Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3S-66-2013.pdf
PDF · 159.16 KB
Case nature
Area
Subarea
3S/66/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a členov senátu JUDr. Evy Slávikovej a JUDr. Ingrid Kalinákovej, v právnej veci žalobcu Štátne lesy Tatranského národného parku Tatranská Lomnica, IČO: 31966977, zastúpeného JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom so sídlom v Poprade, Mnoheľova 840/8, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 01. júla 2013 č.: 1100305/1/307980/2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 07. marca 2013 č.: 9712402/5/883987/2013/Kar na základe správnej žaloby takto
rozhodol:
Zrušuje rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 01. júla 2013 číslo: 1100305/1/307980/2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 07. marca 2013 číslo: 9712402/5/883987/2013/Kar a vracia vec Daňového úradu Prešov na ďalšie konanie.
Priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 1.7.2013 rozhodol žalovaný ako príslušný odvolací orgán o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov zo dňa 7.3.2013 č. 9712402/5/883987/2013/ Kar, ktorým určil žalobcovi podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok) rozdiel v sume 35 765,52 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011 a znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2011 zo sumy 79 748,64 Eur na sumu 43 983,12 Eur tak, že podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku toto rozhodnutie správcu dane (ďalej len rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu) potvrdil.
2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal včas odvolanie žalobca s tým, že žalovaný odvolacie námietky v rozhodnutí konkretizoval.
3. Žalovaný konštatoval, že preskúmal podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a zo spisového materiálu zistil tento skutkový stav: Správca dane vykonal u žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2011, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9712402/5/167315/2013/Kar zo dňa 15.1.2013, ktorý bol doručený v zmysle § 31 ods. 2 daňového poriadku dňa 7.2.2013. Splnomocnený zástupca žalobcu, ani žalobca sa v zmysle § 46 ods. 8 daňového poriadku k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly v lehote 15 pracovných dní odo dňa
doručenia výzvy na vyjadrenie sa k protokolu nevyjadrili. O tejto skutočnosti spísal správca dane úradný záznam č. 9712402/5/883884/2013/Kar zo dňa 7.3.2013. Žalobca Štátne lesy Tatranského národného parku Tatranská Lomnica bol zriadený rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 3610/187/1994-100 zo dňa 22.12.1994 (doplnené rozhodnutím č. 3255/1996-100 zo dňa 14.11.1996 a rozhodnutím č. 4027/2006-250 zo dňa 16.5.2006) ako príspevková organizácia na plnenie úloh štátu vyplývajúcich z osobitných predpisov. Hospodári podľa svojho rozpočtu nákladov, výnosov a výsledku hospodárenia. Náklady a výnosy z hlavnej činnosti vykazuje osobitne vo výkaze ziskov a strát. Rozpočet hlavnej činnosti zahŕňa príspevok z rozpočtu zriaďovateľa, prostriedky prijaté od iných subjektov (tieto príspevky sú určené na výkon hlavnej činnosti) a peňažné dary, ktoré sú účelovo viazané. Z dôvodu zabezpečenia vlastných zdrojov na hlavnú činnosť poskytuje žalobca v rámci hlavnej činnosti svoje výkony aj odplatne v súlade so zákonom o cenách (činnosť vykonávaná v konkurenčnom prostredí s inými podnikateľskými subjektmi, ako je napr. predaj drevenej hmoty, edičná a propagačná činnosť, vydavateľská činnosť, rybné hospodárstvo, prevádzka múzea, projektová, expertízna a poradenská činnosť, vypracovanie odborných stanovísk, výkon práva poľovníctva, verejné stravovanie a pod.). Ako príspevková organizácia v rámci hlavnej činnosti plní verejnoprospešné úlohy vyplývajúce z § 2 až § 4 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov. Táto činnosť nie je nikomu účtovaná a preto nie je považovaná za ekonomickú činnosť v zmysle § 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len ZoDPH). Pre účely ZoDPH sa postavenie príspevkových organizácií posudzuje podľa § 3 ods. 1 a 2 citovaného zákona, t. j. v nadväznosti na definíciu zdaniteľnej osoby a jej ekonomickú činnosť. Príspevková organizácia, ktorá je zdaniteľnou osobou a má postavenie platiteľa dane. je povinná zdaňovať dodávky tovarov a služieb, pri ktorých vzniká daňová povinnosť, a súčasne má právo odpočítať daň z prijatých tovarov a služieb pri splnení podmienok uvedených v § 49 a § 51 ZoDPH. Pokiaľ vykonáva aj činnosť, ktorá nie je ekonomickou činnosťou v zmysle § 3 ZoDPH. nemôže si vo väzbe na túto činnosť uplatniť odpočítanie dane. Postup platiteľa dane z pridanej hodnoty pri odpočítaní dane z obstaraného hmotného majetku použitého na podnikanie a súčasne na iný účel ako podnikanie vymedzuje ustanovenie § 49 ods. 5 ZoDPH. Zo záznamov dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011, ktoré žalobca predložil ku kontrole v elektronickej podobe, vyplýva, že doklady na vstupe označil skratkou a v nadväznosti na význam skratky odpočítal daň v plnej výške, vrátil odpočítanú daň v plnej výške, koeficientom 0.92 pomerne odpočítal daň a s použitím uvedeného koeficientu vrátil odpočítanú daň. Pri ústnom pojednávaní dňa 14.3.2012 (zápisnica č. 9712402/1/356756/2012) správca dane žiadal žalobcu, aby podal vysvetlenie k odpočítaniu dane pomerom v zmysle § 49 ods. 5 ZoDPH. K uvedeným požiadavkám správcu dane poskytol žalobca písomné vyjadrenie zo dňa 10.4.2012 v ktorom uviedol, že pri odpočítaní dane uplatňuje ustanovenie § 49, § 49a, § 50, § 51, § 52, § 53. § 54, § 54a ZoDPH. Vzhľadom na to, že v rámci svojej hlavnej činnosti uskutočňuje aj plnenia oslobodene podľa citovaného zákona, postupuje pri odpočte dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 3 a § 50 citovaného zákona. Koeficient 0,92 použitý pri pomernom odpočítaní dane bol vypočítaný v zmysle § 50 citovaného zákona. Odpočítanie dane je založené na princípe vecného priradenia nadobudnutého majetku a služby k plneniam, ktoré organizácia uskutočňuje, a to rozdelením dokladov nasledovne: 1. skupina - daň je úplne odpočítateľná - doklady za prijaté tovary, ktoré budú použité výlučne na účel podnikania podľa citovaného zákona, teda ak dôjde k plneniu, organizácii vzniká daňová povinnosť, 2. skupina - daň je neodpočítateľná - doklady za prijaté tovary a služby, ktoré budú použité výlučne na účel podnikania podľa zákona o DPH, pri ktorom dochádza k plneniu oslobodenému od dane, ktoré neumožňuje odpočítanie dane (§ 28 až 42 citovaného zákona), 3. skupina - daň je odpočítateľná čiastočne - doklady za prijaté tovary a služby, ktoré budú použité výlučne na účel podnikania podľa zákona o DPH, ktorý je kombináciou oboch predchádzajúcich skupín. Žalobca vo vyjadrení tiež uviedol, že prijaté tovary a služby neboli používané na iný účel, ako je podnikanie v zmysle zákona o DPH.
