Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sa/3/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová v právnej veci žalobcu P. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť J., bez cestovného dokladu, trvale bytom J., toho času na neznámom mieste, zastúpeným splnomocneným zástupcom Centrom právnej pomoci so sídlom, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Štefánikova 10, 073 01 Sobrance, o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia zo dňa 15.01.2021, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO3-2020/064873-002 zo dňa 14.12.2020, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO3-2020/064873-002 zo dňa 14.12.2020 ako odvolací orgán príslušný podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov preskúmal odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké č. PPZ-HCP-SO17-112/2020/064875-ZAV zo dňa 31.10.2020, ktorým bol žalobca podľa a o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a podľa zákona o pobyte cudzincov mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie členských štátov na tri roky. Rozhodol tak, že potvrdil rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké (ako prvostupňový správny orgán) č. PPZ-HCP-SO17-112/2020/064875-ZAV zo dňa 31.10.2020 a odvolanie žalobcu zamietol.

2. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. č. PPZ-HCP-SO17-112/2020/064875-ZAV zo dňa 31.10.2020, žalobcu podľa a podľa (ďalej aj zákon o pobyte cudzincov alebo ZoPC) administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky a podľa zákona o pobyte cudzincov mu uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na tri roky, pričom lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia podľa ZoPC. Vzhľadom na to, že žalobca bol bez akýchkoľvek dokladov a jeho totožnosť nebola úradne overená, prvostupňový správny orgán podľa ZoPC krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený neurčil. Prvostupňový správny orgán lehotu na vycestovanie podľa ZoPC neurčil a tiež vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu podľa Správneho poriadku.

3. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol nasledujúce skutočnosti: Dňa 30.10.2020 o 15:22 hod. na hraničnom priechode Vyšné Nemecké počas kontroly dvoch kamiónov na pracovisku výstup z územia Slovenskej republiky boli nájdení piati nelegálni migranti, ktorí sa ukrývali v odkladacích priestoroch pod návesmi kamiónov. Žalobca sa nachádzal v kamióne značky Volvo zelenej farby, evidenčného čísla J., náves značky Schmitz, evidenčného čísla J., ktorého vodič I. U., nar. XX.XX.XXXX, ukrajinskej národnosti uviedol, že cestoval zo Srbska cez Maďarsko a Slovensko na územie Ukrajiny, pričom nevedel uviesť, kde a kedy sa migranti mohli dostať do úložného priestoru návesu, ale myslí si, že to bolo na parkovisku za hraničným priechodom Roszke v Maďarsku, kde mali dlhšiu povinnú prestávku. Vzhľadom k tomu, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, bez cestovných dokladov, bol podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov predvedený na Oddelenie hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení. So žalobcom bola dňa 31.10.2020 spísaná zápisnica o vyjadrení, do ktorej uviedol, že nemá advokáta a ani ho nechce, chce sa dostať do Belgicka, nemá pri sebe žiadny doklad a cestoval v skupine. V Belgicku má bratranca, pri sebe má cca 5 eur. Je štátnej príslušnosti J., národnosti J., vierovyznania moslimského, pochádza zo štátu J., z provincie Q.. Je slobodný. Nežiada o jeho zadržaní vyrozumieť zastupiteľstvo Afganistanu. Cestuje do Belgicka za lepším životom. Nebol nikdy členom politickej strany, hnutia alebo inej organizácie. Pred tri a pol rokom opustil Afganistan a šiel do Pakistanu nelegálnou cestou za pomoci prevádzačov. Pakistan prešli len k hranici s Iránom a iránsku hranicu prešli nelegálne v noci v skupine. Cestovali prevažne autom. Päť dní zostali u prevádzača v Iráne a potom pokračovali v ceste autom k tureckým hraniciam, ktoré prešli v noci nelegálne za pomoci prevádzačov. V Turecku v meste Istanbul pracoval tri roky s za túto prácu bol platený. Peniaze si odkladal na cestu do EÚ. Pred troma mesiacmi vyrazil na cestu smerom k gréckym hraniciam, ktoré prekročil na šiesty pokus. V Grécku sa zdržal dva týždne v meste Tesaloniky v azylovom dome, ktorého názov si nepamätá. Z Grécka išiel do Macedónska vlakom a hranicu prekročil pešo za pomoci prevádzačov v nočných hodinách. Potom pokračoval k hraniciam so Srbskom, ktoré prešli a ubytoval sa v azylovom dome, kde bol týždeň. Ďalej pokračoval do Belehradu, kde sa zdržal päť dní a autobusom pokračoval do mesta Subotica a do mesta Horguš a k maďarsko-srbskej hranici. Tam prevádzači prestrihli plot a cez rebrík preskočili ostnatý drôt. Pokračovali na parkovisko nákladnej dopravy, kde ich naložili do úložných priestorov nákladných áut tak, aby ich nevideli šoféri nákladných áut. Cestovali štyri dni s prestávkami a potom chceli vystúpiť. Po otvorení kamiónového priestoru zistili, že sú na Slovensku. Boli predvedení na OHK PZ Vyšné Nemecké. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nemá povolenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Šetrením bolo zistené, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mal neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky podľa § 2 ods. l písm. h/ zákona o pobyte cudzincov. Žalobca ani svojim konaním nesplnil podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretích krajín podľa článku 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) 2016/399 z 09.03.2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc). Uvedeným konaním žalobca naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán skúmal ekonomickú situáciu žalobcu a dospel k záveru, že ten nemá dostatok finančných prostriedkov. Prvostupňový správny orgán preto uzavrel, že osobe u ktorej nie je možná identifikácia štátnej príslušnosti, jeho presných osobných údajov, adresy jeho pobytu práve zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 77 ods. 1 umožňuje krajinu, kde má byť cudzinec vrátený neurčiť, lebo to nie je možné. Štátny príslušník tretej krajiny preukazuje totožnosť predložením platného cestovného dokladu, ktorým sa rozumie v skratke pas, alebo iná verejná listina, ktorá umožňuje jednoznačnú identifikáciu jeho držiteľa, čo sa v prípade žalobcu nestalo, a preto správny orgán „len“ na základe zápisnice nemôže dôjsť k jednoznačnej totožnosti a štátnej príslušnosti účastníka konania. V prípade žalobcu správny orgán rozhodol o uložení zákazu vstupu na dobu tri (3) roky na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov, ktorá je v strede hraníc stanovenej zákonom o pobyte cudzincov. Žalobca nemá na našom území ani v inom členskom štáte žiadny druh oprávneného pobytu, ani udelenú medzinárodnú ochranu. Správny orgán pri ukladaní doby zákazu vstupu zohľadnil a bral do úvahy závažnosť porušenia uvedených predpisov. Po preskúmaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2, 4 zákona o pobyte cudzincov, a to podľa každého odseku zvlášť, vo vzájomnej nadväznosti ako aj okolnosti vedúce k administratívnemu vyhosteniu žalobcu v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj Dohovor) podľa čl. 3 a 8 prvostupňový správny orgán konštatoval, že nezistil prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu. Správny orgán vychádzal aj z vyjadrení žalobcu uvedených v zápisnici o vyjadrení účastníka konania, kde neuviedol, že jeho vyhostením bude

