Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_11CoPr-2-2025.pdf
PDF · 162.54 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/2/2025
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu: A. B., narodený XX.X.XXXX, bytom C. D. XX, právne zastúpený JUDr. Adriána Kmecová, advokátka so sídlom Košice, Moldavská cesta 6 proti žalovanému: Záchranná služba Košice, štátna príspevková organizácia so sídlom Košice, Rastislavova 43, Košice, IČO: 00 606 731, právne zastúpeného PIHORŇA, LENÁRT, JAŠŠO s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Košice, Hrnčiarska 29, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru , o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 60Cpr/3/2023-208 zo dňa 5. augusta 2024
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví tohto rozhodnutia rozhodol v tomto znení:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu doručenej súdu prvej inštancie dňa 30.6.2023, ktorou žalobca žiadal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi zo strany žalovaného podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len „ZP“ zo dňa 03.05.2023, je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným založený pracovnou zmluvou zo dňa 07.11.2018 naďalej trvá a nahradil trovy konania v plnom rozsahu. V dôvodoch uviedol, žalobca pracuje na základe pracovnej zmluvy zo dňa 07. 11. 2018 v organizácii žalovaného na pozícii „zdravotnícky záchranár“ a dňa 03. 05. 2023 žalovaný doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b, ZP, z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Žalobca následne písomne žalovanému listom zo dňa 03. 05. 2023 obratom oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného považuje za neplatné, dôvody, pre ktoré sa žalovaný rozhodol okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom považuje za neopodstatnené, pretože žalobca má za to, že neporušil závažne pracovnú disciplínu tak, ako mu to kladie za vinu žalovaný ako jeho zamestnávateľ a teda že žalobcova absencia v práci nebola zavinená a vždy si riadne ako zamestnanec plnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru so žalovaným. Žalovaný následne doručil žalobcovi odpoveď, v ktorom mu oznámil, že na okamžitom skončení pracovného pomeru trvá a vyzval ho na vrátenie stabilizačného príspevku v alikvotnej výške 3.537,08 eur, ktorá bola žalobcovi poskytnutá na základe dohody o poskytnutí stabilizačného príspevku zo dňa 19. 12. 2022. Dôvodom, pre ktorý sa žalovaný rozhodol okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom ako zamestnancom mala byť podľa žalovaného žalobcova neospravedlnená absencia v práci a to konkrétne v dňoch 09. 04. 2023, 11. 04. 2023, 14. 04. 2023, 15. 04. 2023 a 17. 04. 2023, kedy mal podľa mesačného plánu služieb RZP Veľké Kapušany
nastúpiť do plánovaných smien. V tomto okamžitom skončení pracovného pomeru zároveň žalovaný uviedol, na Sociálnej poisťovni nezistil, že žalovaný neuviedol dátum, kedy sa tak malo stať, ani o tom nepredložil dôkaz, ale podľa informácií dostupných zo Sociálnej poisťovne, ktoré si podľa svojich tvrdení zisťoval žalovaný, mal byť žalobca práceneschopný v období od 30.03.2023 do 06.04.2023. Ku skutku žalobca v podanej žalobe uviedol, že dňa 29. 03. 2023 ochorel, pocítil u seba jasné príznaky ochorenia Covid-19, mal vysokú teplotu a pozitívny Covid Ag test. Žalobca síce nastúpil na pokyn regionálneho riaditeľa do nočnej služby dňa 29. 03. 2023, avšak vzhľadom na námietky vedúcej stanice RZP Veľké Kapušany kontaktoval operačného pracovníka na dispečingu v Košiciach, ktorý zabezpečil jeho vystriedanie. Na druhý deň, 30. 03. 2023 kontaktoval žalobca telefonicky svoju vtedajšiu ošetrujúcu lekárku MUDr. Otíliu Ostroovú, Rastislavova 45, Košice ( Poliklinika Juh ) s tým, že ju informoval, že je pozitívny na Covid, má vysokú teplotu a zimnicu a opýtal sa jej, ako má ďalej postupovať. E. F. žalobcovi oznámila, že má ostať doma a liečiť sa, že nemá k nej ísť osobne v takom stave do ambulancie, že ona žalobcu vypíše ako práceneschopného a taktiež zabezpečí potvrdenie pre zamestnávateľa o tom, že je PN. Zároveň uviedla, že keď sa žalobca bude cítiť lepšie, má jej zavolať a dohodnúť si s ňou termín kontroly. Následne žalobca kontaktoval dňa 30.03.2023 svojho nadriadeného, p. G., oznámil mu, že je práceneschopný a zároveň mu oznámil, že oznámenie o PN pre zamestnávateľa má zaslať MUDr. Ostroová. Dňa 11. 04. 2023 žalobcovi zatelefonoval jeho nadriadený, p. G., že ešte stále nemá potvrdenie o žalobcovej PN. Obratom žalobca volal do ambulancie E. F., ale nedovolal sa jej. Žalobca sa stále cítil zle a nechcel odísť z ohniska nákazy, bol stále pozitívny a preto požiadal svojho brata, A. B., aby osobne zašiel do ambulancie E. F., vyzdvihol od nej potvrdenie o PN pre zamestnávateľa a doručil ho žalovanému. Žalobcov brat, pán A. B., následne dňa 12.04.2023 navštívil ambulanciu E. F., ktorá ho odmietla prijať, oznámila mu prostredníctvom sestričky, že ona všetky doklady ohľadom PN už cit,: „kuriérom“ poslala na príslušné miesta a po bratovi žalobcu žalobcovi odovzdala odkaz, že ak sa bude cítiť lepšie, má jej žalobca zavolať a prísť na kontrolu. Žalobca poznamenal, že v tom čase ( 11. 04. 2023 ) ešte stále ležal s veľkými bolesťami hlavy a celého tela a jeho Covid Ag test bol stále pozitívny. Toto oznámil žalobca aj svojmu nadriadenému, pánovi G.. Žalobca teda pokračoval v liečbe do 19.04.2023, kedy mu pán G. oznámil, že v registri Sociálnej poisťovne žalovaný ako jeho zamestnávateľ zistil, že jeho práceneschopnosť bola ukončená ku dňu 06. 