4. Ďalej žalovaný uviedol, že pri ústnom pojednávaní dňa 30.5.2012 (zápisnica č. 9712402/1/614104/2012) správca dane oznámil daňovému subjektu pochybnosti týkajúce sa spôsobu vykonaného odpočítania dane a neuplatnenia § 49 ods. 5 ZoDPH a žiadal ho o zaradenie dokladov uvedených v záznamoch dane z pridanej hodnoty v riadku 20 - odpočítanie dane celkom podľa § 49 a § 54 zákona, znížená sadzba dane a v riadku 21 - odpočítanie dane celkom podľa § 49 až 54 zákona, základná sadzba dane k použitiu iba na iný účel ako podnikanie, iba na podnikanie a súčasne na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako podnikanie. Ďalej do skupín, v ktorej je daň úplne odpočítateľná, v ktorej je daň neodpočítateľná a v ktorej je daň odpočítateľná čiastočne. Správca dane ďalej žiadal
rozčleniť prijatý tovar, služby a hmotný majetok na služby a hmotný majetok neodpisovaný, odpisovaný (investičný majetok a okrem investičného majetku), posúdiť percentuálnu využiteľnosť prijatého tovaru, služieb a hmotného majetku na účely podnikania a na iný účel ako na podnikanie, určiť pomer k odpočítaniu dane v zmysle § 49 ods. 5 ZoDPH a zaradiť doklady do skupín, podľa ktorých je daň úplne odpočítateľná, t. j. doklady za prijaté tovary a služby, ktoré budú použité na účely podnikania, pri ktorom dochádza k vzniku daňovej povinnosti, pri ktorom dochádza k plneniu oslobodenému od dane, a do skupiny, v ktorej je daň odpočítateľná čiastočne. Splnomocnený zástupca žalobcu uviedol, že z dôvodu nejasnej metodiky pri uplatňovaní § 49 ods. 5 ZoDPH požiada o usmernenie svojho zriaďovateľa a po doručení jeho stanoviska predloží písomné stanovisko. V dohodnutom termíne vyjadrenie nepredložil, preto správca dane výzvou na poskytnutie informácií č. 9712402/1/2246205/2012 zo dňa 16.8.2012 stanovil predloženie vyjadrenia na nový termín. Dňa 21.8.2012 bolo správcovi dane doručené písomné vyjadrenie žalobca č. E/2012/109 zo dňa 20.8.2012 k zisteniam uvedeným v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9712402/1/614104/2012 zo dňa 30.5.2012, v ktorom kontrolovaný žalobca uviedol, že požiadal svojho zriaďovateľa Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR o usmernenie. Zriaďovateľ následne požiadal o stanovisko k danej problematike Ministerstvo financií SR. Vyjadrenie Ministerstva financií SR č. MF/17349/2012-731 zo dňa 12.7.2012 podľa žalobca dostatočne neobjasňuje danú problematiku, preto žalobca zotrváva na pôvodnom vyjadrení, ktoré poskytol správcovi dane dňa 10.4.2012, a to. že považuje celú svoju činnosť za ekonomickú v zmysle § 3 ZoDPH, pretože je vykonávaná v konkurenčnom prostredí s inými podnikateľskými subjektmi, teda môže výrazne narušiť hospodársku súťaž a sú z nej dosahované príjmy. Správca dane zdôvodnenie daňového subjektu neakceptoval a pristúpil k rozčleneniu dokladov uvedených v záznamoch dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011 podľa bodov kritérií stanovených vo výzve na poskytnutie informácií č. 9712402/1/2246205/2012 zo dňa 16.8.2012, pričom posúdil percentuálnu využiteľnosť prijatého tovaru a služieb na účely podnikania a na iný účel ako podnikanie a určil pomer k odpočítaniu dane v zmysle § 49 ods. 5 ZoDPH. S vyčísleným rozdielom dane bol oboznámený O.. M. S., daňový poradca a splnomocnený zástupca žalobcu pri ústnom pojednávaní dňa 7.12.2012, z ktorého bola spísaná zápisnica č. 9712402/1/3631381/2012/Kar. Žalobca tým, že pri odpočítaní dane postupoval iba podľa §51 ods. 1 písm. a) a b) v nadväznosti na § 49 ods. 2 ZoDPFl, pričom už pri obstaraní predmetných tovarov a služieb boli tieto určené na použitie nielen na ekonomickú činnosť, ale aj na iný účel ako podnikanie, porušil § 49 ods. 5 citovaného zákona, v dôsledku čoho správca dane vyčíslil rozdiel vzniku práva na úplné odpočítanie dane v základnej sadzbe dane vo výške 15 802,43 Eur a v zníženej sadzbe dane vo výške 108,44 Eur. Zároveň tým, že pri odpočítaní dane žalobca postupoval iba podľa § 51 ods. 1 písm. a), b) a c) v nadväznosti na § 49 ods. 4 ZoDPH. pričom už pri obstaraní predmetných tovarov a služieb boli tieto určené na použitie nielen na ekonomickú činnosť, ale aj na iný účel ako podnikanie, porušil § 49 ods. 5 citovaného zákona, v dôsledku čoho správca dane vyčíslil rozdiel vzniku práva na pomerné odpočítanie dane v základnej sadzbe vo výške 19 840.79 Eur. Vychádzal pri tom z pomeru k odpočítaniu dane v zmysle § 49 ods. 5 ZoDPH a to 39 % pre použitie na iný účel ako na podnikanie a 61 % pre použitie na účely podnikania vypočítaného zo súčtu 7 035 480,68 Eur, ktorý pozostával z výšky poskytnutých bežných transferov za rok 2010 v sume 2 755 645,39 Eur a z rozsahu ekonomickej činnosti v sume 4 279 835.29 Eur zisteného z daňových priznaní za zdaňovacie obdobia január až december 2010 ( riadok 03 - dodanie tovaru a služieb podľa § 8 a § 9 vo výške 3 925 410.53 Eur a riadok 15 - dodanie tovaru a služieb s oslobodením dane vo výške 354 424,76 Eur).