dotknutý jeho súkromný a rodinný život a neuviedol, že by mu v niektorej krajine hrozilo mučenie, bol by podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo, že mu niekde hrozí trest. Na základe uvedených skutočností správny orgán nezistil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu do niektorej krajiny.

4. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, v ktorom konštatoval, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

5. K námietke žalobcu v odvolaní, že prvostupňový správny orgán neposudzoval prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov. Odvolací orgán konštatuje, že prvostupňový správny orgán správne posúdil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2, 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom nezistil skutočnosti, ktoré by bránili administratívnemu vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Aj keď nebola v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určená krajina vyhostenia a teda neboli skúmané prekážky vo vzťahu ku konkrétnej krajine, tak správny orgán postupoval tak, aby v prípade vyhostenia účastníka konania z územia SR do inej krajiny tento nebol vystavený mučeniu alebo podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, nakoľko takýto ich postup by bol v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nakoľko je dokázateľné, že účastník konania došiel na územie Slovenskej republiky cez tranzitnú krajinu (okrem iných aj Srbsko), výkon administratívneho vyhostenia je reálny, účelný a efektívny. Otázkou určenia krajiny, v konaní o administratívnom vyhostení, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, (kde by nehrozilo účastníkovi konania nebezpečenstvo) sa vždy zaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia, a ktorý aj zabezpečuje samotné vyhostenie, a to na základe zistenia konkrétnych skutočností, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol účastník konania vyhostený a bol mu vystavený cestovný doklad. Poukázal na rozsudok Krajského súdu sp. zn. zo dňa 30.06.2020. Otázkou určenia krajiny, v konaní o administratívnom vyhostení, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, (kde by nehrozilo účastníkovi konania nebezpečenstvo) sa vždy zaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia, a ktorý aj zabezpečuje samotné vyhostenie, a to na základe zistenia konkrétnych skutočností, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol účastník konania vyhostený a bol mu vystavený cestovný doklad. Poukázal ďalej na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -36 zo dňa 27. 11. 2020.

6. K tvrdeniu účastníka konania týkajúceho sa štátu Afganistan žalovaný uviedol, že tento nebol vyhostený do údajnej krajiny pôvodu, teda do Afganistanu. Čo sa týka Afganistanu, poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 19. 10. 2010 a následného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 12. 4. 2011 a na neho nadväzujúcej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu (napr. zo dňa 28. 3. 2018) z ktorých vyplýva, že vyhostenie cudzinca do Afganistanu je, vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v tejto krajine, nereálne.

7. K námietkam uvedeným v odvolaní žalovaný ako odvolací orgán uviedol, že prvostupňový správny orgán postupoval plne v súlade s § 46 a 47 Správneho poriadku a taktiež dodržal ustanovenie čl. 3 a 5 Dohovoru. Prvostupňový správny orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyjadrení účastníka konania, ktoré uviedol do zápisníc v konaní o administratívnom vyhostení, ako aj zápisníc, ktoré boli s ňou spísané pri iných konaniach, ktoré s ním prebiehali. Účastník konania ako hlavný dôvod svojho odchodu z domovskej krajiny uviedol, že sa chce dostať do Belgicka.

8. Ďalej žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že správny orgán sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania uvedeného v čl. 8 ods. 1 Dohovoru, pričom neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by bránili administratívnemu vyhosteniu. Účastník konania v zápisnici o vyjadrení účastníka konania uviedol, že nemá žiadnych príbuzných na území Slovenskej republiky.

9. K odvolacej námietke žalobcu, že prvostupňový správny orgán vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ ide o uloženie zákazu vstupu účastníkovi konania na územie Slovenskej republiky a členských štátov Európskej únie na dobu 3 rokov a má za to, že uloženie zákazu vstupu je z dôvodu existencie prekážok jeho vyhostenia a nemožnosti realizácie jeho odsunu nedôvodné žalovaný konštatoval, že v prípade žalobcu správny orgán rozhodol o uložení zákazu vstupu na dobu tri (3) roky na územie Slovenskej Republiky a všetkých členských štátov (všetkými členskými štátmi sa na tieto účely rozumejú: Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko, Island, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko Slovinsko, Švédsko, Španielsko, Švajčiarsko a Taliansko), ktorá je v strede hraníc stanovenej zákonom o pobyte cudzincov. Žalobca nemá na našom území ani v inom členskom štáte žiadny druh oprávneného pobytu, ani udelenú medzinárodnú ochranu. Správny orgán pri ukladaní doby zákazu vstupu zohľadnil a bral do úvahy závažnosť porušenia uvedených predpisov. Stotožnil sa s názorom prvostupňového správneho orgánu, že sankcia v podobe zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 (troch) rokov bude pôsobiť hlavne preventívne, ale aj represívne smerom k účastníkovi konania, aby do budúcna bolo jeho konanie v intenciách stanovených právnym poriadkom Slovenskej republiky a právnych predpisov Európskej únie.

10. Ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu nie je rozpore so žiadnym bodom Smernice Európskeho parlamentu a Rady 20081115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Táto smernica dáva možnosť členskému štátu v jednotlivých prípadoch z humanitárnych dôvodov zákaz vstupu neuložiť, zrušiť alebo pozastaviť, avšak neukladá povinnosť členskému štátu. Zákon o pobyte cudzincov nie je v rozpore s uvedenou smernicou. Dané rozhodnutie administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu bolo vydané plne v súlade so zákonom pobyte cudzincov ako i plne v súlade so správnym poriadkom.

