Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sa/4/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Petrou Vysaníkovou v právnej veci žalobcu: Y. G., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: G., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Y., U. XX, právne zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, Vyšné Nemecké 124, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- SO17-113-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 o zaistení žalobcu takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj súd) dňa 18.11.2020 sa žalobca domáhal podľa ustanovenia (ďalej len ) zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-113-008/2020- ZAV zo dňa 31.10.2020 o zaistení žalobcu, zároveň žiadal nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia a priznať plnú náhradu trov konania.

administratívne rozhodnutie

2. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO17-113-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 (ďalej aj preskúmavané rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie) zaistil žalobcu dňa 31.10.2020 podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na základe právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov na 3 roky č. PPZ-HCP-SO17-112-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020. V súlade s zákona o pobyte cudzincov žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu 4 mesiacov, t.j. do 28.02.2021 a žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Y.. (Pozn. súdu - napadnuté rozhodnutie bolo žalovaným dňa 03.12.2020 opravené postupom podľa o správnom konaní [ďalej aj Správny poriadok]).

3. Žalovaný správny orgán preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 30.10.2020 v čase o 15:22 hod. vedúci finančnej správy na hraničnom priechode Vyšné Nemecké oznámil príslušníkom Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru, že počas kontroly dvoch kamiónov na pracovisku, výstup z územia Slovenskej republiky, boli nájdení piati nelegálni migranti, ktorí sa ukrývali v odkladacích priestoroch

pod návesmi kamiónov. Účastník konania (resp. žalobca) sa nachádzal v kamióne značky Volvo zelenej farby, evidenčného čísla G., náves značky Schmitz, evidenčného čísla G., ktorého vodič Z. R., nar. XX.XX.XXXX, občan I., uviedol, že cestoval zo Srbska cez Maďarsko a Slovensko na územie Ukrajiny, pričom nevedel uviesť kde a kedy sa migranti mohli dostať do úložného priestoru návesu, ale myslí si, že to bolo na parkovisku na hraničnom priechode Roszke v Maďarsku, kde mal dlhšiu povinnú prestávku. Nakoľko sa účastník konania (žalobca) na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene bez cestovných dokladov, bol podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, predvedený na Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké (ďalej aj OHK PZ Vyšné Nemecké) za účelom začatia konania o administratívnom vyhostení. Vykonaným šetrením bolo zistené, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mal neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov.

4. S účastníkom konania (žalobcom) bola dňa 31.10.2020 na OHK PZ Vyšné Nemecké spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku. Vo svojom vyjadrení účastník konania (žalobca) uviedol, že advokáta nemá a ani žiadneho nechce. Vie, že je na Slovensku, no cestuje do Belgicka za lepším životom, kde má bratranca i prácu. Má pri sebe hotovosť v nepatrnej výške (5 eur). Ďalej uviedol, že pochádza z G., provincia U.. Je slobodný a je krajčírom. Následne opísal svoju cestu z G. cez Pakistan, Irán, Turecko, Grécko, Macedónsko, Srbsko, Maďarsko až na Slovensko. Konštatoval, že na Slovensku nikoho nepozná a na území Slovenska o azyl nežiada. Jeho cieľovou krajinou je Belgicko. Z dôvodu, že nie je zrejme ani to, či je žalobca štátnym príslušníkom G., je nevyhnutné vykonať šetrenia a lustrácie, pretože žalobca na podporu svojich tvrdení nepredložil žiaden dôkaz. Vzhľadom na uvedené žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO17-112-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 v spojení s § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a o uložení žalobcovi zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na 3 roky. Žalovaný neurčil krajinu do ktorej má byť žalobca vyhostení z dôvodu, že žalobcova totožnosť nie je úradne overená (žalobca je bez dokladov totožnosti). Žalovaný v súlade s § 83 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov neurčil lehotu na vycestovanie a tiež vylúčil podľa § 55 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

5. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej uviedol, že dokazovaním a na základe získaných podkladov zistil a dokázal, že v prípade žalobcu sú splnené podmienky na zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov (t.j. zaistenie je potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia), pretože žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu ani oprávnenia na pobyt, na území Slovenskej republiky sa zdržiava neoprávnene, nemá finančné prostriedky a nevie si zabezpečiť žiadne ubytovanie ani starostlivosť o svoju osobu. Nezaistením žalobcu, by sa ten naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez finančných prostriedkov a ubytovania, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti. Z dôvodu absencie cestovného dokladu žalobcu vyplynula potreba zabezpečiť jeho zaistenie, nielen na účel zistenia jeho totožnosti, ale i na účel zistenia či žalobca nemá záznam v SIS a či nepredstavuje hrozbu pre Slovenský štát. Žalovaný mal za to, že v prípade žalobcu existuje miera ohrozenia účelu vyhostenia a riziko neoprávneného zdržiavania sa na území Slovenskej republiky i riziko úteku žalobcu a skrývania sa, keďže jeho cieľovou krajinou je Belgicko.

6. Žalovaný určil dĺžku doby zaistenia žalobcu od 31.10.2020 do 28.02.2021 (t.j. 4 mesiace) z dôvodu procedúry podľa návratovej smernice (t.j. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území) a s poukazom na informáciu Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej aj ÚPZC) Sečovce, ktorý je priamo zodpovedný za návratové procedúry a bude zabezpečovať tiež vydanie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania (žalobcu).

7. Žalovaný konštatoval, že doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu administratívneho vyhostenia.

8. Žalovaný ďalej uviedol, že alternatívy podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov u žalobcu do úvahy neprichádzajú vzhľadom na to, že žalobca má nedostatok finančných prostriedkov a ubytovanie si na Slovensku zabezpečiť nedokáže, nemá tu ani známych ani príbuzných.

9. Zaistenie žalobcu žalovaný odôvodnil tiež s poukazom na splnenie podmienok uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. f/ a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a v návratovej smernici, pričom so zaisteným účastníkom konania (žalobcom) sa zaobchádza humánne a dôstojne, rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom pri dodržiavaní zásad uznávaných najmä Chartou základných práv Európskej únie.

správna žaloba a vyjadrenie žalovaného

10. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- SO17-113-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 (ďalej aj preskúmavané rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie) správnu žalobu zo dňa 11.11.2020. Žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť, žalovanému nariadiť, aby bezodkladne prepustil žalobcu zo zaistenia a žiadal tiež priznať plnú náhradu trov konania.

11. Žalobca s preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nesúhlasí, pretože podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie a žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav (dôvody uvedené v ustanovení , a [ďalej aj ]). Konštatoval, že v krajine pôvodu žalobcu, v Afganistane, je dlhodobo zlá bezpečnostná situácia a trvalá hrozba terorizmu a rizika únosu. Vyhostenie do Afganistanu by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj Dohovor) a ustanovení zákona o pobyte cudzincov. V danom prípade neprichádza do úvahy ani vrátenie žalobcu na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko z vyjadrenia žalobcu uvedeného v zápisnici vyplynulo, že po celú dobu jeho úteku z Afganistanu prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt a bez platného cestovného dokladu, preto žiadna iná tretia krajina neprijme žalobcu na svoje územie, pretože na to neexistuje žiaden právny dôvod a zákonný podklad. Navyše v žiadnom členskom štáte žalobca o azyl nepožiadal. Žalovaný ďalej citoval z rozhodnutí všeobecných súdov, kasačného súdu i Ústavného súdu Slovenskej republiky a konštatoval, že kasačný súd už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.

