Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8CoPr-6-2020.pdf
PDF · 137.56 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoPr/6/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcu: Mgr. G. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom Ul. X. N. XXX/XX, R. Y. N., zastúpeného splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Viktor Mišík, s. r. o., so sídlom Zámocká 1, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 263 467, proti žalovanej: Základná škola v Hornom Vadičove, so sídlom Horný Vadičov 277, IČO: 37 812 581, zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Ivou Pavlíkovou, advokátkou so sídlom J. Milca 11, Žilina, IČO: 37 802 810, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 5Cpr/23/2019-87 zo dňa 30. júla 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Ružomberok rozsudkom č. k. 5Cpr/23/2019-87 zo dňa 30. 07. 2020 určil, že výpoveď daná žalobcovi z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny zo 04. 09. 2019 podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce je neplatná a žalobcovi priznal voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa žalobou podanou dňa 06. 12. 2019 domáhal určenia neplatnosti výpovede z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny zo 04. 09. 2019 podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Dôvod výpovede žalovaná skutkovo vymedzila tým, že ako riaditeľ školy nedokázal žalovanej vysvetliť, na základe akých skutočností viac ako štyri roky až do aktuálneho momentu doručenia výpovede a odvolania z funkcie užíval a prevádzkoval školskú jedáleň v nových a neskolaudovaných priestoroch budovy postavenej pri základnej škole. Rovnako mu bolo vytknuté, že o užívaní neskolaudovaných priestorov neinformoval zriaďovateľa. Ďalšími dôvodmi je údajné spochybnenie Obce Horný Vadičov listom z 19. 08. 2019, vykonanie opatrení proti zverejnenej vyhláške starostu obce o prevádzkovaní školskej jedálne a zamedzenie prístupu žiakom a zamestnancom do jedálne, so súčasným odvolaním dozoru v jedálni. Toto konanie zamestnávateľ definoval ako závažné a opakujúce sa porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov a pracovnej disciplíny. Skutkové dôvody výpovede podľa žalobcu nemajú oporu v žiadnom právnom predpise, ani v kompetenčnej štruktúre orgánov verejnej správy na úseku školstva, vo vzťahu k menej závažným porušeniam pracovnej disciplíny nebolo voči nemu zároveň realizované žiadne upozornenie, napomenutie alebo iné oboznámenie o porušovaní akýchkoľvek povinností s upozornením na možnosť výpovede. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, nestotožniac sa so skutkovými tvrdeniami žalobcu v žalobe, namietajúc zároveň svoju pasívnu legitimáciu, keď zamestnávateľom žalobcu v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 20. 06. 2012 bola obec Horný Vadičov ako zriaďovateľ školy v zmysle § 3 ods.
3 zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 596/2003 Z. z.“). Súd mal za preukázané a zároveň nesporné medzi stranami, že žalobca pôsobil vo funkcii riaditeľa školy ku dňu odvolania z funkcie riaditeľa školy. Pracovný pomer vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 20. 06. 2012. Funkciu riaditeľa základnej školy vykonával na základe dekrétu o menovaní zo dňa 15. 06. 2012 a následne zo dňa 28. 03. 2017. Dňa 05. 09. 2019 bolo žalobcovi doručené starostom obce Horný Vadičov podanie označené ako "Odvolanie z funkcie riaditeľa - odvolací dekrét Ocú - 727/2019 zo dňa 04. 09. 2019", ako aj Výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo dňa 04. 09. 2019, ktorú výpoveď starosta obce odôvodnil tým, že ani na opakované žiadosti žalobca ako riaditeľ školy nedokázal vysvetliť zriaďovateľovi, na základe akých skutočností doposiaľ viac ako štyri roky užíval a prevádzkoval školskú jedáleň v nových a ako vysvitlo neskolaudovaných priestoroch budovy postavenej pri základnej škole a z akého dôvodu o tejto skutočnosti neinformoval zriaďovateľa. Ďalej sa vo výpovedi uvádza, že listom zo dňa 19. 08. 2019 obec Horný Vadičov žalobca spochybnil ako orgán štátnej správy a počnúc dňom 02. 09. 2019 vykonal opatrenia priamo proti zverejnenej vyhláške starostu obce Horný Vadičov o prevádzkovaní školskej jedálne zo dňa 12. 08. 