11. K námietke týkajúcej sa odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa žalovaný uviedol, že sa plne stotožňuje s názorom žalobcu, že v súlade s judikatúrou správnych súdov za náležité odôvodnenie nemožno považovať také, ktoré je len reprodukciou znenia zákona, na základe ktorého sa rozhoduje. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu však podľa názoru žalovaného nie je len reprodukciou znenia zákona, ale je riadne odôvodnené, obsahuje presné uvedenie dôvodov, ktoré správny orgán viedli k jeho záverom a k prijatiu jednotlivých výrokov rozhodnutia. V odôvodnení predmetného rozhodnutia sú uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, je tam uvedené akými úvahami bol prvostupňový správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, akú použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval.

12. Žalovaný skonštatoval, že prvostupňový správny orgán pri vydávaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení postupoval plne v súlade s § 3 a § 47 Správneho poriadku a taktiež dodržal ustanovenie čl. 3 a 5 Dohovoru. Prvostupňový správny orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyjadrení účastníka konania, ktoré uviedol do zápisníc v konaní o administratívnom vyhostení, ako aj zápisníc, ktoré boli s ním spísané pri iných konaniach, ktoré s ním prebiehali. Žalovaný ako odvolací orgán v rámci svojho konania nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali upustenie od uloženého zákazu vstupu, ktorý prvostupňový správny orgán uložil v intenciách zákona sadzby určenej zákonom. Pri ukladaní zákazu vstupu prvostupňový správny orgán zohľadnil závažnosť porušenia právnych predpisov a spoluprácu počas konania pred správnym orgánom a má za to, že prijaté opatrenie, ako obmedzujúce opatrenie, bude pre účastníka konania dostatočným ponaučením.

13. Žalovaný v závere napadnutého rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový správny orgán pri vydávaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení postupoval v súlade s § 3, 46 a 47 Správneho poriadku a dodržal ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, návratovej smernice a čl. 3 a čl. 5 Dohovoru. Prvostupňový správny orgán pred vydaním napadnutého rozhodnutia postupoval zákonným spôsobom. Protiprávne konanie žalobcu bolo dostatočným spôsobom zistené, zadokumentované a zhromaždené dôkazné prostriedky boli postačujúce a vedú k správnosti vydaného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu. Žalovaný tak dospel k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmoch žalobcu. Z uvedených dôvodov odvolanie žalobcu ako neopodstatnené zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil.

14. Správnou žalobou zo dňa 15.01.2021 doručenou (doručenou elektronicky) Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj súd) dňa 15.01.2021 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO3-2020/064873-002 zo dňa 14.12.2020 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby bola žalovanému povinnosť nahradiť mu trovy konania a súhlasil s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania. Žalobca podal žalobu z dôvodov, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, niektoré jeho skutkové zistenia sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu a napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zhrnul doterajší postup správneho orgánu prvého stupňa, ako aj postup žalovaného a konštatoval, že vo veci žalobcu existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať s tým, že podľa jeho názoru vyhostenie na územie Afganistanu by navyše ani nebolo prípustné pre jeho rozpor s čl. 3 Dohovoru. Uviedol, že so závermi žalovaného, že po preskúmaní odvolania žalobcu a napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu prijal záver, že žalobcove tvrdenia a námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia a že toto rozhodnutie je plne v súlade so zákonom, je dostatočne odôvodnené a že prvostupňový správny orgán vykonal dostatočné zisťovanie a vec správne právne posúdil, nesúhlasí.

15. Žalobca v odôvodnení žaloby pripustil, že ho do domovskej krajiny, t.j. do Afganistanu pre bezpečnostnú situáciu nemožno vyhostiť, avšak je možné vyhostiť ho do krajiny tranzitu, ktorou je Srbsko. Poukázal na to, že zlá situácia v Afganistane je všeobecne známa, čo je dôvodom, pre ktorý Slovenská republika už po dobu niekoľkých rokov od vypuknutia ozbrojeného konfliktu poskytuje afganským občanom doplnkovú ochranu (uvedené vyplýva z verejne dostupných štatistík migračného úradu) a nevyhosťuje ich na územie Afganistanu. Namietal, že žalovaný tak ako aj prvostupňový správny orgán taktiež formalisticky skonštatoval, že nezistil prekážky vyhostenia, no z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, aké konkrétne dôkazy za tým účelom vykonali. Navyše, dôležitou skutočnosťou je v tomto ohľade fakt, že žalobca tranzitoval územím viacerých krajín neoprávnene, bez toho, aby tam mal oprávnený pobyt, a preto neexistuje ani najmenší predpoklad pre jeho úspešné vyhostenie na územie tranzitnej krajiny. Rovnako aj v prípade krajiny tranzitu, ktorá by podľa žalovaného, resp. prvostupňového správneho orgánu aspoň potencionálne mohla prijať žalobcu, žalovaný a aj prvostupňový správny orgán pochybil, keď sa nezaoberal skúmaním podmienok aké na jej území prevládajú a aké zaobchádzanie by žalobcovi hrozilo, nevynechajúc hrozbu tzv. nepriameho refoulement, kedy je účastník konania síce vrátený na územie bezpečnej krajiny, odkiaľ mu však následne hrozí odsun do inej krajiny, kde by mohol byť ohrozený jeho život. Hrozba tzv. nepriameho refoulement je vysoko pravdepodobná vo vzťahu ako k Srbsku, ktoré dlhodobo nepristupuje k utečencom v súlade s medzinárodnými normami. Žalovaný preto vec nesprávne právne posúdil.

16. Ďalej žalobca namietal, že nebola splnená ani zákonná podmienka pre neurčenie lehoty na vycestovanie žalobcu v zmysle písm. b) citovaného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že v prejednávanej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia žalobcu, ani jeho zaistenie nebolo prípustné, nakoľko zaistenie „nevyhostiteľných“ cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Aj v prípade, že by sa žalobca rozhodol nepožiadať o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, správny orgán to nezbavuje zákonnej povinnosti konkrétne sa zaoberať prekážkami vyhostenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Cudzinec nemá povinnosť požiadať o medzinárodnú ochranu na území cudzieho štátu, ale správny orgán má zákonnú povinnosť zaoberať sa dôsledne prekážkami vyhostenia v každom prejednávanom prípade vyhostenia, ako aj dodržaním čl. 3 Európskeho dohovoru, a to už pred vydaním samotného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a to aj v prípade, že ich účastník konania priamo nenamieta, právne neklasifikuje a pod. (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku). Zistené prekážky vyhostenia vo veci žalobcu teda môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle § 61a zákona o pobyte cudzincov. Zo strany toho ktorého cudzinca môže byť už aj takýto postup správneho orgánu považovaný za dostatočnú formu ochrany pred rizikom vážnej ujmy, ktorú by utrpel v prípade návratu do krajiny pôvodu. Nemožno im preto podľa názoru žalobcu dávať na ťarchu to, že sa niektorí cudzinci pochádzajúci z vojnových oblastí rozhodnú nevyužiť právo požiadať o azyl. Rovnako platí, že samotné azylové konanie neslúži na legalizáciu pobytu cudzinca, ak je napríklad možné uplatniť na jeho žiadosť, resp. s jeho súhlasom ustanovenie

