Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1Cob-169-2021.pdf
PDF · 166.21 KB
Case nature
Subarea
1Cob/169/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Břouškovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpeného LEGATE, s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 35 846 909 proti žalovanému: KERAMON Mobile, s.r.o., Konventná 7, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 48 283 916, zastúpenému Advokátska kancelária MCL, s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 50 074 369 o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 31Cb/7/2021-1273 zo dňa 13.7.2021 takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 31Cb/7/2021-1273 zo dňa 13.7.2021 v napadnutom výroku II. m e n í tak, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia z a m i e t a .
II. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 31Cb/7/2021-1273 zo dňa 13.7.2021 v napadnutom výroku IV. z r u š u j e .
III. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým uznesením výrokom I. zamietol návrh žalovaného na spojenie veci s vecou vedenou na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 39Cb/44/2021 na spoločné konanie; výrokom II. súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi v lehote do troch dní odo dňa vykonateľnosti neodkladného opatrenia jednotlivo určené hnuteľné veci identifikované v bodoch 1-550 výroku II. napadnutého uznesenia; výrokom III. súd prvej inštancie rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a výrokom IV. súd prvej inštancie poučil žalovaného o možnosti podať proti žalobcovi žalobu vo veci samej týkajúcu sa nároku na navrátenie do pôvodného stavu alebo nároku na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia, pričom žalobcom v takom spore bude obchodná spoločnosť žalovaného a žalovaným bude obchodná spoločnosť žalobcu s tým, že následkom úspešnej žaloby je zrušenie neodkladného opatrenia.
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že návrhom zo dňa 17.6.2021 sa žalobca domáhal, aby súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uloží žalovanému povinnosť vydať hnuteľné veci vo vlastníctve žalobcu špecifikované v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom svoj návrh odôvodnil tým, že žalovaný bol do decembra 2020 jedným z obchodných zástupcov, ktorý toto právne postavenie nadobudol k 1. novembru 2020 kúpou časti podniku od pôvodného obchodného zástupcu žalobcu - od obchodnej spoločnosti KERAMON Trade, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Konventná 7, Bratislava, IČO: 36 754 072, pričom zmluvou o predaji časti podniku zo dňa
28.10.2020 nadobudol žalovaný všetky aktíva a zmluvy vzťahujúce sa k časti podniku, ktorá slúžila na prevádzkovanie celkovo 28 značkových predajní a obchodných kancelárií Orange, ako aj držbu k hnuteľným veciam nachádzajúcim sa na jednotlivých predajniach a obchodných kanceláriách. Predmetnou zmluvou o predaji časti podniku žalovaný nadobudol do svojej držby aj hnuteľné veci, ktoré sa nachádzali v troch prevádzkach žalobcu, a to v značkovej predajni Orange označenej ako „POS 888“ nachádzajúcej sa k 3.3.2021 na adrese Hviezdoslavova 3, Moldava nad Bodvou; v značkovej predajni Orange označenej ako „POS 864“ nachádzajúcej sa k 24.2.2021 na adrese Hlavná 212 Kráľovský Chlmec; v predajni Orange „POS 876“ na prevádzke nachádzajúcej sa k 25.2.2021 na adrese P.O. Hviezdoslava 79, Veľké Kapušany, pričom žalobca uviedol, že sa jedná o hnuteľné veci - mobilné telefóny, koncové telekomunikačné zariadenia, príslušenstvo a ďalší tovar v celkovej hodnote 112.469,85 eura, ktorých vlastníkom je žalobca s tým, že predmetné hnuteľné veci prevzal od žalobcu do držby pôvodný obchodný zástupca (obchodná spoločnosť KERAMON Trade, s.r.o.) a po 1.11.2020 žalovaný ako tzv. tovar do predzásoby. Ďalej žalobca uviedol, že listom zo dňa 10.12.2020 zrušil/ odňal žalovanému oprávnenie obchodného zástupcu vykonávať obchodné zastúpenie v značkových predajniach a v SME kanceláriách a zároveň odstúpil od zmluvy o obchodnom zastúpení a vyzval žalovaného na vrátenie všetkých vecí, ktoré mu boli ako obchodnému zástupcovi poskytnuté v zmysle zmluvy o obchodnom zastúpení, v dôsledku čoho podľa žalobcu zaniklo právo žalovaného mať v oprávnenej držbe hnuteľné veci žalobcu a vznikla mu povinnosť tieto hnuteľné veci žalobcovi vydať. Žalobca výzvou zo dňa 22.12.2020 vyzval žalovaného, aby mu v lehote 2 pracovných dní vydal predmetné hnuteľné veci. Napriek uplynutiu lehoty dňa 28.12.2020 žalovaný tieto veci žalobcovi nevydal a neoprávnene ich vyniesol z jednotlivých prevádzok. Potrebu neodkladnej úpravy pomerov odôvodňoval žalobca tým, že v dôsledku neoprávneného zadržiavania hnuteľných vecí tieto nemôže vydať konečným zákazníkom, ktorí čakajú na dodanie nových mobilných telefónov, ktorí si ich objednali a hrozia odstúpením od zmluvy s tým, že v neskoršom čase budú žalovaným zadržiavané veci nepredajné. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že v čase nariadenia mimoriadnej situácie spojenej s ochorením COVID-19 žalobca plní povinnosti vo verejnom záujme a poukázal tiež na skutočnosť, že mobilné telefóny z dôvodu rýchleho technického a technologického vývoja rýchlo strácajú na hodnote, čím mu už polročným oddialením ich predaja vznikne škoda v podobe poklesu ich hodnoty rádovo v desiatkach percent, a to aj v závislosti od konkrétneho výrobcu a typu mobilného telefónu a tiež od jeho nahradenia novým modelom. Žalobca tiež uviedol, že ku dňu podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia žalovaný dlhuje na daniach sumu 50.070,65 eura, čo predstavuje pre žalobcu bezprostrednú hrozbu, že súdny exekútor zaradí pri vykonávaní exekúcie aj hnuteľné veci vo vlastníctve žalobcu a že ich predá na škodu žalobcu. Žalobca v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozporoval opodstatnenosť argumentácie žalovaného, podľa ktorej žalovaný predmetné hnuteľné veci zadržiava dôvodne v postavení oprávneného zo zádržného práva podľa § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného v sume 870.780,29 eura na základe faktúry č. 20011 splatnej dňa 28.12.2020 predstavujúcej uplatnenie práva na odstupné.
3. Žalovaný v súdom prvej inštancie nevyžiadanom vyjadrení zo dňa 22.6.2021 navrhol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnuť, pričom poukázal na spornosť platnosti odstúpenia od zmluvy o obchodnom zastúpení, ako aj dôvody, pre ktoré je podľa jeho názoru ním realizovaný výkon zádržného práva k predmetným hnuteľným veciam dôvodný. Podľa názoru žalovaného nariadenie neodkladného opatrenia totožného s výrokom vo veci samej je možné výlučne len v prípade, ak totožnosť takéhoto výroku pripúšťa povaha konkrétnej veci, čo je súd povinný vždy individuálne vyhodnotiť. Podľa žalovaného je nariadenie dočasného alebo trvalého neodkladného opatrenia na vydanie veci priamo žalobcovi vylúčené, keďže v zmysle dlhodobej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít sa žalobca môže voči žalovanému domáhať vydania hnuteľných vecí výlučne na základe reivindikačnej žaloby, čo znamená, že povaha rozhodovanej veci nepripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia totožného s výrokom vo veci samej. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný spochybňoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, osvedčenie potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami, ako aj argumentáciu žalobcu. Podaním zo 7.7.2021 žalovaný navrhol spojenie veci na spoločné konanie s ďalším návrhom žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 30.6.2021, ktorý je vedený na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 39Cb/44/2021.
4. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení poukázal na ustanovenia § 166 ods. 1, § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, § 328 ods. 1, ods. 2 prvá veta, § 330 ods. 2, § 332 ods. 1, § 337 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), §
123, § 126 ods. 1, § 151s ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 340 ods. 1, ods. 2, § 344, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka.
5. Vo vzťahu k návrhu žalovaného na spojenie vecí súd prvej inštancie uviedol, že spojenie predmetnej veci s vecou vedenou pod sp. zn. 39Cb/44/2021 by bolo v rozpore s hospodárnosťou a efektívnosťou súdneho konania, nakoľko sa jedná o návrhy na nariadenie neodkladného opatrenia, o ktorých musí súd rozhodnúť bezodkladne, najneskôr však do 30 dní od doručenia návrhu súdu, pričom ak by súd rozhodol o spojení vecí na spoločné konanie, musel by najskôr počkať na právoplatnosť uznesenia o spojení vecí a až následne by mohol rozhodnúť vo veci, v dôsledku čoho by nebolo o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodnuté v zákonnej lehote. S poukazom na vyslovené závery súd prvej inštancie návrh žalovaného na spojenie veci s vecou vedenou na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 39Cb/44/2021 zamietol (výrok I.).
6. Vo vzťahu k samotnému návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že pre neodkladné opatrenie platí, že žalobca sa môže domáhať súdnej ochrany prostredníctvom neodkladného opatrenia bez toho, aby v čase podania návrhu prebiehalo na súde súvisiace konanie vo veci samej a za určitých okolností nemusí na rozhodnutie o návrhu na nariadenie takéhoto neodkladného opatrenia pred začatím konania nadväzovať ani podanie žaloby (§ 336 ods. 1 CSP), pričom základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je bezodkladnosť úpravy pomerov medzi stranami, čo v sebe zahŕňa aj prvok naliehavosti a nevyhnutnosti. Právna úprava účinná od 1.7.2016 umožňuje súdu nariadiť neodkladné opatrenie, ktorým sa trvalo odstráni stav právnej neistoty medzi stranami sporu, t.j. neodkladné opatrenie konzumujúce vec samu, kedy sa žalobca nemusí domáhať definitívnej ochrany svojich práv žalobou vo veci samej, pričom výrok neodkladného opatrenia konzumujúceho vec samu závisí od hmotného práva žalobcu, ktorému sa má poskytnúť súdna ochrana. Súd prvej inštancie mal za to, že jedným z prípadov, kedy môže nariadiť tzv. trvalé neodkladné opatrenie je situácia, ak určitá osoba neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva vlastníka, a to predovšetkým vtedy, ak neoprávnený zásah do vlastníckeho práva spočíva v neoprávnenom zadržiavaní veci, t.j. keď určitá osoba zadržiava veci inej osoby bez existencie relevantného právneho dôvodu (napríklad bez zmluvy alebo bez existencie iného dôvodu predpokladaného zákonom). Z tohto dôvodu sa súd prvej inštancie nestotožnil s argumentáciou žalovaného v jeho vyjadrení s tým, že podľa názoru súdu prvej inštancie je zrejmé, že judikatórne závery, v zmysle ktorých sa vlastník mohol domáhať ochrany svojho vlastníctva žalobou o vydanie veci, boli limitované zákonnou úpravou predbežných opatrení podľa Občianskeho súdneho poriadku. Na druhej strane súd prvej inštancie uviedol, že nie v každom prípade môže vlastník dosiahnuť ochranu svojho vlastníckeho práva výlučne prostredníctvom neodkladného opatrenia. Ak má byť predmetom ochrany podľa ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka určenie vlastníckeho práva, môže sa tvrdený vlastník domáhať ochrany svojich práv výlučne žalobou vo veci samej. Ak sa však vlastník domáha vydania vecí, ktoré iná osoba zadržiava bez právneho dôvodu, efektívnym prostriedkom ochrany jeho práv môže byť práve neodkladné opatrenie, ktorým sa v pomerne krátkom čase a hospodárnym spôsobom odstráni stav právnej neistoty medzi stranami, a to ak je možné o sporných otázkach spoľahlivo rozhodnúť na základe predložených listín. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného vo vzťahu k ustanoveniu § 330 ods. 2 CSP, pričom uviedol, že pokiaľ ide o návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podaný v rámci konania vo veci samej, totožnosť jeho obsahu s výrokom rozhodnutia vo veci samej je potrebné posudzovať, či to povaha veci pripúšťa. Ak sa žalobca domáha vydania tzv. trvalého neodkladného opatrenia, podľa názoru súdu prvej inštancie je nevyhnutné, aby jeho obsah bol zhodný s tým, ako by znel navrhovaný výrok rozhodnutia vo veci samej, ak by ako prostriedok ochrany svojich práv zvolil žalobu vo veci samej (v danom prípade žalobu o vydanie hnuteľných vecí), čo súvisí s vykonateľnosťou uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia a s dosiahnutím účelu neodkladného opatrenia konzumujúceho vec samu. Na predmetnom závere podľa súdu prvej inštancie nemení nič ani tvrdenie žalovaného, v zmysle ktorého právoplatné rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení bráni podaniu žaloby vo veci samej, pričom v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že prekážka právoplatne rozhodnutej veci by sa dotkla právneho postavenia žalobcu, a nie postavenia žalovaného. Na základe vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za preukázané splnenie základných procesných podmienok, v zmysle ktorých je možné meritórne posudzovať návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, keďže domáhať sa vydania hnuteľných vecí je možné aj návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia konzumujúceho vec samu a účel sledovaný návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia nie je možné dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Vo vzťahu k potrebe bezodkladnej úpravy pomerov súd prvej inštancie v
napadnutom uznesení ustálil záver, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je dôvodný, keďže žalovaný neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu k hnuteľným veciam, ktorých vydania sa domáha. Súd prvej inštancie považoval za preukázané odovzdanie v návrhu špecifikovaných hnuteľných vecí žalobcom právnemu predchodcovi žalovaného, čo nespochybňoval v konaní ani žalovaný a rovnako mal súd prvej inštancie za preukázané vlastnícke právo žalobcu k predmetným hnuteľným veciam, a to z predložených dodacích listov a preberacích protokolov, ako aj z čestného prehlásenia podpísaného zamestnancom žalobcu F. B.. Rovnako tak mal súd prvej inštancie za preukázané, že došlo k zániku zmluvy o obchodnom zastúpení, čo vo vyjadrení uviedol aj žalovaný. Zánikom zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným zaniklo žalovanému oprávnenie držať hnuteľné veci prevzaté od žalobcu a vznikla mu povinnosť tieto veci žalobcovi vrátiť, k čomu doposiaľ nedošlo. Potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami videl súd prvej inštancie v potrebe ochrany vlastníckeho práva žalobcu, do ktorého žalovaný neoprávnene zasahuje, pričom táto je podľa názoru súdu prvej inštancie zvýraznená tým, že predmetné hnuteľné veci (mobilné telefóny a iné technologické zariadenia) vzhľadom na vývoj rýchlo strácajú na svojej hodnote, čím môže dôjsť k výraznej majetkovej ujme žalobcu ako vlastníka. Naopak, pri posudzovaní potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami súd prvej inštancie neprihliadal na tvrdenia žalobcu týkajúce sa