Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-37-2021.pdf
PDF · 200.26 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/37/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: EXIMO, s.r.o., so sídlom SNP 365/76-21, Nová Dubnica, IČO: 36 326 208, právne zastúpeného: LEGAL POINT s.r.o., so sídlom Nemocničná 979, Považská Bystrica, proti žalovanému: ERES property, s.r.o., so sídlom Bratislavská 16, Trenčín, IČO: 47 977 591, právne zastúpenému: JUDr. Ján Legerský, advokát, so sídlom Nám. Sv. Anny 25, Trenčín, o zaplatenie 17.603,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. novembra 2020, č.k. 16C/250/2015-208, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal pôvodných žalovaných 1/ a 2/ (Spoločenstvo vlastníkov PS 30, o.z., a G. Q.) spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 17.603,39 eur s príslušenstvom a náhradou trov konania skutkovo dôvodiac tým, že je vlastníkom nebytového priestoru nachádzajúceho sa v bytovom dome súp. č. XX vo vchode XX na 1.poschodí bytového domu postaveného na pozemku parc.č. XX/X v L. K. a pôvodný žalovaný 1/ je občianske združenie založené pre správu budovy súp. č. XX, ktorého členovia sú vlastníci bytov a nebytových priestorov v tejto budove a žalovaný 2/ je predsedom tohto združenia. Pôvodný žalovaný 1/ evidoval voči nemu nedoplatky z vyúčtovania za roky 2010 až 2012, a to napriek tomu, že žalobca ich reklamoval ako nesprávne, podal na žalobcu žalobu o zaplatenie sumy 14.511,04 eur s príslušenstvom titulom jeho údajných nedoplatkov žalobcu za roky 2010, ktoré konanie sa viedlo na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 39Rob/219/2013 a keďže žalobca sa obával, že by došlo k dobrovoľnej dražbe jeho priestorov, o ktoré by tak prišiel, uhradil tieto žalované sumy, hoci žalovaná pohľadávka je podľa neho v celom rozsahu neoprávnená. Žalobca tak pôvodnému žalovanému 1/ uhradil sumu 10.200,- eur dňa 15.07.2013, sumu 4.948,61 eur dňa 23.08.2013 a sumu 1.831,90 eur dňa 06.09.2013, z čoho 14.511,04 eur predstavuje úhradu nesprávne vyúčtovaných nedoplatkov a suma 2.469,43 eur predstavuje úhradu úrokov z omeškania z neuhradenia nesprávne vyúčtovaných nedoplatkov. Motiváciou k úhrade bolo len to, že sa dozvedel, že na schôdzi Spoločenstva dňa 27.05.2013 sa odsúhlasilo uplatnenie tejto pohľadávky cez výkon zákonného záložného práva formou dražby. Žalobca pravidelne každé vyúčtovanie Spoločenstva vlastníkov reklamoval ako nesprávne, zo strany pôvodného žalovaného 1/ však k žiadnej odozve nedošlo. Listom zo dňa 27.05.2014 vyzval žalobca pôvodného žalovaného 2/ na vrátenie sumy 19.877,08 eur, ktoré od neho v mene Spoločenstva neoprávnene
vymohol pod hrozbou dražby za údajne spotrebované teplo v priestoroch s individuálnym vykurovaním, ktorých vlastníkom je žalobca s odvolaním sa na znalecký posudok, kde znalec konštatoval, že vtedajší správca stanovil žalobcovi zálohu za teplo nesprávne a tiež nesprávne vykonal vyúčtovanie. Uviedol, že pôvodný žalovaný 2/ je predsedom Spoločenstva a žaluje ho tiež titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú podľa § 7c ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z., pretože porušil základnú povinnosť riadne stanoviť výšku mesačných úhrad za plnenia a riadne ich aj vyúčtovať. Podľa žalobcu zo strany pôvodných žalovaných došlo na základe nesprávneho vyúčtovania k neoprávnenému vymoženiu sumy 16.980,47 eur a k vymoženiu sumy 622,92 eur ako trov právneho zastúpenia žalovaného 1/ v konaní sp.zn. 39Rob/219/2013. Pôvodní žalovaní 1/ a 2/ mali za to, že tým, že žalobca dlh zaplatil, uznal konkludentne dlh a ak tvrdí, že dlh neexistoval, musí opačný stav preukázať. Mali za to, že nárok je žalovaný ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému nemohlo dôjsť, pretože žalobca dlh plnil na základe vyúčtovania nedoplatkov žalovaným 1/ a zároveň na základe rozhodnutia zhromaždenia Spoločenstva o realizácii zákonného záložného práva a čo do sumy trov konania 622,92 eur na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Namietali tiež, že ak žalobca tvrdí, že k splneniu dlhu pristúpil len pod hrozbou realizácie dobrovoľnej dražby, takémuto postupu mal možnosť zabrániť, ak by sa bol včas domáhal neplatnosti rozhodnutia zhromaždenia Spoločenstva, čo ale neurobil. Vo vzťahu k pôvodnému žalovanému 2/ namietali nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. V replike žalobca opakovane uvádzal, že pôvodný žalovaný 1/ je Spoločenstvom vlastníkov bytov a pôvodný žalovaný 2/ je jeho predsedom a zdôraznil, že si svoj nárok uplatňuje titulom náhrady škody v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z.. Pôvodný žalovaný 2/ je zodpovedný za vyúčtovanie úhrad a rozúčtovanie nákladov a pôvodný žalovaný 1/ má zmluvný vzťah s dodávateľmi energií, fakturovanéslužby ďalej rozúčtováva, za čo nesie zodpovednosť žalovaný 2/. Navrhol vykonanie znaleckého dokazovania na posúdenie správnosti vyúčtovania a určenia množstva spotrebovaného tepla v priestoroch vlastnícky patriacich žalobcovi. V ďalšom konaní žalobca zobral žalobu späť voči pôvodnému žalovanému 2/, a preto súd uznesením č.k. 16C/250/2015-117 zo dňa 15.10.2019, právoplatným dňa 05.11.2019 konanie voči nemu zastavil. Žalobca tiež navrhol, aby súd pripustil zmenu pôvodného žalovaného 1/ tak, že na jeho miesto vstúpi aktuálny žalovaný. Uvedené odvodzoval zo skutočnosti, že počas konania došlo k zmene správcu, keď namiesto pôvodného žalovaného 1/ sa novým správcom bytového domu stal aktuálny žalovaný, vo vzťahu ku ktorému si mienil ďalej svoj nárok uplatňovať titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu. Uznesením č.k. 16C/250/2015-80 zo dňa 22.05.2019 súd pripustil zmenu pôvodného žalovaného 1/ tak, že na jeho miesto do konania vstúpil aktuálny žalovaný. V uznesení súd s poukazom na § 80 CSP konštatoval, že došlo k schváleniu nového správcu bytového domu (aktuálneho žalovaného), s ktorým bola dňa 31.10.2018 uzatvorená zmluva o výkone správy s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov bytového domu súp.č. XX v L. K.. Jediným žalovaným, s ktorým súd ďalej konal, bol tak aktuálny žalovaný. V ďalšom konaní okrem iného aktuálny žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca trval na tom, že pasívna vecná legitimácia žalovaného daná je, lebo on sám v inom spore, kde sú strany v opačnom procesnom postavení, vymáha od žalobcu plnenia, a teda sám sa považuje za právneho nástupcu pôvodného žalovaného 1/. Mal za to, že po pôvodnom Spoločenstve žalovaný prevzal všetky záväzky. Žalobca dôvodil tým, že v uznesení o zmene žalobcu vydanému v konaní sp.zn. 36Cb/249/2017, kde strany vystupujú v opačnom postavení, bola konštatovaná aktívna vecná legitimácia súčasného žalovaného ako správcu vo vzťahu k nárokom voči žalobcovi, a preto je legitimovaný aj v tomto konaní. Vychádzal z toho, že pôvodný žalovaný 1/ je spoločenstvom vlastníkov bytov, hoci mu bolo zrejmé, že je občianskym združením a zákon č. 182/1993 Z.z. takúto formu pre spoločenstvo nepripúšťa. Uviedol, že na vec nahliada tak, že on plnil platby na účet, ktorého vlastníkom boli ostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov a jediným oprávneným nakladať s ním bol správca. Podstatné je, že žalobca na tvrdený účet uhrádzal platby, ktoré sa tam kumulovali ako platby naviac, miesto toho, aby mu boli vrátené, a tak došlo k finančnej škode na strane žalobcu. Vôbec nemuselo dôjsť k situácii, že sa reálne mohli obohatiť aj ostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov, podstatné je, že prostriedky sa zhromažďovali na jeden spoločný účet a tieto prostriedky v dôsledku chybného vyúčtovania na predmetnom účte aj zostali. Uvádzal, že žalobu smeroval voči subjektu v pozícii správcu a pôvodne aj voči predsedovi spoločenstva bol v domnení, že tento subjekt vykonáva správu domu. Bol v dobrej viere, že žalobu smeruje voči subjektu, ktorý je procesne spôsobilý a ktorý ho vedome poškodzoval na svojich právach spôsobujúc mu finančnú škodu. Vzhľadom na to, že počas konania došlo k právnej skutočnosti, ktorá spôsobila zmenu na strane žalovaného, kedy pôvodný žalovaný sa dostal do likvidácie a prakticky ukončil svoju činnosť a tiež vzhľadom na to, že v inom súbežne prebiehajúcom konaní priznal súd novému subjektu práva a povinnosti právneho nástupcu pôvodného žalovaného, mal za to, že aj súčasný žalovaný je pasívne vecne legitimovaný a nositeľ všetkých práv a povinnosti, ktoré svedčili pôvodnému žalovanému. Mal za to, že nie je jeho povinnosťou zisťovať, kto
a v akej miere sa bezdôvodne obohatil za situácie, že vie preukázať, že osoba predsedu pôvodného žalovaného 1/, teda pán Q., postupoval v rozpore so stanovami spoločenstva v rozpore s dobrými mravmi a zákonom. Žalobca mal za to, že žaloba smeruje voči správnemu subjektu aj preto, že účet domu, na ktorý boli uhrádzané finančné prostriedky, neovláda nik iný ako štatutár žalovaného, či už pôvodného, alebo nového. Teoreticky mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ale nebolo v moci žalobcu ani ostatných vlastníkov s výnimkou pána Q. ovplyvniť spôsob a obsah samotných vyúčtovaní a pokyny, na základe ktorých sa vyúčtovania realizovali. Žalovaný trval na tom, že nie je v spore pasívne vecne legitimovaný poukazujúc na to, že účet, na ktorý boli poukazované žalobcove platby, je účtom všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov a žalobca tiež musí preukázať, že plnenia takto poskytované prevzal aj aktuálny žalovaný, keďže sa voči nemu uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zdôraznil, že je plne v dispozícii žalobcu, koho a načo bude žalovať, preto tvrdenia, že súd priznal nositeľstvo určitých oprávnení tým, že pripustil zmenu strany sporu, nie je náležité. Súd rozhodnutím o takomto procesnom návrhu nič také nepriznáva a koná o žalobe tak, ako ju žalobca vymedzil a žalobca môže za žalovaného označiť kohokoľvek a môže ho aj ľubovoľne zmeniť. Súd ho nemôže usmerňovať, koho by mal správne žalovať. Podmienkou úspešnosti žaloby je okrem iného aj preukázanie toho, že žalovaný je subjektom, ktorý sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a ak uvedená podmienka splnená nie je, žalobe nie je možné vyhovieť.
