Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_PO-7Sa-14-2020.pdf
PDF · 202.98 KB
Case nature
Area
Subarea
PO-7Sa/14/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove sudcom JUDr. Marianom Hoffmannom, PhD., v právnej veci žalobcu: V. E., nar. XX. marca XXXX, trvale bytom P. č. XXX, XXX XX, okres O., právne zastúpený: JUDr. Anna Drugdová, advokátka so sídlom Námestie slobody 25, 066 01 Humenné proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava 1, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 37490-2/2020-BA zo dňa 18. marca 2020, na základe správnej žaloby v sociálnych veciach takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 18. marca 2020 pod č.37490-2/2020-BA a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné č. 9348/2019-HE-DvN zo dňa 17. decembra 2019 a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.
II. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej nárok na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania 1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné žalobcu dňom 22.05.2019 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dňa 02.10.2019 v Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné (ďalej len „správny orgán I. stupňa“) žalobca si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti.
2. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje zo správneho orgánu I. stupňa potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti.
3. V posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 22.05.2015 do 21.05.2019 žalobca na území Slovenskej republiky preukázal nasledovné doby poistenia v nezamestnanosti:
4. Na území iného členského štátu Európskej únie preukázal žalobca dobu poistenia v nezamestnanosti: od 22.05.2015 do 17.05.2019, 1 457 dní, Írsko.
5. Z vykonaného dokazovania týkajúce sa zachovania žalobcových pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie dospel správny orgán I. stupňa, k nasledovným záverom:
X. dĺžka a trvalosť pobytu na území členského štátu Európskej únie
- na území Írskasa žalobca zdržiaval od 10/2007 do 05/2019, t.j. cca 11,5 roka,
- na územie Slovenska sa vracal 2 až 3krát ročne na 2 týždne letecky, prepravcom (zdokladovaný 1 x návrat za rok 2016,2017,2019 a 2x návrat v roku 2018). 2. pracovná situácia na území dotknutých členských štátov Európskej únie
- na území Slovenska pred odchodom do Íska bol žalobca zamestnaný v období od 01.02.2005 do 13.11.2005 (spolu 3 mesiace a 11 dní) na 3 krátkodobé pracovnoprávne vzťahy, posledný trval od 05.10.2005 do 13.11.2005 u zamestnávateľa D.. P. U., Q. a predtým mali dve krátkodobé dohody u zamestnávateľa Obec P. od 01.02.2005 do 31.03.2005 a od 18.08.2005 do 19.08.2005,
- tesne pred odchodom do Írskabol v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 30.07.2007 do 27.10.2007,
- počas pobytu v Írsku bol zamestnaný u jedného zamestnávateľa:
- od 30.10.2007 do 14.05.2019, na dobu neurčitú, u zamestnávateľa DAWN COUNTRY MEATS, Čiare Road, Ballyhaunis, Co. Mayo. ako mäsiar,
- zamestnanie bolo ukončené zo strany zamestnanca zo zdravotných dôvodov,
- výmera dovolenky počas posledného zamestnania bola 20 dní ročne,
- počas pobytu v Írsku si neuplatnili nárok na dávku v nezamestnanosti, ani na inú sociálnu dávku,
- počas pobytu v Írsku žalobca na území Slovenska nehľadal zamestnanie.
3. rodinná situácia
- slobodný,
- v Írsku bol sám, na území Slovenska zanechali rodičov a priateľku.
4. vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti
- inú nezárobkovú činnosť ani členstvo v športových kluboch, záujmových združeniach a neziskových organizáciách žalobca neuviedol. Túto činnosť nevykonával ani na území Írska. 5. bytová situácia v členskom štáte EÚ na území Slovenskej republiky
- počas pobytu v Írsku žalobca býval v podnájme s viacerými osobami, ktorý zmenil 2x,
- na území Slovenskajevlastníkom nehnuteľnosti na bývanie (rodinný dom), od 20.01.2011 darovacouzmluvou so zriadením vecného bremena, v katastrálnom území P.
- od 08.08.2018 je vlastníkom pozemku (parcela registra "C" KN č. XXX/X vo výmere XXX m2),
- na území Slovenska počas návratov z Írskabýval vo svojej vlastnej nehnuteľnosti, kde v súčasnosti po návrate aj býva.
6. iné skutočnosti
- daňové a odvodové povinnosti si plnil v Írsku, nakoľko tam bol zamestnaný,
- na Slovensku má bankový účet.
6. Celková dĺžka pobytu na území Írska (cca 11,5 roka), stabilita zamestnania na území Írska, krátka pracovná história na Slovensku, periodicita návštev na územie Slovenskej republiky, plnenie daňových a odvodových povinností na území Írskav porovnaní so skutočnosťami, ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovenskej republike (vlastníctvo nehnuteľnosti, pozemku, bankový účet, rodičia, priateľka), nasvedčujú v danom období bližší vzťah k Írsku. Existencia stabilného a trvalého zamestnania, celková prítomnosť na území členského štátu Európskej únie sú primárnym kritériom pre určenie bydliska a centra záujmov.
7. Ako vyplýva zo všetkých dostupných a preukázaných údajov, za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia bolo potrebné považovať štát výkonu jeho zárobkovej činnosti.
8. Vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa naňho nevzťahuje a nebolo možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.
9. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny orgán I. stupňa rozhodol tak, že podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení vo veci nároku nadávku v nezamestnanosti, vydal rozhodnutie, podľa ktorého žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
10. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná.
II.
Stručné zhrnutie žalobou napádaného rozhodnutia
11. Žalovaná žalobou napádaným rozhodnutím zo dňa 18.03.2020 rozhodla tak, že podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení vo veci odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu I. stupňa č: 9348/2019-HE-DvN zo dňa 17.12.2019 vydala rozhodnutie, ktorým zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa.
12. V odôvodnení žalovaná citovala § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, § 104 ods. 6 citovaného zákona, ďalej čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, čl. 65 ods. 5 písm. a) citovaného nariadenia, ďalej čl. 1 písm. j)citovaného nariadenia.Ďalej poukázala na čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami.
13. Ďalej žalovaná dôvodila, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 22.05.2015 do 21.05.2019, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
14. Podľa spisového materiálu žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Írska. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou.