verejného záujmu, keďže predaj mobilných telefónov a iných technologických zariadení koncovým užívateľom nepredstavuje zabezpečenie služieb vo verejnom záujme v čase mimoriadnej situácie a ani na tvrdenia žalobcu o dlhu žalovaného voči verejnoprávnym inštitúciám, keďže sa jedná výlučne o hypotetickú situáciu, v dôsledku čoho nemožno hovoriť o bezprostredne hroziacej ujme odôvodňujúcej nariadenie neodkladného opatrenia. Vo vzťahu k zádržnému právu súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí konštatoval nesplnenie zákonných podmienok pre uplatnenie zádržného práva žalovaným, pričom za rozhodujúce v tomto smere považoval ustanovenie § 151s ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovanému (a jeho predchodcovi) boli žalobcom priebežne odovzdávané hnuteľné veci v súlade so zmluvou o obchodnom zastúpení, pričom na základe zmluvného dojednania - na základe čl. 13 bod 15 zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 30.11.2012 - žalovaný ako obchodný zástupca nebol oprávnený uplatniť si zádržné právo k hnuteľným veciam vo vlastníctve žalobcu, v nadväznosti na čo súd prvej inštancie ustálil, že na základe predmetného zmluvného dojednania je s poukazom na znenie §151s ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčený vznik zádržného práva žalovaného k hnuteľným veciam vo vlastníctve žalobcu. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že predmetné zmluvné dojednanie je neplatné s odkazom na znenie § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ani s tvrdením, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy žalobcom došlo k zániku predmetného dojednania. Zmluvné dojednanie obsiahnuté v čl. 13 bod 15 zmluvy o obchodnom zastúpení podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné chápať ako vzdanie sa práva, ktoré ešte zmluvná strana nemala s poukazom na ustanovenie § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri výklade ktorého súd prvej inštancie zvýraznil skutočnosť, že zmluva o obchodnom zastúpení bola uzatvorená medzi dvomi podnikateľskými subjektmi ako profesionálmi, ktorým musel byť zrejmý obsah, ako aj účel zmluvných dojednaní, vrátane dojednania obsiahnutého v čl. 13 bod 15 zmluvy, čo vylučuje prípadnú aplikáciu § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka naň. Odstúpením od obchodnoprávnej zmluvy (keďže k zániku zmluvy nedošlo dohodou oboch zmluvných strán pre absenciu zhodného prejavu vôle smerujúceho k ukončeniu zmluvy dohodou) sa zmluva - na rozdiel od odstúpenia od občianskoprávnej zmluvy podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka - nezrušuje od začiatku a v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 351 Obchodného zákonníka. Okrem vyššie uvedených skutočností týkajúcich sa nemožnosti realizácie zádržného práva žalovaným mal súd prvej inštancie za to, že neboli splnené zákonné podmienky pre vznik zádržného práva podľa § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nebola naplnená dobromyseľnosť držby veriteľa, nakoľko v dôsledku odstúpenia od zmluvy, ku ktorému došlo 14.12.2020, bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi hnuteľné veci, pričom samotné odstúpenie od zmluvy považoval súd prvej inštancie za platný jednostranný právny úkon, keďže jednoznačne špecifikoval porušenia povinnosti obchodných zástupcom zo zmluvy o obchodnom zastúpení a žalovaný nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci, že by zo strany obchodného zástupcu nedošlo k porušeniu zmluvných povinností. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebola k 29.12.2020 naplnená ani existencia splatnej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, a to vzhľadom na spornosť existencie samotnej pohľadávky žalovaného vo výške 870.780,29 eura s poukazom na znenie ustanovenia § 669a písm. a) Obchodného zákonníka, ktoré má podľa § 263 Obchodného zákonníka kogentný charakter. Aj keby táto pohľadávka existovala, podľa súdu prvej inštancie nemohla byť splatná k 28.12.2020. Žalovaný síce vystavil žalobcovi faktúru č. 20011 na sumu 870.780,29 eura dňa 23.12.2020, ale obsah súdneho spisu nenasvedčuje, že by 23.12.2020 aj relevantným spôsobom vyzval žalobcu na zaplatenie uvedenej sumy v súlade s ustanovením § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, k čomu podľa súdu prvej inštancie nepostačuje tvrdenie žalovaného,
že faktúru č. 20011 aj relevantným spôsobom doručil žalobcovi. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný k jeho vyjadreniu doložil e-mail, ktorým mal preukazovať doručenie faktúry žalobcovi dňa 23.12.2020, avšak tento e-mail preukazuje iba dátum odoslania faktúry žalobcovi, nie aj dátum jej doručenia žalobcovi. Na doručovanie hmotnoprávnych písomností sa aplikuje tzv. teória dôjdenia v zmysle § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie vyslovené právne závery mal súd prvej inštancie osvedčenú potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami a návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhodnotil ako dôvodný, v dôsledku čoho nariadil neodkladné opatrenie v znení uvedenom vo výroku II. napadnutého uznesenia. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.). Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej podľa § 336 ods. 1 CSP, v súlade so znením § 337 ods. 1, ods. 2 CSP poučil žalovaného o možnosti podať voči žalobcovi žalobu vo veci samej týkajúcu sa nároku na navrátenie do pôvodného stavu alebo nároku na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej nariadeným neodkladným opatrením (výrok IV.).
7. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v rozsahu výrokov II., III. a IV. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g), h) CSP a navrhol, aby odvolací súd po skutkovom a právnom posúdení veci návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov žalovaného v rozsahu 100%. Žalovaný v odvolaní poukázal na skutočnosť, že ku dňu vyhotovenia odvolania (13.8.2021) je medzi žalobcom a žalovaným na Okresnom súde Bratislava I vedených už 8 konaní o návrhoch žalobcu na nariadenie neodkladných opatrení, a to súdne konanie v danej veci a ostatné súdne konania pod sp. zn. 30Cb/20/2021, 36Cb/30/2021, 37Cb/33/2021, 36Cb/37/2021, 34Cb/40/2021, 39Cb/44/2021 a 33Cb/78/2021, z ktorých sú už takmer všetky v štádiu odvolacích konaní, pričom ide o konania, ktoré spolu úplne skutkovo súvisia, majú rovnaký právny základ a strany sporu podávajú obsahovo podobné alebo dokonca až totožné vyjadrenia a jediným rozdielom sú konkrétne hnuteľné veci, ktorých vydania sa žalobca domáha. Žalovaný poukázal na uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 34Cb/40/2021-449 zo dňa 13.5.2021, ktorým súd návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a o odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č. k. 3Cob/126/2021-824 zo dňa 29.7.2021 tak, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 34Cb/40/2021-449 zo dňa 13.5.2021 ako vecne správne potvrdil. Podľa žalovaného je predmetný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v rozpore so zákonom, pretože (i) prejednanie a rozhodovanie o nároku na vydanie hnuteľných vecí natrvalo priamo určitej osobe (žalobcovi) má byť v zmysle konštantnej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít výlučne predmetom sporu o