie je relevantná na to, aby odôvodňovala jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. To, že sa žalobca zúčastnil vojenskej misie vo vojnovej oblasti, bolo jeho dobrovoľným rozhodnutím, spolu s tým, že účasť na takejto misii bola vzhľadom na okolnosti objektívne spojená so zvýšenou a dlhodobou stresovou situáciou. Tento psychický stav ohrozenia vlastného života by žalobca prežíval bez ohľadu na to, či by bol alebo nebol účastníkom rozvodového konania. Aj to, že práve v čase účasti na vojenskej misii podal návrh na rozvod manželstva bolo jeho slobodným rozhodnutím. Objektívne preto musel byť uzrozumený s tým, že vydanie súdneho rozhodnutia je spojené tak s nutnosťou účasti na pojednávaní, ako aj s tým, že si vyžaduje určitý čas, čo môže mať objektívny vplyv na jeho život vo vojnovej oblasti. To, že rozvod manželstva už neprebiehal podľa predstáv žalobcu (teda, že okresný súd vykonával dokazovanie, neuspokojil sa s formálnym konštatovaním rozvratu manželstva a nerozhodol v čase, ktorý si predstavoval žalobca podľa štatistických ukazovateľov), bolo vyvolané jednak negatívnym postojom jeho bývalej manželky k rozvodu manželstva, ako aj tým, že súd sa v danom prípade neuspokojil len s formálnym konštatovaním rozvratu manželstva v zmysle tvrdení žalobcu. Okresný súd na návrh manželky vykonával dokazovanie a zisťoval skutočný rozvrat manželstva, čo je v súlade so zákonnou povinnosťou súdu, rozviesť manželstvo len v odôvodnených prípadoch, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Vzhľadom na tieto okolnosti nemôže účasť žalobcu na vojenskej misii odôvodňovať jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

