Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8S-60-2020.pdf
PDF · 270.18 KB
Case nature
Area
Subarea
8S/60/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Bystrianskej a členov senátu JUDr. Radovana Turčíka a JUDr. Petry Vysaníkovej, v právnej veci žalobcu: CLV s.r.o., so sídlom Nižné Kapustníky 3, 040 01, Košice, zastúpeného advokátska kancelária KAIFER s.r.o., so sídlom Fibichova 11, 040 01 Košice proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného rozhodnutia č. 100317018 z 31.01.2020, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej len „súd“) dňa 17.01.2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného rozhodnutia č. 100317018 z 31.01.2020, ktorý podľa ust. § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. v celom rozsahu potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 102415318/2019 zo dňa 22.10.2019 ( „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“), ktorý podľa ustanovenia § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní, žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 41.465,36 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2018. Žalobca žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného a alternatívne aj rozhodnutie správcu dane zo žalobných dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/, f/, g/ zákona č. 162/2015 Z. z. a priznať mu voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
Administratívne konanie
2. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100317018 z 31.1.2020, podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, (daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 102415318/2019 zo dňa 22.10.2019, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku bol vyrubený žalobcovi rozdiel dane v sume 41.465,36 eura, na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2018. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote dňa 20.11.2019 odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 102415318/2019 zo dňa 10.02. 2019.
3. Žalovaný po preskúmaní v odvolaní uvádzaných skutočností a predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane Daňový úrad Košice vykonal u daňového subjektu CLV s.r.o., daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2018. Daňová kontrola začala dňa 11.10.2018 (na
základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 101852171/2018 zo dňa 20.09.2018, ktoré bolo daňovému subjektu doručené dňa 25.09.2018), a o jej výsledku správca vyhotovil protokol č. 101547707/2019 dňa 25.06.2019, ktorý bol spolu s Výzvou doručený žalobcovi dňa 27.07.2019, elektronicky doručil správcovi dane. Uviedol, že správca dane vyhodnotil žalobcom predložené pripomienky a dôkazy a zaslal mu oznámenie č. 101852171/2019, že dňa 11.10.201 o 9:30 sa uskutoční ústne pojednávanie vo veci prerokovania pripomienok k protokolu. Žalobca predvolanie prevzal dňa 20.09.2019, ale ústneho pojednávania sa bez ospravedlnenia nezúčastnil. Rozhodnutím č. 102415318/2019, správca vyrubil rozdiel dane v sume 41.465,36 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2018.
4. Za rozhodujúcu skutočnosť pre vydanie rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane označil zistenie správcu dane že žalobca v zdaňovacom období jún 2018 neoprávnene uplatnil -1. od spoločnosti LP&P s.r.o., Mliekárenská 8, 821 09 BraUslavMČO. 50975994DIC 2120551103,IČ DPH: SK2120551103 (ďalej len „LP&P s.r.o") DPH v sume 5 740,00 eu zo 7 faktúr podrobne uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane (predmetom dodania je poskytnutie reklamného priestoru -2. od spoločnosti Building Home, s.r.o., Račianska 88B, 831 02 Bra islava ICO. 45469881 DIČ: 2022997097, IČ DPH: SK2022997097 (ďalej len „Building Home, s r o.") v sume 9 508,02 eura z 8 faktúr podrobne uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane (predmetom dodania je prenájom debmacich dielcov a materiálu, upratovacie služby, materiál) -3. od spoločnosti fíerce s.r.o., Nižné Kapustníky 3,040 12 Košice, ICO: 46294473, D1C: 2023336524, IČ DPH: SK2023336524 (ďalej len „fíerce s.r.o.") v sume 10 913,67 eura zo 6 faktúr podrobne uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane (predmetom dodania je prenájom reklamnej plochy, frézovanie, prenájom vozidiel, tlač) -4. od spoločnosti DVS Trade, s.r.o., Južná trieda 82 do 29.05.2019, od 30.05.2019 Krivá 7, 040 01 Košice, IČO: 46438050, DIČ: 2023382306, IČ DPH: SK2023382306 (ďalej len „DVS Trade, s.r.o.") v sume 3 887,00 eur z faktúry č. 2018/0200 s dátumom dodania 28.06.2018 a s predmetom dodania panely Spiroll. -5. od spoločnosti LARGO KE, s.r.o., Malokapušianská 54, 079 01 Veľké Kapušany, IČO: 46128212, DIČ: 2023236083, IČ DPH: SK2023236083 (ďalej len „LARGO KE, s.r.o.") v sume 2 500,00 eur zo 4 faktúr podrobne uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia (predmetom dodania je vývoj, analýza, programovanie core) -6. od spoločnosti CIIYRKO s.r.o., Južná trieda 4B, Košice, IČO 50303171, DIČ 2120283385, IČ DPH SK2120283385 (ďalej len „CHYRKO s.r.o.") v sume 8 916,67 eura z 13 faktúr podrobne uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane (predmetom dodania sú LED modul, hrnčeky na sublimáciu, krabice, dosky, priemyselný čistič, lepiace pásky, plexi, PVC dosky).
5. Za účelom preverenia nákupu služieb v zmysle faktúr od spoločnosti LP&P s.r.o., uskutočnenia zdaniteľných obchodov a splnenia podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona číslo 222/2004 Z. z., správca dane zaslal dožiadania miestne príslušnému správcovi dane spoločnosti LP&P s.r.o. - Daňovému úradu Bratislava. Z jeho odpovede zo dňa 30.01.2019 zistil, že konateľka spoločnosti zásielku na predvolanie na výsluch svedka na 19.12.2018 neprevzala a predvedenie Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Pezinku nebolo úspešné a výsluchu sa nezúčastnil ani žalobca.
6. Dodávateľská spoločnosť Building Home s.r.o., na výzvu správcu dane na predloženie dokladov a evidencií preukazujúcich vykonávanie ekonomickej činnosti v zdaňovacom období jún 2018 nepredložila doklady správcovi dane. Uvedená spoločnosť mala virtuálne sídlo od 06.12.2017 do 05.12.2018. Daňový úrad Bratislava nevedel preveriť ekonomickú činnosť spoločnosti Building Home, s.r.o.. Správca dane márne predvolal jej konateľa J. W., ten neprevzal zásielku v odbernej lehote, na daňový úrad sa nedostavil 02.04.2019 ani upovedomený daňový subjekt CLV s.r.o..
7. Za účelom preverenia nákupu služieb v zmysle faktúr od spoločnosti Fierce s.r.o., na splnenia podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona číslo 222/2004 Z. z., správca dane výzvou žiadal predloženie daňových a účtovných dokladov preukazujúcich hospodárske operácie a účtovné prípady za zdaňovacie obdobie jún 2018. Spoločnosť nereagovala a doklady nepredložila. Správca dane predvolanie na výsluch svedka p. N. H., ten sa na výsluch svedka nedostavil a rovnako ani žalobca. Dodávateľskej spoločnosti DVS Trade, s.r.o., správca dane márne zaslal výzvu na predloženie
daňových a účtovných dokladov preukazujúcich hospodárske operácie a účtovné prípady za zdaňovacie obdobie jún 2018. Spoločnosti bola zrušená registrácia na DPH ku dňu 28.02.2019. Správca dane dňa 25.02.2019 predvolal konateľa T. H. na výsluch svedka, ale ten sa 03.04.2019 na daňový úrad nedostavil . Rovnako tak márne zaslal správca dane v zmysle § 49 a § 51 zákona číslo 222/2004 Z.z. na predloženie daňových a účtovných dokladov preukazujúcich hospodárske operácie a účtovné prípady za 06/2018 konateľovi spoločnosti J. R., ani ten sa na daňový úrad nedostavil.
8. Správca dane dňa 15.11.2018 zaslal spoločnosti CHYRKO s.r.o. Výzvu na predloženie daňových a účtovných dokladov preukazujúcich hospodárske operácie a účtovné prípady za zdaňovacie obdobie jún 2018. Za spoločnosť p. N. X. správcovi dane oznámil dňa 10.12.2018, že nedisponuje účtovnými dokladmi. Konateľ spoločnosti G. K. sa v deň 04.04.2019 sa na daňový úrad nedostavil.
9. Spoločnosti LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KL, s.r.o., CHYRKO s.r.o., ani ich konatelia so správcom dane nekomunikovali a preverenie transakcií s uvedenými spoločnosťami nebolo možné potvrdiť. Správca dane v zmysle § 24 ods. 1 písm. a) a b) Daňového poriadku preniesol dôkazné bremeno na žalobcu. Správca dane dňa 10.04.2019 žalobcu so svojimi zisteniami a vyzval tohto v zmysle § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku na splnenie si povinnosti a predloženie listinných dôkazov o správnosti, pravdivosti a úplnosti dokladov predložených k daňovej kontrole na dani z pridanej hodnoty, za zdaňovacie obdobie jún 2018, od dodávateľských spoločností LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o., a telefonicky oboznámil konateľa žalobcu podľa § 45 Daňového poriadku s pochybnosťami správcu dane a žiadal podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, aby uviedol nezrovnalosti zistené pri výkone daňovej kontroly. Žalobca nezaslal vyjadrenie na kontrolné zistenia správcu.
10. Žalobca vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly uviedol pripomienky a správca dane na tieto reagoval svojim stanoviskom, ktoré uviedol aj v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia správca dane. Namietal nedostatočne zistený skutkový stav, neunesenie dôkazného bremena zo strany správcu dane a nesprávne právne posúdenie spočívajúce v nesprávnom aplikovaní právnych predpisov, ako aj vo svojvoľnom hodnotení dôkazov. Žalobca poukázal na okolnosti objednania jednotlivých tovarov a služieb, na predložené objednávky a média plány vysielania reklamných spotov, na skutočnosti ohľadom budovy, v ktorej sa nachádza jeho prevádzka, a v ktorej prebiehali stavebné práce, na jeho činnosť, na faktúry vystavené pre jeho odberateľov a predložil správcovi dane aj dôkazy uvedené vo vyjadrení k protokolu. Mal zato, že predložením faktúr a fotodokumentácie je nespochybniteľné, že tovar zabezpečoval od dodávateľov, aby splnil svoje záväzky voči tretím subjektom, v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou. Žalobca si tak z titulu uplatnenia práva na odpočítanie dane nezabezpečil dostatok hodnoverných a nespochybniteľných dôkazov o tom, že služba bola poskytnutá a tovar bol dodaný v zmysle fakturácie a to práve osobou uvedenou na faktúre, ktorej na základe toho vznikla zákonná daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 zákona č. 222/2004 Z. z..
11. K uvedeným námietkam žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že správca dane zistil z kontrolných výkazov dodávateľov daňového subjektu, že dodávatelia uviedli v kontrolných výkazoch dodanie služieb žalobcovia, a že z podaných kontrolných výkazov nie je možné jednoznačne špecifikovať, od koho jednotliví nekontaktní dodávatelia LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o., a že v ktorom zdaňovacom období preverovaný tovar alebo službu nakúpili. Uviedol, že z kontrolných výkazov nevedel špecifikovať konkrétneho dodávateľa, ani to, v ktorom období tovar resp. službu nadobudol, tovar mohol byť nakúpený kedykoľvek, od kohokoľvek, aj v iných zdaňovacích obdobiach. Správca dane tiež uviedol, že nie všetci uvedení dodávatelia si povinnosť podať daňové priznania, kontrolné výkazy, ako aj priznať a odviesť DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018 splnili. Predložené doklady však nepreukazovali reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu vo svojej materiálnej podstate spoločnosťou uvedenou na predložených faktúrach. Povinnosťou i žalobu bolo predložiť relevantné dôkazy, aby preukázal, že si odpočet dane uplatnil oprávnene a teda, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to osobou uvedenou na faktúrach, v tomto prípade spoločnosťami LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o. . Pri preukazovaní nárokov na odpočet dane nepostačuje, aby daňový subjekt disponoval len faktúrou, pretože predložený doklad musí mať aj povahu vecného plnenia.
