Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžk/6/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LLM. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu: T.. U. U., bytom A. XX/C, XXX XX Q., zastúpený: Advokátska kancelária VIS LEGIS s.r.o., so sídlom Panenská 7, 811 03 Bratislava, IČO: 47 728 949, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, so sídlom Tomášikova 46, 832 05 Bratislava, za účasti: 1. Dúbravka Rezidencia s.r.o., so sídlom Vavrinecká 13, 831 52 Bratislava, IČO: 47 575 859, zastúpený: ak-jj, s.r.o., so sídlom: Banšelova 1774/6, 821 04 Bratislava, IČO: 36 841 021, 2. B. W., bytom C. XX, XXX XX Q., 3. Občianske združenie Cyklokoalícia, so sídlom Karadžičova 6, 821 08 Bratislava, 4. Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, P.O.BOX 218, 850 00 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BA- OOP3-2017/074966-HAN zo dňa 14.09.2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu a ďalšieho účastníka 1) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -103 z 18.10.2018, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu odmieta.

II. Vo vzťahu ku kasačnej sťažnosti žalobcu priznáva ďalšiemu účastníkovi 1), 2), 3) a 4) nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalobcovi.

III. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť ďalšieho účastníka 1) zamieta.

IV. Vo vzťahu ku kasačnej sťažnosti ďalšieho účastníka 1) priznáva žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov konania voči ďalšiemu účastníkovi 1).

V. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamieta.

odôvodnenie:

I. Konanie pred správnymi orgánmi

1. Navrhovateľ Dúbravka rezidencia s.r.o. (ďalej aj „ďalší účastník 1)“) doručil dňa 15.12.2016 Okresnému úradu Bratislava, odboru starostlivosti o životné prostredie podľa o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) zámer navrhovanej činnosti „Obytný súbor Krčace

- Dúbravka“. Účel navrhovanej činnosti predstavovala výstavba súboru (komplexu) pozemných stavieb s príslušným technickým zázemím a dopravnou obsluhou s potrebným počtom parkovacích stojísk. Predkladaný zámer bol okrem nulového variantu vypracovaný v dvoch variantných riešeniach. Rozdiely medzi jednotlivými variantmi spočívali v riešení statickej dopravy. Vo variante č. 1 je navrhovaných 309

parkovacích stojísk a vo variante č. 2 je navrhovaných 319 parkovacích stojísk. V obidvoch variantoch je urbanistické, architektonické a základné stavebno-technické riešenie komplexu v zásade rovnaké.

2. Okresný úrad Bratislava, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia ako prvostupňový správny orgán vydal dňa 12.05.2017 rozhodnutie č. OÚ-BA-OSZP3-2017/007680/LAZ/IV-EIA-r podľa § 29 zákona EIA, podľa ktorého sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať podľa zákona EIA, pretože navrhovaná činnosť nebude mať významný negatívny vplyv na životné prostredie (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňový správny orgán uviedol, že navrhovaná činnosť je umiestnená v zastavanom území obce, v území s prvým stupňom ochrany podľa o ochrane prírody a krajiny a nezasahuje do žiadnych chránených území národnej siete ani európskej sústavy chránených území. V blízkosti sa však nachádza chránená krajinná oblasť Malé Karpaty, provincionálne biocentrum Devínska Kobyla a regionálny biokoridor pre cicavce spájajúci biocentrum Devínska Kobyla s regionálnym biocentrom Sitina - Starý grunt. Prvostupňový správny orgán pri hodnotení vplyvov prihliadol na stanovisko Štátnej ochrany prírody SR, ktorá pomenovala očakávané vplyvy z pohľadu negatívnych vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie a navrhla kompenzačné opatrenia, ktoré bude navrhovateľ povinný realizovať. Okresný úrad oba varianty považoval za realizovateľné a poznamenal, že väčšinu pripomienok doručených v rámci zisťovacieho konania je možné vyriešiť v ďalších stupňoch projektovej dokumentácie a pri povoľovaní činnosti podľa osobitných predpisov, čo je v kompetencii povoľujúcich orgánov.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca a B. W. (ďalej aj „ďalší účastník 2)“) odvolanie, ktoré bolo rozhodnutím žalovaného č. j. OU-BA-OOP3-2017/074966-HAN zo dňa 14.09.2017 zamietnuté (ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“). Žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatoval, že podľa zákona EIA zámer musí obsahovať nulový variant stavu a najmenej dva realizačné varianty navrhovanej činnosti, ale bližšie nešpecifikuje podmienky variantnosti riešení, a preto žalovaný pokladal variantnosť riešenia navrhovanej činnosti v danej lokalite za postačujúcu. Bol tiež toho názoru, že správny orgán prvého stupňa postupoval podľa zákona EIA, t. j. zabezpečil si odborné podklady pre vydanie rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných predpisov.

II. Konanie pred krajským súdom

4. Žalobou podanou na Krajský súd Bratislava (ďalej aj „krajský súd“) sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti druhostupňového rozhodnutia, pretože zastával názor, že žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí nesprávne právne posúdil otázku posudzovania navrhovanej činnosti podľa zákona EIA. Uviedol, že aj keď bol zámer navrhovanej činnosti predložený v nulovom variante a dvoch variantných riešeniach, tieto variantné riešenia nemôžu byť posudzované ako rozdielne variantné riešenia z dôvodu, že jediný rozdiel medzi nimi spočíva výlučne v rozdielnom počte parkovacích stojísk. Žalobca mal za to, že z toho dôvodu predložený zámer navrhovanej činnosti nebol spracovaný variantne, a preto nebolo možné rozhodnúť, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA, keďže na základe predloženého zámeru nebolo možné objasniť a porovnať výhody a nevýhody navrhovanej činnosti vrátane jej variantov. Žalobca poukázal na definíciu pojmu „variantné riešenie“ ustálenú Ministerstvom životného prostredia SR, v zmysle ktorej sa pod variantným riešením navrhovanej činnosti rozumie také riešenie, ktorým sa zabezpečí rovnaké splnenie stanoveného cieľa s použitím rôznych technických, technologických alebo lokalizačných riešení, prípadne návrhom rôznych ochranných opatrení. Podľa žalobcu zisťovacie konanie vykonané prvostupňovým správnym orgánom v nadväznosti na uvedené nemohlo byť dostatočným podkladom na zistenie, opísanie a vyhodnotenie vplyvov zámeru navrhovanej činnosti na životné prostredie Žalobca preto žiadal, aby krajský súd druhostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že druhostupňové rozhodnutie je vecne správne a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

6. Ďalší účastník 1) v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že správna žaloba bola podaná oneskorene. Okrem toho bol presvedčený, že správne orgány sa vysporiadali s technickými a odbornými námietkami žalobcu, pričom krajský súd má hodnotiť právne otázky, keďže technické a odborné otázky namietané zo strany žalobcu konajúci súd nie je odborne spôsobilý vyhodnotiť. Ďalej tvrdil, že žalobca žiadnym

spôsobom nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, a preto nie je oprávnenou osobou na podanie správnej žaloby. Z týchto dôvodov ďalší účastník 1) navrhol žalobu odmietnuť, resp. zamietnuť.

7. Ďalší účastníci 2) a 4) vo vyjadrení k žalobe súhlasili, aby krajský súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ďalší účastník 2) mal za to, že v danom prípade došlo k nedostatočnému posúdeniu prínosov súčasného stavu predmetného územia a rizík navrhovaného stavebného zámeru. Ďalší účastník 3) sa k žalobe nevyjadril.

8. Krajský súd rozsudkom č. k. -103 z 18.10.2018 vyslovil, že rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť pre jeho nezákonnosť, nakoľko žalovaný vec nesprávne právne posúdil (ďalej aj „preskúmavaný rozsudok“).