16. Žalobca vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu žalovanej mal za to, že celé konanie o rozvod manželstva bolo poznačené prieťahmi v konaní, keďže pre žalobcu ako účastníka konania je rozhodujúce až druhostupňové rozhodnutie, keďže len právoplatné rozhodnutie možno považovať za nastolenie stavu právnej istoty vo vzťahu k žalobcovi. Aj napriek tomu je však zrejmé, že súd prvej inštancie mal za to, že prieťahy v konaní na odvolacom súde boli jednoznačne konštatované. Na tomto mieste vyznieva značne rozporuplne vyjadrenie žalovaného, ktorý uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom skutkový stav bol dostatočne zistený a súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného dospel k správnym právnym záverom. Ak by sme prijali tento záver žalovaného obsiahnutý v jeho vyjadrení zo dňa 06.11.2019, znamenalo by to, že žalovaný súhlasí a považuje za správne, že v konaní na odvolacom súde prieťahy konštatované jednoznačne boli. Toto však nekorešponduje s obranou žalovaného, ktorú prezentoval počas celého konania, ako aj vo svojom vyjadrení, keď tvrdil, že k žiadnym prieťahom v konaní nedošlo a preto žiadal opakovane, aby súd zamietol žalobu v celom rozsahu. Podľa rozhodnutia : Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Podľa rozhodnutia III.ÚS 127/03:„K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.” Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 21/01 (I. Ústavného súdu č. 251/05): „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo.“ Poukázal na to, že dňa 02.07.2009 doručil Okresnému súdu Dunajská Streda návrh na rozvod manželstva. Okresný súd rozsudkom zo dňa 30.11.2010 manželstvo žalobcu s M. E. rozviedol. Krajský súd v Trnave rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a to rozsudkom sp.zn. , zo dňa 27.02.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20.04.2012. Z vyššie uvedeného vyplýva, že konanie o rozvod od podania návrhu na rozvod manželstva žalobcom, až po nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, trvalo takmer 3 roky, celkovo 1022 dní. Ďalej uviedol, že nemohol objektívne očakávať, že súd nariadi pojednávanie v čase, keď sa bude nachádzať na území Slovenskej republiky. Žalovaná podľa žalobcu opomenula, že ako fyzická osoba má právo očakávať, že o jeho veci bude rozhodnuté tak, ako to garantuje nielen , Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ale aj právne predpisy. Poukázal na , 3, SR, čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uviedol, že ako osoba domáhajúca sa svojho práva má legitímne právo očakávať, že o jeho veci bude rozhodnuté v primeranej lehote a bez prieťahov v konaní. To, že žalovaná považuje za žalobcu za toho, kto spôsobil, resp. výrazne prispel k prieťahom v konaní tým, že počas súdneho konania pracoval na osobitnej misii v M. a jeho príchod na Slovensko bol komplikovaný, považoval za neakceptovateľné a neprijateľné, aby v čase, keď sú jednoznačne konštatované prieťahy v konaní, žalovaná uvádzala takéto tvrdenia. Žalovaná zrejme opomína, že je to práve žalobca, ktorý sa s dôverou obrátil na súd a tým, že uvádzal termíny, v ktorých bude prítomný na Slovensku bol len nápomocný a snažil sa urobiť všetko preto, aby nedošlo k zbytočnému zmareniu pojednávania. Jedným z aspektov práva žalobcu na spravodlivý proces je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na - určitú dĺžku súdneho konania, resp. právo na to, aby vec bola žalobcu rozhodnutá v primeranej lehote. Argumentáciu žalovanej, že rozvod manželstva neprebiehal podľa predstáv žalobcu, nakoľko súd nerozhodol v čase, ktorý si žalobca predstavoval, považoval za absolútny nezmysel, nakoľko to, aké predstavy mal o priebehu konania o rozvod manželstva, nikdy neboli predmetom