Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

29Cb/91/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Ladislavom Gáborom v spore žalobcu: KOMES PLUS, s.r.o., Tatranská Lomnica 14750, 059 60 Tatranská Lomnica, IČO: 31 720 595, zast. JUDr. Františkom Kočkom, advokátom, Timonova 13, 040 01 Košice, IČO: 30 665 981, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zast. JUDr. Milošom Kvasňovským, advokátom, konateľom KVASŇOVSKÝ & PARTNERS/ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava

- mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 2 914,71 eur s prísl. takto

rozhodol:

I. Žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .

II. Žalovanému priznáva plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.

III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 2 914,71 eur s prísl. z titulu nezaplatenia faktúry za dodávku elektrickej energie za september 2015 na základe Zmluvy 290 2011 15.

2. Podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore, výrobca elektriny je povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.

3. Žalobca uviedol, že si povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore splnil, keď uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny za rok 2015 vo vzťahu k predmetnej Fotovoltickej elektrárni oznámil ÚRSO, aj prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy riadne a včas.

4. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní rozhodol dňa 18.7.2019 platobným rozkazom sp.zn. -0, v ktorom žalovanému Východoslovenská distribučná, a.s. uložil, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobcovi KOMES PLUS, s.r.o. sumu 2 914,71 eur s prísl., alebo aby v tej istej lehote podal odpor, ktorý sa musí vecne odôvodniť.

5. Proti vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonnej lehote odpor s odôvodnením.

6. V odpore uviedol, že základnou spornou skutočnosťou medzi stranami sporu je teda predovšetkým samotné splnenie povinnosti žalobcom voči žalovanému v zmysle zákona o , ktorý žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.

7. Žalovaný splnenie citovanej oznamovacej povinnosti v zmysle zákona o v zákonom stanovenej lehote neeviduje a toto nebolo ani zo strany samotného žalobcu preukázané.

8. Žalobca uvádza, že svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle zákona o si splnil riadne a včas na vzorovom tlačive údajne vyplnenom žalobcom dňa 12.08.2014, ktorú skutočnosť sa žalobca snaží preukázať predložením vyplneného tlačiva s dátumom vyplnenia 12.08.2014 a predložením podacieho hárku bez čitateľnej pečiatky pošty o zaslaní poštovej zásielky neznámeho obsahu žalobcom na adresu žalovaného, ktorá mala byť odoslaná podľa žalobcom uvedených údajov dňa 15.08.2014.

9. Samotný žalobcom predložený podací hárok síce preukazuje, že žalobca podal na pošte nejakú zásielku, čo však nepreukazuje, či a kedy zo strany žalobcu bolo žalovanému odoslané oznámenie žalobcu o predpokladanej ročnej dodávke elektriny v roku 2015 a o uplatnení podpory v roku 2015 vo vzťahu k zariadeniu v lokalite Rozhanovce zo dňa 12.08.2014 a rovnako tiež nepreukazuje, či a kedy bolo predmetné oznámenie žalovanému doručené, pričom uvedené skutočnosti bez ďalších pochybností jednoznačne nepreukazuje ani výpis z poštovej knihy žalovaného. Samotný žalobcom predložený podací hárok v žiadnom prípade nepreukazuje obsah odosielanej zásielky a nie je z neho možné vyvodiť záver, že obsahom takejto zásielky bolo žalobcom predložené oznámenie o predpokladanej ročnej charakteristike dodávky elektriny v roku 2015 a o uplatnení podpory v roku 2015 k výrobnému zariadeniu v lokalite Rozhanovce zo dňa 12.08.2014.

10. Taktiež žalovaný upozornil, že samotný žalobcom predložený podací hárok v žiadnom prípade nepreukazuje obsah odosielanej zásielky. Vzhľadom k uvedenému má za to, že žalobca nie je schopný uniesť dôkazné bremeno doručenia ním uvádzanej zásielky, nakoľko žalobca v danom prípade zvolil taký spôsob doručenia zásielky, pri ktorom nevie preukázať obsah doručenej zásielky.