2019 a zamedzil prístup žiakom a zamestnancom do tohto školského zariadenia a navyše odvolal školský dozor v jedálni. Uvedené konanie zriaďovateľ vyhodnotil ako závažné a opakované po dlhší čas trvajúce porušovanie všeobecne záväzných právnych predpisov a pracovnej disciplíny. Citujúc ust. § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. e), ods. 6, § 74, § 77 Zákonníka práce súd žalobe žalobcu vyhovel. Vzhľadom na vznesenú námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej sa súd zaoberal najskôr touto otázkou, pričom dospel k záveru, že žalovaná je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní. Vychádzajúc z ustanovení zákona č. 596/2003 Z. z. súd konštatoval, že medzi žalobcom (riaditeľom základnej školy) ako zamestnancom mohol vzniknúť pracovný pomer iba so zamestnávateľom, ktorým je Základná škola v Hornom Vadičove. Z ustanovení zákona č. 596/2003 Z. z. vyplýva právne postavenie riaditeľa školy, ktorý je na jednej strane samostatným riadiacim funkcionárom školy a na druhej strane zamestnancom školy s právnou subjektivitou. Z ustanovenia § 3 ods. 6 citovaného zákona vyplýva pracovnoprávne postavenie riaditeľa školy, ktorý je vo vzťahu ku škole jej zamestnancom. Právne úkony za zamestnávateľa (základná škola) voči zamestnancovi, ktorý je štatutárnym orgánom, robí orgán, ktorý ho vymenoval alebo zvolil (v danom prípade obec), za ktorú vystupuje starosta obce. Starosta obce teda vystupuje za zriaďovateľa (pri menovaní, odvolávaní riaditeľa školy) v zmysle § 3 ods. 11 citovaného zákona. Žalobca vykonával funkciu riaditeľa základnej školy od 20. 06. 2012 a následne od 28. 03. 2017, pričom pracovný pomer vznikol medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom. Právne úkony v mene zamestnávateľa, ktorým v danom prípade je Základná škola v Hornom Vadičove, v prípade zamestnanca, ktorým je riaditeľ školy, realizuje zriaďovateľ v zmysle § 3 ods. 3 zákona 596/2003 Z. z. Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 04. 09. 2019 v mene zamestnávateľa - Základná škola v Hornom Vadičove dal riaditeľovi základnej školy starosta obce Horný Vadičov. Zamestnávateľom žalovaného je však Základná škola v Hornom Vadičove, a teda v danom prípade je daná jej pasívna vecná legitimácia. Pokiaľ ide o samotnú výpoveď zo dňa 04. 09. 2019, súd konštatoval, že táto spĺňa formálne náležitosti výpovede, avšak žalovanou uvádzaný dôvod výpovede, že riaditeľ školy nedokázal vysvetliť zriaďovateľovi, na základe akých skutočností doposiaľ viac ako štyri roky užíval a prevádzkoval školskú jedáleň v nových a neskolaudovaných priestoroch budovy postavenej pri základnej škole a z akého dôvodu o tejto skutočnosti neinformoval zriaďovateľa, ako dôvod výpovede z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce neobstojí. Podľa názoru súdu zo strany žalobcu ako riaditeľa školy nejde o porušenie pracovnej disciplíny tak závažným spôsobom, ktorý by zakladal dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obec Horný Vadičov rozhodnutím č. 982/2016 zo dňa 31. 08. 2016 rozhodla o odňatí budovy školskej jedálne súpisné č. XXX na parcele KNC č. 363, k. ú. J. G. zo správy Základnej školy Horný Vadičov s účinnosťou od 01. 09. 2016. Budova školskej jedálne bola vyňatá zo správy Základnej školy Horný Vadičov z čoho vyplýva, že správu školskej jedálne zabezpečovala Obec Horný Vadičov, ktorá s poukazom na § 6 ods. 15 zákona č. 596/2003 Z. z. zabezpečuje podmienky na stravovanie detí a žiakov vo všetkých školách a školských zariadeniach, ktorých je zriaďovateľom. Pokiaľ sa zriaďovateľ, teda Obec Horný Vadičov, rozhodol pristúpiť k výstavbe novej školskej jedálne, je to v jeho kompetencii, avšak celú agendu súvisiacu s povoľovacím a kolaudačným konaním zabezpečuje stavebník, ktorým je Obec Horný Vadičov. Vlastník stavebného objektu je povinný rešpektovať všetky povinnosti vyplývajúce z ustanovení zákona č. 50/1976 Zb. Počas letných prázdnin, v čase čerpania dovolenky žalobcu, bola vlastníkom a stavebníkom školskej jedálne táto presťahovaná do nových priestorov, pričom nebol
