Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Cob-48-2020.pdf
PDF · 136.39 KB
Case nature
Area
Subarea
6Cob/48/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: FÚRA s.r.o., so sídlom SNP 77, 044 42 Rozhanovce, IČO: 36 211 451, právne zastúpený: JUDr. Miroslav Vidovenec, advokát, so sídlom Námestie Osloboditeľov 1, 071 01 Michalovce, IČO: 35546689, proti žalovanému: AGROMELIO, s.r.o., so sídlom Železničná 24, 082 21 Veľký Šariš, IČO: 36 502 031, právne zastúpený: JUDr. Daniel Boľanovský, advokát, so sídlom Slovenská 69, 080 01 Prešov, IČO: 42239265, o zaplatenie 200.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 24Cb/105/2019-142 zo dňa 09.10.2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 24Cb/105/2019-206, takto jednohlasne
rozhodol:
Zamieta návrh žalobcu na zmenu strany sporu na strane žalobcu.
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením.
Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom žalobu žalobcu voči žalovanému zamietol a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou postúpenou tunajšiemu súdu dňa 07.05.2019 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 200.000,- eur s príslušenstvom titulom zmluvnej pokuty. V podanej žalobe tvrdil, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o spolupráci, účelom ktorej bolo získať príslušné úradné povolenia na výstavbu skládky odpadov v obci Ž.ň, žalovaný však porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy, preto je povinný zaplatiť žalobcovi 200.000,- eur. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil zmluvu o spolupráci a o uzatvorení budúcich zmlúv a rozhodnutie Okresného úradu Prešov zo dňa 14.10.2015. V priebehu konania žalobca špecifikoval, že žalovaný si neplnil povinnosť informovať žalobcu o prebiehajúcich správnych konaniach. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť ako nedôvodnú. Tvrdil, že splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spolupráci a vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil list žalovaného zo dňa 13.02.2019, vyjadrenie žalobcu zo dňa 21.02.2019, rozhodnutie Okresného úradu Prešov zo dňa 14.10.2015, rozhodnutie obce Ž.n.ň zo dňa 25.5.2015, plnomocenstvo žalovaného pre X.. Q. S.čzo dňa 11.05.2015 a 30.06.2015, návrh na späťvzatie žaloby zo dňa 30.10.2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/46/2011 zo dňa 12.10.2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5S/16/2013, žalobu o vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť zo dňa 29.04.2013, verejnú vyhlášku zo dňa 20.04.2015. Zároveň žalovaný
navrhol pripojiť spis Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/46/2011, sp. zn. 5S/16/2013, spis Okresného súdu Prešov sp. zn. 10C/216/2015 a vykonať výsluch H.. X. Š., konateľa žalovaného.
3. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovenia § 261 ods. 1, § 289 ods. 1, 2, § 290 ods. 1, § 292 ods. 3, 5 všetko Obchodného zákonníka v spojení s § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 300 a § 302 Obchodného zákonníka.
4. Podľa okresného súdu v predmetnej právnej veci bolo nesporné, že strany platne uzatvorili zmluvu o spolupráci a o uzavretí budúcich zmlúv. Sporné bolo, či žalovaný porušil svoje povinnosti a či má žalobca nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Z predložených listinných dôkazov dospel súd prvej inštancie k záveru, že strany platne uzatvorili zmluvu, ktorá je svojou povahou zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy. V tejto zmluve sa strany zaviazali spoločne vyvíjať činnosť smerujúcu k realizácii skládky odpadov v obci Ž.ň. Nakoľko navrhovaná skládka nebola zaradená do programu odpadového hospodárstva Prešovského samosprávneho kraja a nie je v súlade s požiadavkou ochrany životného prostredia, nemohlo byť pre ňu vydané územné rozhodnutie a následne ani stavebné povolenie. O vydanie potrebného územného rozhodnutia sa žalovaný snažil od roku 2011 do roku 2015, potrebné plnomocenstvá mu predkladal na podpis X.. Q. S.č, advokát, v tomto spore právny zástupca žalobcu, v súlade s dohodou o zastupovaní v článku V zmluvy. V zmluve o spolupráci si strany vymedzili vznik nároku na zmluvnú pokutu tak, že ak nedôjde k uzavretiu ktorejkoľvek budúcej zmluvy z dôvodov na strane vlastníka, alebo ak vlastník akýmkoľvek svojím porušením záväzku z tejto zmluvy alebo budúcich zmlúv, iným konaním či opomenutím zmarí účel sledovaný touto zmluvou, vznikne zástupcovi právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 200.000,- eur, ktorá je splatná do piatich dní odo dňa, kedy márne uplynula lehota na uzavretie budúcej zmluvy, alebo odo dňa, kedy vyšlo najavo, že účel sledovaný touto zmluvou nie je možné dosiahnuť, alebo že bol zmarený. Zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam mali byť uzatvorené do 30 dní odo dňa právoplatnosti stavebného povolenia na stavbu „Skládka odpadu Ž.ň“. Stavebné povolenie na skládku nebolo vydané, hoci sa o to žalovaný preukázateľne usiloval, podpísal potrebné plnomocenstvá a v priebehu platnosti zmluvy poskytoval nevyhnutnú súčinnosť. Záväzok uzavrieť budúce zmluvy zanikol, keďže okolnosti, z ktorých strany zrejme vychádzali pri vzniku tohto záväzku, sa do tej miery zmenili, že nemožno od zaviazanej strany rozumne požadovať, aby zmluvu uzavrela. Oprávnená strana, teda žalobca bol o zmene okolností informovaný, čo dokazuje list žalobcu zo dňa 21.02.2019. Účel sledovaný zmluvou bol zmarený z dôvodu, že kapacita skládok odpadu na území Prešovského samosprávneho kraja je postačujúca a cieľom Európskej únie je znižovať skládkovanie odpadu, ktorý nie je nebezpečný na minimum. Nakoľko žalobca v spore nepreukázal, že žalovaný ako vlastník pozemkov svojím porušením záväzku, iným konaním či opomenutím zmaril účel sledovaný zmluvou a žalovaný preukázal, že svoje povinnosti neporušil, súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Samotná skutočnosť, že žalovaný neinformoval písomne žalobcu o vyvesení verejnej vyhlášky nepredstavuje také porušenie zmluvy, ktoré by malo následok zmarenie účelu sledovaného zmluvou. Rovnako z textu zmluvy nevyplýva povinnosť žalovaného informovať žalobcu písomne o každej okolnosti týkajúcej sa stavby „Skládky odpadov Ž.ň“.
