Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoCsp-113-2020.pdf
PDF · 103.74 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/113/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobkyne: B. M., nar. XX.X.XXXX, bytom Vyšná Rybnica XX, zastúpená JUDr. Michalom Michalovčíkom, advokátom, so sídlom Makovická 768/20, Svidník, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a o iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 19. augusta 2020, č. k. 16Csp/201/2017-169
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania vynaložených v súvislosti s nárokom na určenie spotrebiteľskej neprijateľnosti zmluvnej podmienky upravujúcej poplatok za vedenie účtu. Žalobkyňa j e p o v i n n á nahradiť žalovanému 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v časti o určenie spotrebiteľskej neprijateľnosti zmluvnej podmienky v bode 49 Úverovej zmluvy č. 4304118268 zo dňa 26.4.2013 (ďalej tiež len „úverová zmluva“), upravujúcej poplatok za vedenie účtu v sume 2,49 Eur (I), určil, že zmluvná podmienka v bode 61 úverovej zmluvy, upravujúca poplatok za službu v sume 0,99 Eur, je neprijateľná (II), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 430,24 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne od 25.8.2017 do zaplatenia (III) a rozhodol o trovách konania tak, že žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov konania vynaložených v súvislosti s nárokmi na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky upravujúcej poplatok za službu v sume 0,99 Eur a splnenie peňažnej povinnosti (IV) a naproti tomu žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania vynaložených v súvislosti s nárokom na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky upravujúcej poplatok za vedenie účtu v sume 2,49 Eur (V).
2. Len proti zamietavému výroku tohto rozsudku (I) podala žalobkyňa odvolanie. Vyhovujúce výroky (II a III) neboli odvolaním napadnuté; v tejto časti, včítane nadväzujúceho rozhodnutia o trovách konania, vynaložených v súvislosti s nárokmi na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky upravujúcej poplatok za službu v sume 0,99 Eur a splnenie peňažnej povinnosti (IV), rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
3. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o určenie spotrebiteľskej neprijateľnosti dojednania o poplatku za vedenie účtu v sume 2,49 Eur v úverovej zmluve, bezo zvyšku na základe právneho názoru vysloveného Krajským súdom v Košiciach v zrušujúcom uznesení sp. zn. 11Co/337/2019 z 18. decembra 2019. V tomto rozhodnutí odvolací súd pri interpretácii
ust. § 53 Občianskeho zákonníka, upravujúceho zákaz používania neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, odmietol záver prvoinštančného súdu o spotrebiteľskej neprijateľnosti zmluvného dojednania iba preto, že ním došlo k úprave právnej povinnosti len jednej zmluvnej strany. Odvolací súd v súvisiacej argumentácii poukázal na to, že nie každý právny vzťah svojim obsahom predurčuje faktickú potrebnosť, alebo právnu možnosť vymienenia vzájomných plnení na oboch zmluvných stranách a vyzdvihol fakt, že aj v trhovej ekonomike je medzi veľkou časťou vzájomných plnení prirodzene väčšia alebo menšia miera disproporcie. Krajský súd akcentoval, že nie každý rozdiel v právnom postavení subjektov spotrebiteľského vzťahu napĺňa zákonnú definíciu spotrebiteľskej neprijateľnosti, ale len taká, ktorá zároveň nesie znaky značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa. Za nesprávnu preto považoval predstavu súdu prvej inštancie, že každé peňažné plnenie spotrebiteľa musí byť vyvážené protiplnením dodávateľa bez ohľadu na kvantitatívny dopad prípadnej disproporcie na právne postavenie strán. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení zároveň prezentoval názor, že odmietnutie poplatku za vedenie účtu ako takého, nereflektuje tiež skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy zák. č. 129/2010 Z. z. a ani iný právny predpis používanie poplatku za vedenie úverového účtu pri spotrebiteľských úveroch nezakazoval. Dôvodil, že vnútroštátna úprava je výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej tiež len „smernica“), a preto je potrebné pri hľadaní zmyslu tejto legislatívnej medzery vyjsť predovšetkým z tejto smernice. Tá vo svojom Článku 19 bod 2 ods. 2 s nákladmi na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpanie výslovne počíta s výhradou upravenou v bode 22 jej preambuly, ktorá umožňuje členským štátom poplatok za službu vedenia úverového účtu zakázať; k tomu však v podmienkach Slovenskej republiky došlo až s účinnosťou od 9.6.2013. Z toho podľa vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu vyplýva, že poplatok za vedenie úverového účtu podľa právneho stavu v čase uzavretia úverovej zmluvy vnútroštátnym poriadkom nebol zakázaný a právo Európskej únie s ním dokonca počítalo. Preto ho v okolnostiach prípadu nemožno považovať inštitucionálne za spotrebiteľsky neprijateľný. V širších súvislostiach odvolací súd akcentoval, že účelom spotrebiteľskej ochrany je eliminovať dopady nerovnovážneho postavenia spotrebiteľa oproti dodávateľovi a nie ochrana spotrebiteľa pred dôsledkami neplnenia si povinností, ktoré za spotrebiteľsky prijateľných podmienok prevzal. Preto spôsob posudzovania hmotnoprávnych oprávnení a povinností spotrebiteľa, ale aj rozsah procesných ohľadov, ktorých sa spotrebiteľovi v sporovom konaní dostáva (§ 290 a nasl. C.s.p.) má svoje limity; v žiadnom prípade neznamenajú úplné vylúčenie základných atribútov právnej istoty. Na dôvažok odvolací súd zdôraznil, že záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky musí byť preskúmateľným výsledkom vyhodnotenia rozhodujúceho spotrebiteľského kritéria, ktorým je primeraná rovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán. Rozhodnutie o trovách konania, vynaložených v súvislosti s nárokom na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky upravujúcej poplatok za vedenie účtu v sume 2,49 Eur, odôvodnil súd prvej inštancie s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalovaného v tejto časti predmetu konania.
