Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_7S-1-2020.pdf
PDF · 247.72 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu ŠTÁTNE LESY TATRANSKÉHO NÁRODNÉHO PARKU TATRANSKÁ LOMNICA, so sídlom Tatranská Lomnica 66, 059 60 Vysoké Tatry, IČO: 31 966 977, právne zastúpeného JUDr. Bohumilom Novákom, advokátom, Banská Bystrica, Horná 27, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 23.6.2020 číslo: XXXXXXXXX/XXXX na základe správnej žaloby, takto
rozhodol:
I. Zrušuje rozhodnutie žalovaného číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.6.2020 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Priznáva žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2013 na základe oznámenia č. XXXXXXX/X/ XXXXXXX/XXXX zo dňa 03.10.2013. Správca dane rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 21.03.2014 prerušil výkon daňovej kontroly odo dňa 25.03.2014 z dôvodu, že sa začalo konanie o predbežnej otázke na Krajskom súde v Prešove (sp. zn. 3S/66/2013). V predmetnom rozhodnutí správca dane zaviazal daňový subjekt, aby ako účastník konania mu doručil právoplatné rozhodnutie súdu v danej veci. Dňa 17.10.2018 správca dane zaslal žalobcovi oznámenie č. XXXXXXXXX/XXXX, v ktorom mu uviedol, že má vedomosť o právoplatnom skončení konania, vedenom na Krajskom súde v Prešove pod spisovou značkou 3S/66/2013, a zároveň poukázal na povinnosť žalobcu uloženú mu rozhodnutím o prerušení kontroly a to povinnosť daňového subjektu doručiť správcovi dane právoplatné rozhodnutie súdu. Následne žalobca doručil správcovi dane dňa 06.11.2018 rozsudok, vydaný v predmetnom konaní. Správca dane dňa 13.11.2018 zaslal daňovému subjektu oznámenie č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2018, ktorým žalobcu informoval, že dňa 06.11.2018 pominuli dôvody, pre ktoré bola kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2013 prerušená, a teda, že pokračuje vo výkone daňovej kontroly. Dňa 15.3.2019 správca dane vykonal ústne pojednávanie za účelom oboznámenia daňového subjektu s priebehom a zisteniami z kontroly. K týmto zisteniam sa žalobca vyjadril elektronickým podaním zo dňa 10.4.2019. Následne správca dane predvolal žalobcu na ústne pojednávanie vo veci oboznámenia daňového subjektu so zisteniami z daňovej kontroly na deň 9.5.2019, ktorého sa však žalobca nezúčastnil a v uvedený
deň doručil správcovi dane vyjadrenie k oznámeniu správcu dane zo dňa 17.4.2019. Následne dňa 10.5.2019 správca dane vydal protokol z daňovej kontroly č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 10.5.2019 doručil kontrolovanému daňovému subjektu dňa 29.05.2019. Dňa 18.06.2016 bolo správcovi dane doručené vyjadrenie k protokolu, v ktorom daňový subjekt namietal, že protokol z daňovej kontroly a výzva na vyjadrenie sú nulitné, pretože ich nevydal kompetentný orgán, oznámenie o daňovej kontrole je nezákonné, pretože bolo vydané v rozpore s daňovým poriadkom, nezákonný a šikanózny postup správcu dane pri výkone daňovej kontroly, keďže jeho zamestnanci opätovne požadovali od daňového subjektu predloženie dokladov, ktoré tento predložil pri začatí daňovej kontroly, nedodržanie zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, nemožnosť zistenia, čo správca dane považuje za dôkazy a čo za informácie, postup správcu dane v rozpore s ustanovením § 46 ods. 5 Daňového poriadku, unesenie dôkaznej povinnosti žalobcom, postup správcu dane, ktorý nepostupoval v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR ako aj nesprávnosť výpočtu pomerného odpočítania dane a nezákonnosť oznámenia správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 17.4.2019. Dňa 11.9.2019 správca dane uskutočnil ústne pojednávanie vo veci prerokovania pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom. Na predmetnom pojednávaní vzniesol daňový subjekt námietku zaujatosti, na ktorú správca dane neprihliadol, keďže ju vyhodnotil ako námietku, ktorá nespĺňa náležitosti stanovené §60 Daňového poriadku. Následne bolo do zápisnice spísané vyjadrenie zástupcu daňového subjektu. Správca dane po uskutočnení uvedených úkonov vydal dňa 20.9.2019 rozhodnutie č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 20.9.2019, ktorým určil žalobcovi postupom podľa 68 ods. 6 Daňového poriadku rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 19073,15 Eur z dôvodu, že žalobca postupoval v rozpore s § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z., keď za zdaňovacie obdobie júl 2013 nestanovil pomer vykonávania ekonomickej a neekonomickej činnosti vo vzťahu na uplatnené odpočítanie dane a tento pomer nepoužil pri uplatnení práva na odpočítanie dane.
2. Žalobca sa voči rozhodnutiu správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.9.2019 odvolal, pričom v predmetnom podaní namietal nulitnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že bolo vydané neexistujúcim subjektom s poukazom na § 2 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, 5 a 6 zákona č. 35/2019 Z, z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a článok 2 ods. 2 Ústavy SR. Taktiež namietal chybu vo výroku rozhodnutia, v ktorom správca dane vyrubil daň za zdaňovacie obdobie júl 2017, pričom za uvedené zdaňovacie obdobie nebola u žalobcu vykonaná daňová kontrola. Žalobca považoval za nezákonné aj oznámenie správcu dane č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 03.10.2013, z ktorého vyplývalo, že daňová kontrola začne dňa 17.10.2013 o 09:00 hodine, pričom Daňový poriadok neupravuje čas, kedy má kontrola začať. V predmetnom oznámení správca dane ani len neuviedol doklady, ktoré mal žalobca správcovi predložiť, čo daňový subjekt označil za porušenie ustanovenia § 3 ods. 2 Daňového poriadku. Postup zamestnancov správcu žalobca vyhodnotil ako nezákonný a šikanózny, keď títo žiadali o vydanie totožných dokladov aj v priebehu vyrubovacieho konania, napriek tomu, že im ich žalobca už predložil. Žalobca namietal aj deň, od ktorého správca dane pokračuje vo výkone daňovej kontroly, nakoľko má za to, že už oznámením správcu dane č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 17.10.2018 boli splnené zákonné podmienky stanovené v § 61 ods. 4 Daňového poriadku na pokračovanie v daňovej kontrole z vlastného podnetu, pretože v tomto podaní samotný správca dane oznámil žalobcovi, že sú mu známe skutočnosti, ktoré preukazujú pominutie dôvodov, pre ktoré sa konanie prerušilo. Správca dane žiadal od žalobcu duplicitné doručenie rozhodnutia, ktoré už mal k dispozícií ako účastník predmetného konania. Uvedeným postupom podľa názoru žalobcu došlo k spôsobeniu zbytočných prieťahov v daňovej kontrole. Správnosť svojich názorov oprel o skutočnosť, že k pokračovaniu daňovej kontroly by podľa vyslovených záverov správcu dane nedošlo za predpokladu, že by žalobca nedoručil správcovi dane predmetné rozhodnutie, ktorým disponoval, nakoľko bol účastníkom konania pred súdom. Vzhľadom na uvedené vzniesol námietku nedodržania ročnej zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Žalobca v odvolaní taktiež uviedol, že dňa 11.9.2019 na ústnom pojednávaní vzniesol procesnú námietku, ktorou namietal nezákonný postup správcu dane, nakoľko podľa jeho názoru sú zamestnanci správcu dane povinní podľa § 60 ods. 3 Daňového poriadku oznámiť nadriadenému zamestnancovi skutočnosť, že po skončení daňovej kontroly už nemôžu pokračovať vo vyrubovacom konaní, pretože sú z neho vylúčení pre vytvorenie si vzťahu k veci a účastníkom konania v priebehu daňovej kontroly. Keďže správca dane sa v prvostupňovom správnom rozhodnutí uvedenou námietkou nezaoberal, považuje žalobca celé vyrubovacie konanie za nezákonné a napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalobca v odvolaní taktiež namietal, že správca dane s ním neprerokoval pripomienky k protokolu, keďže tento mal vopred pripravenú zápisnicu s jeho vyjadreniami, ktorú chcel len čítať bez toho, aby žalobcom vznesené
pripomienky boli prerokované, čím vlastne znemožnil žalobcovi ako daňovému subjektu prerokovať pripomienky na tomto pojednávaní. Keďže nedošlo k zákonnému postupu správcu dane, žalobca navrhol, aby žalovaný vytýčil nový termín pojednávania a predvolal naň svedkov Ing. L., Ing. O. a Bc. O.. Taktiež mal žalobca za to, že z rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, čo tento považuje za dôkazy a čo za informácie, nakoľko z rozhodnutia je zrejmé len to, čo správca dane obstaral a následne toto rozhodnutie obsahuje doslovný opis obsahu spisu. Žalobca namietal nezákonný postup správcu dane pri daňovej kontrole, nakoľko tento vyzval žalobcu na predloženie všetkých dokladov, pričom následne bez akejkoľvek súčinnosti získaval rôzne zistenia, čím vykonával vyhľadávaciu činnosť, ktorú v rámci daňovej kontroly podľa názoru žalobcu nemôže vykonávať, nakoľko by išlo o súbežne dva vykonávané samostatné postupy, ktoré sa vzájomne vylučujú. Žalobca mal za to, že Daňový poriadok nedovoľuje správcovi dane vykonávať vyhľadávaciu činnosť pri výkone daňovej kontroly. Uviedol, že ak mal správca dane pochybnosti o správnosti, úplnosti alebo pravdivosti predložených a uvádzaných skutočnosti, mal tieto uviesť žalobcovi a vyzvať ho na vyjadrenie, prípadne na predloženie dôkazov a skutočnosti, ktoré následne nebolo potrebné zisťovať. Poukazujúc na uvedené mal za to, že správca dane nevyzval daňový subjekt podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku a neoznámil mu svoje pochybnosti o predložených dôkazoch. Zároveň uviedol, že ako daňový subjekt predložil správcovi dane všetky doklady, ktoré mal k dispozícií a ktoré od neho správca dane žiadal, pričom správca ich správnosť nespochybnil, a preto mal za to, že svoju dôkaznú povinnosť uniesol. Čo sa týka samotného pomerného odpočítania dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH žalobca v odvolaní uviedol, že nesúhlasí s tým, že je povinný postupovať podľa predmetného ustanovenia, keďže činnosť, ktorú vykonáva má charakter ekonomickej činnosti, pričom uvedenú skutočnosť správca nikdy nespochybnil, preto nemôže daňovému subjektu nepriznať uplatnený nárok na odpočítanie dane. Taktiež namietal, že správca dane mu nemôže ukladať povinnosť triediť účtovníctvo do rôznych kategórií, keďže táto povinnosť mu nevyplýva zo zákona. Žalobca v odvolaní namietal aj zákonnosť výzvy č.XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.11.2018, v ktorom bol správcom dane vyzvaný na písomne vyjadrenie k dokladom uvedeným v záznamoch DPH, keďže podľa názoru žalobca nemôže správca vyzývať daňový subjekt, aby posudzoval právne otázky. Žalobca poukázal taktiež na skutočnosť, že zamestnanci správcu dane žiadali o metodické usmernenie žalovaného, čo podľa jeho názoru má za následok porušenie princípu profesionality podľa čl.6 zákona č. 35/2019 Z.z a zároveň aj nezákonný zásah do rozhodovacej kompetencie prvostupňového daňového orgánu. Žalobca mal taktiež za to, že rozhodnutie správcu dane je v rozpore so závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/l/2015 zo dňa 14. júna 2017. Namietal, že správca dane nezohľadnil judikatúru Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach tak, ako mu to stanovil aj Najvyšší súd SR, a nedal možnosť daňovému subjektu sa vyjadriť k uvedenému postupu. Spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane na základe príjmov z transferov označil za absolútne nesprávny, keďže použitie informácií určených pre verejnosť vo výročných správach a publikačných článkoch, nemožno použiť na výpočet pomerného odpočítanie dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-126/14 "Sveda". Žalobca má za to, že koeficient, ktorý použil správca dane je svojvoľný. Uviedol, že ako daňový subjekt dodržiava všetky ustanovenia zákona a pri uplatňovaní nároku na odpočítanie dane postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami § 49 až §54d zákona o DPH, uplatňoval zásady šiestej smernice Rady 77/388/EHS z 17.5.1977, Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, Smernice Rady 2008/8/ES z 12.8.2008. Žalobca dal do pozornosti aj tú skutočnosť, že v uvedenom prípade je nevyhnutné rozlišovať medzi zákonom o DPH a zákonom o dani z príjmov, keďže predmetom daňovej kontroly nemajú byť príjmy zo štátneho rozpočtu ale predmetom majú byť tovary a služby daňového subjektu, ktoré nadobudol a za ktoré boli vyhotovené faktúry, následne zaevidované v účtovníctve, pričom zaplatením týchto faktúr a použitím nakúpeného tovaru na vlastné zdaniteľné obchody, žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie dane v súlade so zásadou neutrality. Daňový subjekt taktiež namietal zákonnosť oznámenia č. 100904980/2019 zo dňa 17.4.2019, v ktorom mu správca dane oznámil zistenia z daňovej kontroly. Podľa názoru kontrolovaného daňového subjektu takýto úkon nevyplýva zo zákona a správca dane ani neuviedol na základe akého ustanovenia postupoval. Mal za to, že ak ho správca takýmto spôsobom oboznámil o skutočnostiach, ktoré vykonal bez súčinnosti s ním ako daňovým subjektom, tieto skutočnosti nemožno použiť v rámci daňovej kontroly ani nasledovne, nakoľko nejde o dôkazy, keďže neboli získané v súlade s právnymi predpismi. 3. II.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného
4. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č.XXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.6.2020 rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.9.2019 v znení oznámenia Daňového úradu Prešov č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 02.06.2020, ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 19 073,15 eur znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2013 zo sumy 25 649,50 eura na sumu 6 576.35 eura, potvrdil.