5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 odsek 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, a keďže mal žalovaný v spore plný úspech, priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Proti uvedenému rozsudku ako celku podal žalobca včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP. Podľa žalobcu žalovaný nikdy nemal od žalobcu vo svojej dispozičnej sfére „plnomocenstvo“ uzavreté medzi žalobcom a advokátskou kanceláriou X.. Q. S., a naopak, aby žalobca disponoval „plnomocenstvom“ od žalovaného pre advokátsku kanceláriu X.. Q. S., aby im sprostredkovávala ich komunikáciu a poskytovala im navzájom informácie. Preto tvrdenie žalovaného, že oznamoval advokátovi informácie ohľadom priebehu procesu zabezpečenia vybudovanie skládky Ž. je len alibizmus žalovaného, lebo advokátska kancelária vystupovala ako tretia osoba, ktorú v rámci odporúčania žalobcu žalovanému po vzájomnom rokovaní (a to X.. Q. S.), ktorý na osobnom rokovaní dostal pokyn od žalovaného na vypracovanie plnomocenstva vždy iba v rámci striktného rozsahu oprávnenia konať. Po vypracovaní plnomocenstva bolo predložené na prečítanie konateľovi žalovaného a následne aj podpísané. Podľa žalobcu neinformovanosť o tak podstatnej veci ako nezariadenie skládky odpadov Ž. do POH na roky 2011 - 2015 a následne na roky 2016 - 2020, bola žalovaným porušená nielen dobrá obchodná zvyklosť, ale aj seriózny prístup na spoluprácu a k plneniu si zákonných povinností a zmluvných dojednaní bolo treba aplikovať čl. VII ods. 6 zmluvy s tým,
že žalovaný nielen v zmluve neupozornil, ale ani následne doporučenou poštou neoznámil tieto fakty, ktoré by určite žalobcu odradili od podpísania predmetnej zmluvy, prípadne je neskoršieho skončenia korektným spôsobom v priebehu jej platnosti.
7. Podľa žalobcu žalovaný túto zmenu okolností v priebehu celého procesu realizácie projektu pre získanie povolaní príslušných orgánov pre výstavbu skládky odpadu vo vlastníctve žalovaného neoznámil bez zbytočného odkladu oprávnenej strane - žalobcovi. V tejto súvislosti žalobca poukázal na čl. I bod 4 zmluvy o spolupráci o uzavretí budúcich zmlúv zo dňa 30.09.2011, podľa ktorého zmluvné strany berú na vedomie, že zástupca nemá záujem o kúpu predmetných pozemkov bez právoplatného rozhodnutia o povolení stavby „Skládka odpadu Ž.“. S poukazom na čl. III bod 7 a na čl. VII bod 10 podľa žalobcu záväzok uzavrieť budúce zmluvy zanikol, keď okolnosti, z ktorých strany zrejme vychádzali pri vzniku tohto záväzku sa do takej miery zmenili, že nemožno od zaviazanej strany rozumne požadovať, aby zmluvu uzavrela. Oprávnená strana, teda žalobca, bol o zmene okolností informovaný, čo dokazuje list žalobcu zo dňa 21.02.2019. Účel sledovaný zmluvou bol zmarený z dôvodu, že kapacita skládok odpadu na území Prešovského samosprávneho kraja je postačujúca a cieľom Európskej únie je znížiť skládkovanie odpadu, ktorý nie je nebezpečný, na minimum. Tieto závery žalobca namietal ako svojvoľnú úvahu súdu prvej inštancie, keď žalobca sa rozhodujúcu skutočnosť nedozvedel od žalovaného v čase dojednávania obsahu zmluvy o spolupráci, ktorú podpísali dňa 30.09.2011, aj keď žalovaný o nezaradení Skládky odpadov Ž. vedel a mal vedieť v čase jej podpísania, čo vyplýva z citovaného rozhodnutia, že na katastrálnom území Ž. skládka odpadov nebude. Žalobcovi túto skutočnosť žalovaný neoficiálne oznámil až o doručení mu rozhodnutia zo dňa 14.10.2015, a tak nastala rozväzovacia podmienka a zmluva o spolupráci zanikla.