5. Konštatoval, že správca dane tiež zistil, že žalobca v zdaňovacom období november 2011 nadobudol a zaradil do používania odpisovaný majetok, pri ktorom pri odpočítaní dane postupoval podľa § 49 ods. 4 ZoDPH, pričom tento majetok bol používaný na podnikateľské účely a na iné ako podnikateľské účely. Jeho použitie na iné ako na podnikateľské účely je dodaním služby za protihodnotu v zmysle § 9 ods. 2 citovaného zákona a základom dane podľa § 22 ods. 5 citovaného zákona sú odpisy. Išlo o odtokový kanál k rybníkom malým 1-13, inventárna karta majetku č. 210598. pri ročnom daňovom odpise vo výške 355.44 Eur, z toho základ dane vo výške 1/6 a 39 % využiteľnosti na iné účely ako na podnikanie 23,10 Eur x 20 % sadzba dane z pridanej hodnoty je rozdiel dane vo výške 4.62 Eur a inventárna karta majetku č. 210281 expozícia vysokohorskej flóry, pri zvýšenom ročnom odpise z dôvodu technického zhodnotenia vo výške 710,85 Eur, z toho základ dane vo výške 1/6 a 39 % využiteľnosti na iné účely ako na podnikanie 46.21 Eur x 20 % sadzba dane z pridanej hodnoty je rozdiel dane 9,24 eura. čo spolu činí 13.86 Eur. K záverom vyplývajúcim z ústneho pojednávania dňa 7.12.2012 žalobca zaslal správcovi dane písomné stanovisko zo dňa 4.1.2013 v ktorom uviedol, že v rámci svojej činnosti postupuje v súlade
s ustanoveniami ZoDPH a všetky jeho činnosti sú vykonávané v konkurenčnom prostredí s inými podnikateľskými subjektmi. Všetky svoje výkony fakturuje tretím osobám a dosahuje z týchto činností príjem, preto ustanovenie § 49 ods. 5 citovaného zákona neuplatňuje z dôvodu jeho neopodstatnenosti. Pri uplatňovaní nároku na odpočítanie dane žalobca uplatňuje ustanovenia § 49, § 49a, § 50, § 51, § 52, § 53, § 54 a § 54a ZoDPH. Ak ide o použitie tovarov a služieb pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých si môže odpočítať daň a súčasne pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých nemôže odpočítať daň podľa § 49 ods. 3 citovaného zákona, postupuje pri výpočte pomernej výšky dane ktorú môžu odpočítať podľa § 50 citovaného zákona. Došlé faktúry, resp. doklady ktoré spĺňajú obsahové náležitosti faktúry pre účely DPH a pri ktorých je uplatnená daň, sa v organizácii rozdelia do troch skupín. V prvej skupine sú faktúry za prijaté tovary a služby ktoré budú použité výlučne na účel podnikania, pri ktorom vzniká organizácii daňová povinnosť alebo dochádza k oslobodeniu od dane takého typu, ktorý umožňuje plné odpočítanie dane. Daň je plne odpočítateľná. V druhej skupine sú faktúry za prijaté tovary a služby ktoré budú použité výlučne na účel podnikania organizácie, pri ktorom dochádza k oslobodeniu od dane, ktoré neumožňuje odpočítanie dane (§ 28 až § 42 ZoDPH). Daň z týchto faktúr je neodpočítateľná. V tretej skupine sú faktúry za prijaté tovary a služby ktoré budú použité na taký účel podnikania, ktorý je kombináciou vyššie uvedených účelov. Daň je odpočítateľná čiastočne. Vypočíta sa ako súčin dane a koeficientu vypočítaného podľa § 50 ods. 2 citovaného zákona a zaokrúhleného na dve desatinné miesta nahor. Na konci roka sa vykoná ročné zúčtovanie dane z pridanej hodnoty. V prípade že by sa hmotný majetok odpisovaný použil na vykonávanie iných ako podnikateľských aktivít, žalobca odpočíta daň. ale daň z použitia tohto majetku podľa § 9 ods. 2 ZoDPH alebo podľa § 8 ods. 3 citovaného zákona neodvádza. Tento postup podľa § 49 ods. 5 citovaného zákona žalobca nepoužíva. Pri vstupe odpočíta daň len v pomernej výške zodpovedajúcej jeho použitiu na podnikanie (§ 49 ods. 5 - zjednodušený postup). Hmotný majetok uvedený v § 54 ods. 2 písm. b) a c) ZoDPH v prípade, že od 1.1.2011 sa použil aj na iné účely ako podnikanie, musí sa vstupná daň rozdeliť na časť, ktorá sa nemôže odpočítať z dôvodu použitia majetku na iný účel ako na podnikanie, a na časť, ktorá sa môže odpočítať, pretože majetok čiastočne použije na podnikanie. Uplatňuje sa ustanovenie § 49a citovaného zákona a nepoužíva sa už postup podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona. To podľa žalobcu znamená, že od 1.1.2011 už nemá právo rozhodnúť sa odpočítať daň v celom rozsahu. V závere O.. M. S., daňový poradca a splnomocnený zástupca žalobcu uviedol, že žalobca svoje daňové povinnosti vždy plnil riadne a v súlade splatnými predpismi a je presvedčený, že aj napriek profesionálnej odbornej zdatnosti zamestnancov správcu dane vykonávajúcich daňovú kontrolu došlo k nesprávnej aplikácii príslušných ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty, a s výsledkami uvedenými v bode 2 zápisnice ani s uplatnením § 49 ods. 5 ZoDPH nesúhlasí. Zároveň je toho názoru, že určenie spôsobov a kritérií rozdelenia súm dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe medzi hospodárske činnosti a činnosti, ktoré nie sú hospodárskymi činnosťami, v zmysle šiestej smernice 77/388 (článok 17) patrí do diskrečnej právomoci členských štátov, ktoré musia pri výkone tejto právomoci zohľadniť účel a štruktúru tejto smernice a v tejto súvislosti stanoviť spôsob výpočtu, ktorý objektívne odráža časť, ktorá bola skutočne započítaná ako výdavky na vstupe vo vzťahu ku každej z týchto dvoch činností. V platnom zákone tento spôsob nie je dostatočne špecifikovaný a aj metodický pokyn vydaný DR SR nie je príslušnou právnou normou a zároveň ako jediný metodický akt k zákonu zameraný na danú problematiku (z pohľadu príspevkových organizácií) je z roku 2006, pričom príslušné ustanovenia zákona boli novelizované v roku 2011 a 2012. Správca dane použil pri uplatňovaní § 49 ods. 5 ZoDPH spôsob výpočtu, ktorý je v rozpore s platnými predpismi, a nezohľadnil špecifiká žalobcu. Nerešpektoval skutočnosť, že predmetné transfery slúžia na vyfinancovanie hospodárskej činnosti, ktorej príjmy z hospodárskej činnosti nepokrývajú výdavky vynaložené na plnenie povinností vyplývajúcich z lesných hospodárskych plánov a hospodárskej činnosti. Podstata sporu podľa správcu dane spočíva v tom, že žalobca ako platiteľ vo svojich vyjadreniach zastáva názor, že všetky svoje výkony fakturuje tretím osobám a dosahuje z týchto činností príjem, t. j. vykonáva len ekonomickú činnosť a neuplatňuje ustanovenie § 49 ods. 5 ZoDPH z dôvodu jeho neopodstatnenosti, preto s výsledkami uvedenými v bode 2 zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9712402/5/3631381/2012/Kar zo dňa 7.12.2012 nesúhlasí. V tejto súvislosti správca dane poukázal na skutočnosť, že Štátne lesy Tatranského národného parku Tatranská Lomnica boli ako štátna príspevková organizácia zriadené na plnenie úloh štátu vyplývajúcich z osobitných predpisov. Hospodária s verejnými prostriedkami a finančnými vzťahmi sú napojené na štátny rozpočet príspevkom zriaďovateľa. Zriaďovateľ poskytuje príspevkovej organizácii príspevok na prevádzku v takej výške, aby jej rozpočet (rozpočet hlavnej činnosti) bol vyrovnaný. Správca kapitoly Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR na obdobie od 1. januára 2011 do 31. decembra 2011 v rámci hlavnej činnosti rozpísalo žalobcovi záväzné ukazovatele obsiahnuté v kontraktoch pre rok
2011 uzavretých s Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR (kontrakt č. 366/2010-710-K vrátane dodatku č. 1 a č. 2). Realizácia verejnoprospešných úloh vyplývajúcich z § 2 - § 4 zákona NR SR č. 543/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov nie je nikomu účtovaná, pretože nie je ekonomickou činnosťou v zmysle § 3 ZoDPH. Okrem uvedenej činnosti celospoločenského významu, ktorá nie je ekonomickou činnosťou v zmysle § 3 ZoDPH, žalobca vykonáva v rámci hlavnej činnosti aj činnosť ekonomickú, pri ktorej svoje výkony poskytuje odplatne. Najväčším príjmom z ekonomickej činnosti je príjem z predaja dreva. Podľa správcu dane to, že časť svojej hlavnej činnosti žalobca vykonáva v konkurenčnom prostredí s inými podnikateľskými subjektmi, t. j. vykonáva ekonomickú činnosť v zmysle § 3 ZoDPH neznamená, že nevykonáva činnosť celospoločenského významu, činnosť pre ktorú bola táto príspevková organizácia zriadená. Ak by žalobca vykonával iba ekonomickú činnosť, nebol by dôvod pre jeho existenciu ako príspevkovej organizácie, preto uplatnenie § 49 ods. 5 ZoDPH je opodstatnené. Zákon č. 222/2004 Z. z. v § 49 ods. 5 bližšie nedefinuje, akým spôsobom má platiteľ dane určiť pomer, resp. percentuálnu využiteľnosť nakupovaného majetku a následne aj sumu odpočítanej dane. Tvrdenie splnomocneného zástupcu, že zamestnanci správcu dane použili pri uplatňovaní ustanovení § 49 ods. 5 ZoDPH spôsob výpočtu, ktorý je v rozpore s platnými predpismi a zároveň, že nezohľadnili špecifiká organizácie, je podľa správcu dane v rozpore so základným účelom zriadenia tejto príspevkovej organizácie. Správca dane napadnutým rozhodnutím č. 9712402/5/883987/2013/Kar zo dňa 7.3.2013 po vykonaní daňovej kontroly v zmysle § 68 ods. 6 daňového poriadku určil rozdiel v sume 35 765,52 Eur, o ktorý znížil uplatnený nadmerný odpočet v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november 2011 zo sumy 79 748.64 Eur na sumu 43 983.12 Eur.
