Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_71S-30-2020.pdf
PDF · 357.39 KB
Case nature
Area
Subarea
71S/30/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu Mgr. Ivany Datlovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu: DENNYS-BA, s.r.o., Dunajská 8, 811 08 Bratislava, IČO: 50 972 791 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101516710/2020 zo dňa 02.10.2020 takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2018. Podľa Oznámenia o začatí daňovej kontroly, ktoré bolo doručené žalobcovi 12.09.2018, bol stanovený termín začatia daňovej kontroly 08.10.2018. Z úradného záznamu zo dňa 18.09.2018 spísaného správcom dane vyplýva, že na základe telefonickej dohody s konateľkou žalobcu sa správca dane a žalobca dohodli na novom termíne začatia daňovej kontroly 09.10.2018. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 102239137/2019 zo dňa 25.09.2019 (ďalej len „Protokol“), ktorý bol spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole zo dňa 25.09.2019 doručený žalobcovi dňa 10.10.2019, ktorým dňom bola daňová kontrola ukončená. Žalobca sa k Protokolu vyjadril písomne podaním zo dňa 07.11.2019. Správca dane opakovane predvolal žalobcu na ústne pojednávanie, predmetom ktorého malo byť prejednanie jeho pripomienok k Protokolu z daňovej kontroly a to podaniami zo dňa 12.11.2019, 10.12.2019, pričom konateľka žalobcu sa z neúčasti na pojednávaniach v uvedených termínoch ospravedlnila a opakovane požiadala o zmenu termínu. Správca dane opakovane predvolal konateľku žalobcu i splnomocneného zástupcu žalobcu na pojednávanie na deň 29.01.2020. Správca dane s poukazom na § 19 ods. 7 a § 68 ods. 3 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) spísal dňa 06.02.2020 úradný záznam, z ktorého vyplýva, že v stanovenom termíne 29.01.2020 sa na pojednávanie k správcovi dane opakovane nedostavila konateľka žalobcu a ani splnomocnený zástupca žalobcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a požiadal o nový termín pojednávania, ktorý však nemohol byť zo strany správcu dane poskytnutý, vzhľadom na zákonnú lehotu na vydanie rozhodnutia v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku.
2. Správca dane s poukazom na § 68 ods. 5 Daňového poriadku Rozhodnutím č. 100378376/2020 zo dňa 06.02.2020 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“ alebo „rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 15.196,20 € na DPH za zdaňovacie obdobie
jún 2018, daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 25.07.2018 predstavuje 857,64 €, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní predstavuje 16.053,84 € a rozdiel dane predstavuje 15.196,20 €. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca predložil k daňovej kontrole doklady o nadobudnutí tovarov a služieb od dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. (ďalej aj „dodávateľ“), pričom správca dane žalobcu vyzval na doplnenie údajov, o vysvetlenie nejasností a preukázanie dôkazov k dodávateľským faktúram od tohto dodávateľa, pretože na faktúrach a prílohách neboli špecifikované nasledovné údaje: pri faktúrach č. 1806061, 18140601, 18280602 nebolo preukázané, či išlo o prepravu vykonanú motorovým vozidlom žalobcu alebo nákladným vozidlom dodávateľa, chýbal typ a EČV motorového vozidla. Pri faktúre č. 18080601 neboli preukázané služby, ktoré mali byť dodané dodávateľom (monitoring trhu pre navýšenie dopytu), nebolo preukázané dodanie z hľadiska spôsobu, rozsahu a overiteľné výstupy: pri faktúre č. 18110601 za výmenu predajného pultu nebolo preukázané dodanie tovaru/služby, ani to, či sa jedná len o dodanie služby alebo o dodanie pultu spojené s poskytnutou službou, vrátane uvedenia miesta, kde bol pult dodaný, pri faktúrach č. 18140602, 18190601 nebolo preukázané dodanie letákov zo strany dodávateľa, ani ich použitie pre konkrétny zdaniteľný obchod žalobcu. Pri faktúrach č. 18140603, 18150601, 18210601, 18280603 a 18300602 nebolo preukázaný rozvoz tovaru, t.j. druh tovaru, odkiaľ a kam bol rozvážaný, druh motorového vozidla, EČV, pri faktúre č. 18280601 - inzercia v novinách, nebolo preukázané, čo presne zabezpečil dodávateľ v rámci danej služby, kde, resp. v akých novinách bola inzercia uvedená a v akom časovom rozmedzí; pri faktúre č. 18280604 nebolo preukázané, kde a s akým tovarom bolo manipulované, za účasti akých osôb (mená a pracovné zaradenie). Pri faktúre č. 18290601 za reklamu a propagáciu obchodného mena k podujatiu Spirit Alžbetina KE, Pintas s.r.o., Stará sýpka, pri faktúre č. 18300603 nebolo preukázané, čo bolo predmetom poskytnutia zo strany dodávateľa, kde a akým spôsobom, za účasti ktorých osôb za dodávateľa a za žalobcu, pri faktúre č. 18300601 za rozvoz tovaru, servis zariadení predajní, upratovacie práce, nábor zamestnancov a administratívne práce nebol preukázaný druh tovaru, odkiaľ a kam bol rozvezený, druh motorového vozidla, EČV, aký druh servisu - úkonu bol poskytnutý a na akých zariadeniach predajní mal byť servis vykonaný, kto mal vykonať upratovacie práce, v akom rozsahu a v akom pracovnom vzťahu bol k dodávateľovi, k čomu bol vykonaný nábor zamestnancov (mená a bydlisko zamestnancov), čoho sa administratívne práce týkali, v akom rozsahu, miesto výkonu prác. Žalobca predložil Zmluvu o dodávke tovarov a služieb z 27.03.2018 a Zmluvu o zabezpečení reklamných služieb z 01.06.2018 s dodávateľom BAU-XANAX s.r.o. Správca dane dňa 07.02.2019 spísal Zápisnicu o ústnom pojednávaní s bývalým konateľom dodávateľa (BAU-XANAX s.r.o.) W. J. (konateľ do 20.08.2018), ktorý uviedol, že spoločnosť predal p. S. (priezvisko nevedel uviesť) z Maďarska, ktorému odovzdal účtovníctvo. Ďalej uviedol, že predmetom ekonomickej činnosti spoločnosti bola kúpa a predaj tovaru - textil (tepláky, spodné prádlo, župany), bližšie si viac nespomínal. Uviedol, že spoločnosť mala v Bratislave kancelárske priestory, nemali žiadnych zamestnancov, nevedel sa vyjadriť, akým vozidlom mu tovar vozil jeho dodávateľ, ktorým mal byť p. W. zo spoločnosti MARFI s.r.o., dodávky mali prebiehať v Košiciach, nevedel uviesť kde, prvú dodávku tovaru odkontroloval, iné dodávky už nekontroloval. Mal to byť lacný tovar z Poľska alebo z Číny. Za žalobcu mala konať p. T., s ktorou sa stretol v r. 2018. Za spoločnosť BAU-XANAX s.r.o. vystavovala faktúry jeho externá účtovníčka p. J. (priezvisko nevedel). V zdaňovacom období máj a jún 2018 mala byť dodávateľom spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. spoločnosť MARFI s.r.o. Poprad, iných dodávateľov nemal. Na otázku správcu dane ohľadne preukázania skutočností uvedených na dodávateľských faktúrach pre žalobcu svedok uviedol, že konkrétne odpovedať nevie, všetko mal zabezpečovať p. W. (za jeho dodávateľa). Nevedel sa vyjadriť kto a akým motorovým vozidlom vykonával prepravu, nevedel kto a v akom rozsahu vykonával monitoring trhu pre navýšenie dopytu žalobcu, k dodaniu pultu uviedol, že malo ísť o dodávku v nemocničnom bufete v Bratislave, nemocnicu nevedel uviesť, k dodaniu letákov uviedol, že grafické návrhy mal robiť p. W., pričom podklady dostal od p. T. na USB, nevedel uviesť, kde sa letáky vytlačili. K inzercii v novinách nevedel uviesť žiadne konkrétne údaje, rovnako k faktúre za manipuláciu tovaru. K faktúram za reklamu a propagáciu žalobca neuviedol konkrétne skutočnosti. K faktúre za rozvoz tovaru, servis zariadení, upratovacie práce, nábor zamestnancov a administratívne práce uviedol, že všetko zabezpečoval p. W., nevedel uviesť žiadne konkrétne údaje. Správca dane uvedenú výpoveď vyhodnotil s tým, že svedok nepredložil žiadne reálne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v jednotlivých odpovediach a neposkytol správcovi dane dôkazy k jednotlivým faktúram, neuviedol žiadne overiteľné dôkazy. Na všetky otázky odpovedal s tým, že všetko zabezpečoval p. W.. Všetky svedkove tvrdenia boli podľa správcu dane len tvrdeniami a nie dôkazmi, ktoré svedok nevedel preukázať. Správcovi dane sa ani po opakovaných predvolaniach nepodarilo vypočuť S. W.. Žalobca dňa 14.03.2019 doručil správcovi dane vysvetlenie k Výzve z 11.01.2019 k jednotlivým faktúram, ku ktorému mu správca dane uviedol, že žalobca poskytol vo svojom vyjadrení správcovi dane k faktúram č. 18140602 a 18190601 vizuály
reklamných plagátov uložených na bielom pozadí vo formáte pdf, prefotené z materiálov z hrebeňovej väzby. Uvedené bolo len zhrnutie obrázkov jednotlivých plagátov stiahnutých z internetu a uložených do pdf formátu alebo fotky obrazoviek s bannermi z obchodných centier, čo nepreukazovalo, že predmetné plagáty boli vytvorené dodávateľom alebo jeho subdodávateľom, pričom správca dane preukázal, že námet a spracovanie náleží spoločnostiam pellcom s.r.o. a HENRIX s.r.o., pričom spoločnosť pellcom s.r.o. zabezpečila tlač a grafický námet dodal Daniel Production s.r.o. a spoločnosť HENRIX s.r.o. zabezpečila výrobu reklamného oznamu, vysielanie v OC Optima a OC Cassovia, žalobca predložil aj fotku z internetu s popisom „Akčný časopis, Kam do mesta“, pričom tento časopis produkuje Daniel Production s.r.o. Správca dane poukázal na obsah vyjadrenia žalobcu a konštatoval, že predložením vyjadrenia a vyššie uvedených listín žalobca nepreukázal, že došlo k vzniku daňovej povinnosti zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. pre žalobcu tak, aby si mohol žalobca uplatniť odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH“ alebo „zák. č. 222/2004 Z.z.“), nakoľko správca dane nežiadal predložiť vizuály stiahnuté z internetu, ale požadoval od daňového subjektu preukázať, že šlo o dodanie letákov práve zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o., preukázať kto a akým vozidlom (EČV) boli plagáty rozvezené, v akých množstvách, komu boli letáky rozvezené a pod., t.j. žalobca nepreukázal správcovi dane požadované dôkazy, ktorými by mohol preukázať, že došlo k vytvoreniu fakturovaných tovarov/ služieb práve zo strany dodávateľa a že došlo k vzniku daňovej povinnosti zo strany dodávateľa žalobcu. Ďalej správca dane uviedol, že k jednotlivým faktúram žalobca nepreukázal, akým vozidlom bola preprava vykonaná zo strany dodávateľa (typ a EČV), kto vykonával rozvoz za dodávateľa (meno, zamestnávateľ), nepreukázal dodanie služby (monitoring trhu pre navýšenie dopytu), t.j. dodanie z hľadiska spôsobu, rozsahu, e-maily, plus overiteľné výstupy, k ďalším faktúram nepreukázal, kto vykonal za dodávateľa výmenu predajného pultu, kde, presne na akej adrese, názov nemocnice a nepreukázal ani, že dodávateľ vykonal prípravu kabeláže na pokladňu, osadenie na pokladničnú zásuvku a PC zostavu, že bola dodávateľom lepená tepelná a vibračná izolácia kvôli chladiacemu pultu, ani že bola dodaná pracovná doska a že bola vykonaná aj montáž práve zo strany dodávateľa. Ďalej žalobca k faktúram nepreukázal, že šlo o dodanie letákov práve zo strany dodávateľa, nepreukázal kto a akým vozidlom plagáty rozviezol, v akých množstvách (na faktúre je uvedené množstvo 1 ks), nepreukázal ani komu, na aké adresy a kedy boli letáky rozvezené. K ďalším faktúram žalobca nepreukázal, kto, akým vozidlom a kedy mal byť vykonávaný rozvoz tovaru, nepreukázal, o ktoré jedálne sa v Košiciach a Martine jednalo. Rovnako nepreukázal rozvoz živých kvetov, ani o ktoré predajne na východnom Slovensku sa jednalo, nepreukázal, kto vykonával nakládku a vykládku kvetov za dodávateľa alebo subdodávateľa, ktorý mal vykonávať aj čistenie, rozdeľovanie, ukladanie do chladiaceho boxu a zároveň rozdeľovanie podľa objednávok v spoločnosti FLOR KVET s.r.o. a ktorý mal byť podľa vyjadrenia žalobcu rozdelený a vyčistený tovar nakladaný do áut podľa smeru rozvozu. K faktúre za inzerciu v novinách žalobca nepreukázal, čo presne zabezpečil dodávateľ v rámci danej služby, kde a v akých novinách bola inzercia uvedená, konkrétne inzeráty, v akom časovom rozmedzí a pre koho bola inzercia zadávaná, prípadne čoho sa mala presne týkať. K faktúram za reklamu a propagáciu obchodného mena k podujatiu Spirit Alžbetina, PINTAS s.r.o., Stará sýpka, „free summer“ pre FLOR KVET s.r.o. žalobca nepreukázal, že šlo o dodanie letákov práve zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o., nepreukázal, kto bol príjemca finančných prostriedkov za reklamu obchodného mena FLOR KVET s.r.o, kto bol usporiadateľ akcie, pre ktorého mali byť finančné prostriedky za logá obchodných spoločností zaplatené. Žalobca nepreukázal ani vykonanie rozvozu tovaru, servis zariadení, predajní, upratovacie práce, nábor zamestnancov, administratívne práce.
3. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovi 12.04.2019 opätovne zaslal výzvu v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku, v ktorej žiadal žalobcu, aby predložil správcovi dane dôkazy k tovarom a službám uvedeným na dodávateľských faktúrach od spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. Vo výzve uviedol, že napriek Zmluve o dodávke tovarov a služieb z 27.03.2018 a Zmluve o zabezpečení reklamných služieb z 01.06.2018 s dodávateľom BAU-XANAX s.r.o., na faktúrach a prílohách nie je špecifikované kto a akým vozidlom vykonal rozvoz tovaru, manipuláciu s tovarom, rozvoz letákov, kto vykonal upratovacie práce, servis zariadení predajní, výstupy z náboru zamestnancov a popis k administratívnym prácam, výstupy k inzercii, k výrobe letákov a k monitoringu trhu pre zvýšenie odbytu, a teda dodávateľské faktúry nepreukazujú konkrétne overiteľné dôkazy o dodaní tovarov a služieb. Vo výzve správca dane konkretizoval jednotlivé faktúry, ku ktorým žiadal predložiť preukázanie konkrétnych skutočností. Dňa 09.05.2019 žalobca doručil správcovi dane vyjadrenie, v ktorom uviedol, že správca dane požaduje údaje a kladie otázky žalobcovi, z ktorých je už vopred zjavné, že na ne nebude vedieť odpovedať. Otázky považoval za kapciózne, sugestívne a zavádzajúce, idúce za hranicu obchodného
tajomstva, či know-how a bez súhlasu obchodných partnerov nie je reálne možné na ne odpovedať. Namietal, že správca dane požadoval informácie a údaje, ktoré medzi dodávateľom a odberateľom nemuseli byť dohodnuté a nemuseli byť ani uvedené na faktúrach, či dodacích listoch, resp. v zmluvách. Správca dane opakovane predvolal na výsluch svedka D. H., konateľa spoločnosti Rafford Invest s.r.o., ktorý sa k správcovi dane nedostavil a v písomnom vyjadrení uviedol, že účtovníctvo skladoval v pivnici v rodinnom dome v Drienove, pričom v novembri 2018 bola pivnica vytopená a účtovné doklady boli zničené. Dňa 27.05.2019 zamestnanci správcu dane zaslali žalobcovi Oznámenie v zmysle § 45 ods. 1 Daňového poriadku, ktoré žalobca prevzal 13.06.2019. Dňa 05.06.2019 vykonali zamestnanci správcu dane miestne zisťovanie u daňového subjektu Daniel Production s.r.o. Košice za účelom preverenia jeho sídla, zdaniteľných obchodov a dodávateľsko-odberateľských vzťahov za zdaňovacie obdobie jún 2018, pričom p. W. A. oznámil, že od 29.05.2019 už nie je konateľom spoločnosti Daniel Production s.r.o., predložil Zmluvu o prevode obchodného podielu z 29.05.2019 a Preberací protokol z 28.05.2019. O miestnom zisťovaní bol spísaný úradný záznam zo dňa 06.06.2019. Správca dane v súvislosti s vyjadrením žalobcu zo 14.03.2019 zaslal výzvu spoločnosti United Classifieds s.r.o. Bratislava za účelom zistenia, či táto spoločnosť poskytla inzerciu na svojom portáli www.bazar.sk pre žalobcu alebo jeho dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. a rovnaké výzvy boli zaslané aj spoločnosti Petit Press, a.s. Bratislava, Ubicom s.r.o. Košice, Zoznam s.r.o. Bratislava, pričom z odpovedí týchto spoločností vyplýva, že uvedené spoločnosti neposkytli žalobcovi ani jeho dodávateľovi BAU-XANAX s.r.o. inzerciu. Správca dane dňa 22.07.2019 vykonal výsluch svedka W. A., bývalého konateľa spoločnosti Daniel Production s.r.o. Košice, o čom spísal Zápisnicu o ústnom pojednávaní, z ktorej vyplýva, že predmetom činnosti tejto spoločnosti bola organizácia kultúrnych podujatí, inzertná a reklamná činnosť, spoločnosť nemala zamestnancov. Ďalej popísal priebeh, zabezpečenie a realizáciu festivalu Free Summer, ktorej spoluorganizátorom bola spoločnosť Dream Production s.r.o., značku festivalu odpredal v r. 2017 a 2018, pričom v r. 2018 mal na starosti časť reklamnej kampane (bilboardy, vizuály, reklamné, grafické, internetovú stránku). Časť priestoru v reklamnej kampani k podujatiu predal spoločnosti SUTOS s.r.o. Uviedol, že samotnú organizáciu festivalu v r. 2018 zabezpečovala spoločnosť Dream Production s.r.o. a jeho spoločnosť zabezpečovala len veci okolo reklamnej kampane. Svedok uviedol, že nepozná ani spoločnosť žalobcu, ani p. T. a nepoznal ani spoločnosť BAU-XANAX s.r.o. a ani jej konateľa Ing. W. J.. Z predmetnej výpovede podľa správcu dane vyplýva, že svedok nepoznal spoločnosť žalobcu, ani jeho dodávateľa, ani ich konateľov. Správca dane preveril reťazec dodávateľov a odberateľov žalobcu podľa kontrolných výkazov, z ktorých by bolo zjavné, že dodávateľom spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. bol subdodávateľ Rafford Invest s.r.o. (konateľ D. H.), podľa konateľa J. to bola spoločnosť MARFI s.r.o. ako jediný dodávateľ a konal s S. W.. Uviedol, že iných dodávateľov nemal. Z uvedeného je zjavné, že tam nebolo žiadne prepojenie so spoločnosťou SUTOS s.r.o. ako naznačoval žalobca vo svojom vyjadrení zo 07.11.2019. Správca dane preveroval aj odberateľov žalobcu a ich odberateľov a rovnako aj kontrolné výkazy spoločnosti Daniel Production s.r.o. a Dream Production s.r.o., za účelom preverenia, či bolo nejaké prepojenie na dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. alebo žalobcu. Dňa 04.08.2018 doručil svedok W. A. listinné dôkazy k svojej svedeckej výpovedi. Dňa 14.08.2019 správca dane zaslal žalobcovi oznámenie podľa § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku, v ktorom opísal úkony a zistenia z nich vyplývajúce v nadväznosti na preverené skutočnosti, tvrdenia daňového subjektu a jednotlivých svedkov a osôb, ktoré mohli poskytnúť dôkazy a informácie k jednotlivým preverovaným skutočnostiam. Správca dane dňa 20.08.2019 vykonal miestne zisťovanie, z ktorého bola spísaná Zápisnica o miestnom zisťovaní u daňového subjektu Dream Production s.r.o. Košice za účelom preverenia zdaniteľných obchodov a dodávateľsko-odberateľských vzťahov za zdaňovacie obdobie jún 2018, pričom na základe predložených dokladov a vyjadrenia konateľa spoločnosti Ing. Z. I. zistil, že táto spoločnosť sa zaoberá poskytovaním služieb pre zahraničného partnera Redbull Slovensko s.r.o. na festivaloch, kde sa zabezpečujú vizuály, ako aj pre športové podujatia. Uviedol, že od r. 2018 robí všetko aj s reklamou, niektoré reklamy zabezpečoval dodávateľ Daniel Production s.r.o. Uviedol, že sa nikdy nestretol so spoločnosťami BAU-XANAX s.r.o., Rafford Invest s.r.o. so spoločnosťou žalobcu. Správca dane dňa 23.09.2019 spísal Z ápisnicu o ústnom pojednávaní so splnomocneným zástupcom daňového subjektu, ktorého oboznámil s úkonmi vykonanými počas výkonu daňovej kontroly a so zisteniami vyplývajúcimi z daňovej kontroly. Správca dane následne vyhotovil dňa 25.09.2019 Protokol z daňovej kontroly, ktorý spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole v zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku doručil splnomocnenému zástupcovi žalobcu 10.10.2019.
4. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane vyplýva, že žalobca podal k Protokolu z daňovej kontroly písomné vyjadrenie dňa 07.11.2019, pričom správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol svoje stanoviská k jednotlivým námietkam žalobcu uvedeným v predmetnom vyjadrení. Konštatoval, že
žalobca nepreukázal správcovi kto a akým vozidlom (EČV) rozviezol plagáty, v akých množstvách (na faktúre je uvedené množstvo 1 ks), ani to, komu boli letáky rozvezené, na aké adresy a kedy, t.j. žalobca nepreukázal správcovi dane požadované dôkazy, ktorými by mohol preukázať, že došlo k vytvoreniu fakturovaných tovarov/služieb práve zo strany dodávateľa a nepreukázal, že došlo k vzniku daňovej povinnosti zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. V tejto súvislosti správca dane poukázal na výpoveď svedka J.. Správca dane konštatoval, že tak žalobca, ako aj jeho dodávateľ nemal zamestnancov, čo korešponduje s informáciami v daňovom systéme správcu dane a ani žalobca a ani jeho dodávateľ nepreukázali, kto vlastne vykonával jednotlivé činnosti a služby, ktoré boli zo strany dodávateľa voči žalobcovi fakturované. K poukazu žalobcu na výpoveď svedka J. správca dane uviedol, že tvrdenie svedka ohľadne vystavenia faktúry na daňový subjekt (žalobcu) nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom BAU-XANAX s.r.o., je to len tvrdenie o takejto skutočnosti. Svedok za spoločnosť dodávateľa nepreukázal svoje tvrdenia reálnymi dôkazmi, ani to, že zo strany dodávateľa reálne došlo k vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 49 Zákona o DPH. Správca dane uviedol, že samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre, nakoľko technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Správca dane poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR. Rovnako ani zmluva medzi žalobcom a jeho dodávateľom, ani zaplatenie faktúr dodávateľovi, nie sú dôkazom reálneho plnenia zo strany dodávateľa alebo jeho subdodávateľov. Správca dane konštatoval, že svedok (bývalý konateľ BAU-XANAX s.r.o.) nepreukázal svoje tvrdenia uvedené vo výpovedi reálnymi overiteľnými dôkazmi k jednotlivým faktúram, neposkytol dôkazy ani k jednej vystavenej faktúre, nepreukázal dodanie tovarov a služieb, ani vznik daňovej povinnosti zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. pre žalobcu. Na základe uvedeného správca dane nemohol akceptovať tvrdenie žalobcu, že sa choval zodpovedne s obvyklou mierou opatrnosti, nakoľko je zjavné, že si nepreveril svojho dodávateľa. Zo strany svedka J. neboli správcovi dane preukázané reálne dôkazy o jeho tvrdeniach, ani o tvrdeniach žalobcu. K námietke žalobcu, že nie je jeho povinnosťou skúmať a zisťovať obchodné aktivity dodávateľov či odberateľov a ich dodávateľov a odberateľov, správca dane uviedol, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Tento síce nezodpovedá za správanie jeho obchodných partnerov, ale ako vyplýva z rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžf/40/2011, mal by mať vedomosť o tom, či partner, s ktorým uzatvára obchodný vzťah, je funkčný a či riadne uskutočňuje podnikateľskú činnosti. Správca dane poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/31/2014, z ktorého vyplýva, že skutočnosť, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle Zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Zároveň poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sžf/97/2009, z ktorého vyplýva, že základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu „podnikanie“, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. K ďalším námietkam žalobcu uvedeným vo vyjadrení k Protokolu z daňovej kontroly správca dane uviedol, že vzhľadom na nepreukázanie plnenia z dodávateľských faktúr od dodávateľa, nepreukázanie reálneho vykonania služieb, či dodania tovaru dodávateľom BAU-XANAX s.r.o., sa správca dane oprávnene dožadoval vysvetlenia, aký význam mala v danom reťazci spoločnosť BAU-XANAX s.r.o. a žalobca vzhľadom na skutočnosť, že dodávateľ spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. - spoločnosť Rafford Invest s.r.o., ani jej dodávatelia či odberatelia, nemajú podľa kontrolných výkazov žiadne prepojenie na reálnych organizátorov „Free Summer“, nakoľko vzhľadom na preverené skutočnosti správcom dane bol v júni 2018 hlavným organizátorom Free Summer spoločnosť Dream Production s.r.o. a čiastočne Daniel Production s.r.o. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedka W. A. a konateľa spoločnosti Dream Production s.r.o., ktorí zhodne uviedli, že nepoznajú ani spoločnosť žalobcu, ani spoločnosť BAU- XANAX s.r.o., ani ich konateľov, predložili doklady o svojej činnosti a správca dane preverením reťazca dodávateľov a odberateľov žalobcu podľa kontrolných výkazov zistil, že dodávateľom spoločnosti BAU- XANAX s.r.o. bol subdodávateľ Rafford Invest s.r.o. (konateľ D. H.), podľa konateľa J. to bola spoločnosť MARFI s.r.o. (konateľ S. W.), iných dodávateľov nemal. Vzhľadom na získané informácie a dôkazy od hlavného organizátora podujatia Free Summer nemožno podľa správcu dane akceptovať vyjadrenie žalobcu o zakúpených výhradných právach spoločnosťou BAU-XANAX s.r.o. Správca dane poukázal ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia na to, že vzhľadom na nedefinované znenie na faktúrach týkajúcich sa dodania letákov zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. pre žalobcu, ku ktorým sa žalobca vyjadril a zaslal správcovi dane odfotené strany z hrebeňovej väzby s opisom, čo však nemožno považovať za dôkaz, že to jednak bolo vytvorené dodávateľom a nemá to ani vypovedaciu hodnotu, nakoľko je to len zber informácií z verejne prístupných informácií uložené do pdf, čo nevypovedá nijakým
spôsobom o tom, že by plagáty boli vyrobené dodávateľom, materiál, resp. overiteľný zdroj, ktorý by plagáty reálne vytvoril a vytlačil za dodávateľa (vzhľadom na výpoveď p. J., ktorý vypovedal, že plagáty mal vyrobiť jeho dodávateľ p. W., ktorý však podľa kontrolných výkazov dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. nikdy nebol dodávateľom tejto spoločnosti ani ako fyzická, ani ako právnická osoba MARFI s.r.o.), pričom správca dane konštatoval, že spoločnosť MARFI s.r.o. bola podľa výpisu z OR OS Žilina vymazaná ex offo dňa 12.07.2011. K tvrdeniam žalobcu správca dane poukázal na to, že svedok (bývalý konateľ BAU- XANAX s.r.o.) nepreukázal, aký tovar nakúpila spoločnosť BAU-XANAX s.r.o. od svojho dodávateľa, neposkytol správcovi dane jedinú overiteľnú skutočnosť k svojím tvrdeniam a nepreukázal reálnym dôkazom, akým spôsobom dodala táto spoločnosť fakturované tovary a služby pre žalobcu. Na základe nereálnosti a nepreukázaní tvrdení svedka, správca dane označil túto jeho výpoveď ako nedôveryhodnú. Tvrdenie žalobcu o tom, že výpoveď svedka Ing. J. potvrdzuje reálnosť zdaniteľných plnení tak, ako boli uvedené na faktúrach, zmluvách a objednávkach, správca dane uviedol, že realita zistená správcom dane nekorešponduje s týmto tvrdením žalobcu, pričom správca dane od svedka získal len vyjadrenia a tvrdenia, ktoré nemali žiadny overiteľný základ, žiadny dôkaz o reálnych dodávateľoch, ktorí by reálne vykonali spracovanie námetu na plagáty, ich tlač, množstvo, balenie, ani akékoľvek overiteľné dôkazy preukazujúci reálne dodanie zo strany subdodávateľa. Odpovede svedka boli nepreukazné, neurčité, nekonkrétne.
5. Správca dane k tvrdeniam žalobcu, že objednávku inzercie môže vytvoriť osoba, ktorá má prihlasovacie údaje a konto objednávateľa, a preto nie je možné identifikovať osobu, ktorá zadáva inzerciu, v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že povinnosťou daňového subjektu je preukazovať reálnosť prijatých zdaniteľných obchodov, že došlo k vzniku daňovej povinnosti zo strany dodávateľa podľa § 19 Zákona o DPH. Správca dane v tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/52/2015 z 21.06.2017. Žalobca nepreukázal, ako inzercia vyzerala, ako znela priamo na príslušnom webovom portáli, nepreukázal link na portál ním spomínanej inzercie, t.j. nepredložil žiadny overiteľný dôkaz, ako vyzerala, kto na nej inzeroval, ako súvisela s ekonomickou činnosťou žalobcu a len tvrdil, že to zadal vytvoriť dodávateľovi. Správca dane ďalej uviedol, že v daňovom konaní platí prejednávacia zásada a nie zásada vyhľadávacia, a preto správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Správca dane iba prejednáva dôkazy predložené platiteľom, čo vyplýva zo skutočnosti, že dôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu (§ 45 ods. 2 písm. a/ Daňového poriadku - rozsudok NS SR sp. zn.3Sžf/52/2015). Pokiaľ žalobca zaslal správcovi dane odpoveď na jeho výzvu z 11.01.2019, správca dane uviedol, že v tejto nepredložil správcovi dane dôkazy o svojich tvrdeniach a uviedol tam len svoje nepodložené vysvetlenie. Nepreukázal teda žiadne dôkazy, že na uvedených webových adresách boli reálne vytvorené a uverejnené inzercie v súvislosti s fakturáciou inzercie, nepreukázal rozsah trvania, ani ako vyzerala inzercia, ani to, že bola zadaná zo strany dodávateľa alebo subdodávateľa, čo si mohol pre správcu dane zabezpečiť v príslušnom roku a rovnako aj v rámci daňovej kontroly od svojho dodávateľa, mal si teda zabezpečiť akýkoľvek dôkaz o tom, že uvedené tvrdenie stojí na reálnych výstupoch/dôkazoch a že boli vytvorené zo strany dodávateľa. K tvrdeniu žalobcu, že spoločnosť Daniel Production s.r.o. predala autorské práva spoločnosti SUTOS s.r.o. a následne táto predala autorské práva spoločnosti BAU-XANAX s.r.o., správca dane uviedol, že toto tvrdenie žalobcu nemá pravdivý základ, čo vyplýva zo svedeckej výpovede W. A., ktorý preukázal, že predmetné práva boli odpredané spoločnosti Dream Production s.r.o., ktorá o spoločnosti SUTOS s.r.o. nemala v daňových a účtovných dokladoch žiadnu zmienku. Správca dane v odôvodnení konštatoval, že správca dane si preveroval tvrdenia žalobcu tak počas daňovej kontroly, ako aj počas vyrubovacieho konania cez kontrolné výkazy tak na vstupoch (k jednotlivým subdodávateľom), ako aj na výstupoch (k výstupom odberateľov). Uviedol, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa, je oprávnený a povinný si preverovať tvrdenia daňového subjektu, svedkov a všetkých osôb a skutočností, o ktorých sa dozvedel, čo aj vykonal. Je nepostačujúce zo strany žalobcu len predložiť doklady ako formálnu stránku, ale je potrebné preukázať obsah skutočností uvedených v predložených listinách, pričom správca dane údaje v predložených dokladoch preveruje z hľadiska ich pravdivosti a vierohodnosti a to vo vzájomnej súvislosti, osobitne Aj navzájom. Správca dane vyzýval v priebehu daňovej kontroly výzvami žalobcu na predloženie všetkých dôkazných prostriedkov preukazujúcich jeho tvrdenia. Napriek tvrdeniam žalobcu a svedka dodávateľa p. J. o dodaní tovarov a služieb pre žalobcu neboli ani zo strany svedka, ani zo strany žalobcu, predložené reálne dôkazy o dodaní tovarov a služieb zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o., t.j. žalobca nepreukázal svoje tvrdenia počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, že tovary a služby fakturované od priameho dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. (od 20.08.2018 zmena obchodného mena na REVELUS s.r.o.) boli reálne dodané práve zo strany tohto dodávateľa podľa § 8 a § 9 Zákona o DPH a že došlo k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 Zákona o DPH zo strany dodávateľa
voči žalobcovi. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia ďalej poukázal na jednotlivé procesné úkony vykonané v rámci vyrubovacieho konania, z ktorých vyplýva, že opakovane predvolal konateľku žalobcu i splnomocneného zástupcu žalobcu na ústne pojednávanie, pričom tak konateľka, ako aj splnomocnený zástupca žalobcu, opakovane požiadali o stanovenie nového termínu ústneho pojednávania. Správca dane vzhľadom na uvedené predvolania a oznámenia pre splnomocneného zástupcu s poskytnutými termínmi ústneho pojednávania na preukázanie tvrdení a dôkazov k svojim tvrdeniam v nadväznosti na doručené vyjadrenie podané 07.11.2019, ako aj na prerokovanie pripomienok, nestanovil ďalšiu lehotu na ústne pojednávanie vzhľadom na zákonnú lehotu na vydanie rozhodnutia podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, o čom vyhotovil úradný záznam zo 06.02.2020.
6. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia zopakoval zistenia vyplývajúce z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Konštatoval, že žalobca predložil k daňovej kontrole daňové účtovné doklady a zmluvy, pričom podľa predložených dodávateľských faktúr si objednal u dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. tovary a služby v zmysle dodávateľských faktúr špecifikovaných v rozhodnutí správcu dane i v bode 2 tohto rozsudku, z ktorých si uplatnil odpočítanie DPH za jún 2018. Správca dane konštatoval, že žalobca uvedené faktúry správcovi dane predložil, preukázal ich zaúčtovanie v evidencii v zmysle zákona, avšak nepodložil svoje tvrdenia, že tovary a služby boli vykonané práve zo strany BAU-XANAX s.r.o., čo odôvodnil v odpovedi na výzvu správcu dane s tým, že správca dane požadoval od žalobcu informácie a údaje, ktoré medzi dodávateľom a odberateľom neboli a nemuseli byť dohodnuté a nemuseli byť uvedené ani vo faktúrach, či dodacích listoch, resp. zmluvách. Správca dane poukázal na skutočnosť, že zaúčtovanie faktúr v účtovníctve nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. K uvedenému správca dane uviedol, že daňový subjekt nesplnil jednu z podmienok § 49 Zákona o DPH, podľa ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Túto podmienku žalobca správcovi dane nepreukázal. Správca dane žalobcu oboznámil s tým, že tvrdenie, že určitý doklad na všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle Zákona o účtovníctve, nie je ešte dôkazom toho, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre, nakoľko technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia (rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/31/2014). Rovnako ani zmluva medzi žalobcom a jeho dodávateľom a zaplatenie faktúr dodávateľovi nie sú zárukou, či dôkazom reálneho plnenia zo strany dodávateľa alebo jeho subdodávateľov. Správca dane poukázal na obsah podaného vysvetlenia žalobcu vo vyjadreniach doručených správcovi dane, v ktorých však žalobca len podal vysvetlenie k jednotlivým faktúram bez poskytnutia dôkazov o svojich tvrdeniach, pričom pri jednotlivých faktúrach, ktoré správca dane v odôvodnení rozhodnutia konkretizoval, jednotlivo uviedol, ktoré skutočnosti žalobca nepreukázal. Konkrétne pri faktúrach č. 18140602 a 1890601 nepreukázal, že došlo k vzniku daňovej povinnosti zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o., aby si mohol žalobca uplatniť odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1, 2 Zákona o DPH, nepreukázal, že šlo o dodanie letákov práve zo strany dodávateľa, kto a akým vozidlom plagáty rozviezol, v akých množstvách, komu, na aké adresy, nepreukázal, že došlo k vytvoreniu fakturovaných tovarov/služieb práve zo strany dodávateľa. K faktúram č. 18060601, 18140601 a 18280602 nepreukázal, akým vozidlom bola preprava vykonaná zo strany dodávateľa, kto vykonával rozvoz za dodávateľa. K faktúre č. 18080601 nepreukázal dodanie služby - monitoring trhu pre navýšenie dopytu, t.j. dodanie z hľadiska spôsobu, rozsahu, e-maily, plus overiteľné výstupy. K faktúre č. 18110601 žalobca nepreukázal, kto vykonal za dodávateľa výmenu predajného pultu, kde, presne na akej adrese, názov nemocnice a nepreukázal, že dodávateľ vykonal prípravu kabeláže na pokladňu, osadenie na pokladničnú zásuvku a PC zostavu, že bola dodávateľom lepená tepelná a vibračná izolácia kvôli chladiacemu pultu a že bola dodaná pracovná doska a vykonala sa aj montáž práve zo strany dodávateľa. K faktúram č. 18140602 a 18190601 nepreukázal, že šlo o dodanie letákov práve zo strany dodávateľa, nepreukázal kto a akým vozidlom plagáty rozviezol, v akých množstvách, komu, na aké adresy a kedy boli letáky rozvezené. Ďalej k faktúram č. 18140603, 18150601, 18210601, 18280603 a 18300602 nepreukázal, kto, akým vozidlom a kedy vykonával rozvoz tovaru, nepreukázal, o ktoré jedálne sa v Košiciach a Martine jednalo, nepreukázal rozvoz živých kvetov a o ktoré predajne na východnom Slovensku sa jednalo, nepreukázal, kto vykonával nakládku a vykládku kvetov za dodávateľa alebo subdodávateľa, ktorý mal vykonávať aj čistenie, rozdeľovanie, ukladanie do chladiaceho boxu a zároveň rozdeľovanie podľa objednávok v spoločnosti FLOR KVET s.r.o. K faktúre č. 18280601 nepreukázal, čo presne zabezpečil dodávateľ v rámci dodanej služby (inzercia v novinách),
kde a v akých novinách bola inzercia uvedená, konkrétne inzeráty, v akom časovom rozmedzí, pre koho bola inzercia zadávaná, čoho sa mala presne týkať. K faktúre č. 18280604 nepreukázal, kto a kedy vykonal rozvoz tovaru, kde, za účasti akých osôb. K faktúre č. 18290601 za reklamu a propagáciu obchodného mena k podujatiam Spirit Alžbetina KE, PINTAS s.r.o., Stará sýpka, k faktúre č. 18300603, Free Summer pre FLOR KVET s.r.o. nepreukázal, že šlo o dodanie letákov práve zo strany dodávateľa, nepreukázal, kto bol príjemca finančných prostriedkov za reklamu obchodného mena FLOR KVET s.r.o, kto bol usporiadateľ akcie Free Summer 2018, Košice, pre ktorého mali byť finančné prostriedky za logá obchodných spoločností zaplatené. K faktúre č. 18300601 žalobca nepreukázal za rozvoz tovaru, servis zariadení predajní, upratovacie práce, nábor zamestnancov, administratívne práce, kto presne, akým motorovým vozidlom vykonal rozvoz zemiakov, zeleniny, odkiaľ, kam, do ktorých reštaurácii presne a kedy, kde presne, na akej adrese na Mickiewiczovej ul. v Bratislave a Legionárskej ul. v Trnave, kto vykonal za dodávateľa výmenu pultu, nepreukázal svoje tvrdenia dôkaznými prostriedkami k predmetnej výmene. Žalobca nepreukázal upratovacie práce v prevádzkach bufetov v Bratislave a Trnave, menovite nepreukázal, kto mal vykonať upratovacie práce, v akom rozsahu a v akom pracovnom vzťahu bol k dodávateľovi. Nepreukázal, k čomu bol vykonaný nábor zamestnancov, mená, bydlisko osôb, nepreukázal inzercie na jednotlivých portáloch, nepreukázal, kto mal vykonať v bufete na Mickiewiczovej ul. v Bratislave účtovnú kontrolu nákupov a predajov, inventarizáciu tovarov, kvôli podozreniu z krádeží so zameraním na gramáže šalátov, z dôvodu stáleho navyšovania nákupov týchto potravín, ale neadekvátneho voči uvedeným tržbám. Správca dane uviedol, že žalobca vedel a mohol vedieť o vyššie uvedených, správcom dane požadovaných dôkazoch. Nepreukázanie reálneho dodania tovarov a služieb zo strany žalobcu je nepreukázanie jednej z podmienok zákona na uplatnenie si dane z nadobudnutých tovarov a služieb, t.j. vznik daňovej povinnosti zo strany dodávateľa voči daňovému subjektu. Správca dane ďalej uviedol, že napriek podaniu vysvetleniu k výzve správcu dane, žalobca nepreukázal svoje tvrdenia reálnymi dôkazmi, a preto správca dane opakovane žalobcu vyzval na preukázanie skutočnosti, k čomu však zo strany žalobcu nedošlo. Správca dane poukázal na to, že nepoužíval kapciózne otázky vo vzťahu k žalobcovi a dal možnosť žalobcovi opakovane sa vyjadriť a preukázať svoje tvrdenia reálnymi dôkazmi, nakoľko jeho odpovede na výzvy správcu dane neboli dostačujúce na preukázanie, že práve zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. boli reálne dodané tovary a služby žalobcovi, nakoľko vyjadrenia a tvrdenia žalobcu nepreukazujú, že vznikla daňová povinnosť zo strany BAU-XANAX s.r.o. voči žalobcovi, aby si žalobca mohol uplatniť odpočítanie dane na vstupe podľa § 49 ods. 1, 2 Zákona o DPH, nakoľko žalobca nepreukázal také skutočnosti, ktoré sú uvedené na jednotlivých faktúrach a ktoré správca dane konkrétne špecifikoval. Správca dane žiadal preukázať dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú tvrdenia žalobcu a sú overiteľné správcom dane, čo žalobca nevykonal.
7. Správca dane opakovane v odôvodnení rozhodnutia poukázal na vyhodnotenie výpovede bývalého konateľa dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. p. W. J., ktorú výpoveď vyhodnotil s tým, že svedok nepreukázal, aký tovar nakúpila spoločnosť BAU-XANAX s.r.o. od svojho dodávateľa, nepreukázal reálnym dôkazom, aký tovar dodala táto spoločnosť pre žalobcu a nepreukázal ani skutočnosť, akým motorovým vozidlom bol tovar vozený od dodávateľa do spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. a následne žalobcovi. Správca dane podrobne vyhodnotil výpoveď svedka W. J. vo vzťahu k jednotlivým faktúram, resp. vo vzťahu k jednotlivým dodaniam deklarovaných tovarov a služieb so záverom, že svedok nepredložil žiadne reálne dôkazy preukazujúce jeho nepodložené tvrdenia v jednotlivých odpovediach na otázky správcu dane, neposkytol správcovi dane dôkazy ani k jednej vystavenej faktúre na žalobcu, nepreukázal dodanie tovarov a služieb a vznik daňovej povinnosti zo strany dodávateľa pre žalobcu, a preto jeho výpoveď nepovažoval za dôkaz preukazujúci tvrdenia konateľky žalobcu v jej odpovedi na výzvy správcu dane. Správca dane uviedol, že postupoval v zmysle § 3, § 24 a § 36 Daňového poriadku a preveril všetky skutočnosti, o ktorých sa dozvedel, pričom nebol povinný brať do úvahy len doklady, vysvetlenia, či dôkazy predkladané žalobcom, ale vykonal aj svoje vlastné šetrenie. Poukázal na úkony vykonané počas daňovej kontroly i vo vyrubovacom konaní, na preverovanie spoločnosti Rafford Invest s.r.o. (subdodávateľ dodávateľa žalobcu), ďalej preveroval skutočnosti týkajúce sa organizovania podujatia Free Summer u spoločnosti Daniel Production s.r.o. a Dream Production s.r.o. a poukázal na výsledky tohto preverovania, ďalej poukázal na to, že vykonal preverovanie tvrdení a dôkazov žalobcu týkajúcich sa podania inzerátov na žalobcom označených webových stránkach, pričom správca dane zistil, že ani jedna zo žalobcom uvedených spoločností neuzatvorila so spoločnosťou Zoznam s.r.o. zmluvu, resp. objednávku o zverejnení inzercie, t.j. nedošlo k objednaniu inzercie pracovných pozícií označovaných žalobcom, žalobca nepreukázal, ako inzercia vyzerala, ako znela priamo na príslušnom webovom portáli, nepreukázal link na portál ním spomínanej inzercie, jednotlivcov, ktorí tam mali zadať inzerciu,
t.j. nepredložil žiadny overiteľný dôkaz, len tvrdil, že inzerciu zadal vytvoriť dodávateľovi. Správca poukázal na obsah výpovede W. A. (Daniel Production s.r.o.) a Ing. Z. I. (Dream Production s.r.o.), z ktorých zistil, že títo svedkovia nikdy nespolupracovali ani so spoločnosťou žalobcu, ani so spoločnosťou BAU-XANAX s.r.o., ani s ich konateľmi. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil jednotlivé dôkazy a konštatoval, že o všetkých správcom dane požadovaných skutočnostiach žalobca vedel a mohol vedieť, preto správca dane poukázal na skutočnosť, že nepožadoval od daňového subjektu dôkazy, ktoré by nebol schopný predložiť. Ekonomická činnosť, ktorú vykonáva daňový subjekt, je plne pod kontrolou daňového subjektu. Zákonnú ochranu používa len poctivý obchodný styk, ktorý vyžaduje, aby podnikateľský subjekt mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa znaky pojmu „podnikanie“, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak tak daňový subjekt nepostupuje, je povinný znášať prípadné riziko z nedostatku hodnovernosti daňových podkladov. Žalobca síce nezodpovedá za správanie jeho obchodných partnerov, mal mať však vedomosť o tom, či partner, s ktorým obchodný vzťah uzatvára, je funkčný a či riadne uskutočňuje podnikateľskú činnosť na vlastnú zodpovednosť a je na daňovom subjekte preukázať, od koho, za akých okolností mu boli tovary a služby od dodávateľa dodané, ich overiteľné výstupy, lebo len na základe reálnych plnení od dodávateľa ich môže následne poskytnúť pre svojich odberateľov. Správca dane poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 5Sžf/97/2009. Správca dane poukázal na skutočnosť, že preveroval jednotlivé tvrdenia, vyjadrenia a čiastkové dôkazy predložené od žalobcu, ako aj od svedkov a poukázal na skutočnosť, že ani svedok J. za dodávateľskú spoločnosť BAU-XANAX s.r.o. nepreukázal žiadnymi reálnymi dôkazmi, že jednotlivé tovary a služby fakturované voči žalobcovi boli reálne vytvorené dodávateľom, alebo nadobudnuté od subdodávateľa, a že na základe fakturácií uvedených faktúr došlo k vzniku daňovej povinnosti zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. voči žalobcovi. Správca dane preukázal aj skutočnosti vyplývajúce z organizovania festivalu Free Summer, jeho reálneho organizátora Dream Production s.r.o., spoluorganizátora Daniel Production s.r.o., ktorý mal na starosti reklamnú kampaň, mal na starosti internetovú stránku www.freesummer.sk, bilboardy, vizuály (reklamné, grafické), ktoré boli vytvorené spoločnosťou pellcom s.r.o., pričom námet bol poskytnutý zo strany Daniel Production s.r.o. a ani jedna z uvedených spoločností sa nepozná so žalobcom, ani s dodávateľom BAU-XANAX s.r.o. a ani so subdodávateľom Rafford Invest s.r.o. Správca dane konštatoval, že žalobca si uplatnil odpočítanie od dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. za tovary a služby v zmysle rozhodnutí špecifikovaných faktúr, pričom predložené dodávateľské faktúry aj napriek tomu, že obsahujú zákonom predpísané náležitosti, by boli dôkazom len vtedy, ak by v nich uvedené údaje odrážali skutočnosť, teda ak by boli vystavené na základe reálneho plnenia a jeho ekonomického opodstatnenia, ktorého uskutočnenie je daňový subjekt povinný preukázať. Kontrolovaný daňový subjekt okrem predloženia faktúr nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré by mali povahu faktu, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru priamym dodávateľom spoločnosťou BAU- XANAX s.r.o. pre kontrolovaný daňový subjekt. Rovnako nepreukázal ani dodávateľ BAU-XANAX s.r.o., že došlo reálne k dodaniu tovarov a služieb voči žalobcovi a rovnako ani subdodávateľ Rafford Invest s.r.o. alebo p. W., nepreukázali, že došlo k dodaniu tovarov a služieb voči spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenia počas výkonu daňovej kontroly, že tovary a služby fakturované od priameho dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. (od 20.08.2018 REVELUS s.r.o.), boli reálne dodané práve zo strany tohto dodávateľa podľa § 8, § 9 Zákona o DPH a že došlo k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 Zákona o DPH zo strany dodávateľov BAU-XANAX s.r.o. (od 20.08.2018 REVELUS s.r.o.) voči žalobcovi. Správca dane uviedol, že ak nedošlo k vzniku daňovej povinnosti zo strany údajných subdodávateľov p. W. a Rafford Invest s.r.o. voči spoločnosti BAU-XANAX s.r.o., rovnako nemohlo dôjsť ani k vzniku daňovej povinnosti zo strany BAU-XANAX s.r.o. voči žalobcovi. Na základe uvedených skutočností správca dane konštatoval, že nie je možné uznať odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom BAU-XANAX s.r.o. pre žalobcu podľa § 49 ods. 1 a 2 Zákona o DPH, nakoľko nedošlo k vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1, 2 Zákona o DPH u dodávateľa a jeho subdodávateľa. Na základe uvedených skutočností je suma vo výške 15.196,20 € predmetom rozdielu dane a nesplnenie podmienok pre uplatnenie si dane na vstupe, na základe čoho správca dane nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 Zákona o DPH a § 51 Zákona o DPH. Správca dane konštatoval, že vykonal daňovú kontrolu podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, vykonal dokazovanie a skutočnosti, ktoré boli dokazovaním správcu dane zistené, sú uvedené v Protokole z 25.09.2019. Žalobca sa v rámci vyrubovacieho konania nedostavil na prerokovanie pripomienok uvedených vo svojom vyjadrení zo 07.11.2019 a nepredložil nové dôkazy k svojím tvrdeniam uvedeným vo svojom vyjadrení. Správca dane konštatoval, že postupoval v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 3 ods. 1 Daňového poriadku, dodržal zásadu zákonnosti, chránil záujmy štátu a obcí a pritom dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu a ostatných osôb zúčastnených pri správe daní. Tiež postupoval podľa § 37, § 38, § 39 Daňového poriadku, viedol
dokazovanie v zmysle § 24 ods. 2 a 3 Daňového poriadku, získané dôkazy hodnotil v súlade s § 3 ods. 3 cit. zákona a aj pri výkone daňovej kontroly i vo vyrubovacom konaní postupoval v zmysle tohto zákona.
8. O podanom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. 101516710/2020 zo dňa 02.10.2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že rozhodnutie správcu dane zo dňa 06.02.2020 potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na obsah odvolania, na priebeh daňovej kontroly, na zistenia správcu dane a vyhodnotenie dôkazov tak, ako je uvedené v odôvodnení rozhodnutia správcu dane (a v bodoch 2-7 tohto rozsudku). Žalovaný konštatoval, že po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania, po preskúmaní rozhodnutia správcu dane a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýlil od relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutia správcu dane. Tieto závery podľa žalovaného vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku rozhodnutia správcu dane, a preto sa žalovaný v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím správcu dane a považoval posúdenie veci správcom dane za správne. Žalovaný poukázal na ust. § 24 ods. 1, 2, 3, 4, § 3 ods. 1, 2, 3, 6 Daňového poriadku a na § 19 ods. 1, 2, § 49 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH. Ďalej v odôvodnení poukázal na to, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018, z ktorej vyhotovil Protokol zo dňa 25.09.2019, ktorý bol spolu s Výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu 10.10.2019, ktorý deň je dňom ukončenia kontroly v zmysle § 46 ods. 9 písm. a/ Daňového poriadku. V kontrolovanom zdaňovacom období jún 2018 si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. Bratislava, pričom správca dane žalobcovi nárok na odpočítanie dane z predmetných faktúr nepriznal. Žalovaný poukázal na to, že žalobca sa k Protokolu z daňovej kontroly vyjadril v stanovenej lehote. Správca dane vo vyrubovacom konaní vykonal úkony smerujúce k predvolaniu konateľky žalobcu a splnomocneného zástupcu žalobcu k správcovi dane z dôvodu preukázania dôkazov k jeho tvrdeniam uvedeným v predmetnom vyjadrení, avšak konateľka žalobcu i zástupca žalobcu sa opakovane ospravedlnili a opakovane požiadali o zmenu termínu. Správca dane nestanovil žiadny ďalší termín pre ústne pojednávanie vzhľadom na zákonnú lehotu na vydanie rozhodnutia podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku a ukončil vyrubovacie konanie, keďže žalobca počas vyrubovacieho konania nepredložil žiadne dodatočné dôkazy, správca dane nemenil výsledok kontroly, spísal úradný záznam podľa § 19 ods. 7 a § 68 ods. 3 Daňového poriadku a vydal rozhodnutie dňa 06.02.2020. Z uvedeného rozhodnutia a priloženého administratívneho spisu vyplýva, že správca dane nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane v sume 15.196,20 € z faktúr vystavených spoločnosťou BAU-XANAX s.r.o. (od 20.08.2018 REVELUS s.r.o.) z dôvodu, že porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH tým, že si v zdaňovacom období jún 2018 uplatnil právo na odpočítanie dane od dodávateľa, ktorému nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a 2 Zákona o DPH. Žalovaný uviedol, že uskutočnenie dodania tovarov a služieb, vznik daňovej povinnosti a následne právo odpočítať daň nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou dodávateľskou faktúrou), ale aj po obsahovej, reálnym preukázaním dodania fakturovaných plnení. Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Žalobca ako platiteľ dane si mal možnosť obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré vzhľadom na charakter zdaniteľných obchodov zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR III.ÚS 401/09 zo 16.12.2009, v zmysle ktorého má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku) a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na
ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nie je možné uznať odpočítanie dane v zmysle Zákona o DPH.
9. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia následne vysporiadal s odvolacími námietkami uvedenými žalobcom v odvolaní nasledovne: K námietkam uvedeným v časti 1/ odvolania, v ktorej žalobca namietal argumentáciu správcu dane, že žalobca mal mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí, pričom žalobca argumentoval, že nie je možné aby žalobca preveroval každého obchodného partnera a uviedol, že preveril svojich dodávateľov a odberateľov, avšak nie je v jeho možnostiach preverovať dodávateľov svojich dodávateľov a odberateľov jeho odberateľov, konkrétne spoločnosť Rafford Invest s.r.o. si žalobca nepreveroval, pretože s ňou neobchodoval, žalovaný uviedol, že pri kontrole sa správca dane zameral o.i. aj na podmienku možnosti odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ Zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Reálne dodanie tovarov alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu, pri ktorom je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare, resp. službe vznikla daňová povinnosť, a to nielen po formálnej stránke, ale je nevyhnutné preukázať aj jej vecné naplnenie. Žalovaný uviedol, že správcovi dane počas vedenia dokazovania oprávnene vznikli pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených na dokladoch predložených žalobcom k daňovej kontrole. Správca dane pri daňovej kontrole preveroval nielen žalobcu, ale aj jeho dodávateľov. V prípade odôvodnených pochybností ohľadne dodávok má správca dane legitímne právo preverovať celý obchodný reťazec. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 3Sžf/24/2012. Správca dane postupuje v záujme riadneho zistenia veci, keď poukáže na zistenia u iných daňových subjektov v obchodnom reťazci a zistené skutočnosti využije pri vyhodnotení skutkového stavu u kontrolovaného daňového subjektu. K námietkam týkajúcim sa spoločnosti Rafford Invest s.r.o. žalovaný uviedol, že správca dane postupoval v súlade s § 3, § 24 a § 36 Daňového poriadku, preveroval všetky skutočnosti, o ktorých sa dozvedel, pričom nebol povinný brať do úvahy len doklady, vysvetlenia, či dôkazy predkladané žalobcom. Žalovaný poukázal na to, že správca dane predvolal na výsluch svedka D. H., konateľa spoločnosti Rafford Invest s.r.o. Bratislava, ktorá mala byť podľa kontrolných výkazov získaných správcom dane dodávateľom spoločnosti BAU- XANAX s.r.o. Predvolaný svedok sa k správcovi dane nedostavil, svoju účasť ospravedlnil zaslaným vyjadrením, v ktorom prehlásil, že účtovníctvo skladoval v pivnici v rodinnom dome v Drienove, avšak účtovné doklady boli pri vytopení pivnice zničené. Zároveň poukázal na svoj vážny zdravotný stav, v dôsledku ktorého sa nemohol výsluchu zúčastniť. Správca dane preto v rozhodnutí správne uviedol, že zo strany konateľa subdodávateľa Rafford Invest s.r.o. neboli predložené dôkazy potvrdzujúce tvrdenia žalobcu, neposkytol informácie o svojich dodávateľoch a odberateľoch v kontrolovanom zdaňovacom období, ani o svojej ekonomickej činnosti, neboli poskytnuté ani daňové a účtovné doklady tejto spoločnosti. Správca dane poukázal na to, že spoločnosť Rafford Invest s.r.o. podala posledné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2018 s nulovými hodnotami, t.j. tento subjekt vo svojom daňovom priznaní neuviedol žiadne zdaniteľné obchody na vstupe a na výstupe, čím potvrdil, že v tomto zdaňovacom období reálne nenadobudol a ani nedodal žiadne tovary a služby. Žalovaný konštatoval, že správca dane v rozhodnutí neuviedol informáciu, že žalobca si dostatočne nepreveril subdodávateľa alebo informáciu, že žalobca mal mať obchodný vzťah so spoločnosťou Rafford Invest s.r.o., a preto túto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. Z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že žalobca nepreukázal správcovi dane oprávnenosť odpočítania DPH v zdaňovacom období jún 2018 od deklarovaného dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. a nepreukázal, že fakturované tovary a služby boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou BAU-XANAX s.r.o.). Správca dane správne v tejto súvislosti v rozhodnutí poukázal na rozsudok NS SR sp. zn.4Sžf/31/2014, v zmysle ktorého zaúčtovanie faktúr v účtovníctve nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. Žalovaný preto konštatoval, že keďže žalobca a ani jeho dodávateľ nepreukázali reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH z dôvodu, že dodávateľovi BAU-XANAX s.r.o. nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 2 Zákona o DPH. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že správca dane vyzýval žalobcu počas daňovej kontroly dvomi výzvami na predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľných plnení v zmysle faktúr od dodávateľa BAU-XANAX s.r.o., žalobca ale správcom dane požadované skutočnosti týkajúce sa jednotlivých faktúr od uvedeného dodávateľa nepreukázal. Žalovaný sa stotožnil s tvrdením správcu dane uvedeným v rozhodnutí, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Zákonnú ochranu však požíva len poctivý obchodný styk, ktorý
vyžaduje, aby podnikateľský subjekt mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými napĺňa znaky pojmu „podnikanie“, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak tak daňový subjekt nepostupuje, je povinný znášať prípadné riziko z nedostatku hodnovernosti daňových dokladov. Žalobca síce nezodpovedá za správanie jeho obchodných partnerov, ale mal by mať vedomosť o tom, či partner, s ktorým uzatvára obchodný vzťah, je funkčný a či riadne uskutočňuje podnikateľskú činnosť (rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/40/2011). Žalovaný sa stotožnil s vyhodnotím zistení správcu dane uvedeným v rozhodnutí, podľa ktorého je zjavné, že žalobca vedel s kým konal vo vzťahu k svojmu odberateľovi a mal možnosť si zabezpečiť relevantné dôkazy od spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. ešte pred začatím daňovej kontroly. Napriek tvrdeniam svedka p. J., konateľa BAU-XANAX s.r.o., týkajúcich sa dodania tovarov a služieb pre žalobcu neboli ani zo strany svedka a ani zo strany žalobcu predložené reálne dôkazy o dodaní tovaru a služieb zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o., t.j. žalobca nepreukázal, že tovary a služby fakturované od priameho dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. boli reálne dodané práve dodávateľom uvedeným na faktúrach. K námietkam uvedeným v časti 2/ odvolania, v ktorých žalobca namietal, že Ing. J. uviedol, že jeho dodávateľom bola spoločnosť MARFI s.r.o. a bol to jeho jediný dodávateľ, avšak správca dane zistil z kontrolného výkazu DPH, že jeho dodávateľom bola spoločnosť Rafford Invest s.r.o. a nie spoločnosť MARFI s.r.o., ako aj k námietke, že správca dane pokiaľ nevypočul spoločnosť SUTOS s.r.o., nemôže uvádzať ako fakt, že nebolo žiadne prepojenie s touto spoločnosťou, ktorá podľa žalobcu odkúpila časť priestoru v reklamnej kampani k podujatiu Free Summer od spoločnosti Daniel Production s.r.o. a tieto následne predala spoločnosti BAU-XANAX s.r.o., žalovaný uviedol, že W. J., ktorý bol konateľom dodávateľa žalobcu BAU-XANAX s.r.o. v období od 15.02. do 20.08.2018 označil spoločnosť MARFI s.r.o. ako svojho jediného dodávateľa v zdaňovacích obdobiach máj a jún 2018, čo vyplýva z jeho výpovede, v ktorej tiež uviedol, že konal s S. W. a iných dodávateľov nemal, nevedel uviesť, odkiaľ mal S. W. tovar, nedisponoval jeho telefónnym číslom a účtovníctvo spoločnosti BAU- XANAX s.r.o. odovzdal p. S. z Maďarska, ktorému predal spoločnosť. Žalovaný poukázal na obsah svedeckej výpovede W. J., ktorý nevedel bližšie charakterizovať dodané služby a tovar, odvolával sa na p. W.. Svedok tak neuviedol ani jednu overiteľnú informáciu, ktorá by jeho tvrdenia mohla po prešetrení správcom dane potvrdiť. K námietkam týkajúcim sa spoločnosti SUTOS s.r.o. a údajného odkúpenia priestoru v reklamnej kampani k podujatiu Free Summer od spoločnosti Daniel Production s.r.o., ktoré mali byť podľa žalobcu následne predané spoločnosti BAU-XANAX s.r.o., žalovaný poukázal na výpoveď svedka W. A., bývalého konateľa spoločnosti Daniel Production s.r.o., ktorý uviedol, že festival realizoval v spolupráci s viacerými spoločnosťami, o.i. Dream Production s.r.o. Svedok potvrdil, že časť reklamného priestoru predal spoločnosti SUTOS s.r.o., avšak táto spoločnosť mala povinnosť dodať logá svojich partnerov do 30.04.2018. Z uvedeného vyplýva, že ak by bolo prepojenie medzi spoločnosťou SUTOS s.r.o. cez spoločnosť MARFI s.r.o., BAU-XANAX s.r.o. alebo akúkoľvek spoločnosť, námety na logá, o ktorých hovoril žalobca v zmysle dodávateľských faktúr od dodávateľa BAU-XANAX s.r.o., by museli byť zapracované na plagátoch a banneroch už od mája 2018. Reálnym faktom zostáva skutočnosť, že dizajn a námet plagátov a bannerov a vysielaných oznamov mal na starosti W. A. za Daniel Production s.r.o. a nie p. J., ktorý tvrdil za zdaňovacie obdobie jún 2018, že námety na plagáty vypracoval jeho dodávateľ p. W.. Z výpovedí svedkov p. W. A. a Ing. I. vyplýva, že organizáciu festivalu Free Summer, ako aj všetky plagáty a reklamné prostriedky zabezpečovali spoločnosti Dream Production s.r.o. a Daniel Production s.r.o. Správcovi dane sa nepodarilo predvolať na výsluch svedkyňu J. N., Košice, konateľku spoločnosti SUTOS s.r.o. Žalovaný poukázal na to, že z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že na zistenia uvedené vo svedeckej výpovedi p. J. a informácie od Ing. I. (miestne zisťovanie v spoločnosti Dream Production s.r.o.) nadväzujú zistenia od dodávateľov spoločnosti Daniel Production s.r.o. (spoločnosti Nubium s.r.o., Henrix s.r.o., pellcom s.r.o., Internet Mall Slovakia, Largo KE s.r.o., Polis s.r.o., Rotaprint s.r.o., Medi Partners s.r.o.). Vzhľadom na komunikáciu s W. A. a Ing. I. bolo zjavné, že tieto osoby vykonávali svoju činnosť založenú na reálnom základe a vedeli sa podľa správcu dane vyjadrovať k špecifikáciám tovaru a materiálu, s ktorým pri svojej ekonomickej činnosti prichádzali do styku, o čom svedčí aj znenie jednotlivých faktúr predĺžených spoločnosťou Daniel Production s.r.o. Žalovaný poukázal na to, že správca dane v rozhodnutí uviedol, že reklamné oznamy a reklamné plagáty vytvorili vyššie uvedené spoločnosti a nie dodávateľ žalobcu BAU-XANAX s.r.o. Vyjadrenie žalobcu k výzve z 10.04.2019, v ktorom bolo uvedené vyjadrenie k otázkam správcu dane a 12 súborov v pdf formáte, kde boli naskenované plagáty s popisom a fotky banneru v OC Optima a OC Cassovia Košice, kde je opísaný text v súvislosti s Free Summer a ďalšia stiahnutá fotodokumentácia týkajúca sa festivalu „Alžbetina“, nepreukazujú reálne dodanie fakturovaných služieb a tovarov zo strany BAU-XANAX s.r.o. voči žalobcovi. Preto správca dane oprávnene poukázal na skutočnosť, že pri katalógu, ktorý bol údajne vytvorený dodávateľom žalobcu spoločnosťou BAU-XANAX s.r.o., nebolo zo strany žalobcu ani jeho dodávateľa preukázané, že poskytnutá fotodokumentácia nebola získaná len z verejne dostupných
zdrojov, fotografie boli vyhotovené v obchodnom centre v neznámom čase, a preto ich správca dane neakceptoval ako dôkazy toho, že plnenia boli skutočne vytvorené a poskytnuté spoločnosťou BAU- XANAX s.r.o., MARFI s.r.o. alebo ktoroukoľvek inou spoločnosťou spomínanou žalobcom. Na základe dôkazov zaslaných od dodávateľov spoločnosti Daniel Production s.r.o. (najmä od spoločnosti Henrix s.r.o.) správca dane uviedol správne, že všetky tvrdenia žalobcu a jeho dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. sú v rozpore so zisteniami správcu dane a tieto spoločnosti svoje tvrdenia nepreukázali žiadnym reálnym dôkazom. Žalovaný poukázal na závery správcu dane, podľa ktorých vyjadrenia žalobcu a jeho dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. prostredníctvom výpovede p. J., nezodpovedajú realite a žalobca počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a vo svojich odpovediach na výzvy správcu dane nepreukázal správcovi dane žiadne reálne dôkazy ku svojim tvrdeniam a vyjadreniam. K námietke opätovného nepredvolania J. N., bývalej konateľky spoločnosti SUTOS s.r.o. žalovaný uviedol, že správca dane požadoval od žalobcu splnenie podmienok hmotnoprávneho predpisu (§ 49 ods. 1 a 2 Zákona o DPH) a neviedol svoje konanie a preverovanie jednotlivých skutočností z dôvodu dokazovania podvodu, kedy je bremeno na strane správcu dane, ale len preveroval tvrdenia žalobcu a všetkých subjektov uvedených v rozhodnutí, t.j. svoje bremeno naplnil preverovaním si tvrdení a skutočností. Preto neviedol podrobnejšie preverovanie zamerané na prepojenia spoločnosti SUTOS s.r.o. na dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. alebo jeho subdodávateľov. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane uvedenými v rozhodnutí, z ktorých vyplýva, že žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré by mali povahu faktu, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru a služieb na základe faktúr vystavených priamym dodávateľom kontrolovaného daňového subjektu - spoločnosťou BAU-XANAX s.r.o.
10. K námietke uvedenej v časti 3/ odvolania žalovaný uviedol, že k osobe svedka D. H., konateľa spoločnosti Rafford Invest s.r.o., ktorá mala byť podľa kontrolných výkazov získaných správcom dane dodávateľom pre spoločnosť BAU-XANAX s.r.o. sa vyjadril vo svojom stanovisku v časti 1/ odvolania a faktom zostáva, že žalobca počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal, že fakturované tovary a služby boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach - spoločnosťou BAU-XANAX s.r.o. K námietke uvedenej v časti 4/ odvolania, v ktorej žalobca namietal, že správca dane preukázal nesprávny postup pri preverovaní skutočností, keďže v spoločnosti MARFI s.r.o. bol skutočne konateľom S. W., pričom žalobca poukázal na to, že v obchodnom registri sa nachádzajú dve spoločnosti s rovnakým názvom MARFI s.r.o., pričom jedna z nich mala skutočne p. W. ako konateľa, žalovaný uviedol, že zámena spoločností s rovnakým názvom a odlišným IČO-m v rozhodnutí správcu dane, t.j. že správca dane uviedol v rozhodnutí informácie týkajúce sa len jednej z uvedených spoločností, nemá na prijaté závery správcu dane žiadny vplyv. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane opakovane viac krát predvolal konateľa spoločnosti MARFI s.r.o., kde je konateľom S. W., avšak bezúspešne. Žalovaný poukázal na to, že podľa kontrolných výkazov spoločnosť MARFI s.r.o., IČO: 31707475 za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2018 nemala vo svojich výstupoch vôbec uvedenú spoločnosť BAU-XANAX s.r.o. a jediným dodávateľom spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období, bola spoločnosť Rafford Invest s.r.o. K námietke uvedenej v bode 5/ odvolania, v ktorej žalobca tvrdil, že správca dane vo vzťahu k slovám garáž a dvojgaráž dehonestuje skladový priestor o veľkosti 40 m2, žalovaný uviedol, že správca dane v rozhodnutí použil slovo „dvojgaráž“, pričom poukázal na vyjadrenie žalobcu, pričom slovo „dvojgaráž“ bolo použité v súvislosti s uskladnením tovaru samotným žalobcom, a preto túto námietku vyhodnotil žalovaný ako nedôvodnú. K námietke uvedenej v bode 6/ odvolania, v ktorej žalobca poukázal na to, že naskenované dokumenty žalobcu zaslané správcovi dane neboli stiahnuté z internetu s tým, že žalobca disponuje tlačenou brožúrou, a teda nosičom, ktoré obdržal od p. J. po ukončení akcie Free Summer, žalovaný uviedol, že predmetné zoskenované dokumenty zaslané žalobcom vo formáte pdf obsahujúce vzorky reklamných plagátov prefotené z hrebeňovej väzby správca dane vyhodnotil tak, že žalobca nimi nepreukázal, že došlo k vzniku daňovej povinnosti zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o., aby si mohol žalobca uplatniť odpočítanie dane podľa Zákona o DPH, z dôvodov uvedených v rozhodnutí správcu dane (str. 33 a 34). Žalovaný poukázal na to, že správca dane v tejto súvislosti vypočul aj p. W. J., ktorý však pri svojej výpovedi nepredložil žiadne reálne dôkazy o tom, že zdaniteľné plnenia uvedené na faktúrach boli reálne dodané touto spoločnosťou pre žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že svedkom R. J. nebolo preukázané dodanie tovarov a služieb zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. pre žalobcu. K akcii Free Summer žalovaný uviedol, že z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že reálnym organizátorom tohto festivalu bola spoločnosť Dream Production s.r.o., spoluorganizátorom bola spoločnosť Daniel Production s.r.o., ktorá mala na starosti reklamnú kampaň, internetovú stránku, bilboardy, vizuály, ktoré boli vytvorené spoločnosťou pellcom s.r.o., pričom námet bol poskytnutý zo strany Daniel Production s.r.o. a ani jedna z uvedených spoločností sa nepozná so žalobcom, s jeho dodávateľom BAU-XANAX
s.r.o. a ani subdodávateľom Rafford Invest s.r.o. Žalovaný konštatoval, že žalobca okrem predloženia faktúr nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré by mali povahu faktu, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru priamym dodávateľom spoločnosťou BAU-XANAX s.r.o. pre žalobcu. Rovnako ani tento dodávateľ BAU- XANAX s.r.o. nepreukázal, že došlo reálne k dodaniu tovarov a služieb voči žalobcovi a rovnako ani subdodávateľ Rafford Invest s.r.o., resp. p. W., nepreukázali, že došlo k dodaniu tovarov a služieb voči spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. K tvrdeniam žalobcu, že správca dane rozhodol predčasne a bez náležite zisteného skutkového stavu, žalovaný uviedol, že daňovou kontrolou nebolo preukázané, že tovary a služby fakturované spoločnosťou BAU-XANAX s.r.o. v zmysle dodávateľských faktúr uvedených v rozhodnutí žalovaného i správcu dane, boli zo strany tohto dodávateľa skutočne dodané. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane uvedenom v rozhodnutí, podľa ktorého žalobca porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH tým, že si v zdaňovacom období jún 2018 uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr vystavených deklarovaným dodávateľom BAU-XANAX s.r.o., ktorému nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a 2 Zákona o DPH. Žalovaný doplnil, že ak nedošlo k vzniku daňovej povinnosti zo strany údajných subdodávateľov (p. W. a Rafford Invest s.r.o.) voči spoločnosti BAU-XANAX s.r.o., tak nemohlo dôjsť ani k vzniku daňovej povinnosti zo strany BAU-XANAX s.r.o. voči žalobcovi. Žalovaný poukázal na to, že aj z judikatúry súdov SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočet DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, t.j. že tovar alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočet DPH nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. V tomto prípade je to žalobca, ktorý si uplatnil nárok na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr, a preto musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené tak, ako to deklarujú ním predložené faktúry. V zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku je preto dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý má povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva, čo vyplýva aj z rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/122/2009. Ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Vzhľadom na to, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov predložených žalobcom, ale vykonal k tomuto účelu rozsiahle dokazovanie. Správca dane zaobstaral konkrétne dôkazy, ktoré hodnotil jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti.
11. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku, Ústavou SR, ako aj ostatnými právnymi predpismi. Po procesnej stránke správca dane daňovou kontrolou preveroval skutočnosti, ktoré sám žalobca uviedol v daňovom priznaní k DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie, pričom ako preukazuje predložený spis, v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku viedol dokazovanie podľa § 24 ods. 2, postupoval v súlade so základnými zásadami správy daní podľa § 3 ods. 1, 2, 3 a 6 Daňového poriadku a neuprel žalobcovi ani práva vyplývajúce z § 45 ods. 1 Daňového poriadku. Správca dane poskytol žalobcovi dostatočný priestor na preukázanie skutočností, ktoré mali vplyv na správne určenie dane uvedenej ním v daňovom priznaní k DPH za kontrolované obdobie jún 2018, umožnil mu vyjadrovať sa k skutočnostiam týkajúcim sa kontroly DPH a predkladať dôkazy a doklady preukazujúce jeho tvrdenia, o čom svedčia zápisnice, úradné záznamy, výzvy a iné dokumenty, umožnil žalobcovi počas výkonu daňovej kontroly aj dokazovanie ním uvádzaných skutočností. Správca dane všetky skutočnosti zistené daňovou kontrolou vyhodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo najavo. Správca dane svoje rozhodnutie vydal a odôvodnil v súlade s ust. § 63 Daňového poriadku. Žalovaný ďalej poukázal na to, že skutočné dodanie tovaru alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu, pri ktorom je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare alebo službe vzniká daňová povinnosť a to nielen po stránke formálnej, ale je nevyhnutné preukázať aj vecné naplnenie. Žalovaný skonštatoval, že žalobca porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH tým, že si v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2018 uplatnil právo na odpočítanie dane v sume 15.196,20 € z faktúr za dodanie tovarov a služieb napriek tomu, že dodávateľovi BAU-XANAX s.r.o. nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a 2 Zákona o DPH. Žalovaný poznamenal, že pri kontrole sa správca dane zameral okrem iných skutočností aj na podmienku možnosti odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ Zákona o DPH, pričom reálne dodanie tovarov alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu, pri ktorom je platiteľ
zaťažený dôkazným bremenom. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že pre účely § 49 ods. 1 a 2 Zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, t.j. vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálno- právne náležitosti. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch, v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte. Žalovaný doplnil, že účelom daňovej kontroly nie je len formálne skontrolovanie daňových dokladov, ale aj preverenie reálnosti uskutočnenia jednotlivých úkonov majúcich vplyv na daňové výdavky kontrolovaného daňového subjektu. Existencia samotnej faktúry nie je dostatočným dôkazom, že k naplneniu predmetu fakturácie a reálne došlo. Povinnosť žalobcu je spojením jeho tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Žalovaný uviedol, že samotné vystavenie faktúry a jej uvedenie do záznamov v zmysle § 70 Zákona o DPH ešte nie je preukázaním uskutočnenia zdaniteľného obchodu. Samotná existencia faktúry ešte neznamená, že platiteľ má právo na odpočítanie dane. Pojem „faktúra“ znamená, že týmto dokladom sa žiada odplata. Pre prijímateľa plnenia je faktúra dokladom, ktorý je nevyhnutný na preukázanie vzniku nároku na odpočítanie dane z prijatého plnenia podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH. Preto je nevyhnutné, aby platiteľ dane preukázal, aké plnenia prijal na základe vyhotovenej faktúry, aby bolo možné posúdiť oprávnenosť odpočítania. Faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Podmienkou pre vznik nároku na odpočítanie dane je tiež, aby platiteľ ním prijaté zdaniteľné obchody uskutočnené iným platiteľom použil na účely svojho podnikania ako platiteľ. Vznik nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH, je viazaný na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok. Už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Z kontrolných zistení správcu dane podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že nakoľko dodávateľovi žalobcu nevznikla daňová povinnosť, nie je možné, aby si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 a 2 Zákona o DPH. Správca dane podľa žalovaného vyhodnotil povahu dodávok tovarov a služieb v nadväznosti na obsah predložených dokladov, pričom prijal záver, že listinné doklady, ktorými žalobca preukazoval splnenie zákonom stanovených podmienok, nie sú spôsobilé privodiť uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Podľa názoru žalovaného je žalobca povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii, mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Správca dane skúma uskutočnenie obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Daňové doklady sú z hľadiska preukazovania oslobodenia od DPH použiteľné len vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s § 3, § 24 a § 63 Daňového poriadku, keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré zaobstaral v súlade s § 24 Daňového poriadku dospel k záveru o nedodržaní podmienok na uplatnenie nároku odpočítania dane v zmysle Zákona o DPH. Žalovaný konštatoval, že žalobca ani v podanom odvolaní nepredložil také dôkazy, ktoré by preukázali zistený skutkový stav inak, ako bol zistený správcom dane v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní.
Žaloba
12. Žalobca sa žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia správcu dane a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Tvrdil, že daňové úrady I. i II. stupňa nesprávnym procesným postupom znemožnili žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, bolo rozhodnuté na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, odklonili sa od ustálenej
rozhodovacej praxe, pričom dôvody žaloby podľa § 440 ods. 1 písm. f/, g/, h/ zák. č. 162/2015 Z.z. správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) špecifikoval žalobca v žalobe. Žalobca v bode 5. žaloby vyslovil kategorický nesúhlas s právnym výkladom žalovaného v napadnutom rozhodnutí na str. 2-39, tvrdiac, že „tento je v rozpore s realitou, vzájomne sa prelínajúcimi správnymi - daňovými konaniami, prvostupňovým riadnym ukončeným rozhodnutím o odvolaní, ktoré bolo právoplatne ukončené a následne neskôr vzkriesené opäť v rámci konania so všetkými dôsledkami nezákonných postupov daňových úradníkov, ktoré de facto i de jure uzavretý prípad otočili v neprospech žalobcu. Podľa žalobcu poplietli uvedenými konaniami i plynutie lehôt v merite veci a následne i bezdôvodným rozhodnutím o vyrubení dane.“ V bode 6. písm. a) žaloby žalobca tvrdil, že nezákonnosť rozhodnutia žalovaného vyplýva z nezákonného postupu správcu dane, lebo je založené na nezákonnom stave vyplývajúcom z nedodržania Daňového poriadku a Ústavy SR, nerešpektujúce základné práva a právom chránené záujmy žalobcu v uskutočnenom daňovom konaní, ktoré bolo a je realizované „na princípe viny“, ktorý je prejudikovaný už v samotných prvopočiatkoch, ešte pred začatím daňovej kontroly, hoci to „daňový úrad tají a skrýva za daňové tajomstvo, avšak v skutočnosti toto zneužíva v neprospech žalobcu, čím popiera základné princípy materiálneho štátu, právneho štátu a právo EÚ“. V bode 6. písm. b) žaloby žalobca tvrdí, že pri rokovaní s pracovníkmi Daňového úradu Banská Bystrica vyšlo najavo, k čomu sa priznali, že výpočtové stredisko žalovaného vyselektuje na základe matematických a iných metód daňový subjekt, ktorý je potrebné dodaniť - dať mu majetkovú sankciu v podobe dovyrubu DPH za určitý mesiac a na základe toho iniciujú vedúceho oddelenia kontroly príslušného daňového úradu, ktorý vydá príkaz (v zmysle princípu viny) na kontrolu DPH za príslušný mesiac formou poverenia dvom pracovníkom - kontrolórom jeho oddelenia. Takúto prax je podľa žalobcu potrebné pranierovať, pretože je v rozpore s právnym štátom, ústavou a je nezákonná, približuje sa svojou povahou inkvizičným procesom. Žalobca tvrdil, že „manuál novodobého daňového konania pripomína manuál „Bully“ vydanej Pápežom Gregorom a manuál v tom čase realizovaný pod názvom „Hon na čarodejnice“. Žalobca považuje realitu a prax niektorých pracovníkov finančnej správy za nemorálnu, neetickú, nerešpektujúcu pandémiu v spoločnosti a je pre žalobcu likvidačná. V bode 6. písm. c) žaloby žalobca konštatuje, že kontrolór sa nemôže vyhovárať, že koná len od vydania poverenia na kontrolu a iné ho nezaujíma a na druhej strane vedome priznať, že keď on toto poverenie dostane, je mu jasné, že ten príslušný subjekt matematicky určený musí dostať majetkový postih (úrok z omeškania, pokutu, dovyrub DPH a pod.). Kontrolór potom podľa žalobcu dodatočne vyrába dôkazy a to formou neuznania výdajov kontrolovaného subjektu na strane jednej a formou uznania všetkých príjmov na strane druhej. Tým sa vytvára svojvôľa štátneho úradníka a živná pôda na bezbrehý dovyrub daní tak priamych, ako aj nepriamych a snaha naplniť štátny rozpočet bez ohľadu na dodržiavanie zákonnosti, ústavnosti a práva EÚ. V bode 6. písm. d) žaloby žalobca tvrdí, že kontrolór dobre vie, že tak výpočtové stredisko, odbor analýz, vedúci oddelenia, sú články pred ním a všetci vytvárajú jednotný smer kontroly, t.j. podieľajú sa na plynulom procese predprípravy na kontrolu, ako aj na samotnú realizáciu kontroly u postihnutého a dopredu známeho výsledku (majetkového postihu) daňového subjektu. Finančná správa SR vo všetkých stupňoch vytvára jeden celok, ktorý má právnu subjektivitu a jedno IČO. Takýto postoj je podľa žalobcu škodlivý, nezákonný a v právnom štáte neprijateľný. Žalobca preto navrhol vypočuť ako svedkov vedúceho oddelenia kontroly správcu dane, ktorý vydal poverenie kontrolórom na výkon kontroly u žalobcu, vypočutie zodpovedného pracovníka správcu dane - analytického oddelenia, ktorý vydal podnet vedúcemu kontroly správcu dane, vypočutie zodpovedného pracovníka správcu dane - výpočtového strediska, ktorý vydal podnet analytikovi a vedúcemu kontroly správcu dane, vypočutie troch kontrolórov správcu dane (Ing. V., Ing. M., Mgr. K.) a vykonanie konfrontácie podľa špecifikácie právneho zástupcu žalobcu. Žalobca v bode 7. žaloby navrhol, aby žalovaný za účelom zistenia materiálnej pravdy a reálnych skutočností rozhodujúcich pre posúdenie veci, predložil súdu tabuľky
- mesačné výkazy DPH na vstupoch a výstupoch všetkých obchodných partnerov, ktorí obchodovali so žalobcom v mesiaci jún 2018. Žalobca v bode 8. žaloby tvrdil, že spoločným menovateľom metód „výsluchov“ kontrolórov vo všetkých uvedených výsluchoch svedkov je bežné používanie a kladenie kapcióznych otázok, čo žalobca považuje protizákonné a protiústavné. Pokiaľ kontrolór takéto otázky kladie, dopúšťa sa nezákonného konania a takto získaný dôkaz je nezákonne získaným dôkazom, ktorý nemožno v daňovom konaní použiť a na základe takto nezákonne získaného dôkazu nemožno vydať rozhodnutie o dovyrube dane, ako sa stalo v tomto prípade. Z uvedeného dôvodu je tak rozhodnutie správcu dane i žalovaného nezákonné. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný nepostupoval podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku a nepostupoval podľa právnych predpisov a nedbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu, naopak, jeho práva boli hrubo pošliapané, porušené a prekrútené. Žalobca poukázal na porušenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Výsledok šetrení podľa žalobcu nenapĺňa znaky objektívnej reality, pravdy a materiálneho práva a dodržovaní princípov materiálneho právneho
štátu. Výsledok v neprospech žalobcu od prvopočiatku sa javí ako dopredu už pred začatím kontroly na plánovaní v tendenčných kontúrach jasného výsledku majetkového postihu (dovyrubu dane), t.j. už pred začatím sa konalo vedome na strane žalovaného na báze „princípu viny“. Toto považuje žalobca za porušenie zákonnosti v daňovom konaní zo strany žalovaného. Žalobca tvrdil, že doteraz predošlý právny zástupca sa nemohol zúčastniť úkonu výsluchu svedka, avšak správca dane mohol opätovne ustanoviť nový termín vypočutia svedkov, ak by chcel seriózne a objektívne zistiť pravdu a stav veci. On však súril proces výsluchu a neumožnil za jeho účasti, resp. za účasti p. T. v novom termíne objektivizovať a zistiť pravdu za účasti všetkých aktérov obchodného vzťahu pri dodržaní ich legitímnych práv. Žalobca poukázal na to, že je bežnou praxou v mnohých iných daňových konaniach vytýčiť nový termín pojednávania s cieľom zistiť objektívnu pravdu, čím by sa dodržalo ust. § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Žalobca v bode 9. žaloby vyjadril svoj nesúhlas s tvrdením žalobcu (správne malo byť uvedené žalovaného) v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že jedine kontrolovaný daňový subjekt má dôkazné bremeno, a nie daňový úrad. Podľa žalobcu tu ide o delené dôkazné bremeno daňového subjektu i daňového úradu súčasne. Daňový subjekt tým, že preukáže, že vedie riadne svoju evidenciu, činnosť, preveroval v tom čase obchodných partnerov, všetko riadne podľa zákonov splnil, tým jeho etapa preukázania naplnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane bola splnená. Na druhú delenú časť - dôkazné bremeno daňového úradu žalobca nemá dosah, a preto správca dane nemôže klásť za vinu žalobcovi nesplnenie dôkazného bremena, ak túto povinnosť - unesenie dôkazného bremena, neuniesol daňový úrad. Daňový úrad má nástroje a páky preveriť v obchodnom reťazci, ako subjekty konali. Daňoví úradníci podľa žalobcu zneužívajú svoje výsadné postavenie. V bode 10. žaloby žalobca tvrdil, že v danom prípade ide o rozložené - delené dôkazné bremeno v daňovom konaní medzi daňovým subjektom a daňovým úradom, čo nebolo uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Nie je možné od daňového subjektu - žalobcu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľaL s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno. Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Toto žalobca splnil. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Žalobca poukázal na čl. 2, 4 a 5 Šiestej Smernice Rady 77/388/EHS zo 17.05.1977 a na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 z 15.03.2011 a rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House a tvrdil, že žalobca nemôže byť braný na zodpovednosť za subdodávateľa, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, ak o prípadnej podvodnej povahe iného platiteľa nevedel alebo nemohol vedieť. Žalobca tvrdil, že žalovaný neuniesol dôkaz preukázania opaku a reštrikciou neuznania výdajov spôsobuje žalobcovi značnú finančnú ujmu. Žalobca má za to, že keď dodávatelia za jún 2018 riadne podali na daňový úrad daňové priznania, riadne prijali od žalobcu zaplatenie istín i DPH, zaevidovali faktúry, zaúčtovali a daň uviedli, tak správca dane i žalovaný o všetkom vedel. Žalobca v bode 11. žaloby vyslovil nesúhlas s názorom žalovaného uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. To, že v súčasnosti je dodávateľ nekontaktný a rovnako odberatelia, ktorým mali byť predmetné tovary dodané, nepreukázali uskutočnenie žiadnych zdaniteľných obchodov, nemôže byť podkladom pre poskytovanie úľav daňovému subjektu (žalobcovi) spočívajúcich v obmedzení povinnosti riadne preukázať všetky podklady pre overenie správnosti uplatneného odpočtu dane. V júni r. 2018 reálne obchody žalobca realizoval. Nestačí ich len spochybňovať žalovaným a neoprávňuje ho to neuznať mu odpočet DPH. Žalobca tvrdil, že formalistickým prístupom žalovaný úmyselne bráni subjektívnym osobným názorom kontrolóra reálne uskutočnený obchod uznať. Pochybnosť úradníka sa umelo navyšuje nad ostatné právne relevantné dôkazy, ktoré v tom čase existovali. Žalobca nemá, ale žalovaný má všetky dostupné informácie o všetkých obchodných partneroch v období jún 2018, ktorí s ním obchodovali. Ako dôkaz žalovaný mal a mohol použiť všetko, čo mohlo prispieť ako dôkaz pri daňovej kontrole DPH u žalobcu, avšak toto nepoužil, hoci mal prístup k všetkým podaniam obchodných partnerov žalobcu. Podľa žalobcu mohol použiť žalovaný i ďalšie svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke. Žalovaný to nevyužil a nepoužil nič, čo by mohlo objektívne zistiť stav veci, čím uprel práva a právom chránené záujmy žalobcovi. Žalobca za nezákonné považoval nesprávne dokazovanie a vyhodnocovanie dôkazov. Pokiaľ by správca dane i žalovaný konali zákonným spôsobom, zistili by objektívnu skutočnosť a nebolo by vydané nezákonné rozhodnutie v neprospech žalobcu. V bode 12. žaloby žalobca poukázal na to, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uvádza, že niektorí dodávatelia - obchodní partneri žalobcu za obdobie jún 2018 s kontrolórmi nespolupracovali, boli nekontaktní na adresách, kde pôvodne sídlili. Daňový úrad sa v takejto situácii ocitol v dôkaznej
núdzi a podľa žalobcu bolo jeho povinnosťou uvedenú otázku vyriešiť a nie pripisovať vinu žalobcovi v tomto daňovom konaní, ktorý za uvedenú spoluprácu a stav na strane týchto subjektov nemôže. V bode 13. žaloby žalobca uviedol, že je neprípustné, aby kontrolóri prenášali dôkazné bremeno zo subjektu na subjekt, ktorý postup považoval za nezákonný. Pokiaľ správca dane konštatoval, že uvedený obchod neprebehol na základe riadne uzatvorených zmlúv v zmysle Obchodného zákonníka, žalobca poukázal na to, že obchody môžu byť uzatvorené na základe písomnej zmluvy, ústne i konkludentným právnym úkonom a kontrolór správcu dane nemôže preferovať len písomnú zmluvu a ostatné žalobcovi neuznať. Keďže obchod bol uzatvorený, realizovaný a ukončený, je legálny podľa Obchodného zákonníka, a preto tvrdenia kontrolóra žalobca považoval za zavádzajúce a neúčinné. V bode 14. žaloby žalobca poukázal na časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa uvádza, že „nekontaktnosť daňových subjektov a neexistencia dokladov zvyšujú nedôveryhodnosť celej transakcie“. Podľa žalobcu pocity nie sú dôkazom a takéto tvrdenie v odôvodnení je neprofesionálne, nemôže byť legitímnym dôkazom pre zdôvodnenie dovyrubu dane a žalobca s tým nesúhlasí. V bode 15. žaloby žalobca vyslovil nesúhlas s tvrdením o údajnom nedodaní tovarov, naopak, tvrdil, že podľa dokladov oficiálne podaných správcovi dane žalobcom vo výkaze DPH za jún 2018 tak na vstupe, ako aj na výstupe, bola istina a daň riadne priznaná a odvedená a riadne realizovaná podľa zákona. V bode 16. žaloby žalobca spochybnil závery správcu dane i žalovaného, ktoré spochybňujú obchod žalobcu, žalobca preukázal čo mal a dôkaznú núdzu má správca dane a žalovaný, nie žalobca. V takejto dôkaznej núdzi žalovaného mal tento postupovať podľa žalobcu v daňovom konaní podľa princípu in dubio pro reo a nie poškodzovať žalobcu. V bode 17. žaloby žalobca namietal rozpor vydaného rozhodnutia s § 156 ods. 8 Daňového poriadku. V bode 18. žaloby žalobca poukázal na skutočnosť, že „uložená sankcia v sume 15.196,20 € za jún 2018 zničí žalobcu, stáva sa vadným z titulu jej nevymožiteľnosti, ktorá je nereálna a v rozpore s objektívnou realitou s poukazom na § 157 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ Daňového poriadku“. V bode 19. žaloby žalobca tvrdil, že konaním správcu dane a jeho formalistickým prístupom v dokazovaní vo vyrubovacom konaní za jún 2018 a následne rozhodnutím o výrube dane v sume 15.196,20 € za jún 2018 správca dane porušil základné práva a slobody žalobcu garantované Ústavou SR a právom EÚ. V bode 20. žaloby žalobca vyslovil nesúhlas s tvrdením žalovaného v rozhodnutí, že obchodný partner žalobcu p. Ing. J., konateľ spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. nedodal tovary a služby žalobcovi, lebo „argumentom a contrario“
- viď body vyššie uvedené v tejto správnej žalobe jednoznačne preukazujú „dôkaz opaku“. V bode 21. žaloby žalobca tvrdil, že správca dane i žalovaný nebrali vôbec do úvahy zistenia v dokazovaní, ktoré sú v prospech žalobcu v rámci dožiadaní a rozhodovali v neprospech žalobcu, čím ho ukrátili na jeho právach a právom chránených záujmoch. Žalobca žiadal, aby správny súd vykonal pojednávanie vo veci a aby sa dokazovaním preukázali tvrdenia žalobcu. Žalobca súčasne poukázal na stanovisko konateľky žalobcu z 01.12.2020. Zároveň žalobca žiadal správny súd, aby priznal žalobe odkladný účinok.