04. 2023, a že mal nastúpiť žalobca do práce. Žalobca kontaktoval svoju ošetrujúcu lekárku a konfrontoval ju s tým, prečo ho neinformovala a svojvoľne ukončila jeho PN, na čo žalobcovi E. F. zložila telefón a viackrát už nedvíhala telefón, hoci jej po tom ešte niekoľkokrát volal. Žalobca kontaktoval pána G. a ten mu oznámil, že on sám nevie, čo má robiť, že sa musí poradiť a že je to na žalobcovi, či zajtra, t.j. 20.04.2023 nastúpi do dennej služby. Žalobca samozrejme na druhý deň do dennej služby nastúpil a túto službu riadne celú odslúžil. Voči čomu žalovaný nevzniesol žiadne námietky a umožnil žalobcovi naďalej pokračovať vo výkone práce podľa pracovnej zmluvy. Pán G. sa žalobcovi odvtedy neozval, tak žalobca predpokladal, že je všetko v poriadku. Následne žalovaný žalobcovi na jeho veľké prekvapenie doručil už vyššie uvedené okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalobca sa teda až 19.04.2023 od zamestnanca svojho zamestnávateľa - žalovaného dozvedel pre neho doposiaľ neznámej skutočnosti, že jeho práceneschopnosť mala byť ukončená už dňa 06.04. 2023. Ešte dňa 12.04.2023 pri zisťovaní skutočnosti žalobcovým bratom, pánom A. B., bol žalobca pritom zo strany ošetrujúcej lekárky, E. F. preukázateľne utvrdzovaný v tom, že sa má dostaviť na kontrolu, keď sa bude cítiť lepšie, o žiadnom ukončení práceneschopnosti ku dňu 06. 04. 2023 nepadlo ani slovo. Ošetrujúca lekárka, E. F., sa taktiež žiadnym spôsobom potom, ako mu oficiálne dňa 30. 03. 2023 priznala status práceneschopného, nezaujímala o žalobcov zdravotný stav, žalobcu žiadnym spôsobom nekontaktovala, telefonicky, ani sms či inou správou, hoci je to v takých prípadoch bežné. Žalobca požiadal svojho operátora - spol. Telekom, aj o kompletný výpis nielen odchádzajúcich, ale aj prichádzajúcich hovorov a správ, avšak v spoločnosti Telekom mu oznámili, že takýto výpis nemôžu žalobcovi vydať len tak bez právneho dôvodu, avšak môžu tak učiniť v rámci súdneho konania. Žalobca sa dôvodne domnieva, že z jej strany sa jednalo o akýsi pre neho nepochopiteľný akt pomsty, pretože žalobca sa rozhodol so svojou rodinou zmeniť ošetrujúceho lekára, ale pre túto zmenu sa rozhodli najmä z praktických dôvodov, pretože sa presťahovali do miesta svojho súčasného trvalého bydliska - C. D., ktorá je vzdialená od Košíc viac ako 76 kilometrov. Až z údajov uvedených v elektronickej zdravotnej knižke potom žalobca zistil, že jeho práceneschopnosť bola ukončená ku dňu 07.04.2023 zo strany ošetrujúcej lekárky vzhľadom na cit.: „nespoluprácu pacienta s lekárom“, voči čomu sa žalobca dôrazne ohradzuje, pretože pre svoj zlý zdravotný stav ho bol po celý čas doma v liečebnom režime a dňa 12.04.2023 jeho bratovi, pánovi A. B., uviedla zamestnankyňa E. F. pri jeho návšteve v ambulancii E. F., že keď a bude žalobca cítiť lepšie, má sa ohlásiť, no veľmi zle sa žalobca naďalej cítil aj po ďalšie dni, robil si aj opakovane testy na covid-19 a bol stále pozitívny. Poukázal na ustanovenie § 12a zákona č. 576/2004 Z.z. Po
doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 03.05.2023 žalobca kontaktoval aj Sociálnu poisťovňu prostredníctvom na to určeného formulára, pričom mu bolo zo strany pracovníčky SP, pani B., oznámené, že potvrdenie o práceneschopnosti sa u nich nenachádza. Na papierovom potvrdení o dočasnej práceneschopnosti by sa musel nachádzať totiž aj podpis pacienta - ktorý preukázateľne E. F. F. nemala k dispozícii, i dátum plánovane kontroly. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou žalobcovi listom zo dňa 26.05.2023 obratom doručil odpoveď, že vybavenie tohto podnetu nie je v jeho kompetencii, avšak žalobcovi odporučil, aby sa obrátil písomnou formou na ústredie Sociálnej poisťovne, úrad Košického samosprávneho kraja, oddelenie zdravotníctva, prípadne na Slovenskú lekársku komoru, na ktoré sa žalobca následne obrátil, avšak vybavenie každého takého podnetu objektívne trvá istý čas, preto do uplynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby žalobca nemá z týchto podnetov spätnú väzbu. Od 01. 06. 2023 majú lekári povinnosť vystavovať PN-ku výlučne elektronicky, avšak v spornom čase práceneschopnosti žalobcu túto povinnosť zo zákona ešte nemali. Konanie ošetrujúcej lekárky považoval žalobca za nepochopiteľné, ale taktiež žiadnym spôsobom nepovažuje za preukázané, že by ho táto informovala o predpokladanom dátume kontroly a ukončenia jeho práceneschopnosti a taktiež považuje za nepreukázané, že by on sám svojej ošetrujúcej lekárke neposkytol v tejto veci potrebnú súčinnosť ako pacient a preto bol následne vyhodnotený ošetrujúcou lekárkou ako pacient nespolupracujúci. Po preverení informácií v Sociálnej poisťovni žalobca taktiež zistil, že si ošetrujúca lekárka nesplnila svoje povinnosti ani voči Sociálnej poisťovni. Dňa 26.06.2023 totiž nahliadol žalobca do svojej zdravotnej dokumentácie u svojho nového poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, keďže E. F. mu to už neumožnila a nachádzal sa tam len jeden diel - I.A potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti v papierovej podobe. Dňa 26.06.2023 teda kontaktoval opätovne žalobca telefonicky Sociálnu poisťovňu, kde mu poverená pracovníčka oznámila, že začatie práceneschopnosti doručila E. F. na Sociálnu poisťovňu dňa 06.04.2023 a ukončenie práceneschopnosti doručila E. F. na Sociálnu poisťovňu až dňa 14.04.2023, pričom ešte 12.04.2023 žalobcovmu bratovi pri jeho osobnej návšteve neuviedla, že túto práceneschopnosť mala ukončiť pre údajnú nespoluprácu žalobcu už dňa 06. 