Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_20CoP-170-2021.pdf
PDF · 254.7 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoP/170/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a Mgr. Patrície Železníkovej v právnej veci maloletého dieťaťa Z. A., narodená dňa XX.XX.XXXX, štátna občianka Českej republiky a Slovenskej republiky, bytom u matky, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odbor sociálnych vecí a rodiny, oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, so sídlom: Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov, matky D. H., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom: H. O. XXXX/XA, XXX XX B., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpenej Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., so sídlom: Dvořákovo námestie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471 a otca X. A., narodeného dňa XX.XX.XXXX, bytom: I. XX, XXX XX I. - O., Č. J., štátny občan Českej republiky, zastúpeného CLC advokátskou kanceláriou s.r.o., so sídlom: Panenská 18, 811 03 Bratislava, IČO: 36 707 856, v konaní o návrhu navrhovateľa, otca maloletého dieťaťa na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 15. februára 2021, č.k. 3P/78/2020-514, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 15. februára 2021, č. k. 3P/78/2020-514 p o t v r d z u j e.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 15. februára 2021, č. k. 3P/78/2020-514, nariadil návrat maloletého dieťaťa Z. A., narodenej dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „maloleté dieťa“), do krajiny obvyklého pobytu do Českej republiky. Druhým výrokom súd prvej inštancie nariadil matke maloletého dieťaťa D. H., narodenej dňa XX.XX.XXXX, aby maloleté dieťa navrátila na územie Českej republiky do 5 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. V prípade, že matka maloleté dieťa v súlade s výrokom II. uznesenia na územie Českej republiky nenavráti, súd prvej inštancie umožnil otcovi maloletého dieťaťa X. A., nar. XX.XX.XXXX po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať, za účelom jeho návratu do krajiny obvyklého pobytu, t.j. na územie Českej republiky. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia uviedol, že návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 27.11.2020 sa navrhovateľ, otec maloletého dieťaťa Z. A., narodenej dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „maloletá alebo maloletá Z.“), X. A., narodený dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „otec“) domáhal vydania uznesenia o nariadení návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu, do Českej republiky. Súdu navrhol nariadiť matke D. H., narodenej dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „matka“), aby maloletú Z. navrátila na územie Českej republiky do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o nariadení návratu maloletej. Pre prípad, že matka maloleté dieťa v stanovenej lehote na územie Českej republiky nenavráti, navrhol oprávniť otca maloleté dieťa prevziať, za účelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého
pobytu maloletého dieťaťa na územie Českej republiky. O trovách konania navrhol rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
3. Návrh odôvodnil navrhovateľ tým, že maloletá Z. mala pred navrhovateľom tvrdeným neoprávneným premiestnením matkou v období okolo 20.07.2020 obvyklý pobyt v Českej republike. Manželstvo rodičov maloletej bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Praha - Západ, sp. zn. 18C/174/2017. Rozsudkom tohto súdu, sp. zn. 29Nc/54/2019, sp. zn. 29 PaNc/312/2017 a sp. zn. 29PaNc/558-560/2018 zo dňa 23.10.2018, právoplatným v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prahe zo dňa 13.03.2019, sp. zn. 100Co/35/2019 bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky. Styk otca s maloletou bol upravený tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletou Z. od štvrtka v nepárnom kalendárnom týždni od 09.00 hod. do pondelka párneho kalendárneho týždňa do 17.30 hod. s tým, že miestom prevzatia a odovzdania maloletej je bydlisko matky. Maloletá mala so súhlasom otca bydlisko na adrese V. Q. XXXX/XX v X., v časti B.. Obvodný súd pre Prahu 6 vydal dňa 12.08.2020 uznesenie sp.zn. 0Nc/29015/2020-1018, ktorým matke neodkladným opatrením uložil povinnosť zdržať sa vycestovania spoločne s maloletou do zahraničia na dobu dlhšiu ako päť dní bez písomného súhlasu otca. Okresný súd Bratislava IV, na ktorý sa matka obrátila s návrhom na prenesenie príslušnosti súdu spolu s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia, nahradenie súhlasu otca s návštevou predškolského zariadenia v B., dňa 05.11.2020 o návrhu matky rozhodol uznesením č.k. 17P/69/2020-167, ktorým návrh matky zamietol. V odôvodnení poukázal na otáznu oprávnenosť matkou tvrdeného obvyklého pobytu maloletej na území Slovenskej republiky v B. a to práve s prihliadnutím na neodkladné opatrenie nariadené českým súdom (opísané vyššie). Odvolávajúc sa na uvedené, navrhovateľ, otec maloletej zhrnul, že maloletá sa v Slovenskej republike zdržiava bez jeho súhlasu a pobyt maloletej na území Slovenskej republiky, ktorá nie je krajinou jej obvyklého pobytu je preto neoprávnený a nie je v záujme maloletej.
4. Matka sa k návrhu otca vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 16.12.2020. S návrhom navrhovateľa na návrat maloletej do Českej republiky nesúhlasila a žiadala ho ako nedôvodný zamietnuť. Tvrdila, že maloletá mala síce po svojom narodení obvyklý pobyt v Českej republike, tento sa však mal zmeniť postupným vývojom. Maloletá má mať aktuálne obvyklý pobyt v Slovenskej republike. Podľa matky došlo k zmene postupne a so súhlasom a s vedomím otca. Matka nepopierala, že Z. sa narodila a žila v Česku s matkou a otcom. Na rozdiel od otca ale tvrdila, rodina nežila v spoločnej domácnosti. Matka od narodenia dcéry bývala vo svojom byte v Q., v Českej republike, okrem času tráveného na Slovensku. Otec žil v mieste svojho trvalého pobytu v I. v Českej republike. Napriek tomu, mala maloletá bližšiu väzbu s Českou republikou ako Slovenskou republikou, odvíjajúc túto skutočnosť vzhľadom na útly vek maloletej od obvyklého pobytu rodičov, ktorí bol v tom času v prípade obidvoch v Českej republike. Postupne však maloletá začala bývať striedavo v Česku a na Slovensku, pretože matka pracovala striedavo v X. a v B.. Matka ako zamestnankyňa T., v pracovnej pozícií letušky, neskôr koordinátorky letov mala od roku 2007 do 2020 dve miesta výkonu práce a to súčasne v X. a v B.. Čas, ktorý maloletá s matkou trávila na Slovensku sa rokmi čo do počtu dní v roku zvyšoval, čo matka považovala za prirodzený vývoj vyplývajúci z plnenia jej pracovných povinností. Matka poukazovala na to, že od apríla roku 2019, kedy jej bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti a bol upravený styk otca s maloletou, začali sa s dcérou zdržiavať na Slovensku viac, ako kedykoľvek predtým. V zmysle tvrdení matky sa mala začať meniť nielen dĺžka, ale aj kvalita pobytu. Od apríla 2019 navštevuje maloletá v B. tanečné lekcie a od septembra 2019 aj kurz plávania. Od apríla 2019 sa maloletá pravidelne stretáva na Slovensku a je v úzkom kontakte so svojou rodinou, vrátane niekoľkých detí. Okrem rodiny tu má aj rovesnícke väzby. Maloletá trávi podľa matky prakticky všetok čas na Slovensku. V Česku má tráviť čas iba kvôli styku s otcom, prebiehajúcom v Českej republike. Matka odvíjala obvyklý pobyt maloletej, s poukazom na jej vek, štyri roky od matky, ktorej bola zverená do osobnej starostlivosti a ktorú nasleduje. Od začiatku roka 2020 matka pracovne pôsobí výlučne v B.. O zámere matky usadiť sa na Slovensku, má svedčiť okrem novej pracovnej zmluvy (s organizačnou zložkou spoločnosti T. V. B.) aj fakt, že matka kupuje byt v novostavbe A.Q. v I. B.. Maloletú matka v B. prihlásila do materskej školy. Matka z predmetných skutočností odvodila, že kvalita pobytu maloletej v Slovenskej republike sa podstatne zmenila a od apríla 2019 preto malo dôjsť k zmene miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa z Českej republiky na Slovenskú republiku. Otec podľa matky súhlasil s tým, že maloletá bude tráviť väčšinu času s matkou na Slovensku. Tento záver odôvodňovala tým, že otec je o každom pobyte dieťaťa na Slovensku informovaný, ani raz ho nenamietal a teda ho akceptuje. Namietala tiež, že návrh podal otec viac ako rok po údajnom premiestnení maloletej (apríl 2019), pričom sa maloletá mala už zžiť s novým prostredím v B., čo podľa matky vylučuje možnosť nariadenia návratu v zmysle návrhu otca.
5. Kolízny opatrovník ako zástupca maloletej Z. v konaní vo svojom prednese na pojednávaní konanom dňa 15.02.2021 vo vzťahu k návrhu vo veci samej, pridŕžajúc sa písomného vyjadrenia zo dňa 09.12.2020 zastal názor, že krajinou obvyklého pobytu maloletej Z. je Česká republika, kde sa maloletá narodila a vyrastala. Z písomného vyjadrenia kolízneho opatrovníka zo dňa 09.12.2020, vychádzajúceho z prešetrenia pomerov maloletej u matky v Slovenskej republike a rozhovoru s matkou zo dňa 07.12.2020 vyplynulo, že matka návrat s maloletou do Českej republiky neplánuje, ale dodržuje a aj naďalej bude dodržiavať rozhodnutie súdu o styku otca s maloletou a nie je v jej záujme otcovi v styku brániť. Maloletá je s otcom v pravidelnom kontakte podľa rozhodnutia súdu (v Českej republike). Otcovi ponúkala kontakt s dcérou aj nad rámec rozhodnutia, čo otec údajne odmietol. Podľa slov matky, bol otec vždy vopred informovaný o jej cestách s maloletou na územie Slovenskej republiky. Matka sa tiež pred kolíznym opatrovníkom vyjadrila, že maloletú prihlásila do materskej školy v B.. Na jar 2020 kvôli pandémii Covid 19 zaviedla materská škola dištančné štúdium. Matka mala záujem o pokračovanie v dištančnom štúdiu aj od septembra 2020 a to z dôvodu nesúhlasu otca s návštevou predškolského zariadenia na Slovensku. Vzhľadom na obnovenie riadneho režimu škôlka návštevu dištančnou formou maloletej neumožnila, maloletá preto škôlku na Slovensku nenavštevuje.
6. Súd prvej inštancie svoje uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, čl. 1, čl. 3, čl. 12, čl. 13, čl. 19, Haagskeho dohovoru, § 2 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a vecne tým, v rámci návratového konania súd rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu navrátené alebo nie. V konaní súd teda nerozhoduje o starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa ani o styku rodičov s dieťaťom. Právna úprava obsiahnutá v Dohovore je jasná a striktná. V prípade, že súd ustáli, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roku od neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v článku 13 Dohovoru. Výnimky podľa článku 13 je pritom potrebné v zmysle Dohovoru vykladať reštriktívne a mať pri jeho aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate ide proti hlavným cieľom Dohovoru.
7. Návratové konanie ako výslovne vyplýva zo znenia Dohovoru (článok 19) nie je svojou povahou konanie vo veci samej, teda konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale má charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby, či záujmy. Súd v konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru (súvisí s ustanovením § 123 CMP).
8. Dokazovanie v predmetnom konaní preto súd prvej inštancie zameral a vykonal v rozsahu potrebnom výlučne na zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie maloletej neoprávnené, s čím v súvislosti bolo potrebné odpovedať predovšetkým na otázky, aká je krajina obvyklého pobytu maloletej Z., či otec nadobudol a skutočne vykonával opatrovnícke právo k maloletej a či bolo premiestnenie maloletej matkou neoprávnené.
9. V súvislosti s ustálením krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa ako jedným z kritérií pre možnosť postupu podľa Haagskeho dohovoru, vychádzal súd zo skutočností nesporne zistených v priebehu dokazovania, na základe ktorých prijal súd záver, že krajinou obvyklého pobytu maloletej Z. bezprostredne pred jej premiestnením na územie Slovenskej republiky bola Česká republika. Z listinných dôkazov predložených súdu navrhovateľom, ale aj matkou, výpovedí obidvoch rodičov mal súd prvej inštancie za zistené, že maloletá bezprostredne pred jej premiestnením z Českej republiky na územie Slovenskej republiky matkou bez súhlasu otca ku dňu 01.08.2020 žila v spoločnej domácnosti s matkou v Českej republike, v hlavnom meste X., na adrese V. Q. XXXX/XX, mestská časť B.. Bydlisko bolo určené dohodou rodičov, teda so súhlasom otca. Maloletá pochádza z manželského zväzku rodičov, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Praha - Západ, sp. zn. 18C/174/2017, Česká republika. Rozsudkom tamojšieho súdu, sp. zn. 29Nc/54/2019, sp. zn. 29 PaNc/312/2017 a sp. zn. 29PaNc/558-560/2018 zo dňa 23.10.2018, právoplatným v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prahe zo dňa 13.03.2019, sp. zn. 100Co/35/2019 bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky. Otec je podľa rozsudku oprávnený stretávať sa s maloletou Z. od štvrtka v nepárnom kalendárnom týždni od 09.00 hod. do pondelka párneho kalendárneho týždňa do 17.30 hod. s tým, že miestom prevzatia a
odovzdania maloletej je bydlisko matky. Vo veci opatrovníckej rozhodoval o maloletej neskôr Obvodný súd pre Prahu 6 (v súvislosti so zmenou miestnej príslušnosti pre presťahovanie maloletej s matkou do X. X, B.), ktorý uznesením zo dňa 12.08.2020, č.k. 0Nc 29015/2020-1018 uložil matke neodkladným opatrením povinnosť zdržať sa vycestovania spoločne s maloletou do zahraničia na dobu dlhšiu ako päť dní bez písomného súhlasu otca. Uznesenie bolo potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu, Mestského súdu Praha zo dňa 26.10.2020 (vyplýva z č. l. 377, zápisnica o pojednávaní). Matka, ktorá obvyklý pobyt maloletej Z. v Českej republike spochybňovala, tvrdiac, že v apríli 2019 došlo k zmene obvyklého pobytu maloletej sústredením centra životných záujmov maloletej na územie Slovenskej republiky, pričom poukazovala na sumarizáciu časových období strávených s maloletou Z. na Slovensku a v Českej republike od roku 2016 (de facto od narodenia do roku 2020), svoje tvrdenia v tomto smere nepreukázala a to práve aj s poukazom na dotknuté rozhodnutia českých súdov. Zvlášť významným vo vzťahu k posúdeniu otázky krajiny obvyklého pobytu maloletej je rozhodnutie Obvodného súdu pre Prahu 6, sp. zn. 0Nc/29015/2020-1018 zo dňa 12.08.2020 v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu, Mestského súdu v Prahe zo dňa 26.10.2020, ukladajúce neodkladným opatrením de jure obmedzenie vycestovania maloletej do zahraničia s matkou bez písomného súhlasu na dobu dlhšiu ako päť dní. Český súd práve prostredníctvom dotknutých rozhodnutí vykonával svoju právomoc opatrovníckeho súdu, s cieľom zamedziť aktivitu matky smerujúcu k premiestneniu maloletej do zahraničia bez súhlasu otca.