12. Poukázal na to, že správca dane uviedol k rozloženiu dôkazného bremena a citácii viacerých rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie a rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že ide o prípady, keď sa posudzuje podvodné konanie u obchodných partnerov, o ktorom mohol žalobca vedieť. Z tohto dôvodu sa správca dane nezaoberal účasťou žalobcu na podvode, resp. neskúmal, či mohol vedieť o podvodnom konaní jeho dodávateľa, resp. o zneužití práva v danom reťazci, a reálne dodanie tovarov dodávateľom uvedeným na faktúrach. Správca dane uplatnené odpočítanie dane neuznal z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok na uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z..
13. Významným je, že nepovažoval za pravdivé tvrdenie, že v konaní boli predložené všetky náležité listinné dôkazy, ktoré jednoznačne vyvracajú akékoľvek pochybnosti o uskutočnení preverovaných zdaniteľných obchodov a hoci žalobca prevzal aj opakovanú výzvu správcu dane, nereagoval na nich. K dôkazom a z predloženým fotografiám SD uviedol, že nie je možné jednoznačne určiť, či sa jedná o tovar a služby, ktoré daňový subjekt CLV s.r.o. nadobudol od svojich dodávateľov LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KE,s.r.o. a CHYRKO s.r.o., ktorí sú nekontaktní. Dôkazy, ktoré žalobca označil, mal možnosť predložiť a preukázať v priebehu daňovej kontroly aj vyrubovacieho konania a správca dane ho na to písomne viackrát márne vyzval.
14. Žalovaný uviedol, že ak vo vyrubovacom konaní žalobca predložil správcovi dane dôkazy / v ASpod č. 1 - 15, t.j. objednávky a Média plány vysielania reklamných spotov vystavených spoločnosťou LP&P s.r.o., správca dane v priebehu kontroly nespochybnil odvysielanie reklamných spotov, ale skutočnosť, že tieto boli skutočne dodané spoločnosťou LP&P s.r.o..Aj vyhotovenie objednávok, média plánov vysielania reklamných spotov a následne vyhotovenie faktúry, ešte nedokazuje, že tieto služby daňovému subjektu CLV s.r.o. skutočne dodala wspoločnosť LP&P s.r.o. Žalobca správcovi dane predložil dôkazy pod č. 16 až 19 - 2 ks odoslaných faktúr a fotografií rekonštrukcie budovy
- staveniska, na ktorom je veľké množstvo nešpecifikovaného tovaru, ale z predložených fotografií nie je možné jednoznačne určiť, či sa jedná o preverovaný tovar a služby, ktoré daňový subjekt CLV s.r.o. nadobudol od spoločnosti Building Home, s.r.o.. Správca dane konštatoval, že žalobca nespochybnil existenciu tovarov a služieb, a vykonávanú rekonštrukciu budovy, ale skutočnosť, že tieto boli skutočne dodané spoločnosťou Building Home, s.r.o.. Vyhotovenie faktúr a fotografií rekonštrukcie budovy ešte nedokazuje, že tieto tovary a služby skutočne dodala spoločnosť Building Home, s.r.o., ktorá nezamestnávala žiadnych zamestnancov, ktorí by fakturované služby (upratovanie) mohli vykonávať. K tomu, že vo vyrubovacom konaní žalobca predložil správcovi dane dôkazy pod č. 20 a 21 - 2 ks , faktúr vyhotovených žalobcom pre svojich odberateľov, správca dane uviedol, že či boli skutočne dodané spoločnosťou fierce s.r.o., nie je preukázané, nakoľko vyhotovenie faktúr ešte nedokazuje, že tieto služby spoločnosti CLV s.r.o. skutočne dodala spoločnosť fierce s.r.o. Žalobca predložil správcovi dane dôkazy pod č. 22 - fotografie rekonštrukcie budovy - staveniska, na ktorom je veľké množstvo nešpecifikovaného tovaru, ale z fotografií nie je možné jednoznačne určiť, či sa jedná o preverovaný tovar, v ktorom zdaňovacom období boli fotografie vyhotovené, či sa jedná o tovar, ktorý nadobudol od spoločnosti DVS Trade, s.r.o., ktorá je nekontaktná. Správca dane rovnako konštatoval, že predložené fotografie nepotvrdzujú prijatie tovaru a služieb od dodávateľa DVS Trade, s.r.o. Správca dane v priebehu daňovej kontroly nespochybnil existenciu tovarov, ako aj vykonávanú rekonštrukciu budovy, ale skutočnosť, že tovar bol skutočne dodaný spoločnosťou DVS Trade, s.r.o. Žalobca nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy preukazujúce dodanie predmetných služieb spoločnosťou LARGO KE s.r.o. Vo vyrubovacom konaní žalobca predložil správcovi dane dôkazy pod č. 23 až 35 - faktúry vyhotovené žalobcom pre odberateľov - dôkazy č. 23,24,30, 31,32, 33, ktoré mal správca dane k dispozícii aj počas výkonu daňovej kontroly a z fotografií dôkaz č. 25 - výrobky s použitím Alobond, dôkaz č.26 - výrobky s použitím LED modulu, dôkaz č. 27 - výrobky s použitím PVC dosky, dôkaz č. 28 - výrobky s použitím plexiglas, dôkaz č. 29 - výrobky s použitím plexi číre, fotografie materiálu plexiglas, PVC dosky, fotografie hrnčekov, priemyselného čističa. Tieto dôkazy, podľa správcu dane nie je možné jednoznačne označiť za nadobudnuté od spoločnosti CHYRKO s.r.o.. Správca dane v priebehu daňovej kontroly spochybnil skutočnosť, že tovar, materiál a služby boli skutočne dodané spoločnosťou CHYRKO s.r.o., nakoľko vyhotovenie fotografií, na ktorých je zobrazený rôzny tovar, materiál, ako aj faktúry vyhotovené daňovým subjektom CLV, s.r.o. pre odberateľov ešte nedokazuje, že tento tovar mu skutočne dodala spoločnosť CHYRKO s.r.o.
15. Žalovaný konštatoval, že dodanie tovarov a služieb podľa faktúr vyhotovených spoločnosťou LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o., na
základe ktorých si uplatňoval odpočítanie dane, a vo vyrubovacom konaní nepredložil správcovi dane také dôkazy a argumenty, ktoré by mali vplyv na výsledok daňovej kontroly. Vyjadrenie a predložená fotodokumentácia a faktúry vyhotovené žalobcom neboli pre správcu dane postačujúcim dôkazom o tom, že tovar a služby fakturované deklarovanými dodávateľmi (spoločnosťou LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o.) dodali pre daňový subjekt práve platitelia uvedení na faktúrach ako dodávatelia. Z uvedených dôvodov správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt CLV s.r.o. nemá právo na odpočítanie dane z faktúr v celkovej sume 41.465,36 eura podľa § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov od dodávateľov LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KE, s.r.o, CHYRKO s.r.o.
16. Žalovaný poukázal na ustanovenia § 68 ods. 1 Daňového poriadku, podľa tohto ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu. Preto podľa ustanovenia § 68 ods. 3 Daňového poriadku daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, a dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam..
17. Žalovaný z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z predloženého spisového materiálu konštatoval, že v danom prípade vyrubovacie konanie začalo dňa 29.06.2019 a bolo ukončené dňa 25.10.2019 a žalobca v lehote stanovenej správcom dane vo výzve č. 101556767/2019 zo dňa 26.06.2019, predložil dňa 27.07.2019 správcovi dane písomné vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, ktoré doplnil dňa 31.07.2019 o dôkazy k predloženému vyjadreniu. Správca dane v súlade s § 68 ods. 3 Daňového poriadku stanovil termín na prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom na deň 11.10.2019 (Oznámenie č. 102184249/2019 zo dňa 18.09.2019). Ten oznámenie prevzal dňa 20.09.2019, ale prerokovania pripomienok a dôkazov sa bez ospravedlnenia nezúčastnil. O tejto skutočnosti správca dane spísal dňa 15.10.2019 Úradný záznam č. 102368157/2019, v ktorom uviedol aj svoje stanovisko k jednotlivým pripomienkam a dôkazom daňového subjektu. Z konania správcu dane je zrejmé, že správca dane sa predloženými pripomienkami a dôkazmi daňového subjektu zaoberal, hodnotil ich, zaujal k nim stanovisko a dospel k záveru, že predložené pripomienky a dôkazy nezakladali dôvod na vykonanie ďalšieho dokazovania zo strany správcu dane a daňový subjekt ani nenavrhol doplnenie dokazovania vo vyrubovacom konaní. Následne správca dane dňa 22.10.2019 vydal rozhodnutie č. 102415318/2019 a uviedol i vyjadrenie daňového subjektu, ako aj svoje podrobné stanovisko k jednotlivým pripomienkam a dôkazom.
18. Žalovaný z predloženého spisového materiálu a z odôvodnenia odvolania napadnutého rozhodnutia sa zistilo, že počas daňovej kontroly nepredložil správcovi dane, ani na jeho výzvy, žiadne doklady preukazujúce dodanie tovarov a služieb fakturovaných dodávateľskými spoločnosťami. Správca dane zabezpečoval dôkazy, o ktorých mal žalbca vedomosť, pretože bol upovedomený o každom predvolaní svedka a s ktorými ho správca dane oboznámil ešte pred vydaním protokolu z daňovej kontroly, ale ten nereagoval na upovedomenia správcu dane o vypočutí svedkov a nereagoval ani na výzvy správcu dane. Až po doručení protokolu z daňovej kontroly predložil správcovi dane svoje vyjadrenie a dôkazy, ktoré s ním chcel správca dane prerokovať, ale žalobca sa bez ospravedlnenia nezúčastnil prerokovania pripomienok a dôkazov. Žalovaný preto dospel k záveru, že opakované tvrdenie daňového subjektu, že vyrubovacie konanie sa neuskutočnilo, nie je pravdivé a počas daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní mal žalobca právo predložiť dôkazy ako aj prerokovať jeho pripomienky mal dostatok času na predkladanie dôkazov, čo nevyužil.
19. Žalovaný v súvislosti správami a povinnosťami daňového subjektu pri daňovej kontrole poukazuje na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, (právo daňového subjektu predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť a povinnosť daňového subjektu predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce tvrdenia § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku). Žalobca dané právo
nevyužil a povinnosť si nesplnil ani na výzvu správcu dane zo dňa 10.04.2019, ani v podaní zo dňa 28.05.2019. V zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku, mal sa žalobca v lehote určenej správcom dane vo výzve vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly a správca dane sa vo vyrubovacom konaní vysporiadal s vyjadrením žalobcu ako aj s predloženými dôkazmi v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a urobil tak aj v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s nálezmi Ústavného súdu SR, na ktoré poukazoval žalobca v odvolaní, žalovaný poukázal na skutočnosť, že správca dane vykonanú daňovú kontrolu a vyrubovacie konanie nestotožnil. Žalobca počas daňovej kontroly okrem faktúr a objednávok nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy k preukázaniu správnosti a opodstatnenosti odpočítania dane a až po doručení protokolu predložil správcovi dane fotodokumentáciu a faktúry pre odberateľov, ktoré jednoznačne mal a mohol správcovi dane predložiť počas daňovej kontroly a ktorý od správcu dane žiadal, aby na tieto dôkazy prihliadal vo vyrubovacom konaní. Žalovaný považuje opakované námietky daňového subjektu týkajúce sa procesných pochybení správcu dane, za neopodstatnené.