8. Podľa žalobcu v danom prípade súd prvej inštancie napriek uvedeným faktom zo strany žalobcu a listinnými dôkazmi vychádzal iba svojvoľne subjektívnym postupom z rozhodnutia Okresného úradu Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky zo dňa 14.10.2015 v prospech žalovaného, bez toho, aby na preukázanie akým spôsobom žalovaný žalobcovi oznámil prekážky, ktoré mu bránili v oznámení o nezaradení skládky odpadov v obci Ž.Ň. do smernej časti Programu odpadového hospodárstva Prešovského kraja na roky 2011 - 2015 a o ich dôsledkoch, súd vykonal ďalšie dokazovanie, hoci toto sa javilo potrebným. Podľa žalobcu žalovaný nepredložil žiaden dôkaz na preukázanie, že žalobcovi oznámil tak podstatnú skutočnosť, akou bolo nezariadenie skládky odpadov v obci Ž. do smernej časti Programu odpadového hospodárstva Prešovského kraja na roky 2011 - 2015. Súd prvej inštancie sa oprel iba o vlastné dohady o oznámení žalobcovi, že Skládka odpadov Ž. nebola zaradená do smernej časti Programu odpadového hospodárstva Prešovského samosprávneho kraja, čo je v rozpore s právom na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.
9. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, alternatívne, aby ho zmenil a priznal žalobcovi požadovaný nárok, ako aj náhradu trov konania proti žalovanému.
10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny s tým, že odvolacie dôvody v celom rozsahu neuznával.
11. Podľa žalovaného súd prvej inštancie správne konštatoval, že medzi stranami bolo praxou, že X.. S. predkladal žalovanému na podpis plnomocenstvá potrené pre riešenie záležitostí, pričom táto skutočnosť nebola nijakým spôsobom v konaní sporná. Toto tvrdenie žalovaného nebolo žalobcom v konaní rozporované, žalovaný poskytol žalobcovi plnú súčinnosť, a to vo vzťahu k žalobcom uvedenému advokátovi, ktorý mal zastupovať žalovaného v rôznych konaniach. Žalobca v odvolaní uvádza tvrdenia, ktoré nie sú novými skutočnosťami z procesného hľadiska, keď sa zaoberal rozsahom plnomocenstva medzi žalovaným a X.. S.. Žalobca až v rámci tohto odvolania po takmer roku vedenia súdneho sporu uvádza, že nebol informovaný o nezaradení Skládky odpadov Ž. do Programu odpadového hospodárstva na roky 2011 - 2015. Pravdivosť tvrdenia žalobcu je vyvrátená rozhodnutím obce Ž. ako príslušného stavebného úradu zo dňa 25.05.2015 a následným odvolacím konaním, kde X.. S. v mene žalovaného podal odvolanie a zastupoval žalovaného v odvolacom konaní, pričom Okresný úrad Prešov rozhodnutím zo dňa 14.10.2015 zamietol odvolanie.
12. Podľa žalovaného sa záväzok zaplatiť zmluvnú pokutu nijakým spôsobom neprezumuje a v žiadnom prípade nie je možné konštatovať, ako tvrdí žalobca, že zavinenie na strane žalovaného sa predpokladá, keď nie je daný dôvod na prenos dôkazného bremena. Žalobca až v rámci odvolacieho konania
začína tvrdiť, že žalovaný neoznámil žalobcovi nezaradenie skládky odpadov do Programu odpadového hospodárstva a tiež, že neoznámil skutočnosť o nezískaní povolení príslušných štátnych orgánov. O týchto skutočnostiach mal podľa žalovaného žalobca vedomosť najneskôr v roku 2015, pričom Program odpadového hospodárstva Prešovského samosprávneho kraja na roky 2011 - 2015 je všeobecne dostupným dokumentom Prešovského samosprávneho kraja, rovnako tak je tento Program prístupný aj pre roky 2016 - 2020.
13. Skutočnosti uvádzané žalobcom iba preukazujú, že X.. S. zastupoval žalovaného aj v iných konaniach, a to najmä v konaní o náhradu škody voči Slovenskej republike a obci Ž., ktoré trvalo do roku 2018. Aj toto konanie preukazuje, že právny zástupca žalobcu bol právnym zástupcom žalovaného vo všetkých, bezprostredne tomuto konaniu predchádzajúcich, správnych a súdnych konaní, pričom žalobca prostredníctvom X.. S. mal všetky informácie o všetkých konaniach a o postupe žalovaného.