reivindikačnej žalobe, v ktorom má žalovaný možnosť uplatniť tzv. námietky proti vlastníckej žalobe; (ii) všeobecné súdy nemôžu rozhodovať o uložení povinnosti určitej osoby (žalovaného) vydať hnuteľné veci natrvalo priamo druhej osobe (žalobcovi) prostredníctvom neodkladného opatrenia totožného s výrokom vo veci samej, keďže neodkladné opatrenie je svojím charakterom výnimočným a mimoriadnym prostriedkom súdnej ochrany, v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa neprejudikujú práva a povinnosti strán takéhoto súdneho konania a ani neposudzujú medzi nimi existujúce právne vzťahy, pričom obsahom prípadnej úpravy pomerov strán stanovenej nariadeným neodkladným opatrením nie je súd viazaný v neskoršom konaní vo veci samej a posúdenie opodstatnenosti nároku na vydanie hnuteľných vecí možno až na základe riadne vykonaného dokazovania v konaní vo veci samej, t.j. v konaní o reivindikačnej žalobe; (iii) zmena procesného súdneho poriadku účinná od 1.7.2016 (§ 330 ods. 2 v spojení s § 336 ods. 1 druhá veta CSP) podľa názoru žalovaného nemení jediný možný spôsob uplatňovania nárokov osôb na trvalé vydanie hnuteľných vecí, ktorým je aj po nadobudnutí účinnosti CSP výlučne reivindikačná žaloba, nakoľko by došlo k popretiu reivindikačnej žaloby, ktorá bola ako procesný úkon zavedená do právneho systému ešte rímskym právom a je dlhodobo zaužívaným a súdnou praxou uznávaným právnym prostriedkom ochrany vlastníckeho práva v právnych štátoch. Zároveň žalovaný uviedol, že s ohľadom na skutkové a právne okolnosti danej veci by sa nariadením neodkladného opatrenia v zmysle návrhu žalobcu rozhodlo o tom, čo má byť posúdené až riadnym zistením skutkového stavu veci a vykonaním riadneho dokazovania v súdnom konaní vo veci samej a preto nariadenie žalobcom navrhovaného neodkladného opatrenia v danej veci nie je možné, pretože to nepripúšťa povaha tejto veci. Žalovaný dodal, že v danom konaní nikdy nenamietal, že podľa CSP nie je možné vydať neodkladné opatrenie totožné s výrokom vo veci samej, práve naopak, žalovaný si je tejto skutočnosti vedomý, avšak kritériom akceptovateľnosti rozhodnutia súdu o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia totožného s výrokom vo veci samej je to, že totožnosť výrokov pripúšťa povaha veci, pričom žalovaný namieta práve to, že povaha veci v danom konaní nepripúšťa nariadenie neodkladného
opatrenia totožného s výrokom vo veci samej, pretože s ohľadom na povahu sporu vo veci sa žalobca môže voči žalovanému domáhať trvalého vydania hnuteľných vecí priamo žalobcovi iba reivindikačnou žalobou, a nie prostredníctvom neodkladného opatrenia. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že vydanie neodkladného opatrenia odôvodnil výlučne formalistickým výkladom § 330 ods. 2 CSP bez toho, aby uviedol akékoľvek úvahy a právne závery, ktoré by odôvodňovali skutočnosť, že doterajšia konštantná rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít pojednávajúca o možnosti uplatnenia nároku na vydanie hnuteľných vecí výlučne prostredníctvom reivindikačnej žaloby by sa odo dňa účinnosti CSP nemala aplikovať. Súd prvej inštancie možnosť nariadenia neodkladného opatrenia v danej veci odvodzuje od právnych názorov spočívajúcich v tom, že pri zdržovacích nárokoch je možné nariadiť neodkladné opatrenie totožné s výrokom vo veci samej, ktoré svojím charakterom teda predstavuje rozhodnutie vo veci samej a ktoré konzumuje vec samu. Zdržovacím nárokom je nárok jednej strany sporu spočívajúci v povinnosti druhej strany niečoho sa zdržať (omittere), t.j. nekonať určitým spôsobom, resp. zdržať sa určitého správania, na ktoré by bola za normálnych okolností druhá strana oprávnená, pričom žalovaným prezentovaný výklad a charakter zdržovacieho nároku je možné vyvodiť ako z ustanovení CSP (§ 341 ods. 1, § 342 ods. 2), tak aj z ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 19b ods. 2, § 53a ods. 1, § 151n ods. 1 alebo § 494). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je absolútne zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetom danej veci je zdržovací nárok žalobcu, keďže žalobca sa návrhom domáha vydania hnuteľných vecí, t.j. žalobca sa návrhom domáha uloženia povinnosti žalovanému konať určitým spôsobom (facere), a nie zdržať sa určitého konania (omittere). Žalovaný v odvolaní namietal aj nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o preukázaní vlastníckeho práva žalobcu k hnuteľným veciam na základe listín predložených žalobcom, nakoľko ani jedna zo žalobcom predložených listín nie je listinou, na ktorú platné právo viaže nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k hnuteľným veciam a súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia neuviedol žiadne právne posúdenie, ktoré by odôvodňovalo záver, že predmetné listiny môžu byť z právneho hľadiska považované za nadobúdacie tituly žalobcu k hnuteľným veciam. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by spochybňoval vlastnícke právo žalobcu k hnuteľným veciam, znamená, že súd prvej inštancie v rozpore so zásadami CSP a v civilnom procese uplatňovanou negatívnou dôkaznou teóriou preniesol dôkazné bremeno, resp. v prejednávanej veci bremeno osvedčiť žalobcom tvrdené skutočnosti na žalovaného, čím súd prvej inštancie absolútne neoprávneným spôsobom porušil práva žalovaného na spravodlivý proces a na súdnu ochranu. Žalovaný tiež namietal záver súdu prvej inštancie o platnosti odstúpenia od zmluvy o obchodnom zastúpení zo strany žalobcu, pričom poukázal na skutočnosť, že platnosť odstúpenia je medzi stranami sporu v danej veci sporná, pretože žalovaný považuje odstúpenie za neplatné, a to nielen z dôvodu, že žalovaný popiera akékoľvek porušenie jeho zmluvných povinností zo zmluvy, ktoré žalobca špecifikoval v odstúpení, ale aj z dôvodu rozporu odstúpenia so zákonom a s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, o čom mal súd prvej inštancie pred vydaním napadnutého uznesenia vedomosť. Napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neosvedčoval skutočnosť, či naozaj došlo k porušeniu ktorejkoľvek povinnosti žalovaného zo zmluvy alebo nie, a vychádzal výlučne z tvrdenia žalobcu a z obsahu odstúpenia, ktorých pravdivosť súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neosvedčoval a preto je podľa žalovaného zrejmé, že napadnuté uznesenie je arbitrárne a posúdenie neplatnosti odstúpenia súdom prvej inštancie je nedostatočné, a teda nesprávne. Žalovaný zdôraznil, že za účelom posúdenia platnosti odstúpenia žalobcu od zmluvy, resp. spôsobu ukončenia zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeného zmluvou o obchodnom zastúpení sa vyžaduje vykonanie riadneho dokazovania a riadne zistenie skutkového stavu v konaní vo veci samej, čo len potvrdzuje tvrdenie žalovaného, že v danom konaní nie je možné nariadiť neodkladné opatrenie totožné s výrokom vo veci samej. Následkom nedostatočného a nesprávneho právneho posúdenia súdu prvej inštancie o platnosti odstúpenia žalobcu od zmluvy sú rovnako nedostatočné a nesprávne právne posúdenia súdu prvej inštancie o (údajnej) neexistencii nároku žalovaného na odstupné a (údajnej) neexistencii zádržného práva žalovaného k hnuteľným veciam. Záver súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k dojednaniu čl. 13 bod 15 zmluvy o obchodnom zastúpení je vylúčená aplikácia § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu uzatvorenia zmluvy medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, je nesprávny pre jeho rozpor s § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka, z ktorého je zrejmé, že ustanovenia Občianskeho zákonníka platia aj pre obchodné vzťahy, resp. vzťahy medzi podnikateľmi. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je vôbec zrejmé, na základe akého dôkazu, resp. listiny dospel súd prvej inštancie ku skutkovému zisteniu, že žalovaný urobil návrh na ukončenie zmluvy až po jej zániku v dôsledku odstúpenia. Je evidentné, že túto skutočnosť súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neosvedčoval, pretože pokiaľ by tak urobil, zistil by, že pred podľa žalovaného neplatným odstúpením žalobcu od zmluvy dlhodobo prebiehali medzi žalobcom a žalovaným rokovania o spôsobe a čase ukončenia spolupráce založenej
