Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Csp/5/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Johanou Bertovou v spore žalobcu: R. V., O. XX.XX.XXXX, Z. V. Y. XX, XXX XX Ľ., právne zastúpený: JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sovietskych hrdinov 163 / 66, 089 01 Svidník proti žalovanému: 365.bank, a. s., Dvořákovo nábrežie 4, 8112 Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, o vydanie bezdôvodného obohatenia 897 Eur s prísl. a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, takto:

rozhodol:

I. Súd určuje, že úver zo Zmluvy o úvere lepšia splátka, č. XXXXXXXXXX, zo dňa 22.01.2014, uzavretej medzi stranami, je bezúročný a bez poplatkov.

II. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 897 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 897 Eur od 22.01.2021 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere lepšia splátka č. XXXXXXXXXX, zo dňa 22.01.2014, v časti 3. Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, bod 3.11, v znení: „ zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto ZoÚ, predložia na prerokovanie a rozhodnutie stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri spoločnosti Rozhodcovská a mediačná a.s., so sídlom Dunajská 15 v Bratislave, IČO: 46 023 151, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku v súlade so O rozhodcovskom konaní. Dlžník a spoludlžník berú na vedomie, že doručený rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, je pre účastníkov rozhodcovského konania záväzný a ako exekučný titul môže byť podkladom pre nútený výkon splnenia povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom. Rozhodcovské konanie je jednostupňové, a preto proti rozhodcovskému rozsudku nemožno podať riadny opravný prostriedok (napr. odvolanie). Rozhodcovský rozsudok možno napadnúť len so zákonom vymedzených dôvodov, a to v lehote do tridsiatich dní od jeho doručenia.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

IV. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere lepšia splátka, č. XXXXXXXXXX, zo dňa 22.01.2014, v Obchodných podmienkach, v článku 5. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5.6, v znení: „ platby od klienta sa voči pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) poplatky podľa sadzobníka poplatkov, (2) úrok z omeškania, (3) úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru. V prípadoch viacerých pohľadávok banky voči klientovi sa platby klienta započítavajú najskôr na pohľadávku skôr splatnú podľa uvedeného poradia.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

V. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 07.01.2021 domáhal, aby súd rozhodol tak, že: Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 897 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 897 Eur od 22.01.2021 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o úvere lepšia splátka č. XXXXXXXXXX, zo dňa 22.01.2014, v časti 3. Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, bod 3. 11, v znení: „ zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto ZoÚ, predložia na prerokovanie a rozhodnutie stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri spoločnosti Rozhodcovská a mediačná a. s. so sídlom Dunajská 15 Bratislave, IČO: 46023151, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku v súlade so O rozhodcovskom konaní. Dlžník a spoludlžník berú na vedomie, že doručený rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, je pre účastníkov rozhodcovského konania záväzný a ako exekučný titulu môže byť podkladom pre nútený výkon splnenia povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom. Rozhodcovské konanie je jednostupňové, a preto proti rozhodcovskému rozsudku nemožno podať riadny opravný prostriedok (napr. odvolanie). Rozhodcovský rozsudok možno napadnúť len so zákonom vymedzených dôvodov, a to v lehote do tridsiatich dní od jeho doručenia. “, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere lepšia splátka, č. XXXXXXXXXX, zo dňa 22.01.2014, Obchodných podmienkach, v článku 5. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5. 6, v znení: „ platby od klienta sa voči pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) poplatky podľa sadzobníka poplatkov, (2) úrok z omeškania, (3) úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru. V prípadoch viacerých pohľadávok banky voči klientovi sa platby klienta započítavajú najskôr na pohľadávku skôr splatnú podľa uvedeného poradia. “, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žalobca si uplatnil aj právo na náhradu trov konania.

2. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že: Žalobca so žalovanou uzatvoril Zmluvu o úvere lepšia splátka č. XXXXXXXXXX, zo dňa 22.01.2014 (ďalej len Úverová zmluva). Predmetom úverovej zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 5.700 Eur, ktorý sa zaviazal žalovanej zaplatiť v 120 mesačných splátkach vo výške 107,80 Eur, s konečnou splatnosťou úveru 20.01.2024. V úverovej zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba vo výške 15,9%, RPMN vo výške 17,76% a priemerná RPMN vo výške 19,35%. Jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú žalobca uzatvoril ako spotrebiteľ so žalovanou, dodávateľkou finančnej služby. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa 9 ods. 2/ o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ), platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Úverová zmluva neobsahuje náležitosti podľa a ZoSÚ. Úverová zmluva neobsahuje správny údaj o výške RPMN, ktorý je v zmluve uvedený vo výške 17,76 %. Hodnota RPMN sa vypočítava zo vzorca na výpočet RPMN. Správna výška podľa oficiálnej internetovej kalkulačky Ministerstva financií Slovenskej republiky, z Portálu finančnej osvety a ochrany spotrebiteľa MF SR, ktorá vyžaduje aj zadanie dátumu uzatvorenia úverovej zmluvy je 21,05%. V úverovej zmluve je tiež uvedená nesprávne celková výška nákladov 5.683,83 Eur. Celková výška nákladov predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorú má spotrebiteľ na úver skutočne zaplatiť (výška mesačnej splátky x počet splátok), čo predstavuje v danom prípade sumu 12.936 Eur (107,80 Eur x 120) a výškou poskytnutého úveru (5.700 Eur). Skutočná celková výška nákladov je preto správne 7.236 Eur (12.936 Eur - 5.700 Eur = 7.236 Eur). Bezdôvodné obohatenie žalobca žaluje vo výške rozdielu medzi jeho platbami, t.j. 6.597 Eur a výškou úveru 5.700 Eur, teda 897 Eur. O skutočnosti, že sa žalovaná na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila, sa dozvedel od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, o čom predložil prehlásenie zo dňa 13.11.2020. Čo sa týka objektívnej premlčacej doby, žalobca navrhol aplikovať 10 - ročnú objektívnu premlčaciu dobu, nakoľko žalovaná sa bezdôvodne obohatila prijatím súm, o ktorých vedela v čase ich prijatia, že jej nepatria. Dodávateľ pozná (musí poznať) ZoSÚ a preto, ak uzatvorí so spotrebiteľom formulárovú spotrebiteľskú úverovú zmluvu, v ktorej neuvedie predpísané obligatórne náležitosti úverovej zmluvy, dôsledkom čoho je úver bezúročný a bezpoplatkový a napriek tomu príjme od spotrebiteľa splátky nad istinu úveru a spotrebiteľovi ich nevráti, tak sa na úkor spotrebiteľa obohacuje bezdôvodne. Úverová zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, v časti 3. Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, bod 3.11, v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú

z tejto ZoÚ, predložia na prerokovanie a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri spoločnosti Rozhodcovská a mediačná a.s. so sídlom Dunajská 15 v Bratislave, IČO 46 023 151, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku v súlade so o rozhodcovskom konaní. Dlžník a Spoludlžník berú na vedomie, že doručený rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, je pre účastníkov rozhodcovského konania záväzný a ako exekučný titul môže byť podkladom pre nútený výkon splnenia povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom. Rozhodcovské konanie je jednostupňové, a preto proti rozhodcovskému rozsudku nemožno podať riadny opravný prostriedok (napr. odvolanie). Rozhodcovský rozsudok možno napadnúť len zo zákonom vymedzených dôvodov, a to v lehote do 30 dní od jeho doručenia.“ Cieľom žalovanej je dosiahnuť, aby sa žalobca bez možnosti voľby podriadil jeho rozhodcovskému konaniu. V spotrebiteľských úveroch je neprijateľným dojednanie, ktorým sa zmluvné strany dohodnú riešiť všetky spory vyplývajúce z úverovej zmluvy výlučne pred rozhodcovským súdom, vopred vybraným dodávateľom, a následne by rozhodnutie tohto rozhodcovského súdu malo slúžiť ako exekučný titul. Rozhodcovská zmluva vo svojich dôsledkoch spôsobuje, že o právach a právom chránených záujmoch spotrebiteľa rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou verejnoprávnou inštitúciou, teda bez súdnej kontroly zmluvných podmienok. Takáto zmluvná podmienka vytvára materiálnu disproporciu v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa vopred vzdáva svojich práv, vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou a zhoršuje si tým svoje zmluvné postavenie. Nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. K neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky dospel aj Okresný súd Prešov rozsudkom, sp. zn. , zo dňa 21.02.2018, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. , zo dňa 04.10.2018. Úverová zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, v Obchodných podmienkach, v článku 5. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5.6, v znení: „Platby od Klienta sa voči pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) poplatky podľa Sadzobníka poplatkov, (2) úrok z omeškania, (3) úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru. V prípade viacerých pohľadávok banky voči Klientovi sa platby Klienta započítavajú najskôr na pohľadávku skôr splatnú podľa uvedeného poradia.“ Predmetné zmluvné ustanovenie poskytuje žalovanej ako dodávateľovi úveru možnosť započítavať platby žalobcu na iný účel, akým je splatenie istiny tohto úveru, a bez ohľadu na vôľu žalobcu. Toto ustanovenie zmluvy zakladá nevyvážený vzťah medzi žalobcom a žalovanou, pokiaľ ide o započítavanie platieb žalobcu na predmetný úver, keďže umožňuje žalovanej postupovať v tomto smere nepredvídateľne a započítavanie platieb žalobcu sa tak stáva preňho netransparentné. Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje, v rozpore s požiadavkou dobrej viery, zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou klauzulou ( ). O neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky a priamo vo vzťahu k žalovanej, už bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Svidník, sp. zn. , zo dňa 24.01.2019, ktorý potvrdil Krajský súd Prešov, sp. zn. , zo dňa 26.08.2019. Z rozsudku Okresného súdu Svidník žalobca vyberá: odôvodnenie 45.: „Uvedené zmluvné ustanovenie poskytlo žalovanej v priamom rozpore s možnosť započítať platby žalobkyne aj na iný účel, ako je prioritné splácanie istiny. Táto zmluvná podmienka založila nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s generálnou klauzulou uvedenou v . Zmluvná podmienka, ktorej neplatnosť súd vyhlásil, znamenala odchýlenie od ustanovenia v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ má oprávnený záujem na prioritnom splácaní istiny, pričom žalovaná uprednostnila vlastné ekonomické záujmy v neprospech spotrebiteľa.“ To isté sa týka aj rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. , zo dňa 15.11.2018 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. , zo dňa 27.08.2019, z ktorého vyberá: odôvodnenie 14.: „Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď vyhovel žalobe v časti o určenie konkrétnej zmluvnej podmienky uvedenej v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX z 23.11.2010, v Obchodných podmienkach, článku 5. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie - bod 5.6 v presnom znení za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd jednoznačne súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že išlo o vopred pripravený text veriteľa, kedy absentuje vôľa zmluvných strán dohodnúť sa na povinnosti dlžníka platiť platby na iný účel, ako je splatenie istiny úveru. Išlo o podmienku, ktorá nebola individuálne dohodnutá a predstavuje ľubovôľu dodávateľa započítať platby na iný účel ako boli určené, čo jednoznačne spôsobuje nerovnováhu v spotrebiteľských vzťahoch v neprospech spotrebiteľa.“ odôvodnenie 15.: „Vo vzťahu k vysloveniu neprijateľnej zmluvnej podmienky súdom prvej inštancie odvolací súd ešte uvádza, že v zmysle čl. 6 ods. nekalá zmluvná podmienka spotrebiteľa nezaväzuje a v tejto súvislosti dokonca nie je potrebné, aby spotrebiteľ túto podmienku vopred napadol. Cieľ, ktorým je posilnenie ochrany spotrebiteľa, totiž nemožno dosiahnuť, pokiaľ by sami spotrebitelia boli povinní namietať nekalý charakter zmluvnej podmienky. Účinnú ochranu

spotrebiteľa možno zaručiť len v prípade, ak je vnútroštátnemu súdu priznaná možnosť posúdiť ex offo takúto podmienku. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak takúto podmienku považuje za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, s výnimkou prípadu, keď spotrebiteľ proti tomuto namieta (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 04.06.2009, PANNON GSM, C-243/08, 2009 I-04713).“ Žalobca priložil k žalobe nasledujúce dôkazy: zmluva o úvere lepšia splátka medzi zmluvnými stranami žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom zo dňa 22.01.2014 na čísle listu 5, prepočet na interaktívnej kalkulačke na výpočet RPMN na čísle listu 6, výpis z účtu na meno žalobcu zo dňa 26.10.2020 na čísle listu 7, prehlásenie združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 13.11.2020 na číslo listu 8, obchodné podmienky pre úver dostupná pôžička žalovaného účinné od 10.06.2013 na čísle listu 9 až 11.