predložený žiaden dôkaz o tom, že by novopostavená školská jedáleň bola daná do správy žalovanej. Žalobca ako riaditeľ školy môže realizovať svoje oprávnenia a povinnosti len pokiaľ ide o predmet týkajúci sa činnosti školy alebo školského zariadenia, ktoré je vo vlastníctve, respektíve v správe konkrétnej školy, na základe zmluvného vzťahu. V zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) výlučne stavebník, ktorým v danom prípade je Obec Horný Vadičov, môže iniciovať začatie kolaudačného konania a pokiaľ si uvedenú povinnosť nesplnil vlastník budovy, stavebník, nemožno toto zavinenie pričítať na ťarchu riaditeľovi Základnej školy Horný Vadičov, ktorá nie je vlastníkom budovy školskej jedálne ani nevykonáva správu tejto nehnuteľnosti. Preto dôvod uvádzaný vo výpovedi z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, v zmysle ktorého žalobca ako riaditeľ školy nedokázal vysvetliť zriaďovateľovi na základe akých skutočností užíval a prevádzkoval školskú jedáleň v nových a neskolaudovaných priestoroch budovy, ako dôvod výpovede neobstojí, keď samotný zriaďovateľ má mať vedomosť a potrebné podklady k stavbe, skolaudovaniu, užívaniu a prevádzkovaniu školskej jedálne. Ako nedôvodný, neopodstatnený a nezakladajúci dôvod na výpoveď z pracovného pomeru súd vyhodnotil aj ďalší dôvod uvádzaný vo výpovedi z pracovného pomeru, v zmysle ktorého žalobca mal spochybniť obec Horný Vadičov, keď dňa 02. 09. 2019 vykonal opatrenia proti zverejnenej vyhláške obce o prevádzkovaní školskej jedálne zo dňa 12. 08. 2019. Súd konštatoval, že nejde o porušenie pracovnej disciplíny, keď samotný starosta obce vydaním vyhlášky zo dňa 12. 08. 2019 porušuje právne predpisy, minimálne ustanovenie § 76 ods. 1 stavebného zákona, keď oznamuje začatie prevádzky školskej jedálne od 12. 08. 2019 napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že budova školskej jedálne nie je skolaudovaná. Konanie starostu obce si odporuje, keď na jednej strane vyčíta riaditeľovi školy, že viac ako štyri roky užíval a prevádzkoval školskú jedáleň v neskolaudovaných priestoroch budovy a na druhej strane svojou vyhláškou oznamuje prevádzkovanie školskej jedálne bez kolaudačného rozhodnutia. Na jednej strane žalovaná tvrdí, že konanie žalobcu ako riaditeľa školy, keď povolil vstup žiakov a zamestnancov pred štyrmi rokmi do neskolaudovanej budovy školskej jedálne je neprijateľné, na druhej strane vyčíta žalobcovi, že spochybnil obec, keď dňa 02. 09. 2019 vykonal ako riaditeľ školy opatrenia proti zverejnenej vyhláške obce Horný Vadičov o prevádzkovaní školskej jedálne bez príslušných povolení. Majúc za to, že neboli dané dôvody pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou, nebola preukázaná existencia dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, ako aj viacero menej závažných porušení pracovnej disciplíny žalobcu, súd žalobe vyhovel a určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo dňa 04. 09. 2019 je neplatná. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a žalobcovi, ktorý bol vo veci úspešný v plnom rozsahu, priznal voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) C. s. p. odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zmeny spočívajúcej v zamietnutí žaloby, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaná sa nestotožnila s právnym posúdením súdu o jej postavení pasívne legitimovanej osoby. Mala za to, že pracovný pomer žalobcu vznikol a mohol vzniknúť jedine po vymenovaní a následne uzatvorením pracovnej zmluvy s Obcou Horný Vadičov, ktorá je zriaďovateľom školy Základná škola Horný Vadičov, a to vo vlastnom mene. Zákon č. 596/2003 Z. z. v § 3 ods. 1 a 3 výslovne uvádza zriaďovateľa (starostu obce) za osobu, ktorá vymenováva riaditeľa školy a dohoduje a spisuje s ním pracovnú zmluvu ako dvojstranný právny úkon, ktorý zakladá pracovný pomer a citovaný zákon rovnako uvádza zriaďovateľa (starostu obce) v § 3 ods. 7 ako osobu, ktorá odvoláva riaditeľa školy z funkcie, a to vo vlastnom mene. Jedine zriaďovateľ teda môže ukončiť výpoveďou pracovnú zmluvu, nakoľko len on je zadefinovaný zákonom č. 596/2003 Z. z. ako zmluvná strana. Škola ako taká nikdy nebola účastníkom dvojstranného právneho úkonu - pracovnej zmluvy so žalobcom, teda nie je zákonom delegovaná uzatvoriť pracovnú zmluvu so žalobcom a ani ju ukončiť. Podľa názoru žalovanej neplatnosť skončenia pracovného pomeru je právnou skutočnosťou vyplývajúcou zo Zákonníka práce (§ 77), ktorú Civilný sporový poriadok predpokladá v ust. § 137 písm. d), kedy by pravdepodobne bola pasívne legitimovaná, avšak podaná žaloba smeruje k určeniu neplatnosti jednostranného právneho úkonu - výpovede zmluvy s iným subjektom - zriaďovateľom školy, preto nie je pasívne vecne legitimovanou - nie je stranou zmluvy a ani nedala žalobcovi výpoveď, ktorej neplatnosti sa žalobca domáha.