3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil zo žaloby, o ktorej sa konalo na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 39Rob/219/2013, že subjektom, ktorý sa domáhal zaplatenia sumy 14.511,04 eur s príslušenstvom od žalobcu (EXIMO s.r.o.) bolo Spoločenstvo vlastníkov PS 30, o.z. (teda pôvodný žalovaný 1/ vystupujúci v prejednávanej veci), ako občianske združenie založené podľa zák.č. 83/1990 Zb. pre správu budovy súp.č. XX na ul. G. sady v L. K., ktorého účastníkmi boli vlastníci bytov a nebytových priestorov v budove súp.č. XX, vrátane žalobcu, teda spoločnosti EXIMO, s.r.o. ako vlastníka nebytových priestorov. Podľa stanov uvedeného občianskeho združenia ide o dobrovoľné nepolitické záujmové združenie fyzických a právnických osôb, ktoré sa zakladá pre správu budovy súp.č. XX na ul. G. sady v L. K., pričom jeho členmi sú fyzické a právnické osoby, ktoré sú vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v budove súp.č. XX na ul. G. sady. D. upravovali orgány občianskeho združenia, práva a povinnosti jeho členov, otázky majetkových pomerov občianskeho združenia, spôsobu a oprávnenia hospodárenia s fondom prevádzky, údržby a opráv, prevádzky domu, bytov a nebytových priestorov, opráv a údržby domu a pod. Podľa pečiatky na stanovách, ale aj podľa lustrácie z registra občianskych združení, občianske združenie vzniklo dňa 19.03.2010, do likvidácie vstúpilo dňa 16.10.2018. Stále je však evidované ako existujúci subjekt, nebolo vymazané z registra občianskych združení. Pôvodný žalovaný 1/, teda subjekt nazvaný ako Spoločenstvo vlastníkov PS 30, o.z. s prideleným IČO-m: 42 148 006 nie je v zmysle lustrácie formou úplného výpisu (teda nielen v aktuálnych záznamoch) v registri Spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov v takomto registri evidovaný. Túto skutočnosť potvrdil aj Okresný úrad Trenčín, odbor všeobecnej vnútornej správy. Zo zápisnice zo zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov Spoločenstva vlastníkov PS 30, o.z. zo dňa 23.10.2018 vyplynulo, že bolo schválené uznesenie o uzatvorení zmluvy o výkone správy so spol. ERES property, s.r.o., teda so žalovaným. Zmluva o výkone správy bola uzatvorená medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov bytového domu na ul. G. sady súp.č. XX v L. K. a žalovaným dňa 31.10.2018.
4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 451 ods. 1, 2, § 456 Obč. zákonníka (ďalej len „OZ“), § 6 ods. 1 veta prvá, § 7 ods. 1, § 8 ods. 3 zák. č. 182/93 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v čase vzniku pôvodného žalovaného 1/ (vo vzťahu k ustanoveniam § 6 ods. 1 veta prvá) a v znení účinnom ako v čase vzniku pôvodného žalovaného 1/ a tiež v súčasnosti (vo vzťahu k ustanoveniu § 7 ods. 1, § 8 ods. 3), vo svetle ktorých dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného. Konštatoval, že žalobca sa domáhal (po zmene žalovaného) voči aktuálnemu žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (takto svoj nárok po zmene žalovaného žalobca sám výslovne konštruoval), ku ktorému malo dôjsť tým, že žalobca uhradil pôvodnému žalovanému 1/ plnenia vo výške zodpovedajúcej vyúčtovaným nedoplatkom za roky 2010, 2011 a 2012. Tieto nedoplatky žalobca žalovanému 1/ uhradil, hoci ich nepovažoval a stále nepovažuje za správne a oprávnené, a to len preto, aby sa vyhol dražbe svojich nehnuteľností. Plnenia takto uhradené žalovanému 1/ (pre ktorú úhradu bolo aj konanie o vymoženie dlžnej sumy sp.zn. 39Rob/218/2013 zastavené) vymáha žalobca v tomto konaní späť ako plnenia, na ktoré ich príjemcovi nárok nevznikol a ktoré žalobca podľa práva nebol mu vôbec povinný plniť, a teda plnilo sa tak bez právneho dôvodu. Pôvodného žalovaného 1/ žaloval tvrdiac, že ide o Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov podľa zákona č. 182/1993 Z.z., pričom legitimácia aktuálneho
žalovaného bola ním vyvodzovaná z prechodu správy k predmetnému bytového domu z pôvodného žalovaného 1/ na aktuálneho žalovaného, ktorý je aktuálnym správcom bytového domu súp.č. XX v L. K.. Predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia preukazuje v súdnom konaní ten, kto sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. V zmysle uvedeného sa súd v prvom rade zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie (kto sa obohatil) a aktívnej vecnej legitimácie (na čí úkor). Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že pôvodný žalovaný 1/, ktorý prijal plnenia (podľa žalobcu neoprávnene) a ktoré plnenia žalobca žiada v tomto konaní vydať ako bezdôvodné obohatenie, nebol subjektom, ktorému by svedčalo postavenie Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov podľa zákona č. 182/1993 Z.z. Bolo preukázané, že pôvodný žalovaný 1/ bol "len" občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom správy bytového domu dňa 19.03.2010, ktoré bolo zapísané do registra občianskych združení, kde je registrované doposiaľ. Súčasne bolo preukázané, že pôvodný žalovaný 1/ nebol a v súčasnosti ani nie je evidovaný v registri Spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov však Spoločenstvo vzniká až dňom zápisu do registra spoločenstiev, do ktorého ale nikdy subjekt pôvodného žalovaného 1/ zapísaný nebol. Pre absenciu tejto skutočnosti tak nikdy pôvodný žalovaný 1/ ako Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. nevzniklo, v prípade pôvodného žalovaného 1/ tak nešlo o subjekt, ktorý by vykonával správu bytového domu formou Spoločenstva vlastníkov tak, ako to tvrdil žalobca. Pôvodný žalovaný 1/ nebol ani jedným z dvoch možných subjektov, ktoré zákon č. 182/1993 Z.z. v ust. § 6 ods. 1 oprávňoval, resp. stále oprávňuje na realizáciu správy bytových domov. Nebol ani Spoločenstvom vlastníkov, ale nebol ani správcom, ktorý by správu bytového domu vykonával na základe zmluvy o výkone správy. Existencia zmluvy o výkone správy uzatvorená s pôvodným žalovaným 1/ nebola tvrdená, ale ani preukázaná. Pôvodnému žalovanému 1/ tak nesvedčalo postavenie subjektu vykonávajúceho správu bytového domu, nevznikali mu práva ani povinnosti podľa zákona č. 182/1993 Z.z.. Tvrdenia žalobcu o tom, že pôvodný žalovaný 1/ bol Spoločenstvom vlastníkov bytov sa tak ukázali ako nesprávne, a to napriek tomu, že overenie tejto skutočnosti je možné (a aj žalobcovi bolo dostupné) vo verejne prístupnom registri, a napriek tomu, že žalobca celkom zrejme mal pochybnosti o postavení pôvodného žalovaného 1/, keď ako sám uviedol, bol si vedomý, že ide o občianske združenie, ktoré ale zákon 182/1993 Z.z. na výkon správy touto formou neoprávňuje. Pokiaľ teda to bol žalovaný 1/, ktorý prijal plnenia od žalobcu v rozpore s právom, prijímal ich ako samostatne existujúci subjekt, ako právnická osoba - občianske združenie, avšak nie ako Spoločenstvo vlastníkov bytov, ktorým sa nikdy platne nestal, ale ani ako správca bytového domu, pretože s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov nemal uzatvorenú zmluvu o výkone správy. Neplnilo sa mu preto ako subjektu, na ktorý by sa vzťahovali ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z.. Ak potom žalobca vyvodzoval pasívnu vecnú legitimáciu aktuálneho žalovaného z toho, že medzi pôvodným žalovaným 1/ a aktuálnym žalovaným došlo k prechodu správy, kedy žalovaný sa stal novým správcom bytového domu a ktorý teda od pôvodného žalovaného 1/ prevzal všetky práva aj záväzky zmluvou o výkone správy, toto tvrdenie sa v konaní ukázalo ako nepravdivé. Súd konštatoval, že tu vzhľadom na skutočnosti uvedené a zistené nemohlo na základe novej zmluvy o výkone správy z 31.10.2018 skutočne dôjsť k prechodu správy bytového domu z jedného, pôvodne žalovaného subjektu na aktuálneho žalovaného, keďže pôvodný žalovaný 1/ správu v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. nikdy nevykonával. Ak žalobca tvrdil, že práve zmluva o výkone správy zo dňa 