3. Tunajší súd doručil žalobu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nej žalovanému dňa 21.01.2021.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným Okresnému súdu Prešov 28.01.2021, v ktorom uviedol: Žalovaný v celom rozsahu popiera tvrdenia žalobcu a predkladá v súdom stanovenej lehote nasledovné vyjadrenie: Podľa názoru žalobcu v zmluve o úvere absentuje uvedenie konkrétnej doby trvania zmluvy o úvere. Žalobca chcel súdu tvrdiť, že nevedel, dokedy bude musieť dlh splácať. Zmluva o úvere jasne obsahuje dva základné údaje, a to počet mesačných splátok v bode 3.1 zmluvy o úvere, a to 120 mesiacov a termín konečnej splatnosti úveru dňa 20.01.2024. Priemerný spotrebiteľ je vymedzený dnes dobre známou formulou „Gut Springenheide“. Súdny dvor ES „zadefinoval“ priemerného spotrebiteľa ako „v rozumnej miere pozorného a opatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov. Doba splácania úveru bola dohodnutá na 120 mesačných splátok s rovnakým dátumom splatnosti. Počet splátok a doba trvania zmluvy o úvere je v danom skutkovom prípade totožným údajom, čo si žalobca ako priemerne uvedomelý spotrebiteľ musel vedieť uvedomiť a vyhodnotiť. Názor žalovaného potvrdzuje aj aktuálna súdna prax. Napríklad podľa rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica v konaní sp. zn. , v rozhodnutí zo dňa 16.08.2018 súd uviedol, že v tejto súvislosti odvolací súd, aplikujúc eurokonformný výklad, uvádza, že z počtu splátok úveru - 96 mesiacov, vyplýva doba trvania zmluvy, z ktorej priemerný spotrebiteľ, ktorým bezpochyby je aj samotná žalobkyňa, vie presne určiť termín konečnej splatnosti úveru. Na okraj odvolací súd uvádza, že zákonodarca predmetnou, vyššie uvedenou novelou zákona o spotrebiteľských úveroch vypustil zo zákona povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere „termín konečnej splatnosti úveru“, pretože uvedené bolo v rozpore aj so Smernicou č. 2008/48/ES. Na základe vysloveného názoru sa odvolací súd nemohol stotožniť s tvrdeniami žalobkyne, že v zmluve nebola určená doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru. Úlohou práva a súdneho konania je súčasne edukatívne pôsobiť na strany sporu. Spotrebiteľov je tak potrebné vychovávať k zodpovednému uzatváraniu zmluvných záväzkov, naučiť sa v týchto záväzkoch orientovať a vedieť posúdiť následky svojich vlastných právnych úkonov. Formalistický výklad, ktorý spotrebiteľovi umožňuje vyhnúť sa úhrady úrokov len z dôvodu, aký uvádza žalobca, t.j. lebo spotrebiteľ predsa sám si nemusí vedieť vyčítať z počtu splátok 120 a termínu konečnej splatnosti na akú dobu uzatvára zmluvu o úvere, nepredstavuje podľa názoru žalovaného edukatívne pôsobenie smerujúce k zvýšeniu zodpovednosti a ostražitosti spotrebiteľa. Žalobca a žalovaný sa v zmluve o úvere dohodli, že žalobca bude splácať úver vo forme pravidelných mesačných splátok vždy k 20. dňu v mesiaci, a to v počte 120 splátok. Žalobca mal úver splácať formou splátok vo výške 107,80 Eur. Zmluva o úvere obsahuje údaj o RPMN banky, a to vo výške 17,76 %. Podľa žalobcu však nebola uvedená správne, nakoľko mu nezáväzná internetová kalkulačka vypočítala RPMN vo výške 21,05 %. Tieto kalkulačky sú však len informatívnym a nezáväzným prostriedkom, ktorých závery nie je možné považovať za hodnoverné a aplikovať na dané súdne konanie. Internetové kalkulačky neposkytujú úplné a presné výpočty, sú orientačným nástrojom, ktorý informatívne počíta RPMN, no nemožno na nehľadieť ako na záväzný dôkaz. Žalovaný trvá na tom, že údaj o RPMN bol v zmluve o úvere uvedený správne a v žiadnom prípade nebol uvedený v neprospech spotrebiteľa. Ani z tohto dôvodu tak zmluvu o úvere nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou na jej základe poskytnutého úveru. Podľa rozhodnutia Okresného súdu Revúca sp. zn. súd poukazuje na to, že vzorec, podľa ktorého sa RPMN vypočítava, bol podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úvere iný, ako je vzorec výpočtu RPMN podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy. Kalkulačky prístupné na internete, ktoré umožňujú výpočet RPMN, robia výpočet podľa vzorca platného v súčasnosti. V čase uzavretia zmluvy mohol veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť len takú výšku RPMN, ktorá bola vypočítaná podľa vzorca, ktorý ustanovoval zákon v čase uzavretia zmluvy a nie podľa vzorca, ktorý je uvedený v zákone v neskoršom znení. Preto skutočnosť, že podľa súčasného výpočtu je 'RPMN-21,17 %, neznamená, že výška RPMN

bola v zmluve uvedená nesprávne. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že úver nie je bezúročný a bez poplatkov. Pritom sa odvolávame aj na názor Okresného súdu Prešov sp. zn. , ktorý skúmal výpočet RPMN v inej zmluve o úvere: „Súd si rovnako overil výpočet RPMN na internetovej kalkulačke používanej žalobcom, pričom výška RPMN pri úvere 2.000 Eur a pravidelnej splátke 58 Eur po dobu 60-tich mesiacov vyšla vo výške 27,32 %, čo je o 0,5 % viac ako RPMN uvedená v zmluve, pričom si je však súd vedomý toho, že táto kalkulačka nie je celkom presná z dôvodu, že výška RPMN závisí aj od dňa v mesiaci, kedy bol úver poskytnutý. Vzhľadom na uvedené považuje súd výpočet RPMN zo strany žalovaného za správny, a teda žalobca nesprávny výpočet RPMN nepreukázal. Krajský súd Banská Bystrica v aktuálnom rozhodnutí sp. zn. uviedol nasledovné: „Prepočet výšky RPMN súdom prvej inštancie podľa kalkulačky, aj keď je verejne dostupná, nie je natoľko relevantným údajom, aby mohol z neho súd bez ďalšieho vychádzať, a to o to skôr, že údaj o RPMN, ktorý sa musí vypočítať veriteľom pri poskytovaní úveru spotrebiteľovi podľa presného vzorca, do ktorého veriteľ uvádza rôzne vstupné údaje podľa aktuálnych informácií, ktoré nemôže mať súd k dispozícii v celom rozsahu, nie je údajom relevantným. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu nevyplýva, z akých vstupných údajov výšku RPMN vypočítal, preto je ním uvádzaný údaj o RPMN nepreskúmateľný. Z tohto dôvodu preto ani súdom prvej inštancie uvádzaná nesprávna výška RPMN nemá žiadnu relevanciu.“ Podľa ust. celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok, Podľa ust. celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, rozumieme súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Opakovane uvádzame, že spotrebiteľ nebol spochybnený v možnosti posúdiť rozsah svojho záväzku, nakoľko poznal údaje o výške úveru a celkovej výške nákladov, vedel, koľko bude nakoniec musieť zaplatiť a prijatím úveru s takýmito podmienkami súhlasil. To, že tvrdí, že bude musieť zaplatiť inú sumu, však nevychádza zo žiadneho konkrétneho prepočtu, ktorý by reagoval na zákonnú dikciu pojmu celková čiastka úveru. Zmluva o úvere obsahuje všetky požiadavky, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje vychádzajúc pritom z pre Slovenskú republiku záväzného rozsudku Súdneho dvora vo veci č. C - 42/15, Home Credit Slovakia. V predmetnom rozsudku Súdny dvor ES uviedol, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa čl. 10 ods. 2 smernice, sankcia v podobe toho, že zmluva sa považuje za zmluvu bez úrokov a poplatkov je primeraná len v prípade, ak ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súčasne žalovaný trvá na správnosti údajov uvedených v zmluve o úvere, nakoľko tieto zodpovedajú výške nákladov spočívajúcich z úrokov za poskytnutý úver. Dikcia zákona nehovorí o tom, že celkovou čiastkou, ktorú má spotrebiteľ uhradiť je násobok počtu splátok s ich výškou, ale podľa ust. celkovou čiastkou sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Žalovaný namietal premlčanie žalobcom uplatneného nároku, a to v subjektívnej aj objektívnej premlčacej dobe. Žalobca doručil žalobu súdu dňa 07.01.2021, pričom subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 02.12.2016. V zmysle ust. právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. V zmysle ust. najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Ide napr. o rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. : Objektivní a subjektivní promlčecí doby (, obč. zák.) jsou - co do svého počátku i konce - stanoveny odlišně. Obě doby jsou na sobě nezávislé, takže skončí-li běh jedné z nich, právo na vydání plnění z bezdůvodného obohacení se promlčí bez ohledu na druhou promlčecí dobu. Subjektivní promlčecí doba nemůže začít běžet dříve, než právo na vydání bezdůvodného obohacení vůbec vznikne (aby bylo možno hovořit o promlčení práva, musí toto právo nejprve vzniknout), tedy dříve než začne běh objektivní lhůty, jejíž počátek je spjat s okamžikem, kdy jsou splněny všechny předpoklady vzniku právního vztahu z bezdůvodného obohacení, tj. kdy se povinný obohatil. Počátek subjektivní promlčecí doby se váže k okamžiku, kdy oprávněný nabyl vědomost o tom, že na jeho úkor došlo k bezdůvodnému obohacení a kdo se bezdůvodně obohatil. Subjektívnu vedomosť o skutkových vedomostiach, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, Žalobca mal v momente splatenia úveru. Tento záver sa pritom opiera o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Žalovaný aj s ohľadom na ustálenú

