Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/56/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Y.. Y. L. H. P. I. Í. W. , B. J. XX.X.XXXX, O. X. I., B. O. Č.. XXXX/X, zastúpený Advokátska kancelária Mikáči s. r. o., Bratislava, Steinov dvor č. 2, IČO: 47 252 871, za ktorú koná JUDr. Marián Mikáči, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska č. 71, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 16. novembra 2018, č. k. -185, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 16. novembra 2018, č. k. -185, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1.1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 16.11.2018, č. k. -185, zamietol žalobu žalobcu a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil , , , , , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „), , (ďalej len „“). Po vecnej stránke rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa predmetnou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 284.712,- € titulom náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. , 122/04 zo dňa 25.6.2004, žalobca bol vo väzbe 354 dní. V žalobe uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor boja proti organizovanej kriminalite Stred, Oddelenie vyšetrovania, Banská Bystrica, ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa 21.6.2004, bolo voči nemu vznesené obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa v jednočinnom súbehu s trestným činom skrátenia dane a poistného podľa , . Žalobca podal voči uzneseniu súdu o jeho vzatí do väzby sťažnosť, táto však bola zamietnutá. Následne Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. zo dňa 2.9.2004 vzal žalobcu ako obvineného do väzby podľa z dôvodov uvedených v , lehota väzby začala plynúť dňom 22.6.2004 o 00.30 hod. Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu dňa 24.1.2005 zamietol žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby, Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 3.3.2005 zamietol sťažnosť žalobcu voči uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu zo dňa 14.12.2004 bola, na návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, predĺžená lehota