31.10.2018 spôsobila prechod žalovaného záväzku, o ktorom sa koná, z pôvodného žalovaného subjektu na aktuálneho žalovaného, nie je tomu v skutočnosti tak, pretože na základe nej aktuálny žalovaný - správca neprevzal (už vôbec nie v režime zákona č. 182/1993 Z.z.) žalovaný záväzok od pôvodného žalovaného, ktorý správcom ani spoločenstvom nikdy nebol. Súd preto konštatuje, že aktuálny žalovaný nie je ten subjekt, na ktorého by prešiel záväzok spočívajúci v povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie vo výške platieb, ktoré žalobca podľa svojich tvrdení bezdôvodne vyplatil pôvodnému žalovanému 1/. Medzi týmito dvomi subjektmi totiž absentuje vzťah dvoch subjektov oprávnených na výkon správy, ktorí by si medzi sebou realizovali odovzdanie a prevzatie správy bytového domu a záväzkov pri správe domu vzniknutých. K samotnému prechodu správy a ani k prechodu práv a záväzkov vyplývajúcich z výkonu správy medzi týmito subjektmi (teda od "nesprávcu" k správcovi) reálne teda nedošlo, a to ani zmluvou o výkone správy, ale nebolo ani preukázané, že by sa tak stalo na základe inej právnej skutočnosti (napr. iným typom zmluvy a pod). Podmienkou pre možnosť zaviazať žalovaný subjekt k vydaniu bezdôvodného obohatenia je to, že žalobca musí preukázať, že skutočne žalovaný je tým, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Pri bezdôvodnom obohatení totiž dochádza k situácii, keď majetkový prírastok jedného subjektu sa prejavuje v majetkovej sfére iného subjektu. Musí teda existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu (majetkový prospech) a úbytkom v majetkovej sfére iného subjektu. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že nie je povinný preukazovať subjekt, ktorý
sa na jeho úkor obohatil. Práve žalobcu zaťažuje bremeno, aby túto podmienku úspešnosti žaloby bez pochýb preukázal. Na splnení tohto predpokladu pritom sa musí trvať aj vtedy, kedy vzťahy medzi subjektmi nie sú jednoznačné a kedy je potrebné vyvinúť väčšie úsilie k tomu, aby bolo možné skutočne obohatený subjekt zistiť. Pre úplnosť súd uviedol, že ak by aj žalobca mienil žalovanú sumu vymáhať od žalovaného ako náhradu škody vzniknutej porušením povinnosti vykonať riadne vyúčtovanie (keďže žalobca v skorších podaniach uvádzal najskôr i takéto právne posúdenie, avšak potom aj skutkovo spresnil, že ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia), ani v takom prípade by nebol žalovaný pasívne vecne legitimovaný. Subjekt, ktorý by tu bolo možné považovať za škodcu, by v žiadnom prípade nebol súčasný žalovaný. Ten totiž v rokoch 2010, 2011 a 2012 vyúčtovanie nerealizoval, na správe bytového domu tento subjekt v tom čase nijako neparticipoval, a preto v tejto súvislosti ani nemohol byť tým, ktorý by pri realizácii ročných vyúčtovaní a rozúčtovávaní služieb mohol porušiť nejakú svoju povinnosť, ktorá by v majetkovej sfére žalobcu spôsobila škodu. Avšak, aj nebyť vyššie uvedených skutočností spôsobujúcich nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, súd pre úplnosť konštatoval, že správca bytového domu (ktorým žalovaný nepochybne je vzhľadom na to, že má aktuálne uzatvorenú platnú zmluvu o výkone správy predmetného bytového domu) vo všeobecnosti v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia titulom platieb vlastníka nie je pasívne vecne legitimovaný. Subjektom bezdôvodne obohateným je osoba, ktorej majetok sa zväčšil na úkor iného. V danom prípade žalobca tvrdí, že (po zmene žalovaného) majetok žalovaného sa zväčšil na jeho úkor, a to o platby titulom zaplatených vyúčtovaných nedoplatkov z ročného vyúčtovania za teplo (teda za plnenia spojené s užívaním jeho nebytových priestorov), ktoré zaplatil, hoci žiadne nedoplatky na teple v skutočnosti nemal. Z citovaných ustanovení zákona o vlastníctve bytov vyplýva, že prostriedky získané z úhrad za plnenia od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ako aj prostriedky fondu prevádzky ,údržby a opráv ("majetok vlastníkov") musí správca viesť oddelene od účtov správcu v banke, a to osobitne pre každý spravovaný dom. Správca je príslušný disponovať s finančnými prostriedkami na účte domu (ktorého majiteľom sú vlastníci) a vykonávať k tomuto účtu práva a povinnosti vkladateľa podľa osobitného zákona o ochrane vkladov. Majetok vlastníkov nie je súčasťou majetku správcu, teda aktuálneho žalovaného a správca ho nesmie použiť pre vlastné potreby, prospech. Z uvedených zákonných ustanovení je teda zjavné, že ak žalobca zaplatil nedoplatky na plneniach za teplo, tieto platby boli prijaté do majetku ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, tieto sa tak neocitli v majetku žalovaného ako súčasného správcu bytového domu. V konečnom dôsledku aj žalobca na poslednom pojednávaní uviedol, že teoreticky skutočne mohlo dôjsť k bezdôvodného obohateniu ostatných vlastníkov. Majetok správcu je totiž striktne oddelený od majetku vlastníkov a plnenia, ktoré platia vlastníci, sa nestávajú súčasťou majetku správcu, a teda o tieto platby sa preto majetok žalovaného - správcu nemohol zväčšiť. Z tohto dôvodu preto podľa súdu nemôže byť správca pasívne vecne legitimovaný, a to ani keď je oprávnený disponovať s účtom a s prostriedkami vlastníkov na ňom. Stále je to totiž majetok, ktorý vlastnícky správcovi nepatrí. Ak by súd prijal opačný záver a čisto v teoretickej rovine by tejto žalobe vyhovel a zaviazal by žalovaného, aby zaplatil žalobcovi žalovanú sumu, žalovaný by ju musel uhradiť zo svojho majetku a nemohol by použiť na splnenie jeho povinnosti majetok vlastníkov bytov a nebytových priestorov (do ktorého majetku platby žalobcu ale reálne plynuli). Prípadná exekúcia by sa mohla takisto viesť iba na majetok žalovaného správcu, hoci platby, ktoré žalobca učinil a o ktoré sa mal žalovaný bezdôvodne obohatiť, sa nestali súčasťou majetku správcu (zhodne napr. rozsudok Okresného súdu Trenčín sp.zn. 17C/33/2017 z 10.04.2018, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17C/259/2018 z 21.11.2019). Aj z tohto dôvodu preto súd konštatuje, že je potrebné žalobu zamietnuť. Zároveň súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že tým, že pripustil zmenu žalovaného, nezaložil jeho vecnú pasívnu legitimáciu, keďže táto sa takýmto procesným rozhodnutím rozhodne neprejudikuje. Keď pripúšťal zmenu žalovaného, neposudzoval, či k prechodu správy a práv či záväzkov z nej vyplývajúcich a so správou bytového domu súvisiacich, reálne podľa hmotného práva aj došlo. Preto pokiaľ zakladal žalobca postavenie pôvodného žalovaného na tom, že ako správca pochybil, resp. sa tak bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu a aktuálny žalovaný je žalovaný na tom skutkovom základe, že tento záväzok z bezdôvodného obohatenia na neho prešiel z pôvodného žalovaného spolu so správou domu z dôvodu uzatvorenia zmluvy o výkone správy, toto sa v konaní nepotvrdilo vzhľadom na neexistenciu prechodu správcovstva. Z týchto dôvodov súd pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného žalobu zamietol. Zdôvodnil záverom tiež, prečo využil oprávnenie podľa § 185 ods. 2 CSP a vykonal aj bez návrhu dôkaz lustráciou v internetovom registri a dopytom na Okresný úrad Trenčín, ktorý tento register vedie o tom, či pôvodný žalovaný vznikol ako spoločenstvo vlastníkov podľa zákona č. 182/93 Z.z., ako aj nevykonanie dôkazov navrhovaných žalobcom, v konkrétnosti znaleckého dokazovania a preskúmania správnosti namietaných ročných vyúčtovaní tepla, ako ani zaobstaraním si ďalších listinných dôkazov navrhovaných žalobcom, a
to nehospodárnosťou s poukazom na dôvod zamietnutia žaloby a skutočnosť, že tieto dôkazy sa týkajú dôvodnosti samotného meritórneho nároku ako takého. V konečnom dôsledku zdôvodnil tiež neodročenie pojednávania, ktoré požadoval na poslednom pojednávaní žalobca, keďže podľa jeho názoru k tomu neboli splnené zákonné predpoklady.