9. V prvom rade sa krajský súd zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v predmetnom konaní. Podľa názoru krajského súdu v súlade s právne záväznými princípmi účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch v oblasti životného prostredia ustanovenými v Aarhurskom dohovore bol žalobca oprávnený podať odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu, nakoľko sa toto týka chráneného práva verejnosti na udržanie priaznivého životného prostredia. Nie je preto dôvod pre záver, že by žalobca nemohol účinne napadnúť odvolaním rozhodnutie, ktoré sa ho bezprostredne netýka. Vzhľadom na uvedené krajský súd vyhodnotil námietku ďalšieho účastníka 1) o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako nedôvodnú.

10. Krajský súd sa taktiež nestotožnil s námietkou oneskoreného podania žaloby vznesenou ďalším účastníkom 1). Ďalší účastník 1) tvrdil, že podľa jemu dostupných informácií bola žaloba podaná oneskorene, pretože druhostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.10.2017 a správna žaloba bola doručená súdu až dňa 11.12.2017, t. j. po lehote 2 mesiacov od právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia. Krajský súd však zistil, že druhostupňové rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 09.10.2017. Zo súdneho spisu ďalej vyplýva, že žaloba bola odoslaná dňa 08.12.2017, posledným dňom lehoty bol deň 09.12.2017, a z tohto dôvodu s poukazom na (ďalej len „“) krajský súd uzavrel, že žaloba bola podaná včas.

11. V súvislosti s hmotnoprávnym posúdením veci krajský súd uviedol, že podstatná námietka žalobcu spočívala v tvrdení, že správny orgán nemohol reálne objasniť výhody a nevýhody zámeru navrhovanej činnosti vrátane ich variantov a to aj v porovnaní s nulovým variantom, pretože predložené variantné riešenia nemôžu byť posudzované ako rozdielne variantné riešenia, pretože jediný rozdiel medzi nimi predstavuje výlučne rozdielny počet parkovacích stojísk. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že v danom prípade je potrebné vychádzať z účelu zákona EIA, ktorým je zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie, objasniť a porovnať výhody a nevýhody navrhovanej činnosti vrátane jej variantov a to aj v porovnaní s nulovým variantom a určiť opatrenia na ochranu životného prostredia. Jediný rozdiel predložených variantných riešení v prejednávanej veci spočíval výlučne v rozdielnom návrhu počtu parkovacích stojísk. Vo variante 1 bol počet parkovacích stojísk 309 a vo variante 2 319, pričom takéto variantné riešenia krajský súd vyhodnotil ako nedostatočné. Podľa názoru krajského súdu v takto predložených variantných riešeniach posudzovaného zámeru možno uzavrieť, že chýbajú rôzne technické, technologické riešenia a návrhy rôznych ochranných opatrení. Podľa krajského súdu variantné riešenia nie sú akékoľvek formálne rozdielne sa tváriace riešenia, ale len také riešenia, z ktorých každé má odlišný vplyv na životné prostredie. Vzhľadom na to neobstojí argument žalovaného, že rozdiel v počte parkovacích stojísk, konkrétne 10 parkovacích plôch, znamená predloženie variantného riešenia. S poukazom na uvedenú konštatáciu krajský súd dospel k záveru, že takéto navrhované variantné riešenia nespĺňajú atribúty vyplývajúce z účelu a zmyslu zákona EIA. Z uvedeného dôvodu nebolo možné rozhodnúť, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA, keďže na základe predloženého zámeru nebolo možné objasniť a porovnať výhody a nevýhody navrhovanej činnosti vrátane jej variantov. Krajský súd vzhľadom na vyššie prijatý záver považoval žalobu za dôvodnú a druhostupňové rozhodnutie v súlade s zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal vo veci plný úspech. Pribratým účastníkom krajský súd náhradu trov konania nepriznal s poukazom na .

III. Kasačné sťažnosti a vyjadrenia

12. Proti preskúmavanému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, pretože mal za to, že krajský súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ďalej aj „kasačná sťažnosť žalobcu“). Žalobca uviedol, že správnou žalobou sa domáhal nielen zrušenia rozhodnutia žalovaného, ale súčasne s ním aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu nezrušenie prvostupňového rozhodnutia a nevrátenie veci prvostupňovému správnemu orgánu má nielen negatívny dopad na samotné správne konanie, ale takýto postup je v rozpore so zásadami rýchlosti a hospodárnosti konania a zásadou právnej istoty. Podľa jeho názoru takéto konanie krajského súdu predstavuje hrubé porušenie jeho ústavne garantovaných práv slobôd. Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti žalobca navrhuje, aby kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. Proti preskúmavanému rozsudku podal kasačnú sťažnosť aj ďalší účastník 1) (ďalej aj „sťažovateľ“) z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (ďalej aj „kasačná sťažnosť ďalšieho účastníka 1)“). Sťažovateľ v prvom rade namieta, že krajský súd nesprávne právne posúdil včasnosť podania správnej žaloby. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie , ktoré upravuje lehotu na podanie správnej žaloby pre fyzickú osobu - účastníka administratívneho konania. Krajský súd mal podľa sťažovateľa posudzovať včasnosť podania správnej žaloby podľa , keďže žalobca mal mať v správnom súdnom konaní postavenie zainteresovanej verejnosti a nie účastníka administratívneho konania. Krajský súd v dôsledku aplikácie nesprávnej normy skúmal skutočnosť, kedy bolo žalobcovi druhostupňové rozhodnutie doručené, avšak neskúmal, kedy nadobudlo právoplatnosť. V nadväznosti na to sťažovateľ uviedol, že správna žaloba žalobcu neobsahovala zákonom požadovanú náležitosť a to označenie dňa právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia.

14. Sťažovateľ (ďalší účastník 1) ďalej poukazoval na skutočnosť, že zo strany krajského súdu došlo k chybnému výkladu § 22 ods. 3 písm. f) zákona EIA, pretože krajský súd sa sústredil výlučne na skúmanie skutočnosti, či rozdiel medzi jednotlivými variantmi navrhovanej činnosti je podstatný a tým pádom aj postačujúci. Opomenul však interpretovať uvedenú normu v kontexte § 22 ods. 6 zákona EIA, na základe ktorého „ak z pripomienok predložených k zámeru podľa § 23 ods. 4 vyplynie potreba posudzovania ďalšieho reálneho variantu navrhovanej činnosti, príslušný orgán uplatní požiadavku na dopracovanie ďalšieho variantu v konaní podľa tohto zákona." V tejto súvislosti sťažovateľ mal za to, že pokiaľ zainteresovaná verejnosť uplatní postupom podľa § 23 ods. 4 zákona EIA také pripomienky, z existencie ktorých vyplynie v zmysle § 22 ods. 6 zákona EIA potreba posudzovania ďalšieho reálneho variantu navrhovanej činnosti, príslušný orgán uplatní požiadavku na dopracovanie ďalšieho variantu v konaní podľa tohoto zákona. V predmetnom konaní žalobca takúto požiadavku neuplatnil. Ak by tak učinil už v prvostupňovom konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a odvolací orgán by rozhodol, že z existencie takejto pripomienky nevyplýva potreba posudzovania ďalšieho variantu, bola by daná právomoc krajského súdu preskúmať, či potreba posudzovania ďalšieho reálneho variantu navrhovanej činnosti je nevyhnutná. Z dôvodu, že žalobca takúto pripomienku neuplatnil, krajský súd nemal splnené zákonné podmienky pre to, aby si v konaní o správnej žalobe robil vlastný úsudok o potrebe ďalšieho variantu navrhovanej činnosti.