14. Skutočnosti tvrdené žalovaným v konaní a skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním a skutočnosti zistené výsluchom H.. Š. na pojednávaní nebol žalobcom rozporované, pričom žalobca zastúpený právnym zástupcom nenavrhoval vykonanie žiadnych ďalších dôkazov v tomto konaní.
15. Žalobca v konaní nijakým spôsobom netvrdil, že žalovaný neoznámil žalobcovi nezaradenie skládky do Programu odpadového hospodárstva Prešovského samosprávneho kraja na roky 2011 - 2015. Uvedená skutočnosť nebola žalobcom tvrdená v prvostupňovom konaní a nebol dôvod k uvedenému vykonávať akékoľvek dokazovanie a žalobca takéto dokazovanie ani nenavrhoval. Žalobca v odvolaní rozširuje svoje skutkové tvrdenia, aby mohol produkovať ním tvrdené porušenie povinnosti zo strany žalovaného.
16. Predmetnom konania nebolo posudzovanie právneho zastúpenia žalovaným X.. S., zástupcom žalobcu v tomto konaní. Aj napriek tejto skutočnosti uvedené zastupovanie poskytuje mimo odôvodnenia súdu dostatočný a zreteľný obraz o postupe žalobcu a jeho právneho zástupcu v záujme získania majetkového prospechu spočívajúceho v produkovaní tvrdení, ktoré by mohli vyvolať domnienky o možných porušeniach povinností žalovaného zo zmluvy o spolupráci. Otázka zastúpenia žalobcu a žalovaného preto nepotrebuje ďalší komentár.
17. Na základe uvedeného navrhoval žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania.
18. Žalobca vo svojom následnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu zotrval v celom rozsahu na svojom odvolaní, najmä pokiaľ sa týka skutočnosti, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal so skutočnosťou na preukázanie akým spôsobom žalovaný žalobcovi oznámil prekážky, ktoré mu bránili v oznámení o nezaradení Skládky odpadov v obci Ž. do Programu odpadového hospodárstva Prešovského samosprávneho kraja na roky 2011 - 2015, a o ich dôsledkoch nielen v čase pri uzatváraní zmluvy, ale ani počas celého jej trvania s tým, že súd prvej inštancie nevykoná ďalšie dokazovanie, hoci sa to javilo ako potrebným.
19. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca neuviedol nič podstatné s tým, že v konaní bolo preukázané, že X.. S. a žalovaný sa vzájomne informovali o všetkých podstatných skutočnostiach, pričom výsluchom H.. Š. bolo preukázané, že tento riadne oznamoval X.. S.S. všetky podstatné skutočnosti. Tvrdenia H.. Š. ako štatutára žalovaného neboli na pojednávaní nijakým spôsobom ani nijakým dôkazom rozporované, ani vyvracané. Opätovne poukázal, že Program odpadového hospodárstva PSK je verejne prístupným dokumentom, s ktorým bol žalobca oboznámený.
20. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 23.07.2020 navrhol žalobca zmenu žalobcu v súlade s § 80 CSP v odvolacom tak, aby do konania na jeho miesto vstúpila spoločnosť Q., W..Y..R.., na ktorú boli prevedené práva a povinnosti, o ktorých sa koná Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 27. apríla 2020 s tým, že spoločnosť Q., W..Y..R.. súhlasila so vstupom do konania.
21. Zo Zmluvy o predaji časti podniku uzatvorenej medzi predávajúcim - žalobcom a kupujúcim Q., W..Y..R.., H.: XX XXX XXX v zastúpení tým istým konateľom V.. Q. E., uzatvorenej dňa 27.04.2020, odvolací súd, a to konkrétne z čl. I bodu 5, zistil, že špecifikácia majetku časti podniku, ktorý je predmetom
predaja podľa tejto zmluvy, je výslovne vymenovaná v prílohe č. 1 k tejto zmluve a troví jej neoddeliteľnú súčasť. Táto príloha však nebola odvolaciemu súdu zo strany žalobcu predložená.
22. Žalovaný vo svojom vyjadrení k návrhu žalobcu na zmenu žalobcu s týmto nesúhlasil, pričom podľa žalovaného postup žalobcu smeruje k zbaveniu povinnosti a zodpovednosti za trovy konania, ktoré vznikajú žalovanému. Takýto postup žalobcu považoval žalovaný za v rozpore so základnými princípmi uvedenými v čl. 5 CSP, keď slúži na zneužitie práva, ktorý by nemal používať právnu ochranu. Podľa žalovaného nebolo preukázané, že súčasťou prevádzanej časti podniku bol aj predmet tohto konania. Žalovaný nemá žiadnu inú vedomosť o predaji časti podniku a ani o obsahu zmluvy, na základe ktorej došlo k predaju časti podniku. S Poukazom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil žalobcu, odmietol, aby uložil žalobcovi sankciu za zjavné zneužitie práva.
23. V následnom vyjadrení žalobca k jeho návrhu na zmenu žalobcu uviedol, že v návrhu na túto zmenu je uvedený zápis zmeny na koho prešli práva Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 27.04.2020 a táto zmena bola zapísaná v Obchodnom registri. Podľa žalobcu o žiadne zneužitie práva sa nejedná, nakoľko spoločnosť Q. je živá spoločnosť, ktorá aktuálne podniká, čo si žalovaný môže overiť z verejne dostupných portálov o spoločnosti.
