Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5S-26-2020.pdf
PDF · 206.39 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/26/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a sudkýň JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Marianny Hirkovej (sudkyňa spravodajkyňa), v právnej veci žalobcu Správa Tatranského národného parku, so sídlom Tatranská Lomnica 66, Vysoké Tatry, právne zastúpený JUDr. Bohumil Novák, advokát so sídlom Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100241269/2020 zo dňa 22.01.2020 na základe správnej žaloby, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad oznámením zo dňa 02.02.2012 žalobcovi oznámil, že dňa 16.02.2012 o 09:30 hod. začne u žalobcu daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho častí za zdaňovacie obdobie november 2011.
2. Dňa 15.01.2013 bol vyhotovený protokol.
3. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad rozhodnutím zo dňa 07.03.2013 podľa § 68 ods. 6 zákona číslo 563/2009 Z. z. určil žalobcovi rozdiel v sume 35 765,52 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011. Daňový úrad Prešov znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2011 zo sumy 79 748,64 eur na sumu 43 983,12 eur.
4. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 01.07.2013 rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 07.03.2013 potvrdil.
5. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 3S/66/2013-256 zo dňa 26.01.2018 zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 01.07.2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 07.03.2013 a vrátil vec Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie.
6. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad rozhodnutím číslo 252637/2019 zo dňa 03.05.2019 podľa § 68 ods. 6 zákona číslo 563/2009 Z. z. určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 25 366 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011. Daňový úrad Prešov znížil nadmerný
odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011 zo sumy 79 748,64 eur na sumu 54 382,64 eur.
7. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 zákona číslo 563/2009 Z. z. rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 03.05.2019, potvrdil.
II.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
8. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí k námietke daňového subjektu, že rozhodnutie č. 252637/2019 zo dňa 03.05.2019 a výzva č. 101548204/2019 zo dňa 25.06.2019 sú nulitné, t. j. nevyvolávajúce žiadne právne účinky, pretože boli vydané niekým neexistujúcim, uviedol, že daňový subjekt sa odvoláva na ustanovenia zákona č. 35/2019 Z. z., ktoré nadobudli účinnosť dňa 01.07.2019, pritom napadnuté rozhodnutie bolo vydané pred účinnosťou tohto zákona, t. j. 03.05.2019, za účinnosti zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva a zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K tvrdeniam, že pobočka Daňového úradu Poprad nemá právnu subjektivitu, ani rozhodovaciu kompetenciu, ani kompetenciu vystupovať navonok ako verejný orgán, a ani nemá zákonom delegovanú kompetenciu ako daňový úrad, teda k argumentom odôvodňujúcim podľa daňového subjektu nulitu právnych úkonov správcu dane uviedol, že inštitút nulity, a to výhradne rozhodnutia, je podľa § 64 ods. 2 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. založený iba na vecnej nepríslušnosti orgánu, ktorý ho vydal. Ak teda v rozhodnutí je jednoznačne a doslovne uvedené, že rozhodnutie vydáva Daňový úrad Prešov, niet najmenších pochýb o vecnej príslušnosti tohto orgánu. Odvolávajúci sa však námietku nulity rozhodnutia zakladá na texte záhlavia rozhodnutia a právne odôvodňuje ustanoveniami daňového poriadku o miestnej príslušnosti správcu dane. Vo vzťahu k podstate nulity rozhodnutia, teda vecnej nepríslušnosti orgánu, ktorý ho vydal, daňový subjekt neargumentuje žiadnou skutočnosťou, a neargumentuje ani nijako právne. Uvedenie pobočky daňového úradu v záhlaví rozhodnutia a predmetnej výzvy, a ani ostatných úkonov správcu dane, nevyvoláva nulitu rozhodnutia.
9. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 9712402/5/4065/2012/Kar zo dňa 02.02.2012 obsahuje deň začatia daňovej kontroly a miesto výkonu daňovej kontroly. Skutočnosť, že správca dane v oznámení uviedol aj hodinu začatia výkonu daňovej kontroly, nie je chybou uvedeného oznámenia, a to z dôvodu, že správca dane do oznámenia uviedol presne, kedy začne fyzicky samotný výkon daňovej kontroly. Samotný fyzický výkon daňovej kontroly vždy začne v určitú konkrétnu hodinu, t. j. v presne určený čas, ktorý musí byť známy aj kontrolovanému daňovému subjektu, preto správca dane do oznámenia uviedol aj čas fyzického začatia výkonu daňovej kontroly. Z uvedeného dôvodu námietky daňového subjektu v tomto smere odvolací orgán považoval za neopodstatnené.
10. K námietke daňového subjektu o nezákonnom a šikanóznom postupe správcu dane pri opätovnom vyžiadavaní dokladov za tú istú daň a to isté zdaňovacie obdobie uviedol, že daňový subjekt neuviedol konkrétne, pri ktorých úkonoch správcu dane sa tak stalo, a z priloženého spisového materiálu odvolací orgán nezistil postup správcu dane v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z.
11. Považoval za neopodstatnenú i námietku daňového subjektu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a nezákonné, pretože v protokole sa neuvádza žiadne vyhodnotenie skutočností, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia. Správca dane konal na základe právneho názoru súdu, na základe ktorého úlohou daňových orgánov bolo posúdiť postup daňového subjektu pri uplatňovaní nároku na odpočítanie dane. V napadnutom rozhodnutí správca dane uviedol, z akých dôkazov a informácií vychádzal, a pri použití spôsobu výpočtu pomerne odpočítanej dane podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. postupoval v prospech daňového subjektu. Z dôvodu, že súd vrátil vec do vyrubovacieho konania, námietka daňového subjektu o nedostatočnom odôvodnení postupu správcu dane v protokole je v tomto štádiu právne irelevantná.
12. Zo záverov správcu dane, odvolacieho orgánu a súdnych rozhodnutí vyplýva, že ani jeden z týchto orgánov nespochybňuje, že daňový subjekt ako príspevková organizácia vykonáva verejno-prospešnú a zároveň aj podnikateľskú činnosť. Sporné v tomto prípade je odpočítanie dane z nadobudnutých tovarov a služieb, ktoré daňový subjekt používa na verejno-prospešnú i podnikateľskú činnosť. Preto by
mal pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty uplatňovať postup podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. Daňový subjekt s týmto postupom nesúhlasil, preto na výzvy správcu dane o určení pomeru využitia prijatých zdaniteľných obchodov na činností, pri ktorých má možnosť uplatniť odpočítanie dane, a pri ktorých túto možnosť nemá, nereagoval. V § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. je uzákonený alternatívny postup platiteľa dane z pridanej hodnoty, na základe ktorého sa platiteľ môže rozhodnúť, či pri nadobudnutom hmotnom majetku odpočíta celú daň na vstupe alebo časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu jeho použitia na iný účel ako na podnikanie, neodpočíta. V prípade, že sa rozhodne pre odpočítanie dane v plnom rozsahu, použitie takého majetku na iné účely ako na podnikanie sa považuje v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo dodanie služby za protihodnotu (§ 9 ods. 2). Rozsah použitia tohto majetku vyplýva z konkrétnych aktivít platiteľa dane z pridanej hodnoty v príslušnom zdaňovacom období, a nemôže ho stanoviť zákonodarca, prípadne správca dane alebo jeho nadriadený orgán. Za účelom určenia pomerného odpočítania dane podľa ustanovenia § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. správca dane považoval za najobjektívnejšie použiť za jednotlivé zdaňovacie obdobia pomer medzi príjmom z transferov poskytnutých z rozpočtu zriaďovateľa a iných subjektov a príjmom dosiahnutým z podnikateľskej činnosti. Pri výpočte použil kombináciu viacerých období, pričom pre použitie o určení pomeru vybral ten, ktorý bol pre daňový subjekt najvýhodnejší.
13. Postup správcu dane pri určení rozdielu v sume nadmerného odpočtu 25 366,00 eur, o ktorý bol znížený nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november 2011 zo sumy 79 748,64 eura na sumu 54 382,64 eura, bol opodstatnený, pretože daňový subjekt tým, že nepriznal daň vo výške 9,83 eura z použitia majetku na uskutočňovanie verejno-prospešných služieb, porušil § 19 ods. 2 v nadväznosti na § 49 ods. 5, § 9 ods. 3 a § 22 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z., že pri odpočítaní dane postupoval iba podľa § 51 ods. 1 písm. a) a b) v nadväznosti na § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., pričom už pri obstaraní predmetných tovarov a služieb boli tieto určené na použitie nielen na ekonomickú činnosť, ale aj na iný účel ako podnikanie, porušil § 49 ods. 5 citovaného zákona, v dôsledku čoho správca dane vyčíslil rozdiel vzniku práva na úplné odpočítanie dane v základnej sadzbe dane vo výške 11 207,57 eura a v zníženej sadzbe dane vo výške 76,91 eura. Zároveň tým, že pri odpočítaní dane daňový subjekt postupoval iba podľa § 51 ods. 1 písm. a), b) a c) v nadväznosti na § 49 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z., pričom už pri obstaraní predmetných tovarov a služieb boli tieto určené na použitie nielen na ekonomickú činnosť, ale aj na iný účel ako podnikanie, porušil § 49 ods. 5 citovaného zákona, v dôsledku čoho správca dane vyčíslil rozdiel vzniku práva na pomerné odpočítanie dane v základnej sadzbe vo výške 14 071,69 eura.
III.
Zhrnutie argumentov žalobcu
14. Žalobca v žalobe namietal, že vo vyrubovacom konaní správca dane nepostupoval v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR a iba opakovane daňový subjekt vyzýval, aby si sám sebe určil vhodný spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane podľa § 49 odsek 5 zákona č. 222/2004 Z. z. Išlo len o zopakovanie úkonov, ktoré už správca dane robil aj v daňovej kontrole, ktorá bola najvyšším súdom posúdená ako nezákonná. Žiadny iný úkon vo vyrubovacom konaní nevykonal.