6. Ďalej žalovaný v rozhodnutí citoval § 3 ods. 1,2, 3, § 24 ods. 1, 2, 4, § 68 ods. 4, 5, 6 daňového poriadku, § 3 ods. 1.2, § 9 ods. 2, § 22 ods. 5, § 49 ods. 2. 4, 5, § 51 ods. 1 písm. c), §54 ods. 2ZoDPH.
7. S odvolacími námietkami žalobcu sa žalovaný vysporiadal nasledovne: Správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly zaznamenaných v protokole č. 9712402/5/167315/2013/Kar zo dňa 15.1.2013 vo vyrubovacom konaní v súlade s ustanovením § 68 ods. 6 daňového poriadku napadnutým rozhodnutím určil rozdiel, o ktorý znížil nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uplatnený žalobcom v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november 2011. V tejto súvislosti námietku žalobcu, že výroková časť rozhodnutia je v rozpore s ustanoveniami § 68 ods. 4 a 5 citovaného zákona, žalovaný nemôže akceptovať, pretože správca dane nevyruboval daň ani rozdiel dane, ale podľa § 68 ods. 6 citovaného zákona určil rozdiel v sume, na ktorú si žalobca uplatnil nárok podľa osobitného predpisu (zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). K námietkam žalobcu ohľadom správnej terminológie, resp. citácie právnych predpisov žalovaný uviedol, že pri viacvýznamových termínoch a použitých skratkách je potrebné vychádzať z kontextu, a v napadnutom rozhodnutí nebol zistený zmätočný text alebo nesprávna citácia právnych predpisov. Podobne i v prípade námietky o nesprávnej matematickej formulácii, pri ktorej žalobca neuviedol, v čom podľa neho nesprávnosť spočíva, preto ju nemožno vyhodnotiť.
8. Argumentoval, že v § 49 ods. 5 ZoDPH je uzákonený alternatívny postup platiteľa dane z pridanej hodnoty, na základe ktorého sa platiteľ môže rozhodnúť, či pri nadobudnutom hmotnom majetku odpočíta celú daň na vstupe alebo časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu jeho použitia na iný účel ako na podnikanie, neodpočíta. V prípade, že sa rozhodne pre odpočítanie dane v plnom rozsahu, použitie takého majetku na iné účely ako na podnikanie sa považuje v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo dodanie služby za protihodnotu (§ 9 ods. 2). Rozsah použitia tohto majetku vyplýva z konkrétnych aktivít platiteľa dane z pridanej hodnoty v príslušnom zdaňovacom období, a nemôže ho stanoviť zákonodarca, prípadne správca dane alebo jeho nadriadený orgán, preto námietku ohľadom nedostatočnej metodickej činnosti Ministerstva financií SR, resp. daňového úradu považuje žalovaný za právne irelevantnú. V danom prípade je nesporné, že žalobca je príspevkovou organizáciou, ktorá v rámci hlavnej činnosti plní aj verejnoprospešné úlohy a na túto činnosť používa predovšetkým prostriedky vyčlenené z rozpočtu zriaďovateľa. Sám žalobca vo svojich vyjadreniach uvádza, že je okrem iného zriadený aj na taký účel. Z uvedeného dôvodu správca dane oprávnene požadoval od žalobcu, aby určil pomer využitia hmotného majetku, pretože pri jeho nadobudnutí si uplatnil odpočítanie dane v plnej výške. Argumentáciu žalobcu, že správca dane nerešpektoval jeho špecifické postavenie, že hospodári prevažne v ochranných lesoch, podľa žalovaného nemožno akceptovať. Práve na túto a jej podobnú činnosť prispieva zriaďovateľ a iné subjekty účelovo viazanými prostriedkami. Preto záver výsledku daňovej kontroly, že žalobca má pri predaji drevnej hmoty na výstupe
uplatňovať daň z pridanej hodnoty a na vstupe pri vykonávaní lesnej pestovnej činnosti uplatňovať pomer vypočítaný na základe ustanovení § 49 ods. 5 ZoDPH, je podľa žalovaného v súlade s platnou právnou úpravou.