10. Súd prvej inštancie reflektujúc výsledky vykonaného dokazovania neprisvedčil argumentácii matky založenej na tvrdeniach, že obvyklý pobyt, resp. centrum životných záujmov maloletej Z. sa v apríli 2019 presunul na Slovensko, so zdôrazňovaním faktu, že práve v tom čase sa zmenila kvalita pobytu maloletej na území Slovenskej republiky, čo matka spájala najmä s návštevou záujmových aktivít maloletej na Slovensku, pričom tvrdila, že otec bol o pobytoch maloletej v Slovenskej republike matkou vždy informovaný, na základe čoho nadobudla presvedčenie, že otec so zmenou obvyklého pobytu maloletej súhlasil, resp. ho akceptoval. Otec v konaní skutočnosť, že o cestách maloletej na Slovensko vedel nespochybňoval, dôvodne ho však vnímal ako spôsob života maloletej, ktorá pre slovenský pôvod matky trávila prirodzene čas aj na Slovensku v podstate od narodenia. Všetky podstatné rozhodnutia o dieťati boli vydané príslušnými súdmi v Českej republike, styk otca s maloletou prebiehal výlučne v Českej republike, otec preto nemal v podstate ako nadobudnúť vedomosť, že matka maloletú natrvalo premiestnila na územie Slovenska. V kontexte vykonaných dôkazov nemôže obstáť tvrdenie, že otec zmenu pobytu akceptoval, resp. sa s ňou zmieril. Pochybnosti o obvyklom pobyte maloletej v Českej republike nemal ani príslušný český súd, ktorý, ako už súd uviedol na viacerých miestach v auguste 2020 a následne odvolací súd v októbri 2020 uložil matke povinnosť zdržať sa vycestovania s maloletou do zahraničia na dobu dlhšiu ako päť dní. Právomoc súdu v Českej republike nenamietala ani samotná matka, zastúpená v predmetnom konaní advokátom, bezpochyby znalým práva. Je preto dôvodné predpokladať, že v prípade, že obvyklý pobyt maloletej by sa v apríli 2019 skutočne a v súlade s právom zmenil v prospech Slovenskej republiky, tak ako to v tomto konaní tvrdí matka, použila by túto právnu skutočnosť v konaní pred dotknutom českým súdom.
11. Opierajúc sa o vykonané dôkazy vyhodnotené v predchádzajúcich odsekoch, konajúci súd ustálil ako krajinu obvyklého pobytu maloletého dieťaťa bezprostredne pred jej premiestením matkou na územie Slovenskej republiky, Českú republiku. V prospech uvedeného záveru svedčia aj už podrobne odôvodnené zistené skutočnosti a to, že maloletá sa v Českej republike, v X. narodila rodičom, ktorí boli manželmi, na čas po rozvode rozhodol o opatrovníckych právach k maloletej príslušný súd Českej republiky, nielen otec, ale aj matka vlastnili v Českej republike nehnuteľnosť, pracovali tam. Obvyklý pobyt v Českej republike nadobudla maloletá na základe dohody rodičov, pričom jurisdikciu nad maloletou vo vzťahu k rozhodovaniu o opatrovníckych právach vykonáva doposiaľ príslušný súd Českej republiky.
12. V druhom rade sa súd vysporiadal s otázkou nadobudnutia a výkonu opatrovníckeho práva k maloletému dieťaťu. Podľa článku 5 Dohovoru sa opatrovníckym právom rozumejú práva, týkajúce sa osobnej starostlivosti o dieťa, a najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Z predložených listinných dôkazov, rodného listu maloletej, rozhodnutím o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode rodičov vydaným v Českej republike, vyvodil konajúci súd jednoznačný záver, že ide o maloleté dieťa ku ktorému nadobudli a vykonávajú opatrovnícke práva obaja rodičia. Otec nadobudol opatrovnícke právo k maloletej zo zákona, toto opatrovnícke právo aj riadne vykonával, bolo tak nad všetky pochybnosti preukázané, že bez súhlasu otca matka nebola oprávnená rozhodnúť
o mieste pobytu maloletého dieťaťa. Na týchto záveroch nemení nič skutočnosť, že maloleté dieťa bolo rozhodnutím opatrovníckeho súdu zverené do osobnej starostlivosti matky.
13. Súdu tak zostalo ustáliť napokon otázku, či premiestnenie maloletej Z. matkou bolo vykonané neoprávnene a je porušením opatrovníckeho práva druhého rodiča, v danom prípade otca. Ako už vyplýva z predchádzajúcich odsekov, neoprávneným premiestnením, alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie opatrovníckeho práva v prípade maloletej nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením, alebo zadržaním a za predpokladu, že to právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností (článok 3 Dohovoru). Súd mal na základe výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, že v danom prípade matka premiestnila maloletú ku dňu 01.08.2020 bez súhlasu otca, resp. opatrovníckeho súdu krajiny obvyklého pobytu maloletých detí. Čas neoprávneného premiestnenia odvodil súd od dátumu, kedy matka definitívne presmerovala svoje pracovné aktivity a uzavrela dodatok k pracovnej zmluve, resp. pracovnú zmluvu s organizačnou zložkou svojho zamestnávateľa T. registrovanou na Slovensku s miestom výkonu práce v B. a tým aj premiestnila dcéru na územie Slovenskej republiky. Aktivity, kroky smerujúce k premiestneniu maloletej na územie Slovenska bez predchádzajúceho súhlasu otca začala podnikať už od februára 2020. Vyplýva to z vyjadrení samotnej matky, obsiahnutých v písomnom vyjadrení kolízneho opatrovníka zo dňa 09.12.2020 (odsek 5 odôvodnenia), z ktorého jednoznačne vyplynulo, že maloletú prihlásila do materskej školy v B., ktorú maloletá začala dištančne navštevovať na jar 2020 (kvôli pandémii Covid 19), po obnovení riadnej prevádzky, od septembra 2020 však materskú školu nemohla navštevovať z dôvodu nesúhlasu otca s návštevou predškolského zariadenia na Slovensku, z čoho je zrejmé, že otec ani v septembri 2020 súhlas s trvalým premiestnením maloletej udeliť odmietol. Predmetná skutočnosť vyvracia aj obranu matky o údajnom zmierení otca s pobytom maloletej na Slovensku, v zmysle akceptácie jeho trvalého charakteru. Od 01.08.2020 tak trvá protiprávny stav neoprávneného premiestnenia maloletej Z. matkou na územie Slovenskej republiky, teda mimo územia krajiny jej obvyklého pobytu. Tieto skutočnosti matka dôkazmi spôsobilými preukázať súhlas otca s premiestnením dieťaťa na územie Slovenskej republiky nespochybnila.
14. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že navrhovateľ, otec maloletej Z. podal návrh na nariadenie návratu maloletej do cudziny pri neoprávnenom premiestnení, resp. zadržaní na súd dňa 27.11.2020, vzhľadom k čomu nebolo sporným, že jednoročná lehota daná ustanovením článku 12 Dohovoru bola v danom prípade splnená. Ako už bolo uvedené súd prvej inštancie si neosvojil argumentáciu matky, že k podaniu návrhu zo strany otca došlo po uplynutí jednoročnej lehoty, tvrdiac pritom, že k zmene obvyklého pobytu maloletej malo dôjsť v apríli 2019, kedy sa mala zmeniť kvalita pobytu maloletej na Slovensku, čo matka odvíjala najmä od skutočnosti, že maloletá začala na Slovensku navštevovať záujmové aktivity a zvýšil sa tiež počet dní trávených maloletou na Slovensku.
15. Poukazujúc na všetky zistené skutočnosti, právne normy a ne nadväzujúce právne závery súdu odôvodnené v rozhodnutí, posúdil súd prvej inštancie návrh otca ako dôvodný a dospel k jednoznačnému záveru, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky pre nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, na územie Českej republiky. Sumarizujúc všetky závery týkajúce sa zisteného skutočného stavu veci zastával súd názor, že okamžitý návrat maloletého dieťaťa do krajiny jej obvyklého pobytu je v danom prípade v jej najlepšom záujme, preto súd prvej inštancie rozhodol tak, že nariadil návrat maloletého dieťaťa Z. A.Í. do krajiny je obvyklého pobytu do Českej republiky v znení výroku rozhodnutia.
16. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.
17. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie matka prostredníctvom svojho právneho zástupcu s odôvodnením, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že matka začala vykonávať kroky smerujúce k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR od februára 2020. V skutočnosti totiž matka vykonávala kroky za účelom premiestnenia maloletého dieťaťa
na územie SR už od apríla 2019. Matka má za to, že napádané uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nesprávne právne posúdenie vidí matka v tom, že súd nesprávne právne posúdil otázku, kedy došlo k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR. Súd prvej inštancie tvrdí, že k premiestneniu maloletého dieťaťa došlo vtedy, keď matka definitívne presmerovala svoje pracovné aktivity na územie SR, a to konkrétne dňa 01.08.2020. Matka má za to, že k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR došlo skôr, a to v období od apríla do júla 2019. Matka má za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku, či bolo premiestnenie maloletého dieťaťa na územie SR neoprávnené. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že premiestnenie maloletého dieťaťa na územie SR bolo neoprávnené, keďže sa uskutočnilo bez súhlasu otca. Matka má za to, že premiestnenie maloletého dieťaťa na územie SR nemohlo byť neoprávnené, keďže s týmto premiestnením dal otec konkludentný súhlas. Pri svojom rozhodovaní súd prvej inštancie opomenul aplikovať čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Súd sa totiž pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal najlepším záujmom maloletého dieťaťa. Matka je presvedčená, že ak by súd posúdil tento prípad z pohľadu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, nemohol by nariadiť jeho navrátenie. Kroky smerujúce k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR začala matka vykonávať od apríla 2019. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že jedinou skutočnosťou, na ktorej súd prvej inštancie založil svoje zistenie, že matka začala vykonávať kroky smerujúce k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR bolo prihlásenie maloletého dieťaťa do materskej školy v B.. Toto zistenie súdu prvej inštancie je však nesprávne. Je tomu tak preto, že k prihláseniu maloletého dieťaťa do materskej školy v SR, ako aj k vykonaniu ďalších konkrétnych krokov smerujúcich k trvalému premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR zo strany matky došlo už podstatne skôr, a to konkrétne v období od apríla do júla 2019. Rozhodnutie matky premiestniť maloleté dieťa na územie SR sa zrodilo ešte skôr ako v apríli 2019. Preukazuje to skutočnosť, že matka už júni 2018 uzavrela zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu v B. - konkrétne v I. B.. Následne, v období od apríla do júla 2019, matka vykonala nasledovné podstatné kroky smerujúce k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR a to, že matka začala s maloletým dieťaťom tráviť podstatne viac času v SR ako kedykoľvek predtým; matka s maloletým dieťaťom si počas roku 2019 začali budovať a prehlbovať čoraz silnejšie citové väzby s osobami pre nich blízkymi; matka maloleté dieťa v apríli 2019 prihlásila do materskej školy v B.; matka maloleté dieťa v apríli 2019 prihlásila na tanečný kurz; matka maloleté dieťa v júli 2019 prihlásila na kurz plávania. Maloleté dieťa sa v SR nachádzalo v roku 2016 - 74 dní z možných 277 dní, keďže maloleté dieťa sa narodilo dňa XX.XX.XXXX, v roku 2017 - 84 dní, v roku 2018 - 87 dní, v roku 2019 - 121 dní a v roku 2020 - 182 dní. V apríli roku 2019 bolo maloleté dieťa zverené do výlučnej starostlivosti matky a zároveň bol upravený styk otca s maloletým dieťaťom. Od apríla roku 2019 sa matka s maloletou dcérou začali zdržiavať v SR viac, ako kedykoľvek predtým. V ďalšom období sa matka s maloletým dieťaťom zdržiavali v ČR v zásade len (i) za účelom styku maloletého dieťaťa s otcom, (ii) v súvislosti s účasťou matky na súdnych konaniach pred českými súdmi a (iii) z dôvodu pandemických obmedzení. Okrem uvedeného matka s maloletým dieťaťom od apríla 2019 žila a žije v spoločnej domácnosti v B., kde si maloleté dieťa vytvorilo svoj domov. Keďže sa matka s maloletým dieťaťom presťahovali do SR, matka sa rozhodla, že sa budú častejšie stretávať s jej širšou rodinou a blízkymi