15. Prvostupňové rozhodnutie, protokol z daňovej kontroly, výzva č. 101548204/2019 z 25.06.2019, ako aj procesné rozhodnutia v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní v tejto veci sú nulitné, t. j. nevyvolávajúce žiadne právne účinky, pretože boli vydané niekým neexistujúcim. Z ust. § 5 ods. 3 je zrejmé, že vecnú príslušnosť byť správcom dane má len daňový úrad. Pobočka ako organizačná zložka nemá právnu subjektivitu ani rozhodovaciu kompetenciu a taktiež nemá kompetenciu vystupovať navonok ako verejný orgán. Pobočku rovnako nie je možné stotožňovať s daňovým úradom, keď vystupuje navonok pod svojím sídlom a prezentuje sa svojou vlastnou pečiatkou. Preto pobočka nemá ani vecnú príslušnosť podľa Daňového poriadku. Pobočka daňového úradu nie je orgánom finančnej správy a zákon jej ani nedovoľuje konať ako samostatný verejný orgán, preto nemôže ani vydávať protokoly z daňovej kontroly ani žiadne rozhodnutia a to ani rozhodnutia procesného charakteru. Tie sú takisto rozhodnutiami v súlade s § 63 ods. 1 Daňového poriadku. Pobočka daňového úradu je zriadená len na zabezpečenie, nie vykonávanie, kompetencií daňového úradu. Pobočky a kontaktné miesta majú slúžiť len na materiálno-technické a personálne zabezpečenie činností daňových úradov. Porušením zákona je aj používanie úradnej pečiatky pobočky, ktorá nemá právnu subjektivitu, preto žiadnu pečiatku ani nemôže mať. Správca dane nemôže odkazovať ani na interné dokumenty finančnej správy ako napríklad organizačný poriadok daňových úradov. Vzhľadom na to, že pobočka daňového úradu nemá
subjektivitu vystupovať ako verejný orgán, teda samostatne právne neexistuje, nemôže mať ani žiadnu vecnú príslušnosť. Z týchto dôvodov sú všetky úkony v daňovej kontrole, vo vyrubovacom konaní ako aj protokol z daňovej kontroly nulitné podľa ustanovenia § 64 ods. 2 písm. a) zákona číslo 563/2009 Z. z. Ani v jednom úkone vydanom či už v daňovej kontrole alebo vo vyrubovacom konaní, dokonca ani v prvostupňovom rozhodnutí vo veci samej sa nenachádza označenie sídla správcu dane Daňového úradu Prešov, hoci je to podľa § 63 ods. 3 Daňového poriadku povinná náležitosť rozhodnutia. Ak teda orgán nie je zákonne označený, potom je tvrdenie žalovaného, že niet pochýb o tom, že rozhodnutie vydal správca dane nesprávne, arbitrárne, zavádzajúce, účelové a z týchto dôvodov nezákonné.
16. Oznámenie o daňovej kontrole je nezákonné, pretože bolo vydané v rozpore s Daňovým poriadkom. V oznámení o daňovej kontrole zo dňa 02.02.2012 správca dane oznamuje, že dňa 16.02.2012 o 09:30 hod. začne v sídle daňového subjektu daňovú kontrolu. V označenom oznámení správca dane uvádza, že daňová kontrola začne o 09:30 hod., čo je nezmysel, pretože podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola začína automaticky zo zákona dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Citované ustanovenie neumožňuje správcovi dane určiť čas začatia daňovej kontroly, pretože vždy začína o 00:00 hod. dňom určeným v oznámení. O fyzickom výkone daňovej kontroly sa v oznámení nič nehovorí, naopak správca dane výslovne určuje, že daňová kontrola začne o 09:30 hod., čo je ale svojvoľné konanie správcu dane, a preto je tento úkon nezákonný, a preto nebola daňová kontrola začatá zákonným spôsobom a je preto nezákonná.
17. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí na strane 24 ods. 2 uvádza, že sa vôbec nevenuje námietkam týkajúcim sa nezákonnosti postupu v daňovej kontrole, ako aj nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly, čo odôvodňuje tým, že tieto námietky sú právne irelevantné, keďže súd vrátil vec do vyrubovacieho konania. Žalovaný bol povinný sa zaoberať a vysporiadať aj s námietkami týkajúcimi sa priebehu daňovej kontroly ako aj námietok o nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly. Vzhľadom na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí sám priznáva, že sa týmito námietkami nezaoberal, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
18. V tejto veci bolo všeobecnými súdmi konštatované, že hmotnoprávne závery prijaté v tomto protokole z daňovej kontroly sú nezákonné, čím je nezákonný celý protokol z daňovej kontroly, ktorý už nie je možné meniť. Správca dane po zrušení jeho prvého rozhodnutia pokračoval vo vyrubovacom konaní, a to tak, že zopakoval úkony, ktoré už predtým vykonal v daňovej kontrole. Týmto postupom správcu dane preukazuje nezákonnosť celej vykonanej daňovej kontroly, v ktorej správca dane nezistil ani základný skutkový stav, hoci daňová kontrola trvala celý 1 rok. Takýto postup správcu dane, keď opravuje nezákonnosti hmotnoprávneho charakteru uvedené v protokole z daňovej kontroly, čím simuluje výkon opakovanej daňovej kontroly, je svojvoľný, a preto nezákonný. Skutkový stav je správca dane povinný zistiť v daňovej kontrole, na vykonanie ktorej mu zákon určuje lehotu 1 rok. Rozsah dokazovania v následnom vyrubovacom konaní upravuje § 68 Daňového poriadku, ktorý stanovuje, že správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Správca dane môže teda vykonávať vo vyrubovacom konaní len tie dôkazy, ktoré navrhol daňový subjekt vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly. Správca dane teda nemá žiadne zákonné oprávnenie vo vyrubovacom konaní opravovať nezákonnosti, ktoré sám spôsobil svojim nezákonným postupom v daňovej kontrole. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29.06.2010. Z uvedeného vyplýva, že ak správca dane nezistil ani základný skutkový stav v daňovej kontrole, v ktorej je to jeho zákonnou povinnosťou, nemožno dosiahnuť ani cieľ daňovej kontroly, ktorým je určenie dane alebo rozdielu dane. Takýto nezákonný postup nemôže nahradiť dokazovaním vo vyrubovacom konaní, pretože zákon dovoľuje takýto závažný zásah do práv daňového subjektu len počas daňovej kontroly. Inak správca dane porušuje zásadu zákonnosti a zásadu primeranosti ako základné zásady správy daní, a preto je jeho postup svojvoľný a nezákonný. Správca dane bol povinný zastaviť vyrubovacie konanie, ktoré nemá zákonný podklad v podobe zákonného protokolu z daňovej kontroly, a to na základe ustanovenia § 62 odsek 1 písmena h) Daňového poriadku.
19. V prvostupňovom rozhodnutí správcu dane nie je možné zistiť, čo považoval za dôkazy a čo za informácie. V prvostupňovom rozhodnutí nie je uvedený ani jeden dôkaz, a už vôbec žiadne jeho hodnotenie jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné a teda nezákonné z toho dôvodu, že jeho obsah je v rozpore s ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku, pretože v tomto rozhodnutí sa nikde neuvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ani vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu. Už vôbec v ňom nemožno nájsť úvahy
správcu dane, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov ani jednotlivo ani vo vzájomnej súvislosti a ani použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Nikde v prvostupňovom rozhodnutí nie je uvedené, ktoré dôkazy svedčia v prospech a ktoré dôkazy svedčia v neprospech daňového subjektu, hoci je to základná skutočnosť pri hodnotení dôkazov. Nestačí, že správca dane uvedie, že zhodnotil všetko podľa svojej úvahy. Správca dane je povinný všetky svoje úvahy, dôkazy a ich hodnotenie v prospech aj neprospech daňového subjektu, ako aj všetko čo v daňovej kontrole vyšlo najavo aj skutočne uviesť v samotnom rozhodnutí. Inak tým spôsobil nezákonnosť takéhoto rozhodnutia pre jeho zmätočnosť a nepreskúmateľnosť.
20. Namietal nezákonný postup správcu dane pri daňovej kontrole, tak ako mu to prikazuje ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Nedodržanie tohto zákonom určeného postupu znamená porušenie základných ustanovení právnych noriem a ustanovení v dôsledku čoho je takýto postup správcu dane nezákonný. Správca dane po tom, ako predložil všetky doklady, ktoré správca dane na výkon daňovej kontroly požadoval, svojvoľne a nezákonne bez akejkoľvek vedomosti žalobcu a súčinnosti získaval rôzne zistenia, čím vlastne vykonával vyhľadávaciu činnosť, ktorú v rámci daňovej kontroly už nemôže vykonávať, pretože by išlo súbežne o dva samostatné postupy, ktoré sa navzájom vylučujú. Vyhľadávacia činnosť správcu dane je iným inštitútom oprávnení správcu dane než daňová kontrola. Daňový poriadok, ktorý upravuje samostatne postup správcu dane pri výkone daňovej kontroly, nedovoľuje správcovi dane vykonávať vyhľadávaciu činnosť. Ak teda správca dane takúto činnosť vykonával v rámci daňovej kontroly, postupoval nezákonne. Postup správcu dane je v úplnom rozpore so zákonom. Keď mal pochybnosti o správnosti, úplnosti alebo pravdivosti predložených a uvádzaných skutočností, mal tieto pochybnosti uviesť a vyzvať žalobcu na vyjadrenie, prípadne predloženie dôkazov, a nie svojvoľne, bez akejkoľvek vedomosti, zisťovať všelijakými dožiadaniami, o ktorých nemá vedomosť, skutočnosti, ktoré vôbec nebolo potrebné zisťovať. Správca dane teda postupoval nezákonne a úplne zbytočne spôsobil prieťahy v konaní. Správca dane žalobcu doteraz nevyzval podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku a neoznámil, aké má pochybnosti o predložených dôkazoch hoci už vie dopredu výsledok daňovej kontroly. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí tejto námietke vôbec nevenoval a neuvádza žiadne dôvody a ustanovenia zákona, ktoré by vyvracali odôvodnenie nezákonnosti postupu správcu dane, preto je napadnuté rozhodnutie nezákonné pre jeho nepreskúmateľnosť.