24. Žalovaný k uvedenému vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že vyhlásenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nastalo dňa 09.10.2019 a Zmluva o predaji časti podniku bola uzavretá a doručená podľa Zbierky listín Obchodného registra až dňa 14.07.2020, t.j. po vyhlásení rozhodnutia súdu prvej inštancie. Podľa žalovaného nie sú splnené podmienky ustanovenia § 80 CSP, keď žalobu v odvolacom konaní nie je možné meniť.
25. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ustanovením § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
26. O odvolaní žalobcu bolo rozhodnuté postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred rozhodnutím.
27. Odvolací súd, vzhľadom na žalobcom predložený procesný návrh na pripustenie zmeny žalobcu, sa v prvom rade musel vysporiadať s týmto návrhom.
28. Podľa § 80 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.
29. Podľa § 80 ods. 2 CSP súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.
30. Podľa § 80 ods. 3 CSP ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.
31. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
32. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
33. Podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.
34. Podľa čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.
35. Podľa čl. 3 ods. 1 CSP treba každé ustanovenie CSP vykladať v súlade s princípmi, na ktorých CSP stojí. Jedným z princípov je podľa čl. 5 CSP neposkytnutie právnej ochrany zjavnému zneužitiu práv. Je pravdou, že CSP umožňuje odmietnuť a sankcionovať úkony zneužívajúce právo iba v rozsahu stanovenom týmto zákonom. Aj keď konanie spočívajúce v účelovom postúpení pohľadávky bezmajetnému postupníkovi po prehre na súde prvej inštancie na škodu úspešného žalovaného v princípe nie je možné odmietnuť, či sankcionovať, nie je dôvod ustanovenie § 80 ods. 2 CSP nevnímať optikou zákazu zneužitia práva. Súdy, riadiac sa princípom zákazu zneužitia práva takému návrhu nemôžu vyhovieť, pretože podľa čl. 16 ods. 1 CSP súd postupuje a rozhoduje o.i. v súlade so základnými princípmi CSP, teda aj so zásadou zákazu zneužitia práva.
36. Z už spomínanej Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 27.04.2020 (po rozhodnutí súdu prvej inštancie) odvolací súd zistil, že špecifikácia majetku časti podnikov, ktoré predmetom predaja podľa tejto zmluvy je výslovne vymenovaná v prílohe č. 1 k tejto zmluve a napriek tomu, že podľa tejto zmluvy tvorí jej neoddeliteľnú súčasť, nebola táto príloha č. 1 odvolaciemu súdu predložená. Zároveň z čl. 2 tejto zmluvy odvolací súd zistil, že kúpna cena za predávanú časť podniku vrátane všetkých jej zložiek spolu so záväzkami, tak ako je uvedené v čl. 1 tejto zmluvy, bola dohodnutá vo výške 1.000,- eur.
37. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/2650/2012 návrhu na vstup procesného nástupcu účastníka do konania podľa § 107a ods. 1 Občanskeho soudního řádu (zákon č. 99/1963 Sb, obdobne § 80 ods. 1, 2 CSP - poznámka odvolacieho súdu) nemožno vyhovieť, ak jeho účelom je zneužitie procesnej úpravy, napríklad spočívajúcej v tom, aby sa možná pohľadávka na náhradu nákladov stala voči neúspešnému žalobcovi nedobytnou.
38. Podľa nálezu Ústavného súdu ČR z 09.04.2015 sp. zn. III. ÚS 2482/2014 primárnym cieľom a zmyslom civilného procesu je ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych súkromných práv. Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní podmienok procesného nástupníctva sústredili len na zisťovanie formálnych predpokladov ustanovených v § 107a ods. 1 OSŽ bez toho, aby venovali náležitú pozornosť krajne podozrivým skutkovým okolnostiam singulárnej sukcesie očividne svedčiacim o zjavne protiprávnom konaní, porušili tým základné právo účastníka konania na spravodlivý proces, ktoré je garantované v čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru ochrany ľudských práv. Ak sú v hre základné práva, musia byť ochrániteľné cestou všetkých opravných prostriedkov.