15. Príslušná írskainštitúcia osvedčila vo formulári U002 zo dňa 08.11.2019, doručenom správneho orgánu I. stupňa dňa 19.11.2019, nasledovné údaje: v bode 4.1 - obdobie poisteného zamestnania
- od 01.11.2007 do 17.05.2019 v bode 7.1 - dôvod ukončenia zamestnania
- uplynutie platnosti zmluvy
16. Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti žalobca preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie bol správny orgán I. stupňa povinný posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
17. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimkuz tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia).
18. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Írskado celkovej doby poistenia v
nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.
19. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobcuna území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobcom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti (ďalej len „Žiadosť“) a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov (ďalej len „Vyhlásenie“), predložených správnemu orgánu I. stupňa dňa 02.10.2019. 20. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - žalobca sa podľa jeho údajov uvedených vo Vyhlásení zdržiaval na území Írskaod októbra 2007 do mája 2019, t. j. celkovo sa v zahraničí zdržiaval takmer 12 rokov. b) situáciu žalobca a vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - žalobca podľa údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne bol naposledy sociálne poistený na Slovensku od 30.06.2006 do 24.07.2006 ako fyzická osoba dobrovoľne dôchodkovo poistená. Podľa jeho údajov uvedených vo Vyhlásení bol zamestnaný v Írsku po celú dobu u jedného zamestnávateľa v pracovnom pomere na dobu neurčitú, v pozícii mäsiar a bol ukončený z jeho podnetu zo zdravotných dôvodov. Vzhľadom na dĺžku pracovného pomeru u jedného zamestnávateľa na území Írska, možno jeho pracovnú situáciu na území Írskahodnotiť jednoznačne ako stabilnú.
- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - žalobca sa v Írsku zdržiaval sám. Na Slovensku uviedol vo Vyhlásení ako blízke osoby rodičov a priateľku, návraty na Slovensko uvádza 2 až 3-krát ročne letecky, prepravcom (čiastočne preukázané). Na Slovensku mal a má bankový účet, dovolenky trávil na Slovensku. Aktívne sa zaujímal o činnosť obce (predložil potvrdenie Obecného úradu P.).
- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - žalobca v zahraničí nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, v Írsku býval v podnájme s viacerými osobami. Ubytovanie počas pobytu v Írsku podľa jeho údajov vo Vyhlásení zmenil 2-krát. Bytovú situáciu žalobcu na území Írskaje možné považovať za stabilnú a primeranú výkonu povolania. Žalobca je na Slovensku vlastníkom rodinného domu (predložený čiastočný výpis z listu vlastníctva č.182, nadobudnutý darovaním v roku 2011 s vecným bremenom) a pozemku (predložil kúpnu zmluvu z roku 2018). Podľa jeho údajov vo Vyhlásení sa na Slovensku zdržiaval počas návštev u rodičov v predmetnom rodinnom dome (ktorý žalobca vlastní od roku 2011), ako aj po návrate (s rodičmi).
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely Žalobca bol zamestnaný na území Írska, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, Írsko.
21. V tejto súvislosti zároveň žalovaná uviedla, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.
22. V súlade s uvedeným Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12.06.2009, bolicelková dĺžka pobytu takmer 12 rokov, stabilná pracovná situácia v Írsku u jedného zamestnávateľa, s prihliadnutím na primeranú bytovú situáciu v zahraničí, daňová povinnosť na území Írskasú vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (zanedbateľná pracovná história na Slovensku, deklarované návraty na územie Slovenska, zachovanie trvalého pobytu na
Slovensku, prítomnosť rodičov a priateľky na Slovensku, vlastníctvo rodinného domu a pozemkov), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Žalovaná mala zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti na území Írskasa žalobca v tomto čase dlhodobo (takmer 12 rokov) zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Írska.Všetky tieto skutočnosti preukazujú prenesenie a vytvorenie centra záujmov žalobcua počas posledného zamestnania práve na území Írska.
23. V zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V tejto súvislosti zároveň uvádzame, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“.V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií si žalobca vytvoril počas posledného zamestnania centrum záujmov v Írsku. So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko žalobcua počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Írskazohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
24. Vtejto súvislosti ďalej žalovaná uviedla, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, ženárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
25. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.
26. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Írska.V tejto súvislosti žalovaná zdôraznila, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu .zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskejrepubliky.
27. Žalobca sa bližšie nevyjadril, prečo nevyužil možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania podľa ich právnych predpisov (bez skúmania podmienky zachovania bydliska na Slovensku).
28. Zároveň žalovaná zdôraznila, že otázka bydliskaje v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná.Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobevýberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Poukázala na skutočnosť, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti (nezamestnané osoby, ktoré v posudzovanom
období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky si o dávku v nezamestnanosti nemôžu požiadať v inom členskom štáte Európskej únie, ale len na území Slovenskej republiky).
29. Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie by tak neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu (a to v závislosti od toho podľa ktorých právnych predpisov im nárok na dávku v nezamestnanosti vôbec vznikne, resp. podľa výšky tejto dávky).
30. Na vlastníctvo nehnuteľností na Slovensku, ktoré žalobca preukázal príslušnými dokladmi, bolo v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadnuté. V súvislosti s poukázaním na jeho investície do rekonštrukcie nehnuteľnosti vo vlastníctve ako dostatočnej väzby so Slovenskom žalovaná uviedla, že vlastníctvo nehnuteľnosti je jednou zo skutočností, ktorú je v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácii. Táto skutočnosť však musí byť vyhodnotená v celkovom kontexte spolu so všetkými skutočnosťami podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
31. Zotrvávanie na území Írskapo dobu takmer 12 rokov zjavne poukázalo na etablovanie žalobcua na tomto území najmä v oblasti ekonomického, sociálneho a spoločenského života.
32. Žalobca v odvolaní uviedol o.i, že nikdy nemal úmysel zostať trvalo v zahraničí.
33. V tejto súvislosti žalovaná uviedla že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcua na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Nakoľko o mieste bydliska a centra záujmov žalobcua uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel.
34. V konaní o nároku žalobcua na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a)vykonávacieho nariadenia (takmer 12 rokov), aj situácia žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia - stabilná pracovná situácia v Írsku u jedného zamestnávateľa, plnenie daňových povinností na území Írska, primeraná bytová situácia v Írsku , plnenie povinností súvisiacich so zárobkovou činnosťou a pobytomna území Írska. Zachovanie trvalého pobytu, vlastníctvo a rekonštrukcia rodinného domu, zakúpenie pozemku, prítomnosť rodičov a priateľky na Slovensku, deklarované návraty na Slovensko 2 až 3-krát ročne, aktivity v obci, preukazujú, že žalobca si určité väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca v Írsku, zachoval, avšak v porovnaní s ostatnými vyššie uvedenými skutočnosťami nepreukázali jednoznačným spôsobom zachovanie bydliska na území Slovenska.
