Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-247-2019.pdf
PDF · 231.94 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/247/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: Coca-Cola HBC Česko a Slovensko, s.r.o., so sídlom Českobrodská 1329, Praha 9 - Kyje 198 21, Česká republika, IČO: 411 89 698, zastúpený advokátskou kanceláriou Art or Ius, s.r.o., so sídlom Panenská 668/24, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 1100301/1/425645/2014/5014 zo dňa 25.09.2014, jednohlasne, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100301/1/425645/2014/5014 zo dňa 25.09.2014 a rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900440/5/2461516/14/GieZ zo dňa 04.06.2014 z r u š u j e a vec vracia Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty na ďalšie konanie.
II. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
I. Rozhodnutia správnych orgánov.
1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty vydal prvostupňové rozhodnutie č. 9900440/5/2461516/14/ GieZ zo dňa 04.06.2014, ktorým žalobcovi ako platiteľovi DPH, podľa § 68 ods. 5 v spojení s § 165b ods. 1 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „DP“) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v nadväznosti na § 43 ods. 12 zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), vyrubil daň z príjmov vyberanú zrážkou za zdaňovacie obdobie roku 2005 v sume XX.XXX,XX EUR (XXX.XXX,XX Sk).
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol žalovaný pod č. 1100301/1/425645/2014/5014 zo dňa 25.09.2014 tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
II. Žaloba.
3. V zákonnej lehote žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 02.12.2014 sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného pod č. 1100301/1/425645/2014/5014 zo dňa 25.09.2014, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. 9900440/5/2461516/14/GieZ zo dňa 04.06.2014, ktoré žiada zrušiť, vrátiť na ďalšie konanie a žalovaného zaviazať k náhrade trov konania.
4. Žalobca namieta nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, keď správne orgány nesprávne aplikovali a interpretovali ust. § 16 ods. l písm. e) a § 43 zákona o dani z príjmov a v rozpore s § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov nesprávne aplikovali čl. 12 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi americkými o zamedzení dvojitého zdanenia a zabránení daňovým únikom v odbore daní z príjmov a z majetku, vyhlásená v Zbierke zákonov pod č. 74/1994 Z.z. (ďalej len „Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia s USA“), že postupovali v rozpore s § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 48 ods. 2 a ods. 6 druhá veta zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní"), v rozpore s § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 6 a ods. 7, § 63 ods. 1 v spojení s ods. 5 DP. Žalobca bol ukrátený na svojich právach i tým, že ako platiteľovi dane zo strany daňového úradu mu bola vyrubená daň z príjmov právnickej osoby vyberaná zrážkou za zdaňovacie obdobie roku 2005 v sume XX.XXX,XX EUR, ktorá sa stala v zmysle § 43 ods. 12 zákona o dani z príjmov vymáhateľná a ktorú bol žalobca povinný v zmysle § 63 ods. 4 DP zaplatiť v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, na účet daňového úradu, čo je priamym zásahom do žalobcových majetkových práv.
5. Žalobca namieta porušenie § 43 zákona o dani z príjmov, keď z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že úhradou faktúry č. 1000042 z 27.05.2005 žalobcom, vystavenej spoločnosťou The Coca Cola Export Corporation, Atlanta, Georgia, USA (ďalej len „TCCEC“) za 193 užívateľských licencií k softvéru SAP R/3 v sume XX.XXX,-USD, resp. X.XXX.XXX,-Sk, žalobca nevykonal ako platiteľ dane v zmysle § 43 ods. 10 zákona o dani z príjmov, zrážku dane v deň uskutočnenia úhrady vo výške 10% z hrubej sumy licenčného poplatku podľa Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA, t.j. nezrazil a neodviedol správcovi dane podľa § 43 ods. 11 zákona o dani z príjmov v lehote do pätnásteho dňa nasledujúceho mesiaca po úhrade t.j. do 16.01.2006 daň, ktorá mala byť zrazená v sume XXX.XXX,-Sk (t.j. 10% zo sumy XX.XXX,- USD) a ani túto skutočnosť správcovi dane neoznámil. Správne orgány vychádzajú z toho, že spoločnosť TCCEC nebola skutočným príjemcom resp. vlastníkom poplatku za licencie k softvéru SAP R/3, že pri fakturácii a prijímaní úhrady vystupovala ako medzičlánok, pričom príjem z uvedenej úhrady plynul spoločnosti SAP America Inc. USA (ďalej len „SAP USA“), ktorá bola konečným príjemcom a skutočným vlastníkom tohto príjmu. Žalobca zastáva názor, že daňovníkom z príjmov právnických osôb s obmedzenou daňovou povinnosťou je v zmysle § 2 písm. e) bod 3. v spojení s § 2 písm. d) zákona o dani z príjmov aj právnická osoba, ktorá nemá na území Slovenska svoje sídlo a ani miesto skutočného vedenia. Predmetom dane podľa § 2 písm. g) zákona o dani z príjmov u takéhoto daňovníka je príjem (výnos) plynúci zo zdrojov na území Slovenskej republiky. Zdroje príjmov na území Slovenskej republiky daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou vymedzuje § 16 zákona o dani z príjmov.
6. Žalobca poukázal na čl. 3 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA, z ktorého je zrejmé, že príslušným vnútroštátnym daňovým zákonom Slovenskej republiky sa môže riadiť iba význam pojmu nedefinovaného Zmluvou o zamedzení dvojitého zdanenia. Keďže slovenské daňové predpisy v oblasti dani z príjmov, ani v oblasti iných daní, neobsahujú definíciu „počítačového programu (softvéru)“ resp. „náhrad za použitie alebo za poskytnutie práva na využívanie počítačového programu (softvéru)“ a ust. § 16 ods. 1 písm. e) bod 1. zákona o dani z príjmov iba zahŕňa odplaty za poskytnutie práva na použitie alebo za použitie počítačového programu (softvéru) medzi zdaniteľné príjmy zo zdrojov v Slovenskej republike, nie je možné rozumne vyvodiť, že sa jedná o úhrady licenčných poplatkov, ktoré podliehajú zdaneniu podľa čl. 12 ods. 3 písm. b) Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA. Správne orgány zastávajú názor, že počítačový program (softvér) je definovaný podľa slovenských daňových predpisov, čo odvodzujú z Pokynu Ministerstva financií SR č. 3399/1998-62 zverejnený vo Finančnom spravodajcovi č. 3/1998 a poznámky Slovenskej republiky ku Komentáru čl. 12 Modelovej zmluvy OECD o príjmoch a majetku, pričom nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a ani neboli publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Žalobca vzniesol túto námietku v odvolaní, no žalovaný žiadnym relevantným spôsobom na túto nereagoval.
7. Žalobca zastáva názor, že závery daňových orgánov o tom, že spoločnosť TCCEC, ktorá fakturovala poplatok za užívateľské licencie pridruženým spoločnostiam (vrátane žalobcu), nebola skutočným príjemcom resp. vlastníkom poplatku uhradeného žalobcom, že pri fakturácii a prijímaní úhrady vystupovala ako medzičlánok, resp. sprostredkovateľ, pričom príjem z úhrady plynul spoločnosti SAP USA, ktorá bola skutočným vlastníkom príjmu z licenčného poplatku za softvér SAP R/3; že softvér
spoločnosť TCCC a jej pridružené spoločnosti, vrátane žalobcu, používajú na základe Rámcovej licenčnej zmluvy SAP R/3 uzavretej medzi TCCC a SAP USA, že žalobca nadobudol právo na používanie softvéru na základe Dodatku k rámcovej licenčnej zmluve, nemajú dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní a skutkových zisteniach, resp. sú s nimi v priamom rozpore, preto je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a zmätočné. Napadnuté rozhodnutie nereflektuje dostatočne a jasno na postavenie SAP AG, Nemecko a materskej spoločnosti SAP USA pri objasnení, kto je vlastníkom licenčných poplatkov, napriek tomu žalovaný konštatuje, že konečným príjemcom licenčného poplatku je SAP USA (zistený skutkový stav je nepostačujúci na takéto posúdenie), pričom ide o otázku kľúčovú vo vzťahu k aplikácii Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA. Ak by vlastníkom príjmu nebola spoločnosť TCCC prípade SAP USA ale SAP AG, Nemecko, nemalo by uplatnenie Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA v danom prípade miesto.
8. Žalobca namieta poplatok za právo použitia ochrannej známky Bonaqua a Matúšov prameň, keď žalovaný v napadnutom rozhodnutí (aj daňový úrad) konštatoval, že úhrada faktúry žalobcom v prospech CC SR za služby súvisiace s marketingom minerálnej vody s ochrannou známkou Matúšov prameň poskytnuté v roku 2004 a úhrada faktúry žalobcom v prospech Coca-Cola Ges.m.b.H. za služby súvisiace s marketingom nealkoholických nápojov s ochrannou známkou Bonaqua za obdobie január až november 2004 a december 2004, predstavujú v skutočnosti úhradu licenčných poplatkov za používanie ochranných známok Matúšov prameň a Bonaqua v prospech spoločnosti TCCEC (subjekt oprávnený šíriť ochranné známky ktorých vlastníkom je TCCC), pričom postavenie CC SR a Coca-Cola Ges.m.b.H. označil ako sprostredkujúce spoločnosti a vlastníka príjmu označil spoločnosť TCCEC. Žalobca je názoru, že takéto závery odporujú zmluvným vzťahom medzi žalobcom a CC SR ako aj žalobcom a Coca-Cola Ges.m.b.H., ktoré boli riadne preukázané v rámci daňovej kontroly a ktoré nezahŕňajú poskytnutie akejkoľvek licencie k uvedeným ochranným známkam. Podľa názoru žalobcu, žalovaný dostatočným spôsobom nezdôvodnil preklasifikovanie platby za marketingové služby, keďže zmluva o plnení nápojov (Bottler's Agreement) uzavretá medzi TCCC, TCCEC a žalobcom, neukladá žalobcovi povinnosť peňažnej odplaty v prospech TCCC alebo TCCEC za právo používať ochranné známky.