väzby žalobcu do 22.6.2005. Uznesením sp. zn. Pš 41/04 zo dňa 9.6.2005 Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu žalobcu ako obvineného prepustil z väzby na slobodu. Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. Pš 319/04 zo dňa 10.6.2005, bol žalobca prepustený na slobodu, keďže Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. Pš 31/04, zo dňa 10.6.2005, nepredĺžil lehotu trvania väzby žalobcu s odôvodnením, že u neho zanikli dôvody väzby. Žalobca bol z väzby prepustený dňa 10.6.2005. Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo zastavené uznesením Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/1 Gv 252/09-3900 zo dňa 18.10.2011, pretože bolo nepochybné, že skutky nespáchal žalobca ako obvinený. Dňa 17.10.2014 žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ministerstvo ho ku dňu podania žaloby neinformovalo o výsledku predbežného prerokovania jeho nároku na náhradu škody. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody, ušlého zisku a nemajetkovú ujmu. Skutočnú škodu si žalobca uplatnil vo výške 161.388,- €, ktorá mala pozostávať: 1) zo škody vo výške 66. 388,- € bez úroku, ktorá spočíva v tom, že si nemohol uplatniť plnenia zo štyroch zmeniek v celkovej hodnote 66.388,- € (každá zmenka mala hodnotu 16.596,95 €), pretože tieto zmenky boli zhabané pri domovej prehliadke dňa 22.6.2004 a žalobcovi boli vydané až dňa 3.8.2011, kedy právo na ich uplatnenie už bolo premlčané; 2) zo škody vo výške 60.000,- € spôsobenej zrušením prevádzok spoločnosti XStratus, spol. s r.o., IČO: 35 808 624, Nám. SNP 8, Bratislava, pričom jednou z prevádzok bolo fitness centrum, ktoré ukončilo činnosť počas pobytu žalobcu vo väzbe a druhou z prevádzok bola reštaurácia, ktorá ukončila svoju činnosť pol roka po návrate žalobcu z väzby (škoda z titulu zrušenia prevádzok bola 30.000,- € za 1 prevádzku); 3) zo škody vo výške 35.000,- €, ktorá predstavuje náklady spojené s účasťou žalobcu na súťažiach, ktorý sa ako člen reprezentácie SR IPSC od roku 1995 aktívne zúčastňoval na medzinárodných súťažiach, v roku 2004 bol nominovaný na ME, na ktoré sa aktívne pripravoval a ktorých sa nemohol z dôvodu väzby zúčastniť. Po prepustení z väzby žalobca až do roku 2011 nemohol vlastniť zbrojný preukaz, preto ho na všetky súťaže, ktorých sa zúčastňoval, musela sprevádzať manželka ako držiteľka zbrojného preukazu a zbraní. Celkovú výšku škody žalobca vyčíslil na sumu 5.000,- € ročne, t.j. za 7 rokov bola výška škody 35.000,- €. Ušlý zisk si žalobca uplatnil v sume 73.324,- € s tým, že ide 1) o ušlú mzdu vo výške 20.000,- €, keďže žalobca bol pred vzatím do väzby v trvalom pracovnom pomere v spoločnosti EURO SERVICE AGENCY, s.r.o., IČO: 35 754 737, Karpatská 2, Bratislava. Ušlú mzdu si žalobca vyčíslil pri zohľadnení výšky mzdy v čase pred jeho vzatím do väzby a výšky mzdy v nasledujúcom období po návrate z väzby; 2) o sumu vo výške 53.324,- €, ktorá predstavuje zmarenie nadobudnutia 51 % obchodného podielu spoločnosti EURO SERVICE AGENCY, s.r.o., IČO: 35 754 737, Karpatská 2, Bratislava, s predpokladaným rozdeľovaným ziskom od roku 2005 do roku 2014 zo sumy 1.606.500,- Sk. Nemajetkovú ujmu si žalobca uplatnil vo výške 50.000,- €, keďže podľa žalobcu samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením. Žalobca viedol do začatia trestného stíhania a tiež po ňom bezúhonný život a žil v slušnom prostredí. Väzbou došlo k zásahu do jeho základných práv a slobôd, väzba hlboko zasiahla do jeho života. Počas trvania väzby bol narušený jeho rodinný život, keďže návštevy vo väzbe boli obmedzené iba na krátky čas, nemohlo prísť k budovaniu plnohodnotných rodinných vzťahov. Toto dlhodobé odlúčenie od najbližších príbuzných hlboko zasiahlo do života žalobcu a jeho rodiny. V rámci spoločenského uplatnenia došlo k narušeniu dobrej povesti žalobcu, jeho dobrého mena, narušeniu spoločenských väzieb, k zníženiu dôstojnosti žalobcu, väzba mala hlboký dopad na osobný, rodinný, spoločenský a pracovný život žalobcu a život jeho rodinných príslušníkov a blízkych. 1.2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, namietol premlčanie uplatneného nároku. Dôvodil, že uznesenie o zastavení trestného stíhania vedeného proti žalobcovi nadobudlo právoplatnosť dňa 11.6.2012. Niet pochýb, že sa žalobca v tento deň preukázateľne dozvedel o škode, ktorá mu podľa jeho názoru mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s väzobným stíhaním a náhrada ktorej tvorí predmet súdneho konania. Podľa žalovaného prvý deň, kedy mohol žalobca reálne svoj nárok uplatniť pred príslušným orgánom (podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody), pripadol na deň 12.6.2012. Posledný deň lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody súdnou cestou pripadol na deň 12.12.2015. Žalovaný uviedol, že Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bola žiadosť doručená dňa 17.10.2014, k podaniu žalobného návrhu došlo až dňa 15.4.2016, t.j. po uplynutí subjektívnej trojročnej lehoty stanovenej 1.3. Žalobca mal za to, že premlčacia lehota v prejednávanom prípade, keď bolo potrebné zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, začala plynúť odo dňa doručenia rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, t.j. od 24.10.2012, pričom sa predlžovala o dobu 6 mesiacov. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že žaloba bola podaná na súd včas.