5. Žalovaný vychádzal zo skutkového stavu zisteného správcom dane teda, že daňový subjekt ŠTÁTNE LESY TATRANSKÉHO NÁRODNÉHO PARKU TATRANSKÁ LOMNICA bol zriadený rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. XXXX/XXX/XXXX-XXX zo dňa 22.12.1994 (doplnené rozhodnutím č. XXXX/XXXX-100 zo dňa 14.11.1996 a rozhodnutím č. XXXX/XXXX-XXX zo dňa 16.05.2006) ako príspevková organizácia a v súlade s uznesením vlády SR č. 1370 zo dňa 18.12.2002 každoročne uzatvára so zriaďovateľom kontrakt, ktorý má charakter plánovacieho aktu, upravujúceho obsahové, finančné a organizačné vzťahy medzi účastníkmi zmluvy. Pre rok 2013 bol medzi žalobcom a jeho zriaďovateľom uzatvorený kontrakt č. XXX/XXXX-XXX. Prílohou predmetného kontraktu je charakteristika účelových činností žalobcu. Podľa čl. IV. bod 9 predmetného kontraktu zhotoviteľ po uplynutí rozpočtového roka vo vzťahu k poskytnutým finančným prostriedkom zo štátneho rozpočtu vykoná zúčtovanie finančných vzťahov so štátnym rozpočtom. Podľa bodu 10. predmetného článku zhotoviteľ je povinný predložiť účtovnú závierku v stanovenom termíne, vyplývajúcom zo zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, a na požiadanie objednávateľa predkladá aj iné údaje z účtovníctva a výkazníctva. Žalovaný konštatoval, že z jednotlivých výročných správ žalobcu vyplýva výška čerpaného príspevku zo štátneho rozpočtu podľa jednotlivých činností uvedených v kontraktoch a hospodárenie žalobcu s príspevkami zo štátneho rozpočtu. Zo stanoviska k výročným správam vyplýva, že žalobca v najbližších 15 až 20 rokoch sa bude okrem iných úloh zaoberať odstraňovaním následkov veternej kalamity z 19.11.2004 a následnou revitalizáciou poškodených lesných porastov podľa projektu revitalizácie lesných ekosystémov na území Vysokých Tatier.
6. Žalovaný na základe predložených dokladov- záznamov DPH za zdaňovacie obdobie júl 2013 mal za preukázané, že správca dane ako príspevková organizácia v rámci hlavnej činnosti plní verejno- prospešné úlohy, vyplývajúce z ustanovení § 2 až 4 zákona č. 543/2002 Z.z., ktoré nie sú nikomu účtované a fakturované a nepožaduje za ich poskytnutie odplatu, preto nie sú ekonomickou činnosťou podľa § 3 zákona č. 222/2004 Z.z. a zároveň vykonáva aj ekonomickú činnosť, teda svoje výkony poskytuje odplatne v súlade so zákonom o cenách v konkurenčnom prostredí s inými podnikateľských subjektmi. Žalobca v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2013 na dani z pridanej hodnoty pri odpočítaní dane postupoval v zmysle ustanovenia § 49 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov tak, že na dodávky tovarov a služieb, pri ktorých si mohol odpočítať daň, a súčasne pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých nemôže odpočítať daň, postupoval podľa pomernej výšky dane vypočítanej podľa § 50 citovaného zákona. Z predložených dokladov mal správca za preukázané, že žalobca v plnej výške odpočítal daň z dokladov označených skratkou EH, VJ, z dokladov označených skratkou VK vrátil odpočítanú daň v plnej výške a z dokladov označených Z8 odpočítal daň v pomernej výške s koeficientom 0,80, vypočítanej podľa § 50 zákona o DPH za rok 2012. Správca dane výzvou č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.11.2018 vyzval kontrolovaný daňový subjekt k súčinnosti pri stanovení určenia pomeru odpočítania dane vzhľadom na použitie plnení na podnikateľské a nepodnikateľské účely podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH. Vo vyjadrení na predmetnú výzvu žalobca uviedol spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane ako aj spôsob využívania nakupovaných tovarov, služieb a hmotného majetku. Žalovaný konštatoval, že žalobca neuviedol pomer percentuálnej využiteľnosti prijatého tovaru a služieb na účely ekonomickej činnosti a iný účel ako podnikanie podľa požiadaviek správcu, uvedených vo výzve zo dňa 26.11.2018, preto správca dane zoradil doklady uvedené v záznamoch DPH za júl 2013 v riadku 20 a 21 daňového priznania a posúdil percentuálnu využiteľnosť prijatého tovaru a služieb na účely ekonomickej činnosti a iný účel ako podnikanie a určil pomer k odpočítaniu dane podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z., pričom bral do úvahy údaje z výročnej správy za roky 2009-2012 ako aj údaje z výkazov ziskov a strát, súvah a daňových priznaní DPH za roky 2009 až 2012 a stanovil pomer odpočítania dane na podnikanie vo výške 72,71% a na iný účel ako podnikanie vo výške 27,29%. Nesprávny postup pri odpočítaní dane podľa § 51 ods. 1, §52 až 54a zákona č. 222/2004 Z.z. správca dane zistila pri dokladoch č. XXXXXXXXX-X. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX- X. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX-X. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX-X, č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX-
X. č. XXXXXXXXX-XX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX-X. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX-X. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX- X. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX-X. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX-X. č. XXXXXXXXX-X. č. XXXXXXXXX-X. č. XXXXXXXXX-XX, č. XXXXXXXXX-XX. č. XXXXXXXXX-X. č. XXXXXXXXX-X v celkovom rozdiele 15 865,22 eura, pretože daňový subjekt pri odpočítaní dane postupoval iba podľa § 51 ods. 1 písm. a) a b) v nadväznosti na § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, pričom už pri obstaraní predmetných tovarov a služieb boli tieto určené na použitie nielen na ekonomickú činnosť (podnikanie), ale aj na iný účel ako podnikanie, čím žalobca mal porušiť ustanovenie § 49 ods. 5 citovaného zákona. Vo vzťahu k dokladom č. XXXXXXXXX. č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX-X, č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX-X, č. XXXXXXXXX- X, č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX-X, č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX,. č. XXXXXXXXX-X, č. XXXXXXXXX-X, č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX- XX, č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX, č.XXXXXXXXX-XX., č.XXXXXXXXX-X, č.XXXXXXXXX- XX, č. XXXXXXXXX, č.XXXXXXXXX, č.XXXXXXXXX-XX, č.XXXXXXXXX-X, č.XXXXXXXXX-X, č. XXXXXXXXX, č.XXXXXXXXX, č.XXXXXXXXX-X, č.XXXXXXXXX-X, č.XXXXXXXXX, č.XXXXXXXXX- X, č.XXXXXXXXX, č.XXXXXXXXX-XX, č.XXXXXXXXX-X, č.XXXXXXXXX, č.XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX-X, č. XXXXXXXXX-X, č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXX, konštatoval nesprávny postup pri odpočítaní dane podľa § 51 ods. 1. § 52 a § 53 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších.
7. Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok s týmito sa žalovaný vysporiadal nasledovne: K námietke nulitnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že boli vydané neexistujúcim subjektom žalovaný uviedol, že v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2019, teda aj v čase vydania protokolu z daňovej kontroly, mohol prezident finančnej správy zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta daňového úradu, pričom Daňový úrad Prešov má zriadenú pobočku Poprad ako svoju organizačnú zložku. Následne od 01.07.2019 v ustanovení § 5 ods. 4 a 6 Daňového poriadku je upravené, že prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu môže zriadiť na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov pobočky alebo kontaktné miesta. Na základe uvedené, za predpokladu, ak rozhodnutie vydáva Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad, ako organizačná zložka, a toto je opatrené okrúhlou pečiatkou Daňového úradu Prešov, nie je to konanie nepríslušným alebo nesprávne označeným správcom dane. Vydané rozhodnutie podľa názoru žalovaného obsahuje všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 63 Daňového poriadku, teda aj označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil žalovaný predmetnú námietku žalobcu ako nedôvodnú. Čo sa týka námietky nulitného rozhodnutia, žalovaný poukázal na ustanovenie § 64 Daňového poriadku, ktorý za nulitné rozhodnutie považuje rozhodnutie orgánu, ktorý nebol vecne príslušný. Z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že toto rozhodnutie vydal Daňový úrad Prešov, preto nejde o rozhodnutie vydané vecne nepríslušným orgánom. Čo sa týka chyby v označení zdaňovacieho obdobia, jednalo sa o chybu v písaní a táto bola odstránená podľa § 63 ods. 12 Daňového poriadku oznámením č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 2.6.2020. K námietke spočívajúcej v momente začatia daňovej kontroly, žalovaný poukázal na ustanovenie § 46 ods. 2 Daňového poriadku, v zmysle ktorého je daňová kontrola začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o začatí daňovej kontroly, pričom práve v oznámení o daňovej kontrole zo dňa 3.10.2013 správca dane uviedol deň začatia a miesto výkonu daňovej kontroly. To, že správca dane uviedol aj hodinu začatia výkonu, nie je podľa názoru žalovaného chybou uvedeného oznámenia, keďže sa jednalo len o označenie samotného fyzického úkonu, ktorým kontrola začala. Čo sa týka opätovného vyžiadania dokladov pre tú istú daň žalovaný konštatoval, že daňový subjekt neuviedol konkrétne, ktorými úkonmi mal správca dane požadovať totožné doklady a po preskúmaní spisového materiálu nedospel k záveru o porušení ustanovenie §3 ods.2 Daňového poriadku postupom správcu dane. Vo vzťahu k prekročeniu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly uviedol, že rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 21.03.2014 bol výkon daňovej kontroly prerušený odo dňa 25.03.2014 z dôvodu, že sa začalo konanie o predbežnej otázke na Krajskom súde v Prešove (sp. zn. 3S/66/2013). V predmetnom rozhodnutí správca dane zaviazal žalobcu, aby mu ako účastník konania doručil právoplatné rozhodnutie súdu v danej veci. Následne dňa 17.10.2018 zaslal správca dane žalobcovi oznámenie č. XXXXXXXXX/ XXXX, v ktorom uviedol, že má vedomosť o tom, že konanie na Krajskom súde v Prešove vedené pod spisovou značkou 3S/66/2013, bolo právoplatne ukončené a nadobudlo právoplatnosť dňa 26.03.2018, pričom mu dal do pozornosti povinnosť, ktorá mu bola uložená rozhodnutím o prerušení kontroly, a to doručiť mu právoplatné rozhodnutie súdu. Dňa 06.11.2018 daňový subjekt doručil správcovi dane
predmetný rozsudok a následne správca dane dňa 13.11.2018 zaslal daňovému subjektu oznámenie č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2018, ktorým ho informoval, že dňa 06.11.2018 pominuli dôvody, pre ktoré bola kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2013 prerušená, v dôsledku čoho pokračuje vo výkone daňovej kontroly. Vzhľadom na prerušenie daňovej kontroly nedochádzalo k plynutiu lehôt podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, teda nedošlo ani k prekročeniu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Vo vzťahu k námietke zaujatosti žalovaný uviedol, že táto námietka nespĺňala náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 60 ods. 4 Daňového poriadku, no aj napriek tomu správca dane o nej informovali svojho priameho nadriadeného, ktorý sa s ňou vysporiadal listom č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 13.9.2019. K námietke daňového subjektu, že pri ústnom pojednávaní dňa 11.09.2019 nedošlo k prerokovaniu pripomienok žalobcu k protokolu, pretože správca dane mal vopred pripravenú zápisnicu s jeho vyjadreniami a chcel ich len čítať bez toho, aby daňový subjekt mohol vzniesť pripomienky, žalovaný uviedol, že žalobca mal možnosť sa v priebehu ústneho pojednávania vyjadriť ku všetkým uvádzaným skutočnostiam, no žiadal od správcu dane 30-dňovú lehotu, čo tento podľa názoru žalovaného oprávnene neakceptoval, pretože so všetkými skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole bol daňový subjekt oboznámený oznámením č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 17.04.2019 v súlade s ustanovením § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku a následne aj v protokole z daňovej kontroly č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.05.2019 v súlade s ustanovením 46 ods. 8 Daňového poriadku. Žalovaný mal za to, že požiadavka žalobcu na 30-dňovú lehotu na vyjadrenie sa k údajom uvedeným v zápisnici z prerokovania pripomienok k protokolu bola neopodstatnená i z dôvodu, že daňový subjekt pri tomto pojednávaní nevzniesol žiadne požiadavky na doplnenie dokazovania. Taktiež je zrejmé, že žalobca podpisom zápisnice súhlasil s návrhom správcu dane, že táto zápisnica je posledná vo vyrubovacom konaní. Žalovaný taktiež zdôraznil, že ani orgány verejnej správy na úseku správy daní ani súdy v rozhodnutiach, na ktoré poukazoval žalobca, nespochybnili, že žalobca je príspevkovou organizáciou, ktorá vykonáva verejno-prospešnú a zároveň aj podnikateľskú činnosť. Za sporné v prejednávanom prípade žalovaný označil odpočítanie dane z nadobudnutých tovarov a služieb, ktoré daňový subjekt používa na verejno-prospešnú a zároveň i na podnikateľskú činnosť. Žalovaný má za to, že žalobca mal pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty uplatňovať postup podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, pričom žalobca s uvedeným postupom nesúhlasil a na výzvy správcu dane o určení pomeru využitia prijatých zdaniteľných obchodov na činností, pri ktorých má možnosť uplatniť odpočítanie dane a pri ktorých túto možnosť nemá, nereagoval. Žalovaný konštatoval, že v § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z, z. v znení neskorších predpisov je uzákonený alternatívny postup platiteľa dane z pridanej hodnoty, na základe ktorého sa platiteľ môže rozhodnúť, či pri nadobudnutom hmotnom majetku odpočíta celú daň na vstupe alebo časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu jeho použitia na iný účel ako na podnikanie, neodpočíta. V prípade, že sa rozhodne pre odpočítanie dane v plnom rozsahu, použitie takého majetku na iné účely ako na podnikanie sa považuje v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo dodanie služby za protihodnotu (§ 9 ods. 2). Rozsah použitia tohto majetku vyplýva z konkrétnych aktivít platiteľa dane z pridanej hodnoty v príslušnom zdaňovacom období. Vo vzťahu k určeniu pomerného odpočítania dane podľa ustanovenia § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. správca dane použil pomer medzi príjmom z transferov poskytnutých z rozpočtu zriaďovateľa a iných subjektov a príjmom dosiahnutým z podnikateľskej činnosti za jednotlivé zdaňovacie obdobia. Vo vzťahu k spôsobu určenia koeficientu žalovaný poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR, vyslovený v uznesení sp.zn. 2 Sžf/1/2015 zo dňa 14.06.2017, v zmysle ktorého v prípade nesúčinnosti daňového subjektu je na správcovi dane, aby pri určovaní pomeru odpočítateľnej dane zvolil vhodný spôsob a metódu, pričom nie je limitovaný iba postupmi, ktoré sú výslovne upravené v zákone č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Na základe uvedených skutočností žalovaný konštatoval, že postup správcu dane pri určení rozdielu v sume nadmerného odpočtu 19 073,15 eura, o ktorý bol znížený nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2013 zo sumy 25 649,50 eura na sumu 6 576,35 eura rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.09.2019 bol opodstatnený, pretože daňový subjekt pri uplatnení odpočítania dane porušil § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
III.
Žalobné dôvody
8. Vo včas podanej žalobe žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorým správca dane určil rozdiel dane za zdaňovacie obdobie júl 2013 v sume 19073,15 Eur. Svoju žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutie správcu dane, protokol z daňovej
kontroly ako aj procesné rozhodnutia v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní sú nulitné, pretože boli vydané neexistujúcim subjektom. Poukázal na čl. 2 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z.z., ktorý upravuje orgány štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva, pričom žiadna pobočka alebo kontaktné miesto nemá kompetencie vystupovať ako verejný orgán. Uviedol, že pobočky môžu slúžiť iba na materiálno-technické a personálne zabezpečenie činnosti daňových úradov, avšak nemôžu vo veci konať a rozhodovať. Keďže žalobcom uvedené úkony v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní boli vydané a opatrené pečiatkou pobočky správcu dane, podľa názoru žalobcu tieto rozhodnutia podľa § 63 ods.3 písm. a) Daňového poriadku boli vydané práve touto pobočkou, ktorá však nemá právnu subjektivitu, ani vecnú kompetenciu na vydávanie rozhodnutí, a teda sú splnené podmienky podľa § 64 ods. 2 písm. a) Daňového poriadku. Žalobca poukázal aj na to, že rozhodnutie neobsahuje záhlavie a zároveň z neho nevyplýva, že by ho vydal Daňový úrad Prešov, keďže ani sídlo uvedeného orgánu nie je nikde uvedené.
9. Vo vzťahu k momentu začatia výkonu daňovej kontroly žalobca uviedol, že z oznámenia je zrejmé, že daňová kontrola začne 17.10.2013 o 9:00 hod., čo je nezmysel, nakoľko daňová kontrola podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku začína automaticky zo zákona dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole o 00:00 hod. K tvrdeniu žalovaného, že sa jedná o označenie fyzického výkonu daňovej kontroly, žalobca mal za to, že uvedené predstavuje len výmysel žalovaného a jeho svojvoľné konanie, keďže z oznámenia výslovne vyplýva, že kontrola začne v uvedený deň o 9:00.
10. Čo sa týka dokladov, ktoré mal žalobca správcovi dane predložiť, tento namietal, že nikde v oznámení neuvádza takú skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť, ktoré doklady budú na vykonanie daňovej kontroly potrebné. Mal za to, že takýto postup je v rozpore s § 3 ods.2 Daňového poriadku. Taktiež poukázal na to, že správca dane v oznámení o daňovej kontrole žiadal od daňového subjektu, aby správcovi dane predložil uvedené dokumenty v lehote do začatia daňovej kontroly, teda v lehote kratšej ako 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o vykonaní daňovej kontroly. Z predmetného oznámenia podľa názoru žalobcu nemožno zistiť, aké doklady žiadal od správcu dane predložiť v lehote 15 dní a z akého dôvodu žiadal predložiť ešte ďalšie doklady v inej lehote. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že oznámenie o daňovej kontrole je zmätočné a nezrozumiteľné.
11. Ďalšia žalobná námietka spočívala v tom, že žalobca odovzdal správcovi dane pri začatí daňovej kontroly všetky doklady týkajúce sa DPH za júl 2013, pričom správca dane postupoval nezákonne, keď opätovne žiadal o vydanie dokladov aj dňa 19.12.2013 ako je to zaznamenané v Zápisnici č. XXXXXXX/ X/XXXXXXX/XXXX. Žalobca v uvedenom postupe videl neodbornosť správcu dane a jeho nevedomosť, za akým účelom daňovú kontrolu vykonáva.
12. Čo sa týka lehoty na vykonanie daňovej kontroly žalobca uviedol, že daňová kontrola bola prerušená odo dňa 25. 03. 2014 rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 21. 03. 2014 z dôvodu, že sa začalo konanie o predbežnej otázke vo veci podanej žaloby vedenej na Krajskom súde v Prešove pod spisovom značkou 3S 66/2013. V konaní pred správnym súdom vystupovali daňové orgány ako účastníci konania na strane žalovaných. Aj samotný správca dane v oznámení č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 17. 10. 2018 konštatuje, že má vedomosť o tom, že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/66/2013-256 zo dňa 26. 01. 2018 nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 03. 2018. Napriek tomu žalovaný má za to, že k pokračovaniu v prerušenom konaní došlo až na základe doručeného rozhodnutia správneho súdu žalobcom správcovi dane. Žalobca uvedený záver považuje za odporujúci ustanoveniu § 61 odsek 4 Daňového poriadku z dôvodu, že v čase vyhotovenia oznámenia č. XXXXXXXXX/XXXX zo 17. 10. 2018 správca dane splnil všetky zákonné podmienky pre pokračovanie v daňovej kontrole z vlastného podnetu. Skutočnosť, že správca dane žiadal od daňového subjektu duplicitné doručenie rozhodnutia, ktorým už v tom čase disponoval, označil žalobca za svojvoľný a nezákonný postup, ktorým správca dane úmyselne spôsoboval zbytočné prieťahy v daňovej kontrole. Žalobca už samotné prerušenie daňovej kontroly považuje za skutočnosť, že správca dane pri začatí daňovej kontroly nevedel ako má postupovať, ani čo vlastne chce v daňovej kontrole zisťovať. Žalobca dôvody prerušenia konania označil za nezákonné, nakoľko závery z iných daňových kontrol nemôžu mať vplyv na už začatú daňovú kontrolu. Vzhľadom na uvedené žalobca namieta, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa ustanovenia § 46 odsek 10 Daňového poriadku.
13. Žalobca taktiež namietal tú skutočnosť, že žalovaný splnomocneného zástupcu daňového subjektu označil za účastníka konania. Na základe uvedeného mal za to, že závery žalovaného sú nesprávnym právnym posúdením námietky žalobcu a preukazujú neodbornosť zamestnancov žalovaného, ktorá
sa prejavuje aj v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že žiadnu námietku zaujatosti nevzniesol ale namietal nezákonný postup zamestnancov správcu dane, ktorí po skončení daňovej kontroly už nemohli pokračovať vo vyrubovacom konaní, pretože si v daňovom kontrole vytvorili vzťah k veci, keď v protokole hodnotili dôkazy a prijali v ňom skutkové a právne závery a boli povinní podľa § 60 ods. 3 oznámiť nadriadenému zamestnancovi túto skutočnosť. Keďže nepostupovali uvedeným spôsobom mal žalobca za to, že došlo k nesprávnemu procesnému postupu.