9. Žalobca namieta, že žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval arbitrárne, pretože neuviedol, v čom spočíva nedostatok predložených dôkazov. V súvislosti so skutočným poskytovaním služieb žalobcovi zo strany spoločnosti CC SR, podľa zmluvy č. SK-CBA/0000000022, žalobca predložil celý rad dokumentov ktoré sám daňový úrad v svojom rozhodnutí uviedol, no napriek tomu prekvapivo konštatoval nedostatočnosť predložených dôkazov. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že daňový orgán ignoroval povinnosť vyplývajúcu z § 41 ods. 1 zákona o správe daní v spojení s § 165 ods. 4 DP, keď v priebehu šetrenia vyzýval žalobcu na predloženie dokladov preukazujúcich jeho tvrdenia a vyjadrenia ku skutočnostiam, pričom neuviedol konkrétne pochybnosti o dôkazoch predložených žalobcom. Z uvedeného vyplýva, keďže žalobca nebol oboznámený v čom vidí daňový úrad nedostatok v predložených dôkazoch, nemal možnosť doplniť svoje tvrdenia, ktoré v tom čase považoval za dostačujúce o ďalšie dôkazy. Takýto postup je v rozpore s § 2 ods. 2 a ods. 8 a § 15 ods. 5 zákona o správe daní. Správca dane počas miestneho zisťovania získaval informácie aj prostredníctvom vysvetlení zamestnancov spoločnosti CC SR, pričom neumožnil žalobcovi byť prítomný a tým zabezpečiť priamu účasť žalobcu na vykonaných dôkazných úkonoch (§ 15 ods. 5 písm. e) zákona o správe daní).
10. Žalobca namieta nezrozumiteľnosť a arbitrárnosť názoru správcu dane, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní o tom, že príjmy CC SR z poplatku za marketingové služby vykonávané pre žalobcu sú prefakturáciou podľa zmluvy o plnení nápojov, ktorá je zároveň chápaná ako platba vopred od TCCEC (správca dane neuviedol ako toto tvrdenie skúmal). Rovnako i názor správcu dane k platbe žalobcu v prospech spoločnosti Coca-Cola Ges.m.b.H., že išlo o rovnaký princíp fakturácie za licenčný poplatok ako pri fakturácii spoločnosti CC SR, podľa žalobcu takýto záver bez relevantného odôvodnenia robí rozhodnutie nepreskúmateľným, keďže na základe medzinárodnej výmeny informácií správca dane zistil, že u spoločnosti Coca-Cola Ges.m.b.H. bola vykonaná rakúskou daňovou správou daňová kontrola za zdaňovacie obdobie roku 2005, pričom neboli zistené žiadne nedostatky.
11. Žalobca namieta, že nie je zrejmé na základe čoho dospel správca dane k záveru, že konečným vlastníkom domnelého licenčného poplatku za užívanie ochrannej známky Matúšov prameň a Bonaqua je spoločnosť TCCEC a nie spoločnosť TCCC, pričom napadnuté rozhodnutia na viacerých miestach konštatujú, že vlastníkom ochrannej známky Matúšov prameň a Bonaqua je spoločnosť TCCC. Žalobca považoval platby uhradené spoločnosti Coca-Cola Ges.m.b.H. podľa zmluvy Bonaqua Service Agreement 2001, uzavretej medzi žalobcom, Coca-Cola Ges.m.b.H a TCCEC, za platby súvisiace s marketingovými službami ohľadne nealkoholických nápojov s ochrannou známkou Bonaqua a daňový režim posúdil podľa zákona o dani z príjmov a zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Rakúskou republikou o zamedzení dvojakého zdanenia v odbore daní z príjmu a z majetku vyhlásenej v Zb. zák. č. 48/1979 Zb., pričom správca dane prekvalifíkoval tieto platby za služby na úhradu licenčného poplatku za užívanie ochrannej známky Bonaqua, a túto úhradu prijala Coca-Cola Ges.m.b.H. ako sprostredkujúca osoba a skutočným príjemcom platieb bola spoločnosť TCCEC.
12. Žalobca nesúhlasí s argumentáciu žalovaného, ktorý namieta spôsob stanovenia poplatku za marketingové služby ako mernú jednotku objemu predaja, ktorý vyslovil názor, že pri stanovení ceny za poskytovanie služieb sa zvyčajne používa metóda cost plus, resp. pri službách unikátneho charakteru metóda nezávislej trhovej ceny, nemôže viesť k záveru, že akýkoľvek iný spôsob stanovenia ceny znamená, že nedošlo k poskytnutiu služby.
13. Žalobca namieta predĺženie daňovej kontroly o 12 mesiacov, ktoré sa nejaví ako primerané, nakoľko daňovú kontrolu bolo možné predĺžiť iba v súlade s § 15 ods. 17 zákona o správe daní. Preto akékoľvek ďalšie nálezy, ktoré sa nemali týkať týchto transakcií, mali byť poskytnuté žalobcovi pred uplynutím 12 mesiacov od začatia daňovej kontroly. Keďže správca dane takto nepostupoval, boli porušené základné práva žalobcu a výsledky daňovej kontroly by nemali byť použité vo vyrubovacom konaní (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Sžf9/2007 z 19.04.2007, sp.zn. 3 Sžf/l/2009 z 29.01.2009, sp.zn. 3 Sžf/2/2009 z 29.01.2009, sp.zn. 3 Sžf/107/2009 z 08.10.2009, sp.zn. 3 Sžf/52/2010 z 01.12.2011, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 24/2010-57 z 29.06.2010).
III. Vyjadrenie žalovaného.
14. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 09.01.2015, doručeným tunajšiemu súdu dňa 14.01.2015 s tým, že považuje žalobu za nedôvodnú a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť.
15. Žalovaný uviedol, že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov vyberanej zrážkou podľa § 43 zákona o dani z príjmov za zdaňovacie obdobia 2004, 2005 a 2006, na základe oznámenia o rozšírení daňovej kontroly č.500/323/11629/2011/Reh zo dňa 24.05.2011.
16. Žalovaný konštatoval, že žalobca (ďalej ako „CCB SR“) je 100 % dcérskou spoločnosťou spoločnosti CC Beverages Holdings II B.V., Holandsko, ktorá je 100 % dcérskou spoločnosťou spoločnosti Coca- Cola Hellenic Bottling Company S.A, (ďalej len „CCHBC“). Spoločnosť CCHBC je obchodným partnerom The Coca-Cola Company (ďalej len „TCCC“) v regióne strednej a východnej Európy. Spoločnosť CCHBC je pridruženou spoločnosťou celosvetovej skupiny The Coca-Cola Export Corporation (spoločnosť TCCC so sídlom One Coca-Cola Plaza, N.W., mesto City of Atlanta, štát Georgia 30313, Spojené štáty americké). Medzi žalobcom a spoločnosťami v rámci skupiny The Coca-Cola Company nie je ekonomické prepojenie v zmysle § 2 písm. o) až r) zákona o dani z príjmov. Podľa žalovaného spoločnosť TCCC vlastní a využíva globálne portfolio nealkoholických nápojov s trhovým podielom na väčšine hlavných svetových trhoch. Výrobný proces koncentrátu (vyrába vo vlastnej réžii pre udržanie priemyselného tajomstva) zabezpečuje prostredníctvom poverených výrobcov. Obchodným zámerom spoločnosti CCHBC je zabezpečiť pre spoločnosť TCCC službu plnenia a distribúcie nealkoholických nápojov na trhoch regiónu strednej a východnej Európy.
17. K licenčnému poplatku za užívateľské licencie k softvéru SAP R/3 za rok 2005 žalovaný uviedol, že žalobca v roku 2005 zaúčtoval dokladom č. 1900006152 zo dňa 25.11.2005 na účet 518 - ostatné služby záväzok voči dodávateľovi The Coca Cola Export Corporation, Atlanta, Georgia, USA (ďalej len „TCCEC“) vo výške X.XXX.XXX,XX Sk (faktúra dodávateľa č. 100001142 zo dňa 27.05.2005 vo výške XX.XXX,-USD), ktorý predstavoval licenčný poplatok za 193 užívateľských licencií k softvéru SAP R/3 za rok 2005.
Spoločnosť TCCEC (100% dcérska spoločnosť spoločnosti TCCC) zabezpečuje vzťahy so spoločnosťami v Európe, ktoré vyrábajú, predávajú a distribuujú výrobky s ochrannými známkami patriacimi spoločnosti TCCC. Softvér SAP R/3 používajú spoločnosť TCCC a jej pridružené spoločnosti, medzi ktoré patrí žalobca, na základe rámcovej licenčnej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou SAP America, Inc. USA (ďalej len „SAP USA“) a spoločnosťou TCCC. Žalobca ako plnič výrobkov predávaných pod ochrannými známkami vo vlastníctve spoločnosti TCCC nadobudol právo na užívanie softvéru SAP R/3 na základe dodatku k rámcovej licenčnej zmluve, s účinnosťou od 01.01.2005. Podľa žalovaného z rámcovej licenčnej zmluvy medzi spoločnosťami SAP USA a TCCC ako aj z jej dodatkov vyplýva, že skutočným vlastníkom príjmu z licenčného poplatku za poskytnuté užívateľské licencie v roku 2005 bola spoločnosť SAP USA a užívateľmi licencie boli členovia skupiny TCCC. Preto spoločnosť TCCEC, ktorá fakturovala poplatok za užívateľské licencie jednotlivým členom TCCC (vrátane žalobcu), nebola vlastníkom týchto majetkových práv, ale len medzičlánkom v procese fakturácie, refakturácie, inkasa a následnej úhrady úhrnnej sumy licenčného poplatku skutočnému vlastníkovi majetkových práv k predmetnému softvéru. Preto príjem daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou - spoločnosti SAP USA, rezidenta USA z poplatku za užívateľské licencie k softvéru za rok 2005 uhradeného dňa 29.12.2005 v sume XX.XXX,- USD, ktorý po prepočte predstavuje sumu X.XXX.XXX,-SKK (komerčný kurz Tatra banky, a.s. k 29.12.2005 USD/SKK XX,XXX), podliehal podľa čl. 12 ods. 2 zmluvy medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi americkými o zamedzení dvojakého zdanenia a zabránení daňovým únikom v odbore daní z príjmov a z majetku (Zb. zák. č. 74/1994 Z.z., ďalej len „zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia medzi SR a USA“) na území Slovenskej republiky, dani vyberanej zrážkou. Na základe uvedeného žalobca ako platiteľ dane mal povinnosť (§ 43 ods. 10 zákona o dani z príjmov) zraziť daň vyberanú zrážkou dňa 29.12.2005, t.j. v deň úhrady záväzku za licenčný poplatok za užívateľské licencie k softvéru SAP R/3 voči TCCEC sprostredkujúcej spoločnosti, ktorá fakturovala licenčný poplatok za užívateľské licencie k softvéru SAP R/3, ktorý plynul skutočnému vlastníkovi spoločnosti SAP USA. Podľa zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia medzi SR a USA, daň vyberaná zrážkou predstavuje sumu XXX.XXX,-SKK (10 % zo sumy XX.XXX,-USD predstavuje X.XXX,-USD podľa prepočtu komerčným kurzom Tatra banky, a.s. k 29.12.2005.2005 USD/SKK XX,XXX). Žalobca mal túto zrazenú daň správcovi dane odviesť najneskôr do pätnásteho dňa nasledujúceho mesiaca, t.j. do 16.01.2006 a túto skutočnosť zároveň správcovi dane aj oznámiť (§ 43 ods. 11 zákona o dani z príjmov). Keďže žalobca si túto povinnosť nesplnil, porušil ust. § 43 zákona o dani z príjmov, ktorý stanovuje povinnosti platiteľa dane v súvislosti s vyberaním dane zrážkou.
