Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Sa-59-2020.pdf
PDF · 117.41 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/59/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Petrou Vysaníkovou v právnej veci žalobcu: D. S., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: S., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov D., J.L. XX, právne zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, Vyšné Nemecké 124, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- SO17-113-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 o zaistení žalobcu takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj súd) dňa 18.11.2020 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-113-008/2020- ZAV zo dňa 31.10.2020 o zaistení žalobcu, zároveň žiadal nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia a priznať plnú náhradu trov konania.
administratívne rozhodnutie
2. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO17-113-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 (ďalej aj preskúmavané rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie) zaistil žalobcu dňa 31.10.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na základe právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov na 3 roky, č. PPZ-HCP-SO17-113-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020; v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu 4 mesiacov, t.j. do 28.02.2021 a žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov D..
3. Žalovaný správny orgán preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 30.10.2020 v čase o 15:22 hod. vedúci finančnej správy na hraničnom priechode Vyšné Nemecké oznámil príslušníkom Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru, že počas kontroly dvoch kamiónov na pracovisku, výstup z územia Slovenskej republiky, boli nájdení piati nelegálni migranti, ktorí sa ukrývali v odkladacích priestoroch pod návesmi kamiónov. Účastník konania (resp. žalobca) sa nachádzal v kamióne značky Volvo zelenej farby, evidenčného čísla S., náves značky Schmitz, evidenčného čísla S., ktorého vodič W. G., nar. XX.XX.XXXX, občan A. uviedol, že cestoval zo Srbska cez Maďarsko a Slovensko na územie Ukrajiny,
pričom nevedel uviesť kde a kedy sa migranti mohli dostať do úložného priestoru návesu, ale myslí si, že to bolo na parkovisku na hraničnom priechode Roszke v Maďarsku, kde mali dlhšiu povinnú prestávku. Nakoľko sa účastník konania na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene bez cestovných dokladov, bol podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, predvedený na OHK PZ Vyšné Nemecké na začatie konania o administratívnom vyhostení. Vykonaným šetrením bolo zistené, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mal neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, pričom neoprávneným pobytom sa rozumie zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
4. S účastníkom konania bola dňa 31.10.2020 na OHK PZ Vyšné Nemecké spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj Správny poriadok). Vo svojom vyjadrení účastník konania uviedol, že advokáta nemá a ani žiadneho nechce. Vie, že je na Slovensku, no cestuje do Belgicka za lepším životom, kde má bratranca i prácu. Má pri sebe hotovosť v nepatrnej výške (5 eur). Ďalej uviedol, že pochádza z S., provincia J.. Je slobodný a je krajčírom. Následne opísal svoju cestu z S. cez Pakistan, Irán, Turecko, Grécko, Macedónsko, Srbsko, Maďarsko až na Slovensko. Konštatoval, že na Slovensku nikoho nepozná. A na území Slovenska o azyl nežiada. Jeho cieľovou krajinou je Belgicko. Z dôvodu, že nie je zrejme ani to, či je žalobca štátnym príslušníkom S., je nevyhnutné vykonať šetrenia a lustrácie, pretože žalobca na podporu svojich tvrdení nepredložil žiaden dôkaz. Vzhľadom na uvedené žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP- SO17-112-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky a uložení žalobcovi zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na 3 roky; zároveň z dôvodu, že žalobcova totožnosť nie je úradne overená (žalobca je bez dokladov totožnosti) žalovaný neurčil krajinu do ktorej má byť žalobca vyhostení; žalovaný neurčil ani lehotu na vycestovanie.
5. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej uviedol, že účastníka konania zaistil podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov (zaistenie je potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia), pretože účastník konania nie je držiteľom platného cestovného dokladu a oprávnenia na pobyt, na území Slovenskej republiky sa zdržiava neoprávnene, nemá a nevie si zabezpečiť žiadne finančné prostriedky ani ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu. Nezaistením účastníka, by sa ten naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez finančných prostriedkov a ubytovania, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti. Z dôvodu absencie cestovného dokladu žalobcu vyplynula potreba zabezpečiť jeho zaistenie, nielen na účel zistenia jeho totožnosti, ale i na účel zistenia či žalobca nemá záznam v SIS a či nepredstavuje hrozbu pre Slovenský štát. Žalovaný mal za to, že v prípade účastníka konania existuje miera ohrozenia účelu vyhostenia a riziko neoprávneného zdržiavania sa na území Slovenskej republiky i riziko úteku žalobcu a skrývania sa, keďže jeho cieľovou krajinou je Belgicko.
6. Žalovaný určil dĺžku doby zaistenia žalobcu od 31.10.2020 do 28.02.2021 (t.j. 4 mesiace) z dôvodu procedúry podľa návratovej smernice (t.j. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území).