9. K odvolávaniu sa žalobcu na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C- 409/04. C-4/94, C-98/98 za účelom svojej obhajoby žalovaný podotkol, že ide o právne akty, ktorých závery sú právne záväzné predovšetkým pre konkrétne prípady. V danom prípade odvolacím orgánom nebolo zistené, aby správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní konal v rozpore s ich závermi. Z uvedených rozsudkov okrem iného vyplýva, že pre možnosť odpočítania dane na vstupe musí existovať priama a bezprostredná väzba so zdaniteľným obchodom na výstupe. V prípade činností vykonávaných za účelom verejnoprospešných úloh táto priama súvislosť chýba. V opačnom prípade by sa narušila zásada neutrality dane, pretože by tu existovala možnosť uplatnenia odpočítania dane na vstupe pri plnení úloh nesúvisiacich s podnikaním. V tejto súvislosti námietka žalobcu o porušení § 24 daňového poriadku správcom dane pre nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností je podľa žalovaného neopodstatnená a odvolávanie sa pri tom na ustanovenie § 3 ods. 4 ZoDPH je právne neúčinné. Žalobca pri odôvodnení tejto námietky uviedol výpočet aktivít, ktoré podľa žalovaného môžu výrazne narušiť hospodársku súťaž. Správca dane preto oprávnene vyzýval žalobcu na zoradenie dokladov v evidencii dane z pridanej hodnoty tak, aby bolo možné jednoznačne určiť pomer, resp. percentuálnu využiteľnosť nakupovaného tovaru, služieb a majetku použitého na iné ako na podnikateľské účely, preto jeho námietka, že správca dane nesprávne aplikoval ustanovenie § 49 ods. 5 ZoDPH je neopodstatnená. Pre výpočet pomerného odpočítania dane použil správca dane údaje z predchádzajúceho obdobia roku 2010, a to z daňových priznaní podaných žalobcom za zdaňovacie obdobia roku 2010, sumu poskytnutých transferov v priebehu roka 2010 zo štátneho rozpočtu od ostatných subjektov verejnej správy a ostatných subjektov mimo verejnej správy. Rozsah ekonomickej činnosti vyplývajúci z riadkov 03 a 15 podaných daňových priznaní o dodaní tovaru a služieb podľa § 8 a § 9 ZoDPH a dodaní tovaru a služieb s oslobodením od dane porovnal s poskytnutými transfermi. Žalobca mal k výpočtu pomeru k odpočítaniu dane správcom dane výhrady. Podľa neho všetky účtovné doklady tvoriace základ pre jeho uplatnenie sa týkajú ním vykonávanej ekonomickej (podnikateľskej) činnosti. Správca dane nezohľadnil jeho špecifiká, tiež. že transfery za rok 2010 sa týkali finančného krytia odstraňovania následkov vetrovej smršte z 19.11.2004, pritom kontrola sa týkala zdaňovacieho obdobia november 2010 a transfer zo štátneho rozpočtu na rok 2011 je výrazne nižší vzhľadom na nižší objem spracovanej veternej kalamity z roku 2004. Uvedené námietky žalovaný považuje iba za tvrdenia bez toho, aby bol zároveň predložený návrh na spôsob riešenia problému, resp. výpočtu pomerného odpočítania s podložením jednoznačných dôkazov a primeraným zdôvodnením. Žalobca konštatoval iba nejasnosť zákona a spochybnil pri tom odbornú spôsobilosť zamestnancov správcu dane.
10. K námietke žalobcu, že vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu § 162 a následne k porušeniu § 160 daňového priadku, pretože Ministerstvo financií SR nesplnilo povinnosti vyplývajúce mu z medzinárodnej zmluvy a medzinárodného práva žalovaný uviedol, že daňovým orgánom neprináleží posudzovať plnenie povinností ústredného orgánu štátnej správy. Ustanovenie § 49 ods. 5 ZoDPH jednoznačne stanovuje, že ak platiteľ použije prijaté služby a nadobudnutý majetok na účely podnikania, ako aj na iný účel ako podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia. Z dôvodu rozmanitosti činností daňových subjektov je tento pomer pre každý subjekt individuálny a názor žalobcu, že ustanovenie § 49 ods. 5 ZoDPH sa naň nevzťahuje je neprijateľný. V týchto intenciách (o potrebe aplikácie § 49 ods. 5 ZoDPH) sa vyjadrilo i Ministerstvo financií SR na základe dopytu žalobcu a jeho zriaďovateľa Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Daňový subjekt však v odvolaní namieta, že predmetná odpoveď je úplne mimo rámec požiadavky a svedčí o neznalosti danej problematiky. K námietke žalobcu o prekročení právomoci kontrolnej skupiny žalovaný uviedol, že zamestnanci správcu dane iba vyslovili svoj názor na činnosť vykonávanú žalobcom ako príspevkovou organizáciou a k uplatneniu § 49 ods. 5 ZoDPH. Z uvedených dôvodov konštatoval, že postup správcu dane pri vyrubení rozdielu vo výške 35 765,52 eura. o ktorý bol znížený nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november 2011 vo výške 79 748,64 Eur bol opodstatnený, pretože žalobca tým, že pri odpočítaní dane postupoval iba podľa § 51 ods. 1 písm. a) a b) v nadväznosti na § 49 ods. 2 ZoDPH, pričom už pri obstaraní predmetných tovarov a služieb boli tieto určené na použitie nielen na ekonomickú činnosť ale aj na iný účel ako podnikanie, porušil § 49 ods. 5 citovaného zákona, v dôsledku čoho správca dane vyčíslil rozdiel vzniku práva na úplné odpočítanie dane v základnej sadzbe dane vo
výške 15 802,43 Eur a v zníženej sadzbe dane vo výške 108,44 Eur. Zároveň tým. že pri odpočítaní dane žalobca postupoval iba podľa § 51 ods. 1 písm. a), b) a c) v nadväznosti na § 49 ods. 4 ZoDPH, pričom už pri obstaraní predmetných tovarov a služieb boli tieto určené na použitie nielen na ekonomickú činnosť, ale aj na iný účel ako podnikanie, porušil § 49 ods. 5 citovaného zákona, v dôsledku čoho správca dane vyčíslil rozdiel vzniku práva na pomerné odpočítanie dane v základnej sadzbe vo výške 19 840,79 Eur, ako aj z dôvodu, že žalobca zaradil do používania odpisovaný majetok, pri ktorom pri odpočítaní dane postupoval podľa § 49 ods. 4 ZoDPH, pričom tento majetok bol používaný na podnikateľské účely a na iné účely ako podnikanie a použitie takého majetku na iné ako na podnikateľské účely je dodaním služby za protihodnotu v zmysle § 9 ods. 2 citovaného zákona, preto správca dane dôvodne vyrubil rozdiel dane vo výške 13,86 Eur.
11. Na základe týchto skutočností dospel žalovaný k záveru, že správca dane pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupoval v súlade so všeobecne záväznými predpismi, preto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
12. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. V rozsiahlej žalobe namietal, že rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Namietal v procesnoprávnej aj v hmotnoprávnej rovine.
13. V procesnoprávnej rovine namietal, že výrok prvostupňového správneho orgánu aj žalovaného nie sú v súlade s § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku, lebo v nich nie je uvedené hmotnoprávne ustanovenie na základe ktorého správne orgány rozhodli. Naviac časť výroku, ktorý začína slovami: „Časť nadmerného odpočtu v sume... a končiaca slovami ...,.do desiatich dní odo dňa daňovej kontroly" do výroku nepatrí, lebo neukladá daňovému subjektu žiadne povinnosti ani práva a teda aj z týchto dôvodov odporuje § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku. Ďalej žalobca namietal, že výrok v časti „Časť nadmerného odpočtu v sume 1 221.42 Eur...“ je nepreskúmateľný, lebo nie je v rozhodnutí vôbec odôvodnený, čím bol porušený § 63 ods. ods. 5 daňového poriadku a s poukazom na článok 11 Ústavy Slovenskej republiky došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poučenie o opravnom prostriedku je nezákonné a zavádzajúce, lebo zamlčuje zákonnú možnosť podania žaloby na jeho preskúmanie súdom, nie je poučením podľa § 63 ods. 3 písm. e) daňového poriadku v súlade s jeho ústavnou interpretáciou v zmysle článku 154 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 338/06.