súdnu prax a názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má za to, že plynutie premlčacej doby, hoc subjektívnej, začína momentom, kedy žalobca uhradil splátku v rozsahu nad istinu úveru. Podľa Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. , „Neobstojí argumentácia žalobcu, podľa ktorého sa o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného dozvedel po korešpondencii s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Zmluvy uzatvorené a spochybňované žalobcom pochádzajú z rokov 2010 až 2013 a boli uzatvárané až po prijatí o spotrebiteľských úveroch a č. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (účinného od 2.4.2010) a pri týchto predpisoch vzhľadom na ich uverejnenie v Zbierke zákonov platí domnienka, že sa stali známymi pre každého, koho sa týkali. Je nutné vychádzať z toho, že žalobca v čase uzavretia zmlúv vedel, že ak v zmluvách chýbajú niektoré podstatné údaje (napr. o RPMN a podobne), úvery môžu byť pokladané za bezúročné a bez poplatkov. Žalobca sa tak reálne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatil úrok, ktorý nebol povinný zaplatiť. Nemožno akceptovať námietku žalobcu o 10-ročnej premlčacej lehote, keďže v konaní ani neprodukoval dôkazy o tom, že žalovaný sa dopustil úmyselného konania, čoho predpokladom by bola vedomosť konajúceho (žalovaného), že sa bezdôvodne obohacuje. Záver o úmyselnom bezdôvodnom obohatení nemôže súd prijať automaticky, bez akýchkoľvek relevantných dôkazov. Vzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi uplynula subjektívna 2-ročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na splátku zo zmluvy č. 9827960386 vykonanú 12.11.2014, aj v jej prípade, berúc do úvahy dátum podania žaloby (23.05.2017), ide už o nárok premlčaný. Podľa ust. vyhlášky č. ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“ Vychádzajúc z vyššie uvedeného má žalovaný za to, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňom, kedy žalobca uhradil žalovanému poslednú splátku úveru a tým splatil predčasne celý úver. Súd prvej inštancie v predmetnom rozsudku ďalej uvádza: Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Ak sa plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne po častiach, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, kedy k plneniu došlo. V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí vždy priamo smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačí teda, kedy žalovaný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. napriek tomu, že vymedzuje vo svojich ustanoveniach úmyselné bezdôvodné obohatenie, podstatu úmyselného konania nevymedzuje, preto sa pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Zavinenie podľa je vybudované na dvoch zložkách - vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O nepriamy úmysel ide, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený. Žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. Žalovaný musel vedieť, že neuvedením všetkých zákonných náležitostí v zmluve o úvere nastane sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a pre prípad, že sa tak stane, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený. Konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy, ktorý nerešpektoval ustanovenia zákona slúžiace na ochranu spotrebiteľa nemožno považovať za súladné s dobrými mravmi. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorého návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobkyni, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. (porovnaj rozsudky Krajského súdu v Prešove, sp. zn. z 12.12.2011, sp. zn. z 21.01.2013). Z uvedeného dôvodu je v danom prípade potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť v momente, keď suma celkových úhrad žalobcu prekročila sumu poskytnutého úveru. Žalovaný sa nestotožňuje s aplikáciou desaťročnej objektívnej premlčacej doby, pretože ako uviedol žalovaný v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaný bezdôvodne obohatil úmyselne. Nebolo preukázané, že by úmysel žalovaného smeroval k získaniu bezdôvodného obohatenia v rozhodnom čase, t.j. v čase uzatvorenia zmluvy. Za najdôležitejšie rozhodnutie preukazujúce nesprávnosť rozhodnutia súdu v súvislosti s aplikáciou

desaťročnej premlčacej doby považuje žalovaný rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. - V prejednávanej veci odvolací súd posúdil bezdôvodné obohatenie žalovaného ako úmyselné, pričom konštatoval nepriamy úmysel žalovaného získať majetkový prospech bez právneho dôvodu na úkor žalobkyne. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno vyvodiť, že uvedený nepriamy úmysel žalovaného je daný určitými faktormi a okolnosťami, ktoré spočívajú v profesionálnosti a odbornosti žalovaného, v dlhoročnom pôsobení žalovaného na finančnom trhu v oblasti poskytovania úverov a pôžičiek, v úmysle žalovaného dosiahnuť zisk dojednávaním nekorektných úrokov a odplaty a taktiež v množstve súdnych sporov nebankových subjektov so spotrebiteľmi. Tu dovolací súd konštatuje, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). K uvedeným záverom chce žalovaný uviesť, že začiatok plynutia premlčacích dôb je stanovený odlišne a ich vzájomný vzťah je taký, že sú na sebe nezávislé čo do svojho plynutia, jeho začiatku aj konca. Ak skončí plynutie niektorej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu (ak je vznesená námietka premlčania). Žalovaný poukazuje okrem iného aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. , ktorý vo svojom rozhodnutí uvádza: “V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správny právny záver súdu prvej inštancie, že k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo najskôr dňom zaplatenia poslednej splátky žalobkyne voči žalovanému a k tomuto dňu sa viaže začiatok plynutia premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Je irelevantné kedy si žalobkyňa začala zisťovať bližšie informácie ohľadom spotrebiteľského práva a kedy danú skutkovú situáciu mala právne posúdenú. To, kedy žalobkyňa tvrdí, že si vec nechala právne posúdiť, tak relevantné byť nemôže, pretože žalovaný v takomto prípade nemá žiadnu obranu a začiatok plynutia premlčacej lehoty by závisel iba od tvrdenia žalobkyne. Vychádzajúc z argumentov odvolateľky má odvolací súd za to, že nie je možné určiť začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty počas neobmedzenej doby len na základe tvrdenia žalobkyne. O to viac je logický záver, že žalobkyňa pri náležitej opatrnosti mohla pristúpiť k predloženiu veci na právne posúdenia už počas existencie jej povinnosti plniť, a nie spätne, viac ako dva roky po zániku povinnosti splatením poslednej splátky úveru. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd opätovne konštatuje, že v prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, t.j. subjektívna a objektívna premlčacia doba. Jej začiatok je upravený odlišne s tým, že tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia nezávisle na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nedbanlivosti alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanom prípade je rozhodujúcou otázka, kedy začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba. Za rozhodujúci pre začiatok jej plynutia treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohatenia a kto ho získa. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr. V danom prípade teda nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobkyňa pri riadnej starostlivosti musela alebo mohla dozvedieť, že na jej úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedela. V danom prípade tak pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k obohatenie došlo, treba z hľadiska vychádzať zo dňa (dní), kedy žalobkyňa splatila žalovanému úver, z ktorého požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žalobkyňa skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti poplatkov a úrokov a o tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohacuje. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel k záveru, že žalobkyni začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle od času, ako uhradila poslednú splátku žalovanému, teda odo dňa 11.09.2014, pričom nepochybne už týmto okamihom boli žalobkyni známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j. komu plnila a v akej výške, pričom žalobkyňa svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnila na súde až 06.04.2017 teda po uplynutí premlčacej doby, ktorá jej uplynula 11.09.2016. Keďže žalovaný v priebehu konania právne relevantným spôsobom vzniesol námietku premlčania, odvolací súd sa stotožňuje s takto vznesenou námietkou premlčania, a dospel k záveru, že v danej veci nebolo možné žalobkyni premlčané právo priznať.” Ďalej poukazuje Žalovaný aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. , ktorý uvádza nasledovné: 13. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania na základe vymedzenej právnej otázky skúmal naplnenie dovolacieho dôvodu vyplývajúceho z a dospel k záveru, že otázka začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu posudzovaná rozdielne. Zo záverov oboch rozhodnutí

dovolacieho súdu, na ktoré poukázala žalobkyňa, vyplýva, že v zmysle pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v trvaní dvoch rokov je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. V rozhodnutí sp.zn. dovolací súd uviedol, že sú irelevantné skutkové okolnosti týkajúce sa právnej kvalifikácie pre stanovenie okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. V rozhodnutí sp.zn. dovolací súd dospel v otázke stanovenia okamihu začiatku plynutia premlčacej doby k obdobnému záveru, ako v rozhodnutí sp.zn. , ak uviedol, že je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom kto ho získal. Pri posúdení tejto otázky je rozhodná skutočná, preukázateľná subjektívna vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Odvolací súd posúdil okamih začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá nie je posudzovaná rozdielne, a preto uplatnený dovolací dôvod nezakladá prípustnosť dovolania. 14. Vo vzťahu k aplikácii princípu „ neznalosť zákona neospravedlňuje“ („ignoranta iuris non excusat“), ktorý je v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa, podnikateľa potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, dovolací súd uvádza, že na tento princíp poukázal v súvislosti s posudzovaním oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok (rozhodnutie dovolacieho súdu sp.zn. ). V sporovom konaní však jednou zo základných procesných povinností strán sporu je povinnosť tvrdenia ( ). Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Žalobkyňa v spore k okamihu, kedy sa dozvedela o preplatení istiny a akým spôsobom, na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 11.10.2016 (č.l. 71 spisu), len uviedla, že to bolo na jar v roku 2015, kedy si kontrolovala všetky zmluvy a ich úhrady, z dôvodu, že žalovaný od nej stále požadoval plnenie. Následne požiadala o pomoc advokátsku kanceláriu. Odvolací súd však správne skonštatoval, že márnym uplynutím subjektívnej premlčacej doby po viac ako štyroch rokoch po zaplatení „preplatenej“ splátky každého úveru a podanej žaloby dňa 15.11.2015, by bolo akékoľvek ďalšie dokazovanie týkajúce sa objektívnej premlčacej doby nadbytočné, s ktorým názorom sa dovolací súd stotožnil. Žalovaný na základe uvedených skutočností navrhuje, aby súd žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania.