35. Podľa žalobcu žalovaná nesprávne vyhodnotila zistený skutkový stav a dospela k nesprávnemu určeniu jeho bydliska (v Írsku).
36. Žalobca v odvolacom konaní nepredložil žiadne významné dôkazy na doplnenie dokazovania pre ešte úplnejšie zistenie skutkového stavu a nenavrhol vykonať ďalšie úkony. Žalovaná po preskúmaní spisovej dokumentácie dospela k záveru, že v danej veci prvostupňový orgán postupoval v intenciách vyššie citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým spôsobom zistil skutkový stav pre riadne posúdenie veci a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo zistených skutkových okolností vyvodil správny právny záver.
37. Žalovaná ďalej k veci uviedla, že z viacerých iných konaní je zrejmé stanovisko írskej inštitúcie k posudzovaniu inštitútu bydliska - nakoľko nejde o spor inštitúcií v zmysle článku 11 vykonávacieho nariadenia, je posúdenie bydliska podľa stanoviska írskej inštitúcie výlučnou právomocou tej inštitúcie,
kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti (teda žalovanej). V zmysle druhej vety ustanovenia § 196 ods.1 zákona nebolo potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti žalovanej. Uvedené stanovisko írskej inštitúcie k bydlisku bolo preto zohľadnené aj v tomto konaní.
38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.
III.
Žalobné dôvody
39. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Ako žalobné dôvody uvádzal:
40. Žalovaná svoje rozhodnutie odôvodnila ustanoveniami § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, čl. 1 písm. j), čl. 61 ods. 1, čl. 61 ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenia“) a čl. 11 ods. 1 Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenia“) a zároveň rozhodnutie odvodila zo skutkového stavu, ktorý zistila, pričom mala za to, že ňou zistený skutkový stav je dostatočný a svedčí o tom, že na účely posúdenia vzniku nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti správne vyhodnotila ako miesto jeho bydliska za posledné štyri roky pre podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti iný členský štátu EÚ, a to Írsko, kde žalobca pracoval 12 rokov v stabilnom zamestnaní, kde žalobca býval (síce v podnájme, ale podľa názoru žalovanej išloo stabilné bývanie), kde si plnil daňové a odvodové povinnosti. Žalovaná mala za to, že žalobca si vytvoril počas posledného zamestnania centrum záujmu v Írsku,a preto nebolo možné na neho vzťahovať výnimku, podľa ktorej by si ako nezamestnaná osoba mohla žiadať o dávku v nezamestnanosti v krajine pôvodu, teda na Slovensku, pretože nemá zachované pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky.
41. Zároveň žalovaná konštatovala (na str. 7 prvý odsek posledná veta), že mala za preukázané, že žalobca si určité väzby na Slovenskú republiku počas výkonu zamestnania v Írsku zachoval, avšak v porovnaní s ostatnými vyššie uvedenými skutočnosťami nepreukázali jednoznačným spôsobom zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky. 42. Žalobca s takto vyhodnoteným skutkovým stavom nemohol súhlasiť, šetrenie žalovanej nepovažoval za dostatočné, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože žalovaná dospelak nesprávnemu posúdeniu veci. 43. Žalovaná pri posudzovaní aplikovania možnej výnimky z čl. 61 ods. 2 základného nariadenia postupovala podľa čl. 1 a 11 vykonávacieho nariadenia. 44. Je pravdou, že žalobca pracoval v Írsku 12 rokov u jedného zamestnávateľa, preto posúdenie dĺžky a trvalosti prítomnosti žalobcu na území dotknutého členského štátu žalovaní vyhodnotila správne a správne vyhodnotila aj stabilitu jeho zamestnania. Otázku ukončenia pracovného pomeru žalobcu však žalovaná nevyhodnotila správne, pretože nezobrala do úvahy, že žalobca ukončil pracovný pomer síce na vlastnú žiadosť, ale zo zdravotných dôvodov, v dôsledku čoho bol aj po príchode na územie Slovenskej republiky jeden a pol mesiaca práceneschopný. 45. Podľa žalobcu pri hodnotení rodinného stavu a rodinných väzieb žalovaná okolnosti zistila správne, teda že žalobca žil v Írsku sám, na územie Slovenskej republiky sa vracal pravidelne, kde trávil čas a dovolenku s rodičmi a priateľkou, ale tieto dostatočne nezohľadnila pri svojom rozhodnutí, pretože nevzala do úvahy skutočnosť, že po celú dobu mal žalobca napr. bankový účet na Slovensku, že sa aktívne zapájal aj do činnosti obce a pod., tieto okolnosti žalovaná v rozhodnutí nezohľadnila vôbec. 46. Podľa žalobcu bytovú otázku zistila žalovaná správne, keď uviedla, že žalobca v zahraničí nevlastnil žiadnu nehnuteľnosti, býval len v podnájmoch, musel zdôrazniť, že s cudzími ľuďmi. Rovnako správne zistila, že žalobca je na Slovensku vlastníkom rodinného domu a že v roku 2018 kúpil aj pozemok. Podľa neho však žalovaná nesprávne vyhodnotila zistené skutočnosti, pretože dostatočne nezohľadnila, že rodinný dom bol darovaný žalobcovi jeho rodičmi už v roku 2011 a do ktorého žalobca investoval od jeho nadobudnutia, pretože vlastnými finančnými prostriedkami zabezpečoval rekonštrukciu rodinného domu (výmena okien, kuchyne, kúpeľní, stierky, voda a kúrenie, komín a pod.), a to postupne od roku 2011 až
do roku 2020, teda si rodinný dom zveľaďoval s vedomím, že ide o jeho bydlisko a domov. Dôkaz: len na ilustráciu predložil doklady o niektorých nákladov za rekonštrukciu rodinného domu žalobcu. 47. Práve otázka ustálenia toho, ktorý štát sa má v danom prípade považovať za bydlisko žalobcu je tá, ktorá by umožnila aplikáciu výnimky z čl. 61 ods. 2 základného nariadenia. 48. V tejto súvislosti si žalobca dovolil poukázať na názor, ktorý vyslovil Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 19.02.2016, sp. zn. 6S/51/2014, kde okrem iného súd konštatoval, že „ak žalobca býval v zahraničí v podnájme s priateľmi, nie je to dostatočný dôkazný prostriedok na prijatie záveru, že jeho úmyslom bolo presťahovanie sa a presídlenie do štátu v ktorom pracoval. Zároveň poukázal na to, že súd v tomto rozsudku ďalej skonštatoval: ...“ z logického a gramatického výkladu čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, podľa názoru súdu vyplýva, že členský štát, v ktorom bol žalobca zamestnaný najmenej 3 roky a bol zároveň poistený v nezamestnanosti, by bol povinný vyplácať na základe žiadosti dávky v nezamestnanosti len v prípade, ak by po skončení zamestnania mal naďalej bydlisko v tomto štáte. Žalobca sa však po skončení zamestnania vo Veľkej Británii vrátil na územie Slovenskej republiky, v čase žiadosti mal teda bydlisko na tomto území, a preto by mal mať nárok na vyplácanie dávky inštitúciou podľa bydliska.“ 49. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že ukončil pracovný pomer v Írsku zo zdravotných dôvodov, po príchode na Slovensko bol jeden a pol mesiaca práceneschopný, preto ani nepožiadal o dávku v nezamestnanosti v Írsku a zároveň je týmto aj podľa jeho názoru vyvrátená možnosť špekulatívneho konania zo strany žalobcu, ktorú naznačila žalovaná v odôvodnení rozhodnutia, ak hovorí, že základné nariadenie nedáva zamestnancovi na výber členského štátu EÚ, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti. V prípade žalobcu sa tento rozhodoval úplne prirodzene a dávku v nezamestnanosti si uplatnil na Slovensku, pretože Slovenskú republiku vždy považoval a považuje za svoj domov, kde má vytvorené väzby, a teda nešlo o špekulatívny výber členského štátu, pričom veril, že jeho práva ako nezamestnaného, ktorý odvádzal príslušné dane a poplatky v členskom štáte EÚ po dlhú dobu, budú zachované a právo na dávku v nezamestnanosti mu nebude upreté. 