12. Konštatoval, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol, kam konkrétne mieni vyhostiť žalobcu a v tomto smere ani nerozvinul správnu úvahu týkajúcu sa účelnosti zaistenia žalobcu a možnosti reálneho zrealizovania vyhostenia žalobcu, preto považuje žalobca napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Z dôvodu absencie určenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený vo výrokovej časti rozhodnutia o administratívnom vyhostení, je rozhodnutie zároveň nevykonateľné. Povinnosti uviesť krajinu vyhostenia sa nemôže správny orgán zbaviť ani so všeobecným tvrdením uvedeným v rozhodnutí o vyhostení žalobcu, že žalobca svoju identitu ničím nepreukázal, nakoľko samotný žalovaný ustálil vo veci žalobcu jeho osobné údaje tak, ako ich uviedol v záhlaví rozhodnutí o zaistení a vyhostení.

13. Ďalej žalobca uviedol, že nakoľko žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení ani v rozhodnutí o zaistení žalobcu neuviedol konkrétnu krajinu, kam má byť žalobca vyhostený, logicky nie je ani možné skúmať nielen základnú podmienku zaistenia žalobcu, ktorou je jeho vyhostiteľnosť, ale v súvislosti s tým aj nepochybné relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru, potrebných pre samotné zabezpečenie vyhostenia. Napadnuté rozhodnutie žalovaného teda trpí tiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia.

14. Písomným podaním zo dňa 16.11.2020 sa k správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý žiadal správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

15. K námietke žalobcu o neurčení krajiny do ktorej má byť žalobca vyhostený žalovaný uviedol, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu a určení zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu 3 rokov, ktoré bolo podkladom rozhodnutia o zaistení žalobcu, zákon o pobyte cudzincov obligatórne nestanovuje povinnosť správnemu orgánu určiť krajinu vyhostenia, ale dáva možnosť určiť krajinu vyhostenia. Žalobca bol bez akýchkoľvek dokladov (nepredložil žiaden dôkaz o tom, že je štátnym príslušníkom G.) a jeho totožnosť nebola úradne overená, preto žalovaný krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, neurčil.

16. Ďalej žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že je štátnym príslušníkom G. (t.j. platný cestovný doklad alebo iný hodnoverného charakteru), je potrebné zistiť a overiť jeho totožnosť a štátnu príslušnosť a to aj s poukazom na to, či nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a či sa nenachádza v zozname na odopretie vstupu. Podotkol, že cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat. Žalovaný si je tiež vedomý toho, že vyhostenie cudzinca do G. je vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v tejto krajine, nereálne.

17. K vráteniu žalobcu na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny žalovaný uviedol, že Útvar policajného zaistenia Sečovce sa popri úkonoch slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného dokladu, osloví aj tranzitnú krajinu z ktorej žalobca prišiel na územie Slovenskej republiky za využitia a dodržania existujúcich dohôd medzi Európskym spoločenstvom a krajinou tranzitu, resp. inou zmluvou medzi Slovenskou republikou a krajinou tranzitu upravujúcou danú oblasť. Otázkou určenia krajiny, v konaní o administratívnom vyhostení, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia sa vždy zaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia a ktorý aj zabezpečuje samotné vyhostenie, a to na základe zistenia konkrétnych skutočností, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol žalobca vyhostený a bol mu vystavený cestovný doklad.

18. K námietke žalobcu, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalovaný neurčil lehotu na vycestovanie žalovaný uviedol, že boli naplnené všetky predpoklady stanovené v § 83 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, a podľa jeho názoru by bolo nelogické určiť cudzincovi lehotu na vycestovanie a vzápätí ho zaistiť (ak by cudzinec potom v určenej lehote nevycestoval, nie z vlastnej viny, maril by výkon takého rozhodnutia).

19. Žalovaný v rámci účelnosti a efektívnosti zaistenia skúmal aj možnosti alternatív k zaisteniu, ktoré sú upravené v § 89 zákona o pobyte cudzincov. Uviedol, že z vyjadrenia žalobcu v rámci konania o administratívnom vyhostení a konania o zaistení jednoznačne vyplýva, že nemá možnosť zabezpečiť si ubytovanie, na Slovensku nikoho nepozná, nemá tu žiadne väzby a disponuje nepatrnou finančnou hotovosťou. Nakoľko teda žalobca nespĺňa zákonné požiadavky, nie je možné mu uložiť ani jednu z alternatív zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov, nakoľko by svoju povinnosť nevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho vyhostenie by mohlo byť z pohľadu existencie rizika jeho úteku ohrozené.