14. V hmotnoprávnej rovine poukazoval na nesprávne zistený skutkový stav, lebo s poukazom na § 77 ods. I ZoDPM bolo povinnosťou daňových orgánov najskôr zistiť rozsah konkrétnej ekonomickej a neekonomickej činnosti vykonávanej žalobcom v mesiaci november 2011 a až na základe takto zisteného pomeru skontrolovať správnosť odpočtu DPH za november 2011 a v rozhodnutí určiť rozdiel v sume DPH podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku. Pomer ekonomickej a neekonomickej činnosti 61 % : 39 % zistený ako priemer za celý rok 2010 nepreukazuje pomer ekonomickej a neekonomickej činnosti za mesiac november 2011. preto daňové orgány takýmto spôsobom nemohli postupovať, naviac vymysleným spôsobom, ktorý nemá oporu v zákone, rozdelili činnosť žalobcu na ekonomickú a neekonomickú, takéto rozdelenie urobili svojvoľne a spôsobom, na ktorý nemali zákonné oprávnenie. Namietal aj tú skutočnosť, že nebol vôbec dôvod na postup podľa § 49 ods. 5 ZoDPH, lebo na prípad činností žalobcu nemožno toto ustanovenie zákona aplikovať“, lebo žalobca nikdy nepoužil predmetný majetok a služby na iný účel ako na „svoje podnikanie“, keď pod pojmom podnikanie je treba rozumieť legislatívnu skratku uvedenú v § 3 ods. 2 ZoDPH. Žalobca namietal porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky lebo § 49 ods. 5 ZoDPH nestanovuje spôsob, akým sa má určiť uvedený pomer. Správne orgány nemôžu samé rozhodnúť a určiť spôsob, akým sa tento pomer určí, keď tak urobili, rozhodli svojvoľne, v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, naviac ustanovenie § 49 ods. 5 ZoDPH takýto postup umožňuje platiteľovi, nie správcovi dane. Aj keby daňové orgány boli oprávnené samé nájsť spôsob akým určiť pomer ekonomickej a neekonomickej činnosti, tak spôsob akým to urobil je vadný, odporujúci zákonu, lebo svojvoľne zmenili normatívny text § 49 ods. 5 ZoDPH. Táto svojvôľa vyplýva z toho, že samé správne orgány vymysleli kritériá na určenie odpočtu DPH, chýba adekvátna argumentácia preukazujúca, že z majetku obstaraného v kontrolovanom období (november 2011) nebol dosiahnutý príjem a na tento účel nebolo ani vykonané dokazovanie, čím správca dane porušil § 24 ods. 3 daňového poriadku. Daňové orgány svojvoľne (arbitrárne) vymysleli pre účely
rozdelenia činností žalobcu na ekonomické a neekonomické ďalšie nezákonné kritérium odporujúce § 3 ods. 2 ZoDPH a to kritérium verejnoprospešnej činnosti a inej činnosti. Takéto delenie je aj vecne zmätočné, lebo podľa platnej zriaďovacej listiny žalobca neplní úlohy vyplývajúce z § 2 až § 4 zákona č. 543/2002 Z. z. ale je správcom lesného majetku vo vlastníctve štátu v zmysle § 50 zákona č. 326/2005 Z. z.. Žalobca v žalobe citoval § 50, § 2 (vymedzenie základných pojmov), § 3 citovaného zákona. Žalobca ďalej uviedol, že pri vykonávaní činností podľa zriaďovateľskej listiny sa nedá mechanicky oddeliť od seba činnosť „verejnoprospešná", podľa daňových orgánov neekonomická od inej činnosti - ekonomickej. Postup daňových orgánov pri výpočte pomeru ekonomickej a neekonomickej činnosti 61 % : 39 % je nesprávny aj preto, lebo ako ekonomickú činnosť započítal do príjmu aj dary. príspevky, sponzorské príspevky, čo je v rozpore s metodickým pokynom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z januára 2006. V závere žaloby žalobca poukázal na neznalosť zákona zo strany daňových orgánov ak tvrdia, že žalobca bol zriadený za účelom plnenia úloh podľa § 2 a § 4 zákona č. 543/2002 Z. z.. Poukázal aj na porušenie princípu právnej istoty, ktorý je imanentným atribútom zásady právneho štátu zakotvené v článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže rovnaký postup považoval správca dane v roku 2009 za správny.
15. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.
16. Rozsudkom č. k. 3S/66/2013-151 zo dňa 11.09.2014 Krajský súd v Prešove (ďalej len" krajský súd") zamietol žalobu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/307980/2013 zo dňa 1. júla 2013 potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 7.3.2013 č. 9712402/5/883987/2013/Kar, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok) určený rozdiel v sume 35 765,52 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011 a znížený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2011 zo sumy 79 748,64 Eur na sumu 43 983,12 Eur. K procesnoprávnym žalobným námietkam krajský súd uviedol, že výrok o určení rozdielu DPH a znížení nadmerného odpočtu s poukazom na § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku (procesného predpisu) je správny, lebo zákon o DPH ako hmotnoprávny predpis vyrubovanie dane neupravuje. Námietku ohľadne nesprávnosti poučenia vyhodnotil ako nedôvodnú. Námietkou ohľadne ďalších procesných pochybení v súvislosti s výrokom sa odmietol zaoberať, nakoľko neboli vznesené v odvolacom konaní pred správnym orgánom, ale zároveň uviedol, že výrokom začínajúcim „Časť nadmerného odpočtu v sume“ a končiacim „...do desiatich dní odo dňa začatia daňovej kontroly“ žalobca nebol ukrátený na svojich právach.
17. V hmotnoprávnej rovine sa krajský súd stotožnil s vyhodnotením skutočností zistených daňovými orgánmi a záverom, že v prípade žalobcu malo byť použité pomerné odpočítanie dane podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len ZoDPH), v prípade ak žalobca neposkytol ani na výzvu správcu dane rozčlenenie jednotlivých účtovných položiek na tieto účely, bol správca oprávnený vykonať výpočet sám. Považoval za dôvodné rozdelenie činnosti žalobcu na verejnoprospešnú - nepodnikateľskú činnosť v zmysle zriaďovacej listiny a ostatnú - ekonomickú činnosť v zmysle §3 ods. 2 ZoDPH v súvislosti s ktorou vzniká právo na odpočítanie dane. Nesúhlasil so žalobcom, ktorý tvrdil, že vykonáva len ekonomickú činnosť, preto nie je dôvod na aplikáciu § 49 ods. 5 ZoDPH. Mal za to. že žalobca vykonával ekonomickú aj neekonomickú činnosť, bez vykonávania ktorej by nebol dôvod zriaďovať príspevkovú organizáciu. Námietku nezákonnosti postupu správcu dane v súvislosti s použitím údajov roka 2010 pre výpočet pomerného odpočítania v zdaňovacom období november 2011 nepovažoval za dôvodnú, ohľadne zahrnutia darov a sponzorských príspevkov do ekonomickej činnosti uviedol, že správca dane bol povinný postupovať v súlade s daňovým poriadkom. Vzhľadom na nesúčinnosť a neunesenie dôkazného bremena daňového subjektu považoval za správne určenie pomeru resp. percentuálnej využiteľnosti podľa § 49 ods. 5 ZoDPH z údajov za rok 2010, nakoľko v opačnom prípade by v prípade nesplnenia povinnosti daňovníka by správca dane nemohol sám určiť spôsob výpočtu dane .
18. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Vytkol krajskému súdu, že v odôvodnení rozhodnutia nekriticky prevzal odôvodnenie a argumentáciu žalovaného v celom rozsahu spôsobom, že sa s nimi stotožnil a v rozsudku absentuje rozhodovacia úvaha súdu. ktorá má tvoriť podstatu súdneho rozhodnutia. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku so zásadnými žalobnými dôvodmi a argumentáciou žalobcu nevysporiadal vôbec alebo len veľmi povrchne, v niektorých prípadoch dokonca v priamom
rozpore so zákonom. Za podstatné argumenty, s ktorými sa krajský súd nevysporiadal označil otázku, či je v súlade so zákonom, ak v prípade kontrolovaného zdaňovacieho obdobia november 2011 bol správcom dane určený pomer ekonomickej a neekonomickej činnosti na základe údajov o činnostiach vykonávaných žalobcom po celý rok 2010 a z toho určeného priemeru, ďalej že správca dane neskúmal, či žalobca v novembri 2011 vykonával len ekonomické, alebo ekonomické aj neekonomické činnosti a v akom pomere, čo spochybňuje správnosť záverov správcu dane o správnej výške nadmerného odpočtu. Ďalej namietal porušenie princípu právnej istoty vzhľadom na to že pri všetkých predchádzajúcich kontrolách bolo akceptované, že žalobca „vykonáva len ekonomickú činnosť, a nie aj ekonomickú činnosť.“
19. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zopakoval svoju argumentáciu ohľadne rozlišovania činnosti žalobcu na ekonomickú a neekonomickú, k otázke určenia pomeru odpočítateľnej dane a využiteľnosti nakupovaného majetku podľa § 49 ods. 5 ZoDPH zdôraznil, že povinnosť určiť ich má v prvom rade daňovník, ak tak žalobca neurobil, jeho námietky považuje za neopodstatnené a správcom dane použitý výpočet za odôvodnený. K požiadavke právnej istoty v súvislosti s inými daňovými kontrolami uviedol, že v tomto konaní sa súd zaoberal iba výsledkami daňovej kontroly za november 2011, pričom rozhodnutie vo veci bolo riadne odôvodnené.
20. O odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Sžg/1/2015 zo dňa 14.06.2017 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/66/2013-151 zo dňa 11.09.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
21. Ďalej Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení poukázal na to, čo bolo predmetom súdneho prieskumu, poukázal na priebeh konania pred daňovými orgánmi, citoval § 3, § 49, § 50 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, čl. 17 Smernice 77/388/EHS, Šiestej smernice Rady zo dňa 17.mája 1977 o zladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dani z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty a uviedol, že v prejednávanej veci bolo úlohou Krajského súdu preskúmať na základe žaloby zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 7.3.2013 č. 9712402/5/883987/2013/Kar. ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok) určený rozdiel v sume 35 765,52 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011 a znížený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2011 zo sumy 79 748,64 Eur na sumu 43 983,12 Eur. Zásadnou skutočnosťou v správnom konaní bolo to. že správca dane nepovažoval za správne závery daňového priznania za mesiac november 2011, v ktorom na základe postupu podľa § 49 ods. 4 ZoDPH (pomerné odpočítanie dane v nadväznosti na to, či zo všetkých dodávok a služieb, poskytovaných platiteľom sa jednalo o dodávky a služby pri ktorých možno alebo nemožno odpočítať daň) dospel daňovník k nároku na nadmerný odpočet DPH v uplatnenom rozsahu. Okrem nesprávneho spôsobu odpočítania dane bola ešte vytknutá sčítacia chyba v riadku 20 daňového priznania kde mala byť miesto sumy 11.091,45 Eur uvedená správne suma -132,67 Eur, rovnako chyba v riadku 20 daňového priznania v súvislosti s nesprávnym zaradením odpisovaného majetku. Daňové orgány považovali za správny spôsob odpočítania dane, ten ktorý je stanovený v § 49 ods. 5 ZoDPH a predpokladá pomerné odpočítanie DPH na základe rozdelenia nadobudnutého majetku a prijatých služieb podľa toho, či boli prijaté a nadobudnuté na účely podnikania daňovníka, alebo na iný účel. Vzhľadom nato, že zákon o DPH neobsahuje žiadnu úpravu postupu výpočtu pomeru odpočítania dane, považovali daňové orgány za dôvodné použitie postupu v zmysle § 50, obsahujúceho úpravu pomeru odpočítania dane na účely § 49 ods. 4 ZoDPH. Na základe takéhoto postupu (považovaného za postup v zmysel § 49 ods. 5 ZoDPH) došlo k zníženiu nadmerného odpočtu o správcom dane zistený rozdiel 35.756,52 Eur. Rozhodujúcou skutočnosťou teda je otázka správnosti postupu daňovníka pri uplatňovaní nároku na vrátenie dane v zmysel § 49. 50 a § 51 ZoDPH.
22. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, v zásade prevzal argumentáciu žalovaného obsiahnutú v jeho písomných podaniach a vyjadreniach. Tieto závery krajského súdu nemožno podľa najvyššieho súdu považovať za dostačujúce. Najvyšší súd vytkol krajskému súdu nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť rozsudku, keďže v ňom absentuje náležité právne posúdenie veci. Aj keď za nedôvodné považoval žalobné námietky týkajúce sa hmotnoprávnych pochybení, za nedostatočne považoval vyhodnotenie hmotnoprávnych námietok ohľadne správnosti, aplikácie príslušných ustanovení ZoDPH. Vytkol krajskému súdu, že sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, či žalobca spĺňa všeobecné kritériá pre uznanie za zdaniteľnú osobu v zmysle § 3 ods. 1 ZoDPH, vzhľadom
na jeho námietku, že spĺňa podmienky výhrady v zmysle § 3 ods. 4 ZoDPH. Pre zodpovedanie tejto otázky je nevyhnutné ustáliť, čo sa v jeho prípade rozumie pod pojmom „hlavná činnosť“ a v nadväznosti na to či prípadným výkonom tejto hlavnej činnosti za ktorý sú prijímané platby (inak dôvod pre uznanie za „ekonomickú činnosť“) môže dôjsť k výraznému narušeniu hospodárskej súťaže. Bude potrebné ustáliť obsah a rozsah pojmu „hospodárska súťaž“ na účely rozhodovania o konkrétnych okolnostiach. Pri vymedzovaní pojmu „hlavná činnosť“ je nepochybne potrebné vychádzať zo základného účelu a predmetu činnosti v zmysle Rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 3610/187/1994-100 zo dňa 22.12.1994 v aktuálnom znení a vysporiadať sa s aj argumentáciou žalobcu o nesprávnosti výkladu pojmov „podnikanie“ resp. „ekonomická činnosť“, “verejnoprospešná činnosť“, ktorá je podľa daňových orgánov „neekonomickou činnosťou“ a argumentáciou o tom, že verejnoprospešná činnosť nemusí byť automaticky neekonomickou, ako opakom ekonomickej činnosti. Žalobca nepovažuje za správne, ak verejnoprospešná činnosť, z ktorej dosahuje príjmy je automaticky považovaná za neekonomickú činnosť, z ktorej si nemôže uplatniť nárok na vrátenie DPH a v prípade opačného záveru v tejto otázke má právo na riadne odôvodnenie. Rovnako bude potrebné sa vysporiadať aj s argumentáciou žalobcu, že všetka jeho činnosť t. j. poskytovanie služieb a výkonov, ktorých fakturácia bola zahrnutá v daňovom priznaní, je činnosťou podnikateľskou (§ 3 ods. 2 ZoDPH), čiže dodávkami tovaru a služieb, v súvislosti s ktorými je oprávnený odpočítať pomerne daň z tovarov a služieb použitých na dodávky vykonané daňovníkom v rozsahu stanovenom ust. § 49 ods. 4 v spojení s ust. § 50 ZoDPH.