11. Dôkazné bremeno preukazovania doručenia zásielky ako aj jej obsahu znáša žalobca ako odosielateľ, v súvislosti s čím Najvyšší súd SR vo svojom uznesení z 9. apríla 2015, sp. zn. uviedol, že „pritom bolo na nej (pozn. žalobkyni ako odosielateľke), aby - v súlade so zásadou, že právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým („vigilantibus iura scripta sunt“) predvídala aj možnosť, že bude potrebné preukázať doručenie zásielky v konkrétny deň, resp. počítala aj s rizikom, že pri ňou zvolenom spôsobe nevie súdu hodnoverne a preukázateľne doložiť, či vôbec a kedy podala odvolanie, ktoré odvolací súd odmietol ako oneskorene podané.

12. Skúmanie obsahu zásielky však v danom prípade považuje žalovaný za nepotrebné, vzhľadom na skutočnosť, že aj v prípade, ak by sa žalobcovi v priebehu konania podarilo preukázať pravdivosť jeho tvrdení o obsahu ním odosielanej zásielky, žalobcovi by nárok na podporu v kalendárnom roku 2015 nevznikol, pretože zásielka, na ktorú žalobca poukazuje (bez ohľadu na jej obsah), nebola žalovanému doručená včas v zákonom stanovenej lehote.

13. V prípade ustanovenia zákona o sa jedná o normu hmotného práva upravujúcu práva a povinnosti medzi dvomi súkromnoprávnymi subjektmi, kde z povahy samotnej právnej normy ako aj z povahy súkromnoprávneho vzťahu je zrejmé, že sa nemôže jednať o lehotu procesnoprávnu a na jej splnenie je nevyhnutné, aby zákonom stanovené skutočnosti boli posledný deň stanovenej lehoty, t.j. dňa 15.8. už doručené žalovanému do jeho dispozičnej sféry.

14. Žalobca sám vo svojom žalobnom návrhu uvádza, že spornú zásielku podal dňa 15.08.2014 len do pošty. Z poštových podmienok je zrejmé, že doporučená zásielka je dodávaná v lehote prepravy D+2 (dodanie druhý pracovný deň po dni podania). Keďže deň podania 15.08.2014 bol piatok, dňom, kedy zásielka mohla byť najskôr doručená žalovanému, t.j. druhým pracovným po dni podania, bol utorok 19.08.2014, t.j. štyri dni po zákonom stanovenej lehote.

15. Žalobca vo svojej žalobe poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: a sp.zn.: .

16. V súvislosti s uvedeným žalovaný poukázal na skutočnosť, že oba rozsudky Krajského súdu v Košiciach, na ktoré žalobca poukazuje sú postavené na rovnakom odôvodnení a rovnakých právnych názoroch ako rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: , ktorý bol zrušený zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky jeho nálezom, sp.zn.: -65 zo dňa 31.01.2019 a závery Krajského súdu v Košiciach v ňom obsiahnuté ako aj závery Okresného súdu Košice I, na ktoré tento nadväzoval a na ktoré poukazuje žalobca vo svojej žalobe, boli predmetným nálezom Ústavného súdu SR vyhlásené za ústavne nesúladné a neakceptovateľné.

17. Ústavný súd SR na strane 24 svojho nálezu výslovne konštatuje, že právny názor Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice I o procesnoprávnom charaktere spornej lehoty „nereflektuje súkromno-právny charakter vzťahu medzi žalobkyňou ako výrobcom elektriny z a sťažovateľkou ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.“

18. Oznámenie o uplatnení podpory a predpokladanej charakteristike dodávky elektriny, ktorým si žalobca mal splniť svoju hmotnoprávnu povinnosť v zmysle zákona o , je hmotnoprávnym jednostranným adresným právnym úkonom jedného súkromnoprávneho subjektu voči druhému súkromnoprávnemu subjektu, ktorý musí byť žalobcom ako výrobcom uskutočnený každoročne v zákonom stanovenej lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť.