5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na to, že žalobu v celom rozsahu zamietol, žalovaný bol úspešný v celom rozsahu, a preto má proti neúspešnému žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania, preto žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsah 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
6. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súd prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že žalovaný bude povinný nahradiť mu tiež trovy odvolacieho konania. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), poukázal na to, že v danom konaní sa domáhal voči žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to pôvodne voči žalovanému 1/, teda Spoločenstvu vlastníkov PS 30, keďže tento subjekt v rozhodnom období, t.j. v rokoch 2010 - 2012 fakticky vykonával správu bytového domu, v ktorom vlastní nebytový priestor žalobca a ako jediný mal oprávnenie disponovať aj s prostriedkami na účte domu súp. č. XX. Upriamil pozornosť na skutočnosť, že túto sumu vnímal ako majetkovú ujmu, ktorá mu vznikla a preto aj uviedol na pojednávaní dňa 21.05.2019, že nárok je možné potencionálne kvalifikovať aj ako škodu, ktorá mu vznikla, avšak mal za to, že súd jeho právnou kvalifikáciou nie je viazaný, čo je významné pri argumentácii súdu o tom, že mali byť žalovaní jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov. Títo nemohli spôsobiť žalobcovi škodu, lebo nemali akékoľvek možnosti ovplyvniť vyúčtovanie na účte pre vlastníkov, nemali ani dispozičné právo k danému účtu, na ktorom sa zúčtovacie transakcie realizovali. K tomuto účtu má dispozičné právo aktuálny žalovaný, z ktorého dôvodu ho aj určoval žalobca ako pasívne vecne legitimovaný subjekt, ktorý navonok zastupoval vlastníkov bytov a nebytových priestorov a zároveň to bol vždy jediný subjekt oprávnený disponovať s účtom, z ktorého úhrady jeho nároku sa žalobca domáhal. Majetková ujma žalobcovi vznikla v dôsledku nesprávneho postupu pôvodného žalovaného, a to zadaním nesprávnych údajov pri vyúčtovaní platieb do fondu údržby a opráv jednotlivým vlastníkom, za správnosť čoho zodpovedal výlučne pôvodný žalovaný, ktorý si tento domnelý nárok voči žalobcovi uplatňoval a prakticky a výlučne z dôvodu, aby sa žalobca vyhol dražbe nebytového priestoru, pristúpil aj k platbe tohto vykonštruovaného nedoplatku. Žalobca teda považuje za nepochybné, že činnosť správy vykonával pôvodný žalovaný a po zmene žalovaného ju vykonáva aktuálne žalovaný, a to bez ohľadu na to, či to bolo v súlade so zákonom č. 182/93 Z.z.. Pôvodný žalovaný zriadil a spravoval účet pre vlastníkov domu súp. č. XX, kam vlastníci pravidelne zasielali mesačne svoje platby. Súd na jednej strane tvrdí, že pôvodný žalovaný tým, že bol občianskym združením nevzťahoval sa na neho režim zákona č. 192/93 Z.z., na strane druhej zostáva nezodpovedaná otázka, že ani tento účet zriadený pôvodným žalovaným nemohol byť spravovaný podľa režimu uvedeného zákona. Jeho jediným vlastníkom a disponentom teda logicky bolo práve občianske združenie, a nie jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov, tak ako to upravuje § 8 ods. 3 veta tretia uvedeného zákona, dispozičné právo ku ktorému účtu v súlade s týmto zákonom vykonával výlučne pôvodne žalovaný. Bližšie nezisteným spôsobom bol účet, resp. dispozičné právo k nemu využívané pôvodným žalovaným prevedené na súčasného žalovaného, čo preukazuje fakt, že aj v novo predpisovaných platbách a vyúčtovaniach je číslo účtu nezmenené. Faktom teda je, že aktuálny žalovaný prevzal a boli na neho prevedené dispozičné práva k účtu, na ktorom bola žalovaná suma nesprávne zúčtovaná a vyúčtovaná. Pokiaľ pôvodný žalovaný previedol a nový žalovaný prevzal práva a povinnosti pôvodného žalovaného, nebol dôvod pokračovať s pôvodným žalovaným. Žalobca uplatňoval svoj nárok voči pôvodnému alebo aj súčasnému žalovanému vždy s poukazom na to, že ho žaluje v pozícii správcu, teda osoby oprávnenej konať za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom a zároveň jedinej osoby, ktorá je reálne oprávnená disponovať s účtom s prostriedkami vlastníkov bytov a nebytových priestorov. S odkazom na ust. § 8b zákona č. 182/93 Z.z. poukazoval na to, že ak je správca aktívne vecne legitimovaný na vymáhanie nedoplatkov a contrario musí byť aj pasívne vecne legitimovaný na vrátenie zle zúčtovaného preplatku. Poukazuje tiež na to, že žalobca v konaní pod sp. zn. 36Cb/249/2017 vedenom rovnako na Okresnom súde Trenčín s totožnými účastníkmi konania (kde však žalobca vystupuje v opačnej procesnej pozícii, t.j. ako žalovaný), bol konfrontovaný so zistením, že Spoločenstvo vlastníkov PS 30, teda pôvodný žalovaný ukončil svoju činnosť, pričom
práva a povinnosti tohto subjektu prevzal aktuálne žalovaný, v ktorom konaní súd rozhodol o tom, že došlo k procesnému nástupníctvu a aktuálneho žalovaného považuje za subjekt, na ktorého prešli práva a povinnosti pôvodného žalobcu. Dôvodom návrhu na zmenu žalovaného zo strany žalobcu bol fakt, že bankovým účtom, ktorým pôvodne ako jediný disponoval pôvodný žalovaný, momentálne ako jediný disponuje aktuálne žalovaný, čo je aj dôvodom, pre ktorý ho aj stále pokladá za pasívne vecne legitimovaného v tomto spore a následne v súvislosti s touto otázkou odkazuje na rozsudok NS SR pod sp. zn. 1Cdo/55/2017, z ktorého cituje. Namieta správnosť záveru súdu prvej inštancie, že pôvodný žalovaný, keďže nikdy ako spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov v zmysle zákona č. 182/93 Z.z. nevznikol, nešlo o subjekt, ktorý by vykonával správu bytového domu formou spoločenstva vlastníkov bytov, keďže tento subjekt fakticky aj reálne v minulosti všetky činnosti, ktoré podľa uvedeného zákona predstavujú činnosti pri správe bytového domu vykonával, vyhotovoval vyúčtovania, uzatváral zmluvy s dodávateľmi z pozície správcu a ďalšie, teda skutočne sa javil ako štandardné spoločenstvo. Žalobca nemal dôvod sa zaoberať právnou formou, ktorú si tento subjekt pôvodný žalovaný 1/ zvolil, t.j. občianske združenie, ani to nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť. Súd prvej inštancie sa s jeho reálnou činnosťou výkonu správy nevysporiadal, i keď je podľa jeho názoru kľúčová, a to z dôvodu, že vychádzajúc z uvedeného bol jediným oprávneným disponentom s účtom, na ktorý žalobca poukázal finančné prostriedky, ktorých vydania sa v tomto spore domáha. Skutočnosť, že žalovaný 1/ nevykonával správu v súlade s požiadavkami zákona č. 182/93 Z.z. (pokiaľ ide o právnu formu), nemôže ísť na ťarchu žalobcovi. Pohľad súdu na túto problematiku je formalistický a súd nedostatočne vyhodnotil špecifickú skutkovú situáciu tohto prípadu, ktoré s danou problematikou súvisia, ani na otázky, ktoré sa jej dotýkajú, neposkytol v odôvodnení uspokojivú odpoveď. Pôvodný žalovaný bol jediným oprávneným subjektom nakladať s účtom, na ktorý žalobca plnil platby, ktoré boli na tento účet prijaté bez právneho dôvodu. Síce vlastnícky účet patrí vlastníkom bytov a nebytových priestorov, no oprávnený nakladať s ním bol výlučne najskôr pôvodný žalovaný a následne aktuálny žalovaný. Podľa jeho názoru je právne neakceptovateľné a neudržateľné, aby žalovaný v jednom súdnom konaní, v ktorom sa vymáhajú pohľadávky od žalobcu za obdobie rokov, kedy aktuálny žalovaný nebol správcom bytového domu, mal a mohol byť vecne legitimovaný, a to aktívne vecne legitimovaný, a v inom konaní s rovnakými účastníkmi, kde je postavenie strán opačné, kedy žalobca vymáha finančné prostriedky, zase nebol vecne pasívne legitimovaný. Na podporu svojich námietok poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/508/2013 zo dňa 20.04.2015, z ktorého cituje. Súd ignoroval argumentáciu žalobcu v tom, že aktuálnym disponentom účtu vlastníkov je žalovaný, od ktorej skutočnosti tiež odvodzoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného. Bolo by v rozpore s aktuálnou právnou úpravou, aby žalobca v takomto prípade musel žalovať všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí sú podľa zákona č. 182/93 Z.z. vlastníkmi tohto účtu, ale reálne ním nemajú oprávnenie disponovať, keďže toto oprávnenie prináleží výlučne správcovi bytového domu, z ktorého dôvodu neobstojí argumentácia súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalobca netvrdí, ani netvrdil, že po zmene žalovaného sa majetok žalovaného zväčšil na jeho úkor, a to o platby titulom zaplatených vyúčtovaných nedoplatkov z ročného vyúčtovania za teplo. Aktuálny žalovaný je však v pozícii správcu nehnuteľnosti, zastupuje vlastníkov pred súdom pri vymáhaní nedoplatkov a contrario k čomu, má plniť aj z účtu domu na účet žalobcu. Niektoré skutkové tvrdenia žalobcu súd prezentuje v rozpore so skutočnosťou, príkladmo tvrdenia týkajúce sa žalovaného ako občianskeho združenia založeného podľa zákona č. 83/90 Zb. pre správu budovy súpisné číslo 30. Opakovane poukazuje a zdôrazňuje, že postupom OS v Trenčíne v dvoch konaniach, kde sú totožní účastníci, a to 36Cb 249/2017 a v tomto konaní pod sp.zn. 16C 250/2015 nebola naplnená doktrína legitímneho očakávania. Je pre odvolateľa neprijateľné, aby v týchto dvoch prebiehajúcich konaniach s totožnými stranami sporu len v opačných pozíciách, súd vyhodnocoval otázku procesného nástupníctva opačným spôsobom a mal rozličné a opačné názory na tak zásadnú otázku ako je prechod práv z účastníka na nastupujúceho účastníka. I keď nehodnotí, ktorý z právnych názorov je správny, je pre neho neakceptovateľné, že takáto situácia vôbec nastala. Súd má vo vzťahu k účastníkom postupovať predvídateľným a čitateľným spôsobom, v súvislosti s čím odkazuje na rozhodnutie NS SR 2 MCdo 1/2015. 7. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zároveň žalovanému priznať právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. Podľa jeho názoru rozhodnutie je vyčerpávajúco a presvedčivo odôvodnené, obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, na ktorých súd svoje rozhodnutie o uplatnenom žalobnom nároku založil. Námietky odvolateľa, podľa jeho názoru, nemajú vôbec žiadne opodstatnenie a sú založené na nesprávnej argumentácii žalobcu. Ním namietané skutkové zistenia o tom, že pôvodný žalovaný 1/ bol len občianskym združením zapísaným do Registra občianskych združení a zároveň nevznikol ako spoločenstvo v zmysle Bytového