18. Žalovaný poukázal na ust. § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov a na čl. 12 bodu 3 písm. b) zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia medzi SR a USA, kde výraz „licenčné poplatky“ označuje aj platby akéhokoľvek druhu platené ako náhrada za použitie alebo za poskytnutie práva na využívanie tajného vzorca. Výraz „licenčné poplatky“ rovnako zahŕňa platby pochádzajúce z poskytnutia takýchto práv alebo majetku, ktoré sú viazané na produktivitu, využívanie alebo ďalší predaj. Podľa žalovaného, podmienkou pre uplatnenie príslušnej zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia a pre čerpanie výhod z tejto zmluvy je, že osoba ktorej príjem plynie, je jeho skutočným (ekonomickým) vlastníkom a súčasne, je rezidentom príslušného štátu v zmysle zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. Skutočným vlastníkom licenčných poplatkov je osoba, ktorá je ekonomickým a právnym vlastníkom licenčných poplatkov a ktorá ich podľa daňových predpisov členského štátu, v ktorom je rezidentom, v tomto štáte zdaňuje (bod 4 komentára k čl. 12 Modelovej daňovej zmluve OECD z príjmov a majetku). Naproti tomu osoba, ktorá síce obdrží príjem z licenčného poplatku (TCCC alebo TCCEC), ale zo zmluvy alebo z legislatívy jej vyplýva povinnosť inkasovaný príjem ďalej postúpiť inej osobe (TCCC v zmysle rámcovej licenčnej zmluvy), nemôže ho ľubovoľne využiť pri svojom podnikaní, preto nemôže byť považovaná za skutočného vlastníka príjmu. Zo znenia odsekov 12.2, 13, 13.1, 14, 14.2 a 30 Komentára k čl. 12 Modelovej zmluvy vyplýva, že skutočným vlastníkom (príjemcom) licenčných poplatkov môže byť tiež poskytovateľ sublicencie (ten, ktorý má právo ďalej šíriť softvér), t.j. nadobúdateľ licencie (SAP USA), ktorý so súhlasom vlastníka práva (SAP AG, Nemecko) poskytol svoje nadobudnuté práva tretej osobe (TCCC a pridružené spoločnosti) a má právo za takto poskytnuté práva (poskytnuté TCCC a pridruženým spoločnostiam) prijímať odmenu. Avšak TCCC nie je oprávnená ďalej poskytovať právo na použitie licencie a za toto právo prijímať odmenu, preto vyberá (prijíma) licenčné poplatky od tretích osôb (pridružené spoločnosti TCCC) pre SAP USA, ako sprostredkovateľ.
19. Podľa názoru žalovaného, z rámcovej licenčnej zmluvy nevyplýva povinnosť pre TCCC ani SAP USA platiť licenčné poplatky a práve preto vyplýva pre spoločnosť SAP AG Nemecko. Spoločnosť SAP USA je rezidentom USA, preto pri úhradách žalobcu bolo možné uplatniť zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia medzi SR a USA. Podľa úvodnej časti rámcovej licenčnej zmluvy spoločnosť SAP USA poskytla licenciu spoločnosti TCCC a jej pridruženým spoločnostiam, teda nie výlučne spoločnosti TCCC, preto ide o dohodu medzi SAP USA a TCCC a jej pridruženými spoločnosťami (aj žalobcom). Ak by bola vôľa SAP USA vstúpiť do kontraktu výlučne so spoločnosťou TCCC, takúto vôľu by v zmluve prejavili tak, ako to vyplýva v bodoch 1.10, 1.19, 2.1 (zmluvné podmienky sú vždy naviazané na spoločnosť TCCC a jej pridružené spoločnosti). Z bodu 3.1 písm. a) druhý odsek rámcovej licenčnej zmluvy vyplýva, že spoločnosť TCCC a jej spriaznené osoby súhlasia, že táto licencia neumožňuje TCCC a jej spriazneným osobám sublicencovať alebo inak prenášať, udeľovať alebo prenajímať softvér SAP tretím stranám. Teda spoločnosť TCCC nemá postavenie sublicencora, ale postavenie prijímateľa licencie rovnako ako pridružené spoločnosti. Preto tvrdenie žalobcu, že uvedené práva mala nadobudnúť spoločnosť TCCC (sublicenciu), je v rozpore s rámcovou licenčnou zmluvou.
20. K úhradám za licencie k softvéru žalovaný uviedol, že vychádzal z rámcovej zmluvy z ktorej vyplýva, že spoločnosť TCCC platí za poskytnuté licencie pre všetkých užívateľov TCCC a jej pridružených spoločností, a jednotlivé pridružené spoločnosti následne platia podľa počtu nimi využívaných licencií, poplatok spoločnosti TCCC alebo TCCEC (táto ich postúpi TCCC). Uvedené preukazuje, že TCCC platí za všetky licencie, je sprostredkovateľom, ktorý vybraté licenčné poplatky postúpi spoločnosti SAP USA, teda nie je oprávnený príjem ľubovoľne užívať pri svojom podnikaní (napr. investovať), ale má povinnosť vybraté licenčné poplatky v zmysle rámcovej zmluvy uhradiť spoločnosti SAP USA.
21. K námietke aplikácie autorského práva a použitiu analógie legis žalovaný uviedol, že na výklad pojmu „počítačový program (softvér)“ nie je možné použiť autorský zákon, pretože podľa čl. 3 ods. 2 zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia medzi SR a USA, každý výraz, ktorý nie je v zmluve definovaný, bude mať pri aplikácii zmluvným štátom význam, ktorý mu patrí podľa práva zmluvného štátu upravujúceho dane, ktoré sú predmetom zmluvy. Hoci zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia medzi SR a USA má prednosť pred vnútroštátnym daňovým predpisom, avšak keďže pojem „počítačový program (softvér)“ nie je definovaný v čl. 3 ani v čl. 12 zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia medzi SR a USA, v zmysle § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov, je uložená povinnosť aplikovať vnútroštátny daňový predpis (zákon o dani z príjmov). Z §16 ods. 1 písm. e) bod 1 zákona o dani z príjmov vyplýva, že odplaty za poskytnutie počítačových programov (softvér) spadajú do kategórie tzv. priemyselných licenčných poplatkov, takže klasifikácia softvéru je riešená vo vnútroštátnom daňovom zákone, preto použitie analógie legis s autorským zákonom nie je dôvodné.
22. Žalovaný k Pokynu Ministerstva financií SR č. 3399/1998-62 uviedol, že tento bol vydaný za účelom výkladu zákona o dani z príjmov a patrí z pohľadu teórie správneho práva medzi vnútorné predpisy (interné normatívne akty). Pokyny nesmú byť v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, internými predpismi vyšších služobne nadriadených orgánov. Podľa § 103 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, ministerstvo je oprávnené vydať metodické usmernenie na zabezpečenie jednotnej aplikácie zákona a osobitných zákonov a je pre orgány vykonávajúce správu daní záväzné; tým nie je dotknuté právo daňového subjektu domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou
23. Žalovaný k námietke, že Komentár nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky uviedol, že Slovenská republika ako členský štát OECD je povinná uzatvárať medzinárodné zmluvy, ktoré sú nadradené vnútroštátnemu daňovému predpisu, podľa vzoru Modelovej zmluvy a pri ich výklade je povinná pridržiavať sa komentára k tomuto modelu (čl. 5 Dohovoru o Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj uverejnený v Zbierke zákonov SR č. 141/2001 Z.z.).
24. Žalovaný k softvéru SAP R/3 uviedol, že ide o produkt, ktorý bol prispôsobený na osobitné požiadavky žalobcu ako užívateľa. Implementácia softvéru v sume cca XX Y.. SKK (podľa vyjadrenia splnomocneného zástupcu žalobcu uvedená suma nie je cenou softvéru, ale ide o odmenu za úpravy softvéru) trvala viac ako jeden rok a podľa implementačného projektu predloženého žalobcom zahŕňala
prenos dát zo starých systémov, nastavenie BASIS - SAP Interface (rozhrania), nastavenie ostatných interface súvisiacich so SAP na základe BBP dokumentácie. Správca dane na základe analýzy dokumentov predložených žalobcom dospel k názoru, že pri implementácii softvéru v uvedenom rozsahu nešlo o „menšie úpravy a technické nastavenie parametrov softvéru“, ale išlo o rozsiahle úpravy a modifikácie softvéru, ktorý používa žalobca od roku 2005. Správca dane pri posudzovaní charakteru softvéru SAP/R3 hodnotil možnosť akýchkoľvek úprav softvéru a ich realizáciu. Dôkazom toho, že softvér bol pre nadobúdateľa prispôsobený je rozsiahla implementácia softvéru SAP R/3 v celkovej sume cca 27 mil. SKK, ktorá trvala viac ako jeden rok a podľa implementačného projektu zahŕňala aj prenos dát zo starých systémov, nastavenie BASIS - SAP Interface (rozhrania) a nastavenie ostatných interface súvisiacich so softvérom SAP na základe BBP dokumentácie, čo si vyžaduje prispôsobenie softvéru preprogramovaním, t.j. zásah do zdrojového kódu softvéru (zápisnica z miestneho zisťovania č. 500/323/17050/11/Fis zo dňa 05.08.2011 a jej prílohy).