21. Daňový subjekt predložil v daňovej kontrole všetky doklady, ktoré mal k dispozícii a ktoré od neho správca dane žiadal. Tieto doklady zakladajú podklad pre správnosť fakturácie a podľa platných právnych predpisov je ich daňový subjekt povinný vystaviť. Správca dane správnosť týchto dokladov počas celej daňovej kontroly ani raz nespochybnil. Tým daňový subjekt splnil svoje dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Pokiaľ daňový subjekt pri kontrole predložil všetky jemu dostupné a v obchodnom styku obvyklé doklady, aj nad rámec jeho zákonných povinností, je dôkazné bremeno prenesené na správcu dane. Ten len predložením dôkazu opaku môže vyvrátiť preukázané tvrdenia žalobcu. Čo sa však v tomto prípade nikdy nestalo. Preto ani nemôže spochybňovať uplatnený nárok na odpočítanie dane. Žalobca vykonáva svoju činnosť plne v súlade s predmetom činnosti vymedzenom v jej zriaďovacej listine. V plnom rozsahu sa nestotožňuje zo závermi kontroly a nesúhlasí s názorom, že je povinný uplatňovať pomerné odpočítanie dane podľa § 49 ods.5 zákona o DPH. Okrem oslobodených činností § 38 zákona o DPH, všetky ostatné činnosti majú charakter ekonomickej činnosti podľa zákona o DPH, §3 zákona o DPH. Podstatou činnosti správcu dane v daňovej kontrole nie je preukazovanie, či hlavnou činnosťou žalobcu je podnikateľská alebo nepodnikateľská činnosť. Podstatou daňovej kontroly je, že žalobca v podanom daňovom priznaní, ako aj v daňovej kontrole tvrdil a predloženými dokladmi aj preukázal, že všetky kontrolované obchody v tejto daňovej kontrole boli vykonávaním ekonomickej činnosti, v súlade s ustanovením § 3 zákona o DPH. Správca dane tieto skutočnosti nikdy nespochybnil postupom podľa § 46 odsek 5 Daňového poriadku, ani nepredložil žiadny dôkaz opaku k tvrdeným a preukázaným skutočnostiam.
22. Správca dane žalobcu výzvou zo dňa 05. 03. 2019 vyzval, aby predložil písomné vyjadrenie k dokladom uvedeným v záznamoch dane z pridanej hodnoty. Správca dane nemôže daňový subjekt vyzývať, aby sám posudzoval právne otázky veci. Je nezákonným postupom správcu dane, keď v daňovej kontrole určil povinnosť triediť účtovníctvo do rôznych kategórii, ktoré on sám, a to až vo vyrubovacom konaní nedbajúc na závery daňovej kontroly, svojvoľne určil. Účtovníctvo má všetky zákonom stanovené náležitosti. Správca dane nemôže daňovému subjektu svojvoľne určovať povinnosti, ktoré nevyplývajú z platných právnych predpisov. Takéto nezákonné požiadavky správcu dane v právnom štáte nemožno rešpektovať. Správca dane varoval daňový subjekt, že ak nebude
vykonávať jeho nezákonné príkazy, vykoná ich sám, a to opäť svojvoľne a nezákonne. To sa v tejto veci aj udialo a výsledkom je jeho prvostupňové rozhodnutie, v ktorom bez akejkoľvek súčinnosti s daňovým subjektom, bez vykonania jediného dôkazu v daňovej kontrole alebo vyrubovacom konaní a bez uvedenia zákonného ustanovenia, podľa ktorého správca dane postupoval, neuznal daňovému subjektu jeho právo na odpočítanie dane tak, ako si ho uplatnil v daňovom priznaní. Pritom sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že postup podľa § 49 odsek 5 zákona č. 222/2004 Z. z. je alternatívnou možnosťou daňového subjektu, kde sám môže určiť, či nadobudnutý majetok použil výlučne na podnikanie, alebo aj na iný účel ako podnikanie. Žalobca počas celého konania tvrdí, že všetok nadobudnutý majetok bol nadobudnutý na podnikateľské účely a správca dane napriek tomu svojvoľne vypočítava určenie pomerného odpočítania podľa § 49 odsek 5 zákona č. 222/2004 Z. z. Napadnuté rozhodnutie je z uvedených dôvodov nesprávne právne posúdené, a preto je nezákonné.
23. Správca dane v tejto veci viackrát požiadal o metodické usmernenie nadriadený orgán, teda Finančné riaditeľstvo SR. Takýto postup správcu dane je nezákonným zásahom do rozhodovacej kompetencie prvostupňového daňového orgánu odvolacím orgánom, keď v živej veci dáva odvolací orgán prvostupňovému orgánu metodický pokyn na postup v tejto konkrétnej veci. Takýmto postupom je aj odňatá možnosť objektívneho a nestranného preskúmania následného rozhodnutia správcu dane odvolacím orgánom, keďže on sám stanovil postup a závery rozhodujúce pre rozhodnutie prvostupňového orgánu. Správca dane týmto postupom porušil základné práva daňového subjektu na konanie pred nestrannými orgánmi verejnej správy. K tejto zásadnej námietke o nezákonnosti postupu správcu dane a neobjektívnosti žalovaného v odvolacom konaní sa žalovaný vôbec v napadnutom rozhodnutí nezaoberal. Tým je napadnuté rozhodnutie zjavne zmätočné a nepreskúmateľné.
24. Napadnuté rozhodnutie je v rozpore so závermi zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/1/2015, ktoré bolo v tejto veci vydané, a teda i v rozpore s ustanovením § 74 odsek 4 Daňového poriadku. Najvyšší súd SR označil za chybu, že sa v tomto konaní neprihliada na vyjadrenia a námietky daňového subjektu, ktorý po celý čas tvrdí, že postup správcu dane je v rozpore s hmotnoprávnymi predpismi a že správca dane postupuje svojvoľne a nezákonne. Rovnako správca dane doteraz v konaní nezohľadnil judikatúru Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach, ako mu to stanovil aj najvyšší súd a nedal možnosť daňovému subjektu sa vyjadriť k uvedenému postupu. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s touto námietkou vôbec nevysporiadal, preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
25. Spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane na základe príjmov z transferov je absolútne nesprávny, pretože tieto príjmy účtované ako výnosy sa týkajú výlučne prefinancovania predmetu činnosti žalobcu. Navyše pri citácii nedostatkov uvedených v tabuľkách sa dopúšťa správca dane podstatných chýb a nesprávnych tvrdení, keď napr. uvádza účtovné doklady, ktorých predmetom je nákup tovaru, nákup služieb a materiálu, ktoré sú následne predávané žalobcom, poprípade refakturované v súvislosti s predajom služieb a sú v plnej výške zaťažené daňou na výstupe. Správca dane neuznal právo na odpočítanie dane bez vykonania jediného dôkazu v tejto daňovej kontrole. Neexistuje teda žiadny podklad pre spochybňovanie predložených dokladov a tvrdení, a teda ani dôvod na nepriznanie práva na odpočítanie dane. Ani žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom nezaoberá týmito vysvetleniami spôsobu účtovania ekonomickej činnosti, pri ktorej sú všetky nadobudnuté tovary a služby použité výhradne na podnikateľskú činnosť. Tým je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
26. Spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane je nezákonný aj z toho dôvodu, že správca dane použil koeficient úplne svojvoľne, z údajov z predchádzajúcich štyroch rokov. Následne, opäť svojvoľne, zmenil výpočet len na tri predchádzajúce roky, dokonca poukazujúc na výhodnosť pre daňový subjekt. Takýto postup, ale neodôvodnil žiadnym právnym predpisom, nikdy pri výpočtoch nespolupracoval s daňovým subjektom, nevysporiadal sa s jeho námietkami a vysvetleniami, ktoré poskytol v daňovej kontrole. Správca dane si výpočet pomerného odpočítania svojvoľne a doslova vymyslel bez odkazu na akýkoľvek právny predpis. Navyše žiadny právny predpis nepozná výpočet určitého pomeru podľa posledných štyroch rokov s tým, že nakoniec sa počíta iba z troch posledných rokov. Ide o číry svojvoľný výmysel správcu dane, bez akejkoľvek opory v zákone. Spôsob, pri ktorom si správca dane postup určenia dane vymýšľa, nemôže byť nikdy zákonný, pretože ním nedôjde k správnemu určeniu a vyrubeniu dane podľa § 3 odsek 2 Daňového poriadku, ale k vymyslenému vyrubeniu dane podľa svojvôle správcu dane. Správca dane vo svojom rozhodnutí, ani žalovaný však judikatúru Súdneho dvora
ani len vôbec nespomínajú. Tým je preukázané svojvoľné konanie správcu dane pri týchto výpočtoch, ako aj nerešpektovanie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu. Z týchto dôvodov je nesprávnym právnym posúdením obhajovanie svojvoľného postupu správcu dane žalovaným poukazovaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, preto je napadnuté rozhodnutie nezákonné.
27. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-98/98 Midland Bank, čl.13 Smernice Rady č.2008/8/ ES, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/17/2009 z 07.04.2011. Správca dane na strane 25 protokolu potvrdzuje, že ustanovenie § 49 odsek 5 zákona o DPH bližšie nedefinuje, akým spôsobom má platiteľ dane určiť pomer, resp. percentuálnu využiteľnosť nakupovaného tovaru, služieb a majetku a následne aj sumu odpočítanej dane, a tento si neurčil ani daňový subjekt. Toto tvrdenie správcu dane ale nie je pravdivé, žalobca aj vo vyjadrení k výzve zo dňa 05.03.2019 zopakoval, že predložil všetky účtovné doklady a evidencie správcovi dane v daňovej kontrole a zároveň aj vysvetlil spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane v zmysle príslušných ustanovení zákona, ako aj spôsob využívania nakupovaných tovarov, služieb i hmotného majetku tak, ako to deklaroval v podanom daňovom priznaní. Splnil všetky podmienky, ktoré od neho vyžaduje právny poriadok, preto správca dane nemôže odmietnuť priznanie práva na odpočítanie dane. Nikdy doteraz nebol proti žalobcovi uplatňovaný spôsob výpočtu odpočítania dane použitý správcom dane v tejto veci a nevyplýva ani z podzákonných právnych predpisov vydaných zriaďovateľom, ani Ministerstvom financií Slovenskej republiky pri stanovovaní spôsobu účtovania príspevkových organizácií.
28. Citácie údajov z daňového priznania právnickej osoby na dani z príjmov vyplývajú z nepochopenia špecifík zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, keď podnikateľská činnosť pre účely tohto zákona nie je totožná s definíciou podnikania podľa § 3 zákona o DPH. Tejto námietke sa žalovaný vôbec v napadnutom rozhodnutí nevenuje. Predmetom daňovej kontroly ale nie sú príjmy zo štátneho rozpočtu. Predmetom kontroly sú tovary a služby, ktoré nadobudol a za ktoré bola vystavená faktúra, boli zaevidované v účtovníctve a na vstupe za ne zaplatil kúpnu cenu aj spolu s daňou. Všetky nadobudnuté tovary a služby slúžia pre ekonomickú činnosť, využíva ich na výstupe bezprostredne pre vlastné zdaniteľné plnenie za účelom dosiahnutia príjmu. Tým vzniká právo na odpočítanie dane v súlade so zásadou neutrality DPH, ako základnej zásady fungovania DPH v rámci Európskej únie. Je nezmyselné tvrdenie správcu dane, že na iný účel ako podnikanie slúžili nákupy tovarov a služieb napr.: motorová nafta, valce do kopírky, ručné lesnícke náradie, elektrina, telefón. Počas celej daňovej kontroly tvrdil, že všetky kontrolované obchody na uvedených faktúrach majú priamy súvis s podnikateľskou činnosťou a nie sú využívané so žiadnym iným účelom. Správca dane v daňovej kontrole vôbec neposudzoval jednotlivo charakter obchodov, ale len paušálne zo všetkých odrátal časť svojvoľne určeným koeficientom. Pritom sa nijako nevysporiadal s vyjadreniami počas daňovej kontroly, dokonca tvrdí, že sa k tejto veci vôbec žalobca nevyjadril, čo nie je pravda, pretože sa vždy ku všetkému v daňovej kontrole vyjadroval.
29. Namietal nezákonnosť úkonu označeného správcom dane ako oznámenie z 09.04.2019, ktorého predmetom malo byť oboznámenie daňového subjektu o priebehu a výsledkoch dokazovania vo vyrubovacom konaní. Správca dane nikdy neuviedol právny predpis, ktorý by mu dovoľoval takýto úkon vykonať. Oboznámením daňového subjektu o skutočnostiach, ktoré vykonal správca dane bez akejkoľvek súčinnosti s daňovým subjektom sa tieto skutočnosti nestávajú dôkazmi. Neboli totiž získané v súlade s právnymi predpismi, keď sa daňový subjekt pri ich vykonávaní nemal žiadnu možnosť k ich vykonávaniu a k ich obsahu vyjadriť, čím bolo porušené jeho právo na úzku spoluprácu a súčinnosť podľa ustanovenia § 3 odsek 2 a 8 Daňového poriadku.
30. Navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného a súčasne aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad zo dňa 03.05.2019 a vec vrátiť Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie.
IV.
Vyjadrenie žalovaného
31. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že v danom prípade nie je sporné, že žalobca je príspevková organizácia, ktorá v rámci svojej hlavnej činnosti vykonáva verejno-prospešnú a zároveň aj podnikateľskú činnosť. Z tohto dôvodu pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty z nadobudnutých tovarov a služieb, ktoré daňový subjekt používa na verejno-prospešnú i podnikateľskú činnosť, je povinný postupovať podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. Žalobca bez akéhokoľvek zdôvodnenia tvrdí,
že má plný nárok na odpočítanie dane. Vzhľadom na to, že v ustanovení § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. je uzákonený alternatívny postup platiteľa dane z pridanej hodnoty, je na žalobcovi, aký postup zvolí. Či pri nadobudnutom hmotnom majetku odpočíta celú daň na vstupe alebo časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu jeho použitia na iný účel ako na podnikanie. Rozsah použitia tohto majetku vyplýva z konkrétnych aktivít platiteľa dane z pridanej hodnoty v príslušnom zdaňovacom období, a nemôže ho stanoviť zákonodarca, prípadne správca dane alebo jeho nadriadený orgán. Správca dane preto podľa žalovaného v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR za účelom určenia pomerného odpočítania dane podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. považoval za najobjektívnejšie použiť za jednotlivé zdaňovacie obdobia pomer medzi príjmom z transferov poskytnutých z rozpočtu zriaďovateľa a iných subjektov a príjmom dosiahnutým z podnikateľskej činnosti. Pri výpočte použil kombináciu viacerých období, pričom pre použitie o určení pomeru vybral ten, ktorý bol pre daňový subjekt najvýhodnejší.
32. V danom prípade žalovaný ani súdy nezistili žiadne porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov správcom dane. Správca dane postupoval podľa právneho názoru súdu Krajského súdu v Prešove uvedeného v rozsudku č. 3S/66/2013 - 256 zo dňa 26.01.2018, podľa ktorého bol povinný na základe výsledkov daňovej kontroly zaznamenaných v protokole č. 9712402/5/167315/2013/Kar zo dňa 15.01.2013 vo vyrubovacom konaní za zdaňovacie obdobie november 2011 opätovne posúdiť otázky správnosti postupu daňového subjektu pri uplatňovaní nároku na vrátenie dane v zmysle ustanovení § 49, § 50 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z., preto námietky žalobcu ohľadom nekompetentnosti pobočky Poprad Daňového úradu Prešov a ďalšie námietky žalobcu procesného charakteru sú podľa žalovaného neopodstatnené. Pritom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa s nimi žalovaný dostatočne vysporiadal.
33. Na základe procesných a skutkových okolností uvedených v rozhodnutí správcu dane i v rozhodnutí žalovaného považuje všetky námietky za nedôvodné a v ničom neovplyvňujúce ich zákonnosť, preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
V.
Posúdenie skutkových tvrdení a právnych argumentov
34. Krajský súd v Prešove ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ďalej len SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP) na pojednávaní konanom dňa 28.04.2022.
35. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad rozhodnutím zo dňa 03.05.2019 určil žalobcovi (predchodcovi
- Štátne lesy Tatranského národného parku Tatranská Lomnica), rozdiel v sume nadmerného odpočtu 25 366 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011.
36. Poukázal na to, že Štátne lesy Tatranského národného parku Tatranská Lomnica boli zriadené ako príspevková organizácia, ktorej jedným zo základných účelov je zabezpečenie verejnoprospešných činností. Táto činnosť nie je ekonomickou činnosťou. Okrem činnosti celospoločenského významu, ktorá nie je ekonomickou činnosťou, vykonávali štátne lesy aj činnosť ekonomickú, ktorá je predmetom dane.
37. Ďalej konštatoval, že pokiaľ príspevková organizácia, ktorá je zdaniteľnou osobou, má postavenie platiteľa dane, vykonáva aj činnosti, ktoré nie sú ekonomickou činnosťou, nemôže si vo väzbe na tieto činnosti odpočítať daň. Postup platiteľa v takomto prípade upravuje § 49 ods. 5 zákona o DPH.
38. V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/1/2015 zo dňa 14.06.2017 a Krajského súdu v Prešove č.k. 3S/66/2013-256 zo dňa 26.01.2018 bol žalobca správcom dane vyzvaný, aby navrhol vhodný spôsob výpočtu pomerného odpočítanie dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH. Žalobca nesúhlasil, že je povinný uplatňovať pomerné odpočítanie dane. Správca dane preto uzavrel, že žalobca mohol a mal zohľadniť osobitosti svojej činnosti do spôsobu metódy výpočtu odpočítania dane pomerom podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH, keďže bol nesúčinný, správca dane porovnal objem finančných prostriedkov z príspevkov, ktoré žalobca účtuje na účty 681, 683, 687 - finančné prostriedky, ktoré nie sú odmenou za dodaný tovar, služby od príjemcu plnenia, ale sú poskytované napr. zriaďovateľom na plnenie úloh v zmysle zriaďovacej listiny, dary, sponzorské príspevky a pod. s príjmami z ekonomickej činnosti, ktoré sú uvádzané v daňových priznaniach k dani
z pridanej hodnoty v riadkoch 03 a 13 resp. 15 a mal za to, že je objektívnym kritériom pre stanovenie rozsahu použitia pre účely výpočtu pomernej časti odpočítanej dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH u obstaraných tovarov/služieb, ktoré boli pri obstaraní určené na použitie na verejnoprospešnú činnosť ako aj ekonomickú činnosť. Tieto údaje prepočítal správca dane za obdobie rokov 2008, 2009 a 2010 (rok 2010, roky 2010 a 2009, roky 2008 až 2010) a prihliadol na výpočet pre daňový subjekt najvýhodnejší, a to na výpočet za obdobie rokov 2008 až 2010, t.j. na použitie na iný účel ako na podnikanie vo výške 27,66 % a na použitie na podnikanie vo výške 72,34 %.