zákona, vyplynulo zo stanov pôvodného žalovaného 1/ a z lustrácie Registra občianskych združení a tiež z lustrácie v Registri spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Skutočnosť, že pôvodný žalovaný 1/ nebol v takomto registri nikdy evidovaný, potvrdil aj Okresný úrad Trenčín, odbor všeobecnej vnútornej správy. Rozhodujúce skutkové zistenia, na ktorých súd prvej inštancie založil svoj právny záver, o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v podanom odvolaní ani v priebehu konania na súde prvej inštancie žalobca žiadnym spôsobom nenamietal, nespochybnil, ani nepreukázal ich opak. Skutočnosť tvrdená žalobcom, že pôvodný žalovaný 1/ fakticky vykonával činnosť správcu bytového domu, sporná nie je. Pre právne posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného je však irelevantná. Preto nie je zrejmé, k akým nesprávnym skutkovým zisteniam mal súd prvej inštancie dospieť na základe vykonaného dokazovania, či akého nesprávneho posúdenia sa mal dopustiť. Je totiž zrejmé, že práve od jednoznačných a nespochybniteľných skutkových zistení odvodil súd prvej inštancie právny záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorý aj s priliehavou právnou argumentáciou náležite odôvodnil. Opakovane uvádzané tvrdenia žalobcu v odvolaní, že bankový účet, ktorým pôvodne disponoval pôvodný žalovaný a ktorým aktuálne disponuje terajší žalovaný nepredstavuje spornú skutočnosť, avšak zároveň predstavuje takú skutočnosť, ktorá nemá pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k nároku žiadnu právnu relevanciu a ktorú tiež súd prvej inštancie správne vyhodnotil. Ani jeden z odvolacích dôvodov tak nebol naplnený. Žalobca v podanom odvolaní v zásade žiadnou právnou argumentáciou nespochybnil právne závery, na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil, ale len bez adekvátneho právneho zdôvodnenia opakovane uviedol, že súd nepoňal to, že žalobca pasívnu vecnú legitimáciu odvodzuje od jeho dispozície s účtom bytového domu. Žalovaný celú argumentáciu týkajúcu sa tohto dôvodu považuje za nesprávnu a poukazuje na to, že už v priebehu konania dával do pozornosti značnú nesúrodosť právnej argumentácie žalobcu týkajúcej sa uplatneného nároku, keď žalobca presvedčivo nevymedzil, či uplatňuje nárok na bezdôvodné obohatenie alebo náhradu škody, pričom práve od správne kvalifikovaného nároku závisí aj správne určenie subjektu, ktorý je podľa hmotného práva nositeľom vymáhanej povinnosti a voči ktorému je tak možné úspešne príslušný nárok uplatniť. Pokiaľ by žalobca tvrdil, že nárok predstavuje nárok na náhradu škody, bolo by jeho povinnosťou označiť subjekt škodcu, ktorý sa mal dopustiť protiprávneho konania s následkom vzniku škody na majetku žalobcu, pri ktorom nároku by súčasný žalovaný za žiadnych okolností nemohol byť pasívne vecne legitimovaným subjektom, keď tento v čase, keď mala žalobcovi ujma vzniknúť nesprávnym vyúčtovaním ním tvrdeným v r. 2010 až 2012, nebol vôbec v žiadnom právnom vzťahu so žalobcom, ani činnosť správcu nevykonával. Pokiaľ by žalobca tvrdil, že nárok predstavuje vydanie bezdôvodného obohatenia, tiež by jeho povinnosťou bolo označiť subjekt, ktorý sa mal na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť. Žalobca o právnom dôvode uplatneného nároku napokon tvrdil, že tento uplatňuje titulom bezdôvodného obohatenia. Žalovaný však za žiadnych okolností nemôže byť subjektom, ktorý by sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a voči ktorému by žalobca mohol nárok na vydanie takéhoto plnenia uplatniť. Do takéhoto právneho postavenia by sa žalovaný nemohol dostať ani v zmysle § 3 ods. 3 Bytového zákona, ako to nesprávne v odvolaní uvádza žalobca, keď práve z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že majiteľom účtu domu zriadeného správcom v banke sú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome, že správca je príslušný disponovať finančnými prostriedkami na účte domu a vykonávať k tomuto účtu práva a povinnosti vkladateľa podľa osobitného zákona o ochrane vkladov, že majetok vlastníkov nie je súčasťou majetku správcu, že majetok vlastníkov nesmie správca použiť na krytie alebo úhradu záväzkov, ktoré bezprostredne nesúvisia s činnosťou spojenou so správou domu a že správca nesmie využiť majetok vlastníkov vo vlastný prospech alebo v prospech tretích osôb. Ak by aj žalobca nedôvodne v minulosti platil na bankový účet zriadený pôvodným žalovaným 1/ ako účet bytového domu, ktorého majiteľom sú vlastníci, tak bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu by mohlo vzniknúť majiteľovi takéhoto bankového účtu, na ktorom by suma zaplatená žalobcom prirástla a za žiadnych okolností by sa o túto sumu nemohol bezdôvodne obohatiť terajší žalovaný, ktorý nikdy žiadne plnenie od žalobcu neprijal a ktorého majetok sa o takto poskytnuté plnenie nikdy nezvýšil a teda žalovaný sa na úkor žalobcu ani bezdôvodne neobohatil. Aj na tomto mieste žalovaný zdôrazňuje, že s poukazom na preukázané právne postavenie pôvodného žalovaného 1/ len ako občianskeho združenia a nie správcu v zmysle ustanovení Bytového zákona, nemohlo dôjsť k prechodu správy bytového domu na terajšieho žalovaného. Predmetom konania, v ktorej ako odvolací súd rozhodoval KS Bratislava rozsudkom č. 6Co/508/2013 zo dňa 20.04.2015, na ktorý žalobca v odvolaní poukazuje, bolo zaplatenie peňažnej sumy predstavujúcej náhradu trov konania. Z podstaty súdneho rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazuje vyplýva, že bezdôvodným obohatením bola peňažná suma, ktorú vlastník bytu zaplatil predčasne správcovi domu ako trovy medzi nimi vedeného súdneho konania, ktorého účastníkmi bol vlastník bytu v dome a správca domu a vrátenie plnenia bolo uplatnené voči správcovi ako subjektu, ktorému bolo nedôvodne plnené. Preto uvedené závery z tohto rozhodnutia nie sú pre posúdenie otázky
pasívnej vecnej legitimácie terajšieho žalovaného použiteľné. Žalobca poskytol peňažné plnenia, o ktorých tvrdí, že na to nebol právny dôvod v čase, kedy terajší žalovaný nebol správcom domu, poskytol ich na účet občianskeho združenia, ktoré sa nikdy nestalo správcom domu podľa Bytového zákona v čase, keď správa domu nebola vykonávaná správcom ani spoločenstvom v zmysle Bytového zákona, ale takýmto občianskym združením, a preto ani nemohlo na základe novej zmluvy o výkone správy zo dňa 31.10.2018 dôjsť k prechodu správy daného bytového domu z pôvodného žalovaného 1/ na terajšieho žalovaného. Súd tieto skutočnosti správne zistil a posúdil, aplikoval na skutkové zistenia správne právne závery a preto nemožno odvolaniu vyhovieť. K odvolacím námietkam žalobcu týkajúcich sa údajného rozdielneho právneho posúdenia tej istej skutočnosti v tomto a inom konaní, vedenom na súde prvej inštancie žalovaný uvádza, že ani tieto nepovažuje vôbec za opodstatnené a plne sa stotožňuje s právnymi závermi k tejto otázke uvedenými v bode 19 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom porovnaním predmetu sporu v tejto veci a v uvedenej inej veci je zrejmé, že tento je odlišný a založený na inom právnom základe a preto aj z tohto dôvodu tvrdenie žalobcu o rozdielnom posúdení tej istej veci v dvoch súdnych konaniach prebiehajúcich na tom istom súde nie je opodstatnené. Posúdiac obsah odvolania v konečnom dôsledku namieta tiež nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, čo indikuje k uplatneniu dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ CSP - porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existencia inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (i keď to priamo takto nekvalifikuje), vezmúc do úvahy jeho tvrdenia, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nezodpovedal všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti, ktorými žalobca v priebehu konania argumentoval a ktoré priebežne vyšli najavo.