Žalovaná sa nestotožnila ani so skutkovými závermi súdu, namietajúc zákonnosť vykonaného dokazovania a následne ani s právnym posúdením sporu. Okresnému súdu vytýkala odmietnutie jej návrhu na výsluch svedka N. R. - starostu obce Horný Vadičov, ktorý pozná pomery v obci, v škole a na strane predchádzajúceho starostu a ktorého navrhli vypočuť obe strany sporu, ako aj členiek Rady školy Mgr. E. N. a Mgr. H. I.. Súd vypočul svedkyňu PaedDr. R., bývalú zástupkyňu riaditeľa školy a jej výpoveď považoval za vierohodnú, a to napriek skutočnosti, že svedkyňa nepredložila žiadny dôkaz o svojich tvrdeniach. Svedkyňa pritom potvrdila, že sama je v súdnom spore so žalovanou ako žalobca o neplatné rozviazanie pracovného pomeru sp. zn. 2Crp/15/2020, z ktorého dôvodu namietla jej zaujatosť. Súd tvrdenia tejto svedkyne nijako nepreveril. Takýto postup považuje za jednostranný, neodôvodnený a voči nej nespravodlivý a nezákonný. Žalovaná namietala aj vykonanie dokazovania listinami predloženými stranami konania, z ktorých niektoré súd v rozsudku vymenoval, avšak na pojednávaní dňa 30. 06. 2020 neoboznámil spôsobom uvedeným v § 204 C. s. p., teda neprečítal. Súd vôbec neoboznámil listinu uvedenú vo výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 04. 09. 2019 a list žalobcu zo dňa 19. 08. 2019. Súd v rozsudku vyhodnocoval listinné dôkazy účelovo a bez pochopenia časových a personálnych súvislostí prejednávanej veci, a to napriek tomu, že v danom prípade v zmysle § 319 C. s. p. súd nie je viazaný iba návrhmi na vykonanie dôkazov strán sporu. Podľa žalovanej súd vykonal nedostatočné dokazovanie a z tohoto vyvodil nesprávny skutkový a právny záver, keď dospel k záveru, že pokiaľ žalobca nedostal novú budovu školskej jedálne do správy alebo vlastníctva Základnej školy Horný Vadičov, nemal žiadnu povinnosť ako riaditeľ školy vo vzťahu k obci ako zriaďovateľovi, žiakom školy a zamestnancom školy, titulom užívania neskolaudovaných priestorov budovy školskej jedálne, nakoľko sa spoľahol na ústne ubezpečenie bývalého starostu, že budova je skolaudovaná. Súd nesprávne právne posúdil žalobcovu zodpovednosť ako riaditeľa základnej školy, jeho práva a povinnosti z pozície zamestnávateľa a štatutárneho orgánu školy. Súd prihliadal a vyhodnocoval iba listiny, ktoré účelovo žalobca predkladal súdu na svoju obranu. Súd právne ani skutkovo nevyhodnotil ani skutočnosť, že pracovníčky školskej jedálne sú tiež v pracovnom pomere so Základnou školou Horný Vadičov, a teda riaditeľ školy aj za tieto osoby nesie plnú zodpovednosť. V ďalšom žalovaná poukázala na obsah listín tvoriacich obsah spisu, z ktorých vyplýva, že riaditeľ základnej školy odovzdal budovu školskej jedálne súpisné číslo XXX dňa 01. 09. 2016 starostovi Obce Horný Vadičov. Súd nevykonal dokazovanie ohľadom začatia stavebných prác na novej budove školskej jedálne, avšak je nepochybné, že tieto práce boli ukončené cca v lete 2016. Riaditeľ školy preberal od Obce Horný Vadičov - starostu dňa 29. 12. 2016 do správy základnej školy elektrický sporák a dňa 05. 09. 2017 elektrický varný kotol do nových priestorov školskej jedálne. Je nesporné, že deti, zamestnanci školy sa v školskom roku 2014/2015 a naďalej stravovali v novej budove školskej jedálne, ktorá však nemala pridelené súpisné číslo, ani založený list vlastníctva. Žalobca bol riaditeľom - štatutárnym zástupcom Základnej školy Horný Vadičov od 30. 06. 2012 až do jeho odvolania dňa 04. 09. 2019 a ako taký mal, mimo iných, práva a povinnosti, vrátane zodpovednosti riadiť školu, školské zariadenie, zamestnancov školy a žiakov školy. Bolo teda jeho zodpovednosťou zaistiť vhodné priestory pre školskú jedáleň, a to v priamej súčinnosti so zriaďovateľom školy. Pokiaľ riaditeľ školy po odovzdaní pôvodnej školskej jedálne neobdržal žiadnu zmluvu o užívaní, nájme, žiadne rozhodnutie o zriadení novej školskej jedálne, bolo jeho povinnosťou konať v zmysle ustanovenia § 8 ods.1 písm. g) zákona č. 522/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, teda riešiť vec so starostom obce, s obecným zastupiteľstvom , prípadne podať trestné oznámenie. Žalobca zavinene porušil pracovnú disciplínu tým, že nekonal, respektíve konal nezákonne na ním tvrdený ústny pokyn pôvodného starostu obce Horný Vadičov G. R. a bez akéhokoľvek zákonom predpokladaného dôvodu vystavil tak nebezpečenstvu škody na zdraví svojich zamestnancov a žiakov školy, ako aj tretie osoby a majetok školy. Podľa žalovanej, pochybenie na strane starostu obce v zmysle povinností uvedených v § 6 zákona č. 596/2003 Z. z. nie je dôvodom na nevyvodenie zodpovednosti voči žalobcovi. Závažnosť porušenia pracovnej disciplíny žalovaná vidí v dĺžke trvania žalobcovej nečinnosti a dĺžke ignorancie nezákonného stavu, ako aj v počte potencionálne ohrozených osôb v prípade vzniku úrazu alebo inej majetok, či zdravie ohrozujúcej náhodnej udalosti v priestoroch bez povolenia užívania. Žalobca bol listom zo dňa 05. 08. 2019 upozornený na možnosť výpovede podľa § 63 ods.1 písm. e) Zákonníka práce a opätovne vyzvaný na podanie vysvetlenia, poskytnutie listín, prípadne rozhodnutia na základe akých skutočností a písomných dokladov prevádzkoval školskú jedáleň Základnej školy Horný Vadičov v nových priestoroch, avšak žalobca nepredložil žiadnu listinu, nevykonal žiaden relevantný úkon, ktorým by vysvetlil nelegálne užívanie priestorov školskej jedálne. Úkon, ktorým žalobca zamedzil
dňa 02. 09. 2019 žiakom vstup do školskej jedálne a odvolal školský dozor, nebol úkonom ochrany - opatrenia na predchádzanie vzniku škôd na majetku a zdraví zamestnancov a žiakov školy. Žalobca v tom čase už vedel, že obec Horný Vadičov dňa 12. 08. 2019 vydala vyhlášku na prevádzkovanie školskej jedálne zo dňa 12. 08. 2019. Obec Horný Vadičov - zastúpená starostom obce N. R. nemala v úmysle ohroziť žiakov ani zamestnancov školy, preto požiadala príslušný stavebný úrad o povolenie dočasného užívania stavby a vykonala všetky kroky k vydaniu stavebného povolenia. Žalobca, hoci vedel alebo mohol vedieť, že jeho konanie dňa 02. 09. 2019 v priestoroch Základnej školy Horný Vadičov významne zníži dôstojnosť postavenia riaditeľa školy, ako to má na mysli ust. § 8 ods. 2 písm. a) zákona 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme (ďalej len „zákon č. 552/2003 Z. z.“), zamedzil zamestnancom a žiakom školy prístup do budovy školskej jedálne a odvolal školský dozor v jedálni, čo samo osebe viedlo k ohrozeniu žiakov školy. S poukazom na uvedené mala žalovaná za to, že súd vykonal jednostranné a nedostatočné dokazovanie vo veci, keď si osvojil tvrdenia žalobcu a ním navrhnutej svedkyne, ktorú považuje za zaujatú, pričom odmietol vykonať ňou navrhnuté dôkazy. Súd prvej inštancie následkom nesprávne vykonaného dokazovania dospel k právne nesprávnym záverom čo do posúdenie závažnosti porušenia pracovnej disciplíny žalobcu. Podľa žalovanej, strane sporu - žalovanej pri vykonávaní dokazovania v individuálnych pracovných sporoch v zmysle § 316 a nasl. C. s. p. nezaniká právo na rovnosť strán sporu v tom smere, aby vykonávanie dôkazov a hodnotenie dôkazov bolo v súlade s § 185 a nasl. C. s. p. Dôvody, pre ktoré súd uveril tvrdeniam žalobcu o jeho dobromyseľnosti, vníma ako nepreskúmateľné, bez opory vo vykonanom dokazovaní.
3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalobca sa vo vzťahu k námietke žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v plnom rozsahu stotožnil s interpretáciou pasívnej vecnej legitimácie súdom prvej inštancie. Poukázal na ust. § 3 ods. 6 zákona č. 596/2003 Z. z., v zmysle ktorého je riaditeľ školy zamestnancom školy. Uviedol, že určité konkretizované zamestnávateľské oprávnenie voči riaditeľovi školy zákon zveruje starostovi obce z dôvodu, že riaditeľ školy ako štatutárny orgán nemá priameho nadriadeného. Starosta obce je zákonom definovaný vykonávateľ vôle školy v konkrétnej pracovnoprávnej veci voči riaditeľovi školy v pozícií zamestnanca. Z ust. § 77 Zákonníka práce, vyplýva, že v sporoch o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je v prípade, ak žalobu podáva zamestnanec, čo je v tomto konaní žalobca, pasívne vecne legitimovaný zamestnávateľ, čo je v tomto konaní subjekt, ktorý bol/je zákonom definovaný ako zamestnávateľ, a nie subjekt, ktorý koná „v mene zamestnávateľa“ v určitom momente pracovnoprávneho vzťahu voči štatutárnemu orgánu školy. Konštatovanie žalovanej ohľadom subsumovania žalobného návrhu pod žalobu podľa § 137 písm. c) C. s. p. je podľa žalobcu bez právnej relevancie, keď v danom prípade ide jednoznačne o typ pracovnoprávneho sporu o určenie právnej skutočnosti, a teda neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorej právnym základom je ustanovenie § 77 Zákonníka práce, je zrejmý predmet konania a rovnako zmluvné strany. Vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu mal žalobca za to, že z písomných podkladov a okolností, ktoré vyšli v konaní najavo, vyplývajú všetky skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci súdom. Najzásadnejšou skutočnosťou je to, že budova školskej jedálne, pre ktorej neskolaudovanie a prevádzku bez kolaudačného rozhodnutia bol s ním skončený pracovný pomer, je majetkom obce Horný Vadičov. Obec Horný Vadičov bola teda jediná zodpovedná za realizáciu kolaudačného konania a ani trestnoprávna zodpovednosť bývalého starostu nemôže založiť túto zodpovednosť za neskolaudovanie jedálne žalobcovi. Napriek tomu bol neoprávnene za zanedbanie tejto zodpovednosti patriacej inému subjektu - obci, odvolaný z funkcie a vypovedaný z pracovnoprávneho vzťahu. Pokiaľ ide o svedkyne I. a N., uviedol, že tieto počas trvania jeho funkčného obdobia nevykonávali u žalovanej pracovnú alebo funkčnú činnosť, nemali s ním priamy pracovnoprávny kontakt, čo zakladá dôvodné pochybnosti o relevancii ich výpovede. Žalobca v ďalšom len pre doplnenie uviedol, že považuje za sporné splnenie podmienky prerokovania odvolania radou školy, keď v žiadosti starostu obce o vyjadrenie sa k odvolaniu riaditeľa školy adresovanej rade školy neboli uvedené dôvody odvolania, čo právna teória a prax považujú len za formálny spôsob splnenia si prerokovacej povinnosti. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie a poukazovala na nedostatky objavené pri vykonaných inšpekciách, žalovaná s ním pracovný pomer ukončila nie pre vzniknuté technické nedostatky na úseku ochrany a kontroly pracovného procesu, ale z dôvodu absencie kolaudačného rozhodnutia pri užívaní budov školskej jedálne a z dôvodu vystúpenia proti nezákonnej
vyhláške starostu, ktorým starosta užívanie neskolaudovanej jedálne nariadil. Skutkový dôvod výpovede je jasne zadefinovaný, v zmysle Zákonníka práce ho nie je možné dodatočne meniť a ani modifikovať rozširovaním o ďalšie nesúvisiace dôvody, ktoré z textu výpovede nevyplývajúc. Dokazovanie ohľadom situácie v škole, obci a vo vzťahu k pôsobeniu predošlého starostu by bolo podľa žalobcu nadbytočné, keď pomery v obci, škole, resp. výkon predošlého starostu obce Horný Vadičov nemajú priamu príčinnú súvislosť s výpovedným dôvodom aplikovaným voči nemu. Pokiaľ žalovaná namietala nevykonanie doplňujúceho výsluchu alebo listinných dôkazov, uviedol, že z Civilného sporového poriadku síce vyplýva, že pre individuálne pracovnoprávne spory je charakteristická vyšetrovacia zásada, t. j. súd môže v súlade s § 319 C. s. p. vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, uvedené však platí len za predpokladu, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Namietaný rozsah nevykonaných dôkazov pritom nie je ani kvaltitatívne spôsobilý preukázať iné skutočnosti než tie, ktoré už boli v konaní preukázané. Hoci pre efektívne fungovanie výchovno-vzdelávacej inštitúcie sa vyžaduje určitá miera súčinnosti medzi riaditeľom školy a zriaďovateľom, riaditeľ školy nemôže byť sankcionovaný výpoveďou za konanie, ktoré mu zákon neukladá ako povinnosť, naopak, ktoré priamo zveruje do pôsobnosti vlastníka objektu. Z uvedeného dôvodu nie je dôvod vymedzený vo výpovedi prítomný, minimálne nie je naplnený v takej miere, ktorá by legitímne odôvodňovala uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce.
4. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobcu (v tzv. replike), zotrvajúc na tvrdeniach uvedených v odvolaní, uviedla, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že je nositeľom zodpovednosti za neplatnosť výpovede. Jedine zriaďovateľ môže totiž ukončiť výpoveďou pracovnú zmluvu ako dvojstranný právny úkon, nakoľko len on je zadefinovaný zákonom č. 596/2003 Z. z. ako zmluvná strana. Rovnako zotrvala na názore, že žaloba žalobcu, keďže sa netýka určenia, či tu právo je alebo nie je (existencia pracovného pomeru) v zmysle § 137 písm. c) C. s. p. alebo určenia právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) C. s. p. (že skončenie pracovného pomeru výpoveďou je neplatné) ale domáha sa iba určenia neplatnosti právneho úkonu (výpovede) voči subjektu, ktorý tento právny úkon neurobil, je nedôvodná a na takomto určení nie je naliehavý právny záujem. Vzhľadom na petit žalobného návrhu nedisponuje pasívnou legitimáciou, nakoľko nie je stranou zmluvy a ani nedala žalobcovi výpoveď, ktorej neplatnosti sa žalobca domáha. V ďalšom žalovaná v podstate zopakovala argumentáciu uvedenú v odvolaní proti rozsudku.
5. Žalobca k replike žalovanej stanovisko nezaujal.
6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu (ďalej aj súd prvej inštancie) v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil, vyhodnotiac odvolanie žalovanej ako nedôvodné.
7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalovanej, následných podaní produkovaných stranami konania v odvolacom konaní a obsahu spisu, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie, z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci, ktorý následne i správne právne posúdil. Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam vysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie a toto spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 C. s. p. Odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje, bez potreby ich opakovania. Odvolanie žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, keď žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa nebol vysporiadal už súd prvej inštancie a ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
8. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, v nadväznosti na odvolacie námietky žalovanej, odvolací súd uvádza, že predmetom prejednávaného sporu je určenie neplatnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce daného žalobcovi listom zo dňa 04. 09. 2019, doručeným žalobcovi dňa 05. 09. 2019; predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobe žalobcu vyhovel. Súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie založil na závere o nenaplnení dôvodu pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, keď nebola preukázaná existencia dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožňuje.
9. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky žalovanej, žalovaná v odvolaní v prvom rade namietala nedostatok pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že nikdy nebola účastníkom dvojstranného právneho úkonu - pracovnej zmluvy so žalobcom, teda nie je zákonom delegovaná uzatvoriť pracovnú zmluvu so žalobcom a ani ju ukončiť a túto môže výpoveďou ukončiť jedine zriaďovateľ. Odvolací súd uvedenú námietku žalovanej vyhodnotil ako nedôvodnú, v celom rozsahu sa stotožniac so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v bodoch 11., 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/140/2019, v ktorom dovolací súd konštatoval, že z ust. § 3 ods. 1, 3 zákona č. 596/2003 Z. z., § 1 ods. 4, § 4 prvej vety zákona č. 552/2003 Z. z., § 7 ods. 3 Zákonníka práce a § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. vyplýva, že v pracovnoprávnych vzťahoch riaditeľa školy koná za zamestnávateľa (v jeho mene, a nie teda v mene jeho zriaďovateľa) starosta obce. Rovnako, pracovnoprávne úkony, ktoré inak voči podriadeným zamestnancom robí v mene zamestnávateľa riaditeľ školy, bude voči riaditeľovi školy robiť starosta. Pôjde pritom o úkony v mene školy. Ak je štatutárny orgán právnickej osoby v pracovnoprávnom vzťahu, je zamestnancom tej právnickej osoby, ktorú riadi; nie je teda zamestnancom zriaďovateľa. Z uvedeného vyplýva, že výkon práv zriaďovateľa nie je možné zamieňať s výkonom práv zamestnávateľa a pri úvahe o existencii pasívnej legitimácie v prípade žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru treba dôsledne rozlišovať medzi vznikom a výkonom funkcie riaditeľa školy a jeho pracovným pomerom na jednej strane a skončením výkonu funkcie riaditeľa odvolaním a medzi skončením jeho pracovného pomeru na strane druhej, ako pomerne zložitými vzťahmi vyplývajúcimi z dvojakého postavenia riaditeľa školy, v ktorom sa spája výkon funkcie s pracovným pomerom. Podľa dovolacieho súdu je potrebné rozlišovať dve roviny vzťahov riaditeľa školy, a to rovinu funkčnú, t. j. funkčný vzťah riaditeľa k škole a k obci, a rovinu pracovnoprávnu, t. j. pracovnoprávny vzťah riaditeľa k škole. Teda v prípade zániku funkcie riaditeľa treba vyriešiť osobitne aj otázku zániku jeho pracovného pomeru. Individuálnym pracovnoprávnym sporom na účely Civilného sporového poriadku sa rozumie spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý vyplýva z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov (§ 316 ods. 1 C. s. p.); nejde teda o spor medzi zamestnancom a tým, ktorý konal v mene zamestnávateľa. Vychádzajúc z uvedeného má odvolací súd zato, že pasívna vecná legitimácia žalovanej je daná, keď v danom prípade starosta obce, ktorá je zriaďovateľom žalovanej, pri skončení pracovného pomeru so žalobcom konal voči žalobcovi v mene žalovanej v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 596/2003 Z. z.
10. Ako nedôvodné odvolací súd vyhodnotil i námietky žalovanej vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu. Žalovaná v odvolaní namietala vykonanie dokazovania listinami predloženými stranami konania, ktoré súd neoboznámil spôsobom uvedeným v § 204 C. s. p., t. j. tieto neprečítal a vôbec neoboznámil listinu uvedenú vo výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 04. 09. 2019 a list žalobcu zo dňa 19. 08. 2019. Odvolací súd v nadväznosti na uvedenú odvolaciu námietku žalovanej uvádza, že v zmysle § 204 C. s. p. sa dôkaz listinou vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. Čítanie listín alebo oznamovanie ich obsahu je teda na pojednávaní povinné len v prípade, ak listina nebola strane sporu doručená alebo ak listina alebo jej obsah bola protistranou spochybnená. Z obsahu spisu vyplýva, že listiny, ktoré boli súčasťou podaní strán konania, boli tej - ktorej protistrane doručené a protistranou neboli spochybnené. Pokiaľ ide o listiny predložené na pojednávaní dňa 30. 06. 2020, zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že ich obsah bol na pojednávaní oboznámený, prípadne tieto boli predložené stranám konania na oboznámenie sa s nimi. Zároveň strany sporu neboli ukrátené o právo vyjadriť sa k spôsobu vykonania uvedených dôkazov, ako aj k dôkazom samotným. Pokiaľ žalovaná namietala neoboznámenie listiny uvedenej vo výpovedi z pracovného pomeru, bližšie nekonkretizovala akú listinu mala na mysli. Vo výpovedi sa uvádzajú menovacie dekréty zo dňa 15. 06. 2012, 28. 03. 2017, list žalobcu zo dňa 19. 06. 2019 - žiadosť o stanovisko a list zo dňa 19. 08. 2019. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala nevykonanie dôkazu - listu žalobcu zo dňa 19. 08. 2019, tento nebol v konaní predložený, preto súd tento dôkaz ani nemohol vykonať.
11. V nadväznosti na námietku žalovanej spočívajúcu v predčasnom rozhodnutí okresného súdu z dôvodu nevykonania ňou navrhnutých dôkazov, odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok ukladá
stranám konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd však nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1 C. s. p.), nie strán konania. Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom (stranou) nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi (strane) možnosť konať pred súdom (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 262/2009, 3Cdo 50/2008, či R 37/1993). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 64/97 konštatoval, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré účastník (strana) konania pred všeobecným súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci sudcovi a súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý stranou konania navrhovaný dôkaz, je však jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 C. s. p.), ktorú povinnosť si súd prvej inštancie splnil tak na pojednávaní, ako aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o svedkyne Mgr. E. N. a Mgr. H. I., odvolací súd zároveň poukazuje na to, že výsluch uvedených svedkýň žalovaná navrhla vo vyjadrení k žalobe, bližšie však neuviedla aké skutočnosti majú byť výpoveďou týchto svedkov preukázané, ani nezabezpečila ich účasť na pojednávaní. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazovala nato, že súd nie je viazaný návrhmi na vykonanie dôkazov, z ust. § 319 C. s. p. síce vyplýva možnosť (nie povinnosť) súdu vykonať aj iné než navrhnuté dôkazy, avšak ide o dôkazy, ktoré sú v prospech zamestnanca ako slabšej strany sporu. Uvedené vyplýva z dikcie uvedeného ustanovenia zákona, keďže súd môže vykonať dôkazy, ktoré nenavrhol „zamestnanec“.
12. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie a porušenie práva na spravodlivý súdny proces, odvolací súd zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodoval v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03) a ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).
13. Odvolací súd sa napokon stotožnil aj so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu existencie dôvodov výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce v bodoch 18. až 20. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu odkazuje, z ktorého dôvodu nepovažuje za potrebné tieto opakovať.
14. V závere odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o posúdenie, či v danom prípade ide o určovaciu žalobcu v zmysle § 137 písm. c) C. s. p. (t. j. žalobu o určení, či tu právo je alebo nie je) alebo v zmysle § 137 písm. d) C. s. p. (žalobu o určenie právnej skutočnosti), odvolací súd konštatuje, že v danom prípade ide o žalobu v zmysle § 137 písm. d) C. s. p., nakoľko predmetom je určenie neplatnosti výpovede žalovanej ako zamestnávateľa uskutočnenej voči žalobcovi ako zamestnancovi, ktorá žaloba je žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 Zákonníka práce (v prípade určenia neplatnosti výpovede je neplatné aj skončenie pracovného pomeru, ku ktorého skončeniu malo dôjsť neplatnou výpoveďou).
15. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a závery odvolací súd, majúc za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah vychádzal, napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, pri rozhodovaní o ktorých súd správne aplikoval ust. § 255 ods. 1 C. s. p.
16. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca, a to v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 C. s. p.)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)