39. Kontrolou bolo zistené, že prijatý tovar a služby bol pri obstaraní určený na použitie na iný účel ako podnikanie a zároveň aj na ekonomickú činnosť podnikanie, a preto bol žalobca povinný postupovať podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH a až následne uplatniť odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 písm. a, b, c, v nadväznosti na § 49 ods. 4. Správca dane daň uvedenú na dokladoch v súlade s § 49 ods. 5 zákona o DPH ponížil o pomerné odpočítanie dane vo výške 27,66 % na iný účel ako na podnikanie a následne vypočítal nárok na odpočítanie dane po uplatnení § 50 ods. 2 zákona o DPH.
40. Podľa § 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v príslušnom zdaňovacom období (ďalej len ,,zákon o DPH“) (1) Zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. (2) Ekonomickou činnosťou (ďalej len "podnikanie") sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak. (4) Štátne orgány a ich rozpočtové organizácie, štátne fondy, orgány územnej samosprávy a ich rozpočtové organizácie a iné právnické osoby, ktoré sú orgánmi verejnej moci, sa nepovažujú za zdaniteľné osoby, keď konajú v rozsahu svojej hlavnej činnosti, a to ani v prípade, ak prijímajú v súvislosti s touto činnosťou platby, s výnimkou, ak táto činnosť výrazne narušuje alebo môže výrazne narušiť hospodársku súťaž, a s výnimkou, ak vykonávajú činnosti uvedené v prílohe č. 8 a tieto činnosti nevykonávajú v zanedbateľnom rozsahu. Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky je zdaniteľnou osobou v rozsahu nákupu a predaja štátnych hmotných rezerv.
41. Podľa § 49 zákona o DPH (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. (3) Platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 42, s výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskej únie, alebo ak sú tieto služby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskej únie. Platiteľ, ktorý dodáva investičné zlato oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, a platiteľ, ktorý sprostredkováva dodanie investičného zlata oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na túto činnosť, s výnimkou dane z tovarov a služieb podľa § 67 ods. 5 a 6. (4) Ak platiteľ použije tovary a služby pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých môže odpočítať daň, a súčasne pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých nemôže odpočítať daň podľa odseku 3, je povinný postupovať pri výpočte pomernej výšky dane, ktorú môže odpočítať, podľa § 50. (5) Platiteľ, ktorý nadobudne hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, a pri nadobudnutí tohto majetku predpokladá jeho použitie na účely svojho podnikania, ako aj
na iný účel ako na podnikanie, sa môže rozhodnúť okrem investičného majetku uvedeného v § 54 ods. 2 písm. b) a c), že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie. Ak sa platiteľ rozhodne, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie, nepovažuje sa použitie tohto hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo dodanie služby za protihodnotu (§ 9 ods. 2). Ak platiteľ použije prijaté služby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia; ak platiteľ uplatňuje výdavky (náklady) na spotrebované pohonné látky vo forme paušálnych výdavkov podľa osobitného predpisu a nemôže preukázať rozsah použitia pohonných látok na účely svojho podnikania a na iný účel ako na podnikanie, môže odpočítať daň z kúpy pohonných látok do výšky paušálnych výdavkov podľa osobitného predpisu. Ustanovenie odseku 4 týmto nie je dotknuté.
42. Podľa § 50 zákona o DPH (1) Pomernú výšku odpočítateľnej dane podľa § 49 ods. 4 platiteľ vypočíta ako súčin dane a koeficientu vypočítaného podľa odseku 2 a zaokrúhleného na dve desatinné miesta nahor. (2) Koeficient sa vypočíta ako podiel, v ktorého čitateli sú výnosy (príjmy) bez dane z tovarov a služieb za kalendárny rok, pri ktorých je daň odpočítateľná, a v ktorého menovateli sú výnosy (príjmy) bez dane zo všetkých tovarov a služieb za kalendárny rok. Pri výpočte koeficientu sa do čitateľa ani do menovateľa koeficientu neuvádzajú výnosy (príjmy) z a) predaja podniku alebo časti podniku tvoriacej samostatnú organizačnú zložku, b) predaja majetku, ktorý platiteľ používal na účely svojho podnikania, okrem zásob, c) finančných služieb oslobodených od dane podľa § 39, ak ich platiteľ poskytol príležitostne, d) príležitostného prevodu nehnuteľnosti a príležitostného nájmu nehnuteľnosti. (3) V jednotlivých zdaňovacích obdobiach v priebehu kalendárneho roka platiteľ použije koeficient z predchádzajúceho kalendárneho roka. Ak nemožno použiť koeficient z predchádzajúceho kalendárneho roka, určí platiteľ koeficient na príslušný kalendárny rok odhadom podľa charakteru svojej činnosti so súhlasom správcu dane. (4) Po skončení kalendárneho roka vypočíta platiteľ spôsobom podľa odseku 2 koeficient z údajov z tohto skončeného kalendárneho roka a vypočíta odpočítateľnú daň za tento kalendárny rok. Rozdiel medzi odpočítanou daňou v jednotlivých zdaňovacích obdobiach a daňou vypočítanou podľa prvej vety vysporiada platiteľ v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka na ťarchu alebo v prospech štátneho rozpočtu. Tým istým spôsobom postupuje aj platiteľ, ktorý sa v priebehu kalendárneho roka stal platiteľom alebo v priebehu kalendárneho roka prestal byť platiteľom, a to za obdobie kalendárneho roka, v ktorom mal postavenie platiteľa.
43. Podľa čl. 17 Smernice 77/388/EHS, Šiesta smernica Rady zo dňa 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty, Vznik a rozsah práva na odpočet 1. Právo na odpočítanie dane vzniká v čase vyrubenia odpočítateľnej dane. 2. Pokiaľ sa tovary a služby používajú na účely jeho zdaniteľných plnení, daňovník má právo odpočítať nasledovné položky z dane, ktorú má zaplatiť: a) daň z pridanej hodnoty splatnú alebo zaplatenú za tovary alebo služby, ktoré mu dodal alebo má dodať iný daňovník, b) daň z pridanej hodnoty splatnú alebo zaplatenú za dovezené tovary, c) daň z pridanej hodnoty splatnú podľa článkov 5 (7) a) a 6 (3). 3. Členské štáty taktiež poskytnú každému daňovníkovi právo na odpočítanie alebo vrátenie dane z pridanej hodnoty podľa odseku 2, ak sa tovary a služby používajú na účely: a) plnení týkajúcich sa ekonomických aktivít podľa článku 4 (2) realizovaných v inej krajine, ktoré spĺňajú nárok na zníženie dane, ak sa uskutočnili na území daného štátu, b) plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa článku 14 (1) i) a článku 15 a 16 (1) (B), (C) a (D) a odsek 2, c) všetkých plnení oslobodených od dane podľa článku 13 B a) a d), odsek 1 až 5, keď zákazník má sídlo mimo spoločenstva alebo keď tieto plnenia priamo súvisia s tovarom a službami na vývoz do štátu mimo spoločenstva. 4. Rada vyvinie úsilie, aby do 31. decembra 1977 na základe návrhu predloženého Komisiou boli prijaté pravidlá spoločenstva, ktoré by definovali podmienky, za ktorých sa bude realizovať refundácia podľa
odseku 3 daňovníkovi, ktorý nemá sídlo na teritóriu daného štátu. Pokiaľ tieto pravidlá nenadobudnú platnosť, členské štáty si určia spôsob, ako sa má refundácia vykonať. Ak daňovník nie je rezidentom na teritóriu spoločenstva, členské štáty môžu odmietnuť refundáciu alebo uložiť ďalšie podmienky. 5. V prípade tovarov a služieb pre potreby daňovníka obe plnenia zahrnuté v odsekoch 2 a 3, kde ide o odpočítateľnú daň z pridanej hodnoty a pri plneniach, kde daň z pridanej hodnoty nie je odpočítateľná, je povolené odrátať iba tú časť dane z pridanej hodnoty, ktorá sa týka prvých plnení. Táto časť sa určí v súlade s článkom 19 za všetky plnenia realizované daňovníkom. Členské štáty však majú právo: a) splnomocniť daňovníka, aby určil pomernú časť za každú oblasť svojej podnikateľskej činnosti s tým, že za každý sektor bude vedený samostatný účet, b) nútiť daňovníka, aby určil časť za každý sektor svojej podnikateľskej činnosti a viedol samostatné účty za každý sektor, c) splnomocniť alebo nútiť daňovníka, aby robil odpočet dane z pridanej hodnoty na základe použitia všetkého alebo časti tovarov a služieb, d) splnomocniť alebo nútiť daňovníka, aby robil odpočet podľa pravidla uvedeného v prvom pododseku v súvislosti s tovarmi a službami použitými pri tu definovaných plneniach, e) v prípade, keď ide o daň z pridanej hodnoty, ktorá sa daňovníkovi neodpočíta, táto je nesignifikantná a treba ju považovať za nulu.
44. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 2Sžf/1/2015 zo dňa 14.06.2017 rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/66/2013-151 zo dňa 11.septembra 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
45. Najvyšší súd konštatoval: ,,Je nepochybné, že pri zisťovaní podkladov pre stanovenie pomerného odpočítania dane je primárne dôkazné bremeno žalobcu, ktorý by mal vo svojom daňovom priznaní uviesť údaje, na základe ktorých dospel k uplatnenému pomernému odpočítaniu dane. V tomto prípade daňovník s uvedeným spôsobom výpočtu pomernej výšky odpočítanej dane, aj vzhľadom na nedostatočnú právnu úpravu, nesúhlasil. Za takejto situácie je správca v súlade s ust. § 3 ods. 2 daňového poriadku použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane, čiže bolo povinnosťou správcu dane vhodné prostriedky v súlade s ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku.