5. Súd vyzval žalobcu uznesením zo dňa 23.02.2021, aby sa k vyjadreniu žalovaného doručeného súdu 28.01.2021 vyjadril.

6. Žalovaný dňa 29.05.2021 doručil súdu podanie, v ktorom uviedol: Pod bodom II. vyjadrenia žalovaný tvrdí, že úverová zmluva obsahuje obligatórnu náležitosť, dobu trvania zmluvy o úvere, nakoľko zmluva obsahuje dátum konečnej splatnosti, počet mesačných splátok a deň splatnosti každej splátky. Žalovaný tvrdí, že doba trvania zmluvy a dátum konečnej splatnosti sú v danom prípade totožnými údajmi. Dôkazom o absencii obligatórnej náležitosti zmluvy, ktorou je doba trvania zmluvy, je už samotná tá skutočnosť, že zmluva slovné spojenie „doba trvania zmluvy“, vôbec neobsahuje. Nenamieta ani absenciu počtu splátok, ani termínu konečnej splatnosti. Ak by tomu bolo tak, ako sa domnieva žalovaný, tak potom prečo Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES (ďalej len Smernica), vyžaduje v čl. 10 ods. 2 písm. c/ dĺžku trvania zmluvy a v čl. 10 ods. 2 písm. h/ počet a frekvenciu splátok a rovnako, v zhode so Smernicou, tieto údaje požaduje aj (ďalej len ZoSÚ). Požiadavka ZoSÚ uvádzať dobu trvania zmluvy, zodpovedá požiadavke Smernice, len s tým rozdielom, že slovné spojenie ZoSÚ „doba trvania“, je v Smernici vyjadrené slovným spojením „dĺžka trvania“. Aj pojem „doba trvania“ aj „dĺžka trvania“, vyjadruje sumár intervalu od - do. Ak teda vnútroštátne právo, v súlade s právom úniovým vyžaduje ako samo-statnú náležitosť uvádzať dobu trvania zmluvy a ako samostatnú náležitosť uvádzať výšku, počet a frekvenciu splátok, tak nemožno tvrdiť, že ak zmluva obsahuje jednu skupinu predpísaných náležitosti, z ktorej sa dá vyvodiť, alebo vypočítať aj obsah a hodnota ďalšej náležitosti, ale v zmluve explicitne neuvedenej, tak že to má mať ten istý význam, ako keby explicitne nevyjadrenú obligatórnu náležitosť zmluva obsahovala. To znamená, že na splnenie požiadavky uvádzať v zmluve dobu trvania zmluvy, nepostačuje v zmluve uviesť údaje, na ktoré poukazuje vo vyjadrení žalovaný, z ktorých sa dá doba trvania zmluvy odvodiť, ale doba trvania zmluvy musí byť v zmluve jednoznačne určená. Zmluva neobsahuje ani slovné spojenie „doba trvania“, ani slovné spojenie „dĺžka trvania“ a zisťovanie, resp. výpočet doby trvania zmluvy z ďalších predpísaných náležitostí zmluvy požiadavke ZoSÚ, ani požiadavka Smernice na uvádzanie doby trvania zmluvy nezodpovedá, čo vyplýva zo základných zásad spotrebiteľského práva, zo zásad transparentnosti a informovanosti. Doba trvania

zmluvy musí byť spotrebiteľovi známa najneskôr v čase, keď vstupuje do zmluvného vzťahu, tak aby bol spotrebiteľ zrozumiteľne a jednoznačne informovaný o predpísaných náležitostiach, týkajúcich sa zmluvného vzťahu, už v čase jeho vzniku. Poukazuje na uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. , z 20.02.2020, na rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. , z 28.11.2019, na rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. , z 19.11.2020, rovnako aj rozhodnutia Krajského súdu Prešov, sp. zn. , z 29.04.2019; sp. zn. , z 29.04.2019; sp. zn. , z 20.02.2020. Osobitne poukazuje na najnovšie rozhodnutie Krajského súdu Prešov, ktoré mám k dispozícii, a to na rozsudok sp. zn. , z 13.05.2021. Nerozumie tomu, prečo žalovaný namiesto jednoduchého používania terminológie, vyžadovanej ZoSÚ, sa snaží túto terminológiu nahrádzať odvodzovaním jej obsahu z iných predpísaných náležitostí zmluvy. Pod bodom III. vyjadrenia, sa žalovaný vyjadruje k RPMN a k celkovej čiastke úveru. Pokiaľ žalovaný spochybňuje výpočet RPMN, ktorý som predložil tvrdiac, že ide o výsledok internetovej kalkulačky, ktorá je len informatívnym a nezáväzným prostriedkom, tak nie je tomu tak. Čo sa týka výpočtu RPMN, pomocou internetovej kalkulačky, tak sa nejedná o hocijakú kalkulačku, ale o oficiálnu internetovú interaktívnu kalkulačku Ministerstva financií Slovenskej republiky, z Portálu finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa MF SR, ktorá vyžaduje aj zadanie dátumu uzatvorenia zmluvy. Z nadpisu bodu III. vyjadrenia, v časti celková čiastka úveru nie je jasné, čo má žalovaný na mysli. Či má na mysli celkovú výšku úveru podľa § 9 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ, alebo celkové náklady spotrebiteľa, spojené so spotrebiteľským úverom podľa § 2 písm. g/ ZoSÚ, alebo celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, podľa § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ. Pojem celková čiastka úveru sa najviac približuje pojmu celková výška úveru, podľa § 9 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ, ale ja výšku úveru nenamieta. Čo sa týka celkových nákladov, od ktorých závisí celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, poukazuje na výpočet v žalobe. Nakoľko výška RPMN a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť pred- stavujú „spojené nádoby“, tak aj ich chybovosť je vzájomná. Naviac zmluva neobsahuje ani ďalšiu obligatórnu náležitosť, ktorou sú všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, podľa § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ. Rovnako, ako je tomu pri dobe trvania zmluvy, tak rovnako je tomu aj pri požiadavke zákona uviesť v zmluve všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, že zmluva pojem „všetky predpoklady použité na výpočet RPMN“, neobsahuje. Ak zmluva neobsahuje samotné pomenovanie predpísanej obligatórnej náležitosti, tak požadovanú predpísanú obligatórnu náležitosť neobsahuje. Zákonodarcom požadované obligatórne náležitosti tvoria vzájomne prepojenú štruktúru, z čoho vyplýva, že ak je v tejto štruktúre jedna z týchto náležitosti nesprávna, nesprávne budú aj s ňou prepojené ďalšie náležitosti. V tejto súvislosti poukazuje na bod 3. výroku rozsudku Súdneho dvora EÚ, vo veci C-448/17. Z tohto rozsudku Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zmluva musí obsahovať nielen matematický vzorec výpočtu RPMN, ale tento vzorec musí byť doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu, čo neznamená nič iné, ako doplnenie jednotlivých premenných vo vzorci, konkrétnymi číselnými údajmi výpočtu aj s ich po-menovaním. K otázke posudzovania bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako dôsledku absencie predpísaných náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy, žalovaný poukazuje na časť odôvodnenia 73. rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keď píše v bode IV. svojho vyjadrenia, na str. 5, tretí odsek zdola, že: „sankcia v podobe toho, že zmluva sa považuje za zmluvu bez úrokov a poplatkov je primeraná len v prípade, ak ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.“ Nakoľko citácia časti odôvodnenia 73., na ktorú poukazuje žalovaný, je vytrhnutá z kontextu, ja poukazujem najmä na odôvodnenia 67. až 72. rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Vo vzťahu k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poukazuje aj na to, že pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru postačuje neuvedenie čo i len jednej z náležitosti zmluvy vyžadovaných zákonom a dodávam, že podľa v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. V súvislosti s obsahom úverovej zmluvy súčasne namieta platnosť tých častí úverovej zmluvy, ktoré sú napísané tak malým písmom, že sú nečitateľné s porozumením. Pod bodom IV. vyjadrenia, žalovaný vzniesol námietku premlčania bezdôvodného obohatenia, a to tak v subjektívnej, ako aj v objektívnej premlčacej dobe. Žalovaný počíta začatie plynutia tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby od splatenia dlhu. Podľa názoru žalovaného subjektívna premlčacia doba začala plynúť od objektívnej skutočnosti, ktorou je splatenie úveru. Ide o akúsi objektivizáciu subjektívnej premlčacej doby, čo nemá s pojmom subjektívny, v pomenovaní subjektívnej premlčacej doby, nič spoločné. Čo sa týka objektívnej premlčacej doby, žalovaný neakceptuje desaťročnú premlčaciu dobu, z dôvodu nepreukázania úmyslu bezdôvodne sa obohatiť. Žalobca v žalobe vychádza z tej súdnej praxe, podľa ktorej subjektívna premlčacia doba začala plynúť od vedomosti o rozhodných skutočnostiach, získanej od Združenia na ochranu spotrebiteľa a čo sa týka objektívnej premlčacej doby, požadujem aplikovať desaťročnú premlčaciu dobu, nakoľko žalovaný sa na môj úkor obohatil úmyselne. Doterajšie názory na premlčanie je potrebné aktualizovať,

vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci C-485/19, PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., z 22.4.2021 (ďalej len Rozsudok PCS). Podľa výroku 1. rozsudku PCS: „Zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“ Rozsudok PCS je pokračovaním línie únijného výkladu premlčania, vyjadrenej v rozsudku Súdneho dvora EÚ, v spojených veciach C-698/18 a C-699/18, SC Raiffeisen Bank SA (ďalej len Rozsudok RFB). Podľa výroku 2. Rozsudku RFB: „Článok 2 písm. b), článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. , ako aj zásady ekvivalencie, efektivity a právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého žaloba o vrátenie súm bezdôvodne zaplatených na základe nekalej podmienky nachádzajúcej sa v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom podlieha trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa úplného splnenia tejto zmluvy, ak sa predpokladá, bez potreby overenia, že k tomuto dátumu spotrebiteľ musel vedieť o nekalom charaktere predmetnej zmluvnej podmienky, alebo keď pre podobné žaloby založené na určitých vnútroštátnych právnych predpisoch táto lehota začína plynúť až od okamihu určenia právneho dôvodu týchto žalôb súdom.“ Z citovaných rozsudkov vyplýva, že na premlčanie bezdôvodného obohatenia, vzniknutého v dôsledku neprijateľných zmluvných podmienok (v terminológii smernice 93/13, nekalých podmienok), ako aj na premlčanie bezdôvodného obohatenia, vzniknutého v dôsledku absencie obligatórnych náležitostí spotrebiteľských zmlúv, začína plynúť premlčacia doba, od okamihu určenia právneho dôvodu žalôb o vydanie bezdôvodného obohatenia súdom. Pri bezdôvodnom obohatení, vzniknutom z neprijateľných zmluvných podmienok, začína plynúť premlčacia doba od právoplatnosti rozsudku o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok. Pri bezdôvodnom obohatení, vzniknutom z absencie obligatórnych náležitostí zmluvy, absencia ktorých má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy, začína plynúť premlčacia doba od právoplatnosti rozsudku o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Rozsudkom PCS, v spojení s Rozsudkom RFB, končí obdobie snáh o objektivizácii subjektívnej premlčacej doby, a počítania plynutia subjektívnej premlčacej doby od splatenia úveru, prípadne ešte skôr, už od uzatvorenia zmluvy, keď ešte bezdôvodné obohatenie ani nevzniklo. Možno počítať so snahami, nezmieriť sa s úniovým právom na ochranu spotrebiteľov, ani v oblasti premlčania. Tieto snahy môžu byť vyjadrené názormi, že prijatie záverov Súdneho dvora EÚ, je možné až po ich premietnutí do vnútroštátneho práva, čo je vecou zákonodarcu. Na mylnosť takýchto možných názorov dáva odpoveď výrok 2. Rozsudku PCS: „Článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. , ako boli vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia (C-42/15, EU:C:2016:842), sa majú uplatniť na zmluvu o úvere, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením uvedeného rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom, ktorý bol v ňom prijatý.“ Nie je preto žiaden dôvod na to, aby sa princíp vyjadrený vo výroku 2. Rozsudku PCS, týkajúci sa rozčlenenia splátky, nevzťahoval aj na eurokonformný výklad vnútroštátnej úpravy premlčania. Pre úplnosť treba dodať, že tak ako neprijateľná zmluvná podmienka predstavu-je absolútne neplatný právny úkon, tak rovnako aj tie časti úverovej zmluvy, ktoré obsahujú dohodu o úroku a o poplatkoch, predstavujú v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru absolútne neplatné časti zmluvy. Z predmetných rozsudkov Súdneho dvora EÚ vyplýva, že Súdny dvor EÚ „zrušil“ v spotrebiteľských veciach o bezdôvodné obohatenie subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu, zakotvenú v a zaviedol jednotnú trojročnú premlčaciu dobu, v ktorej sa premlčujú reštitučné nároky spotrebiteľov a ktorá začína plynúť od právoplatnosti rozsudku o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, alebo od právoplatnosti rozsudku o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Vzhľadom na tento zásadný posun posudzovania premlčania, rozširujem žalobu o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru, z rovnakých dôvodov, z akých sa domáham vydania bezdôvodného obohatenia. Navrhol, aby súd vydal tento rozsudok: I. Súd určuje, že úver zo Zmluvy o úvere lepšia splátka, č. XXXXXXXXXX, zo dňa 22.01.2014, uzavretej medzi stranami, je bezúročný a bez poplatkov. Ia. V tejto časti konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov. II. Žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 897 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo 897 Eur, od druhého dňa po dni doručenia žaloby žalovanej, do zaplatenia sumy 897 Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. IIa. V tejto časti konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov. III. Súd určuje, že zmluvná