20. Žalovaný v súvislosti s námietkami, že správca dane sa neriadil základnými zásadami správy daní zistil, že postup správcu dane nebol v rozpore so základnými zásadami správy daní, pretože správca dane pri výkone daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Daňového poriadku, keď postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránil záujmy štátu a obcí a dbal pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb; postupoval v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, zaoberal sa každou vecou a dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Postup správcu dane pri hodnotení všetkých dôkazov, teda nie len tých, ktoré mu predložil daňový subjekt, zodpovedal zásade voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca bol povinný preukazovať vznik ním uplatnených nárokov tak, aby správca dane nemal žiadnu pochybnosť o ich zákonnosti. Správca dane využil na to všetky zákonné prostriedky, aby s ohľadom na charakter zdaniteľných obchodov dostatočne zistil skutkový stav veci a konanie bolo plne v súlade s procesno-právnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkaz v súlade s ustanoveniami § 24 ods. 4 Daňového poriadku.
21. Žalovaný k vyvodeným záverom správcu dane uviedol, že podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi dane v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§ 19 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) a podľa § 49 ods. 2 citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Právo na odpočítanie dane podľa § 49 citovaného zákona môže platiteľ dane podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona uplatniť však, len vtedy, ak pri odpočítaní dane má faktúru od platiteľa dane vyhotovenú podľa § 71 zákona č. 222/2004 Z. z..
22. Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam, zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. V prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry, z ktorej si platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane, nie je uskutočnený tak, ako je na nej uvedené (dodávateľ, tovar, služba), potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Keďže ide o hmotno-právne podmienky, k takému záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. V zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku treba zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej uvedené, odrážajú skutočnosť. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že disponuje faktúrami a prílohami s podrobným opisom dodaných tovarov a služieb, čím vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, žalovaný zistil, že nie všetky predložené faktúry obsahujú podrobný položkovitý opis druhu dodaných služieb, pretože predmet fakturácie na niektorých faktúrach je uvádzaný všeobecne - napr. od spoločnosti Building Home, s.r.o.,
je predmet fakturácie uvedený len ako prenájom debniacich dielcov a materiálu v počte 1 ks, upratovacie služby v množstve 1 ks; na faktúrach od spoločnosti fierce s.r.o. je predmet fakturácie uvedený ako prenájom strojov 1 ks, frézovanie 1 ks; na faktúrach od spoločnosti LARGO KE, s.r.o. je predmet fakturácie uvedený ako vývoj, analýza, programovanie core 1 ks - a daňový subjekt nepredložil k týmto faktúram žiadne prílohy (okrem objednávok v prípade faktúr od spoločnosti Building Home, s.r.o.), žiadne ďalšie doklady, ktorými by ozrejmil, spresnil predmet fakturácie.
23. V súvislosti s námietkami daňového subjektu, ktoré sa týkajú dôkazného bremena, žalovaný uviedol, že z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t. j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi a túto rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Podľa ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno v zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 Daňového poriadku použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
24. Žalovaný v odôvodnení odvolania napadnutého rozhodnutia a z predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane vzhľadom na pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým subjektom predložených dokladov, nevychádzal len z faktúr, objednávok a dodacích listov, ktoré iba k niektorým z preverovaných faktúr predložil daňový subjekt, ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či daňový subjekt prijal fakturované tovary a služby od spoločností uvedených na jednotlivých faktúrach ako dodávatelia a či údaje uvedené na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Dôkazy, ktoré žalobca predložil správcovi dane t.j. predložené faktúry, účtovné a daňové doklady, objednávky, dodacie listy, tak ako aj kontrolný výkaz, majú povahu listinných dôkazov a samé o sebe ešte nepreukazujú realizáciu fakturovaných zdaniteľných obchodov spoločnosťami LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o. uvedenými na jednotlivých faktúrach, z ktorých daňový subjekt CLV s.r.o. odpočítal daň v zdaňovacom období jún 2018. Objasnenie všetkých otázok, okolností, správca dane nepodsunul iba pod dôkaznú povinnosť žalobcu, ale sám využil prostriedky, ktorými objasňoval okolnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku informácie a dôkazy získaval aj inými úkonmi (zasielaním výziev a predvolaní jednotlivým spoločnostiam a osobám, ktoré za tieto spoločnosti konali, spoluprácou s Daňovým úradom Bratislava), vykonal dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť a či majú materiálny podklad. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane pri preverovaní deklarovaných obchodov skúmal ich uskutočnenie nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu s formálnym stavom a postupoval pri tom v súlade s ustanovením § 3 ods. 6 Daňového poriadku. Vzhľadom na to, mal správca dane pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým subjektom predložených dokladov, nevychádzal len z faktúr, (prípadne z objednávok a dodacích listov), ktoré predložil daňový subjekt, ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či žalobca prijal fakturované tovary a služby od spoločností uvedených na faktúrach - LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o. a či údaje uvedené na faktúrach odrážajú skutočnosti' tak, ako nastali. Z odôvodnenia je zrejmé, že správca dane vykonal šetrenia vo vzťahu k deklarovaným dodávateľom tovarov a služieb a všetky zabezpečené dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, hlavne z hľadiska ich pravdivosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
25. Žalovaný zistil, že žalobca splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane preukázal iba formálnymi dôkazmi (faktúrami od dodávateľov, objednávkami, dodacími listami, účtovnými a daňovými dokladmi a vo vyrubovacom konaní aj faktúrami pre svojich odberateľov a fotodokumentáciou) a tvrdením o realizácii deklarovaných zdaniteľných obchodov a o použití tovarov a služieb na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie jeho zdaniteľných príjmov, čo malo vyplynúť aj z údajov
v jeho kontrolnom výkaze. Ani deklarované dodávateľské spoločnosti LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o. nereagovali na výzvy správcu dane a nepredložili žiadne dôkazy k fakturovaným dodávkam tovarov a služieb, doklady týchto spoločností neboli správcovi dane predložené z dôvodu ich nekontaktnosti a nespolupráce so správcom. Správca dane vyzýval žalobcu na preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane a na základe nekonania žalobcu a deklarovaných dodávateľov.
26. Žalovaný považoval za opodstatnený a správny postup správcu dane, ktorý vyhodnotením všetkých zabezpečených dôkazov dospel k záveru, že pri uplatnenom odpočítaní dane z faktúr od spoločností LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o. neboli splnené podmienky na uplatnenie odpočítania dane v zmysle ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na §51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.. V preverovaných prípadoch nebolo ani zo strany žalobcu, ani zo strany uvedených spoločností preukázané, že deklarovaným dodávateľom vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 citovaného zákona - dodaním tovarov a služieb a že daňový subjekt tovary a služby dodané práve uvedenými spoločnosťami použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Správca dane preto nebol povinný ďalej skúmať účasť daňového subjektu na podvodnom konaní, ani to, či daňový subjekt vedel a či mohol vedieť o nekalom konaní jeho obchodných partnerov, ako to namieta daňový subjekt.
27. Žalovaný k tomu, že žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa zamietnutia práva na odpočítanie dane, uviedol, že žalobca opomína podstatnú skutočnosť, že ani na opakované výzvy správcu dane neposkytol žiadne vyjadrenia ku preverovaným zdaniteľným obchodom, ku svojim deklarovaným obchodným partnerom, ku konkrétnym fakturovaným tovarom a službám z pohľadu ich obstarania od deklarovaných dodávateľov, teda nijakým konkrétnym spôsobom nepreukázal reálne dodanie tovarov a služieb fakturovaných spoločnosťami LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o., LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o.. Žiadne z dôkazov, na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní (faktúry pre jeho odberateľov, fotodokumentácia, tvrdenia o dodávkach tovarov a služieb jeho odberateľom alebo pre účely daňového subjektu) nie sú schopné preukázať, že tovary a služby reálne dodali spoločnosti LP&P s.r.o, Building Home, s.r.o, fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o, LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o. Daňový subjekt síce tvrdí, že dodržal obvyklú opatrnosť, a že sa správal zodpovedne, ale jeho konanie tomu nenasvedčuje, pretože ani na výzvy správcu dane neposkytol jednoznačné a preveriteľné dôkazy svedčiace o dodaní tovarov a služieb práve spoločnosťami uvedenými na preverovaných faktúrach. Uviedol, že z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 4Sžf/20/2011) vyplýva, že pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného obchoduje potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či boli predmetné tovary alebo služby dodané, nie je povinný dokazovať ich nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou na predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak daňový subjekt neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane. Daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Z judikatúry NS SR tiež vyplýva, že pri posudzovaní práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Nevyhnutným pre právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda, že tovary a služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Dôkazná povinnosť je pre daňový subjekt významným právom, ktoré daňový subjekt nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na preverovaných faktúrach. Daňový subjekt CLV s.r.o. nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na preverovaných faktúrach a nepredložil jednoznačné a nespochybniteľné dôkazy, na základe ktorých by správca dane mohol uznať odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov deklarovaných faktúrami od spoločností LP&P s.r.o., Building Home, s.r.o., fierce s.r.o., DVS Trade, s.r.o, LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o..
28. Žalovaný z uvedených dôvodov považoval námietky, ktoré sa týkajú neuznaného práva na odpočítanie dane z faktúr od spoločností LP&P s.r.o, Building Home, s.r.o, fierce s.r.o, DVS Trade, s.r.o., LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o, za neopodstatnené. Źalovaný dospel k záveru, že posúdenie
skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v z faktúr od spoločností LP&P s.r.o, Building Home, s.r.o, fierce s.r.o, DVS Trade, s.r.o, LARGO KE, s.r.o. a CHYRKO s.r.o. boli správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. a Daňového poriadku. Dodanie tovaru a služieb deklarovaných preverovanými faktúrami nebolo preukázané ani daňovým subjektom, ani deklarovanými dodávateľmi a vierohodnosť a pravdivosť faktúr nebola preukázaná. Žalovaný považuje námietky žalobcu za neopodstatnené. K žalobcom namietanému nesprávnemu procesnému postupu žalovaný uviedol, že ten napriek výzve daňovému subjektu doručenej na predloženie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia, na preukázanie oprávnenosti uplatneného odpočítania z označených faktúr za dodanie tovarov a služieb vystavených spoločnosťami. Pretože nereagoval a nevyjadril sa k zisteným pochybnostiam správcu dane a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru a služieb označenými spoločnosťami, nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.. Žalobca bol upovedomený o výsluchoch svedkov, ale nedostavil sa ani na jeden z termínov, kedy mali byť svedkovia vypočutí, sám nepredložil žiadne konkrétne dôkazy, ktorými by jednoznačne a nespochybniteľne preukázal splnenie zákonom stanovených podmienok odpočítania dane a tým nesprávnosť záverov správcu dane. Žalovaný uzavrel, že v rozhodnutí správca dane správne konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal, že tovary a služby, tak ako sú uvedené na vyššie označených preverovaných faktúrach mu boli skutočne dodané dodávateľskými spoločnosťami, a im vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, a teda nepreukázal vznik práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 označeného zákona.