19. V nadväznosti na závery Ústavného súdu SR žalovaný má jednoznačne za to, že sa v prípade lehoty obsiahnutej v zákona o jedná o lehotu hmotnoprávnu, a táto zostáva zachovaná, ak je adresátovi oznámenie o uplatnení si podpory a jej rozsahu, v stanovenej lehote aj reálne doručené do jeho dispozičnej sféry, nakoľko nie je možné, aby sa jednostranný adresný právny úkon stal perfektným a nadobudol zákonom predpokladané účinky pred jeho doručením adresátovi.

20. Pre posúdenie a správny výklad spornej lehoty „k 15. augustu“ je nevyhnutné, aby príslušný súd skúmal a správne vyhodnotil povahu subjektov, ktoré sú adresátmi dotknutej právnej normy a lehoty v nej obsiahnutej a povahy ich vzájomného vzťahu.

21. V danom prípade je nepochybné, že sa pri predmetnej právnej norme jedná o reguláciu vzťahov medzi subjektmi súkromného práva, čo podľa konštatovania Ústavného súdu SR zásadným spôsobom predurčuje z ústavného hľadiska kritériá hodnotenia jednotlivých výhrad uplatnených proti napadnutej právnej úprave skupinou poslancov, a teda rovnaké kritériá je potrebné uplatniť aj pri výhradách uplatňovaných proti napadnutej právnej úprave zo strany žalobcu.

22. Ústavný súd SR v nadväznosti na uvedené vo svojom náleze sp.zn.: opakovane zdôrazňuje, že: „...povinnosti podľa zákona o podpore majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie uvedené v zákona o podpore majú výrobcovia elektriny z nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k úradu. Z koncepcie posudzovanej právnej úpravy ale zjavne vyplýva, že z hľadiska aplikácie zákona o podpore je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa a zákona o podpore si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie úradu, príp. inému orgánu verejnej správy.“

23. Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy nie je správnym orgánom. Otázka postavenia prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy už bola predmetom preskúmavania v súdnom konaní vedenom Najvyšším súdom SR v konaní vedenom pod sp.zn.: ako aj vo viacerých konaniach vedených krajskými súdmi (napr. konania vedené Krajským súdom v Žiline pod sp.zn.: , sp.zn.: , sp.zn.: a , konanie vedené Krajským súdom v Košiciach pod sp.zn.: a ďalšie). Predmetnou otázkou sa zaoberala tiež Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky na základe podnetu Slovenskej asociácie fotovoltického priemyslu na preskúmanie zákonnosti postupu prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav, ktorá rovnako ako všetky krajské súdy a Najvyšší súd SR vo všetkých vyššie uvedených konaniach konštatovala, že prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy nie je správnym orgánom, a to predovšetkým z dôvodu absencie faktickej právomoci prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy konať a rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických, alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy.

24. Žalovaný, voči ktorému má byť povinnosť v zmysle zákona o primárne plnená, je akciovou spoločnosťou založenou za účelom podnikania v zmysle , ktorého hlavným, nie však jediným, predmetom podnikateľskej činnosti je distribúcia elektriny, ktorú realizuje v súlade s povolením na distribúciu elektriny na časti vymedzeného územia udeleným v zmysle zákona o energetike.

25. Postavenie prevádzkovateľa distribučnej sústavy pri výkone činnosti súvisiacej s distribúciou elektriny upravuje zákon o energetike, ktorý však žalovanému nepriznáva oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, z čoho je zrejmé, že žalovaný nemá postavenie orgánu štátnej správy na úseku energetiky. Postavenie orgánu štátnej správy a oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb žalovanému nepriznáva ani zákon o , rovnako tiež ani zákon o regulácii v sieťových odvetviach ani žiaden iný platný právny predpis.

26. Právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom je súkromnoprávnym záväzkovým obchodnoprávnym vzťahom založeným Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, uzatvorenou medzi tromi podnikateľskými subjektmi, ktorá zakotvuje pre všetky zmluvné strany určité práva a povinnosti a v rámci ktorej majú všetky zmluvné strany rovné postavenie, v dôsledku čoho v danom právnom vzťahu úplne absentuje prvok nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi orgánmi verejnej správy a fyzickými alebo právnickými osobami, v ktorých je orgánom verejnej správy priznané oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach dotknutých fyzických alebo právnických osôb.

27. Žalobca má rovnako ako výrobca postavenie súkromného subjektu, z čoho je zrejmé, že vzťah medzi uvedenými subjektmi je vzťahom súkromnoprávnym.

28. Žalobca sa snaží nahradiť nesplnenie svojej zákonom stanovenej povinnosti účelovým odkazom na uzatvorenú Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku.

29. Žalovaný zdôraznil, že pre poskytovanie podpory v roku 2015 a ďalších nasledujúcich rokoch je smerodajná nová trojstranná Zmluva o dodávke elektriny s účinnosťou od 01.01.2015, a nie toho času už zaniknutá pôvodná dvojstranná Zmluva, ktorá nadobudnutím účinnosti novej Zmluvy o dodávke elektriny (t.j. k 31.12.2014), v plnom rozsahu zanikla.

30. V súvislosti s uvedeným žalovaný uviedol, že existencia predmetnej ako ani akejkoľvek inej Zmluvy nezbavuje žiadnu zo zmluvných strán plniť si zákonom stanovené povinnosti, ktoré sú pre všetky subjekty v postavení výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie stanovené jednotne.

31. Znenie a formulácia zákonného ustanovenia zákona o neposkytuje žalobcovi možnosť voľby plnenia, resp. neplnenia zákonom stanovenej povinnosti a rovnako ani zákona o , neposkytuje žalovanému možnosť voľby, či v prípade nesplnenia povinnosti žalobcom pripustí vznik zákonom predpokladaného následku, alebo nie.

32. Povinnosť obsiahnutá v zákona o je obligatórna pre všetkých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie s právom na podporu. A rovnako obligatórny je tiež zákonom predpokladaný následok obsiahnutý v sankcii právnej normy ustanovenia zákona o . Zákon o žalovanému nepripúšťa možnosť akejkoľvek voľnej úvahy, či zákonom stanovený následok v prípade nesplnenia povinnosti žalobcu riadne a včas, uplatní alebo nie a neumožňuje žalovanému zákonom predpokladaný následok u „vybraných“ výrobcov odpustiť. Takáto možnosť je priamo zákonnou formuláciou ustanovenia zákona o vylúčená, keďže ustanovením zákona o predpokladaný následok nesplnenia povinností obsiahnutých v ustanovení zákona o nastáva ex lege, t.j. priamo zo zákona o .

33. Zákon o nepredpokladá pre vznik následkov obsiahnutých v ustanovení zákona o žiadne rozhodnutie ani uplatnenie akejkoľvek voľnej úvahy, z čoho je zrejmé, že už z povahy samotného zákonného ustanovenia je vylúčená akákoľvek žalobcom predostieraná možnosť vylúčiť, resp. odpustiť zákonom predpokladaný následok v podobe nemožnosti uplatnenia práva na podporu v zmysle a zákona o na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny na nasledujúci kalendárny rok.

34. Akékoľvek argumentačné úvahy žalobcu o možnosti vylúčenia zákonom priamo predpokladaných následkov formou vzájomných zmluvných dojednaní strán sporu ako aj úvahy o možnosti ich dodatočného odvrátenia formou akéhokoľvek prejavu vôle žalovaného sú vzhľadom k uvedenému neaplikovateľné a pre podstatu samotného konania vo veci samej bezpredmetné.

35. Záväzok žalovaného vyplývajúci zo Zmluvy o dodávke elektriny na úhradu doplatku podľa cenového rozhodnutia ÚRSO vydaného žalobcovi je naviazaný na všeobecne záväzné právne predpisy.

36. Vzhľadom na nezákonnosť a neoprávnenosť žalobcom uplatnených nárokov, žalovaný má za to, že napadnutý platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 18.07.2019, sp.zn.: je nedôvodný a nezákonný a žiada, aby tunajší súd platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 18.07.2019, sp.zn.: zrušil a po riadnom prejednaní veci žalobný návrh žalobcu v plnom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania.

37. Vykonaným dokazovaním bol zistený tento skutkový stav:

38. Žalobca je vlastníkom a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov - fotovoltickej elektrárne, nachádzajúcej sa na streche stavby so súpisným č. XXX evidovanej v katastri nehnuteľností pre k.ú. M., s celkovým inštalovaným výkonom 0,0973 MW s EIC kódom XXZVSXXXXXXXXXXB (ďalej len „Fotovoltická elektráreň“), ktorú prevádzkuje od 23.6.2011.

39. Žalovaný je subjektom, ktorý je ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je pripojené Zariadenie žalobcu (ďalej len „RDS“), povinný zabezpečovať výkon podpory podľa ZPOZE.

40. Žalobca KOMES PLUS, s.r.o. ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, Východoslovenská energetika, a.s., IČO: 44 483 767 ako odberateľ elektrickej energie a žalovaný Východoslovenská distribučná, a.s. ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy, uzatvorili dňa 09.12.2014 Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. PDS 290 2011 15 (ďalej len „Zmluva o dodávke elektriny“).

41. Žalobca vyúčtoval žalovanému cenu doplatku za elektrickú energiu vyrobenú v predmetnej Fotovoltickej elektrárni a dodanú do distribučnej siete v mesiaci september 2015 faktúrou č. VF/201500848, zo dňa 5.10.2015, splatnou 19.10.2015 v sume 2.914,71 eur.

42. Podľa o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) je žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy určená povinnosť poskytovať podporu výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov a to najmä vo forme doplatku a odberom elektriny za cenu elektriny na straty. Jednotlivé formy podpory výroby elektriny ako aj podmienky podpory výroby elektriny sú uvedené v ustanovení .

43. Predmetom úpravy je úprava podmienok poskytovania podpory pre výrobcov elektriny, a to najmä tým spôsobom, že výrobcovia majú „garantované výkupné ceny“ za vyrobenú a dodanú elektrinu počas doby 15 rokov. Výška týchto cien je určená na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „URSO“).

44. Finančné prostriedky určené na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov sú pre žalovaného prideľované každoročne zo strany ÚRSO, a to na základe predikcie výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov na jednotlivé kalendárne roky. Práve z tohto dôvodu je na strane výrobcov elektriny, okrem iného, daná povinnosť oznamovať zákonom stanovené informácie, pričom následkom nesplnenia si uvedených

povinností môže byť v určitých prípadoch aj strata nároku výrobcu uplatniť si podporu v nasledujúcom kalendárnom roku.

45. Podľa ust. o Podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov, výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „“) a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky.

46. Hlavný rozpor medzi žalobcom a žalovaným spočíva v nesplnení si notifikačných povinností žalobcu podľa ustanovenia . Podľa predmetného ustanovenia je výrobca elektriny s právom na podporu povinný oznámiť ÚRSO a tiež prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie si podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.

47. Žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy neeviduje voči žalobcovi k predmetnému dátumu splnenie si vyššie uvedenej povinnosti. Súd má za to, že predmetná skutočnosť nebola žiadnym spôsobom preukázaná ani počas konania.

48. Oznámenie o uplatnení podpory je hmotnoprávny úkon, ktorý musí byť uskutočnený každoročne v prekluzívnej lehote vždy do 15.augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť.

49. Ako zdôrazňuje aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí ust. stanovuje nie jednorazovú ale opakovanú oznamovaciu povinnosť výrobcu vždy k termínu 15. august na nasledujúci kalendárny rok, z čoho je zrejmá povinnosť výrobcu plniť si oznamovaciu povinnosť každoročne vždy k 15. augustu príslušného kalendárneho roka, tzn., že predmetné ustanovenie si vyžaduje určitú pravidelnosť a každoročné opakované plnenie si oznamovacích povinností zo strany výrobcu. Nie je preto možné považovať cenové rozhodnutie vydané za obdobie rokov 2014 až 2016 za splnenie oznamovacej povinnosti v zmysle vyžadujúceho každoročné opakujúce sa plnenia.

50. Povinnosť zakotvená v je zložená z dvoch častí, ktoré je k jej riadnemu splneniu nevyhnutné splniť kumulatívne.

51. Prvou časťou je oznámenie uplatnenia si podpory podľa a a druhou časťou je oznámenie predpokladaného množstva dodanej elektriny.

52. Vo vzťahu k žalovanému oznámil žalobca uplatnenie podpory a predpokladané množstvo dodanej elektriny na rok 2015 oznámením, ktoré bolo podané na poštovú prepravu dňa 15.8.2014 doporučenou zásielkou (podací hárok č. RP865750455SK). Uvedené vyplýva z písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa 20.8.2019.

53. Právny názor obsiahnutý v náleze Ústavného súdu SR, sp.zn.: a Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení sp.zn.: , bol následne opakovane potvrdený aj v uznesení Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: zo dňa 20.11.2019 a novo vydanom uznesení Najvyššieho súdu SR, so sp.zn. zo dňa 24.06.2020.

54. V nadväznosti na právny názor Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení sp.zn.: , sp.zn.: a sp.zn.: a jemu predchádzajúci právny názor Ústavného súdu SR v jeho uznesení sp.zn.: je potrebné konštatovať, že otázka povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v , ktorá je kľúčovou otázkou pre posúdenie predmetu tohto sporu, bola zo strany najvyšších súdnych autorít jednoznačne a nesporne zodpovedaná a právny výklad poskytnutý v predmetnej otázke zo strany Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR je v zmysle Základných princípov smerodajný aj pre rozhodnutie tunajšieho súdu vo veci samej.

55. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp.zn.: v bode 15.1 zdôraznil viazanosť tunajšieho súdu ako aj ostatných súdov nižšieho stupňa ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a výslovne uviedol že: „...súdy nižšej inštancie sú s poukazom na znenie Základných princípov povinné rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (t.j. ústavného súdu a najvyššieho súdu), na ktorú poukázal dovolací súd v tomto uznesení (, a ).“

56. Vzhľadom k vyššie uvedenému rovnako tunajší súd je pri rozhodovaní vo veci samej povinný v plnom rozsahu rešpektovať ustálený právny názor najvyšších súdnych autorít v otázke povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v a rozhodujúceho momentu pre splnenie povinnosti v zmysle dotknutého zákonného ustanovenia obsiahnutý v rozhodnutiach Ústavného súdu SR sp.zn.: a sp.zn.: a v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: , sp.zn.: a sp.zn.: .

57. Vo všetkých vyššie uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR je jednoznačne poskytnutý výklad lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ako lehoty jednoznačne a určito určenej a lehoty hmotnoprávnej.

58. Uvedený právny názor bol v rámci konania o sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: podrobený aj preskúmaniu zo strany Ústavného súdu SR v konaní vedenom pod sp.zn. , kde Ústavný súd SR v plnom rozsahu potvrdil správnosť právnych názorov Najvyššieho súdu SR obsiahnutých v jeho uznesení sp.zn.: , ktoré boli následne prevzaté aj uzneseniami Najvyššieho súdu SR sp.zn.: a sp.zn.: .

59. Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp.zn. konštatuje, že : „...v náleze sp. zn. z 22. marca 2017 k povahe právnej úpravy medzi výrobcom elektriny a distribučnou spoločnosťou uviedol, že „vďaka organickej previazanosti práv a povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa premieta do špecifického súkromnoprávneho sankčného mechanizmu ustanoveného v zákona o podpore ...“, z čoho možno vyvodiť, že sankčný mechanizmus v nadväznosti na nesplnenie povinností uvedených v dotknutom zákona (teda aj spornej oznamovacej povinnosti, pozn.) ústavný súd považoval za úpravu hmotného práva.“

60. Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp.zn. ďalej uvádza, že: „Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia správne identifikoval, že nejde len o oznamovaciu povinnosť o predpokladanom množstve dodanej elektriny, ale zároveň aj o oznámenie o uplatnení podpory subjektom súkromného práva u subjektu súkromného práva, ktoré je sankcionované, pričom, berúc do úvahy povahu subjektov, ako aj charakter právnej úpravy, dospel k ústavne akceptovateľnému záveru o súkromnoprávnej povahe spornej lehoty.“

61. Ústavný súd SR preto konštatuje, že: „...dôvody napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Sťažovateľkou prezentované argumenty podľa názoru ústavného súdu relevantne nespochybnili ústavnú konformnosť prijatých právnych záverov najvyšším súdom.“

62. Najvyšší súd SR potvrdil svoje Ústavným súdom SR odobrené právne názory následne v bode 9. svojho uznesenia sp.zn.: , kde opakovane zdôrazňuje súkromnoprávnu povahu právneho vzťahu žalobcu a žalovaného a poukazuje na irelevantnosť posúdenia právneho vzťahu medzi žalobcom a ÚRSO pre predmet a výsledok sporu vo veci samej.

63. V nadväznosti na uvedené ďalej v bode 10. predmetného rozsudku poukazuje Najvyšší súd SR tiež na neaplikovateľnosť Správneho poriadku na konanie medzi žalobcom a spoločnosťou Východoslovenská distribučná, a.s. pri plnení povinnosti v zmysle a naň nadväzujúcej sankcie v zmysle , pričom zdôrazňuje, že pri plnení predmetných zákonných ustanovení žalobcom a žalovaným sa nejedná o konanie.

64. Najvyšší súd SR taktiež v bode 11. predmetného uznesenia poukazuje na nesprávnosť odkazu súdov nižšej inštancie na stanovisko ÚRSO zverejnené na jeho webovej stránke dňa 08.12.2014, pričom

právny názor ÚRSO obsiahnutý v predmetnom stanovisku považuje za nesprávny a neodôvodnený a takéto konanie ÚRSO označuje ako konanie “ultra vires”.

65. Pre predmet sporu vo veci samej a určenie, či žalobcovi nárok na podporu v roku 2015 vznikol alebo nie, je, tak ako to správne konštatuje Najvyšší súd SR vo všetkých svojich vyššie uvedených uzneseniach a vo svojich viacerých rozsudkoch aj Krajský súd v Košiciach, dôležitá výlučne skutočnosť, či žalobca doručil žalovanému v zákonom stanovenom termíne oznámenie o uplatnení podpory a predpokladanej charakteristike dodávky elektriny pre rok 2015.

66. Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 50. svojho uznesenia sp.zn.: zdôrazňuje, že: „...ustanovenie upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny a ustanovenie stanovuje práva a povinnosti výroby elektriny, z čoho logicky vyplýva, že výrobca elektriny musí splniť presne stanovené podmienky na to, aby mal zabezpečenú podporu výroby. Na druhej strane, ak výrobca elektriny spĺňa podmienky podpory ustanovené podľa , má určité práva a povinnosti ustanovené podľa a pokiaľ zákonom určené práva alebo povinnosti nesplní, nastupuje zákonom uložená sankcia, v danom prípade strata nároku na podporu na nasledujúci kalendárny rok.“

67. K obsahu zákonom stanovenej povinnosti v zmysle a spôsobu jeho plnenia Najvyšší súd SR v bode 52. predmetného uznesenia sp.zn.: a rovnako tiež v bode 13 svojho uznesenia sp.zn.: a následne aj v uznesení sp.zn.: uvádza, že: „Logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to (i) oznámiť uplatnenie podpory a súčasne (ii) uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti, inými slovami, ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne.“

68. K otázke momentu splnenia zákonom stanovenej povinnosti v zmysle Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp.zn.: , uznesení sp.zn.: ako aj uznesení sp.zn.: výslovne uvádza, že: „Za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa zákona o podpore , je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od tohto momentu sa takýto jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája.“

69. Bez ohľadu na obsah zásielky a argumentáciu žalobcu, si v nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné zdôrazniť, že pre účely posúdenia (ne)splnenia povinnosti žalobcu v zmysle , nie je dôležitý moment odoslania spornej zásielky, ale moment jej doručenia, pričom medzi stranami sporu nie je sporné, že sporná zásielka (bez ohľadu na jej obsah) bola žalovanému doručená až dňa 18.08.2014, pričom do jeho dispozičnej sféry sa dostala dňa 18.08.2014, t.j. až niekoľko dní po zákonom stanovenom termíne.

70. Oznámenie v zmysle ako jednostranný právny úkon sa, tak ako to konštatuje Najvyšší súd SR vo všetkých svojich vyššie citovaných uzneseniach, v zmysle považuje za vykonané, ak žalovaný má objektívnu možnosť zistiť jeho doručenie a oboznámiť sa s jeho obsahom, t.j. momentom doručenia samotnej zásielky žalovanému alebo momentom oznámenia žalovanému o uložení predmetnej zásielky na príslušnej pobočke Slovenskej pošty, a.s.

71. Za moment oznámenia zákonom požadovaných povinností v zmysle je teda nevyhnutné považovať moment, kedy sa zásielka dostala do dispozičnej sféry žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy a tento sa objektívne mohol s jej obsahom oboznámiť.

72. V súvislosti s argumentáciou žalobcu o neurčitosti lehoty je potrebné zdôrazniť, že Najvyšší súd SR vo všetkých svojich vyššie uvedených uzneseniach uvádza, že lehota „k 15. augustu“ obsiahnutá v je: „..výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta...“

73. Najvyšší súd SR ako aj Ústavný súd SR k predmetnej otázke povahy a charakteru lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v zaujali jednotný ustálený právny názor, že lehota je určená dostatočne a táto je lehotou hmotnoprávnou, ktorý právny názor plne zohľadňuje povahu strán sporu, povahu dotknutej právnej normy ako aj samotnej povinnosti a s tým spojených hmotnoprávnych následkov.

74. Najvyšší súd SR aj Ústavný súd SR jednoznačne zaujali právny názor, že podanie na poštovom dňa 15.08. je nepostačujúce a na riadne a včasné splnenie povinnosti obsiahnutej v je nevyhnutné, aby jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu a uplatnení podpory žalobcom na nasledujúci kalendárny rok bol v posledný deň zákonnej lehoty, t.j. najneskôr dňa 15.08. doručený do dispozičnej sféry žalovaného, ktorý moment je v tomto konaní NESPORNÉ, že nastal až dňa 18.08.2014, t.j. po zákonom stanovenom termíne.

75. Taktiež je potrebné poukázať, že vyššie citovaná ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít je v súlade s Základných princípov v plnom rozsahu rešpektovaná aj tunajším súdom ako aj Krajským súdom v Košiciach. Príkladmo sa uvádzajú rozsudky tunajšieho súdu a Krajského súdu v Košiciach zohľadňujúce ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR:

- Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn.: (sp.zn. OS KE I: )

- Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp.zn.:

- Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp.zn.:

- Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp.zn.:

- Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp.zn.:

- Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp.zn.:

- Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp.zn.: .

76. Zo strany žalobcu nebol spoločnosti žalovanému do 15.08.2014 do jej dispozičnej sféry doručený žiaden jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu ani oznámenie o uplatnení podpory žalobcom v zmysle , ktorá skutočnosť je medzi stranami sporu nesporná (!).

77. Bez ohľadu na obsah zásielky a argumentáciu žalobcu obsiahnutú v jeho replike, je potrebné zdôrazniť, že pre účely posúdenia (ne)splnenia povinnosti žalobcu v zmysle , nie je dôležitý moment odoslania spornej zásielky, ale moment jej doručenia, pričom medzi stranami sporu nie je sporné, že sporná zásielka (bez ohľadu na jej obsah) bola žalovanému doručená až dňa 18.08.2014, t.j. až niekoľko dní po zákonom stanovenom termíne.

78. Z vyššie uvedených dôvodov s poukázaním na citované zákonné ustanovenia ale predovšetkým z dôvodu, že nedošlo k splneniu notifikačnej povinnosti súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

79. Podľa ust. , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

80. Podľa ust. , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (ust. ). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)( ust. ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. ).