Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoE-5-2021.pdf
PDF · 93.55 KB
Case nature
Subarea
14CoE/5/2021
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Andreja Radomského v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej: C. Q., W.. X.XX.XXXX, F. XXX XX W. N. XXX, o vymoženie 1.100,- eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 11Er/305/2011-27 zo dňa 23.10.2020, jednomyseľne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie.
II. Povinnej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči oprávnenému nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil a priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesení.
2. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 3.2.2010 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Zmluvou sa oprávnený zaviazal poskytnúť povinnému úver v sume 700,- eur a povinný sa zaviazal zaplatiť oprávnenému túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 680,- eur, t. j. celkovo zaplatiť sumu 1.380,- eur, a to v 12 mesačných splátkach po 115,- eur počnúc dňom 15.3.2010. Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva bola pripravená oprávneným ako formulárová zmluva, ktorú oprávnený používa v rámci svojej činnosti, v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu v mnohých prípadoch, čo je exekučnému súdu známe z jeho činnosti. Formulárový typ zmluvy obsahuje predtlačené možnosti prehlásenia dlžníka o tom, na aký výkon je úver poskytnutý, či na výkon zamestnania, povolania, podnikania alebo iný účel. V danom prípade bol povinnému podľa predtlače poskytnutý úver na účel zamestnania. V článku 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, je upravená rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
3. Na takto zistený skutkový stav exekučný súd aplikoval ustanovenia § 243h ods. 1, § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods.1 písm. a), § 58 ods.1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., § 2, §3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z., § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 4 písm. r), § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a dospel k právnemu záveru, že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzatvorili úverovú zmluvu, ktorá mala spotrebiteľský charakter. Vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v bode 17 bola naformulovaná rozhodcovská doložka v znení vyššie uvedenom. Z rozhodcovskej doložky vyplýva, že táto síce dáva spotrebiteľovi možnosť výberu medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, avšak v prípade, ak by dodávateľ podal žalobu na rozhodcovský súd predtým ako spotrebiteľ podal žalobu na všeobecný súd, neplatí ustanovenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorého podaním žaloby ktorejkoľvek zmluvnej strany na všeobecný súd dochádza k rozviazaniu rozhodcovskej doložky, a teda spotrebiteľ je v takom prípade (nedochádza k rozviazaniu rozhodcovskej doložky) nútený podrobiť sa začatému rozhodcovskému konaniu na rozhodcovskom súde, ktorého právomoc je založená rozhodcovskou doložkou a žalobou dodávateľa na rozhodcovskom súde. Táto rozhodcovská doložka bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok (na návrh dodávateľa) mohol byť exekučným titulom. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným podmienkam poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný, a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasledujúcimi Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Poukazujúc na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný bez platne dojednanej rozhodcovskej doložky, teda nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom, exekučný súd zastavil predmetnú exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Záverom dodal, že doplnenie návrhu oprávneného zo dňa 4.2.2016 realizovaného podľa novely Exekučného poriadku č. 438/2015 Z.z. bolo vykonané po lehote, nakoľko súdu bolo doručené až dňa 4.2.2016, pričom lehota uplynula dňa 23.1.2016. V tejto súvislosti poukázal na uzneseniu Ústavného súdu III.ÚS 752/2016-7 zo dňa 8.11.2016, v ktorom ústavný súd zaujal stanovisko, že je vyvoditeľný záver súdov, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 bolo potrebné doručiť do 30 dní odo dňa účinnosti novely č. 438/2015 Z.z. priamo exekučnému súdu, keďže tento rozhoduje o prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie a nie súdny exekútor. O trovách súdneho exekútora exekučný súd rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a na náhradu trov súdneho exekútora zaviazal oprávneného.
4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal porušenie práva na spravodlivý súdny proces, existenciu inej vady, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Odmieta postavenie povinného ako spotrebiteľa, nakoľko povinný v zmysle zmluvy o úvere vzal úver na účel zamestnania, teda nemožno na neho aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. Uviedol, že zmluva bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a s poukazom na účel poskytnutia finančných prostriedkov mal za to, že vzájomný vzťah účastníkov konania je potrebné posúdiť ako obchodnoprávny vzťah bez možnosti aplikácie právnych noriem na ochranu spotrebiteľa. Vo vzťahu k rozhodcovskej doložke uviedol, že táto je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré súd neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a doložka je písaná prehľadne, čitateľne a vyplýva z nej alternatívna možnosť riešenia sporov aj pred všeobecným súdom. Uviedol, že pokiaľ by odvolací súd nevyhovel argumentácii
oprávneného, znamenalo by to znemožnenie využitia rozhodcovského konania, pričom Občiansky zákonník v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nezakazoval rozhodcovské konanie. Podľa názoru oprávneného rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Na základe uvedeného navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Civilného sporového poriadku ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
7. Súd prvej inštancie v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
8. V prvom rade odvolací súd považoval za potrebné vysporiadať sa s námietkou odvolateľa spočívajúcou v nemožnosti aplikácie ustanovení na ochranu spotrebiteľa a v nespotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v predmetnom prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah a povinná napriek tej skutočnosti, že v zmluve o úvere bolo uvedené, že finančné prostriedky jej boli poskytnuté na výkon zamestnania, mala pri uzatváraní zmluvy o úvere č. 401000313 zo dňa 03.2.2010 postavenie spotrebiteľa v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V zmysle uvedeného ustanovenia § 52 ods. 4 Obchodného zákonníka je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Vymedzenie pojmu spotrebiteľ v Občianskom zákonníku je formulované širšie ako v zákone o spotrebiteľských úvere č. 258/2001 Z.z., a preto je potrebné osobitne posudzovať, či povinnej patrí postavenie spotrebiteľky podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. V predmetnom konaní nebolo preukázané, že by povinná konala v rámci svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, preto naplnila predpoklady pojmu spotrebiteľ a bolo nevyhnutné na uvedený právny vzťah aplikovať ustanovenia na ochranu spotrebiteľa podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