15. Na záver svojej kasačnej sťažnosti sťažovateľ (ďalší účastník 1) uviedol, že krajský súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to v dôsledku skutočnosti, že nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil, z akých dôvodov považuje variantné riešenia spočívajúce výlučne v rozdielnom návrhu počtu parkovacích stojísk za nedostatočné. Podľa sťažovateľa krajský súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil existenciu Rozptylovej štúdie pre stavbu: Obytný súbor Krčace, Dúbravka, Bratislava, ani existenciu ďalších dokumentov, v ktorých boli posúdené merateľné hodnoty oboch navrhovaných rozdielnych variantných riešení a ich rozdielny vplyv na životné prostredie. Na základe horeuvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ tiež navrhuje, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok, keďže právnymi následkami preskúmavaného rozsudku hrozí sťažovateľovi závažná ujma v podobe značných finančných výdavkov súvisiacich so zaobstaraním dodatočných podkladov nevyhnutných pre pokračovanie konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.

16. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu ďalší účastník 4) uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu, na základe ktorého v dôsledku nesprávneho procesného postupu krajského súdu došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Napriek tejto skutočnosti aj on má za to, že by bolo vhodnejšie, ak by krajský súd zrušil rozhodnutie oboch správnych orgánov a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, a to primárne z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti konania. Čo sa týka kasačnej sťažnosti ďalšieho účastníka 1), ďalší účastník 4) uviedol, že nesúhlasí s názorom, že žalobca mal postavenie zainteresovanej verejnosti v čase podania správnej žaloby a zastáva názor, že variantné riešenie zámeru nespĺňa podmienky podľa zákona EIA. Ďalší účastník 4) uviedol, že je neprípustné, aby sa sťažovateľ domáhal uprednostnenia svojho vlastníckeho práva pred právom verejnosti na ochranu životného prostredia. Ďalej nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný. Z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal, že jednotlivé varianty navrhovanej činnosti majú odlišné vplyvy na životné prostredie, ďalší účastník 4) navrhuje, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa odmietol, resp. zamietol a kasačnej sťažnosti žalobcu vyhovel. V prípade, ak kasačná sťažnosť sťažovateľa nebude odmietnutá, resp. zamietnutá, navrhuje, aby sa kasačný súd obrátil s prejudiciálnu otázkou na Európsky súdny dvor o záväzný výklad práva v danom prípade.

17. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaný uviedol, že krajský súd nesprávne posúdil variantnosť riešenia predkladaného zámeru navrhovanej činnosti, pretože nekonkretizuje, v akom rozsahu má byť stanovený rozdiel medzi jednotlivými variantami predkladaných zámerov navrhovanej činnosti. Z hore uvedených dôvodov žalovaný navrhuje kasačnej sťažnosti ďalšieho účastníka 1) vyhovieť v plnom rozsahu.

18. Ďalšia účastníčka 2) vo svojom vyjadrení uviedla, že a žiadny iný právny predpis neupresňuje, ako by sa mali nenulové varianty od seba navzájom líšiť. Preto by krajský súd nemal vyhodnotiť rozhodnutie správneho orgánu za nezákonné len z dôvodu, že nenulové varianty sa od seba takmer nelíšia. Podľa názoru ďalšej účastníčky 2) však druhostupňové rozhodnutie nenapĺňa účel zákona EIA z dôvodu, že žalovaný a prvostupňový správny orgán nedostatočne ocenil nulový variant a precenil nenulové varianty.

19. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu sťažovateľ (ďalší účastník 1)) uviedol, že tvrdenie žalobcu, že sa správnou žalobou domáhal nielen zrušenia druhostupňového rozhodnutia ale aj prvostupňového rozhodnutia, nie je pravdivé. Keďže predpokladom rozhodnutia správneho súdu o zrušení prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu je vždy príslušný návrh žalobcu, ďalší účastník 1) má za to, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná. V tejto súvislosti ďalší účastník 1) uviedol, že správny súd v princípe ani nie je obligatórne viazaný návrhom žalobcu na zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľa kasačná sťažnosť žalobcu spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní, účelovo predlžuje posudzovanie zákonnosti rozhodnutia krajského súdu, vyvoláva prieťahy v samotnom správnom konaní a z tohto dôvodu konanie žalobcu považuje za hraničiace s konaním, ktorému v zmysle neprislúcha právna ochrana. Ďalšia časť vyjadrenia sťažovateľa je v plnej miere totožná so znením jeho kasačnej sťažnosti. Na základe horeuvedených skutočností ďalší účastník 1) navrhuje, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu odmietol alebo zamietol.

20. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa (ďalšieho účastníka 1)) žalobca vyjadril nesúhlas s názorom sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd nesprávne posúdil včasnosť podania správnej žaloby zo strany žalobcu, pretože aplikoval nesprávnu právnu normu upravujúcu lehotu na podanie správnej žaloby. Žalobca zastáva názor, že v predmetnom konaní nemal postavenie zainteresovanej verejnosti, a preto krajský súd nemal včasnosť podania správnej žaloby posudzovať podľa . Podľa názoru žalobcu krajský súd správne konštatoval, že variantné riešenia nespĺňali kritérium odlišnosti a z tohto dôvodu krajský súd nepochybil, keď vyslovil, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru žalobcu úlohou krajského súdu nie je usmernenie toho, ako majú byť variantné riešenia realizované, ale posúdenie rozhodovania žalovaného v predmetnej veci. Z tohto dôvodu to, že krajský súd neurčil, aké presné rozdiely majú byť v danej veci realizované, nezakladá nepreskúmateľnosť preskúmavaného rozsudku. V závere svojho vyjadrenia žalobca navrhuje, aby kasačný súd nepriznal odkladný účinok kasačnej sťažnosti sťažovateľa. Otázka odkladného účinku kasačnej sťažnosti je vecou verejného záujmu, nakoľko už začatý výrub alebo výstavbu nebude možné prinavrátiť do pôvodného stavu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhuje, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú.

IV. Konanie na Najvyššom správnom súde SR

21. Najvyšší správny súd SR začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1.8.2021 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd SR odo dňa 1.8.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu SR (g ods. 4 a 6 v spojení s o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu SR a bola jej pridelená sp. zn. . Od 1.8.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

22. Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd ( ) bez nariadenia pojednávania podľa preskúmal napadnutý rozsudok a vo veci jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je neprístupná, a preto ju podľa odmietol a kasačná sťažnosť ďalšieho účastníka 1) nie je dôvodná, a preto ju podľa zamietol.

V. Právny názor Najvyššieho správneho súdu SR

V.A. Preskúmanie kasačnej sťažnosti žalobcu

23. Proti rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil druhostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie žalovanému, podal žalobca kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v (t. j. že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). Žalobca dôvodil, že krajský súd mal zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu, a to, že tak neurobil, je v rozpore so zásadami rýchlosti a hospodárnosti konania a zásadou právnej istoty. 24. Podľa . písm. a) : „Ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.“

25. Podľa : „Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, osoba zúčastnená na konaní podľa , ak bolo rozhodnuté v ich neprospech, a generálny prokurátor za podmienok ustanovených v (ďalej len „sťažovateľ“).“

26. Podľa : „Kasačný súd uznesením odmietne kasačnú sťažnosť ako neprípustnú, ak [...] bola podaná neoprávnenou osobou [...].“

27. Žalobca vo svojej kasačnej sťažnosti tvrdil, že správnou žalobou sa domáhal nielen zrušenia druhostupňového rozhodnutia, ale súčasne aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia, ktoré krajský súd nielenže nezrušil, ale ani sa s ním v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal. Takéto konanie zo strany krajského súdu považuje žalobca za hrubé porušenie jeho ústavne garantovaných práv.

