Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PB-13Cb/20/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Holecovej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v spore žalobcu SYNOT TIP, a.s., so sídlom Továrenská štvrť 1467/24, 059 51 Poprad – Matejovce, IČO: 36 472 565, v konaní zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., so sídlom Dostojevského 3313/12, 058 01 Poprad, IČO: 36 858 935, proti žalovanému PB PLAY s.r.o., so sídlom Železničná 82/17, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 43 856 713, v konaní zastúpený Advokátska kancelária MATUŠOV s.r.o., so sídlom Ul. 1. mája 1455, 020 01 Púchov, IČO: 54 286 611, o zaplatenie 63.856,10 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín sp. zn. -342 zo dňa 4. apríla 2024, o návrhu žalovaného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovaného na prerušenie konania zamieta.

II. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. -342 zo dňa 4. apríla 2024 opravuje v záhlaví tak, že označenie zástupcu žalobcu správne znie „Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan, s.r.o.“.

III. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. -342 zo dňa 4. apríla 2024 v napadnutej časti II. výrokovej vety m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 32.131,16 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 32.830,45 Eur od 18.12.2020 do 16.09.2021, 8,00 % ročne zo sumy 30.830,45 Eur od 17.09.2021 do 21.10.2021, 8, 00 % ročne zo sumy 28.830,45 Eur od 22.10.2021 do 04.05.2022, 8,00 % ročne zo sumy 26.130,45 Eur od 05.05.2022 do 02.06.2022, 8,00 % ročne zo sumy 23.430,45 Eur od 03.06.2022 do 06.07.2022, 8,00 % ročne zo sumy 20.730,45 Eur od 07.07.2022 do 04.08.2022, 8,00 % ročne zo sumy 18.030,45 Eur od 05.08.2022 do 06.09.2022, 8,00 % ročne zo sumy 15.330,45 Eur od 07.09.2022 do 03.10.2022, 8,00 % ročne zo sumy 12.630,45 Eur od 04.10.2022 do 28.11.2022, 8,00 % ročne zo sumy 9.930,45 Eur od 29.11.2022 do 04.10.2023 a 8,00 % ročne zo sumy 7.130,13 Eur od 05.10.2023 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 14.832,87 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 7.648,16 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 2.520,- Eur od 09.07.2021 do zaplatenia a náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamieta.

IV. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. -342 zo dňa 4. apríla 2024 v napadnutej časti III. výrokovej vety m e n í tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 81,14 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá súdny úradník.

V. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 68,42 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 5.500,32 Eur s príslušným úrokom z omeškania zastavil, vo výroku II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 38.155,78 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 35.842,76 Eur od 18.12.2020 do 17.09.2021, 8,00 % ročne zo sumy 33.842,76 Eur od 17.09.2021 do 21.10.2021, 8,00 % ročne zo sumy 31.842,76 Eur od 21.10.2021 do 04.05.2022, 8,00 % ročne zo sumy 29.142,76 Eur od 05.05.2022 do 02.06.2022, 8,00 % ročne zo sumy 26.442,76 Eur od 03.06.2022 do 06.07.2022, 8,00 % ročne zo sumy 23.742,76 Eur od 07.07.2022 do 04.08.2022, 8,00 % ročne zo sumy 21.042,76 Eur od 05.08.2022 do 06.09.2022, 8,00 % ročne zo sumy 18.342,76 Eur od 07.09.2022 do 03.10.2022, 8,00 % ročne zo sumy 15.642,76 Eur od 04.10.2022 do 28.11.2022, 8,00 % ročne zo sumy 12.942,76 Eur od 29.11.2022 do 04.10.2023, 8,00 % ročne zo sumy 10.142,44 Eur od 05.10.2023 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 17.845,18 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 7.648,16 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 2.520,- Eur od 09.07.2021 do zaplatenia a náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia 63.856,10 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 35.842,79 Eur od 18.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 17.845,18 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 7.648,16 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 10,- Eur od 16.02.2019 do zaplatenia, zo sumy 2 .510,- Eur od 01.04.2021 do zaplatenia a náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. Uviedol, že dlh žalovaného pozostáva z neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.11.2020 do 30.11.2020 s dátumom splatnosti dňa 17.12.2020 po započítaní mandátnych odmien vo výške 35.842,76 Eur, z neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.12.2020 do 31.12.2020 s dátumom splatnosti dňa 15.01.2021 po započítaní mandátnych odmien vo výške 17.845,18 Eur, z dobropisu DD20020157 splatného dňa 15.01.2021 vo výške 7.648,16 Eur, z postúpenej pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky č. zo dňa 30.06.2021, ktorá pozostáva z neuhradenej faktúry č. 118770022 vo výške 10,00 Eur, splatnej dňa 15.02.2019, faktúry č. 120770017 vo výške 10,00 Eur, splatnej dňa 31.03.2021 a faktúry č. 121770002 vo výške 2.500,00 Eur, splatnej dňa 31.03.2021. Podanie žaloby odôvodnil tým, že dňa 15.04.2010 uzatvoril žalobca so žalovaným Mandátnu zmluvu č. IVT/19/10 v znení neskorších dodatkov (ďalej len „zmluva“), predmetom ktorej bol záväzok mandatára vykonávať pre mandanta a na jeho účet činnosť spočívajúcu v zabezpečení prevádzkovania hazardných hier prostredníctvom videohier (ďalej len „VLT“) mandanta podľa o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v určených prevádzkach. Zabezpečením prevádzkovania hazardných hier prostredníctvom VLT sa rozumie príjem stávok, výplata výhier a ďalšie služby priamo s nimi spojené, poskytované mandatárom podľa . Podľa článku II. ods. 8 zmluvy bolo mandatárovou povinnosťou vykonávať samostatne čiastkové výbery tržieb z VLT, a to aj bez prítomnosti mandanta (resp. ním poverenej osoby) a najneskôr v deň nasledujúci po dni, v ktorom mandant mandatára vyzve na odvod tržby, odviesť čiastkový výber tržby na účet mandanta. Žalobca si voči žalovanému za mesiac 11/2020 a 12/2020 uplatnil nedoplatky na odvedených sumách za jednotlivé výherné automaty ponížené o sumu odmeny, ktorá patrí mandatárovi. V priebehu konania doplnil, že žalobca bol povinný platiť ročný odvod za prevádzkovanie VLT napriek tomu, že vzhľadom na opatrenia v súvislosti s COVID-19 bola prevádzka v niektorých mesiacoch obmedzená. Suma ročného odvodu vstupuje do spôsobu výpočtu odmeny patriacej mandatárovi, kde výťažok alebo čistý výťažok z jednotlivého automatu za každý mesiac je ponížený o pomernú sumu zaplateného poplatku a následne je táto čistá hodnota rozdelená medzi vlastníka VLT resp. vlastníka licencie na VLT a mandatára. Keďže ide o ročný odvod, túto sumu ročného odvodu bolo potrebné rozúčtovať do tých mesiacov, v ktorých prevádzka VLT bola vzhľadom na COVID-19 technicky a právne možná, preto sa suma v jednotlivých mesiacoch líši, pretože bolo potrebné zohľadniť okolnosti vis major v súvislosti s mimoriadnou situáciou. Žalobca v ďalšom priebehu konania uviedol, že on je prevádzkovateľom výherných hracích zariadení a on za ne aj odvádzal všetky platby a predmetom sporu nie je to, či boli alebo neboli zaplatené tieto platby za výherné hracie prístroje, ale skutočnosť, že žalovaný podniká na majetku žalobcu. Prístroje sú žalobcove, poplatky za tieto prístroje, teda štátne odvody v zmysle zákona o hazarde, platí žalobca a žalovaný ich len prevádzkuje, za čo má

nárok na odmenu za správu a prevádzkovanie týchto prístrojov. Ak žalobca platí určité finančné náklady, je spravodlivé požadovať aj od žalovaného, ktorý de facto podniká s majetkom žalobcu, aby sa na týchto nákladoch podieľal. Príčinou vzniku sporu boli opatrenia štátu v súvislosti s COVID-19, kedy tento uzatvoril prevádzky, pričom odvodovú povinnosť žalobcu za prevádzku prístrojov v týchto uzavretých prevádzkach neobmedzil, resp. túto ponechal v plnej výške. Žalovaný podnikal na majetku žalobcu, a teda je povinný sa podieľať aj na týchto stratách, ktoré vznikli v súvislosti s uzatvorením prevádzok štátom. Konanie žalovaného možno považovať aj za nekalú obchodnú praktiku v tej súvislosti, že nie je ochotný akceptovať skutočnosť, že príčinou iného rozpočtu alebo úpravy výpočtového vzorca pre výšku odvodov do štátneho rozpočtu a odmeny pre žalovaného boli reálne náklady žalobcu. Bolo dobrou vôľou žalobcu sumu odvodov rozpočítať do mesiacov, v ktorých automaty boli riadne prevádzkované. Ku žalovaným vznesenej kompenzačnej námietke vzniesol námietku premlčania.

3. Žalovaný sa proti žalobe bránil tým, že neuznáva nárok žalobcu v časti o zaplatenie sumy 34.155,78 Eur, v rámci ktorej vznáša kompenzačnú námietku vo výške 23.700,03 Eur, keď žalovaný vyzval žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda sú splnené zákonné podmienky na započítanie pohľadávok. Povinnosť v podobe záväzku môže vzniknúť len na základe právneho úkonu, zákona, bezdôvodného obohatenia alebo inej právnej skutočnosti, čo potvrdzuje aj ust. § 489 Obč. zákonníka. Medzi stranami sporu bola uzatvorená mandátna zmluva zo dňa 15.04.2010 v znení jej dodatkov, pričom táto jasne určovala práva a povinnosti žalovaného ako mandatára a žalobcu ako mandanta. Ako vyplýva z čl. III. bod 7 mandátnej zmluvy, je to práve žalobca, ktorý je povinný platiť všetky zákonné odvody v zmysle , keďže je držiteľom licencie. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemal v zmysle mandátnej zmluvy povinnosť platiť odvod. Skutočnosť, že žalobca je objektívne nositeľom povinnosti odvádzať zákonný odvod za prevádzku VLT, preukazujú i listinné dôkazy, a to odpovede z miest, kde boli VLT v rozhodnom období umiestnené, z ktorých vyplýva, že hlásenia jednotlivým mestám v zmysle predkladal žalobca, ktorý následne odviedol aj odvod. Z odpovedí miest je zároveň zrejmé, že žalovaný nemal postavenie prevádzkovateľa VLT, žiadne hlásenia nepodal a rovnako žiadny odvod neodviedol. Medzi stranami sporu bola uzatvorená mandátna zmluva v zmysle a nasl. Obch. zákonníka. Ustanovenie je kogentným ustanovením, od ktorého sa ani strany sporu nemôžu odchýliť. V zmysle tohto ustanovenia mandatár vykonáva určitú činnosť pre mandanta za odplatu. Je teda zrejmé, že nárok na odplatu je viazaný na výkon činnosti mandatára v zmysle mandátnej zmluvy. Ako v rámci konania žalovaný objektívne preukázal opatrením ÚVZ SR č. , v čase od 12.03. do 02.06.2020 nemohol objektívne činnosť v zmysle mandátnej zmluvy pre mandanta vykonávať. Rovnako tak preukázal vyhláškou ÚVZ SR č. 45, že činnosť v zmysle mandátnej zmluvy nemohol pre žalobcu objektívne vykonávať ani v čase od 17.12.2020 do 31.12.2020. Napokon táto skutočnosť nebola medzi stranami ani sporná. Keďže v danom čase nemohol žalovaný činnosť objektívne vykonávať, tak nemohol mať nárok na odmenu a v prípade, ak sa strany sporu dohodli na zápornej odmene v podobe podielu na strate, sa nemohol v danom období podieľať ani na strate. Ako potvrdil aj žalobca, žalovaný nebol povinný platiť zákonné odvody, ich alikvotná mesačná časť sa vzala do úvahy len pri výpočte odmeny. Podstatný je preto obsah mandátnej zmluvy a jej dodatkov. Pokiaľ sa žalobca bránil tým, že nikto nemohol predpokladať, čo prinesie pandémia COVID-19, žalovaný poukázal na dodatok 26, ktorý bol pripravený a formulovaný žalobcom, a následne stranami uzavretý práve po vypuknutí pandémie COVID-19, a teda určoval režim výpočtu odmeny, resp. podielu na strate poznajúc aktuálny stav. Je teda zrejmé, že odmena žalovaného ako aj jeho povinnosť podieľať sa na strate je podmienená tým, že žalovaný skutočne VLT prevádzkuje. Opodstatnenosť tohto tvrdenia je pritom daná taktiež konaním samotného žalobcu, keď tento ani neurobil vyúčtovania za mesiace 4/2020 a 5/2020, kedy sa VLT neprevádzkovali. Žalobca nemá vo vzťahu k vyúčtovaniu za mesiac 11/2020 nárok na zaplatenie sumy vo výške 3.012,31 Eur, keď v rozpore so vzorcom na výpočet odmeny dohodnutej v dodatku č. 26 mandátnej zmluvy, a to konkrétne v bod 3, si uplatnil alikvotnú mesačnú časť všetkých povinných platieb v nesprávnej sume 589,30 Eur za jedno VLT, i keď mal nárok len na sumu vo výške 458,33 Eur za jedno VLT, čo predstavuje alikvotnú mesačnú časť ročného zákonného odvodu vo výške 5.500,- Eur. Žalobca si teda neoprávnene uplatnil sumu za jedno VLT vo výške 130,97 Eur, čo pri celkovom počte VLT 46 v mesiaci 11/2020 predstavuje sumu 6.024,62 Eur, z ktorej polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu 3.012,31 Eur. K výkladu pojmu alikvotná mesačná suma žalovaný súdu predložil aj vyúčtovania za rok 2019, z ktorých je zrejmé, že celková výška zákonného odvodu sa vydelila počtom 12 mesiacov. Žalovaný poukázal na to, že aj z odpovedí miest je zrejmé, že tento vždy hlásil mestám konkrétny počet VLT za jednotlivé mesiace. V mesiaci 12/2020 si žalobca voči žalovanému neoprávnene uplatnil sumu vo výške 7 432,98 Eur, keďže dôvodom je tá skutočnosť, že od boli prevádzky zatvorené na základe vyhlášky ÚVZ č. 45.

Vychádzajúc z toho, že prevádzky boli otvorené len v čase od 01.12. do 17.12.2020, tak alikvotná časť zákonného odvodu predstavuje sumu 266,13 Eur za jedno VLT. Pokiaľ si žalobca uplatnil zákonný odvod vo výške 589,30 Eur za jedno VLT, tak neoprávnene uplatnený rozdiel alikvotného odvodu predstavuje sumu 323,17 Eur za jedno VLT. Pri prevádzkovaní 46 VLT sa jedná celkovo o sumu 14.865,95 Eur, z ktorej polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu vo výške 7.432,98 Eur. Keďže predmetom tohto konania boli vyúčtovania za mesiace november a december, tak vo vzťahu k týmto žalovaný uvádza len skutočnosti predstavujú procesnú obranu. Kompenzačná námietka žalovaného mierila voči neoprávnene uhradeným odvodom bez právneho titulu za mesiace 3-10/2020. Vo vzťahu k 3/2020 mal žalobca za to, že bez právneho titulu uhradená suma žalobcovi zo strany žalovaného predstavuje sumu 8.573,- Eur, keď vychádzal z toho, že prevádzky boli otvorené len od 01.03. do 12.03., pričom na toto obdobie pripadajúca alikvotná časť zákonného odvodu predstavuje sumu vo výške 177,42 Eur za jedno VLT. Žalobca si však uplatnil sumu vo výške 458,50 Eur za jedno VLT, a teda neoprávnene uplatnený rozdiel za jedno VLT predstavuje sumu vo výške 281,06 Eur. Pri celkovom počte 61 VLT sa jedná o celkovú sumu 17.146,- Eur, z ktorej polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu vo výške 8.573 Eur. Za mesiac 6/2020 má žalovaný za to, že bez právneho dôvodu uhradená suma z jeho strany žalobcovi predstavuje 3.012,31 Eur, keďže výška zákonného odvodu mala predstavovať sumu 458,33 Eur za jedno VLT, avšak žalobca si neoprávnene uplatnil sumu vo výške 589,30 Eur za jedno VLT, čo predstavuje neoprávnene zákonný rozdiel 130,97 Eur za jedno VLT. Pri celkovom počte 46 VLT sa jedná o celkový rozdiel 6.024,62 Eur, z ktorého polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu vo výške 3.012,31 Eur. Za obdobie 7/2020 žalovaný bez právneho dôvodu žalobcovi zaplatil opätovne sumu vo výške 3.012,31 Eur, keďže aj v tomto prípade si žalobca uplatnil zákonný odvod za jedno VLT vo výške 589,30 Eur, i keď v zmysle dohodnutého vzorca si mal uplatniť sumu vo výške 458,33 Eur za jedno VLT. Neoprávnene uplatnený rozdiel teda predstavuje sumu vo výške 130,97 Eur za jedno VLT, čo pri celkovom počte 46 VLT predstavuje sumu vo výške 6.024,62 Eur, z ktorej polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu vo výške 3.012,31 Eur. Rovnako tak za mesiac august žalovaný bez akéhokoľvek právneho titulu zaplatil žalobcovi sumu vo výške 3.012,31 Eur, pričom aj v tomto prípade si žalobca za jedno VLT uplatňoval neoprávnene odvod vo výške 589,30 Eur, i keď podľa vzorca výpočtu odmeny by mal nárok na sumu vo výške 458,33 Eur za jedno VLT, čo predstavuje neoprávnene uplatnenú sumu vo výške 130,97 Eur za jedno VLT. Pri celkovom počte 46 VLT sa jedná celkovo o sumu vo výške 6.024,62 Eur, z ktorej na žalovaného pripadá polovica vo výške 3.012,31 Eur. Vo vzťahu k mesiacu 9/2020 žalovaný žalobcovi bez akéhokoľvek právneho titulu zaplatil sumu vo výške 3.012,31 Eur, keď žalobca si v rozpore s dohodnutým vzorcom uplatnil voči žalovanému zákonný odvod za jedno VLT vo výške 589,30 Eur, i keď mal nárok len na sumu vo výške 458,33 Eur za jedno VLT, čo predstavuje neoprávnene uplatnenú sumu vo výške 130,97 Eur za jedno VLT. Pri celkovom počte 46 VLT sa jedná teda o sumu 6.024,62 Eur, z ktorej polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu vo výške 3.012,31 Eur. Napokon za mesiac 10/2020 žalovaný bez akéhokoľvek právneho titulu zaplatil žalobcovi sumu vo výške 3.077,80 Eur, keď žalobca si v rozpore s podmienkami mandátnej zmluvy uplatnil voči žalovanému zákonný odvod za jedno VLT vo výške 589,30 Eur, i keď správne pri výpočte vzorca mal uvažovať s alikvotnou sumou vo výške 458,33 Eur, a teda neoprávnene uplatnený rozdiel vo vzorci predstavuje sumu vo výške 130,97 Eur za jedno VLT. Pri celkovom počte 47 VLT sa jedná o celkovú sumu vo výške 6.155,59 Eur, z ktorej na žalovaného pripadá suma vo výške 3.077,80 Eur. Pokiaľ žalobca v rámci konania ku žalovaným vznesenej kompenzačnej námietku vzniesol námietku premlčania, tak tento nárok v žiadnom prípade premlčaný byť nemôže. Medzi účastníkmi konania bola uzatvorená mandátna zmluva ako medzi podnikateľskými subjektami a ich právne vzťahy sa teda spravujú . V prípade bezdôvodného obohatenia, ktoré vznikne v rámci obchodno-právnych vzťahov, sa v zmysle ustálenej judikatúry uplatňuje 4 ročná premlčacia lehota. Vzhľadom na včas vznesenú kompenzačnú námietku zo strany žalovaného teda v žiadnom prípade k premlčaniu dôjsť nemohlo. V tomto prípade sú splnené všetky hmotnoprávne námietky na započítanie ním uplatneného nároku formou kompenzačnej námietky voči nároku žalobcu. Žalovaný žiadal žalobu v časti zaplatenia sumy vo výške 34.155,78 Eur zamietnuť a žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznať.

4. Z obsahu napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalobca vo svojich podaniach zo dňa 13.05.2022, 22.06.2022, 07.07.2022, 24.08.2022, 08.09.2022 a 10.10.2022 vzal žalobu s poukazom na jednotlivé úhrady žalovaného (k čomu predložil aj výpisy z bankových účtov) v časti o zaplatenie sumy 20.200,- Eur s príslušnými úrokmi späť a žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 43.656,10 Eur spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 35.842,76 Eur od 18.12.2020 do 17.09.2021, zo sumy 33.842,76 Eur od 17.09.2021 do 21.10.2021, zo sumy 31.842,76 Eur od

21.10.2021 do 04.05.2022, zo sumy 29.142,76 Eur od 05.05.2022 do 02.06.2022, zo sumy 26.442,76 Eur od 03.06.2022 do 06.07.2022, zo sumy 23.742,76 Eur od 07.07.2022 do 04.08.2022, zo sumy 21.042,76 Eur od 05.08.2022 do 06.09.2022, zo sumy 18.342,76 Eur od 07.09.2022 do 03.10.2022, zo sumy 15.642,76 Eur od 04.10.2022 do zaplatenia, zo sumy 17.845,18 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 7.648,16 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.520,- Eur od 09.07.2021 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40,- Eur.

5. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol prvýkrát rozsudkom č.k. -132 zo dňa 27.10.2022 tak, že vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 20.200,- Eur s príslušným úrokom z omeškania zastavil, vo výroku II. žalobe žalobcu vyhovel a vo výroku III. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti výroku II. a III. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. -167 zo dňa 20.06.2023 tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobca vzal po rozhodnutí odvolacieho súdu z dôvodu vykonaných úhrad žalovaného žalobu späť aj v časti o zaplatenie sumy 5 500,32 Eur a keďže žalovaný s týmito späťvzatím súhlasil, súd prvej inštancie vo výroku I. napadnutého rozhodnutia konanie podľa v tejto časti zastavil.

7. Súd prvej inštancie vo vzťahu k zostávajúcemu predmetu sporu vyhodnotil, že medzi stranami sporu bolo nesporné, že dňa 15.04.2010 žalobca ako mandant a žalovaný ako mandatár uzatvorili Mandátnu zmluvu IVT č. 19/10, ktorej predmetom bol záväzok mandatára, že v rozsahu dojednanom v zmluve a za podmienok v nej uvedených bude pre mandanta vykonávať v čase od spustenia interaktívneho videoterminálu do 31.12.2013 komplexné spracovanie ekonomických informácií súvisiacich s predmetom činnosti mandanta, t. j. s prevádzkovaním videohier podľa o hazardných hrách na adresách, ktoré budú uvedené v prílohe č. 1 k tejto zmluve. Zároveň sa zaviazal umiestniť IVT do svojich prevádzok a kontrolu umiestnenia IVT za dohodnutých podmienok. Mandant sa zaviazal, že za vykonanie dohodnutých činností zaplatí mandatárovi odplatu vo výške dohodnutej v zmluve. V čl. III bod 7. zmluvy sa strany sporu dohodli, že mandant je povinný uhradiť všetky poplatky súvisiace s prevádzkovaním IVT podľa . Následne strany sporu uzatvárali k predmetnej zmluve dodatky, ktorými menili obsah tejto zmluvy. V zmysle Dodatku č. 6 zo dňa 30.12.2016 sa zmenil predmet zmluvy tak, že mandatár sa zaväzuje, že v rozsahu dohodnutom v tejto zmluve a za podmienok v nej uvedených bude pre mandanta vykonávať v mene mandanta a na jeho účet činnosť spočívajúcu v zabezpečení prevádzkovania hazardných hier prostredníctvom videohier (ďalej len „VLT“, ktorý je totožný s pojmom „IVT“) mandanta v prevádzkach uvedených v prílohe č. 1 tejto zmluvy. Zabezpečením prevádzkovania hazardných hier prostredníctvom VLT sa rozumie príjem stávok, výplata hier a ďalšie služby priamo s nimi spojené, poskytované mandatárom podľa o hazardných hrách. V zmysle Dodatku č. 26 si v čl. IV bod 1. zmluvy zmluvné strany dohodli výpočet odmeny mandatára tak, že táto sa vypočíta podľa vzorca zo sumy výťažku dosiahnutého mandatárom prevádzkovaním VLT v kalendárnom mesiaci. Súčasťou tohto vzorca je aj premenná O - alikvotná časť odvodu v zmysle platného . Výťažkom je tržba po odpočítaní odvodov v zmysle platného .

8. Námietky žalovaného týkajúce sa neoprávnene uhradených odvodov bez právneho titulu, kedy si podľa žalovaného žalobca uplatnil alikvotnú mesačnú časť všetkých povinných platieb v nesprávnej sume za mesiace 3-10/2020 spolu vo výške 23.700,04 Eur (za prevádzku 61 VLT v 03/2020 suma 8.573,- Eur, za prevádzku 46 VLT v 06/2020 suma 3.012,31 Eur, v 07/2020 suma 3.012,31 Eur, v 08/2020 suma 3.012,31 Eur, v 09/2020 suma 3.012,31 Eur a za prevádzku 47 VLT v 10/2020 suma 3 077,80 Eur) súd prvej inštancie posúdil ako kompenzačnú námietku z titulu bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu. Námietky žalovaného, že žalobca nemá vo vzťahu k vyúčtovaniu za mesiac 11/2020 nárok na zaplatenie sumy vo výške 3.012,31 Eur a vo vzťahu k vyúčtovaniu za mesiac 12/2020 nárok na zaplatenie sumy vo výške 7.432,98 Eur, keď si v rozpore so vzorcom na výpočet odmeny dohodnutej v dodatku č. 26 mandátnej zmluvy uplatnil alikvotnú mesačnú časť všetkých povinných platieb v nesprávnej sume, súd prvej inštancie posúdil ako procesnú obranu žalovaného.

9. K námietke premlčania vznesenej žalobcom voči kompenzačnej námietke žalovaného za obdobie 03-08/2020 súd prvej inštancie uviedol, že strany uzatvorili mandátnu zmluvu ako podnikateľské subjekty a preto sa ich právne vzťahy spravujú . V prípade bezdôvodného obohatenia,

ktoré vznikne v rámci obchodno-právnych vzťahov, sa v zmysle , ako aj ustálenej judikatúry, uplatňuje 4 ročná premlčacia lehota a preto k prípadnému premlčaniu dôjsť nemohlo, nakoľko premlčacia doba by uplynula až v období 03-08/2024 podľa jednotlivých vyúčtovaní.

10. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentmi žalovaného, že žalobca si vo vyúčtovaniach v rozpore so vzorcom na výpočet odmeny dohodnutej v dodatku č. 26 mandátnej zmluvy uplatnil alikvotnú mesačnú časť všetkých povinných platieb v nesprávnej sume. Svoj záver odôvodnil tým, že v zmysle čl. III bod 7. zmluvy bol mandant, t. j. žalobca, povinný uhradiť všetky poplatky súvisiace s prevádzkovaním IVT podľa . Za takýto poplatok je potrebné považovať aj odvod v zmysle . V zmysle tohto zákonného ustanovenia je prevádzkovateľ hazardnej hry povinný tento poplatok uhrádzať bez ohľadu na skutočnosť, či bol terminál videohier prevádzkovaný počas kalendárneho roka, t. j. bez ohľadu na to, či je terminál videohier v prevádzke alebo nie. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca bol počas pandémie COVID-19 oslobodený od platenia tohto zákonom stanoveného poplatku, a preto bolo jeho povinnosťou ho uhrádzať. Sporové strany si v zmysle dodatku č. 26 dohodli v čl. IV bod 1. výpočet odmeny mandatára tak, že táto sa vypočíta podľa vzorca zo sumy výťažku dosiahnutého mandatárom prevádzkovaním VLT v kalendárnom mesiaci a výťažkom je tržba po odpočítaní odvodov v zmysle platného . Keďže žalobca musel aj počas pandémie COVID-19 (kedy neboli terminály videohier v prevádzke z dôvodu opatrení prijatých štátom) odvádzať odvody v plnej výške v zmysle ustanovenia platného , správne postupoval pri výpočtoch odmeny mandatára, keď si uplatnil v jednotlivých vyúčtovaniach alikvotnú časť odvodov za VLT rozdelenú medzi mesiace, v ktorých sa VLT prevádzkovali, preto v niektorých mesiacoch bola výška uplatňovaných odvodov v sume 589,30 Eur. Skutočnosť, že v určitom časovom období nebolo zo strany žalovaného objektívne možné prevádzkovať VLT, tak nemá vplyv na výpočet odmeny žalovaného počítanej podľa dohodnutého vzorca v zmluve v znení jej dodatku č. 26. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalovaný bol povinný žalobcovi odviesť finančné prostriedky z VLT za obdobie 11/2020 a 12/2020 tak, ako si ich žalobca uplatnil, a to po zohľadnení čiastočných späťvzatí.

11. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že žalobcovi taktiež prináležia uplatňované nároky z dobropisu DD20020157 splatného dňa 15.01.2021 vo výške 7.648,16 Eur a z postúpenej pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky č. zo dňa 30.06.2021 - faktúr č. 118770022 vo výške 10,- Eur splatnej dňa 15.02.2019, č. 120770017 vo výške 10,- Eur splatnej dňa 31.03.2021 a č. 121770002 vo výške 2.500,- Eur splatnej dňa 31.03.2021, nakoľko tento nárok žalobcu nebol ani sporný.

12. Podľa súdu prvej inštancie sa žalovaný tým, že neuhradil vzniknuté záväzky riadne a včas, dostal dňom nasledujúcich po ich splatnosti do omeškania. Súd prvej inštancie preto v súlade s ustanovením a v spojení s Nariadenia vlády č. priznal žalobcovi i úrok z omeškania v zákonnej výške 8 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti toho ktorého obdobia a tej ktorej faktúry a dobropisu zohľadniac jednotlivé platby žalovaného počas konania.

13. S poukazom na článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur.

14. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhovaný zo strany žalovaného, a to vyžiadanie si písomnej informácie z Európskej komisie, v akom stave je konanie o preskúmanie neoprávnenej štátnej pomoci v zmysle sťažnosti podanej dňa 02.11.2021, nakoľko súd prvej inštancie považoval dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise za dostatočné pre rozhodnutie vo veci samej.

15. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa v spojení s a žalobcovi, ktorému súd prvej inštancie pripísal úspech v spore, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. Proti výroku II. a proti výroku III. rozhodnutia súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že ním vydané rozhodnutie nedáva žalovanému odpovede na jeho argumenty, ktoré uviedol v rámci svojej procesnej obrany. Poukázal na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie je svojím obsahom takmer totožné s obsahom odôvodnenia predchádzajúceho rozsudku zo dňa 27.10.2022. Odvolací súd pritom uložil súdu prvej inštancie povinnosť, aby sa v rámci následného konania vysporiadal so zásadnou otázkou vznesenou žalovaným, či skutočnosť, že v určitom časovom období objektívne nebolo možné z jeho strany prevádzkovať VLT, má alebo nemá vplyv na výšku jeho odmeny, resp. podielu na strate, počítaných podľa zmluvy v znení jej dodatkov v závislosti od výťažku dosiahnutého žalovaným práve týmto prevádzkovaním v tom ktorom kalendárnom mesiaci. Súd prvej inštancie sa s touto zásadnou otázkou nevysporiadal ani v napadnutom rozhodnutí, ktoré neposkytuje žiadne odpovede na argumenty žalovaného a nevysvetľuje, prečo ich súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné. Žalovaný pritom aj po vydaní zrušujúceho uznesenia zotrval na svojej námietke, že z dôvodu vzniku pandémie COVID-19 boli vydané opatrenia zo strany Úradu verejného zdravotníctva, na základe ktorých nebolo objektívne možné prevádzkovať VLT od 12.03.2020 do 02.06.2020 a následne od 17.12.2020 do konca roka 2020. V tomto prípade nie je daný dôvod, aby sa podieľal žalovaný na strate, keďže k prevádzke VLT objektívne nedošlo v čase, kedy boli prevádzky z dôvodu pandémie COVID-19 zavreté, čím neboli splnené podmienky vyplývajúce z príslušného ustanovenia mandátnej zmluvy v znení jej dodatku č. 26. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí tiež neuviedol dôkazy predložené žalovaným, a to vyúčtovanie z mandátnej zmluvy za rok 2019 a výklad slova alikvotne zo synonymického slovníka slovenčiny, ktoré absentujú medzi vykonanými dôkazmi a ktoré boli nevyhnutné pre riadny výklad príslušných ustanovení mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov, keďže preukazovali, akým spôsobom bola zo strany žalobcu vyúčtovaná odmena v zmysle dohodnutého vzorca. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s návrhom žalovaného na vykonanie dôkazu v podobe vyžiadania si informácie z Európskej komisie, v akom stave je konanie o preskúmanie neoprávnenej štátnej pomoci v zmysle sťažnosti zo dňa 02.11.2021. Žalovaný na vykonaní tohto dôkazu zotrval, avšak súd prvej inštancie ho nevykonal a svoj postup žiadnym spôsobom v napadnutom rozhodnutí nevysvetlil. Žalovaný bol toho názoru, že tieto skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne preskúmateľné, čo má za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie.

18. Vo vzťahu k nevykonaniu navrhnutého dôkazu, a to aby súd prvej inštancie vyžiadal informáciu z Európskej komisie, v akom stave je konanie o preskúmanie neoprávnenej štátnej pomoci v zmysle sťažnosti zo dňa 02.11.2021, žalovaný poukázal na to, že predmetnou sťažnosťou Asociácia zábavy a hier, ktorej členom je aj žalobca, napadla nesúlad ustanovenia s Zmluvy o fungovaní Európskej únie a iniciovala konanie o preskúmanie neoprávnenej pomoci v zmysle Nariadenia rady (EÚ) 2015/1589 zo dňa 13.07.2015. Ak žalobca v rámci tohto súdneho konania uplatňuje nárok, prostredníctvom ktorého sa domáha zaplatenia pomernej časti zákonného odvodu za VLT, keď boli prevádzky z dôvodu protipandemických opatrení uzavreté, voči žalovanému, a zároveň sa domáha nápravy vo veci nesúladu ustanovenia s Zmluvy o fungovaní Európskej únie, tak v prípade, ak by bol úspešný v rámci tohto konania, ako aj v konaní o sťažnosti, žalobca by získal ako prevádzkovateľ, ktorý je odvod povinný platiť v zmysle , taktiež kompenzáciu zo strany štátu, čím by vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie, a to na úkor žalovaného. Tým, že súd prvej inštancie žalovaným navrhovaný dôkaz nezohľadnil, vytvoril priestor, aby sa mohol žalobca bezdôvodne obohatiť, čo môže mať za následok, že napadnuté rozhodnutie je vydané v rozpore s , keďže nie je spravodlivé. Preto bol žalovaný toho názoru, že je daný odvolací dôvod v zmysle , keď súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz, ktorý sa týka skutočnosti podstatnej pre rozhodnutie.

19. Zároveň žalovaný navrhol, aby odvolací súd v súlade s ustanovením prerušil toto súdne konanie až do skončenia predmetného konania. Podľa názoru žalovaného je prerušenie konania na mieste z toho dôvodu, že v rámci tohto súdneho konania nie je možné prejudiciálne posúdiť nesúlad ustanovenia s článkom 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a ani prijať iné vhodné opatrenia, keď opätovne podotkol, že v prípade, ak bude žalobca v

konaní prebiehajúcom na základe sťažnosti úspešný, nebude daný nárok žalobcu na zaplatenie časti pohľadávky uplatnenej v tomto konaní voči žalovanému v podobe pomernej časti zákonného odvodu za prevádzkované VLT, keďže by sa tým bezdôvodne obohatil na úkor žalovaného.

20. Žalovaný ďalej namietal, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že sa súd prvej inštancie mal oboznámiť s obsahom mandátnej zmluvy, avšak sa s ňou neoboznámil riadne a v dostatočnom rozsahu. Pokiaľ súd prvej inštancie v rámci bodu 67 napadnutého rozhodnutia poukazuje na čl. IV. bod 1 dodatku č. 26, samotný dodatok č. 26 má len čl. I. a čl. II. Pokiaľ aj súd prvej inštancie odkazoval na číslovanie v mandátnej zmluve, nič to nemení na tom, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže svoje závery opieral len o dodatok č. 26, pričom tento upravoval vzťahy medzi stranami sporu od 01.04.2020, avšak žalovaný vzniesol kompenzačnú námietku taktiež k mesiacu marec 2020. Tento nárok žalovaného súd prvej inštancie v žiadnom prípade nemohol posudzovať v zmysle dodatku č. 26, čo má za následok, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú správne. Súd prvej inštancie opomenul tú skutočnosť, že obdobie, za ktoré si žalobca uplatnil svoj nárok bolo sčasti aj stratové, a to konkrétne v mesiaci december, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, že by sa súd prvej inštancie oboznámil aj s obsahom tých ustanovení dodatku č. 26, ktoré riešili podiel žalovaného na strate.

21. Tiež namietal, že skutkové závery súdu prvej inštancie k premennej O sú nesprávne, pretože v dodatku č. 26, ale taktiež v mandátnej zmluve a tiež v dodatku č. 6 k mandátnej zmluve zo dňa 30.12.2016 je jasne definovaná premenná O ako alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle platného , dokonca v mandátnej zmluve je premenná O vyčíslená na sumu vo výške 334,- Eur (v zmysle platného v danom čase táto suma predstavuje jednu dvanástinu ročného odvodu, ktorého výška bola 4.000,- Eur). Žalovaný v rámci konania pred súdom prvej inštancie predložil listinné dôkazy, a to vyúčtovania za rok 2019, z ktorých je zrejmé, že žalobca si voči nemu počas celého roka 2019 uplatňoval alikvotnú mesačnú časť povinných platieb v zmysle platného v rovnakej výške 458,50 Eur za jedno VLT každý mesiac, čo je jasným dôkazom toho, že premennú O je potrebné pri výklade príslušných ustanovení zmluvy dodatku č. 6 a dodatku č. 26 o odmene vykladať tak, že sa jedná vždy o pomernú mesačnú časť všetkých zákonných platieb predstavujúcu jednu dvanástinu zo zákonných platieb, ktoré je žalobca povinný platiť ako prevádzkovateľ hazardných hier. Listinné dôkazy jasne preukazujú, akým spôsobom mala byť určená premenná O a v celom rozsahu vyvracajú tvrdenie žalobcu, že mohol jednostranne zvýšiť výšku premennej O uplatnenej voči žalovanému z dôvodu, že on platil odvod ročne. Súd prvej inštancie na tieto skutočnosti, na ktoré žalovaný poukazoval v konaní pred súdom prvej inštancie, vôbec neprihliadal a pri výklade dodatku č. 26 nepostupoval v súlade s ustanovením , čo malo za následok nesprávne právne posúdenie veci. V zmysle výkladových pravidiel vyplývajúcich z ustanovenia je pri výklade obsahu právneho úkonu, o ktorom je spor, potrebné vychádzať okrem iného taktiež z praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, pričom prejav vôle je potrebné vykladať vždy na ťarchu tej strany, ktorá ho použila ako prvá. Žalovaný predložil listinný dôkaz v podobe výkladu pojmu alikvotne. Žalovaný tiež poukázal na fakt, že to bol práve žalobca, ktorý tento pojem použil ako prvý, keď vypracoval návrh mandátnej zmluvy a vypracovával vždy aj jej dodatky, pričom aj z praxe medzi stranami vyplýva, že žalobca vždy postupoval tak, že celkovú sumu zákonných odvodov, ktorú bol povinný platiť v roku 2019 vo výške 5.500,- Eur rovnomerne rozdelil na jednu dvanástinu predstavujúcu sumu 458,50 Eur, pričom v každom mesiaci si túto uplatnil vo vzťahu ku konkrétnemu počtu VLT, ktoré pre neho žalovaný prevádzkoval. Ak potom výška ročného odvodu, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť predstavovala sumu 5.500,- Eur za jedno VLT, nepochybne pri výklade pojmu O v súlade s ustanovením predstavuje jeho alikvotná mesačná časť sumu 458,33 Eur. Napokon aj žalobca túto sumu zaokrúhlenú na sumu 458,50 Eur uviedol vo vyúčtovaniach za mesiac január až marec 2020, čo mal tiež súd prvej inštancie vziať do úvahy. Pokiaľ potom žalobca od mesiaca jún 2020 bez toho, aby došlo k zmene vo výške ročného zákonného odvodu, alikvotnú mesačnú časť neoprávnene jednostranne zvýšil na sumu 589,30 Eur, neoprávnene navýšil odvod pri každom VLT o sumu 130,97 Eur. Žalobcom uplatnený nárok vo výške 34.155,78 Eur je preto nedôvodný, vyúčtovania za mesiace november 2020 a december 2020 nie sú správne a žalovaný tiež vzniesol kompenzačnú námietku, ktorou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalobcu neoprávnene poníženou odmenou za mesiac marec 2020 a jún až október 2020, pričom žalovaný v rámci konania pred súdom prvej inštancie výšku svojho nároku vysvetlil a zdôvodnil vo vzťahu ku každému mesiacu samostatne. Boli splnené tie všetky hmotnoprávne podmienky k započítaniu nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 23.700,03

Eur s nárokom žalobcu na základe výzvy žalovaného na zaplatenie zo dňa 08.01.2024, ktorá tvorí súčasť súdneho spisu.

22. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy tú skutočnosť, že žalovaný nemohol prevádzkovať VLT, pričom ale nárok na odmenu za ich prevádzku alebo povinnosť podieľať sa na strate boli spojené práve s prevádzkou VLT. V prípade, ak mandatár žiadnu činnosť pre mandanta nevykonáva, tak nemá nárok na odplatu, keďže ustanovenie je kogentné. Žalovaný sa pritom od počiatku bránil tvrdením, že v čase od 12.03.2020 do 02.06.2020 a v čase od 17.12.2020 do konca roku 2020 boli prevádzky zatvorené, a preto činnosť pre žalobcu v danej dobe vykonávať objektívne nemohol. Pri správnom výklade ustanovenia žalovaný nemal za toto obdobie nárok na odmenu, a výkladom a contrario nemohol mať ani povinnosť podieľať sa na strate. Žalovaný v čase od 12.03.2020 do 02.06.2020 a následne od 17.12.2020 do konca roka 2020 prevádzku VLT objektívne nezabezpečoval, resp. z dôvodu existujúcich protipandemických opatrení nedochádzalo k prevádzke VLT, nemal preto povinnosť podieľať sa na strate, resp. nemal nárok na odmenu.

23. Podľa žalovaného medzi stranami sporu bol od začiatku nesporný fakt, že postavenie prevádzkovateľa hazardnej hry mal žalobca, teda on bol nositeľom zákonnej povinnosti v zmysle ustanovenia , k prenosu tejto zákonnej povinnosti na žalovaného nedošlo ani na základe mandátnej zmluvy, keďže v zmysle článku III. bod 7 sa strany sporu dohodli, že všetky poplatky súvisiace s prevádzkovaním VLT je povinný platiť žalobca. Uvedené vyvracia záver súdu prvej inštancie, že priamym dôsledkom skutočnosti, že žalobca bol povinný platiť poplatky súvisiace s prevádzkovaním VLT i v čase, kedy boli prevádzky zatvorené, bolo požadovanie vyššej alikvotnú časť odvodu. Uvedené si uvedomoval aj žalobca, keď za mesiace apríl a máj 2020, teda obdobie, kedy boli prevádzky zatvorené, neurobil vyúčtovanie, a teda sám potvrdil, že žalovanému nemohol vzniknúť nárok na odmenu, a to ani v zápornej forme, keďže činnosť v zmysle mandátnej zmluvy vykonávaná byť nemohla.

24. Podľa žalovaného je nesprávny i výpočet úrokov z omeškania vo výroku II., keďže nie je možné, aby bol žalobca v jeden deň v omeškaní s dvoma rozdielnymi sumami, ako to určil súd prvej inštancie, keď priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania 8 % ročne zo sumy 33.842,76 Eur od 17.09.2021 do 21.10.2021 a 8 % ročne zo sumy 31.842,76 Eur od 21.10. do 04.05.2022. Zároveň súd prvej inštancie porušil zásadu iudex ne eat ultra petita partium, keď žalobcovi priznal úrok z omeškania zo sumy vo výške 2.520,- Eur, i keď si žalobca uplatnil 2.510,- Eur.

25. Nesprávny je aj výrok III. o trovách konania, keďže skutočnosti tvrdené žalovaným preukazujú, že nárok žalobcu je vo viac ako polovici nedôvodný. Vznik sporu bol zapríčinený nepriaznivými dôsledkami pandémie COVID-19, čo zakladá dôvod na aplikáciu ustanovenia , keďže tieto skutočnosti predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto nie je namieste postupovať podľa , na základe ktorého postupoval súd prvej inštancie, ktorý naviac vôbec nevzal do úvahy, že konanie bolo sčasti zastavené.

26. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku II. a vo výroku III. a rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 9.130,42 Eur od 18.12.2020 do 17.09.2021, 8 % ročne zo sumy 7.130,42 Eur od 18.09.2021 do 21.10.2021, 8 % ročne zo sumy 5.130,42 Eur od 22.10.2021 do 04.05.2022, 8 % ročne zo sumy 2.430,42 Eur od 05.05.2020 do 02.06.2022, 8 % ročne zo sumy 10.412,20 Eur od 16.01.2021 do 02.06.2022, 8 % ročne zo sumy 10.142,62 Eur od 03.06.2022 do 06.07.2022, 8 % ročne zo sumy 7.442,62 Eur od 07.07.2022 do 04.08.2022, 8 % ročne zo sumy 4.742,62 Eur od 05.08.2022 do 06.09.2022, 8 % ročne zo sumy 2.042,62 Eur od 07.09.2022 do 03.10.2022, 8 % ročne zo sumy 7.648,18 Eur od 16.01.2021 do 03.10.2022, 8 % ročne zo sumy 6.990,78 Eur od 04.10.2022 do 29.11.2022, 8 % ročne zo sumy 4.290,78 Eur od 30.11.2022 do 05.10.2023, 8 % ročne zo sumy 1.490,46 Eur od 06.10.2023 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 2.510,- Eur od 09.07.2021 do zaplatenia a náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov prvostupňového konania a žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

27. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

28. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je náležite, zrozumiteľne a logicky odôvodnený a dáva odpoveď na všetky relevantné otázky v danej právnej veci. Tvrdenie žalovaného o tom, že rozhodnutie nedáva žalovanému odpovede na jeho argumenty, je nedôvodné, pretože súd sa nemusí vysporiadať so všetkými otázkami nastolenými účastníkmi konania, ale len s tými, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci a s tými sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy, ktoré žalovaný navrhol, a to aj také, ktoré sa ukázali ako zjavne nedôvodné, a teda nemohlo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vykonanie ďalších navrhovaných dôkazov by viedlo iba k predĺženiu súdneho konania, nie však k dôslednejšiemu objasneniu skutkového stavu. Súd prvej inštancie úplne a jednoznačne zistil skutkový stav veci a správne právne vec posúdil, keď správne posúdil okolnosť, že mandátna zmluva medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená na ročnej báze. Je teda zrejmé, že práva a povinnosti sa týkajú kalendárneho roka práve tak, ako sú splatné správne poplatky za umiestnenie VLT. Z tohto dôvodu sú aj námietky žalovaného zavádzajúce, ktorý by chcel platiť správne poplatky, resp. poplatky vyplývajúce z mandátnej zmluvy len za mesiace, kedy VLT prevádzkoval, čo je však v rozpore s realitou žalovaného obdobia. Herne síce boli uzatvorené počas pandémie COVID-19, avšak žalobca bol povinný poplatky štátu odvádzať. Pokiaľ by si žalovaný riadne plnil povinnosti z mandátnej zmluvy a odvádzal všetky poplatky, nebol by mu vznikol dlh voči žalobcovi, teda hlavnou príčinou sporu je skutočnosť, že žalovaný si neplnil svoje povinnosti z mandátnej zmluvy, ktorej plnenia sa dovoláva. V zmysle mandátnej zmluvy finančné prostriedky, ktoré žalovaný neodviedol, boli finančné prostriedky patriace žalobcovi a ich neodvádzaním sa žalovaný dopúšťal trestného činu sprenevery.

29. Žalovaný v odvolacej replike poukázal na skutočnosť, že tvrdenia, ktoré uviedol žalobca vo vyjadrení k odvolaniu, sú len všeobecnej povahy a v žiadnom prípade nie sú spôsobilé spochybniť danosť odvolacích dôvodov. Zotrval na tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými otázkami podstatnými pre rozhodnutie, keď zo strany odvolacieho súdu mu bola uložená povinnosť zodpovedať otázku, či skutočnosť, že v určitom časovom období objektívne nebolo možné z jeho strany prevádzkovať VLT, má alebo nemá vplyv na výšku jeho odmeny, resp. podielu na strate počítanej podľa zmluvy v znení dodatkov v závislosti od výťažku dosiahnutého žalovaným práve týmto prevádzkovaním v tom ktorom kalendárnom mesiaci, ktorú povinnosť si súd prvej inštancie nesplnil. Žalovaný sa ohradil voči tvrdeniu žalobcu, že by mal zavádzať súd prvej inštancie tvrdením, že mandátna zmluva mala byť uzatváraná na mesačnej báze. Žiadnu takúto skutočnosť žalovaný v rámci odvolania neuviedol. Od počiatku žalovaný poukazuje na príslušné ustanovenia mandátnej zmluvy, z ktorých je zrejmé, že na mesačnej báze boli zo strany žalobcu realizované vyúčtovania a vypočítavaná odmena žalovaného. Pokiaľ žalobca tvrdí, že práva a povinnosti sa majú týkať kalendárneho roka, tak je práve toto jeho tvrdenie nepravdivé a v priamom rozpore s jeho predchádzajúcim konaním, keďže realizoval vyúčtovania na mesačnej báze a vždy ku konkrétnemu počtu VLT, ktoré boli prevádzkované a ktorý sa počas roka menil. Ak by to malo byť na ročnej báze, tak by logicky neboli realizované mesačné vyúčtovania.

30. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že vyjadrenie žalovaného bolo doručované právnemu zástupcovi žalobcu spolu s výzvou, aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní. Podľa doručenky bola výzva spolu s vyjadrením doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 28.06.2024 do jeho elektronickej schránky (, ). Žalobca už žiadne ďalšie písomné vyjadrenie v tejto veci nepodal.

31. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ). Pretože odvolací súd mal za to, že je dôvodné v časti prehodnotiť súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na prejednanie odvolania nariadil odvolací súd pojednávanie. Odvolací súd v súlade s v spojení s na termín pojednávania určený na deň 31. 07. 2025 predvolal zástupcov strán sporu, ktorí sa na pojednávanie dostavili.

32. Žalobca na pojednávaní po predbežnom právnom posúdení veci zo strany odvolacieho súdu doplnil, že ak by bol v súdenej veci pripustený taký výklad ohľadom alikvotnej čiastky, že má zostať konštantne rovnaká a rozpočítaná na 12 mesiacov, pri použití argumentu a contratio v prípade, ak by došlo zo strany štátu k nejakej kompenzácii tohto odvodu žalovanému, tak žalovaný nemusí nijakým spôsobom tento odvod zohľadniť, a teda môže si naďalej túto alikvotnú čiastku ponechať. Uvedený výklad je v rozpore

s poctivým obchodným stykom, ako aj vyslovene nespravodlivý. Je preto primerané, aby bola čiastka, ktorá nebola zohľadnená v tom-ktorom mesiaci za odvod, ďalej rozpočítaná priamo žalovanému. V rámci odmeny, ktorá bola dojednaná v mandátnej zmluve, je žalovaný povinný sa podieľať na strate žalobcu. Je nepochybné, že keďže v mesiacoch, kedy bola prevádzka zavretá, nevznikal výťažok, vznikala iba strata v podobe odvodu za uvedené mesiace. Žalobca nad rámec zásad poctivého obchodného styku za dva mesiace, kedy boli prevádzky zavreté, nevyúčtoval žalovanému potrebu uhradiť tieto alikvotné čiastky práve s ohľadom na mimoriadnu situáciu a aby svojho obchodného partnera nejakým spôsobom podporil, dal mu čas sa nadýchnuť. Preto je potrebné zohľadniť pri výklade ustanovení o odmene aj skutočnosť, že alikvotná čiastka s ohľadom na mimoriadnu situáciu sa môže dodatočne rozpočítať s ohľadom na celkovú sumu, ktorá je potrebná na uhradenie ročného odvodu za výherné automaty v zmysle

33. Žalovaný na pojednávaní po predbežnom právnom posúdení veci zo strany odvolacieho zotrval na svojej argumentácii a doplnil, že súčasťou spisu je aj výzva, kde je jednoznačne uvedené, aké nároky si žalovaný uplatňuje, že sa jedná o pohľadávky, ktoré sú spôsobilé na započítanie, keďže sú splatné, a že smerujú voči pohľadávke uplatnenej žalobcom v tomto konaní. Pokiaľ by odvolací súd kompenzačnú námietku žalovaného nezohľadnil, bol by to zo strany súdu prílišný formalizmus.

34. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej v rozsahu výroku II. a III. z dôvodov uvedených a obsahovo vymedzených žalovaným v odvolaní a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu výroku II. a výroku III. nie je vecne správne.

35. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si podanou žalobou voči žalovanému uplatnil právo na zaplatenie 63.856,10 Eur, ktorá pozostáva z neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.11.2020 do 30.11.2020 s dátumom splatnosti dňa 17.12.2020 po započítaní mandátnych odmien vo výške 35.842,76 Eur, z neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.12.2020 do 31.12.2020 s dátumom splatnosti dňa 15.01.2021 po započítaní mandátnych odmien vo výške 17.845,18 Eur, z dobropisu DD20020157 splatného dňa 15.01.2021 vo výške 7.648,16 Eur, z postúpenej pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávky č. zo dňa 30.06.2021, ktorá pozostáva z neuhradenej faktúry č. 118770022 vo výške 10,- Eur splatnej dňa 15.02.2019, faktúry č. 120770017 vo výške 10,- Eur splatnej dňa 31.03.2021 a faktúry č. 121770002 vo výške 2.500,- Eur splatnej dňa 31.03.2021, aj spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z dlžných súm odo dňa nasledujúceho od splatnosti jednotlivých záväzkov.

36. Súd prvej inštancie v ods. 71 konštatoval, že žalobcovi prináležia uplatňované nároky z dobropisu DD2020157 splatného dňa 15.01.2021 vo výške 7.648,16 Eur a z postúpenej pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky č. zo dňa 30.06.2021 – faktúr č. 118770022 vo výške 10,- Eur splatnej dňa 15.02.2019, č. 12770017 vo výške 10,- Eur splatnej dňa 31.03.2021 a č. 121770002 vo výške 2.500,- Eur splatnej dňa 31.03.2021, nakoľko tento nárok medzi stranami sporný nebol, a preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na úhradu týchto súm. Odvolací súd konštatuje, že tento záver súdu prvej inštancie v odvolaní žalovaného spochybnený nebol, a preto odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie netvorí ani predmet odvolacieho prieskumu zo strany odvolacieho súdu a preto je nutné považovať napadnuté rozhodnutie v tejto časti za vecne správne.

37. Predmetom odvolacieho prieskumu zo strany odvolacieho súdu tak bolo posúdenie, či žalobcovi patrí právo na zaplatenie neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.11.2020 do 30.11.2020 v sume 35.842,76 Eur a neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.12.2020 do 31.12.2020 v sume 17 845,18 Eur, ktorý nárok mal podľa tvrdení žalobcu vyplývať z uzatvorenej Mandátnej zmluvy č. IVT/19/10 zo dňa 15.04.2010 medzi žalobcom ako mandantom a žalovaným ako mandatárom, resp. posúdiť dôvodnosť obrany žalovaného a ním vznesenej kompenzačnej námietky z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré podľa žalovaného vzniklo na strane žalobcu neoprávnene poníženou odmenou žalovaného za mesiac marec 2020 a jún až október 2020.

38. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že medzi stranami vznikol spor o spôsob výpočtu výšky finančných prostriedkov, ktoré mal žalovaný odviesť žalobcovi, a to vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú ochorením COVID-19, v súvislosti s ktorou došlo v časti roka 2020 k zatvoreniu prevádzok, v ktorých boli umiestnené VLT. Procesnú obranu v súdenej veci žalovaný založil na tom, že žalobca do vzorca na výpočet odmeny resp. podielu na strate (mesiac december 2020) použil nesprávnu

alikvotnú časť odvodov, ktoré bol povinný platiť žalobca ročne za jedno VLT. Z obsahu nesporných tvrdení strán vyplýva, že žalobca si voči žalovanému neuplatnil žiadne nároky vzťahujúce sa na obdobie, počas ktorých boli prevádzky zatvorené počas celého mesiaca, teda za mesiace 4/2020 a 5/2020. Následne si však ročné povinné platby za 1 VLT rozpočítal do mesiacov, v ktorých boli prevádzky aspoň sčasti otvorené. Žalovaný s takýmto riešením žalobcu nesúhlasil poukazujúc na skutočnosť, že žalobca požadoval od žalovaného výšku odvodu za jedno VLT v sume 589,30 Eur, aj keď v zmysle mandátnej zmluvy v znení jej dodatku č. 26 s poukazom na mal nárok na sumu vo výške 458,33 Eur, ktorá predstavuje 1/12 sumy 5.500,- Eur. Medzi stranami nebolo sporné, že v roku 2020 bol ročný zákonný odvod v celkovej výške 5.500,- Eur za jedno VLT. Spornou medzi stranami zostala otázku výkladu pojmu O, t.j. pojmu mesačná alikvotná časť všetkých povinných platieb a otázka, či počas mesiacov marec 2020 a december 2020, v ktorých došlo od 12.03.2020 do konca mesiaca a od 17. 12. 2020 do konca mesiaca k zatvoreniu prevádzok, došlo k vzniku nároku mandatára na odmenu či povinnosť podieľať sa na strate.

39. Podľa v znení neskorších predpisov, mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.

40. Podľa , ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá.

41. Podľa , ak výška odplaty nie je určená v zmluve, je mandant povinný zaplatiť mandatárovi odplatu, ktorá je obvyklá v čase uzavretia zmluvy za činnosť obdobnú činnosti, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti.

42. Podľa , ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne mandatárovi nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie. Ak možno očakávať, že v súvislosti s vybavovaním záležitosti vzniknú mandatárovi značné náklady, môže mandatár požadovať po uzavretí zmluvy primeraný preddavok.

43. Z dikcie ustanovenia upravujúceho vznik nároku mandatára na odmenu vyplýva, že sa jedná o dispozitívne ustanovenie. Relevantnou pre súdenú vec bola preto interpretácia ustanovení Mandátnej zmluvy IVT č. 19/10 uzatvorenej medzi žalobcom ako mandantom a žalovaným ako mandatárom podľa a nasl. zo dňa 15.04.2010 v znení jej dodatkov (ďalej len „Mandátna zmluva“ alebo aj „zmluva“), ktorej uzavretie a ani znenie medzi stranami sporné nebolo. Keďže medzi stranami vznikol spor o výklad pojmu O – alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle platného majúcej význam pre výpočet dohodnutej odmeny žalovaného resp. jeho podielu na strate a skutočnosť, či počas obdobia zatvorenia prevádzok vznikol žalovanému nárok na odmenu resp. povinnosť podieľať sa na strate, zodpovedanie oboch otázok sa odvíjalo od výkladu príslušných ustanovení mandátnej zmluvy upravujúcich peňažné nároky strán v znení jej dodatkov.

44. V čl. I. bod 1 Mandátnej zmluvy sa mandatár zaviazal, že v rozsahu dojednanom v tejto zmluve a za podmienok v nej uvedených bude pre mandanta vykonávať v čase od spustenia interaktívneho videoterminálu (ďalej v texte len „IVT“) do 31.12.2013 komplexné spracovanie ekonomických informácií súvisiacich s predmetom činnosti mandanta, t.j. s predávkovaním videohier podľa o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „zákon o hazardných hrách“) na adresách, ktoré budú uvedené v Prílohe č. 1 k tejto zmluve. Mandatár sa zároveň zaväzuje zabezpečiť umiestnenie IVT do svojich prevádzok a kontrolu umiestnenia IVT za podmienok dohodnutých v tomto článku.

45. V čl. I. bod 2 Mandátnej zmluvy sa mandant zaviazal, že za vykonanie dohodnutých činností zaplatí mandatárovi odplatu vo výške dohodnutej v tejto zmluve.

46. V čl. III. bod 7 Mandátnej zmluvy sa uvádza, že mandant je povinný uhradiť všetky poplatky súvisiace s prevádzkovaním IVT podľa .

47. V čl. IV. bod 1 Mandátnej zmluvy s názvom „Cena predmetu plnenia a platobné podmienky“ sa uvádza, že odmena mandatára je dohodnutá obidvoma zmluvnými stranami zo sumy výťažku dosiahnutého mandantom prevádzkou IVT v tom ktorom mesiaci. Tržba je rozdiel medzi vstupmi (onačenie IN) a výstupmi (označenie OUT), bez vyplatenia prémiových hier. Výťažkom sa nazýva tržba ponížená o odvody podľa príslušného platného zákona /t.j. videohrách za každý terminál bez ohľadu na dobu jeho prevádzkovania počas kalendárneho roka 3 200 Eur za kalendárny rok do štátneho rozpočtu a za každý terminál 800,- Eur za kalendárny rok do rozpočtu obce, v ktorej sa nachádza terminál/.

1. O T = ? T / P

2. OT › % odmeňovania

3. Z=(? T – (P*O)) * % odmeňovania

Vysvetlivky:

T – tržba

P – počet IVT, VP,

O - alikvotná časť odvodu mesačná: / O = 334 €; / Z – odmena mandatára O – priemer ? – suma

O tržba IVT:

Do 1 660 € .................... 40% Nad 1 660 € ................... 45%

48. V Dodatku č. 6 k Mandátnej zmluve IVT č. 19/10 zo dňa 15.04.2010, ktorý bol medzi stranami uzavretý dňa 30.12.2016 (ďalej len „Dodatok č. 6“), sa zaviedol pojem VLT totožný s pojmom IVT pre prevádzkovanie hazardných hier prostredníctvom videohier a došlo i k zmene čl. IV Cena predmetu plnenia a platobné podmienky mandátnej zmluvy čl. II ods. 10 Dodatku č. 6 tak, že odmena mandatára je dohodnutá obidvoma zmluvnými stranami zo sumy výťažku dosiahnutého mandatárom prevádzkovaním VLT v kalendárnom mesiaci a vypočíta sa podľa vzorca:

Z=(? T – (P*O)) * % odmeňovania – 850 €

Vysvetlivky: T – tržba, P – počet VLT, O – alikvotná mesačná časť odvodu v zmysle platného , Z – odmena mandatára, ? – suma % odmeňovania: 50% Výťažkom je tržba po odpočítaní odvodov v zmysle platného . Tržba je rozdiel počítadiel medzi prijatými vkladmi (označenie IN) a vyplatenými výhrami (označenie OUT), bez vyplatenia prémiových hier na VLT (tieto prémiové hry idú na ťarchu mandanta). 49. V Dodatku č. 6 sa strany dohodli aj na zmene článku IV. bod 2 a bod 3 Mandátnej zmluvy tak, že výpočet odmeny mandatára bude mandatárovi doručený v elektronickej podobe (elektronickou poštou) na emailové adresy mandatára uvedené v čl. I. tejto zmluvy formou „Vyúčtovania zmluvy“ za aktuálne obdobie (ďalej len „vyúčtovanie zmluvy“) vždy najneskôr do 7 dní po skončení kalendárneho mesiaca. Mandant uhradí mandatárovi odmenu podľa ods. 1. tohto článku zmluvy na základe faktúry. Podkladom pre vystavenie faktúry bude vyúčtovanie zmluvy vyhotovené mandantom. Faktúra bude rozčlenená podľa jednotlivých hodnôt dosiahnutých v zmysle ods. 1. tohto článku zmluvy, tzn., že vo faktúre budú uvedené jednotlivé položky určujúce výšku odmeny samostatne za každé VLT (tržba, alikvotná mesačná časť odvodu v zmysle platného , odmena mandatára, priemer a suma) a následne aj celková výška odmeny za dané obdobie (tržba, počet VLT, alikvotná mesačná časť odvodu v zmysle platného , odmena mandatára, priemer a suma). Zmluvné strany sa dohodli, že odmena mandatára sa bude počítať za každú prevádzku mandatára jednotlivo, avšak na základe jednej súhrnnej faktúry, ktorá bude znieť na sumu celkovej odmeny mandatára z prevádzkovania VLT v zmysle tejto zmluvy za príslušný kalendárny mesiac.

50. V Dodatku č. 26 uzavretého medzi stranami dňa 01. 04. 2020 (ďalej len „Dodatok č. 26“) došlo k zmene ustanovení o odmene v Mandátnej zmluve tak, že na obdobie od 01.06.2020 Článok IV. Odmena a platobné podmienky, ods. 1 sa mení a znie: „1. Odmena mandatára je dohodnutá obidvoma zmluvnými stranami zo sumy výťažku dosiahnutého mandatárom prevádzkovaním VLT v kalendárnom mesiaci a vypočíta sa podľa vzorca: Z = ((? T – (P*O)) * % odmeňovania) – 2 220 €

Vysvetlivky: T – tržba, P – počet VLT, O – alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle platného , Z – odmena mandatára, ? – suma % odmeňovania: 50% Výťažkom je tržba po odpočítaní všetkých povinných platieb v zmysle platného . Tržba je rozdiel počítadiel medzi prijatými vkladmi (označenie IN) a vyplatenými výhrami (označenie OUT), bez vyplatenia prémiových hier na VLT (tieto prémiové hry idú na ťarchu mandanta).“ 51. Na obdobie od 01.06.2020 Článok IV. Odmena a platobné podmienky, ods. 9 sa mení a znie: „9. Pri dosiahnutí záporného mesačného výťažku z prevádzkovania VLT (výťažok predstavuje záporné číslo) sa mandatár podieľa na vzniknutej strate podľa vzorca: PVS = 50%*V – 2 220 € Vysvetlivky: PVS – podiel mandatára na vzniknutej strate, V – výťažok predstavujúci záporné číslo“

52. Z Vyúčtovania zmluvy za obdobie od 01.11.2020 – 30.11. 2020 vyplýva, že vyúčtovaná pohľadávka žalobcu voči žalovanému má po odpočítaní odmeny pre žalovaného predstavovať 35 842,76 Eur, keď vyúčtovanie okrem iného vychádza z údajov počet zariadení 46, odvod za 1 ks 589,30 Eur.

53. Z Vyúčtovania zmluvy za obdobie od 01.12.2020 – 31.12.2020 vyplýva, že vyúčtovaná pohľadávka žalobcu voči žalovanému má po odpočítaní odmeny pre žalovaného predstavovať 17 845,18 Eur, keď vyúčtovanie okrem iného vychádza z údajov počet zariadení 46, odvod za 1 ks 589,30 Eur.

54. V konaní nebola medzi stranami sporná skutočnosť, že zákonný odvod za jedno VLT predstavoval 5500,- Eur, skutočnosť, že žalobca vo vyúčtovaniach za obdobie 01/2020, 02/2020 a 3/2020 ako odvod za 1ks VLT uvádzal sumu 458,50 Eur (t.j. 1/12 zo sumy 5500, - Eur ročného odvodu za 1 VLT zaokrúhlenú nahor) a ani skutočnosť, že na základe opatrenia ÚVZ SR č. a vyhlášky ÚVZ SR č. 45 prijatých proti šíreniu ochorenia COVID-19 boli prevádzky s VLT od 12.03. do 02.06.2020 a od 17.12.2020 do 31.12.2020 zatvorené.

55. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že strany Mandátnu zmluvu v znení jej dodatkov uzatvorili ako podnikatelia v rámci ich podnikateľskej činnosti, preto má charakter obchodného záväzkového vzťahu ( ). Odvolací súd považuje za potrebné predovšetkým zdôrazniť, že ak dôjde k situácii, že súd na účely vyriešenia sporu musí pristúpiť k výkladu prejavu vôle účastníkov obchodného záväzkového vzťahu, musí postupovať podľa výkladových pravidiel upravených v ustanoveniach až 4 (napr. roz. NS SR sp. zn. ). Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie relevantné ustanovenia mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov takémuto výkladu nepodrobil, súdenú vec nesprávne právne posúdil (porov. roz. NS SR sp. zn. zo dňa 30.03.2023). Keďže z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie nevykonal interpretáciu sporných ustanovení Mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov, bolo úlohou odvolacieho súdu s použitím výkladových pravidiel určiť, či je správny výklad zmluvy zo strany žalobcu, alebo zo strany žalovaného, a teda či a prípadne akým spôsobom zasiahlo zatvorenie prevádzok, v ktorých boli umiestnené VLT, do výpočtu odmeny či podielu na strate v zmysle Mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov.

56. Podľa , tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

57. Podľa , právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

58. Podľa , strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení a , až 272, , až 289, , , , , , , až 4, , 71c.

59. Podľa , prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

60. Podľa , v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.

61. Podľa , pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.

62. Podľa , prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.

63. Podľa , právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

64. Keďže si žalobca v podanej žalobe uplatnil nárok na zaplatenie neodvedených finančných prostriedkov za obdobie 11/2020 a 12/2020, relevantné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku žalobcu bolo znenie Mandátnej zmluvy v znení jej Dodatku č. 26, v ktorom bola premenná „O“ definovaná ako „alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle platného “, keď medzi stranami nebolo sporné, že sa v zmysle Mandátnej zmluvy jedná o všetky povinné platby v zmysle platného za každý terminál za kalendárny rok bez ohľadu na dobu jeho prevádzkovania počas kalendárneho roka a nebolo medzi nimi sporné ani to, že premenná „O“ vstupovala do vzorcov na výpočet odmeny dohodnutými stranami v tejto zmluve.

65. Výkladové pravidlá v sú hierarchicky usporiadané, pričom podľa sa prejav vôle vykladá predovšetkým podľa úmyslu tej osoby, ktorá vôľu prejavila, ale len za predpokladu, že tento úmysel bol známy tej strane, ktorej bol určený alebo jej musel byť známy. Podľa tohto pravidla v prípade bežného právneho konania v podobe uzavretia zmluvy je potrebné vždy prvotne vychádzať z úmyslu, aký právny účinok konajúce osoby mienili dosiahnuť konkrétnym zmluvným ustanovením. V posudzovanom prípade odvolací súd priamo od strán nemal vedomosť o tom, aký bol úmysel strán pri uzatváraní zmluvy, resp. jej jednotlivých dodatkov upravujúcich odmenu a platobné podmienky, mohol preto vychádzať len z tej skutočnosti, že v pôvodnom znení mandátnej zmluvy bolo výslovne uvedené, že „O“ predstavuje mesačnú alikvotnú časť odvodu, keď pôvodná mandátna zmluva ponúka aj jej konkrétny výpočet, ako na to v konaní upriamil pozornosť aj žalovaný. Vôľa je prejavom psychického vnútorného prežívania človeka, nie je preto navonok zrejmá či zistiteľná. Môže byť však na ňu prihliadané vtedy, ak je vyjadrená navonok (objektivizovaná) prostredníctvom jej prejavu tak, aby bola rozpoznateľná iným subjektom. Podstatné pre odvolací súd preto bolo predovšetkým to, čo bolo možné na podklade vývoja zmluvných dojednaní upravujúcich platobné podmienky hodnotiť, teda akú vôľu strany prejavili navonok pri uzatváraní Mandátnej zmluvy a jej neskorších dodatkov.

66. Z čl. IV bod 1 pôvodného znenia mandátnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že alikvotná mesačná časť odvodu bola vyčíslená v sume 334,- Eur za situácie, keď v zmysle platného zákona odvody za každý terminál bez ohľadu na dobu jeho prevádzkovania počas kalendárneho roka predstavovali 3.200,- Eur za kalendárny rok do štátneho rozpočtu a za každý terminál 800,- Eur za kalendárny rok do rozpočtu obce, keď 3.200,- Eur + 800,- Eur = 4.000,- Eur / 12 = 333,33 Eur, teda po zaokrúhlení smerom nahor

možno dospieť k záveru, že pokiaľ premenná O podľa pôvodnej mandátnej zmluvy predstavovala sumu 334,- Eur, ako je to výslovne uvedené aj v čl. IV pôvodnej mandátnej zmluvy, alikvotná mesačná časť odvodu predstavovala 1/12 zákonného odvodu, ktorý bol žalobca povinný platiť ročne za jedno VLT v zmysle .

67. Pokiaľ v pôvodnej mandátnej zmluve bola O výslovne určená ako „alikvotná časť odvodu mesačná (O= 334 Eur)“, v Dodatku č. 6 bola vymedzená ako „alikvotná mesačná časť odvodu v zmysle platného “ a v Dodatku č. 26 vzťahujúceho sa na žalované obdobie ako „alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle platného “. Odvolací súd na základe porovnania týchto ustanovení konštatuje, že oproti pôvodnej mandátnej zmluve v rámci následných dodatkov nedošlo k významnému obsahovému posunu pojmu „mesačná alikvotná časť“ takým spôsobom, že by bolo možné usudzovať, že by sa nemalo jednať o 1/12 všetkých povinných platieb (odvodov) za jedno VLT za rok tak, ako to bolo medzi stranami aj pôvodne dohodnuté, pretože toto zmluvné ustanovenie sa podstatne zmenilo len v časti, v ktorej predcizovalo, čo je potrebné považovať za odvod, teda že sa jedná o odvod v zmysle platného (Dodatok č. 6) a následne o povinné platby v zmysle platného (Dodatok č. 26).

68. Z pohľadu odvolacieho súdu takémuto záveru zodpovedá aj jazykový resp. významový výklad použitého pojmu alikvotný, pretože bežný význam pripísateľný pojmu alikvotná mesačná časť povinných platieb platených na ročnej báze adresátom takéhoto ustanovenia zásadne predstavuje ročný odvod (povinné platby) vydelený počtom mesiacov kalendárneho roka, teda vydelená číslom 12, pretože význam pojmu alikvotný znamená podielový, pomerný, teda pripadajúci na určitú časť celku, a pokiaľ je potom týmto celkom jeden rok, čo medzi stranami na účely platenia ročných povinných platieb za VLT žalobcom sporné nebolo, mesačnú alikvotnú časť z celku, ktorým je jeden rok, je potrebné určiť ako 1/12 celku, pretože rok má 12 mesiacov.

69. Odvolací súd ďalej dopĺňa, že jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachyteného v zmluve je potrebné vykladať nielen prostriedkami gramatickými, ale aj logickými či systematickými. Článok III. ods. 7 Mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov, podľa ktorého je mandant (žalobca) povinný uhradiť všetky poplatky súvisiace s prevádzkovaním IVT (VLT) podľa , keď tieto poplatky sa uhrádzajú za celý rok, nie je možné premietať do určenia ceny predmetu plnenia a platobných podmienok dohodnutými medzi stranami v mandátnej zmluve, ako to presadzoval žalobca. Odvolací súd sa preto nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že pokiaľ on bol povinný v plnom rozsahu platiť ročné povinné platby podľa , je spravodlivé požadovať od žalovaného, aby sa na tom podieľal, pretože strany si takúto povinnosť žalovaného v zmluve nedohodli, presne si ale dohodli vzorec pre výpočet odmeny resp. podielu na strate mandatára v čl. IV Mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov, ktoré v žiadnom svojom ustanovení neurčuje prenesenie zodpovednosti za uhrádzanie povinných platieb podľa zo žalobcu na žalovaného.

70. Z obsahu nepopretých tvrdení žalovaného vyplýva tiež to, že aj následné správanie strán po uzavretí Mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov zodpovedalo tomu, že mesačná alikvotná časť odvodu predstavovala jednu dvanástinu zo zákonných odvodov (povinných platieb) podľa platených ročne za jedno VLT, aj keď je pravdou, že strany v konaní zároveň netvrdili, že v čase pred pandémiou došlo k obmedzeniu prevádzkovania VLT.

71. Z pohľadu odvolacieho súdu bolo potrebné v súdenej veci zohľadniť aj to, že ústavný súd v ods. 17 rozhodnutia sp. zn. -25 zo dňa 19. júna 2008 poukázal na skutočnosť, že pri výklade právnych úkonov je nepísaným právnym pravidlom tiež predpoklad uplatňovaný aj pri výklade zákonných ustanovení, podľa ktorého žiaden normotvorca nezamýšľa dať ním tvorenému aktu neurčité, absurdné alebo nerozumné dôsledky. Preto ak výklad zmluvy vedie z pohľadu strán touto zmluvou viazaných k neurčitým, absurdným alebo nerozumným výsledkom, treba sa im vyhnúť inou aplikáciou príslušných ustanovení. Aj súd by sa preto pri výklade zmluvy mal vyhnúť takému výkladu, ktorý je pochybný hlavne s ohľadom na problematické následky, ku ktorým vedie. Výklad presadzovaný žalobcom by viedol k neurčitosti dohodnutého vzorca pre výpočet odmeny, pretože nakoľko nie je možné s istotou predvídať, v akom období roka prípadne dôjde k nútenému obmedzeniu prevádzkovania VLT v dôsledku možných pandémií resp. iných prekážok vyvolaných vyššou mocou, nebolo by možné vopred určiť alikvotnú časť povinných zákonných platieb za jedno VLT. Výklad presadzovaný žalobcom by potom viedol k iracionálnym konzekvenciám v podobe nejasnosti zmluvného dojednania o odmene, keď alikvotnú

mesačnú časť zákonného odvodu by bolo možné určiť až ku koncu roka, a to napriek tomu, že bolo povinnosťou žalobcu vyhotovovať vyúčtovania mandátnej zmluvy vždy do siedmeho dňa po skončení aktuálneho kalendárneho mesiaca (čl. IV. ods. 2, 3 Mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov). Odvolací súd preto zastáva názor, že ani v súvislosti s mimoriadnou situáciou spôsobenou šírením nebezpečného ochorenia COVID-19 nebolo právom žalobcu, aby bez zmeny zmluvných dojednaní tomu prispôsobil premennú O tak, že zákonný odvod rozpočítal do mesiacov, počas ktorých neboli prevádzky s VLT zatvorené, a to o to viac, keď pri kreovaní Dodatku č. 26 uzavretého dňa 01. 04. 2020 (vťahujúceho sa na obdobie od 01. 06. 2020) už bolo možné dôsledky pandémie zohľadniť z dôvodu zatvorenia prevádzok v marci 2020.

72. Aj v prípade, že by nebolo možné celkom jednoznačne určiť, aký význam je potrebné prikladať slovnému spojeniu alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle platného je odvolací súd toho názoru, že v takomto prípade by nastupovalo pravidlo , ktoré je možné aplikovať i podporne k argumentom výkladu zmluvných ustanovení podľa . Z nepopretých tvrdení žalovaného vyplýva, že mandátnu zmluvu ako aj jej dodatky pripravoval žalobca. V je obsiahnutý výkladový princíp contra proferentem, v zmysle ktorého sa majú použité pojmy či celé slovné spojenia vykladať v neprospech tej zmluvnej strany, ktorá tento pojem prvýkrát použila. Pokiaľ potom práve žalobca použil a naformuloval znenie upravujúce odmenu a platobné podmienky, a teda žalobca bol tou zmluvnou stranou, ktorá vniesla pri uzatvorení zmluvy do jej obsahu ustanovenie, ktoré pripúšťa viaceré možné výklady, v zmysle tohto interpretačného pravidla výklad menej priaznivý pre stranu, ktorá takéto ustanovenie navrhla, má prednosť. Zmyslom tohto výkladového pravidla je preventívne pôsobiť na zmluvné strany tak, aby neporušovali povinnosť formulovať návrh zmluvy jasne a zrozumiteľne. Rovnako dôvodom pre aplikáciu tohto princípu je aj skutočnosť, že pri formulovaní obsahu zmluvy by nikto nemal mať úžitok z vlastného nedodržania povinnosti navrhnúť obsah zmluvy čo najjasnejšie a najzrozumiteľnejšie, a to pre obe zmluvné strany. Aj v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -25 zo dňa 19. júna 2008 je preto potrebné uplatňovať všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Pokiaľ bol potom v Mandátnej zmluve v znení jej Dodatku č. 26 pričinením žalobcu použitý pojem alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle platného , je potrebné tento pojem vykladať v neprospech žalobcu tak, že táto časť odvodu (vždy a za každých okolností) predstavuje jednu dvanástinu ročného povinného odvodu podľa .

73. Pokiaľ bolo potom medzi stranami nesporné, že zákonný odvod predstavoval v roku 2020 sumu 5.500,- Eur za jedno VLT, jedna dvanástina z tejto sumy predstavuje sumu 458,33 Eur tak, ako to v konaní v rámci svojej procesnej obrany tvrdil žalovaný. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že strany v priebehu sporu nepredniesli žiadnu argumentáciu, z ktorej by vyplývalo, že medzi stranami bola osobitná dohoda o spôsobe matematického zaokrúhľovania príslušnej alikvotnej mesačnej čiastky povinných odvodov.

74. Pri odpovedi na otázku, či bol žalobca povinný hradiť žalovanému odmenu resp. či bola daná povinnosť žalovaného podieľať sa na strate aj za obdobie, v ktorom bola počas mesiaca december od 18.12. do 31.12.2020 prevádzka, v ktorej boli umiestnené VLT, uzavretá, odvolací súd konštatuje, že odmena mandatára bola naviazaná na sumu výťažku dosiahnutého mandantom prevádzkou VLT v aktuálnom mesiaci, keď podľa čl. IV ods. 1 Mandátnej zmluvy v znení Dodatku č. 26 sa strany dohodli, že odmena mandatára je dohodnutá zo „sumy výťažku dosiahnutého mandatárom prevádzkovaním VLT v kalendárnom mesiaci“, pričom pri dosiahnutí záporného mesačného výťažku z prevádzkovania VLT(výťažok predstavuje záporné číslo) sa mandatár podieľa na strate podľa dohodnutého vzorca. Z ustanovení upravujúcich odmenu a platobné podmienky nie je možné vyvodiť, že by sa odmena mandatára odvíjala od počtu dní či hodín prevádzkovania VLT v aktuálnom mesiaci, ale od toho, či k prevádzkovaniu VLT v tom ktorom mesiaci došlo (bez ohľadu na počet dní či hodín prevádzky VLT v danom mesiaci). Pokiaľ žalovaný ako mandatár prevádzkoval VLT v mesiaci 12/2020 (bez ohľadu na počet dní prevádzkovania), vznikol mu nárok na odmenu resp. i povinnosť podieľať sa na strate. V tomto smere preto odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú, ktorá nenachádza oporu v ustanoveniach Mandátnej zmluvy v znení Dodatku č. 26.

75. V kontexte predchádzajúceho výkladu pojmu alikvotná mesačná časť všetkých povinných platieb v zmysle platného a v kontexte záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého

pokiaľ žalovaný ako mandatár prevádzkoval VLT v mesiaci 12/2020 (bez ohľadu na počet dní prevádzkovania), vznikol mu nárok na odmenu resp. povinnosť podieľať sa na strate, preto odvolací súd považoval za nesprávnu argumentáciu žalovaného, že v mesiaci 12/2020 si žalobca voči žalovanému neoprávnene uplatnil sumu vo výške 7.432,98 Eur z dôvodu, že od 18.12. do 31.12.2020 boli prevádzky žalovaného zatvorené na základe vyhlášky ÚVZ č. 45, a teda žalovaný nemohol prevádzkovať VLT, žalovaný vykonával činnosť v mesiaci 12/2020 len v dňoch 01.12. až 17.12., na ktoré obdobie pomerná časť alikvotnej sumy zákonného odvodu predstavuje sumu 266,13 Eur za jedno VLT a pokiaľ si žalobca uplatnil alikvotnú mesačnú časť zákonných odvodov vo výške 589,30 Eur, neoprávnene si uplatnil rozdiel v sume alikvotného odvodu za jedno VLT v čiastke 323,17 Eur, pričom pri prevádzkovaní 46 VLT sa jedná o celkovú sumu 14.865,95 Eur, z ktorej jedna polovica predstavuje sumu vo výške 7.432,98 Eur, pretože zo žiadneho z ustanovení mandátnej zmluvy nevyplýva, že pri výpočte odmeny je potrebné zohľadniť i dennú alikvotnú časť povinných zákonných platieb za prevádzkovanie VLT.

76. Odvolací súd preto súhlasí s obranou žalovaného v tom, že nebolo právom mandanta rozpočítavať ročné odvody len na mesiace, v ktorých došlo k prevádzkovaniu VLT, ale bolo potrebné výpočet odmeny určiť podľa alikvotnej mesačnej časti ročných povinných platieb v zmysle platného v rozsahu jednej dvanástiny, pričom pokiaľ žalovaný v tom ktorom mesiaci prevádzkoval VLT, bolo jeho povinnosťou nahradiť mandatárovi odmenu, resp. sa podieľať na jeho strate. V reáliách uplatneného nároku žalobcu potom vo vzťahu k vyúčtovaniu za mesiac 11/2020 odvolací nemohol považovať za oprávnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 3.012,31 Eur, keď v rozpore s dohodnutou odmenou a vzorcom jej výpočtu podľa Dodatku č. 26 Mandátnej zmluvy si vo vyúčtovaní za tento mesiac uplatnil alikvotnú mesačnú časť všetkých povinných platieb v nesprávnej sume vo výške 589,30 Eur za jedno VLT, čo nepredstavuje alikvotnú mesačnú čas nesporného zákonného odvodu vo výške 5.500,- Eur ročne za 1 VLT v sume 458,33 Eur, a teda neoprávnene uplatnená suma za jedno VLT predstavuje čiastku 130,97 Eur, čo je pri celkovom počte VLT 46 v mesiaci november 2020 výsledná suma 6.024,62 Eur, z ktorej polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu vo výške 3.012,31 Eur. Vyúčtovanú pohľadávku žalobcu za mesiac 11/2020 po započítaní odmeny v sume 35 842,76 Eur bolo potrebné ponížiť o sumu neoprávnene krátenej odmeny žalovaného vo výške 3.012,31 Eur, preto žalobcovi prináleží uplatnený nárok v sume 32 830,45 Eur (35 842,76 Eur – 3.012,31 Eur).

77. Vo vzťahu k vyúčtovaniu zmluvy vo vzťahu k mesiacu 12/2020, aj keď odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ boli v dňoch 01.12. až 17.12. 2020 prevádzky zatvorené, nemalo to vplyv na výpočet odmeny, stále platí výklad ustanovení mandátnej zmluvy zo strany odvolacieho súdu, že mesačná časť zákonných odvodov nebola vo výške 589,30 Eur, ale vo výške 458,33 Eur za jedno VLT, preto si žalobca neoprávnene uplatnil rozdiel v sume alikvotného odvodu za jedno VLT v čiastke 130,97 Eur, čo je pri celkovom počte VLT 46 v mesiaci december 2020 výsledná suma 6.024,62 Eur, z ktorej polovica pripadajúca na žalovaného predstavuje sumu vo výške 3.012,31 Eur. Vyúčtovanú pohľadávku žalobcu za mesiac 12/2020 v sume 17.845,18 Eur bolo preto potrebné ponížiť o sumu neoprávnene krátenej odmeny žalovaného vo výške 3.012,31 Eur, preto žalobcovi prináleží uplatnený nárok v sume 14 832,87 Eur (17.845,18 Eur - 3.012,31 Eur).

78. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že žalobca v konaní správnosť matematického postupu uplatneného žalovaným vo vzťahu k vyúčtovaniam žalobcu, ktorý prevzal aj odvolací súd, nespochybnil. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie neodvedených finančných prostriedkov za VLT za obdobie od 01.11.2020 do 30.11.2020 s dátumom splatnosti dňa 17.12.2020 po započítaní mandátnych odmien vo výške 32.830,45 Eur a neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.12.2020 do 31.12.2020 s dátumom splatnosti dňa 15.01.2021 po započítaní mandátnych odmien vo výške 14.832,87 Eur.

79. Vo vzťahu ku vznesenej kompenzačnej hmotnoprávnej námietke žalovaného odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že hmotnoprávna námietka je v zmysle prostriedkom procesného útoku a prostriedkom procesnej obrany, pričom ide o právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany ( ). Hmotnoprávnou námietkou je aj tzv. kompenzačná alebo aj započítacia námietka. Podľa platí, že hmotnoprávny úkon strany je voči súdu účinný okamihom doručenia a voči ostatným subjektom od okamihu, keď sa o ňom v konaní dozvedeli.

80. Započítanie (kompenzácia) je spôsob zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok dlžníka a veriteľa, na základe ktorého právneho úkonu odpadá dvojité splnenie vzájomných pohľadávok. Právne účinky

(zánik záväzkov) nastávajú ku dňu stretnutia vzájomných pohľadávok, ak sú splnené všetky predpoklady pre započítanie. Ako odvolací súd už konštatoval, v prejednávanej veci išlo o záväzkový vzťah medzi podnikateľmi ( ), preto bolo potrebné vychádzať z právnej úpravy započítania pohľadávok obsiahnutej v ustanoveniach , (ďalej len „“) a až .