23. Ďalej najvyšší súd uviedol, že v prípade jednoznačného odôvodnenia, toho, že u žalobcu boli v rámci daňovej kontroly dôvodne preukázané pochybenia v postupe spočívajúcom v aplikácii pomernej výšky dane v zmysle § 49 ods. 4 ZoDPH a na stanovenie výšky jeho daňovej povinnosti/ nároku na odpočet DPH je dôvodné aplikovať ust. § 49 ods. 5 O.s.p.. Je potrebné v prvom rade riešiť námietky týkajúce sa použitého spôsobu výpočtu pomeru odpočítanej dane. Je nepochybné, že pri zisťovaní podkladov pre stanovenie pomerného odpočítania dane je primárne dôkazné bremeno žalobcu, ktorý by mal vo svojom daňovom priznaní uviesť údaje, na základe ktorých dospel k uplatnenému pomernému odpočítaniu dane. V tomto prípade daňovník s uvedeným spôsobom výpočtu pomernej výšky odpočítanej dane, aj vzhľadom na nedostatočnú právnu úpravu, nesúhlasil. Za takejto situácie je správca dane v súlade s ust. § 3 ods. 2 daňového poriadku povinný použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane, čiže bolo povinnosťou správcu dane nájsť vhodné prostriedky v súlade s ust. § 44 ods. 1 daňového poriadku.
24. Do takéhoto postupu spadá aj určenie vhodného spôsobu výpočtu pomerného odpočítania dane, nakoľko do ust. § 49 ods. 5 ZoDPH nebol zapracovaný čl. 17 ods. 5 šiestej smernice 77/388/ EHS (nahradená od 1.1.2007 smernicou č.2006/112/ES). Slovenská právna norma neobsahuje konkrétny spôsob určenia pomeru odpočítateľnej dane určeného na základe rozsahu použitia na podnikanie vo vzťahu k celkovému rozsahu použitia. Šiesta smernica Rady 77/388/EHS cestou tzv. diskrečnej právomoci členského štátu predpokladala a dala možnosť členským štátom určiť si mechanizmus tohto výpočtu. V prípade absencie takejto úpravy je povinnosťou orgánov Slovenskej republiky postupovať v intenciách všeobecných zásad daňového konania postupom ktorého výber bude riadne odôvodnený a následne preskúmateľný. V prípade nesúčinnosti žalobcu je na správcovi dane, aby pri určovaní pomeru odpočítateľnej dane zvolil vhodný postup a metódu, pričom podľa názoru najvyššieho súdu nie je limitovaný iba postupmi, ktoré sú výslovne upravené v ZoDPH. V prejednávanej veci správca dane na účely určenia pomeru odpočítania dane vzhľadom na použitie plnení na podnikateľské aj nepodnikateľské účely (49 ods. 5 ZoDPH) použil spôsob výpočtu v zmysle §50, určený pre výpočet pomeru dane v prípade plnení použitých na dodávky plnení dodávaných s daňou aj fakturovaných bez dane, s argumentom, že za ústavne konformný a prípustný považuje iba spôsob ktorý je obsiahnutý v zákone č. 222/2004. Táto argumentácia neobstojí, nakoľko v prípade absencie vnútroštátnej úpravy je štát (rozhodujúci orgán) povinný zohľadniť obsah medzinárodných zmlúv, čo v konečnom dôsledku vedie k povinnosti postupovať v súlade s judikatúrou SD EÚ v obdobných veciach.
25. Na účely pomerného odpočtu dane podľa § 49 ods. 5 ZoDPH správca dane použil postup upravený v ust. § 50 na účely odpočítania dane podľa § 49 ods. 4 ZoDPH, ktorý upravuje postup pri pomernom odpočítavaní vstupnej DPH v dvoch etapách, v prvej etape predbežné odpočítanie jednotlivých zdaňovacích obdobiach kalendárneho roka, v druhej etape ročné zúčtovanie predbežne odpočítanej dane, pričom odpočítanie sa uskutočňuje v zmysle § 49 ods. 2 až 4 ZoDPH na základe vecného priradenia nákupov tovaru a služieb účelu ich použitia (najviac tri skupiny faktúr) pri predbežnom
odpočítaní sa v zmysle § 50 ods. 3 použil koeficient z predchádzajúceho kalendárneho roka. V tomto kontexte potvrdil, že žalobca dôvodne v priebehu celého konania namietal, že považuje za nedôvodné a nelogické, ak sa na účely stanovenia pomeru odpočítateľnej dane za zdaňovacie obdobie november 2011 použil koeficient za rok 2010 bez toho, aby sa prihliadalo na konkrétne okolnosti v súvislosti s financovaním, hospodárením a postavením žalobcu vzhľadom na jeho špecifické postavenie a úlohy, respektíve, aby boli v rámci daňovej kontroly zistené a vyhodnotené údaje týkajúce sa hospodárenia žalobcu v zdaňovacom období november 2011.
26. Dňa 01.07. 2016 nadobudol účinnosť nový zákon číslo 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“).
27. Podľa § 491 ods. 1 S.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
26. Podľa § 492 ods. 2 S.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.
28. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
29. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
30. Podľa § 191 ods. 1 správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
31. Podľa § 191 ods. 3 písmeno a) S.s.p. ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.
32. Podľa § 191 ods. 4 veta prvá S.s.p. ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3.
33. Podľa § 191 ods. 6 veta prvá S.s.p. právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
34. Podľa § 119 S.s.p. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
35. V danom prípade podľa záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, rozsudok krajského súdu, ktorý prevzal hmotnoprávnu argumentáciu daňových orgánov, je nepostačujúci a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva odpoveď na podstatné hmotnoprávne otázky naznačené najvyšším súdom v zrušujúcom rozhodnutí.
36. Naznačené hmotnoprávne otázky však prekračujú rámec ustanovenia § 119 S.s.p., v zmysle ktorého správny súd vykonáva len dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v tom slova zmysle, či orgán verejnej správy zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav a na základe takto zisteného skutkového stavu vec správne právne posúdil. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať alebo doplňovať dôkazy, ktoré mali byť vykonané v správnom (administratívnom) konaní, keďže nedostatočne zistený skutkový stav je dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu ako rozhodnutia zákonného (obdobne rozsudok NS SR, sp. zn. 8Szd/1/2010 zo dňa 28.07.2011).
37. Vzhľadom na uvedené správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) e), ods. 3, ods. 4 S.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
38. Úlohou daňových orgánov v ďalšom konaní bude pri posudzovaní otázky správnosti postupu žalobcu pri uplatňovaní nároku na vrátenie dane v zmysle § 49, § 50 a § 51 ZoDPH sa dôsledne riadiť záväzným právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka 2Sžf/1/2015 zo dňa 14.07. 2017.
39. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 491 ods. 1 a § 167 S.s.p. tak, že priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením (§ 175 ods. 2 S.s.p.).
40. Senát správneho súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.