28. Kasačný súd však zo súdneho spisu zistil, že žalobca v podanej správnej žalobe navrhol, aby krajský súd zrušil len druhostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie žalovanému ako druhostupňovému orgánu. Žalobca v podanej správnej žalobe nenavrhol, aby krajský súd zrušil aj prvostupňové rozhodnutie a aby vec vrátil prvostupňovému orgánu. Na základe tejto skutočnosti kasačný súd vyhodnotil tvrdenie žalobcu v kasačnej sťažnosti ako nepravdivé. Krajský súd rozhodol vo výroku tak, ako žalobca v správnej žalobe žiadal, a preto možno konštatovať, že krajský súd rozhodol v jeho prospech. Z tohto dôvodu žalobca nebol oprávnený podať kasačnú sťažnosť z dôvodu nesplnenia podmienky, podľa ktorej je na podanie kasačnej sťažnosti aktívne legitimovaný len ten účastník, v koho neprospech bolo rozhodnuté.

29. Kasačný súd poznamenáva, že podľa je správny súd oprávnený (nie však povinný) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa len na návrh žalobcu. Keďže žalobca takýto návrh nepodal, krajský súd ani nemal zákonom zverenú právomoc zrušiť prvostupňové rozhodnutie.

Postup krajského súdu bol preto zákonný a správny a rozhodne ním nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces tak, ako žalobca v podanej kasačnej sťažnosti tvrdil. 30. Mimoriadny charakter kasačnej sťažnosti sa prejavuje v tom, že prístup k nej bude mať len ten aktívne legitimovaný subjekt, v ktorého neprospech bolo krajským súdom rozhodnuté. Rozhodujúcim v tomto smere bude znenie výroku rozhodnutia krajského súdu (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 11.09.2018). Sťažnostnú legitimáciu na podanie kasačnej sťažnosti vymedzuje ustanovenie . Len osoby uvedené v tomto ustanovení sú oprávnené iniciovať kasačné konanie. Oprávnenie podať kasačnú sťažnosť má len ten účastník konania, v ktorého neprospech vyznieva porovnanie najpriaznivejšieho výsledku, ktorý krajský súd pre účastníka mohol založiť svojím rozhodnutím, a výsledku, ktorý svojím rozhodnutím skutočne založil, ak je zároveň spôsobená ujma odstrániteľná tým, že kasačný súd napadnuté uznesenie zruší. V tomto prípade najpriaznivejší výsledok, ktorý mohol krajský súd rešpektujúc medze vlastnej právomoci dané pre žalobcu založiť svojím rozhodnutím bolo zrušenie druhostupňového rozhodnutia, tak ako žalobca žiadal, a čo krajský súd aj uskutočnil.

31. Nakoľko žalobca bol v konaní pred krajským súdom úspešný a krajský súd rozhodol v jeho prospech, kasačný súd z vyššie uvedených dôvodov odmietol jeho kasačnú sťažnosť ako neprípustnú podľa , keďže bola podaná neoprávnenou osobou.

V. B. Preskúmanie kasačnej sťažnosti sťažovateľa

a) Posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie správnej žaloby

32. Ďalší účastník 1) (sťažovateľ) vo svojej kasačnej sťažnosti v prvom rade namieta, že krajský súd nesprávne posúdil včasnosť podania správnej žaloby zo strany žalobcu, pretože aplikoval nesprávnu právnu normu upravujúcu lehotu na podanie správnej žaloby. Podľa názoru sťažovateľa mal žalobca postavenie zainteresovanej verejnosti, a preto krajský súd mal včasnosť podania správnej žaloby posudzovať podľa a nie podľa ustanovenia upravujúceho lehotu pre fyzickú osobu - účastníka administratívneho konania.

33. Podľa : „Fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. [...].“

34. Podľa : „zainteresovaná verejnosť musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy [...].“

35. Podľa : „ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť (ďalej len „zainteresovaná verejnosť“) právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní vo veciach životného prostredia, je oprávnená a) podať správnu žalobu podľa [...].“

36. Podľa Aarhuského dohovoru, ktorý bol zverejnený v Zbierke (ďalej aj „“): „verejnosť znamená jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny.“

37. Podľa čl. 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru: „zainteresovaná verejnosť znamená verejnosť, ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia alebo sa o tento proces zaujíma [...].“

38. Podľa § 24 ods. 2 zákona EIA: „dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených v tretej časti a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo odseku 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu. Právo dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene postupom podľa odseku 3 alebo odseku 4, môže byť povolením navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny priamo dotknuté.“

39. Podľa § 24 ods. 4 zákona EIA: „verejnosť má právo podať odvolanie proti rozhodnutiu o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona (ďalej len „rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní“), alebo proti záverečnému stanovisku aj vtedy, ak nebola účastníkom zisťovacieho konania alebo konania o vydaní záverečného stanoviska alebo jeho zmeny. Za deň doručenia rozhodnutia sa pri podaní takého odvolania považuje pätnásty deň zverejnenia rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 15 alebo záverečného stanoviska príslušným orgánom podľa § 37 ods. 6. Verejnosť podaním odvolania zároveň prejaví záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení.“ 40. Kasačný súd súhlasí s názorom krajského súdu, na základe ktorého v súlade s právne záväznými princípmi účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch v oblasti životného prostredia žalobca bol oprávnený podať odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu, nakoľko sa toto týka chráneného práva verejnosti na udržanie priaznivého životného prostredia. Na druhej strane však kasačný súd potvrdzuje názor sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd nesprávne vyhodnotil postavenie žalobcu, pretože žalobca mal status zainteresovanej verejnosti.

41. Podľa je zainteresovaná verejnosť oprávnená podať všeobecnú správnu žalobu proti rozhodnutiu alebo opatreniu orgánu verejnej správy namietajúc jeho nezákonnosť v rozsahu danom s tým, že touto nezákonnosťou bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia.

42. Kým účastník súdneho konania je oprávnený si chrániť vo vzťahu k životnému prostrediu len vlastné subjektívne práva (napr. znečisťovanie jemu patriaceho pozemku), zainteresovaná verejnosť zaštiťuje verejný záujem o ochranu životného prostredia ako celku, bez potreby preukazovania dotknutia subjektívnych práv svojich členov (napr. ochrany ovzdušia). Od tejto diferenciácie sa súčasne odráža aj odlišné vymedzenie aktívnej žalobnej legitimácie explicitne vyjadrené pri správnej žalobe a lehota na podanie správnej žaloby (viď Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. . Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018).

43. Z dôvodu, že vlastné subjektívne práva žalobcu neboli v konaní podľa zákona EIA dotknuté, kasačný súd konštatuje, že žalobca mal v konaní postavenie zainteresovanej verejnosti podľa . Z tejto skutočnosti vyplýva, že žalobca bol oprávnený podať správnu žalobu proti preskúmavanému rozhodnutiu ako zainteresovaná verejnosť.

b) Posúdenie včasnosti podania správnej žaloby

44. Vzhľadom na postavenie žalobcu ako zainteresovanej verejnosti mal krajský súd včasnosť podania správnej žaloby posudzovať podľa stanovujúceho lehotu dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (a nie podľa stanovujúceho lehotu dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy aplikovateľnú pre fyzickú osobu - účastníka administratívneho konania).

