Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoE-12-2021.pdf
PDF · 135.07 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/12/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Advocate s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej: P. I., nar. XX. G. XXXX, trvalý pobyt K., o XXX,XX eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Záhradnícka 60, Bratislava, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 3. apríla 2014 č. k. 8Er/390/2007-43, EX 209/07, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a .
II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú r u š í a v časti zastavenia exekúcie ho p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvým výrokom vyhlásil exekúciu za neprípustnú a súčasne ju zastavil. Druhým výrokom rozhodol, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 41 ods. 2 písm. c), § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 E. p. (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov) a § 22 ods. 2 , § 23, § 31 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne zdôvodnil, že exekúcia je vedená voči povinnej na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica. V danom prípade mal súd za preukázané, že skutkovým a právnym základom notárskej zápisnice je zmluva o úvere, spísaná medzi oprávnenou ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom. Predmetná zmluva o úvere bola spísaná na formulárovom tlačive, ktorej súčasťou je aj splnomocnenie už obsahujúce meno splnomocnenca, t.j. advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Predmetné splnomocnenie považoval súd prvej inštancie za podstatnú náležitosť pre posúdenie otázky spôsobilosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Súd konštatoval, že splnomocnenie bolo priamo súčasťou predtlače zmluvy o úvere a už v tomto splnomocnení bolo priamo meno splnomocnenca, teda povinná nemala možnosť výberu zástupcu, čím bola podstatným spôsobom obmedzená zmluvná voľnosť povinnej. Skutočnosť, že menovaný advokát bol vybraný priamo veriteľom - oprávnenou nenasvedčuje záveru že advokát Mgr. Tomáš Kušnír bude hájiť záujmy osoby, ktorá mu plnú moc na svoje zastupovanie udelila, ale naopak, že bude hájiť predovšetkým záujmy oprávnenej. Menovaný advokát v čase spísania úverovej zmluvy, ako aj notárskej zápisnice, v mnohých iných súdnych konaniach zastupoval oprávnenú. Právne úkony advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, vykonané v mene povinnej, v zmysle § 39 OZ sú absolútne neplatné pre rozpor zo zákonom, keďže pri zastupovaní povinnej pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznala záväzok a súhlasila s vykonateľnosťou osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného - povinnej. Notárska zápisnica ako exekučný titul nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, je v
rozpore so zákonom, nemá vlastnosť materiálnej vykonateľnosti a na základe nej nie sú splnené zákonné predpoklady na vedenie exekúcie. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 súd exekúciu zastavil.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo (alternatívne), aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30. júna 2016) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky. Súdu prvej inštancie vytýkala rozhodnutie nad rámec právomoci mu zverenej, svojim postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, pre nevykonanie náležitého dokazovania nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Exekučný súd podľa oprávnenej nie je oprávnený vykonávať úkony, ktorých zmyslom je opätovné komplexné rozhodovanie o veci s následkom úplnej nemožnosti vykonania práva veriteľom. Už notár ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi a tým, že neodmietol vykonať úkon, zanikla (podľa oprávnenej) právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Všeobecný súd nebol preto povinný skúmať to, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s právnymi predpismi a musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup, hoci nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.