predmetnou zmluvou, na základe čoho žalovaný nadobudol presvedčenie o zmierlivom a zmluvnom ukončení zmluvy, ku ktorému nedošlo z dôvodu prekvapivého doručenia odstúpenia žalovanému, čo je jedným z mnohých dôvodov neplatnosti odstúpenia namietaných žalovaným. Ani pri aplikácii tzv. teórie zdania a záverov judikatúry citovanej súdom prvej inštancie v napadnutom uznesení nie je absolútne zrejmé, na základe čoho dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca sa mohol s faktúrou č. 20011 oboznámiť až dňa 28.12.2020, keďže e-maily sú doručované ich adresátom bezodkladne (za splnenia predpokladu, že boli zaslané na správnu adresu a neexistujú technické problémy). Pre úplnosť žalovaný dodal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal prípadnou praxou doručovania písomností, prípadne iba faktúr, zavedenou medzi žalobcom a žalovaným a v tejto súvislosti nevykonal žiadne dokazovanie, resp. osvedčovanie, pričom pokiaľ by tak urobil, musel by zistiť, že e-mailové doručovanie faktúr je dlhodobo zaužívanou praxou strán sporu. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie pristupoval k posudzovaniu listín predložených žalobcom a žalovaným odlišne, t.j. zaujato a nie nestranne, čím dochádza k porušovaniu práva žalovaného na spravodlivý proces a práva žalovaného na súdnu ochranu. Pri poučení žalovaného vo výroku IV. napadnutého uznesenia súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy to, že žalobca v návrhu uviedol, že hnuteľné veci potrebuje za účelom výkonu jeho podnikateľskej činnosti, t.j. za účelom ich dodania/predaja zákazníkom žalobcu a žalovaný nie je vlastníkom predmetných hnuteľných vecí s tým, že pokiaľ žalobca hnuteľné veci predá, navrátenie do predošlého stavu je nemožné a zároveň nie je zrejmé, akej škody alebo inej ujmy sa má, resp. môže žalovaný podľa názoru súdu prvej inštancie domáhať voči žalobcovi pre prípad, ak by žalobca nevrátil (nevydal späť) hnuteľné veci žalovanému. Poučenie vo výroku IV. napadnutého uznesenia je preto podľa názoru žalovaného formalistické obsiahnutie materiálnej (obsahovej) náležitosti podľa § 337 CSP bez faktického a právneho posúdenia obsahu poučenia a akejkoľvek vnútornej logiky obsahu poučenia vo vzťahu k predmetnému neodkladnému opatreniu a právnym následkom, ktoré nastanú po jeho nariadení.
8. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 2.9.2021, v ktorom vo vzťahu k uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/126/2021-824 zo dňa 29.7.2021 uviedol, že ide o rozhodnutie v odvolacom konaní totožných strán sporu v obdobnej (nie v totožnej) veci, pričom ide o konečné súdne rozhodnutie v neprospech žalobcu vydané na základe posúdenia právnej otázky, pri ktorom nie je prípustné dovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP. Predmetné uznesenie odvolacieho súdu je právoplatným uznesením, nie je rozsudkom a preto nie je možné aplikovať princíp subjektívnej záväznosti rozsudku podľa § 228 CSP, ktorá stanovuje záväznosť pre strany sporu iba v danej veci, a nie v iných veciach, resp. súdnych konaniach, hoci aj s totožnými stranami sporu. V ďalšej časti vyjadrenia podrobne uviedol dôvody, pre ktoré považuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/126/2021-824 zo dňa 29.7.2021 za nesprávne. V spojitosti s ukončením obchodnej spolupráce so žalovaným žalobca ako širšiu súvislosť uviedol, že žalovaný (neoprávnene) zadržal a vyniesol veci patriace žalobcovi z viac ako desiatky obchodných prevádzok vo viacerých mestách východného a južného Slovenska, pričom išlo rádovo o niekoľko tisíc mobilných telefónov a ďalších zariadení v hodnote presahujúcej 1,8 milióna eur. Ako ďalšiu skutočnosť žalovaný uviedol, že na majetok žalovaného bolo na Okresnom súde Bratislava I začaté konkurzné konanie pod sp. zn. 27K/23/2021 a podľa podkladov doručených žalovaným do konania je žalobcovi zrejmé, že žalovaný smeruje do konkurzu, resp. mal povinnosť podľa § 11 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii sám na seba podať návrh na konkurz pre predĺženie, čo neurobil. Pre úplnosť žalobca uviedol, že vo veci konkurzného konania vedeného pod sp. zn. 27K/23/2021 bolo vydané neprávoplatné uznesenie o zastavení konkurzného konania, ktoré je však podľa žalobcu zjavne v rozpore so zákonom pre preukázané predĺženie žalovaného a pre ďalšie finančné nezrovnalosti v tvrdeniach žalovaného a proti ktorému podal žalobca odvolanie. Vo vzťahu k žalovanému tvrdenej existencii zádržného práva žalovaného k predmetným hnuteľným veciam žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalovaný nikdy nebol osobou oprávnenou na zadržanie vecí, a to preto, že v súlade s § 151s ods. 2 Občianskeho zákonníka bol medzi stranami v zmluve o obchodnom zastúpení takýto postup vylúčený (čl. 13 bod 15 zmluvy o obchodnom zastúpení). Žalovaný prevzal na základe zmluvy o obchodnom zastúpení veci do tzv. predzásoby, a to za účelom ich predaja zákazníkom žalobcu, t.j. veci neboli zverené žalovanému, aby ich žalovaný držal pre seba, ale za účelom ich scudzenia zákazníkmi žalobcu ako tretími osobami, čo vyplýva z niekoľkých článkov zmluvy o obchodnom zastúpení (čl. 3 bod 1, čl. 7 bod 1, bod 3). Žalovaný v čase zadržania vecí, t.j., dňa 29.12.2020 nebol ich oprávneným, a teda dobromyseľným držiteľom, nakoľko žalobca v spojitosti s právnym úkonom odstúpenia od zmluvy a odňatím oprávnenia na prevádzkovanie prevádzok vyzval dňa 22.12.2020 žalovaného na vydanie vecí bez zbytočného odkladu, najneskôr do dvoch pracovných dní od doručenia tejto výzvy. Právo