skúmania tohto konania. Ak žalovaná na jednej strane tvrdí, že dĺžka konania je iba predstava žalobcu, na ktorú by súd podľa neho nemal prihliadať, potom je zarážajúce, že sama žalovaná sa v prevažnej miere počas celého konania odvoláva na to, že dĺžka súdneho konania nebola ničím neobvyklá a že k prieťahom prakticky nedošlo, čiže tiež vychádza zo svojej predstavy o dĺžke súdneho konania. Žalovaná tak na jednej strane považuje svoj názor ohľadne dĺžky súdneho konania za určujúci, avšak listinný dôkaz žalobcu o štatistickej dĺžke konania považuje za predstavu žalobcu nemajúcu žiadny súvis s dĺžkou konania. Takýto prístup žalovanej jednoznačne dokazuje, že žalovaná odmieta niesť akúkoľvek zodpovednosť za to, že súd pochybil. Poukázal na to, že z hľadiska zákonného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie súdu musí byť vydané v primeranej lehote. To, že táto lehota primeraná nebola, mal za jednoznačne preukázané Upovedomením o vybavení podania zo dňa 19.12.2011. Akékoľvek ďalšie spochybňujúce tvrdenia žalovanej ohľadne toho, že žalobca sa nesťažoval skôr, a že sám zapríčinil svojou prácou v M. prieťahy v konaní, považoval za absolútne irelevantné a nemajúce žiadny vplyv na skutočnosť, že prieťahy konštatované boli. V prípade, ak rozhodnutie súdu nie je vydané v primeranej lehote, čo v danom prípade nebolo, keďže aj Krajský súd v Trnave konštatoval prieťahy v konaní, možno hovoriť o rozhodnutí vydanom v konaní nerešpektujúcom právo účastníka na spravodlivý súdny proces. Argumenty žalovanej označil za značne protichodné a rozporuplné, keď na jednej strane uvádza, že k prieťahom na súde prvej inštancie nedošlo a na strane druhej poukazuje na dĺžku prvoinštančného konania, ktorá sa odvíjala od správania žalobcu a jeho neúčasťou na pojednávaniach. Ak je na jednej strane žalovaná presvedčená o tom, že prieťahy neboli, je zarážajúce prečo sa potom vyjadruje k podľa neho štandardnej dĺžke súdneho konania o rozvod manželstva. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovanej, že si vlastne sám môže za to, že sa neprimerane dlho rozvádzal, poukázal na zásadu doktríny legitímneho očakávania, ktorej podstata spočíva v tom, že súkromná osoba ako účastník právneho vzťahu, má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania. Tieto odôvodnené očakávania sa vzťahujú na postup orgánu verejnej moci, prípadne rozhodnutie tohto orgánu. Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne dlho a rozdielnym spôsobom. Doktrína legitímneho očakávania je osobitnou kategóriou právnej istoty, aplikujúca sa vo verejnom práve. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Princíp právnej istoty vyjadruje požiadavku na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity právnych noriem. Poukázal na nálezy ÚS SR sp.zn. sp.zn. , rozhodnutie NS SR sp.zn. a uviedol, že ako účastník súdneho sporu, nie je v rovnocennom postavení ako orgán verejnej moci. Náhla zmena pravidiel v sfére verejného práva je zásahom, ktorý je schopný výrazne ovplyvniť práva súkromnej osoby. Orgán verejnej moci musí vo vzťahu k účastníkom konania postupovať predvídateľným, čitateľným spôsobom a to vzhľadom na očakávania, ktoré voči tomuto orgánu účastník má. Očakávania účastníkov musia byť opodstatnené a to buď vzhľadom na platnú právnu úpravu alebo na postup orgánov verejnej moci v podobných prípadoch. Je preto logické, že žalobca očakával, že v predmetnom súdnom konaní bude rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a v lehote, ktorá sa aspoň čiastočne približuje k štatistickým ukazovateľom dĺžky trvania rozvodových konaní v Slovenskej republike. Skutočnosť, že v predmetnom konaní boli prieťahy, jednoznačne vyplýva z listinných dôkazov, pričom to, že do šlo k prieťahom, je