1.4. Rozhodujúc o nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie predovšetkým zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným, teda posúdením, či bol nárok žalobcu uplatnený na súde včas. Poukázal na to, že z ustanovenia je zrejmé, že právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Konštatoval, že v prejednávanej veci žalobca podal žalobu o náhradu škody vo výške 284.712,- € titulom rozhodnutia o väzbe - uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 2.9.2004, v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Mal za zrejmý titul uplatneného nároku na náhradu škody, pričom z uvedeného titulu bola podaná aj žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie dôvodil, že v ustanovení vymedzuje okruh právnych skutočností, na základe ktorých je možné požadovať náhradu škody podľa tohto zákona. Z jeho znenia, gramatického, systematického, výkladu ďalších ustanovení tohto zákona (, , , ) je zrejmé, že v zákone je upravené, v , rozhodnutie o väzbe ako špecifický typ rozhodnutia zakladajúceho právo na náhradu škody, teda podmienky pre vznik práva na náhradu škody sú pri rozhodnutí o väzbe upravené týmto osobitným ustanovením, odlišným od úpravy podmienok pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa a Medzi uvedenými právnymi skutočnosťami zakladajúcimi vznik práva na náhradu škody existuje podstatný rozdiel, keď pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa a tohto zákona sa vyžaduje zrušenie rozhodnutia po tom, čo nadobudlo právoplatnosť (na základe mimoriadneho opravného prostriedku), pričom v prípade rozhodnutia o väzbe nedochádza priamo k zrušeniu tohto rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, ale právo na náhradu škody zakladá právoplatný oslobodzujúci rozsudok (prípadne zastavenie trestného stíhania) v trestnom konaní, v ktorom bolo rozhodnutie o väzbe vydané (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 12.12.2017). Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z rozhodnutia o väzbe teda nie je zrušenie rozhodnutia o väzbe pre jeho nezákonnosť, ale výsledok trestného stíhania, záver ktorého nie je taký, že sa obvinená osoba dopustila skutku, ktorý sa jej kládol za vinu. V danom prípade bolo trestné stíhanie vedené proti žalobcovi zastavené, teda tento výsledok trestného konania je možné považovať za výsledok, z ktorého vyplýva aj nezákonnosť rozhodnutia, ktorým bol žalobca vzatý do väzby. Dôvody opodstatňujúce začatie trestného stíhania nie je možné zamieňať s dôvodmi opodstatňujúcimi väzbu, medzi väzbou a trestným stíhaním nie je kauzálna príčinnosť, nie každá trestne stíhaná osoba musí byť väznená. Zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že k trestnému činu nedošlo, má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -49 zo dňa 7.7.2016). Z uvedeného, podľa súdu prvej inštancie, jednoznačne vyplýva, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu z rozhodnutia o väzbe nie je zrušenie rozhodnutia o väzbe pre jeho nezákonnosť, ale výsledok trestného stíhania, t.j. v tomto prípade zastavenie trestného stíhania voči žalobcovi z dôvodu, že skutky nespáchal obvinený. Keďže sa v danom prípade nevyžaduje zrušenie alebo zmena žiadneho právoplatného rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, súd mal za to, že doručením rozhodnutia Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gv 252/09-3900 zo dňa 18.10.2011, žalobcovi, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie proti obvinenému - žalobcovi, začala plynúť 3-ročná subjektívna premlčacia lehota. V danom prípade žalobca uviedol, že sa pri doručovaní uvedeného uznesenia robili obštrukcie, keďže mu dané uznesenie bolo najprv doručené na adresu jeho trvalého pobytu, na ktorej sa dlhodobo nezdržiaval, až následne bolo doručené na adresu, na ktorej preberal písomnosti, pričom uvedená adresa vyplývala z vyšetrovacieho spisu. Na pojednávaní dňa 16.11.2018 však žalobca nespochybnil, že dané uznesenie nadobudlo právoplatnosť, taktiež nespochybnil dátum právoplatnosti tohto uznesenia. Súd preto dospel k záveru, že bez ohľadu na skutočný dátum doručenia tohto uznesenia žalobcovi, je na uznesení o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi vyznačená doložka právoplatnosti, teda trestné stíhanie voči žalobcovi je právoplatne zastavené, čo ani žalobca, ani jeho právny zástupca nespochybnili. Súd nevzhliadol dôvod na odročenie pojednávania za tým účelom, aby žalobca vyžiadal z vyšetrovacieho spisu dôkazy ohľadom prípadných obštrukcií pri doručovaní uznesenia o zastavení trestného stíhania žalobcovi, keď jednak žalobca nespochybnil dátum nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia, a jednak v konaní o náhradu škody súd nevykonáva revíziu iných súdnych, či trestných, konaní. Vzhľadom k tomu, že sa súd stotožnil so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného, potom v zmysle zásady hospodárnosti konania nebolo potrebné pojednávanie odročiť ani za účelom predkladania ďalších dôkazov k výške uplatneného nároku. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k