známymi. Od tohto momentu sa matka a aj maloleté dieťa často a pravidelne stretávajú s ich širšou rodinou, s blízkymi známymi matky a ich deťmi. Spoločne pritom chodievajú na rôzne výlety a inými spôsobmi trávia spolu veľa času. Maloleté dieťa si teda po presťahovaní vybudovalo a prehĺbilo svoje sociálne a emocionálne väzby s jeho širšou rodinou, blízkymi známymi matky a ich deťmi na území SR. Túto skutočnosť potvrdzuje: čestné prehlásenie F.; čestné prehlásenie H.; čestné prehlásenie V. U.; čestné prehlásenie B.; čestné prehlásenie F. F. a L. F.j; čestné prehlásenie F. Z. a P. A.; čestné prehlásenie P. A.; čestné prehlásenie V. B.. Matka sa potom, ako jej bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, rozhodla maloleté dieťa prihlásiť do materskej školy v B.. Maloleté dieťa bolo na základe prihlášky prijaté do materskej školy v B. - a to dňa 30.04.2019. Maloleté dieťa bolo pritom do materskej školy prijaté na školský rok 2019/2020. Matka sa rozhodla maloleté dieťa prihlásiť na tanečný kurz. Maloleté dieťa je teda od apríla 2019 prihlásené na tanečný kurz a tento aj pravidelne navštevuje. Maloleté dieťa je teda od júla 2019 prihlásené na kurzy plávania a tieto aj pravidelne navštevuje. Túto skutočnosť potvrdzuje aj potvrdenie o absolvovaní kurzov plávania. Maloleté dieťa teda od júla 2019 pravidelne navštevuje kurzy plávania v SR. Matka má za to, že nie je preto správny právny záver súdu, že k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR došlo až ku dňu 01.08.2020. K premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR došlo skôr ako dňa 01.08.2020. V prvom rade si dovoľujeme poukázať na to, že otázka ustálenia momentu premiestnenia maloletého dieťaťa je právnou otázkou. Čas premiestnenia súd prvej inštancie odvodil od momentu, kedy matka údajne definitívne presmerovala svoje pracovné aktivity na územie SR a uzavrela dodatok k pracovnej zmluve, resp. pracovnú zmluvu s organizačnou zložkou
svojho zamestnávateľa T. P. registrovanou v SR s miestom výkonu práce v B.. Tým matka podľa súdu prvej inštancie premiestnila aj maloleté dieťa na územie SR. Matka má za to, že k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR došlo podstatne skôr - najneskôr medzi aprílom až júlom 2019. Matka zdôraznila, že premiestnením sa obvyklý pobyt dieťaťa mení. Ak by sa teda obvyklý pobyt dieťaťa nezmenil, nemožno hovoriť ani o premiestnení dieťaťa. K premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR nemohlo dôjsť až ku dňu 01.08.2020. Záver o momente premiestnenia maloletého dieťaťa na územie SR súd prvej inštancie založil na tom, že ku dňu 01.08.2020 matka podľa súdu definitívne presmerovala svoje pracovné aktivity na územie SR. Súd prvej inštancie to vyvodzuje z toho, že dňa 01.08.2020 matka uzavrela dodatok k pracovnej zmluve, resp. pracovnú zmluvu s organizačnou zložkou svojho zamestnávateľa T. P. registrovanou v SR s miestom výkonu práce v B.. Matka v prvom rade poukazuje na to, že tento argument súdu prvej inštancie je zmätočný, keďže matka dňa 01.08.2020 uzavrela iba dodatok k pracovnej zmluve a nie pracovnú zmluvu. Dňa 01.08.2020 matka konkrétne uzavrela dodatok č. 10 k pracovnej zmluve so spoločnosťou T. P. so sídlom v ČR (ďalej len „pôvodná pracovná zmluva“). S organizačnou zložkou tejto spoločnosti umiestnenou v SR uzavrela matka pracovnú zmluvu až dňa 01.10.2020. Od uzavretia dodatku č. 10 k pôvodnej pracovnej zmluve bola miestom výkonu práce matky výlučne B.. To je však irelevantné, keďže obvyklý pobyt dieťaťa sa neurčuje výlučne podľa miesta výkonu práce matky. Navyše, od roku 2015 matka vykonávala pre spoločnosť T. P. prácu na pozícii koordinátor letov (administratíva) s miestom výkonu práce striedavo v B. a v X.. Avšak, aj keby matka nemala ako miesto výkonu práce B., neznamená to, že nedošlo k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR. Matka má za to, maloleté dieťa sa od apríla 2019 pravidelne nachádzalo v SR, vytvorilo si tu sociálne a rodinné väzby, pričom matka vykonala aj ďalšie kroky, ktoré preukazujú premiestnenie maloletého dieťaťa na územie SR - napríklad v apríli 2019 prihlásila maloleté dieťa do materskej školy v SR. Z toho vyplýva, že samotná zmena miesta výkonu práce nespôsobila potrebu preniesť obvyklý pobyt maloletého dieťaťa na územie SR. Zmena miesta výkonu práce bola iba nevyhnutnou súčasťou procesu premiestnenia dieťaťa na územie SR, ktoré však nastalo podstatne skôr. Je pritom nesporné, že maloleté dieťa sa (v určitom rozsahu) zdržiava aj na území ČR, keďže na území ČR dochádza k pravidelnému styku s otcom. To znamená, že aj keby mala matka aj naďalej dve miesta výkonu práce - X. a B. - neznamená to, že obvyklý pobyt dieťaťa je v ČR. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že matka nepreukázala premiestnenie maloletého dieťaťa na územie SR od apríla 2019, matka uviedla, že to, že k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR došlo až 01.08.2020 odvodzuje súd prvej inštancie od momentu, kedy matka údajne definitívne presmerovala svoje pracovné aktivity do B.. Zároveň však súd prvej inštancie v odôvodnení napádaného uznesenia opakovane uvádza, že matka nepreukázala, že maloleté dieťa malo obvyklý pobyt na území SR od apríla 2019. Súd prvej inštancie pritom tento svoj názor zakladá iba na tom, že matka v konaní vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa pred českými súdmi nenamietla miestnu príslušnosť českých súdov. A teda podľa súdu prvej inštancie nenamietla (akceptovala), že v čase rozhodovania českého súdu má maloleté dieťa obvyklý pobyt na území ČR a nie SR. Tento záver súdu prvej inštancie je však nesprávny a navyše aj nelogický. Nesprávny je preto, že matka v konaní pred českými súdmi síce nenamietla ich právomoc, avšak od počiatku tvrdila skutočnosti, z ktorých vyplýva, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa už v čase konania pred českými súdmi bol na území SR. Na tom matka v zásade založila aj svoje odvolanie proti uzneseniu Obvodného súdu pre Prahu 6, ktorým český súd vyhovel návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia, a na ktoré sa opakovane odvoláva aj súd prvej inštancie v napádanom uznesení. Rovnaké skutočnosti následne matka uviedla aj v ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Mestského súdu v Prahe, ktorým bolo potvrdené uznesenie Obvodného súdu pre Prahu 6. Matka v odvolaní a v ústavnej sťažnosti konkrétne uviedla, že maloleté dieťa má od narodenia slovenské občianstvo, má trvalý pobyt na území SR a hovorí slovenským jazykom (aj s otcom); ona sama má v B. kompletné zázemie, rodinu, známych a pracovné povinnosti, keďže miestom výkonu jej práce je B.; s maloletým dieťaťom aj počas vzťahu s otcom trávila všetok voľný čas v B., maloleté dieťa tu navštevovalo aj krúžky - s čím otec súhlasil a nemal voči tomu výhrady; maloleté dieťa je prihlásené na predškolskú dochádzku v B.; maloleté dieťa si na území SR vytvorilo sociálne a rodinné väzby s rodinou matky, ako aj s vlastnými rovesníkmi (kamarátmi). Práve uvedené skutočnosti sú pritom podstatné pri posudzovaní miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Z toho vyplýva, že matka v konaní pred českými súdmi za žiadnych okolností neakceptovala, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa je na území ČR. Práve naopak, uviedla viaceré argumenty, z ktorých vyplýva, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa je na území SR. To platí bez ohľadu na to, že matka nenamietla právomoc českých súdov. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že ak by sa obvyklý pobyt maloletého dieťaťa skutočne v apríli 2019 zmenil v prospech SR, tak by to matka namietala v konaní pred českými súdmi, je teda založené len na jeho subjektívnych dohadoch. Toto tvrdenie totiž ignoruje obsah skutkových tvrdení, ktoré matka v predmetnom konaní uviedla na svoju obranu. Navyše, matka následne podala na Okresnom súde
Bratislava IV návrh na prenesenie právomoci súdu, v ktorom rovnako obšírne zdôvodnila, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa je - a to už od apríla 2019 - na území SR. Argument súdu prvej inštancie, že matka pred českými súdmi nenamietala, že nemajú právomoc, je preto irelevantný. Inak povedané, na posúdenie otázky, kedy došlo k premiestneniu dieťaťa na územie SR nemá žiaden vplyv to, či matka pred českými súdmi namietala alebo nenamietala ich právomoc. Tento argument je navyše nelogický. Je tomu tak preto, že súd prvej inštancie v napádanom uznesení zároveň tvrdí, že k premiestneniu maloletého dieťaťa došlo ku dňu 01.08.2020 - čo je v skutočnosti ešte skôr, ako české súdy vydali rozhodnutie vo veci návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia, na ktoré sa súd prvej inštancie opakovane odvoláva. Súd prvej inštancie teda tvrdí, že maloleté dieťa nemohlo mať pred dňom 01.08.2020 obvyklý pobyt na území SR preto, že matka v konaní pred českými súdmi - ktoré prebiehalo v mesiacoch júl až október 2020 - nenamietala ich právomoc; avšak zároveň tvrdí, že k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR došlo ku dňu 01.08.2020, kedy matka podpísala dodatok č. 10 k pôvodnej pracovnej zmluve a tým údajne definitívne presmerovala svoje pracovné aktivity do B.. Z uvedeného je zrejmé, že súd si protirečí, keďže konanie pred českým súdom prebiehalo v rovnakom období ako matka podpísala dodatok č. 10 k pracovnej zmluve. Dokonca, rozhodnutie Obvodného súdu pre Prahu 6 bolo vydané až po podpise tohto dodatku - a to dňa 12.08.2020. Aj to dokazuje, že skutočnosť, že matka v konaní pred českými súdmi nenamietala ich právomoc, logicky nemohlo mať žiaden vplyv na zodpovedanie otázky, kde bol v čase tohto súdneho konania obvyklý pobyt maloletého dieťaťa. Pre posúdenie tejto otázky sú totiž podstatné iné skutočnosti. V apríli roku 2019 bolo maloleté dieťa zverené do výlučnej starostlivosti matky a zároveň bol upravený styk otca s maloletým dieťaťom. Od apríla roku 2019 sa matka s maloletým dieťaťom začali zdržiavať v SR viac, ako kedykoľvek predtým. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že matka sa s maloletým dieťaťom zdržiavala v SR v roku 2018 len 87 dní, pričom v roku 2019 to už bolo 121 a v roku 2020 to je už viac ako 182 dní. Teda, od apríla 2019 sa začal pobyt matky s maloletým dieťaťom v SR predlžovať. Matka zdôraznila, že čas strávený v krajine obvyklého pobytu nie je jediným kritériom a najmä nie je najpodstatnejším kritériom. Napriek tomu platí, že minimálne od apríla 2019 je podmienka fyzickej prítomnosti maloletého dieťaťa v SR nesporne naplnená. Keďže maloleté dieťa má v súčasnosti ešte len 5 rokov - pričom v čase jeho premiestnenia na územie SR malo len 4 roky - tak nasleduje matku, ktorej bolo zverené do výlučnej osobnej starostlivosti. Podmienky a dôvody pobytu maloletého dieťaťa v SR sa preto odvíjajú od matky. Dôvod pobytu matky v ČR súvisel s jej zamestnaním v spoločnosti T. P. na pozícii palubný sprievodca (letuška) od roku 2007. Neskôr, od roku 2015 matka vykonávala pre spoločnosť T. P. prácu na pozícii koordinátor letov (administratíva) s miestom výkonu práce striedavo v B. a v X.. Od začiatku roka 2020 je pracovné pôsobenie matky výlučne v B.. O zámere matky usadiť sa v SR natrvalo svedčí, okrem novej pracovnej zmluvy matky, aj fakt, že matka kúpila byt v novostavbe projektu A. v I. B. - pričom k podpisu zmluvy o budúcej zmluve došlo už v júni 2018. V súčasnosti majú matka a maloleté dieťa v tomto byte aj trvalý pobyt. Podľa judikatúry SD EÚ pritom platí, že zámer rodičov usadiť sa s dieťaťom v inom členskom štáte sa môže prejaviť aj kúpou alebo nájmom bytu. Okrem toho, že sa pobyt matky s maloletým dieťaťom v SR začal predlžovať, začala sa meniť aj jeho kvalita - maloleté dieťa sa začalo začleňovať do sociálneho a rodinného prostredia v SR. Väzba maloletého dieťaťa na SR nie je iba sociálna a rodinná. Maloleté dieťa