Pre prípad nestotožnenia sa s takouto argumentáciou oprávnená navrhla, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ústavný súd“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len „ústava“), a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, zdôrazňujúc pritom (i s odvolaním sa na uznesenie ústavného súdu zo dňa 7.7.2009 sp. zn. II. ÚS 269/09), že ak účastník konania podnieti podanie návrhu ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, má súd možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetliť prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. Oprávnená mala za to, že exekučný súd konal pri revízii výsledku notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania a takýmto postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, spôsobujúcu nesprávne rozhodnutie vo veci. Plnomocenstvo podľa nej nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., keďže toto nie je zmluvným ustanovením, je dostatočne určité a zrozumiteľné, právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku a žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Ak povinná udelila svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným a zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Oprávnená tiež uviedla, že sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinnej, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jej prospech. Mala za to, že by sa mohlo hovoriť o porušení povinnosti zástupcu v prípade, ak by úlohu, ktorou bol povinnou poverený nesplnil a zápisnicu by podľa udeleného plnomocenstva nespísal. Rovnako sa oprávnená nestotožnila s tým, že záujmy zástupcu súd považoval za rozporné so záujmami povinnej, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom. Oprávnená mala za to, že podľa ust. § 22 ods. 2 O. z. je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný rozpor v záujmoch zástupcu a zastúpeného a nielen o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné presvedčenie súdu. Exekúcia tak bola začatá zákonným spôsobom, na základe exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu takéhoto titulu vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
V odvolaní oprávnenej bol obšiahnutý tiež návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016) a podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie) na predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej tiež len „SD EÚ“) predbežných (prejudiciálnych) otázok v nasledovnom znení :
Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ?
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS (ďalej len „Smernica“) zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Návrh odôvodnila oprávnená poukazom na časť rozhodovacej činnosti ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS 120/2012 IV. ÚS 20/06 a IV. ÚS 95/2010), podľa ktorej podstatou preskúmavania notárskej zápisnice súdom je len preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti tohto exekučného titulu, kde formálna stránka spočíva v dodržaní zákonom predpísanej formy zápisnice podľa § 47 notárskeho poriadku (zákon SNR č. 323/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a stránka materiálna v existencii náležitostí podľa § 41 ods. 2 E. p.. Žiadne iné podmienky z E. p. nemožno vyvodiť a ani ústavný súd preto nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh (vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu) a takouto treťou osobou nie je oprávnená, preto toto plnomocenstvo nemohlo privodiť oprávnenej nepomernú výhodu oproti stavu, ak by plnomocenstvo nebolo udelené vôbec. Navyše v prípade, ak by povinná zmenila názor a chcela by zamedziť tomu, aby zástupca v jej mene spísal notársku zápisnicu podľa udeleného plnomocenstva, mohla plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b/ O. z. kedykoľvek odvolať. Keďže podoba a legislatívne zakotvenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods. 1 O. z. pramení z právnej úpravy, ktorá nemá pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie, podľa oprávnenej sa súd prvej inštancie nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v úverovej zmluve práve splnomocnenie (ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu). Je toho názoru, že v danom prípade a kontexte tohto sporu je nutné požiadať SD EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ i o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, pričom s prejudiciálnou otázkou tu vzhľadom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru môže prísť ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu EÚ, v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Dotknuté ustanovenia vnútroštátneho práva by mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS, v súlade najmä s článkom 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie nadradená. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii vyššie označenej smernice, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Oprávnená poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) sp. zn. II. US 140/2010, ako aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-472/11. V prípade predmetnej úpravy sa uplatnenie smernice musí uskutočňovať prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní. Exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej. Súd preto neumožnil účastníkom konania viesť kontradiktórne konanie. Zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne predpisy. Exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu článku 3 ods.
1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či zmluvná podmienka, podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený za účelom uznania dlhu, je podľa § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na skutočnosť, že spotrebiteľ sa žiadnych práv nevzdáva, pretože plnú moc tretej osobe môže kedykoľvek odvolať, by nemohol dodržať jednu z podmienku acte clair, že výklad a správna aplikácia smernice musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu aj odlišnosti interpretácie komunitárneho práva. Ak súd nehodlá akceptovať uvedenú interpretáciu, oprávnená navrhla, aby konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálnu otázku v znení „má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú“. Exekučný súd rozhodnutím o zastavení exekúcie založil prekážku veci rozhodnutej bez možnosti ústneho prejednania. Súd prvej inštancie nevytýčil pojednávanie, hoci bol tak povinný učiniť.
Súdny exekútor ani povinná sa k odvolaniu nevyjadrili.
Povinná odvolací návrh nepodala.
Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 E. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP a § 58 ods. 5 E. p. v relevantnom znení), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD EÚ, nie je dôvodné vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je (až na čiastočnú výhradu týkajúcu sa výroku rozhodnutia) vecne správne.
Podľa § 243h ods. 1 vety prvej E. p. (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
Podľa § 9a ods. 1 E. p. (v znení účinnom od 1. júla 2016), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.
Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016).
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej, c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; písm. c/, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, pričom ustanoveniam § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ v CSP s formulačnými korektúrami zodpovedá ustanovenie § 162 ods. 1 CSP.
Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.
Podľa čl. 1 ods. 1 vety prvej ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto spoločenstva štátov.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie vnútroštátneho zákona, do ktorého boli implementované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Aj súd, proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny), môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra SD EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.
Prvá vyššie uvedená otázka, majúca byť podľa názoru oprávnenej predložená SD EÚ, teda otázka o možnosti kvalifikácie plnomocenstva (udeleného dlžníkom a oprávňujúceho splnomocnenca v mene dlžníka spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku a o možnosti tým zabrániť v exekúcii, má podľa odvolacieho súdu charakter otázky akademickej, nemajúcej základ v prejednávanej veci a takto i nespôsobilej ovplyvniť jeho výsledok. Je zrejmé, že v danom prípade súd prvej inštancie svoj záver o neplatnosti plnomocenstva nezaložil na názore, podľa ktorého by takýto úkon (zakomponovaný do úverovej zmluvy) mal byť neprijateľnou podmienkou a ani odvolací súd nemal prečo takto na vec nazerať, pretože súdom prvej inštancie zistený dôvod neplatnosti mal pôvod v ustanovení vnútroštátneho práva, nachádzajúcom sa v ustanoveniach Občianskeho zákonníka (najmä v ustanovení § 22 ods. 2), a ústavne konformným i eurokonformným výkladom takejto právnej úpravy (bez možnosti jej spochybnenia na úrovni orgánov EÚ, vrátane SD EÚ) mohol byť len ten prijatý súdom prvej inštancie.
Ani druhá oprávnenou položená otázka (o súlade rozhodnutia vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ zabraňujúceho vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi s odkazom na dva z články Charty základných práv EÚ) nebola dôvodom, aby ju odvolací súd predložili SD EÚ. Obdobne otázku aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky v súvislosti s námietkou spotrebiteľa.
SD EÚ už vo veciach Mostaza Claro (C-168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, ktorý má vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy charakter zásahu vonkajšieho. Možnosť súdu skúmať aj ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
Súdny dvor Európskej únie ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Vo veci Pohotovosť proti Korčkovská (C-76/10), SD EÚ v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) povinnosť (i bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ustálená judikatúra SD EÚ tak nepochybne posudzovanie nekalosti podmienok v spotrebiteľských zmluvách pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, vyplývajúce z vnútroštátneho práva, pričom takýmto následkom v zmysle procesného práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 a 58 E. p., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.
Na základe uvedeného možno dospieť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ (o ochrane vlastníckeho práva), ako ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty (o práve na spravodlivý proces). Takéto posúdenie bol odvolací súd oprávnený uskutočniť a to na základe už existujúcej konštantnej judikatúry
SD EÚ, teda bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby začať prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínami acte éclaire a acte clairé, vymedzujúcimi výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok.
Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR.
Oprávnenou spochybňované ustanovenia Exekučného poriadku. upravujú ingerenciu exekučného súdu v prvotnej fáze exekučného konania (pred začatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne), a to za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. Vo zverení takejto právomoci súdu nie je žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie prípustnosti ďalšieho priebehu exekúcie umožňuje nielen § 44 ods. 2 E. p., ale i § 57 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 58 ods. 1 E. p.
Odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej veci, je v rozpore s ústavou (k takémuto záveru musí dospieť súd). Dôvodným nebol tak žiaden z návrhov na prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p., ako ani podľa § 162 ods. 1 CSP) a rovnako požiadavka na predloženie predbežných otázok SD EÚ a odvolací súd preto všetky tieto návrhy zamietol.
Vo vzťahu k vecným výhradám voči napadnutému uzneseniu (týkajúcich sa notárskej zápisnice ako exekučného titulu), odvolací súd závery súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie považuje za dôvodné. Vzhľadom na potrebu vyporiadania sa s tvrdeniami oprávnenej uvedenými v odvolaní, odvolací súd uvádza nasledovné.
Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávnenou ako veriteľkou a povinnou ako dlžníčkou bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej oprávnená poskytla povinnej úver v sume 12.000 Sk, ktorý sa zaviazala zaplatiť zvýšený o poplatok za a úver vo výške 9600 Sk. Súčasťou úverovej zmluvy je aj splnomocnenie, ktorým dlžníčka splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene dlžníčky uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O. s. p., alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 E. p., na celý majetok dlžníčky do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Z notárskej zápisnice spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom sp. zn. N 38/2007, NZ 554/2007, NCRLs 544/2007 zo dňa 7. januára 2007 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe plnomocenstva z úverovej zmluvy, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe a zaviazal sa takýto dlh zaplatiť v lehote určenej v notárskej zápisnici k rukám oprávnenej osoby. Vyhlásil tiež, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote, súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 E. p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 E. p. Z úverovej zmluvy (na ktorú sa odvoláva i notárska zápisnica) je zrejmé, že splnomocnenie, ktorým dlžníčka splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na už vyššie uvedené, bolo obsiahnuté v zmluve, majúcej charakter zmluvy formulárovej.
Podľa § 22 ods. 2 O. z. zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Notárska zápisnica predstavuje v sústave exekučných titulov osobitný typ, vyznačujúci sa jeho vydávaním bez ingerencie súdu či iného orgánu, ktorému by zákonodarca zveril rozhodovacie kompetencie a práve preto v procese tvorby takéhoto titulu musia byť prísne dodržané všetky formálne náležitosti, aby zápisnica mohla spĺňať aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto zápisnice viesť exekúciu i bez predchádzajúceho súdneho konania.
Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia
a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník prejavil súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku, pričom notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice skúmať, či právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice je teda súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, keď práve tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.
Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý aj v prejednávanej veci na základe plnomocenstva zastupoval povinnú (dlžníčku) pri spísaní notárskej zápisnice a oprávnenou (veriteľkou z hmotnoprávneho úverového vzťahu) je skutočnosťou známou tunajšiemu súdu z jeho činnosti bez potreby dokazovania (§ 186 CSP). Mgr. Tomáš Kušnír bol pritom nielen vopred zvolený oprávnenou ako zástupca povinnej (bez ohľadu na to, kto napokon povinným či povinnou v konkrétnej veci bude), ale jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy, oprávnenou predkladaného jej zmluvným partnerom. Stávalo sa tak opakovane, že rovnaký advokát hájil aj záujmy oprávnenej v množstve exekučných konaní, sledujúcich vymoženie pohľadávok od úverových dlžníkov.
Povinná ako spotrebiteľ, ktorá mala záujem (potrebu) získať úver, sa nachádzala v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ju viedla k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred oprávnenou, bez toho, aby mohla vplývať na ich obsah, vrátane včlenenej dohody o plnomocenstve s vopred vybraným splnomocnencom, podpísaným na predtlačenom formulári. (porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05 Mostaza Claro).