14. Žalobca taktiež namietal, že v konaní nedošlo k prerokovaniu pripomienok k protokolu a to z dôvodu nezákonného postupu zamestnancov správcu dane, keďže títo mali vopred pripravenú zápisnicu s vyjadreniami žalobcu bez toho, aby mohol žalobca pripomienky prerokovať so správcom dane. Vzhľadom na uvedené žiadal žalobca primeraný čas, aby si mohol preštudovať vopred pripravené a zapísané vyjadrenia a aby sa s nimi mohol oboznámiť a vyjadriť sa k nim, čím by mohlo reálne dôjsť k prerokovaniu pripomienok, avšak správca dane neumožnil žalobcovi jeho pripomienky s ním prerokovať ani na ústnom pojednávaní a ani dodatočne písomne. Na základe uvedeného nedošlo k prerokovaniu pripomienok k protokolu z daňovej kontroly, čím žalobcovi bolo porušené právo navrhovať dôkazy vo vyrubovacom konaní. Uvedené tvrdenia chcel žalobca preukázať žalovanému na základe navrhnutých výsluchov zamestnancov správcu dane a to Ing. L., Ing. O. a Bc. O., avšak žalovaný sa uvedeným návrhom nezaoberal ani sa s ním podľa názoru žalobcu nevysporiadal.
15. Žalobca taktiež namietal, že žalovaný sa s jeho odvolacími námietkami voči rozhodnutiu správcu dane nevysporiadal. Konštatoval, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa zaoberal námietkami žalobcu len po námietku č. 7 a s ďalšími 14-imi sa nevysporiadal vôbec a prevzal iba závery uvedené správcom dane, ktoré však žalobca v odvolaní vyvracia, právne spochybňuje a preukazuje opačné závery. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
16. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že z rozhodnutia prvostupňového ani odvolacieho orgánu mu nie je zrejmé, čo orgány verejnej správy považujú za dôkazy a čo za informácie, pretože správca dane vo svojom rozhodnutí len uvádza čo v rámci daňovej kontroly údajne obstaral, pričom uvádza doslovný opis obsahu spisu. Žalobca má za to, že uvedený postup je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 a 8 Daňového poriadku. Vadou nepreskúma teľnosti podľa názoru žalobcu trpí aj protokol z daňovej kontroly, pretože z neho nie je zrejmé vyhodnotenie skutočností, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia ani vysporiadanie sa s námietkami a návrhmi daňového subjektu. Protokol z daňovej kontroly žalobca označil za súpis správcom dane vybratých ustanovení daňového poriadku bez akejkoľvek súvislosti a doslovný opis obsahu spisu. Rovnako aj prvostupňové rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, ani vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu. Taktiež v ňom absentujú úvahy správcu dane, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a rozhodnutie neobsahuje právne predpisy, ktoré boli použité. Z rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, ktoré dôkazy svedčia v prospech a ktoré svedčia v neprospech daňového subjektu.
17. Žalobca namietal aj procesný postup správcu dane v daňovej kontrole. Má za to, že správca dane porušil ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku, nakoľko predmetné ustanovenie určuje správcovi dane povinnosť, ako má postupovať pri výkone daňovej kontroly, t.j. za predpokladu, že vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov, predložených kontrolovaným daňovým subjektom, alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených. Uviedol, že v jeho daňovej kontrole správca dane po tom, ako mu žalobca predložil všetky doklady, ktoré boli od neho požadované, svojvoľne a nezákonne bez akejkoľvek vedomosti žalobcu a jeho súčinnosti získaval rôzne informácie, čím vlastne vykonával vyhľadávaciu činnosť, ktorú podľa názoru žalobcu v rámci daňovej kontroly správca dane nemôže vykonávať. Žalobca mal za to, že Daňový poriadok, ktorý upravuje samostatne postup správcu dane pri výkone daňovej kontroly, nedovoľuje správcovi dane vykonávať vyhľadávaciu činnosť. Ak teda správca dane takúto činnosť vykonával v rámci daňovej kontroly, postupoval nezákonne. Vyslovil, že ak mal správca dane pochybnosti o správnosti, úplnosti alebo pravdivosti predložených dokladov, mal tieto pochybnosti uviesť a vyzvať žalobcu na vyjadrenie, prípadne predloženie ďalších dôkazov, pričom nemal žalobcovi ukladať povinností, ktoré nevyplývajú zo žiadnych právnych predpisov. Žalobca mal za to, že správca dane ho doteraz nevyzval podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ani neoznámil, aké má pochybnosti o ním predložených dôkazoch. Poukázal na to, že aj samotný správca dane na strane 42 tretí odsek uvádza, že nikdy pravdivosť údajov v predložených dodávateľských faktúrach nespochybnil.
18. K uneseniu dôkazného bremena uviedol, že správcovi dane predložil všetky doklady, ktoré mal k dispozícií a ktoré od neho správca žiadal. Tieto doklady neboli správcom dane spochybnené, preto nesúhlasil so závermi správnych orgánov, že je povinný uplatňovať pomerné odpočítanie dane podľa § 49 ods.5 zákona o DPH na tovary a služby. Uviedol, že okrem oslobodených činností podľa § 38 zákona o DPH, všetky ostatné naše činnosti majú charakter ekonomickej činnosti podľa zákona o DPH (viď §3 zákona o DPH). Pod pojmom poskytovanie verejnoprospešných služieb nemožno podľa názoru žalobcu chápať bezodplatnosť týchto služieb, nakoľko aj zo služieb poskytovaných ŠL TANAP-u, ktoré majú síce charakter verejnoprospešnosti, sú dosahované príjmy, čo sa v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH rozumie ako ekonomická činnosť. Vo vzťahu k príspevku od štátu žalobca uviedol, že tento sa poskytuje na dorovnanie rozpočtu organizácie z dôvodu, že príjmy žalobcu nepostačujú na vykrytie všetkých činností, ktoré má v zriaďovacej listine. Žalobca mal za to, že správca dane mal v daňovej kontrole zisťovať, či kontrolované obchody boli vykonávaním ekonomickej činnosti podľa § 3 zákona o DPH. Keďže správca dane žalobcom predložené doklady nespochybnil ani nepredložil dôkaz opaku, nemôže žalobcovi nepriznať ním uplatnený nárok na odpočítanie dane. Podľa názoru žalobcu, tento ako daňový subjekt môže preukázať iba tie skutočnosti, ktoré tvrdil v podanom daňovom priznaní. Keďže v daňovom priznaní nikdy netvrdil, že by nadobudnuté tovary a služby triedil tak, ako to nezákonne vyžadoval od nás správca dane, uvedené nemohol ani preukázať a v tejto časti uniesť dôkazné bremeno.
19. Namietal aj zákonnosť správcom dane zaslanej výzvy č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26. 11. 2018, v ktorej bol vyzvaný na písomné vyjadrenie k dokladom uvedeným v záznamoch dane z pridanej hodnoty. Žalobca mal za to, že týmto úkonom ho správca dane vyzýval na posudzovanie právnej otázky veci, čo je však povinnosťou správcu. V uvedenom postupe správcu dane žalobca konštatoval neodbornosť zamestnancov správcu dane a porušenie Etického kódexu finančnej správy. Žalobca uviedol, že žalovaný sa touto námietkou v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal, preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
20. Za nezákonne vyžadovanú povinnosť žalobca označil aj povinnosť triediť účtovníctvo žalobcu do rôznych kategórii, ktoré on sám v tejto daňovej kontrole svojvoľne určil. Uviedol, že jeho účtovníctvo má všetky zákonom stanovené náležitosti a správca dane nemôže daňovému subjektu svojvoľne určovať povinnosti, ktoré nevyplývajú z platných právnych predpisov. Podľa názoru žalobcu správca dane svojvoľne, bez akejkoľvek súčinnosti s daňovým subjektom, bez vykonania jediného dôkazu v daňovej kontrole a bez uvedenia zákonného ustanovenia, podľa ktorého správca dane postupoval, neuznal daňovému subjektu jeho právo na odpočítanie dane tak, ako si ho uplatnil v daňovom priznaní.
21. Žalobca ako ďalšiu žalobnú námietku vzniesol to, že správca dane v preskúmavanej veci viackrát požiadal o metodické usmernenie nadriadený orgán, teda Finančné riaditeľstvo SR. V uvedenom postupe vidí žalobca nekompetentnosť a neodbornosť zamestnancov správcu dane. Podľa jeho názoru ide o porušenie princípu profesionality podľa ustanovenia článku 6 zákona č. 35/2019 Z. z., ktorý stanovuje povinnosť zamestnancom finančnej správy konať odborne, svedomito a v súlade s Etickým kódexom príslušníka finančnej správy. Má za to, že uvedeným postupom bolo zasiahnuté do rozhodovacej kompetencie prvostupňového daňového orgánu odvolacím orgánom, keď v živej veci dáva odvolací orgán prvostupňovému orgánu metodický pokyn na postup v tejto konkrétnej veci.
22. Žalobca mal taktiež za to, že správca dane nepostupoval v súlade so zrušujúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/1/2015 zo dňa 14. júna 2017, a teda porušil §191 odsek 6 SSP a súčasne aj § 74 odsek 4 Daňového poriadku. V označenom rozhodnutí Najvyšší súd SR konštatoval, že správca dane neprihliada na vyjadrenia a námietky daňového subjektu, ktorý po celý čas tvrdí, že postup správcu dane je v rozpore s hmotnoprávnymi predpismi a že správca dane postupuje svojvoľne a nezákonne. Taktiež správca dane nezohľadnil judikatúru Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach. Z uvedených dôvodov považuje postup správcu dane za nezákonný a svojvoľný, čím porušil základné práva daňového subjektu.
23. Čo sa týka žalobcom vykonávaných činnosti tento uviedol, že ako príspevková organizácia dodržiava pri výkone svojej činnosti aj predpisy vyplývajúce z § 2 až § 4 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny ale hlavne pri svojej činnosti uplatňuje zákon č. 326/2005 Z. z. o lesoch. Praktický výkon a uplatňovanie zákona o ochrane prírody a krajiny a plnenie verejnoprospešných úloh je základným bodom činnosti inej organizácie pôsobiacej na danom území a to Štátnej ochrany prírody - Správy TANAP-u, so sídlom Ul. Kapitána Nálepku č. 2, Svit. Na základe tohto vyhodnotil žalobca závery správcu dane
za nesprávne. Vo vzťahu k činnostiam, ktoré vykonáva žalobca, tento uviedol, že spĺňajú podmienky definície ekonomickej činnosti podľa zákona o DPH. Na základe uvedeného považoval vyslovené závery žalovaného za nesprávne právne posúdenie veci.
24. Za nesprávny označil žalobca aj spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane na základe príjmov z transferov. Uvedené odôvodnil tým, že príjmy z transferov sú účtované ako výnosy, týkajú sa výlučne prefinancovania predmetu činnosti žalobcu. Vo vzťahu k príjmu na účte 681 (výnosy z bežných transferov zo ŠR) uviedol, že tento slúži na prefinancovanie starostlivosti o šport, turistiku a táboriská (napríklad prefinancovanie podnikateľskej činnosti vyplývajúcej zo živnostenského oprávnenia - ubytovanie v auto-campingu, za služby poskytované v turistických ubytovniach a táboriskách, kde sú vyberané poplatky, ktoré sú zdaňované daňou na výstupe), taktiež na prefinancovanie činnosti údržby turistických chodníkov, na starostlivosť o vodné toky a živočíšstvo (zarybňovanie vodných tokov, čistenie vodných tokov, starostlivosť o rybníky a lesnú zver). Zo všetkých týchto činnosti, ako napr. zo spoplatneného lovu rýb alebo predaja rýb a diviny, žalobca dosahuje príjem. Taktiež príjem dosahuje z predaja štrku a odberu vody. Uvedené príjmy sú zdaňované daňou na výstupe. Taktiež z prevádzky expozície tatranskej prírody a múzea sú dosahované príjmy, ktoré sú zdaňované daňou na výstupe. Aj samotná likvidácia zvyškov po spracovaní dreva na území postihnutom veternou kalamitou, teda predaj drevnej hmoty je príjmom, ktorý je zdaňovaný daňou na výstupe. Taktiež aj príjem na účte (výnosy z bežných transferov od ostatných subjektov verejnej správy) slúži na prefinancovanie výdavkov na obnovu potenciálu lesného hospodárstva, ktorej výstupom je predávaná drevná hmota s daňou na výstupe a prefinancovanie výdavkov na poľnohospodárske práce (mulčovanie, kosenie lúk, výroba sena) s výstupom v režime DPH za predaj zveriny a sena. Príjmy na účte 687 (výnosy z bežných transferov od ostatných subjektov mimo verejnej správy) sú na základe požiadaviek poskytovateľov účelovo viazané najmä na prefinancovanie výdavkov na zalesňovanie po kalamitách a iné nevyhnutné činnosti v lesníckej činnosti. Výstupom sú príjmy zdaňované daňou na výstupe. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca mal za to, že poukaz správcu dane na informácie určené pre verejnosť prostredníctvom Výročných správ ako aj publikačných článkov svedčí o neodbornom prístupe kontrolného orgánu k danej problematike. V tejto súvislosti žiadal o aplikáciu záverov z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-126/14 „Sveda“ UAB. Žalobca namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, aký súvis majú články z internetových stránok s daňovou kontrolou a kontrolovanými zdaniteľnými plneniami v rámci nej, ani ako súvisia so závermi správcu dane v tejto daňovej kontrole. Uviedol, že pri citácii nedostatkov, uvedených v tabuľkách na str. 29 až 34 prvostupňového rozhodnutia, sa správca dane dopúšťa podstatných chýb a nesprávnych tvrdení, keď napr. uvádza účtovné doklady, ktorých predmetom je nákup tovaru, nákup služieb a materiálu, ktoré sú následne predávané žalobcom, poprípade refakturované v súvislosti s predajom služieb žalobcu a sú v plnej výške zaťažené daňou na výstupe. Žalobca má za to, že neexistuje žiadny podklad pre spochybňovanie žalobcom predložených dokladov a tvrdení, a teda ani dôvod na nepriznania nášho práva na odpočítanie dane.