20. Žalovaný považuje zaistenie žalobcu za účelné a efektívne, pretože je tu aj riziko, že nezaistením, by sa naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez zabezpečeného ubytovania a finančných prostriedkov, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti, nakoľko cez územie Slovenskej republiky cestoval s úmyslom tranzitu do Belgicka. Taktiež možno považovať zaistenie žalobcu za účelné, pretože je osobou, ktorá sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene, bez možnosti zabezpečiť finančné prostriedky, ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu.

21. Útvar policajného zaistenia Sečovce sa popri úkonoch slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného dokladu, osloví aj tranzitné krajiny (Maďarsko a Srbsko) nakoľko je dokázateľné, že žalobca prišiel na územie Slovenskej republiky práve z týchto krajín. Na základe skutočnosti uvedených vodičom kamióna bude v správnom konaní vydané nové rozhodnutie o administratívnom vyhostení, s určením konkrétnej krajiny vyhostenia ako tranzitnej krajiny.

22. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov, ako vyplýva z ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov ako aj bodu 5 čl. 15 návratovej smernice.

23. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie na dobu 4 mesiacov, t.j. do 28.02.2021, žalovaný uviedol, že je

potrebné poukázať na skutočnosť, že v danej veci ide o termín doby zaistenia, ktorý nevylučuje skoršie prepustenie, a to aj s poukazom na ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.

24. Ďalej uviedol, že čas nevyhnutne potrebný nie je možné určiť jednoznačným dátumom, lebo závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žiadny správny orgán, a teda ani žalovaný, nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov súvisiacich s návratom žalobcu, pretože nikto nevie v čase, keď sa rozhoduje o zaistení cudzinca presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov. Žalovaný tak v súlade s vyššie uvedeným stanovil orientačnú dĺžku zaistenia na štyri mesiace.

súdne konanie

25. Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej aj súd) na pojednávaní konanom dňa 27.11.2020 rozhodol o správnej žalobe rozsudkom č.k. -36 tak, že žalobu zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca včas kasačnú sťažnosť, na základe ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd rozsudkom sp.zn. zo dňa 31.12.2020 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. -36 zo dňa 27.11.2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

26. Kasačný súd po posúdení kasačnej sťažnosti a preskúmaní napadnutého rozsudku (t.j. rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. -36 zo dňa 27.11.2020) spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo jeho vydaniu, dospel jednomyseľne k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

27. Kasačný súd konštatoval, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejme, na základe akých konkrétnych skutkových okolností a dôkazov dospel krajský súd k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav daný v prejednávanej veci aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu, pokiaľ ide o jeho vlastnú argumentáciu, je príliš všeobecné a v minimálnej miere, nedostatočnej pre naplnenie pravidiel spravodlivého procesu, reflektujúce na námietky uvádzané v žalobe. Krajský súd nedostatočne ozrejmil vlastné úvahy pri právnom posúdení veci, ale viac menej len vo všeobecnej rovine prevzal argumentáciu žalovaného z preskúmavaného rozhodnutia. Vo vzťahu k prejednávanej veci nemožno, samozrejme, poprieť legálnu úpravu, keď zákon o pobyte cudzincov obligatórne nestanovuje povinnosť správneho orgánu určiť krajinu, do ktorej má byť cudzinec vyhostený. Pre náležité odôvodnenie rozsudku však nepostačuje, keď krajský súd len stroho poukazuje na túto zákonnú úpravu bez toho, aby sa reálne zaoberal konkrétnymi žalobnými námietkami sťažovateľa. Pre účely prejednávanej veci pritom nie je postačujúce poukazovať len na samotné zákonné možnosti postupu žalovaného správneho orgánu pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení, ale tieto skutočnosti je potrebné posudzovať najmä vo vzťahu k predmetu súdneho prieskumu v prejednávanej veci, teda vo vzťahu k zaisteniu cudzinca, a to predovšetkým k existencii a naplneniu jeho účelu a efektívnosti.