záveru, že žaloba nie je dôvodná, pretože žalobcovi uplynula trojročná lehota na uplatnenie práva na náhradu škody na súde a žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania. Súd mal za to, že hoci rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby bolo nezákonné, keďže trestné stíhanie vedené proti žalobcovi bolo právoplatne zastavené, žalobca oneskorene podal žalobu na súd, keď uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť dňa 11.6.2012 a žaloba bola na súd podaná až dňa 15.4.2016. Súd sa stotožnil aj s procesnou obranou žalovaného ohľadom začatia plynutia premlčacej lehoty, keď mal za to, že sa žalobca už doručením uznesenia o zastavení trestného stíhania dozvedel o škode, najneskôr nadobudnutím právoplatnosti tohto uznesenia. Skutočnosť, že žalobcovi bolo uznesenie o zastavení trestného stíhania s vyznačenou doložkou právoplatnosti doručené na jeho žiadosť až dňa 24.10.2015, nie je pre uplatnený nárok na náhradu škody relevantným dátumom. 1.5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa a s tým, že žalovaný bol v predmetnom konaní v plnom rozsahu úspešný z dôvodu zamietnutia žaloby. Keďže si však neuplatnil nárok na náhradu trov konania a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, súd rozhodol tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal navrhnutý dôkaz vyšetrovacím spisom, pričom účelom doplnenia dokazovania malo byť preukázanie tvrdení žalobcu o obštrukciách pri doručovaní uznesenia o zastavení trestného stíhania č. k. VII/1 Gv 252/09-3900 zo dňa 18.10.2011. Dokazovaním by sa potvrdili skutkové tvrdenia žalobcu, bol by preukázaný aj skutočný okamih dozvedenia sa o škode a nemožnosť premlčania nároku. Poukázal na záver súdu prvej inštancie, týkajúci sa začiatku plynutia premlčacej lehoty, podľa ktorého premlčacia lehota sa má odvíjať od okamihu dozvedenia sa o škode, dozvedenie sa o škode znamená zistiť skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne jej rozsah. V zmysle tohto záveru žalobca úplnú istotu vedomosti o škode nadobudol až doručením právoplatného rozhodnutia na jeho žiadosť, keďže nemal vedomosť o stave jeho veci. Vytýkal súdu, že neskúmal okamih, kedy žalobca zistil skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne jej rozsah. Žalobca poukázal na to, že uznesenie o zastavení trestného stíhania mu bolo doručované opakovane až po niekoľkých výzvach, pričom prvýkrát mu bolo doručované na úplne inú adresu ako bola uvedená v trestnom spise. Poukázal na ustanovenia a , týkajúce sa doručovania v trestnom konaní. Dôvodil, že k riadnemu doručeniu uznesenia prvýkrát nedošlo, bolo doručované na adresu, ktorú odvolateľ neoznačil ako adresu na doručovanie, preto uvedené doručenie nemohlo vyvolať právne účinky. Až po jeho výzve mu bolo uznesenie opätovne doručované, pričom odvolateľ aj po doručení uznesenia ešte nenadobudol istotu o vzniku škody, keďže uznesenie nebolo právoplatné a samotné uznesenie s vyznačenou doložkou právoplatnosti mu bolo doručené až dňa 24.10.2012 na jeho žiadosť, z ktorej je zrejmé, že o stave konania nemal vedomosť. K odvolaniu priložil list zo dňa 16.10.2012 adresovaný prokurátorovi Mgr. P. O., ktorý mu nebolo umožnené predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktorý považuje za kľúčový, lebo z neho nepochybne vyplýva, že ešte ani dňa 16.10.2012 nemal vedomosť o vzniku škody, keďže v liste vyslovene uvádza, „aby ho prokurátor informoval o zákonných prekážkach zamedzujúcich vyznačenie právoplatnosti na uvedenom uznesení''. To, že prokurátor vyznačil právoplatnosť pravdepodobne až na základe urgencie odvolateľa, ktorý o právoplatnosti uznesenia nemal vedomosť, nemôže byť v tomto konaní na jeho ťarchu. Odvolateľ poukázal na to, že pokiaľ ide o moment vedomosti o škode, nestačí len možnosť takejto vedomosti. Je potrebné skutočné dozvedenie sa o škode. To, že žalobca mal tú možnosť, nezakladá automatické plynutie premlčacej doby. Súd podložil svoj záver o začatí plynutia premlčacej doby iba od vzniku možnosti dozvedenia sa o škode. Podľa odvolateľa sa dozvedel o škode dňa 24.10.2012, kedy mu bolo doručené uznesenie o zastavení konania s vyznačenou právoplatnosťou. Vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného považuje odvolateľ za účelové konanie, s cieľom zmariť úspešné uplatnenie práva žalobcu ako aj za rozporné s dobrými mravmi ( ); priznanie účinkov premlčania je voči nemu neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. Poukázal aj na čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie, pričom