81. Podľa veta prvá , ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu.

82. Z ust. je možné vyvodiť, že základným predpokladom pre započítanie okrem vzájomnosti pohľadávok, ktorých plnenie je rovnakého druhu, a spôsobilosti pohľadávok na započítanie, je i právny úkon smerujúci k započítaniu. K zániku záväzku započítaním totiž nedochádza automaticky, keď sa pohľadávky stretnú, ale na základe jednostranného právneho úkonu (compensatio necessaria) alebo dvojstranného právneho úkonu – dohody (compensatio voluntaria). Ku kompenzácii podľa resp. pre úspešné uplatnenie kompenzačnej námietky v spore je potrebné, aby aspoň jedna zo strán urobila prejav k započítaniu adresovaný druhej strane sporu. Forma pre tento právny úkon síce nie je predpísaná, avšak keďže ide o právny úkon, pre jeho platnosť sa vyžaduje splnenie náležitostí v zmysle a nasl. , vrátane požiadavky na jeho určitosť zakotvenú v . Odvolací súd preto osobitne zdôrazňuje, že započítanie pohľadávky je podmienené právnou skutočnosťou, ktorou je dostatočne určitý prejav vôle (úkon) započítavajúcej strany smerujúci k započítaniu (, ). Z obsahu započítacieho prejavu potom musí byť z hľadiska určitosti zrejmé najmä to, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke veriteľa, prípadne proti ktorým z jeho viacerých pohľadávok.

83. Z prednesov žalovaného vyplýva, že uplatnený nárok žalobcu žalovaný nepovažoval za dôvodný v časti 34 155,78 Eur, pričom v časti 23.700,03 Eur práve z dôvodu kompenzačnej námietky. Žalovaný vo vzťahu ku svojej kompenzačnej námietke uviedol, že má voči žalobcovi pohľadávku z bezdôvodného obohatenia v sume 23.700,03 Eur. V tomto konaní si však žalobca uplatnil voči žalovanému viaceré samostatné pohľadávky s rozdielnou výškou a s rozdielnym dátumom splatnosti, spolu vo vyššej výške, než je tvrdená pohľadávka žalovaného. Pokiaľ potom žalovaný síce špecifikoval celkovú pohľadávku voči žalobcovi a tvrdil, že jeho obrana spočíva v kompenzačnej námietke voči nároku žalobcu uplatneného v tomto súdnom konaní, neurčil, ktoré z dielčích pohľadávok žalobcu uplatnených v tomto súdnom konaní mali na základe kompenzačného prejavu žalovaného zaniknúť a v akej výške. V žiadnom z prehlásení žalovaného obsahujúcich kompenzačnú námietku nebolo určite a zrozumiteľne určené, na ktoré z viacerých pohľadávok žalobcu, ktoré vo svojom súčte prevyšovali nárok žalovaného, žalovaný svoju pohľadávku započítava, a v akej výške, a ktoré z pohľadávok v tomto dôsledku zanikli a v akej výške. Konštatované obsahové nedostatky kompenzačnej námietky nebolo možné zo strany odvolacieho súdu preklenúť, pretože odvolací súd nemôže nahrádzať (dopĺňať) vôľu žalovaného a sám určiť, ktoré z viacerých pohľadávok žalovaného majú zaniknúť, jeho rozhodovacia činnosť je obmedzená na výklad vôle. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že pokiaľ sa žalovaný odvolával na výzvu na zaplatenie zo dňa 08. 01. 2024 adresovanú žalobcovi (č.l. 335 listinného spisového materiálu), ktorým žalovaný vyzval žalobcu na zaplatenie sumy 23.700,03 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia, z uvedených skutočností žalovaný nevyvodil, kedy mala nastať splatnosť jeho pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia, v konaní tvrdil len to, že táto výzva bola žalobcovi doručená (bez uvedenia dátumu), čo preukazuje odpoveď žalobcu na túto výzvu (č.l. 334 listinného spisového materiálu). Odvolací súd tiež poukazuje na to, že aj Najvyšší súdu Slovenskej republiky (ako najvyššia súdna autorita v zmysle ) vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 24.05.2022 vyslovil, že ak súčasne strana kompenzujúca pri pluralite pohľadávok na oboch stranách, ktoré majú tvoriť predmet kompenzácie, jednoznačným spôsobom ani neurčí, ktoré čiastkové peňažné sumy, proti ktorým pohľadávkam žalobcu započítava, teda aby bolo zistiteľné, kedy nastal stret ktorých konkrétnych pohľadávok (peňažných súm), potom je potrebné považovať záver súdu o neurčitosti kompenzačného prejavu strany z hľadiska hmotnoprávnej úpravy, za opodstatnený. Nepochybná určiteľnosť okamihu stretu, t.j. vo výsledku zánik vzájomných pohľadávok, je totiž nevyhnutným predpokladom aj pre správne posúdenie zániku započítaním s týmito pohľadávkami spojeného príslušenstva uplatneného vo forme úrokov, resp. úrokov z omeškania. Riadiac sa postulátmi, z ktorých vychádzal i najvyšší súd pri prijatí roz. sp. zn. zo dňa 24.05.2022, ani odvolací súd z dôvodu absencie určitého započítacieho

prejavu zo strany žalovaného kompenzačnú námietku nemohol posúdiť ako dôvodnú, a to bez toho, aby sa z dôvodu hospodárnosti v ďalších podrobnostiach zaoberal nárokom žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho výškou, ako aj ďalšou argumentáciou strán súvisiacou s posúdením tejto otázky.

84. Pokiaľ žalovaný na pojednávaní pred odvolacím súdom poukázal na to, že prísne nahliadanie odvolacieho súdu na náležitosti uplatnenej kompenzačnej námietky by bolo prílišným formalizmom popierajúcim zmysel tohto inštitútu, odvolací súd súhlasí so žalovaným v tom, že orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu (porov. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. augusta 2017). Rovnako je odvolaciemu súdu známy i princíp preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou, ktorý predstavuje ústavnú povinnosť všeobecného súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu, a nie naopak (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1. apríla 2015).V súdenej veci výkladom právnych predpisov ( v spojení s ) odvolací súd neodoprel autonómnemu prejavu vôle žalovaného v podobe kompenzačnej námietky dôsledky zamýšľané žalovaným, pretože odvolaciemu súdu ani nebola známa vôľa žalovaného, aké konkrétne následky mienil žalovaný v právnej sfére strán toho konania vo väzbe na zánik vzájomných pohľadávok vyvolať.

85. Žalovaný tiež vytýkal súdu prvej inštancie nevykonanie navrhnutého dôkazu, a to aby súd prvej inštancie vyžiadal informáciu z Európskej komisie, v akom stave je konanie o preskúmanie neoprávnenej štátnej pomoci v zmysle sťažnosti zo dňa 02.11.2021, keď predmetnou sťažnosťou Asociácia zábavy a hier, ktorej členom je aj žalobca, napadla nesúlad ustanovenia s Zmluvy o fungovaní Európskej únie a iniciovala konanie o preskúmanie neoprávnenej pomoci v zmysle Nariadenia rady (EÚ) 2015/1589 zo dňa 13.07.2015, pričom v prípade, ak by bol žalobca úspešný aj v rámci tohto konania, a zároveň aj v konaní o sťažnosti, získal by ako prevádzkovateľ, ktorý je odvod povinný platiť v zmysle , taktiež kompenzáciu zo strany štátu, čím by vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie, a to na úkor žalovaného. Z tohto dôvodu žalovaný tiež v odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa do skončenia konania o sťažnosti.

86. Podľa , ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.

87. Podľa , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

88. Podľa , bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

89. V je vyjadrená všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného, na základe ktorej skutočnosti vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje. Zákon uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia. Jednou z nich je aj majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie. To znamená, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní. Takýto prípad môže nastať vtedy, keď sa účastníci napríklad domnievajú, že uzavreli zmluvu, hoci ju neuzavreli, alebo niekto plnil omylom niekomu inému, s ktorým nebol v zmluvnom vzťahu. Ďalšími sú majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, spravidla z neplatnej zmluvy a majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý tu síce spočiatku

existoval, ale potom dodatočne odpadol. Takýto prípad môže nastať napríklad splnením rozväzovacej podmienky ( ), odstúpením od zmluvy ( ) alebo zrušením zmluvy (napr. podľa ). Posledným je majetkový prospech bol získaný z nestatočných zdrojov. Sem treba zahrnúť prípady, keď bol majetkový prospech získaný trestnou činnosťou, a pod.

90. Z tvrdení strán prednesených v rámci sporu vyplýva, že alikvotná časť mesačného odvodu vstupovala len do vzorca na výpočet odmeny (podielu na strate) pre žalovaného. Pokiaľ by potom aj žalobca povinné platby podľa neuhradil, alebo by mu táto povinnosť zanikla, prípadne by mu boli tieto platby vrátené, nemohlo by na jeho strane vzniknúť bezdôvodné obohatenie na úkor žalovaného, pretože ním vytvorené vyúčtovanie za mesiace 11/2020 a 12/2020 zohľadňujúce aj alikvotnú mesačnú časť odvodov je naďalej založené na platnej Mandátnej zmluve v znení jej dodatkov, a v nej určenými platobnými podmienkami, keď ani žalovaný platnosť jej jednotlivých ustanovení vrátane vzorca na výpočet jeho odmeny (podielu na strate) v spore nespochybnil. Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že ani žalovaný v priebehu sporu nešpecifikoval, či by sa jednalo na strane žalobcu o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, alebo o majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podstatnou pre súdenú vec bolo znenie zmluvy a v nej stranami dohodnuté platobné podmienky zaväzujúce strany na plnenie, ktoré sú naďalej v platnosti bez ohľadu na výsledok konania o sťažnosti Asociácie zábavy a hier pred Európskou komisiou. Preto ani výsledky tohto konania nemajú žiadny potenciál ovplyvniť výsledok tohto súdneho sporu.

91. Z uvedených dôvodov odvolací súd nezistil vady v postupe súdu prvej inštancie, ktorý dokazovanie týmto dôkazom nedoplnil a ani dôvod na prerušenie tohto súdneho konania do skončenia konania o konštatovanej sťažnosti podľa , keďže výsledky tohto konania nemajú žiadny potenciál ovplyvniť výsledok tohto súdneho konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.

92. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 63.856,10 Eur pozostávajúcej z neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.11.2020 do 30.11.2020 s dátumom splatnosti dňa 17.12.2020 po započítaní mandátnych odmien vo výške 35.842,76 Eur, ktorú pohľadávku odvolací súd považoval za dôvodnú v časti 32.830,45 Eur, z neodvedených finančných prostriedkov z VLT za obdobie od 01.12.2020 do 31.12.2020 s dátumom splatnosti dňa 15.01.2021 po započítaní mandátnych odmien vo výške 17.845,18 Eur, ktorú pohľadávku odvolací súd považoval za dôvodnú v časti 14.832,87 Eur, z nesporných pohľadávok vyplývajúcich z dobropisu DD20020157 splatného dňa 15.01.2021 vo výške 7.648,16 Eur, z postúpenej pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky č. zo dňa 30.06.2021, ktorá pozostáva z neuhradenej faktúry č. 118770022 vo výške 10,00 Eur, splatnej dňa 15.02.2019, faktúry č. 120770017 vo výške 10,00 Eur, splatnej dňa 31.03.2021 a faktúry č. 121770002 vo výške 2.500,00 Eur, splatnej dňa 31.03.2021. Spolu potom dôvodne uplatnená pohľadávka žalobcu predstavovala 57.831,48 Eur (32.830,45 + 14.832,87 + 7.648,16 + 10 + 10 + 2.500), pričom na základe späťvzatia žaloby zo strany žalobcu z dôvodu čiastkových úhrad žalovaného počas súdneho konania došlo k zastaveniu konania v časti istiny v sume 20.200,- Eur (prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie) a v sume 5.500,32- Eur (výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie nenapadnutého odvolaním), teda spolu žalobcovi prináleží nárok na zaplatenie neuhradenej istiny vo výške 32.131,16 Eur (57.831,48 - 20.200 – 5.500,32), a nie vo výške 38.155,78 Eur, ako to určil súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí.

93. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný po začatí konania uhradil dňa 16.09.2021 sumu 2.000,- Eur, dňa 21.10.2021 sumu 2.000,- Eur, dňa 04.05.2022 sumu 2.700,- Eur, dňa 02.06.2022 sumu 2.700,- Eur, dňa 06.07.2022 sumu 2.700,- Eur, dňa 04.08.2022 sumu 2.700,- Eur, dňa 06.09.2022 sumu 2.700,- Eur, dňa 03.10.2022 sumu 2.700,- Eur, dňa 28.11.2022 sumu 2.700,- Eur a dňa 04.10.2023 sumu 2.800,32 Eur. Odvolací súd zároveň konštatuje, že z obsahu spisu vyplýva tiež to, že žalovaný realizoval čiastočné úhrady k variabilnému symbolu 43856713, ktorý sa nachádza na Vyúčtovaniach zmluvy za obdobie 11/2020 a 12/2020, ale nenachádza sa na dobropise DD20020157, Zmluve o postúpení pohľadávky č. zo dňa 30.06.2021, resp. faktúre č. 118770022, faktúre č. 120770017 a faktúre č. 121770002. Ďalej odvolací súd pripomína, že v zmysle je veriteľ povinný prijať aj čiastočné plnenie záväzku, pokiaľ čiastočné plnenie neodporuje povahe záväzku alebo hospodárskemu účelu sledovanému veriteľom pri uzavretí zmluvy, ak tento účel je v zmluve vyjadrený alebo v čase

uzavretia zmluvy dlžníkovi známy. V zmysle tiež platí, že ak má dlžník voči veriteľovi niekoľko peňažných záväzkov a dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, platenie sa týka najskôr záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené alebo je najmenej zabezpečené, inak záväzku najskôr splatného. V súdenej veci žalovaný určil uvedením variabilného symbolu, že jeho čiastočné úhrady sa týkajú pohľadávok z Vyúčtovaní zmluvy za obdobie 11/2020 a 12/2020, pričom keďže zároveň neurčil, či na pohľadávku žalobcu vedenú pod týmto variabilným symbolom za mesiac 11/2020 alebo za mesiac 12/2020, uplatniac pravidlo obsiahnuté v bolo potrebné čiastočné úhrady posúdiť ako úhrady istiny záväzku najskôr splatného, a teda záväzku žalovaného z vyúčtovania 11/2020 so splatnosťou 18.12.2020, keď žiadna zo strán skutočnosť, že čiastkovými úhradami malo dôjsť k úhrade dlžnej istiny, v odvolacom konaní nenamietala.

94. Vo vzťahu k úroku z omeškania odvolací súd ďalej konštatuje, že pokiaľ nebol správny záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenej istine vo vzťahu k vyúčtovaniu 11/2020, nemôže byť správny ani vo vzťahu k úroku z omeškania, pretože jednotlivými úhradami mohol žalovaný uhrádzať len skutočne existujúci nárok žalobcu. Odvolací súd zároveň pripomína, že žiadna zo strán v podanom odvolaní nespochybnila výšku úrokovej sadzby 8% ročne určenú súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, či dátum splatnosti jednotlivých pohľadávok uplatnených žalobcom v tomto súdnom konaní (žalovaný v podanom odvolaní namietal len to, že nie je možné, aby bol žalobca v omeškaní s dvoma rozdielnymi sumami v jeden deň a skutočnosť, že súd prekročil rámec žalobného petitu, keď žalobcovi priznal úrok z omeškania zo sumy 2520,- Eur, i keď si žalobca uplatnil 2510,- Eur).

95. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi okrem uplatnenej istiny vo vzťahu k Vyúčtovaniu zmluvy za mesiac 11/2020 prináleží aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 32.830,45 Eur od 18.12.2020 do 16.092021, 8 % ročne zo sumy 30.830,45 Eur od 17.09.2021 do 21.10.2021, 8 % ročne zo sumy 28.830,45 Eur od 22.10.2021 do 04.05.2022, 8 % ročne zo sumy 26.130,45 Eur od 05.05.2022 do 02.06.2022, 8 % ročne zo sumy 23.430,45 Eur od 03.06.2022 do 06.07.2022, 8 % ročne zo sumy 20.730,45 Eur od 07.07.2022 do 04.08.2022, 8 % ročne zo sumy 18.030,45 Eur od 05.08.2022 do 06.09.2022, 8 % ročne zo sumy 15.030,45 Eur od 07.09.2022 do 03.10.2022, 8 % ročne zo sumy 12.630,45 Eur od 04.10.2022 do 28.11.2022, 8 % ročne zo sumy 9.930,45 Eur od 29.11.2022 do 04.10.2023 a 8 % ročne zo sumy 7.130,13 Eur od 05.10.2023 až do zaplatenia zohľadniac jednotlivé úhrady žalovaného na dlžnú istinu záväzku najskôr splatného s variabilným symbolom korešpondujúcim s jednotlivými vykonanými úhradami. Rovnako žalobcovi patrí i úrok z omeškania vo vzťahu k pohľadávke žalobcu vo vzťahu k vyúčtovaniu za mesiac 12/2020 vo výške 8,00 % ročne, avšak len zo sumy 14.832,87 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, keď vo vzťahu k výške sumy odkazuje na svoj predchádzajúci výklad. Priznaný úrok 8,00 % ročne zo sumy 7.648,16 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia odvolaním spochybnený nebol, a odvolaním odvolateľ nenapadol ani to, že žalobcovi patrí i náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. Vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 2.520,- Eur od 09.07.2021 do zaplatenia žalovaný namietal len toľko, že suma istiny nezodpovedá žalobnému petitu, z obsahu žaloby však nepochybne vyplýva, že žalobca si podanou žalobou uplatnil voči žalovanému tiež právo na zaplatenie postúpenej pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky č. zo dňa 30.06.2021, ktorá pozostáva z neuhradenej faktúry č. 118770022 vo výške 10,00 Eur, faktúry č. 120770017 vo výške 10,00 Eur, a faktúry č. 121770002 vo výške 2.500,00 Eur, teda spolu 2.520,- Eur. Odvolaciu argumentáciu žalovaného o prekročení žalobného petitu preto odvolací súd nemohol posúdiť ako dôvodnú.

96. Keďže žalovaný žiadne ďalšie relevantné odvolacie námietky vrátane námietok k týkajúcich sa priznaného príslušenstva nevzniesol, ďalší prieskum napadnutého rozhodnutia už nebol zo strany odvolacieho súdu možný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie totiž podlieha prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie odvolania, keďže podľa platí, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa platí, že odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo, s výnimkou vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok a na ktoré odvolací súd podľa prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Iné pochybenia súdu prvej inštancie odvolací súd nezisťuje a ak by aj v konaní vyšli najavo, nebude na ne prihliadať.

97. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý výrok II. rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 32.131,16 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 32.830,45 Eur od 18.12.2020 do 16.092021, 8 % ročne zo sumy 30.830,45 Eur od 17.09.2021 do 21.10.2021, 8 % ročne zo sumy 28.830,45 Eur od 22.10.2021 do 04.05.2022, 8 % ročne zo sumy 26.130,45 Eur od 05.05.2022 do 02.06.2022, 8 % ročne zo sumy 23.430,45 Eur od 03.06.2022 do 06.07.2022, 8 % ročne zo sumy 20.730,45 Eur od 07.07.2022 do 04.08.2022, 8 % ročne zo sumy 18.030,45 Eur od 05.08.2022 do 06.09.2022, 8 % ročne zo sumy 15.030,45 Eur od 07.09.2022 do 03.10.2022, 8 % ročne zo sumy 12.630,45 Eur od 04.10.2022 do 28.11.2022, 8 % ročne zo sumy 9.930,45 Eur od 29.11.2022 do 04.10.2023 a 8 % ročne zo sumy 7.130,13 Eur od 05.10.2023 až do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 14.832,87 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 7.648,16 Eur od 16.01.2021 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 2.520,- Eur od 09.07.2021 do zaplatenia a náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol.

98. Odvolací súd dodáva, že z hľadiska skutočného obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu ide v časti priznanej istiny s príslušenstvom o čiastočné potvrdenie rozsudku prvej inštancie, avšak odvolací súd bol tiež povinný sa riadiť princípom, že obsah rozhodnutia súd vyslovuje vo výroku svojho rozhodnutia a preto z výroku rozhodnutia nesmú vznikať prípadné pochybnosti o obsahu a rozsahu uložených peňažných povinností s prihliadnutím na povahu veci, a to nie len medzi stranami sporu, ale ani pri prípadnom nútenom výkone tohto rozhodnutia pre prípad dobrovoľného nesplnenia povinnosti uloženej súdnym rozhodnutím. Z hľadiska určitosti a jednoznačnosti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu bolo preto vzhľadom na množstvo čiastočných úhrad žalovaného záväzku zo strany žalovaného v priebehu konania a zásadné odlišnosti v posúdení skutkového a právneho stavu zo strany odvolacieho súdu oproti súdu prvej inštancie namieste zvoliť výrok o zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa tak, aby na podklade rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie nevznikli žiadne pochybnosti o tom, na splnenie akej povinnosti bol žalovaný v tomto súdnom konaní zaviazaný.

99. Vzhľadom na prijaté závery odvolacieho súdu potom nemohol obstáť ani závislý výrok III. rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací súd pripomína, že prvým rozhodnutím vo veci Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. -132 zo dňa 27. októbra 2022 súd prvej inštancie vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 20.200,- Eur s príslušným úrokom z omeškania zastavil, vo výroku II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 43.656,10 Eur s príslušenstvom a vo výroku III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný podal voči tomuto rozhodnutiu odvolanie, a to voči jeho výroku II. a voči jeho výroku III. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. -167 zo dňa 20. júna 2023 rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -132 zo dňa 27. októbra 2022 v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z uvedeného potom vyplýva, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí opätovne rozhodnúť aj o trovách konania zastaveného v časti istiny 20.200,- Eur ako aj vo vzťahu k zvyšku uplatneného nároku. Zároveň odvolací súd pripomína tiež to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vo výroku I. nenapadnutého odvolaním, konanie zastavil aj v časti o zaplatenie sumy 5.532,- Eur, a to na základe konštatovaných úhrad žalovaného vykonaných na uplatnenú pohľadávku žalobcu v prebiehajúcom konaní.

100. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou argumentáciou žalovaného, že o trovách zastaveného konania bolo potrebné rozhodovať podľa , podľa ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Vo vzťahu zostávajúcemu predmetu sporu bolo podľa odvolacieho súdu potrebné o trovách konania rozhodovať podľa .

101. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a 4 je aj to, že strana, ktorá v spore uspela, má zásadne právo na to, aby sa aj nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s prebiehajúcim konaním. Vo všeobecnosti platí, že náhrada trov civilného sporového konania je ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia na zastavení konania vyjadrenou v ustanovení . Právo úspešnej procesnej strany voči neúspešnej strane konania na náhradu trov, ktoré sa v civilnom sporovom konaní uplatňuje, vyplýva zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení,

v rámci ktorého účastníci tohto konania vystupujú ako vzájomný odporcovia uplatňujúci protichodné záujmy. Úspech jednej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá strana sa v medziach daných snaží prostredníctvom prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany docieliť vlastného víťazstva a zároveň prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, v zásade platí, že procesný odporca musí nahradiť náklady, ktoré jej pri tom účelne vznikli, pretože by bolo v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by civilný proces neumožňoval ochrániť zmenšenie majetkovej sféry účastníka sporového konania tým, že bol nútený sa pred súdom brániť uplatnením žaloby alebo proti žalobe. Zároveň v zmysle platných procesných ustanovení zákona ( ) platí, že kto zavinil zastavenie konania, nemá vo veci úspech a úspech z hľadiska posudzovania náhrady nákladov konania sa pričíta strane sporu v opačnom procesnom postavení. Tam, kde zastavenie konania bolo stranou procesne zavinené, súd prizná náhradu nákladov konania protistrane. Zavinenie na zastavení konania prezentované v je oproti , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, potrebné posudzovať výlučne z procesného hľadiska a nie z pohľadu hmotného práva.

102. Pri zastavení konania na podklade späťvzatia žaloby ( ) je pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, ktorá zo strán z procesného hľadiska zastavenie konania zavinila. Použitý termín zavinenie je nevyhnutné interpretovať vo vzťahu k posudzovaniu príčinnej súvislosti medzi správaním strán sporu a zastavením konania, teda skúmanie zavinenia je zároveň skúmaním objektívnej príčiny zastavenia konania. Pokiaľ žalobca vzal žalobu späť z dôvodu, že žalovaný sa celkom, resp. v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle jeho žalobnej požiadavky a uhradil časť ním uplatnenej pohľadávky v tomto súdnom konaní, v takomto správaní žalovaného je potrebné nachádzať súvislosť s procesným úkonom späťvzatia žaloby zo strany žalobcu, a teda žalovanému je nutné pripísať procesné zavinenie na zastavení konania v prípade späťvzatia žaloby, ktoré bolo ovplyvnené jeho správaním v priebehu konania v podobe čiastočnej úhrady žalovanej pohľadávky. Odvolací súd potom konštatuje, že pokiaľ bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 20.200,- Eur a v časti o zaplatenie sumy 5.500,32 Eur s príslušným úrokom z omeškania zastavené, v tejto časti zavinenie na zastavení konania je potrebné pripísať žalovanému, a preto v tejto časti nárok na náhradu trov konania prináleží podľa 256 ods. 1 žalobcovi. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalobca si pôvodne uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie pohľadávky v celkovej výške 63.856,10 Eur s príslušenstvom, pričom odvolací súd po zohľadnení čiastočných späťvzatí žaloby zo strany žalobcu (20.200 Eur, 5.500,32 Eur), ako dôvodnú posúdil žalobu žalobcu v časti 32.131,16 Eur a potom v zmysle v tejto časti je potrebné pripísať úspech žalobcovi, ktorému prináleží aj náhrada trov v merite veci. Suma 32.131,16 Eur + 20.200 + 5.500,32 Eur predstavuje sumu 57.831,48 Eur, ktorá zodpovedá vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku 63.856,10 Eur 90,57 %, čo predstavuje úspech žalobcu (z hľadiska princípu úspechu vo veci ako aj z hľadiska princípu zavinenia žalovaného na zastavení konania) v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie a potom neúspech žalovaného predstavuje 9,43 % a preto čistý úspech žalobcu predstavuje 81,14 % (90,57 % - 9,43%). Žalobcovi tak vo vzťahu k celému predmetu konania zohľadňujúc aj čiastočné zastavenie konania vznikol v konaní pred súdom prvej inštancie podľa a CSP voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 81,14 %. Z uvedených dôvodov odvolací súd výrok III. napadnutého rozhodnutia zmenil tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 81,14 %.

103. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa , a . Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom odvolacieho prieskumu zostal len výrok II. a III. rozhodnutia súdu prvej inštancie, teda predmetom sporu zostala suma 38.155,78 Eur, z ktorej odvolací súd v rámci zmeny napadnutého rozhodnutia v odvolacom konaní ako odôvodnený posúdil nárok žalobcu v rozsahu 32.131,16 Eur, potom úspech žalobcu v odvolacom konaní predstavuje 84,21 %, úspech žalovaného predstavuje 15,79 %, a preto čistý úspech žalobcu v odvolacom konaní predstavuje 68,42 % (84,21 % - 15,79 %). Z uvedených dôvodov odvolací súd žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 68,42 %.

104. Podľa , o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

105. Pokiaľ žalovaný navrhol, aby súd o trovách konania rozhodol podľa s odôvodnením, že vznik sporu bol zapríčinený dôsledkami pandémie COVID-19, ktorú žalovaný predvídať nemohol, odvolací súd dôvody na aplikáciu tohto ustanovenia nevzhliadol.

106. Ako vyslovil Najvyšší súd SR v roz. sp. zn. zo dňa 26.01.2023 ustanovenie , podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok sporu ( ) a od zásady zodpovednosti za zavinenie na zastavení konania ( ). Použitie ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (poz. napr. R 34/1982). Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , či , ), podľa ktorej nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti zákonnej úpravy o náhrade trov a na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

107. Odvolací súd nezistil v danej veci zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup súdu pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, pretože spor strán o výklad ustanovení zmluvy uzavretej pri ich podnikateľskej činnosti a pri zohľadnení podnikateľského rizika, ktorému je vystavený každý podnikateľský subjekt, v okolnostiach súdenej veci bez ohľadu na stav pandémie nebolo možné podľa názoru odvolacieho považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by sa javilo ako spravodlivé náhradu trov konania žalobcovi nepriznať. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že aj keď je síce možné na podklade obsahu spisu dospieť k záveru, že až do pandémie nevznikol medzi stranami spor o výklad mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov, pandémiu nemohla ovplyvniť žiadna zo strán, strany jej však mohli prispôsobiť znenie zmluvných ustanovení (Dodatok č. 26 Mandátnej zmluvy), pričom odvolací súd nemohol prehliadnuť ani to, že premetom konania boli aj pohľadávky žalobcu, ktorých spornosť podklad v pandémii ani nemala (pohľadávka z dobropisu a zmluvy o postúpení pohľadávky).

108. Podľa , súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

109. Podľa , na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

110. Žalobca do konania predložil plnú moc na svoje zastupovanie v konaní nachádzajúcu sa na č.l. 80 listinného spisového materiálu, z ktorej obsahu vyplýva, že ju udelil žalobca na svoje zastupovanie v tomto súdnom konaní pre Advokátsku kanceláriu JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., IČO: 36858935. V záhlaví napadnutého rozhodnutia je zástupca žalovaného označený ako advokát JUDr. Marcel Mašan, ktorý je podľa výpisu z obchodného registra spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan, s.r.o. konateľom tejto spoločnosti. Keďže pri vyhotovení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie došlo pri označení zástupcu žalobcu k zrejmej nesprávnosti, keď súd prvej inštancie nesprávne označil zástupcu žalobcu, odvolací súd označenie zástupcu žalobcu v napadnutom rozhodnutí opravil v súlade s predloženou plnou mocou.

111. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).