25. Žalovaný k licenčnému poplatku za právo na použitie ochrannej známky minerálnej vody Matúšov prameň uviedol, že žalobca v roku 2004 zaúčtoval záväzok voči spoločnosti Coca-Cola Slovakia, s.r.o. (ďalej len „CC SR“) vo výške XX.XXX,XX EUR (faktúra č. 1800000013 zo dňa 31.12.2004) z ktorej vyplýva, že ide o poplatok za služby vykonané v roku 2004 v zmysle zmluvy č. SK- CBA-0000000022, uzavretej medzi CC SR a žalobcom. Služby súvisia s marketingom minerálnej vody s ochrannou známkou Matúšov prameň, podľa ktorej mala spoločnosť CC SR napomáhať žalobcovi pri marketingových aktivitách v súvislosti s podnikaním s minerálnou vodou Matúšov prameň (stratégia predaja, propagácia trhu, výskum a vývoj podnikania plniča nápojov CCB SR a jeho vyhodnocovanie, podporu vo všetkých fázach podnikania CCB SR vrátane odporúčaní na zlepšenie jeho výsledkov). Úhradu záväzku žalobca zaúčtoval faktúrou č. 2000208446 zo dňa 23.12.2005 vo výške X.XXX.XXX,XX Sk. Za účelom preukázania poskytnutia uvedených marketingových činností spoločnosťou CC SR, žalobca predložil doklady a to prezentáciu (SL-water share of volume 2004 NCB-Slovakia, jún 2004), ktorá obsahuje grafy s objemami predaja minerálnych vôd v členení podľa druhu konzumentov v období od 05/2003 do 05/2004. Uvedenú prezentáciu vyhodnotil správca dane, že táto neobsahuje žiadne návrhy, riešenia ani odporúčania pre žalobcu v súvislosti s podnikaním s minerálnou vodou Matúšov prameň. Druhá prezentácia (rozvojová stratégia pre umiestňovanie značky portfólia balených vôd TCCC-Developing Brand Positioning Strategy for the Packaged Water Portfolio of KO), ktorá rozoberá reklamnú stratégiu pre jednotlivé typy konzumentov, podľa správcu dane sa nezameriava na produkty predávané na slovenskom trhu, ale na portfólio minerálnych vôd distribuovaných na českom trhu. Tretia prezentácia (Optimized NCB MHU V3 updated ver 2) sa taktiež zameriava na český trh nealkoholických nesýtených nápojov. Ako štvrtý doklad bol projekt (Projekt športového uzáveru Infuse Capt), ktorý analyzuje systém použitia športového uzáveru, jeho výhody pre konzumentov, avšak nepreukazuje, že táto prezentácia nebola súčasťou iných marketingových aktivít, napríklad v rámci Marketingového programu pre Slovensko (zmluva SK CBA - 0000000023). Podľa názoru žalovaného, predložené doklady nevyhodnocujú výskum a vývoj podnikania plniča nápojov, nie sú podporou podnikania žalobcu, ani odporúčaním na zlepšenie výsledkov tak, ako bolo dohodnuté v zmluve medzi spoločnosťou CC SR a žalobcom.
26. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca sa v roku 2004 podieľal na marketingových aktivitách v súvislosti s portfóliom produktov s ochrannou známkou spoločnosti TCCC, medzi ktoré patrí aj Matúšov prameň, na základe zmluvy SK CBA - 0000000023 účinnej od 1.1.2004 do 31.12.2004 k Marketingovému programu pre Slovensko, ktorú uzatvorili spoločnosť CC SR a žalobca, so súhlasom spoločnosti TCCEC. Zmluvné strany sa dohodli na zdieľanom marketingovom rozpočte na ročnej báze pre účely zvýšenia predaja produktov vyrábaných pod ochrannou známkou spoločnosti TCCC prostredníctvom marketingu, reklamy a promo služieb. Podľa rozpočtu Marketingového programu 2004 pre Slovensko, každá zmluvná strana (t.j. spoločnosť CC SR a žalobca) mala vynaložiť na marketingové aktivity sumu XX Y.. Sk, za účelom vytvorenia aktíva pre ochranné známky jednotlivých nápojov, zabezpečiť rast predaja výrobkov s týmito ochrannými známkami, ktorých vlastníkom je spoločnosť TCCC. Žalobca sumu vynaloženú na tieto marketingové činnosti znášal v plnom rozsahu na svoje vlastné náklady a spoločnosť CC SR vynaloženú sumu nákladov vrátane ziskovej prirážky vyfakturovala spoločnosti TCCEC ako protihodnotu za vykonané marketingové služby. Podľa názoru správcu dane, suma za marketingové služby zaplatená žalobcom spoločnosti CC SR na základe zmluvy č. SK-CBA-0000000022 je v spoločnosti CC SR považovaná za preddavok sumy, ktorú je jej povinná zaplatiť spoločnosť TCCEC za vykonané marketingové činnosti na základe zmluvy SK CBA
- 0000000023 (poznámky k účtovnej závierke spoločnosti CC SR za rok 2006 a z doplňujúcich vysvetlení
za rok 2004 až 2006). Preto príjmy spoločnosti CC SR z poplatku za marketingové služby vykonávané pre žalobcu sú prefakturáciou podľa zmluvy o plnení nápojov (Bottler's Agreement) a prefakturácia je chápaná ako platba vopred od materskej spoločnosti TCCEC, keďže spoločnosť CC SR svoje náklady na marketingové služby poskytované v súvislosti s ochrannými známkami patriacimi spoločnosti TCCC prefakturuje na materskú spoločnosť TCCEC. Takže suma zaplatená za marketingové služby spoločnosti CC SR na základe zmluvy č. SK-CBA-0000000022 je príjmom spoločnosti TCCEC, ktorá žalobcovi žiadne marketingové služby neposkytla.
27. Žalovaný k licenčnému poplatku za právo na použitie ochrannej známky minerálnej vody Bonaqua uviedol, že žalobca v roku 2005 účtovným dokladom č. 1900000622 zo dňa 11.02.2005 zaúčtoval záväzok voči spoločnosti Coca-Cola Ges.m.b.H., Viedeň, Rakúsko (ďalej len „Coca-Cola Ges.m.b.H.“) vo výške X.XXX.XXX,XX Sk (faktúra č. 1800000080 zo dňa 15.12.2004), pričom z faktúry vyplýva, že ide o poplatok za služby poskytované veriteľom (poskytovateľom služby) v súvislosti s marketingom nealkoholických nápojov predávaných pod ochrannou známkou Bonaqua za obdobie od januára do novembra 2004. Správca dane z účtovného dokladu č. 1900002107 zo dňa 02.05.2005 zistil, že žalobca v roku 2005 týmto zaúčtoval na účet 395 - Vnútorné zúčtovanie záväzok voči spoločnosti Coca-Cola Ges.m.b.H., sumu XXX.XXX,XX Sk (faktúra č. 180000013 zo dňa 25.02.2005) za služby poskytnuté veriteľom (poskytovateľom služby) v súvislosti s marketingom nealkoholických nápojov predávaných pod ochrannou známkou Bonaqua za obdobie december 2004. Správca dane z dokladu č. 2000118311 zo dňa 22.07.2005 zistil, že žalobca zaúčtoval úhradu obidvoch vyššie uvedených záväzkov voči spoločnosti Coca-Cola Ges.m.b.H. vo výške X.XXX.XXX,XX Sk (faktúra č. 1800000080 z 15.12.2004, faktúra č. 180000013 z 25.02.2005). Fakturované služby boli žalobcovi poskytované na základe zmluvy Bonaqua Service Agreement 2001, ktorá bola uzavretá medzi spoločnosťami TCCEC, Coca-Cola Ges.m.b.H. a žalobcom.
28. V súvislosti s preukázaním marketingových služieb poskytnutých v roku 2004, žalobca v priebehu daňovej kontroly ako prílohu k e-mailu z 27.07.2012 predložil správcovi dane prezentáciu (SL-water share of volume 2004 NCB-Slovakia, jún 2004), ktorá obsahuje grafy s objemami predaja minerálnych vôd v období od 05/2003 do 05/2004, avšak neobsahuje žiadne riešenia, odporúčania pre žalobcu, preto podľa názoru správcu dane nie je preukázané, že spoločnosť Coca-Cola Ges.m.b.H. v roku 2004 skutočne poskytla marketingové služby podľa zmluvy o poskytovaní marketingových služieb. Uvedené nevyplýva ani z dokladov predložených žalobcom na základe výzvy správcu dane z 11.10.2012, t.j., že predložená dokumentácia súvisí s plnením predmetu zmluvy Bonaqua Service Agreement 2001 s marketingovými aktivitami súvisiacimi s nápojmi s ochrannou známkou Bonaqua, ktoré mali byť vykonané v roku 2004 spoločnosťou Coca-Cola Ges.m.b.H..
29. Preklasifikáciu správcom dane tzv. „service fee“ na licenčný poplatok, žalovaný vyhodnotil ako dôvodný, nakoľko došlo k zaúčtovaniu tzv. „service fee“ v účtovníctve žalobcu a k započítaniu tržieb spoločnosti CC SR (zápisnica z miestneho zisťovania v spoločnosti CC SR č. 9900404/5/1446136/2012 zo dňa 03.07.2012). Podľa zmluvy Bonaqua Service Agreement 2001 mala spoločnosť CC SR pomáhať žalobcovi pri marketingových aktivitách v súvislosti s podnikaním s nápojmi Bonaqua (stratégia predaja, získanie trhu, vytváranie imidžu produktu, jeho umiestnenie na trhu, výskum a vývoj výroby, predaja), t.z., že malo ísť o poskytovanie marketingových činností nad rámec Marketingového programu pre Slovensko pre r. 2004 na základe zmluvy SK CBA - 0000000023 účinnej od 01.01.2004 do 31.12.2004, ktorú uzatvorili CC SR a žalobca, so súhlasom spoločnosti TCCEC.
30. K výkladu pojmu „skutočného vlastníka príjmu“ sa žalovaný vymedzil v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve a aplikácii zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia medzi SR a Rakúskom, že pri úhradách daňovníkovi s obmedzenou daňovou povinnosťou je potrebné uplatniť zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia medzi štátom zdroja a štátom rezidencie skutočného vlastníka vyplácaných príjmov. Podmienkou pre uplatnenie príslušnej medzinárodnej zmluvy a čerpanie výhod z nej vyplývajúcich je pri úhradách daňovníkovi s obmedzenou daňovou povinnosťou preukázať, že bol skutočným (ekonomickým) vlastníkom príjmu a súčasne, že bol rezidentom štátu v zmysle zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. Pojem „skutočný vlastník príjmu“ musí byť vykladaný podľa medzinárodného práva. Za zdroj interpretácie pojmu, žalovaný použil Komentár k Modelovej zmluve, ktorý „skutočného vlastníka“ definuje. Preto ak zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia medzi SR a Rakúskom tento pojem neobsahuje, nie je možné túto skutočnosť charakterizovať ako zásadný rozdiel v znení tohto článku a je potrebné, aby sa výrazy „licenčné poplatky majúce zdroj v jednom
zmluvnom štáte (SR) poberané osobou, ktorá má bydlisko alebo sídlo v druhom zmluvnom štáte“ (podľa zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia) vykladali s ohľadom na význam pojmu „skutočne vlastnené rezidentom“. Keďže Rakúsko patrí medzi členské štáty OECD, je pri uzatváraní zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia potrebné postupovať v súlade s Modelovou zmluvou a výkladom jej komentárov. Do tejto skupiny zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia patrí aj zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia medzi SR a Rakúskom, ako aj zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia medzi SR a USA. Žalovaný je názoru, že Komentár k Modelovej zmluve sa považuje za prostriedok výkladu, ktorý sa používa na potvrdenie významu, ktorý vyplýva z použitia článku 31. (Zásady a princípy medzinárodného obyčajového práva kodifikované Viedenským dohovorom o zmluvnom práve, vrátane pravidiel uvedených v článkoch 26 a 31 dohovoru).