25. Žalobca taktiež uviedol, že vykazovanie a delenie činnosti na hlavnú a podnikateľskú v podaných daňových priznaniach k dani z príjmov nemá nič spoločné s definíciou ekonomickej činnosti - podnikania v zmysle zákona o DPH. Kým definovanie hlavnej a podnikateľskej činnosti v zmysle zákona o dani z príjmov vychádza z povinnosti príspevkovej organizácie vykonávať hlavnú činnosť v zmysle zriaďovacej listiny, definícia podnikateľskej - ekonomickej činnosti v zmysle § 3 zákona o DPH je odlišná a pod ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávaná ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševná tvorivá činnosť a športová činnosť. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že nie je možné sa odvolávať na zákon o dani z príjmov v prípade príspevkových organizácii, keďže aj hlavná (t. j. nepodnikateľská) činnosť PO v zmysle zákona o dani z príjmov môže byť ekonomickou (t. j. podnikateľskou) činnosťou v zmysle zákona o DPH, ak sa z nej dosahujú príjmy.
26. Žalobca nesúhlasil ani so spôsobom výpočtu pomerného odpočítania dane a správcom dane použitého koeficientu, nakoľko mal za to, že tento bol určený úplne svojvoľne, z údajov z predchádzajúcich štyroch rokov, pričom následne správca dane zmenil výpočet len na tri predchádzajúce roky, s poukazom na výhodnosť pre daňový subjekt. Žalobcovi nie je zrejmé, z akého právneho predpisu vyplýva tento výpočet.
27. Čo sa týka rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/1/2015 zo 14. 06. 2017, žalovaný z neho prebral len argumentáciu správcu dane, ktorú žalobca považuje za svojvoľnú a právne nesprávnu. Žalovaný má za to, že podľa záverov Najvyššieho súdu SR v prípade nesúčinnosti daňového subjektu je na správcovi dane, aby pri určovaní pomeru odpočítateľnej dane zvolil vhodný spôsob a metódu, pritom nie je limitovaný iba postupmi, ktoré sú vyslovene upravené v zákone č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. V preskúmavanom prípade však podľa názoru žalobcu nemožno konštatovať nesúčinnosť daňového subjektu. Taktiež Najvyšší súd SR nepripustil, aby si správca dane mohol svojvoľne vymýšľať spôsob, akým určí pomer odpočítateľnej dane ale uviedol „v prejednávanej veci správca dane na účely určenia pomeru odpočítania dane vzhľadom na použitie plnení na podnikateľské aj nepodnikateľské účely (49 ods. 5 ZoDPH) použil spôsob výpočtu v zmysle §50, určený pre výpočet pomeru dane v prípade plnení použitých na dodávky plnení dodávaných s daňou aj fakturovaných bez dane, s argumentom, že za ústavne konformný a prípustný považuje iba spôsob ktorý je obsiahnutý v zákone č. 222/2004. Táto argumentácia neobstojí, nakoľko v prípade absencie vnútroštátnej úpravy je štát (rozhodujúci orgán) povinný zohľadniť obsah medzinárodných zmlúv, čo v konečnom dôsledku vedie k povinnosti postupovať v súlade s judikatúrou SD EÚ v obdobných veciach.“ Žalobca namieta, že správca dane vo svojom rozhodnutí, ani žalovaný vôbec neprihliadajú na judikatúru Súdneho dvora a z ich rozhodnutí to ani len nevyplýva.
28. Poukázal na rozhodnutie vo veci C-98/98 Midland Bank ako aj na čl. 13 Smernice Rady č.2008/8/ ES, v zmysle ktorého „Verejnoprávne subjekty sa vždy považujú za osoby povinné k dani, pokiaľ: uskutočňujú činnosti, ktoré vykonávajú aj súkromnoprávne subjekty a tieto činnosti si navzájom konkurujú, by zaobchádzanie s týmito verejnoprávnymi subjektmi ako osobami nepovinnými k dani mohlo viesť k väčšiemu narušeniu hospodárskej súťaže.“ Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/17/2009 zo 07. 04. 2011, kde NS SR konštatoval: „Podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH, ak platiteľ použije prijaté služby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia.“ Vzhľadom na uvedené žalobca konštatoval, že ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH pojem "výnosy" neobsahuje, a preto bolo úlohou správnych orgánov prioritne vyriešiť otázku, či za daného stavu za účelom výpočtu pomeru týmto spôsobom, t.j. podľa výnosov, boli splnené zákonné podmienky. Z uvedených ustanovenia § 49 ods. 5 zákona o DPH je podľa názoru žalobcu zrejmé, že pomer môže byť vypočítaný iba z nákladov, ktoré preukazujú ako boli nákupy tovarov a služieb použité. Žalobca vo vyjadrení k výzve č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26. 11.2018 zopakoval, že predložil všetky účtovné doklady a evidencie správcovi dane v daňovej kontrole a zároveň vysvetlil spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane v zmysle príslušných ustanovení zákona, ako aj spôsob využívania nakupovaných tovarov, služieb i hmotného majetku tak, ako to deklaroval v podanom daňovom priznaní.
29. Žalobca namietal aj možnosť použitia daňových priznaní žalobcu na dani z príjmov a to z dôvodu odlišnosti zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, ktorý upravuje definíciu pojmu podnikateľská činnosť pre účely tohto zákona a pojmu podnikanie podľa § 3 zákona o DPH.
30. Žalobca zotrval na svojom tvrdení, že predmetom daňovej kontroly ale nie sú jeho príjmy zo štátneho rozpočtu ale tovary a služby, ktoré nadobudol, na ktoré bola vystavená faktúra, ktoré zaevidoval v účtovníctve a na vstupe za ne zaplatil kúpnu cenu aj spolu s daňou. Následne všetky nadobudnuté tovary a služby využil na svoju ekonomickú činnosť, teda využil ich na výstupe bezprostredne pre vlastné zdaniteľné plnenie za účelom dosiahnutia príjmu. Na základe uvedeného vzniklo žalobcovi právo na odpočítanie dane v súlade so zásadou neutrality DPH, ako základnej zásady fungovania DPH v rámci Európskej únie. Žalobca konštatoval, že všetky kontrolované obchody na uvedených faktúrach majú priamy súvis s jeho ekonomickou činnosťou a nie sú využívané so žiadnym iným účelom (napr.: „dodávka TV signálu“, „prevoz balíkov senáže“, „ND obracač“, „internet“, „telefón“ ... ). Namietal, že správca dane v daňovej kontrole neposudzoval jednotlivo charakter obchodov ale len paušálne zo všetkých odrátal časť svojvoľne určeného koeficientu.
31. K procesnému postupu správcu dane žalobca namietal aj nezákonnosť úkonu označeného ako Oznámenie č. XXXXXXXXX/XXXX zo 17. 04. 2019, ktorým mal byť žalobca oboznámený so zisteniami z daňovej kontroly. Žalobca mal za to, že žiaden právny predpis uvedený úkon správcovi nedovoľuje vykonať. Konštatoval, že na oboznámenie sa daňového subjektu s obsahom spisu je určený inštitút
nazretia do spisu podľa ustanovenia § 23 Daňového poriadku. Uvedeným oboznámením daňového subjektu o skutočnostiach, ktoré vykonal správca dane bez akejkoľvek súčinnosti so žalobcom, sa tieto zistenia nestali zisteniami získanými v súlade s právnymi predpismi, keďže žalobca pri ich vykonávaní nemal žiadnu možnosť sa k ich vykonávaniu a k ich obsahu vyjadriť.
32. Záverom žalobca poukázal na to, že zákon č.222/2004 Z. z. o DPH v § 3 upravuje situáciu, keď zdaniteľnou osobou je orgán verejnej moci, rovnako ako v tomto prípade, kde zdaniteľnou osobou je príspevková organizácia s podnikateľskou činnosťou (žalobca). Zo znenia príslušného ustanovenia podľa názoru žalobcu vyplýva, že ak takéto organizácie vykonávajú ekonomickú činnosť, (t.j. prijímajú za túto činnosť platby a narušujú ňou hospodársku súťaž na trhu, považujú sa za zdaniteľnú osobu podľa zákona o DPH.V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-354 Optigen Ltd (C-354/03 , Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03) a Bond House Systems Ltd(C-484/03 proti Commissioners of Customs+Excise , C-182/17 Nagyszénás Telepôlésszolgáltatási Nonprofit Kft. Proti Nemzeti Ádo-és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatósága, C-288/07 Commissioners of Her Majesty's Revenue +Customs proti Ilseof Wight Coucil a iní, C-408/98 Abbey National plc proti Commisioners of Customs +Excise, C-98/98 Midland Bank, C-204/03 Komisia Európskych spoločenstiev proti Španielskému kráľovstvu, C-126/14 „Sveda“ UAB proti Valstybiné mokesčiu inspekcija prie Lietuvos Respublikos finansu ministerujos a pod. Správca dane sa však uvedenou judikatúrou nezaoberal a s námietkami žalobcu sa nevysporiadal.
33. Na základe vyššie uvedených žalobných námietok žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie podľa ustanovenia § 191 odsek 1 písmeno c), d), f) a g) SSP zrušiť a vec vrátiť Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie.
IV.
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
34. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 9.3.2021 uviedol, že námietky žalobcu v žalobe sú takmer totožné s jeho námietkami v odvolaní proti rozhodnutiu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.09.2019, s ktorými sa žalovaný už vysporiadal v napadnutom rozhodnutí č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.06.2020.
35. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu žalovaný poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06), v zmysle ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku.
36. Žalovaný uviedol, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalobca je príspevkovou organizáciou, ktorá v rámci svojej hlavnej činnosti vykonáva verejno-prospešnú a zároveň aj podnikateľskú činnosť. Z tohto dôvodu pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty z nadobudnutých tovarov a služieb, ktoré žalobca používa na verejno-prospešnú i podnikateľskú činnosť, je povinný postupovať podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že má plný nárok na odpočítanie dane, pretože celá jeho činnosť je založená na dosiahnutí príjmov.
37. Žalovaný ma za to, že ustanovenie § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov upravuje alternatívny postup, pri ktorom má platiteľ dane z pridanej hodnoty možnosť sa rozhodnúť, aký postup zvolí, teda či pri nadobudnutom hmotnom majetku odpočíta celú daň na vstupe alebo časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu jeho použitia na iný účel ako na podnikanie, neodpočíta. Rozsah použitia tohto majetku vyplýva z konkrétnych aktivít platiteľa dane z pridanej hodnoty.
38. Čo sa týka spôsobu určenia pomerného odpočítania dane podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z., žalovaný má za to, že správca dane postupoval v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, ak vychádzal z pomeru medzi príjmom z transferov poskytnutých z rozpočtu zriaďovateľa a iných subjektov a príjmom dosiahnutým z podnikateľskej činnosti. Taktiež sa stotožnil s postupom správcu, ak
tento vychádzal z viacerých období, pričom pre určenie pomeru vybral ten, ktorý bol pre daňový subjekt najvýhodnejší.
