Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_47Ek-933-2020.pdf
PDF · 80.13 KB
Case nature
Subarea
47Ek/933/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: N. A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X. XXX/XX, XXX XX E. - K..I., zast. Z.. A. E., so sídlom S. XX, XXX XX S., proti povinnému: P.. A. A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, XXX XX E.-K. Z. o vymoženie - zmeškané výživné 1141,19 Eur, exekúcia vedená súdnym exekútorom: JUDr. Ľuboš Sidorják, so sídlom exekútorského úradu Murgašova 3 04001 Košice, ktorý vedie exekúciu pod sp. zn 147EX 303/20, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 47Ek/933/2020 zo dňa 14. 01. 2021, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 47Ek/933/2020 zo dňa 14. 01. 2021 z a m i e t a.
odôvodnenie:
Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 12. 06. 2020 domáhal od povinného vymoženia zameškaného výživného vo výške 1141,19 Eur na základe exekučného titulu - Rozsudok Okresného súdu Košice I pod sp.zn. 18Pc/25/2017 zo dňa 08. 11. 2018 (ďalej len „ Exekučný titul“). Poverením zo dňa 25. 06. 2020 bol vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. Ľuboš Sidorják so sídlom exekútorského úradu Murgašova 3, 04001 Košice, ktorý vedie exekúciu pod sp. zn 147EX 303/20.
Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 47Ek/933/2020 zo dňa 14. 01. 2021 návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01. 04. 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 61k ods. 1, 2, 5, § 61l ods. 3, 4 Exekučného poriadku, na ust. § 6 ods. 1-3, § 9 ods. 1, 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) a vecne tým, že povinný nepreukázal súdu skutočnosti, ktoré by predstavovali kvalifikovaný dôvod na zastavenie exekúcie (povinný neuviedol skutočnosti, ktoré po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia), preto súd návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. V uznesení vyšší súdny úradník uviedol, že súd v konaní o návrhu na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t.j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý návrh na zastavenie exekúcie podal. Súd môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku vymáhaného nároku. Ustanovenie § 61k ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré musí súd exekúciu zastaviť. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaného ustanovenia Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia byť v ňom uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Povinný musí uviesť okolnosti, ktoré podľa neho po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti
bránia. Súd dal do pozornosti, že exekučný titul vo svojej výrokovej časti nešpecifikuje presný spôsob akým má povinný oprávnenému plniť. Výrok exekučného titulu neurčil ako spôsob plnenia úhradu výživného na konkrétny bankový účet. Preto v zmysle uvedeného, povinný pri neúspešnej platbe na bankový účet oprávneného, mal využiť iné možnosti ako splniť svoj dlh a dostať sa tak do dispozície oprávneného. Jedným zo spôsobov plnenia je aj plnenie formou poštovej poukážky. Súd zároveň dal do pozornosti, že ak povinný mal za to, že oprávnený účelovo neposkytuje súčinnosť, mohol využiť možnosť danú ust. §568 Občianskeho zákonníka, Ak dlžník nemôže splniť svoj záväzok veriteľovi, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní alebo ak dlžník má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo veriteľa nepozná, nastávajú účinky splnenia záväzku, ak jeho predmet dlžník uloží do notárskej úschovy na účely splnenia záväzku. Vynaložené potrebné náklady s tým spojené znáša veriteľ. V zmysle predchádzajúceho bodu odôvodnenia, dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý návrh na zastavenie exekúcie podal. Avšak povinný do dnešného dňa nepredložil súdu žiaden dôkaz, preukazujúci zánik vymáhaného nároku. Rovnako je dôležité uviesť, že exekučné konanie sa začalo dôvodne, pretože v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie, povinný svoj dlh riadne nesplnil a to ani čiastočne. Trovy exekúcie preto vznikli oprávnene. Zároveň v tomto štádiu konania, účinky splnenia vymáhaného nároku v zmysle ustanovenia § 61f ods. 1 Exekučného poriadku nastávajú len vtedy, ak sa plnenie v rozsahu, v ktorom prislúcha exekútorovi podľa § 60 ods. 2 Exekučného poriadku, dostane exekútorovi. Preto plnenie priamo oprávnenému v tomto štádiu konania nemá za následok splnenie dlhu. Povinný tak v zmysle Upovedomenia o začatí exekúcie bol súdnym exekútorom vyzvaný na uspokojenie pohľadávky oprávneného, a to úhradou na bankový účet súdneho exekútora uvedený v Upovedomení o začatí exekúcie, ktoré bolo povinnému doručené. V exekučnom konaní, ktoré prebieha na základe výsledku konania, v ktorom bol exekučný titul vydaný, exekučný súd v spojení s návrhom povinného na zastavenie skúma len to, či po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by mali za následok zastavenie exekúcie, teda či po vzniku exekučného titulu nastali skutočnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia. Povinný však vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie nepreukázal, že takéto okolnosti po vzniku exekučného titulu nastali.
Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal povinný v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že svoju povinnosť splnil zaslaním výživného na jemu známy účet oprávneného, ale pre zrušenie účtu zo strany oprávneného mu splnenie povinnosti bolo znemožnené. Vyšší súdny úradník vôbec nezobral do úvahy tvrdenie povinného o tom, že oprávnený predal byt a to pánovi Michalovi Kunovi a jeho manželke. Vyšší súdny úradník len opakoval tvrdenie oprávneného, že na prebiehajúcej exekúcii naďalej trvá a uviedol, že u povinného neboli využité ostatné možnosti plnenia ako napr. zaslanie dlžnej sumy prostredníctvom Slovenskej pošty formou poštovej poukážky. Povinný uviedol, že ak by aj poslal dlžnú sumu na adresu už neplatného trvalého bydliska oprávneného, výsledkom by bolo vrátenie platby z dôvodu „adresát neznámy". Toto tvrdenie povinný oprel o svoj pokus, ktorý urobil po prevzatí uznesenia - a doporučený list sa mu vrátil s poznámkou „adresát neznámy“. Povinný uviedol, že uložením peňazí u notára by nezabránil neoprávnenej exekúcii a rovnako by mu vznikli náklady na exekúciu. Povinný poukázal na § 47 Exekučného poriadku, ktorý jasne stanovuje povinnosť oprávneného informovať povinného o všetkých skutočnostiach potrebných k plneniu (číslo účtu v banke, adresa doručenia poštovou poukážkou) a dá sa aplikovať aj na povinnosť oprávneného pred samotným návrhom na začatie exekúcie. Exekútor si dôsledne nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z citovaného § 47 Exekučného poriadku, t. j. neoveril či si oprávnený voči povinnému splnil svoju povinnosť.
Oprávnený sa k sťažnosti povinného nevyjadril.
Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
Súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami preskúmal napadnuté rozhodnutie a po preskúmaní veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany povinného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník rozhodol správne, keď návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu povinného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
Povinný za najpodstatnejší dôvod už v rámci svojho návrhu na zastavenie exekúcie považoval nemožnosť plnenia výživného z dôvodu neexistencie účtu, na ktorý chcel výživné platiť s odkazom na § 47 Exekučného poriadku. Súd k tomuto uvádza, že v danom prípade exekučným titulom - rozsudkom Okresného súdu Košice I pod sp. zn. 18Pc/25/2017 zo dňa 08. 11. 2018 bol povinný zaviazaný platiť oprávnenému výživné do rúk oprávneného. Teda v zmysle exekučného titulu nebol oprávnený povinný zriadiť a oznámiť povinnému osobitný účet na úhradu výživného, uvedená povinnosť oprávnenému z exekučného titulu nevyplýva (tak ako to konštatoval aj vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení). Základným argumentom povinného o neprípustnosti exekúcie je tvrdenie, že povinnosť účastníkov konania v exekučnom titule je vzájomná a je podmienená splnením podmienky oprávneného. Súd však uvádza, že nárok oprávneného nie je podmienený splnením podmienky alebo vzájomnej povinnosti oprávneným a teda v danom prípade nie je možné viazať vykonateľnosť exekúcie na splnenie povinnosti oprávneného (zriadiť a) oznámiť povinnému osobitný účet na úhradu výživného. Súd zároveň uvádza, že povinný v návrhu na zastavenie exekúcie a ani v rámci podanej sťažnosti nepreukázal, že by sa skutočne snažil zistiť účet na ktorý by mohol oprávnenému uhradiť výživné (napr. že by oprávneného písomne vyzýval na oznámenie účtu a pod.), príp. že by využil všetky iné možnosti ako splniť svoj dlh. Súd opätovne uvádza, že povinný mohol využiť aj možnosť úhrady výživného prostredníctvom notárskej úschovy. Súd pritom dáva znova do pozornosti povinného, že náklady spojené s notárskou úschovou by v takomto prípade znášal veriteľ (teda v tomto prípade oprávnený). Vzhľadom na uvedené a keďže povinný ani v podanej sťažnosti súdu nepreukázal súdu dôvod na zastavenie exekúcie, súd konajúci sudcom jeho sťažnosť proti uzneseniu sp. zn. 47Ek/933/2020 zo dňa14. 01. 2021 ako nedôvodnú zamietol.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti povinného s napadnutým rozhodnutím, sudca poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS
329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru sudcu učinil konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
Záverom súd uvádza, že judikatúra súdov (vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky) nevyžaduje, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní odpovedalo na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými tvrdeniami povinného, ktoré nie sú právne relevantné a nemajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o sťažnosti povinného (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. 03. 2005).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).