45. Najvyšší správny súd SR z administratívneho spisu zistil, že podľa doložky právoplatnosti nadobudlo druhostupňové rozhodnutie právoplatnosť dňa 02.10.2017 a správna žaloba bola doručená súdu dňa 11.12.2017. Na druhej strane však kasačný súd po preskúmaní súdneho spisu zistil, že dátum doručenia druhostupňového rozhodnutia žalobcovi nebol jednoznačne preukázaný, nakoľko po oboznámení sa s podpísanou doručenkou adresovanou žalobcovi nebolo možné jednoznačne ustáliť dátum doručenia, keďže tento bol prepisovaný (dátum 09.10.2017 na 02.10.2017). Na základe oznámenia Slovenskej pošty a.s. zo dňa 12.09.2018 krajský súd zistil, že zásielka, predmetom ktorej bolo doručenie druhostupňového rozhodnutia, bola žalobcovi doručená dňa 09.10.2017, kedy si žalobca rozhodnutie žalovaného prevzal osobne. Táto skutočnosť nebola účastníkmi konania spochybnená a z tohto dôvodu ju kasačný súd považuje za nespornú. Kasačný súd zistil, že žalobca bol posledným účastníkom správneho konania, ktorý prevzal druhostupňové rozhodnutie. Rozhodnutie sa stáva právoplatným, ak ho už nemožno napadnúť riadnym opravným prostriedkom za predpokladu, že rozhodnutie bolo oznámené všetkým známym účastníkom konania. V prípade, ak nebolo rozhodnutie oznámené niektorému zo známych účastníkov, nemôže nadobudnúť právoplatnosť. Z dôvodu, že druhostupňové rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 09.10.2017 (ako poslednému účastníkovi administratívneho konania), mohlo nadobudnúť právoplatnosť až dňa 09.10.2017.

46. Vo vzťahu k tomuto konštatovaniu kasačný súd posúdil aj otázku, či správny súd v princípe môže preskúmavať a posúdiť dátum nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu opatreného doložkou právoplatnosti, ak bola právoplatnosť spochybnená počas súdneho konania, alebo či je touto doložkou viazaný. Najvyšší správny súd SR v prvom rade konštatuje, že doložka právoplatnosti nemá povahu rozhodnutia, ale len osobitného úkonu správneho orgánu v podobe osvedčenia určitej právnej skutočnosti - nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia. Doložka právoplatnosti ako verejná listina zakladá domnienku správnosti údajov, ktoré osvedčuje, avšak táto domnienka nie je nevyvrátiteľná. Kasačný súd má za to, že právne určenie, ktorým dňom nadobudne rozhodnutie správneho orgánu právoplatnosť, je významným z hľadiska vymedzenia lehoty pre podanie správnej žaloby, a teda i posúdenia včasnosti podania správnej žaloby a jej všeobecnej prípustnosti správnym súdom. Navyše nesprávne potvrdenie správneho orgánu o tom, kedy nastala právoplatnosť rozhodnutia, nemôže byť na ujmu účastníkovi konania. Kasačný súd teda má za to, že na účely posúdenia včasnosti podania správnej žaloby a oprávnenosti na prístup k súdnej ochrane musí mať správny súd zverenú právomoc preskúmať dátum nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu, ak počas súdneho konania o tomto dátume vzniknú pochybnosti, a následne ho i samostatne posúdiť, podľa okolností i odlišne od dátumu vyznačeného správnym orgánom v doložke právoplatnosti. Právoplatnosť rozhodnutia nastane nezávisle na vôli správneho orgánu či účastníkov konania okamihom, keď sú splnené zákonné podmienky (viď per analogiam rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , ako aj Nález Ústavného súd ČR - z 2.04.1998). Správnemu súdu teda nič nebráni posúdiť správnosť doložky právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu a v prípade zistenia jej objektívnej nesprávnosti prijať záver o dni právoplatnosti rozhodnutia aj odlišne, než je uvedené v doložke právoplatnosti. Opačný výklad (o vylúčení možnosti skúmať správnosť údajov vyznačených na doložke právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu) by vylučoval možnosť správneho súdu posudzovať včasnosť podanej správnej žaloby. Kasačný súd si uvedomuje skutočnosť, že do účinkov právoplatnosti možno zasiahnuť len v prípadoch presne ustanovených zákonom a len z dôvodov, ktoré sú významnejšie než záujem štátu na právnej istote a stabilite rozhodnutí (viď nález Ústavného súdu SR - z 10.09.1996). Poukazuje však na fakt, že nesprávne vyznačená právoplatnosť nemôže byť vykladaná na ťarchu strany, ktorá dôverovala, že štátny orgán správne vyznačí doložku právoplatnosti, a z tohto dôvodu jej odoprieť prístup k súdu.

47. V nadväznosti na vyššie uvedené nemožno odmietnuť ako oneskorene podanú takú správnu žalobu, ktorá bola podaná po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vyznačeného v doložke právoplatnosti správneho orgánu, ale v lehote dvoch mesiacov odo dňa objektívneho nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu zisteného správny súdom.

48. Kasačný súd na základe skutočností a dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise a na účely posúdenia včasnosti podania správnej žaloby ustálil, že druhostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.10.2017. Podľa lehota určená podľa mesiacov sa skončí uplynutím toho dňa, ktorý svojím číselným označením zodpovedá dňu, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty. Z uvedeného vyplýva, že pre lehotu na podanie správnej žaloby pre zainteresovanú verejnosť bol týmto dňom 9.12.2017. Zároveň však v zmysle platí, že ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Nakoľko deň 9.12.2017 pripadol na sobotu, posledným dňom lehoty na podanie správnej žaloby bol pondelok 11.12.2017. Okrem toho zo súdneho spisu vyplýva, že správna žaloba bola odoslaná na poštovú prepravu dňa 08.12.2017. Podľa na zachovanie lehoty postačuje, ak sa písomnosť odovzdá orgánu, ktorý je povinný ju doručiť.

49. V prejednávanej veci, keď žalobca ako zainteresovaná verejnosť podal zásielku so žalobou na poštovú prepravu dňa 08.12.2017 a posledným dňom lehoty bol deň 11.12.2017, potom s poukazom na možno uzavrieť, že žalobca podal žalobu včas.

50. Okrem toho kasačný súd poznamenáva, že druhostupňové rozhodnutie obsahovalo poučenie, ktoré znelo nasledovne: „proti tomuto rozhodnutiu sa podľa § 59 ods. 4 zákona o správnom konaní nemožno odvolať. Toto rozhodnutie je na základe žaloby do 2 mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia preskúmateľné súdom.“

51. Podľa § 47 ods. 4 Správneho poriadku, poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom.

52. V súvislosti s týmto ustanovením Správneho poriadku kasačný súd poznamenáva, že ak by žalovaný poučil účastníka konania len o tom, že druhostupňové rozhodnutie je preskúmateľné súdom a neuvádzal by ďalšie podrobnosti ako napr. lehota na podanie správnej žaloby, išlo by o zákonné poučenie, pretože § 47 ods. 4 Správneho poriadku neočakáva, aby takýto údaj bol obsahom poučenia. Zo znenia poučenia však vyplýva, že poučenie nebolo v plnej miere správne, pretože v ňom nebola vymedzená odlišná lehota na podanie správnej žaloby zo strany jednotlivých kategórií potenciálnych žalobcov. Ak účastník správneho konania bol v rozhodnutí správneho orgánu nesprávne poučený o jeho práve podať správnu žalobu v určenej lehote a návrh podal v lehote stanovenej v poučení, súd musí na základe podanej žaloby preskúmať zákonnosť rozhodnutia. Z dôvodu, že žalobca podal žalobu do dvoch mesiacov od oznámenia druhostupňového rozhodnutia, splnil si svoje právo vyplývajúce z poučenia druhostupňového rozhodnutia a aj z tohto dôvodu by mala byť žaloba považovaná za podanú včas.

53. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že správna žaloba nespĺňala zákonné požiadavky, pretože neobsahovala označenie dňa právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia, kasačný súd uvádza nasledovné. Podľa v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania uviesť deň oznámenia napadnutého rozhodnutia žalobcovi podľa alebo deň právoplatnosti napadnutého rozhodnutia podľa . Žalobca vo svojej správnej žalobe uviedol iba deň oznámenia druhostupňového rozhodnutia žalobcovi, treba však dodať, že v druhostupňovom rozhodnutí bol nesprávne poučený o lehote plynúcej od oznámenia rozhodnutia. Navyše deň oznámenia je zhodou okolností totožný s dňom nadobudnutia právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia. Odmietnutie správnej žaloby len z dôvodu, že v nej nebol uvedený dátum právoplatnosti, s prihliadnutím na nesprávne poučenie obsiahnuté v administratívnom rozhodnutí a ďalšie vyššie uvedené okolnosti predmetného prípadu, by bolo rýdzo formalistickým prístupom a vo svojich dôsledkoch by viedlo k denegatio iuisticiae.