§ 61a zákona o pobyte cudzincov a o azyl nemá záujem. Keďže žalobca sa v zaistení za účelom vyhostenia bez bližšieho určenia krajiny vyhostenia nachádza už niekoľko mesiacov, pričom žalovaný tvrdí, že žalobcu je možné vyhostiť, tak žalobca v konaní navrhol vykonať dokazovanie, a to, aby žalovaný predložil súdu celú vzájomnú komunikáciu slovenských štátnych orgánov s príslušnými orgánmi krajiny, ktorá podľa žalovaného, resp. prvostupňového správneho orgánu chce prijať žalobcu na svoje územie.

17. Žalobca sa ďalej nestotožnil so záverom žalovaného, ktorý sa taktiež stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu a to, že žalobca predstavuje hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť štátu či verejné zdravie. Citujúc ust. § 2 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že konaní pred nimi neexistuje jediný dôkaz, či taká skutková okolnosť, ktorá by tieto závery podporovala. Poukázal na to, že žalobca sa nedopustil na území Slovenska žiadneho trestného činu, neporušuje základné práva slobody iných, neohrozuje demokratický poriadok či zvrchovanosť tohto štátu a pod., a teda nemožno dospieť k záveru o jeho hrozbe pre bezpečnosť štátu. Namietal, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, že by Slovenská informačná služba či Vojenské obranné spravodajstvo disponovali akoukoľvek informáciou podporujúcou toto tvrdenie žalovaného. Žalovaný ho vníma iba ako snahu doplniť legitímnosť zásahu voči žalobcovi, no bez nevyhnutných dôkazov. Taktiež žalobca netrpí žiadnym nebezpečným nákazlivým ochorením, ktorým by ohrozoval verejné zdravie. Je pravdou, že trpel fyzickým vyčerpaním následkom cesty, no túto skutočnosť nemožno v žiadnom prípade klasifikovať ako ohrozenie verejného zdravia všetkých občanov Slovenskej republiky.

18. Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o zákaze vstupu žalobcovi na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 rokov, tak žalobca uviedol, že má za to, že uloženie zákazu vstupu v prejednávanej veci je z dôvodu existencie prekážok vyhostenia a nemožnosti návratu žalobcu ani do krajiny tranzitu nedôvodné. V zmysle čl. 11 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území („návratová smernica“) členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch z humanitárnych dôvodov zákaz vstupu neuložiť, zrušiť alebo pozastaviť. Tým, že sa žalovaný stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového správneho orgánu, pochybil a vec nesprávne právne posúdil.

19. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný tak ako aj prvostupňový správny orgán v konaní zároveň nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v domovskej krajine a aké zaobchádzanie by žalobcovi hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny. Žalovaný len poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 19.10.2010 a následného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. z. zo dňa 12.04.2011, na základe ktorých vyhostenie cudzinca do Afganistanu je, vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v tejto krajine nereálne. V súvislosti so skúmaním a vyhodnocovaním existencie prekážok vyhostenia v prejednávanej veci bolo zisťovanie skutkového stavu nedostatočné. Žalobca má za to, že správny orgán mal v konaní zhromaždiť aktuálne správy o situácii v krajine, do ktorej má byť žalobca vrátený.

20. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 21.11.2020 k správnej žalobe doručenému osobne 22.01.2021 nesúhlasil s dôvodmi žaloby, pretože žalobca sa ako štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mal neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, čím naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Uviedol, že tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný správny orgán postupovali pred vydaním predmetného rozhodnutia v súlade s § 3 ods. 5 a § 46 Správneho poriadku. Prvostupňový správny orgán si za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci a pred vydaním samotného rozhodnutia obstaral dostatočné podklady pre dané rozhodnutie, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu č. PPZ-HCP-SO17-112/2020-ZAV. Rozhodnutie žalovaného je riadne odôvodnené, obsahuje presné uvedenie dôvodov, ktoré správny orgán viedli k jeho záverom a k prijatiu jednotlivých výrokov rozhodnutia a v odôvodnení predmetného rozhodnutia sú uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, je tam uvedené akými úvahami bol prvostupňový správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, akú použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval. Zdôraznil, že administratívne vyhostenie je zákonné opatrenie, ktorého cieľom je zamedziť protiprávnemu konaniu zo strany cudzincov. Správny orgán je povinný konať v

súlade so zákonom, v tomto prípade so zákonom o pobyte cudzincov, a v prípadoch, kedy cudzinec naplní zákonné dôvody na postup v zmysle § 82 ods. 1 písm. b), je povinný vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení a prípadnom určení zákazu vstupu. Poukázal na to, že žalobca po jeho neoprávnenom pobyte, v konaní o administratívnom vyhostení neprejavil úmysel požiadať o udelenie azylu na území SR a taktiež nežiadal o vyrozumenie zastupiteľného úradu domovskej krajiny a rovnako neprejavil úmysel ani požiadať o medzinárodnú ochranu na Slovensku ani v niektorej z krajín, cez ktoré prechádzal. Žalobca sa po vstupe na územie Slovenskej republiky neprihlásil na úradoch, neodôvodnil svoj nezákonný vstup a pobyt, ale chcel nelegálne migrovať do Belgicka a Slovenská republika mala byť len tranzitnou krajinou, čo vyplýva zo zápisnice. Z uvedeného vyplýva, že dôvodom opustenia domovskej krajiny nebolo riziko mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania a ani trestu.