04. 2023 a žalobcu takto ďalej utvrdzovala o trvaní práceneschopnosti. Na konci zdravotných záznamov žalobcu sa nachádzala rukou napísaná poznámka opatrená pečiatkou a podpisom E. F., cit.: „Ukončené poskytovanie zdravotnej starostlivosti od 01.04.2023“, aj keď žalobca pre chorobu oficiálne zrealizoval zmenu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti až po tom, ako mu žalovaný doručil okamžité skončenie pracovného pomeru a zistil závažné pochybenia na strane E. F., ktoré ho pripravili o prácu u žalovaného. Žalobcovi nie je známe, akým spôsobom mala E. F. ukončiť poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalobcovi už ku dňu 01.04.2023, aj v prípade jednostranného právneho úkonu
- odstúpenia od poskytovania zdravotnej starostlivosti sa predsa vyžaduje, aby ho lekár vyhotovil v písomnej podobe, odôvodnil a doručil pacientovi, v tomto prípade žalobcovi. Žalobca rešpektuje skutočnosť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť však porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity, čo v prípade žalobcu podľa mienky žalobcu absentuje, pretože porušenie povinností zamestnanca preukázateľne nezavinil. Iba porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca. Žalobca pracuje pre žalovaného od 07. 11. 2018. Od uvedeného dňa až doposiaľ si riadne plnil svoje pracovné povinnosti, počas celej doby trvania pracovného pomeru nebol nikdy zo strany žalovaného upozornený na porušenie pracovnej disciplíny. Naviac ako už žalobca uviedol vyššie, dňa 20. 04. 2023, teda už po období, kedy sa mal dopustiť údajne závažného porušenia pracovnej disciplíny, mu žalovaný ako zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci a žalobca riadne odslúžil plánovanú smenu. Žalobca zdôraznil aj skutočnosť, že odkedy pracoval pre žalovaného, vždy do
služby nastupoval s predstihom a do práce dochádzal každú jednu služby na trase Košice - Margecany a späť 70 km, teraz po presťahovaní sa do Nižnej Rybnice dochádzal do každej služby 80 km a späť.
3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a mal za to, že žalovaný ako zamestnávateľ vyhodnotil konanie zamestnanca – nenastúpenie do vopred naplánovaných pracovných zmien bez preukázania a zdokladovania riadnej prekážky v práci ako natoľko závažné, že sa rozhodol so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer, keďže žalobca bol v čase svojej pracovnej neschopnosti maximálne nedbalý, keď v rámci celkovo troch kalendárnych týždňov si u svojho ošetrujúceho lekára neoveril, či jeho práceneschopnosť trvá, ani keď videl, že je zaradený do naplánovaných pracovných zmien a ani keď videl, že sa mu zamestnávateľ snaží dovolať, a celé tri týždne strávil doma bez toho, aby sám lekára navštívil, pričom v tomto prípade vedieť mohol a mal, že jeho práceneschopnosť skončila, pričom ochorenie Covid 19 nie je dôvodom na izoláciu a je na úrovni bežných respiračných chorôb.
4. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, po právnom posúdení veci v zmysle ust. § 1 ods. 1 zák.č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej len „ZP“), § 18 ZP, § 42 ods. 1 ZP, § 38 ods. 1 písm. b/, ods. 2 ZP, § 74 ZP, § 79 ods. 1, 4 písm. b/, ods. 5 ZP, § 81 písm. a/, b/, d/ ZP, § 11 ods. 3 veta prvá a druhá zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, § 227 ods. 2 písm. b/, e/, d/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „ZoSP“), s odkazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 21Cdo/237/2000 ako aj rozhodnutia NS SR R 4/2002, taktiež 5Cdo/81/2010 a dospel k záveru, že došlo k žalobcovej absencii na nariadených zmenách v dňoch 11.4.2023, 14.4.2023, 15.4.2023 a 17.4.2023, ktoré vykazujú znaky neospravedlniteľného dôvodu absencii v predmetných dňoch, keďže opak preukázaný zo strany žalobcu nebol a vzhľadom na pasivitu žalobcu a jeho nespoluprácu ako pacienta v rámci liečebného procesu s následnou obligatórnou povinnosťou ošetrujúcej lekárky ukončiť liečebný proces u žalobcu, pričom o správnosti postupu ošetrujúcej lekárky svedčí aj odpoveď zo strany Sociálnej poisťovne pobočka Košice s tým, že ani jeden z podnetov žalobcov na ošetrujúcu lekárku resp. jej postup na príslušné orgány nebol vyhodnotený ako opodstatnený s tým, že takýto dôkaz žalobca súdu v rámci prejednania sporu ani nepredložil. Žalovaný si splnil rovnako svoju zákonnú povinnosť v zmysle ust. § 74 ZP a pokiaľ ide o posúdenie samotnej závažnosti spáchaného skutku, súd prvej inštancie mal za to, že opakovaná neospravedlnená absencia na pracovisku je závažným porušením pracovnej disciplíny, pre ktorú možno okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom s poukazom aj na rozsiahlu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov SR ako aj vyšších súdnych autorít, ktoré takéto porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v neospravedlnenom, opakovanom nedostavení sa riadne a včas na pracovisku posudzujú rovnako a to ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, dôsledkom čoho aj súd prvej inštancie žalobe žalobcu v celom rozsahu nevyhovel a žalobu žalobcu z uvedených dôvodov zamietol.