50. Žalobca mal za to, že žalovaná dostatočným spôsobom a v dostatočnom rozsahu nevykonala dokazovanie tak, aby bolo možné prijať jednoznačný záver o tom, že skutočným bydliskom žalobcu bolo Írsko a nie Slovenská republika, pretože pri hodnotení jednotlivých kritérií v danom prípade došlo k dôvodnej pochybnosti o tomto určení, a preto mala žalovaná skúmať v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia aj úmysel žalobcu, ktorý by sa mal v danom prípade považovať za rozhodujúci. Pri dodržaní tohto postupu by mohlo dôjsť k preukázaniu, že bydlisko žalobcu nebolo zo strany žalovanej určené správne, a teda, že jeho rozhodnutie neobstojí. 51. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby správny súd zrušil tak rozhodnutie žalovanej, ako aj správneho orgánu I. stupňa, a vec jej vrátila na ďalšie konanie a súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
IV.
Vyjadrenie k žalobe
52. K podanej žalobe sa vyjadrila žalovaná listom zo dňa 26.06.2020, kde v podstate zopakovala dôvody uvádzané v odôvodnení žalobou napádaného rozhodnutia. 53. Žalovaná citovala § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, čl. 61 ods. 1 Nariadenia(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, čl. 61 ods. 2 základného nariadenia 54. Z uvedených ustanovení je zrejmá základná zásada, ktorou sa bolo potrebné viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, a to že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie, centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. 55. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 56. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej
- pracovnej zmluvy;
- jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
- vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
- v prípade študentov zdroj ich príjmov;
- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 57. Dňa 02.10.2019 požiadal žalobca správny orgánu I. stupňa o dávku v nezamestnanosti predložením oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, č. k.: HE1/OSO/ZAM/2019/16849 zo dňa 24.05.2019, v zmysle ktorého bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 22.05.2019. 58. V posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 22.05.2015 do 21.05.2019, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobca teda nesplnil základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti. 59. Žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Írska. Uvedené osvedčil formulárom U002, zo dňa 08.11.2019, v ktorom príslušná írska inštitúcia osvedčila nasledovné:
v bode 4.1 - obdobie poisteného zamestnania
- od 1. novembra 2007 do 17.05.2019 v bode 7.1 - dôvod ukončenia zamestnania
- uplynutie platnosti zmluvy. 60. Nakoľko žalobca dosiahol v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bolo v konaní o jeho dávke v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. 61. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia). 62. Podľa žalovanej žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Írska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. 63. V nadväznosti na uvedené žalovaná zdôraznila, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Poukázala na skutočnosť, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti (nezamestnané osoby, ktoré v posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky si o dávku v
nezamestnanosti nemôžu požiadať v inom členskom štáte Európskej únie, ale len na území Slovenskej republiky). 64. Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie by tak neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu, (a to v závislosti od toho, podľa ktorých právnych predpisov im nárok na dávku v nezamestnanosti vôbec vznikne, resp. podľa výšky tejto dávky). 65. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či si zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Írska. 66. Podľa žalovanej zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky bolo nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U002, zo dňa 08.11.2019, ako i z údajov uvedených žalobcom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a v podrobnom Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré boli správnemu orgánu I. stupňa predložené dňa 02.10.2019. 67. Centrum záujmov dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 02.10.2019žalobca uviedol, že na území Írska sa zdržiaval od októbra 2007 do mája 2019, t. j. 11 rokov a 7 mesiacov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy- z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do Írska bol žalobca poistený v nezamestnanosti v pracovnom pomere trvajúcom od 05.10.2005 do 13.11.2005, t. j. jeden mesiac. Súčasne bol v pracovnoprávnych vzťahoch nezakladajúcich účasť na povinnom poistení v nezamestnanosti, ktoré celkovo trvali 2 mesiace. Pracovná história žalobcu sa teda v rozhodujúcej miere spája s írskom. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 02.10.2019, žalobca uviedol, že v Írsku bol zamestnaný u jedného zamestnávateľa, a to ako mäsiar, v pracovnom pomere trvajúcom od 30.10.2007 do 14.05.2019. Tento pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú a bol ukončený z podnetu žalobcu zo zdravotných dôvodov (v bode 7.1 formulára U002, zo dňa 08.11.2019, príslušná írskainštitúcia osvedčila, že posledný pracovný pomer žalobcu v Írsku bol ukončený vypršaním zmluvy, avšak nakoľko nešlo o pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú bolo zrejmé, že v tomto bode formulára U002 došlo k chybe v písaní. Nakoľko nešlo o skutočnosť majúcu rozhodujúci vplyv na nárok žalobcu na dávku v nezamestnanosti, žalovaná nepožadovala od príslušnej írskej inštitúcie vykonanie opravy tohto bodu formulára U002, zo dňa 08.11. 2019). Na základe všetkých zistených skutočností bolo možné žalobcovu pracovnú situáciu v Írsku jednoznačne hodnotiť ako stabilnú;
- jej rodinného stavu a rodinných väzieb- žalobca sa na území Írskanezdržiaval s blízkymi osobami. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 02.10.2019 žalobca uviedol, že počas pobytu v Írsku sa na území Slovenska zdržiavali jeho rodičia a priateľka. Ďalej uviedol, že na územie Slovenska sa vracal 2 až 3-krát ročne na 2 týždne. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca predložil cestovné doklady - rezervácie leteniek, podľa ktorých sa v roku 2016 a 2017 vrátil na Slovensko raz a v roku 2018 a 2019 dvakrát;
- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná- na území Slovenska žalobca vlastní nehnuteľnosť na bývanie (rodinný dom, nadobudnutý darovaním v roku 2011). V Írsku žalobca býval v podnájme, ktorý počas pobytu v Írsku raz zmenil;
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely -žalobca bol zamestnaný na území Írska, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho bolo zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považoval štát zamestnania, t. j. Írsko.