21. Pokiaľ ide o možnosť vrátenia žalobcu do krajiny tranzitu, ktorou je Srbsko tak uviedol žalovaný, že Útvar policajného zaistenia Sečovce popri úkonov slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného dokladu osloví aj tranzitnú krajinu, z ktorej žalobca prišiel na územie SR za využitia a dodržania existujúcich dohôd medzi Európskym spoločenstvom a krajinou tranzitu, resp. inou zmluvou medzi SR a krajinou tranzitu upravujúcou danú oblasť. Zo zápisnice o podaní vysvetlenia vodiča kamiónu vyplýva, že jediné miesto kde mal s kamiónom dlhšiu prestávku bolo na hraničnom priechode Horgos - Röszke a jedine na tomto mieste sa mohol žalobca nepozorovane dostať pod ložnú časť návesu kamióna. Na podporu tvrdenia vodiča kamiónu nasvedčuje aj fakt, že žalobca mal pri sebe finančnú hotovosť okrem 5 eur aj 2 x 20 srbských dinárov.

22. K otázke určenia krajiny žalovaný uviedol, že v konaní o administratívnom vyhostení, sa vždy zaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia, a ktorý aj zabezpečuje samotné vyhostenie vyhodnocuje, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, (kde by nehrozilo účastníkovi konania nebezpečenstvo) a to na základe zistenia konkrétnych skutočnosti, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol účastník konania vyhostený a bol mu vystavený cestovný doklad. Útvar policajného zaistenia Sečovce sa popri úkonoch slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného dokladu, osloví aj tranzitné krajiny (Maďarsko a Srbsko), nakoľko je dokázateľné, že žalobca prišiel na územie SR práve z týchto krajín. Na základe skutočnosti uvedených vodičom kamióna, bude v správnom konaní vydané nové rozhodnutie o administratívnom vyhostení, s určením konkrétnej krajiny vyhostenia ako tranzitnej krajiny a prekážky vyhostenia sa budú zisťovať už vo vzťahu ku konkrétnej krajine. V zmysle výpisu z informačného systému MIGRA, UPZC v Sečovciach dňa 04.11.2020 vykonal pohovor so žalobcom za účelom zistenia totožnosti a zaslal žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu do ÚPZC Medveďov a dňa 09.11.2020 zastal žiadosť na Interpol za účelom zistenia totožnosti. Poukázal aj na existenciu DOHODY medzi Európskym spoločenstvom a Srbskou republikou o readmisii osôb bez povolenia na pobyt a Protokol medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Srbskej republiky o vykonávaní Dohody medzi európskym spoločenstvom a Srbskou republikou o readmisii osôb bez povolenia na pobyt. Žalovaný uviedol, že výkon administratívneho vyhostenia je reálny, účelný a efektívny, nakoľko je dokázateľné, že žalovaný došiel na územie Slovenskej republiky cez tranzitnú krajinu (okrem iných aj Srbsko).

23. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v žalobe poukázal aj na ust. § 61a zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene môže zotrvať na území Slovenskej republiky počas trvania prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov a na odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení podľa § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. K tomu žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2, 4 zákona o pobyte cudzincov, a to podľa každého odseku zvlášť vo vzájomnej nadväznosti ako aj okolnosti vedúce k administratívnemu vyhosteniu účastníka konania v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor") podľa článku 3 a 8 a konštatuje, že nezistil prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania. Správny orgán vychádzal aj z vyjadrení účastníka konania uvedených v zápisnici o vyjadrení účastníka konania, kde neuviedol, že jeho vyhostením bude dotknutý jeho súkromný a rodinný život a neuviedol, že by mu v niektorej krajine hrozilo mučenie, bol by podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo, že mu niekde hrozí trest. Na základe uvedených skutočnosti správny orgán nezistil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia účastníčky konania do niektorej krajiny. Nakoľko je dokázateľné, že žalovaný došiel na územie Slovenskej republiky cez tranzitnú krajinu (okrem iných aj Srbsko), výkon administratívneho vyhostenia je reálny, účelný a efektívny. Otázkou určenia krajiny, v konaní o

administratívnom vyhostení, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, (kde by nehrozilo účastníkovi konania nebezpečenstvo) sa vždy zaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia, a ktorý aj zabezpečuje samotné vyhostenie, a to na základe zistenia konkrétnych skutočnosti, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol žalobca vyhostený a bol mu vystavený cestovný doklad. Poukázal na to, že v rozsudku Krajského súdu sp. zn. zo dňa 30.06.2020 „v otázke neurčenia krajiny v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, správny súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 18.03.2016 (taktiež v publikácii Berthotyová E.: Zaistenie cudzincov, str. 129), v ktorom kasačný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný zaistil cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou navrhovateľa (cudzinca), že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia, pripúšťa.“

24. Žalovaný s poukazom na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a čl. 2 ods. 1 a nasl. Protokolu č. 4 k Dohovoru žalovaný konštatoval, že právo slobody pohybu má každý, kto sa na území zdržiava oprávnene. Keďže žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, je treba ustáliť, že nepožíva ochranu podľa Dohovoru, a jeho zaistenie je v súlade s konaním ustanoveným vnútroštátnym právom. Pojem „konanie o vyhostení" podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru je tak potrebné chápať autonómne ako súbor takých úkonov orgánov štátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné na to, aby skutočne došlo k realizácii vyhostenia dotknutej osoby, teda jeho fyzickému odovzdaniu alebo odoslaniu do iného štátu. Ďalej žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1.2.2018, nález Ústavného súdu sp. zn. -50 zo dňa 09.10.2013 (bod 7. - 10.), ako aj na tú skutočnosť, že každý nelegálny migrant predstavuje potenciálnu hrozbu pre bezpečnosť našej krajiny, bezpečnostné riziko a v súčasnej dobe v súvislosti s koronakrízou aj ohrozenie verejného zdravia.

25. V závere žalovaný skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu nie je rozpore so žiadnym bodom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ ES tiež ani zákon o pobyte cudzincov. Sankcia v podobe zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 (troch) rokov bude pôsobiť hlavne preventívne, ale aj represívne smerom k žalobcovi, aby do budúcna bolo jeho konanie v intenciách stanovených právnym poriadkom Slovenskej republiky a právnych predpisov Európskej únie. Uložením zákazu vstupu žalobcovi na stanovené obdobie zakazuje vstup na územie členských štátov a pobyt na tomto území s cieľom ochrany spoločnosti pred nežiaducim konaním, ktorého sa štátny príslušník tretej krajiny dopustil. Dodal, že v uvedenom prípade neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky je protiprávnym konaním a zakladá dôvod administratívneho vyhostenia a uloženie zákazu vstupu.

26. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného, ktoré mu bolo doručené 09.02.2021 nevyjadril.

27. Následne žalovaný písomným podaním zo dňa 19.05.2021 vo veci doplnil, že vo vzťahu k vyhosteniu žalobcu boli vykonané nasledujúce úkony :

- dňa 04.11. 2020 bola cestou Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej ÚPZC) Medveďov zaslaná žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu žalobcu,

- dňa 09.11.2020 bol dotazovaný INTERPOL (zisťovanie totožnosti),

- dňa 26.02.2021 bolo prijaté vyhlásenie, v ktorom žalobca žiada na území Slovenskej republiky o azyl,

- dňa 01.03.2021 bol vydaný príkaz na prepustenie žalobcu zo zaistenia a rozhodnutím bolo prerušené konanie o administratívnom vyhostení žalobcu,

- dňa 01.03.2021 bol žalobca z ÚPZC Sečovce premiestnený do Záchytného tábora Humenné,

- dňa 16.03.2021 bol žalobca presunutý do Pobytového tábora Opatovská Nová Ves,

- dňa 19.03.2021 žalobca svojvoľne odišiel zo zariadenia a dňa 26.03.2021 bol vyradený z evidencie (jeho pobyt aktuálne nie je známy).

28. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd bez nariadenia pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu po oboznámení sa s obsahom rozhodnutí správneho orgánu, vyjadrením žalovaného a úplným administratívnym spisom žalovaného a dospel k záveru, že rozhodnutia administratívneho orgánu sú zákonné a vecne správne a žalobcom uplatnené žalobné dôvody nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť týchto rozhodnutí. Z uvedených dôvodov preto procesným postupom v zmysle ustanovenia žalobu žalobcu zamietol.

29. V súlade s ustanovením a správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach administratívneho vyhostenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

30. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

31. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

32. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

33. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.

34. Podľa § 77 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu; konanie o zákaze vstupu policajný útvar rozhodnutím zastaví. Ak sa cudzincovi neudelí azyl alebo neposkytne doplnková ochrana, policajný útvar, ktorý konanie o administratívnom vyhostení prerušil, pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení; policajný útvar pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení aj vtedy, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu.

35. Podľa § 77 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar vydá rozhodnutie o zastavení konania o administratívnom vyhostení, ak bol cudzincovi udelený azyl alebo bola cudzincovi poskytnutá doplnková ochrana. Ak prerušenie konania podľa odseku 5 trvá viac ako dva roky, policajný útvar konanie zastaví.

36. Podľa § 77 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, ak cudzinec podá žiadosť o udelenie azylu po nadobudnutí vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia o zákaze vstupu, policajný útvar rozhodnutie nevykoná až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu; to neplatí, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu. Ak bola v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určená lehota na vycestovanie, táto lehota začne plynúť znova po vykonateľnosti rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu alebo ak nastane skutočnosť podľa osobitného predpisu.

37. Podľa § 79 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený predviesť cudzinca na policajný útvar v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení, s konaním o zákaze vstupu, s konaním o zamietnutí vstupu, s výkonom rozhodnutia o administratívnom vyhostení, s konaním podľa osobitného predpisu, s konaním o zaistení alebo s výkonom trestu vyhostenia. Po predvedení policajt spíše úradný záznam o predvedení.

38. Podľa § 81 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti

k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Osobu bez štátnej príslušnosti možno administratívne vyhostiť len vtedy, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.

39. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

40. Podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok až päť rokov.

41. Podľa § 82 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov, lehota zákazu vstupu začína plynúť a/ dňom vykonania administratívneho vyhostenia, b/ dňom vycestovania cez hraničný priechod na vonkajšej hranici podľa § 4, c/ dňom vycestovania v rámci asistovaného dobrovoľného návratu, alebo d/ uplynutím lehoty na vycestovanie určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ak nejde o prípad podľa písmena a) alebo písmena b).

42. Podľa § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, je povinný vycestovať v lehote, ak bola určená v rozhodnutí. Policajný útvar určí na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny lehotu na vycestovanie najmenej 7 a najviac 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia; túto lehotu možno primerane predĺžiť s ohľadom na predchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a rodinné pomery alebo zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny. Policajný útvar je povinný v konaní o administratívnom vyhostení písomne poučiť štátneho príslušníka tretej krajiny o možnosti požiadať o určenie lehoty na vycestovanie. Policajný útvar určí lehotu na vycestovanie najviac 90 dní od vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 82 ods. 8; túto lehotu je možné v odôvodnených prípadoch spojených s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu aj opakovane predĺžiť.

43. Podľa § 83 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť.

44. Podľa § 84 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak a) a/ policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie, b) b/ štátny príslušník tretej krajiny nevycestoval v lehote určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, a) c/ má byť štátny príslušník tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy 78) vrátený na územie zmluvného štátu, b) d/ štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie, alebo c) e/ štátny príslušník tretej krajiny nevycestoval v rámci asistovaného dobrovoľného návratu v lehote určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 8 alebo na základe oznámenia organizácie, ktorá vykonáva program asistovaných dobrovoľných návratov, že sa štátny príslušník tretej krajiny úmyselne vyhol realizácii asistovaného dobrovoľného návratu.

45. Podľa § 85 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení vydaného členským štátom (ďalej len „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny.

46. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

47. Podľa čl. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej aj Návratová smernica), touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.

48. Podľa bodu 3 čl. 3 Návratovej smernice, „návrat“ je proces vrátenia sa štátneho príslušníka tretej krajiny - bez ohľadu na to, či ide o dobrovoľné splnenie povinnosti návratu alebo nútený návrat - do krajiny jeho pôvodu alebo do krajiny tranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva o readmisii či inými dojednaniami, alebo do inej tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme.

49. Podľa čl. 11 ods. 1 Návratovej smernice, k rozhodnutiam o návrate sa pripája zákaz vstupu : a/ak sa nestanovila lehota na dobrovoľný odchod, alebo b/ ak sa nesplnila povinnosť návratu. V ostatných prípadoch sa k rozhodnutiam o návrate môže pripojiť zákaz vstupu.