8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané podľa § 359 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
10. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovaný má plný nárok voči žalobcovi na ich náhradu (100 %).
11. Odvolateľ (žalobca) prostredníctvom odvolacích námietok vznesených prostredníctvom svojho právneho zástupcu, uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie) namietajúc, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného subjektu, nezohľadniac skutočnosť, že na tento subjekt, ktorý vykonáva od 31. 10. 2018 správu dotknutého bytového domu, prešli práva a povinnosti týkajúce sa správy bytového domu z občianskeho združenia Spoločenstvo vlastníkov PS 30 (pôvodne žalovaného), ktoré fakticky (reálne) v období rokov 2010-2012 správu bytového domu vykonávalo, tiež ako jediné malo dispozičné právo s účtom vlastníkov, na ktorý v minulosti žalobca plnil, pričom podľa neho nie je významným, či sa na tento subjekt (pôvodného žalovaného) vzťahoval právny režim zákona č. 182/93 Z.z. (ďalej len „BytZ“). Keďže žalovaný je jediným subjektom, ktorý aktuálne je oprávnený s účtom, na ktorý sa v minulosti plnilo disponovať, jednoznačne mu svedčí podľa jeho názoru pasívna vecná legitimácia vo vzťahu k uplatňovanému nároku. V konečnom dôsledku (posúdiac obsah odvolania) namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, čo je možné subsumovať pod dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ CSP - porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existencia inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (i keď to priamo takto odvolateľ nekvalifikuje), a to vychádzajúc z jeho tvrdení, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nezodpovedal všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti, ktorými žalobca v priebehu konania argumentoval.
12. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností vo svetle a v rozsahu produkovaných odvolacích dôvodov, dospel odvolací súd k záveru, že nedošlo k naplneniu ani jedného z nich.
13. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, nezistil žiadne procesné vady, zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia vo veci samej podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady odvolateľ ani netvrdil.
14. V ďalšom odvolací súd vychádzajúc z obsahu odvolania podrobil konanie predchádzajúce napadnutému rozhodnutiu odvolaciemu prieskumu z hľadiska odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existencia inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia), ako možného dôsledku preukázania tvrdení odvolateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia pre nezodpovedanie rozhodujúcich, ním produkovaných argumentov na podporu jeho nároku.
15. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva, ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, a medzi inými aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nemožno totiž pochybovať, ako to uvádza vo svojom rozhodnutí tiež NS SR (uznesenie zo dňa 17.10.2011 pod sp.zn. 7Cdo 42/2010) so závermi ktorého sa odvolací súd plne identifikuje, že konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu.
16. V prípade odvolacej námietky uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, ide o odvolací dôvod dopadajúci na akékoľvek procesné pochybenia súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody (príkladmo tiež nedostatok dôvodov rozhodnutia).
17. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998). Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo aj Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
18. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ktorá pripúšťa, že „celkom výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nevykazuje znaky vady do takej miery zásadnej, hrubej a podstatnej, aby bolo možné dospieť k záveru o porušení práva na spravodlivý proces, ale ani tzv. inej vady, ktorá by
bola spôsobilou k záveru o vecnej nesprávnosti napadnutého rozhodnutia. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré je obsiahle, podrobné, precízne a argumentačne vo všetkých smeroch a vo vzťahu ku všetkým rozhodujúcim argumentom plne zvládnuté, dal odpoveď na zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej, vytvoriac rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, v plnom rozsahu spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd do pozornosti odvolateľovi zároveň dáva, že Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/ Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá plne tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Možno síce prisvedčiť odvolateľovi, že za takéto argumenty, ktoré bolo potrebné presvedčivo zodpovedať, patrili tiež jeho tvrdenia o prechode práv a povinností týkajúcich sa správy dotknutého bytového domu z pôvodného na terajšieho žalovaného v dôsledku faktickej činnosti pôvodného žalovaného, či skutočnosť, že terajší žalovaný disponuje ako správca s účtom, na ktorý žalobca v minulosti mal plniť, ktoré skutočnosti sú nepochybne významné pre posúdenie vecnej pasívnej legitimácie žalovaného, súd prvej inštancie si však svoju povinnosť tieto zodpovedajúcim spôsobom vyargumentovať bezozbytku a precízne splnil. Jeho závery na ktorých založil svoje rozhodnutie sú koherentné, rozhodnutie je konzistentné a použité argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnenosti žaloby. Odôvodnenie je presvedčivé, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne, zodpovedajúce pravidlám formálnej logiky a vo výsledku napĺňajúce cieľ, ku ktorému má smerovať každé súdne konanie a to zákonné a spravodlivé usporiadaniu vzťahov medzi aktuálnymi účastníkmi.
19. Z hľadiska námietky o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak nebolo možné prijať záver o naplnení odvolacieho dôvodu tak uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, ako ani uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.
20. Ťažiskovou časťou odvolacích námietok žalobca smeroval voči správnosti skutkových a právnych záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie (odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), v konkrétnosti namietajúc nesprávne právne posúdenie nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia vykonaným dokazovaním zistených skutočností.
21. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
22. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
23. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami
a dôkazmi strán v spore v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, predložené dôkazy vykonal a vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správe právne závery, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa plne identifikuje so záverom súdu prvej inštancie, že aktuálne (po jeho zmene) žalovaný subjekt, nie je nositeľom vecnej pasívnej legitimácie vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vecná správnosť záverov na ktorých súd prvej inštancie založil svoje v neprospech žalobcu vyznievajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nebolo spôsobilé k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu vo svetle ust. § 387 ods. 1 CSP. Dôvodne a správne tiež vzhľadom na plný úspech žalovaného v spore, konštatoval súd prvej inštancie vznik nároku na jeho strane voči žalobcovi na plnú náhradu trov konania (§ 255 ods. 1 CSP) s tým, že o ich výške po právoplatnosti rozsudku rozhodne samostatným uznesením prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka (§ 262 ods. 2 CSP). Svoje rozhodnutie, ako bolo uvedené už v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil, v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v plnom rozsahu, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov. Odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neakceptovateľné, nevyplýva z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie.
24. Nad rámec uvedeného vo vzťahu k ťažiskovým odvolacím námietkam žalobcu, odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:
25. Žalobca ako odvolateľ, svoje odvolacie námietky smerujúce voči právnemu posúdeniu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného, ťažiskovo zakladá na dvoch argumentoch a to na argumente, že medzi pôvodným žalovaným 1/ a aktuálnym žalovaným došlo k prechodu správy a to bez ohľadu na to, že pôvodný žalovaný 1/, teda Občianske združenie Spoločenstvo vlastníkov PS 30 nepôsobilo ako subjekt, ktorého činnosť bola podriadená režimu zák.č. 182/93 Z.z. v rozhodnom období (kedy došlo k plneniu, t.j. v rokoch 2010 - 2012), a to s poukazom na podľa neho ťažiskové zistenie, s ktorým sa súd prvej inštancie nevysporiadal, spočívajúce v tom, že pôvodný žalovaný 1/ vykonával fakticky (reálne) správu bytového domu, v ktorom vlastní nebytový priestor žalobca a zároveň mal tiež oprávnenie z tohto titulu disponovať aj s prostriedkami na účte bytového domu súp.č. 30, na ktoré žalobca v minulosti poukázal plnenie, ktoré oprávnenia (tiež dispozičné právo k účtu), keďže terajší žalovaný vykonáva správu bytového domu, prešli v dôsledku uzatvorenia zmluvy o výkone správy na aktuálne žalovaného. Pasívnu vecnú legitimáciu pôvodného aj terajšieho žalovaného odvodzuje v oboch prípadoch od ich postavenia správcu dotknutého bytového domu, ktorý z titulu tohto postavenia bol a je jediným subjektom, reálne oprávneným disponovať s účtom, na ktorom sú prostriedky vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Odkazom na ust. § 8b bytového zákona tvrdí, že ak je správca aktívne vecne legitimovaný na vymáhanie nedoplatkov a contrario, musí byť vo svetle tohto ustanovenia pasívne vecne legitimovaný aj vo vzťahu k nároku, ktorý žalobou uplatňuje. Vecnú pasívnu legitimáciu odvodzuje teda odvolateľ od prechodu správy a dispozície s účtom vlastníkov bytov v dotknutom bytovom dome, medzi ním tvrdeným faktickým správcom (pôvodne žalovaným 1/) a súčasným správcom.