46. Do takéhoto postupu spadá aj určenie vhodného spôsobu výpočtu pomerného odpočítania dane, nakoľko do ust. § 49 ods. 5 ZoDPH nebol zapracovaný čl. 17 ods. 5 šiestej smernice 77/388/ EHS (nahradená od 1.1.2007 smernicou č.2006/112/ES). Slovenská právna norma neobsahuje konkrétny spôsob určenia pomeru odpočítateľnej dane určeného na základe rozsahu použitia na podnikanie vo vzťahu k celkovému rozsahu použitia. Šiesta smernica Rady 77/388/EHS cestou tzv. diskrečnej právomoci členského štátu predpoklada a dala možnosť členským štátom určiť si mechanizmus tohto výpočtu. V prípade absencie takejto úpravy je povinnosťou orgánov Slovenskej republiky postupovať v intenciách všeobecných zásad daňového konania postupom ktorého výber bude riadne odôvodnený a následne preskúmateľný. V prípade nesúčinnosti žalobcu je na správcovi dane, aby pri určovaní pomeru odpočítateľnej dane zvolil vhodný postup a metódu, pričom podľa názoru najvyššieho súdu nie je limitovaný iba postupmi, ktoré sú výslovne upravené v ZoDPH. V prejednávanej veci správca dane na účely určenia pomeru odpočítania dane vzhľadom na použitie plnení na podnikateľské aj nepodnikateľské účely (49 ods. 5 ZoDPH) použil spôsob výpočtu v zmysle §50, určený pre výpočet pomeru dane v prípade plnení použitých na dodávky plnení dodávaných s daňou aj fakturovaných bez dane, s argumentom, že za ústavne konformný a prípustný považuje iba spôsob ktorý je obsiahnutý v zákone č. 222/2004. Táto argumentácia neobstojí, nakoľko v prípade absencie vnútroštátnej úpravy je štát (rozhodujúci orgán) povinný zohľadniť obsah medzinárodných zmlúv, čo v konečnom dôsledku vedie k povinnosti postupovať v súlade s judikatúrou SD EÚ v obdobných veciach.
47. Na účely pomerného odpočtu dane podľa § 49 ods. 5 ZoDPH správca dane použil postup upravený v ust. § 50 na účely odpočítania dane podľa § 49 ods. 4 ZoDPH, ktorý upravuje postup pri pomernom odpočítavaní vstupnej DPH v dvoch etapách, v prvej etape predbežné odpočítanie jednotlivých zdaňovacích obdobiach kalendárneho roka, v druhej etape ročné zúčtovanie predbežne odpočítanej dane, pričom odpočítanie sa uskutočňuje v zmysle § 49 ods. 2 až 4 ZoDPH na základe vecného priradenia nákupov tovaru a služieb účelu ich použitia (najviac tri skupiny faktúr) pri predbežnom odpočítaní sa v zmysle § 50 ods. 3 použil koeficient z predchádzajúceho kalendárneho roka. V tomto kontexte je chybou ak sa krajský súd nechal bez povšimnutia opakované námietky žalobcu v
priebehu celého konania, že považuje za neodôvodnené a nelogické, ak sa na účely stanovenia pomeru odpočítateľnej dane za zdaňovacie obdobie november 2011 použil koeficient za rok 2010, bez toho, aby sa prihliadalo na konkrétne okolnosti v súvislosti s financovaním, hospodárením a postavením žalobcu vzhľadom na jeho špecifické postavenie a úlohy, resp. aby boli v rámci daňovej kontroly zistené a vyhodnotené údaje týkajúce sa hospodárenia žalovaného v zdaňovacom období november 2011.“
48. Predmetná právna vec, teda už bola predmetom súdneho prieskumu a právneho posúdenia aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky. V ďalšom konaní, po zrušení rozhodnutí žalovaného a správcu dane, bolo povinnosťou daňových orgánov, postupovať v súlade s právnym názorom vysloveným najvyšším súdom. V prípade absencie právnej úpravy, konkrétneho spôsobu určenia pomeru odpočítateľnej dane určeného na základe rozsahu použitia na podnikanie vo vzťahu k celkovému rozsahu použitia, bolo povinnosťou daňových orgánov postupovať v intenciách všeobecných zásad daňového konania postupom ktorého výber bude riadne odôvodnený a následne preskúmateľný. V prípade nesúčinnosti žalobcu bolo na správcovi dane, aby pri určovaní pomeru odpočítateľnej dane zvolil vhodný postup a metódu, nebol limitovaný iba postupmi, ktoré sú výslovne upravené v zákona o DPH, bol povinný zohľadniť obsah medzinárodných zmlúv, mal povinnosť postupovať v súlade s judikatúrou SD EÚ v obdobných veciach.
49. Po preskúmaní rozhodnutí správcu dane a žalovaného a postupu, ktorý predchádzal opätovnému vydaniu rozhodnutí, správny súd nezistil, aby daňové orgány postupovali v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu.
50. Prvý žalobný bod žalobcu spočíval v námietke nulity rozhodnutí (prvostupňové rozhodnutie, protokol, výzva) z dôvodu, že ako správca dane nekonal zákonnom stanovený orgán, a to konkrétny daňový úrad, ale vo veci konala a vydala rozhodnutie v prvom stupni pobočka predmetného úradu, ktorá však nie je vecné príslušná vo veci konať ani rozhodovať. K uvedenému správny súd uvádza, že zákon č. 479/2009 Z.z., v zmysle ustanovenia § 9 predmetného zákona umožňoval ministrovi financií Slovenskej republiky určiť vnútornú organizačnú štruktúru daňových úradov a zriadiť pobočky daňových úradov, pričom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 predmetného zákona bola pobočka daňového úradu organizačnou zložkou predmetného úradu. Z uvedeného teda vyplýva, že sa jedná o vnútorné členenie konkrétneho štátneho orgánu, avšak navonok voči tretím subjektom vystupuje ako celok - Daňový úrad Prešov. Uvedené vyplýva jednak z textu záhlavia rozhodnutia „Daňový úrad Prešov na základe zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva ... vydáva rozhodnutie“ ako aj zo samotného výroku rozhodnutia „Daňový úrad Prešov podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov určuje daňovému subjektu....“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie bolo vydané Daňovým úradom Prešov ako vecne príslušným správnym orgánom, preto námietka žalobcu týkajúca sa nulity napadnutého rozhodnutia bola správnym súdom vyhodnotená ako nedôvodná. Obdobne správny súd vyhodnotil aj námietku žalobcu o nezákonnosti protokolu a iných procesných úkonov správcu dane. Uvedený záver správneho súdu týkajúci sa oprávnenia pobočky konať vo veci pod označením konkrétneho daňového úradu potvrdzujú aj závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžf/100/2016 z 16. januára 2018, v ktorom najvyšší súd v bode 13 a 14 konštatoval, „zákonodarca nepochybne nerozčleňoval daňový úrad pridaním jeho pobočiek navonok ale smerom dovnútra, preto pracovníci pobočky daňového úradu, hoci vykonávajú svoju činnosť na adrese odlišnej od adresy sídla daňového úradu, tak konajú ako oprávnené úradné osoby daňového úradu.“ Zároveň vyslovil, že „v ustanovení § 5 ods. 1 zák. č. 479/2009 Z.z. je vymedzený priestor, v ktorom daňový úrad vrátane pobočiek daňového úradu a kontaktných miest daňového úradu vykonáva svoju zákonom vymedzenú pôsobnosť. Žalobca, ak chce spochybniť niektoré z oprávnení pobočky ako organizačnej zložky (t.j. kompetenčne neoddeliteľnej súčasti) daňového úradu, potom musí konkrétne predložiť listinný dôkaz, ktorý by toto tvrdenie žalobcu potvrdzoval.“ Žalobca namietal, že oznámenie o daňovej kontrole je nezákonné, pretože v ňom správca dane uviedol presný čas začatia daňovej kontroly 9.30 hod., čo je v rozpore s § 46 ods. 1 daňového poriadku, daňová kontrola vždy začína o 0.00 hod. určeným v oznámení.
51. Podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak
z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly.
52. S touto námietkou sa vysporiadal žalovaný v napadnutom rozhodní a uviedol: Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 9712402/5/4065/2012/Kar zo dňa 02.02.2012 obsahuje deň začatia daňovej kontroly a miesto výkonu daňovej kontroly. Skutočnosť, že správca dane v oznámení uviedol aj hodinu začatia výkonu daňovej kontroly, nie je chybou uvedeného oznámenia, a to z dôvodu, že správca dane do oznámenia uviedol presne, kedy začne fyzicky samotný výkon daňovej kontroly. Samotný fyzický výkon daňovej kontroly vždy začne v určitú konkrétnu hodinu, t. j. v presne určený čas, ktorý musí byť známy aj kontrolovanému daňovému subjektu, preto správca dane do oznámenia uviedol aj čas fyzického začatia výkonu daňovej kontroly. Z uvedeného dôvodu námietky daňového subjektu v tomto smere odvolací orgán považoval za neopodstatnené.
53. Z námietky žalobcu nie je zrejmé, z akého dôvodu by mala byť daňová kontrola nezákonná, jej začatie, z dôvodu uvedenia presného času začatia daňovej kontroly. Z ust. § 46 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že relevantný je deň začatia daňovej kontroly určený v oznámení správcu dane o daňovej kontrole, a nie čas. Pokiaľ by aj správca dane uviedol v oznámení o daňovej kontrole údaj navyše, teda čas, kedy fyzicky začne daňovú kontrolu, nemá takáto skutočnosť žiaden vplyv na zákonnosť daňovej kontroly, keďže jej začiatok je určený zákonom.
54. V bode 3.žaloby žalobca namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkami týkajúcimi sa priebehu daňovej kontroly ako aj námietkami o nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly. Žalobca v tomto bode žaloby neuviedol, s akými konkrétnymi námietkami sa žalovaný nevysporiadal. Z akého dôvodu považuje priebeh daňovej kontroly a protokol z daňovej kontroly za nezákonný. Správne súdne konanie nie je pokračovaním administratívneho konania, aby bol súd povinný vyhľadávať v odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane a rozhodnutí žalovaného, s ktorými námietkami sa žalovaný nevysporiadal. Protokol z daňovej kontroly nebol súdmi označený za nezákonný ako tvrdí žalobca.