5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc z plného úspechu žalovaného, ktorému tak priznal proti neúspešnému žalobcovi 100 % nárok na náhradu trov konania.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalobca. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP to je, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vychádzajúc z nesporných skutočností, že žalobca dňa 29.3.2023 ochorel, dňa 30.3.2024 telefonicky kontaktoval svoju vtedajšiu ošetrujúcu lekárku MUDr. Otíliu Ostróovú, Rastislavova 45, Košice (poliklinika Juh), že je pozitívny na Covid, má vysokú teplotu a zimnicu a preto sa u nej informoval, ako má ďalej postupovať a dňa 30.3.2023 kontaktoval svojho nadriadeného p. G., že je práceneschopný a že oznámenie o PN mu má zaslať MUDr. Ostróová, pričom dňa 11.4.2023 ho nadriadený p. G. informoval, že doposiaľ nemá zaslané potvrdenie o PN s tým, že žalobca sa už ale E. F. nedovolal, aj keď sa cítil zle a nechcel odísť z ohniska nákazy, keďže bol stále pozitívny a preto požiadal svojho brata A. B., aby osobne zašiel do ambulancie E. F. a vyzdvihol od nej potvrdenie o PN pre zamestnávateľa a doručil ho žalobcovi, čo aj on následne dňa 12.4.2023 učinil, pričom E. F. ho odmietla prijať a prostredníctvom sestričky mu oznámila, že ona všetky doklady ohľadom PN už poslala na príslušné miesta s tým, že ak sa bude cítiť lepšie, má jej zavolať a prísť na kontrolu. Preto žalobca pokračoval po oznámení uvedených skutočností svojmu nadriadenému a pokračoval v liečbe až do 19.4.2023, kedy mu p. G. oznámil, že v Registri Sociálnej poisťovne zistil, že jeho práceneschopnosť bola ukončená ku dňu 6.4.2023 a že
mal nastúpiť do práce. Preto opätovne kontaktoval svoju ošetrujúcu lekárku, ktorá mu zložila telefón a následne mu už viackrát nedvíhala telefón. Preto sa žalobca až dňa 19.4.2023 od zamestnávateľa dozvedel, že jeho práceneschopnosť bola ukončená už dňa 6.4.2023 a na druhý deň mal riadne pokračovať vo výkone práce podľa pracovnej zmluvy. Apeloval na ochorenie, ktorým trpel, t.j. COVID 19 a na to, že pri návšteve ošetrujúcej lekárky bratom žalobcu, ten nebol informovaný o ukončení jeho práceneschopnosti už dňa 6.4.2023 napriek tomu, že sa tak stalo až dňa 12.4.2023 s doručením ukončenia práceneschopnosti na Sociálnu poisťovňu až dňa 14.4.2023, pričom súd uvedené rozpory neodôvodnil, aj keď ukončenie poskytovania zdravotnej starostlivosti u E. F. ukončil 1.4.2023, dávajúc do pozornosti aj zákonné predpoklady vyžadované ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Následne poukazoval na riadne plnenie svojich pracovných povinností od 7.11.2018 u svojho zamestnávateľa a jeho spokojnosť , keďže u žalovaného pracoval takmer 5 rokov a odpracoval množstvo nadčasov a to aj pri epidémii COVID 19 za cenu ohrozenia vlastného života a zdravia, s čím sa rovnako súd nevysporiadal, berúc do úvahy aj ďalšie konkrétne skutočnosti, na ktoré poukazoval a s ktorými sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevysporiadal, s nezohľadnením ani ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania. Navrhoval, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil, prípadne rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.
7. Žalovaný v podanom vyjadrení navrhoval rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu 100% nárok na náhradu trov konania, keďže žalobca nenastúpil do zamestnania v dňoch 11.4.2023, 14.4.2023, 15.4.2023 a 17.4.2023, aj keď bol práceneschopný od 30.3.2023 so schopnosťou výkonu práce od 7.4.2023, keďže žalobca neprejavil snahu o dostatočnú komunikáciu so zamestnávateľom ani s ošetrujúcou lekárkou, pričom ošetrujúca lekárka žalobcu postupovala v zmysle platnej a účinnej legislatívy so zohľadnením konkrétnych skutočností, na ktoré žalovaný poukazoval v podanom vyjadrení.
8. Vyjadrenie odvolateľa k vyjadreniu protistrany nebolo podané.
9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“), prejednal odvolanie žalobcu ako odvolanie podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a preto rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 písm. b/, c/ CSP, § 391 ods. 1 CSP).
10. Žalobca svojimi odvolacími námietkami poukázal na odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a z obsahu podaného odvolania vyplýva, že predmetom odvolacieho prieskumu nastolila (tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu pri odôvodnení napadnutého rozsudku zakladajúce jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP), nakoľko nereflektuje na konkrétne skutočnosti sporu s odkazom na namietané skutočnosti ako aj citovanú súdnu prax.
