Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
706/872695.6ec574.pdf
PDF · 86.55 KB
No categories available
2Cdo/172/2024
Identifikačné číslo spisu: 7120205336 Dátum vydania rozhodnutia: 25.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:7120205336.1
UZNESENIE
Najvyšší s ú d Slovenskej republiky v s pore žalobcu: Y. O . , nar. E., bytom T., zast. Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., so sídlom Thurzova 3367/6A, Košice, IČO: 47 231 785, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, s o sídlom Račianska 7 1 , Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 23C/9/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 8. augusta 2024 sp. zn. 5Co/192/2023, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 8. augusta 2024 sp. zn. 5Co/192/2023 vo výroku I. a rozsudok Mestského súdu Košice z 9. júna 2023 sp. zn. 23C/9/2020 vo výroku II. z r u š u j e a vec v r a c i a Mestskému súdu Košice na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „mestský súd“) rozsudkom z 9. júna 2023 č. k. 23C/9/2020-405 (ďalej len „rozhodnutie mestského súdu“ alebo „rozsudok mestského súdu“) rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 6.000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Priznáva žalobcovi právo na náhradu trov konania proti žalovanému vo výške 100 %.
1.1. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že konal o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 26.000 Eur titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného príkazu na odpočúvanie mobilného telefónneho čísla (špecifikovaného v žalobe), ktoré používal profesijne a aj súkromne. Mal za to, že nezákonným rozhodnutím bolo rozhodnutie Okresného súdu Košice I sp. zn. OS KE I-V-329-1/2007-1Ntt; príkaz bol vykonávaný od 14. decembra 2007 do 13. marca 2008. Zdôraznil, že v trestnom konaní, ktoré bolo proti nemu vedené (a v súvislosti s ktorým bolo odpočúvanie realizované) bol oslobodený spod obžaloby; Špecializovaný trestný súd - pracovisko
Banská Bystrica na hlavnom pojednávaní odmietol vykonať tieto odposluchy pre ich nezákonnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúc o odvolaní prokurátora v zrušujúcom rozsudku konštatoval, že záznamy z telekomunikačnej prevádzky boli nezákonné, ako aj príkazy, ktoré boli realizované, a to z dôvodu protiústavnosti vtedajšieho § 116 Trestného poriadku. Konanie o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 26.000 Eur bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 23C/9/2020.
1.1.1. Žalobca tiež podal na Okresnom súde Košice I (po zmene súdnej mapy Mestský súd Košice) žalobu o zaplatenie 29.000 Eur, rovnako titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného príkazu na zistenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke mobilného telefónneho čísla (špecifikovaného v žalobe); uvedený príkaz sa nachádzal v spise Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4T/32/2013; Uvedený dôkaz rovnako Špecializovaný trestný súd odmietol vykonať z dôvodu jeho nezákonnosti; najvyšší súd konajúci o odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v odôvodnení svojho zrušujúceho uznes enia výs lovne uviedol, ž e záznamy z telekomunikačnej prevádzky boli nezákonné, ako aj príkazy, ktorými boli realizované. Konanie o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 29.000 Eur bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 37C/29/2020.
1.1.2. Mestský súd uznesením z 24. novembra 2020 č. k. 23C/9/2020-136 spojil vec vedenú pod sp. zn. 23C/9/2020 a vec vedenú pod sp. zn. 37C/29/2020 na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 23C/9/2020. Predmetom konania tak bol nárok na zaplatenie sumy 56.000 Eur, titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. OS KE I-V- 329-1/2007-1Ntt a sp. zn. 7Ntt/221/2009 zo 14. apríla 2009.
1.2. Mestský súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 14 ods. 4, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 115 ods. 3, § 116 ods. 2, § 362f ods. 1, ods. 2, § 362g zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „zákon č. 301/2005 Z. z.“ alebo „Trestný poriadok“).