55. Správca dane nevykonával dokazovanie vo vyrubovacom konaní. Žalobca poukazuje na ust. § 68 daňového poriadku, avšak neuvádza aký dôkaz vykonal správca dane vo vyrubovacom konaní. Na str. 9 žaloby, žalobný bod 8, naopak žalobca uvádza, že bez vykonania jediného dôkazu v daňovej kontrole alebo vyrubovacom konaní neuznal správca dane žalobcovi právo na odpočítanie dane. Na str. 12 žaloby, bod 11, žalobca tvrdí, že správca dane neuznal právo na odpočítanie dane bez vykonania jediného dôkazu v tejto daňovej kontrole.
56. K námietke žalobcu, že v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane nie je možné zistiť, čo považoval za dôkazy a čo za informácie, správny súd uvádza, že takáto povinnosť nevyplýva z daňového poriadku, ani takýto postup nie je v rozpore s ust. § 3 ods. 2 daňového poriadku ako tvrdí žalobca, ktorý ďalej nekonkretizuje ako a prečo by mal byť takýto postup v rozpore s citovaným ustanovením.
57. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
58. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
59. Správca dane nemusí v rozhodnutí výslovne uviesť, čo je dôkazom a ako hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pokiaľ tieto skutočnosti vyplývajú z obsahu rozhodnutia. Z rozhodnutia správcu dane je zrejmé, z akých dôkazov správca dane vychádzal a ako ich hodnotil. Z rozhodnutia správcu dane je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku. Žalobca neuvádza s akými konkrétnymi návrhmi a námietkami žalobcu sa správca dane v rozhodnutí nevysporiadal. Rozhodnutie obsahuje aj úvahy správcu dane,
ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých rozhodol. Ktoré dôkazy svedčia v prospech a ktoré dôkazy svedčia v neprospech daňového subjektu, nie je povinný správca dane v rozhodnutí uvádzať. Námietky v bode 5. žaloby sú všeobecné, žalobca neuviedol v čom konkrétne mal správca dane pochybiť, napr. aký dôkaz nevyhodnotil, resp. nesprávne.
60. Čo sa týka námietky žalobcu spočívajúcej v porušení jeho práv z dôvodu, že ho správca dane neupovedomil o vzniku jeho pochybnosti vo vzťahu k správnosti, pravdivosti a úplnosti dokladov predložených žalobcom alebo údajov v nich uvedených a zároveň, že tento ho nevyzval, aby sa k týmto pochybnostiam vyjadril a doplnil dokazovanie a taktiež, že v rozpore so zákonom po doložení listín žalobcom začal vykonávať vyhľadávaciu činnosť, správny súd posúdil uvedenú námietku ako nedôvodnú, pričom poukazuje na to, že po predložení dôkazov daňovým subjektom, je správca dane povinný tieto tvrdenia verifikovať, čo uskutočňuje na základe vyhľadávacej činnosti v rámci daňovej kontroly. Povinnosť verifikovať daňovým subjektom tvrdené skutočnosti vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.“ Aj z ustanovenia § 3 ods. 5 daňového poriadku vyplýva, že správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, teda vykonáva vyhľadávaciu činnosť za účelom zistenia skutočnosti rozhodujúcich pre správne vyrubenie dane. Vzhľadom na uvedené nemožno priznať relevanciu predmetnej žalobnej námietke. Čo sa týka porušenia povinnosti správcu dane podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, správny súd poukazuje na zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 14.03.2012, ktorej predmetom bolo podanie vysvetlenia k použitiu koeficientu a k odpočítaniu dane pomerom v zmysle § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z., ďalej na zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 30.05.2012, ktorej hlavným predmetom bolo oboznámenie kontrolovaného platiteľa s nedostatkami zistenými pri výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2011, na písomnú výzvu na poskytnutie informácii zo dňa 16.08.2012 a na zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 07.12.2012, s predmetom: oboznámenie s nedostatkami zistenými pri výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2011. Týmito úkonmi správcu dane bol žalobca upovedomený o pochybnostiach, bol vyzvaný na vyjadrenie sa k nim, v súlade s ustanovením § 46 ods. 5 daňového poriadku, teda správny súd nemal za preukázané porušenie predmetnej povinnosti správcu dane.
61. Žalobca namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí tejto námietke nevenoval. Aj keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa touto odvolacou námietkou žalobcu nezaoberal, z obsahu administratívneho spisu správny súd dospel k záveru, že nie je dôvodná a nepovažoval ju za natoľko relevantnú, aby nevysporiadanie sa s ňou v napadnutom rozhodnutí, mohlo byť dôvodom na jeho zrušenie.
62. Žalobca sa nestotožňuje so závermi kontroly a nesúhlasí s názorom, že je povinný uplatňovať pomerné odpočítanie dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH. Okrem oslobodených činnosti § 38 zákona o DPH, všetky ostatné činností majú charakter ekonomickej činnosti podľa zákona o DPH (§ 3 zákona o DPH). V podanom daňovom priznaní ako aj v daňovej kontrole tvrdil a predloženými dokladmi preukázal, že všetky kontrolované obchody v daňovej kontrole boli vykonávaním ekonomickej činnosti v súlade s ust. § 3 zákona o DPH. Správca dane tieto skutočnosti nikdy nespochybnil postupom podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ani nepredložil žiadny dôkaz opaku k žalobcom tvrdeným a preukázaným skutočnostiam.
63. V tejto žalobnej námietke pod bodom 7. žaloby, žalobca namietal, že nie je povinný uplatňovať pomerné odpočítanie dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH. Tvrdí, že okrem oslobodených činnosti podľa § 38 zákona o DPH, všetky ostatné činností majú charakter ekonomickej činnosti podľa § 3 zákona o DPH.
64. Žalobca však neuviedol, v čom je záver správcu dane nesprávny, keď konštatoval, že žalobca vykonáva aj činnosti, ktoré nie sú ekonomickou činnosťou v zmysle § 3 zákona o DPH. Správca dane svoj záver podrobne a rozsiahlo odôvodnil na str. 55-67 rozhodnutia, uviedol z akých dôkazov vychádzal a aké právne závery ho k takémuto záveru viedli. Žalobca v tejto žalobnej námietke iba konštatuje, že sa nestotožňuje so záverom správcu dane, nie je tak zrejmé z akých konkrétnych skutkových alebo právnych dôvodov žalobca považuje záver žalovaného za nesprávny. Podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“).
65. Výzvou zo dňa 05.03.2019 bol žalobca vyzvaný, v súlade s bodom 21 rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 3S/66/2013-256 zo dňa 26.01.2018, na splnenie si povinnosti vo vyrubovacom konaní za zdaňovacie obdobie november 2011 tým, že v lehote 8 dní odo dňa doručenia tejto výzvy predloží písomné vyjadrenie, v ktorom navrhne spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z., nakoľko do ustanovenia § 49 ods. 5 zákona o dani z pridanej hodnoty nebol zapracovaný čl. 17 šiestej smernice 77/388/EHS (nahradená od 1.1.2007 smernicou č. 2006/112/ES). Slovenská právna norma neobsahuje konkrétny spôsob určenia pomeru odpočítateľnej dane určeného na základe rozsahu použitia na podnikanie vo vzťahu k celkovému rozsahu použitia. Šiesta smernica Rady 77/388/EHS cestou tzv. diskrečnej právomoci členského štátu predpokladala a dala možnosť členským štátom určiť si mechanizmus tohto výpočtu. V prípade absencie takejto úpravy je povinnosťou orgánov Slovenskej republiky postupovať v intenciách všeobecných zásad daňového konania postupom, ktorého výber bude riadne odôvodnený a následne preskúmateľný.
66. Správca dane predmetnou výzvou nevyzýval žalobcu na posúdenie právnych otázok, ale v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenom v uznesení sp. zn. 2Sžf/1/2015 zo dňa 14.06.2017, ktorým bol správca dane viazaný. Správca dane nepostupoval svojvoľne ani nezákonne, postupoval v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že ,,V prípade nesúčinnosti žalobcu je na správcovi dane, aby pri určovaní pomeru odpočítateľnej dane zvolil vhodný postup a metódu ...“. Správca dane postupoval v súčinnosti so žalobcom, o čom svedčí obsah administratívneho spisu, výzvy správcu dane, oboznámenia žalobcu a ústne pojednávania. Je absolútne nedôvodná námietka žalobcu, že bez vykonania jediného dôkazu v daňovej kontrole a bez uvedenia zákonného ustanovenia, podľa ktorého správca dane postupoval, neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane tak ako si ho uplatnil v daňovom priznaní. Z obsahu administratívneho spisu je preukázané a táto skutočnosť vyplýva aj z rozhodnutia správcu dane, že si zaobstaral množstvo dôkazov a podľa akých zákonných ustanovení postupoval a rozhodol.
67. K námietke žalobcu, že správca dane požiadal o metodické usmernenie nadriadený orgán, teda Finančné riaditeľstvo SR, čo je podľa žalobcu nezákonným zásahom do rozhodovacej kompetencie prvostupňového daňového orgánu odvolacím orgánom, správny súd uvádza, že nie je takýto postup v rozpore so zákonom, ani žalobca nepoukázal na konkrétne ustanovenie právneho predpisu, ktoré by malo byť takýmto postupom porušené a prípadne aký by malo mať takéto porušenie vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca namietal, že je odňatá možnosť objektívneho a nestranného preskúmania rozhodnutia správcu dane odvolacím orgánom, keďže on sám stanovil postup a závery rozhodujúce pre rozhodnutie prvostupňového orgánu. Ani s touto námietkou sa správny súd nestotožňuje, keďže žalobca ani netvrdil, aby metodické usmernenie a napadnuté rozhodnutie vydala tá istá osoba a takéto ponímanie metodických usmernení by znamenalo, že by v každej jednej veci, ak sa správca dane riadil akýmkoľvek vydaným metodickým usmernením Finančného riaditeľstva SR, tak by bola odňatá možnosť objektívneho a nestranného preskúmania rozhodnutia správcu dane odvolacím orgánom, keďže metodické usmernenia vydáva Finančné riaditeľstvo SR, ktoré je aj odvolacím orgánom.
68. S touto námietkou žalobcu sa vysporiadal správca dane v rozhodnutí na str. 108, a keďže rozhodnutie správcu dane a žalovaného tvoria jeden celok, preto je nedôvodná námietka žalobcu, že sa s ňou nezaoberal žalovaný v napadnutom rozhodnutí.
69. Napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore so závermi uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/1/2015 zo dňa 14.06.2017. Žalobca namieta, že správca dane nezohľadnil judikatúru Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach, ako mu to stanovil aj Najvyšší súd SR, avšak ani žalobca nepoukazuje na konkrétnu judikatúru, ktorá by bola aplikovateľná v danej právnej veci.
70. Správca dane porovnal objem finančných prostriedkov z kontraktov, príspevkov, ktoré žalobca účtuje na účty 681, 683, a 687 (t.j. finančných prostriedkov, ktoré nie sú odmenou za dodaný tovar/službu od príjemcu plnenia, ale sú poskytované napr. zriaďovateľom na plnenie úloh v zmysle zriaďovacej listiny, dary, sponzorské príspevky a pod.) s príjmami z ekonomickej činnosti, ktoré sú uvádzané v daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty v riadkoch 03 a 13 resp. 15, a považoval za objektívne kritérium pre stanovenie rozsahu použitia pre účely výpočtu pomernej časti odpočítanej dane podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. u obstaraných tovarov/služieb, ktoré boli pri obstaraní určené na použitie na verejnoprospešnú činnosť ako aj ekonomickú činnosť.
71. Žalobca v žalobe poukazuje na príjem na účte 681 (výnosy z bežných transferov zo ŠR) a uvádza na prefinancovanie hlavne akých činností slúži. Tieto činnosti vymenúva a poukazuje, že je z týchto činností tiež dosahovaný príjem, ktorý je zdaňovaný daňou na výstupe. Taktiež príjem na účte 683 (výnosy z bežných transferov od ostatných subjektov verejnej správy) a príjmy na účte 687 (výnosy z bežných transferov od ostatných subjektov mimo verejnej správy) výstupom sú príjmy zdaňované daňou na výstupe.
72. Už z pomenovania jednotlivých činnosti, ktoré žalobca v žalobe v bode 11 vymenováva, vyplýva že účelom týchto činností nie je dosahovať príjem, ale ide o verejnoprospešnú činností ako napr. starostlivosť o šport, turistiku a táboriská, údržba turistických chodníkov, čistenie územia od odpadu a pod. Pokiaľ vedľajším produktom výstupom týchto činností boli príjmy ako tvrdí žalobca, žalobca mohol a mal zohľadniť túto skutočnosť do spôsobu/metódy výpočtu pomerného odpočítania dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH. Žalobca tieto skutočnosti sám nezohľadnil v pomernom odpočítaní dane, napriek tomu, že bol správcom dane vyzývaný.
73. Žalobca uvádza, že správca dane mal použiť závery z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-126/14 Sveda. V tomto smere správny súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/19/2011 zo dňa 25. januára 2012, z ktorého vyplýva : „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní, alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať.“
74. K námietke žalobcu, o chybách a nesprávnych tvrdeniach v tabuľkách, správny súd uvádza, že žalobca neuviedol ktorých konkrétnych účtovných dokladov sa táto žalobná námietka týka.
75. Správca dane sa zaoberal tvrdeniami žalobcu, že všetky nadobudnuté tovary a služby sú použité výhradne na podnikateľskú činnosť, v rozhodnutí na str. 67.
76. Správca dane pri výpočte pomernej časti odpočítanej dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH prihliadol na výpočet pre daňový subjekt ten najvýhodnejší, a to na výpočet za obdobie rokov 2008 až 2010, t.j. na %-ne použitie na iný účel ako na podnikanie vo výške 27,66 % a na %-ne použitie na podnikanie vo výške 72,34 %.
77. Žalobca namietal, že správca dane použil koeficient svojvoľne, preto je spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane nezákonný. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 2Sžf/1/2015 zo dňa 14.06.2017 konštatoval, že ,,Slovenská právna norma neobsahuje konkrétny spôsob určenia pomeru odpočítateľnej dane určeného na základe rozsahu použitia na podnikanie vo vzťahu k celkovému rozsahu použitia. V prípade absencie takejto úpravy je povinnosťou orgánov Slovenskej republiky postupovať v intenciách všeobecných zásad daňového konania postupom ktorého výber bude riadne odôvodnený a následne preskúmateľný. V prípade nesúčinnosti žalobcu je na správcovi dane, aby pri určovaní pomeru odpočítateľnej dane zvolil vhodný postup a metódu, pričom podľa názoru najvyššieho súdu nie je limitovaný iba postupmi, ktoré sú výslovne upravené v ZoDPH. V prípade absencie vnútroštátnej úpravy je štát (rozhodujúci orgán) povinný zohľadniť obsah medzinárodných zmlúv, čo v konečnom dôsledku vedie k povinnosti postupovať v súlade s judikatúrou SD EÚ v obdobných veciach.“ Vzhľadom k tomu, že slovenská právna úprava neobsahuje konkrétny spôsob určenia pomeru odpočítateľnej dane určeného na základe rozsahu použitia na podnikanie vo vzťahu k celkovému rozsahu použitia, v prípade nesúčinnosti žalobcu, bolo na správcovi dane, aby pri určovaní pomeru
odpočítateľnej dane zvolil vhodný postup a metódu. Správca dane aj takto postupoval, hľadal vhodný spôsob výpočtu pomeru odpočítateľnej dane, ktorý aj náležite odôvodnil.
78. V bode 13 žaloby žalobca poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora C-98/98, čl. 13 Smernice Rady č. 2008/8/ES a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/17/2009 zo dňa 07.04.2011, neuvádza však aké majú spoločné prvky citované rozhodnutia s prejednávanou vecou a ako sú aplikovateľné na daný skutkový stav.
79. Žalobca uvádza, že tvrdenie správcu dane v protokole, že žalobca si neurčil pomer resp. percentuálnu využiteľnosť nakupovaného tovaru, služieb a majetku a následne aj sumu odpočítanej dane, nie je pravdivé a poukazuje na vyjadrenie k výzve zo dňa 05.03.2019. Z obsahu tejto výzvy vyplýva, že žalobca nesúhlasil s názorom, že je povinný uplatňovať pomerné odpočítanie dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH, okrem oslobodených činností § 38 zákona o DPH, všetky ostatné činnosti majú charakter ekonomickej činnosti podľa zákona o DPH (§ 3 zákona o DPH), preto uplatňuje pomerné odpočítanie dane podľa § 50 zákona o DPH. Žalobca teda nesúhlasil, že je povinný uplatňovať pomerné odpočítanie dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH, preto ani neurčil pomer odpočítania dane zodpovedajúci rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH, ale postupoval podľa § 50 zákona o DPH.
80. Nakoniec žalobca v žalobe namietal nezákonnosť oznámenia zo dňa 09.04.2019, ktorého predmetom bolo oboznámenie žalobcu o priebehu a výsledkoch dokazovania vo vyrubovacom konaní z dôvodu, že žiadne ustanovenie daňového poriadku správcovi dane neumožňuje vykonanie oboznámenia so zisteniami vo vyrubovacom konaní.
81. Správca dane oznámením termínu ústneho pojednávania zo dňa 09.04.2019 oznámil žalobcovi, že dňa 25.04.2019 o 9.00 hod. sa na Daňovom úrade Prešov, pobočka Poprad, č. dv. 507 uskutoční ústne pojednávanie o priebehu a výsledkoch dokazovania u žalobcu vo vyrubovacom konaní na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011.
82. Z obsahu oznámenia termínu ústneho pojednávania zo dňa 09.04.2019 vyplýva, že správca dane oznámil žalobcovi termín ústneho pojednávania. Nebolo predmetom tohto oznámenia oboznámenie žalobcu o priebehu a výsledkoch dokazovania vo vyrubovacom konaní ako tvrdí žalobca.
83. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR vyplýva, že úlohou súdu nie je argumentovať ku každej žalobcom vznesenej žalobnej námietke, ale vysporiadať sa s tými, ktoré sú pre konanie podstatnými. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Sžo/24/2013 zo dňa 18.06.2014 uviedol, že súčasťou základného práva účastníka na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo „na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“. Zároveň uviedol, že všeobecný súd „nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam“. Následne uviedol, že rozhodnutie musí „obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky“. Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako uviedol: „Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: ... „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Sžo/24/2013 zo dňa 18.06.2014 uviedol: „Európsky súd pre ľudské práva, ale zároveň pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“.
84. Na základe vyššie uvedených skutočností, správny súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
85. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP. Žalobca nemá právo na náhradu trov konania, keďže v konaní nebol úspešný a u žalovaného nezistil osobitné dôvody vedúce k priznaniu náhrady trov konania.
86. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť na Najvyšší správny súd SR a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť: označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len ,,sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
(1)Ak tento zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a)ktorému správnemu súdu je určené, b)kto ho robí, c)ktorej veci sa týka, d)čo sa ním sleduje a e)podpis.
(2)Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.
(1)Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a)na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c)účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d)v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e)vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f)nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g)rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h)sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i)nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j)podanie bolo nezákonne odmietnuté.
(2)Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).