Účelom občianskoprávneho inštitútu zastúpenia je, aby za určitú osobu, ktorá z rôznych dôvodov nechce, či nemôže sama činiť právny úkon, urobil právny úkon jej zástupca. Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve (§ 23 O. z.). Zastupovať iného však nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ako ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď konštatoval existenciu rozporu záujmov povinnej osoby a zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra a v dôsledku toho neprípustnosť zastupovania jeho osobou. Oprávnená „vybrala“ povinnej ako splnomocnenca advokáta, ktorý v početných prípadoch chránil jej záujmy ako veriteľky. Uvedené postavenie Mgr. T. Kušníra reálne predurčuje prioritu ochrany záujmov a s tým súvisiacich úkonov v prospech oprávnenej a nie povinnej. Protichodné postavenie veriteľa a dlžníka je úplne prirodzené. V dôsledku toho je potom delegovanie vôle dlžníka (spotrebiteľa) na „advokáta“ veriteľa (s možnosťou vytvorenia exekučného titulu) vylúčené. Prehliadanie tohto rozporu by fakticky znamenalo akceptovanie jednostranného prejavu vôle veriteľa (oprávnenej) pre spísanie notárskej zápisnice ako vykonateľného exekučného titulu zaväzujúceho povinnú, realizovanej výlučne podľa vôle veriteľa (oprávnenej), bez ohľadu na vôľu povinnej ako spotrebiteľa. Záujmy oprávnenej a splnomocnenca sledovali rovnaký cieľ a to ochranu veriteľa (oprávnenej), nie spotrebiteľa.
K neprijateľnosti udelenia plnej moci tomu, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného, vyslovil právny názor aj ústavný súd (sp. zn. I. ÚS 5/2000) i Najvyšší súd Českej republiky (sp. zn. 21 Cdo 267/2000).
Z dôvodu nedostatku oprávnenia osoby konajúcej v mene povinnej túto zastupovať pri spisovaní zápisnice, ako aj pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou, nebola splnená zákonná požiadavka vykonateľnosti exekučného titulu.
Uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 183/2011 boli ako zjavne neopodstatnené odmietnuté sťažnosti oprávnenej v obdobných prípadoch (oprávnená namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli exekúcie zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica spísaná zástupcom povinnej, splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej zmluve). Ústavný súd konštatoval, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať a preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného
konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 E. p.), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 E. p.), upravuje zákon podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z toho možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky a je tak aj povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ E. p. aj prípad začatia exekúcie, hoci rozhodnutie majúce sa vykonať sa nestalo vykonateľným a práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci).
Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu, ak aj došlo k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo). Musí aj tu byť daný právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce dôsledky takéhoto prípadu, ktorým je práve zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a/ E. p..
Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie nezdieľal názor, že situáciu riešenú v prejednávanej veci možno subsumovať pod ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ E. p.. Iným dôvodom, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, možno rozumieť len taký dôvod nemožnosti ďalšieho priebehu exekúcie, ktorý priamo neupravuje E. p. ani žiaden iný zákon umožňujúci zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 2 E. p.; o taký prípad ale pri zastavení exekúcie pre vady titulu reprezentovaného notárskou zápisnicou z dôvodu nedostatku jej vykonateľnosti (teda pre prípad predpokladaný priamo § 57 ods. 1 písm. a/ E. p.) nejde.
To bol dôvod, pre ktorý bolo podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdené len zastavenie exekúcie a k zrušeniu napadnutého uznesenia, v tomto prípade postupom podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP, muselo dôjsť vo vzťahu k čiastkovému výroku napadnutého uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.
Oprávnená odvolaním výslovne napadla len výrok o zastavení exekúcie a osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekúcie neuviedla, bol však odvolaním napadnutý i tento výrok, keďže ide o výrok závislý.
Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. (účinný do 30. júna 2016) odvolanie nebolo prípustné ani (okrem iných tam uvedených prípadov) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným zákonom je na základe poznámky č. 31 k citovanému ustanoveniu O. s. p. práve E. p.), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.
Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. (účinný do 30. júna 2016) ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 ods. 2 O. s. p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka, došlo zo zákona k zrušeniu výroku o náhrade trov exekúcie, v rozhodnutí podľa § 57 E. p., čím vznikla súdu prvej inštancie povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie, ako aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 9a E. p., § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP).
Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.