Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoCsp/10/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: O. F., I.. XX.XX.XXXX, Z. Š. XX, XXX XX O. Š. - N., o zaplatenie 7.723,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -230 zo dňa 15.03.2021, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 07.01.2021 po postúpení veci z Okresného súdu Banská Bystrica, kde vec napadla dňa 16.10.2020 sa žalobca ako tvrdený právny nástupca M. M., F..M.. domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 7.723,48 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo dumy 3.900,- eur od 25.03.2020 až do zaplatenia.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a uviedol, že žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovenia , , ,

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že žalovaný sa k žalobe prvýkrát vyjadril v odpore proti platobnému rozkazu (následne z jeho strany išlo v ďalších podania o opakovanie tam uvedenej argumentácie), kde uviedol, že žalobou uplatnený nárok neuznáva, žalobca nie je bankou, postúpenie pohľadávky z banky na nebanku je neplatné, vznáša námietku premlčania, pred uzavretím zmluvy nebola dostatočne preverovaná jeho bonita, úverová zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Žalobca sa k predmetu konania vyjadril podaním zo dňa 04.01.2021 (č.l. 137 - 144), v ktorom uviedol, že podmienky postúpenia bankovej pohľadávky podľa § 92 ods.8 zákona o bankách boli dodržané, oznámenie postúpenia pohľadávky bolo žalovanému oznámené, vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru bolo urobené zákonným spôsobom, žalovaný nešpecifikoval, aké neprijateľné zmluvné podmienky by zmluva mala obsahovať, na úver žalovaný zaplatil sumu 2.661,93 eur a uviedol jej započítanie na istinu, úroky a poplatky, námietka premlčania je irelevantná a ponúkol vlastný výklad ustanovení , a , zmluvné úroky patria veriteľovi až do vrátenia

istiny. Súd vo veci rozhodol na pojednávaní, pričom vykonal dokazovanie listinami tvoriacimi súdny spis a zistil nasledujúce. Dňa 20.09.2013 bola medzi M. M., F..M.. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere. Podľa tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver 3.900,- eur s nasledujúcimi parametrami RPMN 23,35 %, splatnosť prvej splátky 15.11.2013, splatnosť ďalších splátok 15. dňa v mesiaci, termín konečnej splatnosti 15.10.2023, ročná úroková sadzba 19,90 % ročne, splátka 79,58 eur, počet splátok 120, priemerná RPMN 13,82 %, celková čiastka 9.553,81 eur. Žalobca ďalej súdu predložil Výzvu zo dňa 01.02.2019 s upozornením na omeškanie so sumou 2.864,36 eur a s poučením o možnosti predčasného zosplatnenia úveru veriteľom, Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 30.03.2019, Výzvu zo dňa 16.12.2019 s upozornením na omeškanie a poučením o možnosti postúpenia pohľadávky tretej osobe. Výzvou zo dňa 28.01.2021 požiadal súd žalobcu okrem iného, aby v lehote 10 dní zaslal súdu všetky doklady a výstupy z registrov, ktorými sa overovala bonita žalovaného. Na výzvu žalobca reagoval podaním doručeným súdu dňa 22.02.2021 (č.l. 176 a nasl.), v ktorom uviedol, že bonitu žalovaného skúmal nasledujúco žalovaný deklaroval príjem 825,- eur mesačne (príjem mal byť overený v SP, o čom však žalobca doklad nepredložil), žalovaný splácal úvery vo výške splátky 220,- eur mesačne, žalovaný mal náklady na domácnosť 240,- eur.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že cieľom ako aj je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (tj. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Podľa NSS ČR sp. zn. - Dle kasačního soudu je třeba uvedené závěry krajského soudu chápat ve vzájemné souvislosti tak, že součástí odborné péče při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele je také posouzení rozhodujících listin a vynaložení patřičného úsilí, podloženého odborností a profesionalitou, aby byly zjištěny všechny potřebné skutečnosti v nezbytném rozsahu. Proto je nutno dovodit také požadavek na doložení tvrzení dlužníka o jeho majetkových poměrech. Samotné ničím nedoložené prohlášení spotřebitele nemůže vést k řádnému prověření jeho schopnosti splácet úvěr, neboť se dle slov krajského soudu jedná o situace, kdy by osoba jednající s odbornou péčí měla a mohla mít pochybnosti o pravdivosti tvrzených skutečností. Smyslem zakotvení povinnosti poskytovatelů spotřebitelských úvěrů posuzovat úvěruschopnost spotřebitele ( zákona o spotřebitelském úvěru) je především ochrana spotřebitelů před rizikovými úvěry a dále řešení problému rostoucího