39. Podľa nálezu Ústavného súdu ČR, sp. zn. III.ÚS 468/11 zo dňa 09.02.2012 platí:
„Obecné soudy nemohou přistupovat k rozhodnutí o procesním nástupnictví podle § 107a o.s.ř. pouze formalisticky, ale musí také posoudit skutečnost, zda nejde pouze o účelové zneužití procesní úpravy zejména s ohledem na ust. § 2 o.s.ř., neboť obecné soudy musí dbát, aby nedocházelo k porušovaní práv a právem chráněných zájmů fyzických a právnických osob a aby nebylo zneužíváno na úkor těchto osob.“
40. Odvolací súd v súvislosti s procesným nástupníctvom na strane žalobcu dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 14.09.2017, sp. zn. 30Cdo 2668/2017, v zmysle ktorého:
„Aby soud mohl ve smyslu ustanovení § 2 o.s.ř. uzavřít, zda návrh žalobce na singulární sukcesi podle ustanovení § 107a odst. 1 o.s.ř. je zneužitím práva, které má vést k tomu, aby pohledávka žalovaného na náhradu nákladů řízení se stala reálně nevymahatelnou, je třeba naplnění dvou předpokladů; jednak musí být zjevné, že strana žalující bude v řízení neúspěšná, a že proto lze očekávat, že jí bude uložena povinnost k náhradě nákladů řízení (zejména podle ustanovení § 142 odst. 1 o.s.ř.), jednak musí být zřejmé, že nový žalobce (postupník) nebude schopen splnit svoji případnou povinnost k náhradě nákladů řízení ve prospěch žalovaného (srov. též právní názor vyjádřený v usnesení Nejvyššího soudu ze dne 27.10.2011 sp.zn. 29Cdo 3013/2010, které bylo uveřejněno pod č. 46 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 2012). Naplnění obou těchto předpokladů nemusí být postaveno zcela najisto; rozhodný
je v tomto směru stav v době rozhodovaní soudu. Jistota o nich nemůže být naprostá, protože nelze zcela vyloučit, že během řízení vyjdou najevo skutkové okolnosti, pro které žalobce bude ve sporu úspěšný, případně že osoba, která do řízení vstoupit na základě návrhu podle ustanovení § 107a odst. 1 o.s.ř., se v budoucnosti stane schopnou nést případnou povinnost k náhradě nákladů řízení, bude-li jí uložena. Postačuje proto, je-li v době, kdy soud rozhoduje o návrhu podle ustanovení § 107a odst. 1 o.s.ř., důvodné podezření, že k postoupení (k jinému převodu) pohledávky nebo jiného práva došlo právě proto, aby případný procesní neúspěch strany žalující nevedl k úspěšnému vymožení přisouzené náhrady nákladů řízení (srov. též právní názor vyjádřený v usnesení Nejvyššího soudu ze dne 12.8.2015 sp.zn. 21Cdo 73/2015 nebo v usnesení Nejvyššího soudu ze dne 17.12.2015 sp.zn. 21Cdo 743/2015), a nabízí se závěr, že smyslem postoupení pohledávky a následného návrhu podle ustanovení § 107a odst. 1 o.s.ř. je zneužití procesní úpravy tímto způsobem (srov. též nález Ústavního soudu ze dne 9.2.2012 sp.zn. III.ÚS 468/11).“
41. V súlade s vyššie uvedeným odvolací súd zároveň poukazuje na závery vyslovené Ústavným súdom SR nálezom III.ÚS 502/2017 z 21.11.2017, v zmysle ktorých pri posudzovaní podstaty nastoleného problému (v súdenom prípade zmena subjektu na strane žalobcu) je potrebné hľadať spravodlivé vyváženie oprávnenia žalobcu žalovať s oprávnením žalovaného na to, aby proti nemu nebola zneužívaná formálna nedokonalosť právnej úpravy. Zo znenia § 80 ods. 2 CSP vyplýva, že súd rozhodujúci o zmene účastníka by po preukázaní prechodu práv alebo povinností nemal inú možnosť, len takémuto procesnému návrhu bez ďalšieho vyhovieť. Uplatnením základných princípov Civilného sporového poriadku s požiadavky ústavne konformného výkladu aplikovaného ustanovenia bolo namieste poskytnúť účinnú a spravodlivú ochranu právam a právom chráneným záujmom žalovaného pred zneužitím práva. Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že už na prvý pohľad postúpenie pohľadávky žalobcom prináša minimálne sťaženie garancií žalovaného domôcť sa svojich práv predstavujúcich náhradu trov konania v prípade jeho úspechu v konaní. Postúpenie pohľadávky na subjekt, ktorý nevykazuje prakticky žiadnu činnosť, teda ani žiaden obrat či zisk, je prinajmenšom nekalou obchodnou praktikou, ktorej súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu, keďže výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka), či v rozpore s poctivým obchodným stykom (§ 265 Obchodného zákonníka). V danom prípade ide o zjavne špekulatívny postup, ku ktorému pristúpil žalobca uvedomujúc si (a vyplýva to aj z rozhodnutia súdu prvej inštancie), že si na súde uplatnil pohľadávku ako nárok na zmluvnú pokutu, ktorú vyhodnotil súd prvej inštancie ako neexistujúcu.
42. Odvolací súd na podporu svojho procesného rozhodnutia poukazuje taktiež na nálezy Ústavného súdu SR vo veci III.ÚS 36/2010 zo 04.05.2010, I.ÚS 250/2010, III.ÚS 72/2010, ktoré svedčia o konštantnej judikatúre ústavného súdu vo vzťahu k neprípustnosti jednostranného a formalistického výkladu ustanovení zákona, a v zmysle ktorých „ súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne, ale môže sa od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (Čl. 152 ods. 4 ústavy) s tým, že i v takýchto prípadoch sa súd musí vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu, alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle Čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení a citovaný článok ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“ (pozri aj III.ÚS 341/2007).
43. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, pričom podľa odvolacieho súdu žalobca zneužil inštitút zmeny žaloby v nepoctivej pohnútke, keď svoju fiktívnu pohľadávku žalobca mal postúpiť zmluvou o predaji časti podniku, a to až po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktoré bolo v celom rozsahu v neprospech žalobcu s tým, že kúpna cena za predaj časti podniku, ktorého predmetom mala byť aj pohľadávka žalobcu uplatnená v tomto konaní, bola za symbolickú odplatu vo výške 1.000,- eur, zohľadniac pritom aj spriaznenosť predávajúceho a kupujúceho, kde štatutárny zástupca oboch týchto obchodných spoločností je tá istá osoba V.. Q. E.. Zároveň odvolací súd z účtovnej závierky obchodnej spoločnosti, na ktorú mala byť pohľadávka žalobcu uplatnená v tomto konaní prevedená zmluvou o predaji podniku - Q., W..Y..R.. zistil, že táto už v účtovnom roku 2019 nevlastnila žiaden nehnuteľný majetok a jej finančný majetok bol len v minimálnej výške (974,- eur). Preto podľa odvolacieho súdu
je jediným dôvodom pre predaj tejto pohľadávky žalobcom to, že nebude zodpovedný za náhradu prípadných trov konania. Odvolací súd musí konštatovať, že v danom prípade návrh na zmenu žalobcu vykazuje známky neužitia tohto inštitútu, a preto takýto návrh žalobcu zamietol. Podľa odvolacieho súdu žalobca zneužil inštitúty predaja podniku v nepoctivej pohnútke v snahe vyhnúť sa prípadnej náhrady trov konania, keď svoju pohľadávku postúpil po nepriaznivom rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktorý aj keď neprávoplatne jeho nárok v celom rozsahu zamietol, zohľadniac pritom symbolickú odplatu vo výške 1.000,- eur a spriaznenosť predávajúceho a kupujúceho, ktorého štatutárnym orgánom je tá istá osoba. Nemenej podstatné je, že spoločnosť, na ktorú bola táto pohľadávka prevedená podľa účtovnej závierky za rok 2019 vykazoval minimálny zisk 9.701,- eur, nevlastní žiaden nehnuteľný majetok a minimálny finančný majetok. Preto v danom prípade návrh na zmenu účastníkov vykazuje znaky zneužitia tohto inštitútu, a preto tento procesný návrh žalobcu odvolací súd zamietol. Tento záver odvolacieho súdu je súladný aj s vyššie uvedenou judikatúrou.
44. Po vyriešení otázky subjektu na strane žalobcu, keď žalobcom v predmetnom spore ostal naďalej pôvodný žalobca, odvolací súd pristúpil k preskúmaniu správnosti rozhodnutia vo veci samej.
45. Súd prvej inštancie v predmetnom spore vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s výstižným a vyčerpávajúcim odôvodnením prvoinštančného rozhodnutia, na ktoré odkazuje.
46. Žalobca si svoj nárok v tomto konaní uplatnil titulom zmluvnej pokuty uvedenej v bode 3 ods. 7 Zmluvy o spolupráci a uzavretí budúcich zmlúv zo dňa 30.09.2011, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že ak nedôjde k uzavretiu ktorejkoľvek budúcej zmluvy uvedenej v ustanovení ods. 1 písm. a), b) a d) z dôvodu na strane vlastníka, alebo ak vlastník akýmkoľvek svojim porušením záväzku z tejto zmluvy alebo budúcich zmlúv, iným konaním, či pominutím zmarí účel sledovaný touto zmluvou, vznikne zástupcovi právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 200.000,- eur, ktorá je splatná do 5 dní odo dňa, kedy márne uplynula lehota na uzavretie budúcej zmluvy, alebo odo dňa, kedy vyšlo najavo, že účel sledovaný touto zmluvou nie je možné dosiahnuť, alebo že bol zmarený.