totiž hovorí slovenským jazykom a má (aj) slovenského občianstvo. To znamená, že je preukázaná aj ďalšia skutočnosť, ktorá podľa judikatúry prispieva k prijatiu záveru o tom, že miestom obvyklého pobytu maloletého dieťaťa je - a podľa matky už od apríla 2019 bolo - územie SR. Maloletá aktuálne navštevuje materskú školu na ulici O. v B. - I. B.. Ide o materskú školu, ktorá sa nachádza v mieste aktuálneho bydliska maloletého dieťaťa a matky v SR. Zo všetkých skutočností a dôkazov uvedených v tomto bode tejto časti odvolania bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR došlo už v období od apríla do júla 2019. Najneskôr v júli 2019 totiž maloleté dieťa malo (a doteraz stále má) svoj domov v SR, kde žije spoločne s matkou; pevné rodinné väzby s rodinou matky, vrátane rodinných príslušníkov vo veku maloletého dieťaťa; pevné sociálne väzby so známymi matky a ich deťmi; ako aj s kamarátmi, s ktorými sa stretáva v materskej škole a v rámci záujmových krúžkov; zabezpečené miesto v materskej škole; tanečný kurz a kurz plávania. Na rozdiel od SR maloletá nemá v ČR inú rodinu okrem otca, žiadnych kamarátov, známych a ani záujmové krúžky. Maloletú teda spája a aj spájal s ČR jedine otec. Navyše od apríla 2019, pokiaľ maloletá aj navštevuje ČR, je to výlučne za účelom realizácie styku s otcom. Od augusta 2020 matka s maloletou pritom navštevujú ČR aj za účelom dodržania uznesenia o neodkladnom opatrení, ktorým súd zakázal matke vycestovať s maloletou z ČR do zahraničia na viac ako 5 dní. Tieto návštevy ČR sú však iba krátkodobé, na 1 noc, a nemajú charakter plnohodnotného bývania. Nie je preto pravdivý záver súdu prvej inštancie, že k premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR došlo až 01.08.2020, kedy matka podľa súdu prvej inštancie údajne definitívne presmerovala svoje pracovné aktivity na územie SR - do B.. Vyššie uvedené skutočnosti preukazujú/
že väzby maloletého dieťaťa na SR, ktoré determinujú posúdenie otázky jeho obvyklého pobytu - boli ustálené podstatne skôr ako dňa 01.08.2020, konkrétne už v období od apríla do júla 2019. Navyše to, že k premiestneniu maloletého dieťaťa došlo už v apríli 2019 dokonca potvrdzuje aj samotný otec. Vyplýva to z jeho výsluchu, ktorý sa konal na pojednávaní dňa 03.02.2021. Otec konkrétne uviedol, že zrejme od apríla 2019 sa matka začala pripravovať na premiestnenie. Je pritom irelevantné, že otec tvrdí, že matka sa iba začala pripravovať na premiestnenie. Relevantné je to, že aj podľa otca už v apríli 2019 existovali skutočnosti nasvedčujúce tomu, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa sa mení v prospech SR. Keďže k premiestneniu maloletého dieťaťa došlo medzi aprílom a júlom 2019, návrh otca bol podaný viac ako rok potom, ako došlo k premiestneniu. V takom prípade je však podstatné skúmať aj to, či sa maloleté dieťa zžilo s novým prostredím. Ak by totiž súd dospel k záveru, že maloleté dieťa sa s novým prostredím zžilo, musel by návrh otca zamietnuť. Matka je presvedčená, že maloleté dieťa sa s novým prostredím zžilo, a preto by mal súd návrh otca zamietnuť. Je tomu tak preto, lebo v takom prípade si dieťa vytvorilo nový obvyklý pobyt a sociálne väzby v inej krajine, ako bola krajina jeho predchádzajúceho obvyklého pobytu. Podľa článku 12 ods. 2 Dohovoru totiž platí, nasledovné: „Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím“.Pre aplikáciu tohto ustanovenia sa teda vyžaduje splnenie nasledovných dvoch podmienok: (i) návrh na nariadenie návratu dieťaťa bol podaný rok potom, ako bolo dieťa premiestnené a súčasne, že (ii) dieťa sa s novým prostredím už zžilo. Súd sa však tejto otázke nevenoval, nakoľko si nesprávne právne posúdil otázku, kedy došlo k premiestneniu maloletého dieťaťa. Podľa súdu k premiestneniu maloletého dieťaťa došlo k 01.08.2020 - a teda návrh otca bol podľa súdu podaný v rámci jedného roka od premiestnenia. Zistenie, či sa maloleté dieťa zžilo s novým prostredím, záleží od toho, či sa maloleté dieťa začlenilo do nového sociálneho prostredia. Keďže sa maloleté dieťa začlenilo do sociálneho prostredia v B., kde aktuálne žije s matkou, podmienka, aby sa maloleté dieťa zžilo s novým prostredím, je teda splnená. Nakoľko (i) bol návrh podaný po uplynutí jedného roka od premiestnenia maloletého dieťaťa a zároveň (ii) sa maloleté dieťa preukázateľne zžilo s novým prostredím, súd nemôže vyhovieť návrhu na navrátenie maloletého dieťaťa do ČR a návrh otca by mal zamietnuť. Matka je navyše presvedčená o tom, že otec súhlasil s tým, že maloleté dieťa bude tráviť väčšinu času s matkou v SR. Súhlas otca vyplýva z toho, že otec bol o každom pobyte maloletého dieťaťa v SR informovaný a ani raz sa proti pobytu maloletého dieťaťa v SR neohradil, a teda ho akceptoval. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany matky došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa na územie SR. To znamená, že podľa súdu prvej inštancie sa premiestnenie maloletého dieťaťa na územie SR uskutočnilo bez súhlasu otca. Tento právny názor súdu prvej inštancie je však nesprávny. Otec totiž o premiestnení maloletého dieťaťa na územie SR vedel a konkludentne s ním súhlasil. K porušeniu práva rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa dochádza vtedy, ak jeden z rodičov sám rozhodne o zmene miesta pobytu dieťaťa, a to mimo štátu, v ktorom má svoj obvyklý pobyt. Ak by však k zmene miesta obvyklého pobytu dieťaťa došlo so súhlasom oboch rodičov, v takom prípade by o neoprávnené premiestnenie nešlo. V prípade maloletého dieťaťa pritom nemôže ísť o neoprávnené premiestnenie, keďže zmena miesta jeho obvyklého pobytu bola vykonaná so súhlasom otca. Otec vedel o pravidelných pobytoch maloletého dieťaťa na území SR, ako aj o navštevovaní krúžkov a súhlasil s tým. Otec si bol už na začiatku vzťahu s matkou vedomý, že matka má dve miesta výkonu práce, čo sa nezmenilo ani po narodení maloletého dieťaťa. Rovnako vedel, že matka bude musieť cestovať z ČR do SR a naopak aj po narodení maloletého dieťaťa. To, že otec si bol už minimálne od roku 2018 vedomý pravidelného cestovania matky s maloletým dieťaťom na územie SR preukazuje aj jeho otázka v zadaní pre súdnu znalkyňu v konaní vedenom pred Okresným súdom Praha - západ pod sp. zn. 29Nc54/2017. Otec sa konkrétne pýtal, že: Je pre neplnoletú Z. vhodné časté cestovanie medzi Českou republikou a Slovenskom? Otec teda už v roku 2018 nesporne vedel o pravidelnom - a teda nie náhodnom cestovaní matky s maloletým dieťaťom na územie SR. Napriek tomu, že otec o každom pobyte maloletého dieťaťa v SR vždy vedel, voči tomuto pobytu nikdy nenamietal - a to ani vtedy, keď sa maloletá začala v roku 2019 zdržiavať v SR čoraz častejšie, začala tu navštevovať záujmové krúžky a pod. Otec teda tento pobyt akceptoval. To, že otec už od počiatku vedel o pravidelných pobytoch maloletého dieťaťa v SR a o jej sociálnych aktivitách počas týchto pobytov dokonca v tomto konaní aj sám potvrdil. V záverečnej reči prednesenej na pojednávaní dňa 15.02.2021 právny zástupca otca totiž doslovne uviedol: V súvislosti s krúžkami, návštevami a aktivitami v SR, poukazujeme na to, že otec súhlasí s voľnočasovými aktivitami maloletej počas pobytu v SR a proti týmto nikdy nenamietal, nakoľko chápe, že sú v jej záujme. Otec teda nielenže vedel o tom, že maloleté dieťa s matkou pravidelne navštevujú SR, ale vedel a súhlasil aj s tým, že maloleté dieťa sa na území SR začleňuje do sociálneho prostredia. Dokonca si bol vedomý toho, že začleňovanie maloletého dieťaťa do sociálneho prostredia je v jeho záujme - a to vzhľadom na pravidelnosť a kvalitu
návštev SR. Otec opakovane tvrdí, že o úmysle matky prihlásiť maloleté dieťa do materskej školy v SR sa dozvedel až v júli 2020, a to na pojednávaní pred českým súdom. To však nie je pravda. Otec sa o tejto skutočnosti dozvedel najneskôr vo februári 2020, kedy matka túto skutočnosť uviedla na pojednávaní pred Úradom Mestskej časti Praha 6, oddelením starostlivosti o deti a rodinu. Napriek tomu otec prihlásenie maloletého dieťaťa do materskej školy v SR až do júla 2020 nijako nenamietal. Otec teda túto skutočnosť akceptoval - konkludentne s ňou súhlasil. Z vyššie uvedeného možno podľa matky vyvodiť len jediný záver - a to ten, že otec súhlasil s tým, že maloleté dieťa sa bude v SR zdržiavať čoraz viac, čoho dôsledkom bola postupná a najmä prirodzená zmena jej obvyklého pobytu. Pokiaľ otec s jednotlivými pobytmi maloletého dieťaťa v SR dlhodobo súhlasil (počas celého života maloletého dieťaťa, čo je viac ako 4 roky), zmena miesta pobytu maloletého dieťaťa z ČR na SR bola teda vykonaná s jeho súhlasom a tiež vedomím. Právny názor súdu prvej inštancie, že maloleté dieťa bolo neoprávnene premiestnené na územie SR je teda nesprávny. Súd opomenul aplikovať čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa platí, že: „Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi,“ Uvedené platí aj vtedy, ak súd rozhoduje o návrate maloletého dieťaťa podľa dohovoru. „Ústavný súd SR v náleze z 23.05.2014 sp.zn. IV.ÚS 100/2014 s poukazom na ostatú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že sa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor, že návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovaný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností.“. Ustanovenia dohovoru je preto potrebné vykladať nielen gramaticky, ale aj s prihliadnutím na najlepší záujem maloletého dieťaťa. Tento záver potvrdzuje rozhodnutie Ústavného súdu SR, v ktorom sa uvádza, že: „Pri posudzovaní týchto okolností sa pritom musí v zmysle judikatúry ESĽP citovanej aj v tomto náleze ústavného súdu prihliadať na najlepší záujem dieťaťa a interpretovať jednotlivé ustanovenia Haagskeho dohovoru nielen prísne gramaticky, ale najmä v zhode s dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa“. Opomenutie aplikácie relevantnej právnej normy je pritom nesprávnym právnym posúdením veci. Toto nesprávne právne posúdenie veci súdom pritom spôsobilo to, že napádané uznesenie je v príkrom rozpore s najlepším záujmom maloletého dieťaťa. Maloleté dieťa sa totiž zžilo s novým prostredím - to znamená, že toto prostredie pre neho predstavuje domov; je plne adaptované do tohto prostredia; od apríla 2019 si v tomto prostredí vytvára a upevňuje rodinné a sociálne väzby; navštevuje materskú školu; a navštevuje viacero záujmových krúžkov. Navyše poukazujeme na tú skutočnosť, že maloleté dieťa má napriek jeho premiestneniu do SR v plnom rozsahu zachovaný styk s otcom. Matka totiž maloleté dieťa na styk riadne pripravuje, privezie a motivuje ho k tomuto styku. To teda znamená, že práva otca na styk s maloletým dieťaťom - a v širšom kontexte jeho práva na súkromný a rodinný život - nie sú ohrozené a ani porušené. Napádaným uznesením pritom dôjde k tomu, že maloleté dieťa bude z tohto prostredia vytrhnuté a navrátené do ČR. V ČR pritom maloleté dieťa nemá žiadne rodinné a sociálne väzby, kamarátov, záujmy, okrem väzieb na otca. Maloleté dieťa navštevuje ČR len za účelom vykonania styku s otcom a po jeho vykonaní sa vracia naspäť domov - do SR. Vytrhnutie maloletého dieťaťa z prostredia jeho domova v SR, kde sa cíti doma a bezpečne, kde má množstvo rodinných príslušníkov, kamarátov a záujmov - a jeho navrátenie do ČR, kde okrem väzieb na otca nemá žiadne rodinné a sociálne väzby, je teda v rozpore s jeho najlepšími záujmami. Matka má za to, že ak by pritom súd posudzoval tento prípad aj z pohľadu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, musel by dospieť k rovnakému záveru - navrátenie maloletého dieťaťa do ČR je v príkrom rozpore s jeho najlepšími záujmami. Na základe vyššie uvedených skutočností, dôkazov a argumentov matka navrhla, aby odvolací súd vydal nasledovné uznesenie: Odvolací súd mení uznesenie súdu prvej inštancie vo všetkých jeho výrokoch tak, že návrh otca zamieta.