zadlužeností domácností (viz důvodová zpráva k zákonu o spotřebitelském úvěru). Povinnost věřitele posoudit před uzavřením smlouvy bonitu spotřebitele představuje pro spotřebitele i určitou záruku, že věřitel bude při poskytování úvěru postupovat tak, aby jej do určité míry chránil před neschopností splácet. Primárním chráněným zájmem je zde ochrana spotřebitele před neodpovědným poskytnutím úvěru, které by vedlo k jeho insolvenci se všemi negativními následky, a to jak ekonomickými v podobě ztráty majetku, tak společenskými v podobě společenské stigmatizace (viz Wachtlová, L., Slanina, J.: Zákon o spotřebitelském úvěru. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 99). Podľa NS ČR sp. zn. - Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. Podľa rozsudku KS v Prešove sp. zn. súvislosti so zisťovaním bonity spotrebiteľa odvolací súd poukazuje na doplňujúci návrh, ktorým sa mení a dopĺňa <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/> Z. z., v ktorom sa okrem iného uvádza: „Zámer finančného sprostredkovateľa je často presvedčiť nebonitného klienta, ktorý má problémy s kontrolou vlastných finančných tokov a hospodárením, aby pristúpil na úver, u ktorého je v mnohých prípadoch zjavné, že ho spotrebiteľ nebude vedieť splácať. Finančný sprostredkovateľ je motivovaný zanedbať povinnosť skúmania spotrebiteľovej schopnosti splácať úver vidinou peňažnej prémie za sprostredkovanie a subjekt poskytujúci úver si je vedomý, že v prípade neschopnosti splácať majetok môže siahnuť za pomoci štátneho donútenia na majetkové hodnoty dlžníka, napríklad obydlie. Prípadný argument zo strany veriteľa, že exekúcia majetku u nebonitných klientom je prirodzeným následkom nedodržania povinnosti splácať úver neobstojí. Je tak z dôvodu, že v prípade hrubého porušenia povinnosti skúmať spotrebiteľovu schopnosť splácať úver veriteľom z dôvodu vidiny majetkových hodnôt spotrebiteľa vstupuje veriteľ do zmluvného vzťahu v zlej viere (malé fide), keďže si je dopredu vedomý toho, že spotrebiteľ pri svojej úrovni bonity s veľkou pravdepodobnosťou nebude môcť splácať úver. Veriteľ si je teda vedomý faktu, že hlavnou časťou zmluvného plnenia, ktorú od spotrebiteľa obdrží nebudú splátky úveru, ale poplatky za omeškanie platieb a uspokojenie z majetkových hodnôt spotrebiteľa v dôsledku spotrebiteľovej platobnej neschopnosti. .... Za hrubé porušenie povinnosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať povrchné skúmanie schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v rozpore s odbornou starostlivosťou alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej bonity spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý väčší úver, ako je schopný splácať. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C - 679/18: Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C - 449/13: Z toho vyplýva, že veriteľ musí po prvé v každom prípade a vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či sú uvedené informácie primerané a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa môže dostatočný charakter uvedených informácií líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy o úvere, osobnú situáciu spotrebiteľa a výšku úveru. Toto ohodnotenie sa môže uskutočniť prostredníctvom dokumentov preukazujúcich finančnú situáciu spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že veriteľ zohľadní aj staršie informácie o finančnej situácii záujemcu na úver, ktorými môže disponovať. Obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa však nemôžu byť samy osebe dostatočné, ak k ním nie sú pripojené dôkazy. Z tvrdení a dokladov predložených žalobcom nevyplýva, kde je žalovaný zamestnaný, či je to na dobu určitú alebo neurčitú a či sa z jeho mzdy nevykonávajú zrážky. Tvrdený príjem nie je ničím preukázaný a to ani správou zo M.. B.. M.. B. potvrdzuje vo svojich správach vymeriavací základ, teda hrubú mzdu. Preto súd vychádza z toho, že tvrdený príjem 825,- eur je