47. V Zmluve o spolupráci a uzavretí budúcich zmlúv si zmluvné strany, t.j. žalobca aj žalovaný, vzájomne vymienili vyvíjať činnosť smerujúcu k realizácii Skládky odpadov Ž. s tým, že táto skládke nebola zaradená do Programu odpadového hospodárstva Prešovského samosprávneho kraja, keď žalovaný sa opakovane prostredníctvom vtedajšieho právneho zástupcu žalobcu X.. Q. S. - advokátka snažil o vydanie potrebného územného rozhodnutia. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca nenamietal nedostatočný rozsah týchto plnomocenstiev žalovaného pre X.. S.. Túto skutočnosť začal namietať až v podanom odvolaní rovnako tak, že nebol informovaní o nezaradení Skládky odpadov Ž. do Programu odpadového hospodárstva na roky 201 - 2015. Táto odvolacia argumentácia však nijako neobstojí, keďže X.. S. sám v mene žalovaného podal odvolanie v správnom odvolacom konaní proti rozhodnutiu obce Ž. ako príslušného stavebného úradu zo dňa 25.05.2015. Tak ako to vyplývalo z čl. 5 mohol žalobca priamo alebo prostredníctvom určenej tretej osoby - X.. S. vo vzťahu k tretím osobám uskutočňovať všetky práva ako aj iné úkony súvisiace so získaním územného rozhodnutia a následne stavebného povolenia, t.j. vyvíjať činnosť smerujúcu k realizácii Skládky odpadov v obci Ž.. Bolo nesporné, že X.. S. vykonával množstvo úkonov právneho zastúpenia súvisiace s vydaním tohto územného, resp. následne stavebného poverenia, keď ani žalobca nenamietal, že by žalovaný akýmkoľvek spôsobom nespolupracoval s X.. S.. Preto sa odvolaciemu súdu javí tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní ohľadom obmedzenia plnej moci za účelové, keď nijako nebolo preukázané, že by táto „obmedzená“ plná moc pre X.. S. tomuto bránila využiť akýkoľvek právny prostriedok smerujúci k získaniu potrebných rozhodnutí. Žalobca nepredložil, a to ani v rámci odvolacieho konania, súdu žiaden doklad, z ktorého by vyplývalo, že táto „obmedzená“ plná moc pre X.. S. tomuto znemožnila akýkoľvek úkon v mene žalovaného, alebo že by prípadne žalobca vyzval žalovaného na poskytnutie súčinnosti, a to nielen v súvislosti s plnomocenstvom pre X.. S.. Z príslušných rozhodnutí stavebného úradu obce Ž., ako aj druhostupňového stavebného orgánu, ktorým potvrdil rozhodnutie obce Ž. o zamietnutí územného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že príčinou nevydania územného rozhodnutia pre Skládku odpadov Ž. je absencia Skládky obce Ž. v Programe odpadového hospodárstva Prešovského samosprávneho kraja a taktiež absencia v územnom pláne a nie nečinnosť resp. neposkytnutie potrebných dokladov žalovaným. V uvedenej skládke okrem iného bránila aj stavebná uzávera vydaná obcou Ž., tak ako to vyplýva z týchto rozhodnutí, kde ani náznakom z odôvodnenia týchto rozhodnutí nevyplýva, že k ich
nevydaniu došlo z dôvodu pasivitu, resp. nekonania žalovaného - jeho bývalého právneho zástupcu, ktorý bol v tomto konaní právnym zástupcom žalobcu v prvostupňovom konaní, ale z dôvodu, že Skládka Ž. sa nenachádza v pláne odpadového hospodárstva v územnom pláne vyššieho územného celku. Táto skutočnosť napokon vyplýva aj z listu Krajskej prokuratúry Prešov, ktorá tieto skutočnosti potvrdila.
48. S poukazom na vyššie uvedené preto ďalšia odvolacia argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že mu žalovaný neoznámil nezaradenie Skládky odpadov do Programu odpadového hospodárstva, prípadne skutočnosti, že nezískal povolanie príslušných štátnych orgánov (územné a stavebné povolenie) nijako neobstojí, keď jeho zástupca - X.. S. uskutočňoval v mene žalovaného všetky úkony potrebné k získaniu týchto povolení, kde naviac žalovaný správne podotkol, že program odpadového hospodárstva Prešovského samosprávneho kraja je verejne dostupným dokumentom, preto žalovaný nijakým svojim konaním, alebo opomenutím nezmaril účel sledovaný Zmluvou o budúcej spolupráci. Odvolací súd podotýka, že tak ako to vyplýva z príslušných rozhodnutí správnych orgánov, X.. S. bol výlučným a jediným právnym zástupcom žalovaného v týchto konaniach s tým, že nikdy nevyzýval žalovaného na poskytnutie súčinnosti, resp. namietal odopretie tejto súčinnosti zo strany žalovaného v týchto konaniach.
49. Záverom odvolací súd dodáva, že na pojednávaní konanom dňa 09.10.2019 bol vypočutý štatutárny zástupca žalovaného H.. X. Š., ktorého výsluch potvrdil skutočnosti uvádzané žalovaným a ktoré neboli žalobcom na tomto pojednávaní namietané. Zároveň na tomto pojednávaní obe sporové strany, t.j. vrátane žalobcu uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, preto odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ďalšie dokazovanie, hoci sa to javilo potrebným, nijako neobstojí, keď žalobca toto ďalšie dokazovanie nenavrhol. Odvolací súd zároveň poukazuje, že v prejednávanej veci ide výlučne o sporové, a teda kontradiktórne konanie, kde súd nemá možnosť vykonávať dôkazy, ktoré sporovými stranami navrhnuté neboli. V prípade, ak by tak urobil, porušil by tým nielen príslušné procesné predpisy, ale aj zásadu rovnosti strán v spore.
50. Odvolací súd pripomína, že súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
51. Ostatnými odvolacími námietkami žalobcu sa odvolací súd bližšie nezaoberal, pretože z podaného odvolania nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti, pre ktoré by odvolateľ mohol tieto námietky relevantne uplatniť.
52. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ustanovením § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny, vrátane zodpovedajúceho výroku o trovách konania.
53. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého žalovaný ako sporová strana mal v odvolacom konaní plný úspech, teda má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).