18. Otec sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k odvolaniu matky a uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava k písomne podanému návrhu, ako aj k vyjadreniu. Napriek tomu v krátkosti poukáže na tvrdenia, ktoré preukazujú neodôvodnenosť podaného odvolania, ako aj dôvody, pre ktoré by mal odvolací súd uznesenie potvrdiť. Navrhovateľ by predovšetkým rád zdôraznil, že obsah predmetného podaného odvolania neobsahuje žiadne nové skutkové okolnosti, ktoré by súd prvej inštancie v priebehu konania neskúmal. Matka dôvodnosť podaného odvolania opiera o tvrdenie, podľa ktorého vraj súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a uvádza, že súd nesprávne určil čas, kedy došlo k premiestneniu maloletej na územie SR. Navrhovateľ považuje za potrebné na úvod uviesť, že odo dňa vydania uznesenia t.j. dňa 22.06.2021 bola podaná na súd
„Sťažnosť proti porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“, ktorou navrhovateľ namietal prieťahy v tomto konaní, spočívajúce v nevypracovaní písomného vyhotovenia rozhodnutia vyhláseného na pojednávaní dňa 15.02.2021 (ďalej len „Sťažnosť“). Sťažnosť bola upovedomením zo dňa 14.09.2021, doručeným navrhovateľovi dňa 21.09.2021, vedená pod sp.zn.: 1SprV/282/2021 vybavená a to nasledovne. Podpredseda súdu JUDr. René Milták vyhodnotil sťažnosť ako dôvodnú, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že zákonná sudkyňa nevyhotovila písomné rozhodnutie v zákonnej 30-dňovej lehote a ani nepožiadala o predĺženie lehoty na jeho vypracovanie. Podpredseda vyššie uvedenú nečinnosť sudkyne zhodnotil vzhľadom na povahu rozhodnutia o návrate maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu ako závažný zásah do práv účastníkov konania. V predmetnej súvislosti by navrhovateľ rád zdôraznil, že postupom matky ako aj uznanými prieťahmi v konaní existuje dôvodná obava, že sa od neho maloletá úplne odcudzí, vzhľadom na dlhodobú stálu vzdialenosť medzi nimi. Matka sa v článku II. a v článku III. odvolania, v rozsahu 16 strán, venuje otázke určenia času, kedy došlo k premiestneniu maloletej na územie SR, ako aj otázke obvyklého pobytu maloletej. Matka uvádza, že k premiestneniu maloletej vraj došlo medzi aprílom až júlom v roku 2019 a nie v auguste v roku 2020, ako to uviedol otec a ustálil v zmysle preukázaných dôkazov aj súd. Navrhovateľ v predmetnej súvislosti uvádza, že rozhodujúcim dátumom pre plynutie ročnej lehoty, je deň 20.8.2020. Vec je špecifická tým, že neexistuje žiadny jednoznačný míľnik, nie je možné konštatovať, že by maloletá v minulosti do určitého konkrétneho dátumu bývala s matkou v jednej krajine, a následne bola jednorazovo premiestnená do inej. Vzhľadom k slovenskému pôvodu matky maloletá trávila od narodenia nezanedbateľné množstvo času na Slovensku. Zároveň ale maloletá i s matkou bývala v Českej republike t.j. je možné povedať, že matka vytvárala maloletej určitú formu prostredia domova tak v Českej republike, ako aj na Slovensku. Bydlisko maloletej však musí byť výlučne v jednej krajine, a to v tej, v ktorej sa maloletá nachádza väčšinu času. Žiadnym iným spôsobom otázku bydliska nie je možné vyriešiť v situácii, kedy má maloletá príbuzných a určitú formu zázemia vo viacerých krajinách. Jedinou objektívnou možnosťou je porovnanie skutočnej doby trávenej v Českej republike s dobou trávenou na Slovensku. Práve z vyššie uvedeného dôvodu je rozhodujúcim dátumom práve deň 20.8.2020. Do predchádzajúceho dňa maloletá väčšinu času trávila na území Českej republiky, následne pravdepodobne väčšiu časť času trávila na území Slovenska. Od 20.8.2020 do konca roku 2020 je celkovo 134 dní, pričom v tomto časovom období strávila maloletá na Slovensku s matkou 84 dní t.j. viac ako polovicu dotknutého obdobia. V roku 2021 matka maloletú do Českej republiky vozila na dobu styku s otcom, prípadne na dobu nevyhnutnú k tomu, aby aspoň formálne neporušovala rozhodnutie českého súdu o nariadení predbežného opatrenia, v zmysle ktorého bolo matke zakázané vycestovať s maloletou do zahraničia na dobu dlhšiu ako 5 dní. K premiestneniu maloletej tak došlo najskôr dňa 20.8.2020. Matka v čl. II písm. i) ďalej uvádza počet dní strávených s maloletou na území Slovenskej republiky dohromady v roku 2016 - 74 dní; v roku 2017 - 84 dní; v roku 2018 - 87 dní; v roku 2019 - 120 dní; a v roku 2020 - 182 dní. Vzhľadom k tomu, že styk je podľa rozsudku Krajského súdu v Prahe o úprave pomerov maloletej zo dňa 13.3.2019 nastavený tak, že otec má stanovený styk s maloletou v každom nepárnom týždni od štvrtka 09:00 do pondelka 17:30, čas styku otca s maloletou v pomere k styku matky s maloletou je v pomere 5/9. Keďže styk otca s maloletou počas prázdnin je upravený obdobným pomerom, základným výpočtom je možné dospieť k záveru, že otec trávi s maloletou z roka prilbližne 131 a matka 234 dní. Aj v prípade miernej nepresnosti vo výpočte je možné dospieť k záveru, že matka a maloletá v rokoch 2019 - 2020 nemohli bývať v dobe mimo styku otca s maloletou výlučne na Slovensku, ako sa účelovo snaží uvádzať matka. Počet dní, ktoré maloletá strávila na Slovensku podľa údajov od matky, nesedí ani približne s počtom dní, ktoré bola maloletá fakticky v starostlivosti matky. V roku 2019 strávila na Slovensku maloletá s matkou celkom 120 dní, čo tvorí len o niečo viac ako polovicu doby, ktorú maloletá za rok 2019 strávila s matkou. Z toho je možné dôvodiť, že až do 19.8.2020 sa musela matka s maloletou v rozpore so svojím tvrdením zdržiavať na území Českej republiky. Tvrdenie matky, že maloletá najneskôr v júli 2019 mala svoj domov na Slovensku, kde žila a žije spoločne s matkou je irelevantné v situácii, kedy maloletá v dotknutej dobe mala preukázateľne svoj domov taktiež v Českej republike (s matkou bývala v byte v X. na B.) a v Českej republike trávila väčšinu času. Nie je prípustné, aby o bydlisku maloletej v konkrétnom štáte bolo rozhodnuté výlučne na základe jedného z jej viacerých „domovských prostredí“. Ďalej matka v rámci svojho odvolania účelovo poukazuje na stretávanie so širšou rodinou na Slovensku. K uvedenému tvrdeniu otec uvádza, že nikdy matke spoločne s maloletou nebránil navštevovať rodinu na Slovensku, čo samozrejme považoval za súčasť rodinného života v záujme maloletej a taktiež rešpektoval pracovné povinnosti matky. Zároveň navrhovateľ dodáva, že väzby s rodinou matky mala maloletá na Slovensku od počiatku, ich existencia je však pri otázke premiestenia maloletého irelevantná. V tejto súvislosti je však nevyhnutné opätovne poukázať na skutočnosť, že návšteva Slovenska bola realizovaná jedenkrát za 4-5 týždňov (tak, ako uvádzala sama matka v priebehu konania o úprave styku s maloletou, pričom
predmetné skutočnosti sú uvedené napr. v rozsudku Okresného súdu Praha - západ zo dňa 23.10.2018, č. k. 29Nc 54/2017 - 258, str. 4). Otec návštevy Slovenska považoval za primerané s ohľadom na slovenský pôvod a pracovné povinnosti matky, v žiadnom prípade však nie je možné tento súhlas považovať za akceptáciu postupne realizovaných krokov smerujúcim k trvalému premiestneniu maloletej do Slovenskej republiky. Čo sa týka pevných sociálnych väzieb maloletej s rovesníkmi nie je principiálne možné premiestniť maloletú z jedného štátu do druhého výlučne na tom základe, že sa matka rozhodne, že bude podporovať budovanie rovesníckych vzťahov v jednom štáte a v druhom nie. Zásadná je otázka, v ktorom momente by v takom prípade vôbec malo dôjsť k premiestneniu. V dobe matkinho rozhodnutia o budovaní vzťahov, alebo v dobe, kedy sú už vzťahy vybudované a ako by sa toto malo posudzovať a ako preukazovať? Samostatnou otázkou je vôbec vierohodnosť dotknutých tvrdení, keďže matka v roku 2019 trávila s maloletou väčšinu času v Českej republike, avšak podľa svojho tvrdenia mala mať maloletá program primeraný svojmu veku (to znamená nadväzovanie kontaktov s rovesníkmi a voľnočasové aktivity) výlučne v dobe pobytu na Slovensku. Zabezpečenie miesta v materskej škole je akt výlučne administratívnej povahy, ktorý o faktickom živote maloletej nevypovedá vôbec nič. Matka prihlásenie do materskej školy uvádza len preto, aby vzbudila zavádzajúci dojem, že maloletá do materskej školy na Slovensku dochádzala už od roku 2019. To je však v úplnom rozpore s tým, čo matka kontinuálne tvrdí v rámci opatrovníckeho konania v Českej republike. Jednou z príloh odvolania je podanie matky z 5.10.2020 adresované slovenskému súdu, ktorým sa matka domáha nariadenia neodkladného opatrenia, spočívajúceho v nahradení súhlasu otca s dochádzkou maloletej do slovenskej materskej školy. Je teda možné, že matka pre maloletú miesto v materskej škole zabezpečila, ale maloletú do nej z dôvodu nesúhlasu otca nevodila buď vôbec, alebo len v minimálnom rozsahu. Od septembra 2021 matka maloletú vodí do materskej školy v Slovenskej republike (napriek povinnosti uloženej právoplatným rozhodnutím súdu Českej republiky, v zmysle ktorého má maloletá navštevovať materskú školu v ČR) s odôvodnením, že údajne tým plní povinnú predškolskú dochádzku maloletej vyžadovanú právnymi predpismi. Dochádzka do tanečného kurzu a kurzu plávania uvedená v rámci podaného odvolania je pre otázku premiestnenia absolútne nepodstatná. Matka poukázala na skutočnosť, že už od narodenia maloletej z dôvodu pracovných povinností, ako aj rodinných väzieb pravidelne cestovala na Slovensko, pričom uvádza, že zvyšovanie počtu dní, počas ktorých sa s maloletou nachádzala v Slovenskej republike, vníma ako prirodzený a hlavne postupný vývoj, ktorý vyplýva z plnenia jej pracovných povinností. Z uvedeného je zrejmé, že matka jednotlivými plánovanými krokmi svojvoľne postupne zmenila obvyklý pobyt maloletej, čo z neznámeho dôvodu považovala za svoje právo, pričom absolútne nebrala ohľad na práva maloletej ani jej otca. Ďalej matka v rámci svojho odvolania uvádza, že keďže maloletá má len 5 rokov a v čase premiestnenia mala len 4 roky, nasleduje matku, ktorej bola zverená do výlučnej osobnej starostlivosti, pričom ako matka uvádza: „Podmienky a dôvody pobytu maloletého dieťaťa v SR sa preto odvíjajú od matky.“ Uvedené tvrdenie je absurdné a jednoznačne potvrdzuje, že matka svojvoľne rozhodla o zmene pobytu maloletej. Matka dokonca sama priznáva, že rozhodnutie o zmene pobytu maloletej bolo výhradne jej a to nasledovne: „Potom, ako sa matka rozhodla, že budú s maloletým dieťaťom bývať v SR, začala dĺžka pobytu maloletého dieťaťa v SR podstatne narastať.“ Uvedený svojvoľný postup matky nie je možné rešpektovať pre jeho nezákonnosť. Matka taktiež tvrdí, že by súd mal návrh otca zamietnuť, nakoľko bol návrh podaný údajne viac ako rok po premiestnení maloletej na územie SR. V predmetnom kontexte navrhovateľ uvádza, že nemal vedomosť o premiestnení maloletej, nakoľko matka všetky jednotlivé kroky za účelom premiestnenia maloletej vykonala bez jeho vedomia a súhlasu. Nie je zrejmé, z akého dôvodu zastáva matka názor, že k premiestneniu došlo v apríli roku 2019, nakoľko opakovane v rámci jednotlivých prebiehajúcich konaní tvrdila, že jej trvalý pobyt, ako aj pobyt maloletej je v X. a to až do júla roku 2020, a súčasne v rozpore s týmto tvrdením je aj deklarovaný počet dní strávených v Slovenskej a Českej republike. Otec má za to, že obvyklý pobyt maloletej je nesporne v Českej republike. Zároveň otec opätovne poukazuje na rozporuplné tvrdenia matky, ktorá ešte dňa 17.03.2020 v rámci odvolania v konaní o návrhu na zmenu úpravy práv a povinností k maloletej (bližšie popísaného v rámci návrhu) uviedla, že viac ako rok s maloletou býva v X. X, kde majú zároveň obe nahlásený trvalý pobyt na adrese V. Q. XXXX/XX, XXX XX X.. Z uvedeného možno jasne vyvodiť záver, že ak bol dňa 17.03.2020 trvalý pobyt matky a maloletej v ČR, zjavne nemohlo dôjsť k premiestneniu maloletej na územie SR medzi aprílom a júlom 2019, ako to nepravdivo a účelovo uvádza matka vo svojom 27 stranovom odvolaní. Matka v rámci svojho odvolania podrobne analyzuje otázku obvyklého pobytu maloletej, pričom konštatuje, že obvyklý pobyt maloletej je v Slovenskej republike. Otec poukazuje v nadväznosti na vyššie uvedené tvrdenie, že obvyklým pobytom maloletej je nesporne Česká republika, z ktorej bola maloletá neoprávnene premiestnená. V zmysle Nariadenia, ako aj v zmysle ustálenej judikatúry o oprávnené premiestnenie ide vtedy, keď nositeľ rodičovských práv a povinností na základe