článok 5 umožňuje odškodniť aj nemajetkovú ujmu. Odvolateľ ďalej dôvodil, že ustanovenia a ďalších relevantných právnych noriem upravujúcich problematiku zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci je potrebné vykladať v nadväznosti na skutočnosť, že Slovenská republika je v zmysle materiálnym právnym štátom, ktorý kladie značný dôraz na hodnotu spravodlivosti. K materiálnemu poňatiu právneho štátu patrí hodnotovo orientovaný výklad práva ako aj zákaz prepiateho formalizmu pri aplikácii a výklade práva. Táto zásada má byť uplatňovaná aj pri aplikácii , ako aj ďalších relevantných právnych noriem, či už budú v prospech žalobcu alebo žalovaného. Pri posudzovaní uplatňovaného práva na náhradu škody sa treba vystríhať prepiateho formalizmu a k výkladu ustanovení je potrebné pristupovať s prihliadnutím na ich obsahovo materiálny zmysel a na účel, ktorý bol týmto zákonom sledovaný, v kontexte všetkých skutkových okolností konkrétneho prípadu. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu odvolateľa nevyjadril.

4. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [, , , ( účinný od 1.7.2016), ďalej len ], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. októbra 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (, , , ). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne a právne správny ( ods. l, ods. 2, ods. 3 ) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

5. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

6. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. S poukazom na vyššie citované ustanovenie , prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o premlčaní žalobcom uplatneného nároku. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť ( ). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu.

8. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie pripojením vyšetrovacieho spisu, ktorým dokazovaním mali byť preukázané jeho tvrdenia o okolnostiach, resp. obštrukciách, pri

doručovaní uznesenia o zastavení trestného stíhania č. k. VII/1 Gv 252/09-3900 zo dňa 18.10.2011 a bol by preukázaný aj skutočný okamih vedomosti žalobcu o škode a následne nemožnosť premlčania nároku. Žalobca za okamih nadobudnutia vedomosti o škode ako momentu začatia plynutia premlčacej doby, v ktorej mohol uplatniť svoj nárok, považoval moment doručenia uznesenia o zastavení trestného stíhania s vyznačenou doložkou právoplatnosti, teda dňa 24.10.2012. Zároveň, ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 16.11.2018, ako aj z obsahu zvukovej nahrávky priebehu uvedeného pojednávania, žalobca právoplatnosť ako ani dátum právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania a to 11.6.2012 nespochybnil. Podľa právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, teda o tom, že mu škoda vznikla a aká je jej výška. Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobca v prejednávanom prípade dozvedel o tom, že mu vznikla škoda momentom právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania, ktorý moment súvisí s doručením predmetného uznesenia. Podľa uznesenia o zastavení trestného stíhania, ktoré do spisu doložil žalobca (č. l. 126 spisu), predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.6.2012. Proti uvedenému uzneseniu bola prípustná sťažnosť, ktorú bolo možné podať do troch dní od jeho doručenia. To znamená, že uvedené uznesenie bolo žalobcovi doručené najskôr dňa 6.6.2012, ktorý pripadol na stredu a 9. a 10.6.2012 boli sobota a nedeľa. Žalobca listom zo dňa 16.10.2012, ktorý priložil k odvolaniu proti rozsudku súdu prvej inštancie (č. l. 209 spisu), žiadal Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o zaslanie uznesenia o zastavení trestného konania sp. zn. VII/Gv 252/09-3900 zo dňa 18.10.2011 s vyznačenou doložkou právoplatnosti. Ako prílohu k listu adresovanému Úradu špeciálnej prokuratúry priložil žiadosť o zaslanie uznesenia s vyznačenou doložkou právoplatnosti zo dňa 25.7.2012. Z uvedeného vyplýva, že najneskôr v tento deň mal žalobca vedomosť o zastavení trestného stíhania a pre prípad, že mu v súvislosti s väzobným stíhaním vznikla škoda, mal týmto okamihom aj vedomosť o jej vzniku, keďže mal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno odvodiť vznik ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, že možno právo na jej náhradu dôvodne uplatniť na súde. Neobstojí preto názor odvolateľa, že vedomosť o škode nadobudol až momentom, keď mu bolo doručené uznesenie s vyznačenou doložkou právoplatnosti. V tejto súvislosti považuje odvolací súd poukázať na potrebu dodržania zásady vigilantibus iura scripta sunt. Uvedená zásada „vo svojej podstate znamená, že práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 4.6.2019). Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné a hospodárne vykonávať odvolateľom navrhované dokazovanie pripojením vyšetrovacieho spisu.