Vyjadrenie žalovaného
13. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na rozhodnutie správcu dane i žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane a vyjadril sa k žalobným bodom uvedeným v správnej žalobe. Tvrdil, že správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku, Ústavou SR i ostatnými právnymi predpismi, pričom preveroval skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v daňovom priznaní k DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie, viedol dokazovanie v súlade s Daňovým poriadkom i v súlade so základnými zásadami správy daní a neuprel žalobcovi práva vyplývajúce z Daňového poriadku. Poskytol žalobcovi dostatočný priestor na preukázanie skutočností, ktoré mali vplyv na správne určenie dane uvedenej v jeho daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018, umožnil mu predkladať doklady a dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, vyhodnotil vykonané dôkazy, prihliadol na všetko, čo vyšlo najavo a rozhodnutie vydal v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku. Poukázal na to, že správca dane sa pri daňovej kontrole zameral na splnenie podmienok odpočítania DHP podľa Zákona o DPH, podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ Zákona o DPH a zistil, že žalobca si v zdaňovacom období jún 2018 uplatnil právo na odpočítanie dane v sume 15 196,20 € z faktúr za dodanie tovaru a služieb napriek tomu, že dodávateľovi BAU XANAX, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a 2 Zákona o DPH. Konštatoval, že žalobca nepreukázal reálnosť prijatia zdaniteľného plnenia od platiteľa, ktorý bol uvedený na predmetných faktúrach. K námietke ohľadne výberu daňového subjektu pre daňovú kontrolu žalovaný uviedol, že metodika a dôvody výberu konkrétneho daňového subjektu správcom dane resp. analytického útvaru Finančného riaditeľstva SR je predmetom daňového tajomstva. Poskytnutie informácií o tom, čo predchádzalo vydaniu poverenia vo veci daňovej kontroly DPH u žalobcu (t.j. dôvod začatia kontroly) by bolo porušením daňového tajomstva. Žalovaný poukázal na to, že námietky žalobcu sú všeobecné, žalobca nepredkladá okrem
vlastných domnienok žiadne konkrétne dôkazy nasvedčujúce tomu, že skutkový stav je v rozpore s administratívnymi spismi. Tvrdenia žalobcu preto žalovaný považuje za nedôvodné a konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s §§ 3, 24 a 63 Daňového poriadku. Žalovaný mal za to, že požiadavka na vypočutie žalobcom označených zamestnancov Finančnej správy je nedôvodná. Pokiaľ žalobca navrhol, aby žalovaný súdu predložil za účelom zistenia materiálnej pravdy mesačné výkazy DPH na vstupoch a výstupoch všetkých obchodných partnerov, ktorí so žalobcom obchodovali v mesiaci jún 2018 uviedol, že predmetné skutočnosti sú predmetom daňového tajomstva, daná požiadavka je nedôvodná, pretože správca dane dostatočne počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania preukázal, že dodávateľovi žalobcu BAU- XANAX, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a 2 Zákona o DPH, a preto ani žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane z faktúr vystavených daným dodávateľom podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 psím. a/ Zákona o DPH. Žalobca počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal, že fakturované tovary a služby boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach - spoločnosťou BAU-XANAX, s.r.o. Žalobca zdôraznil, že zaúčtovanie faktúr v účtovníctve (rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf 31/2014) ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. Pokiaľ žalobca namietal používanie „kapcióznych otázok“ počas výsluchov svedkov žalovaný uviedol, že správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku a v súlade s Daňovým poriadkom aj viedol dokazovanie. K námietke týkajúcej sa údajného nedodržania § 25 ods. 4 Daňového poriadku, v kontexte nestanovenia nových termínov pre vypočutie svedkov zo strany správcu dane žalovaný uviedol, že správca dane vykonal vo vyrubovacom konaní po daňovej kontrole úkony opísané vo vyjadrení zhodne, ako v rozhodnutí žalovaného, pričom tak konateľka, ako i splnomocnený zástupca žalobcu sa na predvolanie správcu dane nedostavili, svoju neúčasť ospravedlnili a opakovane požadovali stanovenie nového termínu. Správca dane nestanovil žiadny ďalší termín pre ústne pojednávanie vzhľadom na zákonnú lehotu na vydanie rozhodnutia podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ukončil vyrubovacie konanie, a keďže žalobca počas vyrubovacieho konania nepredložil žiadne dodatočné dôkazy, správca dane vydal rozhodnutie zo 06.02.2020. Žalovaný odmietol tvrdenia žalobcu, že výsledok v jeho neprospech sa javí ako dopredu naplánovaný už pred začatím daňovej kontroly. Žalovaný poukázal na závery správcu dane, v zmysle ktorých vyjadrenie žalobcu a dodávateľa BAU-XANAX s.r.o., prostredníctvom výpovede p. J. nezodpovedajú realite a žalobca počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a vo svojich odpovediach na výzvy správcu dane nepreukázal správcovi dane žiadne reálneho dôkazy ku svojim tvrdeniam a vyjadreniam. Žalovaný poukázal na to, že správca dane počas daňovej kontroly vypočul pána W. J., bývalého konateľa spoločnosti BAU-XANAX, s.r.o., ktorý ale pri svojej výpovedi nepredložil žiadne reálne dôkazy o tom, že zdaniteľné plnenia uvedené na faktúrach boli reálne dodané touto spoločnosťou pre žalobcu. Z toho vyplýva, že, že svedkom nebolo preukázané dodanie tovarov a služieb zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. pre žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že p. J. T., konateľke žalobcu, boli správcom dane v období od 12.11.2019 do 09.01.2020 zaslané celkove 3 predvolania, na ktoré boli zo strany menovanej osoby zasielané ospravedlnenia žiadosti o zmeny termínu, ktorú skutočnosť žalovaný hodnotil ako obštrukčné správanie. Uvedené námietky žalobcu preto žalovaný považoval za nedôvodné. K námietkam týkajúcim sa rozloženia dôkazného bremena žalovaný uviedol, že dôkazné bremeno je na žalobcovi, ktorý si uplatnil nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr a tento musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené tak, ako to deklarujú ním predložené faktúry. S poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku i rozsudok NS SR sp.zn. 5Sžf/122/2009 žalovaný poukázal na to, že ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte (žalobcovi). Keďže správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov predložených žalobcom, ale vykonal k tomuto účelu rozsiahle dokazovanie, zaobstaral si konkrétne dôkazy, ktoré hodnotil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti. Reálne dodanie tovarov, alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu, pri ktorom je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare resp. službe vznikla daňová povinnosť a to nielen po formálnej stránke, ale je nevyhnutné preukázať aj vecné naplnenie. Pre účely § 49 ods.1 a 2 Zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok k ich vzájomnej súvislosti. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia platiteľom, ktorý zdaniteľné plnenie fakturoval. Žalovaný poukázal na účel daňovej kontroly a na to, že faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Žalovaný ďalej vo vyjadrení uviedol, že žalobca ako platiteľ dane mal možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré vzhľadom na charakter zdaniteľných obchodov zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane. Žalovaný poukázal na Nález Ústavného súdu SR III.ÚS 401/09 zo 16.12.2009, ktoré sa zaoberá otázkou dôkaznej
povinnosti v daňovom konaní. Žalovaný konštatoval, že správca dane neviedol svoje konanie a preverovanie si jednotlivých skutočností z dôvodu dokazovania podvodu, kedy na strane správcu dane, ale len preveroval tvrdenia daňového subjektu a všetkých subjektov uvedených v rozhodnutí, t.j. svoje bremeno naplnil preverovaním si tvrdení a skutočností. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, z ktorých vyplýva, že žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré by mali povahu faktu, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru a služieb na základe faktúr vystaveným priamym dodávateľom kontrolovaného daňového subjektu - spoločnosťou BAU-XANAX s.r.o., žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom priznaní, sú úplné a správne. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 4Sžf 31/2014. K námietke žalobcu, že v júni 2018 reálne obchody realizoval a nestačí ich len spochybniť žalovaným žalovaný uviedol, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, pričom zákonnú ochranu používa len poctivý obchodný styk, ktorý vyžaduje, aby podnikateľský subjekt mal vedomosť, nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch v spolupráci, s ktorými tak činní. Ak tak daňový subjekt nepostupuje je povinný znášať prípadné riziko z nedostatku hodnovernosti daňových dokladov. Žalobca nezodpovedá za správanie jeho obchodných partnerov, ale má mať vedomosti o vykonávaní podnikateľskej činnosti svojimi obchodnými partnermi, ako to vyplýva aj z rozsudku NS SR sp.zn. 2Sžf/40/2011. Žalovaný poukázal na to, že sa stotožnil s vyhodnotením zistení správcu dane, v zmysle ktorého je zjavné, že žalobca vedel s kým konal vo vzťahu k svoju odberateľovi a mal možnosť si zabezpečiť relevantné dôkazy o spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. Ani žalobca a ani jeho dodávateľ a ani výpoveď konateľa jeho dodávateľa nepreukázali reálne dôkazy o dodaní tovarov a služieb zo strany dodávateľa pre žalobcu. Žalovaný zdôraznil, že žalobca okrem predloženia faktúr nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré by mali povahu faktu, že došlo k reálnemu dodaniu tvaru priamym dodávateľom spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. pre žalobcu a rovnako nepreukázal ani tento dodávateľ, že došlo reálne k dodaniu tovaru a služieb voči žalobcovi a rovnako ani subdodávateľ Rafford Invest s.r.o. alebo pán W. nepreukázali, že došlo k dodaniu tovarov a služieb voči spoločnosti BAU-XANAX s.r.o. Hoci žalobcom predložené dodávateľské faktúry obsahujú zákonom predpísané záležitosti, dôkazom by boli len vtedy, ak by v nich uvedené údaje odrážali skutočnosť. Žalovaný zopakoval argumentáciu uvedenú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného tak, vo vzťahu ku spoločnostiam Dream Production s.r.o. a Daniel Production s.r.o., ako aj k organizovaniu festivalu Free Summer. Žalobca ani v odpovediach na výzvy správcu dane nepredložil reálne dôkazy, že zo strany dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. došlo k dodaniu a tovarov a služieb a tým k vzniku daňovej povinnosti voči žalobcovi. Žalovaný tiež uviedol, že správca dane nezaložil svoje rozhodnutie len na tom, že dodávateľ a subdodávateľ nepreukázali dodanie tovaru žalobcovi. Dôkazy, ktoré žalobca predložil, správca dane vyhodnotil, pričom dospel k záveru, že nimi nebolo preukázané, že žalobcovi dodávateľ uvedený na faktúrach dodal fakturované služby a tovar resp., že žalobca od tohto dodávateľa prijal služby a tovar na jeho faktúrach v kontrolovanom zdaňovacom období. Správca dane založil svoje závery na konkrétnych dôkazoch, ktoré si zaobstaral v súlade s § 24 Daňového poriadku. Veta, že „nekontaktnosť daňových subjektov a neexistencia dokladov zvyšujú nedôveryhodnosť celej transakcie“ nie je uvedená v odôvodnení rozhodnutia správcu, ani v odôvodnení rozhodnutia žalovaného. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom okrem všeobecných tvrdení nešpecifikoval, prečo by správcom dane vydané rozhodnutie malo byť v rozpore s ustanoveniami Daňového poriadku. Pokiaľ žalobca v žalobe uvádza len všeobecné skutočnosti žalovaný uviedol, že faktom zostáva, že žalobca okrem predloženia faktúr nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré by mali povahu faktu, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru priamymi dodávateľom spoločnosťou BAU-XANAX s.r.o. pre žalobcu. K návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe a k tvrdeniu, že uložená sankcia 15.196, 290 € zničí žalobcu a je v rozpore s § 157 ods. 1 písm. a) a b) Daňového poriadku žalovaný uviedol, že žalobca k týmto tvrdeniam nepredložil žiadne argumenty a neuviedol ani konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že žalobcovi by v prípade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma, ktorá by mala za následok platobnú neschopnosť, alebo zánik spoločnosti. Podľa žalovaného skutočnosti uvádzané v žalobe nezakladajú dôvody na zrušenie rozhodnutia žalovaného i správcu dane a navrhol žalobu zamietnuť.
14. Krajský súd v Banskej Bystrici o návrhu žalobcu o priznanie odkladného účinku správnej žalobe rozhodol Uznesením č. k. 71S/30/2020-99 zo dňa 24.03.2021 tak, že návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.03.2021.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov.
15. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie a rozhodnutie správcu dane, ktoré mu predchádzalo a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní výlučne v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
16. Zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že od podania žaloby došlo ku zmene názvu žalobcu i k zmene jej majiteľa a konateľa s tým, že obchodný názov žalobcu je DENNYS-BA s.r.o. Bratislava a konateľom žalobcu je H. V.. Zotrval na podanej žalobe a pridržiaval sa tvrdení a dôvodov nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného i správcu dane v žalobe uvedených. Dôvodom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia sú podľa žalobcu skutočnosti spočívajúce v nezákonnosti procesu pred- chádzajúceho začatiu samotnej daňovej kontroly, keďže kontrolórka žalobcovi priznala, že v prípade, že dostane poverenie vie, že uvedený subjekt musí dostať majetkový postih. Takýto postup spočívajúci v prezumpcii viny považuje žalobca za nezákonný. Zástupca žalobcu uviedol, že v daňovom konaní, ani počas daňovej kontroly nebola vznesená námietka zaujatosti kontrolórov správcu dane. Tvrdil, že všetky podania správcu dane počas daňovej kontroly boli vedené represívne, práva žalobcu a jeho chránené záujmy neboli rešpektované, a napriek tomu, že jeho obchodní partneri dali správcovi dane kladné stanoviská, neboli uznané výdavky na strane žalobcu a daň bola dovyrubená na základe subjektívneho názoru kontrolórov. Takéto metódy považuje zástupca žalobcu za nezákonné. Za nezákonné považuje zástupca žalobcu aj porušenie ustanovení Daňového poriadku vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu. Na rámec žalobným bodov žalobca uviedol, že daňová kontrola trvala nad 12 mesiacov a bola aj prerušená, keďže Oznámenie o začatí daňovej kontroly bolo žalobcovi doručené 11.02.2019, daňová kontrola začala 05.04.2019 a Protokol z daňovej kontroly bol zástupcovi žalobcu doručený 26.03.2020. Rovnako rozhodnutie vo veci bolo vydané po zákonnej 12 mesačnej lehote. Vo zvyšku sa zástupca žalobcu pridržiaval dôvodov uvedených v žalobe. Konštatoval, že samotnou podstatou nezákonnosti napadnutého rozhodnutia je, že bol uplatnený nezákonný postup pred tým, ako vôbec bola začatá daňová kontrola, čo predstavuje určitú predpojatosť orgánov vykonávajúcich kontrolu a následne vydávajúcich rozhodnutie. Zástupca žalobcu navrhol vykonať dokazovanie vypočutím svedkov označených v žalobe na objasnenie nezákonných praktík vo finančnej správe vo vzťahu k výberu subjektu na vykonanie daňovej kontroly, na vykonanie samotnej daňovej kontroly a na nezákonnú prax pri výbere subjektov. Tvrdil, že neboli dodržané základné práva a slobody vyplývajúce z Listiny ľudských práv a slobôd a jednotlivých článkov Ústavy SR. Postup v daňovej kontrole, v daňovom konaní i vo vyrubovacom konaní, ako aj pri vydávaní rozhodnutia správcu i rozhodnutia žalovaného podľa zástupcu žalobcu porušuje práva žalobcu a zmenšuje jeho majetok na úkor zväčšenia majetku štátu. Zástupca žalobcu navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutie správcu dane i rozhodnutie žalovaného a vrátil vec na ďalšie konanie.