súdneho rozhodnutia, alebo na základe zákona členského štátu pôvodu, bol oprávnený presťahovať dieťa do iného členského štátu, bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností, táto podmienka však v tomto prípade nie je v žiadnom prípade splnená t.j. presťahovanie maloletej na územie Slovenskej republiky bolo neoprávnené. Otec uviedol, že nikdy neudelil súhlas so zmenou obvyklého pobytu maloletej z Českej do Slovenskej republiky, ale práve naopak, vykonal všetky dostupné kroky za účelom zabránenia trvalého premiestnenia maloletej, tak ako jednoznačne vyplýva aj z návrhu otca na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pôvodu a dokumentov k návrhu priloženým, a to najmä uznesenia č.k. 13Co/343/2020-1170, ktorým príslušný súd v Českej republike výslovne matke uložil povinnosť zdržať sa vycestovania spoločne s maloletou do zahraničia na dobu dlhšiu ako 5 dní bez písomného súhlasu navrhovateľa s úradne osvedčeným podpisom. Matka taktiež nepravdivo uvádza, že navrhovateľ o prihlásení maloletej do materskej školy na ulici O. Č.. X v B. vedel skôr ako v júli 2020. Takéto tvrdenie matky sa však nezakladá na pravde. Navrhovateľ o prihlásení maloletej do vyššie uvedenej materskej škôlky nemal žiadnu vedomosť, matka prihlásila maloletú do uvedenej škôlky bez súhlasu otca. Otec bezodkladne potom, ako sa o vyššie uvedenej skutočnosti dozvedel, podnikol všetky dostupné kroky za účelom ukončenia návštevy dotknutej materskej školy a zabezpečenia navštevovania materskej školy v krajine obvyklého pobytu maloletej tak, ako je bližšie popísané v návrhu. Otec sa o navštevovaní dotknutej materskej školy dozvedel dňa 20.07.2020 v rámci pojednávania vo veci vedenej Obvodným súdom pre Prahu 6 pod sp.zn. 0Nc/29015/2020, tak ako jednoznančne vyplýva zo zápisnice z predmetného pojednávania, kde matka výslovne uviedla, že otcovi skutočnosť o navštevovaní materskej školy v B. neoznámila (str. 2, ods. 6 Zápisnice). Z uvedeného možno jasne usúdiť, že si matka v priebehu konania pozmeňovala svoje vyjadrenia účelovo. Z uvedenej zápisnice je taktiež zrejmé, že otec jednozanačne vyjadril svoj nesúhlas s premiestnením maloletej do B. (str. 2, ods. 9 Zápisnice, Zápisnica z pojednávania zo dňa 20.07.2020 je súčasťou súdneho spisu). Podania matky, na základe ktorých mal otec podľa textu odvolania získať vedomosť o prihlásení maloletej do slovenskej materskej školy, boli spísané až po dátume 20.07.2020 (konkrétne odvolanie proti uzneseniu č. k. 0 Nc/29015/2020-1018 bolo spísané dňa 17.8.2020 a ústavná sťažnosť bola spísaná dňa 7.12.2020). Navrhovateľ ďalej uvádza, že právoplatným rozsudkom Obvodného súdu pre Praha 6, sp.zn. 0 Nc 29015/2020-1645 zo dňa 23.03.2021 došlo k nahradeniu súhlasu matky so školskou dochádzkou maloletej s tým, aby maloletá navštevovala materskú školu v rámci Základnej školy a materskej školy I.A.- O. v ČR, ktorú aj v súčasnosti navštevuje. Matka nerešpektujúc súdne rozhodnutie, ako ani rodičovské práva otca, podala dňa 03.05.2021 „Žiadosť o prijatie dieťaťa do materskej školy v školskom roku 2021/2022“ na Základnú školu s materskou školou, so sídlom: O. X, B.. K podaniu žiadosti a následnému prijatiu maloletej do materskej školy v školskom roku 2021/2022 došlo bez súhlasu navrhovateľa, o čom svedčí aj fakt, že sa na prihláške náchádzajú dva podpisy rodičov, pričom boli oba vykonané matkou. V tejto súvislsoti otec obratom kontaktoval dotknutú materskú školu a vyjadril svoj nesúhlas, ako aj informoval materskú školu o stave konania a rozsudku českého súdu, napriek tomu bola maloletá do materskej školy prijatá, čo je v priamom rozpore s predmetným rozsudkom. Následne dňa 07.09.2021 otec podal orgánu činnému v trestnom konaní v Českej republike vysvetlenie, o ktorom bol vykonaný úradný záznam, pričom trestné konanie v súčasnosti naďalej prebieha. Navrhovateľ má za to, že nerešpektovanie súdneho rozhodnutia matkou je dôkazom toho, akým spôsobom prebieha medzi účastníkmi konania komunikácia o výchove maloletej, ako aj skutočnosť, v akej nepatrnej miere má otec reálnu možnosť podieľať sa na výchove maloletej. V konečnom dôsledku možno konštatovať, že ak matka nerešpektuje ani súdne rozhodnutie, neexistuje predpoklad, že by matka rešpektovala zákonné rodičovské práva otca. Na záver navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že vyššie uvedený skutkový stav jednoznačne nasvedčuje tomu, že maloletá sa spolu s matkou zdržiava v Slovenskej republike bez súhlasu navrhovateľa, pričom matka podniká jednotlivé kroky za účelom trvalého presťahovania maloletej do iného štátu, Slovenskej republiky, ktorá nepochybne nie je krajinou obvyklého pôvodu maloletej. Pobyt maloletej na území Slovenskej republiky je nezákonný a nie je v záujme maloletej, tak ako sa nepravdivo a účelovo snaží tvrdiť matka v rámci prebiehajúcich konaní, či už v Českej alebo Slovenskej republike. V tejto súvislosti otec osobitne poukazuje na konanie v Slovenskej republike iniciované matkou, v rámci ktorého sa okrem iného pokúsila preniesť príslušnosť súdov Českej republiky na súdy Slovenskej republiky (relevantné dokumenty sú súčasťou súdneho spisu), pričom v rámci dotknutého konania bolo jednoznančne konštatované, že vo vzťahu k maloletej sú príslušné výlučne súdy Českej republiky (Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava č.k. 20CoP/13/2021-295). Zároveň by navrhovateľ rád uviedol, že s postupom súdu súhlasí, nakoľko má za to, že bolo v priebehu konania jednoznačne preukázané, že konaním matky došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa do iného štátu a tým boli upreté rodičovské práva otca a došlo aj k porušeniu čl. 9 ods. 1, Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého platí.: „Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, zabezpečia, aby
dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa. Takéto určenie môže byť nevyhnutné v konkrétnom prípade, napr. ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi, alebo ak žijú rodičia oddelene a je potrebné rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa. Dieťa má právo žiť s rodičmi, okrem prípadov, keď to je nezlučiteľné s jeho záujmami. Dieťa má taktiež právo udržiavať kontakt s oboma rodičmi, ak je odlúčené od jedného alebo oboch.“ Navrhovateľ má vážne obavy, že v prostredí, kde sa maloletá dlhodobo nachádza sa od neho úplne odcudzí a bude vychovávaná proti nemu. Navrhovateľ nenamieta, aby sa maloletá stretávala s rodinou a známymi matky, dokonca si je vedomý toho, že v zmysle zákona prichádza do úvahy aj širšie sociálne prostredie, ktoré je vhodné pre dieťa ale primárne musia hlavnú rolu vo výchove maloletého zohrávať rodičia, ktorí majú v zmysle platných zákonov o rodine neodňateľné práva k dieťaťu. Uvedeným konaním matky došlo k porušeniu zásad vyplývajúcich zo zákona o rodine, ako aj zásad vyplývajúcich z Dohovoru o právach dieťaťa. Súd prvej inštancie podľa názoru navrhovateľa vec správne skutkovo ustálil aj ju správne právne kvalifikoval, a preto navrhovateľ nevidí ani skutkový a ani právny dôvod na zmenu tohto rozhodnutia. Navrhovateľ má za to, že všetky skutkové okolnosti resp. dôvody, o ktoré sa odvolanie matky opiera sú okolnosťami, ktoré boli súdu známe od počiatku a s ktorými sa súd ku dnešnému dňu náležite vysporiadal. Vzhľadom na vyššie uvedené otec navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že potvrdí uznesenie a zároveň prizná navrhovateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
19. Matka sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila k vyjadreniu otca v rámci ktorého uviedla, že otec vo svojom vyjadrení tvrdí, že s odvolaním matky nesúhlasí a žiada odvolací súd, aby napádané uznesenie potvrdil. Tento svoj záver odôvodňuje tým, že o premiestnení maloletej nevedel a nesúhlasil s ním; jeho návrh je podaný včas, pretože k premiestneniu nemohlo dôjsť už v júli 2019, ale najskôr až v auguste 2020. S týmito závermi sa však matka nestotožňuje. Otec totiž s premiestnením maloletej konkludentne súhlasil, a preto nie je možné návrhu vyhovieť. Pre prípad, že by sa odvolací súd s týmto záverom nestotožnil, návrhu otca aj tak nemožno vyhovieť, pretože k premiestneniu maloletej došlo najneskôr v júli 2019 a návrh bol teda podaný po uplynutí 1 roka od premiestnenia. Otec vo svojom vyjadrení tvrdí, že o premiestnení maloletej nevedel a určite s ním nesúhlasil. Takéto tvrdenie je však v rozpore s vykonanými dôkazmi. Z nich totiž vyplýva, že otec o premiestnení vedel a konkludentne s ním súhlasil. Otec bol o každom pobyte maloletej v SR informovaný sms správou matky. Otec teda presne vedel, kedy maloletá prišla do SR a kedy odišla naspäť do ČR. Vedel teda aj to, že čas pobytu maloletej v SR sa predlžuje. Otec taktiež vedel, že maloletá si v SR vytvára nové zázemie, že tu navštevuje krúžky a iné aktivity, že tu má mnoho kamarátov medzi rovesníkmi, a že si prehlbuje svoj vzťah s bližšou aj širšou rodinou. To znamená, že otec vedel nielen o tom, kedy presne sa maloletá zdržuje v SR a ako dlho, ale aj to, že sa tam aktívne začleňuje do sociálneho prostredia. Otcovi pritom muselo byť zrejmé, že v ČR má v podstate už len jeho a žiadne aktivity, širšie sociálne zázemie a pod. Zo všetkých týchto skutočností pritom jednoznačne vyplýva, že k premiestneniu maloletej došlo. Napriek tomu, že otec vedel o všetkých skutočnostiach, ktoré sú pre premiestnenia maloletej relevantné, nespravil nič, čím by prejavil svoj nesúhlas. Dalo sa pritom očakávať, že ak by otec s týmito aktivitami maloletej - a teda s jej premiestnením
- nesúhlasil, svoj nesúhlas by aj prejavil. Matka pritom očakávala, že ak by otec s premiestnením nesúhlasil, svoj nesúhlas by vyjadril. Otec však od júla 2019 do novembra 2020 (čo je skoro rok a pol) svoj nesúhlas s premiestnením maloletej nijako neprejavil. Inak povedané, otec poznal všetky skutočnosti, z ktorých premiestnenie maloletej vyplýva, a ktoré sú pre jej premiestnenie relevantné, avšak ani raz, ani v jednom jedinom dokumente alebo ústnom prejave proti tomu nič nenamietal. Inak povedané, z toho ako sa otec správal do júla 2019 vyplýva, že všetky skutočnosti, ktoré sú relevantné pre premiestnenie maloletej prijal. Tým, že tieto skutočnosti prijal, vyjadril s nimi svoj konkludentný súhlas - teda otec konkludentne súhlasil s premiestnením maloletej. Takéto správania otca, spočívajúce v prijatí rozhodných skutočností, pritom nie je možné vykladať inak, ako jeho súhlas s nimi. Ak otec tieto skutočnosti prijal a voči týmto skutočnostiam nenamietal, hoci o nich vedel, prejavil s nimi konkludentný súhlas. Takýto konkludentný súhlas pri rozhodovaní rodičov o podstatných veciach maloletej pritom nie je zakázaný a ani vylúčený. Práve naopak, okrem iného, aj v prípadoch premiestnenia maloletej do cudziny je prípustný. Ak by sme pritom prijali opačný výklad, teda, že takéto správanie otca za týchto okolností nie je prejavom konkludentného súhlasu, vznikla by absurdná situácia. Žiaden z rodičov by napriek tomu, že má vedomosť o všetkých relevantných skutočnostiach, vlastne nemohol dať konkludentný súhlas v podstatnej veci maloletého dieťaťa. To by však znamenalo, že súhlas druhého z rodičov by mohol byť len výslovný a ustanovenie § 35 ods. 1 OZ by sa stalo v tomto prípade obsolentným a všetky takto udelené konkludentné súhlasy rodičov sú neplatné. Takýto výklad je však v rozpore s ustanovením § 35 ods. 1