1.3. Po všeobecných konštatáciách týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku (nezákonného) trestného stíhania mestský súd ustálil predmet konania, ktorým bol nárok žalobcu o priznanie nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným príkazom na odpočúvanie mobilného telefónneho čísla vo výške 26.000 Eur; nezákonný príkaz bol vydaný Okresným súdom Košice I pod sp. zn. OS KE I-V- 329-1/2007-1Ntt zo 14. decembra 2007; odposluch sa realizoval v čase od 14. decembra 2007 do 13. marca 2008. Predmetom konania bol aj uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 29.000 Eur, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená na základe nezákonného príkazu Okresného súdu Košice I pod sp. zn. 7Ntt/221/2009 zo 14. apríla 2009, na základe ktorého údaje z telefónneho čísla používaného žalovaným boli poskytnuté za obdobie troch mesiacov orgánom činným v trestnom konaní. Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4T/32/2013 bol žalobca oslobodený spod obžaloby; uvedený súd odmietol vykonať ako dôkaz príkaz na zistenie údajov z uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky z dôvodu jeho nezákonnosti. Rozsudkom sp. zn. BB-4T/32/2013 z 25. mája 2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. decembra 2018, bol oslobodený spod obžaloby (Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 5. decembra 2018 sp. zn. 3To/8/2018 odvolanie prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry odmietol).
1.4. Mestský s úd s a vysporiadal s námietkou premlčania uplatneného nároku tak, že považoval obe žaloby podané včas, v trojročnej subjektívnej premlčacej dobe.
1.5. Ak žalovaný tvrdil, že nebola splnená podmienka vzniku nároku na náhradu škody z dôvodu, že príkazy neboli ako nezákonné príslušným orgánom zrušené, súd prvej inštancie poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp. zn. III. ÚS 83/05; mal za to, že podmienka, aby si žalobca mohol uplatniť náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. bola splnená.
1.6. Z odpovede Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predloženej v spore vyplynulo, že najvyšší súd
oznámil žalobcovi, že príkazy na odpočúvanie a na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke nemôže preskúmavať podľa § 362f Trestného poriadku, pretože žalobca nie je osobou, ktorá bola informovaná v súlade s § 115 ods. 9 a § 116 ods. 4 Trestného poriadku; nie je osobou, ktorej mala byť podľa právnej úpravy takáto informácia poskytnutá a žalobcovi tak neprináleží ani právo na začatie konania podľa § 362f Trestného poriadku. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal a neoznačil dôsledky zásahu do jeho pracovného, súkromného a rodinného života, mestský súd s poukazom na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/125/2019 konštatoval, že nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
1.7. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že vykonávaním odposluchov a zisťovaním údajov o zistenej telekomunikačnej prevádzke z telefónneho čísla žalobcu došlo k závažnému zásahu do jeho osobnostných práv; došlo k zásahu do jeho súkromného života, do jeho cti a dobrej povesti. Právny základ nároku mal súd prvej inštancie za preukázaný.
1.8. K výške nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vo všeobecnosti konštatoval, že zákon č. 514/2003 Z. z. neuvádza žiadnu metodiku výpočtu, ani bodového ohodnotenia, na základe ktorého by sa výška priznanej náhrady súdom určila; z uvedeného dôvodu je potrebné túto výšku určiť na základe zákona podľa voľnej úvahy, ktorá musí byť odôvodnená, musí mať svoje základy v zistenom skutkovom stave, mus í s a riadiť úvahou rešpektujúcou tieto skutočnosti a určenie výšky nemajetkovej ujm y m á byť vzhľadom na okolnosti prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Výška nemajetkovej ujmy by mala korešpondovať aj so životnou úrovňou obyvateľstva, ako aj s čiastkami, ktoré sú v tom-ktorom štáte vyplácané ako odškodnenie z titulu rôznej ujmy. Poukázal v tomto smere aj na primárnu funkciu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorou je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané, s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah ani nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia.
1.8.1. V konkrétnostiach vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie výslovne konštatoval, že zohľadnil dĺžku, po ktorú bol žalobca (nezákonne) odpočúvaný a boli zisťované údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke z telefónu žalobcu. N a základe príkazu na zistenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke boli údaje z telefónu žalobcu poskytnuté za dobu troch mesiacov a odposluch žalobcu bol realizovaný rovnako za dobu troch mesiacov.