uvedené aj v záveroch rozhodnutia súdu prvej inštancie. Zotrval na všetkých skutočnostiach, ktoré sme uviedol vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam a síce, že z dokladov o bezhotovostnej úhrade výživného zo strany žalobcu, mal mať súd za preukázané, že žalobcovi vznikla skutočná škoda.

K tvrdeniu žalovanej, že nepreukázal zmenšenie jeho majetkového stavu uviedol, že povinnosť žalobcu bola judikovaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp.zn.24Co 195/2013, v ktorom je okrem iného na strane 3 presne vymedzené, koľko a kedy žalobca uhradil. Zvyšné zročné výživné bolo na základe predmetného rozsudku uhradené v splátkach v stanovených termínoch a to v plnej výške. Všetky vyššie uvedené skutočnosti preukazoval listinnými dôkazmi, z ktorých jednoznačne vyplýva, že tieto sumy výživného žalobca skutočne uhradil, čím nepochybne došlo k zmenšeniu jeho majetku, preto považoval vyjadrenia žalovaného, ako aj napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne vychádzajúce z nesprávnych skutkových a právnych zistení. Opakovane poukázal na skutočnosť, že škoda, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní zodpovedá zaplatenému výživnému na manželku, ktoré bol povinný platiť manželke až do času, kedy rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť. Je zrejmé, že práve prieťahmi v konaní, ktorými bolo poznačené konanie o rozvod manželstva bolo zapríčinené, že konanie o rozvod manželstva trvalo celkom 1022 dní a počas tejto doby bol žalobca na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.zn. povinný platiť výživné manželke, čím mu jednoznačne vznikla škoda, ktorej náhradu si v tomto konaní uplatňuje. K skutočnosti uvedenej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp.zn. , že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že mu vznikla majetková škoda v požadovanej výške, uviedol, že súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, nakoľko jeho povinnosť platiť výživné manželke bola judikovaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp.zn. , v ktorom je presne vymedzené koľko a kedy žalobca má uhradiť. Vytýkal súdu prvej inštancie, že neprihliadal a ani sa nijakým spôsobom nevysporiadal s rozsudkom inštančne nadriadeného súdu, ktorý rozhodoval v konaní, na ktoré poukazoval počas celého predmetného konania. Vo vzťahu k argumentom žalovanej, uvedených vo vyjadrení zo dňa 06.11.2019 ohľadne nepreukázania výšky skutočnej škody z dôvodu, že z výpisov bankového účtu nie je zrejmé, komu bolo plnené, uviedol, že túto námietku, resp. procesnú obranu uviedla žalovaná dňa 06.11.2019, avšak potvrdenia o uhradení nedoplatku na výživnom vo výške 23.039 Eur predložil ako listinné dôkazy dňa 18.04.2018 vo svojom vyjadrení, ktoré podal osobne na Okresný súd Bratislava I dňa 23.04.2018, pričom od tohto momentu mal možnosť namietať a spochybňovať tento dôkazný prostriedok. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení zo dňa 02.05.2018, ktorým reagoval na vyjadrenie žalobcu zo dňa 18.04.2018 ani len nezmienil o tom, že by spochybňoval to, kto bol adresátom platby zadanej zo strany žalobcu. Túto skutočnosť rovnako nijakým spôsobom nespochybnil ani na pojednávaní konanom dňa 28.06.2018, pričom na tomto vo vzťahu k skutočnej škode uviedol, že čo sa týka skutočnej škody, nie je možné ustáliť výšku škody, vzhľadom na to, že nie je možné ustáliť dĺžku prieťahov v konaní. Nemal za pravdivé tvrdenie žalovanej, že túto skutočnosť namietala už v konaní pred súdom prvej inštancie, prvýkrát to uviedol vo vyjadrení zo dňa 06.11.2019. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považoval žalobca za v hrubom rozpore s princípom právnej istoty, nespravodlivý a porušujúci jeho práva na spravodlivý proces. Uviedol, v dôsledku týchto prieťahov (ktoré sám nespôsobil) bol neprimerane dlho povinný platiť výživné na manželku, konkrétne až do dňa 20.04.2012, pričom bolo konštatované, že v konaní boli prieťahy a teda došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ by nedošlo k prieťahom v predmetnom konaní, nevznikla by mu škoda, nakoľko by nebol povinný platiť výživné manželke až do 20.04.2012, čo bola neúmerne dlhá doba trvania predmetného konania v porovnaní s priemernou dĺžkou súdnych konaní. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že je tu jednoznačne daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom (prieťahmi v konaní) a vzniknutou škodou, nakoľko v prípade, ak by nedošlo k prieťahom, nedošlo nevznikla by žalobcovi žiadna škoda. K argumentu žalovanej ohľadne toho, že nemožno ustáliť výšku skutočnej škody z dôvodu, že nie je objektívne možné ustáliť dĺžku prieťahov v konaní, resp. že nie je možné určiť koľko by trvalo konanie, keby prieťahmi poznačené nebolo, uviedol, že z výsledku vybavenia sťažnosti vyplýva minimálna dĺžka počas ktorej došlo k prieťahom v konaní. K spochybňovaniu výpovedí svedkov p. O. E. Č. a S.. V. žalovanou, uviedol, že tvrdenia žalovanej sú právne irelevantné. Pokiaľ ide o časový aspekt uzavretia ďalšieho manželstva, k tomuto uviedol, že svadba rozhodne nie je záležitosť, ktorá sa plánuje jednoducho, najmä keď pôsobil na misii v M. vo vzťahu k možnostiam rezervácie konkrétnych svadobných priestorov. To, kedy uzavrel svadbu považoval, absolútne žiadny vplyv na skutočnosť, že v konaní o rozvod manželstva došlo k prieťahom. K argumentácii, že výpovede týchto svedkov nepreukázali, ako doba trvania konania vplývala na jeho subjektívne prežívanie, uviedol. že je logické, že svedok, teda osoba odlišná od žalobcu vypovedá o