9. Pokiaľ odvolateľ namietal doručovanie uznesenia o zastavení trestného stíhania s poukazom na ustanovenia a , odvolací súd opätovne uvádza, že odvolateľ nespochybnil dátum vyznačenej právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania (11.6.2012), a tým ani moment jeho doručenia, ktorý preukazuje aj žiadosť odvolateľa zo dňa 25.7.2012, ktorou žiadal Úrad špeciálnej prokuratúry o zaslanie uznesenia s vyznačenou doložkou právoplatnosti (viď. bod 8 odôvodnenia tohto rozhodnutia).

10. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že odvolateľ, v súvislosti s vedomosťou o škode, zamieňa dva pojmy a to nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia a vyznačenie doložky právoplatnosti na rozhodnutí. Podľa je uznesenie právoplatné, ak zákon proti nemu pripúšťa sťažnosť, ale táto v lehote nebola podaná, oprávnené osoby sa sťažnosti výslovne vzdali alebo ju výslovne vzali späť, alebo podaná sťažnosť bola zamietnutá. Sám odvolateľ ako oprávnená osoba sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania nepodal, o čom svedčí aj jeho žiadosť o vyznačenie doložky právoplatnosti na uznesení o zastavení trestného stíhania, ktorú adresoval Úradu špeciálnej prokuratúry. Samotné vyznačenie doložky právoplatnosti však nemá žiadny vplyv na nadobudnutie právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania.

11. Odvolateľ v odvolaní namietal rozpor žalovaným uplatnenej námietky premlčania žalobného nároku s dobrými mravmi. Odvolací súd poukazuje na to, že námietka premlčania zásadne neodporuje dobrým mravom, výnimkou môžu byť len prípady jej zneužitia so zámerom poškodiť toho, kto zavinil márne uplynutie premlčacej doby. V danom prípade márne uplynutie premlčacej doby zavinil žalobca sám oneskoreným podaním žaloby. Odvolací súd zároveň poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.4.2015, sp. zn. , podľa ktorého „Pokiaľ ide o rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. V tejto súvislosti je tiež relevantné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi (). Samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s , postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.“ Odvolateľ v prejednávanom prípade neuviedol, z akého dôvodu žalobu na súd podal až dňa 15.4.2016, keď žiadosť o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody doručil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ešte dňa 17.10.2014 (č. l. 8 spisu), po uplynutí šiestich mesiacov dňa 17.4.2015 sa mohol žalobca so svojim nárokom obrátiť na súd ( ), pričom tak urobil až dňa 15.4.2016. Predmetnú odvolaciu námietku preto odvolací súd považuje za nedôvodnú.

12. Pokiaľ odvolateľ namietal, že mu nebolo umožnené v konaní pred súdom prvej inštancie predložiť list zo dňa 16.10.2012, adresovaný prokurátorovi Mgr. P. O., ktorým ho žiadal o poskytnutie informácie o prekážkach pri vyznačení právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania, odvolací súd uvádza, že odvolateľ v odvolaní neuviedol, akým spôsobom, resp. postupom mu súd prvej inštancie zamedzil v možnosti doložiť do spisu listinný dôkaz. Preto sa odvolací súd s uvedenou odvolacou námietkou nemohol vyporiadať inak ako konštatovaním jej nedôvodnosti.

13. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pri tomto odvolacom dôvode ide o taký postup súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, pri ktorom súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že odvolateľ vo svojom odvolaní nekonkretizoval, ktoré skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním, považuje za nesprávne. Odvolací súd takéto pochybenie v postupe súdu prvej inštancie nezistil, preto považuje túto odvolaciu námietku odvolateľa za nedôvodnú.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil ( ) konštatujúc, že odvolateľ v odvolacom konaní nepredložil žiadny relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

15. Odvolací súd potvrdil ako vecne správny aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli a žalovaný odvolanie proti výroku o trovách konania nepodal.

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ods. l, , v spojení s Žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V zmysle o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).