OZ a dlhodobo neudržateľný. Matka je presvedčená, že otec vedel o všetkých skutočnostiach, z ktorých vyplýva premiestnenie maloletej do SR, a ktoré sú pre posúdenie jej premiestnenia relevantné a s jej premiestnením konkludentne súhlasil. Otec vo svojom vyjadrení tiež uvádza, že k premiestneniu mohlo dôjsť najskôr až v auguste 2020, pretože od augusta 2020 maloletá trávila väčšinu svojho času v SR, pričom ostatným relevantným skutočnostiam dôležitým pre určenie momentu premiestnenia maloletej neprikladá žiaden význam; maloletá mala (a pravdepodobne stále aj má) trvalý pobyt v X.. S týmito argumentmi sa však matka nestotoňuje a je presvedčená, že tieto argumenty sú pre určenie momentu premiestnenia maloletej irelevantné. Pri určení momentu premiestnenia maloletej totiž nie je dĺžka času stráveného v jednej krajine jediným a už vôbec nie najdôležitejším kritériom. Taktiež skutočnosť, že maloletá mala, prípadne stále má trvalý pobyt aj v ČR nie je kritériom, podľa ktorého by sa mohol posudzovať moment premiestnenia maloletej. Trvalý pobyt má len evidenčný charakter a nehovorí nič o tom, kde sa maloletá fakticky zdržiavala, prípadne zdržiava. Pokiaľ ide o premiestnenie maloletej je treba povedať, že tento prípad však nie je tak jednoduchý. V našom prípade totiž maloletá počas celého svojho života bývala a doteraz býva striedavo v ČR a v SR. To znamená, že tu neexistuje jeden jediný moment, v ktorom by došlo k premiestneniu maloletej takým spôsobom, že opustila krajinu jej obvyklého pobytu s úmyslom rodiča zmeniť jej obvyklý pobyt. V našom prípade je preto ťažké zistiť, kedy presne došlo k faktickému premiestneniu maloletej. Na to, aby sme to zistili, musíme určiť moment, kedy sa matka rozhodla zmeniť obvyklý pobyt maloletej z ČR do SR a podnikla k tomu podstatné kroky. Musí sa teda určiť moment, kedy matka vykonala také podstatné kroky, ktoré vo svojom dôsledku znamenajú premiestnenie maloletej - teda zmenu kvality jej života v SR. Pre určenie momentu premiestnenia je irelevantné, ako dlho sa maloletá zdržuje v SR a v ČR a aj to, že má v ČR hlásený trvalý pobyt. Matka má za to, že maloletá sa od svojho narodenia zdržiava tak v ČR, ako aj v SR. Navyše tento čas sa od roku 2016 doteraz takmer vyrovnal. To znamená, že maloletá sa takmer rovnako zdržiava v SR ako aj v ČR. Rozdiel medzi tým, ako dlho sa maloletá zdržiava v ČR a ako dlho v SR, je pritom z pohľadu roka takmer zanedbateľný. Vychádzať pri určení momentu premiestnenia z takto zanedbateľného rozdielu preto nie je správne. Tento zanedbateľný rozdiel v čase strávenom v SR a ČR v našom prípade nehovorí nič o tom, kedy sa matka skutočne rozhodla zmeniť obvyklý pobyt maloletej, a teda kedy podnikla podstatné kroky, ktorými sa zmenila kvalita života maloletej v SR. Samotná skutočnosť, že maloletá sa v SR začala zdržiavať viac ako v ČR neznamená, že kvalita jej života v SR sa rapídnym spôsobom zmenila a nadobudla charakter obvyklého pobytu. Pre určenie momentu premiestnenia nejde o jedinú a ani podstatnú skutočnosť. Pre určenie momentu premiestnenia je totiž podstatné to, kedy sa matka rozhodla maloletú premiestniť, kedy k tomu vykonala podstatné kroky a skutočnosť, že kvalita života maloletej v SR sa zmenila a SR sa stala jej obvyklým pobytom. Samotná skutočnosť, že maloletá mala a aj má nahlásený trvalý pobyt v ČR, má len evidenčný charakter. Trvalý pobyt maloletej pritom nič nevypovedá o tom, kde sa maloletá fakticky zdržuje, koľko sa tam zdržuje a ani to, aká je jej kvalita života v SR, prípadne v ČR. Maloletá, ako hocikto iný, môže mať pokojne trvalý pobyt napríklad v Mníchove, a reálne sa môže trvalo zdržiavať a mať obvyklý pobyt úplne niekde inde. Preto je argument otca, že ak mala maloletá v roku 2020 trvalý pobyt v ČR, nemohlo k jej premiestneniu dôjsť už v apríli - júli 2019, nesprávny. Navyše treba doplniť, že maloletá má trvalý pobyt tiež v SR, a to už dlhodobo. Ak by sme pritom prijali výklad, ktorý sa snaží otec prezentovať, museli by sme podľa matky dospieť k záveru, že maloletá má obvyklý pobyt tak v ČR, ako aj v SR. V oboch krajinách má totiž nahlásený trvalý pobyt. Takýto záver je však zjavne absurdný. Argumenty otca ohľadom určenia momentu premiestnenia sú teda irelevantné. Na ich základe preto nie je možné tento moment stanoviť. Moment premiestnenia maloletej je pritom v danom prípade možné stanoviť len podľa toho, kedy matka vykonala podstatné kroky, ktorými sa zmenila kvalita života maloletej v SR. K tejto podstatnej zmene kvality života maloletej v SR pritom došlo od apríla 2019 do júla 2019. Zmena kvality života maloletej v SR je dôsledkom podstatných krokov matky, ktoré vykonala v rozhodujúcom období. Potom, ako sa matka rozhodla, že budú s maloletou bývať v SR, je dĺžka pobytu maloletej v SR porovnateľná s dĺžkou jej pobytu v ČR. Od tohto momentu sa maloletá nachádza trvalo v SR, kde žije spoločne s matkou, ktorej je zverená do osobnej starostlivosti. Matka s maloletou pritom žijú v spoločnej domácnosti, kde si maloletá vytvorila svoj domov. Matka je v SR zamestnaná v spoločnosti T. P., pričom miesto výkonu práce má iba v B.. Dôvodom, prečo sa matka rozhodla presťahovať do SR bolo plnenie si pracovných povinností matky, keďže jej zamestnávateľ ju potreboval v SR viac ako v ČR. Ďalším dôvodom bola skutočnosť, že matka a aj maloletá majú celú širšiu rodinu práve v SR. Keďže sa matka s maloletou presťahovali do SR, matka sa rozhodla, že sa budú častejšie stretávať s jej širšou rodinou a blízkymi známymi. Od tohto momentu sa matka a aj maloletá často a pravidelne stretávajú s ich širšou rodinou, s blízkymi známymi matky a ich deťmi. Maloletá bola na základe prihlášky prijatá do materskej školy v B. a to dňa 30.04.2019. Maloletá bola pritom do materskej školy prijatá na školský rok 2019/2020. Pokiaľ otec tvrdí, že maloletá bola
do materskej školy prihlásená až v roku 2020, vychádza pravdepodobne z potvrdenia materskej školy zo dňa 02.03.2020. Maloletá je teda od apríla 2019 prihlásená na tanečný kurz a tento aj pravidelne navštevuje. Maloletá je teda od júla 2019 prihlásená na kurzy plávania a tieto aj pravidelne navštevuje. Dĺžka pobytu maloletej v SR je teda od roku 2019 porovnateľná s dĺžkou jej pobytu v ČR, avšak s tým rozdielom, že kvalita prežívania maloletej v SR je neporovnateľná s tou v ČR. Z vyššie uvedeného totiž vyplýva, že maloletá mala najneskôr v júli 2019 (a doteraz stále má) svoj domov v SR, kde žije spoločne s matkou; pevné rodinné väzby s jej širšou rodinou, vrátane svojich rovesníkov; pevné sociálne väzby so známymi matky a ich deťmi; pevné sociálne väzby so svojimi kamarátmi, s ktorými sa stretáva v rámci záujmových krúžkov; tanečný kurz a kurz plávania. Na rozdiel od SR maloletá nemá v ČR inú rodinu okrem otca, žiadnych kamarátov, známych a ani záujmové krúžky. Maloletú teda spája s ČR jedine otec. Navyše, od apríla 2019 pokiaľ maloletá aj navštevuje ČR, je to výlučne za účelom realizácie styku s otcom. Od augusta 2020 matka s maloletou pritom navštevovala ČR aj za účelom dodržania uznesenia o NO, ktorým súd zakázal matke vycestovať s maloletou z ČR do zahraničia na viac ako 5 dní. Tieto návštevy ČR boli však iba krátkodobé, na 1 noc, a nemajú charakter plnohodnotného bývania. Uznesenie o NO však trvalo len do skončenia konania o nahradení súhlasu matky s dochádzkou do predškolského zariadenia. Toto konanie sa pritom skončilo už v marci 2021. Matka s dcérou teda už nie sú nijakým spôsobom obmedzené na pohybe, a teda ani v tom, ako dlho sa môžu zdržiavať v SR. Kroky matky vykonané od apríla 2019 do júla 2019 mali za následok nielen zmenu kvality života maloletej v SR, ale aj zmenu jej obvyklého pobytu. Dôležité teda nie je to, ako dlho sa maloletá zdržiava v SR v pomere k ČR, ale to, aká je kvalita tohto pobytu a prežívania. Kvalita pobytu a prežívania maloletej v SR sa pritom nedá porovnať s tou v ČR. Maloletá totiž v SR trvalo býva, má tu vytvorený domov a sociálne prostredie, kam sa vždy vracia po realizácii styku s otcom. Na rozdiel od SR, kde má maloletá domov, ČR maloletá navštevuje len za účelom realizácie styku s otcom a dodržania uznesenia o neodkladnom opatrení. Matka zopakovala, že maloletá má v SR rozvinuté hlboké rodinné väzby s jej širšou rodinou, vrátane jej rovesníkov, silné sociálne väzby so známymi matky, s ich deťmi a sociálne väzby s kamarátmi, ktoré nadviazala a naďalej prehlbuje v rámci záujmových krúžkov. Keďže všetky skutočnosti, ktoré sa skúmajú pri hodnotení miesta obvyklého pobytu sú vo vzťahu k maloletej dané v SR, je nepochybné, že maloletá má obvyklý pobyt v SR. Matka má za to, že zmena obvyklého pobytu maloletej z ČR do SR nastala v príčinnej súvislosti s krokmi matky vykonanými od apríla 2019 do júla 2019. To potvrdzuje aj otec. Súd je preto povinný skúmať, či sa maloletá s novým prostredím zžila. Vo vyjadrení k návrhu otca, rovnako ako v tomto podaní, matka preukázala, že maloletá sa s novým prostredím zžila, a že je pevne začlenená do svojho rodinného a sociálneho prostredia. Súd preto nemôže návrhu otca vyhovieť. Matka má za to, že tvrdenie otca, že maloletá navštevovala s matkou SR len 1x za 4 - 5 týždňov je nepravdivé. Zo spisu, a to konkrétne z presného rozpisu pobytov, nepochybne vyplýva, že maloletá navštevovala s matkou SR oveľa častejšie, a to až niekoľkokrát za mesiac. Toto tvrdenie je teda iba účelové, pričom jeho cieľom je uviesť konajúci súd do omylu. Takto totiž vytvára mylnú predstavu, že maloletá navštevovala a navštevuje SR iba sporadicky, čo v skutočnosti nie je pravda. Ďalšie tvrdenie otca o tom, že prihlásenie maloletej do materskej školy nevypovedá o faktickom živote maloletej nič. Aj toto tvrdenie je nepravdivé. V prvom rade to znamená, že maloletá sa trvalo a podstatný čas zdržiava v SR. V druhom rade to znamená, že matka týmto spôsobom prejavila svoju vôľu, aby maloletej v SR vytvorila trvalý a plnohodnotný pobyt. Tvrdenie, že otec nevedel o prihlásení maloletej do materskej školy - a to až do júla 2020. Hoci otec používa toto tvrdenie od počiatku tohto konania, ani toto tvrdenie otca nie je pravdivé. Matka otca informovala o prihlásení maloletej do materskej školy v SR už oveľa skôr. Najneskôr vo februári 2020. Zo záznamu OSPOD totiž jednoznačne vyplýva, že matka otca o tejto skutočnosti informovala. Otec dokonca v rámci jeho výsluchu sám potvrdzuje, že ho matka o tejto skutočnosti informovala najneskôr vo februári 2020. Tvrdenia otca, že matka nerešpektuje súdne rozhodnutie o nahradení súhlasu matky s návštevou materskej školy v ČR. Opätovne ide o tvrdenie, ktoré je nepravdivé. Rozhodnutie o nahradení súhlasu je o tom, že súd nahradil súhlas matky s tým, aby maloletá navštevovala materskú školu v ČR. Maloletá pritom materskú školu v ČR navštevuje a matka tomu nikdy nebránila a ani nebráni. Dôkazom toho je aj fakt, že matka otcovi dala svoj písomný súhlas na to, aby maloletá materskú školu v ČR navštevovala a rovnako to uviedla počas svojho výsluchu pred súdom. Otec napriek tomu, že mal súhlas matky na to, aby maloletá navštevovala materskú školu v ČR, podal návrh na nahradenie súhlasu matky s jej prihlásením do materskej školy v ČR. Tvrdenie otca, že v prostredí, kde sa maloletá dlhodobo nachádza, sa od otca úplne odcudzí a bude vychovávaná proti nemu matka taktiež namieta. Hoci otec toto tvrdenie nepreukázal žiadnymi dôkazmi, a teda tieto skutočnosti z ničoho nevyplývajú, považuje za potrebné ich uviesť na pravú mieru a svoje tvrdenia preukázať aj dôkazmi. Rovnako ako predchádzajúce tvrdenia otca, aj toto tvrdenie je nepravdivé. Matka vždy zodpovedne pristupovala k právam otca na styk s maloletou dcérou. Vždy totiž maloletú riadne
pripraví na styk s otcom a privezie ju na miesto určené na odovzdanie. Matka zabezpečuje riadnu prípravu na styk s otcom aj tak, že maloletú k styku s ním motivuje, a to nielen pri jej odovzdaní, ale aj v súkromí doma v SR. Navyše matka maloletú nikdy nevychovávala proti otcovi. Práve naopak, matka sa snaží maloletú vychovávať tak, aby mala k otcovi pozitívny vzťah. Tvrdenie otca, že matka maloletú neoprávnene prihlásila do materskej školy v SR. Toto tvrdenie tiež nie je pravdivé. Celé právne posúdenie tejto situácie je pritom závislé na tom, či matka mohla sama ako zákonný zástupca maloletej, túto prihlásiť do materskej školy bez súhlasu otca alebo nie. Otázka je, či sa prihlásenie maloletej do materskej školy považuje alebo nepovažuje za podstatnú vec, o ktorej by mali rozhodovať obaja rodičia. Ustanovenie § 35 Zákona o rodine príkladmo pritom uvádza, ktoré veci sa považujú za podstatné veci. Z týchto vecí je k nášmu prípadu najbližšie príprava na budúce povolanie. Ostatné podstatné veci uvedené v § 35 zákona o rodine pritom na náš prípad použiteľné nie sú. Z toho vyplýva, že vzdelávanie v materských školách sa nepovažuje za prípravu na budúce povolanie, a teda podľa § 35 zákona o rodine nejde ani o podstatnú vec, o ktorej by mali rozhodovať obaja rodičia. Keďže nejde o podstatnú vec, o ktorej by mali rozhodovať obaja rodičia, ide o vec, na ktorú postačí súhlas jedného z rodičov. To znamená, že aj len jeden z rodičov je oprávnený podať prihlášku a materská škola je oprávnená na základe takejto prihlášky rozhodnúť o prijatí maloletej do predškolského zariadenia. Na základe týchto skutkových argumentov, tvrdení, dôkazov matka navrhla odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh otca zamietne.
20. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadril.
21. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom nebol viazaný rozsahom ani dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť respektíve zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné, a uznesenie súdu prvej inštancie bude potrebné ako vecne a právne správne potvrdiť (387 ods. 1, 2 CSP).
22. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky.
23. Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len "Dohovor"), cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.
24. Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
24. Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.
25. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.
26. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.
27. Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
28. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.
29. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
30. Podľa čl. 14 Dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.
31. Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.
32. Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.