žalobcu na vrátenie vecí a povinnosť žalovaného veci vrátiť vyplývali z čl. 7 bod 21, ako aj z čl. 26 bod 11 zmluvy o obchodnom zastúpení. Výzvu zo dňa 22.12.2020 žalobca doručil dňa 22.12.2020 s tým, že lehota na vydanie vecí márne uplynula dňa 28.12.2020. Ešte pred uplynutím tejto lehoty dňa 23.12.2020 žalovaný listom odmietol vydanie vecí, čiže vyhlásil, že svoj záväzok nesplní. Ak by aj malo vzniknúť žalovanému k veciam žalobcu zádržné právo, čo nevzniklo, v čase, kedy žalovaný pristúpil k jeho výkonu, nebola ešte zabezpečovaná pohľadávka splatná. Žalovaný sa síce snažil navodiť dojem okamžitej splatnosti pohľadávky na odstupné (uvedenie splatnosti 28.12.2020 na faktúre), táto lehota splatnosti však nebola medzi stranami dohodnutá a ani nevyplývala zo zákona. K doručeniu faktúry došlo dňa 28.12.2020. Právny úkon „uplatnenia“ zádržného práva žalovaným je neplatný aj pre jeho neurčitosť, nakoľko žalovaný vymedzil zadržané veci ako „hnuteľné veci - akýkoľvek a každý tovar patriaci spoločnosti Orange a dodaný zo strany spoločnosti Orange spoločnosti KERAMON najmä do tzv. predzásoby“, ktorý sa nachádzal „na predajných miestach v značkových predajniach Orange a SME kanceláriách“, pričom podľa názoru žalobcu takéto vymedzenie trpí vadou neurčitosti právneho úkonu (§ 37 Občianskeho zákonníka). Podľa žalobcu závery o neexistencii zádržného práva obstoja aj napriek spornosti odstúpenia od zmluvy, nakoľko právnym dôvodom pre vznik povinnosti žalovaného na ich vydanie bol popri samotnej skutočnosti, že došlo k ukončeniu zmluvy, aj právny úkon odňatia oprávnenia prevádzkovať značkové predajne, pričom na strane žalobcu išlo o jednostranné a zvrchované obchodné rozhodnutie, na ktoré bol oprávnený podľa čl. 4 bod 7 zmluvy o obchodnom zastúpení. Odhliadnuc od všetkých uvedených dôvodov neexistencie zádržného práva žalovaného žalobca poukázal tiež na to, že zádržné právo by bolo nezákonné aj preto, že pri jeho uplatnení nebola dodržaná zásada primeranosti, nakoľko hodnota všetkých vecí, ktoré žalovaný zadržal (teda nie iba tých, ktoré sú predmetom tohto konania) prevýšila sumu 1,8 milióna eur, čo predstavuje dvojnásobok hodnoty údajnej zabezpečovanej pohľadávky vyčíslenej žalovaným na necelých 0,9 milióna eur. Hoci je žalobca schopný toto tvrdenie preukázať, zámerne tak nerobí s cieľom nezahlcovať súd, keďže predmetom tohto konania je len malá časť neoprávnene zadržiavaných vecí (ostatné veci sú predmetom iných súdnych konaní). Súčasne žalobca poukázal na rozpor v tvrdeniach žalovaného, ktorý sa snaží spochybniť osvedčenie vlastníckeho práva žalobcu, hoci v ňom predloženom dôkaze (oznámenie o zadržaní hnuteľných vecí) jednoznačne prejavuje vedomosť a vôľu zadržať veci patriace žalobcovi. V tomto oznámení sám žalovaný označuje žalobcu ako subjekt, voči ktorému má právnu povinnosť veci vydať, pričom podľa § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka takouto osobou je vlastník veci (prípadne ich iný oprávnený držiteľ). Žalovaný týmto dôkazom tiež osvedčuje, že skutočne došlo k zadržaniu vecí, čím v spojitosti s ďalšími dôkazmi žalobcu potvrdzuje legitimitu žalobcu a jeho domáhania sa priznania ochrany týmto neodkladným opatrením. Podľa žalobcu žalovaný vo svojom odvolaní svojou argumentáciou prispel k osvedčeniu nároku žalobcu, a teda k ustáleniu, že sú naplnené dôvody na vydanie neodkladného opatrenia. Žalobca v predmetnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol a aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.
9. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 18.10.2021 poukázal na skutočnosť, že zo strany Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu boli právoplatne zamietnuté ďalšie dva návrhy žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, a to uznesením č. k. 4Cob/115/2021-772 zo dňa 26.8.2021 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 30Cb/20/2021 a uznesením č. k. 4Cob/95/2021-1210 zo dňa 26.8.2021 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 36Cb/30/2021. Žalovaný opätovne poukázal na spornosť spôsobu ukončenia zmluvného vzťahu medzi stranami sporu s tým, že od vyriešenia otázky spornosti platnosti odstúpenia žalobcu od zmluvy sa odvíjajú proti sebe stojace sporné práva žalobcu a žalovaného v tejto veci, v nadväznosti na čo opätovne zdôraznil nemožnosť nariadenia neodkladného opatrenia totožného s výrokom vo veci samej z dôvodu spornosti prejednávanej veci, ktorá môže byť odstránená až riadnym zistením skutkového stavu prostredníctvom dokazovania vykonaného v konaní vo veci samej. V ďalšej časti odvolacej repliky sa žalovaný obsiahlo vyjadril k záverom, ktoré podľa jeho názoru vyplývajú z rozhodnutí odvolacieho súdu v obdobných veciach totožných strán sporu a v zásade zotrval na odvolacej argumentácii obsiahnutej v odvolaní žalovaného proti predmetnému uzneseniu súdu prvej inštancie. Žalovaný tiež uviedol, že účtovná závierka žalovaného zostavená k 31.12.2020 bola do registra účtovných závierok predložená dňa 30.6.2021, pričom žalobcovi nič nebránilo túto predložiť spolu s jeho replikou zo dňa 14.7.2021, čo však žalobca neurobil a z toho dôvodu podľa žalovaného odvolací súd nie je povinný, resp. nesmie prihliadať na s tým súvisiace tvrdenia žalobcu a ním predložené dôkazy. Vo vzťahu ku konkurznému konaniu vedenému voči žalovanému na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 27K/23/2021 žalovaný poukázal na skutočnosť, že (i) vlastné imanie, resp. záporné imanie je iba jedným z kritérií, ktoré identifikujú možné predĺženie dlžníkov, avšak toto nie je jediným (výlučným) kritériom a preto účtovné závierky žalovaného
neosvedčujú a ani nemôžu osvedčiť žalobcom tvrdené predĺženie žalovaného; (ii) pokiaľ by aj mal byť žalovaný platobne neschopný, resp. predĺžený, čo žalovaný popiera, za túto platobnú neschopnosť, resp. predĺženie žalovaného by zodpovedal, resp. by k tejto prispel najmä, ak nie výlučne priamo žalobca, pretože odmieta žalovanému zaplatiť odstupné, ktorého výška je viac ako dvadsaťpäťnásobne vyššia ako pohľadávky žalobcu, ktorými sa v konkurznom konaní snaží o preukázanie platobnej neschopnosti žalovaného; (iii) konkurzné konanie bolo začaté na veriteľský návrh žalobcu na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného, ktorý žalovaný považuje za šikanózny výkon práva zo strany žalobcu; (iv) žalovaný má viac ako dôvodné podozrenie, že podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu sa žalobca svojím účelovým konaním snaží navodiť úpadok žalovaného. Žalovaný v odvolacej replike zotrval aj na svojej predchádzajúcej argumentácii týkajúcej sa žalobcom tvrdenej neexistencie zádržného práva a splatnosti pohľadávky žalovaného voči žalobcovi. Ďalej žalovaný uviedol, že nepopiera to, že prevzal hnuteľné veci od žalobcu a ani to, že tieto zadržal z dôvodu výkonu zádržného práva žalovaného k nim s tým, že žalovaný nikdy neskúmal a nemal dôvod skúmať, kto je skutočným vlastníkom predmetných hnuteľných vecí, pretože podľa § 466 Obchodného zákonníka je možné nadobudnúť hnuteľné veci aj od nevlastníka. Žalobca v danej veci nepredložil súdu listiny, z ktorých vyplývajú skutočnosti, na ktoré platné právo viaže nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k hnuteľným veciam, a to napriek tomu, že žalobcovi v tom nič nebránilo a z toho dôvodu podľa žalovaného vlastnícke právo žalobcu k hnuteľným veciam nemožno považovať za osvedčené a už vôbec nie za preukázané. Skutočnosť, že nariadenie žalobcom navrhovaného neodkladného opatrenia je absolútne nevyváženým a neprimeraným zásahom do práv žalovaného, a to konkrétne do základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru, potvrdil Krajský súd v Bratislave vo všetkých jeho konečných zamietavých uzneseniach predložených žalovaným.
10. Zo strany žalobcu nebola predložená odvolacia duplika, pričom rovnopis odvolacej repliky žalovaného zo dňa 18.10.2021 spolu s prílohami a s poučením o možnosti predloženia písomného vyjadrenia boli súdom prvej inštancie doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 28.10.2021.