29. K opakovaným námietkam žalobcu, týkajúcim sa nevykonaného dokazovania vo vyrubovacom konaní žalovaný uviedol: „Z konania správcu dane, ako aj z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane sa predloženými pripomienkami a dôkazmi daňového subjektu zaoberal, hodnotil ich a zaujal k nim stanovisko, že tieto nezakladali dôvod na vykonanie ďalšieho dokazovania, či miestnych zisťovaní zo strany správcu dane. Nie je preto pravdivé tvrdenie daňového subjektu, že vyrubovacie konanie sa neuskutočnilo a že správca dane uprel daňovému subjektu uplatnenie jeho procesných práv. Finančné riaditeľstvo SR z predloženého spisového materiálu a z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia zistilo, že daňový subjekt počas daňovej kontroly nepredložil správcovi dane, ani na jeho výzvu, žiadne doklady preukazujúce dodanie tovarov a služieb fakturovaných spoločnosťami a nepreukázal opodstatnenosť nároku na odpočítame dane z faktúr od týchto dodávateľov. Správca dane preto sám zabezpečoval dôkazy, o ktorých mal daňový subjekt vedomosť, pretože ho upovedomil o každom vypočutí svedka a následne aj o výsledkoch dokazovania. Daňový subjekt sa vypočutia svedkov nezúčastnil, na oboznámenie správcu dane, ani na jeho výzvu nereagoval. Daňový subjekt po doručení protokolu predložil správcovi dane svoje vyjadrenie a dôkazy, ktoré s ním chcel správca dane prerokovať, ale daňový subjekt na oznámenie správcu dane nereagoval a prerokovania pripomienok a dôkazov sa nezúčastnil. Finančné riaditeľstvo SR preto dospelo k záveru, že správca dane ani počas daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní neuprel daňovému subjektu právo predložiť dôkazy a prerokovať jeho pripomienky, práve naopak, daňový subjekt svoje práva nevyužil.”
30. K námietkam žalobcu vo vyrubovacom konaní, v ktorých tvrdil preukázanie splnenia zákonom predpísaných podmienok pre odpočítanie dane žalovaný argumentoval , že „Žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nepodsunul iba pod dôkaznú povinnosť žalobcu, ale sám využil prostriedky, ktorými objasňoval okolnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane pri preverovaní deklarovaných obchodov skúmal ich uskutočnenie nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu s formálnym stavom a postupoval pri tom v súlade s ustanovením § 3 ods. 6 Daňového poriadku. Vzhľadom na to, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým subjektom predložených dokladov, nevychádzal len z faktúr, ktoré predložil daňový subjekt, ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či daňový subjekt prijal fakturované tovary a služby od jednotlivých spoločností označených ako dodávatelia žalobcu. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia a z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane vykonal šetrenia vo vzťahu ku deklarovaným dodávateľom tovarov a služieb a všetky zabezpečené dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, hlavne z hľadiska ich pravdivosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Žalovaný zistil, že žalobca splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane preukázal iba formálnymi
dôkazmi (faktúrami od dodávateľov a vo vyrubovacom konaní aj faktúrami vystavenými svojim odberateľom a fotodokumentáciami) a tvrdením o realizácii deklarovaných zdaniteľných obchodov, zatiaľ čo správca dane vykonaným dokazovaním zistil také rozhodujúce skutočnosti, ktoré preukázali neopodstatnenosť uplatneného odpočítania dane z preverovaných faktúr od dodávateľských spoločností a ani deklarované dodávateľské spoločnosti nepredložili správcovi dane žiadne dôkazy k fakturovaným tovarom a službám, doklady týchto spoločností neboli správcovi dane predložené (z dôvodu, že mali byť odovzdané nástupníckej spoločnosti, resp. novému konateľovi alebo z dôvodu nekontaktnosti. Žalobca síce deklaruje svoj nesúhlas so závermi správcu dane, ktoré podľa jeho tvrdenia sú len v rovine teoretických pochybností a v rozpore s listinnými dôkazmi, ale nijakým konkrétnym spôsobom nepreukázal reálne dodanie tovarov a služieb fakturovaných spoločnosťami , teda práve spoločnosťami, ktoré nepredložil žiadne dôkazy svedčiace o opodstatnenosti nárokovaného práva na odpočítanie dane alebo o nesprávnosti záverov vyvodených správcom dane. Závery správcu dane nie sú postavené len na jeho úvahách, resp. teoretických pochybnostiach, ale sú podložené dôkazmi, z ktorých je zrejmé, že nedošlo k dodaniu tovarov a služieb spoločnosťami, ktoré sú na preverovaných faktúrach uvedené ako dodávatelia. Žalobca už v odvolaní síce poukazuje na skutočnosť, že zákon mu nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov jeho dodávateľov, ako aj povinných evidencií, ale Finančné riaditeľstvo SR z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z predloženého spisového materiálu zistilo, že správca dane od daňového subjektu nepožadoval žiadne také informácie alebo dôkazy, ktorými by daňový subjekt nemohol disponovať, resp., ktoré by sa týkali okolností, o ktorých by daňový subjekt objektívne nemohol mať informácie. Navyše, bol upovedomený o výsluchoch svedkov, ale ani jedného výsluchu sa nezúčastnil a sám sa zbavil práva klásť svedkom otázky. Žalovaný zistil, že správca dane nerozširoval dôkazné bremeno daňového subjektu, ani od neho nežiadal nadštandardné dôkazy, ale preukázanie reálneho dodania tovarov a služieb od deklarovaných dodávateľov, t.j. základnej podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Žalobca nepredložil žiadne konkrétne dôkazy, ktorými by jednoznačne a nespochybniteľne preukázal splnenie zákonom stanovených podmienok odpočítania dane a tým nesprávnosť záverov správcu dane. Poukazovanie na rozsudky Súdneho dvora EÚ, Najvyššieho správneho súdu ČR, ako aj Najvyššieho súdu SR vo veci dôkazného bremena, je preto neopodstatnené.”
31. K ďalším daňovým subjektom namietaným skutočnostiam žalovaný uviedol : „Námietky daňového subjektu (ktoré už boli uvedené aj vo vyjadrení k protokolu a s ktorými sa správca dane vysporiadal), že správca dane neprihliadal na následný predaj tovarov a služieb u odberateľov žalobcu, resp. na ich použitie daňovým subjektom, nemajú vplyv na závery správcu dane o neopodstatnenosti práva na odpočítanie dane z faktúr od deklarovaných dodávateľov pretože fakturácia tovarov a služieb konkrétnym odberateľom daňového subjektu, resp. fotodokumentácia použitia tovarov a služieb daňovým subjektom ešte nepreukazuje, že k dodaniu týchto tovarov a služieb došlo práve dodávateľmi uvedenými na faktúrach a že zákonné podmienky pre odpočítanie dane boli splnené. Povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky prejednať a umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi. Preukazovanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, je v kompetencii daňového subjektu. Daňový subjekt si nemôže vysvetľovať túto svoju povinnosť ako právo požadovať od správcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní ním uplatnených nárokov. Daňovému subjektu je v rámci daňovej kontroly priznaná celá rada procesných práv. Správca dane, keďže mal pochybnosti o zákonností daňovým subjektom uplatneného odpočítania dane, vykonal podľa svojej úvahy a úsudku všetky dôkazy, ktoré považoval za potrebné na zistenie skutkového stavu a následne ich uviedol v odôvodnení rozhodnutia. Správca dane sa v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal aj s námietkami a pripomienkami daňového subjektu k zisteniam uvedeným v protokole, pretože daňový subjekt vo vyjadrení k protokolu neuviedol žiadne také skutočnosti a dôkazy, ktoré by boli schopné vyvrátiť zistenia a závery správcu dane. Len predložením faktúr pre svojich odberateľov, fotodokumentáciou použitia tovarov a služieb na účely podnikania daňového subjektu, odôvodnením účelu použitia tovarov a služieb, nebolo preukázané dodanie tovarov a služieb spoločnosťami. Žalovaný považoval za neodôvodnené aj námietky týkajúce sa zmätočnosti, nezrozumiteľnosti rozhodnutia a jeho nezákonnosti, pretože odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane má oporu v zabezpečených dôkazoch, závery správcu dane nie sú postavené iba na jeho pochybnostiach (ako to tvrdí daňový subjekt) ale vychádzajú z dokladov, ktoré predložil daňový subjekt a z výsledkov dokazovania správcu dane. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol svoje stanovisko ku všetkým namietaným nezrovnalostiam, pričom korigoval aj namietané číselné údaje v
protokole a vysvetlil aj príklad s poľnohospodárskymi produktmi. Finančné riaditeľstvo SR v súvislosti s námietkami daňového subjektu uvádza, že k prerokovaniu pripomienok nedošlo z dôvodov na strane daňového subjektu a nie z dôvodov na strane správcu dane, a že výsledkom prerokovania pripomienok by v žiadnom prípade nebol dodatok k protokolu (keďže to Daňový poriadok neumožňuje), ako to požaduje daňový subjekt v odvolaní.”
Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného a replika žalobcu
32. Žalobca včas podanou správnou žalobou doručenou 31.03.2020, zo dňa 26.03.2020, doručenou Krajskému súdu v Košiciach elektronicky prostredníctvom ústredného portálu verejnej správy žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a alternatívne navrhol zrušiť aj rozhodnutie Daňového úradu Košice. Žalobca zastáva názor, že rozhodnutie žalovaného a tieto skutočnosti zakladajú dôvod pre zrušenie rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Košice, podľa § 191 ods. 1 písm. c,/d,/ e/, f,/ g,/ Správneho súdneho poriadku.
33. Žalobca namietal, že závery, ku ktorým dospel žalovaný, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa názoru žalobcu, správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci a na ten nesprávne aplikoval príslušné právne predpisy a tiež nedostatočne odôvodnil. Žalobca poukazoval na výklad článkov Smernice rady 2006/112/ES v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ a trvá na tom, že v konaní riadne a v súlade s judikatúrou preukázal, že boli splnené všetky vecné a formálne podmienky vzniku a uplatnenia práva na odpočítanie dane upravené v uvedenej smernici. Žalobca poukazujúc na predložené dôkazy, zastáva názor, že uniesol dôkazné bremeno, ale správca dane a žalovaný iba spochybňovali skutkový stav, bez preukázania uvedených pochybností a neprihliadali na skutočnosť, ako sa správcom dane spochybňované obchody reálne odrazili v skutočnom svete (čo žalobca preukázal aj predloženou fotodokumentáciou). V tejto súvislosti hodnotí žalobca napadnuté rozhodnutia ako nepresvedčivé, nepreskúmateľné, a teda nezákonné.
34. Žalobca k zisteniam správcu dane ohľadom obchodnej činnosti, nespôsobilosti podať relevantné informácie a nekontaktnosti deklarovaných dodávateľov, poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ ohľadom zamietnutia nároku daňového subjektu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (v spojených právnych veciach C-80/11 a C-142/11) a namieta, že správca dane ani žalovaný nezabezpečili dostatočné a objektívne dôkazy o tom, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane, je súčasťou daňového podvodu. Závery žalovaného, ktoré sa opierajú o zistenia týkajúce sa obchodnej činnosti dodávateľov žalobcu, podľa názoru žalobcu, zostali iba v rovine nepodložených úvah bez dostatočného a objektívneho zdôvodnenia názoru. Žalobca tiež namietal, že s poukazom na súdnu prax Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok v spojených prípadoch C-354/03, C-355/03 a C-484/03), žalobca nemohol niesť dôkazné bremeno ohľadom preukázania poctivého obchodného styku svojich dodávateľov, čo je aj v súlade s právnym názorom Najvyššieho správneho súdu ČR v rozhodnutí sp. zn. 5 Afs 131/2004 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2011.
35. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný uviedol, že žalobca sa prerokovania pripomienok a dôkazov predložených spolu s vyjadrením k protokolu nezúčastnil a tak sa mal žalobca podľa názoru žalovaného sám zbaviť svojich práv. Takýto záver však podľa žalobcu je neakceptovateľný, a je v rozpore nielen s účelom vyrubovacieho konania, ale aj s ustálenou súdnou praxou (napr. názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 30/2018). Ústavný súd v danej veci poukázal na to, že správca dane sa dopustil vážnych procesných pochybení, keď nevykonal prvostupňové vyrubovacie konanie, pričom v posudzovanej právnej veci sa vychádzalo z obdobnej skutkovej situácie, ako aj preskúmavanej veci. Z uvedeného podľa žalobcu okolnosť, či žalobca bol prítomný na prerokovanie pripomienok alebo nie, nemôže mať v žiadnom smere vplyv na povinnosť správcu dane, vykonať dokazovanie v následnom vyrubovacom konaní. Preto vyjadrenie sa k protokolu ako výsledku ukončenej daňovej kontroly a dokazovanie v rámci následného vyrubovacieho konania nemožno stotožňovať v jedno. Nemôže obstáť ani tvrdenie žalovaného, že žalobca sa sám zbavil svojich práv tým, že sa nezúčastnil na prerokovanie pripomienok a predložených dôkazov.
36. Žalobca poukazoval aj na články 167, 168 písm. a) 178 písm. a) a 273 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktoré sa majú podľa názoru Súdneho
dvora Európskej únie vykladať tak, že branie vnútroštátnej praxe zamietnuť právo na odpočítanie DPH z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a uplatnenia práva na odpočítanie DPH upravené v smernici boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala žiadnou informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať, že v rámci aktivít uvedeného vystaviteľa faktúry bola spáchaná nezákonnosť alebo daňový podvod. Žalobca trval na tom, že v konaní riadne a v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie preukázal, že disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru, ako aj prílohy s podrobným opisom dodaných tovarov alebo služieb od určitého dodávateľa a teda boli splnené všetky vecné a formálne podmienky vzniku na uplatnenie práva na odpočítanie DPH upravené vo vyššie spomenutej smernici.
37. V žalobe uviedol, že všetky kontrolované daňové výdavky týkajúce sa dodaných služieb a tovarov boli výdavkami vynaloženými na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov žalobcu, a to tak pri rešpektovaní časovej, vecnej, ako aj logickej súvislosti. Nesúhlasil ani so záverom žalovaného, ako aj správcu dane, že v priebehu daňovej kontroly nepreukázal reálne dodanie tovarov a služieb a nepredložil žiadne dôkazy svedčiace o opodstatnenosti nárokovaného práva na odpočítanie dane. Zotrval na názore, že ním predložené dôkazy, predovšetkým faktúry vystavené v kontrolovanom zdaňovacom období a kontrolné výkazy žalobcu, ako aj jeho dodávateľov osvedčujú existenciu a reálnosť plnenia zo strany dodávateľov, pričom toto plnenie zachytené aj na fotodokumentácii predloženej daňovým orgánom, čo nie je štandardný a bežný dôkazný prostriedok pri dodržiavaní bežnej obozretnosti a primeranosti obchodných vzťahoch. Správca dane však na úkony žalobcu vôbec neprihliadal, a to napriek tomu, že nepochybne preukazovali dodanie uvedených plnení pre žalobcu, ktorý s nimi ďalej nakladal alebo ich použil pri svojej činnosti. Vyslovil preto názor, že ak vznikli v daňovom konaní pochybnosti bolo povinnosťou správcu dane vyžiadať od žalobcu iné dôkazy. Ďalej žalobca tvrdil : „ .... že v daňovom konaní nestačí správcom dane iba spochybňovať zisteniami skutkový stav /a to najmä vo vzťahu k otázke kto dodal žalobcovi tovar a služby/, ale správca dane, resp. v odvolacom konaní žalovaný, mal a musel uvedené pochybnosti nielen tvrdiť, ale aj preukázať. Správca dane nepredložil žiaden konkrétny dôkaz, ktorý mal odstrániť pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti žalobcom predložených dokladov.“ Žalobca tak v otázke unesenia dôkazného bremena uzavrel, že mi nie je mu zrejmé, akým spôsobom mal ešte viac preukázať splnenie podmienok pre vznik práva na odpočítanie DPH. Žalovaný z kontrolných výkazov musel zistiť, že aj jeho dodávatelia v príslušnom zdaňovacom období uviedli predmetné dodanie tovarov a služieb vo svojich kontrolných výkazoch, a názor žalovaného, že žalobca nepreukázal reálne dodanie tovarov a služieb, tak nemôže byť opodstatnené.
38. Vo vzťahu k zisteniam žalovaného ohľadom dodávateľov žalobcu a ich nekontaktnosti a nespôsobilosti podať relevantné informácie, žalobca uviedol: „Pokiaľ žalovaný považoval za rozhodujúce zistenia ohľadom podnikateľskej činnosti dodávateľov žalobcu, ich nekontaktnosti a nespôsobilosti podať relevantné informácie /str. 17/, tak uvedenú úvahu žalovaného vyvraciame s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej by mohol byť nárok na odpočítanie DPH daňovému subjektu zamietnutý, resp. nepriznaný iba v prípade, ak by s ohľadom na objektívne skutočnosti bolo preukázané, že vedel, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany konkrétneho dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu, t.j. subdodávateľa. Naopak, potrestanie žalobcu, t.j. daňového subjektu, ktorý zjavne nevie a ani nemôže vedieť, že by niektoré z dodaných plnení mohlo byť súčasťou daňového podvodu, zamietnutím, resp. nepriznaním práva na odpočítanie DPH, je nezlučiteľné s pravidlami právnych predpisov upravujúcich odpočítanie DPH, a to predovšetkým z dôvodu, že založenie zásady objektívnej zodpovednosti by nepochybne prekračovalo rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií“ /právny názor Súdneho dvora EÚ v spojených právnych veciach C-80/11 a C-142/11/. Vzhľadom k tomu, že zamietnutie, resp. nepriznanie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, bolo povinnosťou správcu dane, resp. žalovaného v odvolacom konaní, zabezpečiť dostatočné a objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné vysloviť, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Uvedený právny názor osvedčuje žalobca aj s poukazom na nižšie spomenutú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorý v tejto súvislosti dáva do pozornosti aj článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 vyššie spomenutej smernice. Žalovaný však vo svojom rozhodnutí a ani správca dane v prvostupňovom rozhodnutí nič také nedôvodí a ani nepreukazuje.“
39. Žalobca v závere správnej žaloby odvolávajúc sa na jeho tvrdenia, ako aj predložené listinné dôkazy a skutočnosti, ktoré vyplynuli podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania tvrdil, že splnil podmienky v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH pre vznik práva na odpočítanie dane a správca dane určil nezákonne žalobcovi rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2018, a žalobcu ukrátil na svojich právach. Rozhodnutie správcu dane bolo rozhodnutím žalovaného tiež nezákonne potvrdené.
40. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe zopakoval argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia a žalobné dôvody uplatnené v správnej žalobe vyhodnotil ako neopodstatnené a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zdôraznil, že postup správcu dane, ako aj žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené ani práva žalobcu a dôvody žalobcu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať. Žalovaný naďalej trval na tom, že daňová kontrola a vyrubovacie konanie boli vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku a nezistil pochybenia správcu dane, ktoré by mohli mať za následok zrušenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Trval na tom, že daňová kontrola a vyrubovacie konanie boli vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku ako to uviedol aj v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalobca nepreukázal, že deklarovaným dodávateľom vznikla daňová povinnosť z titulu reálneho dodania tovarov a služieb, ako to predpokladá § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a že jemu vzniklo právo na odpočítanie dane. Žalovaný zopakoval čo uviedol vo svojom rozhodnutí napadnutým správnou žalobou a uzavrel, že žalobcom predložené dôkazy majú povahu listinných dôkazov a samé o sebe ešte nepreukazujú realizáciu fakturovaných zdaniteľných obchodov dodávateľskými spoločnosťami zdaňovacom období jún 2018. Žalobca k deklarovaným zdaniteľným obchodom neuviedol, kto, kde, kedy, za akých okolností dodal tovar a služby uvedené na faktúrach, nešpecifikoval konkrétne služby, ich rozsah, čoho sa týkali, atď., k niektorým predmetom fakturácie uviedol iba všeobecné informácie a nepredložil žiadne dôkazy o deklarovaných dodávkach tovarov a služieb. Ani deklarované dodávateľské spoločnosti nepredložili správcovi dane žiadne dôkazy k fakturovaným tovarom a službám, doklady týchto spoločností neboli správcovi dane predložené, a to z dôvodu nespolupráce so správcom dane, resp. z dôvodu ich odovzdania novým konateľom a nedostatočnej spolupráce.
41. Podľa žalovaného poukazovanie žalobcu na záväznosť Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 a na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie nie je opodstatnené. Správca dane, ktorý zistil porušenie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. ale nezaložil svoje závery na účasti žalobcu daňovom podvode. Neargumentoval daňovým podvodom, preto mu ani nemohla vzniknúť povinnosť preukazovať, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu, ako to vyplýva z právneho názoru Súdneho dvora EÚ v rozsudku v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, na ktorý poukazuje žalobca. Žalovaný poukazuje aj na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 4Sžf/20/2011), z ktorej vyplýva, že pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného obchodu je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či boli predmetné tovary alebo služby dodané, nie je povinný dokazovať ich nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou na predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak daňový subjekt neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane. Každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Je v jeho záujme, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne došlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania, je na jeho strane. Žalobca bol tak povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Žalobca požadované skutočnosti nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona č. 222/2004 Z. z.. Správca dane nerozširoval dôkazné bremeno žalobcu na skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľov alebo ich subdodávateľov,
len žiadal preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok zákonom č. 222/2004 Z. z., teda že pri tovaroch a službách fakturovaných uvedenými spoločnosťami vznikla daňová povinnosť z titulu ich reálneho dodania práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach ako dodávatelia. Žalovaný v súvislosti so závermi žalobcu, ktoré vyvodil z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu ČR ohľadom vyčerpania dôkazného bremena, poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, v zmysle ktorého má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napríklad č. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011, 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010) ako aj z judikatúry Najvyššieho správneho súdu ČR (napr. rozsudok č. 9Afs/60/2012-44, 2Afs/24/2007-119) vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a ktorý si tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Ak správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, je na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Žalobca správcovi dane nepredložil relevantné dôkazy vo veci dodávok tovaru a služieb fakturovaných spoločnosťami Komplementum s.r.o., CHYRKO s.r.o., EURO AMA TRADE s.r.o. a Building Home, s.r.o., neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona č. 222/2004 Z. z.. Nepreukázal skutočnú realizáciu preverovaných zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní a jeho tvrdenia a predložené dôkazy nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov spoločnosťami uvedenými na preverovaných faktúrach. Žalovaný zistil, že správca dane pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených v § 3 Daňového poriadku, vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či boli splnené zákonom stanovené podmienky pre odpočítanie dane, dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Žalovaný zastáva názor, že odôvodnenia rozhodnutí správcu dane, ako aj žalovaného sú v súlade s § 63 Daňového poriadku a postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, preto neboli porušené práva žalobcu a dôvody žalobcu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať a tieto žalobné dôvody nie sú opodstatnené.“
42. K žalobným dôvodom týkajúcim sa hmotnoprávneho posúdenia veci žalovaný vo vyjadrení uviedol, že žalobca nepreukázal, že deklarovaným dodávateľom vznikla daňová povinnosť z titulu reálneho dodania tovarov a služieb, tak ako to predpokladá § 49 ods. 1 zákona o DPH, a že mu vzniklo právo na odpočítanie dane. Z dokazovania správcu dane vyplynulo, že nielen žalobca, ale ani uvedené spoločnosti nepredložili správcovi dane žiadne dôkazy k fakturovaným tovarom a službám, ich doklady neboli správcovi dane predložené (z dôvodu, že mali byť odovzdané nástupníckej spoločnosti, resp. novému konateľovi alebo z dôvodu nekontaktnosti, bývalí konatelia spoločnosti ktorých správca dane vypočul ako svedkov sa nevedeli vyjadriť ku žiadnemu predmetu fakturácie, nevedeli uviesť, či boli fakturované tovary a služby dodané, ani dôvod vystavenia faktúr, nevedeli uviesť žiadne skutočnosti ohľadom deklarovaných zdaniteľných obchodov.