1.8.2. Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že primerané zadosťučinenie za realizáciu nezákonných príkazov je 1.000 Eur za mesiac; z uvedeného dôvodu priznal žalobcovi za obdobie šiestich mesiacov náhradu nemajetkovej ujmy sumu 6.000 Eur. Keďže žalobca žiadal priznať nemajetkovú ujmu v spojenom konaní vo výške 55.000 Eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
1.9. Pri rozhodovaní o trovách konania mestský súd aplikoval § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Nakoľko žalobca bol v spore úspešný a priznanie nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, súd prvej inštancie mu priznal plnú náhradu trov konania.
2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom z 8. augusta 2024 č. k. 5Co/192/2023-487 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý rozsudok“) rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. potvrdil (prvá výroková veta); rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a vo výroku o trovách konania zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (druhá výroková veta).
2.1. Odvolací súd konal o odvolaniach žalobcu (proti zamietajúcemu výroku súdu prvej inštancie /výrok II./) a o odvolaní žalovaného (proti vyhovujúcemu výroku a výroku o nároku na náhradu trov konania súdu prvej inštancie /výrok I. a III./).
2.2. Krajský súd pri posudzovaní dôvodnosti odvolania žalobcu vychádzal z toho, že žalobca založil svoju odvolaciu argumentáciu na tvrdení, že súd prvej inštancie sa opomenul zaoberať jeho kľúčovým tvrdením, podľa ktorého v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je nevšedným priznanie relutárnej náhrady za utrpenie ujmy v zmysle nálezu sp. zn. I. ÚS 117/2007, ktorým priznal za porušenie súkromia nezákonnými odposluchmi utrpenie ujmy ešte v roku 2009 sumu 20.000 Eur.
2.3. Odvolací súd zameral svoju pozornosť na obsah odôvodnenia citovaného nálezu ústavného súdu a konštatoval, že z nálezu vyplýva, že predmetom tam prejednávanej veci bola ústavná sťažnosť sťažovateľa, o ktorej ústavný súd rozhodol ako o odôvodnenej. Išlo však o konanie odlišné ako je odškodňovanie uplatnených nárokov v zmysle osobitného zákona, za ktorý považoval odvolací súd zákon č. 514/2003 Z. z. (predtým zákon č. 58/1969 Zb.) a na uvedenom nič nemení ani okolnosť, že ústavný súd posudzoval prípadnú nezákonnosť odposluchov, za ktoré priznal finančné zadosťučinenie; uvedený nárok však nemožno stotožňovať s nárokom uplatneným žalobcom v prejednávanej veci. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 117/2007 tak podľa názoru odvolacieho súdu nepredstavuje ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít aj vo vzťahu k posudzovaniu nárokov uplatnených žalobcom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., v dôsledku čoho súd označeným nálezom nebol viazaný, resp. nebol povinný z neho pri posudzovaní výšky uplatneného nároku vychádzať.
2.4. Z uvedeného odvolací s úd vyvodil, ž e argumentácia žalobcu nebola relevantnou a kľúčovou, ku ktorej by bol súd prvej inštancie povinný sa vyjadriť; nešlo o otázku, ktorá by mala v prejednávanej veci podstatný význam. Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdil žalobcom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho druhej výrokovej vete.
2.5. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného s a odvolací s ú d vysporiadaval s odvolacou argumentáciou týkajúcou sa právneho základu nároku, ako aj výšky priznaného nároku.