tom, čo vnímala a vedela o dopade rozvodového konania na žalobcu a vypovedá o svojich pocitoch a o tom, ako sa javilo správanie žalobcu a ako to vplývalo na spoločný život, resp. vzťahy. Vnútorný pocit beznádeje, frustrácie, ktoré prežíval žalobca vplývali na spolužitie s vtedajšou partnerkou, čo je úplne logické a rovnako je logické aj to, že p. O. E.Y. Č. vypovedala o tom, čo vnímala vlastnými zmyslami. Ako právne nesprávne sa v tomto kontexte javí odôvodnenie v ods. 19 napadnutého rozhodnutia, nakoľko svedecká výpoveď je dôkaz o tom, čo svedok o veci vie a čo vnímal vlastnými zmyslami. Poukázal na to, že žalovaná na pojednávaní dňa 03.05.2018, na ktorom sa uskutočnil výsluch svedkyne, uviedla, že výsluch nepovažuje za dostatočný na preukázanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko ide o osoby, ktoré majú ekonomický záujem na výsledku sporu. Z toho vyvodil, že svedkyňa bola pre žalovanú nedôveryhodná iba vtedy, keď sa mu to hodí. Keď mala možnosť jej dôveryhodnosť spochybniť priamo na pojednávaní jej výsluchom, neurobila tak. Takéto konanie žalovanej podľa neho jednoznačne dokazuje absenciu relevantných argumentov na jeho strane. Vo vzťahu k argumentu žalovanej ohľadne príbuzenského vzťahu žalobcu a svedkyne opakovane poukázal na nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015 sp. zn. -29, podľa ktorého „spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania.“ Pri hodnotení dôveryhodnosti, resp. nedôveryhodnosti svedka je podľa žalobcu potrebné vychádzať z hodnotenia dôveryhodnosti osoby na základe jej povesti v prostredí, v ktorom sa pohybuje a je v ňom známa aj pre iné osoby, z jej spoločenského postavenia a statusu (vzdelanie, prax atď.) z toho, či je spôsobilá odrážať objektívnu skutočnosť vlastnými zmyslami optimálnym spôsobom. Na tomto mieste vyvstáva otázka, ktorá osoba je viac povolanejšia vypovedať o nemajetkovej ujme, ktorá bola spôsobená žalobcovi, ktorý je jej manželom. V prípade, ak by sme prijali názor žalovaného, znamenalo by to, že žiadny svedok, ktorý je v príbuzenskom vzťahu s účastníkom konania by nemohol vo veci vypovedať tak, aby jeho výpoveď bola zohľadnená. Poukázal na doktrínu RAVEN, ktorá vychádza z piatich rôznych atribútov, ktoré sú v nej zohľadnené a síce: celkové spoločenské postavenie a status svedka v kontexte jeho sociálnych väzieb, kontext zmyslového vnímania a schopnosti svedka vypovedať o skutočnosti, ktorú vnímal svojimi zmyslami, prípadný dopad výsledku sporu na záujem svedka, odbornosť svedka, celková (ne)zaujatosť svedka s tým, že jednotlivé kritéria predmetnej doktríny nemožno izolovať a vytrhnúť z kontextu, nakoľko sa jedná o doktrínu, ktorá sa používa za ú čelom posúdenia hodnovernosti svedeckej výpovede a aj jej názov je odvodený zo všetkých týchto piatich kritérií. V danom prípade je nevyhnutné prihliadať na ostatné kritériá hodnotenia hodnovernosti svedka ako sú jeho celkové spoločenské postavenie a status svedka v kontexte jeho sociálnych väzieb, pričom svedkyňa (manželka žalobcu) je v tomto smere absolútne dôveryhodná, nakoľko jej postavenie a spoločenský status manželky nebol nijakým spôsobom spochybnený. Ďalšie kritérium kontext zmyslového vnímania a schopnosti svedka vypovedať o skutočnosti, ktorú vnímal svojimi zmyslami, ktorá takisto spochybnená nebola, k odbornosti svedka uviedol, že v predmetnom spore sa jedná o posúdenie odbornej otázky, a posledné dve kritériá, prípadný dopad výsledku sporu na záujem svedka a celková (ne)zaujatosť svedka treba vnímať v širšom kontexte. K argumentu žalovanej, že svedkyňa má majetkový záujem na výsledku sporu, uviedol, že takáto skutočnosť nemôže diskvalifikovať svedka absolútne, nakoľko súd je povinný hodnotiť aj vykonanie iných dôkazov. Súd musí starostlivo zvážiť prípadnú zaujatosť svedka, najmä celkový kontext vyznenia výsluchu svedka - ako napr. reagoval svedok na otázky protistrany, prípadné doplňujúce otázky sudcu v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu. K námietke žalovanej ohľadne spochybnenia výpovede samotného žalobcu z dôvodu, že má ekonomický záujem výsledku sporu, uviedol, že konštantná judikatúra súdov nepozná spochybnenie výpovede žalobcu, ktorý žaluje o určitú peňažnú sumu z dôvodu, že má ekonomický záujem na výsledku sporu. Mal za to, že boli splnené všetky zákonné predpoklady na vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi nesprávnym úradným postupom , pričom mu vznikla tak závažná majetková, ako aj nemajetková ujma, že má právo na ich náhradu tak, ako je uvedené v žalobe.