43. Žalovaný uviedol, že nie je opodstatnené ani poukazovanie žalobcu na záväznosť Smernice rady 2006/112/ES z 28.11.2006, ako aj na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, pretože nedošlo k žiadnemu rozporu s výkladom príslušných ustanovení tejto smernice, ani ku konaniu, ktoré by bolo v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EU. Žalovaný vo svojom vyjadrení pritom poukázal na
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - napr. právne názory vyslovené v rozsudku sp. zn. 4Sžf/20/2011, z ktorej vyplýva, že pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného obchodu je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke.
44. Žalovaný ďalej konštatoval, že aj keď žalobca opakovane tvrdil, že splnil svoju dôkaznú povinnosť, pretože k preverovaným zdaniteľným obchodom predložil okrem účtovných dokladov aj fotodokumentáciu (k vyjadreniu protokol z daňovej kontroly), vzhľadom na zistenia správcu dane a na dôkazy, ktoré správca dane zabezpečil počas daňovej kontroly, je zrejmé, že deklarované spoločnosti a fakturované tovary a služby nedodali.
45. Žalobca v replike zo dňa 21.12.2020 trval na podanej správnej žalobe, ako aj jej dôvodoch v celom rozsahu a nesúhlasil so závermi žalovaného prezentovanými v písomnom vyjadrení. V replike vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že vyrubovacie konanie neabsentovalo a ani nenahrádzalo výkon daňovej kontroly, žalobca uviedol, že: žalovaný konštatuje, že dôkazy predložené žalobcom vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole neboli dôvodom na doplnenie dokazovania zo strany správcu dane.
46. Žalobca poukazoval na to, že daňová kontrola a vyrubovacie konanie, sú dva odlišné a najmä oddelené inštitúty. Daňová kontrola má prioritne zisťovací charakter. Účelom vyrubovacieho konania je vydanie rozhodnutia o právach a povinnostiach daňového subjektu na základe vykonaného dokazovania počas vyrubovacieho konania. Z uvedeného vyplýva, že vo vyrubovacom konaní mal správca dane povinnosť vykonať dokazovanie a túto povinnosť nebolo možné v žiadnom prípade nahradiť postupom, ku ktorému pristúpil správca dane, (a s ktorým sa stotožnil aj žalovaný), a to osvojením si záverov a výsledkov z daňovej kontroly bez vykonania dokazovania vo vyrubovacom konaní. Z uvedeného dôvodu je absolútne irelevantný argument, že dôkazy predložené žalobcom spolu s vyjadrením k protokolu neboli dôvodom na doplnenie dokazovania, nakoľko správnym by bol iba jediný postup, a to zhodnotenie všetkých dôkazov predložených v tomto vyrubovacom konaní, a to aj vrátane tých, ktoré žalobca predložil spolu s vyjadrením k protokolu, k čomu však správca dane ani žalovaný nepristúpili.
47. V ďalšej časti repliky žalobca zopakoval svoju argumentáciu uplatnenú v správnej žalobe vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že v predmetnej daňovej veci nastali všetky zákonom požadované podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie DPH, a to najmä existencia predmetu dodania, možnosť nakladania žalobcu s predmetom dodania, ako aj uvedenie zdaniteľného plnenia. Tvrdil, že napriek tomu, že z priloženej fotodokumentácie kontrolovaných plnení je nepochybná existencia týchto plnení v reálnom priestore, a to aj v súčasnej dobe, správca dane, ako aj žalovaný bezvýhradne odmietli túto fotodokumentácie, ako aj ďalšie dôkazy predložené žalobcom akceptovať. Za takejto situácie, preto podľa názoru žalobcu mal žalovaný povinnosť uviesť, aké iné dôkazy by mal alebo mohol žalobca predložiť za účelom preukázania reálnosti kontrolovaných obchodných transakcií, čo však žalovaný nevykonal.
48. Opakovane poukazoval na príslušné právne normy Európskej únie, ako aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a zdôraznil, že nárok na odpočítanie DPH by mohol byť nepriznaný, ak by bolo preukázané, že vedel že určité plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany konkrétneho dodávateľa.
49. V závere repliky opakovane poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 30/2018, v ktorom sa uvádza, že v otázke uznesenia dôkazného bremena v daňovom konaní nestačí iba spochybňovať, ale správca dane musí pre vylúčenie pravidla platiaceho pre daňový subjekt, rozhodné skutočnosti zodpovedajúce skutkovým znakom jemu priaznivej normy nielen tvrdiť, ale aj preukázať, a to zákonným spôsobom. V závere zdôraznil, že preukázal preto všetky zákonom predpísané skutočnosti, ako aj to, kde použil predmetný tovar resp. službu na ďalšie spracovanie alebo následný predaj. Pokiaľ ide o preukazovanie neexistencie plnenia v dôsledku okolností, ktoré mal správca dane zistiť u dodávateľov alebo ich subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno správca dane, preto dôkazné bremeno nemožno rozširovať na preukázanie akýchkoľvek skutočností.
50. Žalovaný sa duplikou k replike nevyjadril, napriek tomu, že replika žalobcu mu bola spolu s výzvou súdu doručená.
Závery správneho súdu
51. Krajský súd v Košiciach konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (SSP) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s obsahom jeho administratívnych spisov, ako aj spisom správneho orgánu prvého stupňa, v konaní bez nariadenia pojednávania za splnenia zákonných podmienok podľa § 107 ods. 2, § 182 ods. 1 písm. g) a § 105 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto žalobu postupom podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.07. 2021 podľa podmienok ust. § 137 ods. 3 SSP. Oznámenie na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach bolo vyvesené: 21.07.2021 a zvesené: 30.07.2021.
52. Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy ukrátená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.
53. Podstatou konania v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu, súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 54. Úlohou správneho súdu v tejto veci bolo na základe včas podanej správnej žaloby (v medziach uplatnených žalobných dôvodov) preskúmať zákonnosť rozhodnutia, ako aj postupu daňových orgánov, ktoré v rámci vykonaného dokazovania v daňovom konaní prijali záver, že žalobca nepreukázal, že spoločnosti 1-6, mu skutočne dodali tovar a služby uvedené v preverovaných faktúrach (podrobne špecifikovaných v bode 3. odôvodnenia tohto rozhodnutia), a že pri deklarovanom dodaní tovaru a služieb nevznikla daňová povinnosť zmysle § 8 ods. 1, § 9 ods. 1, § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Vznik daňovej povinnosti pri dodaní tovaru alebo služieb je pritom základnou podmienkou vzniku práva na odpočítanie dane u daňového subjektu, t.j. žalobcu, keď podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Uvedené zistenia tvorili podklad pre rozhodnutie správcu dane, ktorým daňovému subjektu bol podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2018 .
55. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca v správcovi dane predloženom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2018 vykázal vlastnú daňovú povinnosť a zároveň si uplatnil odpočítanie DPH z nákupu materiálu a služieb v súvislosti s ich dodaním od vyššie označených dodávateľských spoločností. Správca dane u žalobcu následne vykonal daňovú kontrolu za označené zdaňovacie obdobie, ktorá začala doručením Oznámenia o daňovej kontrole. Kontrola bola ukončená doručením Protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Výsledkom kontroly boli zistenia a dôkazy, na základe ktorých bol správcom dane vyčíslený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018 v sume 23.145,84 eur. Žalobca doručil písomné vyjadrenia k zisteniam uvedeným v protokole, ktoré doručil správca dane. Bol stanovený termín na ich prerokovanie na deň 30.07.2019 ale napriek tomu daňový subjekt a ani jeho zástupca sa prerokovania pripomienok a dôkazov nezúčastnili.
56. Správny súd na tomto mieste pripomína, že predmetom súdneho prieskumu je všeobecná správna žaloba, podaná proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného a súd je viazaný žalobnými dôvodmi. Pripomína sa, že skutkový stav sa týka, ako to uvádza aj správca dane vo svojom rozhodnutí, odôvodňujúc svoje rozhodnutie s odkazom na závery protokolu daňovej kontroly v zdaňovacom období
marec 2018, ktorou bolo zistené, že žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v zdaňovacom období jún 2018 z faktúr od šiestich dodávateľov, ku ktorým sa viazalo dokazovanie správcu dane:
-1. od spoločnosti LP&P s.r.o., Mliekárenská 8, 821 09 BraUslavMČO. 50975994DIC 2120551103,IČ DPH: SK2120551103 (ďalej len „LP&P s.r.o") DPH v sume 5 740,00 eu zo 7 faktúr podrobne uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane (predmetom dodania je poskytnutie reklamného priestoru -2. od spoločnosti Building Home, s.r.o., Račianska 88B, 831 02 Bra islava ICO. 45469881 DIČ: 2022997097, IČ DPH: SK2022997097 (ďalej len „Building Home, s r o.") v sume 9 508,02 eura z 8 faktúr podrobne uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane (predmetom dodania je prenájom debmacich dielcov a materiálu, upratovacie služby, materiál) -3. od spoločnosti fíerce s.r.o., Nižné Kapustníky 3,040 12 Košice, ICO: 46294473, D1C: 2023336524, IČ DPH: SK2023336524 (ďalej len „fíerce s.r.o.") v sume 10 913,67 eura zo 6 faktúr podrobne uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane (predmetom dodania je prenájom reklamnej plochy, frézovanie, prenájom vozidiel, tlač) -4. od spoločnosti DVS Trade, s.r.o., Južná trieda 82 do 29.05.2019, od 30.05.2019 Krivá 7, 040 01 Košice, IČO: 46438050, DIČ: 2023382306, IČ DPH: SK2023382306 (ďalej len „DVS Trade, s.r.o.") v sume 3 887,00 eur z faktúry č. 2018/0200 s dátumom dodania 28.06.2018 a s predmetom dodania panely Spiroll. -5. od spoločnosti LARGO KE, s.r.o., Malokapušianská 54, 079 01 Veľké Kapušany, IČO: 46128212, DIČ: 2023236083, IČ DPH: SK2023236083 (ďalej len „LARGO KE, s.r.o.") v sume 2 500,00 eur zo 4 faktúr podrobne uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia (predmetom dodania je vývoj, analýza, programovanie core) -6. od spoločnosti CIIYRKO s.r.o., Južná trieda 4B, Košice, IČO 50303171, DIČ 2120283385, IČ DPH SK2120283385 (ďalej len „CHYRKO s.r.o.") v sume 8 916,67 eura z 13 faktúr podrobne uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane (predmetom dodania sú LED modul, hrnčeky na sublimáciu, krabice, dosky, priemyselný čistič, lepiace pásky, plexi, PVC dosky).