7. Podľa informácie z ÚPZC D. (č. PPZ-HCP-SE-2020/031790-036 zo dňa 08.10.2020), ktorá je súčasťou administratívneho spisu, ak štátny príslušník S. W. republiky nedisponuje platným cestovným dokladom, pristupuje sa k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny. ÚPZC D. zasiela žiadosť o vybavenie náhradného cestovného dokladu (NCD) do ÚPZC Medveďov. ÚPZC Medveďov odovzdáva žiadosť o vystavenie NCD na Konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Potvrdenie totožnosti, vystavenie NCD a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je zdĺhavejší proces, preto odporúča zaistiť štátnych príslušníkov S. W. republiky bez platného cestovného dokladu na dobu 6 mesiacov.
8. Žalovaný konštatoval, že doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť resp. predĺžiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá presne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov.
9. Žalovaný ďalej uviedol, že alternatívy podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov u žalobcu do úvahy neprichádzajú vzhľadom na to, že žalobca má nedostatok finančných prostriedkov a ubytovanie si na Slovensku zabezpečiť nedokáže, nemá tu ani známych ani príbuzných.
10. Zaistenie žalobcu žalovaný odôvodnil tiež s poukazom na splnenie podmienok uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. f/ a čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a v návratovej smernici, pričom so zaisteným účastníkom konania sa zaobchádza humánne a dôstojne, rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom pri dodržiavaní zásad uznávaných najmä Chartou základných práv Európskej únie.
súdne konanie
11. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- SO17-113-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 (ďalej aj preskúmavané rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie) správnu žalobu zo dňa 11.11.2020. Žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť, žalovanému nariadiť, aby bezodkladne prepustil žalobcu zo zaistenia a žiadal tiež priznať plnú náhradu trov konania.
12. Žalobca s preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nesúhlasí, pretože žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Konštatoval, že v krajine pôvodu žalobcu v S. je dlhodobo zlá bezpečnostná situácia a trvalá hrozba terorizmu a rizika únosu. Vyhostenie do S. by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ustanovení zákona o pobyte cudzincov. V predmetnej veci neprichádza do úvahy ani vrátenie žalobcu na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko z vyjadrenia žalobcu uvedeného v zápisnici vyplynulo, že po celú dobu jeho úteku z S. prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt a bez platného cestovného dokladu, preto žiadna iná tretia krajina neprijme žalobcu na svoje územie, pretože na to neexistuje žiaden právny dôvod a zákonný podklad. Navyše v žiadnom členskom štáte žalobca o azyl nepožiadal. Žalovaný ďalej citoval z rozhodnutí všeobecných súdov, kasačného súdu i Ústavného súdu Slovenskej republiky a konštatoval, že kasačný súd už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.
13. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol, kam konkrétne mieni vyhostiť žalobcu a v tomto smere ani nerozvinul správnu úvahu týkajúcu sa účelnosti zaistenia žalobcu a možnosti reálneho zrealizovania vyhostenia žalobcu, preto považuje žalobca napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Z dôvodu absencie určenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený vo výrokovej časti rozhodnutia o administratívnom vyhostení, je rozhodnutie zároveň nevykonateľné. Povinnosti uviesť krajinu vyhostenia sa nemôže správny orgán zbaviť ani so všeobecným tvrdením uvedeným v rozhodnutí o vyhostení žalobcu, že žalobca svoju identitu ničím nepreukázal, nakoľko samotný žalovaný ustálil vo veci žalobcu jeho osobné údaje tak, ako ich uviedol v záhlaví rozhodnutí o zaistení a vyhostení.
14. Ďalej žalobca uviedol, že nakoľko žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení ani v rozhodnutí o zaistení žalobcu neuviedol konkrétnu krajinu, kam má byť žalobca vyhostený, logicky nie je ani možné skúmať nielen základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť, ale v súvislosti s tým aj nepochybné relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru, potrebných pre samotné zabezpečenie vyhostenia. Napadnuté rozhodnutie žalovaného teda trpí tiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia.
15. Písomným podaním zo dňa 16.11.2020 sa k správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý žiadal správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
16. K námietke žalobcu o neurčení krajiny do ktorej má byť žalobca vyhostený žalovaný uviedol, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu a určení zákazu vstupu na územie všetkých členských
štátov na dobu 3 rokov, ktoré bolo podkladom rozhodnutia o zaistení žalobcu, zákon o pobyte cudzincov obligatórne nestanovuje povinnosť správnemu orgánu určiť krajinu vyhostenia, ale dáva možnosť určiť krajinu vyhostenia (§ 77 zákona o pobyte cudzincov). Žalobca bol bez akýchkoľvek dokladov (nepredložil žiaden dôkaz o tom, že je štátnym príslušníkom S.) a jeho totožnosť nebola úradne overená, preto žalovaný krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, neurčil.