39. Čo sa týka námietok žalobcu k postupu správcu dane pri vykonávaní daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní, žalovaný uviedol, že v danom prípade správca dane postupoval obdobne ako pri vykonávaní daňovej kontroly a vyrubovacom konaní u žalobcu za zdaňovacie obdobie november 2011, a žalovaný ani súdy nezistili v uvedenom postupe žiadne porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov správcom dane.
40. Na základe uvedených skutočností navrhol žalobcu v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko má za to, že námietky žalobcu sú nedôvodné.
V.
Replika žalobcu
41. Žalobca v replike zo dňa 9.3.2021 uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení len opakuje svoje závery ako i závery správcu dane bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom vysporiadal s podstatou jeho procesných a hmotnoprávnych námietok.
42. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že žalobca bez akéhokoľvek zdôvodnenia tvrdí, že má plný nárok na odpočítanie dane, tak žalobca uviedol, že jeho nárok na odpočítanie dane je preukázaný predloženými dokladmi účtovníctva ako aj Smernicou o DPH a judikatúrou Súdneho dvora EÚ v tejto oblasti. Konštatoval, že pri činnosti každého orgánu verejnej správy vznikajú aj určité prvky verejnoprospešnosti, ale pri posudzovaní z daňového hľadiska pri obchodoch žalobcu ide v prvom rade o ekonomickú činnosť, na ktorú používa nadobudnuté tovary a služby, ktoré následne využíva aj na výstupe.
43. Žalobca za dôkaz o neopodstatnenosti záverov žalovaného označil to, že žalovaný používa pojem verejnoprospešná činnosť, pričom zákon č.222/2004 Z.z. takýto pojem vôbec nevyužíva.
44. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že súdy nezistili porušenie záväzných právnych predpisov žalobca uviedol, že Najvyšší súd SR konštatoval porušenie základných práv daňového subjektu, keďže správca dane vôbec nevykonával žiadne dôkazy v súčinnosti s daňovým subjektom a ignoroval jeho podania a vôbec sa nevysporiadal so záväznou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V dôsledku toho, že NS SR konštatoval nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly, došlo k nezákonnému prijatiu hmotnoprávnych záverov v protokole, čím je celý protokol nezákonný a nemožno ho meniť. Nezákonný protokol následne nemožno použiť ako dôkaz v následnom vyrubovacom konaní.
45. Žalobca opätovne zotrval na tom, že žalovaný ani správca dane vôbec neprihliadajú najudikatúru Súdneho dvora EÚ, z čoho vyplýva, že sa jedná o svojvoľné konanie pri výpočtoch ako aj nerešpektovanie záväzného právneho názoru NSSR. Taktiež zotrval na svojich tvrdeniach o nevykonaní dôkazov zákonným spôsobom. Správca dane nevyužil odborné dokazovanie zo strany lesníckych a znaleckých organizácií a trval na laickej odbornosti svojich zamestnancov. Taktiež žalobca namietal, že správne orgány nevykonal nikdy miestne dokazovania, aby sa v teréne potvrdili tvrdenia žalobcu.
VI.
Skutkové a právne argumenty správneho súdu
46. Podľa § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
47. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
48. Podľa § 180 ods. 1 SSP žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
49. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. (ďalej len „Daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
50. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
51. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
52. Podľa § 60 ods. 1 Daňového poriadku zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci alebo k účastníkovi konania možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.
53. Podľa § 60 ods. 2 Daňového poriadku zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania vylúčený aj vtedy, ak sa v tej istej veci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa.
54. Podľa § 60 ods. 7 Daňového poriadku proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti podľa odseku 6 nie sú prípustné opravné prostriedky. Na opakovanú námietku zaujatosti podanú z toho istého dôvodu, o ktorej už bolo rozhodnuté, sa neprihliada.
55. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 479/2009 Z.z.), účinného do 30.6.2019, daňový úrad vykonáva pôsobnosť v územnom obvode kraja, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
56. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z.z. na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta daňového úradu; pobočky daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident finančnej správy so súhlasom ministra financií Slovenskej republiky. Pobočka daňového úradu a kontaktné miesto daňového úradu sú organizačnou zložkou daňového úradu.
57. Podľa § 9 zákona č. 479/2009 Z.z., k 1. januáru 2012 minister financií Slovenskej republiky určí vnútornú organizačnú štruktúru daňových úradov a zriadi pobočky daňových úradov a kontaktné miesta daňových úradov.
58. Podľa § 317 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z.z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Finančné riaditeľstvo, daňové úrady, colné úrady a Kriminálny úrad finančnej správy podľa predpisov účinných do 30. júna 2019 sú od 1. júla 2019 finančným riaditeľstvom, daňovými úradmi, colnými úradmi a Kriminálnym úradom finančnej správy podľa tohto zákona.
59. Podľa § 5 ods. 6 zákona č. 35/2019 Z.z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného od 1.7.2019, na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov možno zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta; pobočky daňového úradu a kontaktné miesta na návrh riaditeľa daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident.
60. Podľa § 61 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, správca dane daňové konanie preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke.
61. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku, správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
62. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
63. Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20200721> a § 49 ods. 1 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20200721> a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20200721> nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20200721> vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2009/563/20200721> vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2009/563/20200721>. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené.
64. Podľa § 46 od. 1 Daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.
65. Podľa § 46 od. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
66. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8.
67. Podľa § 46 od. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20210801>. Ak ide o daňovú kontrolu závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu,36b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2009/563/20210801> druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.
68. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia, pričom považuje za potrebné najskôr zdôrazniť, že v zmysle ustálenej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Sžo 84/2007, sp.zn. 6 Sžo 98/2008, sp.zn. 1 Sžo 33/2008, sp.zn. 2 Sžo 5/2009 či sp.zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone
správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či správne orgány pri riešení konkrétnych otázok, vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
69. V takto vymedzenom rámci súdneho prieskumu, správny súd preskúmal žalobcom napadnuté rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.6.2020 v spojení s rozhodnutím správcu dane, Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad, č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.9.2019, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 19073,15 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2013. Na základe takto vymedzeného rámca súdneho prieskumu správny súd k jednotlivým žalobným bodom uvádza:
70. Čo sa týka námietky nulity žalobou napadnutých rozhodnutí z dôvodu, že ako správca dane nekonal zákonnom stanovený orgán ale vo veci konala a rozhodnutie vydala pobočka predmetného úradu, ktorá je iba organizačnou zložkou, ktorá nemá právomoc prejednávať a rozhodnúť vec, správny súd k uvedenej námietke uvádza, že daňová kontrola bola vykonaná Daňovým úradom Prešov, teda vecne príslušným správny orgánom. V čase začatia daňovej kontroly bol v platnosti zákon č. 479/2009 Z.z., ktorý v zmysle ustanovenia § 9 predmetného zákona umožňoval ministrovi financií Slovenskej republiky určiť vnútornú organizačnú štruktúru daňových úradov a zriadiť pobočky daňových úradov, pričom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 predmetného zákona bola pobočka daňového úradu organizačnou zložkou predmetného úradu. Z uvedeného vyplýva, že existencia pobočiek jednotlivých daňových úradov predstavuje vnútorné členenie konkrétnych štátnych orgánov, avšak navonok voči tretím subjektom tieto vystupuje ako celok, teda v preskúmavanom prípade ako Daňový úrad Prešov a jednotlivé akty vydané takouto organizačnou zložkou sú dokumentmi vydanými samotným daňovým úradom. Zákonom č. 35/2019 Z.z. došlo k zrušeniu zákona 479/2009 Z.z., avšak aj uvedený predpis umožňuje v ustanovení §5 ods. 6 zriadiť pobočky daňových úradov ako ich organizačné zložky. Aj nový právny predpis kontinuálne nadviazal na charakter zriadených pobočiek ako organizačných zložiek, ktorých konanie a postup je nevyhnutné chápať ako konanie samotného daňového úradu, na ktorom bola takáto organizačná zložka vytvorená. Cieľom vytvorenia takýchto organizačných zložiek je zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov v spojení so zjednodušením prístupu jednotlivých daňových subjektov k samotnému správnemu orgánu, ktorého organizačná zložka sa nachádza v dostupnejšej vzdialenosti k daňovým subjektom. V tejto súvislosti je však nevyhnutné si uvedomiť, že takáto organizačná zložka nemá právnu subjektivitu, a teda ňou vykonávané úkony predstavujú úkony samotného správneho orgánu, pre ktorý bola táto pobočka vytvorená. Uvedený záver správneho súdu, týkajúci sa oprávnenia pobočky konať vo veci pod označením konkrétneho daňového úradu, potvrdzujú aj závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžf/100/2016 z 16. januára 2018, v ktorom Najvyšší súd v bode 13 a 14 konštatoval, „zákonodarca nepochybne nerozčleňoval daňový úrad pridaním jeho pobočiek navonok ale smerom dovnútra, preto pracovníci pobočky daňového úradu, hoci vykonávajú svoju činnosť na adrese odlišnej od adresy sídla daňového úradu, tak konajú ako oprávnené úradné osoby daňového úradu.“ Zároveň vyslovil, že „v ustanovení § 5 ods. 1 zák. č. 479/2009 Z.z. je vymedzený priestor, v ktorom daňový úrad vrátane pobočiek daňového úradu a kontaktných miest daňového úradu vykonáva svoju zákonom vymedzenú pôsobnosť. Žalobca, ak chce spochybniť niektoré z oprávnení pobočky ako organizačnej zložky (t.j. kompetenčne neoddeliteľnej súčasti) daňového úradu, potom musí konkrétne predložiť listinný dôkaz, ktorý by toto tvrdenie žalobcu potvrdzoval.“ Po preskúmaní administratívneho spisu správny súd konštatuje, že správca dane konal pod označením Daňový úrad Prešov, čo vyplýva jednak z úradnej pečiatky, použitej na jednotlivých dokumentoch správcu dane ako napríklad oznámenie o daňovej kontrole zo dňa 3.10.2013, poverenie na výkon daňovej kontroly zo dňa 3.10.2013, rozhodnutie o prerušení kontroly zo dňa 21.3.2014, ale zároveň aj z označenia správcu dane ako Daňového úradu Prešov uvedeného aj v záhlaví a výrokoch rozhodnutí o prerušení kontroly zo dňa 21.3.2014 ako aj v rozhodnutí č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.9.2019, kde v texte záhlavia je uvedené „Daňový úrad Prešov na základe zákona č. 35/2019 Z.z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov... vydáva rozhodnutie“ a vo výroku rozhodnutia je následne uvedené „Daňový úrad Prešov podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov určuje daňovému subjektu....“. Na základe uvedeného správny súd vyhodnotil predmetnú námietku žalobcu o nulitnom rozhodnutí správcu dane za nedôvodnú.
71. Čo sa týka námietky momentu začatia výkonu daňovej kontroly z ustanovenia § 46 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole, pričom takéto oznámenie musí obsahovať obligatórne náležitosti upravené v predmetnom
ustanovení, ktorými sú označenie dňa začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie . Označenie dňa, kedy daňová kontrola začne je podstatné s odkazom na ustanovenie §46 ods. 10 Daňového poriadku, v zmysle ktorého daňová kontrola musí skončiť v lehote jedného roka odo dňa jej začatia. V zmysle ustanovenia § 27 ods. 3 Daňového poriadku lehoty stanovené podľa rokov sa skončia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Poukazujúc na uvedené zákonodarca uložil správcovi dane v oznámení o daňovej kontrole uviesť deň začatia kontry a nie aj čas, kedy kontrola začne, nakoľko uvedený údaj je pre výkon daňovej kontroly a počítanie zákonnej lehoty na jej vykonanie irelevantný. Správca dane však vzhľadom na požiadavku jasnosti a určitosti úkonov ako aj na požiadavku súčinnosti s daňovým subjektom uviedol v oznámení aj čas, ktorý však vzhľadom na obsah predmetného úkonu je nevyhnutné chápať ako čas, v ktorom sa zamestnanci správcu dane dostavia do priestorov daňového subjektu, kde začala daňová kontrola. V uvedenom postupe je možné vidieť snahu o zabezpečenie súčinnosti medzi správcom dane a daňovým subjektom ako aj ochranu práv daňového subjektu pred nadmerným zaťažovaním správcom dane spočívajúcom v tom, že bez uvedenia času, v ktorý sa zamestnanci správcu dane dostavia do sídla žalobcu, by žalobca musel byť k ich dispozícií v čase bližšie neurčenom. Uvedená námietka žalobcu teda nemá relevanciu vo vzťahu k posudzovanej zákonnosti postupu správcu dane.
72. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že správca dane v oznámení o začatí daňovej kontroly neuviedol doklady, ktoré mu mal žalobca predložiť , správny súd poukazuje na znenie ustanovenia § 46 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku. V zmysle predmetných ustanovení je správca dane povinný v oznámení o začatí daňovej kontroly určiť daňovému subjektu lehotu, v ktorej má tento predložiť všetky doklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly. Čo sa týka uvedenia konkrétnych dokladov, ustanovenie § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku upravuje povinnosť daňového subjektu predložiť správcovi dane záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20210801>napr. zákon č. 431/2002 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/431/> o účtovníctve) a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom daňovej kontroly je zistiť a preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, je žalobca ako daňový subjekt v zmysle § 24 ods.1 písm. a) Daňového poriadku povinný preukázať skutočnosti ním tvrdené v daňovom priznaní, teda je na ňom, aké doklady správcovi dane predloží, aby uniesol svoje dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočností, uvedených v daňovom priznaní. V prípade, ak žalobcom predložené doklady by správnemu orgánu nepostačovali, tento bol v zmysle jednotlivých ustanovení Daňového poriadku povinný oznámiť daňovému subjektu vzniknuté pochybnosti a následne mohol žalobca tieto pochybnosti odstraňovať predložením ďalších dokladov, resp. uvedením iných faktov preukazujúcim ním tvrdené skutočností. Na základe uvedeného nemožno vyžadovať od správcu dane, aby špecifikoval doklady, ktoré má daňový subjekt v rámci daňovej kontroly predložiť ale práve povinnosťou daňového subjektu podľa § 24 ods.1 písm. a) Daňového poriadku je predložiť správcovi dane všetky doklady, z ktorých vychádzal pri vyhotovovaní daňového priznania alebo iných podaní, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov.
73. K námietke žalobcu ohľadom nezákonného postupu správcu dane, ktorý aj napriek tomu, že mu boli pri začatí daňovej kontroly odovzdané všetky doklady, týkajúce sa DPH za júl 2013, aj napriek tomu vyzýval žalobcu na predloženie ďalších dokladov, čo vyplýva zo zápisnice z 19.12.2013, správny súd poukazuje na predchádzajúci bod odôvodnenia, v ktorom konštatoval, že je povinnosťou správcu dane vyzvať daňový subjekt na predloženie všetkých dokladov, ktoré preukazujú odôvodnenosť údajov uvedených v daňovom priznaní, avšak v prípade, ak dospeje k záveru, že z predložených dokladov nevyplývajú skutočnosti v daňovom priznaní tvrdené, resp. bola spochybnená správnosť, pravdivosť alebo úplnosť dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo pravdivosť údajov v nich uvedených, je správca dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku povinný oznámiť tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzvať ho na vyjadrenie sa k týmto skutočnostiam, resp. na vysvetlenie alebo doplnenie tvrdených skutočností. Taktiež ustanovenie § 24 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku upravuje povinnosť kontrolovaného daňového subjektu preukázať skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane. Ak teda správca dane požadoval od žalobcu, aby mu preukázal výpočet koeficientu DPH pre rok 2012 ako aj postup uplatňovania odpočítania dane a kontrakt č. XXX/XXXX-XXX/MPRV SR zo dňa 21.12.2012 s prílohami č. 1, č. 2 a dodatok č.1 s prílohou č. 1 a 2, tak uvedeným postupom nepostupoval v rozpore s Daňovým poriadkom, nakoľko uvedené oprávnenia
mu vyplývajú z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zároveň z ustanovenia § 24 ods. 2 a § 45 ods. 2 Daňového poriadku.
74. Vo vzťahu k prekročeniu zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly z dôvodu nezákonného postupu správcu dane pri rozhodovaní o pokračovaní v prerušenej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, správny súd konštatuje, že z rozhodnutia správcu dane č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 21.3.2014 je zrejmé, že Daňový úrad Prešov podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku prerušil u žalobcu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti dane z pridanej hodnoty - júl 2013 z dôvodu, že sa začalo konanie o predbežnej otázke vo veci podanej žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu súdom, podanej na Krajskom súde v Prešov pod sp.zn. 3S/66/2013 zo dňa 1.8.2013. Taktiež z predmetného rozhodnutia vyplýva, že kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti bola prerušená od 25.3.2014 do dňa doručenia právoplatného rozhodnutia súdu vo vyššie uvedenej veci (3S/66/2013) na Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad, kontrolovaným platiteľom dane. Správca dane taktiež uviedol, že bude v kontrole pokračovať, len čo pominú dôvody, pre ktoré sa kontrola prerušila. Listom zo dňa 17.10.2018 č.XXXXXXXXX/XXXX správca dane poukázal žalobcovi, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2013 bola prerušená rozhodnutím č. XXXXXXX/X/ XXXXXXX/XXXX zo dňa 21.3.2014, pričom z výroku predmetného rozhodnutia vyplýva, že sa v nej bude pokračovať po doručení právoplatného rozhodnutia súdu v uvedenej veci, evidovanej pod sp.zn. 3S/66/2013, správcovi dane kontrolovaným platiteľom dane. Správca dane v predmetnom liste oznámil žalobcovi, že má vedomosť, že konanie na Krajskom súde v Prešov pod sp.zn. 3S/66/2013 bolo právoplatne skončené a nadobudlo právoplatnosť dňa 26.3.2018, teda ho vyzval na splnenie povinnosti uloženej v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly zo dňa 28.3.2014, aby mohol pokračovať v daňovej kontrole. Žalobca doručil správcovi dane predmetné rozhodnutie dňa 6.11.2018, v dôsledku čoho mu správca dane doručil oznámenie zo dňa 12.11.2018, v ktorom mu oznámil, že dňa 6.11.2018 pominuli dôvody na prerušenie daňovej kontroly a správca dane pokračuje v jej výkone. Vo vzťahu k uvedenému správny súd posúdil rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 21.3.2014 ako nezákonné, nakoľko správca dane ním prerušil daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie júl 2013 odo dňa 25.3.2014 do dňa doručenia právoplatného rozhodnutia súdu vo veci 3S/66/2013 na Daňový úrad, pobočka Poprad kontrolovaným platiteľom dane. Práve vo vymedzení momentu, kedy odpadol dôvod prerušenia preskúmavanej daňovej kontroly a momentu, od kedy daňová kontrola pokračovala, videl správny súd rozpor so zákonom, nakoľko Daňový poriadok v ustanovení § 61 ods. 4 upravuje povinnosť správcu dane pokračovať v daňovej kontrole, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, pričom v prejednávanom prípade bola daňová kontrola prerušená z dôvodu existencie prejudiciálnej otázky, o ktorej rozhodoval Krajský súd v Prešove v konaní pod sp.zn. 3S/66/2013, teda momentom, kedy sa správca dane dozvedel o existencii právoplatného rozhodnutia správneho súdu v uvedenom konaní, mal pokračovať vo vykonávaní daňovej kontroly a nemohol zánik dôvodov na prerušenie vykonávania daňovej kontroly viazať aj na splnenie ďalšej podmienky akou je podmienka doručenia rozhodnutia správneho súdu správcovi dane kontrolovaným daňovým subjektom. Z administratívneho spisu je správnemu súdu zrejmé, že správcovi dane už 17.10.2018 bolo zrejmé, že konanie vedené pred Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 3S/66/2018 právoplatne skončilo dňa 26.3.2018, rozhodnutím zo dňa 26.1.2018, preto mal bezodkladne žalobcovi oznámiť, že pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu podľa § 61ods. 4 Daňového poriadku. Vzhľadom na uvedené správny súd vyhodnotil, že k odpadnutiu dôvodov prerušenia konania došlo najneskôr k 17.10.2018, preto na dodržanie zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly bolo nevyhnutné, aby táto skončila do 12.5.2019 (daňová kontrola začala dňa 17.10.2013, bola prerušená dňa 25.3.2014, teda do dňa prerušenia bola kontrola vykonávaná 158 dní, podľa správneho súdu k pokračovaniu v prerušenej kontrole podľa zákona malo dôjsť od 17.10.2018, pričom aby bola vykonaná v súlade s § 46 ods.10 v spojení s § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku, musel byť protokol doručený žalobcovi do 12.5.2019) . Z administratívneho spisu správcu dane vyplýva, že žalobcovi bol protokol z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku doručený dňa 29.5.2019, teda daňová kontrola podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku skončila po uplynutí jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku.
75. V tejto súvislosti je nevyhnutné poznamenať, že účelom daňovej kontroly je zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov (§ 44 ods. 1 veta prvá zákona č. 563/2009 Z.z.). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Výsledok
daňovej kontroly je obsiahnutý v protokole z daňovej kontroly, ktorý okrem iných zákonných náležitosti obsahuje aj preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní, ktorý slúži na ochranu fiškálnych záujmov štátu, pri súčasnom zachovaní práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Z dikcie ustanovenia Daňového poriadku, ktorý upravuje zásadu zákonnosti, vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale súčasne sú povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Ako bolo vyššie uvedené, jedným z inštitútov zabezpečujúcich zákonnosť a primeranosť vykonávanej daňovej kontroly, je aj obmedzenie dĺžky daňovej kontroly. Daňový poriadok ukladá správcovi dane povinnosť vykonať daňovú kontrolu v lehote jedného roka odo dňa začatia daňovej kontroly. Zároveň je však nevyhnutné podotknúť, že Daňový poriadok upravuje aj možnosť daňovú kontrolu prerušiť a to buď obligatórne alebo fakultatívne, pričom počas prerušenia daňovej kontroly lehota na vykonanie daňovej kontroly neplynie, t. j. daňová kontrola sa predlžuje o čas, po ktorý bola prerušená. Prerušenie daňovej kontroly znamená, že časový interval medzi jej začatím a jej ukončením môže byť dlhší než jeden rok. Súd v prípade, ak daňová kontrola trvala dlhšie než jeden rok, musí skúmať dôvodnosť (zákonnosť) takéhoto prerušenia ako aj zákonnosť momentu, kedy dochádza k pokračovaniu v prerušenej daňovej kontrole. (uvedené závery sú vyslovené aj v rozsudku NS SR sp.zn. 10Sžfk/59/2018 z 25.9.2019). Vzhľadom na vyššie konštatované závery správneho súdu o nevyhnutnosti pokračovania v daňovej kontrole od 17.10.2018 a skončení daňovej kontroly do 12.5.2019, došlo v preskúmavanej veci k prekročeniu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho je daňová kontrola zaťažená vadou nezákonnosti. Protokol z daňovej kontroly na základe uvedenej skutočnosti nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý následne vo vyrubovacom daňovom konaní nemožno použiť. Vo vzťahu k prekročeniu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly už judikatúra najvyšších súdnych autorít zaujala jednoznačné stanovisko, podľa ktorého jednoročná lehota je lehotou záväznou a determinujúcou zákonnosť uskutočňovanej kontroly. Rešpektovanie uvedenej lehoty si vyžiadal samotný charakter daňovej kontroly, ktorá sama o sebe predstavuje značný zásah do súkromnoprávnej sféry kontrolovaného daňového subjektu, preto je nevyhnutné uvedený zásah limitovať zásadou primeranosti (proporcionality) a zásadou účelnosti upravenej v ustanovení § 3 ods. 2 Daňového poriadku.