17. Žalovaná vo svojom vyjadrení k uvedenému vyjadreniu žalobcu uviedla, že v ňom žalobca uviedol nepravdivé tvrdenia alebo účelovo interpretoval jej tvrdenia v rozpore s ich skutočným zmyslom, keďže žalobca tvrdí, že prieťahy vznikli tak v prvoinštančnom ako aj v odvolacom konaní o rozvode, napriek tomu, že z vykonaného dokazovania neboli také závery súdom prvej inštancie zistené. Na vyvrátenie tvrdení žalobcu uviedla, že prieťahy v prvoinštančnom konaní nielenže neboli konštatované, čo je

zákonná podmienka na to, aby úradný postup súdu bol posúdený ako nesprávny, ale ani z priebehu samotného konania nie je možné identifikovať, že by takéto prieťahy bolo možné vôbec konštatovať. Preto tvrdenia žalobcu o existencii prieťahov v prvoinštančnom konaní o rozvode nie sú správne. Napriek uvedenému, žalobca interpretoval jej argumentáciu tak, že si odporuje, ak na jednej strane popiera prieťahy a na druhej strane sa vyjadruje k štandardnej dĺžke konania. Takáto interpretácia je nesprávna a významne skresľuje význam jej obrany, ktorá len zotrvala na svojej argumentácii, túto podporila, pričom žiadny vnútorný rozpor nie je možné identifikovať. Zdôraznila, že viaceré nariadené pojednávania boli zmarené zo strany žalobcu. Keďže prípadné procesné zavinenie žalobcu na vzniku prieťahov je kritériom, ktoré súdy konštantne aplikujú pri hodnotení prieťahov, subjektívne rozhorčenie žalobcu, že žalovaná si dovolila predniesť takúto obranu, nie je relevantné. Žalobca uvádza vo vyjadrení aj nepravdivé tvrdenia v súvislosti s obranou žalovanej o tom, že žalobca nepreukázal skutočné zmenšenie majetku pri uhrádzaní výživného. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaná vzniesla obrannú námietku oneskorene, keďže až vo vyjadrení zo dňa 06.11.2019 namietala, že žalobca nepreukázal zmenšenie majetku, uviedla, že procesnú obranu v tejto línii predniesla včas. Už vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobca nepreukázal, že skutočná škoda mu vznikla. Žalobca podaním zo dňa 18.04.2018, ktoré jej bolo doručené dňa 30.04.2018, predložil výpisy z bankových účtov a tvrdil, že tieto preukazujú úhradu výživného zo strany žalobcu. V reakcii na uvedené, žalovaná v podaní zo dňa 02.06.2018 argumentovala tak, že z predložených výpisov nevyplýva, že žalobca by bol majiteľom účtu, z ktorého by boli realizované úhrady, a teda nepreukázal zmenšenie svojho majetku. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná procesnú obranu voči tomuto nároku vzniesla riadne a včas, najskôr vo vyjadrení k žalobe a následne bezprostredne po predložení ďalších dôkazov zo stany žalobcu. Preto súd prvej inštancie neporušil princíp rovnosti zbraní, ak túto námietku žalovanej zohľadnil. Rovnako za dôvodnú považuje žalovaná aj tú skutočnosť, že žalobca uzatvoril manželstvo až po uplynutí cca. 1,5 roka od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode jeho predchádzajúceho manželstva. Takúto skutočnosť nemožno v kontexte celkovej argumentácie žalobcu považovať za irelevantnú, ako to tvrdí. Práve žalobca opakovane zdôrazňoval, že nemožnosť uzatvoriť manželstvo pôsobí na neho negatívne, dokonca až tak, že neistota ohľadom jeho statusu vo vzťahu k jeho novej známosti ovplyvňuje jeho zdravotný stav. Okrem toho, nemožnosťou uzatvoriť nové manželstvo odôvodnil aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Znamená to, že samotný čas uzatvorenia manželstva má vplyv na úvahu, či a aká nemajetková ujma žalobcovi vôbec vznikla. Ak teda žalobca považoval podľa vlastných tvrdení uzatvorenie manželstva za prioritné, nemožno sa stotožniť s tým, že je irelevantné kedy ho uzatvoril, ak po odpadnutí zákonnej prekážky manželstvo uzatvoril s významným časovým odstupom. Vzhľadom na čas uzatvorenia manželstva sa tak podstatne oslabuje relevancia tvrdení žalobcu o prípadnej nemajetkovej ujme, ktorá by mu čo len potenciálne mohla vzniknúť. V kontexte s náhradou nemajetkovej ujmy považovala žalovaná za dôvodnú aj svoju obranu k oslabeniu dôveryhodnosti svedeckej výpovede p. E.. Samotný žalobca poukázal na kritériá RAVEN, na základe ktorých sa posudzuje prípadná dôveryhodnosť/nedôveryhodnosť svedkov, pričom jedným z kritérií je záujem svedka na výsledku sporu. Posúdiť ekonomický záujem svedka na výsledku konania je preto relevantné. Uviedla, že v prípade, ak ako svedok v majetkovom spore vystupuje manžel/manželka žalobcu, s ktorým žije v spoločnej domácnosti, je tento záujem aj prezumovaný. Objektivita uvedenej svedkyne je tak podstatne znížená a žalobca tieto pochybnosti nevyvrátil, napriek včas prednesenej námietke žalovanej.