17. Ďalej žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že je štátnym príslušníkom S. (t.j. platný cestovný doklad alebo iný hodnoverného charakteru), je potrebné zistiť a overiť jeho totožnosť a štátnu príslušnosť a to aj s poukazom na to, či nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a či sa nenachádza v zozname na odopretie vstupu. Podotkol, že cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat. Žalovaný si je tiež vedomý toho, že vyhostenie cudzinca do S. je vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v tejto krajine, nereálne.
18. K vráteniu žalobcu na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny žalovaný uviedol, že Útvar policajného zaistenia D. sa popri úkonoch slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného dokladu, osloví aj tranzitnú krajinu z ktorej žalobca prišiel na územie Slovenskej republiky za využitia a dodržania existujúcich dohôd medzi Európskym spoločenstvom a krajinou tranzitu, resp. inou zmluvou medzi Slovenskou republikou a krajinou tranzitu upravujúcou danú oblasť. Otázkou určenia krajiny, v konaní o administratívnom vyhostení, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, (kde by nehrozilo účastníkovi konania nebezpečenstvo) sa vždy zaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia a ktorý aj zabezpečuje samotné vyhostenie, a to na základe zistenia konkrétnych skutočností, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol účastník konania vyhostený a bol mu vystavený cestovný doklad.
19. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalovaný neurčil lehotu na vycestovanie žalobcu a to z dôvodu, že boli naplnené všetky predpoklady stanovené v § 83 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, a podľa názoru žalovaného by bolo nelogické určiť cudzincovi lehotu na vycestovanie a vzápätí ho zaistiť (ak by cudzinec potom v určenej lehote nevycestoval, nie z vlastnej viny by maril výkon takého rozhodnutia).
20. Žalovaný v rámci účelnosti a efektívnosti zaistenia skúmal aj možnosti alternatív k zaisteniu, ktoré sú upravené v § 89 zákone o pobyte cudzincov. Z vyjadrenia žalobcu v rámci konania o administratívnom vyhostení a konania o zaistení jednoznačne vyplýva, že nemá možnosť zabezpečiť si ubytovanie, na Slovensku nikoho nepozná, nemá tu žiadne väzby a disponuje nepatrnou finančnou hotovosťou. Nakoľko teda žalobca nespĺňa zákonné požiadavky, nie je možné mu uložiť ani jednu z alternatív zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov, nakoľko by svoju povinnosť nevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho vyhostenie by mohlo byť z pohľadu existencie rizika jeho úteku ohrozené.
21. Žalovaný považuje zaistenie žalobcu za účelné a efektívne, pretože je tu aj riziko, že nezaistením, by sa naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez zabezpečeného ubytovania a finančných prostriedkov, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti, nakoľko cez územie Slovenskej republiky cestoval s úmyslom tranzitu do Belgicka. Taktiež možno považovať zaistenie žalobcu za účelné, pretože je osobou, ktorá sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene, bez možnosti zabezpečiť finančné prostriedky, ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu.
22. Útvar policajného zaistenia D. sa popri úkonoch slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného dokladu, osloví aj tranzitné krajiny (Maďarsko a Srbsko) nakoľko je dokázateľné, že žalobca prišiel na územie Slovenskej republiky práve z týchto krajín. Na základe skutočnosti uvedených vodičom kamióna bude v správnom konaní vydané nové rozhodnutie o administratívnom vyhostení, s určením konkrétnej krajiny vyhostenia ako tranzitnej krajiny.
23. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov, ako vyplýva z ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov ako aj bodu 5 čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátoch na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej aj návratová smernica).
24. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie na dobu 4 mesiacov, t.j. do 28.02.2021, žalovaný uviedol, že je potrebné poukázať na skutočnosť, že v danej veci ide o termín doby zaistenia, ktorý nevylučuje skoršie prepustenie, a to aj s poukazom na ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.
25. Ďalej uviedol, že čas nevyhnutne potrebný nie je možné určiť jednoznačným dátumom, lebo závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žiadny správny orgán, a teda ani žalovaný, nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov súvisiacich s návratom navrhovateľa, pretože nikto nevie v čase, keď sa rozhoduje o zaistení cudzinca presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov. Každý prípad je individuálny, a práve preto zákonodarca legislatívne ponechal dĺžku doby na úvahe správneho orgánu so striktným stanovením jej maximálneho limitu, pričom dĺžku doby zaistenia možno ako predĺžiť, tak aj skrátiť.
26. Dĺžka doby zaistenia na štyri mesiace bola zdôvodnená s prihliadnutím aj na informáciu z ÚPZC D., a ktorá je súčasťou administratívneho spisu, z ktorej vyplýva, že úlohy na úseku vybavovania náhradného cestovného dokladu plní s celoslovenskou pôsobnosťou ÚPZC Medveďov. Z informácie ďalej vyplýva, že ak príslušník S. nedisponuje platným cestovným dokladom, po preštudovaní spisu sa pristupuje k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti, pričom potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší, a preto ÚPZC D. odporúča zaistiť štátnych príslušníkov S. bez platného cestovného dokladu na dobu 6 mesiacov. Realizácia úkonov nepochybne závisí aj od spolupráce samotného príslušníka tretej krajiny. Žalovaný tak v súlade s vyššie uvedeným stanovil orientačnú dĺžku zaistenia na štyri mesiace.
27. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia (§ 221 až § 230 SSP) preskúmal rozhodnutie žalovaného zo dňa 31.10.2020 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok (žalobné body podľa § 226 ods. 1 písm. d/ SSP), ako aj procesným postupom podľa § 134 ods. 2 písm. e/ a § 206 ods. 3 a 6 SSP a na pojednávaní konanom dňa 27.11.2020 dospel k záveru o potrebe zamietnuť žalobu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP.
28. Súd nariadil na prejednanie a rozhodnutie veci pojednávanie na deň 27.11.2020. Pojednávania sa zúčastnil len zástupca žalovaného. Nezúčastnili sa žalobca ani jeho právny zástupca, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a súhlasili, aby súd rozhodol v ich neprítomnosti. Súd preto prejednal a rozhodol vec v súlade s § 114 SSP. Na pojednávaní zástupca žalovaného k veci uviedol, že zotrváva na svojom vyjadrení, ktoré je súčasťou súdneho spisu.
právny názor správneho súdu
29. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
30. Súd z dôvodu prehľadnosti opakuje, že žalobca bol preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zaistený dňa 31.10.2020 z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky (na podklade právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu a o uložení zákazu vstupu na územie Slovenskej republika a na územie všetkých členských štátov na tri roky, bez určenia krajiny do ktorej má byť žalobca vyhostený a bez určenia lehoty na vycestovanie), žalobca bol zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu 4 mesiacov, t.j. do 28.02.2021 (§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov), umiestnený bol v súlade s ustanovením § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov v Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
31. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
32. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
33. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
34. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
35. Správny súd uvádza, že v aplikačnom postupe žalovaného pri rozhodovaní o zaistení žalobcu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, ako ani nedostatočne zistený skutkový stav veci.
36. K námietke žalobcu o tom, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-SO17-112-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020, ktoré je podkladom napadnutého rozhodnutia o zaistení žalobcu, nebola určená krajina vyhostenia, súd uvádza, že zákon o pobyte cudzincov obligatórne nestanovuje povinnosť správnemu orgánu určiť krajinu vyhostenia, ale dáva možnosť určiť krajinu vyhostenia, ak je známa (podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť). Ak teda žalovaný zaistil žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo rozhodnutie žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou žalobcu, že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia, pripúšťa. Ďalej súd uvádza, že otázkou vyhodnotenia, či je krajina do ktorej má byť žalobca vyhostený dostatočne bezpečná na jeho vyhostenie, sa bude zaoberať orgán, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia.
37. Podľa čl. 15 bod 1 veta druhá návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
38. Podľa čl. 15 bod 5 návratovej smernice, zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v bode 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
39. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
40. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
41. Za nedôvodnú súd považuje tiež námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočne odôvodnenej dĺžky doby zaistenia žalobcu, ktorú žalovaný určil na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 4 mesiace, t.j. do 28.02.2021 (§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Žalovaný v napadnutom rozhodnutí špecifikoval celý návratový proces od lustrácii cez zisťovanie totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, cez vystavenie náhradného cestovného dokladu až po realizáciu výkonu vyhostenia žalobcu. Dĺžka doby zaistenia určená žalovaným je podľa názoru súdu nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov smerujúcich k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia sa môže skrátiť resp. predĺžiť, pričom presná doba sa nedá určiť, pretože závisí od viacerých faktorov. Budú sa vykonávať potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky, pokrytie nákladov na samotné vyhostenie žalobcu ako i materiálne a personálne zabezpečenie prepravy žalobcu. Lehota zaistenia je preto zákonná a primeraná dobe potrebnej k vybaveniu nutných úkonov smerujúcich k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu.
42. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
43. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
44. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
45. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
46. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.
47. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
48. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
49. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
50. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
51. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Správnym poriadkom, návratovou smernicou i medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv. Správny súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, a preto podľa § 229 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.
52. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, pretože žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.
53. Správny súd v závere dodáva, že bude úlohou žalovaného opraviť chyby v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, týkajúce sa určenia Srbska ako krajiny do ktorej má byť žalobca vyhostený, na ktoré žalobca správne upozornil a žalovaný sa s ním stotožnil, a ktoré súd vyhodnotil ako chyby v písaní. V budúcnosti sa žalovaný podobných nezrovnalostí vyvaruje.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajský súd v Košiciach v lehote siedmych dní odo dňa doručenia rozsudku. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.