50. Podľa čl. 11 ods. 3 Návratovej smernice, členské štáty zvážia zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu v prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol podľa odseku 1 druhého pododseku tento zákaz vstupu uložený, môže dokázať, že opustil územie členského štátu v plnom súlade s rozhodnutím o návrate. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1 prvý pododsek písm. b/ a pod podmienkou, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nepredstavuje hrozbu pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť, sa zákaz vstupu neukladá obetiam obchodovania s ľuďmi, ktorým bolo udelené povolenie na pobyt v zmysle smernice Rady 2004/81/ES z 29.04.2004 o povoleniach na trvalý pobyt, vydávaných štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú obeťami nezákonného obchodovania s ľuďmi alebo ktorí boli predmetom konania umožňujúceho nelegálne prisťahovalectvo a ktorí spolupracovali s príslušnými orgánmi. Členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch z humanitárnych dôvodov zákaz vstupu neuložiť, zrušiť alebo pozastaviť. Členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch alebo v určitých kategóriách prípadov zákaz vstupu zrušiť alebo pozastaviť z iných dôvodov.

51. Podľa o správnom konaní (ďalej aj Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

52. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

53. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

54. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

55. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy

konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

56. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

57. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj Dohovor), nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

58. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom : zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

59. Podľa čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru, každý, kto sa právoplatne zdržiava na území niektorého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu. Každý môže slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú. Žiadne obmedzenia sa nemôžu uvaliť na výkon týchto práv okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, udržania verejného poriadku, predchádzania zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Práva uvedené v odseku 1 (t.j. veta prvá tohto článku - poznámka súdu) môžu v určitých oblastiach podliehať obmedzeniam ustanoveným podľa zákona a odôvodneným verejným záujmom v demokratickej spoločnosti.

60. Podľa , nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

61. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa 30.10.2020 v čase o 15,22 hod. na hraničnom priechode Vyšné Nemecké, počas kontroly dvoch kamiónov na výstupe z územia Slovenskej republiky boli nájdení piati nelegálni migranti, ktorí sa ukrývali v odkladacích priestoroch pod návesmi kamiónov. Žalobca sa nachádzal v kamióne značky Volvo zelenej farby, evidenčného čísla J., náves značky Schmitz, evidenčného čísla J., ktorého vodič I. U., občan Ukrajiny, uviedol, že cestoval zo Srbska cez Maďarsko a Slovensko na územie Ukrajiny, pričom nevedel uviesť kde a kedy sa migranti mohli dostať do úložného priestoru návesu, avšak myslel si, že to bolo na parkovisku za hraničným priechodom Roszke v Maďarsku kde mal dlhšiu povinnú prestávku. Vzhľadom k tomu, že sa žalobca na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, bez cestovných dokladov, bol rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa č. PPZ-HCP-SO17-112-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a bol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na tri roky, pričom lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Z dôvodu, že žalobca bol bez akýchkoľvek dokladov a jeho totožnosť nebola úradne overená, správny orgán neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený; žalovaný neurčil ani lehotu na vycestovanie a vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

62. Na základe žalobcom podaného odvolania, žalovaný napadnutým rozhodnutím, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. č. PPZ-HCP-SO17-112-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, v ktorej navrhol napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

63. Základným žalobným dôvodom správnej žaloby bolo to, že žalobca namietal, že správne orgány v napadnutom rozhodnutí, resp. v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, neurčili krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, čo podľa názoru žalobcu spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

64. V súvislosti s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu žalobcu č. PPZ-HCP-SO17-112-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 (ktoré bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím žalovaného) správny súd uvádza, že členské štáty Európskej únie majú

nesporne suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Pokiaľ štát vstup cudzinca na svoje územie nedovolí tak je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť môže byť považované za realizované preto, aby sa zabránilo jej nedovolenému vstupu na územie štátu. Možno teda nepochybne uzavrieť, že nielen vnútroštátna právna úprava, ale aj medzinárodné dokumenty počítajú s možnosťou obmedzenia osobnej slobody jednotlivca za účelom výkonu jeho vyhostenia z krajiny, kde nemá povolený pobyt. Ide teda o legálny inštitút, ktorý v prípade splnenia vopred stanovených zákonných podmienok môžu štátne orgány voči jednotlivcovi uplatniť, pričom nie je nevyhnutné, aby bol cudzinec efektívne vyhostiteľný hneď v čase vydania rozhodnutia o zaistení.

65. Vzhľadom na práva jednotlivca koexistujúce s právami iných jednotlivcov, ako aj s právami spoločnosti ako celku, súd považuje za významnú aj argumentáciu správneho orgánu, ktorý poukázal na záujem spoločnosti a zachovanie verejného poriadku a verejného zdravia, pri eliminácii rizika ohrozenia bezpečnosti štátu. Žalovaný poukazoval na to, že žalobca nelegálne vstúpil na územie nášho štátu, nie je preukázaná jeho totožnosť a ani nie je známy jeho zdravotný stav, preto je potrebné zistiť jeho totožnosť a preveriť, či nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu, prípadne hrozbu pre verejné zdravie.

66. Ak cudzinec nemá oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, policajný útvar ho administratívne vyhostí. Ako vyplýva z ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie krajina vyhostenia, ak je možné takúto krajinu určiť. Je preto nepochybné, že zákonodarca počítal pri vyhostení cudzinca s dvomi situáciami, teda s vyhostením do určenej (konkrétnej) krajiny alebo s možnosťou vyhostenia bez určenia konkrétnej krajiny. Podľa názoru správneho súdu je preto námietka žalobcu, že žalovaný má povinnosť uviesť krajinu, do ktorej má byť cudzinec vyhostený a vo vzťahu k nej skúmať prekážky vyhostenia nedôvodná a nemá oporu v platnej právnej úprave. Žalobca v žalobe tiež uviedol, že v prejednávanej veci nenastala situácia, keď uvedenie krajiny vyhostenia nie je nevyhnutné. Túto svoju úvahu však žalobca ďalej nerozvádzal, preto nie je zrejmé, o akú skutočnosť, resp. právnu normu toto svoje tvrdenie opiera, a preto súd môže na tomto mieste len zopakovať a zdôrazniť, že zákon o pobyte cudzincov pripúšťa možnosť administratívneho vyhostenia cudzinca bez určenia konkrétnej krajiny, do ktorej má byť vyhostený. Keď teda v prejednávanom prípade žalovaný, resp. správny orgán prvého stupňa administratívne vyhostil žalobcu bez určenia konkrétnej krajiny vyhostenia, postupoval tak podľa názoru správneho súdu v súlade s platnou právnou úpravou.