podmienka uvedená v Zmluve o úvere lepšia splátka, č. XXXXXXXXXX, zo dňa 22.01.2014, v časti 3. Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, bod 3.11, v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto ZoÚ, predložia na prerokovanie a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri spoločnosti Rozhodcovská a mediačná a.s. so sídlom Dunajská 15 v Bratislave, IČO 46 023 151, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku v súlade so o rozhodcovskom konaní. Dlžník a Spoludlžník berú na vedomie, že doručený rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, je pre účastníkov rozhodcovského konania záväzný a ako exekučný titul môže byť podkladom pre nútený výkon splnenia povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom. Rozhodcovské konanie je jednostupňové, a preto proti rozhodcovskému rozsudku nemožno podať riadny opravný prostriedok (napr. odvolanie). Rozhodcovský rozsudok možno napadnúť len zo zákonom vymedzených dôvodov, a to v lehote do 30 dní od jeho doručenia.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. IIIa. V tejto časti konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov. IV. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere lepšia splátka, č. XXXXXXXXXX, zo dňa 22.01.2014, Obchodných podmienkach, v článku 5. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5.6, v znení: „Platby od Klienta sa voči pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba po-ukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) poplatky podľa Sadzobníka poplatkov, (2) úrok z omeškania, (3) úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru. V prípade viacerých pohľadávok banky voči Klientovi sa platby Klienta započítavajú najskôr na pohľadávku skôr splatnú podľa uvedeného poradia.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. IVa. V tejto časti konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov.

7. Podaním doručeným súdu 01.06.2021žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol: Žalovaný zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach. Zmluva o úvere jasne obsahuje dva základné údaje, a to počet mesačných splátok v bode 3.1 Zmluvy o úvere, a to 120 mesiacov a termín konečnej splatnosti úveru dňa 20.1.2024. Priemerný spotrebiteľ je vymedzený dnes dobre známou formulou „Gut Springenheide“. Súdny dvor ES „zadefinoval“ priemerného spotrebiteľa ako „v rozumnej miere pozorného a opatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov. Doba splácania úveru bola dohodnutá na 120 mesačných splátok s rovnakým dátumom splatnosti. Počet splátok a doba trvania Zmluvy o úvere je v danom skutkovom prípade totožným údajom, čo si žalobca ako priemerne uvedomelý spotrebiteľ musel vedieť uvedomiť a vyhodnotiť. Názor žalovaného potvrdzuje aj aktuálna súdna prax. Napríklad podľa rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica v konaní sp. zn. , v rozhodnutí zo dňa 16.08.2018 sú uviedol, že v tejto súvislosti odvolací súd, aplikujúc eurokonformný výklad, uvádza, že z počtu splátok úveru - 96 mesiacov, vyplýva doba trvania zmluvy, z ktorej priemerný spotrebiteľ, ktorým bezpochyby je aj samotná žalobkyňa, vie presne určiť termín konečnej splatnosti úveru. Na okraj odvolací súd uvádza, že zákonodarca predmetnou, vyššie uvedenou novelou zákona o spotrebiteľských úveroch vypustil zo zákona povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere „termín konečnej splatnosti úveru“, pretože uvedené bolo v rozpore aj so Smernicou č. 2008/48/ES. Na základe vysloveného názoru sa odvolací súd nemohol stotožniť s tvrdeniami žalobkyne, že v zmluve nebola určená doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru. Úlohou práva a súdneho konania je súčasne edukatívne pôsobiť na strany sporu. Spotrebiteľov je tak potrebné vychovávať k zodpovednému uzatváraniu zmluvných záväzkov, naučiť sa v týchto záväzkoch orientovať a vedieť posúdiť následky svojich vlastných právnych úkonov. Formalistický výklad, ktorý spotrebiteľovi umožňuje vyhnúť sa úhrady úrokov len z dôvodu, aký uvádza žalobca, t.j. lebo spotrebiteľ predsa sám si nemusí vedieť vyčítať z počtu splátok 120 a termínu konečnej splatnosti na akú dobu uzatvára zmluvu o úvere, nepredstavuje podľa názoru žalovaného edukatívne pôsobenie smerujúce k zvýšeniu zodpovednosti a ostražitosti spotrebiteľa. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 24.02.2021 odmietol vo veci predpokladov na výpočet RPMN nesprávnu súdnu prax v prospech spotrebiteľa, keď uviedol: 12. Dovolací súd, na rozdiel od súdov nižších inštancií, zastáva názor, že zo znenia nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Takúto požiadavku pritom nie je možné vyvodiť gramatickým (jazykovým) ani teleologickým (účelovým) výkladom daného zákonného ustanovenia. 12.2. V posudzovanom prípade zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne neuvádza uviesť v zmluve i matematický výpočet výšky ročnej percentuálnej miery nákladov, ako to vyplýva z dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Pokiaľ by takúto požiadavku mal zákonodarca v úmysle, nič mu nebránilo uviesť ju v danej právnej norme. Zákonodarca pritom formulačne jednoznačne

požaduje, aby boli v zmluve uvedené len predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom pod predpokladmi nie je možné rozumieť uvedenie vzorca výpočtu, ktorý (vzorec) je len jeden, navyše spotrebiteľovi prístupný priamo v zákone, v jeho prílohe č. 2. Pokiaľ odvolací súd považuje za predpoklad na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov i vzorec na jej výpočet, s týmto sa dovolací súd nestotožňuje. 12.3. Z uvedených dôvodov potom záver súdov nižších inštancií, že predmetná zmluva v rozpore s § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje zákonnú náležitosť, a to všetky predpoklady použité pre výpočet RPMN, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch, nie je správny. Vzhľadom k uvedeným záverom Najvyššieho súdu SR nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Súd prvej inštancie tak nemôže z uvedeného dôvodu dospieť k určeniu bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru. Žalovaný zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach. Žalobca a žalovaný sa v zmluve o úvere dohodli, že žalobca bude splácať úver vo forme pravidelných mesačných splátok vždy k 20. dňu v mesiaci, a to v počte 120 splátok. Žalobca mal úver splácať formou splátok vo výške 107,80 Eur. Zmluva o úvere obsahuje údaj o RPMN banky, a to vo výške 17,76 %. Podľa Žalobcu však nebola uvedená správne, nakoľko mu nezáväzná internetová kalkulačka vypočítala RPMN vo výške 21,05 %. Tieto kalkulačky sú však len informatívnym a nezáväzným prostriedkom, ktorých závery nie je možné považovať za hodnoverné a aplikovať na dané súdne konanie. Internetové kalkulačky neposkytujú úplné a presné výpočty, sú orientačným nástrojom, ktorý informatívne počíta RPMN, no nemožno na nehľadieť ako na záväzný dôkaz. Žalovaný trvá na tom, že údaj o RPMN bol v Zmluve o úvere uvedený správne a v žiadnom prípade nebol uvedený v neprospech spotrebiteľa. Ani z tohto dôvodu tak zmluvu o úvere nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou na jej základe poskytnutého úveru. Podľa rozhodnutia Okresného súdu Revúca sp. zn. súd poukazuje na to, že vzorec, podľa ktorého sa RPMN vypočítava, bol podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úvere iný, ako je vzorec výpočtu RPMN podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy. Kalkulačky prístupné na internete, ktoré umožňujú výpočet RPMN, robia výpočet podľa vzorca platného v súčasnosti. V čase uzavretia zmluvy mohol veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť len takú výšku RPMN, ktorá bola vypočítaná podľa vzorca, ktorý ustanovoval zákon v čase uzavretia zmluvy a nie podľa vzorca, ktorý je uvedený v zákone v neskoršom znení. Preto skutočnosť, že podľa súčasného výpočtu je 'RPMN-21,17 %, neznamená, že výška RPMN bola v zmluve uvedená nesprávne. Vzhľadom na uvedené má súd za to že úver nie je bezúročný a bez poplatkov. Pritom sa odvolávame aj na názor Okresného súdu Prešov sp. zn. , ktorý skúmal výpočet RPMN v inej Zmluve o úvere: „Súd si rovnako overil výpočet RPMN na internetovej kalkulačke používanej žalobcom, pričom výška RPMN pri úvere 2.000 Eur a pravidelnej splátke 58 Eur po dobu 60-tich mesiacov vyšla vo výške 27,32 %, čo je o 0,5 % viac ako RPMN uvedená v zmluve, pričom si je však súd vedomý toho, že táto kalkulačka nie je celkom presná z dôvodu, že výška RPMN závisí aj od dňa v mesiaci, kedy bol úver poskytnutý. Vzhľadom na uvedené považuje súd výpočet RPMN zo strany žalovaného za správny, a teda žalobca nesprávny výpočet RPMN nepreukázal. Krajský súd Banská Bystrica v aktuálnom rozhodnutí sp. zn. uviedol nasledovné: „Prepočet výšky RPMN súdom prvej inštancie podľa kalkulačky, aj keď je verejne dostupná, nie je natoľko relevantným údajom, aby mohol z neho súd bez ďalšieho vychádzať, a to o to skôr, že údaj o RPMN, ktorý sa musí vypočítať veriteľom pri poskytovaní úveru spotrebiteľovi podľa presného vzorca, do ktorého veriteľ uvádza rôzne vstupné údaje podľa aktuálnych informácií, ktoré nemôže mať súd k dispozícii v celom rozsahu, nie je údajom relevantným. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu nevyplýva, z akých vstupných údajov výšku RPMN vypočítal, preto je ním uvádzaný údaj o RPMN nepreskúmateľný. Z tohto dôvodu preto ani súdom prvej inštancie uvádzaná nesprávna výška RPMN nemá žiadnu relevanciu.“ Podľa ust. celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Podľa ust. celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, rozumieme súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Opakovane uvádzame, že spotrebiteľ nebol spochybnený v možnosti posúdiť rozsah svojho záväzku, nakoľko poznal údaje o výške úveru a celkovej výške nákladov, vedel, koľko bude nakoniec musieť zaplatiť a prijatím úveru s takýmito podmienkami súhlasil. To, že tvrdí, že bude musieť zaplatiť inú

sumu, však nevychádza zo žiadneho konkrétneho prepočtu, ktorý by reagoval na zákonnú dikciu pojmu celková čiastka úveru. Zmluva o úvere obsahuje všetky požiadavky, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje vychádzajúc pritom z pre Slovenskú republiku záväzného rozsudku Súdneho dvora vo veci č. C - 42/15, Home Credit Slovakia. V predmetnom rozsudku Súdny dvor ES uviedol, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa čl. 10 ods. 2 Smernice, sankcia v podobe toho, že zmluva sa považuje za zmluvu bez úrokov a poplatkov je primeraná len v prípade, ak ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súčasne Žalovaný trvá na správnosti údajov uvedených v Zmluve o úvere, nakoľko tieto zodpovedajú výške nákladov spočívajúcich z úrokov za poskytnutý úver. Dikcia zákona nehovorí o tom, že celkovou čiastkou, ktorú má spotrebiteľ uhradiť je násobok počtu splátok s ich výškou, ale podľa ust. celkovou čiastkou sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Žalovaný namietal premlčanie žalobcom uplatneného nároku, a to v subjektívnej aj objektívnej premlčacej dobe. Žalobca doručil žalobu súdu dňa 07.01.2021, pričom subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 02.12.2016. Žalovaný opätovne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. , ktorý uvádza nasledovné: 13. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania na základe vymedzenej právnej otázky skúmal naplnenie dovolacieho dôvodu vyplývajúceho z a dospel k záveru, že otázka začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu posudzovaná rozdielne. Zo záverov oboch rozhodnutí dovolacieho súdu, na ktoré poukázala žalobkyňa, vyplýva, že v zmysle pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v trvaní dvoch rokov je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. V rozhodnutí sp.zn. dovolací súd uviedol, že sú irelevantné skutkové okolnosti týkajúce sa právnej kvalifikácie pre stanovenie okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. V rozhodnutí sp.zn. dovolací súd dospel v otázke stanovenia okamihu začiatku plynutia premlčacej doby k obdobnému záveru, ako v rozhodnutí sp.zn. , ak uviedol, že je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom kto ho získal. Pri posúdení tejto otázky je rozhodná skutočná, preukázateľná subjektívna vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Odvolací súd posúdil okamih začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá nie je posudzovaná rozdielne, a preto uplatnený dovolací dôvod nezakladá prípustnosť dovolania. 14. Vo vzťahu k aplikácii princípu „ neznalosť zákona neospravedlňuje“ („ignoranta iuris non excusat“), ktorý je v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa, podnikateľa potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, dovolací súd uvádza, že na tento princíp poukázal v súvislosti s posudzovaním oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok (rozhodnutie dovolacieho súdu sp.zn. ). V sporovom konaní však jednou zo základných procesných povinností strán sporu je povinnosť tvrdenia ( ). Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Žalobkyňa v spore k okamihu, kedy sa dozvedela o preplatení istiny a akým spôsobom, na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 11.10.2016 (č.l. 71 spisu), len uviedla, že to bolo na jar v roku 2015, kedy si kontrolovala všetky zmluvy a ich úhrady, z dôvodu, že žalovaný od nej stále požadoval plnenie. Následne požiadala o pomoc advokátsku kanceláriu. Odvolací súd však správne skonštatoval, že márnym uplynutím subjektívnej premlčacej doby po viac ako štyroch rokoch po zaplatení „preplatenej“ splátky každého úveru a podanej žaloby dňa 15.11.2015, by bolo akékoľvek ďalšie dokazovanie týkajúce sa objektívnej premlčacej doby nadbytočné, s ktorým názorom sa dovolací súd stotožnil. Žalobca vo svojom vyjadrení poukazuje predovšetkým na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C - 485/19 PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. a C - 698/18 a C - 699/18 SC Raiffeisen Bank SA, pričom tvrdí, že z predmetných rozhodnutí vyplýva, že pri bezdôvodnom obohatení vzniknutom z absencie obligatórnych náležitostí zmluvy, absencia ktorých má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy, začína plynúť premlčacia doba od právoplatnosti rozsudku o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Žalobca teda tvrdí, že z predmetných rozsudkov vyplýva, že Súdny dvor EÚ „zrušil“ v spotrebiteľských veciach o bezdôvodné obohatenie subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu, zakotvenú v a zaviedol jednotnú trojročnú premlčaciu dobu, v ktorej sa premlčujú reštitučné nároky spotrebiteľov a ktorá začína plynúť od právoplatnosti rozsudku o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, alebo od právoplatnosti rozsudku obezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. K tomu si žalovaný dovoľuje uviesť, že zo strany

žalobcu ide v danom prípade o zjavne účelový „konštrukt“, keďže tieto závery po posúdení uvedených rozhodnutí z týchto celkom zjavne nevyplývajú. Pokiaľ ide o rozsudok SDEÚ vo veciach C - 698/18 a C - 699/18, uvádza žalovaný rozhodujúce body odôvodnenia, z ktorých možno vyvodiť nesprávnosť výkladu a argumentácie žalobcu: 78. V prejednávanej veci z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v súlade s ustálenou judikatúrou rumunských súdov sa k neuplatniteľnosti nekalých podmienok pristupuje rovnako ako k režimu absolútnej neplatnosti. V tejto súvislosti vnútroštátny súd spresňuje, že v rumunskom práve je absolútna neplatnosť obnovením predchádzajúceho stavu v oblasti synalagmatických zmlúv prostredníctvom žaloby o vrátenie bezdôvodnej platby. Podľa rumunského práva v prípade podania takejto žaloby začína premlčacia lehota plynúť odo dňa súdneho určenia dôvodu týchto žalôb. 82. Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že s výhradou overenia podobnosti vyššie uvedených žalôb vnútroštátnym súdom sa zásada ekvivalencie má vykladať v tom zmysle, že bráni výkladu vnútroštátnej právnej úpravy v tom zmysle, že premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie súm bezdôvodne zaplatených na základe nekalej podmienky začína plynúť odo dňa úplného splnenia zmluvy, zatiaľ čo v prípade podobnej žaloby podľa vnútroštátneho práva začína táto lehota plynúť odo dňa konštatovania právneho dôvodu žaloby súdom. 83. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku vo veci C-698/18 odpovedať tak, že článok 2 písm. b), článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. , ako aj zásady ekvivalencie, efektivity a právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého žaloba o vrátenie súm bezdôvodne zaplatených na základe nekalej podmienky nachádzajúcej sa v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom podlieha trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa úplného splnenia tejto zmluvy, ak sa predpokladá, bez potreby overenia, že k tomuto dátumu spotrebiteľ musel vedieť o nekalom charaktere predmetnej zmluvnej podmienky, alebo keď pre podobné žaloby založené na určitých vnútroštátnych právnych predpisoch táto lehota začína plynúť až od okamihu určenia právneho dôvodu týchto žalôb súdom.“ Z citovaných bodov odôvodnenia predmetného rozhodnutia je zrejmé, že dôvodom, pre ktorý súd konštatoval rozpor v aplikácii trojročnej premlčacej doby od úplného splnenia zmluvy bola tá skutočnosť, že rumunská právna úprava (na zásadný rozdiel od slovenskej právnej úpravy) posudzovala neprijateľné zmluvné podmienky v režime absolútnej neplatnosti, pričom pri inštitúte absolútnej neplatnosti vo všeobecnosti umožňovala uplatnenie reštitučných nárokov vyplývajúcich z absolútnej neplatnosti až následne po konštatovaní absolútnej neplatnosti v premlčacej dobe troch rokov od tohto konštatovania, avšak pri reštitučných nárokoch vyplývajúcich z neprijateľných zmluvných podmienok (nekalých podmienok) túto premlčaciu dobu počítala už od úplného ukončenia zmluvného vzťahu. Logicky teda SDEÚ považoval touto právnou úpravou v jej širšom kontexte spotrebiteľov za značne znevýhodnených a teda konečným dôsledkom tohto rozhodnutia bol „návod“, ako spotrebiteľov pri neprijateľných zmluvných podmienkach zrovnoprávniť s ostatnými prípadmi absolútnej neplatnosti. Z uvedeného je zrejmé, že takto formulované závery nie sú aplikovateľné v podmienkach slovenskej právnej úpravy, keďže slovenská právna úprava pri premlčaní reštitučných nárokov v prípade absolútnej neplatnosti vychádza práve z momentu, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo, pričom v súdnych konaniach je absolútna neplatnosť (až na výnimky) posudzovaná len ako predbežná otázka a samotnú neplatnosť právneho úkonu zväčša pre nedostatok naliehavého právneho záujmu ani nemožno samostatne konštatovať. Teda v podmienkach slovenského právneho poriadku, práve v prípade, ak by pri bezúročnosti a bezpoplatkovosti mala plynúť lehota na reštitučné nároky spotrebiteľovi až od určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, čoho sa žalobca zjavne domáha, došlo by k neprimeranému zvýhodneniu spotrebiteľov v porovnaní napríklad s reštitučnými nárokmi vyplývajúcimi z absolútne neplatnosti. Čo sa týka rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C - 485/19 PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., z jeho odôvodnenia vyplýva, že by bolo neprimeraným sťažením pre uplatnenie práv zo strany spotrebiteľov, pokiaľ by sa trojročná premlčacia doba počítala od vzniku bezdôvodného obohatenia, vzhľadom k tomu, že v prípade dlhotrvajúcich zmluvných vzťahov môže dôjsť k uplynutiu premlčacej doby skôr ako tieto zmluvné vzťahy skončia. Súdny dvor EÚ pritom v rozhodnutí konštatuje, že so zásadou efektivity vo vzťahu k reštitučným nárokom spotrebiteľov nie je v rozpore jednak stanovenie premlčania týchto nárokov a ani samotná trojročná premlčacia doba. Podstatný je v tomto smere bod 66 predmetného rozhodnutia, v zmysle ktorého: „Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je na prvú otázku potrebné odpovedať tak, že zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“ Vzhľadom k prvoradému účelu sledovanému týmto rozhodnutím, teda tomu, aby sa spotrebitelia nedostali do situácie, že im trojročná premlčacia doba na uplatnenie reštitučných nárokov

uplynie ešte pred skončením dlhodobo trvajúcich zmluvných vzťahov, javí sa v tomto smere v súlade so zásadou efektivity začiatok plynutia premlčacej lehoty pre vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti odvíjať od ukončenia zmluvného vzťahu. Keďže však v prejednávanej veci bol zmluvný vzťah zo zmluvy o úvere ukončený splnením dňa 2.12.2014 a po tomto dni už žalobca nebol žiadnym spôsobom znevýhodnený v tom smere, že by jeho vzťah so žalovaným trval a v dôsledku toho by mohol mať obavy uplatňovať voči žalovanému svoje nároky súdnou cestou, žalovaný trvá vo svetle vyššie uvedenej argumentácie na tom, že žalobcovi uplynula premlčacia doba 2.12.2017. Taktiež má žalovaný za to, že žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti nie je dôvodná, nakoľko zmluvný vzťah zanikol pred takmer 7mimi rokmi, a teda aj vo svetle vyššie uvedenej argumentácie určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti samostatným výrokom nič nerieši. Žalobca je oprávnený podať žalobu o plnenie, čo aj uskutočnil. Žalovaný na základe uvedených skutočností navrhuje, aby súd žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania.