18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani zopakovať ( ) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

19. Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované ( prvá veta ).

Podľa . odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

20. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2CSP.).

21. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nezákonným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp.zn. a nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Trnave v odvolacom konaní vedenom pod sp.zn. . Na takto ustálený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a svoje dôvody, pre ktoré podanú žalobu zamietol a nestotožnil sa tak s argumentáciou žalobcu o spôsobení škody a nemajetkovej ujmy aj dostatočne v súlade s odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s predmetom konania. V odvolacom konaní tiež nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia. Preto odvolací súd sa zameral už len na skonštatovanie správnosti jeho rozhodnutia a vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu ( ).

22. upravuje zodpovednosť štátu za činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu územnej samosprávy. Úprava sa týka zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy a tiež predbežného prerokovania nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

23. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, pričom splnenie týchto podmienok je navrhovateľ, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, povinný tvrdiť a aj preukázať.

24. Podľa , štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

25. Podľa článku 46 ods. 1 : „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

26. Podľa článku 46 ods. 3 : „Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.“

27. Podstata základného práva na náhradu škody podľa spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na náhradu škody vykonávajú ( v spojení s ). Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, a to: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody,

3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu. Rozhodovanie o náhrade škody, ku ktorej vzniku došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu je závislé od náležitého posúdenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, predovšetkým príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s ) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie

28. Nesprávny úradný postup je definovaný v ust. § 9 cit. zákona a považuje sa zaň porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

29. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala z , ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, teraz , v zmysle ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, ako aj z , podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, teraz , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.

30. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (t. j. v primeranej lehote) je jednou z procesných záruk spravodlivého procesu, ktorý je súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. Je zaručené a ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podstatou práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného ustanovením článku 48 ods. 2 je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa v danom prípade nachádza osoba uplatňujúca si svoj právom chránený záujem na riešení svojho základného práva. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno hodnotiť ako právo, ktoré sa výslovne spája so súdnym konaním, ani ako právo, ktoré je výlučne späté so súdnou mocou. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie už spomínaného stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (, ). Stav právnej neistoty je odstránený až právoplatným rozhodnutím vo veci. Vysloviť, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je možné za predpokladu, že v konaní došlo k zbytočným, ničím neodôvodneným prieťahom, ktoré svojou nečinnosťou zavinil súd. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Čo sa týka samotného postupu súdu a rýchlosti pri vybavovaní veci, tento je ovplyvňovaný aj objektívnymi podmienkami.

31. Podľa ustanovenia sa pri žalobách o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

32. Prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde v Dunajskej Strede v konaní sp. zn. konštatované neboli, boli konštatované predsedom Krajského súdu v Trnave v odvolacom konaní vedenom pod spisovou značkou v období od 24.03.2011 do 19.12.2011, aj to len z