11. V zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
12. Súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Zároveň platí, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
13. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval význam a nevyhnutnosť odôvodnenia súdnych rozhodnutí, pričom zároveň vymedzil aj základné zásady, ktoré pri tejto činnosti súdu musia byť rešpektované a zachované. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georidas c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.4.1993, II. ÚS 410/06).
14. Ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, je táto skutočnosť dôvodom, pre ktorý odvolací súd napadnuté rozhodnutie musí zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom takouto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne (pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1MCdo 6/2010 z 26.3.2012, 3Cdo 158/2012 zo 14.11.2012, 4Cdo 108/2012 z 26.2.2013).
15. Odôvodnenie rozhodnutia je obsahovou náležitosťou (časťou) písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu, ktoré má jasne, stručne, výstižne a presvedčivo uviesť, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal svojho nároku, ako sa vyjadril žalovaný, v ktorej súd vysvetľuje, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za (ne)preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, príp. v ňom aj odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 220 ods. 2 CSP) tak, aby z rozhodnutia bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov.
16. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený inou procesnou vadou konania danou aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v Stanovisku občianskoprávneho kolégia zo dňa 3.12.2015 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016.
17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, týkajúci sa skutkových vád rozhodnutia (nesprávnych skutkových zistení), je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonaným dokazovaním preukázané alebo vyšli počas konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán alebo vyšli v konaní inak najavo, vyskytne logický rozpor alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/4/2009).
18. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu práva ide vtedy, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval alebo aplikoval na daný prípad, teda v skutkových okolnostiach vyvodil z právnej normy nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
19. Odvolací súd konštatuje, že otázku platnosti okamžitého skončenia z pracovného pomeru žalobcu je potrebné posudzovať k okamihu a so zreteľom na okolnosti, kedy bol učinený namietaný právny úkon, t.j. podľa zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, v znení účinnom ku dňu 27.4.2023, t.j. v znení zák. č. 1/2023 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“), ako i podľa vnútorných predpisov žalovaného, a to podľa stavu existujúceho v dobe okamžitého skončenia pracovného pomeru.
20. Podľa § 59 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť okamžitým skončením.
21. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
22. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa ods. 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.
23. Dvojmesačná lehota určená v § 68 ods. 2 Zákonníka práce má charakter subjektívnej lehoty a začína plynúť okamihom, keď zamestnávateľ zistí dôvod na okamžité zrušenie pracovného pomeru, t.j. keď tento dôvod zistí, ktorýkoľvek z nadriadených zamestnancov. Zamestnávateľ sa o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru dozvie dňom, keď jemu vedúci zamestnanec ktorý je bezprostredne ale aj vyššie nadriadený zamestnancovi, ktorý porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom, získal vedomosť (dozvedel sa), že zamestnanec sa dopustil takého konania, ktoré môže zakladať dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru.
24. Preto musí zamestnávateľ dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatniť v subjektívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa dozvie o dôvode zakladajúcom možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, najneskôr v rámci objektívnej lehoty do jedného roka od vzniku dôvodu. Lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru sú hmotnoprávne a prekluzívne. Ich márnym uplynutím zaniká právo na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Preto ak sa zamestnávateľ v priebehu dvojmesačnej prekluzívnej lehoty dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru a svoje právo nevyužil, nemôže už okamžité skončenie pracovného pomeru uplatniť v rámci jednoročnej objektívnej lehoty.
25. Pri určení začiatku behu lehoty uvedenie v ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce nie je významné, kedy zamestnávateľ dôvod okamžitého zrušenia zistil. Nemusí tu ísť o zistenie (rozumie sa istota v bežnom slova zmysle), že zamestnanec porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom, ktoré spravidla nie je možné bez vyjadrenia zamestnanca k dôvodu okamžitého zrušenia pracovného pomeru. K tomu, aby začala bežať dvojmesačná lehota k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru postačuje, aby zamestnávateľ získal vedomosť (dozvedel sa), že sa zamestnanec dopustil takého konania, ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru. Uvedené ale nemožno vykladať tak, že by zamestnávateľ mal pristupovať k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom už na základe púheho podozrenia zo skutku zakladajúceho dôvod k takému rozviazaniu pracovného pomeru. Dvojmesačná lehota, v priebehu ktorej musí byť okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancovi dané, ak sa má jednať o platné rozviazanie pracovného pomeru, totiž slúži okrem iného tiež k tomu, aby zamestnávateľ mohol vykonať potrebné šetrenie, či zamestnanec skutočne porušil pracovnú disciplínu a či išlo o porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom, aby sa podľa jeho výsledku rozhodol, či pristúpi k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru. Dvojmesačná lehota, behom ktorej musí zamestnávateľ pristúpiť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru (aby šlo o platný právny úkon), začína plynúť odo dňa, kedy sa o dôvode pre okamžité skončenie pracovného pomeru preukázateľne (skutočne) dozvedel.
26. Odvolací súd uvádza, že podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd
podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (čl. 15 Základných princípov CSP, § 191 ods. 1 CSP).