68. V súvislosti so žiadosťou žalobcu o dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky žalovaná zdôraznila, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, ženárok na
dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávkyCieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
69. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.
70. Podľa žalovanej mal žalobca zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Írska. V tejto súvislosti zdôraznila, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie,v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti.Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie,t. j aj na územie Slovenskej republiky.
71. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.
72. Pre úplnosť žalovaná poznamenala, že žalobcovi by pravdepodobne podľa írskych právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. V zmysle írskej legislatívy je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca a podľa údajov uvedených žalobcom vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 02.10.2019 bol jeho posledný pracovný pomer na území Írskaukončený z jeho podnetu. Podľa názoru žalovanej žalobca nemohol skutočnosť, že podľa právnych predpisov štátu posledného zamestnania nespĺňa podmienky priznania nároku na dávku v nezamestnanosti zvrátiť tým, že sa domáhal vzniku tohto nároku v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachoval isté väzby. Žalobca si mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho žalovaná vyvodila jeho uzrozumenie s následným nezabezpečením po strate zamestnania.
73. V žalobe žalobca uviedol, že súhlasí s vyhodnotením jeho pracovnej situácie, rodinnej situácie aj bytovej situácie žalovanou. K týmto skutočnostiam však uviedol nasledujúce námietky: Pracovná situácia - žalovaná súhlasila s tým, že jeho pracovný pomer v Írsku bol stabilný. Poukázala však na spôsob skončenia pracovného pomeru - z jeho podnetu zo zdravotných dôvodov. V tejto súvislosti upozornila, že v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia sa pri hodnotení pracovnej situácie dotknutej osoby prihliada na povahu a osobitné vlastností každej vykonávanej činnosti, vrátane miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy. Dôvod skončenia pracovného pomeru však v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia nie je rozhodujúcou skutočnosťou svedčiacou o mieste bydliska dotknutej osoby. Na uvedené bolo teda možné nahliadať len ako na doplňujúcu skutočnosť, ktorá môže byť zohľadnená v prípade pochybností o mieste bydliska dotknutej osoby, k čomu v prípade žalobcu nedošlo. Zároveň žalovaná konštatovala, že v súlade s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia preukázanie zachovania bydliska na
území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí sa hodnotínajmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.Počas takmer celého pracovného pomeru bol žalobcov zdravotný stav vyhovujúci na vykonávanie daného zamestnania (ktoré vykonával takmer 12 rokov). Skutočnosť, že počas krátkodobého obdobia pred ukončením zamestnania sa jeho zdravotný stav zhoršil, nemohlo prevážiť ostatné skutočnosti jednoznačne preukazujúce, že pracovný pomer žalobcu na území Írskabol dlhodobo stabilný. Na základe všetkých uvedených skutočností a aj v porovnaní s pracovnou históriou žalobcu na Slovensku je jednoznačné, že pracovná situácia žalobcu svedčí o vytvorení jeho väzieb na území Írska. Rodinná situácia- aj v tejto veci žalobca súhlasil so zisteným skutkovým stavom žalovanou. Namietal však, že v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti nebolo vzaté do úvahy, že mal bankový účet na Slovensku a že sa zapájal do činnosti obce. V tejto súvislosti žalovaná podotkla, že namietané skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukazujú rodinné väzby žalobcu. Súčasne uviedla, že na využívanie bankového účtu nebola nevyhnutná prítomnosť žalobcu na území Slovenska, preto táto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukazázala miesto jeho bydliska. Pri posudzovaní bydliska žalobcu bolo prihliadnuté na skutočnosť, že sa pravidelne na územie Slovenska vracal a počas týchto návratov sa aktívne zapájal do činnosti obce (aj keď deklarovanú frekvenciu návratov na Slovensko žalobca preukázal len čiastočne). Uvedené však bez ďalšieho nepreukázalo jednoznačným spôsobom zachovanie jeho väzieb na Slovensku počas dlhodobého pobytu v zahraničí. Čo sa týka rodinnej situácie žalobcu, žalovaná prihliadla na prítomnosť jemu blízkych osôb na Slovensku počas jeho pobytu v Írsku . V súvislosti s uvedeným žalovaná dala do pozornosti opätovne Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009, v ktorom je výslovne uvedené, že by nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu; Bytová situácia - v tejto veci žalobca namietal, že žalovaná dostatočne nezohľadnila skutočnosť, že je vlastníkom rodinného domu, ktorý mu v roku 2011 darovali rodičia, a do ktorého od roku 2011 do 2020 investoval vlastné finančné prostriedky. Opätovne žalovaná zdôraznila, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Írsku žalobca nehnuteľnosť na území Slovenska reálne nevyužíval na svoje bývanie. Samotné vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku nemôže byť akceptované ako najrozhodujúcejšia skutočnosť preukazujúca zachovanie bydliska dotknutej osoby na Slovensku. Túto skutočnosť nebolo možné vyhodnotiť ako jednoznačný prejav vôle smerujúci k zabezpečeniu bytovej situácie dotknutej osoby na Slovensku, a to najmä z dôvodu, že nebolo možné preukázať, či nadobudnutie nehnuteľnosti nebolo vykonané z iných,napr. investičných dôvodov (nehnuteľnosť prenajímať, príp. za výhodných podmienok neskôr predať), alebo z dôvodu rekreačného využívania predmetných nehnuteľností (ako prechodné ubytovanie v prípade návratov na Slovensko), príp. ako forma finančnej výpomoci rodičom, ktorí predmetnú nehnuteľnosť reálne užívali. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaná na bytovú situáciu žalobcu na území Írskaaj na území Slovenska prihliadala. Vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku však nemôže prevážiť ostatné zistené skutočnosti (najmä dlhodobú prítomnosť žalobcu v zahraničí a jeho stabilnú pracovnú situáciu v Írsku ).