príjmom hrubým. Podľa kalkulačky čistej mzdy pre rok 2013 je pri hrubej mzde 825,- eur, čistá mzda 722,- eur. Veriteľ žiadnym spôsobom nezisťoval rodinné pomery žalovaného. Z lustrácie cez Register obyvateľov vyplýva, že žalovaný mal v roku 2013 (čas poskytnutia úveru) 4 deti, rok narodenia XXXX, XXXX, XXXX a XXXX. Vo vzťahu k nákladom na živobytie treba zdôrazniť, že životné minimum v roku 2013 bolo pre jednu plnoletú osobu s tromi zaopatrenými plnoletými deťmi (dieťa do 25 rokov) a jedným zaopatreným neplnoletým dieťaťom (dieťa do 18 rokov) 703,08 eur (198,09 eur + 3 x 138,19 eur + 90,42 eur). Tu je potrebné zdôrazniť, že ani životné minimum nie je dostatočným referenčným údajom. Uvedené vyplýva aj z Opatrenia NBS zo dňa 14.11.2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Podľa tohto opatrenia sa výška nákladov na živobytie zvyšuje o 20 % (neskôr upravené na 40 %) rozdielu medzi výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom. Opatrenie síce priamo použiteľné vzhľadom na čas uzavretia zmluvy nie je ale môže slúžiť na preukázanie nedostatočnosti odvolávky sa iba na životné minimum (čo je zo strany dodávateľov častá odvolávka). Žalovaný už mal splácať úvery vo výške 220,- eur mesačne, pričom jeho rizikovosť plynula aj z 9 zamietnutých žiadostí o úver. Zo známych údajov tak vyplýva, že aj bez splátok poskytnutého úveru bol žalovaný vo finančnej tiesni a žiadnym spôsobom negarantoval splácanie úveru. Súd tak dospel k záveru, že veriteľ pri overovaní bonity nepostupoval s odbornou starostlivosťou, pričom odborná starostlivosť zahŕňa aj povinnosť preukázať súdu dokladmi postup pri preverovaní bonity dlžníka. Veriteľ musí chtiac-nechtiac urobiť audit domáceho rozpočtu žiadateľa o úver na podklade overených údajov (nie iba ničím nepreukázaných tvrdení o príjmoch a výdavkoch), pretože iba tak môže dostáť svojej povinnosti odbornej starostlivosti. Súd teda robí záver, že poskytnutý úver je bez úrokov, bez poplatkov a k jeho platnému predčasnému zosplatneniu nedošlo. Predčasné zosplatnenie úveru je teda neplatným právnym úkonom bez akýchkoľvek účinkov, na čo súd prihliada ex offo. Žalovanému teda zostalo zachované právo splácania úveru v splátkach, pričom splátka je tvorená iba časťou pôvodnej splátky pripadajúcej podľa amortizačnej tabuľky na istinu. Dňa 24.03.2020 malo dôjsť k postúpeniu uplatnenej pohľadávky zo M. M., F..M.. na žalobcu. Uvedené „postúpenie pohľadávky“ však spôsobilo, že žalobe nemôže byť vyhovené ani čiastočne. Podstatnou otázkou pri každej žalobe je to, či je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu a pasívna vecná legitimácia žalovaného. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, určujúci či strany sporu boli zároveň účastní aj hmotnoprávneho vzťahu, nárokov z ktorého sa žalobca domáha. Postup a teda aj podmienky platnosti postúpenia takejto pohľadávky sú uvedené v podľa ods. 1, ktorého práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a: a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona, alebo osobitného predpisu na veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na prijatý právny záver, nebolo potrebné zaoberať sa prípadným premlčaním uplatnenej pohľadávky. Len na okraj súd uvádza, že v prípade, ak by k predčasnému zosplatneniu došlo zákonným spôsobom (pri nedostatku predpokladov pre aplikáciu ), mal by súd uplatnenú pohľadávku za premlčanú nestotožňujúc sa s výkladom prezentovaného žalobcom.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia , a s tým, že žalovaný v konaní bol neúspešný, teda nárok na náhradu trov konania nemá a úspešnému žalovanému súd tento nárok nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli.

7. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, pričom uviedol, že voči rozhodnutiu podáva odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V prvom rade žalobca uviedol, že podľa jeho názoru vyhlásenie mimoriadnej splatnosti nebolo v prejednávanom prípade podmienkou platného postúpenia pohľadávky. Žalobca sa v žiadnom prípade nestotožňuje s aplikáciou § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zo strany súdu na prejednávaný prípad, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že v prejednávanom prípade došlo k uzatvoreniu zmluvy o splátkovom úvere dňa 20.09.2013. V prejednávanom prípade bol spotrebiteľský úver poskytnutý v zmysle zmluvy o splátkovom úvere a mal byť splatený dňa 15.10.2023. V prejednávanom prípade sa preto nejedná o úver, ktorý by bol poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej na

dobu neurčitú a rovnako sa tak nejedná o úver, keby mohol byť úver poskytnutý aj po nadobudnutí účinnosti § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca ďalej poukázal aj na skutočnosť, že právny názor, na základe ktorého podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky nie je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti veriteľom, je v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou. Vyriešenie právnej otázky platnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru nie je podľa názoru žalobcu pre výsledok tohto konania rozhodujúce, nakoľko vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru nebolo podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Za druhé v odvolacích dôvodoch k skúmaniu bonity žalovaného pred poskytnutím úveru žalobca uviedol, že ak veriteľ posudzoval bonitu jedným zo spôsobov uvedených v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinnosti, resp. nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu povinnosti veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko zákonodarca v právnej norme uviedol slovo „alebo“, teda ide o výrokovú spojku, disjunkciu, ktorá v právnej logike predstavuje vylučovací vzťah dvoch hypotéz. Na základe uvedeného možno právne uzavrieť, že konajúci súd v napadnutom rozhodnutí de facto novelizuje zákonodarcom prijaté znenie zákona, ktoré celkom jednoznačne uvádza, za akých konkrétnych podmienok možno hovoriť o hrubom porušení povinností zo strany dodávateľa, čo je však v právnom štáte neprípustné, nakoľko súd je povinný platnú právnu úpravu aplikovať. Žalobca je na základe vyššie uvedeného toho názoru, že postupca postupoval v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom túto skutočnosť žalobca v konaní riadne preukázal. Záver súdu ohľadom neskúmania bonity žalovaného postupcom považuje žalobca za svojvoľný, nakoľko v konaní bolo riadne preukázané splnenie povinnosti zo strany postupcu a k hrubému porušeniu povinnosti zo strany postupcu vôbec nedošlo. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu, predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvu o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok.

8. K žalobcom podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že odôvodnenie súdu prvej inštancie považuje za vysoko profesionálne a zákonné. Za zvlášť dôležité časti odôvodnenia považuje aj bod 7 osobitne v bodoch 7.1, 7.2 a 7.4. Zároveň poukázal na skutočnosť, že je na mieste otázka, prečo žalobca nedoložil overenie cez Centrálny register dlžníkov a prečo nelustroval žalovaného aj cez databázu Medzibankového úverového registra SR. Z tohto je preukázateľné, že veriteľ nepreveril bonitu žalovanej strany, a teda konal v rozpore s platnou právnou úpravou.

9. Sporové strany následne podanie písomnej repliky a dupliky nevyužili.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. (ďalej len „“), v zmysle zásad ust. a , vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasledujúce bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

14. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

15. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa . Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

16. Tieto odvolacie námietky však naplnená neboli, keďže súd prvej inštancie listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

17. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ).

18. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštacie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (, , , ).

19. K odvolacej námietke, že rozsudok trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, je nedostatočne odôvodnený, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, odvolací súd uvádza, že určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodenie rozsudku, ktoré sú presne uvedené v ust. . Z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická štruktúra odôvodnenia. Po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno konštatovať, že súd vydal rozhodnutie, ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa .

20. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila, a aké dôkazné prostriedky označila, riadne sa zaoberal vyjadreniami žalovaného

a prostriedkami jeho procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových okolností preukázané boli a ktoré nie. Odvolací súd v tomto poukazuje na skutočnosť, že do odôvodnenia súdu prvej inštancie je potrebné zahrnúť iba rozhodné skutkové okolnosti, aby rozsudok neobsahoval nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie má logickú postupnosť. Taktiež možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne uvedené právne posúdenie veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie odcitoval právne normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve tejto právnej normy. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.