67. Súd ďalej uvádza, že navyše žalobca cestuje bez dokladu totožnosti, čo štátnym orgánom komplikuje preukázanie a ustálenie totožnosti žalobcu, stanovenie jeho domovskej krajiny a následné ustálenie krajiny vyhostenia, a preto správny orgán musí zistiť jednoznačne a bez pochýb o akú osobu (žalobca) sa jedná (nestačí predpoklad o totožnosti a štátnej príslušnosti cudzinca).

68. Žalobca ďalej v žalobe zdôraznil, že v Afganistane (možnej domovskej krajine žalobcu) je zlá bezpečnostná situácia. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že zákon o pobyte cudzincov neopomenul ani situácie brániace vyhosteniu cudzinca, ktoré sú premietnuté v § 81 tohto zákona a spočívajú v ohrození života alebo slobody cudzinca z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, politického presvedčenia, či príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ku ktorým by mohlo dôjsť pri vyhostení do určitých štátov. Túto otázku je správny orgán povinný skúmať. Ako vyplýva zo všetkých vyjadrení žalovaného v prejednávanej veci, žalovaný si je tejto svojej povinnosti vedomý a sám uvádza, že orgán útvaru zaistenia zodpovedný za výkon vyhostenia sa pri určení krajiny vyhostenia vždy zaoberá aj otázkou posúdenia bezpečnosti krajiny z pohľadu výkonu vyhostenia. Podľa názoru súdu je dôležité zdôrazniť, že otázku prekážky vyhostenia do konkrétnej krajiny možno logicky skúmať až v štádiu, keď už je táto krajina známa a určená, čo v prejednávanej veci ešte nenastalo. K argumentácii žalobcu je však dôležité dodať, že žalobca nebol vyhostený do Afganistanu a sám žalovaný správny orgán tvrdí, že v súčasnej situácii je vyhostenie do Afganistanu nereálne. Z uvedeného dôvodu je preto bezpredmetná námietka žalobcu, že správny orgán nevykonal dokazovanie o bezpečnostnej situácii v Afganistane, keďže správny orgán ani nemá zámer žalobcu do tejto krajiny vyhostiť. Správny orgán však načrtol smer, ktorým sa uberá pri určení inej (tranzitnej) krajiny vyhostenia, teda Srbska, a popísal aj kroky, ktoré za tým účelom už uskutočnil alebo chcel uskutočniť, preto nemožno mať za to, že vyhostenie je absolútne nerealizovateľné, a preto ani nemožno priznať úspech námietke žalobcu, že žiadna iná tretia krajina žalobcu neprijme.

69. Správny súd k spochybneniu realizácie vyhostenia žalobcu do tretej (tranzitnej) krajiny - Srbsko uvádza, že z obsahu spisového materiálu doposiaľ nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali záveru o tom, že žalobcu nie je možné vyhostiť do krajiny tranzitu. Vo vzťahu k namietanému porušeniu zásady „non-refoulement“ a čl. 3 Dohovoru (ktorý je základom pre uplatňovanie tejto zásady) súd považoval za potrebné uviesť, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 3 Dohovoru vyžaduje od zmluvných strán nielen rešpektovanie zákazu mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v rámci ich jurisdikcie, ale zároveň majú záväzok nevydať či nevyhostiť nikoho do takej krajiny, kde by bol mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu vystavený. Musia však existovať závažné a preukázané dôvody sa obávať, že existuje reálne nebezpečenstvo (real risk) zaobchádzania nezlučiteľného s čl. 3 Dohovoru. Srbsko je členským štátom Rady Európy, ktorý podlieha mechanizmom kontroly dodržiavania ľudských práv, teda aj čl. 3 Dohovoru. Pokiaľ nebude preukázané, že tieto medzinárodné zmluvy a dohody nedodržiava, je potrebné ho považovať za bezpečnú krajinu. Súdu nie sú známe žiadne okolnosti, pre ktoré by bolo možné považovať Srbsko za krajinu, ktorá vo vzťahu k tam navracaným cudzincom postupuje spôsobom, ktorý by znamenal porušovanie ich práv, garantovaných čl. 3 Dohovoru (a teda aj zásady „non-refoulement“). Rovnako ani splnomocnený zástupca žalobcu nepredložil jediný dôkaz pre podporu tohto svojho tvrdenia.

70. K žalobnej námietke, že uloženie zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov v trvaní 3 rokov je pre žalobcu príliš tvrdou sankciou, správny súd uvádza, že túto sankciu nepovažuje za neprimeranú. Ustanovenie § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov umožňuje správnemu orgánu uložiť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny (žalobcovi), ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, a ktorý bol z nášho územia administratívne vyhostený, zákaz vstupu na jeden až päť rokov. Podľa názoru súdu uloženie zákazu vstupu na dobu troch rokov za protiprávne konanie žalobcu pôsobí dostatočne preventívne i represívne nielen voči žalobcovi, ale aj ako výstraha pre podobné možné prípady v budúcnosti.

71. V závere správny súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Pozri judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa požiadaviek riadneho odôvodnenia rozsudku súdu (napr. Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2015 č.k. -40, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. júla 2003 č.k. -14, prípadne sp. zn. , alebo sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29. januára 2020).

72. Súd dodáva, že navyše tak splnomocnenému zástupcovi žalobcu, správnym orgánom a ani súdu nie je známe, kde sa žalobca v súčasnosti nachádza, nakoľko potom, ako žalobca požiadal na území Slovenskej republiky o udelenie azylu, čím policajný útvar rozhodol o prerušení konania o administratívnom vyhostení (podľa § 77 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov), bol žalobca príkazom zo dňa 01.03.2021 prepustený zo zaistenia (z ÚPZC Sečovce) a premiestnený do Záchytného tábora Humenné. Následne dňa 16.03.2021 bol žalobca presunutý do Pobytového tábora Opatovská Nová Ves, odkiaľ dňa 19.03.2021 svojvoľne odišiel na neznáme miesto (dňa 26.03.2021 bol vyradený z evidencie). Vzhľadom na to k výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení nemôže dôjsť, pretože konanie o administratívnom vyhostení žalobcu je aktuálne prerušené.

73. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Návratovou smernicou, Správnym poriadkom ako i medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ustanovením § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa ustanovenia § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaný pri hodnotení dôkazov riadil a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov. Správny súd preto dospel k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobcu, a preto podľa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

74. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa a nal. tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci celkom ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 (tridsať) dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, ).