74. Žalobca v žalobe poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 6S/51/2014 zo dňa 19.02.2016. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na posledné aktuálne rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia bydliska. Konkrétne na rozsudok sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa 13.12.2017, rozsudok sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.01.2018 a rozsudok sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom žalovanej, ohľadne bydliska a zistenie skutkového stavu považoval za dostatočné. V roku 2018,2019 a 2020 rozhodli viacerými rozsudkami obdobne aj krajské súdy (Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 25Sa/13/2017 zo dňa 27.09.2018, v rozsudku sp. zn. 29Sa/15/2019 zo dňa 03.12.2019 a v rozsudku sp. zn. 28Sa/17/2019 zo dňa 10.12. 2019, Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 24Sa/5/2018-54 zo dňa 26.07. 2018, aj v rozsudku sp. zn. 24Sa/7/2018-42 zo dňa 11.10.2018, Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 2Sa/49/2018 zo dňa 05.03.2019, aj v rozsudku sp. zn. 1Sa/50/2018 zo dňa 13.09.2019, Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 20Sa/13/2019-76 zo dňa 25.10.2019, Krajský súd v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 18Sa/4/2019-53 zo dňa 06.06.2019, v rozsudku sp. zn. 25Sa/17/2019-84 zo dňa 20.08.2019, v rozsudku sp. zn. 28Sa/6/2019-79 zo dňa 27.11.2019, aj v rozsudku sp. zn. 25Sa/41/2019-49 zo dňa 30.01.2020).
75. V žalobe žalobca namietal, že žalovaná dostatočným spôsobom a v dostatočnom rozsahu nevykonala dokazovanie tak, aby bolo možné prijať jednoznačný záver, že jeho bydlisko na území
Slovenska nebolo zachované. Túto námietku žalobcu žalovaná nepovažovala za dôvodnú. Poukázala na § 121 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca v rozpore s uvedeným neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje vykonané dokazovanie za nedostatočné a ktoré skutočnosti mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané. Súčasne uviedla, že v prvostupňovom konaní, v druhostupňovom konaní (a napokon ani v žalobe) žalobca nenavrhol na dôkladnejšie zistenie skutkového stavu veci vykonanie žiadnych ďalších dôkazov v súlade s §196 ods. 6 zákona. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 02.10.2019 bolo žalobcovi umožnené uviesť všetky skutočnosti, o ktorých sa domnieval, že môžu byť významné pri posudzovaní jeho centra záujmov počas pobytu v Írsku . Žalovaná v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti prihliadla a dôsledne vyhodnotila všetky zistené skutočnosti. Vykonané dokazovanie vo veci bydliska žalobcu teda žalovaná považovala za presné a úplné. 76. Žalobca v žalobe ďalej namietal, že pri posudzovaní jeho bydliska mal byť zohľadnený aj jeho úmysel, a tento mal byť považovaný za rozhodujúci. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa úmysel dotknutej osoby považuje za rozhodujúci v prípade, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska. 77. Žalovaná zdôraznila, že úmysel nie je možné považovať za najrozhodujúcejšiu skutočnosť svedčiacu jednoznačne o bydlisku dotknutej osoby. Ak by žalovaná prijala takýto záver, miesto bydliska by v konaniach o nároku na dávku v nezamestnanosti nebolo potrebné skúmať (príp. bydlisko by bolo nutné automaticky považovať za zachované na Slovensku), pretože v zásade vo väčšine obdobných prípadov účastníci konania tvrdia, že ich úmyslom bolo vždy vrátiť sa na Slovensko. 78. Takýto právny záver by nebol v súlade s koordinačnými predpismi a odporoval by účelu základného a vykonávacieho nariadenia. Podľa právneho názoru žalovanej subjektívne skutočnosti ako sú úmysel, dôvody odchodu do zahraničia, dôvody návratu, pocit domova a pod. nemohli v žiadnom prípade prevážiť skutočnosti objektívne, t. j. skutočnosti jednoznačne definované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia - dĺžku a trvalosť prítomnosti v zahraničí a situáciu dotknutej osoby (pracovnú, rodinnú, bytovú situáciu a ktorý štát je štátom bydliska na daňové účely). 79. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods.1vykonávacieho nariadenia (podrobne uvedené v žalobou napadnutom rozhodnutí). Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených včl.11ods.1vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl.11ods.2tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel. 80. V súvislosti s uvedeným zároveň žalovaná poukázala na bod 44. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24Sa/5/2018 zo dňa 26.07.2018, v ktorom sa krajský súd podrobne zaoberal vplyvom úmyslu na posúdenia miesta bydliska dotknutej osoby. 81. Tiež bolo na mieste dať v tejto súvislosti do pozornosti judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 21.10.2018, kde v bode 30. odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej republiky judikuje: otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j) základného nariadenia)“. 82. Na základe vyššie uvedených skutočností považovala žalovaná zistenie skutočného stavu veci za presné a úplné. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti na území Írska, jeho rodinná aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobcu na daňové účely. Nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania v Írsku zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Írskazohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. 83. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby Krajský súd v Prešove žalobu zamietol podľa § 190 Správneho súdneho poriadku.
V.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
84. Krajský súd v Prešove ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej , ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal v súlade s § 199 ods. 2 a § 202 ods. 2 SSP, pričom vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože žiadny z účastníkov netrval, aby správny súd na jej prejednanie nariadil pojednávanie a nevyžadoval si to ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
85. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke tunajšieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením jeho skráteného znenia na úradnej tabuli súdu dňa 11.11.2021.
86. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
87. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p. každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
88. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
89. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p. žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
90. Podľa § 180 ods. 1 S.s.p. žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
91. Správna žaloba v sociálnych veciach je upravená v § 199 a nasl. ustanovení S.s.p. Podľa § 199 ods. 1 S.s.p. sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie okrem iného aj rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania
- fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
92. V predmetnom konaní ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej, ktorá rozhodovala podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne , pobočka Humenné č. 9348/2019-HE-DvN zo dňa 17.12.2019, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o priznanie dávky v nezamestnanosti. Z vyššie uvedeného je nesporné, že ide o rozhodovanie o žalobe v sociálnych veciach.
93. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.
94. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov účinného v čase rozhodovania správneho orgánu (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti,ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
95. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie
alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov inéhočlenského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnutév súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
96. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredneukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia,ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovejčinnosti.
97. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) citovaného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
98. Podľa čl. 1 písm. j) cit. Nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
99. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ak je rozdiel vstanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sauplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutejosoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnýmiskutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;b) situáciu dotknutej osoby vrátane:i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takátočinnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú zpríslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak akovyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
100. Správny súd v tomto konaní zisťoval, či správne orgány dostatočne zistili skutkový stav, či dôkazy boli hodnotené v súlade s § 195 zákona o sociálnom poistení a či napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené podľa § 209 zákona o sociálnom poistení.
101. Z podkladov pripojených v administratívnom spise žalovanej správny súd zistil, že žalobca pred návratom na Slovensko pracoval v Írsku v období október 2007 až máj 2019 v jednom pracovnom pomere u jedného zamestnávateľa ako mäsiar vo firme DAWN MEATS IRELAND. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú odo dňa 30. októbra 2007, pričom bol ukončený dňa 14.05.2019 na vlastnú žiadosť žalobcu zo zdravotných dôvodov.
102. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobca sa v Írsku počas svojho zamestnania zdržiaval sám. V období, v ktorom vykonával zárobkovú činnosť v Írsku , sa na území Slovenska zdržiavali žalobcovi rodičia a priateľka. Žalobca sa na územie SR počas pobytu v Írsku pravidelne vracal, a to 2 až 3-krát ročne, pričom na našom území pri návrate zotrvala cca 2 týždne, čo preukázal predloženými rezerváciami leteniek. Na Slovensku (t.č.) býva žalobca vo vlastnom rodinnom dome, ktorého je výlučným vlastníkom. Dňa 20.1.2011 ešte počas pracovného pôsobenia v Írsku uzavrel darovaciu zmluvu, na základe ktorej nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosť na bývanie - rodinný dom. Na území Írskabýval v podnájme s ďalšími osobami, pričom počas celého pobytu v Írsku zmenil miesto podnájmu jedenkrát, teda býval spolu v 2 rôznych podnájmoch. Súčasne počas pracovného pobytu v Írsku odkúpil od obce P. v roku 2018 ďalší stavebný pozemok. Počas návratov domov
z Írskabýval vo svojom dome spolu s rodičmi, pričom súčasne hospodáril na priľahlom pozemku. Súčasťou administratívneho spisu je aj potvrdenie Obce P., v ktorej starosta obce prehlasuje, že aj v dobe pracovného pobytu žalobcu v Írsku počas návratov na Slovensko žalobca vykonával rôznu dobrovoľnícku činnosť v obci- brigády. Žalobca mal vedený účet v slovenskom bankovom ústave. Bližšie sociálne kontakty v Írsku nemal, nehodlal sa tam usadiť, odchodom do cudziny riešil nedostatok pracovných príležitostí v mieste slovenského bydliska.
103. Pokiaľ žalovaná v súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne zachovania jeho bydliska na Slovensku počas výkonu zárobkovej činnosti v Írsku poukazuje na najnovšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia bydliska, ako aj viaceré rozsudky krajských súdov, v tejto súvislosti správny súd uvádza, že v každom žalovanou uvádzanom rozhodnutí(Najvyššieho súdu Slovenskej republikyalebo správnych súdov) sa o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhodovalo (príslušnou organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne, ako aj následne pri preskúmaní súdom) individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. Tento postup nie je možné zovšeobecniť, pretože v každom konaní je dôkazná situácia iná.
104. Zároveň správny súd konštatuje, že z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že dôvodom odchodu žalobcu do zahraničia bolanízka ponuka pracovných pozícii v bydlisku a nemožnosť zamestnania.
105. Napriek tomu, že v zmysle čl. 11 ods. 1 základného nariadenia nie je dôvod odchodu do zahraničia rozhodujúcou skutočnosťou preukazujúcou miesto bydliska dotknutej osoby, v prípade žalobcu je pravdepodobne jediný. Žalobca v Írsku žil len v podnájme, a to s inými spolubývajúcimi- cudzími ľuďmi. V Írsku nemal záujem trvalo sa usadiť a preto tam ani nenadobudol žiadnu nehnuteľnosť, resp. si nezriadil trvalé samostatné bývanie.
106. Tento pracovný pobyt žalobcu v Írsku nemožno považovať za stabilnú pracovnú situáciu a orientáciu na írsky pracovný trh, poukazujúci na vytvorenie väzieb žalobcu v Írsku. Celý čas pracoval u jediného zamestnávateľa.
107. Naopak, posúdenie bydliska, rodinnej situácie a rodinných väzieb žalobcu, ako aj povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k je trvalosti, stabilite a dĺžke trvania možno jednoznačne vyhodnotiť tak, že žalobca nemal záujem zostať v Írsku , ale vrátiť sa na Slovensko.
108. Tento záujem preukazuje aj uzatvorenie darovacej zmluvy k rodinnému domu ešte v roku 2011, na základe ktorej nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosť na bývanie v mieste bydliska v obci P.. Počas trvania pracovného pomeru v Írsku mal žalobca otvorený bežný účet na Slovensku.V roku 2018 kúpil ďalší stavebný pozemok v obci P.. Po celý čas pobytu sa na Slovensko vracal 2 až 3-krát ročne na cca 2 týždne. Počas tohto obdobia sa zdržiaval vo svojom rodinnom dome. V rámci tohto domu hospodáril tiež na priľahlých pozemkoch. Na Slovensku mal priateľku a rodičov, kvôli ktorým sa tu pravidelne vracal. V rámci svojho slovenského bydliska počas pobytu na Slovensku sa zapájal do obecných dobrovoľníckych aktivít. Bližšie sociálne väzby v Írsku nevytváral, nemal záujem zostať v tejto krajine natrvalo.