2.6. Odvolaciu argumentáciu k právnemu základu nároku nepovažoval odvolací súd za dôvodnú; konštatoval, že odvolateľ (žalovaný) nebral do úvahy, že nezákonnosť predmetných príkazov bola konštatovaná súdom v trestnej veci a správnosť tohto záveru bola potvrdená aj súdom vyššej inštancie v odvolacom konaní; odkaz žalovaného n a niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu nebol priliehavý, nakoľko ním citované rozhodnutia boli založené na iných skutkových okolnostiach. Za nedôvodnú námietku považoval aj tvrdenie, že žalobca bol oprávnený na podanie ústavnej sťažnosti, v ktorej mohol žiadať o preskúmanie zákonnosti príkazov a ich zrušenie z dôvodu, že žalobcovi ústava a ani žiaden zákon takúto povinnosť neukladá; ústavná sťažnosť pritom nespadá pod kategóriu riadnych opravných prostriedkov v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nepovažoval námietku premlčania vznesenú žalovaným za dôvodnú. Komplexne uzavrel, že nedôvodné je odvolanie žalovaného v časti tých námietok, ktoré sa týkali otázky vzniku nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti.
2.7. Za dôvodnú naopak považoval odvolaciu námietku týkajúcu sa výšky priznanej nemajetkovej ujmy, vo vzťahu ku ktorej žalovaný uplatnil odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
2.7.1. V tomto smere odvolací súd citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006 (odvolací súd nesprávne uviedol dátum 37. apríla 2016 - poznámka dovolacieho súdu) sp. zn. 4Cdo/171/2005, podľa ktorého i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha s a musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napr. pri porovnaní „odškodnenia“ zásadu do práva na ochranu osobnosti a „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv zaručených Ústavnou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.
2.7.2. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, ktorý síce citoval znenie § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z. z. a zhodnotil, že súdy pri stanovení výšky náhrady vychádzajú z povahy trestnej veci s dopadom trestného stíhania do osobnej sféry poškodeného a zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu (spôsobenú odposluchmi a zisťovaním údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke) posudzujú podľa kritérií, ktoré musia byť vzaté do úvahy pri zadosťučinení nemajetkovej ujmy, na strane druhej však (pokiaľ ustálil ujmu na sumu 6.000 Eur) nezohľadnil žiadne kritériá, s výnimkou dĺžky, po ktorú bol žalobca odpočúvaný, a po ktorú boli zisťované údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke z telefónu žalobcu. Uvedeným podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie učinil svoje rozhodnutie v priznanej sume vo výške 6.000 Eur nepreskúmateľným; nepreskúmateľnosť bránila odvolaciemu súdu podrobiť stanovenie výšky priznanej ujmy vecnému prejednaniu odvolania v časti, v ktorej žalovaný spochybnil jej primeranosť.
2.7.3. V ďalšom konaní, ktoré malo nasledovať po vrátení veci na ďalšie konanie mal mestský súd posúdiť primeranosť výšky uplatneného nároku v sume 6.000 Eur, ktorá ostala predmetom konania; súd prvej inštancie mal nariadiť pojednávanie, na ktorom zhodnotí sporné a nesporné skutkové okolnosti, vysloví predbežné právne posúdenie, ku ktorému umožní stranám vyjadriť sa, prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania. Bude potrebné, aby sa voľná úvaha súdu opierala o konkrétne a preskúmateľné hľadiská (kritériá); mestský súd mal zvážiť, či pri oboch príkazoch je možné uvažovať o rovnakej výške náhrady.
2.8. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania odvolací súd zrušil ako výrok závislý.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu, jeho prvému výroku (ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II.), podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) v zákonom stanovenej lehote dovolanie, ktorého prípustnosť odvodil v § 420 písm. f ) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 8. augusta 2024 sp. zn. 5Co/192/2023 v potvrdzujúcom výroku I. zrušil a vrátil odvolaciemu súdu na nové konanie a rozhodnutie.
3.1. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod uvedený v § 420 písm. f) CSP poukázal na obsah podaného odvolania, v ktorom namietal nepresvedčivosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k nízkej nemajetkovej ujme za porušenie jeho základných práv. S uvedeným sa odvolací súd ani okrajovo v napadnutom rozsudku nezaoberal, čím sa stal rozsudok odvolacieho súdu arbitrárnym a porušujúcim § 220 ods. 2 CSP.