17. Zástupca žalovaného sa na pojednávaní pridržiaval všetkých tvrdení uvedených v písomnom vyjadrení k žalobe i v odôvodneniach rozhodnutí správcu dane i žalovaného. Rozhodnutia považoval za zákonné, pričom rozhodnutia boli založené na tom, že zo strany žalobcu, ani zo strany jeho dodávateľa nebolo unesené dôkazné bremeno, žalobca nepreukázal, že tovary a služby boli prijaté od daňového subjektu BAU-XANAX s.r.o. a nepreukázal, že boli uskutočnené zdaniteľné plnenia uvedené na faktúrach. Priebeh týchto zdaniteľných plnení nepotvrdili ani iné dôkazy (ani svedecké výpovede). Vo vzťahu k namietanej dĺžke daňovej kontroly na pojednávaní zo strany zástupcu žalobcu z dátumov ním uvedených vyplýva, že sa jednalo o úplne iné daňové konanie resp. inú daňovú kontrolu. Zástupca žalovaného mal za to, že správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom a boli dodržané ustanovenia Daňového poriadku i Zákona o dani z pridanej hodnoty. K námietke tendenčnosti postupu pri výbere subjektu na daňovú kontrolu zástupca žalovaného uviedol, že výber subjektu podlieha daňovému tajomstvu (druhý stupeň utajenia), ale aj v prípade, že by bol žalobca vybraný z nejakej databázy subjektov, následne po začatí daňovej kontroly musí správca dane postupovať v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku. Počas daňovej kontroly i v daňovom konaní správca dane spochybnil zdaniteľné plnenia, ktoré mali byť poskytnuté podľa tvrdenia žalobcu od jeho dodávateľa BAU-XANAX s.r.o. uvedeného na faktúrach, žalobca bol vyzvaný aj písomne aj na pojednávaniach mu bolo umožnené, aby predložil dôkazy, aby uniesol dôkazné bremeno, že zdaniteľné plnenia - konkrétne tovary a služby boli uskutočnené práve týmto dodávateľom uvedeným na faktúrach. Žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol, a preto rozhodnutia správcu dane i žalovaného, ktorým žalobcovi nebol uznaný odpočet dane z pridanej hodnoty za uvedené obdobie, boli vydané v súlade so zákonom. Navrhol žalobcu zamietnuť.
18. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
19. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
20. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
21. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
22. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 6 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. (6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
23. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
24. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
25. Podľa § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
26. Podľa § 46 ods. 1, 2, 5, 8, 9, 10 Daňového poriadku (1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. (2) Ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. (5) Ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. (8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1)zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1)nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 36a) (9) Daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 36a) (10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.
27. Podľa § 63 ods. 1, 2, 3, 5 Daňového poriadku (1) Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu 2)možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. (2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis 1)neustanovuje inak. (3) Ak tento zákon alebo osobitné predpisy 1)neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá
povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; 33)ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu.20aa) (5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
28. Podľa § 68 ods. 1, 3 Daňového poriadku (1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu, ktorého súčasťou je výzva podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu, ktorého súčasťou je výzva podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu, ktorého súčasťou je výzva podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené. (3) Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.
29. Podľa § 19 ods. 1, 2 Zákona o DPH v znení k 31.12.2018 (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. (2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
30. Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ Zákona o DPH (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
32. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 15.196,20 € na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými žalobcom v správnej žalobe.
33. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Právo domáhať sa ochrany svojich práv má každý, kto tvrdí, že jeho práva boli činnosťou, alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy porušené, alebo priamo dotknuté, a to za podmienok stanovených Správnym súdnym poriadkom. Správny súdny poriadok v § 182 ods. 1 písm. e) ustanovil, že žalobca musí v žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia, alebo opatrenia za nezákonné („žalobné body“). Je teda na každom žalobcovi, ako svoje právo na súdnu ochranu pred nezákonnosťou postupu alebo rozhodnutia orgánov verejnej správy využije. Žalobca v prevažnej časti správnej žaloby produkoval svoje názory na postup správcu dane i žalovaného, na spôsob výberu daňového subjektu na vykonanie daňovej kontroly, uvádzal svoje domnienky a konštatovania o nezákonnosti postupu správcu dane i žalovaného a všeobecné a nekonkrétne tvrdenia bez konkrétnej argumentácie viažucej sa ku preskúmavanému prípadu, z formulácie ktorých nebolo zrejmé, o aké konkrétne pochybenie orgánu verenej správy by malo ísť a s akým následkom pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Úlohou žalobcu bolo konkrétne skutkovo a právne vymedziť správnu žalobu v súlade s požiadavkami podľa § 134 ods. 1 SSP v nadväznosti na § 182 ods. 1 písm. e) SSP. V prevažnej časti správnej žaloby konkrétne skutkové a právne tvrdenia žalobcu vzťahujúce sa k prejednávanej veci chýbajú. Správny súd nepredstavuje ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní, t. j. konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania. Správny súd je v zmysle ustanovení SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), pričom na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Súdny prieskum zákonnosti administratívneho rozhodnutia orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je podľa § 134 ods. 1 SSP striktne daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP, o ktorý prípad sa však v preskúmavanej veci nejedná). Úlohou správneho súdu nie je nezákonnosť preskúmavaných aktov alebo rozhodnutí orgánov verejnej správy a postupov orgánov verejnej správy vyhľadávať, všeobecné alebo odkazovacie námietky žalobcov špecifikovať na konkrétny prípad, ani ich nedostatočne vyjadrený obsah nahrádzať porovnávaním obsahu rozhodnutí s administratívnym spisom. Správny súd nemá oprávnenie za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhľadávať, ani v žalobe všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu za žalobcu konkretizovať. Všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený. Žalobcom v žalobe uvedené všeobecne formulované a nekonkrétne žalobné námietky, ktoré z tohto dôvodu možno považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s postupom správcu dane i žalovaného, ako aj s hodnotením veci správcom dane i žalovaným, bránili tomu, aby správny súd viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 134 ods. 1 SSP, mohol na ich základe dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
34. Pokiaľ bolo obsahom žalobných bodov a námietok prezentovanie vlastných skutkových a právnych záverov žalobcu, ku ktorým dospel výlučne na základe svojich tvrdení resp. vyjadrenie všeobecného nesúhlasu so skutkovými a právnymi závermi žalovaného, tieto samé o sebe nemôžu spôsobovať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. K dôvodnosti žalobných námietok nepostačuje, ak žalobca s hodnotením veci žalovaným nesúhlasil bez toho, aby uviedol konkrétne nedostatky majúce za následok rozpor napadnutého rozhodnutia so zákonom, resp. so zásadami logického uvažovania. Samotný fakt, že závery, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené, nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t. j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil pri hodnotení podkladov a pri právnom posúdení veci a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom
uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným, len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia žalobcu bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie jeho zákonnosti nepostačuje k tomu, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. V rámci takto formulovaných žalobných bodov tak chýba zrozumiteľná argumentácia, v čom sa žalovaný mýlil, ak rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí.
35. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov a nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či si orgán verenej správy vecne príslušný na konanie zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, alebo uplatnenie iného správneho aktu, alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t. j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesno-právnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verenej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnuté na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Nakoľko žalobca v prevažnej časti žalobných bodov dostatočne nekonkretizoval, v čom sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore so zákonom alebo so zásadami logického uvažovania v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola žalobcom formulovaná, nebolo možné týmto žalobným bodom vyhovieť.
36. Správny súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na to, že žalobca v žalobe svoje (všeobecné) tvrdenia o nesprávnom procesnom postupe o nesprávnom právnom posúdení veci a o tom, že žalovaný i správca dane sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe (ktorú taktiež nekonkretizoval), a teda žalobné dôvody oprel o ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP. Poukaz na vyššie uvedené ustanovenie Správneho súdneho poriadku upravujúce dôvody kasačnej sťažnosti, ktorá je opravným prostriedkom proti právoplatnému rozhodnutiu správneho súdu (krajského súdu), je nenáležitý a zmätočný.
37. Všeobecná námietka žalobcu spočívajúca v tvrdení, že nebol dodržaný zákonný postup správcu dane upravený Daňovým poriadkom (bez konkrétnej špecifikácie, ktoré ustanovenia Daňového poriadku a akým postupom boli porušené) a v tvrdení, že daňové konanie bolo realizované na „princípe viny“ a „postup správcu dane bol prejudikovaný už pred začatím daňovej kontroly“, je len vyjadrením vlastného názoru žalobcu, ktoré samé o sebe nemôže mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd navyše uvádza, že tieto tvrdenia žalobcu nemajú podklad v obsahu administratívneho spisu. Rovnako tvrdenie žalobcu, že „pracovníci správcu dane sa priznali, že výpočtové stredisko žalovaného vyselektovalo žalobcu ako subjekt, ktorému je potrebné uložiť majetkovú sankciu v podobe dovyrubenia dane z pridanej hodnoty a bol vydaný príkaz na kontrolu DPH v zdaňovacom období jún 2018“ je len všeobecným tvrdením žalobcu bez opory v dôkazoch, resp. je vyjadrením názoru žalobcu a to bez označenia konkrétnych dôvodov, aký by toto žalobcove tvrdenie vôbec mohlo mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Obdobne žalobcove tvrdenie o údajnom postupe kontrolórov správcu dane, ktorí majú „dopredu známy výsledok daňovej kontroly, že žalobcovi uložia majetkový postih“, nie je ničím podložené a je len vyjadrením žalobcovho názoru. Správny súd k tomu uvádza, že z ust. § 44 Daňového poriadku vyplýva, že správca dane je oprávnený vykonať daňovú kontrolu u ktoréhokoľvek daňového subjektu, pričom účelom daňovej kontroly je zistenie alebo preverenie skutočností rozhodných pre správne určenie dane alebo dodržanie ustanovení osobitných predpisov (v tomto prípade Zákona o DPH). Nie je teda rozhodné, kto dal podnet na vykonanie daňovej kontroly, rozhodné je, či daňová kontrola, ktorá bola u žalobcu vykonaná, bola vykonaná v súlade so zákonom,
konkrétne v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku. Žalobca teda v prípade, ak tvrdí, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné z dôvodu nezákonného postupu správcu dane, musí v správnej žalobe tvrdiť, že daňová kontrola, resp. následné daňové konanie, nebolo vykonané v súlade so zákonom, pričom musí uviesť konkrétne skutočnosti a námietky o porušení konkrétnych ustanovení Daňového poriadku, ktoré mali byť konkrétne žalobcom špecifikovaným postupom správcu dane resp. žalovaného počas daňovej kontroly, resp. počas daňového konania porušené. Žalobca takéto konkrétne námietky nezákonnosti daňovej kontroly resp. daňového konania v žalobe neuplatnil.
38. Pokiaľ žalobca v žalobe navrhol, aby správny súd vykonal vypočutie kontrolórov vykonávajúcich daňovú kontrolu a ďalších pracovníkov, ktorí vydali podnet na vykonanie daňovej kontroly, resp. vydali poverenie pre daňových kontrolórov, správny súd uvádza (tak ako je uvedené aj v bode 35 tohto rozsudku), že správny súd nie je súdom skutkovým, t. j. správny súd v preskúmavacom konaní dokazovanie zásadne nevykonáva, pričom vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy; vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Rozsah dokazovania je teda obmedzený účelom správneho súdnictva. Navyše žalobca v žalobe ani neuviedol, na aké tvrdenia navrhuje vyššie uvedených „svedkov“ vypočuť a aký majú skutočnosti, ktoré by mali byť zistené z výpovedí označených svedkov, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zástupca žalobcu na pojednávaní doplnil, že svedkov navrhuje vypočuť „za účelom objasnenia nezákonných praktík vo finančnej správe pri samotnom výbere subjektov na vykonanie daňovej kontroly.“ Správny súd žalobcom navrhované dokazovanie výsluchom svedkov nevykonal z dôvodu, že jednak navrhovaní svedkovia neboli žalobcom konkrétne označení menom, priezviskom, adresou (okrem mena a priezviska troch zamestnancov správcu dane, ktorí vykonávali daňovú kontrolu) a jednak výsluch týchto svedkov resp. ich konfrontácia, sa mala týkať objasnenia spôsobu výberu daňových subjektov na vykonanie daňových kontrol, t.j. postupu predchádzajúceho výkonu samotnej daňovej kontroly, ktorá skutočnosť nie je relevantná pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Inak povedané, objasnenie postupu výberu žalobcu na vykonanie daňovej kontroly nemá žiadnu relevanciou vo vzťahu ku (všeobecným) tvrdeniam žalobcu o nezákonnosti daňovej kontroly, resp. daňového konania (viď bod 37 tohto rozsudku). Správny súd pre úplnosť uvádza, že z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že zamestnanci správcu dane (kontrolóri) vykonali u žalobcu daňovú kontrolu na základe riadne a v súlade so zákonom (zák. č. 333/2011 Z. z.) vydaným poverením na výkon daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018 a správca dane v súlade so zákonom č. 333/2011 Z. z. a § 46 ods. 1 Daňového poriadku oznámil žalobcovi výkon daňovej kontroly písomne Oznámením zo dňa 06. 09. 2018, ktoré bolo žalobcovi preukázateľne doručené 12. 09. 2018 a obsahovalo zákonom stanovené náležitosti (§ 46 ods. 1 Daňového poriadku). Žalobcove (všeobecné) tvrdenie o nezákonnosti vykonania daňovej kontroly, resp. realizovanie daňovej kontroly (a daňového konania) na „princípe viny s dopredu známym výsledkom“ nemá oporu v administratívnom spise. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, žalobca v žalobe nenamietal žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali porušenie zákona tým, že bola u žalobcu začatá a následne vykonaná daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018. Obdobne, pokiaľ žalobca navrhol, aby správny súd uložil žalovanému za účelom zistenia materiálnej pravdy povinnosť predložiť tabuľky - mesačné výkazy DPH všetkých obchodných partnerov, ktorí s ním v mesiaci jún 2018 obchodovali, jednak správny súd v preskúmavacom konaní nevykonáva dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu (viď bod 35 tohto rozsudku) a jednak žalobca v žalobe neuviedol, na aké tvrdenie by mal správny vykonať dokazovanie, ktoré skutočnosti by mali byť týmito mesačnými výkazmi DPH za jún 2018 podanými obchodnými partnermi žalobcu preukázané a aký by to malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
39. Žalobca ďalej v žalobe (opäť len všeobecne, t.j. bez uvedenia konkrétnych skutočností) tvrdil, že kontrolóri správcu dane pri výsluchoch svedkov používali kapciózne otázky, z čoho vyvodil, že tieto dôkazy sú nezákonné a nemožno ich v daňovom konaní použiť. Správny súd uvádza, že takéto tvrdenie žalobcu považuje len za vyjadrenie jeho nesúhlasu s vykonávaním dôkazov a ich hodnotením správcom dane, keďže žalobca konkrétne neuviedol, o ktoré konkrétne výsluchy ktorých svedkov sa malo jednať, ktoré konkrétne ustanovenie Daňového poriadku mal správca dane žalobcom tvrdeným postupom porušiť a navyše toto tvrdenie nemá oporu v administratívnom spise (konkrétne v zápisniciach o výsluchoch svedkov). Z administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane vykonával výsluchy svedkov v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku, svedkov riadne a zákonom stanoveným spôsobom na výsluch predvolal, dal im potrebné poučenia, žalobcu včas a preukázateľne upovedomil
o termíne výsluchu svedkov. Keďže žalobca (ani jeho splnomocnený zástupca) sa výsluchov svedkov nezúčastnili, správca dane žalobcu preukázateľne oboznámil s obsahom týchto výsluchov a umožnil mu k zisteniam vyplývajúcim z uvedených výsluchov vyjadriť sa. Pokiaľ žalobca len všeobecne namietal porušenie ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku, bez uvedenia konkrétnych skutočností, v čom malo spočívať porušenie tohto ustanovenia Daňového poriadku zo strany správcu dane, nemožno vykonať súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
40. Pokiaľ žalobca namietal, že právny zástupca žalobcu sa nemohol zúčastniť výsluchu svedka (pričom žalobca v žalobe neuviedol konkrétne o ktorého svedka sa malo jednať), neuviedol ani v čom vidí žalobca porušenie zákona a neoznačil ani konkrétne o porušenie ktorého ustanovenia malo v postupe správcu dane dôjsť, z takto všeobecne formulovanej námietky nemožno konštatovať nezákonnosť postupu správcu dane. Požiadavka žalobcu, že správca dane mohol/mal opätovne ustanoviť nový termín výsluchu, nemá oporu v ustanoveniach Daňového poriadku. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane pri výsluchu svedkov a upovedomení žalobcu o výsluchoch svedkov postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku. Žalobca v žalobe napokon ani neuvádza, ktoré ustanovenie Daňového poriadku ukladá správcovi dane povinnosť vykonať opakovaný výsluch svedka v prípade, ak sa žalobca (alebo jeho splnomocnený zástupca), ktorý bol riadne a včas upovedomený o termíne výsluchu, tohto výsluchu nezúčastní (a nevyužije tak svoje právo klásť svedkovi otázky). Z administratívneho spisu súčasne nevyplýva, že by bol žalobca (alebo jeho splnomocnený zástupca) navrhol takýto dôkaz (výsluch svedka/svedkov) vykonať. Uvedená námietka preto nemá za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na nekonkrétnosť tejto námietky správny súd len pre úplnosť uvádza, že ak mal žalobca na mysli vypočutie konateľky žalobcu vo vyrubovacom konaní, nejedná sa o výsluch svedka, pretože konateľka žalobcu (kontrolovaného daňového subjektu) vypovedá o svojej vlastnej činnosti resp. uvádza svoje tvrdenia osvedčujúce skutočnosti uvedené v ňou predložených dokladoch ku daňovej kontrole. Napokon správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol, z akého dôvodu potom, čo konateľku tri krát predvolal na prejednanie pripomienok uvedených vo vyjadrení k Protokolu z daňovej kontroly a konateľka sa tri krát ospravedlnila a na prejednanie pripomienok sa v stanovených termínoch ku správcovi dane nedostavila, opätovne už neurčoval ďalší termín, vzhľadom na to, že bol povinný dodržať zákonnú lehotu na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní stanovenú v § 68 ods. 3 Daňového poriadku.