28. Kasačný súd ďalej s poukazom na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Pri absencii týchto podmienok nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody cudzinca. Požiadavka účelnosti a efektívnosti zaistenia cudzincov musí byť naplnená nielen v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ale aj počas celej doby trvania zaistenia.

29. Konštatoval, že krajský súd sa týmito otázkami nezaoberal a odôvodnenie jeho rozsudku spôsobom, keď vyslovuje len konečné závery o nedôvodnosti žalobných námietok sťažovateľa bez toho, aby ozrejmil aj proces uvažovania, ktorý týmto záverom predchádzal, nedáva priestor pre pochopenie, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol.

30. Kasačný súd ďalej poukázal na to, že závery krajského súdu týkajúce sa náležitého odôvodnenia dĺžky doby zaistenia sťažovateľa zo strany žalovaného sú všeobecné a argumentácia je nedostatočná keďže krajský súd len v abstraktnej rovine poukazoval na jednotlivé úkony, ktoré je nutné v návratovom procese vykonať, avšak celkom sa krajský súd vyhol akejkoľvek zmienke o konkrétnych úkonoch v prejednávanej veci už reálne vykonaných, resp. pomenovaniu krokov žalovaného, ktoré sú v procese realizácie.

31. Podotkol tiež, že krajský súd nereagoval na žalobcom uvádzanú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to najmä v otázkach vyhostiteľnosti cudzinca.

32. Preto je úlohou krajského súdu v ďalšom konaní vec opätovne prejednať, rozhodnutie vo veci presvedčivo odôvodniť a v intenciách odôvodnenia tohto rozsudku sa náležíte vysporiadať so zásadnými námietkami sťažovateľa uvedenými v správnej žalobe.

33. Správny súd po zrušení rozsudku konajúceho súdu č.k. -36 zo dňa 27.11.2020 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 31.12.2020 rešpektujúc právny názor kasačného súdu nariadil vo veci pojednávanie podľa na deň 25.01.2021. Účastníci konania, ich právni zástupcovia ako ani verejnosť neboli na pojednávaní prítomní, účastníci konania a ich právni zástupcovia svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnili a súhlasili s tým, aby súd vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti.

právny názor správneho súdu

34. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia ( a až ) opätovne preskúmal rozhodnutie žalovaného zo dňa 31.10.2020 o zaistení žalobcu podľa zákona o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok (žalobné body podľa ), ako aj procesným postupom podľa a a a na pojednávaní konanom dňa 25.01.2021 dospel k záveru o potrebe zamietnuť žalobu ako nedôvodnú podľa .

35. V súlade s ustanovením a správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

36. Súd z dôvodu prehľadnosti opakuje, že žalobca bol preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zaistený dňa 31.10.2020 z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky (na podklade právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu a o uložení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na tri roky, bez určenia krajiny do ktorej má byť žalobca vyhostený a bez určenia lehoty na vycestovanie), žalobca bol zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu 4 mesiacov, t.j. do 28.02.2021 (§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov), umiestnený bol v súlade s ustanovením § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov v Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Y..

37. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

38. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

39. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

40. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení

sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.

41. Podľa § 84 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie alebo štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.

42. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

43. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

44. Podľa bodu 3 čl. 3 návratovej smernice, „návrat“ je proces vrátenia štátneho príslušníka tretej krajiny bez ohľadu na to, či ide o dobrovoľné splnenie povinnosti návratu alebo nútený návrat do krajiny jeho pôvodu alebo do krajiny tranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva či inými dojednaniami, alebo do tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme.

45. Podľa čl. 15 bod 1 veta druhá návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

46. Podľa čl. 15 bod 5 návratovej smernice, zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v bode 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

47. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

48. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a/ hlásenia pobytu alebo b/ zložiť peňažnú záruku.

49. Podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a/ alebo b/.

50. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.

51. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

52. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1.ak zanikol účel zaistenia, 2.na základe rozhodnutia súdu, 3.ak uplynula lehota zaistenia,

4.ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5.ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6.ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie,

53. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

54. Podľa o správnom konaní (ďalej aj Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

55. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

56. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

57. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

58. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

59. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

60. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

61. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

62. Podľa , nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

63. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nebol použitý správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis aplikovaný bol, nesprávne bol ale interpretovaný alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, žalovaný zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, aplikoval správne právne predpisy ako aj konkrétne hmotnoprávne ustanovenia zákona, a preto namietanú vadu konania nemožno konštatovať. Súd zároveň dodáva, že žalovaný postupoval v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky.

64. K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, súd konštatuje, že žalovanému nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie alebo zabezpečenie dôkazov alebo to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z ním vykonaných úkonov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo. Ako ani to, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení zistených skutočností bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho činnosti nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

65. K námietke žalobcu týkajúcej sa neúčelnosti jeho zaistenia súd uvádza, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov umožňuje zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia. Jedinou požiadavkou pre uplatnenie tohto ustanovenia je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo trest vyhostenia, čo je v danom prípade splnené poukazujúc na právoplatné a vykonateľné rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-112-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu žalobcovi. Pri tomto dôvode zaistenia nie sú nijaké špecifické zákonné požiadavky vzťahujúce sa na riziko úteku alebo riziko vyhýbania sa alebo marenia výkonu vyhostenia.

66. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplýva, že „konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie podľa ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody ... Podľa ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.“

67. Vzhľadom na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach zaistenia cudzincov (napr. sp.zn. , sp.zn. ) súd dodáva, že žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka (žalobcu), chránených inými právnymi predpismi. V rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. V danom prípade je aj táto podmienky splnená, nakoľko žalovaný dostatočným spôsobom odôvodnil aj účelnosť zaistenia žalobcu, zaoberal sa aj prekážkami, ktoré by bránili jeho zaisteniu. Uzavrel, že prepustenie žalobcu zo zaistenia by znamenalo ohrozenie nerešpektovania zákona a štátu, na ktorom výsostnom území sa žalobca nachádza. Žalobca bez toho aby disponoval cestovným dokladom alebo iným dokladom totožnosti sa pohyboval na území Slovenskej republiky. V takýchto prípadoch je potrebné uprednostniť záujem spoločnosti na ochrane verejného poriadku a bezpečnosti pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu a tieto okolnosti uprednostnenia pri kolízii dvoch práv aj náležite odôvodniť, tak ako žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí. Súd sa preto stotožnil s názorom žalovaného o nevyhnutnosti zaistenia žalobcu na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia.

68. K nevyužitiu miernejších opatrení súd uvádza, že zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 31.10.2020 vyplýva, že žalobca vypovedal za účasti ustanoveného tlmočníka z jazyka arabského do jazyka slovenského a naopak, a svojím podpisom potvrdil, že pribratému tlmočníkovi rozumie. Žalobca na otázku: „Z dôvodu uloženia alternatívnych možností zaistenia a to hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky, uveďte či máte možnosť zabezpečenia ubytovania a finančné zabezpečenie na pobyt ?“ (pozn. súdu - z kontextu vyplýva, že na území Slovenskej republiky) odpovedal, že nie nemá. Na takejto argumentácii žalovaný založil aj zdôvodnenie neuloženia miernejších opatrení, z dôvodu nesplnenia zákonom stanovených podmienok.

69. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „Pokiaľ odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu o zaistení ....v základných rysoch obsahuje argumenty a podklady, prečo nebolo možné využiť miernejšie opatrenia podľa § 89 ods. 1 ZoPC a bolo nutné pristúpiť priamo k zaisteniu cudzinca a tvrdenia o splnení podmienok pre uloženie miernejších opatrení nemohli obstáť, námietka nedostatočného skúmania alternatív zaistenia nemôže spochybniť zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2015, sp. zn. )

70. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z výsluchu sťažovateľa a na základe zistenia, že zloženie peňažnej záruky ani hlásenie pobytu neprichádza do úvahy, rozhodol o jeho zaistení.