54. Kasačný súd záverom konštatuje, že žalobca mal v predmetnom prípade status zainteresovanej verejnosti v zmysle , pretože sa domáhal ochrany všeobecného práva na ochranu životného prostredia a nie svojho subjektívneho práva. V nadväznosti na to sa lehota dvoch mesiacov na podanie správnej žaloby žalobcom ako zainteresovanej verejnosti mala počítať odo dňa právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia v zmysle . Súčasne však kasačný súd zistil aj to, že žalobca nebol správnym orgánom o lehote na podanie správnej žaloby poučený správne, čo mu nemôže byť na ťarchu a správnu žalobu podanú v lehote stanovenej v poučení nemožno odmietnuť. Navyše ak by krajský súd posúdil status žalobcu a lehotu na podanie správnej žaloby správne, dospel by materiálne k rovnakému výsledku, t. j. že žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom a že žalobu podal včas. Zrušenie rozhodnutia krajského súdu z tohto dôvodu by preto nebolo hospodárne a opätovné konanie na krajskom súde by neprinieslo materiálne iný výsledok. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu, tá je širšia v prípade zainteresovanej verejnosti (ktorá presadzuje právo všeobecnej verejnosti na udržanie priaznivého životného prostredia) než v prípade účastníka administratívneho konania (ktorý sa domáha ochrany len svojho subjektívneho práva), a možno konštatovať, že žalobca mal v predmetnom prípade jednoznačnú aktívnu vecnú legitimáciu ako zainteresovaná verejnosť. Pokiaľ ide o včasnosť podania správnej žaloby, kasačný súd konštatuje jej zachovanie, pretože zistil, že lehota dvoch mesiacov na podanie správnej žaloby žalobcom ako zainteresovanej verejnosti plynúca odo dňa právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia uplynula dňom 11.12.2017 a že žalobca správnu žalobu podal dňa 8.12.2017. Pre úplnosť dodáva, že lehota na podanie správnej žaloby žalobcu ako zainteresovanej verejnosti i ako účastníka konania by bola totožná, pretože totožný je i dátum právoplatnosti a dátum oznámenia rozhodnutia žalobcovi.

c) Posúdenie hmotnoprávnych námietok

55. Sťažovateľ namieta, že krajský súd nesprávne právne interpretoval § 22 ods. 3 písm. f) zákona EIA, keď uzavrel, že rozdiel v počte parkovacích miest nemôže byť posudzovaný ako podstatný rozdiel v navrhnutých variantných riešeniach.

56. Podľa § 2 zákona EIA: „Účelom zákona je najmä „a) včasne a účinne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov so zreteľom na podporu trvalo udržateľného rozvoja,

b) zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického dokumentu a navrhovanej činnosti na životné prostredie, c) objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického dokumentu a navrhovanej činnosti vrátane ich variantov a to aj v porovnaní s nulovým variantom. [...]“

57. Podľa § 22 ods. 3 zákona EIA: „Zámer musí obsahovať a) základnú charakteristiku navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, b) základné údaje o súčasnom stave životného prostredia územia, na ktorom sa má navrhovaná činnosť alebo jej zmena realizovať, ako aj územia, ktoré má byť navrhovanou činnosťou alebo jej zmenou ovplyvnené, c) základné údaje o predpokladaných vplyvoch navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, najmä nároky na záber pôdy, energiu a suroviny, ako aj o miere znečistenia alebo poškodenia zložiek životného prostredia, d) základné vyhodnotenie výhod a nevýhod variantov riešenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, e) návrhy opatrení na vylúčenie alebo zníženie významne nepriaznivých vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny v etape realizácie, prevádzky a ukončenia prevádzky, f) nulový variant stavu, ktorý by nastal, ak by sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena nerealizovala a najmenej dva realizačné varianty navrhovanej činnosti alebo jej zmeny.“

58. Podľa § 22 ods. 6 zákona EIA: „Príslušný orgán na základe žiadosti navrhovateľa môže vo výnimočnom prípade upustiť do 30 dní od doručenia žiadosti od požiadavky variantného riešenia navrhovanej činnosti najmä vtedy, ak nie je k dispozícii iná lokalita, alebo ak pre navrhovanú činnosť neexistuje iná technológia. Ak z pripomienok predložených k zámeru podľa § 23 ods. 4 vyplynie potreba posudzovania ďalšieho reálneho variantu navrhovanej činnosti, príslušný orgán uplatní požiadavku na dopracovanie ďalšieho variantu v konaní podľa tohto zákona.“

59. Podľa § 23 ods. 4 zákona EIA: „Rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán a dotknutá obec doručia písomné stanoviská k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od jeho doručenia; ak sa nedoručí písomné stanovisko v uvedenej lehote, stanovisko sa považuje za súhlasné. Verejnosť môže doručiť svoje písomné stanovisko k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od zverejnenia zámeru na webovom sídle ministerstva alebo od zverejnenia oznámenia podľa odseku 3; písomné stanovisko sa považuje za doručené, aj keď je doručené v stanovenej lehote prostredníctvom dotknutej obce.“

60. Podľa § 29 ods.1 zákona EIA: „Ak ide o navrhovanú činnosť uvedenú v § 18 ods. 2, navrhovateľ je povinný pred začatím povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti doručiť príslušnému orgánu písomne a elektronicky a) zámer s náležitosťami podľa § 22 ods. 3 a prílohy č. 9, ak má byť predmetom zisťovacieho konania navrhovaná činnosť [...].“

61. Podľa § 29 ods. 2 zákona EIA: „Príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa tohto zákona.“

62. Podľa § 29 ods.3 zákona EIA: „Ak sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena bude posudzovať podľa tohto zákona, primerane sa použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská podľa § 23 ods. 4.“

63. Kasačný súd v plnej miere súhlasí s názorom krajského súdu a žalobcu, na základe ktorého žalovaný nesprávne právne posúdil priebeh zisťovacieho konania vykonaného prvostupňovým správnym orgánom, pretože predmetné konanie nemohlo byť dostatočným podkladom na zistenie, opísanie a vyhodnotenie vplyvov zámeru navrhovanej činnosti na životné prostredie. Správne orgány nemohli objasniť výhody a nevýhody zámeru navrhovanej činnosti vrátane ich variantov, a to aj v porovnaní s nulovým variantom. Aj keď bol zámer navrhovanej činnosti predložený v nulovom variante a dvoch variantných riešeniach, tieto variantné riešenia nemôžu byť posudzované ako rozdielne variantné riešenia z dôvodu, že jediný rozdiel predložených variantných riešení spočíva výlučne v zanedbateľnom rozdielnom počte parkovacích stojísk. Kasačný súd súhlasí s názorom krajského súdu, v zmysle ktorého variantné riešenia nie sú akékoľvek formálne rozdielne sa tváriace riešenia, ale len také riešenia, z ktorých každé má odlišný vplyv na životné prostredie. S poukazom na uvedenú konštatáciu krajský súd

správne dospel k záveru, že takéto navrhované variantné riešenia nespĺňajú atribúty vyplývajúce z účelu a zmyslu zákona EIA. Kasačný súd potvrdzuje názor krajského súdu v tom, že nebolo možné rozhodnúť, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA, keďže na základe predloženého zámeru s absentujúcimi dvoma rozdielnymi variantnými riešeniami nebolo možné objasniť a porovnať výhody a nevýhody navrhovanej činnosti vrátane jej variantov.