33. Podľa čl. 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu.
34. Súd prvej inštancie v tomto konaní v zmysle čl. 3, čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa bezprostredne pred jeho premiestnením, na existenciu opatrovníckeho práva, na zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie maloletého neoprávnené, a v prípade, ak súd prvej inštancie ustáli, že návrat maloletého je potrebné nariadiť, či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že na všetky potrebné otázky rozhodné pre posúdenie návratu maloletej súd prvej inštancie podrobne zodpovedal, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletej bezprostredne pred neoprávneným premiestnením bola Česká republika. Medzi rodičmi nebolo sporné, že maloletá mala domicil na území Českej republiky, nakoľko túto skutočnosť potvrdila aj matka v rámci svojich vyjadrení v konaní. Medzi účastníkmi zostalo sporné, kedy došlo k premiestneniu maloletej, a či premiestnenie maloletej bolo realizované so súhlasom otca resp. bez jeho súhlasu. Matka v konaní, ako aj v rámci podaného odvolania namietala, že k premietneniu maloleletej došlo postupne v období od apríla 2019 do júla 2019, pričom uvedené sa udialo podľa matky so súhlasom otca. S ohľadom na skutočný stav danej veci bolo veľmi náročné jednoznačne stanoviť deň trvalého premiestnenia maloletej, keďže matka maloletej má slovenský pôvod, a teda v priebehu svojho života často navštevovala Slovenskú republiku spolu s maloletou so súhlasom otca. Z dôkazovania zisteného v konaní pred súdom prvej inštancie bolo nepochybné, že maloletá mala centrum svojho života v Českej republike, bývala tam, mala tam lekárov, bola tam zdravotne poistená,
matka pracovala striedavo v Českej republike a v Slovenskej republike. Keďže matka navštevovala často Slovenskú republiku (svoju rodinu na území Slovenskej republiky), čo otec vzhľadom ku slovenskému pôvodu matky rešpektoval, bolo mimoriadne náročné ustáliť objektívny čas premiestnenia maloletej na územie Slovenskej republiky. Z dokazovania vyplynulo, že medzi rodičmi sa situácia nepochybne zhoršila po rozvode manželstva v apríli v roku 2019. Matka tvrdí, že od tohto času došlo k postupnému premiestneniu maloletej na územie Slovenskej republiky a to tým, že maloletá začala v B.T. navštevovať krúžky tanečnej a plávania, vytvorila si tu väzby a postupom času matka maloletú prihlásila aj do materskej školy v B.. Podľa matky na základe vyššie uvedeného došlo k postupnému premiestneniu maloletej na územie Slovenskej repoubliky v čase od apríla 2019 do júla 2019. V neprospech matky však svedčí skutočnosť, že matka sa po rozvode manželstva odsťahovala do Q., pričom tento byt predala a presťahovala sa do bytu v X. na B.. V neprospech matky svedčí aj to, že matka v rámci jedného svojho podania (odvolania) adresovaného na príslušný český súd dňa 17.03.2020 uviedla, že viac ako rok býva s malolelou v X., kde má nahlásený trvalý pobyt. Toto svoje tvrdenie matka potvrdila v konaní pred súdom prvej inštancie v rámci jej výsluchu realizovaného na pojednávaní konanom dňa 03.02.2021 (č.l. 382). V neprospech matky svedčí rovnako aj to, že z listín založených v súdnom spise a to konkrétne zo záznamu z jednání na oddelení SPO spísaného dňa 27.05.2020 (č.l. 395) vyplýva, že matka v rámci výsluchu uviedla, že na Slovensko jazdí priemerne 1x mesačne na 10 dní. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že otec spočiatku nenamietal konanie matky, ktorá sa stále častejšie po rozvode manželstva zdržiavala na území Slovneskej republiky, avšak toto konanie matky otec začal namietať od momentu, od kedy sa dozvedel (a to na pojednávaní konanom na českom súde dňa 20.07.2020), že matka maloletú v marci 2020 prilásila do materskej školy v B.. Z týchto dôvodov na základe návrhu otca bolo vydané Obvodným súdom pre Prahu 6 neodkladé opatrenie, ktorým súd uložil matke povinnosť zdržať sa vycestovania spolu s maloletou do zahraničia na dobu dlhšiu ako 5 dní, bez písomného súhlasu navrhovateľa. Toto uznesenie bolo potvrdené Mestským súdom v Prahe a to uznesením zo dňa 26.10.2020 č.k. 13Co/343/2020-1170. Vydanie predmetných uznesení príslušným českým súdom svedčí o tom, že právomoc českého súdu na meritórne prejednanie tejto veci bola daná. Ak by totiž matka v čase od apríla 2019 do júla 2019 žila už na Slovensku so súhlasom otca, tak ako to tvrdí, právomoc českého súdu na uvedené konanie by nebola daná a český súd by nebol oprávnený meritórne rozhodnúť vo veci. Inak povedané, skutočnosť, že český súd konal a rozhodoval vo veci (v čase od 07 - 10/2020) znamená, že matka v čase t.j. od apríla do júla 2019 maloletú s konkludentným súhlasom otca na územie Slovenskej republiky trvalo nepremiestnila, nakoľko zostala zachovaná právomoc českého súdu konať a rozhodovať vo veci t.j. nedošlo k zmene domicilu maloletej a tým aj k zmene právomoci z českého na slovenský súd. Navyše z návrhu, ktorým sa otec domáha uloženia povinnosti matke zdržať sa vycestovania spolu s maloletou do zahraničia na dobu dlhšiu ako 5 dní bez písomného súhlasu navrhovateľa jasne vyplýva, že otec s trvalým vycestovaním matky nesúhlasí. Tak, ako bolo súdom prvej inštancie riadne zistené, matka dňa 01.08.2020 podpísala dodatok č. 10 k pracovanej zmluve, z ktorého vyplýva, že odo dňa 01.08.2020 sa mení matke miesto výkonu práce na B.. Z výsluchu matky v konaní pred súdom prvej inštancie realizovaného dňa 03.02.2021 (č.l. 381) odvolací súd zistil, že na základe zmeny pracovnej zmluvy matky došlo od tejto pracovnej zmeny matky k odháseniu maloletej zo zdravotného poistenia v Českej republike. Z týchto jednotlivých a postupných krokov matky možno skutočne ustáliť, že k premiestneniu maloletej došlo dňa 01.08.2020, kedy matka podpísala dodatok k pracovnej zmluve a zmenila výkon svojej práce výlučne na územie Slovenskej republiky t.j. B., hoci do tohto času pôsobila tak v Českej, ako aj v Slovenskej republike. Rovnako tak odhlásením maloletej zo zdravotného poistenia v Českej republike došlo k trvalému premiestneniu maloletej na územie Slovenskej republiky. Na základe vyššie uvedeného nie je možné uznať argument matky, že k trvalému premiestneniu maloletej dochádzalo postupne a to v čase od apríla 2019 do júla 2019. Matka nemôže v jednom konaní t.j. v konaní pred českým súdom argumentovať tak, že dňa 17.03.2020 uvedie, že rok a pol býva s maloletou v X. a následne pred slovenským súdom argumentovať tak, že od apríla 2019 trvalo žije s maloletou v B., pričom uvedené dokladuje návštevou krúžkov (tanečnej, plávania). Takéto konanie matky, ktorá si v závislosti od toho, pred ktorým súdom sa reálne nachádza (český resp. slovenský súd) prispôsobuje svoju výpoveď tak, aby bola v jej prospech, musí odvolací súd vyhodnotiť v jej neprospech. Ak by reálne matka už v čase od apríla 2019 do júla 2019 trvalo maloletú premiestnila na územie Slovenskej republiky, nepochybne by tak argumetovala aj v iných konaniach, a nielen v tomto konaní. Na základe uvedeného musel odvolací súd ustáliť, že návrh navrhovateľa o navrátenie maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu bol podaný včas (dňa 25.11.2020) t.j. do jedného roka od trvalého premiestnenia maloletej, ku ktorému došlo dňa 01.08.2020. Na základe uvedeného nebolo potom potrebné zo strany súdu sa vysporiadať s námietkami matky, ktorými matka tvrdí, že maloletá sa zžila s prostredím, a preto jej návrat nie je možné nariadiť. Uvedené by bolo potrebné dokazovať až v prípade, že by bol návrh otca
podaný po 1 roku od trvalého premiestnenia maloletej, čo však nie je tento prípad. Pokiaľ ide o argument matky týkajúci sa skutočnosti, že otec takpovediac konkludentne súhlasil s premiesntením maloletej na územie Slovenskej republiky, nakoľko o každom pobyte maloletej na území Slovenskej republiky bol zo strany matky riadne informovaný a tento nenamietal, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že otec spočiatku nenamietal konanie matky, ktorá sa po rozvode manželstva stále častejšie zdržiavala na území Slovneskej republiky, avšak toto konanie matky otec začal namietať od momentu, od kedy sa dozvedel (a to na pojednávaní konanom na českom súde dňa 20.07.2020), že matka maloletú v marci 2020 prilásila do materskej školy v B.. Tak, ako bolo vyššie uvedené, z týchto dôvodov na základe návrhu otca bolo vydané Obvodným súdom pre Prahu 6 neodkladé opatrenie, ktorým súd uložil matke povinnosť zdržať sa vycestovania spolu s maloletou do zahraničia na dobu dlhšiu ako 5 dní bez písomného súhlasu navrhovateľa. Toto uznesenie bolo potvrdené Mestským súdom v Prahe a to uznesením zo dňa 26.10.2020 č.k. 13Co/343/2020-1170. Keďže bolo nepochybne ustálené, že k premiestneniu maloletej na územie Slovenskej repubuliky došlo dňa 01.08.2020 matka bola povinná v konaní pred súdom preukázať svoje tvrdenia a to konktrétne, že v danom čase mala od otca súhlas s trvalým premiestnením maloletej na územie Slovenskej republiky. Otec uvedený súhlas poprel, práve naopak z konania otca a to konkrétne z návrhu, ktorým sa domáha zdržať sa vycestovania matky spolu s maloletou do zahraničia na dobu dlhšiu ako 5 dní bez písomného súhlasu navrhovateľa, ako aj z nesúhlasu otca s návštevou materskej školy maloletou na území Slovenskej republiky možno jednoznačne ustáliť, že otec s trvalým priemiestnením maloletej matkou na územie Slovenskej republiky nesúhlasil. Práve preto podal aj návrh na začatie konania o nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu. V danom prípade argumentácia matky o konkludentom súhlase otca ohľadom tejto skutočnosti neobstojí, hlavne za situácie, že vyjadrenie súhlasu s trvalým premiestnením maloletej matkou musí preukázať v konaní matka a uniesť tak dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Preto samotná argumentácia matky ohľadom konkludentného súhlasu otca nie je dostatočná, z dôvodu popretia tohto súhlasu zo strany otca. Inak povedané, matka v tomto konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že otec dal svoj súhlas matke na trvalé premiestnenie maloletej na územie Slovenskej republiky. Na tejto skutočnosti nemení nič ani skutočnosť, že otec súhlasil s krátkodobými pobytmi maloletej na Slovensku, z dôvodu slovenského pôvodu matky a z dôvodu zachovania kontaktov s jej rodinou.
35. Návratové konanie ako výslovne vyplýva zo znenia Dohovoru (článok 19) nie je svojou povahou konanie vo veci samej, teda konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale má charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby a záujmy. Súd v konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru (súvisí s ust. § 123 CMP). Odvolací súd poukazuje aj na to, že výnimky pri aplikácii okamžitého návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu sú obsiahnuté v čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, pričom uplatnenie čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je možné aplikovať v dvoch prípadoch: 1. Ak by dieťa bolo návratom do krajiny obvyklého pobytu vystavené nebezpečenstvu, alebo 2. ak osoba požadujúca návrat, by svojim správaním mohla vystaviť dieťa nebezpečenstvu ujmy. V danom prípade však výnimky obsiahnuté vo vyššie citovaných ustanoveniach účastníkmi namietané neboli, a preto sa nimi tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd nezaoberal. V rozsudku Veľkej komory vo veci X proti Lotyšsku cˇ. 27853/09 z 26. novembra 2013. ESLˇP spresnil, že rozsah skúmania najlepšieho záujmu dieťaťa v konaní o návrate nemá bytˇ totožný (s použitím rovnakých kritérií) s rozsahom skúmania v prípade konania o starostlivosť o dieťa. Európsky súd pre ľudské práva teda upustil od skôr vyslovenej požiadavky detailného prieskumu celej rodinnej situácie v rámci konania o návrate dieťaťa. Konštatoval, že pojem najlepší záujem dieťaťa musí bytˇ pre účely návratového konania interpretovaný v rámci výnimiek obsiahnutých v cˇl. 12, 13 a 20 Haagskeho dohovoru (bod 101), ktoré musia bytˇ vykladané reštriktívne (bod 107). Na základe uvedeného ani námietka matky, podľa ktorej súd prvej inštancia nerozhodol v najlepšom záujme maloletej neobstojí. Súdom rozhodujúcim o návrate dieťaťa neprináleží skúmať, v ktorej krajine by bolo alebo mohlo byť dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie, či v krajine únoscu alebo v krajine obvyklého pobytu. Iba súdom v mieste obvyklého miesta pobytu dieťaťa prináleží právo skúmať rodinnú situáciu, čo je aj v súlade s európskou judikatúrou a výkladom. Hĺbkovou analýzou rodinných pomerov sa zbytočne predlžuje konanie, ktorého dĺžka je striktne určená nielen Haagskym dohovorom, ale i Civilným mimosporovým poriadkom, a dieťa si postupne zvyká na nové prostredie namiesto toho, aby žilo v mieste obvyklého pobytu aj so svojom druhým rodičom. Najlepším záujmom dieťaťa je teda zabezpečenie jeho rýchleho návratu. Na základe vyššie uvedeného
možno uzavrieť, že dôvody, ktoré uvádzala matka v rámci svojho odvolania neboli dostatočnými dôvodmi pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.
36. Na záver odvolací súd udáva, že v danom prípade je povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť čo v najkratšom čase (bezodkladne) na základe skutočností zistených súdom prvej inštancie, tak aby zbytočne nedošlo k predĺženiu konania, čo je v danom prípade (v prípade návratového konania) neprípustné. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
37. Na záver odvolací súd udáva, že z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).
38. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
39. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).