27. Citované ustanovenia o hodnotení dôkazov vychádzajú zo zásady tzv. voľného hodnotenia dôkazov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov tak môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zákon pritom nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je potom záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
28. Odvolací súd konštatuje, že medzi stranami sporu nebolo sporné to, že žalobca so žalovaným uzatvorili pracovnú zmluvu dňa 07.11.2018, v rámci ktorej vykonával pre žalovaného druh práce: „zdravotnícky záchranár“, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trval aj v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného žalobcovi dňa 03.05.2023, z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Tieto skutočnosti strany sporu nerozporovali a súd ich z tohto dôvodu považoval za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 27.04.2023 súd zistil, že žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu uvedeného v ustanovení § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a že žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu. Konanie, v ktorom žalovaný videl závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívalo v nenastúpení do pracovných zmien počas dní 11.04.2023, 14.04.2023, 15.04.2023,17.04.2023 a svoju neprítomnosť v práci zamestnávateľovi žiadnym spôsobom neospravedlnil. Súčasne v okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny je zamestnávateľ v zmysle čl. 3 bod 3.11.1 Pracovného poriadku oprávnený so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Doručenka k okamžitému skončeniu pracovného pomeru na č.l. 74, potvrdzujúca doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 03.05.2023. Zo žiadosti o zrušenie „Okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa - v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP“ zo dňa 03.05.2023 súd zistil, že žalobca nesúhlasil s okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného a považuje ho za neplatné, keďže nikdy nezavinil porušenie, nedodržanie alebo zanedbanie svojich povinností zamestnanca u žalovaného, ktoré mu vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov, pracovného poriadku, z pracovnej zmluvy, popisu pracovného miesta, alebo nedodržaním príkazu alebo pokynu uloženého nadriadeným zamestnancom, preto bolo pre neho veľkým prekvapením doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, bez toho, aby len tušil , že niečo spáchal alebo sa niečoho dopustil. V rámci odôvodnenia svojej neprítomnosti poukázal na skutočnosti súvisiace s jeho respiračným ochorením na COVID 19, a ukončením práceneschopnosti zo strany ošetrujúcej lekárky pani E. F. bez jeho vedomia ku dňu 06.04.2023, kedy on ešte pociťoval príznaky ochorenia Covid - 19. Uvedené skutočnosti sa dozvedel až 19.04.2023 od pána G., pričom to pre neho bolo obrovským prekvapením. Súčasne uviedol, že keďže nemal vedomosť o ukončení PN zo strany ošetrujúcej lekárky je logické, že nemohol nastúpiť do plánovaných zmien v uvedené dni. Súčasne uviedol, že odkedy pracuje pre žalovaného vždy do služby nastupoval s predstihom a to aj napriek tomu, že do práce dochádzal z veľkej vzdialenosti. Z oznámenia v zmysle ust. 79 Zákonníka práce zo dňa 03.05.2023 súd zistil, že žalobca považuje okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Uvedené bolo žalovanému doručené dňa 04.05.2023. Z výpisov hovorom od spoločnosti Telekom a.s. (č.l. 15/2. strana), že dňa 29.03.2023, 30.03.2023, 17.04.2023 a 19.04.2023
žalobca telefonoval s pánom G.. Dňa 30.03.2023 a 19.04.2023 s E. F. s tým, že sa jedná o výpisy „volaných čísel“.
29. Z ustanovenia § 68 ods. 1 ZP vyplýva, že z hľadiska obsahu musí okamžité skončenie pracovného pomeru obsahovať prejav vôle skončiť pracovný pomer okamžite a dôvod jeho skončenia. Zrušovací prejav vôle smerujúci k okamžitému skončeniu pracovného pomeru musí byť písomný, musí byť doručený druhej strane v zmysle § 38 Zákonníka práce v prekluzívnej lehote a musí byť odôvodnený so skutkovým vymedzením dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Zákonník práce požaduje, aby bol dôvod vymedzený takým spôsobom, aby bolo zrejmé, v akých skutkových okolnostiach spočíva dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Pretože nie je možné dôvod okamžitého skončenia dopĺňať ani dodatočne meniť, dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovného pomeru k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikali pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. Na splnenie hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu. Pretože tento dôvod je charakterizovaný jeho skutkovým vymedzením, súd musí vychádzať pri posúdení, o aký výpovedný dôvod ide, zo skutkového opísania tohto dôvodu. Pri splnení povinnosti zamestnávateľa jasne, určite a zrozumiteľne uviesť, v akom konaní zamestnanca vzhliada porušenie pracovnej disciplíny, je totiž vecou súdu, aby posúdil, či všetky vytýkané skutky (alebo ktoré) sú (alebo nie) označené jasne, určite a nezameniteľne, či predstavujú porušenie pracovnej disciplíny tak, že naplňujú niektorú zo zákonom uvedených skutkových podstát, na základe ktorých zákon umožňuje pracovný pomer rozviazať. Postup súdu pri výklade jednostranného prejavu vôle žalovaného zamestnávateľa smerujúceho k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom musí byť súladný s výkladovými hľadiskami a interpretačnými pravidlami zakotvenými v § 15 Zákonníka práce, podľa ktorého prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom, a súčasne so zreteľom na to, že pomocou výkladu vôle nemožno nahrádzať alebo doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v rozhodnej dobe nemal alebo ktorú síce mal, ale ktorú neprejavil dostatočne určite a zrozumiteľne.
30. Z obsahu posudzovaného právneho úkonu a napadnutého rozsudku, je zrejmé, že žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu a to vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, ale závisí na konkrétnych okolnostiach prípadu, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, túto sám vymedzil. Judikatúra je pritom dlhodobo ustálená v závere, že pre použitie tohto dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru musia byť splnené predpoklady: a/ zamestnanec musí porušiť pracovnú disciplínu, t.j. porušiť povinnosti, ktoré zamestnancovi vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov vzťahujúcich sa k ním vykonávanej práci vyplývajúce priamo zo zákona, ktorým je predovšetkým sám Zákonník práce, alebo povinnosti, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, pracovného poriadku alebo iných vnútorných predpisov zamestnávateľa, alebo kolektívnej zmluvy, b/ porušenie pracovnej disciplíny súvisí s výkonom práce v pracovnom pomere a c/ zároveň musí byť toto porušenie pracovnej disciplíny závažné.