9. Odvolací súd obdobne ako súd prvej inštancie vyhodnotil vzťah oprávneného a povinnej založený zmluvou o úvere zo dňa 3.2.2010 ako vzťah spotrebiteľský. Čo sa týka aplikácie ustanovení zákona č. 258/2010 Z.z. v tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že zo základných zásad civilného poriadku platí, že ten kto tvrdí určitú skutočnosť, je povinný ju preukázať, teda dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku
- teda veriteľa (oprávneného). Zaškrtnutie políčka účel úveru- zamestnanie nie je možné považovať za unesenie dôkazného bremena ohľadom tvrdenia, na aký účel bol úver poskytnutý, keďže tento údaj nedáva odpoveď na otázku, na čo konkrétne bol úver braný, či uvedená činnosť predstavuje činnosť v rámci výkonu jeho zamestnania, prípadne, či súvisí s takýmto predmetom činnosti povinného. Uvedené skutočnosti mal oprávnený ako veriteľ zisťovať, ak tvrdí, že je potrebné vylúčiť aplikáciu zákona č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch, avšak v konaní pred exekučným súdom tieto skutočnosti preukázané neboli. Odvolací súd dáva do pozornosti aj tú skutočnosť, že zo zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vopred naformuloval možnosti účelu, na ktorý mal byť úver poskytnutý ako výkon zamestnania, povolania, podnikania alebo iný účel, pričom práve ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch upravuje, že spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Z uvedeného je odvolaciemu súdu zrejmé, že formuláciou predmetnej zmluvy sa oprávnený pokúsil o vylúčenie úverovej zmluvy zo súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, tým že vopred predpripravil situáciu, kedy povinná vylúči jej status spotrebiteľa bez ohľadu na skutočný účel, za akým jej boli prostriedky poskytnuté. Poukazujúc na neunesenie dôkazného bremena oprávneného vo vzťahu k účelu, na ktorý bol braný úver povinnou ako aj na širšie vymedzenie pojmu spotrebiteľ, ktoré povinnej
poskytlo ustanovenie § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, odvolací súd posúdil vzťah medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľský.
10. K dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie správne exekúciu zastavil, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a preto je povinný nepripustiť vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý nemal právomoc na vydanie rozhodcovského rozsudku. Na základe takéhoto titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnému, keďže v danom prípade absentuje materiálna vykonateľnosť exekučného titulu.
11. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozsudku z 27. januára 1997 vydanom v konaní pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 vyplýva, že: „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp.zn. 3Cdo/146/2011, exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rovnaký právny názor vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.11.2012 sp. zn. 6Cdo/207/2011, podľa ktorého „Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávnenou označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia“.
12. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, čo potvrdzuje aj uznesenie Ústavného súdu SR z 09.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15 ako aj vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu, je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie a to na návrh ako aj bez návrhu účastníka konania. V prípade, ak exekučný súd dospeje k záberu, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať, a teda nariadenú exekúciu zastaviť. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
13. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
14. Z obsahu spisu je zrejmé, že rozhodcovská doložka bola súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že pokiaľ je rozhodcovská doložka súčasťou len Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nie je možné tvrdiť, že je dojednaná individuálne a že nie je podmienkou poskytnutia úveru, keďže to vyplýva už len zo samotného názvu „podmienky poskytnutia úveru“. Zároveň odvolací súd poznamenáva, že rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve možno pripustiť, len v prípade, že by garantovala účastníkom spravodlivé konanie a rovnaké zaobchádzanie, čo v spotrebiteľskom vzťahu znamená zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná vo Všeobecných obchodných podmienkach úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Rozhodcovský súd, ktorý predmetný spor rozhodne je konkrétne určený v rozhodcovskej doložke naformulovanej oprávneným. Rozhodcovská doložka úplne splýva s ostatnými všeobecnými zmluvnými dojednaniami, o ktorých je známe, že sa s nimi spotrebiteľ často vôbec neoboznamuje, napriek tomu, že v samotnej zmluve deklaruje opak. Odvolací súd má za to, že rozhodcovská doložka v znení, ako bola dohodnutá a vyjadrená v zmluve spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je absolútne neplatná.
15. Keďže rozhodcovská doložka na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť, a ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, rozhodnutie vydané na jej základe nemá legitimitu a nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd v danom prípade nemá pochybnosť o tom, že ustanovenie článku 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je v rozpore so znením ust. § 53 ods. 1 OZ, a preto je absolútne neplatné, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo). Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v tomto prípade nebola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná, v dôsledku ktorej nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu. Ním vydaný rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť vykonateľným exekučným titulom (a to bez ohľadu na charakter účastníkov konania), a preto prvoinštančný súd správne exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Poukazujúc na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku ako vecne správne potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj závislý výrok o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolateľ v odvolaní nevymedzil odvolacie dôvody, pre ktoré by mal byť nesprávny výrok o nároku na náhradu trov exekúcie, odvolací súd len konštatuje jeho správnosť vzhľadom na správny výrok o zastavení exekúcie s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a bližšie sa odôvodnením správnosti tohto výroku nezaoberá.
16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní nebol oprávnený úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola povinná, ktorej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu spisu vyplýva, že povinná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).