71. Súd nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu, že žalovaný neúčelne zaistil žalobcu z toho dôvodu, že neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení ako ani v napadnutom rozhodnutí o zaistení žalobcu krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, a to s poukazom na ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 18.03.2016 (publikované tiež: JUDr. Elena Berthotyová, PhD., ZAISTENIE CUDZINCOV, Judikatúra s komentárom súvisiacich ustanovení zákona o pobyte cudzincov, str. 129), v ktorom kasačný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný zaistil cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou navrhovateľa (cudzinca), že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia pripúšťa. Otázkou určenia krajiny, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, (kde by nehrozilo žalobcovi nebezpečenstvo) sa bude zaoberať orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia.

72. Súd tiež dodáva, že podľa ustálenej praxe a ďalšieho postupu zariadenia pre zaistenie cudzincov je zrejme, že ak štátny príslušník tretej krajiny nedisponuje platným cestovným dokladom, po preštudovaní spisového materiálu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, odovzdáva sa žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na Konzulárny odbor Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Následne sa pristupuje k určeniu krajiny, do ktorej bude cudzinec vyhostený. Nakoniec sa zabezpečuje doprava, resp. sa zvolí spôsob odsunu cudzinca (pozn. správny súd zo svojej praktickej činnosti uvádza, že presun sa uskutočňuje vždy skupinovo, teda sa čaká na naplnenie istej kvóty). Z uvedeného je zrejmé, že v tejto fáze zaistenia, nie je možné bez ďalších okolností vyriecť, že nie je možno žalobcu vyhostiť, a to ani do inej (tranzitnej) krajiny, v danom prípade Maďarsko alebo Srbsko.

73. K námietke žalobcu týkajúcej sa bezpečnosti krajiny do ktorej má byť vyhostený súd uvádza, že žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov. Navyše žalobca nevyhostil cudzinca do G., ale túto otázku, kde bude cudzinec vyhostený, nechal otvorenú v súlade s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

74. V otázke neprimeranej dĺžky zaistenia súd uvádza, že dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav žalobcu, overenie totožnosti a zabezpečenie cestovného dokladu, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorých signatármi sú dotknuté krajiny, zabezpečenie pokrytia nákladov na samotné vyhostenie, materiálne ako aj personálne zabezpečenie prepravy žalobcu a pod. Dĺžku zaistenia žalovaný odôvodnil hypotézou na vec sa vzťahujúceho zákonného ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a určil ju na dobu 4 mesiacov, t.j. do 28.02.2021, nie na hraničnú dobu 6 mesiacov. Súd k uvedenej námietke žalobcu uvádza, že žiaden správny orgán a teda ani žalovaný nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov, každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny a práve preto zákonodarca legislatívne upravil povinnosť správneho orgánu skúmať po celý čas zaistenia

štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, čo vyplýva aj z aktuálnej judikatúry (napr. rozsudok NS SR sp.zn. z 18.09.2015). Navyše žalovaný vychádzal aj z informácie o dĺžke návratovej procedúry G. Z. N. vydanej Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce č. PPZ-HCP-SE-2020/031790-036 zo dňa 08.10.2020, ktorá je súčasťou administratívneho spisu a z ktorej vyplýva, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej aj ÚPZC) Sečovce všetky žiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu (ďalej aj NCD) zasiela ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celoslovenskou pôsobnosťou na úseku NCD. Ak štátny príslušník G. Z. N. nedisponuje platným cestovným dokladom ... Potvrdenie totožnosti, vystavenie NCD a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší proces, preto odporúčame zaistiť štátnych príslušníkov G. Z. N. cez platného cestovného dokladu na dobu (6) šiestich mesiacov. Súd je preto toho názoru, že dĺžka zaistenia je v danom prípade orientačná, bola riadne odôvodnená, a preto nezákonnosť rozhodnutia žalovaného v tomto smere zistená nebola. Keďže doba zaistenia bola stanovená v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a táto neuplynula v čase rozhodovania správneho súdu, aj túto námietku považuje správny súd za nedôvodnú. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona pobyte cudzincov a v prípade, že zistí nové skutočnosti bude postupovať tak, aby žalobcovi nevznikla jeho zaistením žiadna bezdôvodná ujma a naviac dobu zaistenia je možné skrátiť.