64. Kasačný súd síce dáva za pravdu sťažovateľovi v tom, že v žiadnom zo svojich ustanovení neuvádza pojem „podstatný rozdiel v navrhnutých variantoch“, avšak tento pojem je potrebné vykladať teleologicky. Kasačný súd na tomto mieste uvádza, že podľa dôvodovej správy k zákona EIA, „dôležitým predpokladom pre objektívne posudzovanie je vypracovanie zámeru vo variantoch. Tento spôsob prípravy posudzovania dáva väčší priestor pre formovanie takého konečného variantu, ktorý bude predstavovať optimálnu kombináciu ekologických a ekonomických možností využitia. Rozlišuje sa tzv. nulový variant, t.j. stav, ak by sa navrhovaná činnosť neuskutočnila a variant navrhovanej činnosti, teda variantnosť riešenia z hľadiska technického, lokalizačného a pod.“ Informačný portál rezortu Ministerstva životného prostredia SR uvádza, že pod variantným riešením navrhovanej činnosti sa rozumie také riešenie, ktorým sa zabezpečí rovnaké splnenie stanoveného cieľa s použitím rôznych technických, technologických alebo lokalizačných riešení, prípadne návrhom rôznych ochranných opatrení a pod.

65. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na fakt, že z dôvodu, že hlavným účelom zákona EIA je porovnať výhody a nevýhody navrhovanej činnosti vrátane jej variantov s cieľom nájsť optimálnu kombináciu ekologických a ekonomických možností využitia, pod pojmom variant sa chápe „odlišná technická, technologická či lokalizačná alternatíva“. Účelom predloženia odlišných variantov je primárne to, aby priamo navrhovateľ poskytol príslušnému správnemu orgánu návod na zmiernenie alebo kompenzáciu špecifických negatívnych vplyvov na určité environmentálne problémy, a aby orgán verejnej správy mal možnosť vopred hodnotiť, ktorý variant zámeru navrhovanej činnosti je najviac v súlade s ochranou životného prostredia. Po predložení jednotlivých variantov by mal okresný úrad posúdiť, ktorý z nich je viac uskutočniteľný, relevantný, primeraný a z dlhodobého hľadiska trvalo udržateľný. Hodnotenie variantov by malo zahŕňať komplexné porovnanie všetkých potenciálnych priamych aj nepriamych vplyvov na životné prostredie. Cieľom hodnotenia variantov je nájsť najefektívnejší spôsob naplnenia potreby a účelu návrhu, či už prostredníctvom zvýšenia environmentálnych prínosov navrhovanej činnosti, alebo prostredníctvom zníženia alebo zamedzenia potenciálne významných negatívnych vplyvov (viď Jiricka-Pürrer, A., Bösch, M., Pröbstl-Haider, U. Desired but Neglected: Investigating the Consideration of Alternatives in Austrian EIA and SEA Practice: Sustainability (Switzerland), 2018). Kasačný súd na tomto mieste poznamenáva, že podľa zahraničnej praxe zvažovanie potenciálnych alternatív v procese EIA je jedným z najdôležitejších fáz EIA procesu. Náležité zváženie variantov zabezpečuje, že konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie sa neobmedzuje na obhajobu jedného návrhu projektu, čo je želaním navrhovateľa. Skôr poskytuje príležitosť na nezaujaté, proaktívne zváženie možností, na určenie najoptimálnejšieho postupu.

66. Podľa Metodickej príručky spracovateľa odborného posudku v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie „Dôležitým predpokladom na účelné posudzovanie vplyvov na životné prostredie je hodnotenie vplyvov vo variantnom riešení. Tento spôsob posudzovania dáva väčší priestor na formovanie takého konečného variantu, ktorý bude predstavovať optimálnu kombináciu ekologických a ekonomických možností realizácie NČ. Rozlišuje sa tzv. nulový variant, t. j. predpokladaný vývoj stavu životného prostredia v danom území, ak by sa činnosť neuskutočnila a variant/varianty vlastného návrhu navrhovanej činnosti. v ustanovení definuje kvalitatívnu podstatu jednotlivých variantov navrhovanej činnosti. O rôzne varianty navrhovanej činnosti ide najmä vtedy, ak ide o rôzne umiestnenie navrhovanej činnosti alebo ak ide o použitie rôzneho technického riešenia navrhovanej činnosti. V praxi sa môžu vyskytovať aj varianty líšiace sa rozsahom navrhovanej činnosti (veľkosťou alebo kapacitou).“ Medzi príkladmi nesprávneho chápania variantného riešenia a porovnávania variantov táto príručka zaraďuje situáciu, ak v zámere sú prezentované dva varianty navrhovanej činnosti, pričom jeden z nich neobsahuje zmierňujúce opatrenia a druhý variant tieto opatrenia obsahuje, inak sú oba varianty totožné čo do rozsahu, výkonu, umiestnenia i technického riešenia. Takéto varianty však nie je možné chápať ako skutočné varianty činnosti a spracovateľ odborného posudku by na to mal v odbornom posudku primerane poukázať.“ (viď. <https:// www.enviroportal.sk/uploads/files/EIA_SEA/2020/Metodicka-priruckaWEB.pdf> )

67. Kasačný súd má za to, že predloženie dostatočne odlišných variantov a ich objektívne a transparentné posúdenie uľahčí vyvážené rozhodovanie s cieľom dosiahnuť trvalo udržateľný rozvoj. Osoby s rozhodovacou právomocou by mali dostať primerané informácie, ktoré im umožnia určiť najprijateľnejšiu alternatívu prostredníctvom kompromisov medzi biofyzikálnymi, sociálnymi, ekonomickými, historickými, kultúrnymi a politickými faktormi.

68. K námietke sťažovateľa o absencii právomoci správnych súdov posudzovať variantnosť riešení kasačný súd konštatuje, že zadováženie si dvoch realizačných variantných riešení predstavuje zákonnú podmienku pre procesný postup správneho orgánu v zisťovacom konaní a pre vydanie rozhodnutia zakotvenú priamo zákonom EIA. Nakoľko táto podmienka je pre dosiahnutie účelu zákona EIA nevyhnutná (§ 2 zákona EIA), možno ju označiť za podmienku, ktorej splnenie je zásadné i pre vydanie konečného rozhodnutia správneho orgánu o tom, či sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa zákona EIA alebo nie. Nesplnenie tejto podmienky, t. j. absencia variantných riešení navrhovanej činnosti, môže mať preto vplyv aj na zákonnosť prijatého rozhodnutia správneho orgánu, pričom súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť postupov a rozhodnutí správnych orgánov. Kasačný súd preto konštatuje, že krajský súd neprekročil medze svojej právomoci, keď vyslovil, že predložené variantné riešenia nespĺňajú literu zákona, ktorú je potrebné vykladať podľa jeho zmyslu a účelu. Inými slovami, aby bol krajský súd schopný posúdiť zákonnosť druhostupňového konania v predmetnom konaní, musel nevyhnutne posúdiť, či variantnosť riešení ako zákonná podmienka pre procesný postup a vydanie rozhodnutia vo veci je alebo nie je splnená. Krajský súd nebol povinný pro futuro stanoviť, aké konkrétne variantné riešenia by už boli v súlade so zákonom, pretože prieskum správneho súdu neslúži na nahrádzanie rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy, ale kontrolu ich zákonnosti.