109. Z dokladov predložených žalovanou správny súd nezistil, že by došlo k rozdielnym stanoviskám dotknutých inštitúcii sociálneho zabezpečenia Írska a Slovenska o určení bydliska žalobcu a žalovaná preto neposudzovala úmysel, t. j. centrum záujmov posudzovanej osoby a vychádzala z toho, že bydliskom žalobcu v čase jeho zamestnania a poistenia na území iného členského štátu bolo územie Írska, kde býval v podnájme. Predmetné bývanie teda nemalo trvalejší, súkromný charakter, naznačujúci záujem na vytvorení trvalého bývania a vlastného mimopracovného zázemia ale sa jednalo o spoločné zdieľané bývanie viacerých cudzích osôb bez rodinných väzieb, prechodného - dočasného charakteru.
110. Vyššie uvedené skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu, považuje správny súd za skutočnosti, ktorými žalobca objektivizuje svoju snahu o zachovania bydliska v krajine pôvodu. Žalobca svoje skutočné bydlisko v SR, teda miesto, kde zvyčajne býva, opustil podľa názoru správneho súdu len za účelom obživy, z dôvodu nemožnosti nájsť primerané zamestnanie v mieste bydliska v čase vysokej nezamestnanosti v danom regióne. Tieto skutočnosti komplexne posúdené podľa správneho súdu nasvedčujú úmyslu žalobcu trvalo žiť na území Slovenskej republiky.
111. V tomto smere správny súd poukazuje aj na najnovšiu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu, kde v rozsudku pod sp. zn. 9Sžsk/2/2020 zo dňa 30.09.2020 najvyšší súd uviedol: „ Ako vyplýva z rozsudkov najvyššieho súdu, na ktoré najvyšší súd (...) poukázal, nepostupoval Krajský súd ( v ...) v rozpore s ustálenou judikatúrou kasačného súdu. V danej oblasti je potrebné pristupovať ku každej veci individuálne, prihliadať na všetky osobitosti každého prípadu, a preto nemožno na skúmanú vec aplikovať závery v skutkovo odlišných prípadoch, na ktoré poukazovala sťažovateľka v kasačnej sťažnosti“.
112. V súvislosti so správnym stanovením bydliska žiadateľa o dávky v nezamestnanosti, poukazuje správny súd na právne závery v obdobnej veci, uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/35/2012 zo dňa 30.10.2013, podľa ktorého: „...vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.987/2009 stanovuje postup pri vykonávaní základného nariadenia č.883/2004, a preto názor žalovanej,že skutočnosti uvedené v čl. 11 vykonávacieho nariadenia majú len dokresľujúci charakter priposudzovaní situácie dotknutej osoby, a že tieto skutočnosti nie sú rozhodujúce, nie je správny. Právenaopak, skúmanie okolností uvedených v čl.11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centrazáujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovania dĺžky a stability zamestnania. Zobrať doúvahy je potrebné i ďalšie, nielen tam ako príklad uvedené okolnosti v ich vzájomnej súvislosti.Okolnosť, že dôvodom odchodu žalobkyne do iného členského štátu Európskej únie bolo nájsť siprácu, a následná kúpa bytu na území Slovenskej republikyzjavne nasvedčujú úmyslu žalobkyne trvalo žiť na územíSlovenskej republiky. Žalovaná vyvodila záver o primárnej väzbe žalobkyne na štát zamestnania len z doby trvaniazamestnania na území Veľkej Británie. Pokiaľ za potvrdenie takého záveru považovala obmedzenýpočet návštev žalobkyne v Slovenskej republike, takú okolnosť, vzhľadom na vzdialenosť a cieľpobytu v štáte zamestnania so zohľadnením možností pracovného voľna (dovolenky) nemožno považovať za relevantný dôkaz zániku centra záujmov na území Slovenskej republiky“.
113. Obdobnou problematikou sa zaoberal najvyšší súd aj v konaní č. 9Sžso/11/2015, keď v rozsudku zo dňa 25.01.2017 uviedol: „Pokiaľ žalovaná poukazuje na to, že pri posudzovaní bydliska je rozhodujúcou stabilita zamestnania, ktorú je v zmysle rozsudku Súdneho dvora zo dňa 17.02.1977, C 76-76 potrebné posudzovať nielen z hľadiska povahy a osobitných vlastností každejvykonávanej činnosti, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ale vhodné jevziať do úvahy aj charakter zamestnania, potrebe posudzovania v takom rozsahu je potrebnéprisvedčiť. Žalovaná však opomenula, že sama také posudzovanie nevykonala a v rozhodnutí neuviedla; okrem poukázania na ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia a judikatúruESD iba konštatovala že „so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovaťbydlisko žalobca a počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie zazachované na území Slovenskej republiky a takisto ani doby poistenia v nezamestnanosti získané naúzemí Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61základného nariadenia. Vyhodnotenie všetkých dostupných informácií však v jej rozhodnutí absentuje. Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že z dôvodov rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.02.1977, C 76-76 - Silvana Di Paolo proti Office national de ľemploi vyplýva, že bydlisko vjednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte. Zuvedeného rozsudku súčasne vyplýva, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku akontinuitu bydliska predtým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie,charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností.“.
114. Na základe vyššie uvedeného správny súd konštatuje, že prvostupňový, ako i druhostupňový orgán verejnej správy dospeli napriek správne zistenému skutkového stavu k nesprávnym právnym záverom, vec nesprávne právne posúdili, resp. nebol uskutočnený správny výklad ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav. Vo vzťahu k žalobcovi postupovali formalisticky , len podľa všeobecne zaužívaných postupov, nie individuálne s vyhodnotením všetkých na jeho konkrétny prípad relevantných skutočností.
115. Z tohto dôvodu rozhodnutie žalovanej správny súd zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) S.s.p. a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.
116. Úlohou žalovanej v ďalšom konaní bude zaoberať sa otázkou priznania dávky v nezamestnanosti žalobcu , pričom v novom konaní zohľadní právny názor správneho súdu uvedený v tomto rozhodnutí, ktorý je pre správny orgán záväzný( § 191 ods. 6 SSP).
117. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.. Žalobcovi , ktorý mal v konaní úspech, priznal voči žalovanej úplnú náhradu trov konania. Podľa § 175 ods. 2 S.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť na Najvyšší správny súd SR v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s ustanovením § 444 ods. 1 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 SSP.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) ( v sociálnych veciach), písm. d) SSP (vo veciach azylu) , alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).