3.2. Uvedenú vadu považoval dovolateľ za o to podstatnejšiu, že súd prvej inštancie rozhodnutie vo vzťahu k ustáleniu nemajetkovej ujmy založil na takom istom odôvodnení, ktorým zamietol vo veľkej časti žalobu a zároveň mu priznal nemajetkovú ujmu 6.000 Eur. Obe strany v rámci odvolania namietali i nedostatočnú presvedčivosť, a teda i nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie v tejto otázke. Odvolací súd reagoval len na odvolaciu argumentáciu žalovaného a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil práve z dôvodu nepreskúmateľnosti. Pre žalobcu z uvedeného vyplynulo, že ak považoval odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 Eur za nepresvedčivé a nepreskúmateľné, to isté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zamietol vo zvyšku žalobu, je rovnako nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Dovolateľ poukázal na logic ký paradox, podľa ktorého nemohlo b y ť rozhodnutie o zamietnutí žaloby v časti prevyšujúcej s um u 6. 000 E u r presvedčivé a preskúmateľné, ak v časti o priznaní sumy 6.000 Eur bolo nepresvedčivé a nepreskúmateľné.
3.3. K uvedenému dodal, že odvolací súd sa úplne opomenul zaoberať časťou odvolania žalobcu, ktorou namietal nepresvedčivosť ustálenia zamietnutia nemajetkovej ujmy; uvedené predstavuje závažnú vadu spravodlivého súdneho procesu a napĺňa dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP; odvolací súd porušil povinnosť účinne sa zaoberať argumentami a námietkami strán sporu a porušil zásadu rovnosti strán sporového konania.
3.4. Dovolacou námietkou (namietajúcou vadu zmätočnosti) bolo tvrdenie, že odvolací súd sa nezaoberal odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia pri určovaní nemajetkovej ujmy, ktorá je podľa dovolateľa neadekvátne nízka a nenapĺňa generálno-preventívnu
funkciu nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie.
3. 5. Dovolateľ vytkol odvolaciemu súdu nedostatočné zdôvodnenie, prečo by nemajetková ujma priznaná ústavným súdom v takmer totožnom prípade nemohla byť vodítkom pre priznanie nemajetkovej ujmy pri odškodňovaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za situácie, keď existuje deficit obdobnej judikatúry na poli všeobecného súdnictva.
3.6. Uplatniac námietku nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobca namietal záver odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 117/2007 nepredstavuje ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít v o vzťahu k posudzovaniu nárokov uplatnených žalobcom v prejednávanej veci, v dôsledku čoho súd prvej inštancie nebol povinný z neho pri posudzovaní výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzať. Mal za to, že odvolací súd mal vychádzať z plenárnych nálezov ústavného súdu, ktoré nepripúšťajú za judikatúru relevantnú k veci len v rovnakých konaniach, ale berú do úvahy rovnakosť, či obdobnosť skutkovej situácie, reagujúc na princíp právnej istoty (napr. sp. zn. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
3.7. Dovolateľ mal za to, že ním uvedené plenárne nálezy ako rozhodnutia najvyššej súdnej autority nepoukazujú na rozdielnosť typu konania, ale na obdobnú, resp. analogickú skutkovú situáciu, čo v prejednávanej veci bolo naplnené. Ak aj ústavný súd rozhoduje podľa iných ustanovení zákona ako všeobecné súdy, v podstate tieto konania smerujú k obdobným, resp. rovnakým ústavným cieľom vyjadreným v čl. 46 ods. 3 a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, keďže odstraňujú a napravujú protiprávnosť v konaní iných orgánov verejnej moci, prípadne súdov.