41. Žalobca v žalobe vyslovil nesúhlas s tvrdeniami správcu dane i žalovaného ohľadne dôkazného bremena žalobcu v daňovom konaní s argumentáciou uvedenou v bode 12 tohto rozsudku. Správny súd k tomu predovšetkým opakovane uvádza, že vyjadrenie nesúhlasu s parciálnymi tvrdeniami žalovaného uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia samé o sebe nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie DPH, je jeho zákonnou povinnosťou preukázať, že má na vrátenie dane právny nárok, t.j. že splnil podmienky pre odpočet DPH upravené v Zákone o DPH, a tiež, že zdaniteľné plnenia boli uskutočnené tak, ako to deklaruje daňový subjekt, ním predloženými dokladmi (dôkazné bremeno). Následne je správca dane oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov zisťovať a preverovať základ dane, alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil, inak mu nie je možné priznať nárok na vrátenie dane. Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný v ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktoré upravuje povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, pričom správca dane nie je povinný vyzývať daňový subjekt alebo označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právne skutočnosti aj preukázané. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s Rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 78/2011 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého (vo vzťahu k riešeniu problematiky dôkazného bremena v spojení s § 49 a § 51 zákona o DPH) vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.
42. Ak teda daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda nie je sporná existencia materiálneho plnenia dodaného deklarovaným dodávateľom a ani žiadne iné rozhodné skutočnosti zakladajúce právo na odpočet DPH. Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/27, 34 - 39/2018 z 19.06.2019 „Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými alebo inými dokladmi a existencia iných listinných dôkazov nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH“.
43. Žalobca v žalobe tvrdil (bez konkretizácie na preskúmavaný prípad), že daňový subjekt vyčerpá svoje dôkazné bremeno tým, že disponuje existenciou materiálneho plnenia a má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Konštatoval (opäť bez konkretizácie), že tieto podmienky žalobca splnil. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že správca dane i žalovaný správne argumentujú, že účtovné doklady
- faktúra s prílohami sú dôkazom o splnení podmienok na odpočet DPH len vtedy, keď odrážajú reálnu skutočnosť. Je tomu tak vtedy, keď obsahujú konkrétne skutočnosti, resp. údaje, ktoré je možné overiť, resp. verifikovať. V danom prípade také dôkazy žalobcom neboli predložené, a preto existencia fakturovaných tovarov a služieb zostala sporná a sporné zostalo aj prijatie deklarovaných tovarov a služieb od dodávateľa uvedeného na faktúrach (BAU-XANAX, s.r.o.). Je možné súhlasiť so žalobcom, že žalobca nezodpovedá za svojich dodávateľov, ani za ich nekontaktnosť, ani za nedostatky v ich evidencii. Správca dane a ani žalovaný však takúto zodpovednosť žalobcovi nepričítali a ani napadnuté rozhodnutia nezaložili na tom, že dodávateľ (resp. subdodávateľ) nepreukázal dodanie tovaru alebo služby žalobcovi. Napadnuté rozhodnutia boli založené na tom, že žalobca nepreukázal, že dodávateľ (uvedený na faktúrach) fakturované tovary a služby dodal v rozsahu a v čase uvedenom na faktúrach v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2018. Daňovník má právo uplatniť si odpočet DPH v prípade, ak sú splnené podmienky pre odpočet stanovené v Zákone o DPH. Splnenie týchto podmienok musí vedieť preukázať, pretože ide o skutočnosti rozhodné pre správne určenie dane. Dôkazy, ktoré žalobca predložil, správca dane i žalovaný vyhodnotili v súlade s ich obsahom a úvahami, ktoré nemali žiadnu chybu v logickom uvažovaní, pričom z týchto dôkazov dospeli správne k záveru, že nimi nebolo preukázané, že žalobcov dodávateľ uvedený na faktúrach (BAU-XANAX, s.r.o.) dodal žalobcovi fakturovaný tovar a služby, t.j. že žalobca od tohto dodávateľ prijal tovar a služby uvedené na jeho faktúrach v kontrolovanom zdaňovacom období. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane po tom, čo zistil, že žalobcom predložené dôkazy (faktúry a zmluvy) nezodpovedajú realite, resp. nie sú úplné, pravdivé a vierohodné, a tieto skutočnosti sa mu nepodarilo verifikovať ani ním vykonaným dokazovaním, postupoval v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku a tieto pochybnosti oznámil žalobcovi a vyzval ho, aby tieto pochybnosti odstránil a neúplné údaje, resp. nejasnosti doplnil a predložil dôkazy preukazujúce reálnosť deklarovaných zdaniteľných plnení uvedených na faktúrach od dodávateľa BAU-XANAX, s.r.o. Žalobca to napriek výzve neurobil.
44. Žalobca ďalej namietal, že nie je možné od žalobcu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal, resp. že správca dane založil svoj záver na skutočnostiach na strane dodávateľa, ktoré netvorili dôkazné bremeno žalobcu. Správny súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by správca dane žiadal od žalobcu preukazovanie takýchto skutočností na strane tretieho subjektu. Naopak, od žalobcu vyžadoval len preukázanie tých skutočností, ktoré tvorili jeho dôkazné bremeno a ktoré sám tvrdil. Rozhodnutie žalovaného nie je založené na
tom, že žalobca nepreukázal skutočnosti na strane tretích subjektov. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na body 41 - 43 tohto rozsudku. Zo znenia ustanovenia § 24 Daňového poriadku však nevyplýva to, na čom založil žalobca svoje tvrdenie o zvládnutí dôkazného bremena a preukázaní svojich tvrdení predloženými dokladmi (predložením povinnej evidencie, resp. účtovných dokladov). Pokiaľ si daňovník uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené, a že právo na odpočet DPH vzniklo. Aby mohli byť žalobcom tvrdené skutočnosti uvedené v predložených faktúrach a zmluvách akceptované zo strany správcu dane, museli by tieto spĺňať podmienky preukaznosti hmotnoprávneho nároku na odpočítanie DPH a jeho verifikovateľnosti, tak ako to vyplýva z rozhodnutia žalovaného i správcu dane. To znamená, že by museli obsahovať skutočnosti, ktoré by osvedčovali vznik nároku na odpočet dane a zároveň, ktoré by mohol správca dane v rámci daňovej kontroly overiť. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia žalobcu (ako daňového subjektu) verifikovať, takémuto postupu nemožno nič vytknúť. Daňový subjekt uplatňujúci si nárok na odpočítanie DPH je v tomto smere pre unesenie dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný dvojstranných obchodných vzťahov so svojím tvrdeným dodávateľom, ktorých dostatočné preukázanie bol spôsobilý si zaistiť, keďže ako podnikateľský subjekt, ktorý bol platiteľom DPH vedel, resp. mal vedieť v akom rozsahu je potrebné vznik nároku na odpočítanie dane v zmysle Zákona o DPH preukázať. Ak takéto dôkazy nemal, nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Samotné tvrdenie žalobcu nebolo preukazujúcim dôkazom. Neboli ním ani zmluvy a ani faktúry vystavené deklarovaným dodávateľom a ani výpoveď jeho bývalého konateľa, pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali reálne dodanie tovaru a služieb subjektom uvedeným na faktúrach, resp. v predložených zmluvách. Inak sa stali formálnymi podkladmi (čo žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite odôvodnil), a teda v podstate len vyhlásením žalobcu a bývalého konateľa jeho dodávateľa, bez možnosti overenia. Tým nie sú dotknuté obsahové náležitosti faktúry v zmysle zákona. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia žalobcu verifikovať u deklarovaného dodávateľa žalobcu, nemohol zistené skutočnosti ignorovať, ale v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov musel svoje skutkové zistenia vyhodnotiť, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo tak správca dane ako i žalovaný urobili.
45. Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania skutočností, ktoré nastali u žalobcovho dodávateľa, správy súd uvádza, že jednak rozhodnutie žalovaného bolo založené na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní splnenia podmienok na uplatnenie odpočtu DPH v zmysle Zákona o DPH, vyplývajúce mu z ust. § 24 Daňového poriadku, a jednak dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné plnenia od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda ak nie je sporná existencia plnenia a ani žiadne iné rozhodné skutočnosti zakladajúce právo na odpočet DPH. Aj judikatúra Súdneho dvora EÚ je založená na tom, resp. podala výklad práva EÚ za takej skutkovej situácie, keď nie je sporné, že vecné a materiálne podmienky boli splnené. Len v takomto prípade sa dôkazné bremeno presúva na správcu dane. Ide pritom o prípady, kedy bolo daňovým subjektom preukázané, a nie je žiadny spor o to, že daňovníkovi vzniklo právo na odpočet DPH, t.j. že hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH boli naplnené, avšak správca dane toto právo daňovníkovi odoprie. Môže tak urobiť len vtedy, ak preukáže, že dodávateľsko-odberateľský reťazec vo veci bol zaťažený podvodom vo vzťahu k DPH, o ktorom daňovník vedel alebo musel vedieť, alebo že zo strany daňovníka išlo o zneužitie práva na odpočet DPH. Žalovaný (ani správca dane) však svoje rozhodnutie nezaložili na tom, že žalobca bol súčasťou dodávateľsko-odberateľského reťazca zaťaženého podvodom, resp. že sa jedná o zneužitie práva, a preto žalobcov poukaz na rozsudky Súdneho dvora EÚ, z ktorých vyplýva, že daňový subjekt nemôže byť braný na zodpovednosť za subdodávateľa, ak o podvodnom konaní nevedel alebo nemohol vedieť, sú nenáležité. V preskúmavanom prípade nedošlo k presunu dôkazného bremena na správcu dane.
46. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že skutočnosť, že dodávateľ žalobcu v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2018 riadne podal daňové priznanie, prijal od žalobcu zaplatenie istiny + DPH a zaevidoval faktúry, nie je ešte dôkazom o reálnosti zdaniteľného plnenia. Pokiaľ žalobca vyslovil nesúhlas s názorom žalovaného, že odpočet DPH mu nemožno uznať z dôvodu, že v súčasnosti sú jeho dodávatelia a odberatelia nekontaktní, tvrdiac, že obchody v roku 2018 riadne prebehli, správy súd uvádza, že ide len o tvrdenie, resp. o polemiku žalobcu so žalovaným bez toho, aby žalobca uviedol, aký to má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Napokon rozhodnutie žalovaného (ani rozhodnutie správcu dane ) neboli založené na nekontaktnosti dodávateľa (alebo odberateľov) žalobcu. Pokiaľ správca dane spochybnil reálnosť zdaniteľných plnení, žalobca musí preukázať, že zdaniteľné plnenia
boli reálne uskutočnené a že tovary a služby uvedené na faktúrach boli dodané žalobcovi dodávateľom uvedeným na faktúrach. Správca dane nie je povinný za žalobcu zabezpečovať ani vyhľadávať dôkazy na preukázanie jeho tvrdení.
47. Pokiaľ žalobca v žalobe (opäť len všeobecne) namietal nesprávne vykonanie dokazovania a vyhodnotenie dôkazov, táto námietka je opäť všeobecná a nekonkrétna, žalobca neuviedol konkrétne v čom spočíva nesprávne dokazovanie, ani ktoré konkrétne dôkazy a z akého dôvodu mali byť vyhodnotené nesprávne. Rovnako pokiaľ žalobca v žalobe uviedol len polemiku s názormi správcu dane a žalovaného a forsíroval svoje tvrdenia a názory, z takto formulovanej žaloby nemožno vyvodiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že nebol povinný uzavrieť so svojím dodávateľom zmluvy písomne, správy súd uvádza, že rozhodnutie nebolo založené na tom, že medzi žalobcom a jeho dodávateľom neboli uzavreté písomné zmluvy podľa ustanovení Obchodného zákonníka a žalobca ani neuviedol, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný i správca dane v odôvodnení rozhodnutí len opísali okolnosti, za ktorých obchody prebehli a uviedli, že pokiaľ si žalobca nezabezpečil dôkazy osvedčujúce reálny priebeh deklarovaného zdaniteľného plnenia, dostal sa do dôkaznej núdze pri preukazovaní splnenia podmienok pre uplatnenie odpočtu DPH. Takémuto konštatovaniu sa nedá nič vytknúť.
48. Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na „prax niektorých daňových kontrolórov, ktorí „lžou, daňovými úskokmi a nemorálnym konaním zakrývajú nedostatky daňových konaní“, jedná sa len o vyjadrenie názoru žalobcu týkajúceho sa tvrdeného postupu zamestnancov správcov dane, ktoré nemôže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže premetom preskúmavacieho konania nie sú všeobecne daňové konania, ale zákonnosť konkrétneho daňového konania týkajúceho sa žalobcu, ktorého predmetom bola daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2018 a to výlučne z dôvodov tvrdenej nezákonnosti uvedených v žalobe. Pokiaľ žalobca tvrdil, že „žalovaný mal v daňovom konaní postupovať na princípe in dubio pro reo“, správny súd uvádza, že v daňovom konaní sa uvedená zásada neuplatňuje, keďže nejde o správne trestanie.
49. Žalobca v žalobe (bez akejkoľvek argumentácie) poukázal na rozpor napadnutého rozhodnutia s ustanovením § 156 ods. 8 Daňového poriadku. Tento poukaz je nenáležitý, irelevantný a zmätočný. Predmetné ustanovenie § 156 Daňového poriadku upravuje úrok z omeškania, pričom konkrétny žalobcom označený odsek 8 stanovuje lehotu, po uplynutí ktorej úrok z omeškania nemožno vyrubiť. Predmetom preskúmavacieho konania však nebolo rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania žalobcovi podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku. Aplikácia žalobcom označeného ustanovenia § 156 ods. 8 Daňového poriadku teda neprichádza do úvahy a napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 15 196,20 € na DPH za zdaňovacie jún 2018, nemôže byť nezákonné z dôvodu jeho rozporu s ust. § 156 ods. 8 Daňového poriadku. Obdobne pokiaľ žalobca v žalobe poukazoval na to, že „uložená sankcia v sume 15 196,20 € za jún 2018 zlikviduje žalobcu a je v rozpore s § 157 ods. 1 písm. a), b) 1. Daňového poriadku“ správny súd uvádza, že tento poukaz je nenáležitý a irelevantný, nemajúci vplyv na zákonnosť zapadnutého rozhodnutia, keďže preskúmavaným rozhodnutím nebola žalobcovi uložená sankcia (keďže určenie rozdielu dane v sume 15 196,20 € za DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018 nie je možné považovať za uloženie sankcie). Žalobcom označené ustanovenie § 157 Daňového poriadku upravuje úľavu zo sankcie alebo upustenie sankcie, pričom túto kompetenciu zveruje Ministerstvu (po splnení v zákone stanovených podmienok), avšak za predpokladu, že daňovému subjektu bola rozhodnutím uložená sankcia. O takýto prípad sa však v prípade žalobcu nejedná, keďže predmetom preskúmavacieho konania bolo tak, ako je už vyššie uvedené, rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane vo výške 15 196,20 € na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018, keď na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly a daňového konania bolo zistené, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období nepriznal (neodviedol) daň z pridanej hodnoty v správnej výške. Žalobcom namietaný rozpor napadnutého rozhodnutia s ustanoveniami § 156 ods. 8 a § 157 Daňového poriadku teda nemá právny základ.
50. Pokiaľ žalobca v žalobe vyslovil „nesúhlas s tvrdením žalovaného, že obchodný partner žalobcu BAU- XANAX s.r.o. nedodal žalobcovi tovary a služby, lebo tvrdenia žalobcu preukazujú opak“, správny súd uvádza, že vyjadrenie nesúhlasu (bez akejkoľvek argumentácie) nepostačuje na to, aby správny súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné (viď bod 34 tohto rozsudku). Obdobne všeobecná námietka žalobcu, že správca dane ani žalovaný nebrali do úvahy zistenia v dokazovaní,
ktoré sú v prospech žalobcu, bez toho, aby žalobca konkretizoval, ktoré konkrétne zistenia a dôkazy správca dane nevzal do úvahy a prečo ich mal zohľadniť, nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a neumožňuje správnemu súdu vykonať jeho súdny prieskum.
51. Zástupca žalobcu na pojednávaní (po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie správnej žaloby a uvedenie žalobných dôvodov) namietal nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu, že nebola skončená v lehote 12 mesiacov a bola aj prerušená (t.j. namietal, že nebola skončená v lehote jedného roka podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku). Správny súd k tejto námietke vzhľadom na to, že bola uplatnená po lehote stanovenej v § 181 ods.1 SSP nemohol prihliadnuť. Pre úplnosť však správny súd uvádza, že žalobcova argumentácia o prerušení daňovej kontroly a o prekročení zákonnej lehoty na jej vykonanie vychádzajúca z tvrdenia žalobcu, že „Oznámenie o začatí daňovej kontroly bolo žalobcovi doručené 11.02.2019, že daňová kontrola začala 05.04.2019 a Protokol z daňovej kontroly bol zástupcovi žalobcu doručený 26.03.2020“, nemá oporu v administratívnom spise a zjavne sa týka inej daňovej kontroly (zrejme vykonanej u žalobcu za iné zdaňovacie obdobie), keďže v preskúmavanom prípade daňová kontrola prerušená nebola a žalobcovi bolo Oznámenie o začatí daňovej kontroly doručené 12.09.2018, daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie jún 2018 začala 09.10.2018 a Protokol z tejto daňovej kontroly bol žalobcovi doručený dňa 10.10.2019. Pokiaľ žalobca na pojednávaní namietal aj skutočnosť, že rozhodnutie vo veci bolo vydané po uplynutí lehoty 12 mesiacov správny súd uvádza, že okrem toho, že táto námietka bola rovnako uplatnená po lehote stanovenej v § 181 ods. 1 SSP, žalobca ani nekonkretizoval, ktoré ustanovenie Daňového poriadku bolo porušené, odhliadnuc od skutočnosti, že Daňový poriadok správcovi dane povinnosť vydať rozhodnutie v lehote 12 mesiacov od začatia daňovej kontroly ani neustanovuje (lehota na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní je upravená v § 68 ods. 3 Daňového poriadku).
52. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane i postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom na vyššie uvedené predchádzajúce časti tohto rozsudku dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
53. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario, podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. V preskúmavanom prípade žalobca v konaní nebol úspešný, a preto mu správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal.
54. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka : Rozhodnutie nepodpísal člen senátu JUDr. Peter Molčan z dôvodu jeho ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.