11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
12. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
13. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
14. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.
15. Podľa § 326 ods. 1 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha.
16. Podľa § 326 ods. 2 CSP k návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva.
17. Podľa § 328 ods. 1 CSP ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.
18. Podľa § 329 ods. 1 CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
19. Podľa § 329 ods. 2 CSP pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.
20. Podľa § 330 ods. 2 CSP ak to povaha veci pripúšťa, súd môže nariadiť neodkladné opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej.
21. Podľa § 336 ods. 1 CSP ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, môže vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Súd túto povinnosť neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami.
22. Podľa § 337 ods. 1 CSP ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania a ak navrhovateľovi povinnosť podľa § 336 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2015/160/20210801> neuloží, poučí strany, ktorým sa neodkladným opatrením ukladá určitá povinnosť, že môžu podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených. Lehotu na podanie žaloby súd neurčuje.
23. Podľa § 337 ods. 2 CSP súd vo výroku uznesenia podľa odseku 1 uvedie strany a predmet konania vo veci samej. Konanie vo veci samej sa môže týkať aj nárokov na navrátenie do pôvodného stavu alebo nárokov na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia.
24. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
25. Podľa § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.
26. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
27. Podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
28. V zmysle platnej a účinnej právnej úpravy inštitútu neodkladného opatrenia je daná povinnosť navrhovateľa neodkladného opatrenia opisom rozhodujúcich skutočností v návrhu osvedčiť nielen potrebu nariadenia neodkladného opatrenia, ale súčasne je ustanovením § 326 ods. 1 CSP daná i povinnosť v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia opísať skutočnosti hodnoverne osvedčujúce dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. V neposlednom rade je v zmysle § 326 ods. 2 CSP daná povinnosť pripojiť k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia listiny, na ktoré sa žalobca odvoláva. Skutočnosť, že súd v zmysle § 329 ods. 1 CSP môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania, zakladá potrebu vysokej presvedčivosti samotného návrhu na jeho nariadenie. Povinnosťou súdu je dôsledne vyhodnotiť, či je návrh z objektívneho hľadiska presvedčivý a či došlo k osvedčeniu všetkých zákonom predpokladaných skutočností. Zákon ukladá žalobcovi povinnosť hodnoverne osvedčiť nielen potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie, ale aj dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, čo môže žalobca dosiahnuť najmä relevantnými skutkovými tvrdeniami, listinnými dôkazmi a kvalifikovanou právnou argumentáciou.
29. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 25.4.2012 pod sp. zn. 1Cdo/147/2011 vo vzťahu k predbežnému opatreniu, ktoré bolo procesným inštitútom v zmysle zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok svojím obsahom a účelom blízkym neodkladnému opatreniu v zmysle CSP, uviedol, že „Pred nariadením predbežného opatrenia nemusí byť nárok dokázaný, musí však byť aspoň osvedčený. Osvedčenie (na rozdiel od dokázania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná.“
30. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom odvolaním dotknutého uznesenia súdu prvej inštancie a obsahom odvolania žalovaného a následných vyjadrení strán sporu odvolací súd za najpodstatnejšiu časť odvolacej argumentácie žalovaného považuje jeho námietky spočívajúce v tom, že nariadenie žalobcom navrhovaného neodkladného opatrenia s obsahom totožným s výrokom vo veci samej nie je v danej veci možné, pretože to nepripúšťa povaha tejto veci.
31. Od účinnosti nového civilného sporového kódexu je priamo v § 330 ods. 2 CSP expressis verbis vyjadrené, že súd môže nariadiť aj také neodkladné opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej. Kritériom pre akceptovateľnosť takéhoto rozhodnutia je to, že totožnosť výrokov pripúšťa povaha veci. Súd teda vždy individuálne vyhodnotí, či povaha prejednávanej veci pripúšťa nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia z hľadiska totožnosti výrokov. S prijatým záverom sa musí súd vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom naplnenie uvedeného kritéria podlieha v prípade podaného odvolania následnému odvolaciemu prieskumu krajským súdom. V odvolacom konaní môže byť prvoinštančné uznesenie zmenené alebo zrušené aj bez ohľadu na splnenie zákonných podmienok podľa § 325 ods. 1 CSP iba z toho dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku, či povaha veci pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia s totožným obsahom vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu v zmysle § 330 ods. 2 CSP. Vo všeobecnosti nemožno abstraktne vymedziť, ktoré subjektívne nároky svojou povahou vždy pripúšťajú nariadenie neodkladného opatrenia s výrokom totožným, ako je výrok vo veci samej. Spravidla pôjde o špecifické zdržovacie nároky, pri ktorých musia byť súčasne splnené podmienky nariadenia neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 1 CSP. Tým však nie je okruh potenciálnych nárokov z daného hľadiska vyčerpaný. Argumentačne udržateľný právny záver v konkrétnej veci si vždy vyžaduje zohľadnenie všetkých relevantných okolností prípadu. Z povahy veci je zrejmé, že takéto rozhodnutia neprichádzajú do úvahy v prípade určovacích výrokov, štandardných žalôb o zaplatenie peňažnej sumy a podobne. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 1124 s.)
32. Z obsahu predmetného návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia je jednoznačne zrejmý účel a cieľ sledovaný žalobcom, ktorým je dosiahnutie vydania v petite návrhu identifikovaných hnuteľných vecí žalovaným žalobcovi a rovnako je zrejmé, že v prípade navrhovaného neodkladného opatrenia nejde o neodkladné opatrenie dočasného charakteru, ale nesporne vykazuje znaky neodkladného opatrenia s trvalým charakterom a jeho obsah je totožný s výrokom vo veci samej, ktorý by v danom prípade zodpovedal výroku rozhodnutia súdu vo veci samej na základe žaloby o vydanie hnuteľných vecí, tzv. vindikačná, resp. reivindikačná žaloba, v prípade ktorej ide jednoznačne o žalobu na plnenie v zmysle § 137 písm. a) CSP. Súčasne je z obsahu spisu zrejmých viacero sporných otázok priamo súvisiacich s uplatňovaným nárokom žalobcu na vydanie predmetných hnuteľných vecí, ktoré si vyžadujú dôsledné posúdenie konajúcim súdom a v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že základnou podmienkou úspechu všetkých žalôb vo veciach vlastníckych je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu. Bez preukázania svojho vlastníckeho práva nie je totiž žalobca aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha; z úspešného preukázania vlastníctva však ešte nevyplýva, že nárok žalobcu na požadovanú ochranu je už tým opodstatnený. Žalovaný totiž môže mať právo na užívanie veci, právo na zasahovanie do vlastníctva žalobcu, ktoré prevažuje nad vlastníckym právom žalobcu a spôsobí, že žaloba na ochranu vlastníckeho práva nebude mať úspech. Tak to bude najmä v prípadoch, ak žalovaný vykonáva oprávnenie vyplývajúce z vecných bremien, z platných zmlúv alebo z iných skutočností (R 65/1972). Zároveň odvolací súd podporne poukazuje aj na právny názor prezentovaný v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 1.7.1999 pod sp. zn. 2Cdon 240/97, podľa ktorého vlastník sa žalobou podľa § 126 ods. 1 OZ nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva proti tomu, kto do jeho práva zasahuje na základe svojho práva, ktoré môže byť vecným právom (vecné bremeno, záložné právo a zádržné právo), obligačným právom (napr. právo nájomné) alebo môže vyplývať zo zákona (napr. susedské práva). V tejto súvislosti sa hovorí o tzv. námietkach proti vlastníckym žalobám.
33. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS 866/2014-42 z 20. augusta 2015 judikoval, že v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia... príslušný súd v zásade nevykonáva dokazovanie, vychádza len z tzv. osvedčených skutočností - skutočností, ktoré vyplývajú z tvrdení účastníkov konania v ich podaniach, prípadne zo skutočností, ktoré možno osvedčiť z dôkazov, ktoré účastníci predložili v príslušnom štádiu konania o veci samej. Následne Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. III. ÚS 175/2017-44 zo 4. júla 2017 konštatoval, že závery ústavného súdu
vyplývajúce z nálezu č. k. II. ÚS 866/2014-42 z 20. augusta 2015 sú relevantné aj v súčasnosti, keď rekodifikáciou civilného procesného práva došlo k definitívnemu zániku inštitútu predbežného opatrenia a s účinnosťou od 1. júla 2016 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zaviedol inštitút neodkladného opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia.
34. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd nevykonáva dokazovanie zodpovedajúce procesným pravidlám v konaní o žalobe vo veci samej, ale v záujme flexibilného a rýchleho riešenia situácie vyžadujúcej okamžitý zásah súdu rozhoduje spravidla len na základe osvedčenia najvýznamnejších skutočností podstatných pre jeho rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. V danom prípade by vyhovením návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia došlo k navodeniu rovnakého faktického a právneho stavu, aký by nastal uložením povinnosti žalovanému vydať predmetné hnuteľné veci na základe meritórneho rozhodnutia vo veci samej na základe vindikačnej žaloby, avšak v prípade rozhodnutia o neodkladnom opatrení bez toho, aby bolo súdom dôsledne po skutkovej i právnej stránke posúdené naplnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok úspešnosti vindikačnej žaloby. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru o dôvodnosti odvolania žalovaného v tejto časti. Odvolací súd konštatuje nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého povaha danej veci pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia s obsahom totožným s výrokom vo veci samej, pričom nesprávnosť uvedeného záveru súdu prvej inštancie vyplýva aj z obsahu samotného odôvodnenia napadnutého uznesenia, z ktorého je zrejmé, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní prejudikoval skutkové a právne závery o otázkach podstatného významu pre rozhodnutie o prípadnej vindikačnej žalobe (existencia vlastníckeho práva žalobcu k predmetným hnuteľným veciam, neoprávnený zásah zo strany žalovaného do vlastníckeho práva žalobcu k hnuteľným veciam, platnosť odstúpenia od zmluvy o obchodnom zastúpení zo strany žalobcu, nesplnenie zákonných podmienok pre uplatnenie zádržného práva k predmetným hnuteľným veciam zo strany žalovaného, a pod.), a to len na základe skutočností osvedčovaných žalobcom bez vykonania riadneho dokazovania a zároveň súd prvej inštancie bez vykonania riadneho dokazovania konštatoval irelevantnosť tvrdení žalovaného spôsobilých mať podstatný význam pre posúdenie dôvodnosti alebo nedôvodnosti žalobcom požadovanej ochrany vlastníckeho práva (námietky proti vlastníckej žalobe), čo podľa názoru odvolacieho súdu jednak nemožno hodnotiť ako dôsledné posúdenie skutkovej a právnej opodstatnenosti žalobcom uplatňovaného nároku na vydanie hnuteľných vecí a jednak takýto postup a rozhodovanie súdu nenapĺňa ústavou garantované právo strán sporu na spravodlivý súdny proces a na súdnu ochranu. Odvolací súd zastáva jednoznačný záver, že povaha danej prejednávanej veci nepripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia konzumujúceho vec samu, nakoľko nariadením žalobcom navrhovaného neodkladného opatrenia s výrokom totožným s výrokom vo veci samej (v danom prípade na základe vindikačnej žaloby) by došlo k neprimeranému zásahu do práv a oprávnených záujmov žalovaného, a to najmä vzhľadom na jeho následky jednoznačne nahrádzajúce konanie vo veci samej, v ktorom majú byť medzi stranami sporné skutočnosti riešené riadnym zistením skutkového a právneho stavu a vykonaním riadneho dokazovania v súlade s princípom kontradiktórnosti konania pred súdom.
35. Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že sa nestotožňuje ani so záverom súdu prvej inštancie o naplnení zákonných podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle § 325 ods. 1 CSP, keď súd prvej inštancie dospel k záveru o potrebe bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu navrhovaným neodkladným opatrením a túto vzhliadol v potrebe ochrany vlastníckeho práva žalobcu, do ktorého žalovaný neoprávnene zasahuje, zvýraznenú rýchlou stratou hodnoty predmetných hnuteľných vecí predstavujúcich mobilné telefóny a iné technologické zariadenia. Súd prvej inštancie tento svoj záver v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil a neuviedol, na základe akých konkrétnych skutočností a listín predložených žalobcom k uvedenému záveru dospel. Odvolací súd za okolnosti zodpovedajúce dikcii ustanovenia § 325 ods. 1 CSP nepovažuje všeobecnú formuláciu o potrebe ochrany vlastníckeho práva žalobcu bez uvedenia konkrétnych skutočností osvedčujúcich existenciu potreby bezodkladného poskytnutia ochrany prostredníctvom súdom nariadeného neodkladného opatrenia. Rovnako je nutné konštatovať, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom neosvedčil ani pravdivosť svojho tvrdenia o strate hodnoty predmetných hnuteľných vecí, ktorú ani žiadnym spôsobom nekvantifikoval a neosvedčil ani pravdivosť svojich tvrdení o objednávkach predmetných mobilných telefónov zo strany zákazníkov žalobcu, ktorí podľa tvrdenia žalobcu majú žalobcovi hroziť odstúpením od zmluvy, t.j. ide len o ničím nepodložené tvrdenia žalobcu. Naproti tomu súd prvej inštancie správne v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že
predaj mobilných telefónov a iných technologických zariadení koncovým užívateľom nepredstavuje zabezpečenie služieb vo verejnom záujme v čase mimoriadnej situácie a tiež správne vyhodnotil neopodstatnenosť tvrdení žalobcu súvisiacich s ohrozením exekúcie z dôvodu dlhu žalovaného voči verejnoprávnym inštitúciám. Vo vzťahu k osvedčeniu obavy z ohrozenia exekúcie odvolací súd uvádza, že dôvodom môžu byť len skutočnosti, ktoré opodstatňujú obavu, že by prípadný výkon rozhodnutia mohol byť zmarený. U dlžníka môže byť dôvodom jeho konanie, ktorého dôsledkom je zníženie majetku, ktorý je možné postihnúť pri výkone rozhodnutia, alebo ktoré inak podstatnou mierou negatívne ovplyvňuje jeho majetkové pomery (z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 Obo 144/97; zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 20/1998). Tak v prípade potreby bezodkladnej úpravy pomerov, ako aj v prípade obavy z ohrozenia exekúcie ide o kategórie, ktoré nemôžu byť založené len na subjektívnom vnímaní navrhovateľa neodkladného opatrenia, ale musia byť do najvyššej možnej miery objektivizované, t.j. v žiadnom prípade nepostačuje len samotné vyslovenie takejto potreby alebo obavy.
36. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných zákonných ustanovení odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie a ani na zrušenie odvolaním dotknutého uznesenia v rozsahu napadnutého výroku II. a z toho dôvodu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. v súlade s ustanovením § 388 CSP zmenil tak, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol.
37. Nakoľko odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie v časti výroku II. a zamietol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, bolo potrebné postupom podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušiť aj napadnutý súvisiaci výrok IV., ktorým súd prvej inštancie poučil žalovaného o možnosti podania žaloby proti žalobcovi, a to z dôvodu, že v prípade rozhodnutia obsiahnutého vo výroku IV. napadnutého uznesenia nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli.
38. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol žalovaný v danom konaní o nariadenie neodkladného opatrenia plne úspešný.
39. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).