3.8. Námietku nesprávneho právneho posúdenia dovolateľ uzavrel tvrdením, že súdy nižších inštancií boli minimálne povinné sa vysporiadať s rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 177/2007 vo vzťahu k ustáleniu výšky nemajetkovej ujmy za porušenie základných práv a nie ho odignorovať ako úplne nepodstatné, nakoľko ako rozhodnutie ústavného súdu o vyslovení porušenia základného práva a zadosťučinení za porušené základné práva má úlohu satisfakčnú vo vzťahu k porušeným právam jednotlivca, tak aj rozhodnutie na základe zákona č. 514/2003 Z. z. má rovnakú úlohu. Dovolateľ tak mal za to, že je daná právomoc dovolacieho súdu na rozhodnutie o uvedenej právnej otázke, ktorá podľa názoru dovolateľa doposiaľ nebola v dovolacom konaní riešená, a teda je daný dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
4. Vyjadrenie k dovolaniu podané nebolo.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.
6. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
7. Jedným z hlavných znakov charakterizujúcich procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP je zásah súdu do práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
8. Vo všeobecnosti k námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 CSP, sp. zn. I. ÚS 243/2007). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov - od 01. 07. 2016 strán sporu (sp. zn. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
8.1. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
8.2. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, ž e medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov, patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivý proces, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
9. Pokiaľ žalobca namietal zmätočnostnú vadu v zmysle § 421 ods. 1 písm. f) CSP, v podstatnej časti svojej argumentácie tvrdil porušenie práva na spravodlivý proces tým, že odvolací súd sa s jeho odvolacou námietkou týkajúcou sa nepresvedčivosti odôvodnenia rozsudku mestského súdu vo vzťahu k nízkej priznanej nemajetkovej ujme nezaoberal; rozpor v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu videl v tom, že pre potvrdenie zamietajúceho výroku rozsudku okresného súdu (ktorý v časti prevyšujúcej sumu 6.000 Eur žalobu zamietol) bol pre odvolací súd rozsudok dostatočne odôvodnený a naopak, pre
rozhodnutie o zrušení rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým mestský súd žalobe vyhovel (čo do sumy 6.000 Eur) odvolací súd rozsudok mestského súdu nepovažoval za preskúmateľný. Mal tiež za to, že odvolací súd sa nezaoberal odvolacou námietkou nesprávneho právneho posúdenia pri určení neadekvátne nízkeho určenia výšky nemajetkovej ujmy. Napokon namietal nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k neaplikovateľnosti záverov vyplývajúcich z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 117/2007.
10. Z obsahu odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie pre dovolací súd bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že odvolacia argumentácia smerovala predovšetkým k absencii komparácie odškodnenia, priznaného Ústavným súdom Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 117/2007 a uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom v prejednávanej veci.
10.1. Práve na nastolenú odvolaciu argumentáciu odvolací súd zameral svoj prieskum, keď podrobne vysvetlil, prečo považoval závery vyplývajúce z citovaného nálezu v prejednávanej veci za neaplikovateľné, a to z dôvodu, že nemožno porovnávať nárok priznaný v konaní o ústavnej sťažnosti s nárokom uplatneným v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. V tomto smere napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vadou zmätočnosti, spočívajúcej v nepreskúmateľnosti netrpí.
11. Nemožno však opomenúť odvolaciu argumentáciu žalobcu, ktorou na viacerých miestach odvolania namietal neprimerane nízku (vo výške 6.000 Eur) priznanú nemajetkovú ujmu; prevažne však žalobca túto argumentáciu vyvodil z komparácie priznanej ujmy vyššie citovaným nálezom ústavného súdu a ním uplatneného názoru; v odvolaní túto argumentáciu podporil tvrdením o nerešpektovaní citovaného nálezu ústavného súdu ako rozhodnutia najvyššej súdnej inštancie (tvrdil, že rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 117/2007 predstavuje rozhodnutie najvyššej súdnej autority, ktoré musí byť v právnom štáte rešpektované); v tomto smere namietal porušenie princípu právnej istoty v zmysle legitímnych očakávaní spojených s predvídateľným rozhodovaním súdu opierajúcich s a práve o ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu ako najvyššej súdnej autority. Závery vyplývajúce z nálezu považoval žalobca za také, ktoré mali byť pre súd prvej inštancie vodiacim prvkom k stanoveniu relutárnej náhrady a mestský súd nemal za rovnané porušenie práv za vytrpenú ujmu stanoviť neadekvátne nízku náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie základného práva. Taktiež namietal, že súd prvej inštancie výšku nemajetkovej ujmy stanovil úplne mimo rámca vymedzeného citovaným nálezom.