21. Žalobca vyvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu zo zmluvy o postúpení pohľadávky z predmetu sporu majúc za to, že jeho právny predchodca ako veriteľ pri skúmaní bonity žalovanej postupoval s odbornou starostlivosťou, preto bol oprávnený predčasne zosplatniť úver pre platobnú nedisciplinovanosť žalovanej.

22. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, stačí, ak podá žalobu alebo, aby bola proti nemu podaná žaloba. Či však bude žalobca v spore úspešný závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, pričom o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ).

23. Odvolací súd tu dáva žalobcovi do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenie uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, resp. satisfakčné.

24. Ako plynie z dokazovania pred súdom prvej inštancie žalobca na výzvu súdu, aby predložil všetky doklady a výstupy z registra, ktorými sa overovala schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch oznámil, že odborná starostlivosť pri posudzovaní schopností žalovaného splácať úver (t. j. pri posudzovaní bonity žalovanej) bola zachovaná. V rámci kontraktačného procesu nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti veriteľa. Tu odvolací súd konštatuje, že z tvrdenia dokladov predložených žalobcom nevyplýva, kde je žalovaný zamestnaný, či je zamestnaný na dobu určitú alebo neurčitú, a či sa z jeho mzdy vykonávajú nejaké zrážky. Tvrdený príjem nie je ničím preukázaný, a to ani správou zo M. B.. Súd prvej inštancie teda mohol vychádzať iba z toho, že tvrdený príjem je 825,- eur, pričom tento príjem možno považovať za hrubý príjem. Podľa kalkulačky čistej mzdy pre rok 2013 pri hrubej mzde 825,- eur čistá mzda predstavuje sumu 722,- eur. Keďže žalobca ďalšie bližšie skutkové okolnosti zisťovania bonity žalovanej strany neuviedol, súd prvej inštancie zisťoval z lustrácie cez register obyvateľov, že žalovaný mal v roku 2013, teda v čase poskytnutia úveru 4 deti s rokom narodenia XXXX, XXXX, XXXX F. XXXX. Správne súd prvej inštancie vo vzťahu k nákladom na živobytie zdôraznil, že životné minimum v roku 2013 bolo pre jednu plnoletú osobu s tromi nezaopatrenými plnoletými deťmi (dieťa do 25 rokov) a jedným zaopatreným neplnoletým dieťaťom (dieťa do 18 rokov) 703,08 eura (198,09 eura + 3 x 138,19 eura + 90,42 eura). Správne súd prvej inštancie konštatoval, že životné minimum nie je dostatočným referenčným údajom. Uvedené

vyplýva aj z opatrenia NBS zo dňa 14.11.2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti veriteľa splácať spotrebiteľský úver. Podľa tohto opatrenia sa výška nákladov na živobytie zvyšuje o 20 % (neskôr upravené na 40 %) rozdielu medzi výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom. Žalovaný už mal splácať úvery vo výške 220,- eur mesačne, pričom jeho rizikovosť plynula aj z 9-tich zamietnutých žiadostí o úver. Z týchto zistených údajov vyplýva, že aj bez splátok poskytnutého úveru, ktorý je predmetom tejto žaloby, bol žalovaný vo finančnej tiesni a žiadnym spôsobom negarantoval splácanie úveru.

25. Vychádzajúc z ustanovenia § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta veriteľom. Pokiaľ si veriteľ uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvy vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t. j. a nasl. , Zákon o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo na veriteľovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z zákona o spotrebiteľských úveroch. Odborná starostlivosť predpokladá uvedenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie akými sú napríklad štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime podľa a o priemerných výdajoch obyvateľstva a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (k uvedenému pozri Najvyšší súd Českej republiky, sp. zn. ).