31. Pretože v posudzovanom jednostrannom právnom úkone dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom žalovaný vymedzil tak, že so žalobcom okamžite zrušuje pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, pri posudzovaní dôvodnosti použitia dôvodu (hmotnoprávnej podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru), t.j. pri posudzovaní, či dôvod uplatnený v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru je skutkovo naplnený, bolo potrebné skúmať, či boli splnené podmienky pre jeho použitie, a to v prvom rade z obsahu pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou, event. z vnútorných predpisov zamestnávateľa, ako i zo všeobecne záväzných právnych predpisov, a to najmä Zákonníka práce, ktorý zakotvuje základné povinnosti všetkých zamestnancov bez ohľadu na ich zaradenie u zamestnávateľa, pričom ďalšie povinnosti môžu
(mohli) žalujúcemu zamestnancovi vyplývať z pracovnej zmluvy, pracovného poriadku alebo pokynu nadriadeného vedúceho zamestnanca, s poukazom na ochorenie, ktorým žalobca trpel Covid 19, ako aj karanténne opatrenie, izoláciu a v tomto prípade aj lekársky postup, ktorý v tom čase platil, čo treba dôsledne preskúmať a vyhodnotiť, pričom z potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti vyplýva, že žalobca bol práceneschopný od 30.3.2023, s tým, že tento a ani ďalší doklad na čl. 22 spisu s ukončením poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobcu od 1.4.2023 u ošetrujúcej lekárky z dôvodu nespolupráce žalobcu, súd prvej inštancie dôsledne nevyhodnotil, taktiež existenciu telefónnych hovorov a návštevu brata žalobcu u lekárky, z dôvodu izolácie žalobcu, aj keď žalobca na to v priebehu konania poukazoval, taktiež na to, že doteraz problémy s ním na pracovisku neboli a ani neskôr a teda ide o vzorného zamestnanca. Preto treba vziať zreteľ aj na dobré mravy a ochranu slabšej strany sporu.
32. Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia rozsudku, súd prvej inštancie splnenie hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru neposudzoval tak dôsledne v súlade s citovaným ustanovením § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a vyššie uvedenými výkladovými hľadiskami a interpretačnými pravidlami a záver o splnení hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru súd učinil bez toho, aby v odôvodnení rozsudku stručne a jasne vyložil, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení jednotlivých vykonaných dôkazov riadil berúc zreteľ na neodstránenie a vyhodnotenie relevantných sporných skutočností, na ktoré opätovne žalobca poukazuje v odvolaní, čím je rozsudok taktiež aj nepreskúmateľný ( § 220 ods. 2 CSP). Nakoľko sa k týmto relevantným skutočnostiam žalobca v podanom odvolaní nemohol vyjadriť, je naplnený nie len odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP ale aj v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
33. Odvolací súd pripomína, že preskúmateľný záver o skutkovom stave sporu slúži k lepšej prehľadnosti rozsudku v jeho tzv. skutkovej časti potiaľ, že predstavuje (z dielčích skutkových zistení) logicky prepojený skutkový nález, ku ktorému súd nachádza (aplikuje) príslušnú právnu normu, ktorú je potrebné na daný skutkový stav aplikovať. Pretože skutková právna veta, ako sumarizácia právne relevantných skutkových zistení, je množinou informácií zistených v civilnom súdnom procese, ku ktorej súd vyhľadáva príslušné pravidlo správania, je nutné, aby bola úplná a aby o jej validite súd nemal pochybnosti. Inými slovami, po vykonanom zhodnotení dôkazov musí byť naisto zistený skutkový stav, ktorý (pri existencii príslušnej právnej normy) alebo bude podraditeľný pod príslušné pravidlo správania (právnu normu) alebo nie (napr. preto, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať žalobné tvrdenia a nebol tak zistený skutkový stav, na ktorý by bolo možné aplikovať príslušnú právnu normu), teda aby súd zistený skutkový stav podradil príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. I v tomto smere súd musí podať zreteľný a zrozumiteľný výklad o tom, z akého právneho ustanovenia či právnych ustanovení vychádzal a prečo pod tieto ustanovenia nakoniec podradil zistený skutkový stav sporu.
34. V danom prípade informácie, ktoré súd prvej inštancie získal pri vykonaní dôkazov o okolnostiach, ktoré v prípade ich preukázania by boli zásadne významné pre právne posúdenie veci, súd relevevantným spôsobom nehodnotil tak, aby bol získaný dostatočný skutkový základ umožňujúci súdu pristúpiť k tvorbe právne kvalifikačného záveru, t.j. k právnemu posúdeniu veci vo vzťahu k posúdenia otázky splnenia hmotnoprávnej podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
35. Odvolací súd uvádza, že v pracovnoprávnom spore je potrebné mať na zreteli, že pracovná zmluva ako najbežnejší právny úkon, na základe ktorého vzniká pracovný pomer, je právnym vyjadrením princípu voľby slobody zamestnania, lebo umožňuje každému občanovi vybrať si zamestnávateľa, druh práce a miesto výkonu práce tak, aby zodpovedal jeho schopnostiam, zdravotnému stavu, kvalifikácii, osobným pomerom a záujmom a na druhej strane umožňuje zamestnávateľovi vytvárať pracovný kolektív v súlade s jeho potrebami, z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva ani skutočnosť, kedy aký bol obsah pracovnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu.