75. Súd má za to, že preskúmavané rozhodnutie je dostatočne riadne odôvodnené aj pokiaľ ide o dĺžku lehoty zaistenia, a to aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2015, sp. zn. : „Pokiaľ správny orgán stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodní preukázateľne existujúcimi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú stanovenú dobu zaistenia ako čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca, jeho rozhodnutie je z pohľadu určenia takejto doby zaistenia súladné so zákonom.“

76. Súd len na okraj vychádzajúc zo štatistických údajov z verejne prístupných štatistík Úradu hraničnej a cudzineckej polície za minulé roky, ktoré každoročne publikuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na svojej webovej stránke (www. minv.sk/?rocenky), z ktorých vyplýva, že zo Slovenskej republiky bolo zrealizovaných niekoľko návratov dobrovoľných, no v drvivej väčšiny nútených občanov G. (prekážkach z dôvodu vojenského konfliktu) a to aj napriek aktuálnej situácii a dlhšej lehote pre vydanie náhradného cestovného dokladu. Podľa údajov Ročenky Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava za rok 2018 bolo z územia Slovenskej republiky v roku 2018 realizovaných 12 administratívnych vyhostení štátnych príslušníkov G.. Podľa Ročenky Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava za rok 2019 bolo z územia Slovenskej republiky v roku 2019 realizovaných 23 administratívnych vyhostení štátnych príslušníkov G.. Za rok 2020 zatiaľ nie je spracovaná štatistika. Uvedené skutočnosti potvrdzujú, že výkon administratívneho vyhostenia je potencionálne možný a reálny.

77. V závere súd poukazuje aj na vyhlásený núdzový stav na území Slovenskej republiky súvisiaci s krízovou situáciou spôsobenou ochorením COVID-19 v dôsledku čoho bol novelizovaný aj zákon o pobyte cudzincov. Zákonodarca ustanovením § 131i ods. 9 zákona o pobyte cudzincov odložil výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení počas trvania krízovej situácie (tou sa rozumie mimoriadna situácia, núdzový stav alebo výnimočný stav vyhlásený v súvislosti s ochorením COVID-19 podľa ods. 1 § 131i zákona o pobyte cudzincov). Tento odklad nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b/ prvého bodu zákona o pobyte cudzincov, ktorým je práve zánik účelu zaistenia. Účelom zaistenia v danom prípade je administratívne vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky, ktoré musí byť potenciálne možné a reálne, inak by sa nenaplnil účel zaistenia.

78. Za danej situácie je potrebné konštatovať, že na území Slovenskej republiky bol v čase rozhodovania súdu, t.j. dňa 25.01.2021 vyhlásený núdzový stav v súvislosti s ochorením COVID-19 uznesením vlády č. zo dňa 29.12.2020, teda účel zaistenia žalobcu nemôže byť naplnený z dôvodu odloženia výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení a teda nie je možné reálne vyhostiť žalobcu z územia Slovenskej republiky. Táto právna skutočnosť však nespôsobuje nezákonnosť zaistenia žalobcu a zároveň nie je daný dôvod na prepustenie žalobcu zo zaistenia z uvedeného právneho dôvodu.

79. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, návratovou smernicou, Správnym poriadkom ako i medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ustanovením § 32 Správneho poriadku,

odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa ustanovenia § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaný pri hodnotení dôkazov riadil a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov. Správny súd preto dospel k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, a preto podľa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

80. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, pretože žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajský súd v Košiciach v lehote siedmych dní odo dňa doručenia rozsudku. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa , ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.