objektívnych dôvodov s poukazom na poddimenzovanosť Krajského súdu v Trnave, zvýšený nápad vecí aj v roku 2011. Pokiaľ predseda Krajského súdu v Trnave konštatoval prieťahy na Krajskom súde v Trnave, nemožno automaticky mať za to, že prieťahy vznikli aj na Okresnom súde Dunajská Streda, predsedom ktorého súdu prieťahy konštatované tiež neboli. Nie je preto možné ani tvrdiť, že z odpovede predsedu Krajského súdu v Trnave vyplýva, že došlo aj k prieťahom v konaní pred Okresným súdom Dunajská Streda, ako to tvrdí žalobca. Nemožno sa stotožniť ani s jeho tvrdením, že by nebolo správne posudzovať konanie na okresnom súde a konanie na odvolacom súde samostatne, nakoľko takýmto výkladom by došlo k spochybneniu princípu právnej istoty ako aj práv zakotvených v . Vzhľadom na konštatované prieťahy v odvolacom konaní vedenom pred Krajským súdom v Trnave sa súd prvej inštancie správne zaoberal samotnou škodou (nemajetkovou ujmou) a príčinnou súvislosťou medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Skutočná škoda, ktorá mala žalobcovi v dôsledku prieťahov v konaní vzniknúť podľa tvrdenia žalobcu, pozostáva z výživného, ktoré vyplatil bývalej manželke ako výživné na manželku podľa rozhodnutia súdu. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia, že mu vznikla majetková škoda v ním požadovanej výške a s týmto záverom sa aj odvolací súd stotožnil, nakoľko žalobca nepreukázal, že skutočne a v akej výške v príčinnej súvislosti s uvedenými prieťahmi v konaní mu skutočná škoda vznikla. Navyše išlo o zákonnú vyživovaciu povinnosť žalobcu voči jeho vtedajšej manželke, ktorá si podala návrh na výživné na manželku dňa 17.6.2009, teda ešte pred podaním návrhu na rozvod manželstva žalobcom- 2.7.2009, a to, že konanie o rozvod manželstva trvalo od 02.07.2009 do 30.11.2010, bolo spôsobené aj správaním samotného žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí opakovanou neúčasťou zmarili vykonanie niekoľkých pojednávaní. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, , III. ÚS 142/03)vyslovil, že je potrebné zohľadniť aj správanie sa účastníka konania, nielen samotný postup súdu. Pritom pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, príčina musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody, čo v danom prípade nepochybne nebolo. Vzhľadom na konštatované prieťahy v odvolacom konaní vedenom pred Krajským súdom v Trnave sa súd prvej inštancie zaoberal aj nemajetkovou ujmou a príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Aj podľa odvolacieho súdu žalobca nepreukázal subjektívne pociťovanú ujmu v podobe zásahu do jeho súkromného života, ani existenciu následkov v jeho spoločenskom uplatnení a odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a jeho odôvodnením v celom rozsahu ( ) založenom na ním dostatočne vykonanom dokazovaní, k čomu dodáva, že psychický stav ohrozenia vlastného života by žalobca prežíval bez ohľadu na to, či by bol alebo nebol účastníkom rozvodového konania. Sám žalobca okrem iného uviedol, že pracoval a žil počas trvania súdneho konania v M., teda vo vojnovom prostredí, ktoré je samo osebe prostredím, ktoré nepriaznivo vplývalo na psychiku žalobcu, nemožno teda vyvodiť jednoznačnú príčinnú súvislosť medzi prieťahmi v konaní o rozvod jeho manželstva s vplyvom na jeho psychiku a že neistota žalobcu ohľadne jeho statusu aj vo vzťahu k jeho novej známosti výrazne ovplyvňovala jeho zdravotný stav, pričom nemal pri seba rodinu, ktorá by mu v týchto ťažkých stavoch pomohla, čo s prieťahmi v konaní nesúvisí. Pokiaľ žalobca uviedol, že mal záujem už v roku XXXX uzatvoriť nové manželstvo, k čomu v dôsledku prieťahov v konaní o rozvod jeho manželstva nemohlo dôjsť, manželstvo s O. E. Č. uzatvoril až dňa 12.10.2013, teda 1,5 roka po tom, čo bolo jeho predchádzajúce manželstvo právoplatne rozvedené. Preto argument žalobcu, že prieťahy v konaní o rozvod manželstva mu zabránili uzatvoriť nové manželstvo tiež neobstojí. Odvolacie námietky žalobcu odvolací súd nepovažoval za dôvodné a spôsobilé na prijatie iného záveru.

33. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa potvrdil.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa a a žalovanej, úspešnej v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) v zmysle .