69. Kasačný súd ďalej nesúhlasí s námietkou sťažovateľa, na základe ktorej zo strany krajského súdu došlo k chybnému výkladu § 22 ods. 3 písm. f) zákona EIA, pretože súd opomenul interpretovať uvedenú normu v kontexte § 22 ods. 6 a § 23 ods. 4 zákona EIA. Sťažovateľ v podstate dôvodil, že zámer má obsahovať rôzne variantné riešenia len vtedy, ak táto požiadavka vyplynie z pripomienok predložených účastníkmi konania. Táto argumentácia je mylná. Z tohto dôvodu je nesprávne i tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd by mal právomoc posudzovať potrebu variantnosti riešení, len ak ju predloženými pripomienkami uplatnil účastník konania. Ustanovenie § 22 ods. 3 písm. f) zákona EIA jednoznačne ustanovuje, že zámer musí obsahovať nulový variant stavu a najmenej dva realizačné varianty navrhovanej činnosti, ktoré musia spĺňať kritérium odlíšiteľnosti. Z účelu i textu vyššie citovaných ustanovení EIA vyplýva, že ustanovenie § 22 ods. 6 zákona EIA je aplikovateľné iba v prípade, ak z pripomienok predložených k zámeru (ktorý už obsahuje minimálne dva odlíšiteľné varianty zámeru v zmysle§ 22 ods. 3 písm. f) zákona EIA) vyplynie potreba posudzovania ďalšieho (tretieho) realizačného variantu navrhovanej činnosti. To znamená, že navrhovateľ je priamo ex lege zaviazaný povinnosťou predložiť okrem nulového variantu ďalšie dva realizačné varianty a vznik tejto jeho povinnosti nie je podmienený tým, že účastníci to požadujú v predložených pripomienkach (predloženie pripomienok účastníkmi by bolo podmienkou pre predloženie až ďalšieho tretieho variantu). Uvedené napokon nepriamo vyplýva i z vyjadrenia samotného žalovaného, ktorý dôvodí dostatočnosťou predložených variantných riešení a netvrdí, že tieto riešenia neboli podľa zákona potrebné, lebo účastníci ich svojimi pripomienkami neuplatnili.

70. Na základe vyššie uvedených skutočností kasačný súd zastáva názor, že okresný úrad porušil svoju povinnosť, keď pristúpil k vydaniu rozhodnutia o tom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA, pretože zámer navrhovanej činnosti neobsahoval dva odlíšiteľné varianty. Z tohto dôvodu okresný úrad by mal vrátiť vec navrhovateľovi na doplnenie minimálne dvoch variantov zámeru, ktoré sú vzájomne odlíšiteľné z technického, technologického alebo lokalizačného hľadiska. Krajský súd preto nepochybil, keď konštatoval, že zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v dôsledku chybného výkladu § 22 ods. 3 písm. f) zákona EIA. Z tohto dôvodu záver krajského súdu o dôvodnosti žaloby bol správny.

71. Na záver kasačnej sťažnosti sťažovateľ vzniesol sťažnostnú námietku porušenia práva na spravodlivý proces podľa , k čomu malo dôjsť pre nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Podľa sťažovateľa krajský súd nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil, z akých dôvodov považuje variantné riešenia spočívajúce výlučne v rozdielnom návrhu počtu parkovacích stojísk za nedostatočné. Podľa sťažovateľa krajský súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil existenciu Rozptylovej štúdie pre stavbu: Obytný súbor Krčace, Dúbravka,

Bratislava, ani existenciu ďalších dokumentov, v ktorých boli posúdené merateľné hodnoty oboch navrhovaných rozdielnych variantných riešení a ich rozdielny vplyv na životné prostredie.

72. V tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že správny súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. „Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia“ (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. ). Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach (napr. , , , ) vyslovil, že „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky - , ).

73. Vzhľadom na uvedenú judikatúru Ústavného súdu SR kasačný súd poznamenáva, že napadnutý rozsudok nepostráda dostatočne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Kasačný súd má za to, že v napadnutom rozsudku je prítomná vlastná právna úvaha krajského súdu. Krajský súd sa vo svojom rozsudku vysporiadal s otázkou, z akých dôvodov považuje variantné riešenia spočívajúce výlučne v rozdielnom návrhu počtu parkovacích stojísk za nedostatočné.

74. Okrem toho sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti namietal konkrétne právne posúdenie správneho súdu, čo odôvodnil aj námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci podľa . Už táto skutočnosť poukazuje na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo dostatočné a zrozumiteľné na to, aby sťažovateľ mohol namietať konkrétne právne posúdenie veci. Preto kasačný súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú.

75. Kasačný súd dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí, a preto ho možno považovať za preskúmateľné a ústavne akceptovateľné. Dôvody svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil, preto jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Za porušenie základného práva zaručeného v SR nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

76. Na základe vyššie uvedených skutočností kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Z tohto dôvodu kasačnú sťažnosť zamietol podľa , keďže po jej preskúmaní zistil, že nie je dôvodná.

77. Sťažovateľ navrhol priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok. Podľa odkladný účinok kasačnej sťažnosti trvá do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti. Z tohto dôvodu už by nebolo v súlade so zásadou hospodárnosti priznať odkladný účinok kasačnej sťažnosti, a preto kasačný súd zamieta návrh sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti.

V.C. Rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania

78. Čo sa týka kasačnej sťažnosti žalobcu, Najvyšší správny súd SR konštatuje, že žalobca procesne zavinil odmietnutie kasačnej sťažnosti, keď podal kasačnú sťažnosť (ktorá sa zakladala na nepravdivých tvrdeniach) napriek skutočnosti, že bol v konaní pred krajským súdom úspešný. Z uvedeného dôvodu kasačný súd podľa a analogicky podľa rozhodol tak, že ďalším účastníkom priznal voči žalobcovi právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania. Len pre úplnosť kasačný súd poznamenáva, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania z dôvodu uvedeného v .

79. Čo sa týka kasačnej sťažnosti ďalšieho účastníka 1), o náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd SR podľa a analogicky podľa tak, že v kasačnom konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov kasačného konania voči sťažovateľovi

- ďalšiemu účastníkovi 1). Najvyšší správny súd vychádzal z premisy, že v danej veci účastníkom kasačného konania nie je iba žalobca a žalovaný, ale aj ďalší účastník 1), ktorý mal aktívnu vecnú legitimáciu na podanie kasačnej sťažnosti. Z tohto dôvodu kasačný súd vychádzal z uplatnenia zásady úspechu v konaní, keď sťažovateľ (ako ďalší účastník 1) v kasačnom konaní úspešný nebol (jeho kasačná sťažnosť bola zamietnutá), a preto mu právo na náhradu trov kasačného konania neprináleží. Vzhľadom na to, že sa domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu, ktorým bolo vyhovené žalobcovi, nemožno dospieť k inému záveru, ako tomu, že v kasačnom konaní vystupoval sťažovateľ na strane žalovaného, pretože podporoval správnosť rozhodnutia žalovaného. Z tohto hľadiska bol teda žalobca v kasačnom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok voči sťažovateľovi - ďalšiemu účastníkovi 1) na náhradu trov kasačného konania. Naopak žalovanému, ktorý v konaní pred krajským súdom a Najvyšším správnym súdom SR neuspel, právo na náhradu trov kasačného konania neprináleží. Len pre úplnosť kasačný súd poznamenáva, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania aj z dôvodu uvedeného v . Ďalším účastníkom 2), 3) a 4) kasačný súd náhradu trov kasačného konania s poukazom na v spojení s nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli.

80. O výške náhrady rozhodne krajský súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( v spojení s ).

81. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0. Na účely posúdenia včasnosti podania správnej žaloby a oprávnenosti na prístup k súdnej ochrane musí mať správny súd zverenú právomoc preskúmať dátum nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu, ak počas súdneho konania o tomto dátume vzniknú pochybnosti, a následne ho i samostatne posúdiť, podľa okolností i odlišne od dátumu vyznačeného správnym orgánom v doložke právoplatnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.