26. Nad rámec toho, že s touto argumentáciou sa podrobne a precízne vysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, stotožniac sa v tomto smere s argumentáciou žalovaného, pričom jeho závery aj odvolací súd považuje za v celom rozsahu správne, považuje za potrebné stručne poukázať na rozhodujúce teoretické východiská, vo svetle ktorých (za žalobcom zvolenej konštrukcie žaloby), nebolo možné odlišne, teda spôsobom požadovaným žalobcom, otázku vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného subjektu posúdiť.
27. Na to, aby sa stal niekto účastníkom konania netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu, v ktorom prípade sa dostáva do procesného postavenia žalobcu, alebo ak je žaloba vedená proti nemu, dostáva sa do procesného postavenia žalovaného
subjektu. Avšak, či bude žalobca v spore úspešný závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho, sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je, alebo nie je. O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porovnaj rozsudok NS SR, sp.zn. 3Cdo/192/2004, tiež uznesenie ÚS SR z 22.11.2011, č.k. III. ÚS 517/2011 - 9).
28. V okolnostiach posudzovanej veci pre potreby zodpovedania odvolacích námietok žalobcu (identicky ako totožných námietok produkovaných v priebehu konania pred súdom prvej inštancie), je potrebné upriamiť pozornosť na legálnu definíciu činnosti, ktorú je možné subsumovať pod správu domu v režime bytového zákona a zároveň na subjekty, ktoré sú v zmysle bytového zákona oprávnené z hľadiska naplnenia zákonných predpokladov správu bytového domu vykonávať, čo je základným predpokladom pre zodpovedanie otázky, či medzi týmito subjektmi mohlo platne dôjsť k prechodu správy domu a s tým spojených práv a povinností vo väzbe na žalobcom uplatňovaný nárok.
29. Legálna definícia správy domu je upravená v § 6 ods. 2 zák. č. 182/1993 z.z. (ďalej len „BytZ“), podľa ktorého správou domu je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca alebo spoločenstvo zabezpečuje pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome po a/ prevádzku, údržbu, opravy, rekonštrukciu a modernizáciu spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, priľahlého pozemku a príslušenstva, b/ služby spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru, c/ vedenie účtu domu v banke, d/ vymáhanie škody, nedoplatkov vo fonde prevádzky, údržby a opráv a iných pohľadávok a nárokov, e/ iné činnosti, ktoré bezprostredne súvisia s užívaním domu ako celku jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome. Vychádzajúc z ust. § 6 ods. 1 BytZ správu domu vykonáva Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, alebo iná právnická osoba, alebo fyzická osoba, s ktorou vlastníci bytov a nebytových priestorov uzatvoria Zmluvu o výkone správy s tým, že sú povinní (vychádzajúc z vyššie uvedeného) zabezpečiť správu domu spoločenstvom, alebo správcom. Spoločenstvo vzniká dňom zápisu do Registra spoločenstiev vedeného obvodným úradom v sídle kraja, príslušným podľa sídla spoločenstva (§ 7 ods. 1 veta posledná BytZ). Správcom môže byť len právnicka, alebo fyzická osoba podnikateľ, ktorá má v predmete podnikania alebo v predmete činnosti správu a údržbu bytového fondu; správca, ktorý spravuje bytové domy musí spĺňať aj podmienky podľa osobitného predpisu, pričom činnosť správcu môže byť vykonávaná len podľa tohto zákona ( § 8 ods. 1 BytZ). Správca musí byť zapísaný do zoznamu správcov, ktorý vedie Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR a zverejňuje ho na svojom webovom sídle. Hmotnoprávna regulácia prechodu správy medzi správcami je obsiahnutá v § 9 ods. 6 BytZ, pričom aj v tomto prípade (teda v režime BytZ) je potrebné upriamiť pozornosť na to, že zmenou subjektu oprávneného vykonávať správu a zastupovať vlastníkov pri vymáhaní pohľadávok, či v sporoch vedených medzi vlastníkmi, nedochádza k prevodu alebo prechodu práv, o ktorých sa v súdnom konaní koná, tieto patria vždy len samotným vlastníkom, dochádza len k prechodu oprávnenia ich vymáhať (samozrejme za predpokladu platného prechodu správy).
30. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk, preto základným predpokladom preto, aby bolo možné uvažovať o prechode správy medzi dvoma subjektmi je nesporné zistenie, že v oboch prípadoch ide o subjekty definované BytZ, oprávnené činnosť subsumovanú pod správu bytového domu vykonávať, teda spĺňajúce zákonné predpoklady pre výkon takejto činnosti, keďže správa bytového domu je podriadená výlučne právnemu režimu BytZ. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, keďže pôvodný žalovaný 1/ a to Občianske združenie Spoločenstvo vlastníkov PS 30 nespĺňalo a ani do dnešnej doby nespĺňa zákonné predpoklady pre výkon správy bytového domu, či už v postavení spoločenstva, alebo správcu bytového domu a to v konkrétnostiach z dôvodov, ktoré ani samotný žalobca v odvolaní nerozporuje (pôvodný žalovaný 1/ bol len občianskym združením vzniknutým za účelom správy dotknutého bytového domu, nikdy však nebol a ani v súčasnosti nie je evidovaný v registri Spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov a tiež nebolo preukázané, ani tvrdené, že by s vlastníkmi bytov a NP mal uzatvorenú Zmluvu o výkone správy), nemožno správnosti záveru súdu prvej inštancie o tom, že vzhľadom na to, že pôvodný žalovaný 1/ nebol ani jedným z dvoch možných subjektov, ktorých BytZ v ust. § 6 ods. 1 oprávňuje na realizáciu správy bytových domov, v
dôsledku čoho bez ohľadu na to, či reálne, teda fakticky vykonával činnosti, ktoré správca pri správe bytového domu vykonáva, nie je možné jeho činnosť kvalifikovať ako činnosť správcu pri výkone správy bytového domu, čím je tiež diskvalifikovaná v plnom rozsahu z jej posudzovania vo svetle bytového zákona a keďže správa bytového domu je výlučne regulovaná bytovým zákonom, nemožno sa ani v tomto prípade opodstatnene odvolávať na ním upravenú hmotnoprávnu reguláciu pri prechode správy bytového domu medzi pôvodným žalovaným 1/ a terajším žalovaným ako správcom, keďže táto právna regulácia na okolnosti posudzovanej veci nedopadá a to práve z dôvodu, že pôvodnému žalovanému 1/ nikdy nesvedčalo postavenie správcu bytového domu, čím ani na jeho činnosť ako na správu bytového domu nemožno nahliadať a to bez ohľadu na argumentáciu žalobcu, že takúto činnosť reálne vykonával, ktorá argumentácia je vo svetle vyššie uvedeného právne bezvýznamná a ktorá námietka teda nie je spôsobilou v otázke nedostatku vecne pasívnej legitimácie na strane žalovaného, k odlišným, ako súdom prvej inštancie prijatým záverom.
31. Identický osud dopadá tiež aj na zostávajúcu ťažiskovú námietku žalobcu, prostredníctvom ktorej vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného odvodzuje od skutočnosti, že na neho prešlo výlučné dispozičné právo k účtu vlastníkov bytov a nebytových priestorov v ním spravovanom dome, ktorý je identický s účtom, na ktorý žalobca v minulosti plnil a ktoré bezdôvodné obohatenie v zmysle ním formulovanej žaloby požaduje vydať odvodzujúc to tak od prechodu dispozičného oprávnenia na neho z pôvodného žalovaného 1/ tiež z jeho aktuálneho postavenia správcu bytového domu, ktorý podľa tvrdenia žalobcu je oprávnený ako jediný s týmto účtom nakladať. Predovšetkým z dôvodu, že pôvodný žalovaný 1/ nebol subjektom vykonávajúcim správu domu v zmysle jeho regulácie bytovým zákonom (pričom mimo nej správu bytového domu zákon iným spôsobom nepripúšťa, resp. iným subjektom nepripúšťa), nemožno samozrejme hovoriť ani o sukcesii vo vzťahu k Zmluve o zriadení bankového účtu a z nej vyplývajúcich oprávnení a povinností z pôvodného žalovaného 1/ na aktuálneho žalovaného. Faktom je a nespochybňuje to ani žalovaný, že tento v postavení správcu v súčasnosti má oprávnenie disponovať tiež s účtom, na ktorý mal žalobca v minulosti poukázať platby) a ktorého majiteľom sú vlastníci bytov a NP. Pokiaľ však aj v minulosti žalobca na tento účet plnil (zaplatil podľa jeho tvrdenia neoprávnene vyúčtované nedoplatky) tieto platby boli prijaté, ako správne uvádza tiež súd prvej inštancie a opodstatnene tiež argumentuje žalovaný, do majetku ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, nemohli sa tak ocitnúť v majetku aktuálneho žalovaného ako súčasného správcu bytového domu, a teda nie žalovaný ako správca, ale vlastníci, ktorým sa týmto spôsobom (vychádzajúc z tvrdení žalobcu) mal neoprávnene zväčšiť majetok, sú tými subjektmi, ktoré sú nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie (samozrejme za predpokladu, že by v ďalšom bolo preukázané, že skutočne vzniklo) na prospech žalobcu. Samotná skutočnosť, že aktuálny správca je oprávnený v rámci výkonu svojej správcovskej činnosti podriadenej bytovému zákonu disponovať s účtom vlastníkov bytov a NP, z hľadiska hmotného práva nepredstavuje prevod, ani prechod práv na žalovanej strane (z vlastníkov na správcu) vo vzťahu k nároku, o ktorý v konaní ide (na vydanie bezdôvodného obohatenia), preto je potrebné v zhode so súdom prvej inštancie konštatovať, že vlastníci bytov sú vo vzťahu k tomuto nároku aj naďalej nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti, o ktorej sa v konaní jedná a rozhoduje. Je síce pravdou, že novela bytového zákona účinná od 01.11.2018 posilnila postavenia (oprávnenia) správcu, to však v žiadnom prípade neznamená, že vlastníci bytov stratili vecnú legitimáciu v sporoch týkajúcich sa správy bytového domu, teda aj dispozície s ich majetkom. Nemožno teda pochybovať o tom, že nositeľom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v danom prípade ide, sú na strane žalovanej v každom prípade vlastníci bytov a nebytových priestorov a nie žalovaný ako správca. A preto ani z tohto pohľadu (oprávnenia správcu disponovať s účtom vlastníkov) odvolacia argumentácia žalobcu nie je spôsobilá k zmene napadnutého rozhodnutia.