11.1. Je zrejmé, že z uvedeného odvolací súd vyvodil podstatnú odvolaciu argumentáciu týkajúcu sa prakticky iba tvrdení o nutnosti rešpektovania citovaného nálezu ústavného súdu, komparácie s jeho závermi na prejednávanú vec a judikatórnou záväznosťou citovaného nálezu za porovnateľných skutkových okolností.
11.2. Ak sa však odvolací súd s touto podstatnou argumentáciu rozsiahle vysporiadal (konštatovaním o tom, že závery ústavného súdu v namietanom náleze sú v prejednávanej veci neaplikovateľné), nemožno dôvodne tvrdiť a konštatovať existenciu vady nepreskúmateľnosti.
12. Dovolací súd však v prejednávanej veci uvádza, že v odvolacom konaní nebolo možné len z dôvodu nie celkom priliehavej odvolacej argumentácie žalobcu neprihliadať na špecifiká veci spočívajúce v tom, že už súd prvej inštancie vo svojich záveroch (s ktorými sa odvolací súd stotožnil) konštatoval existenciu nezákonných rozhodnutí (príkazov vydaných v trestnom konaní), nevidel potrebu zrušenia týchto rozhodnutí z dôvodu, že dôkazy, ktoré boli na základe nezákonných príkazov orgánmi činnými v trestnom konaní obstarané, Špecializovaný trestný súd nevykonal práve z dôvodu ich nezákonnosti a najvyšší súd v trestnej veci ako súd odvolací sa s týmto postupom Špecializovaného trestného súdu stotožnil. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa existencie nezákonného rozhodnutia a príčinnej súvislosti za dôvodné.
12.1. Spornou sa tak stala prakticky iba výška nemajetkovej ujmy. Proti výške priznanej nemajetkovej ujmy v odvolacom konaní namietali ako žalobca, tak žalovaný; žalovaný z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku mestského súdu a žalobca z dôvodu, že považoval priznanú výšku nemajetkovej ujmy (6.000
Eur) za neprimerane nízku, súc predovšetkým v súvislosti s absenciou komparácie s priznanou ujmou v inej veci.
12.2. Odvolací súd pokiaľ ide o výšku súdom prvej inštancie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vytkol mestskému súdu, že nezohľadnil žiadne kritériá, s výnimkou dĺžky, po ktorú bol žalobca odpočúvaný, a p o ktorú boli zisťované údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke z telefónu žalobcu, čím učinil svoje rozhodnutie v priznanej sume spolu vo výške 6.000 Eur nepreskúmateľným. Zároveň odvolací súd konštatoval, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu vo výroku I., pokiaľ išlo o súdom priznanú sumu 6.000 Eur, súčasne bránila odvolaciemu súdu podrobiť stanovenie tejto výšky vecnému prejednaniu odvolania v časti, v ktorej žalovaný spochybnil jej primeranosť.
12.3. Tu dovolací súd dodáva, že primeranosť výšky nemajetkovej ujmy spochybnil v odvolaní aj žalobca tvrdením o neadekvátne nízkej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
12.4. Nepreskúmateľným nie je len rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné, ale za nepreskúmateľné je možné označiť aj také rozhodnutia, ktoré obs ahujú t a k é odôvodnenie, k t o r é s i v o v z ť a h u k v ý r o k u rozhodnutia vzájomne odporuje; nepreskúmateľné je aj rozhodnutie, ktoré je vnútorne protirečivé, resp. v rozpore s pravidlami formálnej logiky.