57. Správny súd konštatuje, že uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený. Z ustanovenia § 24 ods. l zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok”) vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, ak daňový subjekt dôkazné bremeno v tomto zmysle neunesie, nemôže byt' úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane. Z uvedeného ustanovenia Daňového poriadku vyplýva, že ak si daňový subjekt v podanom daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018 uplatnil odpočítanie dane z dodania tovarov a služieb na základe faktúr od označených spoločností je povinný preukázať oprávnenosť uplatneného odpočítania dane, a to v prvom rade vznikom práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH”), podľa ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby v zmysle § 19 ods. l, 2 Zákona u DPH. Samotná faktúra, ani kontrolný výkaz, bez preukázania reálneho dodania tovaru a služby, nezakladá podmienku vzniku práva na odpočítanie dane. Povinnosťou daňového subjektu bolo preukázať, že dodanie tovarov a služieb tak, ako je uvedené na predložených faktúrach, bolo realizované a že ho realizovali spoločnosti uvedené na faktúrach. Správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy v prospech daňového subjektu, správca dane preveruje správnosť, úplnosť a pravdivosť dôkazov predložených daňovým subjektom. Kontrolovaný daňový subjekt, okrem dodávateľských faktúr, ktoré správca dane preveril, nepredložil v priebehu kontroly žiadne iné dôkazy o uskutočnení dodania tovarov a služieb označenými a to ani na základe výzvy správcu dane. Nevyužil ani svoje právo zúčastniť sa na vypočutí svedkov a konateľov dodávateľských spoločností a klásť otázky a tak si objasniť dôvod konania a výpovede svedka, ktorý ako daňový subjekt uvádza vo vyjadrení, mu nie je známy. Dôkazy, ktoré daňový subjekt predložil spolu s vyjadrením k protokolu a na ktoré vo vyjadrení poukazuje, preukazujú dodanie tovarov a služieb pre ďalších odberateľov, ale nie sú dôkazmi toho, že tovar a služby boli dodané pre kontrolovaný daňový subjekt práve dodávateľskými spoločnosťami tak, ako sú deklarované
na faktúrach, na základe ktorých si daňový subjekt uplatňuje odpočítanie dane. Preto s odkazom na relevantnú právnu úpravu správny súd konštatuje, že:
58. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, daňová ovinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa ods. 2 označeného ustanovenia zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 8 ods. 1 zákona o DPH, dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí, b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy, c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa ods. 3 cit. zákonného ustanovenia správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa ods. 6 cit. zákonného ustanovenia pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa ods. 2 cit. zákonného ustanovenia správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa ods. 4 cit. zák. ustanovenia ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené.
Podľa § 68 ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.
59. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Podľa názoru súdu správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Správne orgány oboch stupňov sa dostatočným spôsobom vysporiadali so všetkými námietkami, ktoré boli žalobcom v priebehu správneho konania vznesené a ich závery, vyplývajúce z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sú logické a v plnom rozsahu korešpondujú s dôkazmi vykonanými v priebehu správneho konania.
60. Správny súd poukazuje na to, že daňová kontrola je jednou z činnosti správcu dane v rámci prípravy daňového konania. Výsledky daňovej kontroly môžu byť podkladom pre začatie daňového konania. O výsledkoch daňovej kontroly sa spravidla vyhotovuje protokol a vyrubovacie konanie ako druh daňového konania sa začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 (§ 68 ods. 1 daňového poriadku). Vyrubovacie konanie je osobitným druhom daňového konania. Za jeho účel možno považovať zistenie, resp. určenie a následne vyrubenie dane. Výsledkom vyrubovacieho konania je rozhodnutie, ktorým správca dane vyrubuje daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Na vyrubovacie konanie sa podporne použijú všeobecné ustanovenia daňového konania.
61. K jednotlivým námietkam žalobcu uplatneným v správnej žalobe týkajúcich sa nedostatkov v procesnom postupe správcu dane pri daňovej kontrole, ako aj vo vyrubovacom konaní žalovaný v písomnom stanovisku k správnej žalobe zdôraznil, že žalobca počas daňovej kontroly nevyužil svoje práva, na uplatnenie ktorých bol vyzvaný správcom dane, preto nemôže tvrdiť, že tieto práva mu boli upreté. Počas daňovej kontroly žalobca predložil správcovi dane na preukázanie opodstatnenosti práva na odpočítanie dane iba faktúry, nereagoval však na výzvu správcu dane na predloženie dôkazov, nereagoval na upovedomenia o vypočutí svedkov, nezúčastnil sa ani výsluchu svedkov, ani prerokovania pripomienok uvedených v jeho vyjadrení k protokolu. Správny súd zdôrazňuje, že žalobca bol správcom dane vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia k uplatneniu odpočítania dane na základe faktúr vystavených označenými dodávateľskými spoločnosťami, na uvedenú výzvu však v stanovenej lehote nereagoval. Z obsahu uvedenej výzvy, ktorou bolo uložené, aby v prípade každej zo spoločností žalobca preukázal oprávnenosť odpočítania dane za dodanie služieb a tovaru (a to preukázaním s kým konkrétne boli jednotlivé obchody dohodnuté, predložil zmluvy a objednávky, kde došlo k dodaniu tovaru, kto tovar odovzdal a kto prevzal, kto tovar prepravil, aký je pôvod tovaru, výrobca, kto konkrétne poskytol služby, uveďte meno osoby/osôb, kde boli služby realizované, akým spôsobom boli odovzdané a prevzaté, predložiť odovzdávacie/ preberacie protokoly, iné existujúce doklady o realizovaní služieb, a na aký účel mal byť tovar a služby dodané). Podľa názoru správneho súdu možno prijať záver, že v uvedenej výzve podľa jej obsahu sú špecifikované pochybnosti správcu dane o správnosti, pravdivosti, alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom, teda obsahovo spĺňa zároveň požiadavku na výzvu správcu dane adresovanú kontrolovanému daňovému subjektu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Vzhľadom na obsah dokladov pripojených žalobcom k daňovému priznaniu, ako aj na ich výpovednú hodnotu (vo vzťahu k nároku na odpočet DPH) hodnotí súd ako správny procesný postup správcu dane, ktorý v prvom rade vyzval žalobcu na predloženie dôkazov vo vyššie uvedenom rozsahu a v prípade splnenia tejto povinnosti, za situácie, ak by naďalej existovali pochybnosti o nároku na odpočet DPH, by prichádzala do úvahy osobitná výzva smerujúca k tomu, aby žalobca neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a prípadne aj nepravdivé údaje opravil, alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva aj tá skutočnosť, že až súčasťou vyjadrenia k protokolu bola fotodokumentácia a faktúry pre jeho odberateľov, ktoré doklady však žalobca mohol a mal predložiť už počas daňovej kontroly. Týmito predloženými dôkazmi sa správca dane vo vyrubovacom konaní zaoberal, ako dôkazy ich aj hodnotil a dospel k záveru, že neboli dôvodom na doplnenie dokazovania zo strany správcu dane (uvedené vyplýva z úradného záznamu zo dňa 16.05.2019, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane). Správca dane (a následne aj žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí) zaujali stanovisko, že fakturácia tovarov a služieb konkrétnym odberateľom žalobcu, tvrdenia o ich dodaní odberateľom žalobcu a ani fotodokumentácie tovarov a služieb a ich použitia nie sú dôkazmi, ktoré by boli schopné preukázať, že tieto tovary a služby dodali práve ním uvedené spoločnosti.. Žalovaný preto zaujal stanovisko, že v danom prípade vyrubovacie konanie neabsentovalo, ani nenahrádzalo výkon daňovej kontroly.
62. Správny súd sa stotožňuje s uvedenými závermi správcu dane, ako aj žalovaného, ktoré vyplývajú z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ostatných listín predložených žalovaným, ako aj zo samotného obsahu administratívneho spisu. Je nesporné, že v rámci daňovej kontroly predložil žalobca správcovi dane na preukázanie opodstatnenosti práva na odpočítanie dane iba faktúry označené v bode 3. odôvodnenia tohto rozsudku a nereagoval na výzvy správcu dane. Aj podľa názoru správneho súdu, žalobcom neskôr predložené dôkazy nie sú takého charakteru, ktoré by nebolo možné predložiť v priebehu daňovej kontroly. Žalovaný správne vyhodnotil, že takto predložené dôkazy neboli dôvodom na doplnenie dokazovania zo strany správcu dane vo vyrubovacom konaní. Žalobcom predložené dôkazy totižto nepreukazujú dodanie tovaru a služieb deklarovanými spoločnosťami, ale tieto preukazujú ďalšie použitie dodaného tovaru a služieb konkrétnym odberateľom žalobcu, a to vrátane predloženej fotodokumentácie. Uvedené dôkazy tak nie sú dôkazmi, ktoré by boli schopné preukázať, že tieto tovary a služby dodali žalobcom označené spoločnosti.
63. K samotným tvrdeniam žalobcu o nesprávnosti záveru administratívneho orgánu týkajúceho sa hmotnoprávneho posúdenia veci, správny súd uvádza, že z výsledkov vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly možno prijať oprávnený záver, že žalobca nepreukázal reálne dodanie deklarovaných tovarov a služieb práve označenými spoločnosťami. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že ani žalobca a ani uvedené spoločnosti správcovi dane nepredložili žiadne dôkazy k fakturovaným tovarom a službám (a to aj z dôvodu, že mali byť odovzdané nástupníckej spoločnosti, resp. novému
konateľovi alebo z dôvodu nekontaktnosti). Bývalý konatelia dodávateľských spoločnosti (vypočutí počas daňovej kontroly ako svedok) sa k žiadnemu predmetu fakturácie nevedel vyjadriť, nevedel uviesť či boli fakturované tovary a služby dodané a ani dôvod vystavenia faktúr, nevedel uviesť ani žiadne skutočnosti ohľadom deklarovaných zdaniteľných obchodov.
64. Správny súd vo vzťahu k otázke dôkazného bremena v rámci daňového konania poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, v zmysle ktorého má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom. Uvedené vyplýva aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (právne názory vyslovené napr. v rozsudku sp. zn. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011, 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010), z ktorých vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Správny súd zdôrazňuje, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností vyplývajúcich z dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, jeho nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty nemôže byť uznaný ako oprávnený.