32. Pokiaľ (až) v odvolacom konaní odvodzuje žalobca pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného od skutočnosti, že tento je v zmysle BytZ oprávnený zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov v súdnych konania, tak nad rámec toho, že ide o nové skutkové tvrdenie, teda skutočnosť, od ktorej doposiaľ (do doby odvolacieho konania) žalobca vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného neodvodzoval, čím je ako tzv. novota diskvalifikovaná z odvolacieho prieskumu pre nesplnenie zákonných predpokladov daných ust. § 366 CSP, odvolací súd považuje za potrebné nad rámec toho uviesť len toľko, že i keď je pravdou, že v zákonom definovaných prípadoch je správca oprávnený vlastníkov a NP zastupovať pred súdom, nemožno však toto jeho oprávnenie identifikovať s existenciou hmotnoprávnej povinnosti, ktorej nositeľmi sú v konkrétnosti posudzovanej veci samotní vlastníci a preto, pokiaľ by sa mal žalovaný z tohto titulu ocitnúť na žalovanej strane, musela by tomu zodpovedať aj iná konštrukcia žaloby, z ktorej
by toto jeho oprávnenie, ako aj postavenie vlastníkov a prípadná uložená povinnosť bola zrejmá, k naplneniu čoho však v posudzovanej veci neprišlo.
33. Je potrebné si uvedomiť, a žalobca to zjavne opomína, že základný princíp, ktorým je sporové konanie na rozdiel od mimosporového konania ovládané, nie je princíp vyšetrovací, ale prejednací, ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy. Keďže súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré tieto navrhli, bolo tak na žalobcovi, akým spôsobom svoj nárok formuloval a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť voči označenému žalovanému subjektu v priebehu konania pred súdom prvej inštancie zakladal a tiež bolo vecou racionálneho posúdenia žalobcu, či ním tvrdené skutočnosti sú postačujúce a to vo vedomí, že pasivita, či nesprávne zvolená argumentácia, mu môže priniesť negatívne dôsledky v spore, k naplneniu čoho došlo tiež v posudzovanej veci.
34. Nedôvodne v tomto smere poukazuje žalobca na to (pokiaľ mu bola vytýkaná súdom prvej inštancie nesúrodosť jeho tvrdení), že bolo vecou súdu, aby ním uplatnený nárok na základe nich správne právne kvalifikoval.
35. Vychádzajúc z dvojčlennej teórie predmetu sporu plynúcej zo súdnej praxe, predmet sporu je vymedzený tak žalobným návrhom (petitom), ako aj skutkovými tvrdeniami prostredníctvom produkovania ktorých je žalobcom uplatňovaný, pričom ( a v tom sa možno so žalobcom stotožniť), že nie je významné, ako prípadne aj on sám svoj nárok právne kvalifikuje.
36. Pravdou teda je, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia, z ktorej vyplýva, že účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia nároku je vecou súdu, avšak povinnosťou účastníka (v tomto prípade žalobcu), bolo produkovať vo vzťahu k uplatnenému nároku a vo vzťahu k zvolenému žalovanému, skutočnosti v takom rozsahu, aby podaním rozhodujúcich skutočností, bol skutkový dej nezameniteľne vymedzený, k naplneniu čoho v posudzovanej veci zo strany žalobcu síce priebežne dochádzalo, avšak nie vo vyžadovanom rozsahu a kvalite (skutkové tvrdenia boli nekonzistentné, chaotické, vnútorne rozporné), takže súd z podaných skutkových okolností a na základe zisteného skutkového stavu vo svetle zásady iura novit curia mal veľký problém jeho nárok jednoznačne od počiatku právne posúdiť, keďže prostredníctvom nesúrodých priebežných tvrdení žalobca lavíroval medzi nárokom na náhradu škody a nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia a až ku koncu konania pred súdom prvej inštancie precizoval svoje skutkové tvrdenia tak, že bolo možné tieto právne vymedziť a kvalifikovať ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, s ktorou právnou kvalifikáciou sa identifikuje tiež odvolací súd a samotný žalobca správnosť tejto právnej kvalifikácie jeho nároku ani v odvolaní nenapáda. Za zmienku napriek tomu však stojí, že aj v rámci podaného odvolania (za súčasného nespochybňovania právnej kvalifikácie jeho nároku ako bezdôvodného obohatenia) opakovane produkuje skutkové tvrdenia na podporu dôvodnosti svojho nároku, indikujúce svojou povahou však tiež k náhrade škody. Pre úplnosť však súd prvej inštancie zjavne z opatrnosti zaujal stanovisko aj k takémuto druhu nároku a s jeho záverom, že pasívna vecná legitimácia aktuálne žalovaného, je z povahy veci voči nároku na náhradu škody vylúčená, keďže v čase plnenia žalovaný nebol so žalobcom v žiadnom právnom vzťahu a nebol to tiež on, dôsledkom činnosti ktorého došlo k plneniu pri súčasnom zistení, že nie je ani nástupcom pôvodne žalovaného 1/, teda nie je subjektom, ktorý by tu bolo možné považovať za škodcu, keďže v rokoch 2010, 2011 a 2012 vyúčtovanie nerealizoval, na správe bytového domu v uvedenom rozhodnom čase nijako neparticipoval a v tejto súvislosti ani nemohol byť tým, ktorý by pri realizácii ročných vyúčtovaní a rozúčtovávaní služieb mohol porušiť nejakú svoju povinnosť, ktorá by v majetkovej sfére žalobcu spôsobila škodu, sa rovnako odvolací súd stotožňuje.
37. Nie teda nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ale nekonzistentné, nesúrodé a vo vzťahu k hmotnému právu v kolízii s uplatneným nárokom nezodpovedajúce skutkové tvrdenia žalobcu, mali za následok jeho neúspech v spore.
38. V konečnom dôsledku bez právneho významu sú tiež poukazy žalobcu na iné konania, v ktorých ako tvrdí vystupuje identický žalovaný subjekt pred súdom v sporoch vzťahujúcich sa k výkonu správy
identického bytového domu, či poukaz na rozhodnutie NS SR pod sp.zn. Cdo 55/2017, či KS Bratislava pod sp.zn. 6Co 508/2013.
39. Je potrebné si uvedomiť, že záver o tom, kto je v tom, ktorom konkrétnom prípade nositeľom vecnej legitimácie (aktívnej, či pasívnej) nemožno paušalizovať a to ani pokiaľ ide o spor týkajúci sa identického bytového domu, keďže to závisí vždy od konkrétnych okolností každej posudzovanej veci, od charakteru uplatňovaného nároku a hmotného práva, ktoré sa k nemu vzťahuje. Keďže žalobca neprodukoval v konaní dôkazy, že by išlo v ním spomínaných konaniach o z hľadiska hmotného práva identické nároky, majúce pôvod v identických skutkových okolnostiach, nemá opodstatnenie o nich polemizovať. Pokiaľ ide o rozhodnutie KS Bratislava, možno sa identifikovať so žalovaným, že jeho závery pre diferentné rozhodujúce skutkové okolnosti, nie sú na danú vec aplikovateľné.
40. Všetky odvolacie námietky žalobcu, tak odvolací súd vyhodnotil ako plne nespôsobilé k dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
41. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, za súčasného záveru tiež o vecnej správnosti rozhodnutia v časti o náhrade trov konania, toto podľa § 387 ods. 1 CSP v plnom rozsahu potvrdil. Žalobca v odvolaní neviedol žiadne podstatné, pre rozhodnutie relevantné skutočnosti, spôsobilé k odlišnému, v prospech neho vyznievajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, s ktorými by sa už súd prvej inštancie nebol zaoberal, či dostatočne vysporiadal.
42. Odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania a to podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému vzhľadom na jeho plný úspech v odvolacom konaní, priznal voči žalobcovi nárok na ich náhradu v plnom rozsahu (100%).
43. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného, rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).