12.5. Takouto vadou trpí dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Ak odvolací súd totiž považoval rozsudok súdu prvej inštancie (vo vzťahu k priznanej výške nemajetkovej ujmy) za nepreskúmateľný z dôvodu absencie zohľadnenia potrebných kritérií pri aplikácii voľnej úvahy súdom pr vej inštancie, z logic kýc h dôvodov tento rozsudok trpí nepreskúmateľnosťou aj vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti uplatneného nároku nemajetkovej ujmy. Inak povedané, vada napreskúmateľnosti musí byť v tomto prípade konštatovaná obojstranne, nie iba vo vzťahu k tomu, z akých dôvodov okresný súd priznal až 6.000 Eur ale aj vo vzťahu k tomu, z akých dôvodov priznal iba 6.000 Eur. Absencia zohľadnenia zákonných kritérií pri aplikácii voľnej úvahy v tomto prípade platí obojstranne a z odôvodnenia rozsudku odvolacieho s údu nemožno vyextrahovať, z akýc h dôvodov považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy maximálne sumu 6.000 Eur; v dôsledku potvrdenia zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie totiž predmetom konania ostala nemajetková ujma práve vo výške 6.000 Eur a strany sporu (a ani dovolací súd) nedostali odpoveď na otázku, prečo odvolací súd ohraničil nemajetkovú ujmu maximálne touto sumou, keď mu konštatovaná nepreskúmateľnosť bránila vecne prejednať odvolanie. Dovolací súd iba opakovane dodáva, že primeranosť mestským súdom priznanej nemajetkovej ujmy bola spochybnená oboma stranami sporu.
12.6. Z dôvodov vyššie uvedených dovolací súd v tejto časti uzatvára, ž e dovolanie namietajúce vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, bolo nielen prípustné, ale aj dôvodné.
13. Dovolateľ v rámci namietanej vady zmätočnosti tvrdil, že odvolací súd sa nezaoberal odvolacou námietkou nesprávneho právneho posúdenia pri určení neadekvátne nízkeho určenia výšky nemajetkovej ujmy.
13.1. K uvedenému dovolací súd uvádza, že v nastolenej otázke nejde iba o otázku právneho posúdenia. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy je založené na skutkových zisteniach a a ž následne podlieha právnemu posúdeniu; skutkové zistenia s ú charakterizované ako odpoveď na otázku, čo sa stalo a právne posúdenie dáva odpoveď na otázku, ako na to (čo sa stalo) nahliada platné právo.
13.2. V prejednávanej veci odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie absenciu vyhodnotenia kritérií pre priznanie nemajetkovej ujmy, a teda pravidiel pre výpočet nemajetkovej ujmy a rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto smere považoval za nepreskúmateľné. Dovolací súd v rámci posudzovania zmätočnosti rozsudku odvolacieho súdu konštatoval v bodoch 12. - 12.6. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v otázke jednostranného posúdenia absencie vyhodnotenia kritérií pri voľnej úvahe
mestského súdu. Otázka právneho posúdenia by mohla mať relevanciu až v prípade, ak by jej vada zmätočnosti nepredchádzala.
14. Dovolateľ uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
15. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal ďalšími námietkami dovolateľa uplatnenými v rámci § 420 písm. f) CSP, a k o aj správnosťou právnych záverov, a teda námietkou dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, na ktorom spočíva zrušované rozhodnutie odvolacieho súdu. Totiž v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu prieskumu (porovnaj sp. zn. 1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017).
16. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobcu v časti namietajúcej vadu podľa § 420 písm. f) CSP je nielen prípustné, ale tiež dôvodné, lebo je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 431 ods. 1 CSP.
17. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP).
17.1. Z dôvodov vyš š ie uvedenýc h dovolac í s ú d zruš il nielen dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku I., ale aj rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku (výrok II.), nakoľko ho mal zrušiť už odvolací súd, ak by konštatovanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia mestského s údu v o vzťahu k výške nemajetkovej ujmy posúdil v prospech oboc h s trán sporu, ktoré zhodne namietali neprimeranosť priznanej, resp. nepriznanej výšky nemajetkovej ujmy.
18. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP); ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 1 a 3 CSP). K tomu, ako má mestský súd v ďalšom konaní postupovať, ho dostatočne usmernil už odvolací súd (bod 2.7.3. tohto uznesenia); dovolací súd iba dodáva, že voľná úvaha súdu prvej inštancie založená na konkrétnych a preskúmateľných hľadísk sa bude týkať celej výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy.
19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.