8. Súd vo veci nariadil pojednávanie dňa 15.06.2021, na ktoré sa dostavili právny zástupca žalobcu a právny zástupcu žalovaného. Na pojednávaní sa právny zástupca žalobcu vyjadril tak, že trvá na žalobe a vyjadreniach, tak ako boli súdu doručené vrátane rozšírenia žaloby, navrhuje žalobe vyhovieť a uplatňuje si trovy náhradu trov konania. Právny zástupca žalovaného sa na pojednávaní vyjadril tak, že zotrváva na doterajších vyjadreniach a predložil súdu žalobu v inej právnej veci, v konaní , z ktorej je jasné, že už 23.11.2017 žalobca podával obdobnú žalobu v inej veci, zastúpený rovnakým právnym zástupcom. Z tejto žaloby je zrejmé, že už viac ako pred tromi rokmi bolo toto obdobné konanie iniciované, preto má za to, že žalobcovi uplynula subjektívna lehota premlčania v trvaní troch rokov na podanie tejto žaloby. Navrhuje žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania. Na tomto pojednávaní súd pripustil zmenu žaloby tak, ako to navrhol žalobca podaním doručeným súdu 010.6.2021.

9. Na pojednávaní dňa 16.09.2021 strany zotrvali na ich doterajších vyjadreniach.

10. Súd vo veci vykonal dokazovanie nasledujúcimi listinnými dôkazmi: žaloba na č.l. 1-4, zmluva o úvere medzi Poštovou bankou a.s. a žalobcom na č.l. 5, interaktívna kalkulačka na výpočet RPMN na č.l. 6, výpis z účtu na č.l. 7, prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa na č.l. 8, obchodné podmienky pre úver Dostupná pôžička Poštovej banky na č.l. 9-11, vyjadrenie žalovaného k žalobe na č.l. 23-27, vyjadrenie žalobcu na č.l. 44-46, rozsudok Krajského súdu v Prešove na č.l. 47-52, rozsudok Súdneho dvora na č.l. 53-63, rozsudok Súdneho dvora na č.l. 64-69, rovnako rozsudok Súdneho dvora na č.l. 70-78, vyjadrenie žalovaného zo 01.06.2021 na č.l. 82-86, vyjadrenie žalovaného z 01.06.2021 na č.l. 115-119, upresnenie označenia žalovaného ako vyjadrenie žalobcu na č.l. 124-125 a zistil nasledujúci skutkový a právny stav:

11. Zo zmluvy o úvere lepšia splátka medzi zmluvnými stranami žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom zo dňa 22.01.2014 na čísle listu 5 vyplýva že: Žalobca požiadal 16.01.2014 žalovaného o poskytnutie úveru lepšia splátka vo výške 10.000 Eur s dobou splácania 10 rokov a splácaním úveru k 20. dňu v mesiaci. Zároveň žalobca požiadal o splatenie záväzku v spoločnosti Home Credit - pôžičky z roku 2013 s výškou mesačných splátok 98 a odhadovaným zostatkom úveru 4.000 Eur. Obsahom bodu 3 tejto zmluvy je zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, v zmysle ktorých predmetom zmluvy o úvere je poskytnutie úveru vo výške 5.700 Eur, s výškou mesačnej splátky 107,8 Eur, výškou úrokovej sadzby 15,9 % ročne, výškou splátky s poplatkom za správu úverového účtu 107,8 Eur, RPMN banky 17,76 %, priemerná RPMN na trhu 19,35%, celková výška nákladov 5.683,83 Eur, komplexný súbor poistenia schopnosti splácať úver, dátum prvej splátky 20.02.2014, dátum konečnej splatnosti úveru 20.01.2024, dátum každej ďalšej splátky k 20.dňu v mesiaci, počet mesačných splátok 120, číslo úverovej zmluvy XXXXXXXXXX. V bode 3.11 predmetná zmluva obsahuje zmluvnú podmienku tak ako je uvedená v bode 1 odôvodnenia tohto rozsudku. V bode 3.6 zmluvy je uvedené, že právne vzťahy neupravené zmluvou o úvere sa riadia obchodnými podmienkami, všeobecnými obchodnými podmienkami, sadzobníkom poplatkov, oboznámením o RPMN, oznámením o úrokových sadzbách, príslušnými ustanoveniami 10 Z.z. O spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

12. Z interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN predloženej žalobcom na č.l. 6 vyplýva, že pri vyššie uvedených parametroch úveru je RPMN vo výške 21,05% a celková splatená suma vo výške 12.936 Eur.

13. Z výpisu z účtu vedeného v Poštovej banke za obdobie 22.01.2014 do 02.12.2014 na meno žalobcu vyplýva, že žalobca čerpal dňa 22.01.2014 úver vo výške 5.586 Eur a 114 Eur, čo spolu predstavuje 5.700 Eur. K 02.04.2014 žalobca zaplatil žalovanému istinu vo výške 5.700 Eur, úroky vo výške 767,20 Eur a poplatky vo výške 129,80 Eur, nad rámec istiny tak žalobca zaplatil žalovanému o 897 Eur viac.

14. Z prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 13.11.2020 na č.l. 8 vyplýva, že dňa 10.11.2020 žalobca predložil združeniu zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú uzavrel dňa 22.01.2014, po preskúmaní ktorej ho informovali, že podľa ich názoru ide o absenciu písomnej formy uzavretej zmluvy, keďže požadovalo úver vo výške 10.000 Eur a banka mu poskytla úver vo výške 5.700 Eur a taktiež obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Informovali ho, že ak mu veriteľ poskytol úver vo výške 5.700 Eur a uhradil sumou 6.597 Eur, čiže uhradil vyššiu sumu ako mu veriteľ poskytol, došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane veriteľa o sumu 897 Eur a že má právo sa súdnou cestou domáhať vydania tejto sumy ako bezdôvodného obohatenia. Združenie mu odporučil obrátiť sa ohľadom právnych služieb na advokáta, ktorý posúdi právnu stránku veci.

15. Súčasťou obchodných podmienok pre úver dostupná pôžička žalovaného účinných od 10.06.2013 na čísle listu 9-11 je bod 5.6, ktorého obsahom je zmluvná podmienka tak ako je uvedená vo výroku IV. tohto rozsudku.

16. Súčasťou Zmluva o úvere lepšia splátka č. XXXXXXXXXX z 22.1.2014 v časti 3. Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, pod bodom 3.11 je zmluvná podmienka tak, ako je uvedená vo výroku III. tohto rozsudku.

17. Súd zistil nasledujúci právny stav:

18. Podľa , zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

19. Podľa , ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

20. Podľa dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní v omeškaní ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutému veriteľom má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť;, ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. (2), ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak niet podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

21. Podľa Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia výška úrokov z omeškania je o 5% vyššia ako základná úroková sadzba európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

22. Podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

23. Podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania,5a)

b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, c) iným veriteľom právnická osoba, ktorá v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky, ktoré spĺňajú aspoň jednu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. f) a l), pričom tieto úvery alebo pôžičky nespĺňajú žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b), d), e), g) až k) a m) až r); za iného veriteľa sa nepovažuje banka, pobočka zahraničnej banky a finančná inštitúcia podľa osobitného predpisu,6) ktorá má povolenie na činnosť udelené Národnou bankou Slovenska, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, e) povoleným prečerpaním forma spotrebiteľského úveru, ktorý umožňuje spotrebiteľovi disponovať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho platobného účtu, ktorý má vedený u veriteľa, f) prekročením automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania, g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok, h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19, j) úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné percento, ktoré sa na ročnom základe uplatňuje z výšky čerpaného spotrebiteľského úveru, k) fixnou úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru jedna úroková sadzba spotrebiteľského úveru dohodnutá medzi veriteľom a spotrebiteľom v zmluve o spotrebiteľskom úvere na celú dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo viac úrokových sadzieb spotrebiteľského úveru dohodnutých medzi veriteľom a spotrebiteľom v zmluve o spotrebiteľskom úvere na čiastkové obdobia s výhradným použitím fixného konkrétneho percenta; ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie sú stanovené všetky úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, úroková sadzba spotrebiteľského úveru sa považuje za fixnú iba na tie čiastkové obdobia, na ktoré sú úrokové sadzby spotrebiteľského úveru určené výhradne použitím fixného konkrétneho percenta dohodnutého pri uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, l) celkovou výškou spotrebiteľského úveru maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m) trvanlivým médiom každý prostriedok, ktorý umožňuje uloženie informácií spôsobom prístupným na používanie v budúcnosti na časové obdobie zodpovedajúce účelom informácií a ktorý umožňuje verné reprodukovanie uložených informácií.

24. Podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

25. Podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa 18) musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,

c) meno, priezvisko, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa; ak spotrebiteľ nemá pridelené rodné číslo, uvedie sa dátum narodenia, d) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, e) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, f) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, g) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, h) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, i) výšku, počet frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, j) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, l) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, m) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, n) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, o) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, p) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, q) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, r) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, s) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, t) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, u) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, v) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23.

26. Podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (1) Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa , zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa , , až i), a , zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa , , a a alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa1) a nejde o bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie

iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu,18b) f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním súvisia, g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov.18aa) (2) Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.(4) Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.18ba).

27. Podľa , (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

28. Podľa , právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

29. Podľa , najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

30. Podľa , (1) súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve, alebo v iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tej zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve, alebo v iných zmluvných dokumentov súvisiacich spotrebiteľskou zmluvou.

31. Na základe vyššie uvedeného súd právne uzatvára:

32. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným možno považovať za spotrebiteľský právny vzťah medzi veriteľom - dodávateľom konajúcim v rámci svojho predmetu podnikateľskej činnosti a dlžníkom - spotrebiteľom, ktorý nie je podnikateľom, resp. nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Vzťahujú sa naň ustanovenia

33. Súd má za to, že v prípade predmetnej zmluvy o úvere nejde o platnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže obsahom predmetného dokumentu označeného ako zmluva o úvere je zrejmé, že dňa 16.01.2014 došlo k podaniu návrhu na Zmluvu o úvere, ktorá je obsahom článku 2. tohto dokumentu. Žalobca žiadal o poskytnutie úveru vo výške 10.000 Eur. V tomto prípade ide o návrh na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo strany žalobcu. Žiaden dôkaz o prijatí tohto návrhu súdu predložený nebol, práve naopak súd má za to, že ako to vyplýva z bodu 3.1 predmetného dokumentu označeného ako Zmluva o úvere žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 5.700 Eur. Z toho vyplýva, že nedošlo k prijatiu návrhu na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo strany žalovaného. Absentuje tu teda písomná forma spotrebiteľskej zmluvy o úvere. Uvedené je v rozpore s o spotrebiteľských úveroch a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uvedené je zároveň aj v rozpore s v tom smere, že návrh žalobcu na uzatvorenie úverovej zmluvy bol zo strany žalovaného prijatý s výhradou vo vzťahu k úverovému rámcu, čo sa považuje za nový návrh na uzatvorenie zmluvy. Žalovaný nepreukázal, že by bolo došlo k prijatiu tohto návrhu zo strany žalobcu. Preto má súd za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere medzi žalobcom a žalovaným nebola uzatvorená platne.