76. Uvedené závery vyplývajú jednak z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 24/2010 z 29.6.2010, v ktorom tento uviedol: ,,Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov). Túto požiadavku v niektorých prípadoch zákonodarca formuloval celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu. Pri daňovej kontrole boli v čase jej vykonávania u sťažovateľa uvedené limity obmedzujúce dĺžku daňovej kontroly ustanovené v § 15 ods. 1 druhej vete zákona o správe daní a poplatkov (daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného zákona), ale aj v § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov. Daňovú kontrolu tak nemožno vykonávať dlhšie, než to ustanovuje zákon... Ústavný súd však v zhode so stabilizovanou judikatúrou najvyššieho súdu neopomína, že zákaz prekročiť zákonom ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť (rozsudok najvyššieho súdu z 29. januára 2009 v konaní sp. zn. 3 Sžf 1/2009)... Ak teda daňový úrad v sťažovateľovom prípade nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrario § 29 ods. 4 prvá veta zákona o správe daní a poplatkov). V prípade, že použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné.“ Na uvedené rozhodnutie
ústavného súdu však následne nadviazala aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Príkladmo správny súd poukazuje na rozhodnutia sp. zn. 5Sžf/68/2008 z 29.09.2009, rozsudok sp. zn. 3Sžf/2/2009 z 29.01.2009, sp. zn. 3Sžf/1/2009 z 29.01.2009, sp. zn. 3Sžf/107/2009 z 08.10.2009, sp. zn. 3Sžf/9/2007 z 18.04.2007, sp. zn. 2Sžf/35/2010 z 21.09.2011, sp. zn. 4Sžfk/69/2017 z 05.11.2018, sp. zn. 4Sžfk/70/2017 z 05.11.2018, sp.zn. 10Sžfk/56/2019 zo dňa 24.11.2020, sp.zn 10Sžfk/59/2018 z 25.9.2019, sp.zn. 2Sžfk/21/2017 z 30.4.2020, sp.zn. 3Sžfk/29/2019 z 16.12.2020, sp.zn. 3Sžfk/9/2016 z 21.3.2018 a iné. Z odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/9/2016 zo dňa 21. 3. 2018 vyplýva: „28. Keďže v prípade daňovej kontroly ide o závažný zásah a nadmernú záťaž pre kontrolovaný daňový subjekt, je ohraničená dĺžka jej trvania zákonnou lehotou. V čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu boli limity, obmedzujúce dĺžku daňovej kontroly, upravené v § 44 ods. 1 veta druhá zákona č. 563/2009Z.z., podľa ktorého daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu, ale aj v § 46 ods. 10 veta prvá zákona č. 563/2009 Z.z., podľa ktorého lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia..“ Taktiež v odôvodnení rozhodnutia Najvyšší súd SR sp.zn. 3Sžfk/40/2019 zo dňa 10.12.2019, zverejneného v Zbierke stanovísk pod č. R43/2021, uviedol: „11. Kasačný súd konštatuje, že lehota na vykonanie daňovej kontroly má objektívny charakter. V prípade nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly dochádza k tzv. procesnej preklúzii. Vyplýva to z použitého pojmu "najviac jeden rok". Ide o obdobie, počas ktorého môže správca dane realizovať svoju právomoc voči daňovému subjektu. Je potrebné zdôrazniť, že v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR môžu štátne orgány konať iba v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Právna povaha lehoty na vykonanie daňovej kontroly, ako kogentnej zákonnej lehoty, bola judikovaná už v predchádzajúcom daňovom procesnom predpise rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/9/2007 zo dňa 18.04.2007 publikovaného v systéme ASPI JUD 34461 SK s právnou vetou "Lehoty uvedené v § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. sú zákonné procesné lehoty, ktoré zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly. Keďže sú stanovené priamo zákonom, nie je možné, aby ich správca dane nerešpektoval, resp., aby mu boli prolongované jeho nadriadeným orgánom nad zákonom stanovenú hranicu". Ide už o dlhodobo uplatňovaný princíp. V prípade, že by ho zákonodarca považoval za prekonaný, tak by ho novelizáciou zmenil.“ Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžfk/56/2019 z 24.11.2020 taktiež vyplýva: „50. Kasačný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že napriek absencii stanovenia konkrétnych lehôt, ako aj bližšej špecifikácie podmienok uplatniteľných vo vzťahu k preukázaniu možnosti prerušiť daňovú kontrolu, túto nemožno chápať neobmedzene. Ako významné ustanovenie v súvislosti s oprávnením správcu dane prerušiť daňovú kontrolu je potrebné chápať ustanovenie § 44 Daňového poriadku, v zmysle ktorého sa daňová kontrola vykonáva vždy iba v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu, čo znamená, že správca dane by nemal pri jej výkone zbytočne zaťažovať daňový subjekt, no zároveň ju musí vykonať v takom rozsahu, aby čo najpresnejšie a najobjektívnejšie zistil potrebné skutočnosti na splnenie jej účelu. Rozsah a spôsob daňovej kontroly, ktorý zvolí správca dane, musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti. Predmetné ustanovenie Daňového poriadku je potrebné vykladať v spojení so zásadou daňového konania vyjadrenou v § 3 ods. 2 Daňového poriadku. 51. Kasačný súd zároveň dodáva, že oprávnenie správcu dane prerušiť daňovú kontrolu a úvaha s tým spojená, majú svoje limity, determinované odôvodnenosťou, účelnosťou a primeranosťou samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly v konkrétnom prípade. Hranice v tomto smere určuje správcovi dane predovšetkým zásada proporcionality, v zmysle ktorej je správca dane povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť nutnosť prerušenia daňovej kontroly, ako aj povahu a obsah informácií, ktoré môžu byť potenciálne získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií.
77. Na základe vyššie uvedených skutočností ako aj poukazujúc na rozhodovaciu prax súdnych autorít, správny súd konštatuje, že v preskúmavanej veci došlo zo strany správcu dane k prekročeniu zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, následkom čoho vydaný protokol nadobudol charakter nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý následne nebolo možné použiť vo vykonávacom konaní.
78. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 6Sžfk/63/2017 z 21. novembra 2018, zverejnenom v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2020 pod č. 5, konštatoval: „V prípade, že daňová kontrola je nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonávané v rámci nej. Ani vykonaním dokazovania vo vyrubovacom konaní nemôže dôjsť ku konvalidácii nedostatku spočívajúceho v nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty na jej vykonanie, keďže účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane obstarávať a vykonávať dôkazy, ktoré už boli obstarané a vykonané v rámci daňovej kontroly.“ Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia taktiež
vyplýva: „43. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že v rozhodnutí o vyrubení dane správca dane nevychádzal z protokolu z daňovej kontroly, ako aj tým, že všetky dôkazy boli v prejednávanom prípade obstarané a vykonané v zákonnej lehote a správca dane použil len dôkazy, ktoré boli zistené v rámci zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly, pretože dôvodom nezákonnosti rozhodnutia je porušenie § 46 ods. 10 daňového poriadku <aspi://module='ASPI'&link='563/2009%20Z.z.%252346'&ucin-k- dni='30.12.9999'>, tak kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na zásadu "ius ex iniuria non oritur", t.j. právo nevzniká z bezprávia. Pokiaľ je daňová kontrola nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonávané v rámci nej. Ani vykonaním dokazovania vo vyrubovacom konaní nemôže podľa kasačného súdu dôjsť ku konvalidácii nedostatku spočívajúceho v nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu nedodržania zákonnom stanovenej lehoty na jej vykonanie, keďže účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane obstarávať a vykonávať dôkazy, ktoré už boli obstarané a vykonané v rámci daňovej kontroly. Za toho stavu, t.j. keď správca dane napriek prekročeniu zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, dopustil sa závažného procesného pochybenia, majúceho za následok nezákonnosť rozhodnutia správcu dane, ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného. 46. Ak teda správca dane nerešpektuje maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, poruší tým nielen ustanovenie o maximálnej dĺžke trvania, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti pri správe daní. Daňová kontrola v takom prípade nie je vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobúda povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V prípade, že použitý je, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. 50... Aj podľa názoru kasačného súdu sa javí ako obchádzanie zákona vyslovený právny názor žalovaného, že vyrubovacie konanie začína doručením akéhokoľvek, teda i nezákonného protokolu. Pokiaľ by totiž daňová kontrola nebola ukončená v zákonnej lehote, a preto by bol protokol nezákonný, postačovalo by, keby správca dane vyhotovil oboznámenie sa s priebehom a výsledkami dokazovania na deň, ktoré by nahrádzalo samotný protokol, z ktorého by však správca dane vychádzal ako z protokolu, hoci by naň zákonné požiadavky ako na protokol kladené neboli. Kasačný súd súhlasí s názorom správneho súdu, že týmto spôsobom by dochádzalo k obchádzaniu daňového poriadku <aspi://module='ASPI'&link='563/2009%20Z.z.'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, ktorý ako podmienku vydania rozhodnutia vo vyrubovacom konaní (aj samotného začatia vyrubovacieho konania) vyžaduje vyhotovenie zákonného protokolu o výsledku daňovej kontroly, t.j. protokolu doručeného daňovému subjektu v zákonnej lehote. Doručenie protokolu po zákonom stanovenej lehote v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku <aspi://module='ASPI'&link='563/2009%20Z.z.%252346'&ucin-k- dni='30.12.9999'> je právne neúčinné a nemôže mať za následok začatie vyrubovacieho konania. Ak je raz protokol z kontroly označený ako nezákonný dôkaz, je treba konštatovať, že chýba výsledok daňovej kontroly vrátane hodnotenia dôkazov, ktorý nie je možné nahradiť iným dôkazom vyhotoveným správcom dane.“
79. Za stavu, keď správca dane napriek prekročeniu zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, dopustil sa závažného procesného pochybenia, majúceho za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia správcu dane a rozhodnutia žalovaného. Vzhľadom na to správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 101077417/2020 z 23.6.2020 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že žalovaný je viazaný vyššie vyslovenými právnymi závermi správneho súdu.
80. Záverom správny súd uvádza, že z dôvodu, že vyrubovacie konanie bolo zaťažené vadou nezákonnosti, a teda aj samotné napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo nezákonné pre porušenie zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, bolo nadbytočné sa vysporiadať s ďalšími žalobnými námietkami žalobcu, nakoľko tieto by neboli spôsobilé zmeniť rozhodnutie vydané správnym súdom v predmetnej veci.
81. Súd konštatuje, že síce žalobca požadoval odročenie termínu pojednávania a vo veci sa ospravedlnil, avšak predmetné podanie bolo tunajšiemu súdu doručené elektronicky až 25.11.2021 v čase 16.12 hod., o ktorej skutočnosti svedčí záznam v ESS (elektronický súdny spis). O uvedenej skutočnosti svedčí v súdnom spise vyhotovený výpis (čl. 176 spisu), že číslo podania 0926122621, podané 25.11.2021 o 08.25 hod., bolo tunajšiemu súdu doručené 25.11.2021 o 16.12 hod.. Teda uvedené podanie bolo doručené na súd po termíne pojednávania stanovenom na deň 25.11.2021 o 10.20 hod.
Zo skutočnosti, že predmetné podanie bolo elektronicky doručené na elektronickú podateľňu MSSR dňa 25.11.2021 v čase o 08.46 hod. súd nemohol vyvodiť záver, že žiadosť o odročenie pojednávania bola tunajšiemu súdu doručená a známa pred dňom, hodinou a minútou kedy sa mal procesný úkon súdu uskutočniť. V prípade, že účastník konania žiada o odročenie pojednávania iba niekoľko hodín vopred, prostredníctvom elektronickej správy doručovanej „na spárovanie“ MSSR, ktorá je až následne zasielaná na súd, bolo povinnosťou účastníka si overiť (napr. na verejne známych kontaktoch daného súdu, telefonicky alebo prostredníctvom mailu) skutočnosť, či takáto elektronicky zasielaná žiadosť bola súdu doručená včas. V opačnom prípade by bolo možné účastníkmi konania bez ohľadu na dôvody samotnej žiadosti o odročenie pojednávania, prostredníctvom odvolania zmariť každé rozhodnutie súdu, na základe odvolacieho dôvodu spočívajúceho na domnelom procesnom pochybení, spočívajúcom na objektívnej nevedomosti súdu o ešte účinne nedoručenom podaní označeného súdu.
82. O trovách konania správny súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 167 a nasl. Správneho súdneho poriadku tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní, priznal ich náhradu voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.
83. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Prešove prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku)
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§449 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku)