Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-63-2020.pdf
PDF · 149.16 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/63/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobkyne: K. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX . J. - K., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Andrea Havelková, s. r. o., so sídlom D. Dlabača 2748/28, XXX 01 Žilina, IČO: 36 854 956, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 46C/36/2019-95 zo dňa 27.01.2020, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 46C/36/2019-95 zo dňa 27.01.2020 vo výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.952,34 Eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia mení tak, že žalobu z a m i e t a .
II. Vo zvyšnej časti, t. j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 46C/36/2019-95 zo dňa 27.01.2020 potvrdzuje.
III. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.952,34 Eur, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanému právo na ich náhradu v rozsahu 92,30 % (výrok III.) 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom sporu v zmysle podanej žaloby je náhrada škody, ktorá pozostáva z troch nárokov, a to trov vynaložených v trestnom konaní v sume 1.030,54 Eur, trov právneho zastúpenia spojených s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku v sume 189,92 Eur a úkonu označeného ako žaloba o náhradu škody vo výške 95,66 Eur, ako aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.000,00 Eur. Celkovo však žalobkyňa žiadala, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie 2.030,54 Eur. Pri vyhodnocovaní žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu škody vyplývajúceho z nezákonného rozhodnutia v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. sa okresný súd zaoberal aj námietkou žalovaného, že v danom prípade uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, či uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti nevykazuje znaky nezákonného rozhodnutia, ktorým má byť v zmysle žaloby. Okresný súd vychádzal z obsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 a v ňom vysloveného právneho názoru. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Okresný súd poukázal na ustálenú súdnu prax (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2011 sp. zn. 3Cdo 194/2010). V súlade s touto praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medzi iným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Na týchto záveroch následne zotrváva aj súdna prax po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že neobstojí ani argumentácia žalovaného, že v tomto prípade neexistuje nezákonné rozhodnutie, teda nezákonným rozhodnutím nie je uznesenie o vznesení obvinenia, či uznesenie o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia. K uvedenému konajúci súd poznamenal, že zákon č. 514/3003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a zavinil škodu. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Pri skúmaní námietok žalovaného, že trestné stíhanie si mala žalobkyňa zaviniť sama, okresný súd zobral do úvahy skutočnosť, že trestné oznámenie na žalobkyňu podal jej bývalý zamestnávateľ pre podozrenie zo sprenevery, keďže po okamžitom skončení pracovného pomeru vyzval žalobkyňu na vrátenie hnuteľných vecí. Vzájomné vzťahy žalobkyne a jej bývalého zamestnávateľa boli predmetom viacerých (aj civilných) konaní, pričom trestný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že skutok, pre ktorý podal Ing. Slivka trestné oznámenie voči žalobkyni, nie je trestným činom. Nie je možné konštatovať, že žalobkyňa svojím konaním zapríčinila začatie trestného stíhania, keďže z obsahu trestného spisu sú zrejmé komplexnejšie vzťahy medzi žalobkyňou a jej bývalým zamestnávateľom (nielen pracovné, ale aj súkromné), ktoré v dôsledku vzájomných nezhôd vyústili aj do podania trestného oznámenia. Iniciátorom uvedeného trestného konania bol práve bývalý zamestnávateľ žalobkyne a žalobkyňa začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia nezapríčinila sama. Z obsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 64/2008 okrem iného vyplýva, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia; takéto právo by nemal iba vtedy, ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len pre to, že nie je za trestný čin trestne zodpovedný, resp. že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. Žalobkyňa však svojím konaním či procesnými úkonmi nedala príčinu na začatie či pokračovanie v trestnom konaní, keďže na dôvodoch uvedených v sťažnosti proti vzneseniu obvinenia trvala v priebehu celého trestného konania, v závere ktorého bola právoplatne oslobodená. Prvoinštančný súd sa stotožnil s vyjadreným názorom žalobkyne na účelnosť obhajoby v uvedených trestných konaniach. Pokiaľ žalobkyňa využíva svoje právo zakotvené jednak v Ústave SR, ako aj v medzinárodných dohovoroch a zvolila si v trestnej veci obhajcu, má v zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia spolu so zákonným úrokom z omeškania odo dňa oznámenia o tom, že nárok na náhradu škody nebude uspokojený. Zodpovednosti sa žalovaný nemôže zbaviť, pretože prokurátor nezrušil uznesenie o vznesení obvinenia a podal na súde obžalobu. Z tohto dôvodu je zodpovedným orgánom, ktorý koná za štát, Generálna prokuratúra SR. Z dôvodu objektívnej zodpovednosti za výsledok trestného konania sa celé trestné stíhanie proti žalobcovi považuje za nezákonné. Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že základ nároku je daný, t. j. žalobkyňa má nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o začatí trestného stíhania. Samotná výška náhrady škody
spočívala v nároku na zaplatenie trov obhajoby v trestnom konaní, ktorý súd vyhodnotil v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ďalej trov spojených s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, ktorý súd posúdil v zmysle § 18 ods. 3 tohto predpisu a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú súd posúdil podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Pri posudzovaní dôvodnosti trov spojených s obhajobou žalobkyne v trestnom konaní konajúci súd vychádzal z vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za 10 úkonov právnej služby v sume 1.030,54 Eur. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku si však uplatnila nárok na úhradu trov obhajoby za 9 úkonov právnej služby v celkovej sume 943,50 Eur, a tak súd súlade s ustanovením § 16 ods. 4 druhá veta zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého vyplýva, že poškodený môže pri uplatnení nároku požadovať úhradu „len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný“, postupoval len v rámci limitov stanovených pri predbežnom prejednaní nároku. Ďalej okresný súd v odôvodnení v podrobnostiach vyčíslil náhradu trov obhajoby, ktoré považoval za opodstatnené. Žalobkyni nepriznal odmenu spolu s režijným paušálom za prvý uplatnený úkon, a to prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, keďže žalobkyňa nepreukázala súdu realizáciu prvej porady s klientom, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tohto úkonu. Prvoinštančný súd tiež priznal žalobkyni nárok na náhradu trov vynaložených v súvislosti s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, a to v celkovej sume 94,96 Eur, pričom rovnako neakceptoval nárok na náhradu trov v súvislosti s prevzatím a prípravy zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, keďže zástupkyňa žalobkyne nezdokladovala súdu realizáciu prvej porady s klientom. Celkovo tak bol žalobkyni priznaný nárok na účelne vynaložené trovy obhajoby a trovy spojené s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku spolu v sume 952,34 Eur. Žalobkyňa si v konaní uplatnila aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.000,00 Eur, ktorý považoval okresný súd za opodstatnený, pričom odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 125/2019. Uviedol, že u žalobkyne sa prejavili psychické problémy súvisiace s trestným stíhaním, k čomu bolo predložené lekárske potvrdenie a boli potvrdené aj výsluchom žalobkyne. V závere okresný súd v podrobnostiach odkázal na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR. 3. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP.
4. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, a to proti jeho výroku II., v ktorom sa domáhala, aby odvolací súd jej žalobe vyhovel v celom rozsahu. 5. Uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj nesprávne zisteného skutkového stavu. V napadnutom rozhodnutí súd uviedol, že titulom vzniknutých trov právneho zastúpenia nepriznáva odmenu spolu s režijným paušálom za prvý uplatnený úkon, a to prípravu a prevzatie právneho zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, keďže žalobkyňa nepreukázala súdu realizáciu prvej porady s klientom, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tohto úkonu. Uviedla, že v trestnom spise sp. zn. 3T/108/2016 je plná moc advokátky zo dňa 01.06.2016, z ktorej vyplýva dátum prevzatia obhajoby žalobkyne v predmetnej trestnej veci, a teda aj tá skutočnosť, že sa nepochybne popri písaní tejto plnej moci uskutočnila prvá porada s klientkou. Keďže je advokát viazaný mlčanlivosťou a aj s prihliadnutím na to, že sa jednalo o obhajobu v trestnej veci, nepredložila súdu žiaden záznam z porady vykonaný s klientkou v súvislosti s prípravou a prevzatím obhajoby, keďže tento záznam už vzhľadom na jeho povahu obsahuje skutočnosti, ktoré nie je oprávnený advokát zdieľať s inými osobami z dôvodu povinnosti mlčanlivosti. Pri tejto prvej porade bola aj spísaná zmluva o poskytovaní právnych služieb, ktorá skutočnosť je rovnako dôkazom vykonania prvej porady advokátky so žalobkyňou.
6. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie aj žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny vo výroku o uložení povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 1.952,34 Eur tak, že bude žaloba v celom rozsahu zamietnutá. 7. Uviedol, že nárok uplatnený žalobkyňou nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z. z. z dôvodu absencie nezákonného rozhodnutia, ktoré by bolo právnym základom pre dôvodnosť uplatneného nároku. V tomto smere v celom rozsahu odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia prezentované súdu prvej inštancie týkajúce sa nedôvodnosti nároku žalobkyne uplatneného z toho titulu, že uznesenie o vznesení obvinenia má byť nezákonným rozhodnutím. Argumentmi prezentovanými v týchto vyjadreniach sa súd prvej inštancie dostatočne v rozsudku nevysporiadal, čo má za následok inú vadu konania, a teda i nesprávne rozhodnutie vo veci. Závery súdu o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia treba považovať za nezákonné z dôvodu, že žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby, nemajú oporu v zákone. Zákon č. 514/2003 Z. z. vymedzuje striktne a jednoznačne, aké rozhodnutie možno považovať
za nezákonné. Nezákonným rozhodnutím je iba právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v danom prípade nestalo. Žiadnym výkladom, a už vôbec nie extenzívnym, nemožno reštriktívne formulovaný zákon vykladať v prospech žalobkyne. V čase vznesenia obvinenia nešlo vo vzťahu k žalobkyni o žiaden svojvoľný postup orgánov činných v trestnom konaní, ale o jediný možný a zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu ku skutku, ktorý sa stal. Vznesenie obvinenia teda bolo jediné rozhodnutie, ktoré bolo v právnom štáte možné od orgánov činných v trestnom konaní očakávať. Odvolateľ tiež namietal, že žalobkyňa nepreukázala úhradu trov právneho zastúpenia jej advokátovi. Bola totiž povinná preukázať, že v danom prípade došlo k zmenšeniu jej majetku. Vyúčtovanie trov konania takým dôkazom nie je. V prípade majetkovej škody je žalobkyňa osobou, ktorá má povinnosť tvrdenia a tomu zodpovedajúcu povinnosť preukázať svoje tvrdenia, že došlo k zmenšeniu jej majetku tým, že za úkony právneho zastúpenia realizované v trestnom konaní aj skutočne zaplatila. Už medzi vyúčtovaním trov v rámci predbežného prerokovania nároku a v samotnej žalobe sú rozdiely. Žalovaný na pojednávaní dňa 27.01.2020 namietal aj správnosť vyúčtovania, a to nesprávne určenú výšku základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo vzťahu k úkonom, pri ktorých patrí odmena vo výške polovice základnej sadzby tarifnej odmeny, a to v prípade sťažnosti proti uzneseniu a vyjadrenia k znaleckému posudku. Vyjadrenie k obžalobe je v celosti neúčelný úkon právnej služby. Popieral tiež tvrdenia žalobkyne v tom smere, že došlo k zásahu do jej osobnostným práv v takom rozsahu, že bola v značnej miere znížená i jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Následky takej intenzity, ktoré by zakladali právo na priznanie peňažnej náhrady, žalobkyňa nepreukázala. Zároveň odvolateľ zdôraznil, že v prejednávanom spore nebol žalobkyňou produkovaný žiaden dôkaz o takom zásahu do jej osobnostných práv, ktorý by odôvodňoval priznanie nároku z titulu nemajetkovej ujmy. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018 okrem iného vyplýva, že stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Z právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení, a to podľa noriem súkromného práva. Zákon priznáva právo na náhradu nemajetkovej ujmy za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a zároveň, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napríklad formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku a podobne. Trestné stíhanie nemalo vplyv na osobný či rodinný život žalobkyne, v dôsledku trestného stíhania s ňou nikto preukázateľne neprerušil kontakty, ktoré dovtedy mala v osobnom či pracovnom živote a s výnimkou vlastného tvrdenia nepreukázala, že by došlo k následkom na jej zdravotnom stave či psychike a najmä, že sa tak stalo v dôsledku trestného stíhania. Žalobkyňa nepredložila do spisu žiadny objektívny dôkaz o tom, že ňou tvrdené uvedené zhoršenie psychického stavu je v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním a namietaným uznesením o vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie si nekriticky osvojil záver o psychických následkoch na zdraví žalobkyne bez ich objektívneho preukázania a bez preukázania príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobkyne a vydaním uznesenia o vznesení obvinenia. Správa psychologičky nepreukazuje skutočnosť, že listinná diagnóza má v celosti pôvod v uznesení o vznesení obvinenia. Preukázaním toho, či u žalobkyne došlo k následkom na jej zdravotnom stave či psychike a najmä, že sa tak stalo v dôsledku trestného stíhania, by bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie, ktoré žalobkyňa nenavrhla vykonať. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že v dobe, keď došlo k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia, žalobkyni zanikol dlhoročný pracovný pomer a mala problémy v partnerskom i rodinnom živote. Do akej miery sa mali tieto skutočnosti podpísať na jej psychickom stave, rovnako nebolo preukázané.
8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia prezentované súdu prvej inštancie a na samotné odvolanie žalovaného.
9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného odkázala na obsah napadnutého rozsudku okresného súdu, a to konkrétne na odseky 25., 26. a 27., v ktorých súd prvej inštancie detailne a veľmi presvedčivo s poukazom na judikatúru vysvetlil, že nárok žalobkyne je daný a že aj v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu sa táto otázka rozhoduje tak, ako o nej rozhodol okresný súd. Pokiaľ žalovaný uvádzal, že vznesenie obvinenia voči žalobkyni bol jediný možný a zákonný postup, s týmto nesúhlasila, keďže vzniesť obvinenie možno len pre skutok, ktorý je trestným činom podľa Trestného zákona, avšak v tomto prípade sa o trestný čin nejednalo, a teda bolo vznesenie obvinenia jednoznačne nezákonné. K tvrdeniam žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala vznik škody, odkázala na obsah odseku 31 napadnutého rozsudku. Voči tejto argumentácii súdu odvolateľ nevzniesol žiadne výhrady, len zopakoval svoje tvrdenia, ktoré už boli súdom prvej inštancie vyhodnotené a pri rozhodovaní zohľadnené, resp. odôvodnené, prečo neboli zohľadnené. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že žalobkyňa nepreukázala podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, k tomu žalobkyňa poukázala na obsah odseku 46. a 47. napadnutého rozsudku. Podľa jej názoru netreba dokazovať skutočnosť, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život obvineného. Preto nie je pravdou tvrdenie žalovaného, že táto skutočnosť nebola preukázaná. Pokiaľ žalovaný tvrdí opak, jedná sa u neho o tvrdenie, ktoré nebolo v konaní preukázané. Na preukázanie intenzity zásahu do života žalobkyne postačovala jej výpoveď, ktorá bola spontánna a v istých momentoch aj veľmi osobná a súčasne tiež poukázala na správu psychologičky. Existencia tejto správy a z nej vyplývajúce skutočnosti sú objektívnym dôkazom a vzhľadom na výšku žalobkyňou uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu sú dostatočným podkladom pre priznanie nároku. Správa vyvracia tvrdenia žalovaného o tom, že by súd nekriticky prebral tvrdenia žalobkyne v rámci rozhodnutia vo veci samej. Žalobkyňa bola bezúhonnou osobou v čase vznesenia obvinenia, osobou s istým spoločenským postavením a vzhľadom na svoj vek aj s kontaktmi, tak pracovnými, ako aj osobnými, ktoré boli, žiaľ, najmä v tej pracovnej sfére veľmi narušené. Pri výkone práce, akú mala žalobkyňa - manažérka spoločnosti, nikomu nepridá, pokiaľ je obvinený zo sprenevery, ktorej sa mala dopustiť voči spoločnosti, v ktorej pôsobila. Druh práce, postavenie žalobkyne v spoločnosti poškodeného a konanie, v ktorom mal údajne skutok spočívať, vyplývajú z trestného spisu, ktorý bol pripojený k tejto sporovej veci. Dôsledky na pracovný život žalobkyne popísala na pojednávaní dňa 27.01.2020. Pokiaľ žalovaný tieto tvrdenia spochybňuje, on sám nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by súd mal vykonať za účelom vyvrátenia tvrdení žalobkyne. Už len táto skutočnosť, kedy strata práce znamenala pre žalobkyňu podstatne väčšiu nemajetkovú ujmu (popri samotnej strate na zárobku, ktorá však nie je predmetom tohto konania), a to sumu 1.000,00 Eur, je postačujúcou na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu aj o tomto nároku. Ako vierohodné možno hodnotiť aj vyjadrenia žalobkyne o zásahu trestného stíhania na jej súkromné vzťahy v rodine. Žalovaný v tomto smere len poprel tvrdenia žalobkyne, ale neoznačil žiadne dôkazy a ani neuviedol k nim svoje vlastné tvrdenia. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť s výnimkou časti, ktorú napadla odvolaním.
10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobkyne a žalovaného boli podané oprávnenými subjektmi (§ 359 CSP), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a smerovali proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie zmenil postupom podľa § 388 CSP vo výroku I. a vo výroku II. toto rozhodnutie v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
11. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobkyne a žalovaného formulovanú v opravných prostriedkoch sa odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť odvolateľov za obsahové vymedzenie odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať princíp viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na taký, ktorý má rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostal sporný, alebo je to nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
12. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
13. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
14. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (§ 151 ods. 1, 2 CSP), alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl. CSP). Pokiaľ strana ponúkne súdu tvrdenie a toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva na protistranu, ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného bremena fakticky znamená poskytnutie príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej okolnosti, ktorá má relevanciu v spore. Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní nie je súdom hľadajúcim materiálnu pravdu, ale súdom posudzujúcim kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov ponúknutých žalobcom či žalovaným (§ 149 a nasl., § 185 a nasl. CSP), pričom hodnotenie dôkazov je zverené voľnej úvahe súdu (§ 191 CSP).
15. Hmotnoprávnymi podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za škodu v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na rozdiel od všeobecných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (protiprávne konanie škodcu, škoda, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody a napokon zavinenie), sú: 1. nezákonné rozhodnutie, 2. škoda a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Možnosť priznania nároku zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (až na prípady hodné osobitného zreteľa) je však podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).
16. K odvolacím námietkam žalovaného ohľadom záveru o nezákonnosti sporného rozhodnutia súd dáva do pozornosti v podrobnostiach argumentáciu súdu prvej inštancie formulovanú v odseku 48 napadnutého rozsudku, s dôrazom na posledné rozhodnutia Ústavného súdu SR. Doterajšia rozhodovacia prax odzrkadlená v označených rozhodnutiach tak akcentuje objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, vychádzajúc z toho, že táto zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok konania. Pre účely vzniku zodpovednosti štátu tak nie je zásadne rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní v akomkoľvek jeho štádiu vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo v konečnom rozhodnutí. Ak napokon súd rozhodne v trestnom konaní o oslobodení obžalovaného spod obžaloby, má to za následok záver o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, ako to konštatoval okresný súd.
17. Pokiaľ teda ide o prvý predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, odvolací súd aj napriek námietkam žalovaného, že sporné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia) nie je možné považovať za nezákonné, dospel k záveru, že toto rozhodnutie nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 v spojení s ustanovením § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je, keďže žalobkyňa bola právoplatne rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 1To/94/2017-374 zo dňa 03.10.2017 oslobodená spod obžaloby. Zároveň bola splnená podmienka podania opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, keďže žalobkyňa podala proti rozhodnutiu sťažnosť.
18. Vo vzťahu k druhému predpokladu vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j. vznik škody na strane žalobkyne, krajský súd poukazuje na to, že zákon č. 514/2003 Z. z. formuluje legálnu definíciu pojmu škoda v ustanovení § 17 ods. 1, na ktoré odkázal aj súd prvej inštancie. Pod pojmom škody je z teoreticko-právneho hľadiska nutné rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Rozoznáva sa skutočná škoda a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku poškodeného, prípadne aj náklady potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci stav. Pod ušlým ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, keby nedošlo k vzniku škody. V danom prípade si žalobkyňa s určitosťou neuplatňovala náhradu škody v podobe ušlého zisku, ale náhradu skutočnej škody, ktorá jej mala vzniknúť vo výške odmeny a náhrad advokáta za jednotlivé úkony obhajoby v dotknutej trestnej veci a v súvislosti so zastupovaním pri predbežnom prerokovaní nároku. Žalobkyňa však v tomto spore nepredložila do spisu doklad o úhrade nákladov vzniknutých v súvislosti s jej zastupovaním advokátom v trestnom konaní a pri predbežnom prejednaní nároku so žalovaným. Tento skutkový záver bol nesporný a takto aj ustálený súdom prvej inštancie; jeho právne posúdenie zo strany odvolacieho súdu však bolo odlišné.