31. Žalovaný k spôsobu výpočtu poplatku za marketingové služby týkajúce sa licenčných poplatkov za právo na použitie ochrannej známky Bonaqua a Matúšov prameň uviedol, že z dokladu predloženým žalobcom e-mailom dňa 15.08.2012 vyplýva, že poplatok bol kalkulovaný podľa objemu predaja nealkoholických nápojov vyjadreného v merných jednotkách objemu predaja nápojov (unit case). Uvedený spôsob výpočtu odmeny indikuje, že predmetom fakturácie poplatku za marketingové služby (service fee) neboli v skutočnosti marketingové aktivity, ale licenčné poplatky za právo na používanie ochrannej známky Matúšov prameň a Bonagua. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na Smernicu OECD o transferovom oceňovaní pre nadnárodné spoločnosti a správu daní (ďalej len „Smernica OECD“), ktorá sa aplikuje na vzťahy medzi závislými osobami na dodržanie princípu nezávislého vzťahu (čl. 9 príslušných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia, ako aj § 18 ods. 1 zákona o dani z príjmov) a určuje metódy stanovenia cien za služby.
32. K námietke predĺženia lehoty na výkon daňovej kontroly žalovaný uviedol, že správca dane pre účely zistenia alebo preverenia základu dane vykonáva dokazovanie, pri ktorom postupuje v zmysle § 2, § 15, § 29 a § 32 zákona o správe daní. Správca dane informoval žalobcu o svojich zisteniach, vyhodnotení dôkazov a vyjadrení predložených žalobcom v priebehu daňovej kontroly, ktorými disponoval a žalobca mal možnosť vyjadriť sa k zisteniam, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby boli v Protokole uvedené vyjadrenia žalobcu (§ 15 ods. 5 zákona o správe daní). Zo strany žalobcu nebola vznesená žiadna námietka, požiadavka, návrh dôkazov, ani podané vyjadrenie. Až na ústnom pojednávaní dňa 03.08.2011 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 500/323/16923/2011/Reh) sa žalobca vyjadril k požiadavke správcu dane na predloženie dokladov, že získanie dokumentov je náročné, keďže ich zabezpečuje z Grécka a Rakúska. Preto správca dane predlžoval žalobcovi termíny na predloženie dokladov a tým došlo k predĺženiu trvania kontroly. Žalobca predkladal neúplné a nejasné informácie k preverovaným transakciám no napriek tomu, že väčšina dokumentov bola v anglickom jazyku, správca dane nepožadoval ich preklad do slovenského jazyka (výnimka Zmluva o plnení nápojov - Bottler's Agreement a licenčná zmluva k softvéru SAP). Žalobca svojím prístupom k požiadavkám správcu dane ovplyvnil priebeh a dĺžku trvania daňovej kontroly, čo bolo jedným z dôvodov, prečo správca dane požiadal o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Pred ukončením kontroly správca dane oboznámil žalobcu so zisteniami z daňovej kontroly (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9900404/5/1973507/2012 zo dňa 26.07.2012) na základe dokumentov ktoré mal k dispozícii. Správca dane postupoval v súlade s daňovým poriadkom a daňovými predpismi, čo potvrdzuje skutočnosť, že žalobca podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní, možnosť podať námietky proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly, nevyužil. Kontrola transakcií so zahraničnými závislými osobami, kontrola transferového oceňovania a správnosti uplatnenia zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia je zložitou oblasťou daňovej kontroly, ktorá si vyžaduje komplikované a náročné získavanie informácii a dokazovanie. A keďže daňová kontrola dane z príjmov za roky 2004, 2005, 2006 a kontroly dane z príjmov vyberanej zrážkou za roky 2005, 2006 sa jednalo o kontrolu transakcií medzi zahraničnými závislými osobami, predĺženie daňovej kontroly o 12 mesiacov bolo v súlade s § 15 ods. 17 zákona o správe daní.
33. Žalovaný k dokladu Moody' s Investors Service uviedol, že žalobca je dcérskou spoločnosťou spoločnosti CCHBC, ktorá je jedným z obchodných partnerov spoločnosti TCCC v regióne strednej a východnej Európy. Hlavným obchodným zámerom spoločnosti CCHBC je zabezpečiť pre spoločnosť TCCC službu plnenia a distribúcie nealkoholických nápojov na trhoch regiónu strednej a východnej Európy prostredníctvom dcérskych spoločností v regióne, medzi ktoré patrí aj žalobca. Model vlastníckej štruktúry uvedený vo vnútropodnikovom profile spoločnosti CCHBC z júna 2009, ktorý je uplatnený aj pri minerálnej vode Matúšov prameň potvrdzuje, že aktíva na zabezpečenie výroby minerálnej vody
Matúšov prameň sú vo vlastníctve žalobcu, ktorý je časťou konsolidovaného celku spoločnosti CCHBC, avšak z údajov Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky v registri obchodných známok vyplýva, že majiteľom obchodnej známky Matúšov prameň je spoločnosť TCCC. To, že spoločnosť Moody' s Investors Service vykonala analýzu až v júni 2009 nevyvracia, že uvedená štruktúra platila aj v zdaňovacom období 2005.
34. Žalovaný má za to, že v svojom rozhodnutí č. 1100301/1/425645/2014/5014 zo dňa 25.09.2014 sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, svoje argumenty uviedol zrozumiteľne, uviedol dostatok dôkazov, ktoré preukazujú závery, ktoré prijal správca dane ako aj odvolací orgán. Na základe uvedeného navrhuje žalobu zamietnuť.
IV. Replika žalobcu.
35. V replike žalobca opäť poukázal na nesprávne právne posúdenie platby za 193 užívateľských licencií k softvéru SAP R/3 a odkazuje na svoje odôvodenie v časti III. žaloby. Zdôraznil, že § 16 ods. 1 písm. e) bod 1 zákona o dani z príjmov pojem „počítačový program (softvér)“ nedefinuje, ale iba zaraďuje odplaty za poskytnutie práva na použitie alebo za použitie počítačového programu (softvéru) medzi také príjmy, ktoré sa považujú za príjmy zo zdrojov na území Slovenskej republiky. Preto nie je možné bez ďalšieho odvodzovať, či dané príjmy patria pod režim čl. 12 ods. 3 písm. a) alebo písm. b) Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA (ktorá má prednosť pred zákonom o dani z príjmov) a zároveň ani kde sa tieto zdaňujú, pretože to je úlohou zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia ( rozsudok Mestského súdu v Prahe č. 38 Ca 510/2001-91 z 30.09.2004). Správca dane bez akéhokoľvek zákonného základu podradil počítačový program (softvér) pod pojem tajný vzorec a tomu podradil zodpovedajúce príjmy, režimu ich zdanenia v štáte ich zdroja s poukazom na čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 3 písm. b) Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA. Uvedená zmluva pojem tajný vzorec používa v čl. 12 ods. 3 písm. b) v ktorom vypočítava predmety priemyselného vlastníctva, avšak tento pojem nedefinuje, rovnako ani právne predpisy SR v oblasti daní (ani v inej oblasti). Uvedené žalobca namietal v časti III. str. 9 a 10 žaloby.
36. Podľa žalobcu záver správcu dane, ktorý považuje americkú spoločnosť SAP USA za skutočného vlastníka príjmu z odplaty za softvér SAP R/3 a spoločnosti TCCEC a TCCC vyhodnotil ako sprostredkujúce, t.j. medzičlánky, nemá dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní. Rámcová licenčná zmluva SAP R/3 upravuje, že „inkasujúcou“ spoločnosťou licenčných platieb od TCCC je spoločnosť SAP USA, avšak rovnako uvádza, že „vlastník licencie k softvéru SAP R/3“ a „spoločnosť, ktorá udelila oprávnenie SAP USA na ďalšie šírenie licencie k softvéru SAP pre tretie osoby“ je nemecká spoločnosť SAP AG, Nemecko.
37. Žalobca opäť namieta nesprávne právne posúdenie ním vykonaných platieb a to faktúry č. 1800000013 v prospech CC SR za služby súvisiace s marketingom minerálnej vody Matúšov prameň na základe zmluvy o poskytovaní služieb medzi žalobcom a CC SR; faktúr č. 1800000080 a č. 1800000013 v prospech Coca-Cola Ges.m.b.H., Rakúsko za služby súvisiace s marketingom nealkoholických nápojov Bonaqua na základe Bonaqua Service Agreement uzavretej medzi žalobcom, Coca-Cola Ges.m.b.H., Rakúsko a TCCEC, ktoré podľa správcu dane nepredstavovali platby za marketingové služby, ale mali byť platbami licenčných poplatkov za právo na používanie ochranných známok Matúšov prameň a Bonaqua uhradených žalobcom v prospech TCCEC, kde spoločnosti CC SR a Coca-Cola Ges.m.b.H., Rakúsko v rámci toku uvedených platieb vystupovali ako sprostredkovatelia. Žalovaný ignoroval dôkazy, ktoré jednoznačne svedčia podľa svojej povahy o poskytnutých službách a je neprípustné, aby žalovaný urobil takýto záver iba s odôvodnením, že tieto dôkazy môžu dokumentovať poskytnutie služieb podľa inej zmluvy. Žalovaný je povinný jasne zdôvodniť a preukázať, že dôkazy predložené žalobcom sa netýkajú služieb podľa určitej zmluvy, alebo že sa týkajú služieb podľa inej zmluvy.
38. Žalobca opakovane poukazuje na zistenia daňového úradu z miestneho zisťovania v spoločnosti CC SR o ktorých nebol vopred upovedomený, nebol k nim prizvaný a namieta nezákonnosť získaných dôkazov (časť VIII. žaloby). Rovnako opäť namietal dĺžku trvania daňovej kontroly, ktorá nebola ukončená v 6 mesačnej lehote v zmysle § 15 ods. 17 zákona o správe daní, ale bola predĺžená o ďalších 12 mesiacov. Zistenia ostatných transakcií mali byť komunikované žalobcovi pred uplynutím 6-ich resp. 12-ich mesiacov od začatia daňovej kontroly. A keďže sa tak nestalo, boli porušené základné práva žalobcu (daňový úrad nepostupoval v súlade s § 2 ods. 2 zákona o správe daní) a výsledky daňovej
kontroly nemali byť použité vo vyrubovacom konaní (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/9/2007 z 19.04.2007, sp. zn. 3 Sžf/1/2009 z 29.01.2009 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 24/2010-57 z 29.06.2010).