4. Žalobkyňa v odvolaní nesúhlasila so spôsobom právneho posúdenia otázky spotrebiteľskej prijateľnosti/neprijateľnosti zmluvnej podmienky upravujúcej poplatok za vedenie účtu. V súvisiacej argumentácii vyzdvihla formulárovú povahu posudzovaného dojednania a poukázala na skutočnosť, že vedenie účtu slúži potrebám poskytovateľa úveru, nie záujmom spotrebiteľa. Podľa odvolateľky sa spotrebiteľovi za poplatok za vedenie účtu nedostáva žiadne protiplnenie a z jeho pohľadu tak predstavuje len skrytý úverový náklad. Žalobkyňa v odvolaní vytkla tiež nedostatočné odôvodnenie zamietavého rozhodnutia, namietajúc, že v dôsledku toho bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi nedostatky v procesnom postupe pri odôvodňovaní rozhodnutia a nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h) a ods. 2 C.s.p. V odvolaní žalobkyňou formálne označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, a tak, podľa posúdenia odvolacieho súdu, nebol tento ďalší odvolací dôvod žalobkyňou materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust.
§ 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.
6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že nie je (odvolanie ) opodstatnené.
7. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jej práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Žalobkyňa v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne postrádala adekvátnu reakciu na ňou prezentované argumenty a vývody aplikačnej praxe, podporujúce záver o inštitucionálnej neprijateľnosti poplatku za vedenie úverového účtu.
8. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
9. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.
10. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.
11. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol čoho sa žalobkyňa domáhala i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu a pri viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v ďalšom konaní, vyvodil. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia sp. zn. 11Co/337/2019 z 18. decembra 2019 podrobne vysvetlil úvahy, na základe ktorých odmietol názor žalobkyne o inštitucionálnej spotrebiteľskej neprijateľnosti poplatku za vedenie úverového účtu v čase uzavretia úverovej zmluvy. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode preto podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré je na takomto právnom názore vystavané, v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobkyne proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd vníma len ako nespokojnosť odvolateľky so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ale, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
12. V odpovedi na žalobkyňou prednesenú otázku preskúmateľnosti napadnutého rozsudku, je v tomto prípade do značnej miery inkorporované posúdenie opodstatnenosti aj tej skupiny námietok, ktorými odvolateľka nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Ako už bolo uvedené na inom mieste, odvolací súd k spôsobu právneho posúdenia veci vyslovil právny názor, ktorý podoprel konkrétnymi úvahami, opierajúcimi sa aj o vnútroštátnu normu aj o jej interpretáciu v zmysle harmonizačnej smernice. Žalobkyňa v odvolaní s týmto právnym názorom polemizuje v podstate len na podklade subjektívneho presvedčenia, že za každé parciálne plnenie dodávateľovi sa musí spotrebiteľovi dostať protihodnota. S týmto názorom na obsah spotrebiteľských vzťahov sa odvolací súd argumentačne vysporiadal už v zrušujúcom uznesení, spôsobom bližšie vyjadreným v bode 3 tohto odôvodnenia. Na svojom nazeraní na poplatok za vedenie úverového účtu, ako jednej z nákladových položiek, ktoré vo svojom súhrne tvoria cenu úveru, ktorá by mala byť prirodzeným nástrojom konkurenčného boja medzi poskytovateľmi finančných služieb a nie objektom nepriamej regulácie skrz ochrany spotrebiteľa, odvolací súd nemá dôvod nič zmeniť ani vo svetle argumentácie žalobkyne. Odvolací súd v tejto spojitosti zároveň akcentuje len akademický zmysel meritórneho riešenia tejto otázky za situácie, keď súd prvej inštancie na podklade záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru zaviazal žalovaného vrátiť žalobkyni preplatok úverovej istiny, teda aj prípadne zaplatený poplatok za vedenie účtu. V zrušujúcom uznesení odvolací súd v tejto spojitosti upriamil pozornosť súdu prvej inštancie na potrebu v ďalšom konaní sa zaoberať procesnou prípustnosťou žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky upravujúcej poplatok za vedenie úverového účtu, zvlášť popri uplatnenom nároku na vrátenie preplatku úverovej istiny na podklade
argumentácie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Pokiaľ by bol súd v tomto smere dôsledný, už len z tohto dôvodu by takejto určovacej žalobe nemohol vyhovieť, nakoľko z pohľadu ust. § 137 písm. d) C.s.p. niet právneho predpisu, ktorý by prípustnosť určenia tejto právnej skutočnosti zakladal. Odvolací súd v tejto spojitosti poukazuje na zo, že aj podľa právnej teórie „....žaloba výlučne na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore už (po zmene procesného poriadku, zavádzajúcej nové pravidlá pri posudzovaní procesnej prípustnosti určovacích žalôb, pozn. odv. súdu) nebude prichádzať do úvahy...“ ( Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1037s).
13. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako v napadnutom zamietavom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania, vynaložených v súvislosti s nárokom na určenie spotrebiteľskej neprijateľnosti zmluvnej podmienky upravujúcej poplatok za vedenie účtu, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovanej vo vzťahu k tejto časti predmetu konania.
14. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
15. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
16. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní neúspešná. Na tomto základe odvolací súd priznal žalovanému nárok náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)