26. Veriteľ v zmysle ustanovenia § 7 a § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmú jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácii dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná na splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pri tom o získanie 100 %-nej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ napríklad dostane výpoveď z pracovného pomeru alebo dlhodobo ochorie. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa, tak veriteľ vychádza ako z informácie dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním preukázaných, tak aj z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získanej informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť či, a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočne sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je schopný získať objektívny obraz o žiadateľov finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečiť ďalšie primerané a objektívne získateľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzená splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

27. Žalobca napriek výzve súdu nepredložil listiny preukazujúce, že žalovaný pôvodnému veriteľovi pred uzavretím zmluvy o splátkovom úvere deklaroval vyššie uvedený príjem. Ďalej jeho overenie z verejne dostupných registrov, vrátane informácie o jeho rodinnom stave a počte vyživovaných povinností a výške výdavkov.

28. Žalobca namietal postup súdu, ktorý skúmal splnenie podmienok odbornej starostlivosti podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch bez toho, aby túto skutočnosť namietala žalovaná teda dotknutý spotrebiteľ. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora

EÚ C679/2018, zo záverov ktorého vyplýva, že Čl. 8 a 23 Smernice európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne súdom ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v Čl. 8 tejto Smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného Čl. 23. Čl. 8 a 23 Smernice 2008/48/ES sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinností veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočívajú v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne.

29. Odvolací súd v tomto smere ešte poukazuje podporne aj na závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.06.2019, sp. zn. , v zmysle ktorých „pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany popri tvrdeniach žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (Čl. 8 - procesné povinnosti a procesné bremená).

30. Ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úverov sa m á vykladať tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho lustráciu cez príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti (rozhodnutie KS PO, sp. zn. , , a ). Keďže právny predchodca žalobcu v súvislosti s overovaním bonity žalovaného pri poskytnutí predmetného úveru nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o jeho rodinnom stave, v počte vyživovacích povinností, výške príjmu ako aj výške celkového objemu jeho výdavkov vrátane overenia jeho úveryschopnosti z verejne dostupných registrov, došlo tak k naplneniu hypotézy právnej normy uvedenej v ustanovení § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, na základe ktorej je potrebné posúdiť konanie právneho predchodcu žalobcu ako hrubé porušenie jeho povinností overiť si schopnosť veriteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

31. Pre platnosť postúpenia sa okrem iného vyžaduje preukázania splnenia podmienky v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda, že predmetom postúpenia bola pohľadávka zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere po termíne jeho konečnej splatnosti, respektíve, že sa pohľadávka stala splatnou pred uvedeným termínom. Keďže právny predchodca žalobcu pre porušenie odbornej starostlivosti v zmysle § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch nebol oprávnený predmetný úver predčasne zosplatniť, potom zo strany žalobcu nebolo preukázané splnenie zákonnej podmienky platného postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Pokiaľ právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky predmetný úverový vzťah neukončil platne, potom žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom konania a bez platného postúpenia záväzku nie je na starne žalobcu ani nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Záver súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu tak bol bezpochyby správny.

32. Vyššie uvedená skutočnosť posudzovaná súdom prvej inštancie predstavuje jednu zo základných podmienok konania. Tu je potrebné poukázať na materiálny korektív , ktorý umožňuje súdu prvej inštancie skúmať podmienky konania bez toho, aby nastala procesná aktivita sporových strán. Z uvedeného dôvodu nemožno aktivitu súdu prvej inštancie ohľadne zisťovania skutkových okolností týkajúcich sa bonity žalovanej strany považovať za svojvoľné a v rozpore s princípom kontradiktórnosti. Predmetný materiálny princíp umožňuje súdu preskúmavať všetky skutočnosti prejednávaného prípadu, ktoré môžu mať za následok vyhodnotenie o nedostatku vecnej legitimácie.

33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom vecne správnom výroku a tiež správnom výroku o trovách konania s použitím ustanovenia potvrdil. Na ďalšiu argumentáciu žalobcu, zachádzajúcu do nadbytočných podrobností nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniu, nepovažoval odvolací súd reagovať špecifickou odpoveďou.

34. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný. Naopak, fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej mal vzniknúť nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle v spojení s ustanovením . Z obsahu spisu však vyplýva, že žalovaná si žiadne trovy konania neuplatnila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd teda vychádzal z Čl. 17 základných princípov zakotvujúcich procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa v spojení s o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrade trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické ale aj v rozpore so zásadou hospodárnosti .

35. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).