65. Z obsahu výsledkov vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly nesporne vyplýva, že aj keď správca dane žiadal od žalobcu predloženie jednoznačných a nespochybniteľných dôkazov o uskutočnení zdaniteľných obchodov deklarovaných preverovanými faktúrami od označených dodávateľských spoločností a preukázanie reálneho dodania fakturovaných tovarov a služieb spoločnosťami uvedenými na faktúrach, žalobca tieto skutočnosti nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona o DPH. Správca dane za danej situácie nerozširoval dôkazné bremeno žalobcu na skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľov alebo ich subdodávateľov, pretože z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žiadal len preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok, teda, že pri tovaroch a službách fakturovaných uvedenými spoločnosťami vznikla daňová povinnosť z titulu ich reálneho dodania práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach. V tej súvislosti, preto nie je ani na mieste tvrdenie žalobcu o povinnosti administratívneho orgánu preukazovať, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu. Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva (a to aj v súlade s právnym názorom vyplývajúcim z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/20/2011), že pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného obchodu je potrebné preukázať nielen po formálnej ale aj po obsahovej stránke. Správca dane počas daňovej kontroly vykonal dokazovanie, závery ktorého vyvracajú tvrdenia žalobcu uvedené v jeho daňovom priznaní a žalobca daňovým orgánom nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by takýto záver správcu dane spochybnili a jednoznačne preukázali, že tovar a služby v predložených faktúrach dodali žalobcovi práve deklarované dodávateľské spoločnosti. 66. Správca dane vykonaným dokazovaním preukázal, že všetky preverované dodávateľské spoločnosti je možné charakterizovať niekoľkými spoločnými črtami a to, že jednalo sa o spoločnosti, ktoré boli prezentované výlučne len vlastným obchodným menom a jednou osobou konateľa/spoločníka so sídlom väčšinou na virtuálnych adresách (k dispozícii v sídle často len poštová schránka), často krát sa jednalo o spoločnosti s virtuálnym sídlom v Bratislave, pričom ich konateľ a jediný reprezentant mal trvalý pobyt a zdržiaval sa v Košiciach a blízkom okolí, konatelia týchto spoločností do nich vstupovali často až ako tretí, štvrtí v poradí v čase, keď spoločnosť už nevykazovala žiadnu reálnu činnosť. Po deklarovaných dodávkach pre kontrolovaný daňový subjekt väčšinou tieto spoločnosti zanikli a zlúčili sa do iných nefunkčných a ekonomicky neaktívnych spoločností, príp. boli „odpredávané" zahraničným spoločníkom a ostávali bez konateľov, spoločnosti nevlastnili žiadny majetok, nezamestnávali žiadnych zamestnancov, nevykazovali reálnu podnikateľskú činnosť, v
podaných daňových priznaniach vykazovali vysoké obraty (svoje dodania), avšak vždy len s minimálnou vlastnou daňovou povinnosťou, svoju fiktívnu činnosť vykonávali bez reálnych finančných zdrojov, v rámci realizovaných výsluchov jednotlivých, vtedy aktívnych konateľov dodávateľských spoločností, títo nevedeli uviesť žiadne skutočnosti k svojim dodávkam pre spol. CLV s.r.o. mimo informácií, ktoré vyčítali z faktúr, ktoré im pri jednotlivých výsluchoch správca dane predložil k nahliadnutiu a častokrát ani nevedeli uviesť, čo jednotlivé tovary uvedené na faktúrach dodané pre spol. CLV s.r.o., vlastne predstavovali. Všetci jednotne uvádzali, že prijaté objednávky len posúvali ďalej svojim subdodávateľom. Po zohľadnení týchto skutočností má správca dane aj opodstatnené pochybnosti, vzhľadom na prezentované znalosti a odbornú spôsobilosť niektorých z nich, že by boli vôbec schopní interpretovať niektoré požiadavky odberateľa svojim subdodávateľom. 67. Podľa správneho súdu poukazovanie žalobcu na záväznosť Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 a na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie nie je opodstatnené. Správca dane, nezaložil svoje závery na účasti žalobcu daňovom podvode, neargumentoval daňovým podvodom, preto mu ani nemohla vzniknúť povinnosť preukazovať, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu, ako to vyplýva z právneho názoru Súdneho dvora EÚ v rozsudku v spojených veciach C-80/11 a C-142/11. Správny súd vychádza z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 4Sžf/20/2011), z ktorej vyplýva, že pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje a uskutočnenie zdaniteľného obchodu je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke.
68. Podľa správneho súdu v súvislosti so závermi, ktoré nesprávne vyvodil žalobca z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu ČR ohľadom vyčerpania dôkazného bremena i nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011, 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 a Najvyššieho správneho súdu ČR - rozsudok č. 9Afs/60/2012-44 a 2Afs/24/2007-119 vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte. Uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, znamená uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. 69. Záverom tak správny súd udáva, že v priebehu daňovej kontroly neboli preukázané reálne dodania tovarov a služieb od preverovaných dodávateľských spoločností. Dodávateľské spoločnosti z pohľadu roka 2018 vystavovali pre kontrolovaný daňový subjekt faktúry bez reálnych dodávok tovarov a služieb, ktoré síce súviseli s predmetom jeho podnikateľskej činnosti, avšak neboli reálne nikdy dodané. Vytvorili tak spleť dodávateľov, kde sa tieto podnikateľské subjekty prezentovali raz ako priami dodávatelia, raz ako subdodávatelia priamych dodávateľov pre CLV s.r.o. Na základe týchto skutočností správca dane uvádza, že pri faktúrach deklarovaných dodaniach tovarov a služieb preverovaných dodávateľských spoločností pre CLV s.r.o. boli tieto, bez akéhokoľvek ekonomického opodstatnenia umelo vsunuté do dodávateľského reťazca z dôvodov, aby umožnili odberateľovi získať neoprávnenú daňovú výhodu pri optimalizácii si svojich daňových povinností a preto námietku žalobcu podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP správny súd nepovažuje za dôvodnú. 70. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepreukázal oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane podľa ustanovení § 49 ods. 1,2 v nadväznosti na § 51 ods. 1, ktoré si uplatnil, pretože nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že došlo k reálnym dodávkam tovarov služieb od deklarovaných dodávateľov a vzniku daňovej povinnosti v súlade s § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení v kontrolovanom zdaňovacom období máj 2015. Jednoznačne bolo teda vykonanou daňovou kontrolou preukázané zneužitie práva a neoprávnený odpočet dane z prijatých faktúr od dodávateľov bez reálnej dodávky na nich deklarovaných tovarov a služieb. Uplatnením odpočítania došlo k porušeniu nasledujúcich ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov:§ 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník,§ 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, resp. služby,§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podmienkou odpočítania dane na vstupe z prijatých tovarov a služieb je ich použitie na účely svojho podnikania. Správca dane dospel po vyhodnotení všetkých dôkazov ku skutočnosti, že prezentované obchodné prípady sú fiktívne
a boli vytvorené umelo a účelovo bez ekonomického opodstatnenia s hlavným cieľom získať daňovú výhodu. K prijatým deklarovaným dodaniam reálne nedošlo, dodávateľom nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Možno podľa názoru súdu prijať záver, že v uvedenej výzve týkajúcej sa tej ktorej spoločnosti podľa jej obsahu sú špecifikované pochybnosti správcu dane o správnosti, pravdivosti, alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom, teda obsahovo spĺňa zároveň požiadavku na výzvu správcu dane adresovanú kontrolovanému daňovému subjektu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Vzhľadom na obsah dokladov pripojených žalobcom k daňovému priznaniu, ako aj na ich výpovednú hodnotu (vo vzťahu k nároku na odpočet DPH) vyhodnotil súd ako správny procesný postup správcu dane, ktorý v prvom rade vyzval žalobcu na predloženie dôkazov vo vyššie uvedenom rozsahu a v prípade splnenia tejto povinnosti, za situácie, ak by naďalej existovali pochybnosti o nároku na odpočet DPH, by následne prichádzala do úvahy osobitná výzva smerujúca k tomu, aby žalobca neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a prípadne aj nepravdivé údaje opravil, alebo pravdivosť údajov riadne preukázal, a preto ani námietku žalobcu podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a g/ SSP správny súd nepovažuje za dôvodnú. 71. K žalobcovej námietke, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, má totožný text ako odôvodnenia rozhodnutí za zdaňovacie obdobia marec 2018, má súd za to, že každé rozhodnutie žalovaného sa týka konkrétneho zdaňovacieho obdobia, a v každom rozhodnutí žalovaný reaguje na námietky žalobcu uvedené v jednotlivých odvolaniach, ktoré sú však totožné, čo nevylučuje, že aj vysporiadanie s takýmito námietkami môže byť totožné, avšak vždy s prihliadnutím na zistené skutočnosti, procesnoprávne i hmotnoprávne, v danom zdaňovacom období. Napadnuté rozhodnutie považuje správny súd za presvedčivo a vyčerpávajúco odôvodnené, a preto ani námietku žalobcu podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP správny súd nepovažuje za dôvodnú. Podľa konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jenu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil (rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II ÚS 200/09 a pod.).
72. K jednotlivým námietkam žalobcu uplatneným v správnej žalobe týkajúcich sa nedostatkov v procesnom postupe správcu dane pri daňovej kontrole, ako aj vo vyrubovacom konaní (nesprávne zistený skutkový stav a nesprávna aplikácia príslušných právnych predpisov) správny súd k obsahu správnej žaloby pripomína, že žalobca počas daňovej kontroly mal možnosť využiť svoje práva, na uplatnenie ktorých bol vyzvaný správcom dane, preto nakoľko svoje práva nevyužil, z uvedeného dôvodu nemôže tvrdiť, že mu boli tieto práva odopreté. Správny súd sa rovnako stotožňuje s uvedenými závermi žalovaného, ktoré vyplývajú z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ostatných listín predložených žalovaným, ako aj zo samotného obsahu jeho administratívneho spisu. Je nesporné, že v rámci daňovej kontroly predložil žalobca správcovi dane na preukázanie opodstatnenosti práva na odpočítanie dane iba faktúry označené v 3. odseku odôvodnenia tohto rozsudku a nereagoval na výzvy správcu dane. Nielen podľa názoru žalovaného, ale aj podľa názoru správneho súdu, žalobcom neskôr predložené dôkazy nie sú takého charakteru, ktoré by nebolo možné predložiť v priebehu daňovej kontroly. Žalovaný správne vyhodnotil, že takto predložené dôkazy neboli dôvodom na doplnenie dokazovania zo strany správcu dane vo vyrubovacom konaní. Žalobcom predložené dôkazy totižto nepreukazujú dodanie tovaru a služieb deklarovanými spoločnosťami a preto ani námietku žalobcu podľa § 191 ods. 1 písm. g / SSP správny súd nepovažuje za dôvodnú.
73. Na základe uvedeného nie je ani na mieste najmä tvrdenie žalobcu o povinnosti administratívneho orgánu preukazovať, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu. Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva (a to aj v súlade s právnym názorom vyplývajúcim z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/20/2011), že pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného obchodu je potrebné preukázať aj po obsahovej stránke. Správca dane počas daňovej kontroly riadne vykonal dokazovanie, závery ktorého vyvracajú tvrdenia žalobcu uvedené v jeho daňovom priznaní a žalobca daňovým orgánom nepredložil žiadne ďalšie relevantné dôkazy, ktoré by takýto záver správcu dane spochybnili a jednoznačne preukázali, že tovar a služby v predložených faktúrach dodali žalobcovi práve deklarované dodávateľské spoločnosti a preto všetky jeho námietky proti rozhodnutiu žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c/,d/,e/,f/,g/ SSP správny súd nepovažuje za nedôvodné.
74. Krajský súd tak po preskúmaní rozhodnutia žalovaného a správcu dane, v rozsahu podanej žaloby dospel k záveru, že uplatnené žalobné dôvody nie sú opodstatnené a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
75. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP a žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí, pretože v konaní nebolo preukázané vynaloženie trov konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
76. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.
Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.