36. Žalobca vo svojom odvolaní namietol, že skutkový stav vo vzťahu k právne významnej otázke splnenia hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ako ho ustálil súd v rozsudku, nemôže obstáť, keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení
dôkazov a na strane druhej jednoznačným právnym záverom súdu o splnení hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorý sa dostal do zjavného nesúladu so skutkovými zisteniami, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, zakotveného v článku 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd. Týmto nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalobcovi (i žalovanej), aby uskutočňoval patriace mu procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, keďže je povinnosť súdu dôsledne v zmysle § 191 a násl. CSP vyhodnotiť vykonané dôkazy, keďže dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, berúc do úvahy aj ochranu slabšej strany sporu a individuálny procesný postup v zmysle § 316 a násl. CSP, kedy súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú (§ 319 CSP a § 320 CSP).
37. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že základným vymedzujúcim znakom pracovných vzťahov vzniknutých na základe pracovných zmlúv je skutočnosť, že upravujú závislú prácu a vytvárajú zvláštny osobný vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom s osobitnými právami a povinnosťami na oboch stranách. Pracovná zmluva zakladá záväzok lojality zamestnanca voči zamestnávateľovi a vytvára vzťah nadriadenosti a podriadenosti medzi zmluvnými stranami, ktoré sa vyznačujú rozdielnou vyjednávacou silou. Táto vedie k intervencii zákonodarcu smerom k ochrane zamestnanca pred nepriaznivými sociálnymi dopadmi. Práve z toho dôvodu, že zamestnanec je z dôvodu istej závislosti na zamestnávateľovi v pracovnoprávnych vzťahoch slabšou stranou, je namieste, aby mu bola poskytnutá zvýšená ochrana. Preto aj osobitná zákonná ochrana postavenia zamestnanca sa prejavuje aj v právnej úprave skončenia pracovného pomeru, ktorá je významne ovplyvnená dokumentami Medzinárodnej organizácie práce a právnou úpravou Európskej únie, pričom v týchto súvislostiach sa jedná o zhodne nastavený právny režim. Spoločne s Listinou základných práv Európskej únie, priamo zakotvujúcej ochranu zamestnancov v prípade neoprávneného prepustenia a právo na uspokojivé pracovné podmienky (články 30 a 31 tejto Listiny), sa ochrane zamestnancov venuje i súbor dokumentov zostavených Európskou Komisiou nazvaný Európsky pilier sociálnych práv (European Pillar of Social Rights, „EPSR“). Pre účely skončenia pracovného pomeru je v rámci EPSR najdôležitejší princíp nazvaný ako „Information about employment conditions and protection in case of dismissals“, ktorý posilňuje ochranu zamestnancov prostredníctvom informačnej povinnosti zamestnávateľa, konkrétne stanovuje, že pred prepustením majú zamestnanci právo byť informovaní o jeho dôvodoch a musí im byť daná primeraná výpovedná doba.
38. Odvolací súd preskúmavajúc aplikáciu správne použitého ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce súdom prvej inštancie, so zreteľom na skutkové okolnosti posudzovaného sporu, vychádzal z dlhodobo ustáleného záveru právnej doktríny a najvyšších súdnych autorít, podľa ktorého pre použitie tohto dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru musia byť splnené predpoklady: a) zamestnanec musí porušiť pracovnú disciplínu, t.j. porušiť povinnosti, ktoré zamestnancovi vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov vzťahujúcich sa k ním vykonávanej práci, vyplývajúce priamo zo zákona, ktorým je predovšetkým sám Zákonník práce, alebo povinnosti, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, pracovného poriadku alebo iných vnútorných predpisov zamestnávateľa, alebo kolektívnej zmluvy, b) porušenie pracovnej disciplíny súvisí s výkonom práce v pracovnom pomere a c) zároveň musí byť toto porušenie pracovnej disciplíny závažné, a so zreteľom na to, že v spore o skončenie pracovného pomeru v konaní pred súdom je to zamestnávateľ, ktorý vždy tvrdí a preukazuje dôvod, pre ktorý skončil so zamestnancom pracovný pomer a že bola splnená podmienka výnimočnosti, pre ktorú zamestnávateľ pristúpil k tomuto spôsobu skončenia pracovného pomeru. Preto aj charakter výnimočnosti bude naplnený najmä v prípadoch tak závažného porušenia povinnosti vyplývajúcej z právnych predpisov vzťahujúcich sa k zamestnancom vykonávanej práci, že po zamestnávateľovi nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby, nakoľko zamestnávateľ môže z rovnakých dôvodov skončiť pracovný pomer tiež výpoveďou, a to s prihliadnutím k tomu, aký dopad na plnenie funkcií zamestnávateľa na jednej strane a na postavenie zamestnanca na druhej strane by jeho ďalšie zamestnávanie (prípadne zamestnávanie do uplynutia
výpovednej doby) malo. Z tejto výnimočnosti vyplýva, že zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer iba v najzávažnejších prípadoch, a preto to, že v danom prípade sú dané zákonné predpoklady v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b/ ZP, je potrebné dôsledne preskúmať v smere namietaných skutočností, ako aj s odkazom na hore citované intencie odvolacieho súdu ( § 391 ods. 2 CSP), berúc do úvahy aj vyjadrenie žalovaného.
39. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako rozsudok zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP spolu s akcesorickým výrokom o trovách konania a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie.
40. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení, opätovne o žalobe rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť so zreteľom na argumentáciu žalobcu a žalovaného prednesenú na súde prvej inštancie rovnako aj v odvolacom konaní v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP a ustálenými zásadami súdnej praxe tak, aby z odôvodnenia rozhodnutia boli skutkové a právne závery, ktoré súd vyvodil zo zisteného skutkového stavu zrejmé a ktorého obsahom budú jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane námietok strán sporu v priebehu sporu (§ 391 ods. 2,3 CSP).
41. Keďže odvolací súd zrušil aj výrok o nároku na náhradu trov konania sporových strán, povinnosťou súdu prvej inštancie bude o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania, opätovne rozhodnúť v novom rozhodnutí (§ 396 ods. 3 CSP).
42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).