34. Predpokladom vzniku zmluvy je návrh toho, kto mieni uzavrieť zmluvu. Návrh zmluvy musí byť prejavom vôle smerujúcej k uzavretiu zmluvy, musí byť adresovaný, určitý. Včasné vyhlásenie osobou, ktorej bol návrh určený, a z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. Ide o jednostranný adresovaný právny úkon adresáta návrhu, ktorým akceptuje návrh (ofertu) v jeho celom rozsahu (obsahu), a tým prejavuje súhlas s uzavretím zmluvy. Forma tohto včasného vyhlásenia nie je predpísaná, okrem prípadov, keď ju určuje zákon alebo dohoda účastníkov. Platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a nadobúda účinnosť. Dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí návrhu na uzavretie zmluvy, sa považujú za nový návrh adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto prejav vôle je aj odmietnutím návrhu (oferty). Uvedené bráni tomu, aby zmluva vznikla inak, než na základe konsenzu zmluvných strán. (Rozsudok Krajského súdu Prešov Spisová značka: z 12.12.2017.)

35. Súd má za to, že predmetná zmluva úvere obsahuje nesprávny údaj o výške RPMN v rozpore s § 2 písm. i) zákona číslo 129/2010 podľa, ktorého ročnou percentuálnou mierou nákladov sú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom a zároveň s § 9 ods. 2 písm. h) zákona číslo 129/2010 Z.z, podľa ktorého, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať aj ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Kým v predmetnej zmluve o úvere v článku 3 je uvedená výška RPMN 17,76%, prepočtom na portáli finančnej osvety a ochranu finančného spotrebiteľa (http://www.fininfo.sk/) súd zistil že skutočná výška RPMN je 21,05%. Z uvedeného teda vyplýva, že zmluva obsahuje nesprávny údaj RPMN v neprospech spotrebiteľa. Absenciou podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. h) spája § 11 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru.

36. Zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným vyplýva, že v nej nebola uvedená podstatná náležitosť a to celková čiastka na zaplatenie, ktorú vyžaduje písmeno h) . Uvedenú podstatnú náležitosť zmluvy nemožno nahradiť tým, že vo formulárovej zmluve žalovaný uvedie celkovú výšku úveru ako to bolo v tomto prípade 5.700 Eur a celkovú výšku nákladov vo výške 5683,83 Eur. Vzhľadom k tomu, že sa absenciou v tejto podstatné náležitosti zmluvy o úvere v spája sankciu bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru je potrebné za takýto predmetný úver považovať.

37. Na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu v rozsahu plnení žalobcu nad rámec poskytnutej istiny úveru, ktorá predstavuje sumu 897 Eur, ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu resp. plnením z neplatného právneho úkonu.

38. Súd sa vzhľadom na námietku žalovaného zaoberal otázkou premlčania uplatneného nároku.

39. V prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného (spotrebiteľa) o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Slová „keď sa oprávnený dozvie“ je potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ustanovení . Nie je možné len predpokladať, že by oprávnená osoba mohla skutkové okolnosti vedieť alebo že by sa to mohla dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. Uvedený základný predpoklad je potvrdený v desiatkach rozhodnutí súdov, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR (napríklad NS SR pod sp. zn. v spojení s uznesením ÚS SR pod sp. zn. [1], NS ČR pod sp. zn. ], NS SR pod sp. zn. , NS ČR pod sp. zn. ).

40. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady v peniazoch. Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Rozhodujúci je teda

subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže na čas, od kedy sa žalovaný dozvedieť mal a mohol s poukazom na to, že mal poznať právo. a ale na okamih, kedy sa žalovaný skutočne dozvedel že na jeho úkor sa žalobca bezdôvodne obohatil, teda vtedy, kedy mal žalovaný k dispozícii údaje, ktoré mu umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď sa dozvedel, že právny dôvod na plnenie úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv nebol od začiatku daný. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila (obdobne Uznesenie Krajského súdu Prešov sp.zn. ).

41. Pri bezdôvodnom obohatení musí súd prihliadať v zmysle citovaného a tak na uplynutie subjektívnej lehoty (dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil) ako aj objektívnej lehoty (tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, desať rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo).

42. Vo vzťahu k subjektívnej lehote žalobca uviedol a prehlásením doložil, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel 13.11.2020, teda dvojročná subjektívna premlčacia lehota mu uplynie až v novembri 2021 (žaloba bola doručená súdu 07.01.2021), pričom v konaní nebolo preukázané, že by toto tvrdenie nebolo pravdivé. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca podával už 23.11.2017 obdobnú žalobu v inej právnej veci, súd má zato, že ani vedomosť žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného ohľadne inej zmluvy nespĺňa požiadavku, aby spotrebiteľ nadobudol skutočnú a nie iba predpokladanú vedomosť o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil v tomto prípade, čo je potrebné na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby. Pre absenciu dôkazu opaku tak súd nemohol považovať námietku premlčania z hľadiska subjektívnej premlčacej lehoty za dôvodnú. Súd tak námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil teda vo vzťahu k subjektívnej premlčacej lehote ako nedôvodnú.

43. Čo sa týka objektívnej premlčacej lehoty, objektívna premlčacia lehota plynie od vzniku bezdôvodného obohatenia t.j. v danom prípade od úhrad žalobcu žalovanému. Súd však zastáva názor, že v danom prípade je potrebné vychádzať z desaťročnej premlčacej lehoty. Žalovaný má totiž v predmete činnosti poskytovanie úverov a preto sa vyžaduje, aby dodržiaval príslušné právne normy vzťahujúce sa na ich poskytovanie. Žalovaný preto minimálne musel byť uzrozumený s tým, že pokiaľ v úverovej zmluve neuviedol obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a že ide o spotrebiteľa, tak nebude môcť od žalobcu žiadať úroky a iné poplatky. Pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou tiež uzrozumený. Minimálne teda na jeho strane išlo o nepriamy úmysel získať majetkový prospech. Keďže úhrady žalobcu boli vykonané v roku 2014 (č.l. 7 spisu), desaťročná premlčacia lehota uplynie až v r. 2024. Právny názor o desaťročnej premlčacej lehote bol vyslovený už vo viacerých súdnych rozhodnutiach v typovo obdobných sporoch napr. rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 12.12.2011, sp. zn. zo dňa 06.03.2013, sp. zn. zo dňa 21.01.2013, sp. zn. zo dňa 26.11.2013, sp. zn. zo dňa 08.02.2012 atď. Aj v tomto smere teda námietka premlčania nie je dôvodná.

44. Preto súd zaviazal žalovaného na úhradu sumy 897 Eur žalovanému.

45. V danom prípade žalobca od žalovaného požadoval úroky z omeškania až od druhého dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému, t.j. od 22.01.2021. Ide o deň, kedy bol žalovaný najneskôr vyzvaný na plnenie žalobcovi. V tom čase úroky z omeškania predstavovali 5% p. a., preto súd priznal úroky z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

46. Žalobca navrhol vysloviť neprijateľnosť zmluvných podmienok v predmetnej zmluve o úvere a v obchodných podmienkach žalovaného tak, ako sú uvedené vyššie.

47. Zásada transparentnosti dopadá i na aplikáciu Všeobecných obchodných podmienok a Sadzobníka poplatkov. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru a nesmú slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložitej formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že ujdú jeho

pozornosti. Pokiaľ tak dodávateľ urobí, takému konaniu nemožno priznať právnu ochranu (poukázal na nález ÚS R z 11.11.2013).

48. Vo vzťahu k zmluvnej podmienke uvedenej vo výroku IV. tohto rozsudku súd má zato, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože vo vopred pripravenom texte pôvodného veriteľa žalovaného absentuje vôľa zmluvných strán dohodnúť sa na povinnosti dlžníka platiť platby na iný účel, ako je splatenie istiny úveru. Dlžník - žalobca nemal nijakú možnosť túto zmluvnú podmienku ovplyvniť, pričom je faktom, že ide o ľubovôľu dodávateľa, na aký účel si započíta platbu, čo spôsobuje obrovskú nerovnováhu v spotrebiteľskom vzťahu a úplnú nadvládu dodávateľa nad spotrebiteľom. Ak by si aj dlžník

- spotrebiteľ chcel platbou veriteľovi - dodávateľovi ponížiť istinu, dodávateľ má v zmysle vyššie uvedenej zmluvnej podmienky vykonať zápočet tejto platby na ľubovoľnú časť pohľadávky, resp. v dodávateľom stanovenom poradí na poplatky podľa sadzobníka, úrok z omeškania, úrok z úveru a až nakoniec splátka istiny úveru. S poukazom na ust. o ochrane spotrebiteľa, naliehavý právny záujem žalobcu ako spotrebiteľa na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky je, a to bez toho, aby žalobca musel tento naliehavý právny záujem na určení osobitným spôsobom preukazovať, pretože tento vyplýva priamo zo zákonných ustanovení, najmä z o ochrane spotrebiteľa. (Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.12.2013, sp. zn. ). Navyše naliehavý právny záujem vyplýva aj z potreby zosúladenia skutkového a právneho stavu. Naliehavý právny záujem na určení a vyhlásení neprijateľnosti zmluvnej podmienky vyplýva priamo zo zákona, pričom v tomto sa súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 22.03.2018. Z dôvodu výraznej nerovnováhy medzi postavením dodávateľa a spotrebiteľa pri aplikácii tejto zmluvnej podmienky súd rozhodol o jej neprijateľnosti.

49. Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku uvedenú vo výroku III. tohto rozsudku, tu súd uvádza, že táto nebola so žalobcom ako spotrebiteľom osobitne individuálne dojednaná, žalobca nemal možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu, mohol len svojím podpisom túto rozhodcovskú zmluvu ako celok akceptovať alebo odmietnuť. Táto zmluvná podmienka nebola dojednaná individuálne a v zmysle ust. , a preto je absolútne neplatná aj z dôvodu, že žalobcovi nedala možnosť na výber medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Rozhodcovskou zmluvou reálne došlo k narušeniu Smernicou Rady 93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa, a teda žalovaný od počiatku sledoval v súvislosti s koncipovaním rozhodcovskej zmluvy to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý vyberie žalovaný, a to na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv žalobcu. Dojednanie rozhodcovskej zmluvy je absolútne neplatné, keďže takto formulovaná zmluva s textom vopred pripraveným je uzavretá v neprospech žalobcu, keďže deleguje v konečnom ponímaní všetky právomoci len na rozhodcovský súd v Bratislave. Žalovaný nepreukázal osobitné vyjednanie rozhodcovskej zmluvy, resp. že by si žalobca osobitne vymienil jej dojednanie. (Obdobne Uznesenie Krajského súdu Prešov spisová značka: .) Preto súd rozhodol o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky.

50. Podľa , trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

51. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

52. S prihliadnutím na to, že žalobca mal v konaní plný úspech, súd rozhodol, že má právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

53. Vzhľadom k uvedenému bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokoch tohto rozsudku.