19. Je zrejmé, že v spore nebolo preukázané, že by žalobkyňa odmenu a príslušné náhrady zástupcovi v dotknutej trestnej veci uhradila a v konaní ani nevyšlo najavo, že by tieto peňažné nároky boli uspokojené iným spôsobom zasahujúcim majetkovú sféru žalobkyne. V danom prípade tak nemožno hovoriť o vzniku ujmy v majetkovej sfére žalobkyne. Vznik peňažného záväzku žalobkyne uhradiť obhajcovi odmenu a príslušné náhrady za jednotlivé úkony obhajoby v predmetnej trestnej veci a v konaní o predbežnom prerokovaní nároku nemožno stotožňovať so vznikom škody, resp. ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére žalobkyne. Škoda (ujma v majetkovej sfére poškodeného) totiž nastáva až v prípade, že poškodený trovy advokáta aj skutočne vynaložil a súčasne ich vynaložil účelne. Odvolací súd sa tak v tejto rovine stotožnil s obranou žalovaného a dospel k záveru, že v predmetnej sporovej veci nedošlo k naplneniu ďalšieho predpokladu pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, a to ku vzniku škody. Nestačí totiž len tvrdiť, že poškodený bol zastúpený advokátom, ale musí preukázať aj to, že za právne služby uvedenú peňažnú sumu skutočne vynaložil (napr. úhradou faktúry). Ak okresný súd poukázal na gramatickú formuláciu znenia § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. v tom zmysle, že pre vznik nároku poškodeného postačuje zistenie, že tu „vznikli“ náklady v trestnom konaní a tento pojem mal byť vykladaný tak, že zákonodarca nevyžaduje preukázanie faktickej úhrady týchto nákladov, išlo o nesprávne právne posúdenie procesnej zodpovednosti žalobkyne, ktorá bola povinná produkovať dôkazy na potvrdenie uplatneného nároku. Hmotnoprávna úprava priznáva poškodenému istý rozsah nárokov, pričom spôsob, akým sa tieto preukazujú v sporovom procesne je potom otázka procesnej úpravy Civilného sporového poriadku (postup predkladania dôkazov a ich následného hodnotenia zo strany súdu). Okresný súd založil svoj názor na výklade hmotnoprávnych pojmov bez zreteľa na základné pravidlá procesného práva. „Vznik“ trov v trestnom konaní a v konaní o predbežnom prerokovaní nároku znamenal ujmu žalobkyne, ktorá bola povinná túto ujmu preukázať. Opomenutie produkovania príslušných dôkazov znamenalo, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na potvrdenie práva, ktorého sa domáhala v tomto spore, čo má za následok jej neúspech v časti o náhradu majetkových nárokov uplatnených žalobou.
20. Z dôvodu nenaplnenia jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za skutočnú škodu podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. krajský súd považoval žalobu žalobkyne v časti uplatneného nároku na zaplatenie náhrady skutočnej škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím za nedôvodnú. V ďalšom sa odvolací súd už logicky nezaoberal skúmaním naplnenia ďalšieho predpokladu vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu (príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody u žalobkyne), ako aj rozsahom škody, ktorá mala žalobkyni vzniknúť (dôvodnosťou rozsahu vyúčtovanej odmeny a príslušných náhrad advokátom za jednotlivé
úkony obhajoby v dotknutom trestnom konaní, a to v rozsahu námietok žalobkyne i žalovaného v podaných opravných prostriedkoch).
21. Ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. priznáva poškodenému aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy, a to za súčasného splnenia dvoch podmienok: 1. že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a 2. že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Aj pre uvedený čiastkový nárok na náhradu nemajetkovej ujmy platia pravidlá dokazovania zhrnuté v odsekoch 13. a 14. tohto rozsudku.
22. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritéria, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu, na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim kritériom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.
23. Odvolací súd poukazuje na to, že nezákonnosť rozhodnutia nepochybne sama o sebe znamená pre poškodeného určitú nemateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku trestného stíhania ukončeného oslobodením spod obžaloby možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, ale je už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal.
24. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí argumentoval pri svojom závere o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni v sume 1.000,00 Eur odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019, ktoré akcentuje potrebu nebagatelizovania ujmy vzniknutej poškodenému v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný i osobný život dotknutej osoby. Zároveň uzavrel, že u žalobkyne boli zistené psychické problémy, rodinné problémy a tiež ťažkosti zamestnať sa v období, kedy bolo voči nej vedené trestné konanie.
25. Odvolací súd nemieni spochybňovať závery prijaté Najvyšším súdom SR v označenom rozhodnutí, avšak zároveň konštatuje, že tieto nemožno vykladať tak, že sa žalobkyni automaticky prizná akákoľvek finančná náhrada podľa jej požiadavky, bez zreteľa na pravidlá dokazovania a bez zreteľa na okolnosti konkrétnej veci. Rovnako odvolací súd súhlasí s argumentáciou súdu prvej inštancie, že trestné stíhanie ovplyvňuje postavenie každého stíhaného, čo konštatoval Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí. Argumenty vyslovené v tomto rozhodnutí však nijako nepopierajú potrebu splnenia povinnosti tvrdenia a následne dôkaznej povinnosti v rozsahu, ktorá je nevyhnutá pre priznanie požadovaného nároku a tiež v medziach spôsobilosti poškodeného produkovať príslušné dôkazy (ako sa uvádza v rozhodnutí NS SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 nemožno zaťažovať poškodeného povinnosťou preukázať rozsah nemajetkovej ujmy, pokiaľ on túto nevie presne určiť a preukázať). Uvedené teda znamená, že aj v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôžu súdy opomínať dodržiavanie elementárnych procesných pravidiel, ktoré znamenajú nevyhnutnosť produkovania tvrdení a dôkazov v zmysle príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku.
26. Skutkovo žalobkyňa vymedzila dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy tým, že trpela psychicky a v dôsledku konfliktu s bývalým partnerom bola práceneschopná už od 07.01.2016 (pozn. odvolacieho súdu: trestné stíhanie bolo začaté na základe trestného oznámenia zo dňa 02.05.2016) a musela absolvovať psychoterapiu. Nikdy nebola trestne stíhaná, v trestnom konaní boli vypočúvaní jej bývalí kolegovia, ako aj obchodní partneri, v dôsledku čoho mala neskôr problémy pri hľadaní novej práce. Vo vyjadrení zo dňa 25.07.2019 k vyjadreniu žalovaného v zásade odkázala na judikatúru českých a slovenských súdov. Žiadne dôkazy okrem návrhu na výsluch žalobkyne neboli v konaní produkované. Pri výsluchu na pojednávaní žalobkyňa vyslovila potrebu ospravedlnenia zo strany p. A. (podávateľa trestného oznámenia) a poukázala na psychické problémy, následné ťažkosti pri zaradení do pracovného procesu, konflikty s dcérou a tiež na to, že jej krstná mama, brat a účtovníčka vo firme pána A. s ňou odmietli obnoviť priateľský vzťah.
27. Zároveň odvolací súd pripomína, že dôkazný prostriedok v podobe výsluchu strany sporu má subsidiárny charakter vo vzťahu k ostatnými dôkazným prostriedkom. Výsluch strany sporu môže slúžiť ako dôkaz, pokiaľ nie je možné tvrdené skutočnosti preukázať inak (§ 195 ods. 1 CSP). Procesná úprava zvýrazňuje prednosť svedeckých výpovedí, či iných dôkazných prostriedkov pred výsluchom strany sporu s ohľadom na subjektívnu zainteresovanosť strany v jej vlastnom spore. Uvedené samozrejme neznamená vylúčenie dôkazu výsluchom strany ako relevantného zdroja informácie na účely preukázania rozhodujúcich skutočností, jeho hodnota je však nižšia a rapídne klesá, pokiaľ je zjavné, že skutočnosť tvrdená stranou mohla byť preukázaná aj inak.
28. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa dostatočne nepreukázala dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázala vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré jej mali v súvislosti s nezákonným rozhodnutím vzniknúť a jej všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené. Vo vzťahu ku skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k záveru, že podanej žalobe v predmetnej časti nemožno vyhovieť, pretože žalobkyňa náležite nepreukázala rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré jej mali vzniknúť v súvislosti s nezákonným rozhodnutím. K žalobe bolo pripojené potvrdenie psychologičky o absolvovaní psychoterapie žalobkyňou „po konflikte s majiteľom firmy, kde pracovala“, išlo teda o dôkaz o problematickom vzťahu s majiteľom firmy (bývalým partnerom žalobkyne), nie o tom, že na ňu negatívne vplýva trestné stíhanie. Pri výsluchu žalobkyňa poukázala na niektoré problémy pri adaptácii na pracovný proces u neskorších zamestnávateľov a vzťahové problémy s inými osobami; tieto tvrdenia neboli pre konajúci súd postačujúce pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, najmä v situácii, keď v konaní neboli produkované žiadne ďalšie dôkazy (k dôkaznej váhe výsluchu strany sporu odvolací súd opakovane odkazuje na závery prijaté v predchádzajúcom odseku). Bez povšimnutia nemohol ostať ani obsah rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 03.10.2017 sp. zn. 1To/94/2017, z ktorého vyplynulo, že z formálneho hľadiska žalobkyňa naplnila formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery, avšak pre absenciu materiálneho korektívu (pravidlo „ultima ratio“) konanie žalobkyne bolo posúdené tak, že sa nejedná o trestný čin. Je zrejmé, že trestné stíhanie vyplynulo z vyhrotených vzťahov medzi žalobkyňou a jej bývalým partnerom - konateľom spoločnosti, v ktorej žalobkyňa pracovala. Ona sama dokonca podala trestné oznámenie na svojho bývalého partnera. Tvrdené následky na psychickom zdraví žalobkyne mohli byť spôsobené tiež rozpadom vzťahu s partnerom (čo aj vyplýva z potvrdenia psychologičky), prípadne mohlo ísť o kombináciu tejto skutočnosti a trestného stíhania. K objasneniu sporných otázok však v aktuálnom spore neboli produkované žiadne dôkazy, okrem už zmieneného výsluchu žalobkyne, ktorý pre konštatovanie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nebol postačujúci. Obdobné stanovisko zaujal odvolací súd aj k výpovedi žalovanej vo vzťahu k narušeniu vzťahov s niektorými priateľmi, keďže tieto okolnosti sa dali preukázať aj inak (§ 195 ods. 1 CSP).
29. Žalobkyňu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že jej v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012, I. ÚS 285/2018-18) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. Ako už bolo konštatované vyššie, v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení, a to podľa noriem súkromného práva.
30. Skutočnosti rozhodujúce pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. neboli zo strany žalobkyne preukázané, a preto ani v tejto časti nebolo možné žalobe žalobkyne vyhovieť.
31. Zároveň odvolací súd dodáva, že i keď je zrejmé, že žalobkyňu (tak ako každú inú osobu) trestné stíhanie vystavovalo napriek jej presvedčeniu o nespáchaní predmetného trestného činu, psychickému tlaku a napätiu, ktoré by z rešpektu pred orgánmi činnými v trestnom konaní pociťoval na jej mieste každý jeden slušný občan, treba podotknúť, že takéto pocity sú pre každú osobu, ktorá nenaplnila svojím konaním skutkovú podstatu trestného činu a ktorej bolo aj napriek tomu vznesené obvinenie z jeho spáchania, príznačné. Žalobkyňa však v súdenej veci nepreukázala tvrdenia, ktorými odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že nie sú rozhodujúce len subjektívne pocity žalobkyne, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.
32. Napokon sa žiada uviesť, že pokiaľ žalobkyňa očakávala ospravedlnenie od bývalého partnera p. A. (ako to uviedla pri výsluchu na pojednávaní), mohla iniciovať osobitný spor voči tejto osobe; predmetom aktuálneho sporu je totiž nárok voči štátu z dôvodu vedenia trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom.
33. Na základe vyššie formulovaných dôvodov krajský súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. (ktorým bolo žalobe sčasti vyhovené) tak, že žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania podmienok na priznanie náhrady skutočnej škody a náhrady nemajetkovej ujmy, uplatnených v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Vo výroku II. tento rozsudok potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.
34. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, pričom vychádzal z plného úspechu žalovaného v spore. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
35. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).