V. Administratívne konanie.
39. Z administratívneho spisu súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobia 2004, 2005 a 2006 na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 500/323/2690/11/Reh zo dňa 03.02.2011. Daňová kontrola reálne začala dňa 18.02.2011. Správca dane požiadal o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly o dvanásť mesiacov, listom z 23.06.2011. Daňové riaditeľstvo SR žiadosti vyhovelo listom z 28.06.2011. Z daňovej kontroly bol vyhotovený protokol o výsledku z daňovej kontroly č. 9900404/5/2066540/2012 z 02.08.2012. Žalobca predložil vyjadrenie k protokolu dňa 13.08.2012, v dôsledku ktorého bol vypracovaný Dodatok č. 1/2012 k protokolu a Protokol o výsledku z daňovej kontroly bol so žalobcom prerokovaný dňa 17.08.2012. Súčasťou administratívneho spisu je dodatočný platobný výmer na daň vyberanú zrážkou č. 9900404/5/2369491/2012 zo dňa 30.08.2012, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň z príjmov vyberanú zrážkou za zdaňovacie obdobie roku 2005 v sume XX.XXX,XX EUR. V zmysle odôvodenia žalobca v zdaňovacom období roku 2005 nezrazil a neodviedol žiadnu daň z príjmov vyberanú zrážkou v zmysle § 43 ods.11 zákona o dani z príjmov, pričom predmetnému zdaneniu podliehal licenčný poplatok za užívateľské licencie k softvéru SAP R/3, licenčný poplatok za právo na používanie ochrannej známky minerálnej vody Matúšov prameň za rok 2004 a licenčný poplatok za právo na používanie ochrannej známky Bonaqua za rok 2004. Správca dane v priebehu odvolacieho konania výzvou č. 9900404/5/2918629/2012 zo dňa 11.10.2012 vyzval žalobcu v zmysle § 46 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov na doplnenie dôkazov ku skutočnostiam uvedeným v odvolaní zo dňa 19.09.2012 a doplnenia odvolania z 03.10.2012, o náležitosti uvedené v § 46 ods. 4 písm. e) zákona o správe daní (aby v súvislosti s nápojmi s ochrannou známkou Bonaqua, ktoré boli fakturované spoločnosťou Coca- Cola Ges.m.b.H., Rakúsko predložil kompletnú dokumentáciu k poskytnutiu marketingových služieb spoločnosťou Coca-Cola Ges.m.b.H., Rakúsko v roku 2004 v zmysle zmluvy o poskytovaní služieb v súvislosti s nápojmi Bonaqua 2001, dôkazy preukazujúce poskytnutie marketingových služieb v súvislosti s nápojmi s ochrannou známkou Bonaqua v roku 2004 zahrnutých do faktúr od spoločnosti Coca-Cola Ges.m.b.H., Rakúsko v účtovníctve spoločnosti CCB SR). V dôsledku následnej korešpondencie a vykonávaním dokazovania, správca dane rozhodnutím z 11.12.2012 odvolacie konanie prerušil do odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií. Listom z 08.11.2013 správca dane oznámil žalobcovi pokračovanie v daňovom konaní vo veci odvolania. Žalovaný o odvolaní rozhodol pod č. 1100301/1/170525/2014/5014 dňa 03.04.2014 tak, že prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V zmysle indícií odvolacieho orgánu, správca dane vo veci konal a vydal rozhodnutie, ktoré je predmetom súdneho prieskumu č.9900440/5/2461516/14/GieZ zo dňa 04.06.2014, ktorým žalobcovi vyrubil daň z príjmov vyberanú zrážkou za zdaňovacie obdobie roku 2005 v sume XX.XXX,XX EUR. O odvolaní žalobcu zo dňa 27.06.2014 rozhodol žalovaný pod č.1100301/1/425645/2014/5014 dňa 25.09.2014 tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil.
VI. Konanie pred Krajským súdom.
40. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo ( § 27 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia ako aj postup správnych orgánov boli v súlade so zákonom a žalobu zamietol rozsudkom sp.zn. 6S/260/2014-274 zo dňa 15.03.2018 v spojení s opravným uznesením sp.zn. 6S/260/2014-338 zo dňa 18.06.2018.
41. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť v ktorej uviedol, že v konaní pred krajským súdom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP), že krajský súd vec nesprávne právne posúdil (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (§440 ods. 1 písm. h) SSP).
42. O kasačnej sťažnosti žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 10Sžfk/66/2018 zo dňa 22.10.2019, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6S/260/2014-274 zo dňa 15.03.2018 v spojení s opravným uznesením sp.zn. 6S/260/2014-338 zo dňa 18.06.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že konajúci súd sa bude musieť vysporiadať s argumentáciou žalobcu a bude povinný v svojom rozhodnutí uviesť relevantné dôvody na ktorých svoje rozhodnutie založil a tieto presvedčivo odôvodniť.
VII. Verejné vyhlásenie rozsudku.
43. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 9 ods. 1 SSP rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 11.11.2021, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR.
VIII. Právne posúdenie.
44. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods.1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo (§27 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutia orgánu verejnej správy je potrebné zrušiť.
45. Žaloba bola podaná tunajšiemu súdu počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
- O.s.p. (zák.č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý v piatej časti upravoval problematiku súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov verenej správy. Tento zákon bol v časti týkajúcej sa správneho súdnictva s účinnosťou od 01.07.2016 nahradený Správnym súdnym poriadkom - SSP. Obidva tieto zákony obdobne upravujú otázky vymedzenia rozsahu rozhodnutí správnych orgánov, ktoré podliehajú súdnemu preskúmaniu na návrh účastníka správneho konania.
46. Podľa § 2 ods. 1 zák.č.162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
47. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
48. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
49. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
50. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.
51. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.
52. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní účinný v čase začatia daňovej kontroly, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
53. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní účinný v čase začatia daňovej kontroly, správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
54. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní účinný v čase začatia daňovej kontroly, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
55. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní účinný v čase začatia daňovej kontroly, daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, 6ee) alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.
56. Podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní účinný v čase začatia daňovej kontroly, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.
57. Podľa § 15 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní účinný v čase začatia daňovej kontroly, ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.
58. Podľa § 3 ods. 1 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
59.Podľa § 3 ods. 2 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
60.Podľa § 3 ods. 3 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
61. Podľa § 3 ods. 5 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
62. Podľa § 3 ods. 6 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane.
63. Podľa § 3 ods. 7 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
64. Podľa § 15ods. 1 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, daňové priznanie je povinný podať každý, komu táto povinnosť vyplýva z osobitných predpisov, alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania.
65. Podľa § 24 ods. 1 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
66. Podľa §24 ods. 2 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
67. Podľa §24 ods. 4 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
68. Podľa § 44 ods. 1 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
69. Podľa § 46 ods. 8 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
70. Podľa § 46 ods. 9 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.
71. Podľa § 46 ods. 10 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov.
72. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
73. Podľa § 1 ods. 2 zák.č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, Medzinárodná zmluva, ktorá bola schválená, ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo dohoda, ktorá bola uzatvorená alebo schválená vládou Slovenskej republiky a ktorá upravuje zdanenie a s tým súvisiace právne vzťahy vo vzťahu k nesamosprávnym územiam, ktoré v medzinárodných vzťahoch vystupujú samostatne (ďalej len "medzinárodná zmluva"), má prednosť pred týmto zákonom.
74. Podľa § 16 ods. 1 písm. e) zák.č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, príjmom zo zdrojov na území Slovenskej republiky daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou je príjem z úhrad od daňovníkov s neobmedzenou daňovou povinnosťou a od stálych prevádzkarní daňovníkov s obmedzenou daňovou povinnosťou, ktorými sú 1. odplaty za poskytnutie práva na použitie alebo za použitie predmetu priemyselného vlastníctva, počítačových programov (softvér), návrhov alebo modelov, plánov, výrobno-technických a iných hospodársky využiteľných poznatkov (know-how), 2. odplaty za poskytnutie práva na použitie alebo za použitie autorského práva alebo práva príbuzného autorskému právu.
75. Podľa § 43 ods. 1 zák.č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, z príjmov podľa odsekov 2 a 3 sa daň vyberá zrážkou, pričom sa použije sadzba dane podľa § 15.
76. Podľa § 43 ods. 2 zák.č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, daň z príjmov plynúcich zo zdrojov na území Slovenskej republiky daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou okrem príjmov plynúcich stálej prevádzkarni týchto daňovníkov ( § 16 ods. 2) sa vyberá zrážkou, ak ide o príjmy podľa § 16 ods. 1 písm. c), d) a e) prvého, druhého a štvrtého bodu, úroky a iné výnosy z poskytnutých úverov a pôžičiek a z derivátov podľa osobitného predpisu.
77. Podľa § 43 ods. 12 zák.č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, ak platiteľ dane nevykoná zrážku dane alebo zrazenú daň včas neodvedie, bude sa od neho vymáhať rovnako ako ním nezaplatená daň. Podobne sa postupuje, ak platiteľ dane nezrazí daň v správnej výške.
78. Podľa čl.4 Viedenského dohovoru, tento dohovor sa vzťahuje len na zmluvy uzavreté medzi štátmi až potom, keď dohovor nadobudol voči nim platnosť, bez ujmy všetkých pravidiel v ňom obsiahnutých, vzťahujúcich sa na zmluvy podľa medzinárodného práva nezávisle na tomto dohovore.
79. Podľa čl. 31 ods.1 Viedenského dohovoru, zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy.
80. Podľa čl. 31 ods.2 Viedenského dohovoru, na účely výkladu zmluvy sa okrem textu, včítane preambuly a príloh, celkovou súvislosťou rozumie:
a) každá dohoda vzťahujúca sa na zmluvu, ku ktorej došlo medzi všetkými stranami v súvislosti s uzavretím zmluvy; b) každá listina vyhotovená jednou alebo viacerými stranami v súvislosti s uzavretím zmluvy a prijatá ostatnými stranami ako listina vzťahujúca sa na zmluvu.
81. Podľa čl. 31 ods.3 Viedenského dohovoru, spolu s celkovou súvislosťou bude sa brať zreteľ: a) na každú neskoršiu dohodu týkajúcu sa výkladu zmluvy alebo vykonávania jej ustanovení, ku ktorej došlo medzi stranami; b) na akúkoľvek neskoršiu prax pri vykonávaní zmluvy, ktorá založila dohodu strán týkajúcu sa jej výkladu; c) na každé príslušné pravidlo medzinárodného práva použiteľné vo vzťahoch medzi stranami.
82. Podľa čl. 31 ods.4 Viedenského dohovoru, výraz sa bude chápať v osobitnom zmysle, ak sa potvrdí, že to bolo úmyslom strán.
83. Podľa čl. 32 Viedenského dohovoru, doplnkové prostriedky výkladu, včítane prípravných materiálov na zmluve a okolností, za ktorých sa zmluva uzavrela, možno použiť buď pre potvrdenie významu, ktorý vyplýva z použitia článku 31, alebo pre určenie významu, keď výklad urobený podľa článku 31a) buď ponecháva význam nejednoznačným alebo nejasným; alebo b) vedie k výsledku, ktorý je zrejme protizmyselný alebo nerozumný.
84. Podľa čl. 1 oznámenia č. 74/1994 Z.z., zverejnené v zb.zák.č. 21/1994 Z.z. o Zmluve medzi SR a USA, táto zmluva sa vzťahuje na osoby, ktoré sú rezidentmi v jednom alebo oboch zmluvných štátoch (rezidenti), pokiaľ v zmluve nie je ustanovené inak.
85. Podľa čl. 12 oznámenia č. 74/1994 Z.z. o Zmluve medzi SR a USA, 1. Licenčné poplatky majúce zdroj v jednom zmluvnom štáte, ktoré skutočne vlastní rezident druhého zmluvného štátu, môžu byť zdanené v tomto druhom štáte.
2. Licenčné poplatky uvedené v odseku 3 písm. a), ktoré skutočne vlastní rezident zmluvného štátu, môžu byť zdanené iba v tomto štáte. Licenčné poplatky uvedené v odseku 3 písm. b) môžu byť zdanené tiež v zmluvnom štáte, v ktorom je ich zdroj, a to v súlade s právnymi predpismi tohto štátu, avšak ak je skutočný vlastník licenčných poplatkov rezidentom druhého zmluvného štátu, daň takto stanovená nepresiahne 10 % hrubej sumy licenčných poplatkov.
3. Výraz "licenčné poplatky" na účely tejto zmluvy označuje platby akéhokoľvek druhu platené ako náhrada za použitie alebo za poskytnutie práva na využívanie a) autorského práva k literárnemu, umeleckému alebo vedeckému dielu vrátane kinematografických filmov, alebo filmov alebo pások a iných prostriedkov obrazovej či zvukovej reprodukcie; b) patentu, ochrannej známky, návrhu alebo modelu, plánu, tajného vzorca alebo výrobného postupu alebo iného podobného práva alebo majetku alebo priemyselného, obchodného alebo vedeckého zariadenia alebo za informácie vzťahujúce sa na skúsenosti nadobudnuté v oblasti priemyselnej, obchodnej alebo vedeckej. Výraz "licenčné poplatky" rovnako zahŕňa platby pochádzajúce z poskytnutia takýchto práv alebo majetku, ktoré sú viazané na produktivitu, využívanie alebo ďalší predaj.
4. Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nepoužijú, ak skutočný vlastník licenčných poplatkov, ktorý je rezidentom v jednom zmluvnom štáte, vykonáva alebo vykonával v druhom zmluvnom štáte, z ktorého plynú licenčné poplatky, priemyselnú alebo obchodnú činnosť prostredníctvom stálej prevádzkarne, ktorá je tam umiestnená, alebo vykonáva alebo vykonával v tomto druhom štáte nezávislé povolania zo stálej základne tam umiestnenej, a tieto licenčné poplatky možno pripočítať tejto stálej prevádzkarni alebo stálej základni. V tomto prípade sa použijú ustanovenia článku 7 - Zisky podnikov, alebo článku 14 - Nezávislé povolania, podľa toho, o aký prípad ide.
IX. Závery správneho súdu.
86. Daňový poriadok v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nie v tom zmysle, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní preto je dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (hmotnoprávne aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zák.č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je upravený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR.
87. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/425645/2014/5014 zo dňa 25.09.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňovho správneho orgánu č. 9900440/5/2461516/14/GieZ zo dňa 04.06.2014, ktorým žalobcovi ako platiteľovi DPH vyrubil daň z príjmov vyberanú zrážkou za zdaňovacie obdobie roku 2005 v sume XX.XXX,XX EUR (XXX.XXX,XX Sk) a posúdenie otázky, či z preskúmavaných rozhodnutí a z ich podkladov plynie konzistentný záver, že žalobca ako platiteľ dane mal povinnosť zraziť daň vyberanú zrážkou za licenčný poplatok za užívateľské licencie k softvéru SAP R/3, za licenčný poplatok za právo na použitie ochrannej známky minerálnej vody Matúšov prameň a Bonaqua. Daň vyberaná zrážkou za licenčný poplatok za užívateľské licencie k softvéru SAP R/3 bola určená na XXX.XXX,-SK, za licenčný poplatok za právo na použitie ochrannej známky Matúšov prameň bola určená na XXX.XXX,-SK, za licenčný poplatok za právo na použitie ochrannej známky Bonaqua bola určená na XXX.XXX,-SK, daň spolu XXX.XXX,-SK, t.j. XX.XXX,XX EUR.
88. Námietky žalobcu uvedené v odseku 4. až 6. tohto rozhodnutia, že správne orgány nesprávne aplikovali a interpretovali ust. § 16 ods. l písm. e) a § 43 zákona o dani z príjmov a v rozpore s § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov nesprávne aplikovali čl. 12 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA, že postupovali v rozpore s § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 48 ods. 2 a ods. 6 druhá veta zákona o správe daní a v rozpore s § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 6 a ods. 7, § 63 ods. 1 v spojení s ods. 5 DP, súd vyhodnotil ako dôvodné. Žalovaný vychádzal z čl. 12 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA, ktorá však neobsahuje definíciu počítačový program (softvér), preto bolo potrebné vychádzať z čl. 3 ods. 2 predmetnej zmluvy, v zmysle ktorého, výraz, ktorý nie je v zmluve definovaný, bude pri aplikácii zmluvným štátom mať ten význam, ktorý mu patrí podľa práva zmluvného štátu upravujúceho dane, ktoré sú predmetom tejto zmluvy. Zo Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA vyplýva, že vnútroštátnym daňovým zákonom Slovenskej republiky sa môže riadiť iba zmluvou nedefinovaný výraz, preto postup správnych orgánov nebol správny, keď vyhodnotili žalobcovu úhradu faktúry č. 1000042 z 27.05.2005, vystavenú TCCEC za 193 užívateľských licencií k softvéru SAP R/3 v sume XX.XXX,-USD, resp. X.XXX.XXX,-Sk tak, že žalobca predmetnú úhradu nevykonal ako platiteľ dane v zmysle § 43 ods. 10 zákona o dani z príjmov, zrážku dane v deň uskutočnenia úhrady vo výške 10% z hrubej sumy licenčného poplatku podľa Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA, t.zn. nezrazil a neodviedol. Správny súd konštatuje, že daňové predpisy Slovenskej republiky nedefinujú počítačový program (softvér), ani náhradu za použitie alebo poskytnutie práva na využívanie počítačového programu (softvéru), pričom ust. § 16 ods. 1 písm. e) bod 1. zákona o dani z príjmov iba upravuje odplatu za použitie alebo poskytnutie práva na využívanie počítačového programu (softvéru) ako zdaniteľné príjmy zo zdrojov v Slovenskej republike. Z kontextu uvedeného potom nie je možné racionálne vyvodiť tak, ako uviedli správne orgány, že ide o úhradu licenčných poplatkov ktoré podliehajú zdaneniu podľa čl. 12 ods. 3 písm. b) Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA, keďže úhrady za poskytnutie práva na používanie počítačových programov (softvérov) nie sú v predmetnej zmluve uvedené. Na tomto mieste súd musí konštatovať, že žalovaný sa s predmetnou námietkou, takto definovanou v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu daňového orgánu, dostatočne jasne a vyčerpávajúco nezaoberal.
89. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 7. tohto rozhodnutia, že správne orgány vyvodili nesprávny záver o tom, že spoločnosť TCCEC, ktorá fakturovala poplatok za užívateľské licencie pridruženým spoločnostiam (vrátane žalobcu), nebola skutočným príjemcom (vystupovala ako medzičlánok), keď
príjem z úhrady plynul spoločnosti SAP USA, ako vlastníkovi príjmu z licenčného poplatku za softvér SAP R/3, súd vyhodnotil ako dôvodnú. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca na základe Rámcovej licenčnej zmluvy, tak ako ďalšie spoločnosti uvedené v predmetnej rámcovej licenčnej zmluve, nadobudol právo na používanie softvéru SAP R/3 ako ďalšiu licenciu v prípade, ak podpísal dodatok - špecifikáciu pridruženej osoby k uvedenej zmluve, ktorá je definovaná v čl. 1.3 rámcovej licenčnej zmluvy ako „Dohoda medzi Affiliate a TCCC, podľa ktorej „príslušná Affiliate obdrží licenciu k použitiu softwéru“. Žalobca získal predmetnú licenciu na základe dohody uzavretej medzi žalobcom a TCCC (teda nie SAP USA), ktorá nadväzuje na rámcovú licenčnú zmluvu uzavretú medzi TCCC a SAP USA. Na tomto mieste súd musí konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže žalovaný neuvádza, kto je vlastníkom licenčných poplatkov. Len samotné konštatovanie žalovaného, že konečným príjemcom licenčného poplatku je SAP USA, bez relevantných dôkazov, je podľa názoru súdu nepostačujúce a je potrebné v tomto smere náležite zistiť skutkový stav a tento s odbornou starostlivosťou vyhodnotiť (postavenie SAP AG, Nemecko a materskej spoločnosti SAP USA). Vyriešenie tejto otázky je kľúčové, nakoľko ak by vlastníkom príjmu nebola spoločnosť TCCC prípadne SAP USA ale SAP AG, Nemecko, uplatnenie Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s USA by nemalo opodstatnenie.
90. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 8. tohto rozhodnutia, že správne orgány vyvodili nesprávny záver o tom, že úhrada faktúry žalobcom v prospech CC SR za marketing minerálnej vody s ochrannou známkou Matúšov prameň poskytnuté v roku 2004 a úhrada faktúry v prospech Coca- Cola Ges.m.b.H. za marketing nealkoholických nápojov s ochrannou známkou Bonaqua za obdobie roku 2004, v skutočnosti predstavujú úhradu licenčných poplatkov za používanie ochranných známok Matúšov prameň a Bonaqua v prospech spoločnosti TCCEC (oprávnený šíriť ochranné známky ktorých vlastníkom je TCCC), pričom postavenie CC SR a Coca-Cola Ges.m.b.H. správne orgány označili za sprostredkovateľov a za vlastníka príjmu označili spoločnosť TCCEC, súd vyhodnotil ako dôvodnú. Súd dal za pravdu žalobcovi, že správne orgány dostatočným spôsobom neodôvodnili svoje preklasifikovanie vyššie uvedených platieb za marketingové služby, ako úhradu licenčných poplatkov za používanie ochranných známok Matúšov prameň a Bonaqua a vôbec neaplikovali svoju správnu úvahu o tom, prečo listiny predložené žalobcom nepovažujú za dôkazy, ktoré svedčia o napomáhaní pri marketingu žalobcu spoločnosťou CC SR ako napr. pri stratégii predaja, propagácie na trhu), čo by malo vyplývať v zmysle rozhodnutí správnych orgánov zo zmluvy č. SK-CBA-0000000022, účinná od 01.05.2004, uzavretá žalobcom so spoločnosťou CC SR. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na vyššie špecifikované zmluvy uzavreté žalobcom so spoločnosťou CC SR ako aj s Coca-Cola Ges.m.b.H., ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, pričom z nich vôbec nevyplýva poskytnutie licencie k uvedeným ochranným známkam ktorých vlastníkom je TCCC. Rovnako žalovaný nesprávne právne posúdil obsah zmluvy o plnení uzavretú TCCC, TCCEC a žalobcom, z obsahu ktorej nevyplýva pre žalobcu povinnosť peňažnej odplaty v prospech TCCC alebo TCCEC titulom práva používať predmetné ochranné známky.
91. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 9. tohto rozhodnutia, že správne orgány pri hodnotení dôkazov postupovali arbitrárne, keď neuviedli, v čom spočíva nedostatok predložených dôkazov a došlo k porušeniu § 41 ods. 1 DP v spojení s § 165 ods. 4 DP, súd vyhodnotil ako dôvodnú. Z administratívneho spisu súd zistil, že v rámci daňovej kontroly prvostupňový správny orgán vyzýval žalobcu na predloženie dokladov a vyjadrení k zisteným skutočnostiam, avšak správny orgán neuviedol svoje pochybnosti o tom, v čom vidí nedostatok predložených listín k zisteniam vyplývajúcich z daňovej kontroly. Žalobca sa až z protokolu z daňovej kontroly dozvedel, že predložené listiny sú nedostatočné. V tejto súvislosti súd odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/101/2009 zo dňa 06.07.2010 ako aj nález I.ÚS 10/1998, I.ÚS 17/1999, I.ÚS 44/1999, v zmysle ktorých dôkazné bremeno vzniká daňovému subjektu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového subjektu. Ide o povinnosť správcu dane, aby vytvoril pre daňový subjekt možnosť na reakciu správcu dane s tým, aby nejasnosti, resp. pochybnosti vysvetlil a odstránil.
92. Námietky žalobcu uvedené v odsekoch 10. a 11. tohto rozhodnutia, kde namieta nezrozumiteľnosť a arbitrárnosť názoru správcu dane, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, súd vyhodnotil ako dôvodné. Správny súd dáva do pozornosti, že argumentácia správneho orgánu obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia má byť presvedčivá tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku
ktorým správny orgán na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne a v neposlednej rade aj spravodlivé a presvedčivé. Iba riadne, logické a zrozumiteľné odôvodnenie ktoré má oporu v dôkazoch, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, sa pre účastníka daňového konania stáva presvedčivým o jeho zákonnosti (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžp/76/2009). Úlohou súdu v správnom súdnictve je kontrola zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, a nie nahrádzať rozhodovaciu činnosť správneho orgánu, k čomu by došlo, pokiaľ by súd dopĺňal vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia správneho orgánu podstatným spôsobom, pretože apriori povinnosťou správneho orgánu je náležite odôvodniť svoje rozhodnutie. Ústavne garantované právo na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) v sebe zahŕňa celý rad samostatných subjektívnych základných práv, okrem iných aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktorých porušenie spôsobuje vadu zaťažujúcu prebiehajúce konanie, resp. vydané rozhodnutia. S prihliadnutím na uvedené je potrebné za súčasť pojmu právneho štátu, resp. práva na spravodlivý proces považovať povinnosť štátnych orgánov svoje rozhodnutia náležite odôvodňovať. Dodržiavanie tejto povinnosti má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť ich rozhodovania a vylúčiť ľubovôľu. Aj vo vzťahu k tejto námietke musí súd konštatovať, že preskúmavané rozhodnutia síce obsahujú popis skutkového stavu, vrátane dôkazov, avšak úplne absentuje vyhodnotenie a správna úvaha k jednotlivým skutkovým zisteniam s oporou na príslušnú listinu, dôkaz. Účastník má právo na také odôvodnenie správneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné právne a skutkové otázky súvisiace s predmetom správneho konania. Správny orgán musí v svojom rozhodnutí uviesť, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Nedostatok riadneho odôvodnenia predstavuje porušenie práva na spravodlivé konanie a rozhodovanie vo veci samej, keď prvostupňový správny orgán ako správca dane neuviedol ako k svojim tvrdeniam dospel a ako ich skúmal.
93. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 13. tohto rozhodnutia, že predĺženie daňovej kontroly o 12 mesiacov nie je primerané, nakoľko daňovú kontrolu bolo možné predĺžiť iba v súlade s § 15 ods. 17 zákona o správe daní, súd vyhodnotil ako dôvodnú. V daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom. Túto požiadavku zákonodarca formuloval exaktne určením limitov obmedzujúcich časový rozsah daňovej kontroly. Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom tejto zásady. V preskúmavanej veci je potrebné konštatovať, že daňová kontrola začala za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., ktorý v § 15 ods. 17 v spojení s ods. 18 upravuje dĺžku daňového konania, podľa ktorého „Správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. Ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.“ Za účinnosti tohto zákona, prvostupňový správny orgán listom zo dňa 23.06.2011 požiadal o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly o dvanásť mesiacov s odôvodnením, že správca dane sa pri daňovej kontrole zameriava na kontrolu zdanie transakcií kontrolovaného daňového subjektu so zahraničnými daňovými subjektmi, predovšetkým so zahraničnými závislými osobami a zároveň preveruje zdanie príjmov zahraničných manažérov zo zdroja na území SR a iné. Daňové riaditeľstvo SR žiadosti vyhovelo listom zo dňa 28.06.2011. V tejto súvislosti správny súd opäť zdôrazňuje, že správny orgán nijako žalobcu neinformoval o tom, v čom vidí nedostatok predložených listín k zisteniam vyplývajúcich z daňovej kontroly zameranej na daň z príjmov vyberanú zrážkou, a ani o tom pri ktorých transakciách považuje za vlastníka príjmov SAP USA, čím bol porušený principiálny rámec predĺženia lehoty daňovej kontroly podľa §15 ods. 17 na maximum dvanásť mesiacov, keďže žalobca nemal vedomosť o tom, že daňová kontrola sa týka zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona (ako má vyplývať zo žiadosti o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly). Na tomto mieste správny súd uzatvára, že takýmto postupom prvostupňový správny orgán porušil ust. § 2 ods. 2 DP, v dôsledku čoho predĺženie lehoty na ukončenie daňovej kontroly bolo možné o šesť mesiacov, t.j. daňová kontrola mala skončiť do 18.02.2012. A keďže daňová kontrola skončila prerokovaním
Protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly v spojení s jeho dodatkom č. 1/2012, dňa 17.08.2012, po zákonom stanovenej lehote, došlo k porušeniu základných práv žalobcu a výsledky z daňovej kontroly nemôžu byť podkladom pre vyrubovacie konanie. Súd už len odkazuje na rozhodnutia uvedené v žalobe (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Sžf/9/2007 z 19.04.2007, sp.zn. 3 Sžf/l/2009 z 29.01.2009, sp.zn. 3 Sžf/2/2009 z 29.01.2009, sp.zn. 3 Sžf/107/2009 z 08.10.2009, sp.zn. 3 Sžf/52/2010 z 01.12.2011, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 24/2010-57 z 29.06.2010).
94. Súdu neunikla skutočnosť, že vyrubovacie konanie, t.j. prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 04.06.2014, za účinnosti zákona č. 563/2009 Z.z., ktorý v časti ust. § 44 a § 46 nadobudol účinnosť od 01.01.2012 s tým, že dĺžku daňovej kontroly upravuje v § 44 ods. 1 veta druhá DP, podľa ktorého daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu a zároveň v § 46 ods. 10 prvá veta DP je určená lehota na vykonanie daňovej kontroly, najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Zároveň ust. § 165 DP v prechodných ustanoveniach upravuje daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona; ako aj daňové kontroly začaté a neukončené pred účinnosťou tohto zákona; vyrubovacie konania po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona, pričom prvostupňový a ani druhostupňový správny orgán sa s uvedenou zmenou DP vôbec nevysporiadali a svoje rozhodnutia vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly relevante neodôvodnili. Z dikcie ust. § 2 zákona č. 511/1992 Zb. ako aj z § 3 zákona č. 563/2209 Z.z., ktoré upravujú zásadu zákonnosti vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale súčasne sú povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Aj keď je záujem štátu významný, avšak nie na úkor nedodržania práv účastníkov daňového konania (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžfk/3/2018 z 21.02.2019). Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane začal dňa 18.02.2011 u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov vyberanej zrážkou podľa § 43 zákona o dani z príjmov za obdobie rokov 2004 až 2006, ktorá skončila prerokovaním Protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly v spojení s jeho dodatkom č. 1/2012, dňa 17.08.2012 (Protokol bol vyhotovený dňa 02.08.2012). Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola trvala jeden rok a šesť mesiacov (od 18.02.2011 do 17.08.2012), t.j. nad zákonný rámec daňového poriadku účinného v čase výkonu daňovej kontroly (zák.č.511/1992 Zb.).
95. S poukazom na množstvo námietok ako aj pridružených, súd má zato, že nemal povinnosť zaoberať sa všetkými namietanými skutočnosťami, ale len tými, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí. Uvedený názor súd oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžo/24/2013 zo dňa 18.06.2014, v ktorom najvyšší súd uviedol ... „Európsky súd pre ľudské práva, ale zároveň pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).“ ... Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v svojom uznesení č. II. ÚS 175/2013-12 zo dňa 19.03.2013 uviedol ... „Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21552/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998/1).“ ... Ďalej rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžo/53/2013 zo dňa 16.04.2014.
96. Súd vo vzťahu k vyhodnoteniu námietok tiež konštatuje, že k námietkam, ktoré nie sú súčasťou tohto odôvodnenia v celom rozsahu odkazuje v zmysle § 140 SSP na rozsudok Krajského súdu v Bratislave pod sp.zn. 5S/122/2014-329 zo dňa 04.06.2019, keďže rovnaké námietky boli už predmetom správneho konania za účasti tých istých účastníkov konania a skutkové okolnosti pre vyrubovacie konanie vychádzajú z toho istého Protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly.
97. Krajský súd v Bratislave s poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutia prvého aj druhého stupňa zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) SSP, nakoľko vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalovaný je viazaný vysloveným
právnym názorom súdu (§ 191 ods. 6 SSP), bude povinný vo veci konať a na základe indícií súdu vo veci opätovne rozhodnúť.
X. Trovy konania.
98. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 175 ods.1 a ods. 2 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
99. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods.2 písm. a) v spojení s § 145 ods.2 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).